Language of document : ECLI:EU:C:2020:611

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 6. augusta 2020(1)

Vec C195/20 PPU

XC

Trestné konanie

za účasti:

Generalbundesanwalt beim Bundesgerichtshof

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač a postupy odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Článok 27 ods. 2 a 3 – Zásada špeciality – Rozsah – Trestné stíhanie vyžiadanej osoby za iné trestné činy, než sú trestné činy, pre ktoré bola odovzdaná – Následnosť dvoch európskych zatykačov vydaných tým istým členským štátom pre rôzne trestné činy – Právne účinky spojené s dobrovoľným odchodom z územia členského štátu, ktorý vydal prvý európsky zatykač, a s núteným návratom na jeho územie na základe druhého európskeho zatykača“






I.      Úvod

1.        Na základe článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV(2), ktorý upravuje takzvanú zásadu „špeciality“, sa odovzdaná osoba nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.

2.        V prejednávanej veci bol portugalskými orgánmi obžalovaný prvýkrát odovzdaný nemeckým orgánom na základe európskeho zatykača. Po výkone trestu dobrovoľne opustil územie Nemecka. Následne bol predmetom druhého európskeho zatykača, na základe ktorého ho talianske orgány odovzdali nemeckým orgánom. Talianske orgány súhlasili s neuplatnením zásady špeciality na účely trestného stíhania za skutky, o ktoré ide vo veci samej. Obžalovaný tvrdí, že tento súhlas mali dať portugalské orgány ako orgány, ktoré vykonali prvý európsky zatykač.

3.        V prejednávanej veci sa má teda Súdny dvor v podstate vyjadriť k podmienkam uplatňovania zásady špeciality v osobitnom kontexte dobrovoľného odchodu osoby, na ktorú bol vydaný prvý európsky zatykač, z územia členského štátu, ktorý vydal tento zatykač, po ktorom nasledoval nútený návrat tejto osoby na základe druhého európskeho zatykača: treba mať za to, že taká osoba, napriek jej dobrovoľnému odchodu, naďalej požíva ochranu priznanú zásadou špeciality na základe prvého európskeho zatykača? Prípadne sa má skôr vychádzať z toho, že, z dôvodu dobrovoľného opustenia územia štátu, v ktorom bol vydaný prvý zatykač, možno zásadu špeciality prípadne posudzovať len na základe druhého európskeho zatykača, pričom súhlas s rozšírením trestného stíhania prináleží len orgánom vykonávajúcim tento druhý zatykač?

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

4.        Podľa článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584:

„Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.“

5.        Z článku 8 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia vyplýva, že európsky zatykač musí obsahovať určité informácie, najmä „charakter a skutkovú podstatu trestného činu“ a „opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný“.

6.        Podľa článku 13 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia:

„Ak zatknutá osoba oznámi, že súhlasí s odovzdaním, a ak je prípustné, vyjadrí vzdaním sa nároku na ‚osobitné konanie‘ uvedené v článku 27 ods. 2, sa dá pred vykonávacím súdnym orgánom, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu.“

7.        Článok 27 toho istého rámcového rozhodnutia patrí do jeho kapitoly 3, nazvanej „Účinky odovzdania“. Týka sa prípadného stíhania (dotknutej osoby) za iné trestné činy a znie takto:

„1.      Každý členský štát môže oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady, že vo svojich vzťahoch s inými členskými štátmi, ktoré urobia rovnaké oznámenie, bol daný súhlas k trestnému stíhaniu, odsúdeniu alebo zadržaniu s cieľom vykonania trestu alebo ochranného opatrenia pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred odovzdaním príslušnej osoby, s výnimkou trestného činu, pre ktorý bola táto osoba odovzdaná, ak v osobitnom prípade vykonávajúci súdny orgán neuvedie inak vo svojom rozhodnutí o odovzdaní.

2.      S výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.

3.      Odsek 2 sa neuplatní v nasledujúcich prípadoch:

a)      ak osoba, ktorá mala možnosť opustiť územie členského štátu, do ktorého bola odovzdaná, tak neurobila počas 45 dní od jej prepustenia, alebo sa vrátila na toto územie po tom, ako ho opustila;

b)      trestný čin, ktorý nie je sankcionovaný trestom odňatia slobody alebo ochranným opatrením;

c)      trestné stíhanie, ktoré nemá za následok uplatnenie opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu;

d)      ak by osoba mohla podliehať trestu alebo opatreniu, ktoré nezahŕňa pozbavenie slobody, najmä finančnému trestu alebo opatreniu, ktoré ho nahrádza, ak trest alebo opatrenie mohlo mať za následok obmedzenie jej osobnej slobody;

e)      ak osoba súhlasila s odovzdaním, ak je prípustné, v rovnakom čase ako sa vzdala nároku na ‚specialty rule‘ [zásadu špeciality – neoficiálny preklad], v súlade s článkom 13;

f)      ak sa osoba po odovzdaní výslovne zriekla nároku na ‚specialty rule‘ [zásadu špeciality – neoficiálny preklad] so zreteľom na určené trestné činy, ktoré predchádzali jej odovzdaniu. Zrieknutie sa urobí pred príslušnými súdnymi orgánmi vydávajúceho členského štátu [členského štátu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] a zaznamená sa v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi tohto štátu. Zrieknutie sa formuluje tak, aby bolo jasné, že osoba sa súhlasu [nároku – neoficiálny preklad] vzdala dobrovoľne a pri plnom vedomí si následkov. Za týmto účelom osoba má právo na právneho zástupcu;

g)      ak vykonávajúci súdny orgán, ktorý osobu odovzdal, dá svoj súhlas v súlade s odsekom 4.

4.      Žiadosť o súhlas sa predloží vykonávajúcemu súdnemu orgánu doplnená o informáciu uvedenú v článku 8 ods. 1 a prekladom uvedeným v článku 8 ods. 2. Súhlas sa dá, ak trestný čin, pre ktorý je požadovaný, podlieha odovzdaniu v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Súhlas sa odmietne z dôvodov uvedených v článku 3 a inak môže sa odmietnuť iba z dôvodov uvedených v článku 4. Rozhodnutie sa prijme najneskôr do 30 dní po prijatí žiadosti.

Pre prípady uvedené v článku 5 vydávajúci členský štát [členský štát, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] musí poskytnúť záruky, ktoré sú tam uvedené.“

B.      Nemecké právo

8.        Podľa § 83h Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen (zákon o medzinárodnej justičnej spolupráci v trestných veciach), ktorým sa prebralo rámcové rozhodnutie 2002/584:

„1.      Osoby odovzdané členským štátom na základe európskeho zatykača nesmú:

(1)      byť trestne stíhané, odsúdené alebo podrobené opatreniu obmedzujúcemu osobnú slobodu pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý boli odovzdané, alebo;

(2)      byť odovzdané ďalej, premiestnené alebo odsunuté do tretieho štátu.

2.      Odsek 1 sa neuplatní, ak:

(1)      odovzdaná osoba, ktorá mala možnosť opustiť územie pôsobnosti tohto zákona, tak neurobila počas 45 dní od jej prepustenia, alebo sa vrátila na toto územie po tom, ako ho opustila,

(2)      trestný čin nie je sankcionovaný trestom odňatia slobody alebo ochranným alebo nápravným opatrením obmedzujúcim osobnú slobodu,

(3)      trestné stíhanie nemá za následok uplatnenie opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu,

(4)      je odovzdaná osoba podrobená výkonu trestu alebo ochranného alebo nápravného opatrenia, ktoré nezahŕňa pozbavenie slobody, aj keby tento trest alebo opatrenie mohli mať za následok obmedzenie osobnej slobody, alebo,

(5)      sa toho dožiadaný členský štát alebo odovzdaná osoba vzdali.

3.      Vyhlásenie odovzdanej osoby o vzdaní sa uskutočnené po odovzdaní musí byť zapísané do zápisnice sudcu alebo štátneho zástupcu. Vyhlásenie o vzdaní sa je neodvolateľné. Odovzdávaná osoba o tom musí byť poučená.“

III. Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálna otázka

9.        Obžalovaný bol v Nemecku postupne trestne stíhaný v troch prípadoch týkajúcich sa troch rozdielnych trestných činov: obchodovanie s omamnými látkami (skutky A), sexuálne zneužívanie maloletej osoby spáchané v Portugalsku (skutky B) a potom znásilnenie s priťažujúcimi okolnosťami a lúpež, rovnako spáchané v Portugalsku (skutky C).

10.      Obžalovaný bol v prvom rade trestne stíhaný za obchodovanie s omamnými látkami v nie malom rozsahu (skutky A). Dňa 6. októbra 2011 ho za tieto skutky odsúdil Amtsgericht Niebüll (Okresný súd Niebüll, Nemecko) na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a deviatich mesiacov. Výkon tohto trestu bol podmienečne odložený.

11.      Potom bolo v roku 2016 v Nemecku začaté trestné stíhanie obžalovaného za trestný čin sexuálneho zneužívania maloletej osoby spáchaný v Portugalsku (skutky B). Dňa 23. augusta 2016 Staatsanwaltschaft Hannover (Prokuratúra Hannover, Nemecko) vydala z tohto dôvodu európsky zatykač (ďalej len „prvý európsky zatykač“). Tribunal da Relação de Évora (Odvolací súd Évora, Portugalsko) povolil odovzdanie obžalovaného nemeckým súdnym orgánom za uvedený trestný čin. Obžalovaný sa pri tejto príležitosti nevzdal uplatnenia zásady špeciality. Dňa 22. júna 2017 portugalské orgány odovzdali obžalovaného do Spolkovej republiky Nemecko. Následne v tejto krajine v celosti vykonal trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a troch mesiacov, na ktorý bol odsúdený za sexuálne zneužívanie maloletej osoby. V auguste 2018 mu bol uložený sociálno‑súdny dohľad (Führungsaufsicht) v trvaní 5 rokov. Počas tohto obdobia sa musel raz za mesiac dostaviť k svojmu probačnému úradníkovi.

12.      Počas výkonu trestu vzťahujúceho sa na sexuálne zneužívanie maloletej osoby (skutky B) bol zrušený podmienečný odklad výkonu trestu uloženého v roku 2011 zo strany Amtsgericht Niebüll (Okresný súd Niebüll) za obchodovanie s omamnými látkami (skutky A). Dňa 22. augusta 2018 Staatsanwaltschaft Flensburg (Prokuratúra Flensburg, Nemecko) požiadala Tribunal da Relação de Évora (Odvolací súd Évora), aby upustil od uplatňovania zásady špeciality a aby súhlasil s výkonom trestu uloženého Amtsgericht Niebüll (Okresný súd Niebüll).

13.      Vzhľadom na to, že Tribunal da Relação de Évora (Odvolací súd Évora) neodpovedal, 31. augusta 2018 bol obžalovaný prepustený na slobodu. Dňa 18. septembra sa potom obžalovaný presunul do Holandska a neskôr do Talianska. Dňa 19. septembra vydala Staatsanwaltschaft Flensburg (Prokuratúra Flensburg) na obžalovaného európsky zatykač na účely výkonu rozsudku Amtsgericht Niebüll (Okresný súd Niebüll) za skutky A (ďalej len „druhý európsky zatykač“).

14.      Dňa 27. septembra 2018 bol obžalovaný zadržaný v Taliansku. Dňa 10. októbra 2018 talianske orgány súhlasili s jeho odovzdaním. Dňa 18. októbra bol obžalovaný odovzdaný nemeckým orgánom.

15.      Napokon 5. novembra 2018 vydal Amtsgericht Braunschweig (Okresný súd Braunschweig, Nemecko) vnútroštátny zatykač (Untersuchungshaftbefehl) na účely vyšetrovania tretieho prípadu, ktorého sa obžalovaný zúčastnil (skutky C) a ktorého skutkové okolnosti nastali 2. septembra 2005, konkrétne znásilnenia a lúpeže americkej štátnej príslušníčky vo veku 72 rokov v Portugalsku v Praia da Luz. Práve táto posledná vec viedla k podaniu tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

16.      Dňa 12. decembra 2018 Staatsanwaltschaft Braunschweig (Prokuratúra Braunschweig, Nemecko) požiadala taliansky vykonávajúci orgán, aby tiež súhlasil so stíhaním obžalovaného za skutky znásilnenia a lúpeže, o ktoré ide vo veci samej (skutky C). Corte d’appello di Milano (Odvolací súd Miláno, Taliansko) tejto žiadosti vyhovel 22. marca 2019.

17.      Obžalovaný bol umiestnený do vyšetrovacej väzby v Nemecku od 23. júla 2019 do 11. februára 2020 na základe vnútroštátneho zatykača uvedeného v bode 15 vyššie. Počas tohto obdobia rozsudkom zo 16. decembra 2019 Landgericht Braunschweig (Krajinský súd Braunschweig, Nemecko) odsúdil obžalovaného za trestný čin znásilnenia s priťažujúcimi okolnosťami a lúpeže spáchanými v Portugalsku v roku 2005 (skutky C). Uložil mu súhrnný trest odňatia slobody na 7 rokov, ktorý zohľadňuje rozsudok Amtsgericht Niebüll (Okresný súd Niebüll) z roku 2011. Celková dĺžka vyšetrovacej väzby, v ktorej sa obžalovaný nachádzal v Taliansku, bola započítaná do súhrnného trestu. Navyše 21. januára 2020 súhlasil portugalský vykonávajúci orgán s výkonom súhrnného trestu odňatia slobody, ktorý uložil Amtsgericht Niebüll (Okresný súd Niebüll) za skutky A.

18.      Obžalovaný je vo výkone trestu od 12. februára 2020 z dôvodu výkonu trestu, ktorý v roku 2011 uložil Amtsgericht Niebüll (Okresný súd Niebüll) za skutky A. Na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), teda na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, podal obžalovaný proti rozsudku Landgericht Braunschweig (Krajinský súd Braunschweig) opravný prostriedok „Revision“. Spochybňuje najmä platnosť konania, ktoré viedlo k vyhláseniu tohto rozsudku vzhľadom na zásadu špeciality stanovenú v článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584. Keďže portugalské orgány nesúhlasili s trestným stíhaním za skutky znásilnenia a lúpeže spáchané v Portugalsku (skutky C), nemecké orgány neboli oprávnené stíhať obžalovaného a procesné úkony, ako je vnútroštátny zatykač vydaný Amtsgericht Braunschweig (Okresný súd Braunchweig) 5. novembra 2018, sú teda nezákonné.

19.      Podľa vnútroštátneho súdu otázka, či vnútroštátny zatykač vydaný na účely vyšetrovania obstojí, alebo naopak musí byť zrušený, závisí od odpovede na otázku, či boli nemecké orgány oprávnené stíhať obžalovaného za znásilnenie s priťažujúcimi okolnosťami a lúpež spáchané v Portugalsku v roku 2005 (skutky C).

20.      Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 27 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia [2002/584] vykladať v tom zmysle, že zásada špeciality nebráni opatreniu obmedzujúcemu osobnú slobodu pre skutok spáchaný pred odovzdaním, ktorý je odlišný od skutku, ktorý je dôvodom odovzdania osoby, v prípade, ak osoba po odovzdaní dobrovoľne opustila územie členského štátu, ktorý vydal zatykač, neskôr ju iný vykonávajúci členský štát na základe ďalšieho európskeho zatykača znova odovzdal na územie členského štátu, ktorý vydal zatykač, a tento druhý vykonávajúci členský štát udelil súhlas na stíhanie, odsúdenie a vykonanie trestu pre tento iný skutok?“

IV.    O naliehavom konaní na Súdnom dvore

21.      Vnútroštátny súd požiadal o prejednanie predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého konania upraveného v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu tohto návrhu uviedol, že položená prejudiciálna otázka sa týka výkladu rámcového rozhodnutia patriaceho do hlavy V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Uviedol tiež, že v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania bol obžalovaný vo väzbe na účely výkonu trestu uloženého Amtsgericht Niebüll (Okresný súd Niebüll) za obchodovanie s omamnými látkami (skutky A). Aj keby mal byť obžalovaný predčasne prepustený, zostal by napriek tomu vo väzbe na základe vnútroštátneho zatykača vydaného Amtsgericht Braunschweig (Okresný súd Braunschweig) na účely vyšetrovania skutkov znásilnenia a lúpeže spáchaných v Portugalsku (skutky C). Samotná zákonnosť tohto pozbavenia slobody je pritom podmienená platnosťou konania, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku Landgericht Braunschweig (Krajinský súd Braunschweig), o ktorý ide vo veci samej, za skutky C. V prípade jeho neplatnosti musí byť obžalovaný prepustený na slobodu.

22.      Štvrtá komora Súdneho dvora sa 25. mája 2020 rozhodla vyhovieť tomuto návrhu.

23.      Písomné pripomienky predložil obžalovaný, Generalbundesanwalt beim Bundesgerichtshof (Generálny prokurátor pri Bundesgerichtshof, ďalej len „generálny prokurátor“), nemecká vláda a Európska komisia. Všetci vyššie uvedení, ako aj Írsko predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. júla 2020.

V.      Analýza

24.      Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Začnem analýzou zásady špeciality z hľadiska znenia, kontextu a účelu článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584. Zameriam sa najmä na určenie účinkov, ktoré má dobrovoľný odchod dotknutej osoby z územia členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač, na uplatnenie zásady špeciality a všeobecnejšie na postup odovzdávania (A). Potom vysvetlím, čo vyžaduje zásada špeciality za predpokladu, že dotknutá osoba bola opätovne odovzdaná pri príležitosti druhého európskeho zatykača do členského štátu, ktorý vydal zatykač za takých okolností, o aké ide vo veci samej (B).

A.      Zásada špeciality a účinky spojené s dobrovoľným opustením územia členského štátu, ktorý vydal zatykač

25.      V prejednávanej veci bol obžalovaný na základe prvého európskeho zatykača vydaného Nemeckom a vykonaného Portugalskom odovzdaný na nemecké územie, kde vykonal trest uložený za činy uvedené v tomto európskom zatykači (sexuálne zneužívanie maloletej osoby, skutky B). Po prepustení z väzenia bol umiestnený pod sociálno‑súdny dohľad, ale nebol mu uložený zákaz opustiť nemecké územie. Obžalovaný dobrovoľne odišiel z Nemecka, aby sa najprv presunul do Holandska, a potom do Talianska. Na základe druhého európskeho zatykača vydaného nemeckými orgánmi, bol týmto orgánom znovu odovzdaný talianskymi orgánmi na účely výkonu trestu, na ktorý bol predtým odsúdený za obchodovanie s omamnými látkami (skutky A). Uvedené orgány tiež neskôr súhlasili s neuplatnením zásady špeciality tým, že umožnili stíhať obžalovaného v Nemecku za skutky znásilnenia s priťažujúcimi okolnosťami a lúpeže spáchanými v Portugalsku pred jeho prvým odovzdaním (skutky C). Za tieto skutky je obžalovaný v súčasnosti predmetom opatrenia spojeného s odňatím slobody (Untersuchungshaft) súvisiaceho s rozsudkom, ktorý napáda.

26.      Svojou jedinou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aké sú právne dôsledky spojené jednak s dobrovoľným odchodom osoby odovzdanej tomuto štátu na základe prvého európskeho zatykača z územia členského štátu, ktorý európsky zatykač vydal, a jednak s núteným návratom tejto osoby na základe druhého európskeho zatykača.

27.      Začnem prvým bodom: aké sú účinky dobrovoľného opustenia územia štátu, ktorý vydal európsky zatykač, osobou, ktorá bola tomuto štátu odovzdaná na základe zásady špeciality?

28.      Podľa obžalovaného a Írska takáto okolnosť nemá vplyv na uplatnenie zásady špeciality. Obžalovaný sa nevzdal tejto zásady tým, že dobrovoľne opustil nemecké územie. Zásada špeciality sa naďalej uplatňuje, keďže na jednej strane obžalovaný bol v čase opustenia nemeckého územia ešte predmetom sociálno‑súdneho dohľadu na základe skutkov B a keďže na druhej strane sa na nemecké územie nevrátil dobrovoľne. Prvé odovzdanie teda stále vyvoláva účinky.

29.      Generálny prokurátor, nemecká vláda, Komisia ako aj vnútroštátny súd zastávajú názor, podľa ktorého dobrovoľný odchod obžalovaného z územia členského štátu, ktorý vydal zatykač, ukončuje prvé konanie o odovzdaní, čo má za následok zánik účinkov zásady špeciality. Záujmy chránené zásadou špeciality už nie sú ovplyvnené vtedy, keď osoba dobrovoľne odíde z členského štátu, do ktorého bola pôvodne odovzdaná. Osoba, ktorá dobrovoľne odíde z členského štátu, ktorý vydal zatykač, sa už nemôže dovolávať ochrany priznanej zásadou špeciality, a to ani v prípade návratu, keďže nový pobyt v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, už nie je dôsledkom predchádzajúceho odovzdania.

30.      Súhlasím s generálnym prokurátorom, nemeckou vládou, Komisiou a vnútroštátnym súdom. Podľa môjho názoru je zásada špeciality neoddeliteľne spojená s výkonom konkrétneho európskeho zatykača, v rámci ktorého bola „aktivovaná“ a možno ju teda posúdiť. Táto zásada je uplatniteľná v súvislosti s týmto zatykačom len v rozsahu, v akom sa dotknutá osoba v dôsledku svojej prítomnosti na území štátu, ktorý vydal zatykač, nachádza pod kontrolou tohto štátu. Len čo teda dotknutá osoba už nepodlieha súdnej právomoci štátu, ktorý tento zatykač vydal, z dôvodu dobrovoľného odchodu z jeho územia, zásada špeciality sa už neplatí.

31.      Takýto výklad vyplýva zo znenia, kontextu a účelu článku 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584.

1.      Doslovný výklad

32.      Podľa článku 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 nemôže byť odovzdaná osoba v zásade stíhaná, odsúdená alebo inak pozbavená slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.

33.      Samotné znenie tohto ustanovenia neposkytuje poznatky, pokiaľ ide o účinky, ktoré má na uplatnenie zásady špeciality dobrovoľný odchod osoby, ktorá bola odovzdaná, z územia členského štátu, ktorý vydal zatykač. Toto znenie však jasne naznačuje, že zásada špeciality úzko súvisí s odovzdaním (v jednotnom čísle)  a následne s výkonom konkrétneho európskeho zatykača. Skutočnosť, že z tejto zásady ťaží „odovzdaná osoba“ totiž znamená, že táto osoba sa musí nachádzať – alebo práve vstupuje – na územie členského štátu, ktorý požiadal o toto odovzdanie na základe európskeho zatykača, alebo sa musí nachádzať prinajmenšom pod skutočnou kontrolou tohto štátu.

34.      Rovnako stále v rovine výkladu textu kapitola 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, do ktorej patrí článok 27, má názov „Účinky odovzdania“. Z tohto názvu tiež vyplýva, že ustanovenia tejto kapitoly upravujú účinky konkrétneho odovzdania na základe daného európskeho zatykača.

2.      Systematický výklad

35.      Pokiaľ ide v prvom rade o systém samotného článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584, z jeho odseku 3 vyplýva, že zásada špeciality sa neuplatní v niekoľkých taxatívne vymedzených prípadoch.(3) Je to tak predovšetkým v prípade súhlasu dotknutej osoby s trestným stíhaním. V takom prípade treba mať za to, že dotknutá osoba týmto súhlasom slobodne súhlasila s tým, že sa podrobí súdnej právomoci členského štátu, ktorý vydal zatykač, pokiaľ ide o iné skutky, hoci to nebola v žiadnom prípade povinná urobiť. Je to tak aj vtedy, keď orgán, ktorý európsky zatykač vykonáva, sám súhlasí s trestným stíhaním.(4) Tento druhý prípad, ktorý je dobre známy v tradičnom práve vydávania osôb, zdôrazňuje tak bilaterálny rozmer, ako aj zohľadnenie suverenity, ktoré sú základom každého európskeho zatykača: práve v prospech členského štátu, ktorý vydal zatykač, sa vykonávajúci členský štát vzdáva výkonu svojej ius puniendi za iné trestné činy ako tie, ktoré boli dôvodom odovzdania.(5)

36.      Napriek ich zjavným rozdielom vykazujú tieto dve skupiny výnimiek rozhodujúci spoločný prvok: súhlas s tým, aby skutky predchádzajúce odovzdaniu, na ktoré sa nevzťahuje predmetný európsky zatykač, podliehali ius puniendi štátu, ktorý vydal tento zatykač. Inými slovami vzdanie sa uplatnenia zásady špeciality, či už z podnetu dotknutej osoby, alebo vykonávajúceho členského štátu má ten účinok, že oprávňuje štát, ktorý vydal zatykač, stíhať a súdiť za iné trestné činy, ako sú tie, pre ktoré došlo k odovzdaniu, osobu, ktorá sa fyzicky nachádza v oblasti jeho súdnej právomoci na základe konkrétneho európskeho zatykača. Z toho vyplýva, že zásada špeciality predstavuje záruku pre odovzdanú osobu dovtedy, pokiaľ sa bude zdržiavať na území členského štátu, ktorý vydal zatykač, a to na základe samotných účinkov tohto zatykača, to znamená jeho donútením.

37.      Pokiaľ ide v druhom rade o systém, ktorý predstavuje rámcové rozhodnutie 2002/584, zo znenia a logiky iných ustanovení vyplýva, že zásady tohto rámcového rozhodnutia sa uplatňujú v rámci jedného a toho istého odovzdania. Podľa článku 1 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia je tak osobitným cieľom, ktorý sleduje európsky zatykač „vydať požadovanú osobu inému členskému štátu [vydanie požadovanej osoby iným členským štátom – neoficiálny preklad] na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia“. Rovnako z článku 8 ods. 1 a z prílohy tohto rámcového rozhodnutia vyplýva, že toto odovzdanie sa týka trestných činov, ktoré sú samy osebe konkrétne, pretože každý európsky zatykač musí uviesť charakter a skutkovú podstatu predmetného trestného činu alebo trestných činov a opísať okolnosti ich spáchania. Teda práve v presnom kontexte odovzdania – teda z toho dôvodu, že sa daná osoba z donútenia nachádza na území členského štátu, ktorý vydal zatykač – európsky zatykač povoľuje tomuto štátu trestne stíhať dotknutú osobu za trestné činy, ktorých sa európsky zatykač týka. Práve v tom istom kontexte sa dotknutá osoba môže dovolávať zásady špeciality. Z toho logicky vyplýva, že túto zásadu možno uplatniť len v konkrétnom a špecifickom rámci jediného odovzdania. Nemožno ju uplatniť prierezovo na základe iného odovzdania po tom, čo dotknutá osoba opustila územie, na ktoré bola pôvodne odovzdaná.(6)

3.      Teleologický výklad

38.      Pokiaľ doslovný a systematický výklad zdôrazňujú úzky vzťah, ktorý má zásada špeciality a prítomnosť osoby vydanej na územie členského štátu, ktorý vydal zatykač, a to v kontexte výkonu konkrétneho európskeho zatykača, ciele sledované touto zásadou, ako aj nástrojom európskeho zatykača preukazujú, že tento vzťah je prerušený v prípade dobrovoľného odchodu osoby z územia členského štátu, ktorý vydal zatykač. Keďže štát nemá voči dotknutej osobe donucovacie prostriedky, samotná zásada špeciality sa na základe tohto odovzdania viac logicky neuplatňuje, respektíve sa deaktivuje.

39.      Pokiaľ ide o funkcie zásady špeciality uvedenej v článku 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, Súdny dvor rozhodol, že táto zásada „súvisí so zvrchovanosťou vykonávajúceho členského štátu a priznáva vyžiadanej osobe právo, aby bola stíhaná, odsúdená alebo inak pozbavená slobody iba pre trestný čin, pre ktorý bola odovzdaná“(7). Zásada špeciality teda v zásade sleduje dva ciele. Po prvé – a tradične v rozsahu, v akom nachádza svoj prvý zdroj v práve vydávania osôb na účely trestného konania(8) – toto pravidlo má za cieľ zachovať zvrchovanosť štátu vykonávajúceho európsky zatykač, pretože tento štát vykonaním tohto zatykača súhlasí s obmedzením (či dokonca so vzdaním sa) výkonu svojej vlastnej zvrchovanosti v trestných veciach v prospech iného členského štátu. Po druhé – a vzhľadom na klasickú koncepciu vydávania pôvodnejšie – cieľom zásady špeciality v práve Únie je zaručiť práva dotknutej osoby. Táto osoba nemôže mať obavy zoči voči prípadným iným trestným stíhaniam za trestné činy predchádzajúce jej odovzdaniu, ktoré neboli výslovne uvedené v predmetnom európskom zatykači. S výhradou výslovného vzdania sa nároku na uplatnenie zásady špeciality musí mať táto osoba možnosť spoliehať sa na to, že nebude stíhaná za iné trestné činy počas celého obdobia jej núteného pobytu na území členského štátu, ktorý vydal zatykač.

40.      Rozhodujúcim spôsobom pre prejednávanú vec z týchto dvoch cieľov vyplýva, že zásada špeciality má za následok obmedzenie trestnej právomoci štátu, ktorý vydal zatykač, a zabránenie tomu, aby tento štát zasahoval do právomocí vykonávajúceho členského štátu a prekračoval svoje oprávnenia voči dotknutej osobe. Členský štát, ktorý vydal zatykač, by sa totiž z rôznych dôvodov mohol pokúsiť stíhať osobu za skutky (ku ktorým podľa tohto predpokladu došlo skôr), ktoré nie sú uvedené v európskom zatykači.(9)

41.      Tieto ciele zásady špeciality treba samy osebe posúdiť vzhľadom na účel sledovaný európskymi zatykačmi. Európske zatykače totiž smerujú k podrobeniu dotknutej osoby potestas členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač, za trestné činy uvedené v zatykači tým, že táto osoba bude nútene dopravená na územie tohto štátu.(10) Keďže zásada špeciality chráni dotknutú osobu proti prípadným pokusom členského štátu, ktorý vydal zatykač, neoprávnene rozšíriť svoju právomoc v trestných veciach, zdá sa, že táto zásada je neoddeliteľne spojená s výkonom konkrétneho európskeho zatykača, ktorého rozsah je presne definovaný.

42.      V dôsledku toho sa zásada špeciality uplatňuje len v rámci odovzdania, a to na základe jeho účinkov tak dlho, ako sa osoba nútene nachádza na území členského štátu, ktorý vydal zatykač.  Dobrovoľné opustenie tohto územia prerušuje väzbu medzi týmto štátom a osobou, ktoré je predmetom odovzdania. Toto konanie dotknutej osoby má za následok jej vyňatie spod potestas tohto štátu. Dotknutá osoba teda už nie je, pri tomto predpoklade, chránená zásadou špeciality uplatniteľnou v rámci pôvodného odovzdania.

43.      V krátkosti, keďže dotknutá osoba slobodne opustila územie členského štátu, ktorý vydal zatykač, začína sa od nuly. To platí pre celý osobitný postup odovzdávania na základe daného európskeho zatykača a nielen pre zásadu špeciality. Cieľom odovzdania je totiž dostať dotknutú osobu na územie členského štátu, ktorý vydal zatykač tak, aby bola v tomto štáte súdená a/alebo v ňom vykonala svoj trest. Len čo sa tento cieľ dosiahne, „cyklus“ odovzdania sa končí. V dôsledku toho sa samotná zásada špeciality v rozsahu, v akom sa uplatňuje v rámci tohto cyklu, logicky stala bezpredmetnou.

B.      Účinky núteného návratu na územie členského štátu, ktorý vydal zatykač

44.      V rámci prejednávanej veci je nesporné, že obžalovaný dobrovoľne opustil nemecké územie po tom, čo vykonal trest, ktorý mu bol uložený za skutky B (sexuálne zneužívanie maloletej osoby) uvedené v európskom zatykači, ktorý viedol k jeho prvému odovzdaniu portugalskými orgánmi. Tým zaniká pôsobnosť zásady špeciality uplatniteľná na základe tohto zatykača na tento cyklus.

45.      Prejednávaná vec sa však netýka len účinkov dobrovoľného odchodu osoby, ktorá bola vydaná do štátu, ktorý vydal zatykač, z územia tohto štátu na zásadu špeciality. Vykazuje druhú osobitosť skutkovej povahy, ktorá, ako sa zdá, je vo svojej podstate pôvodcom pochybností vnútroštátneho súdu: dotknutá osoba je vrátená na územie členského štátu, ktorý vydal zatykač, a to prostredníctvom výkonu druhého európskeho zatykača. Vnútroštátny súd sa tak pýta na dôsledky spojené so skutočnosťou, že obžalovaný bol po jeho odchode predmetom tohto druhého európskeho zatykača, ktorý sám viedol k nútenému návratu obžalovaného na nemecké územie, tentokrát z talianskeho územia.

46.      Je táto skutočnosť takej povahy, aby, tak povediac, „opätovne aktivovala“ zásadu špeciality na základe prvého európskeho zatykača? Za takého predpokladu „opätovnej aktivácie“ by mali nemecké orgány, ktoré vydali zatykač, získať súhlas prvého vykonávajúceho členského štátu (Portugalská republika) s rozšírením trestného stíhania na skutky C, o ktoré ide vo veci samej (znásilnenie s priťažujúcimi okolnosťami a lúpež), keďže na tieto skutky sa vzťahuje druhý európsky zatykač. To je stanovisko, ktoré obhajuje obžalovaný a Írsko, podľa ktorých zásada špeciality naďalej vyvoláva účinky voči Portugalskej republike.

47.      V opačnom prípade by naopak súhlas orgánov vykonávajúcich druhý európsky zatykač (talianske orgány) na také účely postačoval. To je stanovisko, ktoré zastáva generálny prokurátor, nemecká vláda, Komisia, ako aj vnútroštátny súd.

48.      Na to, aby dospeli k týmto opačným záverom, sa všetci účastníci konania vo veľkej miere opierali o článok 27 ods. 3 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584, podľa ktorého zásada špeciality sa už neuplatní vtedy „ak osoba, ktorá mala možnosť opustiť územie členského štátu, do ktorého bola odovzdaná, tak neurobila počas 45 dní od jej prepustenia, alebo sa vrátila na toto územie po tom, ako ho opustila“. Na jednej strane obžalovaný a Írsko v tomto ustanovení vidia zachovanie ochrany uvedenej osoby priznanej zásadou špeciality na základe prvého európskeho zatykača, keďže toto ustanovenie vyžaduje dobrovoľný návrat. Na druhej strane sa zdá, že generálny prokurátor, Komisia a vnútroštátny súd sa zhodne domnievajú, že táto výnimka zo zásady špeciality je uplatniteľná tiež na nútené návraty. Hoci nemecká vláda taký výklad nevylučuje, napriek tomu pochybuje o tom, že by bolo v prejednávanej veci nevyhnutné preskúmanie článku 27 ods. 3 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584.

49.      Podľa môjho názoru nie je v tejto veci relevantné odvolávanie sa na tento článok 27 ods. 3 písm. a). Za okolností, o aké ide vo veci samej, nie je nevyhnutné, a dokonca ani možné vychádzať z uvedeného článku 27 ods. 3 písm. a), aby sa dospelo k záveru, podľa ktorého zásada špeciality na základe prvého európskeho zatykača sa už neuplatňuje.

50.      V prvom rade a predovšetkým, ako vyplýva z predchádzajúcej časti týchto návrhov, nie je za okolností prejednávanej veci nevyhnutné odôvodňovať neuplatniteľnosť zásady špeciality z hľadiska prvého európskeho zatykača článkom 27 ods. 3 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584, keďže táto neuplatniteľnosť vyplýva jednoducho z ukončenia prvého postupu odovzdania, ktoré zo svojej podstaty vyplýva z dobrovoľného odchodu dotknutej osoby z územia členského štátu, ktorý vydal zatykač. Tento odchod totiž prerušil väzbu na územie, ktorá dotknutej osobe umožňuje účinne sa dovolávať ochrany priznanej zásadou špeciality počas celého obdobia jej nútenej prítomnosti na tomto území. Neuplatniteľnosť zásady špeciality na základe prvého európskeho zatykača teda nevyplýva z jednej z výnimiek stanovených v článku 27 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ale zo skutočnosti, že spor teraz prebieha v rámci nového cyklu na základe druhého európskeho zatykača.(11)

51.      V druhom rade a subsidiárne článok 27 ods. 3 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584 je v každom prípade neuplatniteľný v prípade núteného návratu. Hoci sa totiž toto ustanovenie týka len dobrovoľného odchodu dotknutej osoby, jeho uplatnenie si tiež prípadne vyžaduje dobrovoľný návrat na územie členského štátu, ktorý vydal zatykač. Toto ustanovenie totiž svedčí, ako rozhodol Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok West(12), o implicitnom súhlase dotknutej osoby s tým, aby bola podrobená súdnej právomoci členského štátu, ktorý vydal zatykač, teda toho členského štátu, ktorý ju trestne stíhal a prípadne odsúdil za trestné činy uvedené v európskom zatykači. Tento implicitný súhlas je zjavný vtedy, keď sa osoba slobodne rozhodne zostať na danom území, a nie sa z neho vzdialiť (úplne legálne) a vrátiť sa do štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, v ktorom má bydlisko, alebo do akéhokoľvek iného štátu podľa svojho výberu.

52.      Je pravda, že znenie uvedeného článku 27 ods. 3 písm. a) výslovne nezmieňuje dobrovoľnú povahu prípadného návratu dotknutej osoby na územie členského štátu, ktorý vydal zatykač. Obdobne ako obžalovaný a Írsko som však toho názoru, že výraz „sa vrátila na toto územie po tom, ako ho opustila“ naznačuje dobrovoľný a nie nútený návrat,(13) ale zastávam názor, že tento výklad je jediný, ktorý je logický z hľadiska systému a cieľa tohto ustanovenia.(14) Keďže totiž zásada špeciality chráni dotknutú osobu, len pokiaľ sa nachádza z donútenia na území členského štátu, ktorý vydal zatykač, logicky už neplatí vtedy, keď má táto osoba, ak sa tak môžem vyjadriť, slobodu pohybu, a to tak zostať v tomto štáte, ako aj ho opustiť alebo sa do neho vrátiť. Akýkoľvek iný výklad by bol synonymom beztrestnosti, pretože dotknutej osobe by na to, aby prípadne nemala obavy z možného trestného stíhania za predchádzajúce trestné činy, z ktorých ju v čase odovzdania nikto nepodozrieval, stačilo vrátiť sa z donútenia na územie členského štátu, ktorý vydal zatykač. Takýto prístup nemá vôbec zmysel.

53.      Hoci sa teda obžalovaný a Írsko správne domnievajú, že uplatnenie výnimky podľa článku 27 ods. 3 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584 závisí od dobrovoľného návratu, naopak sa mýlia, keď sa domnievajú, že napriek dobrovoľnému odchodu obžalovaného by jeho nútený návrat mal reaktivovať zásadu špeciality na základe prvého odovzdania.

54.      V treťom rade dovolávanie sa – ktoré je nadbytočné – článku 27 ods. 3 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia sa zdá byť spojené so skutkovými okolnosťami prejednávanej veci, hoci tieto skutkové okolnosti sú zdrojom určitého nedorozumenia, pretože vedú na falošnú cestu. Nemali by sme totiž prikladať príliš veľkú váhu okolnosti, ktorá je čisto výsledkom danej situácie, podľa ktorej sa dotknutá osoba vrátila prostredníctvom vykonania druhého európskeho zatykača na územie členského štátu, ktorý vydal prvý európsky zatykač (Nemecko). Predovšetkým by bolo nelogické vyvodiť z toho taký dôsledok, že zásada špeciality tým bola reaktivovaná na základe tohto prvého zatykača.

55.      Nasledujúci príklad jasne ukazuje, že zásadu špeciality nemožno reaktivovať na základe prvého európskeho zatykača v prípade, keď bola dotknutá osoba predmetom nového európskeho zatykača po tom, čo dobrovoľne opustila územie členského štátu, ktorý vydal prvý zatykač. Predstavme si, stále za okolností dobrovoľného odchodu z územia štátu, ktorý vydal prvý zatykač, že by štátom vydania druhého zatykača bola Česká republika, a nie Spolková republika Nemecko. Za tohto predpokladu si vôbec nemožno predstaviť, že by sa české orgány, ktoré vydali zatykač, mali obracať na portugalské orgány s cieľom získať ich súhlas s rozšírením trestného stíhania na skutky, na ktoré sa nevzťahuje európsky zatykač vydaný Českou republikou smerujúci do Talianska a ktoré nastali pred odovzdaním osoby talianskymi orgánmi českým orgánom. V takomto prípade je zrejmé, že jedinými partnermi sú české a talianske orgány. Hoci k predmetným skutkom došlo v Portugalsku a prvé odovzdanie vykonali portugalské orgány (nemeckým orgánom), len čo dotknutá osoba slobodne opustila Nemecko a odišla do Talianska (a nestala sa predmetom žiadosti o odovzdanie zo strany portugalských orgánov), jedine taliansky (vykonávajúci) orgán má právomoc povoliť českým orgánom (vydávajúcim zatykač) rozšírenie rozsahu trestného stíhania v súlade s článkom 27 ods. 3 písm. g) rámcového rozhodnutia 2002/584. Taký výklad je logický a priamo poukazuje na samotné funkcie zásady špeciality, na jej bilaterálny rozmer a na hľadiská suverenity, z ktorých zásada špeciality vychádza, a sú opísané v týchto návrhoch(15): zabrániť tomu, aby štát vydávajúci (konkrétny zatykač, ktorým je dotknutá osoba podrobená jeho potestas) zasahoval do zvrchovanosti členského štátu výkonu (uvedeného konkrétneho zatykača).(16)

56.      V štvrtom a poslednom rade vzhľadom na cieľ zrýchlenia a zjednodušenia súdnej spolupráce medzi členskými štátmi, ktorý sleduje rámcové rozhodnutie 2002/584(17) Súdny dvor rozhodol, že články 27 a 28 tohto rámcového rozhodnutia, keďže stanovujú pravidlá odchyľujúce sa od zásady vzájomného uznávania stanovenej v článku 1 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia, nemožno vykladať spôsobom, ktorý by viedol k neutralizácii cieľa, ktorý sleduje uvedené rámcové rozhodnutie.(18) Rozšírenie rozsahu trestného stíhania tak nemožno sťažovať tým, že by sa orgánu, ktorý vydal druhý európsky zatykač, ukladala povinnosť získať súhlas orgánu, ktorý vykonal prvý európsky zatykač.

57.      Je pravda, že v prejednávanej veci sa zdá byť problém prekonateľný, keďže Spolková republika Nemecko vydala oba európske zatykače. Bolo by to však inak v prípade, keby boli členské štáty, ktoré vydali zatykače, rozdielne. Navyše sa za tohto predpokladu jasne prejavujú nelogické dôsledky prístupu, ktorý obhajuje obžalovaný a Írsko. Vezmime si príklad osoby so záznamom v registri trestov. „Posledný“ členský štát, ktorému bola osoba odovzdaná, by musel počas nasledujúcich rokov žiadať o súhlas všetky členské štáty, ktorým bola táto osoba predtým odovzdaná (nielen jeden, ale možno tri, štyri, päť, či dokonca viac). Vzhľadom na ťažkosti takého úsilia je veľmi pravdepodobné, že daná osoba by požívala skutočnú beztrestnosť za všetky predchádzajúce trestné činy, ktoré neboli zistené v čase vydania prvého európskeho zatykača.

58.      Z vyššie uvedeného vyplýva, že za okolností sporu vo veci samej neukladá zásada špeciality povinnosť získať od štátu vykonávajúceho prvý európsky zatykač súhlas s rozšírením trestného stíhania v rámci druhého európskeho zatykača. Zásada špeciality tak nemá následky na základe prvého európskeho zatykača a návrat dotknutej osoby na územie štátu, ktorý vydal tento zatykač, nemôže túto zásadu reaktivovať.

59.      Na zásadu špeciality sa však možno naďalej plne odvolávať, avšak na základe druhého európskeho zatykača. Práve z hľadiska druhého európskeho zatykača sa teda musí zásada špeciality posúdiť, keďže dotknutá osoba je odteraz v moci štátu, ktorý vydal tento druhý zatykač. To, či je tento štát rovnaký ako štát prvého európskeho zatykača, je irelevantné. Na účely uplatnenia zásady špeciality je relevantná len skutočnosť, že dotknutá osoba podlieha ius puniendi tohto štátu na základe druhého európskeho zatykača.

60.      Ako zdôraznila nemecká vláda, v tejto veci je relevantnou výnimkou zo zásady špeciality teda článok 27 ods. 3 písm. g) rámcového rozhodnutia 2002/584 vzhľadom na druhý európsky zatykač: zásada špeciality sa neuplatňuje „ak vykonávajúci súdny orgán, ktorý osobu odovzdal, dá svoj súhlas v súlade s odsekom 4“. V prejednávanej veci, keďže skutky, o ktoré ide vo veci samej (skutky C), sú predmetom trestného stíhania z dôvodu rozšírenia rozsahu druhého európskeho zatykača, neuplatňovanie zásady špeciality teda vyžaduje súhlas orgánov vykonávajúcich druhý európsky zatykač (v prejednávanej veci talianskych orgánov) tak, aby sa orgánom vydávajúcim tento zatykač (nemecké orgány) umožnilo legálne takéto trestné stíhanie uskutočniť.(19)

61.      Z toho vyplýva, že na otázku položenú vnútroštátnym súdom treba odpovedať tak, že zásada špeciality nebráni opatreniu obmedzujúcemu osobnú slobodu, ktoré bolo prijaté z dôvodu iných skutkov predchádzajúcich prvému odovzdaniu, ako sú tie, ktoré predstavovali dôvod tohto odovzdania, ak osoba, na ktorú bol vydaný prvý európsky zatykač, dobrovoľne opustila územie členského štátu, ktorý vydal zatykač, pokiaľ na základe druhého európskeho zatykača, ktorý bol vydaný po jej odchode, udelili orgány vykonávajúce tento druhý zatykač svoj súhlas s rozšírením trestného stíhania na skutky, ktoré viedli k opatreniu obmedzujúcemu osobnú slobodu, o ktoré ide vo veci samej.

62.      Na záver uvediem dve poznámky.

63.      Po prvé je pravda, že v rozsudku West Súdny dvor rozhodol, že ďalšie odovzdanie osoby na základe článku 28 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 je v zásade podmienené súhlasom členského štátu, ktorý vykonal európsky zatykač, ktorým bola dotknutá osoba odovzdaná.(20) Z tohto rozsudku sa však nemá vyvodzovať, že súhlas orgánu, ktorý vykonal prvý európsky zatykač, je nevyhnutný navyše k súhlasu orgánu, ktorý vykonal druhý zatykač. Na rozdiel od prejednávanej veci sa totiž vec, v ktorej bol vydaný rozsudok West, týkala núteného odchodu z územia štátu, ktorý vydal zatykač, a to osoby, ktorá, pretože sa jej týkali viaceré európske zatykače, bola postupne odovzdaná viacerým členským štátom. V tomto (postupnom) reťazci európskych zatykačov bol ten istý členský štát postupne štátom vydávajúcim a vykonávajúcim zatykače.

64.      V prejednávanej veci takýto reťazec chýba. Talianskej republike nebol obžalovaný odovzdaný zo strany Spolkovej republiky Nemecko. Talianske orgány teda nevďačia nemeckým orgánom (a a fortiori ani portugalským orgánom) za ich právomoc vykonať druhý európsky zatykač. Ide len o následnosť dvoch európskych zatykačov, pričom prvý sa jasne odlišuje od druhého z dôvodu dobrovoľného odchodu obžalovaného z nemeckého územia.

65.      Situácia by bola analogická k veci, v ktorej bol vydaný rozsudok West(21) vtedy a len vtedy, ak by o druhom odovzdaní rozhodli orgány, ktoré vydali prvý zatykač (nemecké orgány) v prospech iného členského štátu, bez toho, aby dotknutá osoba medzičasom slobodne a dobrovoľne opustila nemecké územie. V prejednávanej veci to tak však nebolo.

66.      Po druhé obžalovaný uviedol, že nemohol stratiť výhodu zásady špeciality, keďže stále podliehal sociálno‑súdnemu dohľadu, ktorý mu ukladal povinnosť navštíviť raz mesačne svojho probačného úradníka. Preto ešte v skutočnosti nebol s konečnou platnosťou prepustený v zmysle článku 27 ods. 3 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584.

67.      Toto tvrdenie je v prejednávanej veci irelevantné, keďže uvedený článok 27 ods. 3 písm. a) nie je na skutkové okolnosti prejednávanej veci uplatniteľný. Nezáleží teda na tom, či osoba, ktorá naďalej podlieha sociálno‑súdnemu dohľadu, bola v zmysle tohto ustanovenia prepustená. Osoba, ktorá dobrovoľne odíde z členského štátu, ktorý vydal zatykač, totiž nepotrebuje ochranu priznanú zásadou špeciality, pretože za tohto predpokladu už nie je pod kontrolou členského štátu, ktorý vydal prvý európsky zatykač.(22)

68.      Otázka účinkov sociálno‑súdneho dohľadu by nastala len v prípade jasne odlišného scenára, v ktorom obžalovaný „ktor[ý] [mal] možnosť opustiť územie [Nemecka], tak [neurobil] počas 45 dní od [jeho] prepustenia“(23). V takom prípade by za neexistencie súhlasu portugalských orgánov bolo možné diskutovať o tom, či by sa obžalovaný ešte mohol dovolávať ochrany priznanej zásadou špeciality na základe prvého európskeho zatykača podľa článku 27 ods. 3 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584 z dôvodu probačného opatrenia, ktorému naďalej podlieha. Súdnemu dvoru by teda prináležalo vyjadriť sa k pojmu „prepustenie“. Taká diskusia, o ktorej pojednávanie ukázalo, ako môže byť vášnivá, nie je vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nevyhnutná, keďže obžalovaný po vykonaní svojho trestu za skutky B (sexuálne zneužívanie maloletej osoby) dobrovoľne opustil Nemecko. V prejednávanej veci sa teda zdržím začatia tejto diskusie.

VI.    Návrh

69.      Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:

Zásada špeciality uvedená v článku 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, nebráni opatreniu obmedzujúcemu osobnú slobodu, ktoré bolo prijaté z dôvodu iných skutkov predchádzajúcich prvému odovzdaniu, ako sú tie, ktoré predstavovali dôvod tohto odovzdania, ak osoba, na ktorú bol vydaný prvý európsky zatykač, dobrovoľne opustila územie členského štátu, ktorý vydal zatykač, pokiaľ na základe druhého európskeho zatykača, ktorý bol vydaný po jej odchode, udelili orgány vykonávajúce tento druhý zatykač svoj súhlas s rozšírením trestného stíhania na skutky, ktoré viedli k opatreniu obmedzujúcemu osobnú slobodu, o ktoré ide vo veci samej.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“).


3      Pozri v súvislosti s rôznymi kategóriami výnimiek zo zásady špeciality rozsudok z 1. decembra 2008, Leymann a Pustovarov (C‑388/08 PPU, EU:C:2008:669, body 67 až 73).


4      Článok 27 ods. 3 písm. g) rámcového rozhodnutia 2002/584. Pozri tiež v rámci logiky, ktorá je založená rovnako na zásadnom súhlase štátov so vzdaním sa časti svojej suverenity v trestných veciach, článok 27 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý upravuje všeobecnejšiu výnimku, ktorou každý členský štát môže rozhodnúť, že súhlas na rozšírenie trestného stíhania sa považuje za udelený bez zásahu zo strany vykonávajúceho orgánu alebo dotknutej osoby. Ako uviedla Komisia, táto výnimka nie je v prejednávanej veci relevantná, keďže dotknuté členské štáty ju v tomto zmysle neoznámili.


5      Pokiaľ ide o pojem „iný trestný čin“ ako ten, pre ktorý bola osoba odovzdaná, v zmysle článku 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, pozri rozsudky z 1. decembra 2008, Leymann a Pustovarov (C‑388/08 PPU, EU:C:2008:669, bod 57), ako aj zo 6. decembra 2018, IK (Výkon doplňujúceho trestu) (C‑551/18 PPU, EU:C:2018:991, body 58 až 61).


6      Zmienim však odlišnú situáciu, ktorej sa týka nie článok 27, ale článok 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 (ďalšie odovzdania), ako ho vykladá najmä rozsudok z 28. júna 2012, West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404, bod 80). Pozri v tejto súvislosti body 62 až 64 vyššie.


7      Rozsudky z 1. decembra 2008, Leymann a Pustovarov (C‑388/08 PPU, EU:C:2008:669, bod 44), ako aj z 19. septembra 2018, RO (C‑327/18 PPU, EU:C:2018:733, bod 53).


8      O tejto zásade a rôznych jej funkciách v klasickom medzinárodnom práve pozri najmä MORVILLO, C. J.: Individual Rights and the Doctrine of Speciality: The Deteriorations of the United States v. Rauscher. In: Fordham International Law Journal. 1990, zv. 14, s. 987; BOULOC, B.: Le principe de la spécialité en droit pénal international. In: Mélanges dédiés à Dominique Holleaux. Paris: Litec, 1990, s. 7, ako aj ZAÏRI, A.: Le principe de la spécialité de l’extradition au regard des droits de l’homme. Paris: LGDJ, 1992. Pozri tiež, pokiaľ ide o vlastný kontext európskeho zatykača, LAGODNY, O., ROSBAUD, C.: Speciality rule. In: KEIJZER, N., VAN SLIEDREGT, E. (eds.): The European Arrest Warrant in Practice. The Hague: T.M.C. Asser Press, 2009, s. 265.


9      Treba úprimne priznať, že tento prístup svedčí skôr o vzájomnej nedôvere než o vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi, na ktorej sa má zakladať rámcové rozhodnutie 2002/584 (pozri odôvodnenie 10).


10      Európsky zatykač zostáva donucovacím nástrojom napriek prípadnému súhlasu dotknutej osoby s odovzdaním.


11      Pozri body 42 a 43 vyššie.


12      Rozsudok z 28. júna 2012 (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404, bod 78), v ktorom Súdny dvor podal výklad zrkadlového ustanovenia obsiahnutého v článku 28 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré sa týka ďalších odovzdaní.


13      Iné jazykové verzie, ako je francúzska verzia jasne naznačujú dobrovoľnú povahu návratu dotknutej osoby, najmä verzie v anglickom jazyku „has returned to that territory after leaving it“ a nie „has been returned“; nemeckom jazyku „nach Verlassen dieses Gebiets dorthin zurückgekehrt ist“; talianskom jazyku „ha fatto ritorno dopo averlo lasciato“; španielskom jazyku „haya vuelto a dicho territorio después de haber salido del mismo“ alebo českom jazyku „vrátila‑li se na území tohoto státu poté, co ho opustila“. Tieto rôzne jazykové verzie predpokladajú aktívne rozhodnutie na návrat zo strany dotknutej osoby.


14      Pozri body 39 až 42 vyššie.


15      Pozri body 35 a 39 vyššie.


16      Ešte absurdnejší scenár by bol taký, v ktorom by Portugalská republika vydala druhý európsky zatykač s cieľom „získať späť“ dotknutú osobu na to, aby bola súdená v Portugalsku za skutky C. Portugalské orgány vydávajúce druhý európsky zatykač by sa teda mali obrátiť na portugalské orgány vykonávacie prvý európsky zatykač s cieľom získať právo na rozšírenie rozsahu trestného stíhania?


17      Pozri najmä rozsudky z 1. decembra 2008, Leymann a Pustovarov (C‑388/08 PPU, EU:C:2008:669, bod 42); z 28. júna 2012, West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404, bod 56), ako aj zo 6. decembra 2018, IK (Výkon doplňujúceho trestu) (C‑551/18 PPU, EU:C:2018:991, bod 38).


18      Rozsudok z 28. júna 2012, West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404, bod 77).


19      Pokiaľ nebola účinne uplatnená žiadna ďalšia výnimka upravená v článku 27 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.


20      Rozsudok z 28. júna 2012, West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404, bod 80).


21      Rozsudok z 28. júna 2012 (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404).


22      V prejednávanej veci nebolo prednesené žiadne tvrdenie o zaslaní rozhodnutia o uložení dohľadu nemeckými orgánmi orgánom iného členského štátu na účely uznania a dohľadu nad uplatňovaním tohto rozhodnutia. Nebudem sa teda zaoberať prípadným vplyvom rámcového rozhodnutia Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 2008, s. 102).


23      Článok 27 ods. 3 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584.