ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 12. decembra 2019 (*)

„Verejná služba – Reforma služobného poriadku a PZOZ, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2014 – Nariadenie (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 – Solidárna daň uplatniteľná od 1. januára 2014 – Pozastavenie uplatňovania metódy aktualizácie odmien na roky 2013 a 2014“

Vo veci T‑527/16,

Margarita Tàpias, s bydliskom vo Wavre (Belgicko), v zastúpení: L. Levi a N. Flandin, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a R. Meyer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európsky parlament, v zastúpení: E. Taneva a M. Ecker, splnomocnené zástupkyne,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia, ktorým sa stanovuje odmena žalobkyne za január 2014, ako bolo spresnené vo výplatnej listine za uvedený mesiac, ktorá jej bola zaslaná 14. januára 2014 a ktorá je prvou výplatnou listinou uplatňujúcou voči nej článok 65 ods. 4 a článok 66a služobného poriadku, vyplývajúce z článku 1 bodov 44 a 46 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15), ktoré upravujú pozastavenie uplatňovania metódy aktualizácie odmien na roky 2013 a 2014 a zavedenie solidárnej dane od 1. januára 2014,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia M. Kančeva (spravodajkyňa) a G. De Baere,

tajomník: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. marca 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, pani Margarita Tàpias, je úradníčkou Rady Európskej únie.

2        Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) sú prílohou nariadenia č. 31 (EHS), 11 (ESAE), ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. ES 1962, 45, s. 1385; Mim. vyd. 01/002, s. 5).

3        Služobný poriadok a PZOZ boli od svojho prijatia viackrát zmenené, okrem iného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15).

4        Konkrétne článok 1 body 44 a 46 nariadenia č. 1023/2013 zmenil články 65 a 66a služobného poriadku.

5        Článok 65 služobného poriadku v znení pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1023/2013 stanovoval:

„1. Rada každý rok upraví odmeny úradníkov a ostatných zamestnancov Únie. Táto úprava sa uskutoční v septembri na základe spoločnej správy Komisie na základe spoločného indexu, ktorý pripraví Štatistický úrad Európskej únie po dohode s vnútroštátnymi štatistickými úradmi členských štátov; index bude odrážať situáciu k 1. júlu v každej z krajín Únie.

Počas tejto úpravy Rada zváži, či v rámci hospodárskej a sociálnej politiky Únie je potrebné upraviť odmeny. Do úvahy vezme najmä všetky zvýšenia miezd vo verejnej službe a potreby prijatia nových úradníkov.

2. V prípade podstatnej zmeny životných nákladov Rada do dvoch mesiacov rozhodne o potrebných úpravách opravných koeficientov a v prípade potreby ich použije so spätnou pôsobnosťou.

3. Na účely tohto článku Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie podľa článku 16 ods. 4 a 5 Zmluvy o Európskej únii.“

6        Článok 65 služobného poriadku, zmenený článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013, v súčasnosti stanovuje:

„1. Odmeny úradníkov a ostatných zamestnancov Európskej únie sa aktualizujú každý rok pri zohľadnení hospodárskej a sociálnej politiky Únie. Do úvahy sa vezmú najmä všetky zvýšenia platov vo verejnej službe členských štátov a potreby prijatia nových úradníkov. Aktualizácia odmien sa vykonáva v súlade s prílohou XI. Táto aktualizácia sa uskutoční pred koncom každého roku na základe správy Komisie vychádzajúcej zo štatistických údajov pripravených Štatistickým úradom Európskej únie po dohode s národnými štatistickými úradmi členských štátov; štatistické údaje odzrkadľujú situáciu v jednotlivých členských štátoch k 1. júlu. Táto správa obsahuje údaje týkajúce sa rozpočtového vplyvu odmien a dôchodkov úradníkov Únie. Postupuje sa Európskemu parlamentu a Rade.

Sumy uvedené v článku 42a druhom a treťom odseku, článkoch 66 a 69, článku 1 ods. 1, článku 2 ods. 1, článku 3 ods. 1 a 2, článku 4 ods. 1, článku 7 ods. 2, článku 8 ods. 2, článku 10 ods. 1 prílohy VII a článku 8 ods. 2 prílohy XIII a sumy uvedené v pôvodnom článku 4a prílohy VII sa aktualizujú v súlade s článkom 18 ods. 1 prílohy XIII, sumy uvedené v článku 24 ods. 3, článku 28a ods. 3 druhom pododseku, článku 28a ods. 7, článkoch 93 a 94, článku 96 ods. 3 druhom pododseku a článku 96 ods. 7, článkoch 133, 134 a 136 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, sumy uvedené v článku 1 ods. 1 prvom pododseku nariadenia Rady (ESUO, EHS, Euratom) č. 300/76… a koeficient pre sumy uvedené v článku 4 nariadenia Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68… sa aktualizujú každý rok v súlade s prílohou XI. Na účely informovania Komisia uverejní aktualizované sumy v sérii C Úradného vestníka Európskej únie do dvoch týždňov od aktualizácie.

2. V prípade podstatnej zmeny životných nákladov sa sumy uvedené v odseku 1 a opravné koeficienty uvedené v článku 64 aktualizujú v súlade s prílohou XI. Na účely informovania Komisia uverejní aktualizované sumy a opravné koeficienty v sérii C Úradného vestníka Európskej únie do dvoch týždňov od aktualizácie.

3. Sumy uvedené v odseku 1 a opravné koeficienty uvedené v článku 64 sa považujú za také sumy a opravné koeficienty, ktorých skutočná hodnota v určitom časovom bode podlieha aktualizácii bez toho, aby bol na to potrebný iný právny akt.

4. Bez toho, aby bol dotknutý článok 3 ods. 5 a 6 prílohy XI, aktualizácia uvedená v odsekoch 1 a 2 sa nevykonáva v rokoch 2013 a 2014.“

7        Článok 66a služobného poriadku v znení pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1023/2013 stanovoval:

„1. Na rozdiel od úpravy obsiahnutej v článku 3 ods. 1 nariadenia Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovujú podmienky a postup pre uplatňovanie dane v prospech Európskej únie…, dočasné opatrenie týkajúce sa odmien, ktoré Európska únia platí zamestnancom v aktívnom pracovnom pomere, známym ako ‚osobitný príspevok‘, sa vzťahuje na obdobie od 1. mája 2004 do 31. decembra 2012.

Sadzba tohto osobitného príspevku, ktorý sa použije pre základ definovaný v odseku 3, je takáto:

od 1.5.2004 do 1.12.2004	2,50 %
od 1.1.2005 do 31.12.2005	2,93 %
od 1.1.2006 do 31.12.2006	3,36 %
od 1.1.2007 do 31.12.2007	3,79 %
od 1.1.2008 do 31.12.2008	4,21 %
od 1.1.2009 do 31.12.2009	4,64 %
od 1.1.2010 do 31.12.2010	5,07 %
od 1.1.2011 do 31.12.2012	5,50 %

3.

a)      Základom pre osobitný príspevok je základný plat, používaný pre výpočet odmeny, po odpočítaní týchto položiek:

i)      príspevky na sociálne zabezpečenie a dôchodok a daň pred každým osobitným príspevkom, ktoré musí zaplatiť zamestnanec v rovnakej platovej triede a v rovnakom platovom stupni bez závislých osôb podľa článku 2 prílohy VII,

ii)      čiastka zodpovedajúca základnému platu zamestnanca v platovej triede 1, platový stupeň 1.

b)      Zložky použité na určenie základu pre osobitný príspevok sa vyjadrujú v eurách a vážia koeficientom 100.

4. Osobitný odvod sa každý mesiac odpočítava pri zdroji; výnosy sa zahrnú ako vstupy do všeobecného rozpočtu Európskej únie.“ [neoficiálny preklad]

8        Článok 66a služobného poriadku, zmenený článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, v súčasnosti stanovuje:

„1. Odchylne od článku 3 ods. 1 nariadenia (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 a na účely zohľadnenia uplatňovania metódy aktualizácie odmien a dôchodkov úradníkov bez toho, aby bol dotknutý článok 65 ods. 3, dočasné opatrenie týkajúce sa odmien, ktoré Únia platí zamestnancom v aktívnom pracovnom pomere, známe ako ‚solidárna daň‘, sa vzťahuje na obdobie od 1. januára 2014 do 31. decembra 2023.

2. Sadzba tejto solidárnej dane, ktorá sa použije pre základ definovaný v odseku 3, je 6 %. Od platovej triedy AD 15, platový stupeň 2 a vyššie sa však uplatňuje sadzba 7 %.

3.

a)      Základom pre solidárnu daň je základný plat používaný na výpočet odmeny, po odpočítaní týchto položiek:

i)      príspevkov na sociálne zabezpečenie a dôchodok a dane, pred odpočítaním solidárnej dane, ktoré zaplatí úradník bez nezaopatrených osôb v rovnakej platovej triede a v rovnakom platovom stupni podľa článku 2 prílohy VII, a

ii)      sumy zodpovedajúcej základnému platu úradníka v platovej triede AST 1, platový stupeň 1.

b)      Zložky použité na určenie základu pre solidárnu daň sa vyjadrujú v eurách a vážia koeficientom 100.

4. Solidárna daň sa odvádza mesačne zo zdroja príjmu; príjmy z dane sa vykážu ako príjmy všeobecného rozpočtu Európskej únie.“

9        V súlade s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 1023/2013 toto nariadenie nadobudlo účinnosť 1. novembra 2013. Podľa článku 3 ods. 2 toho istého nariadenia sa toto nariadenie uplatňuje od 1. januára 2014 s výnimkou článku 1 bodu 44 a článku 1 bodu 73 písm. d), ktoré sa uplatňujú odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia.

10      Dňa 14. januára 2014 žalobkyňa dostala svoju výplatnú listinu za január 2014.

11      Žalobkyňa podala 1. apríla 2014 na Radu ako menovací orgán sťažnosť proti svojej výplatnej listine za mesiac január 2014 z dôvodu, že z tejto listiny bolo po prvýkrát zjavné jednak výslovné rozhodnutie uplatňovať na ňu solidárnu daň od 1. januára 2014 do 30. júna 2015, hoci počas toho istého obdobia bolo zmrazené uplatňovanie metódy úpravy odmien, a jednak implicitné rozhodnutie neuplatňovať v období od 1. januára 2014 do 30. júna 2015 na jej odmenu každoročnú úpravu.

12      Rada zamietla sťažnosť žalobkyne výslovným rozhodnutím zo 17. júla 2014.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

13      Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu Európskej únie 27. októbra 2014 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie, zapísanú do registra pod spisovou značkou F‑121/14.

14      Uznesením z 10. decembra 2014 predseda tretej komory Súdu pre verejnú službu v súlade s článkom 42 ods. 1 písm. a) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu rozhodol o prerušení konania v prejednávanej veci až do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí konanie vo veci T‑75/14, USFPEI/Parlament a Rada.

15      Podaním podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 8. januára 2015 Európsky parlament podal návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady.

16      Dňa 2. septembra 2016 v súlade s článkom 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2016/1192 zo 6. júla 2016 o prenesení právomoci rozhodovať v prvom stupni v sporoch medzi Európskou úniou a jej zamestnancami na Všeobecný súd (Ú. v. EÚ L 200, 2016, s. 137) bola vec F‑121/14 prejednávaná Súdom pre verejnú službu k 31. augustu 2016 prenesená na Všeobecný súd a dostala spisovú značku T‑527/16.

17      Dňa 19. januára 2018 konanie v prejednávanej veci pokračovalo z dôvodu, že rozsudok zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada (T‑75/14, EU:T:2017:813), nadobudol právoplatnosť.

18      Rada 30. apríla 2018 podala svoje vyjadrenie k žalobe.

19      Rozhodnutím zo 14. mája 2018 predseda piatej komory Všeobecného súdu povolil vstup Parlamentu ako vedľajšieho účastníka do konania.

20      Žalobkyňa podala repliku 5. júla 2018.

21      Parlament podal svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 3. júla 2018. Žalobkyňa podala svoje pripomienky k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania 21. augusta 2018.

22      Rada podala dupliku 3. septembra 2018.

23      Keďže zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, podľa článku 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bola vec pridelená ôsmej komore, ku ktorej bola pridelená sudkyňa spravodajkyňa.

24      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 28. marca 2019.

25      Uznesením zo 14. júna 2019 Všeobecný súd v súlade s článkom 113 rokovacieho poriadku rozhodol o opätovnom začatí ústnej časti konania.

26      Prvým opatrením na zabezpečenie priebehu konania prijatým 14. júna 2019 podľa článku 89 rokovacieho poriadku Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na otázku. Účastníci konania na túto otázku odpovedali v stanovených lehotách. Všeobecný súd prijal 24. júla 2019 druhé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktorým vyzval účastníkov konania, aby zaujali stanovisko k odpovediam ostatných účastníkov konania na prvé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania. Účastníci konania odpovedali na túto výzvu v stanovených lehotách.

27      Rozhodnutím predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 9. septembra 2019 bola ústna časť konania znovu ukončená.

28      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        „[zrušil] výslovné rozhodnutie, ktorým sa ukladá solidárna daň od 1. januára 2014 až do 30. júna 2015, hoci ide o obdobie zmrazenia úpravy odmien vzťahujúce sa na obdobie od 1. januára 2014 do 30. júna 2015,

–        [zrušil] implicitné rozhodnutie neuplatňovať každoročnú úpravu odmeny žalobkyne na obdobie od 1. januára 2014 do 30. júna 2015,

pričom tieto dve rozhodnutia sa po prvýkrát prejavili vo výplatnej listine žalobkyne za január 2014 doručenej 14. januára 2014,

–        v prípade potreby [zrušil] rozhodnutie zo 17. júla 2014 o zamietnutí sťažnosti,

–        [uložil Rade] povinnosť nahradiť všetky trovy konania“.

29      Rada, ktorú v konaní podporuje Parlament, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

 O prípustnosti

30      Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry majú lehoty na podanie sťažnosti a žaloby stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku kogentný charakter a nie sú dispozitívne ani pre účastníkov konania, ani pre súd, ktorému prislúcha overiť aj bez návrhu, pokiaľ boli účastníci konania vypočutí prostredníctvom písomných otázok, či boli tieto lehoty dodržané. Tieto lehoty zodpovedajú požiadavke právnej istoty a nevyhnutnosti zabrániť každej diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2008, Lofaro/Komisia, T‑293/07 P, EU:T:2008:607, bod 28 a citovanú judikatúru).

31      Všeobecný súd je teda povinný bez návrhu preskúmať, či sťažnosť podaná žalobkyňou 1. apríla 2014 bola podaná v trojmesačnej lehote uvedenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Na tento účel prináleží Všeobecnému súdu, aby zistil, ktorý akt spôsobil žalobkyni ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

32      Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie, ktorým bola zostavená jej výplatná listina za január 2014, je aktom, ktorý jej spôsobuje ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, keďže v tomto rozhodnutí bolo voči nej prvýkrát uplatnené ustanovenie článku 65 ods. 4 služobného poriadku, ktorý pozastavuje uplatňovanie metódy úpravy odmien stanovenej v prílohe XI služobného poriadku, ako aj ustanovenie článku 66a služobného poriadku, ktorý opätovne zavádza solidárnu daň z platov úradníkov a iných zamestnancov od 1. januára 2014 do 31. decembra 2023, pričom tieto ustanovenia vyplývajú z článku 1 bodov 44 a 46 nariadenia č. 1023/2013. V odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania z 24. júla 2019 žalobkyňa spresnila, že článok 65 ods. 4 služobného poriadku, ktorý stanovuje, že v rokoch 2013 a 2014 sa nevykonáva aktualizácia, neponecháva Európskej komisii v tejto súvislosti žiadny priestor na voľnú úvahu. Podľa žalobkyne je uplatnenie zmrazenia odmien na tieto dva roky voči nej zjavné z výplatnej listiny za január 2014. V dôsledku toho bolo definitívne stanovené, že odmena žalobkyne nebude od nadobudnutia účinnosti služobného poriadku, zmeneného nariadením č. 1023/2013, v januári 2014 aktualizovaná na roky 2013 a 2014.

33      V tejto súvislosti je podľa ustálenej judikatúry aktom spôsobujúcim ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 a článku 91 ods. 1 služobného poriadku akt, ktorý má záväzné právne účinky, ktoré môžu priamo a okamžite ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (pozri rozsudok z 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, EU:F:2010:120, bod 31 a citovanú judikatúru).

34      Treba teda overiť, či žaloba v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu, ktorým sa stanovuje odmena žalobkyne na január 2014, ako bolo spresnené vo výplatnej listine za tento mesiac, zodpovedá požiadavkám článkov 90 a 91 služobného poriadku.

35      Treba zdôrazniť, že výplatná listina svojou povahou a účelom nemá vlastnosti aktu spôsobujúceho ujmu, keďže je iba peňažným vyjadrením dosahu skorších administratívnych rozhodnutí vzťahujúcich sa na osobnú a právnu situáciu úradníka (rozsudky z 23. apríla 2008, Pickering/Komisia, F‑103/05, EU:F:2008:45, bod 72, a z 23. apríla 2008, Bain a i./Komisia, F‑112/05, EU:F:2008:46, bod 73). Pokiaľ je však z výplatnej listiny obsahujúcej výpočet peňažných nárokov jasne zrejmá existencia a obsah individuálneho administratívneho rozhodnutia, ktoré až dovtedy zostávalo nepovšimnuté, keďže dotknutej osobe nebolo formálne oznámené, môže byť takáto listina považovaná za akt spôsobujúci ujmu, ktorý možno napadnúť sťažnosťou a prípadne žalobou. Za týchto podmienok má oznámenie výplatnej listiny za následok začatie plynutia lehôt na podanie sťažnosti a žaloby proti administratívnemu rozhodnutiu prijatému voči dotknutému úradníkovi a odrážajúcemu sa vo výplatnej listine (pozri rozsudok z 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, EU:F:2010:120, bod 33 a citovanú judikatúru).

36      Platí to rovnako aj vtedy, pokiaľ výplatná listina po prvýkrát konkretizuje vykonanie nového všeobecne záväzného aktu, ktorý sa týka stanovenia peňažných nárokov, ako je rozhodnutie meniace metódu výpočtu cestovných nákladov, rozhodnutie meniace sadzobník príspevkov rodičov na služby jaslí, nariadenie meniace opravné koeficienty, nariadenie upravujúce výšku odmien alebo nariadenie zavádzajúce mimoriadny krízový odvod alebo dočasný odvod (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, EU:F:2010:120, bod 34 a citovanú judikatúru).

37      V týchto prípadoch prvá výplatná listina po nadobudnutí účinnosti všeobecne záväzného aktu, ktorý mení peňažné nároky abstraktnej kategórie úradníkov, nevyhnutne vyjadruje vo vzťahu k svojmu adresátovi prijatie individuálneho administratívneho rozhodnutia vyvolávajúceho záväzné právne účinky, ktoré môžu priamo a bezprostredne ovplyvniť záujmy dotknutého úradníka. Aj keby sa bolo možné domnievať, že nové individuálne administratívne rozhodnutie týkajúce sa určenia peňažných nárokov úradníka je prijímané zo strany menovacieho orgánu každý mesiac a vyjadrené v príslušnej výplatnej listine, tieto po sebe nasledujúce rozhodnutia by iba potvrdzovali prvé rozhodnutie, ktoré podstatne zmenilo právnu situáciu dotknutej osoby uplatnením nového všeobecne záväzného aktu (rozsudok z 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, EU:F:2010:120, bod 35).

38      V dôsledku toho úradník, ktorý nenapadol v lehotách stanovených na podanie sťažnosti a žaloby výplatnú listinu, ktorá po prvýkrát konkretizuje vykonanie všeobecne záväzného aktu týkajúceho sa určenia peňažných nárokov, nemôže po uplynutí uvedených lehôt účinne napádať neskoršie výplatné listiny, a odvolávať sa voči nim na rovnakú nezákonnosť, ako je tá, ktorou bola postihnutá prvá výplatná listina (pozri rozsudok z 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, EU:F:2010:120, bod 36 a citovanú judikatúru).

39      V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že z výplatnej listiny za január 2014, ktorá jej bola zaslaná 14. januára 2014, bolo po prvýkrát od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1023/2013 zjavné jednak to, že podľa článku 65 ods. 4 služobného poriadku jej odmena nebola predmetom každoročnej aktualizácie z dôvodu pozastavenia metódy upravenej v prílohe XI služobného poriadku na roky 2013 a 2014 a jednak to, že jej odmena bola podľa článku 66a služobného poriadku dotknutá solidárnou daňou.

40      V tejto súvislosti z článku 65 ods. 1 služobného poriadku, zmeneného článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013, vyplýva, že odmeny úradníkov a ostatných zamestnancov Európskej únie sú aktualizované pred koncom každého roka v súlade s prílohou XI služobného poriadku.

41      Treba však pripomenúť, že podľa článku 65 ods. 4 služobného poriadku zavedeného článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013 sa „aktualizácia uvedená v odsekoch 1 a 2… nevykonáva v rokoch 2013 a 2014“.

42      Podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 1023/2013 sa článok 1 bod 44 nariadenia č. 1023/2013, zavádzajúci zmenu článku 65 služobného poriadku, uplatňoval odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, teda tretím dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, t. j. od 1. novembra 2013.

43      Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 35 až 37 vyššie, je prvou výplatnou listinou po nadobudnutí účinnosti dotknutého všeobecne záväzného aktu, teda ustanovenia upravujúceho neuplatňovanie metódy každoročnej aktualizácie odmien a dôchodkov počas rokov 2013 a 2014, výplatná listina za december 2013. Rozhodnutie stanovujúce odmenu žalobkyne za január 2014, ako bolo spresnené v jej výplatnej listine za tento mesiac, teda nepredstavuje prvé uplatnenie článku 65 služobného poriadku, zmeneného článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013, voči žalobkyni.

44      Treba preto dospieť k záveru, že výplatná listina za január 2014 nespôsobila žalobkyni ujmu, pretože voči nej prvýkrát neuplatnila článok 65 ods. 4 služobného poriadku zavedený článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013. Treba teda v súlade s judikatúrou citovanou v bode 38 vyššie uviesť, že žalobkyňa nenapadla v lehotách stanovených na podanie sťažnosti a žaloby výplatnú listinu, ktorá po prvýkrát konkretizuje vykonanie tohto ustanovenia voči nej, a to výplatnú listinu za december 2013. Z toho vyplýva, že prejednávaná žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom žalobkyňa navrhuje zrušenie rozhodnutia stanovujúceho jej odmenu za január 2014 ako rozhodnutia, ktoré voči nej malo po prvýkrát uplatniť článok 65 ods. 4 služobného poriadku zavedený článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013, keďže uvedené rozhodnutie iba potvrdzuje rozhodnutie stanovujúce jej odmenu za mesiac 2013, ktoré voči nej po prvýkrát uplatnilo uvedené ustanovenie a už nadobudlo právoplatnosť. Druhý žalobný návrh žaloby treba preto vyhlásiť za neprípustný.

45      Treba však uviesť, že výplatná listina žalobkyne za január 2014 predstavovala voči nej prvé uplatnenie článku 66a služobného poriadku, zmeneného článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, a v tomto rozsahu predstavuje akt spôsobujúci žalobkyni ujmu. Takýto záver jasne vyplýva zo znenia tohto ustanovenia a z toho, že výplatná listina žalobkyne za január 2014, ktorú žalobkyňa predložila v prílohe svojej žaloby, uvádza „osobitnú daň“ upravenú v uvedenom ustanovení.

46      Keďže žalobkyňa podala sťažnosť proti svojej výplatnej listine za január 2014 v trojmesačnej lehote stanovenej článkom 90 ods. 2 služobného poriadku, treba sa domnievať, že prejednávaná žaloba je prípustná v rozsahu, v akom žalobkyňa navrhuje zrušenie rozhodnutia stanovujúceho jej odmenu za január 2014, ktoré voči nej po prvýkrát uplatnilo článok 66a služobného poriadku, zmenený článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013. Prvý žalobný návrh žaloby je preto prípustný.

 O veci samej

47      Na úvod treba uviesť, že na podporu svojej žaloby žalobkyňa uplatňuje iba námietku nezákonnosti založenú na článku 277 ZFEÚ, keď tvrdí neuplatniteľnosť nariadenia č. 1023/2013 z dôvodu, že toto nariadenie upravuje zmrazenie odmien na dva roky, pričom zároveň na tieto isté odmeny uplatňuje počas obdobia od 1. januára 2014 do 30. júna 2015 solidárnu daň.

48      Žalobkyňa tvrdí, že keďže článok 65 ods. 4 a článok 66a služobného poriadku sú všeobecne záväznými ustanoveniami, ktoré boli voči nej po prvýkrát uplatnené v rozhodnutí, ktorým bola zostavená jej výplatná listina za január 2014, existuje priamy, alebo prinajmenšom nepriamy právny vzťah medzi týmto individuálnym rozhodnutím a uvedenými ustanoveniami, takže možno účinne vzniesť námietku nezákonnosti založenú na článku 277 ZFEÚ.

49      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 277 ZFEÚ stanovuje, že každý účastník konania sa najmä na podporu žaloby proti vykonávaciemu opatreniu môže v konaní, ktorého predmetom je zákonnosť nariadenia, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, dovolávať dôvodov uvedených v článku 263 druhom odseku ZFEÚ aj po uplynutí lehoty na podanie žaloby proti nariadeniu. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že tento incidenčný právny prostriedok predstavuje vyjadrenie všeobecnej zásady, ktorá má zabezpečiť to, aby každá osoba mala v prítomnosti alebo v minulosti možnosť napadnúť akt Únie tvoriaci základ pre rozhodnutie namierené voči nej (rozsudky zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, EU:C:1979:53, bod 36; z 19. januára 1984, Andersen a i./Parlament, 262/80, EU:C:1984:18, bod 6, a z 10. júla 2003, Komisia/ECB, C‑11/00, EU:C:2003:395, body 74 až 78). Pravidlo stanovené článkom 277 ZFEÚ určite platí v rámci sporu predloženého Všeobecnému súdu podľa článku 270 ZFEÚ (rozsudky zo 4. októbra 2018, Tataram/Komisia, T‑546/16, neuverejnený, EU:T:2018:644, bod 32, a z 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, EU:F:2010:120, bod 29).

50      Z judikatúry však rovnako vyplýva, že možnosť dovolávať sa neuplatniteľnosti nariadenia, ktorú dáva článok 277 ZFEÚ, nie je samostatným právom podať žalobu a možno ju vykonať len incidenčne, takže keď neexistuje právo na podanie žaloby vo veci samej alebo keď je žaloba vo veci samej neprípustná, má to za dôsledok neprípustnosť námietky nezákonnosti (rozsudky zo 4. októbra 2018, Tataram/Komisia, T‑546/16, neuverejnený, EU:T:2018:644, bod 33, a z 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, EU:F:2010:120, bod 30).

51      Ako teda bolo uvedené v bode 46 vyššie, prejednávaná žaloba podaná proti rozhodnutiu stanovujúcemu odmenu žalobkyne za január 2014, spresnenému vo výplatnej listine za tento mesiac, je prípustná v rozsahu, v akom toto rozhodnutie voči žalobkyni po prvýkrát uplatnilo článok 66a služobného poriadku, zmenený článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013.

52      Naopak, ako bolo uvedené v bode 44 vyššie, rozhodnutie stanovujúce odmenu žalobkyne za január 2014 nepredstavuje voči nej prvé uplatnenie článku 65 ods. 4 služobného poriadku zavedeného článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013, a teda jej v tejto súvislosti nespôsobuje ujmu.

53      Z toho vyplýva, že námietka nezákonnosti vznesená žalobkyňou na podporu jej žaloby môže byť účinne vznesená iba v rozsahu, v akom sa týka článku 66a služobného poriadku, zmeneného článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, ktorý od 1. januára 2014 zaviedol solidárnu daň, hoci uplatňovanie metódy aktualizácie odmien upravenej v prílohe XI služobného poriadku bolo pozastavené podľa článku 65 ods. 4 služobného poriadku.

54      Na podporu námietky nezákonnosti žalobkyňa uvádza sedem žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod sa v podstate zakladá na prerušení súvislosti medzi uplatňovaním metódy automatickej úpravy odmien uvedenej v prílohe XI služobného poriadku a solidárnou daňou a na porušení zásady paralelnosti medzi odmenou úradníkov a zamestnancov Únie a odmenou zamestnancov vo verejnej službe členských štátov. Druhý žalobný dôvod vychádza z porušenia slobody združovania, práv na informácie, konzultácie a kolektívne vyjednávanie, ktoré zakotvuje článok 12 ods. 1, článok 27 a článok 28 Charty základných práv Európskej únie, ako takých a tak, ako sú vykonané článkom 10 druhým odsekom, článkom 10b druhým odsekom a článkom 24b služobného poriadku, ako aj z porušenia rozhodnutia Rady z 23. júna 1981, ktorým sa zavádza tripartitný konzultačný postup v oblasti vzťahov so zamestnancami (ďalej len „rozhodnutie Rady z 23. júna 1981“). Tretí žalobný dôvod sa zakladá na porušení nadobudnutých práv. Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na porušení zásady proporcionality. Piaty žalobný dôvod sa zakladá na porušení legislatívneho postupu. Šiesty žalobný dôvod vychádza z porušenia povinnosti odôvodnenia. Napokon siedmy žalobný dôvod sa zakladá na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, ktoré vyplýva z neexistencie prechodných opatrení.

55      V prvom rade treba preskúmať druhý, piaty a šiesty žalobný dôvod, ktoré sa zakladajú na porušení slobody združovania a práv na informácie, konzultácie a kolektívne vyjednávanie, porušení legislatívneho postupu a porušení povinnosti odôvodnenia, a týkajú sa vonkajšej zákonnosti nariadenia č. 1023/2013, a potom v druhom rade ostatné žalobné dôvody uvádzané na podporu námietky nezákonnosti, ktoré sa týkajú vnútornej zákonnosti tohto nariadenia.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení slobody združovania a práv na informácie, konzultácie a kolektívne vyjednávanie

56      Žalobkyňa sa domnieva, že nariadenie č. 1023/2013 je nezákonné z dôvodu, že bolo prijaté v rozpore so slobodou združovania a právami na informácie, konzultácie a kolektívne vyjednávanie zakotvenými v článku 12 ods. 1, článku 27 a článku 28 Charty základných práv Európskej únie ako takými a tak, ako sú vykonané článkom 10 druhým odsekom, článkom 10b druhým odsekom a článkom 24b služobného poriadku, ako aj v rozpore s rozhodnutím Rady z 23. júna 1981. Konkrétnejšie žalobkyňa tvrdí, že nedošlo k riadnej konzultácii s Výborom pre služobný poriadok a že nebol dodržaný konzultačný postup upravený rozhodnutím Rady z 23. júna 1981. V súvislosti s konzultáciou s Výborom pre služobný poriadok žalobkyňa uvádza, že tento výbor nebol konzultovaný k prvému konceptu návrhu na zmenu služobného poriadku prijatému Komisiou 29. júna 2011, ktorý stanovoval, že metóda aktualizácie odmien bude sprevádzaná novou solidárnou daňou vo výške 5,5 % uplatniteľnou od 1. januára 2013 až do 31. decembra 2020, ale iba k druhému konceptu návrhu na zmenu služobného poriadku, ktorý upravoval solidárnu daň vo výške 6 % a ktorý Komisia predložila Výboru pre služobný poriadok 21. novembra 2011. Navyše podľa žalobkyne bola konzultácia s Výborom pre služobný poriadok, ku ktorej došlo 17. a 18. júla 2013, uskutočnená neskoro, a teda nemala potrebný účinok. Pokiaľ ide o konzultáciu a zhodu s odborovými zväzmi a združeniami zamestnancov (ďalej len „OZZZ“), žalobkyňa tvrdí, že Komisia pred prijatím prvého konceptu návrhu na zmenu služobného poriadku nekonzultovala s OZZZ a že nekonzultovala s OZZZ ani druhý koncept návrhu na zmenu služobného poriadku. Žalobkyňa navyše tvrdí, že Rada zamietla žiadosť OZZZ, aby sa počas trojstranných rozhovorov naďalej schádzal konzultačný výbor. Okrem toho žalobkyňa uvádza, že hoci bol naozaj začatý konzultačný postup upravený rozhodnutím Rady z 23. júna 1981, tento postup nebol dodržaný. Na jednej strane tak dve stretnutia konzultačného výboru zorganizované na 6. mája 2013 a 23. júna 2013 boli iba informačnými stretnutiami, ktoré neviedli k žiadnej zhode. Na druhej strane konzultačný výbor po týchto dvoch stretnutiach nevypracoval správu o odchylných stanoviskách vyjadrených účastníkmi. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že v prípadoch, keď výkon práv zakotvených článkom 28 Charty základných práv nie je upravený dostatočne alebo je upravený ustanoveniami práva Únie, ktorých platnosť je spochybnená, je oprávnená dovolávať sa rešpektovania základného práva na kolektívne vyjednávanie zakotveného článkom 28 Charty základných práv bez ohľadu na ustanovenia sekundárneho práva vykonávajúce tento článok, čo je práve tento prípad. V tomto rámci sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti, za ktorých prebehol konzultačný postup upravený rozhodnutím Rady z 23. júna 1981, tento postup nerešpektoval právo na kolektívne vyjednávanie.

57      Rada a Parlament popierajú tvrdenia žalobkyne.

58      Na úvod treba pripomenúť, že článok 12 ods. 1, článok 27 a článok 28 Charty základných práv, ktoré zakotvujú slobodu združovania v odboroch, právo pracovníkov v podnikoch na informácie a na konzultácie a právo na kolektívne vyjednávanie a na kolektívne akcie, sa môžu uplatniť vo vzťahoch medzi inštitúciami Únie a ich zamestnancami. Podľa samotného znenia týchto ustanovení je však výkon práv, ktoré zakotvujú, obmedzený na prípady a okolnosti stanovené právom Únie (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 77).

59      Pokiaľ ide o ustanovenia práva Únie, ktoré upravujú podmienky výkonu základných práv zakotvených článkom 12 ods. 1, článkom 27 a článkom 28 Charty základných práv, treba po prvé pripomenúť, že článok 10 služobného poriadku upravuje konzultáciu Komisie s Výborom pre služobný poriadok, ktorý sa skladá zo zástupcov inštitúcií Únie a z rovnakého počtu ich zástupcov vo Výboroch zamestnancov, ku každému návrhu revízie služobného poriadku.

60      Konzultačný postup upravený rozhodnutím Rady z 23. júna 1981 sa uplatňuje na návrhy, ktoré Komisia prekladá Rade a ktoré sa týkajú zmeny služobného poriadku alebo uplatňovania ustanovení služobného poriadku o odmenách alebo dôchodkoch vždy, keď o to požiada člen konzultačného výboru, ktorý sa v zásade skladá z rovnakého počtu zástupcov členských štátov a zástupcov zamestnancov určených OZZZ, ako aj z vedúcich administratívy každej inštitúcie Únie. Podľa bodu I.8 rozhodnutia Rady z 23. júna 1981 v spojení s interpretačným vyhlásením tohto rozhodnutia prijatým Radou 6. mája 2013 na účely jeho uplatňovania v riadnom legislatívnom postupe, ktorý sa týka návrhu na zmenu služobného poriadku, je cieľom tohto konzultačného postupu preskúmať všetky dostupné informácie a pozície účastníkov a čo najviac uľahčiť ich zosúladenie a zabezpečiť, aby zástupcovia členských štátov pred prijatím konečného stanoviska v riadnom legislatívnom postupe poznali názor zamestnancov a správnych orgánov. Podľa toho istého ustanovenia Rada môže pri prijímaní pozície v riadnom legislatívnom postupe zohľadniť správu predsedu konzultačného výboru (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 115).

61      Článok 10 služobného poriadku a rozhodnutie Rady z 23. júna 1981 sa teda týkajú podmienok výkonu práva pracovníkov na informácie a konzultácie zakotveného článkom 27 Charty základných práv vo vzťahoch medzi inštitúciami a ich zamestnancami (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 116).

62      Naproti tomu treba uviesť, že článok 10b druhý odsek služobného poriadku upravuje iba možnosť Komisie konzultovať so zastupiteľskými OZZZ návrhy na zmenu služobného poriadku uvedené v článku 10 tohto služobného poriadku, takže žalobkyňa sa nemôže odvolávať na toto ustanovenie, aby sa domáhala práva na konzultácie zastupiteľských OZZZ k návrhom na zmenu služobného poriadku.

63      Po druhé treba uviesť, že článok 24b služobného poriadku, na ktorý sa tiež odvoláva žalobkyňa, sa týka podmienok výkonu slobody združovania zakotvenej článkom 12 ods. 1 Charty základných práv, pretože uvádza, že úradníci sú oprávnení vykonávať právo združovania a že môžu byť najmä členmi OZZZ európskych úradníkov.

64      Treba však pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu a článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku, žaloba musí obsahovať predmet konania, uplatnené dôvody a tvrdenia, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry musia byť tieto údaje dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na prípustnosť žaloby nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali aspoň stručne, ale koherentným a zrozumiteľným spôsobom zo znenia samotnej žaloby (pozri rozsudok z 25. januára 2018, BSCA/Komisia, T‑818/14, EU:T:2018:33, bod 95 a citovanú judikatúru).

65      Treba však uviesť, že žalobkyňa v podanej žalobe nevysvetľuje žiadne tvrdenie na podporu údajného porušenia článku 24b služobného poriadku, takže túto výhradu treba zamietnuť ako neprípustnú.

66      Po tretie treba zdôrazniť, že žalobkyňa neuvádza žiadne ustanovenie práva Únie upravujúce podmienky výkonu práva na kolektívne vyjednávanie a kolektívnu akciu zakotveného v článku 28 Charty základných práv. Obmedzuje sa totiž na to, že uvádza porušenie konzultačného postupu zavedeného rozhodnutím Rady z 23. júna 1981, ktoré, ako bolo pripomenuté v bode 59 vyššie, sa týka podmienok výkonu práva pracovníkov na informácie a konzultácie, ktoré je zakotvené v článku 27 Charty základných práv.

67      V replike žalobkyňa tvrdí, že porušenia článku 28 Charty základných práv sa možno dovolávať vtedy, keď „je platnosť [uplatniteľných ustanovení sekundárneho práva] odôvodnene spochybnená vzhľadom na zmeny, ktoré v nich boli vykonané“. Žalobkyňa podotýka, že v prejednávanej veci sú síce práva a povinnosti OZZZ určené uplatniteľnými ustanoveniami sekundárneho práva, ale že platnosť týchto ustanovení je spochybnená v rozsahu, v akom napáda zákonnosť článku 65 ods. 4 služobného poriadku zavedeného nariadením 1023/2013 a článku 66a služobného poriadku, zmeneného tým istým nariadením.

68      Treba zdôrazniť, že porušenia podmienok výkonu práva na kolektívne vyjednávanie a kolektívnu akciu zakotveného v článku 28 Charty základných práv sa okrem prípadov upravených uplatniteľnými ustanoveniami sekundárneho práva možno dovolávať iba vtedy, ak dotknuté práva a povinnosti neboli uvedenými ustanoveniami dostatočne určené alebo ak bola spochybnená samotná platnosť týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2013, Heath/ECB, T‑645/11 P, EU:T:2013:326, bod 155).

69      V prejednávanej veci však treba uviesť, že uplatniteľné ustanovenia sekundárneho práva, ktorých zákonnosť žalobkyňa napáda, a to článok 65 ods. 4 služobného poriadku, zavedený nariadením č. 1023/2013, a článok 66a služobného poriadku, zmenený tým istým nariadením, nedefinujú podmienky výkonu práva na kolektívne vyjednávanie a kolektívnu akciu zakotveného v článku 28 Charty základných práv. Z toho vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže dovolávať porušenia podmienok výkonu práv a povinností zakotvených článkom 28 Charty základných práv.

70      Navyše treba uviesť, že podľa článku 28 Charty základných práv sa právo na kolektívne vyjednávanie výslovne týka vyjednávania a uzatvárania kolektívnych zmlúv. Treba pripomenúť, že právo na vyjednávanie a uzatváranie kolektívnych zmlúv má umožniť vyjednávanie medzi sociálnymi partnermi s cieľom určiť pracovné podmienky v prípade, keď práva a povinnosti nie sú dostatočne určené uplatniteľnými ustanoveniami (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 117).

71      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, teda právo na kolektívne vyjednávanie nemožno prirovnávať k právu OZZZ vyjednávať samotný obsah ustanovení služobného poriadku, ktorých prijatie sa v súlade s článkom 294 ZFEÚ riadi riadnym legislatívnym postupom.

72      Preskúmanie prejednávaného dôvodu sa preto obmedzí na overenie toho, či boli v prejednávanej veci dodržané podmienky výkonu práva pracovníkov na informácie a konzultácie tak, ako sú upravené článkom 10 služobného poriadku a rozhodnutím Rady z 23. júna 1981.

–       O porušení článku 10 služobného poriadku

73      Žalobkyňa tvrdí, že v súlade s článkom 10 služobného poriadku mala Komisia predložiť Výboru pre služobný poriadok prvý návrh na zmenu služobného poriadku, ktorý prijala 29. júna 2011 a ktorý obsahoval solidárnu daň vo výške 5,5 % a nie druhý návrh na zmenu služobného poriadku upravujúci solidárnu daň vo výške 6 %, ktorý mu predložila 21. novembra 2011. Žalobkyňa tiež tvrdí, že konzultácia s Výborom pre služobný poriadok, ku ktorej došlo 17. a 18. júla 2013, nezodpovedala požiadavkám článku 10 služobného poriadku, pretože k nej došlo neskoro, a teda nemala potrebný účinok.

74      V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého článok 10 služobného poriadku ukladal Komisii povinnosť predložiť Výboru pre služobný poriadok prvý návrh na zmenu služobného poriadku, ktorý prijala 29. júna 2011, treba pripomenúť, že článok 10 služobného poriadku ukladá Komisii povinnosť predložiť Výboru pre služobný poriadok „všetky návrhy na revíziu Služobného poriadku“. V prejednávanej veci však na jednej strane zo spisu vyplýva, že text prijatý Komisiou 29. júna 2011 formálne nebol návrhom na zmenu služobného poriadku, ale iba konceptom návrhu na zmenu služobného poriadku, ktorý mal byť prekonzultovaný s OZZZ pred predložením formálneho návrhu na zmenu služobného poriadku Rade a Parlamentu. Na druhej strane treba tiež uviesť, že text predložený Komisiou Výboru pre služobný poriadok 21. novembra 2011 Komisia následne odovzdala Parlamentu a Rade ako legislatívny návrh v zmysle článku 294 ods. 2 ZFEÚ v rámci riadneho legislatívneho postupu, v ktorom tieto inštitúcie v súlade s článkom 336 ZFEÚ prijímajú služobný poriadok a PZOZ a ich zmeny.

75      Treba teda zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Komisia porušila článok 10 služobného poriadku tým, že nepredložila Výboru pre služobný poriadok svoj prvý koncept návrhu na zmenu služobného poriadku.

76      Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého konzultácia s Výborom pre služobný poriadok, ku ktorej došlo 17. a 18. júla 2013, porušovala článok 10 služobného poriadku z dôvodu, že k nej došlo v neskorom štádiu legislatívneho postupu, takže nemala potrebný účinok, treba uviesť, že článok 10 služobného poriadku ukladá Komisii povinnosť konzultácie, ktorá sa okrem formálnych návrhov vzťahuje na podstatné zmeny už preskúmaných návrhov, ktoré zamýšľa vykonať, s výnimkou, v tomto poslednom prípade, zmien v podstatnej časti zodpovedajúcim zmenám, ktoré navrhol Výbor pre služobný poriadok (rozsudky z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia, T‑58/05, EU:T:2007:218, bod 35; z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 129, a zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, bod 99).

77      Takýto výklad vyplýva zo znenia článku 10 služobného poriadku, ako aj z úloh, ktoré plní Výbor pre služobný poriadok. Na jednej strane totiž toto ustanovenie tým, že upravuje prerokovanie každého návrhu na revíziu služobného poriadku s Výborom pre služobný poriadok bez výhrady a bez výnimky dáva povinnosti, ktorú definuje, širokú pôsobnosť. Jeho ustanovenia sú teda zjavne nezlučiteľné so zužujúcim výkladom jeho pôsobnosti. Na druhej strane Výbor pre služobný poriadok ako orgán s paritným zastúpením zoskupujúci zástupcov administratívy a demokraticky zvolených zástupcov zamestnancov všetkých inštitúcií musí vziať do úvahy a vyjadriť záujmy verejnej služby Únie ako celku (rozsudky z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia, T‑58/05, EU:T:2007:218, bod 36; z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 130, a zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, bod 100).

78      Z toho vyplýva, že ak Komisia vykoná zmenu svojho návrhu na revíziu služobného poriadku počas riadneho legislatívneho postupu, je povinná znova konzultovať Výbor pre služobný poriadok predtým, než Rada prijme dotknuté právne predpisy vtedy, ak sa táto zmena podstatným spôsobom dotýka štruktúry návrhu (rozsudky z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 135, a zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, bod 101).

79      V prejednávanom prípade však treba konštatovať, že hoci Komisia využila svoju právomoc legislatívnej iniciatívy, keď predložila Parlamentu a Rade 13. decembra 2011 návrh na zmenu služobného poriadku, nevyužila túto právomoc pri zmene uvedeného návrhu (rozsudok zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, bod 102).

80      Je pravda, že Komisia sa zúčastnila trojstranných rokovaní, ktoré sa konali počas dotknutého riadneho legislatívneho postupu. Podľa bodu 13 spoločného vyhlásenia Parlamentu, Rady a Komisie o praktických opatreniach pre spolurozhodovací postup (článok 251 zmluvy o ES) (Ú. v. EÚ C 145, 2007, s. 5) z 13. júna 2007, ktorým sa riadia tieto neformálne stretnutia, sa úloha Komisie vo fáze prvého čítania v Parlamente obmedzuje na podporu vytvorených kontaktov, aby sa „zjednodušil postup v prvom čítaní“ a na to, že „konštruktívne uplatní svoje právo iniciatívy s cieľom uviesť do súladu pozície… Parlamentu a Rady s náležitým zreteľom na rovnováhu medzi inštitúciami a úlohu, ktorá jej vyplýva zo Zmluvy“ (rozsudok zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, bod 103).

81      Skutočnosť, že trojstranné rokovania, ktoré sa v prejednávanom prípade uskutočnili vo fáze prvého čítania v Parlamente, viedli za účasti Komisie, ktorej úloha bola pripomenutá v bode 80 vyššie, ku kompromisu medzi Parlamentom a Radou o doplnení návrhu na zmenu služobného poriadku, teda nemožno považovať za zmenu uvedeného návrhu vykonanú samotnou Komisiou (rozsudok zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, bod 104).

82      Navyše ani prijatie textu, ktorým sa mení návrh na zmenu služobného poriadku, Parlamentom v prvom čítaní nemožno považovať za zmenu pôvodného návrhu vykonanú samotnou Komisiou (rozsudok zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, bod 105).

83      Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia nebola podľa článku 10 služobného poriadku povinná znova konzultovať Výbor pre služobný poriadok ani po ukončení trojstranných rokovaní, ktoré sa uskutočnili vo fáze prvého čítania v Parlamente, ani po tom, ako Parlament jej návrh v prvom čítaní prijal (rozsudok zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, bod 106).

84      V tejto súvislosti žalobkyňa nemôže účinne vyvodzovať žiadne tvrdenie z okolnosti, že Komisia, hoci tak nebola povinná urobiť, odovzdala Výboru pre služobný poriadok listom z 5. júla 2013 pozíciu Parlamentu v prvom čítaní z 2. júla 2013, pričom spresnila, že podľa jej názoru nebol návrh na zmenu služobného poriadku, ktorý predložila Výboru pre služobný poriadok 21. novembra 2011, v riadnom legislatívnom postupe podstatne zmenený a že v tomto štádiu legislatívneho postupu sa článok 10 služobného poriadku neuplatňuje. Táto okolnosť totiž nemá vplyv na zákonnosť postupu prijatia nariadenia č. 1023/2013 a konkrétnejšie na to, či Komisia dodržala povinnosť, ktorú jej v prejednávanej veci ukladal článok 10 služobného poriadku.

85      Treba teda zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého ku konzultácii s Výborom pre služobný poriadok v dňoch 17. a 18. júla 2013, v nadväznosti na odovzdaniu listu tomuto výboru Komisiou 5. júla 2013, došlo v rozpore s článkom 10 služobného poriadku v neskorom štádiu dotknutého legislatívneho postupu, a teda nemala potrebný účinok.

–       O porušení konzultačného postupu

86      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia neuskutočnila konzultáciu s OZZZ pred prijatím prvého konceptu návrhu na zmenu služobného poriadku prijatého 29. júna 2011 a že s OZZZ nekonzultovala ani druhý koncept návrhu na zmenu služobného poriadku z 13. decembra 2011. Žalobkyňa navyše tvrdí, že dve stretnutia konzultačného výboru zorganizované na 6. mája 2013 a 20. júna 2013 boli informačnými stretnutiami, počas ktorých nebol OZZZ odovzdaný žiadny dokument a ktoré neviedli k žiadnej zhode a že po ich ukončení konzultačný výbor nevypracoval žiadnu správu uvádzajúcu názorové rozdiely medzi účastníkmi v rozpore s rozhodnutím Rady z 23. júna 1981. Žalobkyňa tiež tvrdí, že Rada zamietla žiadosť OZZZ o to, aby sa konzultačný výbor naďalej schádzal počas celej fázy trojstranných rokovaní, ktorá trvala od 13. mája 2013 do 25. júna 2013.

87      V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o neuskutočnenie konzultácie s OZZZ pred prijatím prvého konceptu návrhu Komisie na zmenu služobného poriadku z 29. júna 2011, treba uviesť, že táto okolnosť nemá vplyv na zákonnosť riadneho legislatívneho postupu začatého neskôr, 13. decembra 2011, tým, že bol Parlamentu a Rade odovzdaný druhý koncept návrhu na zmenu služobného poriadku vo forme legislatívneho návrhu. Toto tvrdenie treba preto zamietnuť ako neúčinné.

88      Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že Komisia nekonzultovala s OZZZ pred prijatím svojho konceptu návrhu na zmenu služobného poriadku z 13. decembra 2011, treba uviesť, ako to konštatoval Všeobecný súd v bode 4 rozsudku z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada (T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489), že OZZZ boli konzultované k druhému konceptu návrhu na revíziu služobného poriadku zo 7. septembra 2011 a že administratívne, technické a politické konzultácie medzi Komisiou a OZZZ v tejto súvislosti prebehli 6. októbra, 28. októbra a 7. novembra 2011.

89      Keďže žalobkyňa neuviedla žiadnu právnu alebo skutkovú okolnosť, ktorá by jej umožnila spochybniť toto konštatovanie, treba zamietnuť ako nedôvodné jej tvrdenie založené na tom, že Komisia nekonzultovala s OZZZ pred prijatím svojho druhého konceptu návrhu na zmenu služobného poriadku a jeho odovzdaním Parlamentu a Rade 13. decembra 2011.

90      Po tretie, pokiaľ ide o výhradu žalobkyne založenú na tom, že OZZZ nebol na stretnutiach konzultačného výboru 6. mája 2013 a 20. júna 2013 odovzdaný žiaden dokument, treba uviesť, že Všeobecný súd už túto výhradu preskúmal a zamietol v rozsudku z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada (T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489).

91      V bode 161 rozsudku z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada (T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489), tak Všeobecný súd uviedol, že konzultačný postup upravený rozhodnutím Rady z 23. júna 1981 nevyžaduje, ani nezakazuje, aby boli OZZZ odovzdané písomné dokumenty na účely prípravy konzultačných stretnutí alebo pri ich príležitosti.

92      Ako to teda Všeobecný súd uviedol v bode 162 rozsudku z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada (T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489), podľa bodu I.8 rozhodnutia Rady z 23. júna 1981, v spojení s interpretačným vyhlásením Rady zo 6. mája 2013, je cieľom konzultačného postupu upraveného uvedeným rozhodnutím preskúmať všetky dostupné informácie a pozície účastníkov a čo najviac uľahčiť ich zosúladenie a zabezpečiť, aby zástupcovia členských štátov pred prijatím konečného stanoviska v riadnom legislatívnom postupe poznali názor zamestnancov a správnych orgánov.

93      Vzhľadom na cieľ konzultačného postupu upraveného rozhodnutím Rady z 23. júna 1981 teda odpoveď na otázku, či je Rada povinná informácie, ktoré má k dispozícii, písomne oznámiť OZZZ tak, aby mohli vyjadriť svoj názor, závisí od toho, či OZZZ majú uvedené informácie, od povahy a rozsahu týchto informácií, ako aj od časových a technických obmedzení, ktorými sa vyznačuje priebeh trojstranného rokovania (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 163).

94      V prejednávanej veci, pokiaľ ide o prvé stretnutie konzultačného výboru, ktorého predmetom bol mandát Rady na účely trojstranného rokovania, treba uviesť, že Rada nebola povinná odovzdať písomné dokumenty OZZZ, keďže tieto vedeli o návrhu na zmenu služobného poriadku, ktorého sa malo rokovanie týkať (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 164).

95      Pokiaľ ide o druhé stretnutie konzultačného výboru, ktoré sa konalo 20. júna 2013 po tom, čo Parlament, Rada a Komisia 19. júna 2013 dospeli k predbežnému kompromisu o návrhu na revíziu služobného poriadku, treba uviesť, že hoci OZZZ poznali obsah návrhu na zmenu služobného poriadku a niektorých návrhov členských štátov, ako to preukazuje leták zverejnený viacerými OZZZ zo 17. septembra 2012, nepoznali presný výsledok trojstranných rokovaní, ktoré sa týkali najmä týchto návrhov (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 165).

96      Vzhľadom tak na povahu, ako aj rozsah zmien vložených do návrhu na zmenu služobného poriadku počas trojstranného rokovania, bola preto Rada povinná odovzdať OZZZ všetky dostupné informácie tak, aby mohli účinne oznámiť svoj názor na tieto zmeny. To v zásade predpokladalo, aby mali uvedené OZZZ k dispozícii písomný nosič, ktorý by im umožnil efektívne reagovať (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 166).

97      Treba však pripomenúť, že 20. júna 2013 ešte nebol k dispozícii text vyjadrujúci predbežný kompromis z 19. júna 2013, takže nemohol byť fakticky odovzdaný členom konzultačného výboru za OZZZ (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 167).

98      Za týchto okolností nemožno Rade vytýkať, že počas stretnutia konzultačného výboru 20. júna 2013 pristúpila k ústnej prezentácii hlavných čŕt predbežného kompromisu dosiahnutého 19. júna 2013, prezentácii, ktorá za osobitných okolností veci, charakterizovaných časovými a technickými obmedzeniami, ktorými sa vyznačoval priebeh trojstranného rokovania, zodpovedala jedinému mysliteľnému spôsobu informovania OZZZ (rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 169).

99      Navyše treba na jednej strane pripomenúť, že Rada skutočne odovzdala členom konzultačného výboru za OZZZ predbežný text kompromisu spolu s vysvetlivkami večer 24. júna 2013 a tiež definitívny text kompromisu, rovnako spolu s vysvetlivkami, 27. júna 2013, teda skôr, ako členské štáty počas preskúmania definitívneho textu kompromisu výborom stálych zástupcov (Coreper) 28. júna 2013 zaujali konečné stanovisko v zmysle bodu I.8 rozhodnutia Rady z 23. júna 1981. Na druhej strane treba zdôrazniť, že OZZZ, ktoré sa zúčastnili na konzultačnom výbore, nepožiadali včas o konanie nového stretnutia na účely ich vypočutia k predbežnému textu kompromisu, a dokonca ani k definitívnemu textu kompromisu (rozsudky z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 170, a zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada, T‑75/14, EU:T:2017:813, body 119 až 122).

100    Treba však uviesť, že žalobkyňa neuvádza žiadnu novú skutkovú alebo právnu okolnosť, ktorá by mohla spochybniť zistenia urobené Všeobecným súdom v už právoplatných rozsudkoch z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada (T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489), a zo 16. novembra 2017, USFSPEI/Parlament a Rada (T‑75/14, EU:T:2017:813), ktoré boli pripomenuté v bodoch 91 až 99 vyššie, takže výhrada žalobkyne, podľa ktorej stretnutia konzultačného výboru v dňoch 6. mája 2013 a 20. júna 2013 boli iba všeobecnými informačnými stretnutiami, počas ktorých nebol OZZZ odovzdaný žiadny dokument a ktoré neviedli k žiadnej zhode, musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

101    Po štvrté treba zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie žalobkyne založené na tom, že konzultačný výbor po stretnutiach 9. mája 2013 a 23. júna 2013 nevypracoval správu uvádzajúcu odchylné stanoviská účastníkov. Treba totiž uviesť, že v súlade s článkom I.7 rozhodnutia Rady z 23. júna 1981, vykladaným s prihliadnutím na usmernenie 5 interpretačného vyhlásenia Rady zo 6. mája 2013, v štádiu preskúmania návrhu na zmenu služobného poriadku Radou, predseda konzultačného výboru podá výboru Coreper správu v mene konzultačného výboru po každom stretnutí, na ktorom účastníci vyjadrili svoj názor. Treba však uviesť, že zo správy generálneho tajomníka Rady týkajúcej sa reformy služobného poriadku, zaslanej zamestnancom Rady 28. júna 2013, ktorú predložila samotná žalobkyňa, vyplýva, že generálny tajomník Rady oznámil zamestnancom tejto inštitúcie, že predložil výboru Coreper výsledky stretnutia konzultačného výboru, ktoré sa konalo 20. júna 2013. Navyše z dokumentov predložených Radou vyplýva, že hoci po stretnutiach zo 6. mája 2013 a 20. júna 2013 nebola vypracovaná žiadna písomná správa, generálny tajomník Rady ako predseda konzultačného výboru skutočne podal výboru Coreper ústnu správu o týchto stretnutiach a to v dňoch 8. mája 2013 a 26. júna 2013.

102    Po piate tiež treba zamietnuť ako nedôvodnú výhradu žalobkyne založenú na tom, že generálny tajomník Rady zamietol žiadosť OZZZ o to, aby sa konzultačný výbor schádzal počas celej fázy trojstranných rokovaní. Podľa článku I.5 rozhodnutia Rady z 23. júna 1981, vykladaného s prihliadnutím na usmernenie 5 interpretačného vyhlásenia Rady zo 6. mája 2013, totiž v štádiu prvého čítania návrhu na zmenu služobného poriadku Radou, konzultačný výbor zvoláva jeho predseda vždy, keď o to požiada niektorý z účastníkov. Z toho vyplýva, že hoci zástupcovia zamestnancov určení zastupiteľskými OZZZ boli oprávnení viackrát požiadať o stretnutie tohto výboru, generálny tajomník Rady ako predseda konzultačného výboru oprávnene zamietol všeobecnú žiadosť o to, aby sa konzultačný výbor schádzal počas celej fázy trojstranných rokovaní.

103    Vzhľadom na uvedené okolnosti treba zamietnuť druhý žalobný dôvod ako nedôvodný.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení legislatívneho postupu

104    Žalobkyňa poznamenáva, že návrh na zmenu služobného poriadku, ktorý Komisia 13. decembra 2011 predložila Rade a Parlamentu, neupravoval ani pozastavenie uplatňovania metódy aktualizácie odmien v rokoch 2013 a 2014, ani uplatňovanie solidárnej dane počas toho istého obdobia. Podľa žalobkyne až počas fázy trojstranného rokovania Rada zaviedla tieto zmeny tým, že prevzala závery Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013. Rada tým porušila článok 296 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že pri posudzovaní návrhov legislatívnych aktov sa Parlament a Rada zdržia prijatia aktov, ktoré nie sú upravené v príslušnom legislatívnom postupe pre danú oblasť. Navyše podľa žalobkyne Európska rada pri prijatí svojich záverov zo 7. a 8. februára 2013, ktoré následne prevzala Rada, porušila článok 15 ods. 1 ZEÚ, ktorý stanovuje, že Európska rada nevykonáva legislatívnu funkciu.

105    Rada a Parlament popierajú tvrdenia žalobkyne.

106    Na úvod treba uviesť, že argumentácia žalobkyne spočíva na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého opatrenie spočívajúce v uplatňovaní solidárnej dane vo výške 6 % napriek pozastaveniu uplatňovania metódy aktualizácie odmien, vyplýva zo záverov Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013 a Rada a Parlament ho jednoducho prevzali počas prijímania nariadenia č. 1023/2013. Treba však uviesť, že hoci závery Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013, vydané v rámci usmernení týkajúcich sa viacročného finančného rámca, upravovali pozastavenie uplatňovania metódy aktualizácie odmien na dva roky, ako aj zavedenie dane vo výške 6 % „v rámci reformy mzdového postupu“, neupravovali, že táto daň sa bude uplatňovať počas dotknutého obdobia pozastavenia.

107    V každom prípade treba zdôrazniť, že tvrdeniam žalobkyne založeným na porušení článku 296 ZFEÚ a článku 15 ods. 1 ZEÚ nemožno vyhovieť.

108    Pokiaľ ide po prvé o údajné porušenie článku 296 tretieho odseku ZFEÚ Radou, treba pripomenúť, že toto ustanovenie stanovuje, že „pri posudzovaní návrhov legislatívnych aktov sa Európsky parlament a Rada zdržia prijatia aktov, ktoré nie sú upravené v príslušnom legislatívnom postupe pre danú oblasť“.

109    V súlade s článkom 336 ZFEÚ Parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s ďalšími dotknutými inštitúciami vydajú prostredníctvom nariadení služobný poriadok a PZOZ.

110    V prejednávanej veci Rada a Parlament, ktorým Komisia 13. decembra 2011 predložila návrh na zmenu služobného poriadku, prijali nariadenie č. 1023/2013 po tom, čo Parlament 2. júla 2013 prijal svoju pozíciu v prvom čítaní a Rada túto pozíciu schválila 10. októbra 2013 v súlade s článkom 294 ods. 3 a 4 ZFEÚ.

111    Treba teda uviesť, že v prejednávanej veci Parlament a Rada neprijali iné akty, než tie, ktoré sú upravené v riadnom legislatívnom postupe.

112    Okrem toho treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z článku 296 tretieho odseku ZFEÚ nevyplýva, že toto ustanovenie bráni Rade, aby zohľadnila závery Európskej rady, keď využije svoju možnosť odchýliť sa od legislatívneho návrhu predloženého Komisiou, ktorý ju nezaväzuje. Treba totiž pripomenúť, že v rámci legislatívnej právomoci, ktorú Rade spolu s Parlamentom priznáva článok 14 ods. 1 ZEÚ a článok 16 ods. 1 ZEÚ, ako aj článok 289 ZFEÚ a ktorá je súčasťou zásady rozdelenia právomocí zakotvenej v článku 13 ods. 2 ZEÚ a všeobecnejšie zásady inštitucionálnej rovnováhy ako charakteristiky inštitucionálnej štruktúry Únie (pozri analogicky rozsudok zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada, C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, bod 146), prináleží Rade, aby vykonávala funkcie tvorby politík a koordinačné funkcie v súlade s podmienkami stanovenými v Zmluvách.

113    Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkyne založené na porušení článku 296 ZFEÚ treba zamietnuť ako nedôvodné.

114    Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Európska rada porušila článok 15 ods. 1 ZEÚ, a teda poškodila zákonnosť legislatívneho postupu, ktorý viedol k prijatiu nariadenia č. 1023/2013, treba najprv pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 111 vyššie, že Komisia, Rada a Parlament dodržali riadny legislatívny postup uplatniteľný v prejednávanej veci.

115    Ďalej treba pripomenúť, že článok 15 ods. 1 ZEÚ stanovuje, že „Európska rada dáva Únii potrebné podnety na jej rozvoj a určuje jej všeobecné politické smerovanie a priority. Nevykonáva legislatívnu funkciu“.

116    Treba však uviesť, že toto ustanovenie nebráni Európskej rade, aby zaujala stanovisko k otázke, ktorá je predmetom legislatívneho postupu.

117    Napokon treba pripomenúť, že „politický“ vplyv záverov Európskej úrady na legislatívnu právomoc Parlamentu a Rady nemôže byť dôvodom pre to, aby Všeobecný súd napadnuté rozhodnutie zrušil (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada, C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, bod 145, a z 21. júna 2018, Poľsko/Parlament a Rada, C‑5/16, EU:C:2018:483, bod 86).

118    Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Európska rada poškodila zákonnosť legislatívneho postupu, ktorý viedol k prijatiu nariadenia č. 1023/2013 tým, že prijala závery zo 7. a 8. februára 2013, treba zamietnuť ako nedôvodné.

119    Okrem toho, pokiaľ by sa tvrdenie žalobkyne založené na porušení článku 15 ods. 1 ZEÚ malo ako také považovať za námietku nezákonnosti proti záverom Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013, treba pripomenúť, že keďže cieľom článku 277 ZFEÚ nie je umožniť účastníkovi konania, aby napadol uplatniteľnosť akéhokoľvek všeobecne záväzného aktu na podporu akejkoľvek žaloby, musí byť rozsah námietky nezákonnosti obmedzený na to, čo je nevyhnutné na vyriešenie sporu. Z toho vyplýva, že všeobecný akt, ktorého nezákonnosť sa namieta, musí byť priamo alebo nepriamo uplatniteľný vo veci, ktorá je predmetom žaloby, a že musí existovať priamy právny vzťah medzi napadnutým individuálnym rozhodnutím a sporným všeobecným aktom (pozri rozsudok zo 4. októbra 2018, Tataram/Komisia, T‑546/16, neuverejnený, EU:T:2018:644, bod 45 a citovanú judikatúru).

120    Treba však uviesť, že takýto právny vzťah medzi individuálnym rozhodnutím, ktoré je predmetom prejednávanej žaloby, a to rozhodnutím stanovujúcim odmenu žalobkyne za január 2014, v ktorom bol voči nej po prvýkrát uplatnený článok 66a služobného poriadku, zmenený článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, a závermi Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013, v prejednávanej veci chýba, takže ak by sa tvrdenie žalobkyne malo považovať za námietku nezákonnosti proti záverom Rady zo 7. a 8. februára 2013, treba ju zamietnuť ako neprípustnú.

121    Piaty žalobný dôvod treba teda zamietnuť v celom rozsahu.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

122    Žalobkyňa tvrdí, že dôvody uvedené v nariadení č. 1023/2013 na odôvodnenie uplatňovania solidárnej dane upravenej článkom 66a služobného poriadku, a to osobitne ťažká hospodárska situácia, sa nelíšia od dôvodov uvádzaných na odôvodnenia zavedenia podobných príspevkov v minulosti. Žalobkyňa v tejto súvislosti cituje prvé odôvodnenie nariadenia Rady (Euratom, ESUO, EHS) č. 3821/81 z 15. decembra 1981, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev, ako aj podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov týchto Spoločenstiev [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 386, 1981, s. 1), z ktorého vyplýva, že zavedenie mimoriadneho príspevku z čistých odmien, dôchodkov a náhrad pri ukončení služby vyplácaných Spoločenstvami bolo vhodné v dôsledku osobitne ťažkej hospodárskej a sociálnej situácie. Uloženie solidárnej dane počas obdobia, počas ktorého je pozastavené uplatňovanie metódy aktualizácie odmien, však predstavuje nové opatrenie vyžadujúce osobitné odôvodnenie, ktoré v prejednávanej veci chýba. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že tým, že sa v odôvodneniach 12 a 13 nariadenia č. 1023/2013 spomínajú závery Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013, odkazuje toto nariadenie v rozpore s článkom 296 ZFEÚ vo svojom odôvodnení na akt neupravený v legislatívnom postupe Únie.

123    Rada a Parlament popierajú tvrdenia žalobkyne.

124    Treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ prispôsobené povahe daného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá je jeho autorom, takým spôsobom, ktorý umožní dotknutým osobám poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie. Táto požiadavka musí byť posúdená v závislosti od okolností daného prípadu, najmä od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 181 a citovanú judikatúru).

125    Navyše v súlade s judikatúrou sa odôvodnenie všeobecne záväzných aktov, akým je nariadenie č. 1023/2013, môže obmedziť na opis všeobecnej situácie, ktorá viedla k ich prijatiu, a všeobecných cieľov, ktoré normotvorca navrhuje dosiahnuť, pričom nie je potrebné špecifické odôvodnenie všetkých detailov, ktoré môžu takéto akty obsahovať. Nie je teda nevyhnutné odôvodniť každú zmenu vykonanú v služobnom poriadku, ale stačí, že normotvorca vysvetlí podstatu opatrení, dokonca aj stručne, pokiaľ je toto vysvetlenie jasné a náležité (rozsudky z 29. novembra 2006, Campoli/Komisia, T‑135/05, EU:T:2006:366, bod 159, a z 23. apríla 2008, Pickering/Komisia, F‑103/05, EU:F:2008:45, bod 121).

126    V prejednávanej veci treba po prvé uviesť, že pozastavenie uplatňovania metódy aktualizácie odmien v rokoch 2013 a 2014, ako aj zavedenie solidárnej dane od 1. januára 2014 predstavujú iba časti rozsiahlej zmeny služobného poriadku, ktorú Parlament a Rada vykonali prijatím nariadenia č. 1023/2013.

127    Po druhé treba uviesť, že odôvodnenia 11, 12 a 13 nariadenia č. 1023/2013 spresňujú, že:

„(11)       Potenciálne výhody pre úradníkov a ostatných zamestnancov Európskej únie vyplývajúce z uplatňovania [mechanizmu viacročnej aktualizácie platov] by sa mali vykompenzovať obnovením používania systému ‚dane‘. Uplatňovanie solidárnej dane možno podobne ako v prípade [mechanizmu viacročnej aktualizácie platov] dočasne predĺžiť. Za súčasných okolností sa zdá byť vhodné zvýšiť solidárnu daň v porovnaní s úrovňou osobitného príspevku platnou v rokoch 2004 až 2012 a ustanoviť progresívnejšiu sadzbu. Cieľom je zohľadniť mimoriadne náročnú hospodársku a sociálnu situáciu v Únii a jej dôsledky na verejné financie v celej Únii. Potreba konsolidovať verejné financie v Únii, a to aj z krátkodobého hľadiska, si vyžaduje, aby zamestnanci inštitúcií Únie vyvinuli urýchlené a osobitné úsilie týkajúce sa solidarity. Táto solidárna daň by sa preto mala uplatňovať na všetkých úradníkov a ostatných zamestnancov Únie od 1. januára 2014.

(12)             Európska rada vo svojich záveroch z 8. februára 2013 o viacročnom finančnom rámci upozornila, že potreba konsolidovať verejné financie v krátkodobom, strednodobom a dlhodobom horizonte si vyžaduje osobitné úsilie zo strany každého orgánu verejnej správy a jeho zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť a účinnosť a prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu prostrediu. V tejto výzve v skutočnosti potvrdila cieľ návrhu Komisie z roku 2011 na zmenu Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a [PZOZ], a ktorého zámerom je zabezpečiť nákladovú účinnosť, a uznala, že problémy, ktorým v súčasnosti Európska únia čelí, si vyžadujú vynakladanie mimoriadneho úsilia zo strany všetkých orgánov štátnej správy a všetkých jej zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť a prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu a sociálnemu prostrediu v Európe. Európska rada navyše požadovala, aby sa ako súčasť reformy služobného poriadku pozastavila úprava odmien a dôchodkov všetkých zamestnancov inštitúcií Únie, ktorá sa vykonáva prostredníctvom [mechanizmu viacročnej aktualizácie platov], na dva roky a aby sa ako súčasť reformy metódy úpravy platov opätovne zaviedla nová solidárna daň.

(13)            S ohľadom na tieto závery a s cieľom reagovať na budúce rozpočtové obmedzenia, ako aj preukázať solidaritu európskej verejnej služby s prísnymi opatreniami, ktoré členské štáty prijali v dôsledku bezpríkladnej finančnej krízy a osobitne ťažkej sociálnej a hospodárskej situácie v členských štátoch a Únii ako celku, je potrebné ustanoviť pozastavenie [mechanizmu viacročnej aktualizácie platov] na dva roky pre všetky odmeny, dôchodky a príspevky úradníkov a uplatňovať solidárnu daň napriek tomuto pozastaveniu.“

128    Z odôvodnenia 11 nariadenia č. 1023/2013 teda vyplýva, že Parlament a Rada odôvodnili zavedenie solidárnej dane od 1. januára 2014 nevyhnutnosťou vyvážiť potenciálne výhody pre úradníkov a ostatných zamestnancov Únie vyplývajúce z uplatňovania metódy aktualizácie odmien. Z tohto odôvodnenia tiež vyplýva, že rozhodnutie uplatňovať túto solidárnu daň od 1. januára 2014 zodpovedá cieľu „konsolidovať verejné financie v Únii, a to aj z krátkodobého hľadiska“ prostredníctvom toho, že „zamestnanci inštitúcií Únie vyvin[ú] urýchlené a osobitné úsilie týkajúce sa solidarity“. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z toho istého odôvodnenia vyplýva, že odkaz na osobitne ťažkú hospodársku a sociálnu situáciu v Únii neodôvodňuje zavedenie solidárnej dane ako takej, ako to bolo v prípade osobitného príspevku zavedeného nariadením č. 3821/81, ale zvýšenie solidárnej dane oproti osobitnému príspevku, ktorý sa uplatňoval v rokoch 2004 až 2012, ako aj využitie progresívnejšej sadzby.

129    Navyše treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Parlament a Rada v odôvodneniach 12 a 13 nariadenia č. 1023/2013 uviedli dôvody rozhodnutia uplatňovať solidárnu daň od 1. januára 2014, hoci uplatňovanie metódy aktualizácie odmien bolo pozastavené na roky 2013 a 2014. Z uvedených odôvodnení vyplýva, že toto rozhodnutie malo zohľadniť nielen závery Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013, ale aj „budúce rozpočtové obmedzenia“, „osobitne ťažkú sociálnu a hospodársku situáciu v členských štátoch a Únii ako celku“ a vyjadriť „solidaritu európskej verejnej služby s prísnymi opatreniami, ktoré členské štáty prijali v dôsledku bezpríkladnej finančnej krízy“.

130    Treba sa teda domnievať, že odôvodnenie poskytnuté v odôvodneniach 11, 12 a 13 nariadenia č. 1023/2013 zodpovedá kritériám stanoveným judikatúrou a uvedeným v bodoch 124 a 125 vyššie Z tohto odôvodnenia totiž vyplýva úvaha normotvorcu Únie, ako aj sledované všeobecné ciele. Toto odôvodnenie dostatočne informuje úradníkov o dôvodoch zavedenia solidárnej dane počas obdobia, počas ktorého je pozastavené uplatňovanie metódy aktualizácie odmien.

131    Pokiaľ ide navyše o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Parlament a Rada nesplnili svoju povinnosť odôvodnenia, keď v odôvodneniach 12 a 13 nariadenia č. 1023/2013 odkázali na závery Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013, treba uviesť, rovnako ako Rada, že hoci v súlade s článkom 296 ZFEÚ musia byť právne akty odôvodnené, nevylučuje to, aby normotvorca v odôvodnení odkázal na politické zámery definované Európskou radou.

132    Treba teda zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia ako nedôvodný.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na prerušení súvislosti medzi uplatňovaním metódy automatickej úpravy odmien uvedenej v prílohe XI služobného poriadku a solidárnou daňou a na porušení zásady paralelnosti

133    Žalobkyňa tvrdí, že z rozsudkov z 3. júla 1985, Abrias a i./Komisia (3/83, EU:C:1985:283), a z 22. júna 1994, Rijnoudt a Hocken/Komisia (T‑97/92 a T‑111/92, EU:T:1994:69), vyplýva, že zásada nazývaná zásada paralelnosti znamená, že solidárna daň sa môže uplatňovať iba vtedy, keď sa uplatňuje samotná metóda úpravy odmien, ktorá je jej protiváhou. Podľa žalobkyne okrem toho z odôvodnenia 11 nariadenia č. 1023/2013 a článku 66a ods. 1 služobného poriadku, zmeneného uvedeným nariadením, vyplýva, že solidárna daň má za cieľ vyvážiť výhody pre úradníkov a zamestnancov Únie vyplývajúce z uplatňovania metódy úpravy. Túto súvislosť potvrdzuje článok 15 prílohy XI služobného poriadku, zmenený nariadením č. 1023/2013, ktorý viaže zmeny solidárnej dane na zmeny metódy úpravy odmien. Z toho vyplýva, že normotvorca nemohol stanoviť, že solidárna daň sa uplatňuje počas obdobia, počas ktorého bolo pozastavené uplatňovanie metódy úpravy odmien.

134    Rada a Parlament popierajú tvrdenia žalobkyne.

135    Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môže normotvorca kedykoľvek uskutočniť také zmeny ustanovení služobného poriadku pre budúcnosť, ktoré považuje za zmeny v súlade so záujmami služby, dokonca aj keď sú tieto zmeny menej priaznivé (rozsudky z 30. septembra 1998, Ryan/Dvor audítorov, T‑121/97, EU:T:1998:232, bod 98, a z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia, T‑58/05, EU:T:2007:218, bod 86).

136    Navyše podľa ustálenej judikatúry v oblastiach, v ktorých normotvorca Únie disponuje širokou mierou voľnej úvahy, sa preskúmanie zákonnosti vykonávané súdom Únie musí obmedziť na overenie toho, či dotknuté opatrenie nie je zjavne nesprávne alebo či pri jeho prijatí nedošlo k zneužitiu právomoci alebo či dotknutý orgán zjavne neprekročil medze svojej voľnej úvahy (pozri rozsudok z 23. januára 2007, Chassagne/Komisia, F‑43/05, EU:F:2007:14, bod 56 a citovanú judikatúru).

137    S prihliadnutím na tieto zásady treba preskúmať tvrdenia uvádzané žalobkyňou.

138    V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že z rozsudkov z 3. júla 1985, Abrias a i./Komisia (3/83, EU:C:1985:283), a z 22. júna 1994, Rijnoudt a Hocken/Komisia (T‑97/92 a T‑111/92, EU:T:1994:69), na ktoré odkazuje žalobkyňa, nevyplýva, že existuje zásada práva Únie, podľa ktorej možno solidárnu daň uplatňovať iba vtedy, keď je uplatňovaná samotná metóda úpravy odmien.

139    Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 3. júla 1985, Abrias a i./Komisia (3/83, EU:C:1985:283), tak žalobcovia incidenčne napadli zákonnosť nariadenia č. 3821/81, ktoré do článku 66a služobného poriadku zaviedlo krízový odvod. V bodoch 15 a 21 tohto rozsudku Súdny dvor konštatoval, že to, že najreprezentatívnejšie odborové organizácie súhlasili s tým, že sa vo forme mimoriadneho a jediného opatrenia postihujúceho odmeny budú podieľať na dôsledkoch osobitne ťažkej hospodárskej a sociálnej situácie, ktorá vznikla v Spoločenstve, malo svoju protiváhu v prijatí metódy úpravy odmien, ktorá zachovala zásadu paralelnosti, podľa ktorej sa pri rozhodovaní, či je vhodné pristúpiť k úprave odmien úradníkov Spoločenstiev, zohľadňovalo najmä prípadné zvýšenie platov vo verejnej službe v členských štátoch.

140    Rovnako vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 22. júna 1994, Rijnoudt a Hocken/Komisia (T‑97/92 a T‑111/92, EU:T:1994:69), žalobcovia napadli zákonnosť nariadenia Rady (ESUO, EHS, Euratom) č. 3831/91 z 19. decembra 1991, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev, ako aj podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov týchto Spoločenstiev na účely zavedenia dočasného odvodu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 361, 1991, s. 7), ktoré vložilo do služobného poriadku článok 66a na účely zavedenia dočasného odvodu. V reakcii na žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia Súd prvého stupňa pripomenul znenie preambuly nariadenia č. 3831/91, podľa ktorého „z prác konzultačného výboru vyplýva, že treba zaviesť opatrenie dočasne postihujúce odmeny vyplácané Spoločenstvami vo forme dočasného odvodu vyberaného pri zdroji spolu s prijatím metódy stanovujúcej podrobné pravidlá pre vykonávanie článkov 64 a 65 služobného poriadku ako vzájomne závislé prvky celkového riešenia“ [neoficiálny preklad].

141    Z rozsudkov z 3. júla 1985, Abrias a i./Komisia (3/83, EU:C:1985:283), a z 22. júna 1994, Rijnoudt a Hocken/Komisia (T‑97/92 a T‑111/92, EU:T:1994:69), teda vyplýva, že v minulosti normotvorca uplatnil všeobecný prístup, podľa ktorého uplatňovanie osobitného príspevku postihujúceho odmeny úradníkov a zamestnancov Únie predstavovalo protiváhu uplatňovania metódy umožňujúcej za určitých definovaných podmienok upraviť dotknuté odmeny tak, že sa zohľadnilo prípadné zvýšenie platov vo verejnej službe v členských štátoch Únie.

142    Treba však uviesť, že v medziach svojej širokej voľnej úvahy pripomenutej v bode 135 vyššie bol normotvorca oprávnený zanechať, zachovať alebo zrevidovať tento skorší prístup tým, že v nariadení č. 1023/2013 upravil, že solidárna daň sa uplatňuje počas obdobia, počas ktorého bolo pozastavené uplatňovanie metódy úpravy odmien.

143    Ďalej treba zdôrazniť, že v nariadení č. 1023/2013 normotvorca v skutočnosti zaviedol súvislosť medzi solidárnou daňou a metódou aktualizácie odmien.

144    Zo znenia článku 66a služobného poriadku, zmeneného článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, tak vyplýva, že solidárna daň sa zavádza „na účely zohľadnenia uplatňovania metódy aktualizácie odmien a dôchodkov úradníkov“.

145    Rovnako treba uviesť, že článok 15 ods. 2 prílohy XI služobného poriadku týkajúcej sa vykonávacích predpisov k článkom 64 a 65 služobného poriadku, v znení po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1023/2013, stanovuje, že každý návrh výboru na zmenu uvedenej prílohy pred uplynutím obdobia jej uplatňovania, teda pred 31. decembrom 2023, musí byť sprevádzaný návrhom na zmenu článku 66a služobného poriadku.

146    Z článku 15 ods. 3 prílohy XI služobného poriadku, zavedeného nariadením č. 1023/2013, tiež vyplýva, že kým Parlament a Rada neprijmú nariadenie na základe návrhu Komisie, bude sa uvedená príloha a článok 66a služobného poriadku naďalej prechodne uplatňovať aj po 31. decembri 2023.

147    Navyše treba pripomenúť, že ako to bolo uvedené v bode 128 vyššie, z odôvodnenia 11 nariadenia č. 1023/2013 vyplýva, že Parlament a Rada odôvodnili zavedenie solidárnej dane od 1. januára 2014 nevyhnutnosťou vyvážiť potenciálne výhody pre úradníkov a ostatných zamestnancov Únie vyplývajúce z uplatňovania metódy aktualizácie odmien.

148    Ani z odôvodnenia 11 nariadenia č. 1023/2013, ani zo súvislosti medzi takými opatreniami, aké sú uvedené v bodoch 144 až 146 vyššie, však nemôže vyplývať zásada, podľa ktorej sa solidárna daň uplatňuje iba súčasne s uplatňovaním metódy úpravy odmien tým, že zohráva moderačnú úlohu vtedy, keď uvedená metóda zabezpečuje úradníkom Únie výhodu.

149    Stačí uviesť, že normotvorca v rámci širokej miery svojej voľnej úvahy výslovne stanovil, že solidárna daň sa bude uplatňovať počas obdobia, počas ktorého bolo pozastavené uplatňovanie metódy úpravy odmien. V tejto súvislosti z odôvodnení 12 a 13 nariadenia č. 1023/2013 vyplýva, že normotvorca odôvodnil toto rozhodnutie sledovaním cieľov pripomenutých v bode 129 vyššie. Žalobkyňa nepreukazuje, že toto rozhodnutie predstavovalo zjavne nesprávne posúdenie alebo že pri jeho prijatí došlo k zneužitiu právomoci v zmysle judikatúry citovanej v bode 136 vyššie.

150    Napokon treba uviesť, že ak by sa argumentácia žalobkyne mala považovať za spochybnenie zákonnosti článku 66a služobného poriadku v rozsahu, v akom upravuje uplatňovanie solidárnej dane od 1. januára 2014 z dôvodu, že toto uplatňovanie je v rozpore s článkom 65 ods. 4 služobného poriadku, ktorý upravuje pozastavenie metódy aktualizácie odmien, stačí pripomenúť, že ako už Súdny dvor a Všeobecný súd rozhodli v prípade zavedenia mimoriadneho príspevku nariadením č. 3821/81, ako aj zavedenia dočasného odvodu nariadením 3831/91, zákonnosť zmeny služobného poriadku zavedenej vložením nového ustanovenia nemožno spochybniť na základe iného ustanovenia služobného poriadku (rozsudky z 3. júla 1985, Abrias a i./Komisia, 3/83, EU:C:1985:283, bod 20, a z 22. júna 1994, Rijnoudt a Hocken/Komisia, T‑97/92 a T‑111/92, EU:T:1994:69, bod 65).

151    Treba teda zamietnuť ako nedôvodný názor žalobkyne, podľa ktorého je článok 66a služobného poriadku nezákonný v rozsahu, v akom upravuje uplatňovanie solidárnej dane od 1. januára 2014, hoci bolo pozastavené uplatňovanie metódy aktualizácie odmien.

152    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť prvý žalobný dôvod ako nedôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení nadobudnutých práv

153    Žalobkyňa tvrdí, že sa na ňu vždy uplatňovala zásada každoročnej úpravy odmien. Poznamenáva, že hoci metóda bola vždy stanovená na obmedzené časové obdobia, bola s určitými úpravami systematicky obnovovaná. Podľa žalobkyne právo úradníkov Únie profitovať z vývoja kúpnej sily paralelného s vývojom kúpnej sily vnútroštátnych úradníkov na základe metódy aktualizácie odmien je nadobudnutým právom a podstatnou zložkou jej odmeny, ako aj podstatnou podmienkou jej vzťahu s jej zamestnávateľom. Tým, že Parlament a Rada pozastavili uplatňovanie metódy aktualizácie odmien počas dvoch po sebe nasledujúcich rokov bez prechodných opatrení, porušili tieto nadobudnuté práva.

154    Rada a Parlament popierajú tvrdenia žalobkyne.

155    Treba uviesť, že prostredníctvom prejednávaného žalobného dôvodu žalobkyňa napáda zákonnosť článku 65 ods. 4 služobného poriadku zavedeného článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013, ktorý upravuje pozastavenie uplatňovania metódy aktualizácie odmien v rokoch 2013 a 2014.

156    Treba však pripomenúť, že ako bolo uvedené v bodoch 52 a 53 vyššie, žalobkyňa môže pri napadnutí rozhodnutia stanovujúceho jej odmenu za január 2014 uplatňovať iba nezákonnosť článku 66a služobného poriadku, zmeneného článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, a nemôže sa s úspechom dovolávať nezákonnosti článku 65 ods. 4 služobného poriadku zavedeného článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013.

157    Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod založený na porušení nadobudnutých práv treba zamietnuť ako neúčinný.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

158    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že pozastavenie uplatňovania metódy aktualizácie odmien počas dvoch rokov a uplatňovanie solidárnej dane počas tohto obdobia odporujú zásade proporcionality. Podľa žalobkyne, hoci sú ciele sledované týmito opatreniami legitímne, uvedené opatrenia nie sú vhodné na ich dosiahnutie. V tejto súvislosti žalobkyňa poznamenáva, že súčasné uplatňovanie metódy aktualizácie odmien a mimoriadneho príspevku sa v minulosti považovalo za schopné dosiahnuť rovnaké ciele, ako sú uvedené v nariadení č. 1023/2013. Žalobkyňa navyše tvrdí, že na jednej strane hospodárska kríza v členských štátoch nie je nová a nie je ani horšia ako kríza, ktorá sa prejavovala počas predchádzajúceho viacročného finančného rámca a že na druhej strane normotvorca nezohľadnil, že príloha XI služobného poriadku, zmenená nariadením č. 1023/2013, už obsahuje mechanizmy umožňujúce zohľadniť nepriaznivý hospodársky vývoj, pretože metóda aktualizácie zohľadňuje negatívny vývoj výšky odmeny vo verejnej službe v členských štátoch a jej uplatňovanie podlieha moderačnému ustanoveniu, ako aj ustanoveniu upravujúcemu výnimku. Podľa žalobkyne mohol normotvorca prijať menej obmedzujúce opatrenia schopné umožniť dosiahnutie cieľov stanovených nariadením č. 1023/2013, teda upraviť uplatňovanie metódy aktualizácie odmien v rokoch 2013 a 2014 a viazať uplatňovanie solidárnej dane na uplatňovanie uvedenej metódy. Žalobkyňa dodáva, že neprimeranosť napadnutých opatrení je v jej prípade posilnená inými opatreniami zavedenými nariadením č. 1023/2013, ktoré majú znížiť personálne náklady inštitúcií Únie, ako je blokovanie služobného postupu administrátorov platovej triedy AD 13, skrátenie času na cestu a zníženie náhrady cestovných výdavkov.

159    Rada a Parlament popierajú tvrdenia žalobkyne.

160    Na úvod treba uviesť, že v rozsahu, v akom má prejednávaný žalobný dôvod preukázať neprimeranosť pozastavenia uplatňovania metódy aktualizácie odmien upraveného článkom 65 ods. 4 služobného poriadku, zavedeným článkom 1 bodom 44 nariadenia č. 1023/2013, musí byť zamietnutý ako neúčinný z rovnakých dôvodov, ako boli uvedené v bodoch 52 a 53 vyššie.

161    Treba teda preskúmať iba to, či Parlament a Rada porušili zásadu proporcionality tým, že stanovili, že solidárna daň zavedená článkom 66a služobného poriadku, zmeneným článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, sa uplatňuje od 1. januára 2014, hoci uplatňovanie metódy aktualizácie odmien bolo v súlade s článkom 65 ods. 4 služobného poriadku, zavedeným článkom 1 bodom 44 toho istého nariadenia, pozastavené na roky 2013 a 2014.

162    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa zásady proporcionality je zákonnosť právnej úpravy Únie podmienená tým, že prostriedky, ktoré uplatňuje, sú spôsobilé uskutočniť cieľ legitímne sledovaný dotknutou právnou úpravou a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie, pričom ak si možno vybrať medzi viacerými primeranými opatreniami, v zásade je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Teglgaard a Fløjstrupgård, C‑239/17, EU:C:2018:597, bod 49 a citovanú judikatúru, a z 11. decembra 2013, Andres a i./ECB, F‑15/10, EU:F:2013:194, bod 317).

163    Ak však podľa ustálenej judikatúry ide o oblasť, v ktorej tak ako v tomto prípade normotvorca Únie disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorá zodpovedá politickej zodpovednosti zverenej mu Zmluvou, preskúmanie proporcionality sa obmedzuje iba na preskúmanie zjavnej nevhodnosti daného opatrenia vo vzťahu k cieľu, ktorého sledovaním je príslušná inštitúcia poverená (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 2017, TofuTown.com, C‑422/16, EU:C:2017:458, bod 46 a citovanú judikatúru, a z 11. decembra 2013, Andres a i./ECB, F‑15/10, EU:F:2013:194, bod 318).

164    V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bode 129 vyššie, z odôvodnení 12 a 13 nariadenia č. 1023/2013 vyplýva, že rozhodnutie normotvorcu uplatňovať solidárnu daň od 1. januára 2014, hoci uplatňovanie metódy aktualizácie odmien bolo pozastavené na roky 2013 a 2014, malo zohľadniť nielen závery Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013, ale aj „budúce rozpočtové obmedzenia“, „osobitne ťažkú sociálnu a hospodársku situáciu v členských štátoch a Únii ako celku“ a vyjadriť „solidaritu európskej verejnej služby s prísnymi opatreniami, ktoré členské štáty prijali v dôsledku bezpríkladnej finančnej krízy“.

165    Treba však uviesť, že vzhľadom na tieto ciele sa rozhodnutie uplatňovať počas jedného roka solidárnu daň súčasne s pozastavením uplatňovania metódy aktualizácie odmien pri sledovaní cieľov pripomenutých vyššie nezdá byť zjavne neprimerané.

166    Toto konštatovanie nemôžu spochybniť tvrdenia uvádzané žalobkyňou.

167    Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého príloha XI služobného poriadku, zmenená nariadením č. 1023/2013, obsahuje dostatočné mechanizmy na zohľadnenie nepriaznivého hospodárskeho vývoja v Únii, stačí uviesť, že toto tvrdenie sa vzťahuje na mechanizmy úpravy metódy aktualizácie odmien vo vzťahu k výške odmien vo verejnej službe v členských štátoch.

168    V súlade s tým, čo bolo uvedené v bode 160 vyššie, však treba pripomenúť, že tvrdenia, ktoré majú napadnúť proporcionalitu pozastavenia aktualizácie odmien, treba považovať za neúčinné.

169    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého je neprimeranosť uplatňovania solidárnej dane počas pozastavenia metódy aktualizácie odmien posilnená inými opatreniami zavedenými nariadením č. 1023/2013, stačí uviesť, že žalobkyňa nemôže napádať zákonnosť týchto opatrení v rámci námietky nezákonnosti vznesenej na podporu prejednávanej žaloby tým, že tvrdí najmä ich neprimeranosť, keďže uvedené opatrenia nemajú súvislosť s rozhodnutím stanovujúcim odmenu žalobkyne za január 2014 v rozsahu, v akom v ňom bol voči nej po prvýkrát uplatnený článok 66a služobného poriadku, zmenený článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, ktoré je predmetom prejednávanej žaloby.

170    Treba teda dospieť k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že normotvorca prekročil medze svojej širokej voľnej úvahy tým, že sa rozhodol uplatňovať solidárnu daň počas pozastavenia metódy aktualizácie odmien.

171    Treba preto zamietnuť tretí žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality ako čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery z dôvodu, že normotvorca neupravil prechodné opatrenia

172    Žalobkyňa tvrdí, že zásada ochrany legitímnej dôvery má chrániť úradníkov v službe pred zmenami ustanovení služobného poriadku, ktoré mali podstatnú povahu pri ich rozhodnutí stať sa úradníkmi Únie, teda rozhodnutí, ktoré vo väčšine prípadov znamenalo okrem iného opustiť ich krajinu pôvodu, ako aj ich systém sociálneho zabezpečenia. Zásada ochrany legitímnej dôvery tak ukladá normotvorcovi povinnosť vyhnúť sa náhlym zmenám právnej a ekonomickej situácie úradníkov v službe a upraviť vhodné prechodné opatrenia, aby sa mohli prispôsobiť novej situácii, pričom tieto opatrenia musia mať dostatočnú dĺžku trvania a byť postupné a vhodné s prihliadnutím na účinnú právnu úpravu a legitímne obavy úradníkov. Podľa žalobkyne normotvorca v prejednávanej veci porušil uvedenú zásadu tým, že neupravil prechodné opatrenia v prípade pozastavenia uplatňovania metódy aktualizácie odmien, ako aj uplatňovania solidárnej dane počas tohto pozastavenia. Normotvorca tiež porušil zásadu ochranu legitímnej dôvery tým, že neupravil prechodné opatrenia v prípade úpravy sadzby solidárnej dane zvýšenej od platovej triedy AD 15 platového stupňa 2 zo 6 % na 7 %.

173    Treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 135 vyššie, že normotvorca môže kedykoľvek uskutočniť také zmeny služobného poriadku pre budúcnosť, ktoré považuje za zmeny v súlade so záujmami služby a prijať ustanovenia služobného poriadku ktoré sú pre dotknutých úradníkov menej priaznivé. Súdy však mali príležitosť vo svojej judikatúre spresniť, že tak možno urobiť iba pod podmienkou, že je v prípade potreby upravené dostatočne dlhé prechodné obdobie, pričom dotknutí úradníci nemôžu proti uplatňovaniu týchto zmien namietať využívaním legitímnej dôvery v zachovanie skorších ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2007, Wils/Parlament, F‑105/05, EU:F:2007:128, bod 150 a citovanú judikatúru).

174    Treba tiež pripomenúť, že o požiadavke prechodného obdobia sa uvažuje iba vtedy, pokiaľ existujú nadobudnuté práva, ktorých sa môžu domáhať úradníci a zamestnanci Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, EU:C:2006:416, body 147 až 149, a z 19. júna 2007, Davis a i./Rada, F‑54/06, EU:F:2007:103, bod 82).

175    V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa nemôže tvrdiť, že článok 66a služobného poriadku, zmenený článkom 1 bodom 46 nariadenia č. 1023/2013, porušil jej nadobudnuté práva tým, že toto ustanovenie upravilo sadzbu zvýšenú na 7 % pre úradníkov platovej triedy AD 15 platového stupňa 2 a pre úradníkov vyšších platových tried a platových stupňov.

176    Treba totiž zdôrazniť, že situácia žalobkyne nemohla byť dotknutá týmto ustanovením, pretože po prvé, ako vyplýva z článku 66a služobného poriadku a z článku 15 prílohy XI služobného poriadku v znení pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1023/2013, uplatňovanie „metódy úpravy odmien“ a „osobitného príspevku“ skončilo 31. decembra 2012, takže „osobitný príspevok“ sa už neuplatňoval v čase, keď sa začala uplatňovať „solidárna daň“, t. j. 1. januára 2014, a po druhé, zo spisu vyplýva, že žalobkyňa k tomuto dátumu nedosiahla platovú triedu AD 15 platový stupeň 2.

177    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nie je oprávnená vytýkať normotvorcovi, že neupravil prechodné obdobie pre uplatňovanie sadzby zvýšenej na 7 % pre úradníkov platovej triedy AD 15 platového stupňa 2 a pre úradníkov vyšších platových tried a platových stupňov.

178    Žalobkyňa sa rovnako nemohla domáhať nadobudnutého práva na to, aby sa solidárna daň uplatňovala iba vtedy, keď sa uplatňuje samotná metóda aktualizácie odmien. Aj keby totiž v minulosti existovala takáto súvislosť medzi „metódou úpravy odmien“ a „osobitným príspevkom“, ktoré boli upravené v článku 66a služobného poriadku a v článku 15 prílohy XI služobného poriadku v znení pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1023/2013, treba pripomenúť, že ich uplatňovanie skončilo 31. decembra 2012, takže mechanizmus, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, už neexistoval v čase nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1023/2013. Žalobkyňa sa preto v tejto súvislosti nemôže domáhať existencie nadobudnutých práv.

179    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nie je oprávnená vytýkať normotvorcovi, že neupravil prechodné obdobie pre uplatňovanie solidárnej dane počas obdobia, počas ktorého bolo pozastavené uplatňovanie metódy aktualizácie odmien.

180    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého mal normotvorca upraviť prechodné obdobie pre uplatňovanie článku 65 ods. 4 služobného poriadku, ktorý upravuje pozastavenie metódy aktualizácie odmien na roky 2013 a 2014, treba uviesť, že z dôvodov už uvedených v bodoch 52 a 53 vyššie je toto tvrdenie neúčinné, pretože má v skutočnosti spochybniť zákonnosť tohto ustanovenia.

181    Z toho vyplýva, že šiesty žalobný dôvod založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery treba zamietnuť ako čiastočne nedôvodný a čiastočne neúčinný.

182    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba zamietnuť žalobu v celom rozsahu.

 O trovách

183    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

184    Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

185    V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Parlament preto znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Pani Margarita Tàpias je povinná nahradiť trovy konania.

3.      Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania.

Collins Kančeva De Baere

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. decembra 2019.

Podpisy

* Jazyk konania: francúzština.