Language of document : ECLI:EU:C:2020:696

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 10. septembra 2020(1)

Vec C392/19

VG BildKunst

proti

Stiftung Preußischer Kulturbesitz

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské práva a s nimi súvisiace práva v informačnej spoločnosti – Smernica 2001/29/ES – Článok 3 ods. 1 – Pojem ‚verejný prenos‘ – Začlenenie diela chráneného autorským právom postupom transklúzie (framing) – Dielo, ktoré je s povolením nositeľa autorského práva voľne prístupné na webovej stránke držiteľa licencie – Článok 6 – Účinné technologické opatrenia – Smernica 2014/26/EÚ – Kolektívna správa autorských práv a s nimi súvisiacich práv – Článok 16 – Podmienky udeľovania licencií – Ustanovenie zmluvy o prevádzke, ktoré od držiteľa licencie vyžaduje, aby zaviedol účinné technologické opatrenia proti framingu“






 Úvod

1.        Hrdinovia kinematografickej ságy Georgea Lucasa Star Wars (Hviezdne vojny) sa dokázali v „hypervesmíre“ premiestňovať nadsvetelnou rýchlosťou pomocou „hyperpohonu“. Používatelia internetu môžu podobným spôsobom „cestovať“ v „kybervesmíre“ pomocou hypertextových odkazov. Hoci tieto odkazy neprekonávajú fyzikálne zákony tak ako hyperpohon vesmírnych lodí Star Wars (Hviezdne vojny), aj tak predstavujú niekoľko výziev z hľadiska práva a najmä autorských práv. Na tieto výzvy už bolo okrem iného v judikatúre Súdneho dvora čiastočne poukázané. Prejednávaná vec poskytne príležitosť túto judikatúru preskúmať a doplniť.

2.        V súvislosti s internetom sa v skutočnosti odkazuje len na jednu funkciu tejto siete, ktorá je pravdepodobne najpoužívanejšia: World Wide Web, inými slovami web alebo „svetová sieť“. Táto sieť pozostáva z informačných jednotiek a zo zdrojov obsiahnutých na webových stránkach (web page). Webová stránka je dokument napísaný v jazyku HTML (hypertext markup language) a prípadne obsahujúci iné vedľajšie zdroje, najmä obrázky alebo audiovizuálne či textové súbory. Webové sídlo (web site) tvorí štruktúrovaný súbor webových stránok a prípadných ďalších zdrojov uverejnených majiteľom a uložených na jednom alebo viacerých serveroch.

3.        Pri prehliadaní webového sídla si počítač vytvorí spojenie so serverom alebo servermi, na ktorých je toto sídlo uložené, pričom si vyžiada informácie, ktoré toto sídlo tvoria. Kópia týchto informácií je teda (dočasne) zaslaná a zaznamenaná v priebežnej pamäti alebo v „cache pamäti“ počítača. Tieto informácie možno čítať a zobraziť na obrazovke počítača pomocou špeciálneho softvéru, t. j. webového prehliadača.

4.        Každý zdroj na webe, teda každý súbor, webová stránka a webové sídlo, má jedinečný identifikátor nazvaný URL (uniform resource locator), ktorý predstavuje istý druh „internetovej adresy“.(2) Stránka, na ktorú smeruje adresa webovej stránky, je označená ako domovská stránka (home page). Existujú dva spôsoby, ako sa dá pristúpiť k zdroju na základe adresy URL. Prvý spôsob spočíva v zadaní tejto adresy do adresového riadku prehliadača a druhý, ktorý je predmetom prejednávanej veci, v použití hypertextového odkazu.

5.        To, čím je „web splietaný“ (webbing the Web), sú hypertextové alebo hyper odkazy (hypertext links). Umožňujú z jednej webovej stránky priamo pristúpiť k zdrojom nachádzajúcim sa na inej stránke. V skutočnosti sú to práve hypertextové odkazy, ktoré predstavujú samotnú podstatu webu a odlišujú ho napríklad od Alexandrijskej knižnice. Súdny dvor vo svojej judikatúre uznal význam hypertextových odkazov pre fungovanie webu a slobodu prejavu, ku ktorej web prispieva.(3)

6.        Hypertextový odkaz je pokyn, aby prehliadač vyhľadal zdroje na inom webovom sídle. Prostredníctvom jazyka HTML vyjadruje URL adresu cieľového zdroja a text alebo obrázok symbolizujúci odkaz na pôvodnú webovú stránku,(4) a prípadne aj iné prvky, ako napríklad spôsob otvorenia cieľového zdroja na obrazovke. Aby odkaz fungoval, obvykle si vyžaduje aktiváciu (kliknutie).

7.        Jednoduchý odkaz zahŕňa len adresu URL sídla, na ktoré odkazuje, teda jeho domovskú stránku. Po kliknutí na tento odkaz sa táto stránka otvára buď namiesto stránky, kde sa odkaz nachádza, alebo v novom okne. Adresový riadok prehliadača uvádza URL adresu nového sídla, takže užívateľ si je vedomý, že prešiel na iné sídlo. Existujú však aj iné typy odkazov.

8.        Takzvaný „hĺbkový“ odkaz (deep link) nesmeruje na domovskú stránku cieľového sídla, ale na inú stránku tohto sídla, či dokonca k špecifickému zdroju obsiahnutému na tejto stránke, napríklad ku grafickému alebo textovému súboru.(5) Každá stránka a každý zdroj majú totiž jednu URL adresu, ktorú možno v tomto odkaze použiť namiesto samotnej hlavnej adresy sídla. Hĺbkový odkaz ignoruje predpokladané poradie navigácie na cieľové sídlo tak, že obchádza jeho domovskú stránku. Keďže však URL adresa webovej stránky obvykle obsahuje názov sídla, používateľ je vždy informovaný o sídle, ktoré si práve pozerá.

9.        Webová stránka môže obsahovať iné zdroje ako text, najmä grafické alebo audiovizuálne súbory. Tieto súbory nie sú súčasťou dokumentu HTML tvoriaceho stránku, ale sú s ním spojené. Začlenenie týchto zdrojov (embedding) sa vykonáva prostredníctvom osobitných pokynov, ktoré na tento účel obsahuje jazyk HTML. Napríklad, na vloženie obrázku existuje značka „image“ („<img>“).(6) Obvykle sa táto značka používa na to, aby sa na webovú stránku začlenil grafický súbor uložený na tom istom serveri ako táto stránka (lokálny súbor). Na jeho začlenenie na vlastnej webovej stránke bez toho, aby sa musel rozmnožiť, však stačí nahradiť v atribúte „source“ značky „image“ adresu miestneho súboru („relatívna URL“) adresou súboru obsiahnutého na inom webovom sídle („absolútna URL“).(7)

10.      Táto technológia funguje pomocou hypertextového odkazu, teda tak, že prvok, napríklad obrázok, je zobrazený na prehliadači z miesta jeho pôvodného umiestnenia (cieľového webového sídla), teda nie je rozmnožený na serveri sídla, na ktorom sa ukazuje. Začlenený prvok sa však zobrazí automaticky bez toho, aby bolo potrebné kliknúť na akýkoľvek odkaz. Z pohľadu užívateľa je účinok rovnaký ako pri súbore nachádzajúcom sa na tej istej stránke, na ktorej je zobrazený. Tento postup je známy pod názvom inline linking alebo hotlinking.

11.      Framing je technológia, ktorá umožňuje rozdeliť obrazovku na viacero častí, z ktorých každá môže samostatne zobrazovať inú webovú stránku alebo zdroj. Na jednej časti obrazovky tak možno zobraziť pôvodnú webovú stránku a na druhej časti stránku alebo iný zdroj pochádzajúci z inej webovej stránky. Táto iná stránka sa nerozmnoží na serveri podporujúcej lokality, ale pristupuje sa k nej priamo pomocou hĺbkového odkazu. URL adresa cieľovej stránky tohto odkazu je často zakrytá, takže používateľ môže mať dojem, že si prezerá iba jednu webovú stránku, hoci v skutočnosti si prezerá dve (alebo viac).

12.      Framing sa v súčasnosti považuje za zastaraný a v poslednej verzii jazyka HTML (HTML5) sa nepoužil. Nahradil ho inline frame,(8) ktorý umožňuje umiestniť externý zdroj, ako je webové sídlo, webová stránka či dokonca prvok webovej stránky pochádzajúci z inej stránky, do rámca, ktorého rozmery a umiestnenie sú voľne definované autorom predmetnej webovej stránky. Inline frame sa správa ako integrálny prvok tejto stránky, pretože táto technológia na rozdiel od klasického framingu nie je technológiou rozdelenia obrazovky, ale prostriedkom na včlenenie (embedding) externých zdrojov na webovú stránku.

13.      Aby to bolo ešte komplikovanejšie, inline frame možno  definovať ako umiestnenie otvorenia hypertextového odkazu.(9) Týmto spôsobom sa po aktivácii odkazu (kliknutím) cieľový zdroj otvorí v rámci (ktorého okraje sú alebo nie sú na obrazovke viditeľné) na mieste definovanom autorom stránky, ktorá tento odkaz obsahuje.(10)

14.      Môže sa zdať, že tieto manipulácie sú zložité a vyžadujú si dôkladné znalosti v oblasti informatiky, ale veľmi veľa tvorcov webových sídiel a platforiem na zdieľanie obsahu tieto postupy automatizuje, čím umožňuje aj bez takýchto znalostí ľahko vytvárať webové stránky, začleňovať do nich obsah a vytvárať hypertextové odkazy.

15.      Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hypertextové odkazy na predmety chránené autorským právom, ktoré sú voľne sprístupnené verejnosti na internete s povolením nositeľa týchto práv, nepredstavujú akty vyžadujúce súhlas uvedeného nositeľa práv.(11) Novšia judikatúra však vyžaduje, aby sa na túto judikatúru hľadelo z trochu iného uhla. Treba teda určiť, či skutočnosť, že nositeľ autorských práv využíva technologické prostriedky určené na predchádzanie použitiu jeho diela vo forme hypertextových odkazov a prostredníctvom framingu, mení posúdenie z hľadiska autorského práva. Podľa môjho názoru bude tiež potrebné preskúmať problém spojený s tým, keď sa do webových stránok začlenia diela, ktoré pochádzajú z iných webových sídiel (inline linking).

 Právny rámec

 Právo Únie

16.      Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(12) stanovuje:

„1.      Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

3.      Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti, ako je uvedené v tomto článku.“

17.      Článok 6 ods. 1 a 3 smernice 2001/29 stanovuje:

„1.      Členské štáty poskytnú primeranú právnu ochranu proti porušovaniu akýchkoľvek účinných technologických opatrení, ktoré dotknutá osoba vykonáva s vedomím alebo opodstatneným dôvodom znalosti, že sleduje daný cieľ.

3.      Na účely tejto smernice sa výrazom ‚technologické opatrenia‘ rozumie akákoľvek technológia, zariadenie alebo súčiastka, ktorá pri bežnom spôsobe použitia je navrhnutá na to, aby predchádzala konaniu alebo obmedzovala konanie vo vzťahu k dielam alebo iným predmetom ochrany, ktoré nie je povolené nositeľom autorského práva alebo akéhokoľvek iného práva súvisiaceho s autorským právom ustanoveného vnútroštátnym právnym predpisom alebo práva sui generis ustanoveného v kapitole III smernice 96/9/ES[(13)]. Technologické opatrenia sa pokladajú za ‚účinné‘, keď je použitie chráneného diela alebo predmetu ochrany kontrolované nositeľom práv uplatnením kontroly prístupu alebo ochranným procesom, ako je šifrovanie, kódovanie alebo iný prenos diela alebo iného predmetu ochrany, alebo kopírovací kontrolný mechanizmus, ktorý má ochranný cieľ.“

18.      Článok 16 ods. 1 a ods. 2 prvý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ z 26. februára 2014 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu(14) stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby organizácie kolektívnej správy a používatelia viedli rokovania o poskytovaní licencií na práva v dobrej viere. Organizácie kolektívnej správy a používatelia sú povinní si navzájom poskytovať všetky potrebné informácie.

2.      Podmienky poskytovania licencií sú založené na objektívnych a nediskriminačných kritériách. Organizácie kolektívnej správy pri poskytovaní licencií na práva nie sú povinné použiť ako vzor pre iné druhy online služieb podmienky poskytovania licencií dohodnuté s používateľom, ak používateľ poskytuje nový druh online služby, ktorý je verejnosti v Únii prístupný počas obdobia kratšieho ako tri roky.

…“

 Nemecké právo

19.      Právo na verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 je v nemeckom práve upravené v § 19a („sprístupňovanie“) a v § 15 ods. 2 („neurčité právo“ verejného prenosu) zákona Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorských právach a o právach súvisiacich s autorskými právami) z 9. septembra 1965(15) (ďalej len „UrhG“).

20.      Článok 6 ods. 1 smernice 2001/29 bol prebratý do nemeckého práva v § 95a UrhG.

21.      Nakoniec podľa § 34 ods. 1 prvej vety zákona Gesetz über die Wahrnehmung von Urheberrechten und verwandten Schutzrechten durch Verwertungsgesellschaften – Verwertungsgesellschaftengesetz (zákon o správe autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami organizáciami kolektívnej správy práv) z 24. mája 2016(16) (ďalej len „VGG“), ktorý prebral článok 16 ods. 1 a 2 smernice 2014/26, sú organizácie kolektívnej správy práv povinné každému, kto o to požiada, udeliť za primeraných podmienok licenciu na používanie práv, ktorých správa im bola zverená.

 Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie a prejudiciálna otázka

22.      Verwertungsgesellschaft Bild‑Kunst (ďalej len „VG Bild‑Kunst“) je organizácia kolektívnej správy autorských práv v oblasti vizuálnych umení v Nemecku. Stiftung Preußischer Kulturbesitz (ďalej len „SPK“) je nadácia založená podľa nemeckého práva.

23.      SPK je prevádzkovateľom Deutsche digitale Bibliothek (DDB), digitálnej knižnice špecializujúcej sa na kultúru a vedu, ktorá vytvára jednotnú sieť prepájaním nemeckých kultúrnych a vedeckých inštitúcií.

24.      Webové sídlo DDB obsahuje odkazy na digitalizované obsahy uložené na webových portáloch zúčastnených inštitúcií. Samotná DDB ako „digitálny pult“ ukladá iba náhľady (thumbnails), t. j. verzie obrázkov, ktorých veľkosť je v porovnaní s ich pôvodnou veľkosťou zmenšená. Keď používateľ klikne na jeden z výsledkov vyhľadávania, presmeruje ho to na stránku predmetu na sídle DDB, ktorá obsahuje zväčšenú verziu obrázku (440 × 330 pixelov). Kliknutím na tento obrázok alebo použitím funkcie „lupa“ sa v lightboxe zobrazí zväčšená verzia náhľadu s maximálnym rozlíšením 800 × 600 pixelov. Okrem toho tlačidlo „zobraziť predmet na pôvodnej stránke“ obsahuje priamy odkaz na webové sídlo inštitúcie, ktorá tento predmet poskytuje (buď jednoduchý odkaz na jej domovskú stránku, alebo hĺbkový odkaz na stránku predmetu). DDB používa diela s povolením nositeľov autorských práv k týmto dielam.

25.      VG Bild‑Kunst podmieňuje zmluvu o licencii na používanie jej katalógu diel vo forme náhľadov uzavretú s SPK zahrnutím ustanovenia, podľa ktorého sa nadobúdateľ licencie zaväzuje, že vykoná účinné technologické opatrenia na to, aby sa pri používaní diel a predmetov ochrany, na ktoré sa zmluva vzťahuje, zabránilo framingu náhľadov týchto diel alebo predmetov ochrany zobrazených na webovom sídle DDB zo strany tretích osôb.

26.      SPK sa domnievala, že takéto zmluvné ustanovenie nie je z hľadiska autorských práv primerané, a preto podala na Landgericht (Krajinský súd, Nemecko) určovaciu žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že VG Bild‑Kunst bola povinná udeliť SPK predmetnú licenciu bez toho, aby táto licencia podliehala vykonaniu týchto technologických opatrení. Landgericht (Krajinský súd) túto žalobu pôvodne zamietol. Kammergericht (Vyšší krajinský súd, Nemecko) jeho rozsudok na základe odvolania SPK zrušil. Svojím opravným prostriedkom „Revision“ VG Bild‑Kunst navrhuje zamietnuť žalobu SPK.

27.      Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) na jednej strane spresňuje, že podľa § 34 ods. 1 prvej vety VGG sú organizácie kolektívnej správy práv povinné udeliť každej osobe, ktorá o to požiada, licenciu na používanie práv, ktorých správa im bola zverená, za primeraných podmienok. Vnútroštátny súd na druhej strane uvádza, že podľa judikatúry uplatniteľnej v prejednávanej veci sa pripúšťa, že organizácie kolektívnej správy práv sa výnimočne môžu odchýliť od svojej povinnosti a odmietnuť udelenie licencie pod podmienkou, že toto odmietnutie nepredstavuje zneužitie monopolu, a pokiaľ proti žiadosti o licenciu môžu namietať oprávnené a nadradené záujmy. V tejto súvislosti je na určenie existencie objektívne odôvodnenej výnimky potrebné zvážiť záujmy dotknutých osôb s prihliadnutím na účel zákona, ako aj na cieľ, ktorý táto zásadná povinnosť spoločností kolektívnej správy práv sleduje.

28.      Výsledok konania o opravnom prostriedku „Revision“ závisí od toho, či začlenenie diela, ktoré je so súhlasom nositeľa práv dostupné na webovom sídle, akým je webové sídlo DDB, do webového sídla tretej osoby prostredníctvom framingu,  predstavuje verejný prenos diela v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ak obchádza ochranné opatrenia proti framingu, ktoré boli prijaté nositeľom práv alebo ním nariadené držiteľovi licencie. Ak to tak je, dotklo by sa to práv členov VG Bild‑Kunst a táto by mohla platne požadovať zahrnutie povinnosti vykonať technologické opatrenia proti framingu do licenčnej zmluvy so spoločnosťou SPK.

29.      Keďže Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) mal o odpovedi na túto otázku pochybnosti vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa praxe hypertextových odkazov na internete, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Predstavuje začlenenie diela, ktoré je so súhlasom nositeľa práv dostupné na voľne prístupnom webovom sídle, do webového sídla tretej osoby prostredníctvom technológie nazývanej ‚transklúzia‘ (framing) verejný prenos diela v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ak toto začlenenie obchádza ochranné opatrenia proti framingu, ktoré prijal alebo nariadil nositeľ práv?“

30.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 21. mája 2019. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, francúzska vláda, ako aj Európska komisia. Tí istí účastníci konania boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa konalo 25. mája 2020.

 Analýza

31.      Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že začlenenie diela, ktoré je so súhlasom nositeľa práv dostupné na voľne prístupnom webovom sídle, na webové sídlo tretej osoby prostredníctvom framingu, predstavuje verejný prenos diela v zmysle uvedeného ustanovenia, ak toto začlenenie obchádza ochranné opatrenia proti framingu, ktoré prijal alebo nariadil tento nositeľ práv.

32.      Tak vnútroštátny súd, ako aj účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, navrhujú na túto otázku odpovede, ktoré podľa nich vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa posúdenia hypertextových odkazov z hľadiska autorských práv. Ich analýza tejto judikatúry však vedie k protichodným výsledkom. Zatiaľ čo vnútroštátny súd, ako aj VG Bild‑Kunst, francúzska vláda a Komisia navrhujú odpovedať na prejudiciálnu otázku kladne, SPK uvádza závažné argumenty v prospech zápornej odpovede.

33.      Súhlasím s názorom, že odpoveď na prejudiciálnu otázku možno čiastočne vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora. Domnievam sa však, že túto judikatúru je potrebné spresniť na základe analýzy zohľadňujúcej najnovšiu judikatúru, ktorá priamo nesúvisí s hypertextovými odkazmi.

 Judikatúra týkajúca sa hypertextových odkazov

34.      Sprístupnenie diel chránených autorským právom verejnosti na internete patrí do výlučného práva na verejný prenos stanoveného v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(17) Toto právo zahŕňa „akýkoľvek verejný prenos… diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania… diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí“. Dôležitú úlohu zohráva sprístupnenie pre verejnosť na internete, hoci existuje aj „klasický“ prenos.(18)

35.      Otázkou, pokiaľ ide o hypertextové odkazy, je teda to, že ak sa do webovej stránky začlení odkaz na dielo inej osoby, ktoré je k dispozícii aj na internete (konkrétne na webe), predstavuje to verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, teda či začlenenie takéhoto odkazu patrí do výlučného práva nositeľa autorských práv k tomuto dielu.

36.      V rozsudku Svensson a i.(19) Súdny dvor na túto otázku v zásade odpovedal záporne. Súdny dvor v prvom rade konštatoval, že hypertextový odkaz skutočne predstavoval akt prenosu, keďže odkaz poskytoval používateľom priamy prístup k dielu.(20) Tento prenos je určený pre publikum zložené z neurčitého a pomerne veľkého počtu ľudí, teda pre verejnosť.(21)

37.      V druhom rade však Súdny dvor rozhodol, že v prípade diela, ktoré je už na jednom webovom sídle voľne dostupné, verejnosť dotknutá hypertextovým odkazom vloženým na iné webové sídlo nepredstavuje novú verejnosť v porovnaní s verejnosťou pôvodného prenosu. Súdny dvor totiž konštatoval, že cieľovú verejnosť pôvodného prenosu tvorili všetci potenciálni návštevníci voľne prístupného webového sídla, teda všetci používatelia internetu. Všetci títo používatelia teda museli byť nositeľom autorských práv pri prvotnom prenose zohľadnení.(22) Hypertextový odkaz logicky nemohol umožniť prístup k dielu širšiemu okruhu užívateľov.

38.      V prípade sekundárneho prenosu uskutočneného rovnakým technickým prostriedkom ako prvotný prenos (čo je prípad všetkých prenosov na webe), judikatúra Súdneho dvora vyžaduje existenciu novej verejnosti na to, aby tento sekundárny prenos patril pod výlučné právo na verejný prenos stanovené v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(23)

39.      Súdny dvor preto dospel k záveru, že vloženie hypertextového odkazu do webového sídla (podľa znenia predmetného rozsudku „klikateľného odkazu“) na dielo chránené autorským právom, ktoré je už na internete voľne prístupné, si nevyžaduje súhlas nositeľa autorských práv k tomuto dielu.(24) Inak by to mohlo byť len v prípade, ak by odkaz umožňoval obísť opatrenia obmedzujúce prístup k dielu na pôvodnom webovom sídle, pričom v takom prípade by tento odkaz mal za následok rozšírenie verejnosti pôvodného prenosu a sprístupnenie tohto prenosu novej verejnosti.(25)

40.      Táto analýza, pokiaľ ide o hypertextové odkazy používajúce framing, bola zakrátko na to potvrdená.(26)

41.      Následne Súdny dvor spresnil, že vyššie opísaná analýza sa uplatní len vtedy, ak sa pôvodný prenos diela uskutočnil so súhlasom nositeľa autorských práv.(27)

42.      Pokiaľ ide o odkazy na webové sídla, na ktorých sú diela sprístupnené verejnosti bez súhlasu nositeľov autorských práv, Súdny dvor konštatoval, že tieto predstavovali verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ak používateľ, ktorý odkaz vložil, vedel alebo musel vedieť, že tento odkaz smeruje k dielu sprístupnenému verejnosti bez súhlasu vyžadovaného autorským právom.(28) Ak tento používateľ koná s cieľom dosiahnuť zisk, musí sa vychádzať z vyvrátiteľnej domnienky, že túto znalosť mal.(29)

43.      Aby som zhrnul judikatúru týkajúcu sa hypertextových odkazov, ak odkaz smeruje k dielu, ktoré už je verejnosti sprístupnené s povolením nositeľa autorských práv a ku ktorému je voľný prístup, tento odkaz sa nepovažuje za verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, pretože hoci predstavuje akt prenosu, uvedený odkaz je určený verejnosti, ktorá už bola zohľadnená nositeľom autorských práv pri pôvodnom sprístupnení, teda všetkým používateľom internetu.

 Kritická analýza judikatúry týkajúcej sa hypertextových odkazov

44.      Riešenia podľa judikatúry, ktoré som práve pripomenul, nie sú vždy na prvý pohľad zjavné a môžu vyvolať pochybnosti, najmä pokiaľ ide o tri hlavné body: kvalifikácia odkazov ako „aktov prenosu“ (sprístupnenia), zavedenie subjektívneho kritéria znalosti veci do definície pojmu „verejný prenos“ a uplatnenie kritéria novej verejnosti v prípade internetu.(30)

 Kvalifikácia hypertextových odkazov ako „aktov prenosu“

45.      Ako som pripomenul v bode 36 vyššie, Súdny dvor v rozsudku Svensson a i.(31) konštatoval, že hypertextový odkaz na chránené dielo dostupné na internete predstavoval akt prenosu tohto diela na účely uplatnenia práva na verejný prenos upraveného článkom 3 ods. 1 smernice 2001/29. Toto tvrdenie však z technického hľadiska zďaleka nie je evidentné.(32)

46.      Určite nesúhlasím s názorom vyjadreným v tejto súvislosti, podľa ktorého každý akt prenosu musí nevyhnutne znamenať transmisiu alebo retransmisiu diela.(33) Konkrétne najrozšírenejšia forma prenosu na webe, ktorou je sprístupnenie diel verejnosti takým spôsobom, aby k nim mohol mať prístup každý na mieste a v čase, ktoré si individuálne zvolí, nepredpokladá žiaden prenos. V takejto situácii je dielo sprístupnené verejnosti, teda uložené na serveri, ktorý predmetné webové sídlo hostí, pričom verejnosť môže k tomuto webovému sídlu pristúpiť prostredníctvom jeho URL adresy. Určitá forma prenosu diela sa uskutoční až vtedy, keď člen verejnosti získa prístup k uvedenému serveru, pretože tento prístup spustí dočasnú reprodukciu webovej stránky prehliadanej v klientskom počítači.

47.      Súdny dvor však pripomenul, že na to, aby išlo o akt prenosu, stačí, aby bolo dielo verejnosti sprístupnené, pričom nie je rozhodujúce, či k nemu členovia verejnosti skutočne pristupujú.(34) Inak povedané, článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa začína uplatňovať sprístupnením diela verejnosti ešte predtým, ako dôjde ku skutočnému prenosu diela.

48.      To znamená, že v prípade hypertextového odkazu na dielo, ktoré už je na internete voľne dostupné, sa sprístupnenie verejnosti uskutočňuje na pôvodnom webovom sídle. Samotný odkaz je iba pokynom pre webový prehliadač, aby k nemu pristúpil na základe URL adresy, ktorá je súčasťou odkazu. Užívateľ je teda presmerovaný na iné webové sídlo. Pripojenie (a teda prenos diela) sa následne uskutočňuje priamo medzi klientskym počítačom používateľa a serverom (niekedy viacerými servermi), na ktorom je cieľová stránka odkazu uložená, bez akéhokoľvek sprostredkovania stránkou, ktorá obsahuje tento odkaz.(35) Okrem toho URL adresa, na ktorú odkaz smeruje, sa zvyčajne ukáže, keď sa na odkaz klikne pravým klikom (right click). Tento odkaz je teda možné skopírovať do adresového riadka prehliadača na účely prístupu k tomu istému miestu, na ktoré sa vzťahuje hypertextový odkaz. Odkaz iba automatizuje tento postup tým, že umožňuje prístup na iné webové sídlo „jedným klikom“.

49.      Súdny dvor však išiel nad rámec tejto čisto technickej analýzy, keď sa domnieval, že hypertextový odkaz predstavuje akt prenosu, keďže poskytuje „priamy prístup“ k dielu obsiahnutému na inom webovom sídle.(36)

50.      Podľa môjho názoru tento funkčný prístup zohľadňuje aj iné skutočnosti než len automatizáciu vytvorenia pripojenia k cieľovému webovému sídlu. Oveľa dôležitejšie – a v tom spočíva sila hypertextových odkazov ako pilierov architektúry webu – je to, že odkaz obsahuje URL adresu cieľovej webovej stránky a tým zbavuje používateľa nutnosti túto adresu vyhľadať (alebo je tento odkaz výsledkom vyhľadávania uskutočneného používateľom, ako to je obvykle v prípade internetových vyhľadávačov). Určitý zdroj totiž môže byť na internete dostupný, ale prístupný je len za pomoci jeho URL adresy. Ak užívatelia túto adresu nepoznajú, jej dostupnosť je čisto teoretická. Najefektívnejším spôsobom, ako preniesť URL adresu webovej stránky, je vytvoriť hypertextový odkaz na túto stránku. Nie je náhodou, že vyhľadávače, ktoré sú „telefónnymi zoznamami“ webu, používajú techniku hypertextových odkazov.

51.      Práve táto technická schopnosť poskytnúť priamy prístup k dielu špecifikovanému jeho URL adresou (alebo adresou webovej stránky obsahujúcej toto dielo) teda podľa môjho názoru odôvodňuje kvalifikáciu hypertextových odkazov ako „aktov prenosu“ na účely uplatnenia článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

 Subjektívny prvok verejného prenosu

52.      Pripomínam, že pravidlo judikatúry stanovené Súdnym dvorom v rozsudku Svensson a.i(37), podľa ktorého hypertextový odkaz na voľne prístupné dielo na internete nepredstavuje verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, sa uplatní len vtedy, ak bolo dotknuté dielo sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorských práv.

53.      V opačnom prípade, teda ak bolo dielo sprístupnené bez povolenia uvedeného nositeľa práv, je právna situácia, ktorá vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, oveľa zložitejšia. Súdny dvor totiž rozhodol, že v takejto situácii existencia verejného prenosu závisí od toho, či používateľ, ktorý odkaz vložil, vedel alebo musel vedieť, že dielo, na ktoré tento odkaz smeruje, bolo verejnosti sprístupnené bez súhlasu nositeľa autorských práv. V prípade odkazov poskytnutých na účely dosiahnutia zisku sa musí vychádzať z domnienky znalosti veci, pričom táto domnienka je vyvrátiteľná.(38)

54.      Súdny dvor toto rozlišovanie uplatnil s legitímnym cieľom zachovať spravodlivú rovnováhu medzi záujmami nositeľov autorských práv na jednej strane a ochranou záujmov a základných práv používateľov predmetov ochrany na druhej strane.(39) Toto riešenie je však nie celkom ortodoxné z hľadiska všeobecných pravidiel autorského práva najmä v tom, že zavádza subjektívne kritérium (znalosť veci) do vymedzenia objektívneho prvku, t. j. rozsahu aktov podliehajúcich výlučnému právu autora.(40)

 Kritérium novej verejnosti

55.      Hoci sa s uplatnením kritéria novej verejnosti na posúdenie existencie verejného prenosu diel chránených autorským právom počítalo už pred nadobudnutím účinnosti smernice 2001/29,(41) Súdny dvor toto kritérium prevzal až po tom, ako táto smernica nadobudla účinnosť, a to najprv v kontexte retransmisie televíznych vysielaní.(42) Podľa súčasného znenia tohto kritéria sa sekundárny prenos chráneného diela uskutočňovaný tým istým technickým prostriedkom ako prvotný prenos musí týkať novej verejnosti, teda verejnosti, ktorú nositeľ autorského práva pri pôvodnom prenose nezohľadnil, aby mohol byť kvalifikovaný ako „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice a podliehať tak výlučnému právu uvedeného nositeľa práv.(43)

56.      Pri jeho aplikovaní na internet toto kritérium vychádza z postulátu patriaceho pod určitý druh právnej fikcie,(44) podľa ktorého si dielo od jeho sprístupnenia verejnosti na voľný prístup môže pozrieť každý používateľ internetu a na všetkých týchto používateľov sa má hľadieť tak, že nositeľ autorských práv ich zohľadnil ako verejnosť.(45) Ak tu hovorím o právnej fikcii, je to preto, že toto tvrdenie, hoci je teoreticky pravdivé, opomína skutočnosť, že kybervesmír tvorený webom je jednoducho príliš veľký na to, aby niekto mohol poznať, a o to menej pristúpiť ku všetkým jeho zdrojom.

57.      Tento postulát je nielenže založený na umelo vytvorenom a fiktívnom predpoklade, ale tým, že ide nad hranice svojej logiky, spôsobuje zánik práva verejného prenosu, čo je však výslovne vylúčené článkom 3 ods. 3 smernice 2001/29. Ako ukážem nižšie, zdá sa, že judikatúra Súdneho dvora z tohto postulátu už nevychádza.

 Nový výklad judikatúry týkajúcej sa hypertextových odkazov

58.      Táto analýza judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa hypertextových odkazov ma vedie k tomu, aby som bez jej spochybnenia navrhol evolutívny výklad v súlade s najnovšou judikatúrou Súdneho dvora.

59.      Súdny dvor síce pôsobí v rámci klasického terminologického mechanizmu autorského práva, keď definuje akty podliehajúce výlučnému autorskému právu a odlišuje ich od aktov, ktoré mu nepodliehajú, avšak nevytvára teoretické dielo o autorskom práve. Keď má podať výklad práva Únie, v prejednávanej veci smernice 2001/29, hoci abstraktný, teda uplatniteľný erga omnes, ale aj tak na základe konkrétneho sporu, ktorý mu predložil vnútroštátny súd, Súdny dvor musí poskytnúť odpoveď, ktorá vnútroštátnemu súdu umožní rozhodnúť o zodpovednosti účastníka konania za porušenie autorského práva. Musí teda stanoviť podmienky tejto zodpovednosti, a to určite ide nad rámec jednoduchej definície znakov aktu, ktorý patrí do výlučnej právomoci autora. Reštriktívnejší prístup by mohol ohroziť potrebný účinok harmonizácie vykonanej smernicou 2001/29 ponechaním rozhodujúcich prvkov takejto zodpovednosti na posúdenie vnútroštátnych súdov, ktoré je určite nejednotné.(46)

60.      Súdny dvor tak mohol rozhodnúť, že tak sprístupnenie a správa platformy zdieľania chránených diel v rámci siete so vzájomným poskytovaním (peertopeer) na internete, ako aj predaj multimediálneho prehrávača, na ktorom boli vopred nainštalované hypertextové odkazy odkazujúce na webové sídla s voľným prístupom pre verejnosť, na ktorých boli verejnosti sprístupnené diela chránené autorským právom bez povolenia nositeľov tohto práva, patria pod pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernica 2001/29,(47) aj keď v oboch prípadoch sprístupnenie diel verejnosti v skutočnosti nastalo skôr. Súdny dvor však vychádzal z toho, že dotknutý používateľ zohráva pri poskytovaní účinného prístupu k týmto dielam rozhodujúcu úlohu a má plnú znalosť veci.(48)

61.      Tento prístup môže takisto viesť k obmedzeniu zodpovednosti. V odlišnej oblasti autorského práva (presnejšie v oblasti súvisiacich práv) Súdny dvor rozhodol, že právo výrobcu zvukových záznamov povoliť alebo zakázať rozmnožovanie svojho zvukového záznamu, ktoré je uznané v článku 2 písm. c) smernice 2001/29, tomuto nedovoľuje, aby bránil tomu, že tretia osoba použije zvukovú vzorku jeho zvukového záznamu na účely zahrnutia tejto vzorky do iného zvukového záznamu, ak je do neho táto vzorka zahrnutá v pozmenenej a nerozpoznateľnej forme,(49) aj keď samozrejme každé použitie vzorky zvukového záznamu si vyžaduje jeho rozmnoženinu.

62.      Pokiaľ ide o hypertextové odkazy, prístup Súdneho dvora zameraný na vymedzenie podmienok zodpovednosti za porušenie autorských práv vysvetľuje najmä zavedenie subjektívneho prvku do analýzy aktu, ktorý môže byť zdrojom tohto porušenia.(50)

63.      Kritérium novej verejnosti, ktoré, ako som pripomenul, umožnilo Súdnemu dvoru dospieť k záveru, že hypertextové odkazy si v zásade nevyžadujú súhlas nositeľa autorských práv,(51) treba podľa môjho názoru chápať podľa rovnakej logiky.

64.      Pripomínam, že podľa tohto kritéria sekundárny verejný prenos, ktorý používa rovnakú technológiu a je určený tej istej verejnosti, akú zohľadnil nositeľ autorských práv pri prvotnom prenose, si nevyžaduje nové povolenie.(52) Tak je to v prípade hypertextových odkazov, ktoré tým, že používajú rovnakú technológiu, teda web, sú určené rovnakej verejnosti ako pôvodný prenos, teda všetkým používateľom internetu, ak sa tento pôvodný prenos uskutočnil bez obmedzení prístupu.

65.      Predovšetkým samotný Súdny dvor však už uviedol, že toto riešenie mohlo byť odôvodnené ani nie tak absenciou aktu prenosu, pretože podľa neho k takémuto prenosu dochádza, ale skutočnosťou, že sa predpokladá, že nositeľ autorských práv, keďže pozná štruktúru internetu (alebo presnejšie webu), tým, že dielo sprístupnil bez obmedzenia, povolil tiež vloženie hypertextových odkazov na toto dielo. Súdny dvor totiž rozhodol, že hoci sa pre každý akt podliehajúci výlučnému autorskému právu musí získať predchádzajúci súhlas autora, smernica 2001/29 nevyžaduje, aby bol tento súhlas nevyhnutne daný výslovným spôsobom.(53)

66.      Súdny dvor ďalej konštatoval a pritom sa výslovne odvolal na rozsudok Svensson a i.(54), že „Súdny dvor vo veci, v ktorej odpovedal na otázku týkajúcu sa pojmu ‚nová verejnosť‘, zastával názor, že v situácii, keď autor udelil svoj predchádzajúci, výslovný a bezvýhradný súhlas na uverejnenie jeho článkov na webovej stránke vydavateľa tlače bez toho, aby sa snažil technickými prostriedkami obmedziť prístup k týmto dielam z iných internetových stránok, sa v podstate možno domnievať, že daný autor povolil sprístupnenie uvedených diel všetkým používateľom internetu“.(55)

67.      Treba ešte preskúmať, či sa tento implicitný súhlas nositeľa autorských práv môže skutočne týkať „všetkých používateľov internetu“. Zdá sa mi, že nie.

68.      Medze tohto postulátu sa totiž ukázali vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Renckhoff(56). V tejto veci nešlo o hypertextový odkaz na chránené dielo, ale o dielo stiahnuté z webového sídla, na ktorom bolo sprístupnené verejnosti s povolením od autora a ktoré bolo bez jeho povolenia sprístupnené na inom webovom sídle.

69.      Ak by sa však kritérium novej verejnosti malo uplatniť doslova,(57) tento akt by nepatril pod výlučné právo nositeľa autorských práv, pretože tým, že dotknuté dielo bolo prístupné so súhlasom nositeľa práv na prvom webovom sídle (alebo na akomkoľvek inom webovom sídle, nie nevyhnutne na sídle, z ktorého bolo dielo skopírované), sprístupnenie na druhom webovom sídle nebolo určené novej verejnosti, keďže pri prvom sprístupnení boli zohľadnení všetci používatelia internetu. Nositeľ autorských práv by tak stratil kontrolu nad šírením svojho diela, čo by malo za následok, ako to uznal Súdny dvor vo svojom rozsudku, zánik jeho výlučného práva.(58)

70.      Súdny dvor preto konštatoval, že je potrebné obmedziť rozsah kritéria novej verejnosti zmenou definície verejnosti, o ktorej sa predpokladá, že bola zohľadnená nositeľom autorských práv pri pôvodnom sprístupnení diela. Súdny dvor teda rozhodol, že táto verejnosť bola tvorená iba používateľmi webového sídla, na ktorom k tomuto pôvodnému sprístupneniu došlo, „a nie používateľmi internetovej stránky, na ktorej bolo dielo neskôr umiestnené bez povolenia uvedeného nositeľa autorského práva, alebo inými používateľmi“.(59)

71.      V nadväznosti na rozsudok Renckhoff(60) tak právna domnienka, podľa ktorej sa každé sprístupnenie chráneného diela verejnosti s voľným prístupom na internete vzťahuje na všetkých používateľov internetu (skutočných a potenciálnych), už nie je obhájiteľná ani v kontexte hypertextových odkazov. Nielenže vedie k de facto zániku práva na verejný prenos na internete, ale je s týmto rozsudkom logicky nezlučiteľná.

72.      Predstavme si totiž dôsledky rozsudku Svensson a i.(61) v podobnej situácii, ako je vec, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok Renckhoff. Podľa tohto posledného uvedeného rozsudku stiahnutie chráneného diela z webového sídla, na ktorom bolo sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorských práv, a jeho umiestnenie na iné webové sídlo porušuje práva uvedeného nositeľa práv. Avšak prípad, keď sa na druhé webové sídlo umiestni odkaz na to isté dielo, ktoré je k dispozícii na prvom webovom sídle, a to aj s použitím framingu, takže dielo sa zobrazuje tak, ako keby bolo umiestnené na druhom sídle, by nepodliehal výlučnej právomoci autora, a teda by túto výlučnú právomoc nenarúšal.(62) Verejnosť pôvodného sprístupnenia je však v oboch prípadoch tá istá: všetci používatelia internetu!

73.      Treba teda konštatovať, ako to urobil Súdny dvor v rozsudku Renckhoff(63), že verejnosť, ktorú zohľadnil nositeľ autorských práv pri sprístupnení diela na webovom sídle, tvorí verejnosť, ktorá si prezerá uvedené webové sídlo. Takáto definícia verejnosti zohľadnená majiteľom autorských práv podľa môjho názoru správne odráža realitu internetu. Hoci totiž voľne dostupné webové sídlo môže teoreticky navštíviť každý používateľ internetu, počet potenciálnych používateľov, ktorí k nemu môžu mať prístup, je v praxi síce viac alebo menej významný, ale je približne určený. Keď nositeľ autorských práv povoľuje sprístupnenie svojho diela, zohľadňuje rozsah tohto okruhu potenciálnych používateľov. To je dôležité najmä vtedy, keď sa toto sprístupnenie uskutočňuje na základe licencie, pretože potenciálny počet predpokladaných návštevníkov môže predstavovať dôležitý faktor pri určovaní ceny licencie.

74.      Prístup k tomuto webovému sídlu je však možné získať, a to platí dokonca vo väčšine prípadov prístupu prostredníctvom hypertextového odkazu. Verejnosť webového sídla obsahujúceho tento odkaz sa tak stáva verejnosťou cieľového sídla odkazu, teda verejnosťou, ktorú zohľadnil uvedený nositeľ autorského práva.

75.      Aby som to zhrnul, judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa hypertextových odkazov alebo všeobecnejšie verejného prenosu diel na internete treba podľa môjho názoru chápať v tom zmysle, že nositeľ autorských práv povolením sprístupnenia svojho diela verejnosti na určitej webovej stránke s voľným prístupom zohľadňuje celú verejnosť, ktorá môže mať k tejto webovej stránke prístup, a to vrátane prístupu prostredníctvom hypertextových odkazov. V dôsledku toho sa na tieto odkazy, aj keď predstavujú akty prenosu, pretože umožňujú priamy prístup k dielu, v zásade vzťahuje povolenie nositeľa autorských práv dané pri pôvodnom sprístupnení a nevyžadujú si dodatočné povolenie.

 Uplatnenieprípadoch začlenenia diel na webové stránkyiných webových sídiel

 Rozsah prejudiciálnej otázky

76.      Pripomínam, že vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou pýta, či to, že sa do jedného webového sídla prostredníctvom framingu začlení chránené dielo, ktoré je sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorských práv na druhom webovom sídle, predstavuje verejný prenos tohto diela v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, keď toto začlenenie obchádza ochranné opatrenia proti framingu prijaté alebo nariadené uvedeným nositeľom na tomto druhom webovom sídle.

77.      Na úvod je potrebné objasniť niektoré terminologické aspekty. Internetová terminológia nie je stanovená s karteziánskou zrozumiteľnosťou a pojmy framing, inline linkingembedding sa niekedy používajú ako synonymá. Súdny dvor navyše vo svojej judikatúre uplatnil francúzsky pojem „transclusion“ (transklúzia), ktorým sa podľa všetkého dajú opísať všetky tieto technológie. Ak vnútroštátny súd odkazuje vo svojej otázke na framing, možno podľa môjho názoru dôvodne predpokladať, že problém v spore vo veci samej sa týka alebo sa môže týkať všetkých prostriedkov na začlenenie zdroja pochádzajúcich z jedného webového sídla do druhého webového sídla.

78.      Technológie, ktoré takýto výsledok umožňujú, sa pritom neobmedzujú na framing, ktorý spočíva v rozdelení obrazovky na viacero častí, z ktorých každá môže zobrazovať obsah iného webového sídla. Konkrétne inline linking umožňuje začleniť prvok, najčastejšie obrazový alebo audiovizuálny súbor, do webovej stránky z iného webového sídla.(64) Začlenený prvok sa teda na obrazovke objavuje automaticky bez toho, aby používateľ musel kliknúť na odkaz. Táto automatizácia sa mi z hľadiska autorského práva zdá oveľa dôležitejšia než použitie framingu. Túto myšlienku podrobnejšie rozoberiem nižšie.

79.      Proti týmto typom odkazov existujú technologické ochranné opatrenia. Tieto opatrenia spočívajú najmä vo vložení pokynov proti fungovaniu odkazu do kódu HTML chránenej webovej stránky, ktoré bránia otvoreniu stránky v ráme (frame) tak, že vyžadujú nové okno alebo záložku alebo dokonca namiesto želaného prvku odkazujú na iný obrázok, napríklad na upozornenie na autorské práva.

80.      Prejudiciálnu otázku treba teda chápať tak, že sa týka toho, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že začlenenie diela, ktoré je sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorských práv ako voľne prístupné na určitom webovom sídle, do iného webového sídla prostredníctvom hypertextových odkazov takým spôsobom, že dielo sa na druhom webovom sídle ukáže, ako keby bolo neoddeliteľnou súčasťou tohto druhého sídla, predstavuje verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ sa týmto začlenením obchádzajú ochranné opatrenia proti takémuto použitiu diela.

 Klikateľné odkazy

81.      Ako som pripomenul, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vloženie hypertextového odkazu na dielo chránené autorským právom, ktoré je verejnosti sprístupnené na inom webovom sídle s povolením nositeľa autorských práv ako voľne prístupné, predstavuje akt prenosu tohto diela v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

82.      Z tohto dôvodu nesúhlasím s analýzou SPK, podľa ktorej z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hypertextové odkazy na chránené diela vrátane odkazov používajúcich framing alebo podobné technológie sa nachádzajú mimo výlučných práv nositeľov autorských práv, takže k verejnému prenosu nikdy nedochádza, nehľadiac na prípadné uplatnenie ochranných opatrení týmito nositeľmi proti používaniu takýchto odkazov.

83.      Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že vloženie hypertextového odkazu je skutočne relevantným aktom z hľadiska autorského práva, keďže umožňuje priamy prístup k dielu. Tento akt však nevedie k dodatočnému povoleniu zo strany nositeľa autorských práv, pretože tým, že je zameraný na verejnosť, ktorá už bola týmto nositeľom zohľadnená pri pôvodnom sprístupnení, sa naň vzťahuje povolenie, ktoré uvedený nositeľ práv udelil pri tomto pôvodnom prenose.

84.      Pokiaľ ide o definíciu verejnosti, ktorú zohľadnil uvedený nositeľ práv, navrhujem vzhľadom na celú relevantnú judikatúru Súdneho dvora konštatovať, že túto tvorí verejnosť, a to aj potenciálna, webového sídla, na ktorom došlo k pôvodnému sprístupneniu.(65)

85.      Táto verejnosť môže k uvedenému sídlu pristúpiť rôznymi spôsobmi, okrem iného pomocou hypertextových odkazov. Toto konštatovanie nepredstavuje problém v prípade jednoduchých odkazov, ktoré odkazujú na domovskú stránku webového sídla. To isté podľa môjho názoru platí aj v prípade hĺbkových odkazov na konkrétne stránky webového sídla. Nikto totiž nemôže očakávať, že jeho dielo bude vždy čítané alebo prezerané počnúc titulnou stranou alebo autorskou tirážou. Okrem toho toto nie je ani tak problém prístupu k dielam v pravom zmysle slova, ale problém okolností, ktoré tento prístup sprevádzajú, ako napríklad vynechanie reklamy, ktorá je prípadne s dielom spojená a z ktorej nositeľovi autorských práv plynú príjmy. Toto by však nemalo určovať rozsah výlučných práv uvedeného nositeľa práv.

86.      Zložitejšie otázky vznikajú, keď sa použije framing a konkrétnejšie inline frame. V takom prípade je totiž ťažké určiť, či sa na verejnosť, ktorá týmto spôsobom pristupuje k webovému sídlu z iného sídla, má hľadieť tak, že ju nositeľ autorského práva zohľadnil pri pôvodnom sprístupnení diela na prvom webovom sídle.

87.      Podľa môjho názoru je dostatočne jasné, že odpoveď musí byť kladná, ak predmet framingu tvorí webové sídlo ako celok alebo jedna celá stránka tohto sídla. Je pravda, že takéto použitie webového sídla inej osoby môže predstavovať zneužitie a vyvolať určité problémy z hľadiska osobnostných práv autora, práva ochranných známok alebo spravodlivej hospodárskej súťaže. Z hľadiska prístupu k dielu, a teda práva na verejný prenos, však táto situácia nie je diametrálne odlišná od situácie klasických odkazov. Používatelia naozaj pristupujú k cieľovému webovému sídlu odkazu a hoci sa tento odkaz nachádza vo vnútri stránky obsahujúcej tento odkaz, tvoria verejnosť tohto webového sídla, teda verejnosť, ktorú nositeľ autorského práva zohľadnil pri sprístupnení diela na uvedenom sídle.

88.      Prípad odkazov smerujúcich na osobitné prvky určitej webovej stránky (napríklad na obrázky alebo audiovizuálne súbory) je problematickejší, najmä ak sa tento prvok javí ako neoddeliteľná súčasť iného webového sídla prostredníctvom framingu alebo inline frame. Aj v tejto situácii si však používateľ kliknutím na odkaz vytvorí spojenie s pôvodným webovým sídlom prepojeného prvku, čím vyvolá prenos tohto prvku. Tohto používateľa teda treba považovať za súčasť verejnosti tohto webového sídla, teda verejnosti, ktorú nositeľ autorských práv zohľadnil, keď povolil sprístupnenie svojho diela na uvedenom webovom sídle.

89.      Okrem toho nevyhnutnosť aktivovania odkazu používateľa upozorňuje na to, že pristupuje k obsahu, ktorý nie je neoddeliteľnou súčasťou webovej stránky obsahujúcej tento odkaz. Hoci môže byť autorstvo tohto obsahu viac alebo menej skryté, používateľ, ktorý má primerané znalosti o spôsoboch fungovania internetu, musí počítať s tým, že obsah, na ktorý sa odkaz vzťahuje, by mohol pochádzať z iného zdroja, než je webová stránka, ktorú si práve prezerá. Nositeľ autorských práv sa teda na účely boja proti prípadnému zneužitiu môže dovolávať osobnostných práv, prípadne práv patriacich do iných oblastí duševného vlastníctva, akým je právo ochranných známok.(66)

90.      Okrem toho sa mi zdá ťažké načrtnúť tu jasnú líniu rozdelenia, pretože situácie môžu byť veľmi rôznorodé: framing webových sídiel alebo webových stránok, ktorých jediným podstatným obsahom sú chránené diela alebo ktoré ako také tieto diela predstavujú, hĺbkové odkazy na chránené predmety, ktoré sa otvárajú v samostatnom okne prehliadača s uvedením adresy pôvodného webového sídla alebo bez jeho uvedenia, jednoduché odkazy na webové sídla, ktorých domovská stránka alebo samotné webové sídlo predstavujú chránené diela, atď. Analýza týchto rôznych situácií si vyžaduje posúdenie skutkových okolností jednotlivých prípadov, ktorého výsledky budú náhodné. Avšak okruh osôb s možnosťou prístupu k dielu nositeľa autorských práv, o ktorých sa predpokladá, že ich tento pri sprístupnení tohto diela zohľadnil, nemôže závisieť od takéhoto posúdenia skutkového stavu.(67)

91.      Zastávam teda názor, že v prípade diel chránených autorským právom sprístupnených verejnosti voľne na internete s povolením nositeľa autorských práv sa verejnosť, ktorá k takýmto dielam pristupuje prostredníctvom klikateľných odkazov používajúcich framing vrátane inline frame, musí považovať za súčasť verejnosti, ktorú tento nositeľ zohľadnil pri pôvodnom sprístupnení týchto diel.(68) Samozrejme toto posúdenie sa neuplatňuje v prípadoch, keď odkazy obchádzajú opatrenia obmedzujúce prístup, ani v prípadoch, keď odkazy odkazujú na diela sprístupnené verejnosti bez povolenia nositeľa autorských práv, v ktorých sa uplatnia riešenia uvedené v rozsudkoch Svensson a i.(69) a GS Media(70).

 Začlenenie (embedding)

92.      Teraz rozoberiem situáciu, v ktorej sú diela chránené autorským právom obsiahnuté na iných webových sídlach začlenené do určitej webovej stránky takým spôsobom, že sa na nej po otvorení tejto stránky automaticky zobrazia bez akéhokoľvek ďalšieho úkonu používateľa (inline links). Túto technológiu budem označovať ako „automatické odkazy“. Situácia týchto automatických odkazov je podľa môjho názoru z viacerých hľadísk odlišná od situácie klikateľných odkazov vrátane tých, ktoré používajú framing.(71)

–       Automatické odkazy ako verejný prenos

93.      Automatickým odkazom sa zdroj ukáže ako integrálny prvok webovej stránky, ktorá tento odkaz obsahuje. Pre používateľa teda neexistuje žiadny rozdiel medzi obrázkom vloženým do webovej stránky z toho istého servera a obrázkom vloženým z iného webového sídla. Ak by bol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Renckhoff(72), majiteľ webového sídla, na ktorom došlo ku sekundárnemu prenosu, umiestnil automatický odkaz na predmetný obrázok namiesto toho, že ho rozmnožil a zverejnil online zo svojho vlastného servera, výsledok by bol pre verejnosť rovnaký. Spôsob fungovania sa líši len „v zákulisí“.

94.      Automatické odkazy teda umožňujú bez povolenia využívať dielo inej osoby na internete spôsobom, ktorý sa v praxi rovná rozmnoženiu a sprístupneniu samostatnej verejnosti. Rozsah využívania technológie hypertextového odkazu zároveň robí túto prax zdanlivo zákonnou, keďže technicky vzaté je dielo dané online len zo servera, ktorý hostí pôvodné webové sídlo.(73)

95.      V prípade automatického odkazu sa však verejnosť, ktorá si dielo prehráva, nemôže v žiadnom prípade považovať za verejnosť tvoriacu verejnosť webového sídla, z ktorého toto dielo pochádza. Pre verejnosť už totiž neexistuje žiadne spojenie s pôvodným webovým sídlom a všetko sa odohráva na webovom sídle obsahujúcom tento odkaz. Z diela má teda prospech verejnosť tohto posledného uvedeného webového sídla. Podľa môjho názoru nemožno predpokladať, že nositeľ autorských práv túto verejnosť zohľadnil, keď povolil pôvodné sprístupnenie, ibaže by sa uplatnila definícia verejnosti tvorenej všetkými používateľmi internetu,(74) čo je v rozpore s rozsudkom Renckhoff(75). Keďže účinok automatického odkazu je rovnaký ako účinok rozmnoženiny sprístupnenej verejnosti samostatným spôsobom, nevidím dôvod na to, aby sa posudzovali odlišne. Takéto rozdielne posudzovanie by zbavilo tak judikatúru stanovenú v rozsudku Renckhoff, ako aj výlučné právo autora potrebného preventívneho účinku, ak by bolo možné dielo namiesto jeho rozmnoženia a zverejnenia online jednoducho začleniť do svojho vlastného webového sídla pomocou automatického odkazu.(76)

96.      Platí to o to viac, že situácia automatického odkazu sa líši od situácie klikateľného odkazu aj z hľadiska koncepcie práva na verejný prenos, ako je upravené v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

97.      Pripomínam, že toto výlučné právo zahŕňa akty sprístupnenia diela verejnosti takým spôsobom, aby k nemu mohol každý pristúpiť na mieste a v čase, ktoré si zvolí. Ide o obvyklý spôsob verejného prenosu na webe. Dielo je teda sprístupnené na webovom sídle, pričom používatelia spustia jeho prenos vtedy, keď navštívia toto webové sídlo. V prípade klikateľných odkazov k tomuto prenosu dochádza práve aktiváciou odkazu, a teda úkonom používateľa.

98.      V prípade automatického odkazu sa prenos spúšťa z pôvodného webového sídla diela automatizmom zapísaným v HTML kóde webového sídla obsahujúceho tento odkaz. Pôvodcom prenosu je teda toto webové sídlo. Jeho majiteľ teda zohráva rozhodujúcu úlohu pri prenose diela, ktoré je predmetom odkazu, verejnosti, ktorú nositeľ autorského práva pri pôvodnom sprístupnení nezohľadnil, teda verejnosti jeho vlastného webového sídla.(77) Uskutočňuje tak dodatočný akt prenosu (akt transmisie), ktorý je nezávislý tak od sprístupnenia diela verejnosti, ku ktorému došlo na pôvodnom webovom sídle, ako aj od aktu poskytnutia priameho prístupu k tomuto dielu, ktorý spočíva v umiestnení odkazu. Tento dodatočný akt si vyžaduje povolenie nositeľa autorských práv k predmetnému dielu.

99.      Je pravda, že v prípade automatického odkazu si na rozdiel od situácie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Renckhoff, nositeľ autorských práv v zásade zachováva konečnú kontrolu nad prenosom diela, pretože môže toto dielo z pôvodného webového sídla odstrániť, čím sa stane akýkoľvek odkaz na toto dielo nefunkčným.(78)

100. Po prvé, ako správne zdôrazňuje francúzska vláda, dať nositeľovi autorských práv na výber, že buď strpí neoprávnené používanie diela inou osobou, alebo sa sám vzdá jeho používania, by však bolo v rozpore so samotnou koncepciou autorského práva. Cieľom autorského práva je totiž umožniť nositeľovi práv slobodne si vybrať spôsob použitia diela a čerpať z neho príjmy bez toho, aby toto využívanie prípadne viedlo k následnému neoprávnenému použitiu dotknutého diela.

101. Po druhé nositeľ autorských práv nie je vždy schopný dielo z webovej stránky odstrániť, pretože jeho používanie môže byť predmetom licenčnej zmluvy.(79) Tento nositeľ práv by tak bol povinný zrušiť svoje povolenie na využívanie diela so všetkými právnymi a finančnými dôsledkami, ktoré by z toho plynuli.

102. Napokon po tretie strata kontroly nositeľa autorských práv nad jeho dielom nie je v žiadnom prípade podmienkou existencie aktu patriaceho do výlučnej právomoci nositeľa autorského práva, a teda zásahu do tohto výlučného práva, ak sa tento akt uskutočňuje bez jeho povolenia. Najmä v prípade verejného prenosu môže byť takýmto aktom sekundárny prenos, aj keď závisí od pôvodného prenosu uskutočneného nositeľom autorských práv alebo s jeho povolením.(80)

103. Táto teoretická kontrola, ktorú nositeľ autorských práv vykonáva nad pôvodným sprístupnením diela, teda podľa môjho názoru nemôže určovať posúdenie následného použitia tohto diela vo forme automatického odkazu z hľadiska autorského práva.

104. To isté platí pre skutočnosť, že je relatívne jednoduché automatický odkaz znefunkčniť zmenou URL adresy predmetného diela, napríklad zmenou názvu súboru obsahujúceho toto dielo. Na jednej strane nositeľ autorských práv nie vždy ovláda prvotné sprístupnenie diela, najmä ak k nemu dochádza na webovom sídle držiteľa licencie. Nie vždy teda môže meniť adresu diela, rovnako ako ho nemôže odstrániť z webového sídla. Na druhej strane je toto opatrenie možné až po zistení, že dielo bolo použité formou automatického odkazu, zatiaľ čo výlučné práva autora majú preventívnu povahu, ako to zdôrazňuje Súdny dvor vo svojej judikatúre.(81)

105. Z týchto dôvodov je podľa môjho názoru potrebné rozlišovať medzi „klikateľnými“ odkazmi, ktoré uvádza judikatúra Súdneho dvora, a automatickými odkazmi, ktoré ukazujú zdroj, na ktorý automaticky smeruje odkaz na webovej stránke obsahujúcej tento odkaz, bez akéhokoľvek zásahu používateľa. Ak totiž tieto automatické odkazy smerujú na diela chránené autorským právom, ide tu tak z technického, ako aj funkčného hľadiska o akt prenosu diela určeného verejnosti, ktorú nositeľ autorských práv pri jeho pôvodnom sprístupnení nezohľadnil, a to o verejnosť iného webového sídla, než je webové sídlo, na ktorom došlo k tomuto pôvodnému sprístupneniu.

–       Situácia nositeľa autorských práv

106. Takýto výklad by nositeľom autorských práv poskytol právne nástroje ochrany proti neoprávnenému používaniu ich diel na internete. Tým by sa posilnilo ich rokovacie postavenie pri udeľovaní licencií na používanie týchto diel. Kto by totiž súhlasil so zaplatením primeranej ceny za používanie diela na internete, ak by bolo možné a úplne legálne umiestniť automatický odkaz na webové sídlo autora alebo na akékoľvek iné sídlo, na ktorom je dotknuté dielo verejnosti sprístupnené?

107. Toto riešenie by takisto umožnilo potrebnú flexibilitu v prípadoch, keď si nositelia autorských práv želajú povoliť automatické odkazy na svoje diela. Niektorí autori totiž zverejňujú svoje diela na internete s cieľom čo najširšie ich distribuovať bez toho, aby z toho chceli priamo čerpať príjmy. Títo autori by tak mohli sprístupnenie svojho diela na internete spojiť s licenciou špecifikujúcou povolené spôsoby použitia (napríklad komerčné alebo nekomerčné použitie) a podmienky tohto používania (napríklad uvedenie mena autora), podobne ako pri sústave licencií „Creative Commons“.(82) Platformy zdieľania obsahu na internete už túto otázku upravujú vo svojich politikách týkajúcich sa opätovného použitia obsahu stiahnutého používateľmi, pričom im v tejto súvislosti ponechávajú väčšiu alebo menšiu voľnosť.(83) Hoci niekedy vzniká polemika pri otázke, či sa tieto licencie vzťahujú na automatické odkazy alebo framing, táto má pôvod v neistote sprevádzajúcej status týchto technológií z hľadiska autorského práva. Keď sa táto neistota odstráni, platformy budú schopné podľa toho prispôsobiť svoje podmienky používania.(84)

108. Okrem toho niektoré automatické odkazy na diela sprístupnené verejnosti na internete by bezpochyby mohli patriť pod jednu z výnimiek z práva na verejný prenos stanovených v článku 5 ods. 3 smernice 2001/29. Mám na mysli najmä výnimky týkajúce sa citovania, ako aj karikatúry, paródie a koláže [v uvedenom poradí článok 5 ods. 3 písm. d) a k) smernice 2001/29], ktoré by sa mohli vzťahovať na veľkú časť bežnej praxe na internete. Tieto použitia by samozrejme mali spĺňať podmienky uplatnenia uvedených výnimiek.

–       Uznesenie BestWater International

109. Výklad navrhovaný vyššie sa nakoniec môže javiť ako nie úplne v súlade s riešením prijatým v uznesení BestWater International(85). K tomuto uzneseniu však musím uviesť nasledujúce poznámky.

110. Uvedené uznesenie je založené na tvrdení obsiahnutom v rozsudku Svensson a i., podľa ktorého konštatovanie, že klikateľný odkaz nepredstavuje prenos diela novej verejnosti, „nemožno spochybniť v prípade, ak by vnútroštátny súd konštatoval…, že ak užívatelia internetu kliknú na dotknutý odkaz, dielo sa zobrazí tak, že vyvolá dojem, že je zobrazené na stránke, na ktorej sa tento odkaz nachádza, zatiaľ čo toto dielo v skutočnosti pochádza z inej internetovej stránky“.(86) V uznesení BestWater International bola táto situácia prirovnaná „v podstate“ k situácii inline link.(87)

111. Ako som však uviedol v bodoch 93 až 105 vyššie, existuje podstatný rozdiel medzi vložením zdroja pomocou inline linking a klikateľnými odkazmi, aj keď používajú framing. Rozsudok Svensson a i.(88) sa však netýka klikateľných odkazov. Tento rozsudok teda nemohol platne slúžiť ako základ pre uznesenie týkajúce sa inline linking. Okrem toho sa ukázalo, že vnútroštátne konanie v tejto veci sa týkalo klikateľného odkazu. Výrok uznesenia BestWater International neuvádza inline linking, ale len framing.(89)

112. Navyše pri formulácii otázky vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie BestWater International(90), a následne v tomto uznesení neboli vnútroštátnym súdom zohľadnené určité skutkové okolnosti, ktoré by v prípade, ak by zohľadnené boli, mali viesť k prijatiu iného riešenia v tejto veci. Po prvé táto vec sa týkala začlenenia audiovizuálneho diela, ktoré bolo sprístupnené online na platforme YouTube, do webového sídla. Ako som však už spomenul,(91) podmienky používania tejto platformy obsahujú výslovnú licenciu na používanie obsahov, ktoré boli sprístupnené online na tejto platforme tretími osobami. Podľa mojich vedomostí to tak bolo už v čase skutkových okolností v predmetnej veci. Po druhé predmetné dielo bolo sprístupnené verejnosti na uvedenej platforme bez povolenia nositeľa autorských práv.(92) Je teda možné, že vec mala byť rozhodnutá podľa zásad, ktoré Súdny dvor stanovil neskôr vo svojom rozsudku GS Media(93).

113. Zastávam teda názor, že uznesenie BestWater International(94) nemožno považovať za záväzný precedens, pokiaľ ide o posúdenie automatických odkazov z hľadiska práva na verejný prenos, ako je upravené v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

–       Rovnováha medzi rôznymi dotknutými záujmami

114. Rozdielne posudzovanie, ktoré navrhujem uplatniť na jednej strane na klikateľné odkazy používajúce framing a na druhej strane na automatické odkazy, ako som ich definoval vyššie, sa nemusí javiť ako zjavne odôvodnené. Keď totiž používateľ klikne na odkaz, výsledok týchto dvoch technológií je z jeho pohľadu podobný: predmet odkazu sa ukáže ako neoddeliteľná súčasť webovej stránky obsahujúcej tento odkaz. Možno si teda legitímne položiť otázku, či by sa klikateľné odkazy používajúce framing nemali podobne ako automatické odkazy považovať za akty verejného prenosu, keď smerujú na diela chránené autorským právom.

115. Okrem technických a funkčných rozdielov medzi týmito dvoma typmi odkazov opísanými v bodoch 93 až 98 vyššie sa však domnievam, že toto rozlišovanie umožňuje čo najlepšie dosiahnuť jeden z cieľov smernice 2001/29, ktorým je zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami nositeľov autorských práv a záujmami používateľov.(95) Pre používateľa je totiž často ťažké s istotou vedieť, či predmet, na ktorý na svojej webovej stránke umiestnil odkaz, predstavuje dielo chránené autorským právom. Ani jednoduchý odkaz nie je úplne bez rizika, pretože takéto dielo môže tvoriť domovská stránka webového sídla alebo celé toto sídlo. V dôsledku tejto zložitosti by boli používatelia internetu v rozsahu, ktorý je podľa môjho názoru neprimeraný vo vzťahu k legitímnym záujmom nositeľov autorských práv, odradení od využívania framingu, hoci tento je na internete rozšírený a pre jeho fungovanie pre mnohé webové sídla užitočný a príťažlivý.

116. Naproti tomu treba na jednej strane uviesť, že rozdiel medzi klikateľnými a automatickými odkazmi je pre každého používateľa internetu ľahko vnímateľný a nemal by spôsobovať žiadnu neistotu. Okrem toho je zriedkavé, aby sa automatické odkazy používali na začlenenie celých webových stránok, či dokonca webových sídiel. Táto technológia obvykle slúži na začlenenie grafických a audiovizuálnych súborov.

117. Na druhej strane Súdny dvor zdôraznil, že hypertextové odkazy prispievajú k riadnemu fungovaniu internetu tým, že umožňujú šírenie informácií v tejto sieti,(96) a to nepochybne platí, pokiaľ ide o klikateľné odkazy.(97) Nemyslím si však, že by to isté tvrdenie bolo možné uviesť, pokiaľ ide o automatické odkazy. Práve naopak, tieto odkazy „absorbujú“ obsah nachádzajúci sa na webe, v dôsledku čoho používatelia nemusia „surfovať“ na rôznych webových sídlach. Prispievajú tak k monopolizácii webu a ku koncentrácii informácií v obmedzenom počte služieb, ktoré na trhu prevládajú a ktoré patria ešte obmedzenejšiemu počtu spoločností.

118. Zdá sa mi teda, že rovnováha medzi rôznymi dotknutými záujmami odôvodňuje rozdielne posudzovanie klikateľných odkazov vrátane tých, ktoré používajú framing, a automatických odkazov. Ak totiž možno predpokladať, že nositelia autorských práv prvé uvedené odkazy zohľadnili, keď povolili sprístupnenie ich diel na internete, nemožno od nich požadovať, aby strpeli automatické odkazy.

119. Navrhujem teda rozhodnúť, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že o verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, keď sa do určitej webovej stránky začlenia diela chránené autorským právom, ktoré sú sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorských práv ako voľne prístupné na iných webových sídlach, takým spôsobom, že sa tieto diela na tejto stránke zobrazia automaticky bez akéhokoľvek ďalšieho úkonu používateľa.

120. Táto úvaha sa uplatňuje bez ohľadu na to, či je dielo prípadne začlenené vo forme náhľadu (thumbnail), alebo či je ako v konaní vo veci samej zdrojom začlenenia miniatúra pôvodného diela. Zmena veľkosti totiž nezohráva úlohu pri posúdení existencie aktu verejného prenosu, pokiaľ sú originálne prvky diela vnímateľné.(98) Okrem toho veľkosť obrázku na webovej stránke je relatívna, pretože závisí od rozlíšenia obrázku a od veľkosti obrazovky, na ktorej je zobrazený. Veľkosť zobrazenia je prispôsobená nielen dizajnu webovej stránky, ale zvyčajne aj veľkosti obrazovky prístroja, na ktorom sa táto stránka otvára. Naproti tomu sú obrázky zriedkavo zobrazené v ich reálnej veľkosti, pretože tieto v prípade moderných súborov často presahujú veľkosť štandardnej obrazovky počítača. Je teda ťažké určiť, čo predstavuje miniatúru, nálepku alebo „bežnú“ veľkosť obrázku.

 Ochranné opatrenia

121. Výklad, ktorý navrhujem v súvislosti s automatickými odkazmi, však úplne neodpovedá na otázku položenú vnútroštátnym súdom. Považovať automatické odkazy za akty verejného prenosu totiž nerieši problém nastolený v prejudiciálnej otázke, t. j. či by sa použitie framingu v prípade klikateľných odkazov nemalo tiež považovať za verejný prenos, ak tieto odkazy obchádzajú technologické opatrenia na ochranu proti framingu.

122. Podľa VG Bild‑Kunst, francúzskej vlády a Komisie sa má na túto otázku odpovedať kladne. Také je aj stanovisko vnútroštátneho súdu.

123. Musím priznať, že toto riešenie sa na prvý pohľad zdá zaujímavé. Určite si zaslúži objasnenie. Ako poznamenáva francúzska vláda, použitie technologických ochranných opatrení jasne naznačuje vôľu nositeľa autorských práv neumožniť verejnosti prístup k jeho dielu prostredníctvom hypertextových odkazov používajúcich framing. Tento prejav vôle podľa nej s určitosťou vymedzuje okruh osôb, ktoré uvedený nositeľ práv zohľadnil pri pôvodnom sprístupnení diela.

124. Domnievam sa však, že takémuto výkladu odporujú viaceré dôležité argumenty.

125. Po prvé v mnohých situáciách sprístupňovania chránených diel verejnosti na internete (alebo presnejšie na webe) nositeľ autorských práv nedokáže rozhodnúť o použití ochranných technologických opatrení. To je najmä prípad diel sprístupnených na internete na základe licencie, teda nie samotným nositeľom autorských práv, ale treťou osobou s jeho povolením.(99) Je to tak aj v prípade diel sprístupnených online na rôznych platformách zdieľania, ktorých používatelia nemajú kontrolu ani nad politikou ochrany obsahu, ani nad používaním technologických opatrení na účely tejto ochrany. Prejednávaná vec napokon preukazuje, že organizácie kolektívnej správy autorských práv môžu požadovať použitie takýchto ochranných opatrení bez toho, aby na to boli ich členmi výslovne poverené.

126. V žiadnej z týchto situácií mi nie je jasné, ako by bolo možné konštatovať, že použitie alebo nepoužitie ochranných technologických opatrení odráža akúkoľvek vôľu nositeľa autorských práv, pokiaľ ide o prístup k jeho dielu prostredníctvom hypertextových odkazov používajúcich framing.

127. Po druhé by sa zamýšľané riešenie zakladalo na analógii s riešením, ku ktorému dospel Súdny dvor rozsudku Svensson a i., podľa ktorého „v prípade, ak hypertextový odkaz umožňuje užívateľom stránky, na ktorej sa tento odkaz nachádza, obísť obmedzujúce opatrenia na stránke, na ktorej sa nachádza chránené dielo, prijaté s cieľom obmedziť prístup verejnosti k tomuto dielu len na predplatiteľov stránky, a teda predstavuj[e] zásah, bez ktorého by uvedení užívatelia nemohli mať šírené diela k dispozícii, treba všetkých týchto užívateľov považovať za novú verejnosť, ktorú nositelia autorského práva nebrali do úvahy pri udelení súhlasu s prvotným prenosom, takže súhlas nositeľov sa pri takomto verejnom prenose vyžaduje“.(100) Inak povedané, hypertextový odkaz vedie k povoleniu nositeľa autorských práv len vtedy, ak rozširuje okruh verejnosti, ktorá má prístup k dielu, v porovnaní s verejnosťou, ktorú uvedený nositeľ zohľadnil pri pôvodnom sprístupnení, najmä tým, že obchádza prístup obmedzujúce opatrenia zavedené pri tomto pôvodnom sprístupnení.

128. Existuje však zásadný rozdiel medzi opatreniami obmedzujúcimi prístup, o ktoré ide v tomto rozsudku, a ochrannými opatreniami proti framingu. Opatrenia obmedzujúce prístup účinne obmedzujú okruh osôb, ktoré môžu mať prístup k predmetnému dielu. Osoby, ktoré k nemu pristupujú obchádzaním týchto opatrení, tak predstavujú novú verejnosť, teda verejnosť, ktorú nositeľ autorského práva nezohľadnil pri sprístupnení svojho diela. Hoci je pravda, že uvedený nositeľ práv nemá vždy kontrolu nad používaním týchto opatrení, toto používanie obvykle predstavuje prvok vyjednávania ceny licencie za používanie, pretože určuje očakávaný príjem z tohto používania, a teda hodnotu licencie. Nositeľ autorských práv teda tieto obmedzujúce opatrenia zohľadňuje pri akceptácii ceny licencie. Pokiaľ ide o prípady sprístupnenia diel samotnými nositeľmi autorských práv, títo majú zvyčajne určitý stupeň kontroly nad okruhom osôb, ktoré majú k dielam prístup. Je to tak najmä v prípade webových sídiel vytvorených „na mieru“, ale aj platforiem zdieľania, ktoré zvyčajne umožňujú prinajmenšom špecifikovať, či má zverejnenie online „verejný“ alebo „súkromný“ charakter. Podľa môjho názoru sa teda možno domnievať, že voľba uskutočnená v tejto súvislosti nositeľom autorských práv vo väčšine situácií skutočne odráža jeho vôľu, pokiaľ ide o verejnosť, ktorú zohľadnil pri pôvodnom sprístupnení diela.

129. Inak to je v prípade opatrení na ochranu proti framingu. Tieto opatrenia totiž neobmedzujú prístup k dielu a ani spôsob prístupu k nemu, ale len spôsob jeho zobrazenia na obrazovke. Často sa prejavujú tým, že prehliadač odmietne otvoriť cieľovú stránku odkazu v ráme a následne buď navrhne otvoriť túto stránku v novom okne, alebo ju otvorí automaticky namiesto stránky obsahujúcej odkaz. Odkaz sa teda správa ako štandardný hypertextový odkaz. V žiadnom prípade tu teda nemôže ísť o novú verejnosť, pretože verejnosť je vždy tá istá: verejnosť cieľového webového sídla odkazu. Neexistuje teda analógia s opatreniami obmedzujúcimi prístup k dielu, pokiaľ ide o posúdenie existencie novej verejnosti. Odhliadnuc od skutočnosti, že použitie takýchto opatrení len zriedka odráža vôľu nositeľa autorských práv, tieto opatrenia teda neurčujú okruh osôb, ktoré boli zohľadnené ako potenciálna verejnosť sprístupnenia diela. Ich prípadné obchádzanie teda tento okruh nerozširuje, a preto nemôže predstavovať akt verejného prenosu podľa teórie novej verejnosti.

130. Napokon po tretie riešenie spočívajúce v spojení rozsahu výlučných autorských práv s uplatnením nie technologických opatrení obmedzujúcich prístup, ale technologických ochranných opatrení proti určitým praktikám na internete by podľa môjho názoru posunulo autorské právo v Únii nebezpečným smerom. Takéto riešenie by totiž znamenalo, že uplatnenie opatrení technologickej ochrany by bolo predpokladom právnej ochrany priznanej autorským právom a bolo by v rozpore so zásadou, podľa ktorej je ochrana priznaná autorským právom bezpodmienečná.(101) Súdny dvor už výslovne odmietol myšlienku, že ochrana priznaná právom na verejný prenos by mohla byť podmienená tým, že nositeľ autorských práv obmedzí možnosť použitia diela používateľmi internetu.(102)

131. Podľa môjho názoru je vhodnejšie s určitosťou vymedziť rozsah výlučných autorských práv a umožniť optout riešenia, ako sú tie opísané v bode 107 vyššie, než zmeniť systém autorského práva, pokiaľ ide o online používanie, na systém optin podmienený uplatňovaním technologických ochranných opatrení. Ciele smernice 2001/29 smerujúce na jednej strane k zavedeniu vysokej úrovne ochrany nositeľov práv a na druhej strane k zabezpečeniu spravodlivej rovnováhy medzi záujmami uvedených nositeľov práv a záujmami používateľov(103) tak budú lepšie dosiahnuté.

132. Pre všetky dôvody, ktoré som práve uviedol, navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že o verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia nejde vtedy, keď sa dielo, ktoré bolo sprístupnené verejnosti na určitom webovom sídle s voľným prístupom s povolením nositeľa práv, začlení do webového sídla tretej osoby prostredníctvom framingu, keď toto začlenenie obchádza ochranné opatrenia proti framingu prijaté alebo nariadené nositeľom autorských práv.

 Článok 6 smernice 2001/29

133. Na vyriešenie sporu vo veci samej by ešte mohlo byť relevantné určiť, či technologické opatrenia na ochranu proti tomu, aby sa do webových stránok začlenili diela obsiahnuté na iných webových sídlach, môžu ako také požívať právnu ochranu podľa článku 6 smernice 2001/29.

134. Podľa tohto článku majú členské štáty povinnosť zabezpečiť právnu ochranu proti obchádzaniu všetkých účinných ochranných opatrení, ku ktorému dochádza so znalosťou veci. Ochrannými opatreniami v zmysle tohto ustanovenia sú najmä technológie určené na zabránenie alebo obmedzenie aktov, ktoré nie sú nositeľom autorských práv povolené. Považujú sa za účinné, ak uvedeným nositeľom práv poskytujú kontrolu nad použitím diela najmä pomocou akejkoľvek transformácie diela.

135. Zdá sa, že ochranné opatrenia proti začleneniu diel z iných webových sídiel v zásade spĺňajú tieto podmienky. Ide totiž o technológie, ktoré prostredníctvom transformácie diela, teda kódu webovej stránky obsahujúcej toto dielo, dávajú nositeľovi autorských práv kontrolu nad použitím diela formou jeho začlenenia do iného webového sídla. Aj keď tieto opatrenia nedokážu takémuto používaniu úplne zabrániť, pretože existujú „protiopatrenia“, určite ho môžu obmedziť.

136. Súdny dvor však rozhodol, že právna ochrana upravená v článku 6 smernice 2001/29 sa uplatňuje len s cieľom chrániť nositeľa autorských práv proti aktom, ktoré si vyžadujú jeho povolenie.(104) Ako však navrhujem rozhodnúť, začlenenie diel pochádzajúcich z iných webových sídiel pomocou klikateľných odkazov používajúcich framing nevyžaduje povolenie nositeľa autorských práv, pretože sa predpokladá, že ho udelil pri pôvodnom sprístupnení diela. Na ochranné opatrenia proti takýmto aktom, aj keď sú legálne, sa teda nevzťahuje ochrana podľa článku 6 smernice 2001/29.

137. Naopak, začlenenie diel pochádzajúcich z iných webových sídiel prostredníctvom automatických odkazov (inline linking) si podľa môjho návrhu vyžaduje povolenie nositeľa autorských práv. Technologické opatrenia na ochranu proti takémuto začleneniu teda patria do pôsobnosti článku 6 smernice 2001/29.

138. Navrhujem teda konštatovať, že technologické ochranné opatrenia proti tomu, aby sa do webovej stránky začlenili diela chránené autorským právom, ktoré sú sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorských práv ako voľne prístupné na iných webových sídlach, takým spôsobom, že sa na nej tieto diela po otvorení tejto stránky automaticky zobrazia bez akéhokoľvek ďalšieho úkonu používateľa, predstavujú účinné ochranné opatrenia v zmysle článku 6 smernice 2001/29.

 Návrh

139. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:

1.      Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že o verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, keď sa do určitej webovej stránky začlenia diela chránené autorským právom, ktoré sú sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorských práv ako voľne prístupné na iných webových sídlach, takým spôsobom, že sa tieto diela na tejto stránke zobrazia automaticky bez akéhokoľvek ďalšieho úkonu používateľa.

2.      Tento článok sa má vykladať v tom zmysle, že o verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia nejde vtedy, keď sa dielo, ktoré bolo sprístupnené verejnosti na určitom webovom sídle s voľným prístupom s povolením nositeľa práv, začlení pomocou klikateľného odkazu využívajúceho technológiu framingu do webového sídla tretej osoby, keď toto začlenenie obchádza ochranné opatrenia proti framingu prijaté alebo nariadené nositeľom autorských práv.

3.      Technologické opatrenia na ochranu proti tomu, aby sa do webovej stránky začlenili diela chránené autorským právom, ktoré sú sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorských práv ako voľne prístupné na iných webových sídlach, takým spôsobom, že sa na nej tieto diela automaticky po otvorení tejto stránky zobrazia bez akéhokoľvek ďalšieho úkonu používateľa, predstavujú účinné ochranné opatrenia v zmysle článku 6 smernice 2001/29.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Na to, aby bolo možné nájsť zdroje na internete, musia byť tieto adresy URL konvertované za pomoci serverov DNS (domain name server) na IP (Internet protocol) adresy serverov, na ktorých sú tieto zdroje uložené. Táto operácia nie je z hľadiska autorských práv relevantná.


3      Rozsudok z 8. septembra 2016, GS Media (C‑160/15, EU:C:2016:644, bod 45).


4      Hypertextový odkaz je zvyčajne formulovaný takto: „<a href=‚[URL adresa cieľového zdroja]‘>[opis odkazu na pôvodnú webovú stránku]</a>“. Štítok („tag“) <a> uvádza, že ide o odkaz a miesto, na ktorom je odkaz „zakotvený“.


5      Odkazy na judikatúru Súdneho dvora v týchto návrhoch (v elektronickej verzii) sú príkladmi hĺbkových odkazov.


6      Existujú aj iné značky na vloženie iných typov súborov, napr. „<audio>“, „<video>“, „<object>“ alebo „<embed>“.


7      Pokyn má tak túto formu: „<img src=‚[absolútna URL adresa grafického súboru]‘>“.


8      Značka „<iframe>“.


9      Zadaním názvu inline frame ako hodnoty „cieľového“ (target) atribútu v opise odkazu v jazyku HTML („<a href=‚[URL adresa odkazu]‘ target=‚[názov iframe]‘>[viditeľný opis odkazu]</a>“).


10      Pokiaľ ide o technické informácie týkajúce sa rôznych funkcií jazyka HTML, vychádzal som najmä zo stránok https://developer.mozilla.org a https://www.w3schools.com/html.


11      Pozri najmä rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 1 výroku).


12      Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230.


13      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz (Ú. v. ES L 77, 1996, s. 20; Mim. vyd. 13/015, s. 459).


14      Ú. v. EÚ L 84, 2014, s. 72.


15      BGBl. I, 1965, s. 1273.


16      BGBl. I, 2016, s. 1190.


17      V týchto návrhoch budem v záujme jednoduchosti hovoriť o práve autorov k ich dielam. Rovnaká analýza sa však uplatňuje mutatis mutandis na iné predmety ochrany, najmä tie, ktoré sú vymenované v článku 3 ods. 2 smernice 2001/29.


18      Je to tak najmä v prípade online rádií (web radio).


19      Rozsudok z 13. februára 2014, C‑466/12, EU:C:2014:76.


20      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a.i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, body 18 až 20).


21      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 22).


22      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, body 25 až 27).


23      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 24 a citovaná judikatúra).


24      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 27).


25      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 31).


26      Uznesenie z 21. októbra 2014, BestWater International (C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315, výrok).


27      Rozsudok z 8. septembra 2016, GS Media (C‑160/15, EU:C:2016:644, bod 43).


28      Rozsudok z 8. septembra 2016, GS Media (C‑160/15, EU:C:2016:644, bod 49).


29      Rozsudok z 8. septembra 2016, GS Media (C‑160/15, EU:C:2016:644, bod 51).


30      Táto judikatúra bola tiež predmetom mnohých, viac či menej kritických komentárov zo strany právnej náuky. Táto právna náuka však zďaleka nie je jednotná, najmä pokiaľ ide o to, ako sa majú hypertextové odkazy v rámci autorského práva Únie vhodne posudzovať. Uvediem ako príklad stanoviská, ktoré v tejto súvislosti prijali tri združenia autorského práva: Association littéraire et artistique internationale (Medzinárodná literárna a umelecká asociácia), ALAI Report and Opinion on a Bernecompatible reconciliation of hyperlinking and the communication to the public right on the internet (Správa a stanovisko ALAI k zlučiteľnosti hyperlinkovania a práva na verejný prenos na internete podľa Bernského dohovoru), prijaté 17. júna 2015 (ktorým sa mení stanovisko k tejto téme prijaté 15. septembra 2013); European Copyright Society (Európska spoločnosť pre autorské práva), Opinion on the Reference to the CJEU in Case C466/12 Svensson (Stanovisko k návrhu na Súdny dvor Európskej únie vo veci C‑466/12, Svensson) z 18. februára 2013, a International Association for the Protection of Intellectual Property (Medzinárodná asociácia pre ochranu duševného vlastníctva), Resolution on Linking and Making Available on the Internet (Uznesenie o linkingu a sprístupňovaní na internete) z 20. septembra 2016. Rozdielne závery týchto stanovísk preukazujú, že neexistuje jedno jediné a zjavné riešenie problému kvalifikácie hypertextových odkazov z hľadiska práva na verejný prenos diel.


31      Rozsudok z 13. februára 2014, C‑466/12, EU:C:2014:76.


32      Pre hlbšiu analýzu tohto aspektu pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci GS Media (C‑160/15, EU:C:2016:221, body 48 až 60).


33      European Copyright Society, c. d. 


34      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 19).


35      Zobrazenie výsledku sa u užívateľa môže odlišovať podľa spôsobu otvorenia webovej stránky, na ktorú odkaz smeruje: namiesto stránky, z ktorej odkaz smeruje, v novom okne prehliadača alebo v rámci stránky odkazu (odkaz využívajúci framing). Najmä v tejto poslednej uvedenej situácii môže mať užívateľ dojem, že je pripojený iba na stránku odkazu. Vo všetkých týchto prípadoch je však technické fungovanie rovnaké – existuje priame spojenie s cieľovou stránkou odkazu.


36      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a.i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 18).


37      Rozsudok z 13. februára 2014, C‑466/12, EU:C:2014:76.


38      Rozsudok z 8. septembra 2016, GS Media (C‑160/15, EU:C:2016:644, výrok).


39      Rozsudok z 8. septembra 2016, GS Media (C‑160/15, EU:C:2016:644, body 44 až 49).


40      Podľa právnej vedy však toto riešenie môže byť nevyhnutné na zmiernenie účinkov širokej akceptácie zo strany Súdneho dvora, pokiaľ ide o rozsah výlučného práva na verejný prenos [pozri HUSOVEC, M.: How Europe Wants to Redefine Global Online Copyright Enforcement. In: SYNODINOU, T. E. (ed.): Pluralism or Universalism in International Copyright Law. Wolters Kluwer, 2019, s. 513 a nasl., najmä s. 526].


41      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola vo veci Egeda (C‑293/98, EU:C:1999:403, najmä bod 22).


42      Rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 40).


43      Pozri nedávny rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, bod 70).


44      Výraz podľa KARAPAPA, S.: The requirement for a „new public“ in EU copyright law. In: European Law Review. č. 42/2017, s. 63, ktorý ho však používa v mierne odlišnom kontexte.


45      Pozri v kontexte hypertextových odkazov najmä rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, body 24 až 27).


46      Podobné pripomienky som už uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Stichting Brein (C‑610/15, EU:C:2017:99, bod 3). Pozri v tomto zmysle ROSATI, E.: When Does a Communication to the Public under EU Copyright Law Need to Be to a „New Public“? SSRN (papers.ssrn.com), 2. júl 2020. Napriek tomu pozri tiež pre opačný názor návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe v spojených veciach YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2020:586, najmä body 94 až 106).


47      Pozri v uvedenom poradí rozsudky zo 14. júna 2017, Stichting Brein (C‑610/15, EU:C:2017:456, výrok), a z 26. apríla 2017, Stichting Brein (C‑527/15, EU:C:2017:300, bod 1 výroku).


48      Rozsudky: zo 14. júna 2017, Stichting Brein (C‑610/15, EU:C:2017:456, bod 37), a z 26. apríla 2017, Stichting Brein (C‑527/15, EU:C:2017:300, bod 50).


49      Rozsudok z 29. júla 2019, Pelham a i. (C‑476/17, EU:C:2019:624, bod 1 výroku).


50      Pozri body 52 až 54 vyššie.


51      Pozri body 37 až 39 vyššie.


52      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 24 a citovaná judikatúra).


53      Rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke (C‑301/15, EU:C:2016:878, body 33 až 35).


54      Rozsudok z 13. februára 2014, C‑466/12, EU:C:2014:76.


55      Rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke (C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 36). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


56      Rozsudok zo 7. augusta 2018, C‑161/17, EU:C:2018:634.


57      Ako to okrem iného uviedla žalobkyňa v prejednávanej veci [pozri rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 27)].


58      Rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 33).


59      Rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 35). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


60      Rozsudok zo 7. augusta 2018, C‑161/17, EU:C:2018:634.


61      Rozsudok z 13. februára 2014, C‑466/12, EU:C:2014:76.


62      Podľa rozsudku z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76).


63      Rozsudok zo 7. augusta 2018, C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 35.


64      Pozri body 9 a 10 vyššie.


65      Pozri bod 73 vyššie.


66      Ako je napríklad neoprávnené prisvojenie si autorstva.


67      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke (C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 38).


68      Musím ešte spresniť, že aktiváciu odkazu za pomoci „kliknutia“ treba odlíšiť od činností, ktoré musí používateľ na internete urobiť na iné účely, napríklad na spustenie videa alebo zvukového záznamu, a ktoré si tiež vyžadujú kliknutie. Tieto úkony sú z hľadiska práva na verejný prenos irelevantné, pretože k nim dochádza po tom, ako používateľ k dielu pristúpil.


69      Rozsudok z 13. februára 2014, C‑466/12, EU:C:2014:76.


70      Rozsudok z 8. septembra 2016, C‑160/15, EU:C:2016:644.


71      Postulát, podľa ktorého nemožno všetky kategórie odkazov posudzovať rovnako len z dôvodu ich podobného technického spôsobu fungovania, sa tiež uvádza tak v judikatúre, ako aj v právnej vede v Spojených štátoch amerických. V nasledujúcich častiach týchto návrhov sa veľa čerpalo z GINSBERG, J. C., BUDIARDJO, L. A.: Embedding Content or Interring Copyright: Does the Internet Need the „Server Rule“? In: Columbia Journal of Law & the Arts, č. 42/2019, s. 417, aj keď títo autori navrhujú, aby pod výlučné právo autora patril tak inline linking, ako aj framing.


72      Rozsudok zo 7. augusta 2018, C‑161/17, EU:C:2018:634.


73      Nebudem sa zaoberať ďalšími nežiaducimi účinkami automatických odkazov, ktoré nepatria do oblasti majetkových autorských práv, ako je zásah do osobnostných práv, strata reklamných príjmov spojených s využívaním diela, nekalá hospodárska súťaž alebo ešte jav „krádeže šírky pásma“ (využívanie šírky pásma cieľového webového sídla odkazu v prospech webového sídla, ktorý odkaz obsahuje).


74      Pozri body 68 až 72 vyššie.


75      Rozsudok zo 7. augusta 2018, C‑161/17, EU:C:2018:634.


76      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 30).


77      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, body 45 a 46).


78      Rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, body 30 a 44).


79      Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634), bolo dielo rozmnožené z webového sídla patriaceho nie nositeľovi autorského práva, ale nositeľovi licencie.


80      Napríklad retransmisia televízneho signálu v hotelových izbách; pozri rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764).


81      Rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 29).


82      Licencie Creative Commons predstavujú súbor licencií upravujúcich podmienky opätovného použitia a šírenia diel najmä na internete, ktorý vypracovala nezisková organizácia so sídlom v Spojených štátoch amerických. Tento systém stanovuje rôzne licencie v závislosti od troch kritérií, ktoré môže autor diela pri jeho sprístupnení voľne kombinovať: komerčné alebo nekomerčné používanie, meniteľnosť alebo nemeniteľnosť pôvodného diela a potenciálna podmienka distribúcie odvodeného diela pod tou istou licenciou. Systém znakov vložených do diela prostredníctvom HTML kódov umožňuje informovať verejnosť o uplatniteľnej licencii.


83      Napríklad podmienky využívania služby YouTube stanovujú: „Každému používateľovi služby poskytujete… celosvetovú nevýhradnú a bezodplatnú licenciu na prístup k vášmu obsahu prostredníctvom služby a na použitie tohto obsahu (vrátane práva ho rozmnožovať, šíriť, meniť, zobrazovať alebo vykonávať), tak ako je to povolené funkciami služby“.


84      Táto polemika sa nedávno objavila v súvislosti s inou platformou zdieľaného obsahu Instagram: https://arstechnica.com/tech‑policy/2020/06/instagram‑just‑threw‑users‑of‑its‑embedding‑api‑under‑the‑bus.


85      Uznesenie z 21. októbra 2014, C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315.


86      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 29). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


87      Uznesenie z 21. októbra 2014, BestWater International (C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315, bod 17).


88      Rozsudok z 13. februára 2014, C‑466/12, EU:C:2014:76.


89      Uznesenie z 21. októbra 2014, BestWater International (C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315, bod 5 a výrok).


90      Uznesenie z 21. októbra 2014, C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315.


91      Pozri poznámku pod čiarou 83 vyššie.


92      Uznesenie z 21. októbra 2014, BestWater International (C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315, bod 4, posledná veta).


93      Rozsudok z 8. septembra 2016, C‑160/15, EU:C:2016:644.


94      Uznesenie z 21. októbra 2014, C‑348/13, neuverejnené, EU:C:2014:2315.


95      Odôvodnenie 31 smernice 2001/29.


96      Rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 40 a tam citovaná judikatúra).


97      Pozri bod 5 vyššie.


98      Naopak, vloženie nálepky, ktorej veľkosť je tak zmenšená, že pôvodné prvky predmetného diela nie sú vnímateľné, napríklad na označenie umiestnenia klikateľného odkazu, nepredstavuje akt verejného prenosu tohto diela.


99      Pripomínam, že tak to bolo v prípade diela dotknutého vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634).


100      Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a.i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 31).


101      Alebo presnejšie je podmienená len existenciou diela chápaného ako vyjadrenie duševnej tvorby jeho autora.


102      Rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 36).


103      Odôvodnenia 9 a 31 smernice 2001/29.


104      Rozsudok z 23. januára 2014, Nintendo a i. (C‑355/12, EU:C:2014:25, bod 25).