Language of document : ECLI:EU:C:2020:1020

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

EVGENI TANČEV

prednesené 10. decembra 2020(1)

Vec C416/20 PPU

TR

za účasti:

Generalstaatsanwaltschaft Hamburg

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hanseatisches Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač a postupy odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Článok 4a – Dôvody pre nepovinné nevykonanie – Smernica (EÚ) 2016/343 – Články 8 a 9 – Právo byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní – Útek stíhanej osoby“






1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkonu dvoch európskych zatykačov a úlohy príslušných súdov vydávajúceho členského štátu (v tomto prípade rumunských súdov) a súdov vykonávajúceho členského štátu (v tomto prípade nemeckých súdov) pri dohľade nad tým, či vydávajúci členský štát dodržiava smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní(2). Vyvoláva otázku, či sú súdne orgány vo vykonávajúcom členskom štáte povinné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu, že vydávajúci členský štát porušuje práva, ktoré dotknutej osobe vyplývajú zo smernice 2016/343.

2.        Vec sa týka rumunského občana, ktorý bol odsúdený za viaceré trestné činy spáchané v Rumunsku. Rumunské súdy v tejto súvislosti vydali tri európske zatykače na zabezpečenie jeho zatknutia a odovzdania nemeckými orgánmi na účely výkonu trestov odňatia slobody, ktoré mu boli uložené, v Rumunsku. Otázka položená Súdnemu dvoru sa týka dvoch z týchto troch zatykačov a konkrétne v nej ide o to, či zákonnosť odovzdania zadržanej osoby v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(3), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009(4) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), závisí od toho, či vydávajúci členský štát – v tomto prípade Rumunsko – dodržiava ustanovenia smernice 2016/343 a najmä jej články 8 a 9.

3.        Dospel som k záveru, že príslušné ustanovenia práva Európskej únie v oblasti základných práv si nevyžadujú, aby vnútroštátny súd odmietol vykonať zatykače, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, v zmysle rámcového rozhodnutia 2002/584. Smernica 2016/343 na tejto situácii nič nemení.

I.      Právny rámec

A.      Právo Únie

1.      Rámcové rozhodnutie 2002/584

4.        Odôvodnenia 1, 5, 6 a 10 rámcového rozhodnutia 2002/584 znejú takto:

„(1)      podľa záverov Európskej rady v Tampere z 15. a 16. októbra 1999, najmä ich bodu 35, by sa mal zrušiť formálny postup vydávania osôb medzi členskými štátmi v prípade osôb, ktoré unikajú pred spravodlivosťou po tom, ako boli s konečnou platnosťou odsúdené a vydávacie postupy by sa mali urýchliť v prípade osôb podozrivých zo spáchania trestného činu;

(5)      … zavedenie nového zjednodušeného systému vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb pre účely výkonu rozsudku alebo trestného stíhania umožňuje odstrániť zložitosť a prípadné prieťahy pri existujúcich vydávacích postupoch…

(6)      európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva;

(10)      mechanizmus európskeho zatykača je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi; jeho vykonávanie sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 [EÚ] jedným z členských štátov, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 [EÚ], s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 [EÚ];

…“

5.        Článok 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, stanovuje:

„1.      Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.

2.      Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.      Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [EÚ].“

6.        Článok 3 rámcového rozhodnutia stanovuje niekoľko „dôvodov pre povinné nevykonanie“ európskeho zatykača. Na základe skutkových okolností, ktoré uviedol vnútroštátny súd, sa ani jeden z týchto dôvodov neuplatní v prejednávanej veci. Článok 4 rámcového rozhodnutia stanovuje niekoľko „dôvodov pre nepovinné nevykonanie“ európskeho zatykača. Ani tieto dôvody sa podobne neuplatnia v prejednávanej veci.

7.        Skôr než bolo rámcové rozhodnutie 2002/584 zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299, obsahovalo ustanovenie, konkrétne článok 5 bod 1, podľa ktorého ak európsky zatykač bol vydaný na účely výkonu rozsudku alebo ochranného opatrenia uloženého rozhodnutím vydaným v neprítomnosti a ak príslušná osoba nebola osobne predvolaná alebo inak informovaná o dátume a mieste konania, odovzdanie môže podliehať podmienke, že vydávajúci súdny orgán poskytne primeranú požadovanú záruku na ubezpečenie osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, že bude môcť podať návrh na obnovu konania vo vydávajúcom členskom štáte a zúčastniť sa na vynesení rozsudku. Článok 5 bod 1 bol zrušený rámcovým rozhodnutím 2009/299, ktorým bol vložený nový článok 4a týkajúci sa rozhodnutí vydaných v neprítomnosti.

8.        Odôvodnenie 1 rámcového rozhodnutia 2009/299 stanovuje:

„Právo obvinenej osoby byť prítomná na konaní je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie ustanoveného v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,[(5)] ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. Tento súd tiež vyhlásil, že právo obvinenej osoby byť prítomná na konaní nie je absolútne a obvinená osoba sa môže za určitých okolností z vlastnej slobodnej vôle výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne, vzdať uvedeného práva.“

9.        Článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Rozhodnutia vydané v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila“, stanovuje:

„1.      Vykonávajúci súdny orgán môže tiež odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v európskom zatykači uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu pôvodu:

a)      bola včas:

i)      buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania;

a

ii)      informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania;

alebo

b)      vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval;

…“

2.      Smernica 2016/343

10.      Odôvodnenia 9, 33, 35, 44 a 47 smernice 2016/343 stanovujú:

„(9)      Účelom tejto smernice je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní.

(33)      Právo na spravodlivý proces je jedna zo základných zásad demokratickej spoločnosti. Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní je založené na uvedenom práve a malo by byť zaručené v celej Únii.

(35)      Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútnym právom. Podozrivé a obvinené osoby by za určitých okolností mali mať možnosť sa tohto práva vzdať, a to výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne.

(44)      Zásada účinnosti práva Únie si od členských štátov vyžaduje, aby zaviedli primerané a účinné opravné prostriedky pre prípad porušenia práva priznaného jednotlivcom právom Únie. Vďaka účinnému opravnému prostriedku, ktorý by mal byť dostupný v prípade porušenia ktoréhokoľvek z práv stanovených v tejto smernici, by sa malo dosiahnuť, že sa v čo najväčšej možnej miere obnoví také postavenie podozrivých alebo obvinených osôb, aké by mali, keby nebolo došlo k porušeniu, s cieľom chrániť právo na spravodlivý proces a právo na obhajobu.

(47)      V tejto smernici sa rešpektujú základné práva a zásady uznané v [Charte základných práv Európskej únie; ďalej len ‚Charta‘] a v EDĽP vrátane… práva na spravodlivý proces, prezumpcie neviny a práva na obhajobu. Prihliadať by sa malo najmä na článok 6 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len ‚Zmluva o EÚ‘), podľa ktorého Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v charte a podľa ktorého základné práva, ako sú zaručené EDĽP a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, majú predstavovať všeobecné zásady práva Únie.“

11.      Článok 1 smernice 2016/343, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:

b)      práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní.“

12.      Článok 8 smernice 2016/343, nazvaný „Právo byť prítomný na súdnom konaní“, stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.

2.      Členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak:

a)      podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo

b)      podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.

3.      Rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v súlade s odsekom 2, sa môže voči dotknutej osobe vykonať.

4.      Ak členské štáty umožňujú viesť súdne konania v neprítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb, ale nie je možné splniť podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku, pretože podozrivú alebo obvinenú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, členské štáty môžu stanoviť, že rozhodnutie sa i tak môže vyniesť a vykonať. V takom prípade členské štáty zabezpečia, aby vtedy, keď sú podozrivé alebo obvinené osoby informované o rozhodnutí, najmä pri zadržaní, boli tiež informované o možnosti napadnúť rozhodnutie a o práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok v súlade s článkom 9.

…“

13.      Článok 9 smernice, nazvaný „Právo na nové súdne konanie“, znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby v prípadoch, keď podozrivé alebo obvinené osoby neboli prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci a keď neboli splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2, mali právo na nové súdne konanie alebo iný zákonný opravný prostriedok, ktorý umožní nové posúdenie skutkovej podstaty veci vrátane preskúmania nových dôkazov a môže viesť k zmene pôvodného rozhodnutia. V tejto súvislosti členské štáty zabezpečia, aby uvedené podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné, efektívne sa zúčastňovať v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva a uplatňovať svoje právo na obhajobu.“

14.      Článok 10 smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali účinné opravné prostriedky v prípade porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice.

…“

B.      Nemecké právo

15.      § 83 Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen (zákon o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach) (ďalej len „IRG“) v znení uverejnenom 27. júna 1994(6), naposledy zmeneného prostredníctvom § 4 zákona z 10. decembra 2019(7), ktorým sa preberá článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, v odseku 1 bode 3 stanovuje, že vydanie na základe európskeho zatykača nie je prípustné, ak odsúdená osoba osobne nebola prítomná na súdnom konaní, v ktorom bol rozsudok vydaný. Za určitých okolností uvedených v § 83 ods. 2, 3 a 4 IRG je vydanie osoby, ktorá nebola prítomná na súdnom konaní, možné ako výnimka zo všeobecného pravidla stanoveného v § 83 ods. 1 bode 3.

16.      § 83 IRG znie takto:

„…

(2)      Vydanie je ako výnimka z [§ 83] ods. 1 bodu 3 napriek tomu prípustné, pokiaľ

1.      odsúdená osoba

a)      bola včas

aa)      osobne predvolaná na pojednávanie, v ktorom bol vydaný rozsudok, alebo

bb)      iným spôsobom skutočne oficiálne informovaná o dátume a mieste plánovaného pojednávania, na ktorom bol vydaný rozsudok, takým spôsobom, že je jednoznačne preukázané, že odsúdená osoba vedela o plánovanom pojednávaní, a

b)      bola informovaná o tom, že rozhodnutie môže byť vydané aj v jej neprítomnosti;

2.      odsúdená osoba, ktorá vedela o konaní, ktoré bolo proti nej vedené a na ktorom sa zúčastnil jej právny zástupca, sa osobne nedostavila, lebo bola na úteku, alebo

…“

II.    Skutkový stav, konanie a prejudiciálna otázka

17.      Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania je TR rumunský občan, ktorého rumunské súdy odsúdili za rôzne trestné činy spáchané v Rumunsku. Rumunské súdy v tejto súvislosti vydali tri európske zatykače na účely výkonu trestov odňatia slobody, ktoré uložili dva rôzne rumunské súdy troma samostatnými rozsudkami.

18.      Dva z týchto zatykačov sú relevantné v prejednávanej veci. V oboch veciach, ktoré sa týkajú týchto dvoch zatykačov, sa rumunské orgány neúspešne pokúšali doručiť TR oznámenie o pojednávaní v prvostupňovom konaní. V oboch prípadoch sa pokúšali osobne ho predvolať na jeho poslednej známej adrese v Rumunsku. Oficiálne predvolania boli uložené na adrese TR, čím sa predvolania podľa rumunského práva považovali po uplynutí lehoty 10 dní za doručené.

19.      TR síce nebol osobne predvolaný, o prvostupňovom konaní však vedel a v oboch prípadoch si vybral, vymenoval a splnomocnil právneho zástupcu, ktorý ho mal obhajovať, a v oboch prípadoch ho tento právny zástupca skutočne aj obhajoval. TR sa však na pojednávaní nezúčastnil a bol odsúdený v neprítomnosti.

20.      V oboch veciach bolo podané odvolanie. Prinajmenšom v jednej z vecí odvolanie podal právny zástupca, ktorého si TR vybral a poveril ho obhajobou svojej osoby v prvostupňovom konaní. Z dokumentov predložených Súdnemu dvoru okolnosti odvolacích konaní nie sú úplne jasné, ale v oboch prípadoch TR zastupoval súdom ustanovený právny zástupca.

21.      TR v októbri 2018 odišiel do Nemecka a počas krátkeho obdobia od 29. októbra 2018 do 30. januára 2019 mal oficiálne prihlásené bydlisko v obci Bad Nauheim v Hesensku. Podľa vyhlásenia svojej družky potom žil najprv v Hesensku a následne približne od mája 2019 v Hamburgu, pričom si však nemohol prihlásiť bydlisko, lebo „po ňom rumunské orgány pátrali pre podpaľačstvo“, a teda bol na úteku. Vnútroštátny súd toto vyhlásenie považuje za dôveryhodné.(8)

22.      Od odhlásenia bydliska v obci Bad Nauheim až do svojho zatknutia TR nemal oficiálne prihlásené bydlisko. Počas zatknutia mal pri sebe doklady totožnosti inej osoby, o ktorých tvrdil, že patria jeho bratovi. Neuviedol, prečo má v držbe tieto doklady totožnosti, a podľa informácií poskytnutých políciou TR často používal totožnosť ďalšieho brata.

23.      Vzhľadom na tieto okolnosti vnútroštátny súd dospel k záveru, že TR utiekol z Rumunska a ukrýva sa v Nemecku pred výkonom rozsudkov, na základe ktorých boli vydané dva európske zatykače, ktoré sú predmetom tejto veci.

24.      Rozhodnutím z 28. mája 2020 vnútroštátny súd konštatoval, že podmienky na vydanie uvedené v § 83 ods. 2 bode 2 IRG sú v prípade TR splnené. Podľa názoru súdu TR vedel o súdnych konaniach, na ktorých základe boli vydané európske zatykače, ale utiekol do Nemecka, čím zabránil tomu, aby mu boli osobne doručené predvolania. Vnútroštátny súd sa ďalej na základe informácií poskytnutých rumunskými orgánmi domnieval, že obžalovaného zastupoval advokát, ktorého si sám vybral, v oboch prvostupňových konaniach a advokát ustanovený odvolacími súdmi v oboch odvolacích konaniach. Vnútroštátny súd konštatoval, že vydanie TR na základe týchto dvoch európskych zatykačov je preto prípustné v súlade s nemeckou právnou úpravou, ktorou sa vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584.

25.      Rozhodnutím z 24. júna 2020 vnútroštátny súd vyhovel žiadosti TR o preskúmanie rozhodnutia z 28. mája 2020. Právny zástupca TR tvrdil, že vydanie TR by bez záruky, že mu bude umožnená obnova konania, bolo protizákonné v súlade s článkami 8 a 9 smernice 2016/343, a spochybnil zlučiteľnosť § 83 ods. 2 bodu 2 IRG so smernicou 2016/343.

26.      Vnútroštátny súd má teraz určiť, či má ponechať v platnosti svoje rozhodnutie z 28. mája 2020, alebo či treba vydanie TR vyhlásiť za protizákonné.

27.      Za týchto okolností sa Hanseatisches Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa v prípade rozhodnutí o vydaní na účely trestného stíhania osoby odsúdenej v neprítomnosti z jedného členského štátu Európskej únie do iného členského štátu ustanovenia smernice 2016/343, a najmä jej články 8 a 9, vykladať v tom zmysle, že prípustnosť vydania – najmä v takzvanom prípade úteku – závisí od splnenia podmienok uvedených v tejto smernici dožadujúcim štátom?“(9)

28.      Dňa 23. septembra 2020 Súdny dvor rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania prejedná v naliehavom prejudiciálnom konaní v súlade s článkom 107 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

29.      Súdny dvor ďalej rozhodol, že vyzve Rumunsko, aby písomne poskytlo všetky relevantné informácie týkajúce sa prejednávanej veci v súlade s článkom 109 ods. 3 rokovacieho poriadku.

30.      Písomné pripomienky k prejudiciálnej otázke predložili Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (Generálna prokuratúra Hamburg, Nemecko), Rumunsko a Komisia. TR, Spolková republika Nemecko a Poľská republika boli vypočutí na pojednávaní 19. novembra 2020.

III. Analýza

A.      Predbežné pripomienky

31.      Hoci z formulácie otázky vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta na výklad smernice 2016/343, v skutočnosti sa vnútroštátny súd pýta, či ustanovenia smernice 2016/343 a konkrétne jej články 8 a 9 majú vplyv na uplatnenie dôvodov pre nepovinné nevykonanie uvedených v článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584. Z tohto dôvodu sa domnievam, že je užitočné najprv sa zaoberať rámcovým rozhodnutím, najmä jeho článkom 4a, a okolnosťami, za akých Súdny dvor uznáva vykonávajúcemu súdnemu orgánu povinnosť „ukončiť konanie o odovzdaní“, a až potom budem analyzovať smernicu 2016/343 a nakoniec ich vzájomné pôsobenie.

B.      Rámcové rozhodnutie

1.      Všeobecné pripomienky

32.      Ako Súdny dvor ustálene konštatuje, tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Zásada vzájomnej dôvery najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti konkrétne ukladá každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a najmä základné práva týmto právom uznané.(10)

33.      Súdny dvor tak rozhodol, že zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce, znamená, že podľa článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 sú členské štáty v zásade povinné vyhovieť európskemu zatykaču. Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať takýto zatykač len vo výnimočných prípadoch, konkrétne v taxatívne vymedzených prípadoch povinného nevykonania stanovených v článku 3 rámcového rozhodnutia alebo nepovinného nevykonania stanovených v článkoch 4 a 4a rámcového rozhodnutia. Okrem toho vykonanie európskeho zatykača je možné podriadiť len jednej z podmienok taxatívne vymedzených v článku 5 rámcového rozhodnutia.(11)

2.      Výslovné dôvody na nevykonanie podľa ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584

34.      Ako je uvedené v bode 33 vyššie, rámcové rozhodnutie 2002/584 obsahuje tri ustanovenia týkajúce sa „dôvodov pre nevykonanie“ európskeho zatykača. Ani jeden z dôvodov na povinné nevykonanie v zmysle článku 3 alebo z dôvodov na nepovinné nevykonanie v zmysle článku 4 sa v prejednávanej veci neuplatní. Relevantným ustanovením pre toto konanie je článok 4a rámcového rozhodnutia, ktorý obsahuje dôvody na „nepovinné nevykonanie“ európskeho zatykača. Článok 4a v súvislosti s európskymi zatykačmi vydanými na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia stanovuje, že vykonávajúci súdny orgán „môže“ odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov uplatnenia niekoľkých výnimiek. Podľa týchto výnimiek ak je splnená niektorá zo štyroch podmienok uvedených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d), vykonanie odovzdania je povinné. Cieľom tejto zmeny právnej úpravy v porovnaní s právnym režimom, ktorý bol v platnosti na základe predchádzajúceho opatrenia EÚ,(12) bolo zjednodušiť odovzdanie.(13) Odstránila sa tiež povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu rozhodnúť o „primeranosti“ záruky poskytnutej vydávajúcim súdnym orgánom. Článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 teda vykonávajúcemu súdnemu orgánu neukladá povinnosť zdržať sa odovzdania osoby, ktorá sa osobne nezúčastnila na súdnom konaní vo svojej veci. Vykonávajúcemu súdnemu orgánu to len umožňuje, a to len pokiaľ sa neuplatnia výnimky z dôvodov na nepovinné nevykonanie uvedené v článku 4a. Ak sú splnené kritériá pre jednu alebo viacero týchto výnimiek, vykonávajúci súdny orgán je povinný odovzdať dotknutú osobu, aj pokiaľ sa osobne nezúčastnila na súdnom konaní vo svojej veci.

3.      Vykonanie oboch európskych zatykačov je prípustné podľa ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584

35.      Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom bol TR v oboch prvostupňových konaniach zastúpený právnym zástupcom, ktorého si vybral a splnomocnil. Zdá sa teda, že tieto konania spĺňajú podmienky článku 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584, a pokiaľ by išlo o jediné relevantné konania, vykonanie oboch európskych zatykačov by bolo povinné.

36.      V oboch veciach však bolo podané odvolanie. Z dokumentov predložených Súdnemu dvoru nie je jasné, či je odvolacie konanie v tých dvoch rumunských veciach možné považovať za „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, v zmysle článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako ho vykladá Súdny dvor v rozsudku Tupikas,(14) a teda išlo o „súdne rozhodnuti[a], ktorým[i] sa s konečnou platnosťou vo veci samej rozhodlo“,(15) v zmysle tejto judikatúry. Ak sú odvolacie konania „konaniami, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutí“, v zmysle výkladu poskytnutého Súdnym dvorom, tieto konania potom musia spĺňať podmienky uvedené v článku 4a ods. 1 písm. a) až d) na to, aby bolo vykonanie európskych zatykačov povinné. Ak odvolacie konania nie sú „konaniami, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutí“ – čo by mohol byť prípad dovolacích konaní –, vykonanie európskych zatykačov by bolo povinné. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je jasné, či by to bolo možné určiť na základe informácií poskytnutých rumunskými vydávajúcimi súdnymi orgánmi.

37.      Podľa toho, ako vnútroštátny súd opísal vec Súdnemu dvoru, však vnútroštátny súd prejednáva situáciu, v ktorej je odovzdanie TR – podľa názoru vnútroštátneho súdu, na základe jeho posúdenia skutkových okolností a informácií uvedených v európskych zatykačoch, ako aj odpovedí rumunských orgánov na jeho otázky – nepovinné podľa článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 a podľa vnútroštátneho práva je odovzdanie možné. Vnútroštátny súd sa ďalej na základe posúdenia tých istých skutkových okolností domnieva, že práva, ktoré TR vyplývajú zo smernice 2016/343, by mohli byť porušené, keby mu vo vydávajúcom členskom štáte (Rumunsko) nebola umožnená obnova konania, čo vydávajúce (rumunské) súdne orgány odmietli zaručiť, a preto sa pýta, či musí vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych ustanovení o povinnom vykonaní európskych zatykačov, aby mohol odmietnuť nepovinné(16) odovzdanie TR v prípade, že sa domnieva, že práva, ktoré mu vyplývajú zo smernice 2016/343, by mohli byť porušené.

4.      Rozsudok Súdneho dvora vo veci Melloni

38.      Súdny dvor už mal príležitosť na výklad zlučiteľnosti článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 s požiadavkami článkov 47 a 48 ods. 2 Charty v súvislosti s výnimkou z ustanovenia o nepovinnom odovzdaní v prípade odsúdenia v neprítomnosti. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Melloni(17), odsúdeného zastupoval v prvostupňovom i odvolacom konaní právny zástupca, ktorého si vybral a splnomocnil. Jeho odovzdanie vykonávajúcimi (španielskymi) súdnymi orgánmi do vydávajúceho členského štátu (Taliansko) bolo preto povinné, a nie nepovinné, v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584.

39.      Hoci výrok rozsudku Súdneho dvora vo veci Melloni je formulovaný tak, ako keby sa týkal odovzdania podľa článku 4a ods. 1,(18) rozsudok treba chápať v tom zmysle, že sa týka iba vecí, v ktorých je – na rozdiel od prejednávanej veci – odovzdanie povinné, a nie nepovinné, t. j. vecí, v ktorých sa uplatní jedna alebo viacero výnimiek uvedených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d). Rozsudok nie je možné chápať v tom zmysle, že sa týka nepovinného odovzdania, ktoré môže vykonávajúci členský štát umožniť na základe svojej právomoci voľnej úvahy, ak nie sú splnené požiadavky na výnimky upravené v článku 4a ods. 1 písm. a) až d). Pomerne jasne to vyplýva aj z podrobnej analýzy Súdneho dvora v bodoch 47 až 54 uvedeného rozsudku.

40.      Keby vnútroštátny súd konštatoval, že sa uplatní jedna z výnimiek upravených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d), t. j. že konania, v ktorých boli vydané európske zatykače, spĺňajú procesné záruky niektorej z týchto výnimiek, uplatnil by sa rozsudok Melloni, podľa ktorého „článok 4a ods. 1 je zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty“. Záver by bol potom taký, že základné právo TR na spravodlivé súdne konanie vrátane práva byť prítomný na konaní nebolo porušené.

41.      Ako som uviedol v bodoch 36 a 37 vyššie, je možné, že sa uplatní jedna z výnimiek upravených v článku 4a ods. 1 písm. a) alebo b) (hoci to vôbec nie je jasné). Keďže vnútroštátny súd založil svoju otázku na predpoklade, že vykonanie dotknutých európskych zatykačov sa riadi dôvodmi pre nepovinné nevykonanie, budem vychádzať z tohto predpokladu.

5.      Výnimočné prípady, v ktorých Súdny dvor uznal, že vykonávajúci súdny orgán môže „ukončiť konanie o odovzdaní upravené rámcovým rozhodnutím 2002/584

42.      Súdny dvor v obmedzenom počte vecí, ktoré sa týkajú porušenia základných práv dotknutej osoby, uznáva, že „za určitých podmienok môže vykonávajúci súdny orgán ukončiť konanie o odovzdaní upravené rámcovým rozhodnutím 2002/584“.(19)

43.      Súdny dvor našiel základ pre tento výnimočný odklon od ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584 v článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia, ktorý stanovuje, že toto rámcové rozhodnutie „nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ]“. Súdny dvor vo svojej judikatúre ďalej uznal, že zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery môžu byť za výnimočných okolností obmedzené.(20)

44.      Naopak, Súdny dvor poukázal na to, že ako je uvedené v odôvodnení 10 rámcového rozhodnutia 2002/584, vykonávanie mechanizmu európskeho zatykača sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 2 ZEÚ jedným z členských štátov a v súlade s postupom uvedeným v článku 7 ZEÚ.(21)

45.      Na základe toho Súdny dvor stanovil určité normy pre preskúmanie, ktoré musí vykonávajúci súdny orgán uskutočniť, ak existuje riziko, že by vydávajúci členský štát mohol porušiť základné práva dotknutej osoby v prípade jej odovzdania. V súvislosti s možným porušením zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty zo strany vydávajúceho členského štátu si tieto normy vyžadujú, aby vykonávajúci súdny orgán pokračoval v overovaní, ak disponuje „objektívnymi, spoľahlivými, presnými a náležite aktualizovanými informáciami“ svedčiacimi o existencii nedostatkov, a následne musí „konkrétnym a presným spôsobom overiť, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa“, že dotknutá osoba bude vystavená skutočnému riziku porušenia svojho základného práva.(22) Ak je to tak, vykonávajúci súdny orgán musí „požiadať o poskytnutie doplňujúcich informácií“ súdny orgán, ktorý vydal zatykač, a odložiť svoje rozhodnutie o odovzdaní „až do doby, kým získa doplňujúce informácie, ktoré mu umožnia vyvrátiť existenciu takéhoto rizika“. Ak nie je možné vyvrátiť existenciu tohto rizika v primeranej lehote, vykonávajúci súdny orgán musí rozhodnúť, „či je postup odovzdania potrebné skončiť“.(23)

46.      Určenie rizika porušenia základného práva sa musí uskutočniť na individuálnom základe. V súvislosti s možným porušením zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania Súdny dvor v rozsudku Generalstaatsanwaltschaft rozhodol, že na tento účel je potrebné preskúmať „iba väzenské podmienky v ústavoch na výkon trestu, v ktorých bude… uvedená osoba pravdepodobne uväznená“, a „iba konkrétne a presné väzenské podmienky dotknutej osoby, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie o tom, či bude táto osoba vystavená skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania“.(24)

47.      V súvislosti s možným porušením práva na spravodlivé súdne konanie Súdny dvor v rozsudku Minister for Justice and Equality(25) v podstate uplatnil rovnakú normu ako v rozsudku Aranyosi a Căldăraru,(26) keď najprv konštatoval, že v dôsledku skutočného rizika porušenia základného práva na nezávislý súd, a teda „podstaty základného práva na spravodlivé súdne konanie“ zaručeného v článku 47 ods. 2 Charty, akým je skutočné riziko porušenia článku 4 Charty, by vykonávajúci súdny orgán mohol výnimočne nevyhovieť európskemu zatykaču na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.(27)

48.      Spoločnými črtami týchto rozsudkov sú preto po prvé prítomnosť vonkajších „skutočností“ alebo „dôkazov“ – ktoré musia byť „objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované“ a ktorými boli vo veciach týkajúcich sa článku 4 Charty rozsudky ESĽP a vo veci týkajúcej sa článku 47 ods. 2 Charty odôvodnený návrh Komisie(28) –, ktoré musia preukázať „nedostatky“ spôsobilé vyvolať skutočné riziko porušenia dotknutého základného práva, a po druhé individuálne určenie, že dotknutá osoba by mohla byť v prípade odovzdania vystavená skutočnému riziku porušenia základného práva na základe individuálnej situácie danej osoby.

C.      Obsah základného práva byť prítomný na súdnom konaní zaručeného článkom 47 ods. 2 Charty a článkom 6 ods. 1 EDĽP

49.      Článok 47 Charty je nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“. V druhom odseku stanovuje, že „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“. Vysvetlivky k Charte základných práv(29) poukazujú na to, že článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP, ktorý sa týka práva na spravodlivé súdne konanie.(30) Článok 52 Charty, nazvaný „Rozsah a výklad práv a zásad“, v odseku 3 stanovuje: „V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v [EDĽP], zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv“.

50.      Právo byť prítomný na konaní je súčasťou podstaty základného práva na spravodlivé súdne konanie. Ako však vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora a ESĽP, obžalovaný sa môže vzdať svojho práva byť prítomný na pojednávaní výslovne alebo konkludentne prostredníctvom svojho správania,(31) akým je úsilie danej osoby vyhnúť sa súdnemu konaniu. Ako konštatoval ESĽP, „k odopretiu spravodlivosti… dochádza, keď osoba odsúdená v neprítomnosti následne nie je schopná docieliť, aby súd, ktorý prejednával jej vec, nanovo rozhodol vo veci samej o obvinení z právneho i skutkového hľadiska, pokiaľ nie je preukázané, že sa vzdala svojho práva dostaviť sa na pojednávanie a obhajovať sa… alebo že mala v úmysle vyhnúť sa súdnemu konaniu“.(32)

51.      ESĽP ďalej konštatoval, že pokiaľ osobe odsúdenej v neprítomnosti nebolo doručené oficiálne oznámenie, vzniká otázka, či možno vychádzať z toho, že mala dostatočnú vedomosť o tom, že je stíhaná, a o súdnom konaní na to, aby sa mohla rozhodnúť, že sa vzdá práva dostaviť sa na súd alebo že sa vyhne spravodlivosti, a rozhodol, že „určité preukázané skutočnosti môžu jednoznačne naznačovať, že obžalovaný si je vedomý existencie trestného konania vedeného voči jeho osobe, ako aj povahy a predmetu obžaloby a nemá v úmysle zúčastniť sa na konaní alebo sa chce vyhnúť stíhaniu“.(33)

52.      Táto judikatúra ESĽP sa však týka prvostupňových konaní. Pokiaľ ide o odvolacie konania, ochrana práva byť prítomný na konaní je výrazne obmedzenejšia. Judikatúra ESĽP najmä rozlišuje medzi situáciami, v ktorých sa odvolacie konanie týka len právnych otázok, a prípadmi, v ktorých môže odvolací súd preskúmať skutkové okolnosti i právne otázky a v plnom rozsahu posúdiť problematiku viny alebo neviny. V prvom prípade môžu byť požiadavky článku 6 EDĽP splnené, aj keď odvolateľ nemal príležitosť byť osobne vypočutý, pokiaľ sa v prvostupňovom konaní uskutočnilo verejné pojednávanie.(34) V druhom prípade, a najmä ak má odvolací súd zvýšiť trest, bude prítomnosť obžalovaného s väčšou pravdepodobnosťou nevyhnutná.(35)

53.      V skutkových okolnostiach opísaných v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je podrobne uvedená povaha odvolacích konaní vo veciach TR. Nie je preto jasné, podľa akých noriem treba posudzovať jeho právo byť prítomný na tomto konaní a primeranosť úsilia vynaloženého rumunskými orgánmi na to, aby mu doručili predvolanie na odvolacie konania, na účely základného práva TR byť prítomný na súdnom konaní, ktoré mu zaručuje článok 47 ods. 2 Charty a článok 6 ods. 1 EDĽP.

54.      Skutkové okolnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania však jednoznačne podporujú záver vnútroštátneho súdu, podľa ktorého TR úmyselne utiekol pred súdnymi konaniami v prvostupňovom i odvolacom konaní a vyhol sa zatknutiu. Zdá sa tiež, že TR vedel o konaní voči svojej osobe, ako aj o povahe a predmete obvinení. Na základe tohto záveru, ku ktorému musí dospieť vnútroštátny súd, by základné právo TR byť prítomný na súdnom konaní, ktoré zaručuje článok 47 ods. 2 Charty, nebolo porušené jeho odsúdením v neprítomnosti potvrdeným v odvolacom konaní a následným odmietnutím zaručiť mu obnovu konania zo strany vydávajúceho členského štátu.

55.      Keďže podľa skutkových okolností opísaných v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nebolo porušené nijaké základné právo, otázka, či vykonávajúci súdny orgán môže „ukončiť konanie o odovzdaní“ v súlade s rozsudkami Súdneho dvora Aranyosi a Căldăraru, Generalstaatsanwaltschaft a Minister for Justice and Equality, nie je aktuálna.

56.      Treba však ešte posúdiť, či ochrana, ktorú smernica 2016/343 priznáva nad rámec ochrany zaručenej v článku 47 ods. 2 Charty a v článku 6 ods. 1 EDĽP, obmedzuje voľnú úvahu vykonávajúceho členského štátu pri uplatňovaní dôvodov na nepovinné nevykonanie v zmysle článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584.

D.      Postavenie dodatočných záruk týkajúcich sa práva byť prítomný na konaní, ktoré sú uvedené v smernici 2016/343

57.      Podľa odôvodnenia 9 smernice 2016/343 je účelom smernice posilniť právo na spravodlivé súdne konanie, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa okrem iného práva byť prítomný na súdnom konaní. Zavedením spoločných minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb si táto smernica kladie za cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov vo svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach.(36)

58.      Zo štruktúry smernice 2016/343 a opravných prostriedkov, ktoré stanovuje, jasne vyplýva, že pokiaľ ide o právo byť prítomný na konaní, týka sa členského štátu, v ktorom súdne konanie prebieha alebo prebehlo. Iba tento členský štát môže priznať opravný prostriedok uvedený v článku 9: obnovu konania.

59.      Naopak, článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 sa logicky týka iných členských štátov, než je štát, v ktorom súdne konanie prebehlo a dotknutá osoba bola odsúdená. Len tieto členské štáty môžu dotknutú osobu odovzdať do členského štátu, v ktorom bola odsúdená.

60.      Rámcové rozhodnutie 2002/584 a smernica 2016/343 sú nielenže určené odlišným štátom, ale majú aj odlišný predmet úpravy.

61.      Ako zdôraznil vnútroštátny súd, skutočná vecná pôsobnosť smernice 2016/343 je v rozsahu relevantnom pre túto vec obmedzená na minimálne požiadavky na súdne konanie v neprítomnosti v členských štátoch. Rozšírenie pôsobnosti smernice 2016/343 na postupy vydávania alebo odovzdávania by si vyžadovalo odôvodnenie. Dodržanie minimálnych pravidiel platných pre vnútroštátne konanie nepodlieha skúmaniu v konaní o vydaní alebo odovzdaní, ktoré prebieha v inom členskom štáte: také konanie často prebieha v časovej tiesni, ktorá mu je vlastná a ktorá vyplýva z možného uväznenia dotknutej osoby, a v rámci prirodzených hraníc možnosti vykonávajúceho súdneho orgánu posudzovať zlučiteľnosť ustanovení iného právneho poriadku, ktoré sú často napísané v cudzom jazyku, s platnými normami práva Únie. Také preskúmanie by prekročilo rámec konania o vydaní a bolo by v rozpore so zásadou vzájomného uznávania, ktorá je základným kameňom súdnej spolupráce. Právo v oblasti vydávania musí nevyhnutne zostať obmedzené na selektívne posudzovanie.

62.      Ako je zdôraznené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, uplatňovanie smernice 2016/343, ktoré obmedzuje právomoc voľnej úvahy vykonávajúceho členského štátu pri vykonávaní článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, nepodporuje ani história vzniku smernice. Ako vnútroštátny súd uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zo zápisnice zo zasadnutia koordinačného výboru v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach (pozri dokument Rady 12955/14 z 9. septembra 2014, s. 2 a nasl.) vyplýva, že Komisia sa vyjadrila v prospech zosúladenia požiadaviek stanovených v smernici 2016/343 a v právnej úprave vydávania, ktorou je článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, lebo bez ohľadu na rozdielne oblasti úpravy každého z týchto súborov pravidiel je cieľom stanoviť minimálne požiadavky na vnútroštátne trestné konanie na území EÚ, a preto sú tieto pravidlá neoddeliteľne prepojené:

„Komisia sa domnieva, že pravidlá, ktoré sa uplatnia, pokiaľ sa určitá osoba nezúčastní na súdnom konaní vo svojej veci, sú neoddeliteľne spojené s právom tejto osoby byť prítomná na súdnom konaní. Toto právo a kritériá na odsúdenie podozrivých alebo obžalovaných v neprítomnosti sú dvoma stranami tej istej mince.“ (s. 3)

63.      Názor Komisie sa však nepresadil, keďže zástupcovia členských štátov odkazovali na odlišné oblasti a ciele úpravy, a preto jednomyseľne odmietli rozšírenie návrhu smernice na právnu úpravu vydávania:

„Bolo pripomenuté, že rámcové rozhodnutie bolo prijaté v odlišnom právnom kontexte (s jednomyseľným hlasovaním) a že má iný cieľ než návrh tejto smernice (vzájomné uznávanie verzus stanovenie minimálnych pravidiel). Nie je teda žiaduce prebrať znenie rámcového rozhodnutia do návrhu smernice.“ (s. 2)

64.      Treba poukázať na to, že základné právo byť prítomný na súdnom konaní podľa článku 47 ods. 2 Charty a článku 6 ods. 1 EDĽP vymedzené Súdnym dvorom a ESĽP má výrazne užšiu pôsobnosť než právo byť prítomný na konaní podľa článku 8 smernice 2016/343. Len riziko porušenia užšieho základného práva byť prítomný na konaní, a nie dodatočný rozsah tohto práva stanovený v smernici, môže byť dôvodom na to, aby vykonávajúci súdny orgán ukončil konanie o odovzdaní.

65.      Porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie vrátane porušenia základného práva byť prítomný na konaní v zmysle výkladu zo strany ESĽP síce môže byť dôvodom na „ukončenie konania o odovzdaní“, podľa môjho názoru však samotné riziko či dokonca vedomosť, že iný členský štát možno v plnej miere nedodržiava všetky aspekty smernice 2016/343, nie je dôvodom na ukončenie postupu odovzdania. V tomto smere musím pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je potrebné obmedzenia zásady vzájomnej dôvery vykladať reštriktívne.(37)

66.      Pokiaľ má vykonávajúci členský štát právomoc voľnej úvahy podľa článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, domnievam sa, že také známe alebo možné nedodržanie smernice vydávajúcim členským štátom vzhľadom na právo Únie neobmedzuje ani právomoc voľnej úvahy vykonávajúceho členského štátu pri vykonávaní európskeho zatykača.

67.      Opravným prostriedkom pre dotknutú osobu, pokiaľ dôjde k takému porušeniu jej práva byť prítomná na konaní v zmysle smernice 2016/343, ktoré nepredstavuje aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 47 ods. 2 Charty, je obnova konania v členskom štáte, v ktorom bola odsúdená v neprítomnosti. Tento opravný prostriedok je stanovený v článku 9 smernice 2016/343.

68.      Neznamená to, že vykonávajúci členský štát nemôže vziať do úvahy, či majú osoby odsúdené v neprítomnosti vo vydávajúcom členskom štáte zabezpečené všetky práva, na ktoré majú nárok podľa smernice 2016/343, ak sa tak rozhodne. Znamená to len to, že ak nedošlo k porušeniu základného práva chráneného smernicou 2016/343, také zváženie je vecou právomoci voľnej úvahy tohto členského štátu.

IV.    Návrh

69.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Hanseatisches Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg, Nemecko), takto:

Pokiaľ neexistuje skutočné riziko porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie, články 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní neobmedzujú voľnú úvahu vykonávajúceho členského štátu pri uplatňovaní ustanovení o nepovinnom nevykonaní európskeho zatykača podľa článku 4a rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009.


1      Jazyk prednesu: angličtina.


2      Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1.


3      Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34.


4      Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24.


5      Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).


6      BGBl. I, s. 1537.


7      BGBl. I, s. 2128.


8      Pozri oddiel III ods. 1 písm. a) a oddiel III ods. 2 písm. a) bod bb) druhý pododsek návrhu na začatie prejudiciálneho konania („nach vorläufiger Bewertung glaubhafte und belastbare Angaben“).


9      Otázka vnútroštátneho súdu je síce formulovaná tak, že sa týka „vydania na účely trestného stíhania“, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že ide o odovzdanie dotknutej osoby na účely výkonu trestu odňatia slobody a o to, či by také odovzdanie bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami práva EÚ. Zdá sa, že zmienka o „trestnom stíhaní“ („Strafverfolgung“) namiesto „výkonu trestu odňatia slobody“ („Strafvollstreckung“) je spôsobená preklepom.


10      Rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 78 a tam citovaná judikatúra).


11      Rozsudok Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, body 79 a 80 a tam citovaná judikatúra).


12      Konkrétne článok 5 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 pred zmenou rámcového rozhodnutia 2002/584 rámcovým rozhodnutím 2009/299.


13      Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 3 rámcového rozhodnutia 2009/299: „Riešenia v týchto rámcových rozhodnutiach nie sú postačujúce v prípadoch, keď dotknutá osoba nemohla byť informovaná o konaní… Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV o európskom zatýkacom rozkaze a o vydávacom konaní medzi členskými štátmi… umožňuje vykonávajúcemu orgánu požiadať vydávajúci orgán o primeranú záruku na ubezpečenie dotknutej osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, že bude môcť podať návrh na obnovu konania v členskom štáte pôvodu a byť prítomná na vyhlásení rozsudku. O primeranosti takejto záruky má rozhodnúť vykonávajúci orgán, preto je ťažké odhadnúť, kedy sa výkon môže odmietnuť“.


14      Rozsudok z 10. augusta 2017, Tupikas (C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 81). Súdny dvor v rozsudku Tupikas konštatoval, že za „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, treba v prípade konania, ktoré prebehlo vo viacerých stupňoch, považovať „stupeň konania, na ktorom bolo vydané posledné [rozhodnutie], pokiaľ dotknutý súd s konečnou platnosťou rozhodol o vine dotknutej osoby… po tom, ako zo skutkového a právneho hľadiska preskúmal skutočnosti v prospech i neprospech…“.


15      Tamže, bod 83.


16      Nepovinné podľa článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584.


17      Rozsudok z 26. februára 2013 (C‑399/11, EU:C:2013:107).


18      Bod 2 výroku stanovuje, že „článok 4a ods. 1… je zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty“.


19      Rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198); z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 44), a z 25. júla 2018,  Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky väzby v Maďarsku) (C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 57). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Openbaar Ministerie (Nezávislosť vydávajúceho súdneho orgánu) (C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU, EU:C:2020:925, body 39, 40 a 44).


20      Pozri v tomto zmysle stanovisko 2/13 (Pristúpenie Európskej únie k EDĽP) z 18. decembra 2014 (EU:C:2014:2454, bod 191 a tam citovanú judikatúru).


21      Rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 81), a z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 70).


22      Rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, výrok, bod 104), pokiaľ ide o porušenie článku 4 Charty z dôvodu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v dôsledku podmienok v rumunských a maďarských väzenských zariadeniach, a z 25. júla 2018,  Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky väzby v Maďarsku) (C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, body 60 a 62).


23      Rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, výrok, bod 104).


24      Rozsudok z 25. júla 2018,  Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky väzby v Maďarsku) (C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, výrok, druhá a tretia zarážka).


25      Rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586).


26      Norma vyjadrená v rozsudku Minister for Justice and Equality si vyžaduje „objektívn[e], spoľahliv[é], presn[é] a náležite aktualizovan[é] dôkaz[y]“, zatiaľ čo norma vyjadrená v rozsudku Aranyosi a Căldăraru si vyžadovala „skutočnosti/informácie“ spĺňajúce túto normu. Náznaky porušenia základného práva boli vo veci Aranyosi a Căldăraru presvedčivejšie ako vo veci Minister for Justice and Equality, lebo v prvej uvedenej veci išlo o rozsudky ESĽP konštatujúce porušenie článku 3 EDĽP a v druhej uvedenej veci o odôvodnený návrh Komisie konštatujúci porušenie nezávislosti súdnictva v Poľsku.


27      Pozri rozsiahlu analýzu v bodoch 47 – 59 rozsudku z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586).


28      Odôvodnený návrh Komisie z 20. decembra 2017 predložený v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únie v súvislosti so zásadami právneho štátu v Poľsku [COM(2017) 835 final].


29      Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17.


30      Pozri v tomto zmysle aj rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 33), a bod 48 návrhov, ktoré som predniesol v uvedenej veci.


31      Pozri rozsudky z 26. februára 2013, Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 49), a z 13. februára 2020, Specializirana prokuratura (C‑688/18, EU:C:2020:94, bod 37); rozsudok ESĽP z 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, bod 86 („znenie ani duch článku 6 Dohovoru nikomu nebráni v tom, aby sa z vlastnej slobodnej vôle výslovne alebo konkludentne vzdal nároku na záruky spravodlivého súdneho konania“); pozri tiež v tom istom zmysle rozsudok ESĽP z 30. novembra 2000, Kwiatkowska v. Taliansko, CE:ECHR:2000:1130DEC005286899.


32      Rozsudok ESĽP z 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, bod 82 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


33      Rozsudok ESĽP z 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, body 98 a 99. V rozsudku ESĽP z 26. januára 2017, Lena Atanasova v. Bulharsko, CE:ECHR:2017:0126JUD005200907, bod 52, ESĽP konštatoval, že obžalovaná sa vzdala svojho práva byť prítomná na konaní, ktoré jej zaručuje článok 6 ods. 1 EDĽP, za okolností, keď bola táto osoba riadne informovaná o existencii trestného konania a obvineniach, ktoré voči nej boli vznesené, potvrdila skutkové okolnosti a vyhlásila, že je pripravená rokovať o podmienkach svojho trestu, a následne opustila bydlisko, ktoré predtým uviedla orgánom, bez oznámenia zmeny adresy, pričom orgány vyvinuli primerané úsilie na zabezpečenie jej prítomnosti na súdnom konaní.


34      Rozsudok ESĽP z 22. februára 1984, Sutter v. Švajčiarsko, CE:ECHR:1984:0222JUD000820978, bod 30.


35      Rozsudok ESĽP zo 6. júla 2004, Dondarini v. San Marino, CE:ECHR:2004:0706JUD005054599, bod 27.


36      Odôvodnenie 10 smernice 2016/343.


37      Pozri v tomto smere návrhy, ktoré som predniesol vo veci Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:517, bod 73), a rozsudok z 26. apríla 2018, Donnellan (C‑34/17, EU:C:2018:282, bod 50 a tam citovanú judikatúru).