Language of document : ECLI:EU:C:2020:181

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 5. marca 2020(1)

Spojené veci C698/18 a C699/18

SC Raiffeisen Bank SA

proti

JB (C698/18)

a

BRD Groupe Société Générale SA

proti

KC (C699/18)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunalul Specializat Mureş (Špecializovaný súd Mureș, Rumunsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 93/13/EHS – Určenie nekalej povahy zmluvných podmienok – Zmluva o osobnom úvere – Podmienky podania žaloby – Žaloba podľa všeobecných predpisov, ktorá nepodlieha premlčaniu – Osobná a majetková žaloba podľa všeobecných predpisov, ktorá podlieha premlčaniu – Objektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvedel o existencii nekalej podmienky“






1.        Prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu smernice 93/13/EHS(2) v špecifickom kontexte zmlúv o úvere, ktoré boli v plnom rozsahu vykonané. Tieto návrhy konkrétne umožnia Súdnemu dvoru jasne určiť, či sa táto smernica uplatňuje aj po úplnom vykonaní zmluvy a prípadne či žaloba o vrátenie súm prijatých na základe zmluvných podmienok, ktoré sa považujú za nekalé, môže podliehať trojročnej premlčacej lehote, ktorá plynie od okamihu, keď zmluva zanikla. Ide v podstate o určenie časovej pôsobnosti ochrany, ktorú uvedená smernica poskytuje spotrebiteľom.

I.      Právny rámec

A.      Právo Únie

2.        Podľa článku 2 písm. b) smernice 93/13 na účely tejto smernice „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

3.        V zmysle článku 6 ods. 1 uvedenej smernice:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

B.      Rumunské právo

4.        Článok 1 ods. 3 Legea nr. 193/2000 privind clauzele abuzive din contractele încheiate între profesioniști și consumatori (zákon č. 193/2000 o nekalých podmienkach v zmluvách uzatváraných medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi) zo 6. novembra 2000 [Monitorul Oficial al României (Úradný vestník Rumunska) č. 560 z 10. novembra 2000], opätovne uverejnený v roku 2012 [Monitorul Oficial al României (Úradný vestník Rumunska) č. 543 z 3. augusta 2012], naposledy zmenený v roku 2014 (ďalej len „zákon č. 193/2000“) zakazuje predajcom alebo dodávateľom používať v spotrebiteľských zmluvách nekalé podmienky. Okrem toho článok 6 tohto zákona stanovuje, že nekalé podmienky nie sú účinné voči spotrebiteľovi.

5.        Článok 12 ods. 1 a 4 uvedeného zákona stanovuje:

„1.      Ak sa určí, že sa používajú adhézne zmluvy, ktoré obsahujú nekalé podmienky, kontrolné orgány uvedené v článku 8 podajú na súde podľa bydliska alebo prípadne sídla predajcu alebo dodávateľa návrh, aby mu súd uložil povinnosť zmeniť zmluvy, ktoré sa vykonávajú, tak, že vypustí nekalé podmienky.

4.      Odsekmi 1 až 3 nie je dotknuté právo spotrebiteľa, voči ktorému sa uplatňuje adhézna zmluva, ktorá obsahuje nekalú podmienku, dovolávať sa neplatnosti tejto podmienky žalobou alebo námietkou za podmienok stanovených zákonom.“

6.        Článok 993 Codul civil (Občiansky zákonník) z roku 1864, uplatniteľný ku dňu uzavretia zmlúv, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, najmä stanovuje, že ten, kto sa omylom považuje za dlžníka a splatí dlh, má voči veriteľovi nárok na jeho vrátenie.

7.        V zmysle článku 1 Decretul nr. 167/1958 privitor la prescripția extinctivă (dekrét č. 167 o premlčaní) z 10. apríla 1958 [Monitorul Oficial al României (Úradný vestník Rumunska) č. 19 z 21. apríla 1958), ktorý bol opätovne uverejnený:

„Právo podať žalobu, ktorá má majetkový predmet, zaniká premlčaním, ak sa neuplatnilo v lehote určenej zákonom.

Zánik práva podať žalobu, ktoré sa týka hlavného nároku, spôsobuje zánik práva podať žalobu, ktoré sa týka vedľajších nárokov.“

8.        Podľa článku 2 tohto dekrétu „neplatnosti právneho úkonu sa možno kedykoľvek dovolávať žalobou alebo námietkou“.

9.        Článok 7 uvedeného dekrétu stanovuje:

„Premlčacia lehota plynie odo dňa, keď vznikne právo podať žalobu alebo právo podať návrh na vykonanie exekúcie.

V prípade záväzkov, ktoré sa musia splniť na žiadosť veriteľa, ako aj záväzkov, ktorých lehota na splnenie nie je určená, premlčacia lehota plynie odo dňa, keď vznikne právny vzťah.“

10.      Článok 8 tohto dekrétu stanovuje:

„Premlčacia lehota týkajúca sa práva podať žalobu o náhradu škody spôsobenej protiprávnym konaním plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mal dozvedieť tak o škode, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá.

Predchádzajúci odsek sa uplatní aj v prípade bezdôvodného obohatenia.“

II.    Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

A.      Vec C698/18, Raiffeisen Bank

11.      V júni 2008 žalobca vo veci vo veci samej uzavrel so spoločnosťou SC Raiffeisen Bank SA (ďalej len „Raiffeisen Bank“) zmluvu o úvere na dobu 84 mesiacov, ktorej platnosť sa skončila v roku 2015, keď došlo k splateniu úveru v plnom rozsahu.

12.      Keďže žalobca sa domnieval, že niektoré zmluvné podmienky sú nekalé, podal v decembri 2016 na Judecătoria Târgu Mureş (Súd prvého stupňa Târgu Mureş, Rumunsko) žalobu, ktorou sa domáhal určenia nekalej povahy uvedených podmienok, vrátenia súm zaplatených na základe nich, ako aj zaplatenia zákonných úrokov.

13.      Raiffeisen Bank namietala nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, pričom tvrdila, že žalobca už nemá postavenie spotrebiteľa v zmysle zákona č. 193/2000 z dôvodu, že zmluvné vzťahy medzi účastníkmi ku dňu podania žaloby už zanikli, keďže platnosť zmluvy o úvere sa skončila v predchádzajúcom roku v dôsledku jej úplného vykonania.

14.      Vnútroštátny súd v prvostupňovom konaní žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

15.      Keďže Raiffeisen Bank sa domnievala, že toto rozhodnutie jej spôsobuje ujmu, podala odvolanie na vnútroštátnom súde, pričom opätovne uviedla, že žalobca pred podaním žaloby stratil postavenie spotrebiteľa v dôsledku zániku zmluvy o úvere z dôvodu jej úplného vykonania.

16.      Za týchto okolností Tribunalul Specializat Mureş (Špecializovaný súd Mureș, Rumunsko) rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru v oboch dotknutých veciach nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Umožňujú ustanovenia [smernice 93/13], najmä dvanáste, dvadsiate prvé a dvadsiate tretie odôvodnenie, článok 2 písm. b), článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 2 a článok 8, v súlade so zásadou procesnej autonómie v spojení so zásadou ekvivalencie a zásadou efektivity existenciu súboru prostriedkov súdnej nápravy pozostávajúceho zo žaloby o určenie nekalej povahy niektorých podmienok spotrebiteľskej zmluvy podľa všeobecných predpisov, ktorá nepodlieha premlčaniu, a zo žaloby osobného a majetkového charakteru podľa všeobecných predpisov podliehajúcej premlčaniu, ktorou sa má dosiahnuť cieľ [uvedenej] smernice odstrániť účinky všetkých záväzkov, ktoré vznikli a boli splnené na základe zmluvnej podmienky, v prípade ktorej sa konštatovala nekalá povaha voči spotrebiteľovi?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, bránia tieto ustanovenia smernice výkladu vyplývajúcemu z uplatnenia zásady istoty v občianskoprávnych vzťahoch, podľa ktorého je objektívny okamih, od ktorého spotrebiteľ mal vedieť alebo mal by vedieť o existencii nekalej podmienky, okamih, keď zanikne zmluva o úvere, v rámci ktorej má postavenie spotrebiteľa?“

B.      Vec C699/18, BRD Groupe Société Générale

17.      V máji 2003 žalobca vo veci vo veci samej a ďalšia osoba v postavení spoludlžníka uzavreli so spoločnosťou BRD Groupe Société Générale SA zmluvu o úvere. V marci 2005 bol úver vyhlásený za splatený z dôvodu predčasného splatenia a zmluva o úvere zanikla.

18.      Po viac ako desiatich rokoch žalobca v júli 2016 podal na Judecătoria Târgu Mureş (Súd prvého stupňa Târgu Mureş) žalobu, ktorou sa domáhal určenia nekalej povahy podmienok tejto zmluvy. Žalobca sa navyše domáhal vyhlásenia týchto podmienok za neplatné a vrátenia všetkých súm zaplatených na základe nich, ako aj zaplatenia zákonných úrokov zo súm, ktoré sa mali vrátiť.

19.      BRD Groupe Société Générale poukázala na skutočnosť, že žalobca už nemá postavenie spotrebiteľa, vzhľadom na to, že vzťahy medzi účastníkmi ku dňu začatia súdneho konania už nejestvovali a zmluva už pred jedenástimi rokmi zanikla predčasným splatením.

20.      Vnútroštátny súd v prvostupňovom konaní čiastočne vyhovel žalobe.

21.      Keďže BRD Groupe Société Générale sa domnievala, že toto rozhodnutie jej spôsobuje ujmu, podala odvolanie na vnútroštátnom súde, pričom opätovne uviedla, že žalobca jedenásť rokov pred podaním žaloby stratil postavenie spotrebiteľa po zániku zmluvy o úvere v dôsledku predčasného splatenia.

22.      Za týchto podmienok Tribunalul Specializat Mureş (Špecializovaný súd Mureș) rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky zhodné s otázkami položenými vo veci C‑698/18. Vnútroštátny súd však zdôrazňuje, že žalobca vo veci C‑699/18 podal žalobu o určenie nekalej povahy zmluvných podmienok jedenásť rokov po zániku zmluvy o úvere, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty stanovenej vnútroštátnym zákonodarcom na uplatnenie majetkových práv.

III. Konanie na Súdnom dvore

23.      Uznesením predsedu Súdneho dvora z 12. decembra 2018 boli veci C‑698/18 a C‑699/18 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

24.      Písomné pripomienky predložili účastníci konaní vo veciach samých – s výnimkou žalobcu vo veci C‑698/18 –, rumunská, česká, poľská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia.

25.      Tieto oprávnené subjekty boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 12. decembra 2019.

IV.    Analýza

26.      Vnútroštátny súd sa svojimi prejudiciálnymi otázkami v podstate pýta, či smernica 93/13 bráni v prvom rade tomu, aby žaloba o vrátenie plnení uskutočnených na základe podmienky, ktorá bola vyhlásená za nekalú, obsiahnutej v zmluve, ktorá bola v plnom rozsahu vykonaná, podliehala premlčaniu. V druhom rade sa pýta, či táto smernica bráni uplatneniu trojročnej premlčacej lehoty, ktorá plynie od okamihu, keď zmluva zanikne, na takú žalobu. Vnútroštátny súd kladie tieto otázky z hľadiska obmedzení procesnej autonómie členských štátov. Vzhľadom na to, že každý prípad, v ktorom sa vynára otázka, či vnútroštátne ustanovenie rešpektuje tieto obmedzenia, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, priebeh konania a jeho osobitosti(3), zastávam názor, že tieto otázky treba preskúmať spoločne.

27.      Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že sa musí zaoberať problematikou určenia postavenia „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13, a to z časového hľadiska. Hoci výslovne nekladie túto otázku, konštatuje, že je potrebné určiť, či sa uvedená smernica uplatňuje aj po úplnom vykonaní zmluvy uzavretej osobou, ktorá v čase uzavretia zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky nepochybne mala postavenie spotrebiteľa.

28.      Vzhľadom na vyššie uvedené po tom, čo na úvod preskúmam prípustnosť prejudiciálnych otázok (oddiel A), aby som poskytol užitočné odpovede na tieto otázky, najprv opíšem riešenia, ktoré sa používajú v rumunskom práve na sankcionovanie použitia nekalých podmienok v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom (oddiel B). Potom sa budem zaoberať problematikou uplatniteľnosti smernice 93/13 na zmluvy, ktoré boli v plnom rozsahu vykonané (oddiel C). Pokiaľ ide napokon o obmedzenia procesnej autonómie členských štátov, rozhodnem, či táto smernica bráni tomu, aby žaloba o vrátenie plnení uskutočnených na základe podmienky, ktorá bola vyhlásená za nekalú, obsiahnutej v zmluve, ktorá bola v plnom rozsahu vykonaná, podliehala premlčaniu, a tomu, aby okamih, od ktorého plynie trojročná premlčacia lehota, zodpovedal okamihu, keď zmluva zanikne (oddiel D).

A.      O prípustnosti

29.      Žalobca vo veci C‑699/18 namieta, že prejudiciálne otázky sú neprípustné.

30.      V prvom rade tvrdí, že vnútroštátny súd chce svojimi prejudiciálnymi otázkami určiť, či bola dodržaná lehota na podanie žaloby na tomto súde, ktorú stanovuje vnútroštátne právo. Prejudiciálna otázka sa pritom nemá týkať aspektov súvisiacich s vnútroštátnym právom, ale výkladu práva Únie. V druhom rade žalobca uvádza, že obmedzenie účinkov vrátenia v dôsledku určenia nekalej povahy zmluvnej podmienky by odporovalo logike, na ktorej spočíva ochrana spotrebiteľov.

31.      Nesúhlasím s výhradami, ktoré uviedol žalobca.

32.      Vnútroštátny súd chce svojimi prejudiciálnymi otázkami získať usmernenia na výklad práva Únie, ktoré mu umožnia v podstate určiť, či sú vnútroštátna právna úprava a jej výklad, ktorý chce podať, zlučiteľné so systémom ochrany spotrebiteľov vytvoreným smernicou 93/13. Pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť.(4) Okrem toho, ak by sa konštatovalo, že prejudiciálne otázky sú neprípustné z dôvodu, že obmedzenie účinkov vrátenia spôsobeného určením nekalej povahy zmluvnej podmienky by odporovalo logike, na ktorej spočíva ochrana spotrebiteľov, prejudikovalo by to odpoveď na tieto otázky, ktorá sa má poskytnúť.

33.      Napriek tomu navrhujem, aby Súdny dvor konštatoval, že nemá právomoc odpovedať na otázky položené vo veci C‑699/18. Zmluva, o ktorú ide v tejto veci, bola uzavretá v roku 2003 a zanikla v roku 2005, teda pred 1. januárom 2007, čo je dátum pristúpenia Rumunska k Únii. Súdny dvor má pritom právomoc vykladať právo Únie, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte od dátumu pristúpenia tohto štátu k Únii.(5) Z toho istého dôvodu má teda Súdny dvor právomoc odpovedať na otázky položené vo veci C‑698/18, ktoré sa týkajú zmluvy uzavretej v roku 2008.

B.      Sankcia uplatniteľná v rumunskom práve v súvislosti s prebratím smernice 93/13

1.      Neúčinnosť, relatívna neplatnosť a absolútna neplatnosť z hľadiska rumunského práva

34.      Vnútroštátny súd vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania výslovne uvádza, že v rumunskom práve existujú tri rôzne občianskoprávne sankcie za nedodržanie právnej normy, a to neúčinnosť, relatívna neplatnosť a absolútna neplatnosť. Spresňuje, že vzhľadom na to, že nijaké ustanovenie výslovne nestanovuje, ktoré hmotnoprávne predpisy sa mali uplatniť ku dňu uzavretia zmlúv, na ktorých sú založené spory vo veciach samých, vnútroštátna judikatúra a právna náuka musia podať výklad rumunského právneho poriadku s cieľom určiť právny režim neplatnosti občianskoprávnych úkonov, ktorý chcel zákonodarca zaviesť na vnútroštátnej úrovni.(6)

35.      Úloha sankcie neplatnosti spočíva v pozbavení právneho úkonu, ktorý bol urobený v rozpore s právnymi predpismi, právnych účinkov. V závislosti od toho, aký (súkromný alebo verejný) záujem chráni právny predpis, v rozpore s ktorým bol občianskoprávny úkon urobený, je sankciou relatívna neplatnosť alebo absolútna neplatnosť.

36.      Vnútroštátny súd uvádza, že relatívna neplatnosť sankcionuje nedodržanie kogentnej právnej normy, ktorá chráni súkromný záujem, a že žaloba o určenie relatívnej neplatnosti podlieha premlčaniu. Absolútna neplatnosť sankcionuje nedodržanie právnej normy, ktorá chráni verejný záujem, na zabezpečenie ktorého slúži kogentná právna norma verejného poriadku, pri uskutočnení občianskoprávneho úkonu. Vzhľadom na chránený záujem absolútnu neplatnosť nemožno odstrániť schválením právneho úkonu, takže spotrebiteľ, ktorý sa môže dovolávať tejto neplatnosti, sa jej nemôže vzdať. Môže sa jej dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, subjekty, ktorým zákon priznáva toto oprávnenie, a ex offo na ňu môže prihliadnuť aj súd.(7) Žaloba o určenie absolútnej neplatnosti nepodlieha premlčaniu, takže sa jej možno kedykoľvek dovolávať žalobou alebo výnimkou.

37.      Podľa vysvetlení vnútroštátneho súdu vyvoláva absolútna neplatnosť v rumunskom práve vo všeobecnosti spätné účinky, a to od okamihu, keď bol právny úkon urobený (účinky ex tunc). Existuje však niekoľko výnimiek z tejto zásady, v rámci ktorých absolútna neplatnosť vyvoláva účinky ex nunc. Tak je to v prípade, keď si dobromyseľný držiteľ plodonosnej veci ponechá plody zozbierané počas obdobia, v ktorom bol dobromyseľný. Okrem toho absolútna neplatnosť má za následok navrátenie do pôvodného stavu (restitutio in integrum), čo sa prejavuje tým, že plnenia uskutočnené na základe právneho úkonu, ktorého sa táto neplatnosť týka, sa vrátia. V oblasti synalagmatických zmlúv sa vrátenie uskutočňuje na základe inštitútu vrátenia plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu a žalôb o vrátenie plnenia.

38.      Podľa vnútroštátneho súdu je z hľadiska rumunského práva potrebné odlíšiť žalobu o určenie absolútnej neplatnosti, ktorá nepodlieha premlčaniu, od žaloby o vrátenie plnenia, ktorá je majetkovou žalobou a vždy podlieha premlčaniu. Žaloba o vrátenie plnenia pritom závisí od predchádzajúceho rozhodnutia o neplatnosti v tom zmysle, že právo žiadať vrátenie plnenia vzniká až po určení neplatnosti. V tejto súvislosti existujú výnimky, ktoré umožňujú odlišne uplatniť pravidlá týkajúce sa premlčania žaloby o vrátenie plnenia. Jedna z týchto výnimiek sa uplatní, keď z procesného hľadiska neboli uplatnené dva žalobné návrhy (hlavný návrh na určenie neplatnosti a vedľajší návrh na vrátenie plnení). Ďalšia z týchto výnimiek sa uplatní, pokiaľ ide o postupne vykonávané zmluvy, ak je objektívne nemožné nariadiť vrátenie jedného z plnení (v prípade veci použitej pri nájme), a preto nemožno vrátiť ani druhé plnenie, aby sa zabránilo bezdôvodnému obohateniu jednej zo strán.

2.      Uplatnenie sankcie absolútnej neplatnosti

39.      Vnútroštátny súd uvádza, že v rumunskej vnútroštátnej judikatúre sa dospelo k záveru, že odstránenie nekalých podmienok sa stotožnilo s inštitútom absolútnej neplatnosti.

40.      Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že hoci smernica 93/13 stanovuje, že nekalá podmienka nie je záväzná pre spotrebiteľa, takže spotrebiteľ nemôže byť viazaný takou podmienkou a nemusí na ňu prihliadať, čo zodpovedá pojmu neúčinnosť, vzhľadom na znaky neplatnosti a neúčinnosti, ako ich upravuje rumunské právo, sa sankcia neplatnosti javí ako sankcia, ktorá zodpovedá režimu stanovenému touto smernicou.

41.      Vnútroštátny súd navyše poukazuje na článok 7 ods. 2 smernice 93/13 a uvádza, že na základe procesnej autonómie členské štáty vymedzia primerané a účinné prostriedky, ktoré umožnia jednotlivcom podať žaloby, na základe ktorých sa rozhodne o nekalej povahe podmienok. Uvádza, že v zákone č. 193/2000 nie je výslovne spomenuté uplatnenie sankcie neplatnosti, ale uplatnenie tejto sankcie je uvedené v článku 12 ods. 4 tohto zákona.

42.      Vnútroštátny súd okrem toho poukazuje na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora treba článok 6 ods. 1 smernice 93/13 chápať tak, že ide o normu rovnocennú s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku povahu noriem verejného poriadku.(8) V tejto súvislosti vysvetľuje, že vzhľadom na to, že vnútroštátny súd musí ex offo skúmať potenciálne nekalé podmienky, vnútroštátna judikatúra sa priklonila k právnemu režimu absolútnej neplatnosti. Predstavitelia vnútroštátnej právnej náuky sa rovnako domnievajú, že predajcovia alebo dodávatelia sú povinní nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách nekalé podmienky, pričom túto povinnosť ukladá kogentná právna norma verejného poriadku, ktorej porušenie sa sankcionuje absolútnou neplatnosťou takých podmienok.(9)

43.      Osoba, ktorá tvrdí, že má v rámci zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa, teda môže kedykoľvek podať na súde žalobu o určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky. Pokiaľ bola určená nekalá povaha podmienok, vzhľadom na absolútnu neplatnosť týchto zmluvných ustanovení sa uplatnia vnútroštátne zásady, ktoré s ňou súvisia, najmä zásada restitutio in integrum.

3.      Dôsledky uplatnenia sankcie neplatnosti v súvislosti so zmluvami, ktoré boli v plnom rozsahu vykonané

44.      Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že spory vo veciach samých sa vyznačujú tým, že zmluvy, na ktorých sú tieto spory založené, boli pred podaním žalôb na vnútroštátne súdy vykonané. Uvádza, že vo vnútroštátnej judikatúre boli vytvorené odlišné riešenia, pokiaľ ide o dôsledky určenia nekalej povahy podmienky uvedenej v zmluve, ktorá bola v plnom rozsahu vykonaná.

45.      Podľa jednej vetvy judikatúry má určenie nekalej povahy za následok sankciu absolútnej neplatnosti. Keďže žaloba o určenie absolútnej neplatnosti nekalých podmienok nepodlieha premlčaniu, pre žalobu o vrátenie plnenia by teda neplatila premlčacia lehota.

46.      Ďalšia vetva judikatúry sa opiera o výklad, podľa ktorého sankcia, ktorá sa uplatní v prípade určenia nekalej povahy zmluvných podmienok, je sankciou sui generis, ktorá vyvoláva účinky do budúcnosti, pričom nespochybňuje plnenia, ktoré už boli uskutočnené, ako je to v prípade sankcie neplatnosti.

47.      Podľa vnútroštátneho súdu je pritom možné použiť výklad, podľa ktorého okamih, keď zmluva zanikne z dôvodu úplného vykonania v riadnom termíne alebo predčasným splatením, je okamihom, v ktorom by sa dlžník už nemal považovať za osobu, ktorá sa nachádza v znevýhodnenom postavení v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom, a je zbavený všetkých záväzkov voči nemu. V súlade s výkladom, ktorý navrhuje vnútroštátny súd, by to teda bol objektívny okamih, v ktorom spotrebiteľ musel alebo mal vedieť o nekalej povahe podmienky.

48.      Podľa tohto výkladu možno žalobu o určenie absolútnej neplatnosti, ktorou sa spotrebiteľ môže domáhať určenia nekalej povahy podmienok, podať bez akéhokoľvek časového obmedzenia, zatiaľ čo žalobu o vrátenie plnení uskutočnených na základe takých podmienok musí spotrebiteľ podať v trojročnej lehote, ktorá plynie od okamihu, keď zmluva zanikne.

49.      Chcel by som ešte poznamenať, že podľa vnútroštátneho súdu by bolo odlíšenie okamihu, od ktorého plynie premlčacia lehota v prípade majetkových nárokov súvisiacich s nekalou povahou zmluvných podmienok, pričom by sa neuplatnili odporujúce vnútroštátne predpisy, vyjadrením priameho uplatňovania práva Únie. Tento súd však tiež uvádza, že jeho výklad je inšpirovaný cieľom dodržať zásadu právnej istoty. V tejto súvislosti nepoukazuje na zásadu právnej istoty, ktorá platí v práve Únie, ale na zásadu istoty v občianskoprávnych vzťahoch alebo na zásadu istoty v obchodnom styku. Okrem toho poukazuje na viaceré rozsudky, v ktorých Súdny dvor konštatoval, že určenie primeraných lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je v súlade s právom Únie.(10) V týchto rozsudkoch Súdny dvor poukázal na zásadu právnej istoty ako zásadu, ktorá je základom vnútroštátneho súdneho systému.(11) Treba teda konštatovať, že vnútroštátny súd zakladá svoj výklad vnútroštátnych predpisov na zásade právnej istoty, ktorá sa uplatňuje v rumunskom práve a je základom rumunského systému občianskeho práva.

C.      Uplatniteľnosť smernice 93/13, pokiaľ ide o vykonané zmluvy

1.      Postavenie spotrebiteľa a uplatniteľnosť smernice 93/13

50.      Ako som uviedol v bode 27 vyššie, vnútroštátny súd sa domnieva, že je potrebné preskúmať jeho prejudiciálne otázky z hľadiska otázky, či majú účastníci zmlúv, ktoré zanikli, naďalej postavenie „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13. Táto úvaha zodpovedá tvrdeniu, ktoré uvádzajú žalované, že po úplnom vykonaní zmluvy o úvere dlžník stráca postavenie spotrebiteľa, a v dôsledku toho aj ochranu poskytovanú smernicou 93/13.

51.      Je síce pravda, že článok 2 písm. b) smernice 93/13 vymedzuje spotrebiteľa ako „akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho [jej – neoficiálny preklad] obchodom, podnikaniu alebo povolaniu“. Žalované zrejme v podstate vyvodzujú zo skutočnosti, že normotvorca použil v tejto definícii oznamovací spôsob prítomného času, že po vykonaní zmluvy osoba, ktorá uzavrela túto zmluvu, už nekoná v rámci nej, a preto už nemá postavenie „spotrebiteľa“ v zmysle tejto smernice.

52.      Tiež je pravda, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby „nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa“. V tomto ustanovení sa uvádza, že členské štáty sú tiež povinné zabezpečiť, aby zmluva, ktorá obsahuje nekalé podmienky, „bola… naďalej záväzná pre strany“. Žalované zrejme vykladajú formuláciu použitú normotvorcom v tom zmysle, že toto ustanovenie sa týka len zmlúv, ktoré ešte neboli vykonané, a že ak zmluva zanikne, a priori už nie je potrebné zaručiť, aby nekalé podmienky už neboli záväzné pre spotrebiteľa alebo aby zmluva bola naďalej záväzná pre jej strany.

53.      Napriek tomu sa domnievam, že namiesto otázky, či osoba, ktorá uzavrela zmluvu ako spotrebiteľ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13, má po úplnom vykonaní zmluvy naďalej postavenie spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia, je vhodnejšie zaoberať sa otázkou, či v prípade, ak zmluva uzavretá touto osobou bola v plnom rozsahu vykonaná, táto smernica už neposkytuje tejto osobe ochranu.

54.      V prvom rade totiž vo väčšine systémov súkromného práva zmluva zaniká vtedy, keď sú splnené všetky záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy(12), hoci treba vziať do úvahy skutočnosť, že zmluva tvorila základ prevodov, ktoré sa uskutočnili v rámci jej vykonávania. Zmluva, ktorá bola v plnom rozsahu vykonaná, je totiž naďalej záväzná v tom zmysle, že vždy tvorí základ prevodov, ku ktorým predtým došlo. Okrem toho úplné vykonanie zmluvy nemení nič na tom, že osoba, ktorá uzavrela túto zmluvu, mala pri plnení svojich zmluvných záväzkov nepochybne postavenie „zmluvnej strany“.

55.      Ak teda podmienka, ktorá bola vyhlásená za nekalú, tvorila základ prevodu, ktorý sa uskutočnil pri vykonávaní zmluvy, skutočnosť, že táto zmluva už bola vykonaná, nemôže zmierniť nekalú povahu tejto podmienky. Stále existuje záujem na vyhlásení podmienok uvedených v tejto zmluve za nekalé a prípadne na zachovaní záväznosti zvyšku tejto zmluvy. Ustanovenia smernice 93/13 treba vykladať v súlade s touto logikou.

56.      V druhom rade žalované tiež v podstate tvrdia, že nerovnováha medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom existuje len v okamihu uzavretia zmluvy a počas jej vykonávania. Smernica 93/13 sa preto prestane uplatňovať po vykonaní zmluvy, lebo jej uplatnenie nie je potrebné na nápravu tejto nerovnováhy. Žalované v tejto súvislosti opisujú svoj výklad judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorého systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že vzťah medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom je nerovný(13) a že táto smernica sa týka zmlúv, v rámci ktorých existuje značná nerovnováha.(14)

57.      Z tej istej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.(15) Vykonanie zmluvy spätne nič nemení na skutočnosti, že v čase jej uzavretia sa spotrebiteľ nachádzal v tomto znevýhodnenom postavení. Okrem toho nekalé podmienky, ktoré vytvárajú značnú nerovnováhu a s ktorými spotrebiteľ súhlasí, sa vkladajú do zmluvy za takých okolností.(16) Také podmienky naďalej predstavujú – ako vyplýva z úvah uvedených v bode 54 vyššie – základ prevodov uskutočnenými účastníkmi zmluvy pri jej vykonávaní.

58.      Za týchto podmienok by záver, že vykonanie zmluvy vylučuje akúkoľvek možnosť vyhlásiť tieto podmienky za nekalé, viedol k situácii, v ktorej by každý prevod uskutočnený na základe nich zostal nespochybniteľný a konečný. V tejto súvislosti – ako poznamenáva poľská vláda – sa niektoré zmluvy vykonajú okamžite alebo aj v okamihu ich uzavretia. Platí to najmä pre kúpne zmluvy. Ak by sa použil výklad žalovaných, podľa ktorého sa smernica 93/13 po úplnom vykonaní takej zmluvy prestane uplatňovať, malo by to za následok, že jeden z účastníkov tejto zmluvy by nemal ani len teoretickú možnosť podať účinnú žalobu, skôr než zmluva zanikne. V tejto smernici sa pritom nenachádza nič, čo by naznačovalo, že tieto zmluvy sú vylúčené z jej pôsobnosti.

59.      V treťom rade smernica 93/13 ukladá členským štátom – ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s dvadsiatym štvrtým odôvodnením tejto smernice – povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, „ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“. Také prostriedky musia mať odstrašujúci účinok voči predajcom alebo dodávateľom.(17) Výklad, podľa ktorého sa táto smernica prestáva uplatňovať po vykonaní zmluvy, by mohol ohroziť dosiahnutie jej dlhodobého cieľa. Nemožno totiž vylúčiť, že spotrebiteľ, ktorý nemá úplné informácie o nekalej povahe podmienok a obáva sa žaloby, ktorú proti nemu prípadne podá predajca alebo dodávateľ, by si musel splniť svoje zmluvné záväzky.

2.      O vzdaní sa ochrany a uplatniteľnosti smernice 93/13

60.      Chcel by som ešte poznamenať, že vnútroštátny súd sa pýta, či spôsob, akým zmluva zanikne, môže mať vplyv na uplatniteľnosť smernice 93/13. V tejto súvislosti tento súd poukazuje na predčasné splatenie a na úplné vykonanie v riadnom termíne.

61.      Výklad, podľa ktorého sa smernica 93/13 po dobrovoľnom vykonaní zmluvy prestane uplatňovať, by podľa môjho názoru musel spočívať na myšlienke, že spotrebiteľ, ktorý vykoná zmluvu obsahujúcu nekalé podmienky, sa implicitne vzdá ochrany, ktorú mu poskytuje táto smernica.

62.      Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre už jasne stanovil, že na to, aby sa spotrebiteľ mohol účinne vzdať ochrany poskytovanej smernicou 93/13, musí vysloviť slobodný a vedomý súhlas s neuplatnením sankcie stanovenej uvedenou smernicou.(18) Nemožno predpokladať, že spotrebiteľ sa dozvie o nekalej povahe podmienok obsiahnutých v zmluve pri plnení svojich zmluvných záväzkov. Rovnako sa nemožno domnievať, že spotrebiteľ vykonaním zmluvy vysloví súhlas, ktorý presahuje rámec samotnej vôle splniť predmetný záväzok. Spotrebiteľ si totiž môže splniť záväzky v dobrej viere alebo z dôvodu, že chce predísť tomu, aby predajca alebo dodávateľ podal proti nemu žalobu.

63.      V dôsledku toho skutočnosť, že zmluva bola dobrovoľne vykonaná, sama osebe nevylučuje uplatniteľnosť smernice 93/13 a nespôsobuje zánik ochrany, ktorú táto smernica poskytuje osobe, ktorá uzavrela túto zmluvu ako spotrebiteľ v zmysle článku 2 písm. b) uvedenej smernice.

3.      Predbežné závery týkajúce sa uplatniteľnosti smernice 93/13

64.      Z vyššie uvedeného vyplýva, že smernica 93/13 sa vzťahuje aj na zmluvy, ktoré boli v plnom rozsahu vykonané. Táto smernica sa uplatní na základe toho, že spotrebiteľ uzavrie zmluvu. Úplné vykonanie zmluvy navyše nevylučuje uplatnenie uvedenej smernice. Napriek tomu je potrebné rozlíšiť uplatniteľnosť smernice na zmluvy, ktoré boli v plnom rozsahu vykonané, a oprávnenie členských štátov zaviesť na vnútroštátnej úrovni premlčacie lehoty, ktoré umožňujú časové obmedzenie žalôb o vrátenie plnenia.

D.      Obmedzenia procesnej autonómie členských štátov

65.      Právo Únie neharmonizuje pravidlá vzťahujúce sa na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky. Prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby stanovil takéto pravidlá v zmysle zásady procesnej autonómie, avšak pod podmienkou, že tieto pravidlá nesmú byť nevýhodnejšie ako príslušné pravidlá upravujúce podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré spotrebiteľom priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity).(19)

66.      Zastávam názor, že je teda potrebné – a to s prihliadnutím na zásadu právnej istoty, na ktorú poukazuje vnútroštátny súd – určiť, či je skutočnosť, že žaloba o vrátenie plnení uskutočnených na základe podmienky, ktorá bola vyhlásená za nekalú, podlieha premlčaniu, zlučiteľná s týmito dvoma zásadami, a potom z tohto hľadiska posúdiť, či členský štát môže stanoviť trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá plynie od okamihu, keď zmluva zanikne.

1.      Zásada efektivity

a)      O premlčacích lehotách v kontexte zásady efektivity

67.      Súdny dvor vo svojej judikatúre uznal, že pokiaľ ide o smernicu 93/13, ochrana spotrebiteľa nie je absolútna.(20) V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že skutočnosť, že konkrétne konanie zahŕňa určité procesné požiadavky, ktoré spotrebiteľ musí dodržať, aby mohol uplatniť svoje práva, neznamená, že tieto požiadavky nie sú v súlade so zásadou efektivity(21) alebo že tomuto spotrebiteľovi bolo odňaté právo na účinnú súdnu ochranu(22). Od spotrebiteľa teda v súvislosti s ochranou jeho záujmov možno vyžadovať určitú obozretnosť, pričom nedôjde k porušeniu zásady efektivity alebo práva na účinný prostriedok nápravy. Je to tak napríklad vtedy, keď sa od spotrebiteľa vo všeobecnom záujme riadneho výkonu spravodlivosti a predvídateľnosti vyžaduje osobitné úsilie.(23) Pri skúmaní zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými zákonodarca prebral smernicu 93/13, so zásadou efektivity totiž treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania.(24)

68.      Okrem toho, čo sa týka konkrétnejšie časových obmedzení žalôb založených na smernici 93/13, treba poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry určenie primeraných lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty nemôže prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie.(25)

69.      Z toho vyvodzujem, že pokiaľ zásada právnej istoty predstavuje zásadu, ktorá je základom vnútroštátneho súdneho systému a vyžaduje to, časové obmedzenie žalôb založených na práve Únie je z hľadiska zásady efektivity v zásade prípustné. Lehoty stanovené v tejto súvislosti musia byť – podľa formulácie, ktorú používa Súdny dvor vo svojej judikatúre – „primerané“, čo znamená, že prakticky neznemožňujú ani nadmerne nesťažujú výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie. Je teda potrebné určiť, či trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá v prípade zmlúv, ktoré boli v plnom rozsahu vykonané, plynie od okamihu, keď zmluva zanikne, možno považovať za „primeranú“ lehotu v zmysle tejto judikatúry.

b)      O primeranosti premlčacej lehoty

70.      Súdny dvor už v rôznych situáciách konštatoval, že trojročná vnútroštátna prekluzívna alebo premlčacia lehota sa javí primeraná.(26) O primeranosti lehoty – a teda o jej súlade so zásadou efektivity – však nemožno rozhodnúť výlučne na základe jej dĺžky. Je potrebné zohľadniť všetky podmienky týkajúce sa tejto lehoty, teda udalosť, ktorá má za následok začatie jej plynutia, udalosti, ktoré spôsobujú jej prerušenie alebo pozastavenie, a prípadne aj dôsledky jej nedodržania a možnosť obnoviť jej plynutie.(27) Všetky tieto okolnosti totiž môžu prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré spotrebiteľom priznáva smernica 93/13.

71.      V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta len na udalosť, ktorá má za následok začatie plynutia premlčacej lehoty, a na dĺžku tejto lehoty. Z tohto dôvodu vo svojej analýze vychádzam z predpokladu, že nenastala nijaká udalosť, ktorá by mohla spôsobiť prerušenie alebo pozastavenie tejto lehoty. Pre úplnosť poznamenávam, že vnútroštátny súd neuvádza, že podanie žaloby o určenie nekalej povahy zmluvných podmienok spôsobuje pozastavenie premlčacej lehoty, ktorá platí pre žalobu o vrátenie plnenia.

72.      Pri určovaní, či je premlčacia lehota – spolu so všetkými relevantnými podmienkami – v súlade so zásadou efektivity, je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že premlčacie lehoty a podmienky ich uplatňovania musia byť prispôsobené špecifikám dotknutej oblasti, aby nebola narušená plná účinnosť relevantných ustanovení práva Únie.(28)

73.      Ak sa od spotrebiteľa v súvislosti s ochranou jeho záujmov vyžaduje určitá obozretnosť, neodporuje to ustanoveniam smernice 93/13.(29) V tomto zmysle trojročná premlčacia lehota, ktorá plynie od okamihu, keď zmluva zanikne, podľa všetkého v zásade necháva spotrebiteľovi, ktorý nevie o svojich právach a/alebo o nekalej povahe zmluvných podmienok, dostatok času na to, aby sa informoval o zákonnosti týchto podmienok a usúdil, či je vhodné podať žalobu. Na to, aby to spotrebiteľ mohol urobiť, však premlčacia lehota, ako aj všetky podmienky jej uplatňovania musia byť stanovené a známe vopred.(30) Môžu byť teda stanovené len zákonom alebo v súlade s výkladom tohto zákona, ktorý vyplýva z ustálenej judikatúry.

74.      Za týchto okolností spotrebiteľ pred uplynutím trojročnej lehoty od okamihu, keď zmluva zanikla, môže zvážiť, či podá na vnútroštátnom súde žalobu o určenie nekalej povahy zmluvných podmienok, aby sa spôsobom, ktorý je pre predajcu alebo dodávateľa záväzný, určilo, či predajca alebo dodávateľ použil v zmluve podmienky, ktoré sú v rozpore so smernicou 93/13. Zdá sa pritom – čo však musí overiť vnútroštátny súd –, že premlčacia lehota uvedená v prejudiciálnych otázkach, ktorá platí pre žaloby o vrátenie plnenia, neprestane plynúť, keď spotrebiteľ podá žalobu o určenie nekalej povahy zmluvných podmienok. Môže sa teda stať, že kým sa takto záväzným spôsobom určí nekalá povaha zmluvných podmienok, právo spotrebiteľa podať žalobu o vrátenie plnenia sa premlčí z dôvodu dĺžky konania o určení nekalej povahy týchto podmienok. Existuje teda nezanedbateľné riziko, že tento spotrebiteľ z dôvodov, ktoré nemôže ovplyvniť, nepodá včas žalobu potrebnú na uplatnenie práv, ktoré mu priznáva smernica 93/13.

75.      Odhliadnuc od tejto výhrady, skutočnosť, že – ako vyplýva z úvah uvedených v bode 64 vyššie – smernica 93/13 sa naďalej uplatňuje na zmluvy, ktoré boli v plnom rozsahu vykonané, nebráni tomu, aby členský štát stanovil premlčaciu lehotu v súvislosti so žalobou o vrátenie plnenia, ktorou sa táto smernica vykonáva na vnútroštátnej úrovni. Prejednávané veci nevyvolávajú problém časového obmedzenia žaloby, ktorou sa spotrebiteľ môže domáhať určenia nekalej povahy zmluvných podmienok. Vnútroštátny súd totiž uvádza, že takú žalobu možno podať bez akéhokoľvek časového obmedzenia a že po uplynutí premlčacej lehoty má náhrada, na ktorú má spotrebiteľ nárok, nemajetkovú povahu, ktorá súvisí s odstrašujúcim účinkom voči predajcom alebo dodávateľom. Zo zákona č. 193/2000 navyše vyplýva, že spotrebiteľ sa môže dovolávať neplatnosti podmienky aj námietkou. Vyvodzujem z toho, že uplynutie trojročnej premlčacej lehoty, ktorá platí pre žaloby o vrátenie plnenia, nebráni spotrebiteľovi v tom, aby sa bránil proti žalobe podanej predajcom alebo dodávateľom, ktorou sa predajca alebo dodávateľ domáha, aby si spotrebiteľ splnil záväzok vyplývajúci z nekalej podmienky. Okrem toho nič nenasvedčuje tomu, že uplynutie tejto lehoty bráni vnútroštátnemu súdu v tom, aby ex offo prihliadol na nekalú povahu zmluvných podmienok, čo odlišuje prejednávané veci od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Cofidis(31).

76.      Je pravda, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Gutiérrez Naranjo a i.(32), ktorý sa týkal vnútroštátnej judikatúry, ktorá časovo obmedzovala reštitučné účinky, uviedol, že určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky súdnym rozhodnutím v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by táto podmienka neexistovala. Okrem toho povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa preukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto isté sumy.

77.      V prvom rade je však potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku Gutiérrez Naranjo a i.(33) zdôraznil, že žalobe o určenie nekalej povahy zmluvných podmienok treba v zásade priznať reštitučný účinok. V druhom rade k časovému obmedzeniu reštitučných účinkov, ktorého sa týkal tento rozsudok, došlo za špecifických okolností. Zdá sa, že toto obmedzenie vyplynulo z výkladu práva Únie, ktorý podal najvyšší vnútroštátny súd v súlade s kritériami, ktoré vyžaduje Súdny dvor v prípade, ak sa navrhuje, aby obmedzil časové účinky vlastných rozsudkov.(34) V prejednávaných veciach chce pritom vnútroštátny súd uplatniť v sporoch vo veciach samých výklad vnútroštátneho práva. V treťom rade v uvedenom rozsudku Súdny dvor jednoznačne rozlíšil také časové obmedzenie účinkov výkladu právneho predpisu Únie na jednej strane a na druhej strane uplatnenie procesnej podmienky, akou je stanovenie primeranej premlčacej lehoty.(35)

78.      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát stanovil, že žaloba o vrátenie plnenia, ktorá sa týka určenia nekalej povahy zmluvných podmienok, podlieha premlčaniu. Okrem toho žiadna z informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania nenaznačuje, že v prejednávanom prípade výklad vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého pre žalobu o vrátenie plnenia, ktorá sa týka nekalých podmienok, platí trojročná premlčacia lehota, ktorá plynie od okamihu, keď zmluva uzavretá medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom zanikne, nie je v súlade so zásadou efektivity. Toto konštatovanie platí za predpokladu, že sú splnené dve podmienky: po prvé že táto lehota neplynie počas konania, v ktorom sa spotrebiteľ domáha, aby vnútroštátny súd vyhlásil tieto podmienky za nekalé, a po druhé že uvedená lehota, ako aj všetky podmienky jej uplatňovania sú stanovené a známe vopred.

2.      Zásada ekvivalencie

a)      O podobnosti žalôb

79.      Zásada ekvivalencie vyžaduje, aby sa všetky pravidlá, ktoré sa uplatňujú na žaloby, uplatňovali bez rozdielu na žaloby založené na porušení práva Únie a na podobné žaloby založené na porušení vnútroštátneho práva. Prináleží vnútroštátnym súdom určiť, ktoré žaloby podľa vnútroštátneho práva sú podobné žalobám založeným na práve Únie. Na účely posúdenia, ktoré bude vnútroštátny súd musieť vykonať, mu Súdny dvor môže poskytnúť určité usmernenia, ktoré sa týkajú výkladu práva Únie.

80.      Na overenie, či je v sporoch vo veciach samých dodržaná zásada ekvivalencie, treba zistiť, či žaloby podané žalobcami, ktoré sú založené na smernici 93/13, a žaloby, ktoré títo žalobcovia mohli podať na základe vnútroštátneho práva, možno vzhľadom na ich predmet, dôvod a podstatné náležitosti považovať za podobné.(36)

81.      Vnútroštátny súd výslovne neuvádza, ktoré žaloby možno považovať za podobné žalobám založeným na smernici 93/13. Obmedzuje sa na konštatovanie, že rumunské súdy považujú za sankciu za použitie nekalých podmienok v spotrebiteľskej zmluve sankciu, ktorá sa uplatní v prípade absolútnej neplatnosti. Z tohto hľadiska podobnosť žalôb týkajúcich sa porušenia pravidla, ktoré má právnu silu noriem verejného poriadku, a žalôb súvisiacich so smernicou 93/13 nie je zrejmá.(37) Vnútroštátny súd však porovnáva podmienky uplatňovania týchto žalôb a podmienky uplatňovania žalôb, ktoré sa týkajú absolútnej neplatnosti. Preto sa zdá, že podľa vnútroštátneho súdu možno dôvod (porušenie pravidla, ktoré má právnu silu noriem verejného poriadku), predmet (náprava takého porušenia a zabezpečenie právnej neúčinnosti zmluvnej podmienky) a podstatné náležitosti týchto žalôb (najmä skutočnosť, že na sankcionovanie tohto porušenia slúžia dve kategórie žalôb a že vnútroštátny súd musí prihliadnuť na toto porušenie ex offo) považovať za podobné alebo porovnateľné. Domnievam sa, že v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania sa nenachádza nič, čo by umožnilo spochybniť tento záver. Okrem toho sa zdá, že ho nespochybňujú ani subjekty, ktoré predložili v prejednávaných veciach pripomienky. Tieto okolnosti musí však v konečnom dôsledku overiť vnútroštátny súd.

b)      O dodržaní zásady ekvivalencie

82.      Prináleží v zásade vnútroštátnym súdom overiť, či sú procesné podmienky určené vo vnútroštátnom práve na ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcich súdnej právomoci priznáva právny poriadok Únie, v súlade so zásadou ekvivalencie. To isté platí pre určenie podobných žalôb podľa vnútroštátneho práva. Pokiaľ to však informácie obsiahnuté v spise vo veci samej dovoľujú, Súdny dvor sa môže vyjadriť k súladu procesných podmienok s touto zásadou.(38)

83.      V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že pre žaloby založené na práve Únie a žaloby založené na vnútroštátnom práve platí rovnaká premlčacia lehota, neumožňuje konštatovať, že zásada ekvivalencie je dodržaná. Táto zásada vyžaduje, aby sa všetky pravidlá, ktoré sa uplatňujú na žaloby o vrátenie plnenia, uplatňovali bez rozdielu na všetky tieto žaloby.(39) Vnútroštátny súd pritom uvádza, že jeho výklad, podľa ktorého trojročná premlčacia lehota, ktorá zodpovedá všeobecnej premlčacej lehote, plynie od okamihu, keď zmluva zanikne, platí len pre žaloby o vrátenie plnenia, ktoré sa týkajú podmienok považovaných za nekalé v zmysle smernice 93/13. Nič navyše nenasvedčuje tomu, že tento výklad zodpovedá jednej z výnimiek spomenutých v bode 38 vyššie, ktoré umožňujú odlišne určiť okamih, od ktorého plynie premlčacia lehota, pokiaľ ide o žaloby, ktoré sa týkajú vnútroštátnych pravidiel absolútnej neplatnosti.

84.      Okrem toho na rozdiel od požiadaviek, ktoré stanovuje zásada efektivity, požiadavky vyplývajúce zo zásady ekvivalencie nemožno zmierniť odkazom na zásady, na ktorých spočíva vnútroštátny systém, ako je zásada právnej istoty. Dodržiavanie zásady ekvivalencie totiž vyžaduje, aby sa vnútroštátne pravidlo bez rozdielu uplatňovalo na konania založené na práve Únie a na konania založené na vnútroštátnom práve. Ak by sa konštatovalo, že je zaručené nediskriminačné zaobchádzanie, pokiaľ ide o žalobu založenú na práve Únie, napriek tomu, že so žalobou založenou na vnútroštátnom práve sa zaobchádza rozdielne, odporovalo by to samotnému zmyslu zásady ekvivalencie. Ak zásada právnej istoty vyžaduje, aby premlčacia lehota plynula od určitého okamihu, táto podmienka týkajúca sa premlčacej lehoty sa musí uplatňovať na situácie, ktoré sa týkajú práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie, a na podobné vnútroštátne situácie bez rozdielu.

85.      Za týchto podmienok sa zdá, že v prejednávanom prípade zásada ekvivalencie nie je dodržaná, keďže je nesporné, že určenie udalosti, ktorá má za následok začatie plynutia premlčacej lehoty, závisí od právneho základu žalôb o vrátenie plnenia.

86.      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že zásada ekvivalencie bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo výkladu tejto právnej úpravy, ktoré stanovujú, že trojročná premlčacia lehota, ktorá platí pre žaloby o vrátenie plnenia, ktoré sa týkajú zmluvných podmienok považovaných za nekalé v zmysle smernice 93/13, plynie od okamihu, keď zmluva, ktorá obsahuje tieto podmienky, zanikne, napriek tomu, že trojročná premlčacia lehota platná pre podobné žaloby, ktoré sú založené na určitých vnútroštátnych právnych predpisoch, plynie až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom.

V.      Návrh

87.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktorú mu položil Tribunalul Specializat Mureş (Špecializovaný súd Mureş, Rumunsko), takto:

Vo veci C‑698/18:

1.      Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát stanovil, že žaloba o vrátenie plnenia, ktorá sa týka určenia nekalej povahy zmluvných podmienok, podlieha premlčaniu.

2.      Zásada efektivity nebráni tomu, aby členský štát stanovil, že pre takú žalobu o vrátenie plnenia platí trojročná premlčacia lehota, ktorá plynie od okamihu, keď zmluva zanikne, pod podmienkou, že po prvé táto lehota neplynie počas konania, v ktorom sa spotrebiteľ domáha, aby vnútroštátny súd vyhlásil tieto podmienky za nekalé, a po druhé uvedená lehota, ako aj všetky podmienky jej uplatňovania sú stanovené a známe vopred.

3.      Zásada ekvivalencie bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo výkladu tejto právnej úpravy, ktoré stanovujú, že trojročná premlčacia lehota, ktorá platí pre žaloby o vrátenie plnenia, ktoré sa týkajú zmluvných podmienok považovaných za nekalé v zmysle smernice 93/13, plynie od okamihu, keď zmluva, ktorá obsahuje tieto podmienky, zanikne, napriek tomu, že trojročná premlčacia lehota platná pre podobné žaloby, ktoré sú založené na určitých vnútroštátnych právnych predpisoch, plynie až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom.

Za okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej vo veci C‑699/18, ktorého relevantné skutkové okolnosti nastali pred pristúpením daného štátu k Európskej únii, Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).


3      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León (C‑413/12, EU:C:2013:800, bod 34).


4      Pozri rozsudok z 1. júla 2010, Sbarigia (C‑393/08, EU:C:2010:388, bod 19 a citovaná judikatúra).


5      Pozri rozsudok z 10. januára 2006, Ynos (C‑302/04, EU:C:2006:9, bod 36), a pokiaľ ide o Rumunsko, uznesenie z 3. júla 2014, Tudoran (C‑92/14, EU:C:2014:2051, body 26 až 29).


6      Poukazujem na to, že nový Občiansky zákonník, ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 2011, rozlišuje relatívnu neplatnosť a absolútnu neplatnosť. Pozri FIRICĂ, M. C.: Considerations upon the Nullity of the Civil Legal Act in the Regulation of the New Romanian Civil Code. In: Journal of Law and Public Administration. 2015, zv. 1, č. 1, s. 54, a HINESCU, A.: The Nullity of a Merger under Romanian Law. In: European Company Law. 2013, zv. 10, č. 2, s. 53. Vnútroštátny súd sa pritom odvoláva len na Občiansky zákonník z roku 1864, pokiaľ ide o právny rámec uplatniteľný na zmluvy, na ktorých sú založené spory vo veciach samých.


7      Je pravda, že z právnej náuky vyplýva, že už počas účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1864 bola možnosť uplatniť absolútnu neplatnosť ex offo sporná. Niektorí autori sa domnievali, že pokiaľ jedna zo zmluvných strán nepodala žalobu o určenie absolútnej neplatnosti, vnútroštátny súd nemohol rozhodnúť o neplatnosti zmluvy, na ktorej bol spor založený. Ak teda súd, ktorý prejednával žalobu o zaplatenie zmluvného dlhu, určil, že zmluva je neplatná, musel zamietnuť túto žalobu ako nedôvodnú bez toho, aby rozhodol o platnosti tejto zmluvy. Pozri FIRICĂ, M. C.: Considerations upon the Nullity of the Civil Legal Act in the Regulation of the New Romanian Civil Code. In: Journal of Law and Public Administration. 2015, zv. 1, č. 1, s. 56 a citovaná odborná literatúra.


8      Rozsudky z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito (C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 44), ako aj z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 54).


9      Pozri VOICULESCU, I. C.: Unfair terms in contracts concluded between traders and consumers. In: Romanian and European Law, Journal of Advanced Research in Law and Economics. 2012, zv. 3, č. 2, s. 57. Pozri v tomto zmysle tiež MARCUSOHN, V.: The effects of unfair terms on the binding force principle of contracts. In: Union of Jurists of Romania. Law Review. 2019, zv. 9, č. 1, s. 34. Poznamenávam, že tento posledný uvedený autor na strane 33 svojho príspevku uvádza skutočnosť, že vo vnútroštátnej právnej náuke sa uvažovalo aj o uplatnení sankcie, podľa ktorej sa nekalé podmienky nepovažujú za súčasť zmluvy.


10      Pozri rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 41), ako aj z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 69).


11      Pozri rozsudok zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 39). Pozri implicitne v tomto zmysle tiež rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 67).


12      Pozri článok 2:114 vzorových pravidiel európskeho súkromného práva (návrh spoločného referenčného rámca), ktoré boli vypracované najmä pomocou prístupu založeného na právnej komparatistike, podľa ktorého úplné splnenie spôsobuje zánik záväzku, ak je v súlade s podmienkami záväzku alebo ak môže dlžníka podľa zákona platne zbaviť jeho záväzku. Pozri VON BAR, CH., CLIVE, E., SCHULTE‑NÖLKE, H. a i. (eds.): Principles, Definitions and Model Rules of European Private Law. Draft Common Frame of Reference (DCFR), Outline Edition. Munich: Sellier European Law Publishers. 2009, s. 282. Na základe týchto ustanovení boli najmä pomocou prístupu založeného na právnej komparatistike vypracované vzorové pravidlá európskeho súkromného práva (návrh spoločného referenčného rámca pre európske zmluvné právo).


13      Pozri rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C‑240/98 až C‑244/98, EU:C:2000:346, bod 25), ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro (C‑168/05, EU:C:2006:675, bod 25).


14      Pozri rozsudok zo 16. januára 2014, Constructora Principado (C‑226/12, EU:C:2014:10, bod 23).


15      Pozri rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C‑240/98 až C‑244/98, EU:C:2000:346, bod 25), ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro (C‑168/05, EU:C:2006:675, bod 25).


16      Aj z tohto dôvodu sa nekalá povaha zmluvných podmienok posudzuje s ohľadom na všetky okolnosti v dobe uzatvorenia zmluvy súvisiace s jej uzatvorením. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. (C‑186/16, EU:C:2017:703, body 53 a 54).


17      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C‑240/98 až C‑244/98, EU:C:2000:346, bod 28).


18      Pozri rozsudky zo 4. júna 2009, Pannon GSM (C‑243/08, EU:C:2009:350, bod 33); z 21. februára 2013, Banif Plus Bank (C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 35), ako aj z 3. októbra 2019, Dziubak (C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 53). Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesol v spojených veciach Sales Sinués a Drame Ba (C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:15, bod 69). Z tejto judikatúry vyplýva, že spotrebiteľ sa vždy môže vzdať ochrany, ktorú mu poskytuje smernica 93/13. Ako pritom vyplýva z bodu 36 vyššie, pokiaľ ide o režim absolútnej neplatnosti v rumunskom práve, podľa všetkého sa sankcie, ktorú tento režim stanovuje, nemožno vzdať.


19      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León (C‑413/12, EU:C:2013:800, bod 30 a citovaná judikatúra). Je pravda, že – pokiaľ ide o smernicu 93/13 – Súdny dvor vo svojej nedávnej judikatúre poukázal skôr na právo na účinný prostriedok nápravy (pozri rozsudky z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska, C‑176/17, EU:C:2018:711, bod 57, a z 3. apríla 2019, Aqua Med, C‑266/18, EU:C:2019:282, bod 47) alebo na účinnú súdnu ochranu (pozri rozsudok z 31. mája 2018, Sziber, C‑483/16, EU:C:2018:367, bod 35), ktoré sú zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. Tieto odkazy boli uvedené v súvislosti s prejudiciálnymi otázkami, ktorých predmetom boli procesné podmienky týkajúce sa určenia nekalej povahy zmluvnej podmienky. V tejto súvislosti sa Súdny dvor zameral na to, či procesné podmienky majú za následok nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ bude odradený vhodným spôsobom zasiahnuť v záujme obhajoby svojich práv na súde, na ktorý podal návrh predajca alebo dodávateľ. Pozri rozsudky z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska (C‑176/17, EU:C:2018:711, bod 61), a z 3. apríla 2019, Aqua Med (C‑266/18, EU:C:2019:282, bod 54). Je však ťažké určiť, aký je vzťah medzi požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 Charty základných práv a požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady efektivity v kontexte smernice 93/13. Pozri najmä návrhy, ktoré som predniesol vo veci Finanmadrid EFC (C‑49/14, EU:C:2015:746, bod 85). Pokiaľ ide navyše o premlčacie lehoty týkajúce sa žalôb podaných spotrebiteľmi, domnievam sa, že stačí poukázať – ako to navrhuje vnútroštátny súd vo svojich otázkach – na zásadu efektivity. Prístup založený na práve na účinný prostriedok nápravy alebo na účinnú súdnu ochranu by viedol k uloženiu totožných alebo ťažko odlíšiteľných požiadaviek.


20      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2018, Sziber (C‑483/16, EU:C:2018:367, bod 50).


21      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary (C‑32/14, EU:C:2015:637, bod 62). Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 47).


22      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2018, Sziber (C‑483/16, EU:C:2018:367, body 50 a 51).


23      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2015, Baczó a Vizsnyiczai (C‑567/13, EU:C:2015:88, bod 51).


24      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León (C‑413/12, EU:C:2013:800, bod 34); zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 39), ako aj z 18. februára 2016, Finanmadrid EFC (C‑49/14, EU:C:2016:98, bod 44).


25      Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 41), ako aj z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 69).


26      Pozri rozsudok z 15. apríla 2010, Barth (C‑542/08, EU:C:2010:193, body 28 a 29, ako aj citovaná judikatúra). Okrem toho Súdny dvor v súvislosti s vrátením dovozného alebo vývozného cla konštatoval, že trojročná premlčacia lehota týkajúca sa žaloby o vrátenie cla vybratého bez právneho dôvodu nie je v rozpore so zásadou efektivity, aj keď išlo o lehotu, ktorú nebolo možné predĺžiť z dôvodu vyššej moci. Pozri rozsudok z 9. novembra 1989, Bessin a Salson (386/87, EU:C:1989:408, bod 17).


27      Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o premlčacie lehoty predstavujúce podrobné spôsoby výkonu práva domáhať sa náhrady škody vyplývajúcej z porušenia práva hospodárskej súťaže, rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications (C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 45). Pozri v tomto zmysle tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Cargill Deutschland (C‑360/18, EU:C:2019:648), ktorá uviedla, že existujú presvedčivé dôvody, ktoré svedčia o tom, že ustanovenia upravujúce premlčacie lehoty by mali zahŕňať súbor pravidiel stanovujúcich dĺžku premlčacej lehoty, dátum, od ktorého začínajú plynúť, a skutočnosti, ktoré majú za následok prerušenie alebo zastavenie plynutia premlčacej lehoty.


28      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications (C‑637/17, EU:C:2019:263, body 47 a 53). V tomto rozsudku Súdny dvor v oblasti práva hospodárskej súťaže konštatoval, že trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o svojom nároku na náhradu škody, aj keď nepoznal osobu zodpovednú za protiprávne konanie, a ktorá ďalej nemôže byť pozastavená alebo prerušená počas doby, keď prebieha konanie pred vnútroštátnym orgánom pre hospodársku súťaž, spôsobuje, že uplatnenie nároku na náhradu celej škody je prakticky nemožné alebo neprimerane ťažké.


29      Pozri bod 67 vyššie.


30      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré som predniesol vo veci Nencini/Parlament (C‑447/13 P, EU:C:2014:2022, bod 81).


31      Pozri rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C‑473/00, EU:C:2002:705).


32      Pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 54).


33      Pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 54).


34      Pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 70). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi v spojených veciach Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:552, body 19 a 20).


35      Pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, body 69 a 70).


36      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2018, EOS KSI Slovensko (C‑448/17, EU:C:2018:745, bod 40).


37      Na podporu tohto konštatovania rumunské súdy uvádzajú skutočnosť, že – podľa formulácie použitej Súdnym dvorom – článok 6 ods. 1 smernice 93/13 musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku. Pozri rozsudky z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito (C‑488/11, EU:C:2013:341, body 44 a 45); zo 4. júna 2015, Faber (C‑497/13, EU:C:2015:357, bod 56); z 26. januára 2017, Banco Primus (C‑421/14, EU:C:2017:60, body 42 a 43); zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen (C‑147/16, EU:C:2018:320, body 35 a 36), ako aj z 20. septembra 2018, OTP Bank a OTP Faktoring (C‑51/17, EU:C:2018:750, body 87 a 89). Absolútna neplatnosť je v rumunskom práve rovnako sankciou, ktorá sa uplatní v prípade porušenia kogentnej právnej normy verejného poriadku. Musím sa však priznať, že mám pochybnosti o tom, či z tejto judikatúry vyplýva, že členský štát je povinný stotožniť sankciu, ktorá sa uplatní na nekalé podmienky, so sankciou, ktorá sa uplatní v prípade nedodržania noriem verejného poriadku. Zastávam názor, že Súdny dvor vo svojej judikatúre spomenul tieto normy len s cieľom vysvetliť, prečo sú vnútroštátne súdy povinné ex offo prihliadať na nekalú povahu zmluvných podmienok.


38      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 1997, Palmisani (C‑261/95, EU:C:1997:351, bod 33).


39      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. apríla 2010, Barth (C‑542/08, EU:C:2010:193, bod 19).