Language of document : ECLI:EU:C:2019:1067

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 11. decembra 2019 (1)

Vec C457/18

Slovinská republika

proti

Chorvátskej republike

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 259 ZFEÚ – Námietky nedostatku právomoci a neprípustnosti – Stanovenie spoločnej hranice medzi dvoma členskými štátmi – Hraničný spor medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou – Rozhodcovská zmluva – Rozhodcovské konanie – Oznámenie Chorvátskej republiky o ukončení zmluvy – Čiastočné a právoplatné rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovským súdom – Platnosť a účinky ,právoplatného rozhodcovského rozsudku‘“






1.        Má Súdny dvor Európskej únie právomoc rozhodnúť o žalobe o nesplnenie povinnosti na základe článku 259 ZFEÚ, ktorú podal členský štát, ak tvrdenia týkajúce sa nesplnenia povinností vyplývajúcich z práva Únie sú založené na znení „rozhodcovského rozsudku“ vydaného na základe dvojstrannej rozhodcovskej zmluvy podľa medzinárodného práva verejného, ale ktorej akúkoľvek právnu hodnotu popiera jeden z účastníkov konania? Toto je hlavná otázka v prejednávanej veci, ktorá je jedným zo zriedkavých prípadov medzištátnych konaní o porušení povinnosti podľa článku 259 ZFEÚ(2), ktorého prvý odsek stanovuje, že „ak sa členský štát domnieva, že iný členský štát nesplnil povinnosť, ktorá vyplýva zo zmlúv, môže predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie“.

2.        Slovinská republika vo svojej žalobe navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Chorvátska republika porušila článok 2 a článok 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj celý rad noriem sekundárneho práva v oblasti spoločnej rybárskej politiky, pravidiel upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) a námorného priestorového plánovania.

3.        Chorvátska republika predtým, než začala obhajobu vo veci, vzniesla námietky nedostatku právomoci a neprípustnosti žaloby, ktorej analýza je predmetom týchto návrhov, ktoré sa Súdny dvor rozhodol samostatne preskúmať predtým, ako rozhodne vo veci samej.

4.        Súdny dvor musí teda posúdiť, či hraničný spor medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou jej pokusom o vyriešenie sporu, a rozhodcovské konanie, v ktoré vyústil, sú otázkami medzinárodného práva verejného, ktoré môžu slúžiť ako základ pre žalobu o nesplnenie povinnosti podanú podľa článku 259 ZFEÚ. V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, na základe ktorých Súdny dvor podľa mňa nemá právomoc rozhodnúť o tejto žalobe, tak ako to tvrdí Chorvátska republika. Okrem toho navrhujem, aby sa vyhovelo žiadosti Chorvátskej republiky, aby bolo zo spisu vyňaté právne stanovisko Európskej komisie uvedené v prílohe C.2 odpovede Slovinskej republiky.

I.      Právny rámec

A.      Medzinárodné právo

1.      Rozhodcovská zmluva

5.        Tretie odôvodnenie zmluvy podpísanej 4. novembra 2009 medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou (ďalej len „rozhodcovská zmluva“) pripomína mierové prostriedky riešenia sporov uvedené v článku 33 Charty Organizácie Spojených národov(3). Článok 1 rozhodcovskej zmluvy tak zriaďuje rozhodcovský súd.

6.        Článok 2 tejto zmluvy stanovuje jeho zloženie a najmä postupy vymenovania jeho členov, ako aj postupy ich nahradenia.

7.        Článok 3 rozhodcovskej zmluvy s názvom „Úloha rozhodcovského súdu“ v odseku 1 stanovuje, že rozhodcovský súd určí a) vymedzenie hranice medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou, b) spojenie Slovinska so šírym morom a c) režim využívania príslušných námorných priestorov. Odsek 2 tohto článku upravuje spôsoby určenia predmetu sporu. Odsek 3 uvedeného článku stanovuje, že rozhodcovský súd vydá rozhodnutie o spore. Podľa odseku 4 toho istého článku má rozhodcovský súd právomoc vykladať rozhodcovskú zmluvu.

8.        Podľa článku 4 písm. a) rozhodcovskej zmluvy rozhodcovský súd pri rozhodovaní uvedenom v článku 3 ods. 1 písm. a) tejto zmluvy uplatňuje pravidlá a zásady medzinárodného práva. Podľa článku 4 písm. b) uvedenej zmluvy rozhodcovský súd pri rozhodovaní uvedenom v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) uplatňuje medzinárodné právo, spravodlivosť a zásadu dobrých susedských vzťahov s cieľom dosiahnuť spravodlivý a nestranný výsledok s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti.

9.        Článok 6 ods. 2 rozhodcovskej zmluvy stanovuje, že ak nie je stanovené inak, rozhodcovský súd bude konať v súlade s nariadením o voliteľnom rozhodcovskom konaní Stáleho rozhodcovského súdu (ďalej len „SRS“) pre arbitrážne spory medzi dvoma štátmi. Odsek 4 tohto článku stanovuje, že rozhodcovský súd čo najskôr, po konzultácii s účastníkmi konania, rozhodne o akejkoľvek procesnej otázke väčšinou hlasov svojich členov.

10.      Článok 7 ods. 1 rozhodcovskej zmluvy okrem iného stanovuje, že rozhodcovský súd po tom, čo náležite posúdi všetky relevantné skutkové okolnosti veci, vydá čo najskôr svoje rozhodnutie. V odseku 2 tohto článku sa uvádza, že rozhodcovské rozhodnutie je pre strany záväzné a predstavuje konečné riešenie sporu. Podľa odseku 3 uvedeného článku strany prijmú všetky potrebné opatrenia na vykonanie rozhodnutia, v prípade potreby aj zmenu vnútroštátnych právnych predpisov do šiestich mesiacov od prijatia rozhodnutia.

11.      Podľa článku 9 ods. 1 rozhodcovskej zmluvy Slovinská republika stiahne svoje výhrady týkajúce sa otvorenia a uzavretia kapitol prístupových rokovaní k Európskej únii, pokiaľ sa prekážka týka sporu.

12.      Podľa článku 11 ods. 3 rozhodcovskej zmluvy sa všetky procesné lehoty stanovené v tejto zmluve uplatňujú odo dňa podpisu Zmluvy medzi členskými štátmi Európskej únie a Chorvátskou republikou o pristúpení Chorvátskej republiky k Európskej únii(4) (ďalej len „zmluva o pristúpení“) Chorvátskou republikou.

2.      Viedenský dohovorzmluvnom práve

13.      Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 23. mája 1969(5) (ďalej len „Viedenský dohovor“) v článku 60 ods. 1, nazvanom „Zánik zmluvy alebo prerušenie je vykonávania v dôsledku jej porušenia“, stanovuje:

„Podstatné porušenie dvojstrannej zmluvy jednou zo strán oprávňuje druhú stranu, aby sa dovolávala porušenia ako dôvodu pre zánik zmluvy alebo pre prerušenie jej vykonávania úplne alebo čiastočne.“

B.      Právo Únie

1.      Aktpristúpení

14.      Článok 15 Aktu o podmienkach pristúpenia Chorvátskej republiky k Európskej únii a o úpravách Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu(6) (ďalej len „akt o pristúpení“), pripojeného k zmluve o pristúpení, stanovuje:

„Akty uvedené v prílohe III sa upravia tak, ako je vymedzené v uvedenej prílohe“.

15.      Príloha III tohto aktu v bode 5 stanovuje úpravy, ktoré sa majú vykonať v nariadení o spoločnej politike v oblasti rybného hospodárstva(7) uplatniteľnom v čase pristúpenia. V tomto bode 5 sa stanovuje, že v prílohe I tohto nariadenia sa dopĺňajú body 11 a 12, nazvané „Pobrežné vody Chorvátska“ a „Pobrežné vody Slovinska“. Tieto body 11 a 12 obsahujú odkaz na poznámky pod čiarou 2 a 3, podľa ktorého „uvedený režim sa začne uplatňovať odvtedy, ako sa v plnej miere vykoná arbitrážne rozhodnutie vyplývajúce z arbitrážnej dohody medzi vládou Slovinskej republiky a vládou Chorvátskej republiky podpísanej 4. novembra 2009 v Štokholme“.

2.      Sekundárne právo

a)      Nariadenie (EU) č. 1380/2013

16.      Článok 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1380/2013 z 11. decembra 2013 o spoločnej rybárskej politike(8), nazvaný „Všeobecné pravidlá prístupu do vôd“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Rybárske plavidlá Únie majú rovnaký prístup do vôd a k zdrojom vo všetkých vodách Únie okrem vôd uvedených v odsekoch 2 a 3 s výhradou opatrení prijatých podľa časti III.

2.      Členské štáty majú vo vodách do 12 námorných míľ od základných línií, ktoré patria pod ich zvrchovanosť alebo právomoc, až do 31. decembra 2022 právo obmedziť rybolov na rybárske plavidlá, ktoré tradične lovia v týchto vodách z prístavov na priľahlom pobreží bez toho, aby tým boli dotknuté dojednania týkajúce sa rybárskych plavidiel Únie plaviacich sa pod vlajkou iných členských štátov v rámci existujúcich susedských vzťahov medzi členskými štátmi a dojednania uvedené v prílohe I, ktorými sa pre každý členský štát stanovujú zemepisné zóny v rámci pobrežných pásiem iných členských štátov, v ktorých sa vykonávajú rybolovné činnosti, a dotknuté druhy. Členské štáty informujú Komisiu o obmedzeniach stanovených podľa tohto odseku.“

17.      Príloha I nariadenia č. 1380/2013, nazvaná „Prístup k pobrežným vodám v zmysle článku 5 ods. 2“, odkazuje v bodoch 8 a 10, nazvaných „Pobrežné vody Chorvátska“ a „Pobrežné vody Slovinska“, na poznámky pod čiarou 2 a 3, podľa ktorých „uvedený režim sa začne uplatňovať odvtedy, ako sa v plnej miere vykoná arbitrážne rozhodnutie vyplývajúce z arbitrážnej dohody medzi vládou Slovinskej republiky a vládou Chorvátskej republiky podpísanej 4. novembra 2009 v Štokholme“.

18.      Slovinská republika sa odvoláva aj na ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 1224/2009 z 20. novembra 2009, ktorým sa zriaďuje systém kontroly Spoločenstva na zabezpečenie dodržiavania pravidiel spoločnej politiky v oblasti rybného hospodárstva(9) a vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 404/2011 z 8. apríla 2011, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá vykonávania nariadenia č. 1224/2009(10).

b)      Kódex schengenských hraníc

19.      Článok 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc)(11) (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“), nazvaný „Základné práva“ stanovuje, že „členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia konajú v plnom súlade s príslušným právom Únie vrátane…, príslušným medzinárodným právom…, záväzkami súvisiacimi s prístupom k medzinárodnej ochrane…“.

20.      Článok 13 Kódexu schengenských hraníc zavádza hraničný dozor, ktorý podľa odseku 1 uvedeného článku stanovuje, že „hlavným cieľom hraničného dozoru je zabrániť neoprávnenému prekročeniu hraníc, čeliť cezhraničnej kriminalite a prijímať opatrenia proti osobám, ktoré prekračujú hranicu neoprávnene“. Pravidlá týkajúce sa tohto dozoru sú stanovené v odsekoch 2 až 5 tohto článku a prílohe V časti A tohto kódexu.

21.      Článok 17 uvedeného kódexu stanovuje povinnosť spolupráce medzi členskými štátmi. Odsek 1 uvedeného článku okrem iného stanovuje, že „členské štáty si navzájom pomáhajú a udržiavajú úzku a stálu spoluprácu s cieľom efektívneho vykonávania kontroly hraníc v súlade s článkami 7 až 16“ a „vymieňajú si všetky príslušné informácie“.

c)      Smernica 2014/89/EÚ

22.      Odôvodnenie 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/89/EÚ z 23. júla 2014, ktorou sa ustanovuje rámec pre námorné priestorové plánovanie(12), stanovuje:

„V preambule dohovoru Organizácie Spojených národov o morskom práve z roku 1982 (ďalej len „dohovor UNCLOS“) sa uvádza, že otázky týkajúce sa využívania oceánskeho priestoru spolu úzko súvisia a musia sa riešiť ako celok. Plánovanie oceánskeho priestoru je logickým krokom vpred a štruktúrovaním povinností a využívania práv vyplývajúcich z dohovoru UNCLOS a predstavuje praktický nástroj, ktorý pomáha členským štátom pri plnení povinností.“

23.      Podľa článku 2 ods. 4 uvedenej smernice:

„Táto smernica nemá vplyv na zvrchované práva a jurisdikciu členských štátov nad morskými vodami, ktoré im vyplývajú z príslušného medzinárodného práva, najmä z dohovoru UNCLOS. Uplatňovaním tejto smernice sa predovšetkým neovplyvní vymedzenie a vytýčenie morských hraníc členskými štátmi v súlade s príslušnými ustanoveniami dohovoru UNCLOS.“

24.      Článok 11 ods. 1 smernice 2014/89 stanovuje:

„V rámci procesu plánovania a riadenia členské štáty hraničiace s morskými vodami spolupracujú s cieľom zabezpečiť súdržnosť a koordináciu námorného priestorového plánovania v celom príslušnom morskom regióne. V rámci uvedenej spolupráce sa zohľadňujú najmä záležitosti nadnárodnej povahy.“

II.    Skutkový stav a konanie pred podaním žaloby

25.      Dňa 25. júna 1991 Slovinsko a Chorvátsko vyhlásili svoju nezávislosť od Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia. V rokoch 1992 až 2001 sa Chorvátska republika a Slovinská republika pokúšali vyriešiť otázku stanovenia svojich pozemných a námorných hraníc prostredníctvom dvojstranných rokovaní.

26.      Slovinská republika sa stala členským štátom Európskej únie 1. mája 2004.

27.      Chorvátska republika a Slovinská republika podpísali 4. novembra 2009 rozhodcovskú zmluvu s cieľom vyriešiť svoj vzájomný spor o hranice, na základe ktorej sa zaviazali rešpektovať rozhodnutie rozhodcovského súdu zriadeného na tento účel. Táto zmluva vstúpila do platnosti 29. novembra 2010.

28.      Dňa 9. decembra 2011 podpísali členské štáty Únie a Chorvátska republika zmluvu o pristúpení. Táto zmluva, ktorú Chorvátska republika ratifikovala v januári 2012, bola 24. apríla 2012 uverejnená v Úradnom vestníku Európskej únie. Chorvátska republika sa stala členským štátom Únie 1. júla 2013.

29.      Dňa 17. januára 2012 v súlade s článkom 2 ods. 1 rozhodcovskej zmluvy Chorvátska republika a Slovinská republika vymenovali predsedu a dvoch členov rozhodcovského súdu.(13) Dvaja členovia súdu, ktorí mali byť vymenovaní zmluvnými stranami podľa článku 2 ods. 2 rozhodcovskej zmluvy, boli vymenovaní koncom januára toho istého roku.(14) Podmienky vymenovania boli podpísané v apríli 2012 a SRS(15) bol označený za inštitúciu vykonávajúcu funkciu kancelárie súdu(16) obidvoma dotknutými štátmi.(17) Okrem toho podľa článku 6 ods. 2 rozhodcovskej zmluvy mal rozhodcovský súd viesť konanie v súlade s opčnými pravidlami SRS pre rozhodovanie sporov medzi dvomi štátmi.(18)

30.      Písomná časť konania sa začala 11. februára 2013 a pojednávania sa uskutočnili od 2. júna do 13. júna 2014.

31.      Z písomností Chorvátskej republiky vyplýva, že počas rozhodcovského konania došlo ku prekážke konania z dôvodu komunikácie ex parte medzi rozhodcom vymenovaným Slovinskou republikou a splnomocneným zástupcom tohto štátu pred rozhodcovským súdom počas rokovaní tohto súdu (ďalej len „predmetná komunikácia ex parte“). Po zverejnení niekoľkých článkov v tlači obidve dotknuté osoby odstúpili zo svojich funkcií rozhodcu a splnomocneného zástupcu. Dňa 30. júla 2015 odstúpil aj rozhodca pôvodne vymenovaný Chorvátskou republikou.

32.      Listom z 24. júla 2015 Chorvátska republika informovala rozhodcovský súd o svojom mimoriadnom znepokojení v súvislosti s predmetnou komunikáciou ex parte, ktorá podľa nej viedla k vážnym pochybnostiam o nestrannosti a integrite celého rozhodcovského konania, a požiadala o dočasné prerušenie konania pred rozhodcovským súdom.(19)

33.      Dňa 29. júla 2015 parlament Chorvátskej republiky jednomyseľne prijal uznesenie o povinnosti vlády Chorvátskej republiky začať konanie o vypovedaní rozhodcovskej zmluvy.

34.      Verbálnou nótou z 30. júla 2015 Chorvátska republika informovala Slovinskú republiku, že je podľa jej názoru oprávnená ukončiť rozhodcovskú zmluvu(20) z dôvodu podstatného porušenia uvedenej zmluvy zo strany Slovinskej republiky v zmysle článku 60 ods. 1 Viedenského dohovoru. Chorvátska republika spresnila, že táto nóta predstavuje oznámenie podľa článku 65 ods. 1 Viedenského dohovoru, ktorým navrhla okamžité ukončenie rozhodcovskej zmluvy. Chorvátska republika vysvetlila, že sa domnieva, že nestrannosť a integrita rozhodcovského konania sú neodvolateľne narušené, čo viedlo k zjavnému porušenie jej práv. Rozhodcovský súd dostal kópiu uvedenej verbálnej nóty.

35.      Chorvátska republika listom z 31. júla 2015 informovala rozhodcovský súd o svojom rozhodnutí ukončiť rozhodcovskú zmluvu a vysvetlila dôvody tohto ukončenia.

36.      Slovinská republika vymenovala nového člena, ktorý však z funkcie rozhodcu odstúpil 3. augusta 2015. Predseda rozhodcovského súdu následne vymenoval dvoch nových rozhodcov na dve neobsadené miesta v súlade s postupom výmeny rozhodcu stanoveným v článku 2 rozhodcovskej zmluvy.

37.      Listom z 1. decembra 2015 rozhodcovský súd vyzval obidvoch účastníkov konania, aby predložili nové návrhy a vyjadrenia „týkajúce sa právnych dôsledkov bodov vznesených Chorvátskou [republikou] v jej listoch z 24. a 31. júla 2015“. Rozhodcovský súd nariadil obidvom účastníkom konania, aby predložili svoje návrhy do 15. januára 2016 (Chorvátska republika) a 26. februára 2016 (Slovinská republika). Rozhodcovský súd okrem toho informoval obidvoch účastníkov konania o svojom zámere uskutočniť pojednávanie o týchto otázkach 17. marca 2016.

38.      Pojednávanie o týchto otázkach sa konalo 17. marca 2016. Slovinská republika predložila písomné vyjadrenia a zúčastnila sa na pojednávaní. Chorvátska republika sa na pojednávaní nezúčastnila.

39.      Rozhodcovský súd rozhodol 30. júna 2016 o prekážke konania čiastočným rozhodcovským rozsudkom (ďalej len „čiastočný rozhodcovský rozsudok“). Rozhodcovský súd sa predovšetkým domnieva, že Slovinská republika tým, že nadviazala kontakty ex parte s pôvodne vymenovaným rozhodcom, porušila ustanovenia rozhodcovskej zmluvy. Povaha týchto porušení však Chorvátskej republike neumožnila vypovedať rozhodcovskú zmluvu a tá sa naďalej uplatňovala. Podľa rozhodcovského súdu toto porušenie neovplyvnilo možnosť, aby rozhodcovský súd, v jeho zmenenom zložení, vydal nezávislé a nestranné rozhodnutie. Rozhodcovský súd preto dospel k záveru, že v súlade s rozhodcovskou zmluvou neexistujú prekážky, aby sa v konaní pokračovalo.

40.      Dňa 29. júna 2017 rozhodcovský súd vydal „právoplatný rozhodcovský rozsudok“, ktorého cieľom bolo určiť pozemné a námorné hranice dvoch štátov, ktorého platnosť však Chorvátska republika spochybňuje, a teda aj akýkoľvek záväzný účinok.

41.      Slovinská republika 16. marca 2018 iniciovala konanie podľa článku 259 ZFEÚ, pričom sa obrátila na Komisiu so sťažnosťou týkajúcou sa porušenia práva Únie zo strany Chorvátskej republiky.

42.      Komisia nevydala odôvodnené stanovisko v rámci trojmesačnej lehoty stanovenej v článku 259 ZFEÚ.

III. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

43.      Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 13. júla 2018 podala Slovinská republika predmetnú žalobu.

44.      Chorvátska republika samostatným podaním z 21. decembra 2018 vzniesla námietku neprípustnosti tejto žaloby podľa článku 151 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Chorvátska republika v prvom rade navrhuje zamietnuť túto žalobu v celom rozsahu ako neprípustnú z dôvodu, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o návrhoch predložených Slovinskou republikou na základe článku 259 ZFEÚ. Subsidiárne predkladá rovnaký návrh z dôvodu, že žaloba nie je v súlade s článkom 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 120 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

45.      Slovinská republika predložila svoje pripomienky k tejto námietke 12. februára 2019. Tvrdí, že žaloba je prípustná, pričom v podstate tvrdí, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o tejto žalobe na základe článku 259 ZFEÚ a že spĺňa podmienky stanovené v článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 120 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

46.      Rozhodnutím zo 14. mája 2019 Súdny dvor rozhodol o postúpení veci veľkej komore s cieľom rozhodnúť o námietke neprípustnosti.

47.      Listom kancelárie Súdneho dvora zo 7. júna 2019 bola Komisia na základe článku 24 druhého pododseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyzvaná, aby odpovedala písomne alebo prípadne na pojednávaní na otázky týkajúce sa ustanovení nariadenia č. 1380/2013.

48.      Listom z 31. mája 2019 Chorvátska republika požiadala Súdny dvor, aby zo spisu vyňal interný pracovný dokument Komisie týkajúci sa stanoviska jej právneho servisu, uvedený v prílohe C.2 odpovede Slovinskej republiky na námietku neprípustnosti.(21)

49.      Listom kancelárie Súdneho dvora z 20. júna 2019 Súdny dvor požiadal Komisiu, aby predložila svoje pripomienky k uvedenému návrhu.

50.      Dňa 28. júna 2019 predložila Komisia uvedené pripomienky. V ten istý deň odpovedala v samostatnom liste na otázky, ktoré jej boli oznámené 7. júna 2019.

51.      Vypočutie na pojednávaní sa uskutočnilo 8. júla 2019 za prítomnosti Chorvátskej republiky a Slovinskej republiky, ktoré boli riadne zastúpené.

52.      Slovinská republika v súvislosti s touto otázkou na pojednávaní spresnila, že trvá na svojom návrhu týkajúcom sa ukončenia údajných nesplnení povinností.

IV.    Argumentácia Slovinskej republiky uvedená v žalobe

53.      Na podporu svojej žaloby uvádza Slovinská republika šesť žalobných dôvodov.

54.      Svojím prvým žalobným dôvodom Slovinská republika tvrdí, že Chorvátska republika tým, že si jednostranne nesplnila záväzok prijatý v rámci pristúpenia k Únii, a síce dodržiavať budúci rozhodcovský rozsudok, ako aj hranicu určenú sporným rozhodcovským rozsudkom, ako aj iné povinnosti vyplývajúce z uvedeného rozsudku, odmieta v rozpore s článkom 2 ZEÚ rešpektovať hodnotu právneho štátu, ako aj zásady lojálnej spolupráce a res iudicata.

55.      Svojím druhým žalobným dôvodom Slovinská republika tvrdí, že Chorvátska republika tým, že jednostranne odmieta plniť si povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo sporného rozhodcovského rozsudku, bráni jej v súlade so Zmluvami a ustanoveniami sekundárnych právnych predpisov plne uplatňovať jej zvrchovanosť na celom svojom území, vrátane námorného územia v súlade so Zmluvami a ustanoveniami sekundárneho práva. Tým porušuje povinnosť lojálnej spolupráce zakotvenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ a ohrozuje dosiahnutie cieľov Únie, medzi ktoré patrí budovanie mieru a vytváranie stále užšieho zväzku medzi národmi, dosiahnutie cieľov ustanovení Únie týkajúcich sa územia členských štátov, ako aj účinné uplatňovanie práva Únie zo strany Slovinskej republiky. V tejto súvislosti Slovinská republika vytýka Chorvátskej republike, že jej bráni v plnení jej povinnosti vykonať celý rad sekundárnych právnych predpisov.(22)

56.      Svojím tretím žalobným návrhov Slovinská republika tvrdí, že Chorvátska republika tým, že nerešpektuje slovinské územie ani hranice, porušuje právo Únie v oblasti spoločnej politiky rybného hospodárstva.

57.      V tejto súvislosti Slovinská republika tvrdí, že Chorvátska republika tým, že spochybňuje hranicu určenú sporným rozhodcovským rozsudkom a namieta proti vymedzeniu a vykonaniu tejto hranice, porušuje výlučné práva Slovinskej republiky v jej teritoriálnych vodách a bráni jej v plnení povinností, ktoré jej vyplývajú z nariadenia č. 1380/2013.

58.      Slovinská republika konkrétne vytýka Chorvátskej republike, že porušuje režim vzájomného prístupu zavedený nariadením č. 1380/2013, ktorý sa uplatňuje na tieto dva členské štáty od 30. decembra 2017 a ktorý poskytuje 25 plavidlám každého z uvedených členských štátov voľný prístup do pobrežných vôd druhého členského štátu, tak ako je to vymedzené v súlade s medzinárodným právom, teda sporným rozhodcovským rozsudkom. Chorvátska republika totiž zabránila uplatneniu režimu vzájomného prístupu, odmietla uznať platnosť právnych predpisov prijatých na tento účel Slovinskou republikou a systematickým postihovaním bránila slovinským rybárom vo voľnom prístupe do pobrežných vôd pridelených Slovinskej republike na základe sporného rozhodcovského rozsudku a a fortiori aj do chorvátskych pobrežných vôd patriacich do pôsobnosti tejto právnej úpravy.

59.      Vo svojom štvrtom žalobnom dôvode Slovinská republika tvrdí, že Chorvátska republika porušuje systém kontroly Spoločenstva na zabezpečenie dodržiavania pravidiel spoločnej politiky v oblasti rybného hospodárstva (ďalej len „systém kontroly“), zavedený nariadením č. 1224/2009 a vykonávacím nariadením č. 404/2011, keďže jej na jednej strane bráni v plnení povinností vyplývajúcich zo systému kontroly zavedeného nariadením č. 1224/2009 a na druhej strane, že v slovinských vodách nezákonne uplatňovala práva, ktoré jej prináležia ako pobrežnému štátu. Tieto nariadenia ukladajú vlajkovým členským štátom dva druhy povinností, a to monitorovaciu povinnosť (článok 9 ods. 3 nariadenia č. 1224/2009 a články 21 až 23 vykonávacieho nariadenia č. 404/2011) a oznamovaciu povinnosť (článok 15 nariadenia č. 1224/2009 a články 43 a 44 vykonávacieho nariadenia č. 404/2011).

60.      Vo svojom piatom žalobnom dôvode Slovinská republika tvrdí, že Chorvátska republika porušuje Kódex schengenských hraníc, keďže hranica medzi oboma štátmi je stále vonkajšou hranicou, na ktorú sa uplatňujú ustanovenia hlavy II uvedeného kódexu. Chorvátska republika tak porušuje povinnosti kontroly hraníc stanovené v článku 17 Kódexu schengenských hraníc, ako aj povinnosť hraničného dozoru stanovenú v článku 13 tohto kódexu. Okrem toho nekoná v úplnom súlade s príslušnými ustanoveniami medzinárodného práva stanovenými v článku 4 uvedeného kódexu, keď odmieta uznať sporný rozhodcovský rozsudok.

61.      Vo svojom šiestom žalobnom dôvode Slovinská republika uvádza, že Chorvátska republika tým, že odmietla uznať sporný rozhodcovský rozsudok, ktorý určil vymedzenie teritoriálnych vôd medzi týmito členskými štátmi a zahrnula slovinské teritoriálne vody do svojho námorného priestorového plánovania(23), porušila článok 4 ods. 1 a článok 8 smernice 2014/89. Chorvátska republika tým zároveň znemožnila akúkoľvek spoluprácu, čo predstavuje porušenie článku 11 ods. 1 uvedenej smernice stanovujúceho povinnosť spolupráce.

V.      Zhrnutie tvrdení účastníkov konania o námietkach nedostatku právomoci a neprípustnosti

A.      Výhrada nedostatku právomoci Súdneho dvora rozhodovať v tejto veci

62.      Prvá výhrada nedostatku právomoci sa zakladá na vedľajšej povahe tvrdení, ktoré uvádza Slovinská republika. V tejto súvislosti sú tieto tvrdenia, tak ako sú uvedené v žalobe, vo vedľajšom vzťahu k riešeniu sporu týkajúceho sa platnosti a právnych účinkov rozhodcovskej zmluvy a sporného rozhodcovského rozsudku. V rámci konania podľa článku 259 ZFEÚ však Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o predmetnom spore ani o takýchto vedľajších tvrdeniach. V tejto súvislosti z už citovaného rozsudku Komisia/Belgicko(24) vyplýva, že v rámci takéhoto konania nemá Súdny dvor právomoc rozhodovať o porušení povinností vyplývajúcich z práva Únie, ak tieto povinnosti sú akcesorické vo vzťahu ku predchádzajúcemu urovnaniu iného sporu, ktorý nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

63.      Svojou druhou výhradou nedostatku právomoci Chorvátska republika tvrdí, že skutočným predmetom sporu medzi oboma štátmi je na jednej strane výklad a uplatniteľnosť rozhodcovskej zmluvy, ktorá nie je neoddeliteľnou súčasťou práva Únie, a na druhej strane platnosť a možné právne dôsledky sporného rozhodcovského rozsudku.

64.      V tejto súvislosti Chorvátska republika zdôrazňuje, že spochybňuje samotnú existenciu sporného rozhodcovského rozsudku, keďže platne vypovedala rozhodcovskú zmluvu ešte pred vydaním uvedeného rozsudku. Ak by mal Súdny dvor preskúmať tieto otázky, mal by sa po prvé zaoberať otázkou platnosti tohto vypovedania a jeho právnymi účinkami, po druhé, či po spornom vypovedaní rozhodcovský súd naďalej existoval, po tretie, či tento súd môže rozhodnúť o tom, či bude naďalej existovať, po štvrté, či sporné vypovedanie ukončilo prácu rozhodcovského súdu.(25) Okrem toho v prípade takéhoto preskúmania by Súdny dvor musel posúdiť dôvody uvedené v čiastočnom rozhodcovskom rozsudku. Takéto otázky však spadajú pod pravidlá medzinárodného práva, a teda výklad ustanovení článku 60 Viedenského dohovoru, ako aj rozhodcovskej zmluvy, ktoré nie sú neoddeliteľnou súčasťou práva Únie.

65.      Svojou treťou výhradou nedostatku právomoci sa Chorvátska republika domnieva, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť podľa článku 259 ZFEÚ o platnosti a účinkoch rozhodcovskej zmluvy z dôvodu, že nie je neoddeliteľnou súčasťou práva Únie, ani o platnosti a účinkoch rozhodcovského rozsudku vydaného na základe tejto rozhodcovskej zmluvy. Podľa Chorvátskej republiky vplyv, ktorý môže mať riešenie dvojstranného sporu na fungovanie práva Únie, nemôže rozšíriť právomoc Súdneho dvora nad rámec toho, čo je stanovené v Zmluvách. Žalobné dôvody Slovinskej republiky týkajúce sa porušenia práva Únie, ktorého riešenie však závisí od predchádzajúceho urovnania sporu o platnosti a možných právnych účinkoch rozhodcovskej zmluvy, tak nestačia na to, aby Súdny dvor rozhodol o tomto spore na základ článku 259 ZFEÚ.

66.      Svojou štvrtou výhradou nedostatku právomoci Chorvátska republika tvrdí, že na rozdiel od sporu, ktorý bol Súdnemu dvoru predložený podľa článku 273 ZFEÚ, nestačí, že sa spor týka práva Únie. Žalobné dôvody Slovinskej republiky týkajúce sa porušenia práva Únie, ktoré však závisia od predchádzajúceho urovnania sporu, pokiaľ ide o platnosť a možné právne účinky rozhodcovskej zmluvy, nestačia na to, aby Súdny dvor mohol rozhodnúť o prejednávanom spore na základe článku 259 ZFEÚ.

67.      Svojou piatou výhradou nedostatku právomoci Chorvátska republika zdôrazňuje, že akékoľvek zistenie Súdneho dvora, podľa ktorého sa Chorvátska republika dopustila údajného porušenia práva Únie, by mohlo byť v najlepšom prípade hypotetické. Súdny dvor však nemá právomoc rozhodovať o hypotetickom porušení práva Únie v rámci konania podľa článku 259 ZFEÚ.

68.      Svojou šiestou výhradou nedostatku právomoci sa Chorvátska republika domnieva, že predmetný spor nenastoľuje otázku výkladu práva Únie. V dôsledku toho nie je možné v prejednávanej veci odôvodniť právomoc Súdneho dvora na základe článku 259 ZFEÚ potrebou vyriešiť spor týkajúci sa výkladu práva Únie, a zabezpečiť tým jednotné uplatňovanie tohto práva.

69.      Slovinská republika navrhuje zamietnuť námietku nedostatku právomoci vznesenú Chorvátskou republikou.

70.      V prvom rade sa domnieva, že táto námietka je založená na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého by jej návrh smeroval ku konštatovaniu, že Chorvátska republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z rozhodcovskej zmluvy alebo zo sporného rozhodcovského rozsudku, a nie podľa práva Únie. Ide o pokus Chorvátskej republiky jednostranne skresliť predmet žaloby.

71.      V tejto súvislosti sa Slovinská republika po prvé domnieva, že z ustanovení Zmlúv a z judikatúry vyplýva, že právomoc Súdneho dvora závisí od skutočnosti, že žalujúci štát sa v žalobných návrhoch dovoláva porušenia práva Únie a uplatniteľnosti tohto práva na tieto žalobné návrhy. Chorvátska republika nemôže vo svoj prospech zmeniť opis predmetu žaloby, tak ako je uvedený v žalobe, pričom je zrejmé, že Slovinská republika nežiada, aby Súdny dvor rozhodol, že došlo k porušeniu povinností zo strany Chorvátskej republiky podľa medzinárodného práva, ale žiada ho, aby konštatoval nesplnenie povinností tohto členského štátu podľa práva Únie.

72.      Po druhé Slovinská republika zastáva názor, že právomoc Súdneho dvora podľa článku 259 ZFEÚ nie je vylúčená, ak skutočnosti, na ktorých sa zakladajú tvrdenia o porušení práva Únie, zároveň spadajú pod medzinárodné právo. V tejto súvislosti je dôležité len to, že tieto skutočnosti sa týkajú porušenia povinností, ktoré ukladá právo Únie. To však nebráni tomu, aby Súdny dvor zohľadnil hmotnoprávne pravidlá medzinárodného práva, ktoré právo Únie začlenilo alebo plánovalo začleniť do svojho právneho systému.

73.      Po tretie Slovinská republika tvrdí, že ani existencia dvojstranného sporu o výklad aktu medzinárodného práva uplatniteľného medzi účastníkmi konania v konaní o nesplnení povinnosti nevylučuje právomoc Súdneho dvora. Súdny dvor v rozsudku Španielsko/Spojené kráľovstvo(26) podal výklad jednostranného vyhlásenia Spojeného kráľovstva reagujúceho na obsah dohody uzavretej medzi Španielskym kráľovstvom a Spojeným kráľovstvom, hoci medzi účastníkmi konania existoval spor o význame tohto nástroja medzinárodného práva.

74.      Po štvrté na účely rozhodnutia o prípustnosti žaloby podľa článku 259 ZFEÚ je relevantné len to, či základ pre žalobné návrhy súvisí s „povinnosťami podľa zmlúv“. Chorvátska republika sa nesprávne domnieva, že Súdny dvor by sa mal na účely vyhlásenia svojej právomoci ubezpečiť, že členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmlúv. Výklad a uplatňovanie pravidiel práva Únie nie sú otázkami, ktoré by mal Súdny dvor v tomto štádiu preskúmať. Naopak, spadajú pod vecné preskúmanie žaloby.

75.      V druhom rade pokiaľ ide o prvú výhradu nedostatku právomoci, ktorá vychádza z vedľajšej povahy tvrdení týkajúcich sa práva Únie, na to aby Súdny dvor rozhodol o údajnom porušení práva Únie, sa Súdny dvor nemusí vyjadrovať k nesplneniu povinností podľa medzinárodného práva, ani k aktom, ktoré sú v rozpore s medzinárodným právom, ktorých sa dopustila Chorvátska republika. Vzhľadom na to, že príslušné územia Chorvátskej republiky a Slovinskej republiky sú určené hranicou stanovenou v súlade s medzinárodným právom, konkrétne sporným rozhodcovským rozsudkom, Súdnemu dvoru neprináleží konštatovať porušenie medzinárodného práva, ani sa vyjadrovať k medzinárodnému sporu.

76.      Pokiaľ ide o druhú výhradu nedostatku právomoci, ktorá vychádza zo „skutočného“ predmetu sporu, ktorý údajne predstavuje výklad medzinárodného práva, Slovinská republika zdôrazňuje, že hranica medzi ňou a Chorvátskou republikou je skutkovou otázkou, v súvislosti s ktorou sa Súdny dvor môže opierať o výsledok riešenia územného sporu, a nie právnou otázkou, o ktorej by Súdny dvor mohol rozhodnúť. Naopak, Súdny dvor má dodržiavať a uplatňovať medzinárodné právo v rozsahu potrebnom na výklad alebo uplatňovanie práva Európskej únie.

77.      Pokiaľ ide o tretiu výhradu nedostatku právomoci, ktorá vychádza z predbežného urovnania sporu týkajúceho sa platnosti a možných účinkov rozhodcovskej zmluvy, Slovinská republika zdôrazňuje, že na účely určenia rozsahu a dodržiavania povinností členských štátov podľa práva Únie, vrátane povinnosti nebrániť inému členskému štátu vykonávať a uplatňovať právo Únie na svojom vlastnom území, je nevyhnutné vychádzať z hranice medzi dotknutými členskými štátmi, tak ako je stanovená na základe medzinárodného práva. Súdnemu dvoru teda prislúcha zohľadniť skutkový stav existujúceho medzinárodného práva.

78.      Slovinská republika dodáva, že otázka platnosti rozhodcovskej zmluvy a platnosti právnych účinkov sporného rozhodcovského rozsudku nie je predmetom sporu pred Súdnym dvorom, nespadá do právomoci Súdneho dvora a v každom prípade už bola vyriešená v čiastočnom rozhodcovskom rozsudku rozhodcovského súdu. Skutočnosť, že Chorvátska republika nie je spokojná so sporným rozhodcovským rozsudkom, nemôže znamenať, že existuje nevyriešený hraničný spor alebo že Súdny dvor má rozhodnúť o tejto už vyriešenej otázke.

79.      Navyše tvrdenie Chorvátskej republiky, podľa ktorého sporný rozhodcovský rozsudok nie je priamo uplatniteľný, okrem toho, že nejde o otázku prípustnosti, ale o preskúmanie vo veci samej, je nesprávne, pretože tento rozsudok je záväzný v súlade s medzinárodným právom, ktorým sa s konečnou platnosťou stanovuje hranica medzi oboma členskými štátmi.

80.      Pokiaľ ide o piatu výhradu nedostatku právomoci, ktorá sa týka hypotetickej povahy porušení práva Únie, ktoré sa jej vytýkajú, Chorvátska republika sa obmedzuje na tvrdenie, že z jej strany nedošlo k nesplneniu povinností podľa práva Únie. Takéto tvrdenie sa totiž týka veci samej. V každom prípade ide o skutočné a nie hypotetické porušenia, ku ktorým dochádza každodenne a ktoré sa Slovinská republika snaží ukončiť touto žalobou podľa článku 259 ZFEÚ.

81.      Pokiaľ ide o šiestu výhradu nedostatku právomoci, ktorá je založená na tom, že v prejednávanej veci nie sú nastolené otázky výkladu práva Únie z toho dôvodu, že účastníci konania rovnako chápu svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, Slovinská republika poznamenáva, že samotná existencia sporu týkajúceho sa výkladu alebo uplatňovania práva Únie nie je sama osebe podmienkou právomoci Súdneho dvora podľa článku 259 ZFEÚ. Stačí, aby Slovinská republika tvrdila, že Chorvátska republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z práva Únie.

B.      Výhrady založené na neprípustnosti žaloby

82.      Subsidiárne, za predpokladu, že Súdny dvor vyhlási, že má právomoc rozhodnúť o prejednávanom spore, Chorvátska republika tvrdí, že žaloba, ktorá nespĺňa požiadavky článku 21 Štatútu Súdneho dvor Európskej únie a článku 120 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, musí byť zamietnutá ako neprípustná. V žalobných návrhoch Slovinská republika výslovne neuvádza predmet sporu, ktorý spočíva v údajnom nesplnení povinností Chorvátskej republiky, vyplývajúcich zo sporného rozhodcovského rozsudku. Podľa Chorvátskej republiky sa v uvedených žalobných návrhoch neuvádza údajné porušenie sporného rozhodcovského rozsudku a žaloba neuvádza žiadne právne argumenty preukazujúce existenciu platného rozhodcovského rozsudku, takže nemôže pripraviť svoju obhajobu a odpovedať na tieto argumenty.

83.      Slovinská republika tvrdí, že žaloba spĺňa všetky požiadavky článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 120 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Predmet žaloby je riadne a presne určený, zhrnutý na začiatku žaloby, rozpracovaný a podporený konkrétnymi skutočnosťami a jasnými právnymi argumentmi a opätovne uvedený v žalobných návrhoch. Údajné porušenia ustanovení práva Únie sú presne určené a nevyvolávajú žiadne pochybnosti.

84.      V dôsledku toho je tvrdenie Chorvátskej republiky, podľa ktorého nie je schopná pripraviť svoju obranu proti údajnému porušeniu sporného rozhodcovského rozsudku, takisto nesprávne. Aj za predpokladu, že by Súdny dvor musel toto tvrdenie zohľadniť, ide o vecnú stránku veci a nie o jej prípustnosť.

C.      O návrhu na vylúčenie stanoviska právneho servisu Komisie

85.      Chorvátska republika navrhuje, aby Súdny dvor v súlade s článkom 151 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyňal zo spisu stanovisko právneho servisu Komisie nachádzajúce sa na stranách 38 až 45 prílohy C.2 odpovede Slovinskej republiky na námietku neprípustnosti (ďalej len „sporné právne stanovisko“).

86.      Na podporu svojho návrhu Chorvátska republika tvrdí, že sporné právne stanovisko je interným dokumentom, ktorý Komisia nikdy neposkytla verejnosti. Podľa nej by jeho neoprávnené šírenie mohlo mať negatívny vplyv na správne fungovanie tejto inštitúcie.

87.      Komisia, odvolávajúc sa na uznesenie z 23. októbra 2002, Rakúsko/Rada(27), tvrdí, že predloženie takýchto interných dokumentov v rámci sporu pred Súdnym dvorom bez toho, aby bolo predloženie povolené dotknutou inštitúciou alebo nariadené týmto súdom, je v rozpore s verejným záujmom, ktorý vyžaduje, aby inštitúcie mohli využívať stanoviská svojho právneho servisu, ktoré boli vydané úplne nezávisle. Podľa Komisie je sporné právne stanovisko interným dokumentom, ktorého uverejnenie sa neplánovalo a nebol sprístupnený verejnosti. Komisia tvrdí, že jeho predloženie nebolo povolené v rámci sporu pred Súdnym dvorom. Sporné právne stanovisko by preto malo byť zo spisu vyňaté.

VI.    Analýza

88.      Chorvátska republika tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o žalobe o nesplnení povinnosti a subsidiárne o jej neprípustnosti z dôvodu, že neboli splnené podmienky článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 120 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Už teraz uvádzam, že z nižšie uvedených dôvodov sa domnievam, že Súdny dvor nemá právomoc preskúmať túto žalobu, takže nie je potrebné analyzovať otázku jej prípustnosti vzhľadom na prípadné nedodržanie vyššie uvedených ustanovení.

89.      V prvom rade je pred preskúmaním výhrad založených na nedostatku právomoci a neprípustnosti potrebné preskúmať návrhy na vylúčenie stanoviska právneho servisu Komisie (časť A). V druhom rade sa mi v rámci preskúmania právomoci Súdneho dvora na jednej strane zdalo potrebné uviesť niekoľko úvodných poznámok k právomoci Súdneho dvora, konkrétne pri existencii medzinárodných právnych nástrojov (časť B), a na druhej strane preskúmať na základe týchto pripomienok predmet žaloby analyzovaním konkrétnych žalobných dôvodov predložených žalobkyňou (časť C).

A.      O návrhu na vyňatie stanoviska právneho servisu Komisie

90.      Chorvátska republika navrhuje, aby Súdny dvor v súlade s článkom 151 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyňal zo spisu sporné právne stanovisko.

91.      V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že Súdny dvor sa uznesením z 23. októbra 2002, Rakúsko/Rada(28), rozhodol vyňať zo spisu stanovisko právneho servisu Komisie, ktoré bolo pripojené k návrhu o neplatnosť podanému Rakúskom proti nariadeniu. V bode 12 tohto uznesenia Súdny dvor okrem iného uviedol, že by bolo v rozpore s verejným záujmom, ktorý má za cieľ, aby inštitúcie mali prospech zo stanovísk ich právnych servisov poskytnutých v úplnej nezávislosti, prijať, že tieto interné dokumenty môžu byť predložené v spore ktorý mu bol predložený, bez toho, aby s ich predložením súhlasila dotknutá inštitúcia alebo aby tak nariadil súd.

92.      V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že sporné právne stanovisko pochádza z právneho servisu Komisie a bolo vypracované pre vedúceho kancelárie predsedu Komisie. Toto stanovisko bolo vypracované v rámci konania začatého Slovinskou republikou podľa článku 259 druhého odseku ZFEÚ na účely predbežného konania Komisie. Toto stanovisko obsahuje analýzu obvinení vznesených proti Chorvátskej republike s cieľom získať od uvedeného vedúceho kancelárie súhlas s prípravou odôvodneného stanoviska v súlade s článkom 259 tretím odsekom ZFEÚ. Je zrejmé, že sa neplánovalo uverejnenie sporného právneho stanoviska.(29)

93.      V druhom rade podľa judikatúry je vyňatie právneho stanoviska inštitúcie odôvodnené, ak existuje predvídateľné riziko, že dotknutá inštitúcia je povinná v rámci prebiehajúceho súdneho konania, ktoré sa týka platnosti rozhodnutia, ktoré prijala, zaujať stanovisko k stanovisku vydanému jej vlastným právnym servisom. Takáto perspektíva by mala nutne negatívne dôsledky na záujem dotknutej inštitúcie požiadať o právne stanoviská a na jej schopnosť dostať od jej právneho servisu stanoviská, ktoré sú nezavislé, objektívne a kompletné.(30)

94.      V prejednávanej veci v konaní podľa článku 259 druhého odseku ZFEÚ Komisia, na ktorú sa obrátila Slovinská republika, nevydala odôvodnené stanovisko v súlade s tretím odsekom uvedeného článku. Nevyjadrila teda svoj oficiálny postoj k tomuto postupu. Prejednávaná vec sa teda líši od vyššie uvedených vecí, ktoré sa týkali súdneho konania týkajúceho sa platnosti rozhodnutia prijatého a obhajovaného dotknutou inštitúciou. Napriek tomuto rozdielu sa mi však mutatis mutandis zdá, že úvahy uvedené v bode 93 vyššie sú v prejednávanej veci relevantné. Nie je totiž vylúčené, že sa Komisia následne rozhodla zasiahnuť do konania pred Súdnym dvorom alebo bola vyzvaná na predloženie pripomienok, a tým pádom bude musieť vyjadriť svoje oficiálne stanovisko k veci pred Súdnym dvorom, a teda verejne sa konfrontovať so stanoviskom svojho vlastného právneho servisu. Vyňatie sporného právneho stanoviska sa preto javí byť odôvodnené vzhľadom na záujem uvedenej inštitúcie žiadať a dostávať nezávislé, objektívne a kompletné stanoviská jej právneho servisu.(31)

95.      Navyše Súdny dvor už rozhodol, že povoliť členskému štátu, aby do spisu vložil právne stanovisko, ktorého zverejnenie predmetná inštitúcia nepovolila, by okrem iného znamenalo obchádzanie konania pri žiadosti o prístup k takémuto dokumentu stanoveného nariadením č. 1049/2001.(32) V prejednávanej veci, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, sporné právne stanovisko nebolo sprístupnené ani účastníkom konania, ani verejnosti, ale bolo zverejnené v prílohe tlačovej správy.(33) Treba teda konštatovať, že Slovinská republika nezískala sporné právne stanovisko v súlade s podmienkami stanovenými v nariadení č. 1049/2001.

96.      Za týchto okolností a vzhľadom na skutočnosť, že Komisia oznámila Súdnemu dvoru, že si neželá predložiť predmetný dokument v rámci tejto žaloby, navrhujem vyhovieť návrhu Chorvátskej republiky vyňať zo spisu v tejto veci dokument uvedený na stranách 38 až 45 prílohy C.2 odpovede Slovinskej republiky na námietku neprípustnosti.

B.      Úvodné poznámky týkajúce sa právomoci Súdneho dvora

97.      V prvom rade treba uviesť niekoľko predbežných poznámok týkajúcich sa právomoci Súdneho dvora vo veci žaloby o nesplnenie povinnosti (časť 1), po druhé určiť vecnú pôsobnosť práva Únie v prípade existencie medzinárodných právnych nástrojov (časť 2) a po tretie preskúmať územnú pôsobnosť práva Únie (časť 3).

1.      právomoci Súdneho dvora vo veci žalobynesplnenie povinnosti

98.      Článok 19 ZEÚ priznáva Súdnemu dvoru úlohu zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv.(34) Podľa odseku 3 písm. a) uvedeného článku Súdny dvor rozhoduje v súlade so Zmluvami o žalobách podaných členským štátom, inštitúciou alebo fyzickou alebo právnickou osobou. Táto právomoc sa konkretizuje v žalobe o nesplnenie povinnosti podľa článku 259 ZFEÚ.

99.      Cieľom konania podľa článku 259 ZFEÚ je určiť a zastaviť konanie členského štátu, ktoré je v rozpore s právom Únie.(35) Toto ustanovenie viaže právomoc Súdneho dvora rozhodovať o existencii nesplnenia povinnosti zo strany členského štátu na „povinnosť, ktorá [mu] vyplýva zo zmlúv“. V tomto rámci Súdnemu dvoru neprináleží skúmať, aké sú ciele sledované žalobou o nesplnenie povinnosti, ktorá mu bola predložená.(36)

100. Pokiaľ ide o význam pojmu „povinnosť… zo zmlúv“, pojem „zmluvy“ znamená, že žalobu je možné podať pre údajné nesplnenia povinností vyplývajúcich zo Zmlúv o EÚ a FEÚ a Charty základných práv Európskej únie za predpokladu, že konanie členského štátu spadá do jej pôsobnosti.(37) Okrem toho je zrejmé, že tento výraz sa vzťahuje aj na akty sekundárneho práva.(38)

101. Právomoc Súdneho dvora teda závisí od rozsahu pôsobnosti práva Únie.(39) Vzhľadom na to, že prejednávaná vec spochybňuje medzinárodnú rozhodcovskú zmluvu a rozhodcovský rozsudok podľa tejto zmluvy, navrhujem preskúmať pôsobnosť práva Únie v prípade existencie medzinárodných právnych nástrojov.

2.      vecnej pôsobnosti práva Únieprípade existencie právnych nástrojov medzinárodného práva

102. Vzhľadom na to, že rozhodcovská zmluva a sporný rozhodcovský rozsudok, ktoré sú základom tejto žaloby, predstavujú nástroje medzinárodného práva, nastáva otázka, aký je ich vzťah k právu Únie, či sú súčasťou právneho poriadku Únie a či je nimi Únia viazaná.

a)      nástrojoch medzinárodného právajudikatúre Súdneho dvora

103. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že „Únie… [je] pri výkone svojich právomocí povinná dodržiavať medzinárodné právo ako celok nielen vrátane pravidiel a zásad všeobecného a obyčajového medzinárodného práva, ale aj ustanovení medzinárodných dohovorov, ktorým je viazaná“(40).

104. Z tejto judikatúry podľa môjho názoru vyplýva, že prípady, v ktorých je Únia viazaná medzinárodným právom, sú presne vymedzené. Po prvé Únia je viazaná medzinárodnými dohodami, ktoré uzavrela podľa ustanovení Zmlúv a ktoré odo dňa, kedy nadobudli platnosť, tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie.(41) Po druhé Únia je viazaná medzinárodnou zmluvou, pokiaľ prenáša právomoci pôvodne vykonávané členskými štátmi v oblasti uplatňovania tejto zmluvy.(42) Po tretie Únia je povinná vykonávať svoje právomoci v súlade s medzinárodným obyčajovým právom.(43) Z toho vyplýva, že medzinárodné dohovory, ktoré nepatria do uvedených kategórií, nepredstavujú akty Únie, ani ju nezaväzujú. Keďže nejde o právo Únie, Súdny dvor nemá právomoc skúmať ich platnosť a vykladať ich.

b)      vedľajšej povahe tvrdení týkajúcich sa povinností vyplývajúcichpráva Únie

105. Na podporu svojej prvej výhrady nedostatku právomoci, Chorvátska republika uviedla, že z rozsudku Komisia/Belgicko(44) vyplýva, že v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti nemá Súdny dvor právomoc rozhodnúť o údajnom porušení povinností vyplývajúcich z práva Únie, „ak tieto povinnosti sú len akcesorické vo vzťahu k inému sporu, ktorý nespadá do právomoci Súdneho dvora“.

106. V tejto súvislosti zastávam názor, že z uvedeného rozsudku vyplýva, že v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti môže mať zahrnutie nástrojov medzinárodného práva, ktoré nie sú aktmi Únie, negatívny vplyv, pokiaľ ide o právomoc Súdneho dvora skúmať tvrdenie o porušení práva Únie. Ide o hypotézu pripísania nesplnenia povinnosti, ktoré formálne odkazuje na právo Únie, ale ktoré sa v skutočnosti týka nástroja medzinárodného práva vymykajúceho sa z vecnej pôsobnosti práva Únie, a teda právomoci Súdneho dvora. V uvedenom rozsudku tak Súdny dvor rozhodol, že nemá právomoc rozhodnúť o údajnom porušení povinností vyplývajúcich z práva Únie, ktoré majú len akcesorický charakter k povinnostiam vyplývajúcim z nástroja medzinárodného práva.

107. Konkrétnejšie, vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, Komisia poukázala na porušenie dohody o sídle z roku 1962 uzavretej 12. októbra 1962 medzi Najvyššou radou európskych škôl a vládou Belgického kráľovstva a zároveň článku 10 ES (teraz článok 4 ods. 3 ZEÚ). Súdny dvor vykonal podstatnú analýzu návrhu na začatie konania, ktorá mu umožnila posúdiť presný rozsah výhrady vznesenej Komisiou proti Belgickému kráľovstvu. Súdny dvor konštatoval, že porušenie ustanovenia práva Únie bolo iba dôsledkom nesplnenia povinností dotknutého členského štátu vyplývajúcich z tejto dohody o sídle, ktorú formálne preložil výrazom „akcesorická“ vo vzťahu k porušeniu článku 10 ES. Súdny dvor na konci druhej analýzy konštatoval, že dohoda netvorí súčasť práva Únie, ale riadi sa výlučne medzinárodným právom, a preto logicky dospel k záveru, že nemá právomoc rozhodnúť o žalobe Komisie o nesplnenie povinnosti.

108. Domnievam sa, že odôvodnenie uvedené v tomto rozsudku je z hľadiska prejednávanej veci dôležité. Navrhujem preto preskúmať v rámci analýzy konkrétnych žalobných dôvodov predložených žalobkyňou na podporu svojej žaloby (v bode C nižšie) kritériá uvedené v tomto rozsudku.

3.      Územná pôsobnosť práva Únie

109. Treba zdôrazniť, že podľa žalobného petitu nie je na Súdnom dvore formálne začaté konanie na účely posúdenia uplatniteľnosti rozhodcovskej zmluvy ani platnosti sporného rozhodcovského rozsudku, ale Súdny dvor má rozhodnúť o otázke, či ustanovenia práva Únie, ako sú článok 2 a článok 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj ustanovenia týkajúce sa spoločnej rybárskej politiky, Kódexu schengenských hraníc a námorného priestorového plánovania, boli Chorvátskou republikou porušené, a teda ich možno uplatniť v tomto prípade.

110. V tejto súvislosti Únia, na rozdiel od štátu, nedisponuje „územnou právomocou“ z hľadiska medzinárodného práva, teda z titulu zvrchovanosti na svojom území, ani „územím Únie“ porovnateľným so „spolkovým územím“(45). „Územie Únie“ totiž zodpovedá zemepisnému priestoru uvedenému v článku 52 ZEÚ a v článku 355 ZFEÚ, ktoré definujú územnú pôsobnosť Zmlúv.(46) Konkrétne, článok 52 ZEÚ vo svojom prvom odseku stanovuje, že Zmluvy sa vzťahujú na členské štáty.(47) Podrobné pravidlá, ktoré upravujú územnú pôsobnosť Zmlúv, sú stanovené v článku 355 ZFEÚ. Článok 52 ZEÚ a článok 355 ZFEÚ nie sú relevantné nielen v súvislosti s určením vonkajšej hranice Únie, ale aj s cieľom určiť príslušné právomoci členských štátov pri vykonávaní práva Únie. Na tento účel Súdny dvor v rozsudku Aktiebolaget NN(48) rozhodol, pokiaľ ide o článok 299 ES, teraz článok 355 ZFEÚ, že „pri absencii, [v Zmluve], presnejšej definície územia patriaceho pod zvrchovanosť každého členského štátu, prislúcha každému z členských štátov určiť rozsah a hranice tohto územia v súlade s pravidlami medzinárodného verejného práva“(49).

111. Územná pôsobnosť práva Únie teda nevyplýva a priori z určenia Úniou, ale zodpovedá skôr objektívnemu údaju, ktorý je pre ňu záväzný. Z toho vyplýva, že v rámci žaloby podanej na základe článku 259 ZFEÚ, o akú ide v prejednávanej veci, v ktorej sa členskému štátu vytýka, že bráni uplatneniu práva Únie na území iného členského štátu, vymedzenie územia, ktoré spadá pod právomoc členského štátu, nespadá do oblasti právomoci Únie, ktorá sa v tomto ohľade musí odvolávať na medzinárodné právo verejné a na jeho platné nástroje definujúce hranice tohto územia.

4.      Predbežný záver

112. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy zastávam názor, že právomoc Súdneho dvora v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti závisí od pôsobnosti práva Únie. Toto právo na jednej strane zahŕňa dva súbory medzinárodných dohôd zmluvnej povahy, a to medzinárodné dohovory, ktoré Únia uzavrela na základe ustanovení Zmlúv, a tie, v ktorých Únia preberá právomoci, ktoré predtým vykonávali členské štáty v oblasti uplatňovania dotknutých dohôd, a na druhej strane pravidlá medzinárodného obyčajového práva, ktoré zaväzujú Úniu pri výkone jej právomocí. Naopak v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti(50) nemá Súdny dvor právomoc rozhodovať spory medzi členskými štátmi, ktoré sa týkajú platnosti, výkladu a uplatňovania medzinárodných dohovorov, na ktoré sa nevzťahuje právo Únie. Z tohto dôvodu Súdny dvor odmietol svoju právomoc v prípade, keď sa žaloba formálne odvolávala na právo Únie, zatiaľ čo údajné nesplnenie povinnosti sa v skutočnosti týkalo nástroja medzinárodného práva mimo vecnej pôsobnosti práva Únie, a teda mimo právomoci Súdneho dvora, čím sa žalobným dôvodom založeným na práve Únie priznáva akcesorický charakter. Územná pôsobnosť Zmlúv je vymedzená v článku 52 ZEÚ a článku 355 ZFEÚ a zodpovedá objektívnym údajom vopred určeným členskými štátmi a záväznými pre Úniu. Pri absencii presnejšej definície územia patriaceho pod zvrchovanosť každého členského štátu prislúcha každému z členských štátov určiť rozsah a hranice tohto územia v súlade s pravidlami medzinárodného verejného práva. Keďže v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti má Súdny dvor rozhodnúť len o konaní členského štátu, ktoré je v rozpore s právom Únie, nemá právomoc skúmať medzištátne spory týkajúce sa územných sporov.

C.      O predmete žaloby

113. S cieľom určiť na základe predchádzajúcich poznámok, či má Súdny dvor právomoc rozhodnúť o návrhu Slovinskej republiky na určenie údajného nesplnenia povinnosti zo strany Chorvátskej republiky, Súdny dvor sa nemôže obmedziť na formálne preskúmanie žalobných dôvodov obsiahnutých v žalobnom petite, ale má pristúpiť k podstatnej analýze žalobných dôvodov prednesených Slovinskou republikou.(51)

1.      Analýza osobitných žalobných dôvodov Slovinskej republiky

114. Šesť žalobných dôvodov predložených Slovinskou republikou je rozdelených takto: prvé dva sú založené na porušení ustanovení primárneho práva (článok 2 ZEÚ a článok 4 ods. 3 ZEÚ) a ostatné štyri na porušení ustanovení sekundárneho práva, konkrétne povinností vyplývajúcich zo spoločnej rybárskej politiky stanovenej v nariadení č. 1380/2013 (tretí žalobný dôvod), systému kontroly stanoveného v nariadení č. 1224/2009 a vykonávacieho nariadenia č. 404/2011, ktoré spadajú pod spoločnú rybársku politiku (štvrtý žalobný dôvod), Kódex schengenských hraníc (piaty žalobný dôvod) a napokon režim námorného priestorového plánovania stanovený v smernici 2014/89 (šiesty žalobný dôvod).

115. Tieto žalobné dôvody možno rozdeliť do dvoch kategórií, a to žalobné dôvody založené na porušení primárneho práva a žalobné dôvody založené na porušení sekundárneho práva. Pri skúmaní argumentov uvedených na podporu týchto žalobných dôvodov sa zdá, že ich štruktúra sa líši v závislosti od kategórie, do ktorej patria.

116. V tejto súvislosti žalobné dôvody založené na porušení primárneho práva smerujú k určeniu, že neuplatnenie rozhodcovskej zmluvy a nevykonanie sporného rozhodcovského rozsudku zo strany Chorvátskej republiky predstavujú porušenie hodnoty právneho štátu, ktorá je zakotvená v článku 2 ZEÚ a zásady lojálnej spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ.

117. Presnejšie, pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod založený na údajnom porušení hodnoty právneho štátu zakotvenej v článku 2 ZEÚ, Slovinská republika sa domnieva, že jednostranným porušením záväzku prijatého počas procesu pristúpenia k Európskej únii dodržiavať budúce rozhodcovské rozhodnutia, hranicu určenú sporným rozhodcovským rozsudkom a ostatné záväzky vyplývajúce z tohto rozsudku Chorvátska republika odmieta rešpektovať hodnotu právneho štátu zakotvenú v tomto ustanovení, a preto porušuje zásady lojálnej spolupráce a res iudicata. Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod založený na porušení zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, podľa ktorej sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv, je nutné konštatovať, že Slovinská republika vytýka Chorvátskej republike dva druhy nesplnenia povinností, a to porušenie cieľov Únie(52) a bránenie vo vykonávaní práva Únie na území Slovinska.

118. Zdá sa mi, že z jej argumentov týkajúcich sa týchto dvoch žalobných dôvodov vyplýva, že Slovinská republika sa snaží preukázať, že neuplatnenie rozhodcovskej zmluvy a nevykonanie sporného rozhodcovského rozsudku Chorvátskou republikou predstavujú porušenie práva Únie a najmä článku 2 ZEÚ a zásad lojálnej spolupráce a res iudicata.

119. Naopak, žalobné dôvody založené na porušení ustanovení sekundárneho práva sú založené na predpoklade, že hranica medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou je určená sporným rozhodcovským rozsudkom, takže odmietnutie jeho vykonania týmto prvým štátom predstavuje porušenie týchto ustanovení.

120. Vzhľadom na štrukturálny rozdiel medzi žalobnými dôvodmi založenými na primárnom práve a žalobnými dôvodmi založenými na sekundárnom práve je potrebné preskúmať ich v dvoch etapách.

2.      žalobných dôvodoch založených na porušení primárneho práva

121. So zreteľom na predbežný záver, ku ktorému som dospel (bod 112 vyššie), treba skúmať vzťah medzi rozhodcovskou zmluvou a sporným rozhodcovským rozsudkom vydaným na základe tejto rozhodcovskej zmluvy a na druhej strane právom Únie.

a)      vzťahu rozhodcovskej zmluvysporného rozhodcovského rozsudku ku právu Únie

122. Treba zdôrazniť, že rozhodcovská zmluva a v širšom zmysle sporný rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto zmluvy nepatria medzi prípady, v ktorých je Únia viazaná medzinárodným právom, ako je opísané v bodoch 103 a 104 vyššie.

123. Pokiaľ ide o prvý prípad uvedený v bode 104 vyššie, teda že Únia je viazaná medzinárodnými dohodami, ktoré uzavrela podľa ustanovení Zmlúv, treba konštatovať, že sporný rozhodcovský rozsudok bol vydaný medzinárodným súdom zriadeným na základe dvojstrannej rozhodcovskej zmluvy. Je nesporné, že Únia nebola zmluvnou stranou rozhodcovskej zmluvy, ani účastníkom rozhodcovského konania, ktoré viedlo k prijatiu uvedeného rozsudku. Únia ponúkla zmluvným stranám svoje služby(53) a podpísala uvedenú zmluvu iba ako „svedok“. Podľa článku 4 písm. a) a b) rozhodcovskej zmluvy rozhodcovský súd uplatňuje pravidlá a zásady medzinárodného práva, ako aj spravodlivosť a zásadu dobrých susedských vzťahov. V súlade s článkom 8 uvedenej zmluvy by prístupové rokovania nemali mať vplyv na prácu rozhodcovského súdu, ktoré by mali pokračovať podľa článku 9. Uplatňovanie práva Únie teda nie je upravené v zmluve,(54) ktorú Únia vzala na vedomie dokumentom z 25. septembra 2009. Zdá sa teda, že sporný rozhodcovský rozsudok je rozhodnutím rozhodcovského súdu zriadeného na základe dvojstrannej rozhodcovskej zmluvy a uplatňuje, okrem iného, medzinárodné právo.

124. Pokiaľ ide o druhý prípad uvedený v bode 104 vyššie, konkrétne že Únia je viazaná medzinárodnou zmluvou, pokiaľ prenáša právomoci pôvodne vykonávané členskými štátmi v oblasti uplatňovania tejto zmluvy, je zrejmé, že členské štáty nepresunuli žiadne právomoci v prospech Únie v oblasti, na ktorú sa vzťahuje rozhodcovská zmluva.

125. Pokiaľ ide o tretí prípad uvedený v bode 104 vyššie, podľa ktorého potreba dodržiavať pravidlá medzinárodného obyčajového práva, tento prípad nastáva iba vtedy, ak Únia vykonáva svoje právomoci, čo v prejednávanej veci neplatí, keďže rozhodcovská zmluva a sporný rozhodcovský rozsudok sú medzinárodnými nástrojmi, ktoré spadajú mimo pôsobnosť Únie.

126. Pokiaľ ide o otázku, či rozhodcovská zmluva alebo sporný rozhodcovský rozsudok možno zahrnúť do práva Únie prostredníctvom Aktu o pristúpení Chorvátskej republiky, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že jednou z politických podmienok pristúpenia Chorvátskej republiky k Únii bolo vyriešenie hraničného sporu so Slovinskou republikou.(55) Je nesporné, že v čase podpísania Zmluvy o pristúpení bola rozhodcovská zmluva uzavretá, ale rozhodcovské konanie sa ešte nezačalo.(56) Žiadna skutočnosť zo spisu však neumožňuje domnievať sa, že táto politická podmienka sa konkretizovala v osobitných ustanoveniach aktu o pristúpení alebo zmluvy o pristúpení. Zastávam totiž názor, že odkaz na budúce rozhodcovské rozhodnutie uvedený v prílohe III aktu o pristúpení, ktorý je mimochodom jediným odkazom na spor týkajúci sa hraníc medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou v uvedenom akte, treba analyzovať ako zistenie, podľa ktorého sa má právna úprava v oblasti spoločnej politiky rybného hospodárstva zmeniť na účely vymedzenia pobrežného pásma oboch príslušných štátov, aby sa mohol uplatňovať osobitný režim na susedské vzťahy. Vzhľadom na znenie tohto odkazu(57) nemožno ho považovať za právny záväzok vyplývajúci z práva Únie, ktorý vyžaduje, aby Chorvátska republika vyriešila svoj spor so Slovinskou republikou v súvislosti s ich spoločnou hranicou v súlade so znením budúceho rozhodcovského rozhodnutia.(58)

127. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že Únia nie je viazaná rozhodcovskou zmluvou v zmysle judikatúry citovanej v bode 103 vyššie, ani sporným rozsudkom uvedeným v tejto zmluve, pretože tieto právne nástroje nepatria do vecnej pôsobnosti práva Únie.

128. Na účely preskúmania najmä právomoci Súdneho dvora rozhodovať o dvoch žalobných dôvodoch založených na primárnom práve, ktoré predložila žalobkyňa, treba na jednej strane preskúmať prvý žalobný dôvod založený na údajnom porušení hodnoty právneho štátu zakotvenej v článku 2 ZEÚ [časť pod písmenom b)] a na druhej strane preskúmať druhý žalobný dôvod založený na porušení zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ [časť pod písmenom c)].

b)      prvom žalobnom dôvode založenom na údajnom porušení hodnoty právneho štátu zakotvenejčlánku 2 ZEÚ

129. Na úvod je potrebné poznamenať, že Slovinská republika sa odvoláva na hodnotu právneho štátu na jednej strane samostatne a na druhej strane v spojení so zásadami lojálnej spolupráce a res iudicata. V obidvoch prípadoch sa domnievam, že úvahy spojené s akcesorickou povahou tvrdení týkajúcich sa údajného porušenia práva Únie a uvedené v bodoch 105 až 107 vyššie sa uplatňujú v rámci posúdenia predmetného žalobného dôvodu.

130. Aj keď sa vo výrokovej časti žaloby formálne spomína porušenie hodnoty právneho štátu a zásady lojálnej spolupráce a res iudicata, samotné tvrdenie sa týka údajného porušenia medzinárodného práva Chorvátskou republikou v dôsledku nevykonania sporného rozhodcovského rozsudku. Z bodu 127 vyššie vyplýva, že Únia nie je viazaná ani rozhodcovskou zmluvou, ani sporným rozhodcovským rozsudkom, problém porušovania právnych predpisov Únie má preto akcesorický charakter vo vzťahu k problému vymedzenia pozemných a námorných hraníc oboch dotknutých členských štátov.

131. Okrem toho, ako som už uviedol v bode 126 vyššie, zastávam názor, že snaha spojiť záväzky prijaté počas pristúpenia Chorvátskej republiky k Európskej únii s uvedenými hodnotami a zásadami nestačí na to, aby bolo možné sa na ne odvolávať samostatne. Argumentáciu založenú na neplnení záväzkov prijatých počas prístupového procesu je preto potrebné tiež zamietnuť z dôvodu, že tieto záväzky nie sú právnymi záväzkami vyplývajúcimi z práva Únie a nemožno sa na ne odvolávať podľa článku 259 ZFEÚ.

132. V každom prípade a pre úplnosť sa najskôr pýtam, či aj za predpokladu, že údajné nesplnenie povinností spadá do pôsobnosti práva Únie, je žalobný dôvod založený na hodnote právneho štátu zakotvenej v článku 2 ZEÚ prípustný v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článku 259 ZFEÚ. V tejto súvislosti Súdny dvor nedávno použil túto hodnotu vo viacerých veciach.(59) Poznamenávam však, že táto hodnota sa v judikatúre neuvádzala samostatne, ale vždy s normou, ktorá „presnejšie vyjadruje“ alebo „vyjadruje najmä základné hodnoty“(60), a to s článkom 19 ZEÚ. Vzťah medzi hodnotou právneho štátu a právomocou Únie tak bol založený na skutočnosti, že súdne preskúmanie v právnom poriadku Únie bolo zabezpečené nielen Súdnym dvorom, ale aj vnútroštátnymi súdmi.

133. Pokiaľ ide o vykonanie článku 2 ZEÚ, je vo všeobecnosti známe, že článok 7 ZEÚ a konanie o nesplnení povinnosti sa vzájomne dopĺňajú(61) a že porušenie článku 2 ZEÚ môže byť v zásade predpokladané v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti.(62) Faktom však zostáva, že žaloba o nesplnenie povinnosti predstavuje súdnu cestu súvisiacu s oblasťami, na ktoré sa vzťahuje právo Únie – čo však neplatí, ako bolo uvedené v bodoch 130 a 131 vyššie, v prejednávanej veci – ktorá vyžaduje uplatnenie konkrétnych právnych záväzkov.(63) Za týchto okolností sa Súdny dvor môže na účely výkladu naďalej odvolávať na článok 2 ZEÚ s cieľom určiť, či došlo k porušeniu práva Únie. Preto sa domnievam, že aj za predpokladu, že Súdny dvor má právomoc preskúmať prvý žalobný dôvod založený na právnom štáte, za okolností prejednávanej veci sa na túto hodnotu nemožno odvolávať samostatne.

134. Po druhé, pokiaľ sa tento prvý žalobný dôvod týka zásad dobrej viery, ktorá je vyjadrením zásady lojálnej spolupráce v práve Únie, a res iudicata, keďže ani rozhodcovská zmluva, ani rozhodcovský rozsudok nepredstavujú akty Únie, ani medzinárodné záväzky, ktoré sú pre Úniu záväzné,(64) odvolávať sa na tieto zásady v spojení s hodnotu právneho štátu, nie je dostatočné, ak sa neuplatňuje osobitné ustanovenie práva Únie alebo ustanovenia, ktoré sú pre Úniu záväzné. V prípade žalobného dôvodu založeného na nevykonaní rozhodcovského rozsudku a rozhodcovskej zmluvy ako dvojstranných nástrojov, ktoré sa riadia výlučne medzinárodným právom, však takéto spojenie chýba.

135. Zastávam preto názor, že za týchto okolností Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o žalobnom dôvode založenom na hodnote právneho štátu z dôvodu, že má vo vzťahu k problému nesplnenia povinnosti z medzinárodného práva akcesorický charakter.

c)      druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady lojálnej spolupráce stanovenejčlánku 4 ods. 3 ZEÚ

136. Po prvé Slovinská republika v podstate tvrdí, že Chorvátska republika tým, že odmietla splniť povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo sporného rozhodcovského rozsudku, jej bráni plne uplatňovať zvrchovanosť na celom svojom území. Takéto správanie ohrozuje dosiahnutie cieľov Únie.(65) Po druhé Slovinská republika vytýka Chorvátskej republike, že jej bráni v plnení jej povinnosti vykonať smernicu 2008/56, smernicu 92/43, nariadenie č. 1143/2014, ako aj smernicu 2000/60.

137. Ako som už vysvetlil v bodoch 105 až 107 vyššie, tvrdenia založené na tejto zásade majú vo vzťahu k vyriešeniu medzinárodného sporu týkajúceho sa platnosti a vykonateľnosti sporného rozhodcovského rozsudku akcesorický charakter. V tejto súvislosti má osobitne výpovednú hodnotu spôsob, akým Slovinská republika vyjadrila svoj druhý žalobný dôvod. Slovinská republika sa v tejto súvislosti domnieva, že Chorvátska republika „tým, že jednostranne neplní povinnosti, ktoré [jej] vyplývajú zo [sporného] rozhodcovského rozsudku“, porušila zásadu lojálnej spolupráce.(66) Chorvátska republika jej tak bráni v plnom rozsahu uplatňovať jej zvrchovanosť na celom svojom území, vrátane námorného územia v súlade so Zmluvami a ustanoveniami sekundárneho práva.(67)

138. V každom prípade treba druhý žalobný dôvod založený na zásade lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ zamietnuť. Na základe môjho preskúmania predstavuje táto zásada samostatný základ povinností v prípadoch, keď bola Únia zmluvnou stranou zmiešanej dohody,(68) alebo v prípade splnenia povinností vyplývajúcich zo Zmlúv o EÚ a FEÚ.(69) V prejednávanej veci sa však na vytýkané konanie nevzťahuje ani jeden z týchto dvoch prípadov. Zastávam názor, že z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že ani rozhodcovská zmluva, ani sporný rozhodcovský rozsudok nepredstavujú akty práva Únie, ani medzinárodné záväzky, ktoré Úniu zaväzujú.(70) Ich vykonanie nepredstavuje povinnosť vyplývajúcu zo Zmlúv o EÚ a FEÚ. Jedinou možnosťou odvolávať sa na ciele Únie je preto uplatnenie teórie stanovenia medzí. Podľa tejto teórie je výkon právomocí vyhradených členským štátom obmedzený v mene dosiahnutia cieľov Únie.(71) Na rozdiel od vecí, v ktorých Súdny dvor uplatnil obmedzenie právomocí,(72) v prejednávanej veci vytýkané konanie, teda nevykonanie rozhodcovského rozsudku, nijako nesúvisí s ustanoveniami Únie.

139. Zastávam teda názor, že za týchto okolností Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o tomto žalobnom dôvode založenom na porušení článku 4 ods. 3 ZEÚ.

140. V dôsledku toho sa domnievam, že žalobné dôvody založené na primárnom práve musia byť zamietnuté z toho dôvodu, že Súdny dvor nemá právomoc skúmať spor, ktorý má prevažne medzinárodný charakter, pretože porušenie práva Únie je len akcesorické. Je potrebné preskúmať žalobné dôvody založené na porušení ustanovení sekundárneho práva.

3.      žalobných dôvodoch založených na sekundárnom práve

141. Ako vyplýva zo všeobecnej analýzy žalobných dôvodov založených na údajnom nesplnení povinností sekundárneho práva, na ktoré sa odvoláva Slovinská republika, uvedená analýza je na účely podpory týchto žalobných dôvodov založená na predpoklade, že hranica medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou je určená sporným rozhodcovským rozsudkom vydaným na základe rozhodcovskej zmluvy. Ako som v týchto návrhoch už viackrát zdôraznil, uvedená zmluva a sporný rozhodcovský rozsudok nepatria do pôsobnosti práva Únie. Rovnako, ako je uvedené v časti týkajúcej sa úvodných poznámok, najmä v bodoch 109 až 112 vyššie, z článkov 52 ZEÚ a článku 355 ZFEÚ vyplýva, že územná pôsobnosť Zmlúv zodpovedá objektívnym údajom vopred určeným členskými štátmi a záväznými pre Úniu. V tejto súvislosti je potrebné preskúmať, či sporný rozhodcovský rozsudok môže byť priamo uplatniteľný v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti.

a)      Neexistencia charakteru automatickej vykonateľnostinevykonanie sporného rozhodcovského rozsudku

142. Na jednej strane zastávam názor, že v zásade by bolo možné akceptovať tvrdenie Slovinskej republiky, že rozhodnutie pochádzajúce z uznaných medzinárodných súdov, akým je aj Medzinárodný súdny dvor (ďalej len „MSD“) alebo SRS, predstavuje pre Súdny dvor právnu skutočnosť (res iudicata).(73) V prejednávanej veci sa na základe rozhodcovskej zmluvy(74) konanie pred dotknutým rozhodcovským súdom uskutočnilo pod záštitou stálej rozhodcovskej inštitúcie SRS,(75) ktorá bola označená za inštitúciu vykonávajúcu funkciu kancelárie súdu(76) obidvoma dotknutými štátmi.(77)

143. Na druhej strane sa domnievam, že z hľadiska práva Únie (články 52 ZEÚ a 355 ZFEÚ) a najmä pokiaľ ide o právomoc vykonávať toto právo, ktorá prináleží členským štátom, je nevyhnutné, aby hranica medzi nimi nebola vymedzená iba v právnom a politickom zmysle, ale aby toto vymedzenie bolo aj vykonané a funkčné. V Zmluvách sa nestanovuje právomoc Únie určiť, kde sa začínajú a kde končia územia dvoch susediacich štátov. Určenie rozšírenia a hraníc územia spadá pod zvrchovanosť každého členského štátu v súlade s pravidlami medzinárodného práva verejného, ako to vyplýva mutatis mutandis z rozsudku Aktiebolaget NN(78).

144. V tejto súvislosti treba na jednej strane poznamenať, že v súlade so zásadou prenesenia právomocí stanovenou v článku 5 ods. 2 ZEÚ Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v Zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených,(79) a na druhej strane, že podľa článku 4 ods. 1 ZEÚ právomoci, ktoré na Úniu neboli prenesené, zostávajú právomocami členských štátov. V prejednávanej veci zastávam názor, že ide o právomoc vyhradenú členským štátom. Na to, aby sa právo Únie mohlo uplatňovať, sa teda štátne hranice musia určiť nielen z hľadiska medzinárodného práva verejného, ale musia byť vymedzené tiež v skutočnosti.

145. Hoci je sporná hranica medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou určená sporným rozhodcovským rozsudkom, ako to vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci Chorvátska republika ostro spochybňuje uplatniteľnosť a platnosť sporného rozhodcovského rozsudku. Nie je totiž možné ignorovať skutočnosť, že prostredníctvom verbálnej nóty z 30. júla 2015 Chorvátska republika oznámila Slovinskej republike ukončenie rozhodcovskej zmluvy a prípadnú uplatniteľnosť postupu upraveného v článku 65 Viedenského dohovoru.(80) Toto oznámenie bolo oznámené tiež rozhodcovskému súdu 31. júla 2015. Chorvátska republika teda od okamihu uvedeného oznámenia vystúpila z rozhodcovského konania a viac sa ho nezúčastnila. Vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní tvrdila, že rozhodcovský súd prijatím uvedeného rozsudku prekročil svoje právomoci.(81)

146. Všeobecnejšie treba poznamenať, že v histórii medzinárodného práva a dokonca aj v súčasnosti,(82) už došlo k situácii, keď jeden z účastníkov rozhodcovského konania neuznal platnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo ho odmietol vykonať.(83) Aj keď neexistuje povinný mechanizmus kontroly medzištátnych rozhodcovských rozhodnutí, štát, ktorý spochybňuje takéto rozhodnutie, môže spor týkajúci sa platnosti tohto rozhodnutia predložiť MSD.(84)

147. V tomto kontexte nie je vôbec prekvapujúce, že Chorvátska republika sa pri vysvetľovaní dôvodov svojho neuznania sporného rozhodcovského rozsudku odvoláva na údajné prekročenie právomoci rozhodcovského súdu založené na samotnom prijatí uvedeného rozhodnutia.(85) V praxi, ak štát napadne medzištátne rozhodcovské rozhodnutie, je to v skutočnosti iba pokus o vyriešenie daného sporu, pretože v medzinárodnom práve verejnom a vzhľadom na to, čo možno považovať za jeho nedokonalú podstatu, neexistuje záväzný mechanizmus zaručujúci vykonanie medzištátnych rozhodcovských rozhodnutí, ktorý by bol nezávislý od zvrchovanej vôle štátov.(86)

148. Aj za predpokladu, že z hľadiska medzinárodného práva obsahuje čiastočný rozhodcovský rozsudok právne posúdenie skutkových okolností uvedených v bode 145 vyššie (87) nič to nemení na skutočnosti, že do dnešného dňa sa tento rozsudok medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou nevykonal. V tejto súvislosti poznamenávam, že článok 7 ods. 3 rozhodcovskej zmluvy stanovuje, že „strany prijmú všetky potrebné opatrenia na vykonanie rozhodnutia, v prípade potreby aj zmeny vnútroštátnych právnych predpisov do šiestich mesiacov od prijatia rozhodnutia“. V tomto zmysle súhlasím s argumentom Chorvátskej republiky, ktorý bol prednesený na pojednávaní, podľa ktorého sporný rozhodcovský rozsudok nie je „automaticky vykonateľný“(88), čo podľa môjho názoru znamená, že nie je priamo uplatniteľný.(89)

149. Domnievam sa preto, že sporný rozhodcovský rozsudok sa vo vzťahu medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou nevykonal, takže z hľadiska práva Únie nebola hranica medzi týmito dvoma členskými štátmi stanovená ani v zmysle článku 52 ZEÚ a článku 355 ZFEÚ, ani v zmysle judikatúry vo veci Aktiebolaget NN(90), podľa ktorej prináleží každému členskému štátu určiť rozšírenie a hranice svojho územia v súlade s pravidlami medzinárodného práva verejného. Keďže určenie hraníc medzi členskými štátmi nie je právomocou prenesenou na Úniu v zmysle článku 5 ods. 2 ZEÚ a nepatrí do vecnej pôsobnosti práva Únie, predmetné otázky nemôžu byť predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článku 259 ZFEÚ.

150. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba osobitne preskúmať konkrétne žalobné dôvody založené na sekundárnom práve, ktoré žalobkyňa uviedla na podporu svojej žaloby. Je potrebné analyzovať právomoc Súdneho dvora rozhodnúť o žalobných dôvodoch na podporu žaloby založenej na jednej strane, na [časť pod písmenom b)] článku 5 ods. 2 a prílohe I nariadenia č. 1380/2013 (tretí žalobný dôvod), a na druhej strane [časť pod písmenom c)] na základe kontrolného systému, inšpekcie a uplatňovania systému kontroly upraveného nariadeniami č. 1224/2009 a 404/2011 (štvrtý žalobný dôvod), článkoch 4 a 17 v spojení s článkom 13 Kódexu schengenských hraníc (piaty žalobný dôvod), ako aj na základe článku 2 ods. 4 a článku 11 ods. 1 smernice 2014/89 (šiesty žalobný dôvod).

b)      treťom žalobnom dôvode založenom na porušení nariadenia č. 1380/2013

151. Svojím tretím žalobným dôvodom Slovinská republika tvrdí, že Chorvátska republika tým, že nerešpektovala slovinské územia, porušila právo Únie v oblasti spoločnej rybárskej politiky, najmä článok 5 ods. 2 a prílohu I nariadenia č. 1380/2013.(91)

152. Na úvod poznamenávam, že na rozdiel od iných aktov sekundárneho práva, na ktoré sa odvoláva Slovinská republika, nariadenie č. 1380/2013 obsahuje výslovný odkaz na budúce rozhodcovské rozhodnutie. Podľa poznámok pod čiarou v bodoch 8 a 10 s názvom „Pobrežné vody Chorvátska“ (bod 8) a „Pobrežné vody Slovinska (bod 10) prílohy I nariadenia č. 1380/2013, „uvedený režim sa začne uplatňovať odvtedy, ako sa v plnej miere vykoná arbitrážne rozhodnutie“. V tejto súvislosti vzhľadom na to, že nariadenie č. 1380/2013 je legislatívnym aktom Únie v zmysle článku 297 ZFEÚ, je zrejmé, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť, či sú splnené podmienky na uplatňovanie uvedeného nariadenia, konkrétne, či sa uplatňuje osobitný režim susedských vzťahov stanovený v článku 5 ods. 2 uvedeného nariadenia, berúc do úvahy spresnenia uvedené v prílohe I.

153. V rozsahu, v akom sa však Slovinská republika snaží tretím žalobným dôvodom založeným na porušení článku 5 ods. 2 a prílohy I nariadenia č. 1380/2013(92) preukázať porušenie režimu stanoveného v uvedenom článku zo strany Chorvátskej republiky, domnievam sa, že Súdny dvor nemá právomoc tento žalobný dôvod preskúmať.

154. V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 5 nariadenia č. 1380/2013 stanovuje vo svojom odseku 1 rovnaký prístup do vôd a k zdrojom vo všetkých vodách Únie okrem tých, ktoré sú uvedené najmä v odseku 2 tohto článku. Podľa uvedeného odseku 2 majú členské štáty vo vodách do 12 námorných míľ od základných línií, ktoré patria pod ich zvrchovanosť alebo právomoc, až do 31. decembra 2022 právo obmedziť rybolov na rybárske plavidlá, ktoré tradične lovia v týchto vodách z prístavov na priľahlom pobreží bez toho, aby tým boli dotknuté dojednania týkajúce sa rybárskych plavidiel Únie plaviacich sa pod vlajkou iných členských štátov v rámci existujúcich susedských vzťahov medzi členskými štátmi a dojednania uvedené v prílohe I, ktorými sa pre každý členský štát stanovujú zemepisné zóny v rámci pobrežných pásiem iných členských štátov, v ktorých sa vykonávajú rybolovné činnosti, a dotknuté druhy. Príloha I tohto nariadenia definuje podmienky prístupu k pobrežným vodám v zmysle článku 5 ods. 2 V súlade s poznámkami pod čiarou, ktoré sa týkajú bodov 8 a 10 prílohy I nariadenia č. 1380/2013, nazvaných „Pobrežné vody Chorvátska“ (bod 8) a „Pobrežné vody Slovinska“ (bod 10), je uvedené, že „uvedený režim sa začne uplatňovať odvtedy, ako sa plnej miere vykoná arbitrážne rozhodnutie…“. Vzhľadom na to, že neexistujú ďalšie spresnenia tohto znenia, je potrebné rozsah tohto odkazu vykladať ako budúce rozhodcovské rozhodnutie.

155. Pokiaľ ide o výraz „uvedený režim“, Súdny dvor už objasnil, že tento režim sa vzťahuje na určité osobitné režimy, ktoré rybárskym plavidlám plaviacim sa pod vlajkou iných členských štátov priznávajú právo rybolovu vo vodách do 12 námorných míľ v rámci existujúcich susedských vzťahov medzi členskými štátmi.(93) Uvedený výraz sa preto musí chápať tak, že sa vzťahuje na osobitný režim recipročného prístupu „uplatniteľný na rybárske plavidlá Únie plaviace sa pod vlajkou iných členských štátov v rámci existujúcich susedských vzťahov medzi členskými štátmi“ (ďalej len „osobitný režim v rámci susedských vzťahov“).

156. Pokiaľ ide o výraz „odvtedy, ako sa v plnej miere vykoná arbitrážne rozhodnutie“, uvedený v bodoch 8 a 10 prílohy I nariadenia č. 1380/2013, ktoré odrážajú obsah aktu o pristúpení,(94) z uvedeného vyplýva, že právoplatné rozhodnutie je aktom, ktorý podmieňuje časové uplatnenie osobitného režimu v rámci susedských vzťahov, ktorého podmienky sú uvedené v prílohe I nariadenia. Tento režim teda nemôže vstúpiť do platnosti pred „úplným vykonaním“ budúceho arbitrážneho rozhodnutia Chorvátskou republiku a Slovinskou republikou. Inými slovami, cieľom uvedených bodov 8 a 10 je pozastaviť uplatniteľnosť uvedeného režimu počas riešenia sporu týkajúceho sa sporných hraníc medzi týmito dvoma štátmi. V prejednávanej veci Chorvátska republika na pojednávaní potvrdila, že sporný rozhodcovský rozsudok nebol vykonaný z toho dôvodu, že sa tento členský štát domnieva, že riadne vypovedal rozhodcovskú zmluvu(95) a odmieta uznať sporný rozhodcovský rozsudok na základe predmetnej zmluvy. Domnievam sa preto, že uvedený osobitný režim v rámci susedských vzťahov, pokiaľ ide o chorvátske a slovinské pobrežné vody, sa neuplatňuje ratione temporis. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vytýka Chorvátskej republike porušenie osobitného režimu v rámci susedských vzťahov, upraveného v článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1380/2013, ktorý sa neuplatňoval ani počas údajných porušení, ani počas tohto konania, pretože sporný rozhodcovský rozsudok nebol vykonaný, zastávam názor, že Súdny dvor nemá právomoc skúmať tretí žalobný dôvod.

c)      Štvrtý až šiesty žalobný dôvod na podporu žaloby

157. Pokiaľ ide o štvrtý až šiesty žalobný dôvod predložený Slovinskou republikou, tento členský štát sa odvoláva na ustanovenia týkajúce sa systému kontroly zavedeného nariadením č. 1224/2009 a vykonávacím nariadením č. 404/2011 (štvrtý žalobný dôvod), článkami 4 a 17 v spojení s článkom 13 Kódexu schengenských hraníc (piaty žalobný dôvod), ako aj článkom 2 ods. 4 a článkom 11 ods. 1 smernice 2014/89 (šiesty žalobný dôvod).

158. V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod založený na porušení ustanovení uvedených v nariadení č. 1224/2009 a vykonávacom nariadení č. 404/2011, údajné správanie sa vyznačuje tým, že „lode chorvátskej polície sprevádzajú chorvátskych rybárov, ktorí vykonávajú rybolov v slovinských vodách, čím bránia slovinským inšpektorom rybolovu, aby vykonávali kontrolu“. Žalobkyňa dodáva, že „chorvátske úrady zároveň ukladajú slovinským rybárom, ktorí vykonávajú rybolov v slovinských vodách, ktoré si [Chorvátska republika] privlastňuje, pokuty za protiprávne prekročenie hranice a protiprávny rybolov a táto neskôr uvedená „neposkytuje [Slovinskej republike] žiadne informácie o činnostiach chorvátskych lodí v slovinských vodách, ako vyžaduj[e]… [nariadenie].“ Zastáva názor, že Chorvátska republika „tým bráni [Slovinskej republike], aby vykonal[a] kontrolu vo vodách, na ktoré sa vzťahuje [jej] zvrchovanosť a [jej] súdna moc a nerešpektuje výlučné právomoci [Slovinskej republiky] k teritoriálnym vodám ako pobrežného štátu“(96).

159. Po druhé, pokiaľ ide o piaty žalobný dôvod založený na ustanoveniach Kódexu schengenských hraníc, poznamenávam, že Slovinská republika sa domnieva, že Chorvátska republika „neuznáva hranicu určenú v rozhodcovskom rozsudku ako spoločnú hranicu so [Slovinskou republikou], nespolupracuje [s týmto štátom] pri ochrane tejto ,vonkajšej hranice‘ a nie je schopná zabezpečiť dostatočnú ochranu“, čo je v rozpore s článkami 4, 13 a 17 uvedeného kódexu.

160. Po tretie, pokiaľ ide o šiesty žalobný dôvod založený na údajnom porušení ustanovení smernice 2014/89/EÚ, ktorou sa stanovuje rámec pre námorné priestorové plánovanie, je potrebné uviesť, že Slovinská republika sa priamo opiera o nevykonanie sporného rozhodcovského rozsudku, ktorý vymedzil teritoriálne vody v zmysle článku 2 ods. 4 uvedenej smernice. Podľa žalobkyne Chorvátska republika zahrnula slovinské teritoriálne vody do svojho námorného priestorového plánovania, a teda bráni prispôsobeniu sa mapám Slovinskej republiky.

161. V tejto súvislosti treba konštatovať, že tvrdenie Slovinskej republiky týkajúce sa údajného nesplnenia povinnosti sekundárneho práva je založené na predpoklade, že sporná hranica je v skutočnosti určená. Toto konštatovanie potvrdzujú skutočnosti uvádzané na podporu tvrdení Slovinskej republiky, z čoho vyplýva, že k týmto skutočnostiam by nedošlo, ak by medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou existovala funkčná hranica. Ako však vyplýva z bodov 145 až 150 vyššie, domnievam sa, že tomu tak nie je, pretože sporný rozhodcovský rozsudok nebol nikdy vykonaný. Z toho vyplýva, že Slovinská republika sa implicitne snaží o vykonanie sporného rozhodcovského rozsudku. Takáto žiadosť o vykonanie však nepatrí do právomoci Únie. Ak by mal Súdny dvor odpovedať na takto sformulovaný štvrtý a šiesty žalobný dôvod, viedlo by to k tomu, že by samotný Súdny dvor musel rozhodnúť o probléme spornej hranice, zatiaľ čo, ako vyplýva z bodov 143 a 144 vyššie, takáto právomoc prináleží členským štátom (pozri bod 110 vyššie). Údajné porušenia sekundárneho práva majú teda vo svojej podstate akcesorický charakter vo vzťahu k problematike určenia hranice medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou. Navrhujem teda, aby Súdny dvor vyhlásil, že nemá právomoc rozhodnúť o štvrtom a šiestom žalobnom dôvode, ktoré uviedla Slovinská republika na podporu svojej žaloby.

162. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o žalobných dôvodoch založených na primárnom a sekundárnom práve, a teda rozhodnúť o tejto žalobe v celom rozsahu.

163. Nie je preto potrebné ďalej skúmať otázku výhrad Chorvátskej republiky týkajúcich sa neprípustnosti žaloby.

D.      Zhrnutie analýzy

164. Aj keď sa žalobné dôvody založené na údajnom nesplnení povinností uvedené Slovinskou republikou môžu na prvý pohľad javiť ako žalobné dôvody týkajúce sa práva Únie v zmysle článku 259 ZFEÚ, po dôkladnej analýze som dospel k záveru, že každé možné konštatovanie nesplnenia povinností zo strany Chorvátskej republiky je založené na predpoklade, ktorý spočíva v určení hranice medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou. Takéto určenie je však vo svojej podstate vecou medzinárodného práva verejného, čo potvrdzuje aj analýza rozhodcovskej zmluvy a sporného rozhodcovského rozsudku, keďže tieto nemožno považovať za akty práva Únie. Otázky týkajúce sa platnosti, výkladu a vykonateľnosti týchto dvoch medzinárodných právnych nástrojov nemôžu byť predmetom nesplnenia povinnosti na základe článku 259 ZFEÚ. Okrem toho konštatujem, že sporný rozhodcovský rozsudok sa nevykonal vo vzťahoch medzi týmito dvoma členskými štátmi, pretože uvedený rozsudok nie je automaticky vykonateľný. Z toho vyplýva, že so zreteľom na právo Únie nebola sporná hranica medzi Chorvátskou republikou a Slovinskou republikou stanovená v zmysle článku 52 ZEÚ a článku 355 ZFEÚ. Keďže sa tvrdenia týkajúce sa nesplnenia povinnosti, ktoré uvádza Slovinská republika, týkajú spornej hranice medzi týmito dvoma členskými štátmi, je potrebné domnievať sa, že tieto tvrdenia majú len akcesorický charakter k vyriešeniu sporu medzinárodnej povahy, ktorý nespadá do rozsahu pôsobnosti práva Únie a pre ktorý Súdny dvor nemá právomoc.

165. Na záver musím poznamenať, že je poľutovaniahodné, že hraničný spor nemohol viesť k definitívnemu vyriešeniu ani po vyhlásení sporného rozhodcovského rozsudku. Som však presvedčený, že riešenie tohto sporu sa nájde na politickej úrovni.

VII. O trovách

166. Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

167. Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že Slovinská republika nemala v prejednávanej veci úspech a znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Chorvátskej republiky.

VIII. Návrh

168. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

–        vyňal zo spisu stanovisko právneho servisu Európskej komisie uvedené v prílohe C.2 odpovede Slovinskej republiky na námietku neprípustnosti,

–        vyhlásil, že Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc rozhodnúť o prejednávanej žalobe,

–        zaviazal Slovinskú republiku na náhradu jej vlastných trov konania a trov konania Chorvátskej republiky.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Článok 259 ZFEÚ zodpovedá predchádzajúcemu článku 170 Zmluvy o EHS a článku 227 Zmluvy o ES. Pokiaľ ide o žaloby založené na týchto ustanoveniach, pozri najmä rozsudky zo 4. októbra 1979, Francúzsko/Spojené kráľovstvo (141/78, EU:C:1979:225); zo 16. mája 2000, Belgicko/Španielsko (C‑388/95, EU:C:2000:244); z 12. septembra 2006, Španielsko/Spojené kráľovstvo (C‑145/04, EU:C:2006:543); zo 16. októbra 2012, Maďarsko/Slovensko (C‑364/10, EU:C:2012:630), ako aj z 18. júna 2019, Rakúsko/Maďarsko (C‑591/17, EU:C:2019:504).


3      Podpísaná v San Franciscu 26. júna 1945.


4      Ú. v. EÚ L 112, 2012, s. 10.


5      Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 1155, s. 331.


6      Ú. v. EÚ L 112, 2012, s. 21.


7      Nariadenie Rady (ES) č. 2371/2002 z 20. decembra 2002 o ochrane a trvalo udržateľnom využívaní zdrojov rybného hospodárstva v rámci spoločnej politiky v oblasti rybolovu (Ú. v. ES L 358, 2002, s. 59; Mim. vyd. 04/005, s. 460).


8      Nariadenie, ktorým sa menia nariadenia Rady (ES) č. 1954/2003 a (ES) č. 1224/2009 a zrušujú nariadenia Rady (ES) č. 2371/2002 a (ES) č. 639/2004 a rozhodnutie Rady 2004/585/ES (Ú. v. EÚ L 354, 2013, s. 22).


9      Nariadenie, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (ES) č. 847/96, (ES) č. 2371/2002, (ES) č. 811/2004, (ES) č. 768/2005, (ES) č. 2115/2005, (ES) č. 2166/2005, (ES) č. 388/2006, (ES) č. 509/2007, (ES) č. 676/2007, (ES) č. 1098/2007, (ES) č. 1300/2008, (ES) č. 1342/2008 a ktorým sa zrušujú nariadenia (EHS) č. 2847/93, (ES) č. 1627/94 a (ES) č. 1966/2006 (Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 1).


10      Ú. v. EÚ L 112, 2011, s. 1.


11      Ú. v. EÚ L 77, 2016, s. 1.


12      Ú. v. EÚ L 257, 2014, s. 135.


13      Bod 17 čiastočného rozhodcovského rozsudku vydaného 30. júna 2016 rozhodcovským súdom (ďalej len „čiastočný rozhodcovský rozsudok“).


14      Bod 18 čiastočného rozhodcovského rozsudku.


15      SRS sa skladá zo 122 zmluvných strán, ktoré pristúpili k jednej alebo obidvom zakladajúcim zmluvám o SRS. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, Slovinská republika pristúpila k obidvom zmluvám 1. októbra 1996 a 29. marca 2004. Chorvátska republika pristúpila k zmluve z roku 1899 7. októbra 1998. Pozri https://pca‑cpa.org/fr/about/introduction/contracting‑parties/.


16      Pozri bod 148 konečného rozhodcovského rozsudku vydaného 29. júna 2017 rozhodcovským súdom (ďale len „ sporný rozhodcovský rozsudok“).


17      Bod 19 čiastočného rozhodcovského rozsudku.


18      Dostupné na https://pca‑cpa.org/fr/documents/pca‑conventions‑and‑rules/.


19      Príloha B.6 námietky neprípustnosti.


20      Pozri prílohu B.6 námietky neprípustnosti a bod 84 čiastočného rozhodcovského rozsudku.


21      Súdny dvor o tejto námietke ešte nerozhodol.


22      Slovinská republika sa odvoláva najmä na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/56/ES zo 17. júna 2008, ktorou sa ustanovuje rámec pre činnosť Spoločenstva v oblasti morskej environmentálnej politiky (rámcová smernica o morskej stratégii) (Ú. v. EÚ L 164, 2008, s. 19), smernicu Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, 1992, s. 7; Mim. vyd. 15/002, s. 102), nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1143/2014 z 22. októbra 2014 o prevencii a manažmente introdukcie a šírenia inváznych nepôvodných druhov (Ú. v. EÚ L 317, 2014, s. 35), ako aj na smernicu 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (Ú. v. ES L 327, 2000, s. 1; Mim. vyd. 15/005, s. 275).


23      Prijaté 13. októbra 2017.


24      Rozsudok z 30. septembra 2010 (C‑132/09, EU:C:2010:562).


25      Chorvátska republika osobitne zdôrazňuje, že v tejto súvislosti má Súdny dvor rozhodnúť o vplyve zásady nemo iudex in causa sua na právomoc rozhodcovského súdu s cieľom čiastočne rozhodnúť o svojej vlastnej právomoci. V prípade, že by Súdny dvor dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva bola platná, potom by mal rozhodnúť o právnych účinkoch rozhodcovského rozsudku, ktorý podľa rozhodcovskej zmluvy mali strany vykonať, ale ešte stále nevykonali.


26      Rozsudok z 12. septembra 2006 (C‑145/04, EU:C:2006:543).


27      C‑445/00, EU:C:2002:607.


28      C‑445/00, EU:C:2002:607.


29      Z toho vyplýva, že tento dokument možno kvalifikovať ako „právne poradenstvo“ v zmysle článku 4 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).


30      Rozsudok z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada (C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 42), ako aj uznesenie zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament (C‑650/18, neuverejnené, EU:C:2019:438, bod 16).


31      Rozsudok z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada (C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 42), ako aj uznesenie zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament (C‑650/18, neuverejnené, EU:C:2019:438, bod 16).


32      Pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. januára 2009, Donnici/Parlament (C‑9/08, neuverejnený, EU:C:2009:40, bod 18).


33      Tlačová správa na stranách 32 až 37 prílohy C.2 odpovede Slovinskej republiky na námietku neprípustnosti.


34      Rozsudok z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia (C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 40). Okrem toho Súdny dvor už spresnil, že medzinárodný dohovor nesmie zasahovať do výlučnej právomoci Súdneho dvora pri riešení sporov medzi členskými štátmi týkajúcich sa výkladu a uplatňovania práva Únie (rozsudok z 30. mája 2006, Komisia/Írsko, C‑459/03, EU:C:2006:345, bod 132).


35      Rozsudok zo 16. októbra 2012, Maďarsko/Slovensko (C‑364/10, EU:C:2012:630, bod 67 a citovaná judikatúra).


36      Pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 21. júna 1988, Komisia/Spojené kráľovstvo (416/85, EU:C:1988:321, bod 9 a citovaná judikatúra).


37      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tančev vo veci Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18, EU:C:2019:325, bod 48 a poznámka pod čiarou 19).


38      Rozsudok zo 6. apríla 2017, Komisia/Nemecko (C‑58/16, neuverejnený, EU:C:2017:279, bod 36).


39      Pokiaľ ide o vecnú právomoc, pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 76).


40      Pozri najmä rozsudok z 27. februára 2018, Western Sahara Campaign UK (C‑266/16, EU:C:2018:118, bod 47 a citovaná judikatúra).


41      Pozri najmä rozsudok z 27. februára 2018, Western Sahara Campaign UK (C‑266/16, EU:C:2018:118, body 45 a 46 a citovaná judikatúra). Súdny dvor má právomoc vykladať ustanovenia týchto zmlúv [pozri nedávny rozsudok z 11. júla 2018, Bosphorus Queen Shipping (C‑15/17, EU:C:2018:557, bod 44)].


42      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 2009, Bogiatzi (C‑301/08, EU:C:2009:649, bod 33), a z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864, bod 63).


43      Pokiaľ ide o medzinárodné námorné obyčajové právo, pozri najmä rozsudok z 24. novembra 1992, Poulsen a Diva Navigation (C‑286/90, EU:C:1992:453, body 9 a 10). Pokiaľ ide o obyčajovú zásadu sebaurčenia, pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973, bod 88). Pokiaľ ide o obyčajovú zásadu dobrej viery, pozri najmä rozsudok z 11. júla 2018, Bosphorus Queen Shipping (C‑15/17, EU:C:2018:557, bod 45).


44      Rozsudok z 30. septembra 2010 (C‑132/09, EU:C:2010:562).


45      Pozri ZILLER, J.: Champ d’application de l’Union – Application territoriale. In: JurisClasseur Europe Traité, fascicule 470, 2013, bod 4.


46      Rozsudok zo 4. mája 2017, El Dakkak a Intercontinental (C‑17/16, EU:C:2017:341, bod 22).


47      Rozsudok z 15. decembra 2015, Parlament a Komisia/Rada (C‑132/14 až C‑136/14, EU:C:2015:813, bod 64).


48      Rozsudok z 29. marca 2007 (C‑111/05, EU:C:2007:195).


49      Rozsudok z 29. marca 2007, Aktiebolaget NN (C‑111/05, EU:C:2007:195, bod 54); kurzívou zvýraznil generálny advokát.


50      Nie je vylúčené, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať o tomto druhu sporov v rámci žaloby podľa článku 273 ZFEÚ, podľa ktorého Súdny dvor môže „rozhodovať každý spor medzi členskými štátmi, ktorý súvisí s predmetom zmlúv, ak mu tento spor predložia na základe osobitnej dohody strán“.


51      Pozri bod 107 vyššie, pokiaľ ide najmä o odôvodnenie rozvinuté v rozsudku z 30. septembra 2010, Komisia/Belgicko (C‑132/09, EU:C:2010:562).


52      Body 62 až 71 žaloby.


53      Pozri prílohu A.3 žaloby a všeobecnejšie GEDDES A., TAYLOR A.: Those Who Knock on Europe’s Door Must Repent?, Bilateral Border Disputes and EU Enlargement. In: Political Studies, zväzok 64, č. 4, s. 930 – 947. Pokiaľ ide o definíciu výrazu „služby“, ide o „konanie tretej strany, najčastejšie štátu alebo medzinárodnej organizácie, ktorá vstúpi do sporu medzi dvoma alebo viacerými stranami, pričom jedna z nich má štátny charakter, aby navrhla stranám, ktoré súhlasili s jej mediáciou, prostriedky na pokojné urovnanie ich sporu“ (definícia dostupná na http://www.operationspaix.net/15‑lexique‑bons‑offices.html).


54      V tejto súvislosti pozri prílohu A.3 žaloby, ktorá obsahuje výmenu listov medzi zástupcami chorvátskej a švédskej vlády, o ktorej bola upovedomená konferencia o pristúpení Chorvátskej republiky k Európskej únii.


55      Pozri v tomto zmysle prílohu A.3 žaloby, ktorá obsahuje výmenu listov zástupcov chorvátskej a švédskej vlády, z 25. septembra 2009.


56      Pozri body 27 až 29 vyššie.


57      Na pripomenutie, ako je uvedené v bode 15 vyššie, príloha III stanovuje, že „uvedený režim sa začne uplatňovať odvtedy, ako sa v plnej miere vykoná arbitrážne rozhodnutie vyplývajúce z arbitrážnej dohody medzi vládou Slovinskej republiky a vládou Chorvátskej republiky podpísanej 4. novembra 2009 v Štokholme“.


58      Tento výklad navyše podporuje odpoveď Komisie na otázky, ktoré jej položil Súdny dvor 28. júna 2019, v ktorej uviedla, že „znenie poznámok pod čiarou [k bodom 8 a 10 prílohy I nariadenia č. 1380/2013], ktoré odrážajú obsah aktu o pristúpení, stanovuje, že režimy prístupu k príslušným pobrežným vodám sa uplatňujú až od úplného vykonania rozhodcovského rozsudku vyplývajúceho z rozhodcovskej zmluvy“. Komisia dodáva, že znenie tohto ustanovenia možno chápať v tom zmysle, že „autori ustanovenia nemali v úmysle uplatňovať systémy prístupu s okamžitým účinkom alebo automaticky od určitého dátumu“.


59      Pozri rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 32), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „v článku 19 ZEÚ, v ktorom sa presnejšie vyjadruje hodnota právneho štátu uvedená v článku 2 ZEÚ, sa povinnosť zabezpečiť súdne preskúmanie v právnom poriadku Únie priznáva nielen Súdnemu dvoru, ale aj vnútroštátnym súdom“. Rovnaká pasáž bola zopakovaná v rozsudkoch z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 50 a citovaná judikatúra), ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18, (EU:C:2019:531, bod 47).


60      Výraz, ktorý použil generálny advokát Tančev vo svojich návrhoch vo veci Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov) (C‑192/18, EU:C:2019:529, bod 71).


61      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tančev vo veci Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18, EU:C:2019:325, body 50 a 51), ako aj HILLION, C.: Overseeing the Rule of Law in the EU: Legal Mandate and Means. In: CLOSA, KOCHENOV: s. 66 – 74.


62      Pozri najmä MADER, O.: Enforcement of EU Values as a Political Endeavour: Constitutional Pluralism and Value Homogeneity in Times of Persistent Challenges to the Rule of Law. In: Hague Journal on the Rule of Law. Zväzok 11, č. 1, apríl 2019, bod 3.4.2.


63      Pozri najmä RUFFERT (CALLIESS/RUFFERT: EUV/AEUV. Kommentar, 4. vydanie, 2011, článok 7 ZEÚ, bod 29, s. 160 a 161), ktorý zdôrazňuje, že cieľom žaloby o nesplnenie povinnosti je sledovať „konkrétne a individuálne porušenia“ pravidiel Únie, zatiaľ čo mechanizmus stanovený v článku 7 ZEÚ sa týka porušení hodnôt Únie, ktoré vzhľadom na ich „všeobecnú povahu“ nemožno stíhať žalobou o nesplnenie povinnosti. Podľa HEINTSCHEL VON HEINEGG (VEDDER – HEINTSCHEL VON HEINEGG: Europäisches Unionsrecht. 2. vydanie, 2018, článok 7 ZEÚ, bod 29, s. 112 a 113) na porušenia článku 2 ZEÚ sa možno odvolávať iba v rámci mechanizmu ustanoveného v článku 7 ZEÚ, pretože sa vyznačujú „osobitnou kvalitou“, ktorá pravdepodobne porušuje základné zásady Únie. Dodáva, že iba členské štáty, ktoré sa zišli na zasadnutí Rady Európskej únie môžu ukončiť tento druh porušovania prostredníctvom svojho politického vplyvu. Podľa tohto autora Súdny dvor naopak nemôže riešiť tento druh porušovania v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti z dôvodu, že sa nesmie vyslovovať k politickým otázkam. Navyše Súdny dvor disponuje len sankčným mechanizmom stanoveným v článku 260 ZFEÚ, ktorý autor považuje za neprimeraný na potrestanie takéhoto porušenia. Dospel k záveru, že žaloba o nesplnenie povinnosti sa nevzťahuje na porušenie podľa článku 2 ZEÚ.


64      Pozri body 103 až 104 vyššie.


65      Slovinská republika sa odvoláva na tieto ciele: budovanie mieru a jeho upevňovanie, vytváranie stále užšieho zväzku medzi národmi a dosiahnutie cieľov Únie na území členských štátov.


66      Strana 3 žaloby, zhrnutie druhého žalobného dôvodu.


67      Tamže.


68      Autonómne uplatňovanie článku 4 ods. 3 ZEÚ bolo možné najmä preto, lebo sporný bod spadal do oblasti vonkajších vzťahov Únie a Únia bola zmluvnou stranou dohody. Súdny dvor tiež rozhodol, že pokiaľ ide o dohodu alebo dohovor, ktorý patrí čiastočne do právomoci Únie a čiastočne do právomoci členských štátov, treba zaistiť úzku spoluprácu medzi týmito štátmi a inštitúciami Únie tak v rámci procesu dojednávania a uzatvárania takejto dohody alebo dohovoru, ako aj v rámci výkonu prijatých záväzkov. Súdny dvor dospel k záveru, že táto povinnosť spolupracovať vyplýva z požiadavky jednotnosti medzinárodného zastúpenia Únie (rozsudok z 20. apríla 2010, Komisia/Švédsko, C‑246/07, EU:C:2010:203, bod 73). Pozri tiež rozsudok z 30. mája 2006, Komisia/Írsko (C‑459/03, EU:C:2006:345).


69      Členským štátom prináleží, najmä na základe zásady lojálnej spolupráce, zakotvenej v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ, zabezpečiť, aby sa na ich príslušnom území uplatňovalo a dodržiavalo právo Únie a že na základe článku 4 ods. 3 druhého pododseku ZEÚ majú členské štáty prijať všetky všeobecné alebo konkrétne opatrenia, ktoré sú vhodné na zabezpečenie vykonania povinností vyplývajúcich zo Zmlúv alebo aktov inštitúcií Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2017, The Trustees of the BT Pension Scheme, C‑628/15, EU:C:2017:687, bod 47). Podľa Súdneho dvor táto zásada totiž členskému štátu neumožňuje obísť povinnosti, ktoré mu ukladá právo Únie (rozsudok z 18. októbra 2016, Nikiforidis, C‑135/15, EU:C:2016:774, bod 54).


70      Pozri body 122 až 127 vyššie.


71      Pokiaľ ide o dohľad nad právomocami, pozri AZOULAI, L.: The „retained Powers“ formula in the case law of the European Court of Justice: EU law as total law? In: European Journal of Legal Studies. Zväzok 2, č. 4, 2011, strany 192 – 219, a LINDEBOOM, J.: Why EU Law Claims Supremacy. In: Oxford Journal of Legal Studies. Zväzok č. 38, leto 2018, strany 328 – 356, https://doi.org/10.1093/ojls/gqy008, ako aj NEFRAMI,  E.: Le principe de coopération loyale comme fondement identitaire de l’Union européenne. In: Revue du Marché Commun et de l’Union Européenne. 2012, č. 556, s. 197 – 203.


72      Pozri napríklad rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker (C‑279/93, EU:C:1995:31, bod 21); z 11. augusta 1995, Wielockx (C‑80/94, EU:C:1995:271, bod 16), ako aj zo 16. júla 1998, ICI (C‑264/96, EU:C:1998:370, bod 19) v oblasti priamych daní.


73      Vo svojom rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973, body 88 až 91), Súdny dvor nedávno označil poradné stanoviská MSD za „pramene práva“, ktoré by sa podľa môjho názoru mali napriek tomu odlišovať od „právnej skutočnosti“.


74      Podľa článku 6 ods. 2 rozhodcovskej zmluvy mal rozhodcovský súd viesť konanie v súlade s opčnými pravidlami SRS pre rozhodovanie sporov medzi dvomi štátmi. Tieto pravidlá sú dostupné na https://pca‑cpa.org/fr/documents/pca‑conventions‑and‑rules/.


75      SRS má sídlo v Haagu a bol zriadený na základe dohovorov o mierovom urovnaní medzinárodných sporov uzavretých v Haagu v rokoch 1899 a 1907.


76      Pozri bod 148 sporného rozhodcovského rozsudku.


77      Pozri poznámku pod čiarou 17 vyššie.


78      Rozsudok z 29. marca 2007 (C‑111/05, EU:C:2007:195, bod 54).


79      Pozri v tomto zmysle stanovisko 2/94 (Pristúpenie Spoločenstva k EDĽP) z 28. marca 1996 (EU:C:1996:140, bod 24); rozsudky z 1. októbra 2009, Komisia/Rada (C‑370/07, EU:C:2009:590, bod 46), ako aj z 25. októbra 2017, Komisia/Rada (CMR‑15), (C‑687/15, EU:C:2017:803, bod 48).


80      Bod 84 čiastočného rozhodcovského rozsudku.


81      Body 87 až 92 námietky neprípustnosti.


82      Napríklad Čínska ľudová republika neuznáva rozhodcovský rozsudok SRS v rámci rozhodcovského konania týkajúceho sa Juhočínskeho mora (Filipínska republika proti Čínskej republike, č. 2013‑19, rozsudok z 12. júla 2016).


83      Pozri napríklad rozhodnutie z 15. júna 1911 vo veci Chamizal, Répertoire de la jurisprudence arbitrale internationale, č. 1073; Hranica medzi Kanadou a Spojenými štátmi americkým, Spojené štáty americké/Spojené kráľovstvo, rozhodnutie kráľa Wiliama I. holandského kráľa z 10. januára 1831, Répertoire de la jurisprudence arbitrale internationale, č. 1054 a 1080, a Zmluva o hraniciach z roku 1858, Kostarika/Nikaragua, rozhodnutie z 22. marca 1888 amerického prezidenta G. Clevelanda, Répertoire de la jurisprudence arbitrale internationale č. 1003.


84      Pozri GIRAUDEAU, G.: Les différends territoriaux devant le juge international: entre droit et transaction. s. 122 – 125. Pozri okrem iného prípady rozhodcovského rozsudku vydaného španielskym kráľom 23. decembra 1906 (Honduras/Nikaragua, rozsudok z 18. novembra 1960, MSD, Zbierka 1960, s. 214) a rozhodcovský rozsudok z 31. júla 1989 (Guinea‑Bissau/Senegal, rozsudok z 12. novembra 1991, MSD, Zbierka 1992, s. 76). V prvej veci Nikaragua odmietla vykonať rozhodcovský rozsudok vydaný v roku 1906, takže vláda Hondurasu požiadala MSD, aby bolo toto nevykonanie uznané. Vo svojom rozsudku z 18. novembra 1960 MSD potvrdil platnosť tohto rozsudku. V druhej veci Guinea‑Bissau odmietla uplatniť rozhodcovský rozsudok z roku 1989 týkajúci sa námorného ohraničenia medzi Guineou‑Bissau a Senegalom. Na základe vyhlásení týchto dvoch štátov sa preto Guinea‑Bissau v súlade s článkom 36 ods. 2 štatútu MSD obrátila na MSD. Uvedený súd vo svojom rozsudku z 12. novembra 1991 dotknutý rozsudok potvrdil.


85      Body 87 až 92 námietky neprípustnosti.


86      CALDEIRA BRANT, L. N.: L’autorité de la chose jugée en droit international public. s. 209 – 211.


87      Pozri body 148 až 225 čiastočného rozhodcovského rozsudku.


88      Subsidiárne, pokiaľ ide o povahu „automatickej vykonateľnosti“ rozsudkov MSD, pozri rozsudok Najvyššieho súdu Spojených štátov z 25. marca 2008, Medellín/Texas [552, US 491 (2008)]. Najvyšší súd bol vyzvaný, aby rozhodol, či sa jednotlivec môže na súdoch USA odvolávať na rozsudok MSD z 31. marca 2004, Avena a iní mexickí štátni príslušníci (Mexiko proti Spojeným štátom americkým, MSD Zbierka 2004, strany 12 – 73). Najvyšší súd pripomenul rozlišovanie medzi „automaticky vykonateľnými“ medzinárodnými záväzkami, ktoré sú okamžite uplatniteľné rovnako ako federálne zákony, a zmluvami, ktoré si vyžadujú vnútroštátne vykonávacie opatrenia. V uvedenej veci Najvyšší súd rozhodol, že žiadne z ustanovení zmlúv, ktoré upravujú účinky rozsudkov MSD v dotknutej oblasti, teda po prvé opčný protokol k Viedenskému dohovoru o diplomatických stykoch, ktorý sa týka povinného urovnania sporov, po druhé článok 94 Charty Organizácie Spojených národov a po tretie štatút MSD, nevedú k „automatickej vykonateľnosti“ (US 507 – 512). Preto, aby bolo možné sa proti rozsudkom MSD odvolať na súdoch USA, musia byť vykonané federálnymi právnymi predpismi, na základe ktorých sa stanú uplatniteľnými (US 504), normotvorca môže na tento účel prijať zákony, ktorými sa tieto rozsudky budú uplatňovať vo vnútroštátnom práve (US 527).


89      Pozri VERHOEVEN, J.: La notion d’„applicabilité directe“ du droit international. In: R.B.D.I. 243, č. 13 – 14, 1986. Podľa širokej definície pojmu „je priamo uplatniteľné pravidlo medzinárodného práva, ktoré sa môže bez toho, aby vyžadovalo akékoľvek vnútorné opatrenie na vykonanie, uplatniť v štáte, v ktorom je toto pravidlo platné“.


90      Rozsudok z 29. marca 2007 (C‑111/05, EU:C:2007:195).


91      Pozri najmä zhrnutie žalobných dôvodov na strane 3 žaloby a petit žaloby.


92      Chcel by som poznamenať, že v petite žaloby Slovinská republika vytýka Chorvátskej republike sériu správaní (pozri stranu 41 žaloby), ktoré všetky označila za porušenie článku 5 ods. 2 a prílohy I nariadenia č. 1380/2013.


93      Súdny dvor vo svojom rozsudku z 19. marca 2005 Španielsko/Rada (C‑91/03, EU:C:2005:174, bod 44), vykladal najmä článok 17 ods. 2 a prílohu I nariadenia č. 2371/2002, ktoré sa stali článkom 5 ods. 2 a prílohou I nariadenia č. 1380/2013 a ktoré boli formulované podobným spôsobom. Súdny dvor spresnil, že príloha I uvedeného nariadenia, na ktorú odkazuje článok 17 ods. 2, stanovila pre každý členský štát geografické oblasti v rámci pobrežných pásiem ostatných členských štátov, v ktorých sa vykonávajú rybárske činnosti, ako aj druhy lovených rýb.


94      Pozri bod 15 vyššie.


95      Chcel by som poznamenať, že článok 7 ods. 3 rozhodcovskej zmluvy stanovuje povinnosť prijať „všetky potrebné opatrenia“ na vykonanie rozhodcovského rozsudku do šiestich mesiacov od prijatia rozhodnutia.


96      Zhrnutie dôvodov na stranách 3 a 4 žaloby a bodoch 100 až 109 žaloby.