Language of document : ECLI:EU:C:2020:565

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

zo 16. júla 2020 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Migrujúci pracovníci – Sociálne zabezpečenie – Uplatniteľná právna úprava – Nariadenie (EHS) č. 1408/71 – Článok 14 bod 2 písm. a) – Pojem ‚osoba, ktorá patrí k cestujúcemu personálu podniku‘ – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Článok 13 ods. 1 písm. b) – Pojem ‚zamestnávateľ‘ – Vodiči cestnej dopravy, ktorí zvyčajne vykonávajú činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch alebo štátoch Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO) – Vodiči cestnej dopravy, ktorí uzavreli pracovnú zmluvu s jedným podnikom, ale podliehajú skutočnej právomoci iného podniku so sídlom v členskom štáte bydliska týchto vodičov – Určenie podniku, ktorý má postavenie ‚zamestnávateľa‘“

Vo veci C–610/18,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby, Holandsko) z 20. septembra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 25. septembra 2018, ktorý súvisí s konaním:

AFMB Ltd a i.

proti

Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredsedníčka R. Silva de Lapuerta, predsedovia komôr J.‑C. Bonichot, A. Arabadžiev, E. Regan (spravodajca), P. G. Xuereb, L. S. Rossi a I. Jarukaitis, sudcovia E. Juhász, M. Ilešič, J. Malenovský, T. von Danwitz, C. Toader, C. Lycourgos a A. Kumin,

generálny advokát: P. Pikamäe,

tajomník: M.‑A. Gaudissart, zástupca tajomníka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. septembra 2019,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        AFMB Ltd a i., v zastúpení: M. van Dam, advocaat,

–        Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank, v zastúpení: H. van der Most a M. Wickenhagen, splnomocnení zástupcovia,

–        holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, P. Huurnink a J. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–        česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a J. Pavliš, splnomocnení zástupcovia,

–        francúzska vláda, v zastúpení: A.‑L. Desjonquères, A. Daly a R. Coesme, splnomocnení zástupcovia,

–        cyperská vláda, v zastúpení: N. Ioannou a D. Kalli, splnomocnené zástupkyne,

–        maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér, M. Tátrai a V. Kiss, splnomocnení zástupcovia,

–        rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll a G. Hesse, splnomocnení zástupcovia,

–        vláda Spojeného kráľovstva, Z. Levery, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci K. Apps, barrister,

–        Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. novembra 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 14 bodu 1 písm. a) a článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 631/2004 z 31. marca 2004 (Ú. v. EÚ L 100, 2004, s. 1) (ďalej len nariadenie „č. 1408/71“), ako aj článku 12 a článku 13 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 (Ú. v. EÚ L 149, 2012, s. 4) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou AFMB Ltd so sídlom na Cypre, ako aj vodičmi medzinárodnej cestnej dopravy na jednej strane a Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank (správna rada Sociálnej poisťovne, Holandsko, ďalej len „Svb“) na druhej strane vo veci rozhodnutí, ktorými Svb vyhlásila, že na týchto vodičov cestnej dopravy sa uplatňuje holandská právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia.

 Právny rámec

 Nariadenie č. 1408/71

3        Hlava II nariadenia č. 1408/71, nazvaná „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, obsahuje články 13 až 17.

4        Článok 13 tohto nariadenia s názvom „Všeobecné pravidlá“ stanovuje:

„1.      Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2.      Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

a)      na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá [ju] zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu;

…“

5        Článok 14 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

1.      a)      Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania;

2.      Osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha právnym predpisom, ktoré sú takto určené:

a)      osoba, ktorá patrí k cestujúcemu alebo lietajúcemu personálu podniku, ktorý si prenajíma [ktorý na účet iného podniku – neoficiálny preklad] alebo na svoj vlastný účet prevádzkuje medzinárodnú prepravu cestujúcich alebo tovaru po železnici, ceste, letecky alebo po vnútrozemských vodných cestách a má svoje sídlo alebo miesto podnikania na území členského štátu, podlieha právnym predpisom tohto druhého štátu s nasledujúcimi obmedzeniami:

ii)      ak je osoba zamestnaná najmä na území členského štátu, v ktorom má bydlisko, podlieha právnym predpisom tohto štátu aj vtedy, ak podnik, ktorý [ju] zamestnáva, nemá sídlo alebo miesto podnikania alebo pobočku alebo stále zastúpenie na tomto území;

…“

6        Podľa článku 84a nariadenia č. 1408/71 inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce na zabezpečenie správneho vykonávania tohto nariadenia.

 Nariadenie (EHS) č. 574/72

7        Článok 12a nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97, zmeneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 647/2005 z 13. apríla 2005 (Ú. v. EÚ L 117, 2005, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 574/72“), stanovuje najmä pravidlá výmeny informácií medzi vnútroštátnymi orgánmi príslušnými na uplatňovanie článku 14 bodu 2 nariadenia č. 1408/71.

 Nariadenie č. 883/2004

8        Odôvodnenia 1, 4, 18a a 45 nariadenia č. 883/2004 stanovujú:

„(1)      pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania;

(4)      je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie;

(18a)      Zásada jednotných uplatniteľných právnych predpisov má veľký význam a mala by sa posilniť. …

(45)      pretože cieľ navrhovaného opatrenia, a to koordinačné opatrenia na zaručenie toho, aby sa právo na voľný pohyb osôb mohlo účinne vykonávať, sa nemôže dostatočne dosiahnuť členskými štátmi, a vzhľadom na rozsah a účinky tohto opatrenia sa môže lepšie dosiahnuť na úrovni spoločenstva, spoločenstvo môže prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity, ako je ustanovená v článku 5 zmluvy. …“

9        Článok 2 tohto nariadenia s názvom „Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje“ v odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

10      Hlava II uvedeného nariadenia s názvom „Určenie príslušnosti právnych predpisov“ zahŕňa články 11 až 16.

11      Článok 11 toho istého nariadenia, nazvaný „Všeobecné pravidlá“, stanovuje:

„1.      Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

3.      S výhradou článkov 12 až 16:

a)      osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;

…“

12      Článok 12 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Osobitné pravidlá“ znie:

„1.      Osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a že táto osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú vyslanú osobu.

2.      Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte a ktorá chodieva do iného členského štátu vykonávať podobnú činnosť, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto činnosti nepresahuje 24 mesiacov.“

13      Podľa článku 13 ods. 1 tohto nariadenia:

„Osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, podlieha:

a)      právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte, alebo

b)      ak nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v členskom štáte bydliska:

i)      právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa, ak je zamestnaná jedným podnikom alebo zamestnávateľom, alebo

…“

14      Hlava V uvedeného nariadenia, nazvaná „Rôzne ustanovenia“, stanovuje v článku 76 tohto nariadenia s názvom „Spolupráca“ najmä rôzne možnosti a povinnosti vzájomného informovania a spolupráce pre inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje uvedené nariadenie.

15      Hlava VI toho istého nariadenia, ktorá sa týka prechodných a záverečných ustanovení, obsahuje články 87 až 91 tohto nariadenia.

16      Článok 90 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Zrušenie“, v odseku 1 stanovuje:

„Nariadenie [č. 1408/71] sa zrušuje od dátumu uplatňovania tohto nariadenia.

Avšak nariadenie [č. 1408/71] zostáva v platnosti a naďalej má právny účinok na účely:

c)      dohody o Európskom hospodárskom priestore [z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3)], dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na strane jednej a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb [podpísanej v Luxemburgu 21. júna 1999, schválenej v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady a Komisie 2002/309/ES, Euratom o dohode o vedeckej a technologickej spolupráci zo 4. apríla 2002 o uzavretí siedmich dohôd so Švajčiarskou konfederáciou (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 6; Mim. vyd. 11/041, s. 89), a ostatných dohôd, ktoré obsahujú odkaz na nariadenie [č. 1408/71], pokiaľ tieto dohody neboli upravené vzhľadom na toto nariadenie.“

 Nariadenie (ES) č. 987/2009

17      Článok 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1), stanovuje, ako vyplýva z jeho názvu, postup uplatňovania článku 13 nariadenia č. 883/2004.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

18      AFMB, ktorá bola založená 10. mája 2011 na Cypre, uzavrela s dopravnými podnikmi so sídlom v Holandsku dohody o správe vozového parku, na základe ktorých sa zaviazala, že bude za províziu zabezpečovať správu nákladných vozidiel prevádzkovaných týmito podnikmi v rámci ich činností na účet a riziká uvedených podnikov. AFMB uzatvorila na rôzne obdobia od 1. októbra 2011 do 26. mája 2015 pracovné zmluvy s vodičmi medzinárodnej cestnej dopravy s bydliskom v Holandsku. Podľa týchto zmlúv bola AFMB označená ako zamestnávateľ týchto zamestnancov a cyperské pracovné právo bolo vyhlásené za príslušné právo.

19      Podľa zistení vnútroštátneho súdu pred uzatvorením týchto pracovných zmlúv dotknutí vodiči medzinárodnej cestnej dopravy nikdy nebývali ani nepracovali na Cypre. Počas plnenia týchto zmlúv naďalej bývali v Holandsku a v mene uvedených dopravných podnikov vykonávali svoju činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, prípadne aj v jednom alebo vo viacerých štátoch Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO). Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu tiež vyplýva, že počas tohto obdobia títo vodiči cestnej dopravy nevykonávali v Holandsku podstatnú časť svojich činností. Okrem toho niektorí boli predtým zamestnancami tých istých podnikov.

20      AFMB požiadala podľa článku 16 nariadenia č. 987/2009 Svb, aby potvrdila, že na vodičov medzinárodnej cestnej dopravy, s ktorými uzatvorila uvedené pracovné zmluvy, sa podľa článku 13 nariadenia č. 883/2004 nevzťahuje holandská právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia, pokiaľ ide o isté obdobie. V tejto súvislosti predovšetkým uviedla, že príslušná cyperská inštitúcia nemôže vydať osvedčenia A1 pre týchto vodičov cestnej dopravy, pokiaľ Svb nepotvrdí, že holandská právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia sa na nich nevzťahuje.

21      Rozhodnutiami prijatými v októbri 2013 Svb vyhlásila holandskú právnu úpravu v oblasti sociálneho zabezpečenia za uplatniteľnú na vodičov cestnej dopravy a vydala v tomto zmysle osvedčenia A1.

22      Tieto rozhodnutia boli po tom, čo AFMB podala sťažnosť, potvrdené rozhodnutiami Svb, ktoré prijala v júli 2014.

23      AFMB a určitý počet vodičov cestnej dopravy, ktorí s ňou uzavreli pracovné zmluvy, podali proti týmto posledným uvedeným rozhodnutiam Svb žalobu na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko). Rozsudkom z 25. marca 2016 uvedený súd túto žalobu zamietol.

24      AFMB a časť týchto vodičov cestnej dopravy podali odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

25      V nadväznosti na tento opravný prostriedok bol pozastavený dialóg a zmierovací postup, ktorý v súvislosti s osvedčeniami A1 vydanými poisťovňou Svb začala príslušná cyperská inštitúcia v súlade s rozhodnutím A1 správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia z 12. júna 2009 o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia č. 883/2004 (Ú. v. EÚ C 106, 2010, s. 1).

26      V rámci sporu vo veci samej si vnútroštátny súd po prvé kladie otázku, či sa majú vodiči cestnej dopravy dotknutí vo veci samej považovať za „osoby, ktoré patria k personálu“ spoločnosti AFMB alebo dopravných podnikov v zmysle článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a ktorých „zamestnávateľom“ je táto spoločnosť alebo tieto podniky zmysle článku 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004. Tento súd sa teda snaží určiť podnik alebo podniky, ktorým sa má priznať postavenie zamestnávateľa uvedených vodičov na účely uplatnenia týchto ustanovení, ako aj kritériá, ktoré treba na tieto účely zohľadniť. Táto otázka má rozhodujúci význam pre spor vo veci samej, keďže umožní zistiť vnútroštátnu právnu úpravu v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatniteľnú na týchto vodičov.

27      V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že nariadenia č. 1408/71 a 883/2004 nedefinujú pojem „zamestnávateľ“, ani na tieto účely neodkazujú na vnútroštátne právne predpisy.

28      Tento súd sa však domnieva, že existujú mnohé skutočnosti svedčiace v prospech výkladu práva Únie v tom zmysle, že v prípade, o aký ide vo veci samej, sa má dopravným podnikom priznať postavenie zamestnávateľa vodičov cestnej dopravy, ale poznamenáva, že takýto výklad má tiež nevýhody, pokiaľ ide o určenie príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

29      Po druhé za predpokladu, že by Súdny dvor usúdil, že podnik, ktorý uzavrel pracovné zmluvy s vodičmi cestnej dopravy, akým je AFMB, treba považovať za ich zamestnávateľa, sa vnútroštátny súd pýta na prípadné analogické uplatnenie osobitných podmienok systému vyslania stanoveného nariadeniami č. 1408/71 a 883/2004 na situáciu v prejednávanej veci.

30      Po tretie za predpokladu uvedeného v predchádzajúcom bode a v prípade zápornej odpovede na druhú otázku sa vnútroštátny súd pýta, či také okolnosti, o aké ide vo veci samej, predstavujú zneužitie práva. V tejto súvislosti poznamenáva, že hoci právo Únie v prejednávanej veci zakotvuje slobodu usadiť sa, dopravné podniky vo veci samej a AFMB mali zjavne spoločný cieľ obísť holandskú právnu úpravu a holandské právne predpisy tým, že umelo vytvorili podmienky umožňujúce získať výhodu z práva Únie. V prípade, že sa zistí, že došlo k takémuto zneužitiu, tento súd sa pýta na dôsledky, ktoré by mali byť z toho vyvodené pre vyriešenie sporu vo veci samej.

31      Za týchto podmienok Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      a)      Má sa článok 14 bod 2 písm. a) [nariadenia č. 1408/71] vykladať v tom zmysle, že za okolností, o aké ide v [spore] vo veci samej, sa vodič nákladného vozidla v medzinárodnej doprave vykonávajúci závislú činnosť považuje za osobu, ktorá patrí k cestujúcemu personálu:

i)      dopravného podniku, ktorý dotknutú osobu zamestnal, ktorému je táto osoba v skutočnosti plne k dispozícii na neurčitý čas, ktorého skutočnej právomoci dotknutá osoba podlieha a ktorý skutočne znáša mzdové náklady, alebo

ii)      podniku, ktorý s vodičom nákladnej dopravy formálne uzavrel pracovnú zmluvu a dotknutej osobe vyplácal podľa dohody s dopravným podnikom uvedeným v bode i) mzdu a odvádzal príspevky na sociálne zabezpečenie v členskom štáte, v ktorom sa nachádza sídlo tohto podniku, a nie v členskom štáte, v ktorom sa nachádza sídlo dopravného podniku uvedeného v bode i);

iii)      tak podniku uvedeného v bode i), ako aj podniku uvedeného v bode ii)?

b)      Má sa článok 13 ods. 1 písm. b) nariadenia [č. 883/2004] vykladať v tom zmysle, že za okolností, o aké ide v [spore] vo veci samej, sa za zamestnávateľa vodiča nákladného vozidla v medzinárodnej cestnej doprave vykonávajúceho závislú činnosť má považovať:

i)      dopravný podnik, ktorý dotknutú osobu zamestnal, ktorému je táto osoba v skutočnosti k dispozícii bez obmedzenia na neurčitý čas, ktorého skutočnej právomoci dotknutá osoba podlieha a ktorý skutočne znáša mzdové náklady, alebo

ii)      podnik, ktorý s vodičom nákladnej dopravy formálne uzavrel pracovnú zmluvu a dotknutej osobe vyplácal podľa dohody s dopravným podnikom uvedeným v bode i) mzdu a odvádzal príspevky na sociálne zabezpečenie v členskom štáte, v ktorom sa nachádza sídlo tohto podniku, a nie v členskom štáte, v ktorom sa nachádza sídlo dopravného podniku uvedeného v bode i);

iii)      tak podnik uvedený v bode i), ako aj podnik uvedený v bode ii)?

2.      V prípade, že za okolností, o aké ide v [spore] vo veci samej, sa za zamestnávateľa považuje podnik uvedený v prvej otázke písm. a) bode ii) a prvej otázke písm. b) bode ii):

Platia osobitné podmienky, za ktorých sa zamestnávatelia ako agentúry dočasného zamestnávania a iní sprostredkovatelia môžu odvolávať na výnimky zo zásady štátu zamestnania upravené v článku 14 bode 1 písm. a) nariadenia [č. 1408/71] a článku 12 nariadenia [č. 883/2004], tiež analogicky v plnom rozsahu alebo sčasti v [spore] vo veci samej na účely uplatnenia článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia [č. 1408/71] a článku 13 ods. 1 písm. b) nariadenia [č. 883/2004]?

3.      V prípade, že za okolností, o aké ide v [spore] vo veci samej, sa za zamestnávateľa považuje podnik uvedený v prvej otázke písm. a) bode ii) a prvej otázke písm. b) bode ii), a v prípade zápornej odpovede na druhú otázku:

Predstavujú skutočnosti a [charakteristiky sporu vo veci samej] situáciu, ktorá sa má považovať za zneužitie práva Únie alebo zneužitie práva EZVO? Aké následky z toho prípadne plynú?“

 O prejudiciálnych otázkach

 Úvodné pripomienky

32      Česká, cyperská, rakúska vláda a vláda Spojeného kráľovstva spochybňujú uplatniteľnosť ratione temporis nariadenia č. 1408/71 na spor vo veci samej z dôvodu, že všetky dotknuté obdobia činnosti nasledovali po tom, čo bolo toto nariadenie nahradené nariadením č. 883/2004. Domnievajú sa, že Súdny dvor by preto mal odpovedať na položené otázky len v rozsahu, v akom sa týkajú nariadenia č. 883/2004.

33      V tejto súvislosti treba uviesť, ako vyplýva z bodu 18 tohto rozsudku, že všetky obdobia, počas ktorých vodiči cestnej dopravy vo veci samej mali so spoločnosťou AFMB uzavretú pracovnú zmluvu, nasledovali po 1. máji 2010, keď bolo nariadenie č. 1408/71 zrušené a nahradené nariadením č. 883/2004.

34      Z toho vyplýva, že posledné uvedené nariadenie sa uplatňuje na situáciu vodičov cestnej dopravy vo veci samej, ktorí vykonávali svoju profesijnú činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch.

35      Pokiaľ ide o vodičov cestnej dopravy, ktorí vykonávali svoju profesijnú činnosť súčasne v jednom alebo vo viacerých členských štátoch a zároveň v jednom alebo vo viacerých štátoch EZVO, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 90 nariadenia č. 883/2004 bolo nariadenie č. 1408/71 naďalej v účinnosti a jeho právne účinky boli zachované najmä na účely Dohody o Európskom hospodárskom priestore a dohody medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na druhej strane o voľnom pohybe osôb dovtedy, pokým neboli uvedené dohody zmenené podľa nariadenia č. 883/2004. Toto posledné uvedené nariadenie sa pritom po týchto zmenách stalo uplatniteľným až od 1. apríla 2012 vo Švajčiarskej konfederácii a od 1. júna 2012 na Islande, v Lichtenštajnsku a Nórsku.

36      Z toho vyplýva, že nariadenie č. 1408/71 bolo v týchto štátoch EZVO ešte účinné počas niektorých období, o ktoré ide vo veci samej, a že ak vodiči cestnej dopravy vykonávali svoju činnosť na území jedného z týchto štátov počas období predchádzajúcich jednému z týchto dátumov, čo musí preskúmať vnútroštátny súd, je toto nariadenie uplatniteľné v tomto rozsahu.

37      Za týchto podmienok s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky užitočné odpovede je nutné v kontexte prejednávanej veci zohľadniť tak nariadenie č. 1408/71, ako aj nariadenie č. 883/2004.

 O prvej otázke

38      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 14 bod 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a článok 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľom vodiča medzinárodnej cestnej dopravy v zmysle týchto ustanovení je dopravný podnik, ktorý tohto vodiča zamestnal, tento vodič mu je skutočne plne k dispozícii, uvedený vodič podlieha jeho skutočnej právomoci a skutočne znáša zodpovedajúce mzdové náklady, alebo podnik, s ktorým uvedený vodič cestnej dopravy uzavrel pracovnú zmluvu a vypláca mu mzdu na základe dohody uzavretej s dopravným podnikom.

39      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že táto otázka má svoj pôvod v nezhode medzi účastníkmi konania vo veci samej, pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatniteľnú na vodičov medzinárodnej cestnej dopravy, ktorí uzavreli pracovnú zmluvu so spoločnosťou AFMB, ale vykonávajú svoju činnosť na účet dopravných podnikov dotknutých vo veci samej. Svb sa totiž domnieva, že iba tieto dopravné podniky so sídlom v Holandsku sa majú kvalifikovať ako zamestnávatelia týchto vodičov, takže holandská právna úprava sa na týchto vodičov uplatňuje, zatiaľ čo AFMB a uvedení vodiči cestnej dopravy sa domnievajú, že AFMB sa má kvalifikovať ako zamestnávateľ a že vzhľadom na to, že jej sídlo sa nachádza na Cypre, uplatňuje sa na nich cyperská právna úprava.

40      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71, ktorá zahŕňa článok 14 bod 2 písm. a) tohto nariadenia, ako aj ustanovenia hlavy II nariadenia č. 883/2004, ktorá zahŕňa článok 13 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia, predstavujú ucelené a jednotné systémy kolíznych noriem. Cieľom týchto ustanovení je totiž nielen vyhnúť sa súčasnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplývať, ale aj zabrániť tomu, aby osoby, na ktoré sa vzťahuje niektoré z týchto nariadení, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia, ak by neexistovala právna úprava, ktorá by sa na ne vzťahovala (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. februára 2017, Tolley, C‑430/15, EU:C:2017:74, bod 58, a z 25. októbra 2018, Walltopia, C‑451/17, EU:C:2018:861, bod 41).

41      Ak sa teda na osobu vzťahuje osobná pôsobnosť nariadenia č. 1408/1971 alebo nariadenia č. 883/2004, ako je definované v článku 2 každého z týchto nariadení, je pravidlo jedinej uplatniteľnej právnej úpravy uvedené tak v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, ako aj v článku 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 v zásade uplatniteľné a príslušná právna úprava sa určí v súlade s ustanoveniami hlavy II jedného z týchto nariadení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. februára 2017, Tolley, C‑430/15, EU:C:2017:74, bod 59, a z 25. októbra 2018, Walltopia, C‑451/17, EU:C:2018:861, bod 42).

42      Na tieto účely článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 zakotvujú zásadu, podľa ktorej sa na osobu vykonávajúcu na území členského štátu závislú činnosť vzťahujú právne predpisy tohto štátu.

43      Táto zásada je však v prvom z týchto ustanovení formulovaná v zmysle, „pokiaľ články 14 až 17 [nariadenia č. 1408/71] neustanovujú inak“, a v druhom z týchto ustanovení ako „s výhradou článkov 12 až 16“ nariadenia č. 883/2004. V určitých osobitných situáciách by totiž jasné a jednoduché uplatnenie uvedenej zásady mohlo viesť k riziku, že tak pracovník, ako aj zamestnávateľ a inštitúcie sociálneho zabezpečenia sa nevyhnú administratívnym komplikáciám, ktoré by mohli byť prekážkou výkonu voľného pohybu osôb, na ktoré sa vzťahuje uvedené nariadenie, ale naopak, by samo vyvolalo takéto komplikácie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2017, X, C‑570/15, EU:C:2017:674, bod 16, ako aj zo 6. februára 2018, Altun a i., C‑359/16, EU:C:2018:63, bod 31).

44      Medzi tieto osobitné situácie patrí situácia uvedená v článku 14 bode 2 nariadenia č. 1408/71 a článku 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, pokiaľ ide o osobu, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

45      Konkrétne v súlade s článkom 14 bodom 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 osoba, ktorá patrí k cestujúcemu personálu podniku, ktorý na účet iného podniku alebo na svoj vlastný účet prevádzkuje medzinárodnú prepravu tovaru po ceste a má svoje sídlo na území členského štátu, podlieha právnym predpisom tohto druhého štátu, ak táto osoba, ako je to v prípade vodičov cestnej dopravy vo veci samej, na ktorých je toto nariadenie uplatniteľné, nie je zamestnaná najmä na území členského štátu, v ktorom má bydlisko, kedy by sa ňu vzťahovala právna úprava členského štátu, v ktorom má bydlisko.

46      Samotný článok 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 v písmene b) bode i) stanovuje, že osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch a nevykonáva podstatnú časť tejto činnosti v členskom štáte svojho bydliska, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom má podnik alebo zamestnávateľ sídlo alebo miesto podnikania, ak je zamestnaná podnikom alebo zamestnávateľom. Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že osoba môže patriť do pôsobnosti tohto článku 13 len pod podmienkou, že obvykle vykonáva značnú časť svojej činnosti na území dvoch alebo viacerých členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2017, X, C‑570/15, EU:C:2017:674, body 18 a 19). Ako vyplýva zo spisu, ktorým disponuje Súdny dvor, táto podmienka je v prípade vodičov cestnej dopravy splnená.

47      Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že všetky dopravné podniky dotknuté vo veci samej, majú sídlo v Holandsku. Pokiaľ ide o AFMB, tento súd zdôrazňuje, že jej sídlo treba považovať za sídlo nachádzajúce sa na Cypre, takže je potrebné vychádzať z tohto predpokladu.

48      Za týchto podmienok a ako to v podstate poznamenal vnútroštátny súd, výklad pojmu „osoba, ktorá patrí k… personálu podniku“ v zmysle článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a pojmu „zamestnávateľ“ v zmysle článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004, ktorý treba v tomto kontexte chápať ako pojem „podnik“, použitý tým istým ustanovením tohto posledného uvedeného nariadenia, má rozhodujúci význam na účely určenia vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatniteľnej na vodičov cestnej dopravy vo veci samej.

49      V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že tieto nariadenia na účely určenia významu uvedených pojmov vôbec neodkazujú na vnútroštátne právne predpisy alebo prax.

50      Z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti pritom vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou (rozsudok z 19. marca 2020, Compañía de Tranvías de La Coruña C‑45/19, EU:C:2020:224, bod 14 a citovaná judikatúra).

51      Keďže pojmy uvedené v bode 48 tohto rozsudku majú rozhodujúcu úlohu pri zisťovaní vnútroštátnej právnej úpravy uplatniteľnej v oblasti sociálneho zabezpečenia na základe kolíznych noriem stanovených tak v článku 14 nariadenia č. 1408/71, ako aj v článku 13 nariadenia č. 883/2004, autonómny výklad týchto pojmov je o to dôležitejší, ako to v podstate uviedol generálny advokát v bode 39 svojich návrhov, z dôvodu pravidla jedinej uplatniteľnej právnej úpravy, pripomenutého v bode 41 tohto rozsudku, podľa ktorého sa má za uplatniteľnú považovať právna úprava len jedného členského štátu.

52      Pokiaľ ide v prvom rade o použité pojmy, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je potrebné zohľadniť ich obvyklý význam v bežnom jazyku, keďže ani v nariadení č. 1408/71, ani v nariadení č. 883/2004 sa nenachádza nijaká definícia, ktorá zodpovedá pojmom „osoba, ktorá patrí k personálu… podniku“ v zmysle článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a „zamestnávateľ“ v zmysle článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004 (pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2014, Deckmyn a Vrijheidsfonds, C‑201/13, EU:C:2014:2132, bod 19, ako aj citovanú judikatúru).

53      Pokiaľ ide o bežný význam týchto pojmov, treba poznamenať, že vzťah medzi „zamestnávateľom“ a jeho „personálom“ vo všeobecnosti predpokladá existenciu vzťahu podriadenosti medzi nimi.

54      Ďalej, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patria pojmy uvedené v bode 48 tohto rozsudku, treba najprv pripomenúť, že uplatnenie systému pravidiel kolíznych noriem zavedeného nariadeniami, do ktorých spadajú tieto pojmy, závisí len od objektívnej situácie, v ktorej sa nachádza dotknutý zamestnanec (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2015, Fischer‑Lintjens, C‑543/13, EU:C:2015:359, bod 38 a citovanú judikatúru).

55      Okrem toho v rámci výkladu nariadení v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré predchádzali nariadeniu č. 883/2004, a najmä výkladu ustanovení týkajúcich sa kolíznych noriem v prípade vyslania pracovníkov, ktoré sú obsiahnuté v článku 13 písm. a) nariadenia Rady (EHS) č. 3 z 25. septembra 1958 o sociálnom zabezpečení migrujúcich pracovníkov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 1958, 30, s. 561), potom v článku 14 bode 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, Súdny dvor v podstate rozhodol, že podnikom, pre ktorý pracovník „zvyčajne pracuje“ v zmysle uvedených ustanovení, je podnik, ktorého právomoci tento pracovník podlieha, keďže táto podmienka vyplýva zo všetkých okolností dotknutého zamestnania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 1967, van der Vecht, 19/67, EU:C:1967:49, s. 457, a z 10. februára 2000, FTS, C‑202/97, EU:C:2000:75, bod 24).

56      Súdny dvor predovšetkým rozhodol, že podnik, ktorý vyslal zamestnanca na územie iného členského štátu, aby tam vykonával prácu pre iný subjekt, treba považovať za jediného zamestnávateľa tohto pracovníka, a to najmä vzhľadom na kontinuitu vzťahu podriadenosti medzi uvedeným pracovníkom a týmto zamestnávateľom počas celého trvania zamestnania, takže túto prácu treba považovať za prácu vykonávanú pre tento podnik v zmysle článku 13 písm. a) nariadenia č. 3. Súdny dvor spresnil, že tento vzťah podriadenosti vyplýva najmä zo skutočnosti, že dotknutý podnik poskytuje tomuto istému zamestnancovi mzdu a môže ho prepustiť z dôvodu pochybení, ktorých by sa dopustil pri výkone svojej práce pri užívateľskom subjekte (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 1970, Manpower, 35/70, EU:C:1970:120, body 17, 18 a 20).

57      Súdny dvor tiež zdôraznil, že pri posudzovaní, či sa na pracovníka vzťahuje pojem „osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov“ v zmysle článku 14 bodu 2 nariadenia č. 1408/71, pričom ide o pojem, ktorý sa v súčasnosti nachádza v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, treba zohľadniť prípadnú existenciu rozdielu medzi informáciami uvedenými v predmetných pracovných zmluvách na jednej strane a spôsobom, akým sa v praxi plnia záväzky vyplývajúce z týchto pracovných zmlúv na druhej strane (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11, EU:C:2012:606, bod 41).

58      Súdny dvor konkrétne spresnil, že dotknutá inštitúcia môže okrem znenia zmluvných dokumentov prípadne zohľadniť aj skutočnosti, akými sú napríklad spôsob, akým sa v minulosti pracovné zmluvy tohto druhu medzi zamestnávateľom a zamestnancom v praxi vykonávali, okolnosti, za ktorých boli tieto zmluvy uzatvorené, a všeobecnejšie, povaha a spôsoby výkonu činností predmetným podnikom, pokiaľ tieto skutočnosti môžu objasniť skutočnú povahu predmetnej činnosti (rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11, EU:C:2012:606, bod 45).

59      Súdny dvor dodal, že hoci sa na základe iných relevantných skutočností než zmluvných dokumentov zdá, že situácia zamestnanca sa v skutočnosti líši od opisu v týchto dokumentoch, povinnosť správne uplatniť nariadenie č. 1408/71 znamená, že dotknutej inštitúcii prináleží, aby bez ohľadu na znenie týchto zmluvných dokumentov vychádzala pri svojich zisteniach zo skutočnej situácie zamestnanca (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe, C‑115/11, EU:C:2012:606, bod 46).

60      Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 52 až 59 tohto rozsudku treba, pokiaľ ide o pojmy uvedené v bode 48 tohto rozsudku, zohľadniť objektívnu situáciu, v ktorej sa nachádza dotknutý zamestnanec, a všetky okolnosti jeho zamestnania.

61      V tomto kontexte hoci uzavretie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a podnikom môže byť ukazovateľom existencie vzťahu podriadenosti medzi týmto zamestnancom a týmto podnikom, táto okolnosť sama osebe nedovoľuje dospieť k rozhodujúcemu záveru o existencii takéhoto vzťahu. Na účely takéhoto záveru je totiž ešte potrebné zohľadniť nielen informácie formálne obsiahnuté v pracovnej zmluve, ale aj spôsob, akým si v praxi plnia svoje záväzky tak zamestnanec, ako aj predmetný podnik v rámci tejto zmluvy. Bez ohľadu na znenie zmluvných dokumentov je teda potrebné určiť subjekt, ktorého skutočnej právomoci zamestnanec podlieha, ktorý v skutočnosti znáša príslušné mzdové náklady a ktorý má skutočnú právomoc prepustiť tohto zamestnanca.

62      Treba uviesť, že výklad uvedený v bodoch 60 a 61 tohto rozsudku potvrdzujú ciele sledované ustanoveniami uvedenými v bode 48 tohto rozsudku, ako aj všeobecnejšie nariadeniami č. 1408/71 a 883/2004 ako celku.

63      V tejto súvislosti je nutné pripomenúť, že cieľom nariadenia č. 1408/71 je zaručiť voľný pohyb zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb v rámci Európskej únie a pritom v plnej miere rešpektovať charakteristické vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2006, Piatkowski, C‑493/04, EU:C:2006:167, bod 19). Rovnako, ako vyplýva najmä z jeho odôvodnení 1 a 45, cieľom nariadenia č. 883/2004 je zabezpečiť koordináciu medzi vnútroštátnymi systémami sociálneho zabezpečenia členských štátov, aby sa zabezpečil účinný výkon voľného pohybu osôb, a tak prispieť k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnávania osôb, ktoré sa pohybujú v rámci Únie (rozsudok z 13. júla 2017, Szoja, C‑89/16, EU:C:2017:538, bod 34). Toto posledné uvedené nariadenie aktualizovalo a zjednodušilo pravidlá obsiahnuté v nariadení č. 1408/71, pričom sa zachoval cieľ uvedeného nariadenia (rozsudok zo 6. júna 2019, V, C‑33/18, EU:C:2019:470, bod 41 a citovaná judikatúra).

64      Ako vyplýva z bodov 42 až 44 tohto rozsudku, článok 14 bod 2 nariadenia č. 1408/71 spadá do tohto cieľa, keďže stanovuje pravidlá odchyľujúce sa od pravidla členského štátu zamestnania stanoveného v článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia práve s cieľom vyhnúť sa komplikáciám, ktoré by inak mohli vyplývať z uplatnenia tohto posledného uvedeného pravidla na situácie, ktoré zahŕňajú výkon činností v dvoch alebo viacerých členských štátoch. To isté platí pre článok 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ktorý zjednodušil pravidlá uvedené v článku 14 bode 2 nariadenia č. 1408/71, pričom jeho cieľom je, tak ako v prípade tohto posledného uvedeného ustanovenia, vyhnúť sa týmto komplikáciám.

65      Z tohto hľadiska majú odchylné pravidlá stanovené v ustanoveniach uvedených v bode 48 tohto rozsudku zabezpečiť, aby sa v súlade s pravidlom jedinej uplatniteľnej právnej úpravy pripomenutým v bode 41 tohto rozsudku na zamestnancov vykonávajúcich činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch vzťahovali právne predpisy len jedného členského štátu tak, že sa na tieto účely stanovia hraničné ukazovatele, ktoré zohľadnia objektívnu situáciu týchto pracovníkov s cieľom uľahčiť ich voľný pohyb.

66      Výklad pojmov použitých v týchto ustanoveniach, ktorý by nezohľadňoval objektívnu situáciu zamestnanca, ale by sa výlučne zakladal na formálnych úvahách, ako je uzavretie pracovnej zmluvy, by pritom viedol k tomu, že podniky by mohli presunúť miesto, ktoré sa má považovať za relevantné na účely určenia uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, bez toho, aby takýto presun v skutočnosti bol súčasťou cieľa spočívajúceho v zabezpečení skutočného výkonu voľného pohybu pracovníkov.

67      Okrem toho, ak by sa podnikom umožnilo presunúť miesto, ktoré sa má považovať za relevantné na účely určenia uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, a to spôsobom uvedeným v predchádzajúcom bode, mohla by sa opomenúť skutočnosť, ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 54 tohto rozsudku, že kolízne normy upravené najmä v článku 14 bode 2 nariadenia č. 1408/71 a článku 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 nezávisia od slobodného výberu zamestnanca, podnikov alebo príslušných vnútroštátnych orgánov, ale od objektívnej situácie, v ktorej sa tento zamestnanec nachádza.

68      Je nesporné, že systém zavedený každým z týchto nariadení je len systémom koordinácie právnych úprav členských štátov v oblasti sociálneho zabezpečenia, a nie harmonizáciou uvedených právnych úprav. Pre tento systém je pritom charakteristické, že pretrvávajú rozdiely medzi systémami sociálneho zabezpečenia členských štátov, najmä pokiaľ ide o výšku príspevkov na sociálne zabezpečenie odvádzaných z dôvodu výkonu danej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. januára 1986, Pinna, 41/84, EU:C:1986:1, bod 20, ako aj z 9. marca 2006, Piatkowski, C‑493/04, EU:C:2006:167, bod 20 a citovanú judikatúru).

69      Cieľ uvedených nariadení, ako je pripomenutý v bode 63 tohto rozsudku, by však mohol byť ohrozený, ak by výklad pojmov uvedených v bode 48 tohto rozsudku viedol k uľahčeniu možnosti podnikov využívať čisto umelé postupy v snahe použiť právnu úpravu Únie len s cieľom získať výhodu z rozdielov existujúcich medzi vnútroštátnymi systémami. Takéto použitie tejto právnej úpravy by konkrétne mohlo vyvíjať tlak smerom nadol na systémy sociálneho zabezpečenia členských štátov a v konečnom dôsledku prípadne na úroveň ochrany poskytovanej členskými štátmi.

70      Napokon predchádzajúce úvahy nemožno spochybniť tvrdením, podľa ktorého sa tieto pojmy musia zakladať výlučne na kritériu existencie pracovnej zmluvy, keďže toto kritérium, ktoré je jednoduché overiť, prináša výhody z hľadiska právnej istoty, keďže umožňuje zaručiť lepšiu predvídateľnosť uplatniteľného systému sociálneho zabezpečenia.

71      Ako totiž správne uviedla holandská vláda, práve výklad uvedených pojmov prostredníctvom kritérií, ktorých cieľom je určiť skutočnú situáciu dotknutého pracovníka, umožňuje zabezpečiť dodržiavanie zásady právnej istoty.

72      Navyše tak nariadenia č. 1408/71 a 574/72, ako aj nariadenia č. 883/2004 a 987/2009 stanovujú mechanizmy informovania a spolupráce, ktorých cieľom je zabezpečiť správne uplatňovanie ustanovení uvedených v bode 48 tohto rozsudku.

73      Na jednej strane okrem skutočnosti, že článok 84a nariadenia č. 1408/71 ukladá inštitúciám a osobám, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, článok 12a nariadenia č. 574/72 stanovuje najmä pravidlá týkajúce sa výmeny informácií na účely uplatnenia článku 14 bodu 2 nariadenia č. 1408/71.

74      Na druhej strane možnosti a povinnosti vzájomného informovania a spolupráce stanovené nariadením č. 883/2004 pre inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, ako sú tie, ktoré sú uvedené v článku 76 uvedeného nariadenia, a postup na uplatnenie článku 13 toho istého nariadenia, stanovený v článku 16 nariadenia č. 987/2009, majú za cieľ umožniť dotknutým inštitúciám a osobám, aby mali k dispozícii informácie potrebné na zabezpečenie správneho uplatnenia pojmu „zamestnávateľ“ v rámci určenia uplatniteľnej právnej úpravy podľa článku 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004.

75      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že na účely tak článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71, ako aj článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004 musí byť vodič medzinárodnej cestnej dopravy považovaný za zamestnanca, ktorého nezamestnáva podnik, s ktorým formálne uzavrel pracovnú zmluvu, ale dopravný podnik, ktorého skutočnej právomoci podlieha, ktorý skutočne znáša príslušné mzdové náklady a má skutočnú právomoc prepustiť ho.

76      V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že dotknutí vodiči cestnej dopravy boli počas období, o ktoré ide vo veci samej, viazaní so spoločnosťou AFMB pracovnými zmluvami, v ktorých bola AFMB označená ako zamestnávateľ týchto zamestnancov a cyperské pracovné právo bolo vyhlásené za uplatniteľné.

77      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že títo vodiči cestnej dopravy, ktorí si počas týchto období stále ponechali svoje bydlisko v Holandsku, boli pred uzatvorením pracovných zmlúv so spoločnosťou AFMB vybraní samotnými dopravnými podnikmi a po uzavretí uvedených zmlúv vykonávali svoju profesijnú činnosť na účet a riziko týchto dopravných podnikov. Okrem toho hoci „dohody o správe vozového parku“ uzavreté medzi uvedenými dopravnými podnikmi a spoločnosťou AFMB zverovali spoločnosti AFMB správu nákladných vozidiel a AFMB bola poverená správou miezd, z informácií vnútroštátneho súdu vyplýva, že skutočnú mzdovú povinnosť mali prostredníctvom provízie vyplatenej spoločnosti AFMB dopravné podniky dotknuté vo veci samej. Okrem toho rozhodnutie dopravného podniku, že už nebude využívať služby vodiča cestnej dopravy, spravidla viedlo k okamžitému prepusteniu tohto vodiča spoločnosťou AFMB, takže s výhradou overenia vnútroštátnym súdom dopravný podnik disponoval skutočnou právomocou na prepúšťanie.

78      Napokon treba dodať, že časť vodičov cestnej dopravy bola pred uzatvorením pracovných zmlúv so spoločnosťou AFMB už zamestnaná dopravným podnikom a v súlade s konštatovaniami vnútroštátneho súdu „každodenný priebeh činností sa po formálnom zásahu spoločnosti AFMB do vzťahu medzi [vodičmi cestnej dopravy] a [týmito podnikmi] nezmenil alebo len sotva zmenil“, pričom títo vodiči boli v skutočnosti naďalej k dispozícii bez obmedzenia a podliehali právomoci uvedených podnikov.

79      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že bez ohľadu na právnu úpravu Únie, ktorá sa vzťahuje na vodičov cestnej dopravy, a to nariadenie č. 1408/71 alebo nariadenie č. 883/2004, títo vodiči sa zdajú byť osobami, ktoré počas dotknutých období patrili k personálu dopravného podniku a tieto podniky boli ich zamestnávatelia v zmysle článku 14 bodu 2 písm. a) tohto prvého nariadenia a článku 13 ods. 1 písm. b) druhého nariadenia, takže sa zdá, že právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorá sa na nich uplatňuje, je holandská právna úprava, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

80      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 14 bod 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 883/2004 sa majú vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľom vodiča medzinárodnej cestnej dopravy v zmysle týchto ustanovení je podnik, ktorého skutočnej právomoci tento vodič podlieha, ktorý skutočne znáša zodpovedajúce mzdové náklady a disponuje skutočnou právomocou prepustiť ho, a nie podnik, s ktorým uvedený vodič cestnej dopravy uzavrel pracovnú zmluvu a ktorý je formálne v tejto zmluve uvedený ako zamestnávateľ tohto istého vodiča.

 O druhej a tretej otázke

81      Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú a tretiu otázku.

 O trovách

82      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 14 bod 2 písm. a) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 631/2004 z 31. marca 2004, ako aj článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa majú vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľom vodiča medzinárodnej cestnej dopravy v zmysle týchto ustanovení je podnik, ktorého skutočnej právomoci tento vodič podlieha, ktorý skutočne znáša zodpovedajúce mzdové náklady a disponuje skutočnou právomocou prepustiť ho, a nie podnik, s ktorým uvedený vodič cestnej dopravy uzavrel pracovnú zmluvu a ktorý je formálne v tejto zmluve uvedený ako zamestnávateľ tohto istého vodiča.

Podpisy


*      Jazyk konania: holandčina.