Language of document : ECLI:EU:C:2006:42

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

M. POIARES MADURO

prednesené 18. januára 2006 1(1)

Vec C‑459/03

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Írsku

„Spor medzi Írskom a Spojeným kráľovstvom – Arbitrážny tribunál zriadený podľa prílohy VII Dohovoru Organizácie spojených národov o morskom práve z roku 1982 – Príslušnosť Súdneho dvora – Článok 292 ES – Článok 193 AE – Povinnosť spolupráce – Článok 10 ES – Článok 192 AE“





1.        V rámci tohto konania o nesplnenie povinnosti je potrebné, aby Súdny dvor po prvýkrát posúdil namietané porušenie článku 292 ES a článku 193 AE zo strany členského štátu. Komisia sa domnieva, že Írsko tým, že začalo konanie na urovnanie sporu s iným členským štátom (Spojené kráľovstvo) na Arbitrážnom tribunáli zriadenom podľa Dohovoru Organizácie spojených národov o morskom práve (ďalej len „Unclos“), porušilo tieto ustanovenia, ako aj článok 10 ES a článok 192 AE.

2.        Podľa článku 292 ES a identicky formulovaného článku 193 AE „členské štáty sa zaväzujú, že spory, ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania tejto zmluvy vyriešia v súlade so zmluvou“. Na účel určenia, či došlo k porušeniu týchto ustanovení, musí Súdny dvor rozhodnúť, či záležitosti predložené Írskom Arbitrážnemu tribunálu spadajú do práva Spoločenstva.

I –    Skutkový stav a konanie pred podaním žaloby

3.        Toto konanie má pôvod v spore medzi Írskom a Spojeným kráľovstvom týkajúcom sa prevádzky zariadenia MOX v Sellafielde na severozápade Anglicka, na pobreží Írskeho mora. Činnosť zariadenia MOX spočíva v recyklácii plutónia pochádzajúceho z vyhoreného jadrového paliva vykonávanej zmiešaním oxidu plutónia s oxidom ochudobneného uránu a ich premenou na miešané oxidové palivo (MOX), ktorý možno použiť ako zdroj energie v jadrových elektrárniach.

4.        Spojené kráľovstvo povolilo výstavbu zariadenia MOX spoločnosťou British Nuclear Fuel plc (ďalej len „BNFL“) na základe environmentálnej správy predloženej touto spoločnosťou v roku 1993. Zariadenie bolo dokončené v roku 1996. Dňa 3. októbra 2001, po tom, ako sa uskutočnilo päť verejných konzultácií o hospodárskej odôvodnenosti zariadenia MOX, udelilo Spojené kráľovstvo BNFL povolenie na prevádzku tohto zariadenia a výrobu MOX.

5.        Dňa 25. októbra 2001 Írsko, namietajúc rozličné porušenia ustanovení Unclos zo strany Spojeného kráľovstva, začalo voči Spojenému kráľovstvu konanie pred Arbitrážnym tribunálom zriadeným podľa prílohy VII Unclos vo veci zariadenia MOX.(2)

6.        Dňa 20. júna 2002 sa konalo stretnutie služieb Komisie a írskych orgánov, ktorého predmetom boli otázky sporu o zariadenie MOX.(3) Dňa 15. mája 2003 zaslala Komisia Írsku formálne oznámenie, v ktorom vyjadrila stanovisko, že si Írsko tým, že začalo konanie proti Spojenému kráľovstvu podľa Unclos, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 10 ES a 292 ES a z článkov 192 AE a 193 AE.

7.        Listom z 15. júla 2003 Írsko vyjadrilo svoj nesúhlas s názorom Komisie. Dňa 19. augusta 2003 adresovala Komisia Írsku, z dôvodu jeho začatia arbitrážneho konania podľa Unclos proti Spojenému kráľovstvu vo veci zariadenia MOX odôvodnené stanovisko. Dňa 16. septembra 2003 Írsko odpovedalo, že naďalej nie je presvedčené o správnosti stanoviska Komisie. Dňa 15. októbra 2003 predložila Komisia celú vec Súdnemu dvoru.

II – Nastolené otázky

8.        Súdny dvor mal len zriedkakedy príležitosť rozhodnúť spor medzi dvoma členskými štátmi.(4) Súdny dvor však na základe článku 220 ES v spojení s článkom 227 ES a článku 136 AE v spojení s článkom 142 AE má právomoc na rozhodovanie sporov týkajúcich sa uplatňovania a výkladu ustanovení Zmluvy ES a Zmluvy ESAE.(5)

9.        Článok 292 ES a článok 193 AE stanovujú, že táto príslušnosť je výlučná. Spoločne tieto ustanovenia vytvárajú to, čo býva označované ako „monopol právomoci“ Súdneho dvora na rozhodovanie sporov medzi členskými štátmi týkajúcich sa uplatňovania a výkladu práva Spoločenstva.(6)

10.      Výlučná právomoc Súdneho dvora v sporoch medzi členskými štátmi týkajúcimi sa práva Spoločenstva predstavuje prostriedok zachovávania autonómnosti právneho poriadku Spoločenstva.(7) Slúži na zabezpečenie predchádzania vytvárania takých právnych záväzkov zo strany členských štátov podľa medzinárodného práva verejného, ktoré by mohli byť v rozpore s ich záväzkami vyplývajúcimi z práva Spoločenstva. Podstatné je, že článok 292 ES a článok 193 AE vyjadrujú povinnosť lojality k súdnemu systému vytvorenému na základe zmlúv Spoločenstva. Členské štáty sa dohodli na riešení ich vzájomných rozporov spôsobmi ustanovenými v Zmluvách; musia sa zdržať iného spôsobu riešenia sporov týkajúcich sa Zmlúv.(8)

11.      Komisia tvrdí, že Írsko tým, že predložilo spor týkajúci sa zariadenia MOX na arbitrážne konanie na tribunál zriadený podľa Unclos, toto pravidlo porušilo. Základná otázka, ktorú musí Súdny dvor zodpovedať, spočíva v tom, či sa tento spor týka práva Spoločenstva. Súdny dvor musí jednak preskúmať a porovnať rozsah svojej právomoci a jednak posúdiť predmet sporu predloženého Arbitrážnemu tribunálu.

12.      Pred Arbitrážnym tribunálom Írsko tvrdí, že Spojené kráľovstvo porušilo tri okruhy povinností. Po prvé, povinnosť vykonať náležité posúdenie environmentálnych vplyvov všetkých činností súvisiacich so zariadením MOX na morské prostredie Írskeho mora. V tomto smere poukazuje Írsko na článok 206 Unclos. Po druhé, povinnosť spolupracovať s Írskom ako krajinou deliacou sa o pobrežie polouzavretého Írskeho mora pri ochrane morského prostredia tohto mora. V tomto smere poukazuje Írsko na článok 123 a 197 Unclos. Po tretie, povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia na ochranu a zachovanie morského prostredia Írskeho mora. V tejto súvislosti sa Írsko odvoláva na články 192, 193, 194, 207, 211, 213 a 217 Unclos.

13.      Pokiaľ ide o rozsah príslušnosti Súdneho dvora v prípade sporu o zariadenie MOX, stanoviská Írska a Komisie sú diametrálne odlišné. Podľa Írska nespadá do príslušnosti Súdneho dvora žiaden aspekt tohto sporu. Komisia na druhej strane tvrdí, že do príslušnosti Súdneho dvora spadá celý spor. Na účely tohto konania však nie je potrebné zisťovať, či celý spor týkajúci sa zariadenia MOX spadá v plnom rozsahu do príslušnosti Súdneho dvora. Postačí overiť, či aspoň časť predmetu sporu sa riadi právom Spoločenstva. Ak tomu tak je, potom podľa môjho názoru je preukázané, že došlo k porušeniu článku 292 ES alebo podľa okolností, článku 193 AE.

14.      To, že časť sporu spadá do príslušnosti Súdneho dvora, však neznamená, že príslušnosť Súdneho dvora sa vzťahuje na celý spor. Môže ísť o prípad, keď spor z väčšej časti a možno prevažujúco spadá mimo rámca príslušnosti Súdneho dvora a len jedna alebo len niekoľko sporných otázok je predmetom jeho príslušnosti. V takom prípade však článok 292 ES – alebo článok 193 AE – stále bráni tomu, aby bol celý spor vrátane tých častí, ktoré spadajú do pôsobnosti práva Spoločenstva, riešený iným spôsobom, ako stanovujú Zmluvy Spoločenstva. Koniec koncov, pravidlá zakladajúce výlučnú príslušnosť Súdneho dvora neobsahujú žiadnu „spodnú hranicu“. Vždy, keď je dotknuté právo Spoločenstva, musia členské štáty vyriešiť svoje rozpory v rámci Spoločenstva.(9)

15.      Komisia predložila tri výhrady. Po prvé, tvrdí, že ustanovenia Unclos, na ktoré sa odvoláva Írsko pred Arbitrážnym tribunálom, predstavujú súčasť práva Spoločenstva, a preto spadá pod výlučnú právomoc Súdneho dvora riešiť spory medzi členskými štátmi. V dôsledku toho začatie arbitrážneho konania voči inému členskému štátu vo veci uvedených ustanovení Unclos znamená porušenie článku 292 ES. Po druhé, Komisia sa domnieva, že Írsko porušilo článok 292 ES a článok 193 AE tým, že navrhlo, aby Arbitrážny tribunál uplatnil ustanovenia niektorých smerníc Spoločenstva. Po tretie, tvrdí, že Írsko tým, že začalo konanie, porušilo povinnosť spolupráce, ktorú možno odvodiť z článku 10 ES a článku 192 AE.

16.      Teraz sa týmito tromi výhradami budem zaoberať.

III – Príslušnosť Súdneho dvora, pokiaľ ide o ustanovenia Unclos

17.      Unclos je zmiešaná zmluva. V čase, keď Írsko predložilo tento spor so Spojeným kráľovstvom Arbitrážnemu tribunálu, Európske spoločenstvo a jeho vtedy 14 členských štátov boli zmluvnými stranami Unclos.(10) Spoločenstvo a jeho členské štáty, ktoré boli v relevantnom čase zmluvnými stranami Unclos, na seba prevzali povinnosti vyplývajúce z oblastí im prináležiacich právomocí.(11) Napríklad Spoločenstvo prevzalo povinnosti v oblasti zachovania a spravovania zdrojov morského rybolovu, zatiaľ čo členské štáty prevzali povinnosti v oblasti vytyčovania námorných hraníc.(12)

18.      Názor Komisie je taký, že ustanovenia Unclos, na ktoré sa odvoláva Írsko v spore so Spojeným kráľovstvom, spadajú do príslušnosti Súdneho dvora, pretože patria do právomoci Spoločenstva a boli uzatvorené Spoločenstvom. V tejto súvislosti Komisia zdôrazňuje, že ochrana životného prostredia je výslovne stanoveným cieľom Spoločenstva, na ktorého uskutočnenie Komisia disponuje aj externou právomocou. Komisia ďalej poukazuje na rozhodnutie Rady 98/392/ES,(13) ktorým bol prijatý Unclos a ktoré takisto vychádzalo z článku 130s Zmluvy ES (teraz článok 175 ES).

19.      Naopak, Írsko zastáva názor, že v oblastiach, v ktorých vedie so Spojeným kráľovstvom spor, nedošlo k prenosu právomocí na Spoločenstvo. Írsko uvádza, že Spoločenstvo je zmluvnou stranou Unclos len v tých oblastiach, ktoré spadajú do jeho výlučnej vonkajšej právomoci. V tom rozsahu, v akom vo vzťahu k záležitostiam, ktoré sú predmetom sporu o zariadenie MOX existujú dokumenty Spoločenstva, upravujú tieto dokumenty minimálne štandardy a nie sú dotknuté ustanoveniami Unclos. Podľa Írska z toho vyplýva, že tieto ustanovenia sa nestali súčasťou práva Spoločenstva a že Súdny dvor nie je príslušný rozhodovať o nároku uplatňovaným Írskom voči Spojenému kráľovstvu podľa Unclos.

20.      Pred tým, než posúdim tieto tvrdenia, ešte v stručnosti zopakujem relevantnú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa rozsahu jeho príslušnosti vo vzťahu k zmiešaným zmluvám.

21.      Súdny dvor opakovane uviedol, že jeho príslušnosť sa vzťahuje aj na ustanovenia zmiešaných zmlúv.(14) Konkrétne v rozhodnutí Haegeman Súdny dvor uviedol, že ustanovenia, o ktoré v danom prípade išlo, predstavujú integrálnu súčasť práva Spoločenstva.(15) V dôsledku toho je Súdny dvor oprávnený vyjadriť sa k prejudiciálnym otázkam týkajúcim sa ich výkladu a prijať rozsudok v prípade, že členské štáty Spoločenstva nesplnia svoje povinnosti vyplývajúce z týchto ustanovení.(16) Z judikatúry Súdneho dvora však nemožno odvodzovať, že všetky ustanovenia uvedené v zmiešanej zmluve automaticky spadajú do príslušnosti Súdneho dvora. Súdny dvor uplatňuje jemnejší prístup. Zastáva názor, že „zmiešané dohody uzatvorené Spoločenstvom, jeho členskými štátmi a tretími krajinami majú rovnaké postavenie v právnom poriadku Spoločenstva ako dohody, ktoré sa týkajú výlučne Spoločenstva, pokiaľ ide o ustanovenia patriace do právomoci Spoločenstva“(17).

22.      V rozsahu, v akom na seba Spoločenstvo prevzalo povinnosti vyplývajúce zo zmiešanej zmluvy, tvoria normy Spoločenstva súčasť práva Spoločenstva.(18) V tomto zmysle sú pre Spoločenstvo, ako aj pre jej členské štáty záväzné(19) a spadajú do príslušnosti Súdneho dvora.(20) Nie je pochýb o tom, že Spoločenstvo prevzalo na seba povinnosti vyplývajúce z ustanovenia zmiešanej zmluvy v prípade, že sa toto ustanovenie týka záležitostí, ktoré spadajú do výlučnej právomoci Spoločenstva – tak, ako tomu bolo v prípade ustanovení upravujúcich problematiku obchodu vo veci Haegeman. Naopak, v prípade, že sa určité ustanovenie vzťahuje výlučne na záležitosti, ktoré spadajú do výlučnej pôsobnosti členských štátov, platí, že povinnosti vyplývajúce z takéhoto ustanovenia prevzali členské štáty a nie Spoločenstvo.(21)

23.      Otázka sa stáva zložitejšou v prípade, že sa určité ustanovenie zmiešanej zmluvy môže vzťahovať na oblasť spadajúcu do spoločnej právomoci Spoločenstva a jeho členských štátov. Možno pripomenúť, že napríklad v oblasti environmentálnej politiky, kde Zmluva ES zakotvuje delenú právomoc(22), môžu tak Spoločenstvo, ako aj členské štáty na seba prevziať povinnosti voči tretím štátom. V prípade však, že Spoločenstvo na seba takéto povinnosti už prevzalo, alebo v prípade, že už prijalo vnútorné opatrenia, nie sú členské štáty oprávnené prevziať na seba povinnosti, ktoré by sa mohli dotknúť takto vytvorených spoločných pravidiel.(23)

24.      Tak Írsko, ako aj švédska vláda uvádzajú, že pri uzatváraní Unclos vykonávalo Európske spoločenstvo len svoju výlučnú vonkajšiu pôsobnosť v oblasti ochrany morského prostredia. Írsko ďalej tvrdí, že ustanovenia relevantné vo vzťahu k sporu o zariadenie MOX nespadajú do oblasti výlučnej právomoci Spoločenstva vzhľadom na to, že len stanovujú minimálne štandardy, a preto nemajú taký charakter, aby ovplyvňovali spoločné pravidlá Spoločenstva.(24) Na podporu svojho stanoviska sa Írsko odvoláva na Vyhlásenie o právomoci, ktoré Spoločenstvo vydalo v čase potvrdenia Unclos.(25)

25.      Ak by Írsko malo pravdu v tom, že Spoločenstvo len vykonávalo svoju výlučnú vonkajšiu právomoc, potom by Súdny dvor naozaj musel pozorne preskúmavať rozsah tejto právomoci – rovnako, ako to urobil v rozsudkoch Open Skies(26) – s cieľom určiť, či relevantné ustanovenia Unclos ako integrálna súčasť právneho poriadku Spoločenstva spadajú do právomoci Súdneho dvora.

26.      Podľa môjho názoru však premisa, v zmysle ktorej pri uzatváraní Unclos Spoločenstvo konalo v rámci svojej výlučnej právomoci, je nesprávna.

27.      Unclos bol v mene Európskeho spoločenstva uzatvorený rozhodnutím Rady 98/392. Ako správne uvádza Komisia, toto rozhodnutie vychádza okrem iného z článku 130(s) Zmluvy. Preto sa zdá, že pokiaľ ide o ustanovenia Unclos týkajúce sa ochrany morského prostredia, vykonávalo Spoločenstvo pri svojom pristúpení k Unclos tak svoju výlučnú právomoc, ako aj nevýlučnú vonkajšiu právomoc v oblasti ochrany životného prostredia.

28.      Toto navyše potvrdzuje skutočnosť, že v čase uzatvorenia Unclos už v danej oblasti existoval široký rámec opatrení Spoločenstva.

29.      V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že daný spor je analogický s dvoma skoršími konaniami o nesplnenie povinnosti týkajúcimi sa zmiešaných zmlúv: Komisia/Írsko(27) a Komisia/Francúzsko(28). V oboch prípadoch Súdny dvor rozhodol, že je príslušný na rozhodovanie, poznamenajúc, že predmetné dohody spadali „vo veľkej miere do právomoci Spoločenstva“(29). Napriek tomu ma prirovnanie Komisie presvedčilo len čiastočne. Podľa môjho názoru možno vidieť paralelu s rozsudkom Komisia/Francúzsko, nie však s rozsudkom Komisia/Írsko.

30.      V rozsudku Komisia/Írsko sa Súdny dvor zaoberal otázkou, či je príslušný na rozhodovanie v konaní o nesplnenie povinnosti týkajúcom sa nesplnenia záväzkov Írska vyplývajúcich z Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel (v znení parížskej revízie) v stanovenej lehote. Súdny dvor sa domnieval, že príslušný bol, keďže Bernský dohovor sa týkal oblasti, ktorá spadala „vo veľkej miere do právomoci Spoločenstva“(30). Tento výrok je však potrebné vnímať v kontexte osobitosti uvedeného prípadu, ktorá spočívala v tom, že sa týkal porušenia povinnosti splniť Bernský dohovor.(31) Ako uviedol generálny advokát Mischo, i napriek tomu, že Bernský dohovor nespadá v plnom rozsahu do oblasti právomoci Spoločenstva, je tento dohovor nedeliteľný a štát, ktorý je jeho zmluvnou stranou, ho nemôže spĺňať len sčasti. V tom istom zmysle teda povinnosť práva Spoločenstva byť v súlade s Bernským dohovorom je nedeliteľná.(32)

31.      Spor Komisia/Francúzsko sa na druhej strane netýkal povinnosti splniť medzinárodnú dohodu. Týkal sa konania o nesplnenie povinnosti začatého proti Francúzsku za to, že nesplnilo svoje povinnosti vyplývajúce z určitých ustanovení Dohovoru o ochrane Stredozemného mora proti znečisteniu a protokolu k tomuto dohovoru. Súdny dvor sa domnieval, že „keďže predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti môže byť iba nedodržanie povinností vyplývajúcich z práva Spoločenstva, je potrebné preskúmať…, či povinnosti, ktoré má Francúzsko a ktoré sú predmetom žaloby, sú súčasťou práva Spoločenstva“(33). Po poznámke, že predmet dohovoru a jeho protokolu sa „vo veľkej miere“ prekrývali s predmetom úpravy rôznych právnych noriem Spoločenstva, Súdny dvor dospel k záveru, že tu existoval „záujem Spoločenstva na tom, aby Spoločenstvo, ako aj jeho členské štáty rešpektovali záväzky vyplývajúce z týchto dokumentov [t. j. Dohovoru a jeho protokolu]“(34). Súdny dvor následne rozhodol, že príslušný bol, a to i napriek tomu, že sa konanie o nesplnenie povinnosti týkalo vypúšťania sladkej vody a kalov do morského prostredia, záležitosti, ktorá dosiaľ nebola predmetom vnútornej právnej úpravy Spoločenstva.(35)

32.      Rovnako ako tu posudzovaný prípad sa vec Komisia/Francúzsko týkala medzinárodnej zmluvy, ktorú spoločne uzatvorilo Spoločenstvo, ako aj jeho členské štáty. Navyše vo veci Komisia/Francúzsko žalovaný zmluvný štát tvrdil, že Súdny dvor nebol príslušný na rozhodovanie o predmetných otázkach preto, že tieto otázky nespadali do oblasti vonkajšej právomoci Spoločenstva. Súdny dvor toto tvrdenie odmietol. Rozsah svojej príslušnosti stanovil s ohľadom na záujem chrániť integritu existujúceho právneho rámca Spoločenstva.

33.      Konštatovanie Súdneho dvora uvedené v bode 27 rozsudku, že predmetné ustanovenia spadali do „oblasti, ktorá vo veľkej miere patrí do právomoci Spoločenstva“,(36) možno ľahko dezinterpretovať v tom zmysle, že akoby naznačovalo, že Súdny dvor vydal rozsudok v konaní o nesplnenie povinnosti vo vzťahu k povinnostiam vzniknutým mimo rámca pôsobnosti práva Spoločenstva. Samozrejme, že to tak nemôže byť.(37) Moja interpretácia tohto rozsudku je taká, že Súdny dvor predpokladal, že uzavretím zmluvy v oblasti vypúšťania sladkej vody a kalov do morského prostredia uplatnilo Spoločenstvo svoju nevýlučnú právomoc. Inak povedané, uzatvorenie medzinárodnej zmluvy môže samo osebe a bez ohľadu na predchádzajúce prijatie vnútornej právnej úpravy Spoločenstva predstavovať formu uplatnenia nevýlučnej právomoci Spoločenstva. Rovnako ako v tu prejednávanom prípade to znamená, že pri uzatváraní zmluvy vykonávalo Spoločenstvo v rozsahu, v akom sa opieralo o právny základ, ktorý upravuje jeho vonkajšiu právomoc, túto právomoc tak v oblastiach, kde ide o výlučnú právomoc, ako aj v oblastiach, kde ide o nevýlučnú právomoc.(38) Spoločenstvo teda v týchto oblastiach prevzalo medzinárodné záväzky, ktoré tak spadajú do príslušnosti Súdneho dvora ako záväzky vyplývajúce z práva Spoločenstva.(39)

34.      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Írsko, nevedie vyhlásenie „o právomoci európskeho spoločenstva so zreteľom na záležitosti, ktoré upravuje dohovor“ k odlišnému záveru.

35.      Pod nadpisom „Záležitosti, pre ktoré spoločenstvo zdieľa právomoc so svojimi členskými štátmi“, vyhlásenie uvádza:

„So zreteľom na ustanovenia o námornej doprave, bezpečnosti lodnej dopravy a ochrane pred znečisťovaním mora… má spoločenstvo výlučnú právomoc iba do takého rozsahu, že takéto ustanovenia dohovoru alebo právne predpisy prijaté pri jeho vykonávaní ovplyvňujú spoločné pravidlá ustanovené spoločenstvom. Ak pravidlá spoločenstva existujú, ale nie sú ovplyvnené, najmä v prípade ustanovení spoločenstva stanovujúcich minimálne štandardy, členské štáty majú právomoc, bez toho, aby bola dotknutá právomoc spoločenstva, konať v tejto oblasti. V opačnom prípade ostáva právomoc u členských štátov.

Zoznam príslušných aktov spoločenstva je uvedený v dodatku. Rozsah pôsobnosti spoločenstva vyplývajúcej z týchto aktov sa musí posúdiť odkazom na presné ustanovenia každého opatrenia, najmä rozsah, do ktorého tieto ustanovenia stanovujú spoločné pravidlá.“

36.      V mojom ponímaní sa takto formulované znenie snaží zohľadniť judikatúru Súdneho dvora, a to najmä rozsudok ERTA a stanovisko 2/91. Záverečný text síce môže trpieť nedostatkom zreteľnosti a elegancie, neopodstatňuje však záver o tom, že Spoločenstvo vykonávalo len svoju výlučnú vonkajšiu právomoc v oblasti ochrany morského prostredia.

37.      Komisia má preto pravdu v tom, keď tvrdí, že Írsko sa odvolalo na ustanovenia Unclos, ktoré sa stali súčasťou práva Spoločenstva, a teda predmetom príslušnosti Súdneho dvora.

38.      Írsko tvrdí, že zotrvávanie na výlučnosti príslušnosti Súdneho dvora v záležitostiach upravených Unclos by ho zbavilo možnosti uplatnenia primeraného opravného prostriedku zaručeného Dohovorom.

39.      S tým nesúhlasím. Opäť je potrebné poukázať na konanie upravené článkom 227 ES a možnosť požadovať vydanie predbežných opatrení podľa článku 243 ES. Navyše je vhodné poznamenať, že článok 282 Unclos výslovne oprávňuje na uzatvorenie iných spôsobov riešenia sporov než tých, ktoré sú upravené v Unclos.(40) Navyše aj v prípade, že by boli konfrontované so skutočnými ťažkosťami, nie sú členské štáty oprávnené konať mimo rámca Spoločenstva len preto, že sa domnievajú, že takýto postup by bol vhodnejší.(41)

40.      Subsidiárne Írsko uvádza, že v prípade, že sa ustanovenia Unclos stali súčasťou práva Spoločenstva, potom to isté platí aj pre ustanovenia Unclos o riešení sporov. Spôsoby riešenia sporov podľa Unclos by sa tak stali spôsobmi riešenia sporov upravenými „Zmluvou“ v zmysle článku 292 ES.

41.      Nie som názoru, že režim riešenia sporov podľa Unclos sa stal súčasťou vlastného systému právnej ochrany Spoločenstva, a tým ho pozmenil. Článok 292 ES bráni možnosti zverenia výlučnej príslušnosti Súdneho dvora inému súdu alebo tribunálu prostredníctvom medzinárodnej zmluvy.(42) Preto nie je možné, aby uzatvorenie Unclos viedlo k zmene príslušnosti Súdneho dvora na riešenie sporov medzi členskými štátmi týkajúcich sa výkladu a uplatňovania práva Spoločenstva na príslušnosť založenú podľa Unclos.

42.      Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil, že Írsko si tým, že začalo konanie na urovnanie sporu proti Spojenému kráľovstvu, ktorý sa týka zariadenia MOX, na Arbitrážnom tribunáli zriadenom podľa prílohy VII Unclos, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 292 ES.

43.      Keďže Euratom nie je zmluvnou stranou Dohovoru, vyššie uvedená argumentácia nemôže viesť vo vzťahu k článku 193 AE k rovnakému záveru. Na to, aby bolo možné posúdiť námietku, že Írsko nesplnilo svoje povinnosti vyplývajúce z článku 193 AE, je nevyhnutné posúdiť druhú námietku prezentovanú zo strany Komisie.

IV – Odvolávanie sa na právo Spoločenstva zo strany Írska pred Arbitrážnym tribunálom

44.      Podľa Komisie Írsko tým, že predložilo tribunálu nepatriacemu do Spoločenstva prvky práva Spoločenstva na výklad a uplatnenie, porušilo svoje povinnosti podľa článkov 292 ES a 193 AE. Spojené kráľovstvo tento názor podporuje. Komisia a Spojené kráľovstvo poznamenávajú, že vo svojich podaniach Arbitrážnemu tribunálu Írsko uvádza smernice 85/337/EHS,(43) 90/313/EHS,(44) 80/836/Euratom,(45) 92/3/Euratom(46) and 96/29/Euratom,(47) ako aj ustanovení Dohovoru OSPAR(48).

45.      Írsko tvrdí, že nežiadalo tribunál o uplatnenie práva Spoločenstva, ale na smernice len poukázalo ako na pomôcku pri výklade povinností podľa Unclos. Uvádza, že v liste zo 16. septembra 2003 adresovanom Komisii sa slávnostne zaviazalo, že bude naďalej odkazovať na prvky práva Spoločenstva len na účely pomoci pri výklade Unclos a že nebude navrhovať Unclos tribunálu, aby skúmal, či sa Spojené kráľovstvo dopustilo porušenia jeho povinností podľa článku 292 ES, alebo podľa článku 193 AE, keďže nevznáša žiadnu námietku toho, že Spojené kráľovstvo porušilo nejakú povinnosť vyplývajúcu z práva Spoločenstva.

46.      Podľa môjho názoru toto tvrdenie nemôže obstáť.

47.      Z vyjadrení Írska predložených Arbitrážnemu tribunálu vyplýva, že odkazy na prvky práva Spoločenstva boli uskutočnené vo svetle článku 293 ods. 1 Unclos. Podľa tohto ustanovenia Arbitrážny tribunál „uplatňuje tento dohovor a iné pravidlá medzinárodného práva, ktoré nie sú nezlučiteľné s týmto dohovorom“.

48.      V bode 3 svojho návrhu na začatie konania z 25. októbra 2001 Írsko uvádza, že od „Arbitrážneho tribunálu sa požaduje, aby v prípade potreby zohľadnil ustanovenia ostatných medzinárodných dokumentov, vrátane medzinárodných dohovorov a právnej úpravy Spoločenstva“. V bode 34 návrhu na začatie konania Írsko poukazuje na článok 293 ods. 1 Unclos a tvrdí, že „ustanovenia Unclos sa majú vykladať s poukazom na iné pravidlá medzinárodného práva zaväzujúce Spojené kráľovstvo, ako napríklad Dohovor o ochrane morského prostredia v severovýchodnom Atlantiku z roku 1992, smernicu 85/337/EHS a smernice 80/836/Euratom a 96/29/Euratom“.

49.      Navyše v memorande predloženom Unclos tribunálu Írsko tvrdí, že „pravidlá medzinárodného práva, ktorých uplatnenie sa od tribunálu podľa prílohy VII požaduje…, sa nachádzajú tak v príslušných ustanoveniach Unclos, ako aj v ,ostatných pravidlách medzinárodného práva, ktoré nie sú nezlučiteľné‘ s Dohovorom“(49). Írsko ďalej uvádza, že „týmito dvoma spôsobmi – prostredníctvom výkladu všeobecných ustanovení Unclos vo svetle širšieho rámca medzinárodného práva, ako aj prostredníctvom poukazu na uplatňovanie iných medzinárodných pravidiel, štandardov a postupov zaujíma Unclos integrujúcu funkciu spájajúc tak dohodnuté a obyčajové normy s regionálnymi a globálnymi normami“(50).

50.      V bode 6.19 memoranda Írsko poznamenáva, že na príslušné normy Spoločenstva nepoukazuje preto, že žiada, aby ich tribunál uplatnil ako také, ale „preto, že ukazujú, akým spôsobom sa všeobecné povinnosti uvedené v Unclos majú vykladať a uplatňovať“. Napriek tomu sa však Írsko v rámci celých svojich nasledujúcich podaní adresovaných Arbitrážnemu tribunálu v súvislosti s článkom 293 ods. 1 Unclos opakovane odvoláva na pravidlá Spoločenstva. Napríklad v časti memoranda Írska týkajúcej sa povinnosti vykonať náležité environmentálne posúdenie vplyvov sa Írsko v texte pod nadpisom „Zdroj právnych povinností“ odvoláva okrem iného na smernicu 85/337 a tvrdí, že „tieto prvky sú relevantné ako vodidlo pri výklade obsahu povinností uložených na základe článku 206 Unclos a ako príklady [ostatných pravidiel medzinárodného práva], ktoré má tento tribunál uplatniť v tomto prípade v súlade s článkom 293 ods. 1 Unclos“(51). Vo svojej odpovedi Írsko uvádza, že „pri návrhoch týkajúcich sa morského prostredia a obsahujúcich porušenie určitých medzinárodných pravidiel a štandardov vytvorených príslušnou medzinárodnou organizáciou alebo diplomatickou konferenciou“ Arbitrážny tribunál „musí tieto medzinárodné pravidlá zohľadniť a uplatniť“(52).

51.      Vo svetle týchto tvrdení si nemyslím, že by Írsko netvrdilo, že Spojené kráľovstvo porušilo povinnosť vyplývajúcu z práva Spoločenstva.(53) V každom prípade Írsko požaduje, aby tribunál rozhodol, že Spojené kráľovstvo porušilo povinnosti vyplývajúce z Unclos, ktoré sa v zmysle vlastnej interpretácie ustanovení zo strany Írska prelínajú s povinnosťami podľa práva Spoločenstva. V tomto zmysle Írsko tribunálu navrhuje, aby poskytol výklad povinností Spojeného kráľovstva podľa práva ES a Euroatom.(54)

52.      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné rozhodnúť, že Írsko si tým, že začalo konanie na urovnanie sporu, ktorý sa týka výkladu a uplatnenia Zmluvy ES a Zmluvy ESAE na Arbitrážnom tribunáli zriadenom podľa prílohy VII Unclos, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 292 ES a 193 AE.

V –    Povinnosť spolupráce

53.      Komisia tvrdí, že popri nesplnení povinností vyplývajúcich z článku 292 ES a 193 AE Írsko tiež porušilo článok 10 ods. 2 ES a článok 192 ods. 2 AE. Obe ustanovenia ustanovujú, že členské štáty „neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy“. Komisia predkladá dve tvrdenia.

54.      Po prvé, Komisia tvrdí, že v rámci zmiešaných zmlúv majú členské štáty v zmysle článku 10 ods. 2 ES povinnosť spolupráce. Podľa Komisie Írsko tým, že začalo konanie o urovnanie sporu na základe ustanovení, ktoré spadajú do právomoci Spoločenstva, konalo v rozpore s touto povinnosťou; takáto žaloba je spôsobilá vytvoriť neistotu tretích štátov, pokiaľ ide o zastupovanie navonok a vnútornú súdržnosť Spoločenstva ako zmluvnej strany, a výrazne poškodzuje účinnosť, ako aj koherenciu vonkajšej činnosti Spoločenstva.

55.      Nepovažujem za potrebné, aby sa Súdny dvor k tejto otázke vyjadroval. Predmet námietky Komisie je v zásade rovnaký ako predmet námietky podľa článku 292 ES. Podľa môjho názoru článok 292 ES je osobitným vyjadrením všeobecnej zásady lojality zakotvenej v článku 10 ods. 2 ES.(55) Posúdenie podľa článku 292 ES je dostačujúce.

56.      Komisia takisto ponúka na zváženie ďalšie tvrdenie, podľa ktorého Írsko porušilo povinnosť spolupráce. Tvrdí, že v zmysle článkov 10 ES a 192 AE malo Írsko pred tým, než začalo konanie o urovnanie sporu podľa Unclos, informovať príslušné orgány Spoločenstva a predmetnú záležitosť s nimi konzultovať.

57.      V tomto bode sa s Komisiou zhodujem. Články 10 ES a 192 AE ukladajú orgánom Spoločenstva, ako aj jeho členským štátom vzájomnú povinnosť úprimnej spolupráce.(56) Táto povinnosť je osobitne dôležitá v oblasti vonkajších vzťahov,(57) a uplatňuje sa o to viac v situácii, keď Spoločenstvo a členské štáty spoločne vstúpili do záväzkov voči tretím stranám.(58)

58.      Povinnosť spolupráce môže v určitých situáciách zahrnovať povinnosť konzultácií členských štátov s Komisiou s cieľom vyhnúť sa riziku porušenia pravidiel Spoločenstva alebo obštrukcie politík Spoločenstva.(59) Podľa môjho názoru Írsko za daných okolností v tomto prípade takúto povinnosť malo. Írsko sa rozhodlo začať sporové konanie voči inému členskému štátu, a to na základe medzinárodnej zmluvy, ktorej zmluvnou stranou je aj Európske spoločenstvo a ktorá sa týka záležitosti, ktorá by prípadne mohla spadať do výlučnej právomoci Súdneho dvora. Ako správne poznamenáva Komisia, konzultácie s cieľom vyjasnenia rozsahu, v ktorom sa uvedený spor týkal práva Spoločenstva, mohli byť užitočné. Navyše by to bola príležitosť na výmenu názorov na to, či by mohlo byť začaté konanie o nesplnenie povinnosti voči členskému štátu údajne porušujúcemu medzinárodnú zmluvu. Írsko sa však nesnažilo získať stanovisko Komisie ešte predtým, ako začalo konanie na urovnanie sporu.

59.      Z týchto dôvodov som toho názoru, že Írsko si nesplnilo svoje povinnosti vyplývajúce z článkov 10 ES a 192 AE.

VI – O trovách

60.      Keďže Komisia požiadala o náhradu trov konania, navrhujem, aby Írsko ako účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, bolo zaviazané v súlade s článkom 69 ods. 2 rokovacieho poriadku na náhradu trov konania.

VII – Návrh

61.      Navrhujem, aby Súdny dvor:

–        určil, že Írsko si tým, že začalo konanie na urovnanie sporu proti Spojenému kráľovstvu, ktorý sa týka zariadenia MOX nachádzajúceho sa v Sellafielde, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 292 ES, a 193 AE,

–        určil, že Írsko si tým, že začalo toto konanie bez predchádzajúcej konzultácie s Komisiou, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 10 ES, a 192 AE,

–        zaviazal Írsko na náhradu trov konania.


1 – Jazyk prednesu: portugalčina.


2 – Navyše 9. novembra 2001 podalo Írsko na Medzinárodný tribunál pre morské právo (ďalej len „ITLOS“) návrh na nariadenie dočasných opatrení podľa článku 290 ods. 5 Dohovoru smerujúci k pozastaveniu povolenia na prevádzku zariadenia MOX a zastaveniu medzinárodnej prepravy rádioaktívneho materiálu pochádzajúceho zo zariadenia MOX. ITLOS nariadil určité predbežné opatrenia, ktoré sa odlišovali od tých, ktoré navrhovalo Írsko: ITLOS, uznesenie z 3. decembra 2001 vo veci č. 10, prípad zariadenia MOX (Írsko/Spojené kráľovstvo), predbežné opatrenia, zbierky rozsudkov, poradné stanoviská a uznesenia 5 (2001), časť II, s. 51 – 54.


3 – Írsko začalo voči Spojenému kráľovstvu súvisiace konanie na urovnanie sporu na základe Dohovoru o ochrane morského severovýchodného Atlantiku (ďalej len „OSPAR“). Írsko tvrdilo, že Spojené kráľovstvo porušilo článok 9 Dohovoru OSPAR. Tribunál OSPAR odmietol Írskom uplatňované nároky: konečné rozhodnutie z 2. júla 2003 v spore týkajúcom sa prístupu k informáciám podľa článku 9 Dohovoru OSPAR (Írsko/Spojené kráľovstvo). Toto konanie o nesplnenie povinnosti vedené proti Írsku sa týka len začatia konania na urovnanie sporu podľa Unclos.


4 – Dosiaľ bolo Súdnemu dvoru predložených päť takýchto sporov. V dvoch prípadoch bolo konanie ukončené rozsudkom: rozsudok zo 4. októbra 1979, Francúzsko/Spojené kráľovstvo, 141/78, Zb. s. 2923; a zo 16. mája 2000, Belgicko/Španielsko, C‑388/95, Zb. s. I‑3123. V dvoch prípadoch boli návrhy vzaté späť a vymazané z registra (uznesenie z 15. februára 1977, Írsko/Francúzsko, 58/77, neuverejnené v Zbierke; a uznesenie z 27. novembra 1992, C‑349/92, Španielsko/Spojené kráľovstvo, neuverejnené v Zbierke). Jeden spor ešte nebol ukončený: Španielsko/Spojené kráľovstvo, C‑145/04.


5 – Ďalšie ustanovenia Zmluvy ES a Zmluvy ESAE, na základe ktorých možno spory medzi členskými štátmi predložiť na rozhodnutie Súdnemu dvoru, sú článok 88 ods. 2 ES, článok 95 ods. 9 ES, články 239 ES, 298 ES a článok 154 AE.


6 – MACKEL, N.: „Článok 292 (pôvodne článok 219)“, in: LÉGER, P. (ed.): Commentaire article par article des traités UE et CE, Dalloz/Bruylant, Paríž/Brusel, 2000, s. 1874. Podobne: LASOK, K., a LASOK, D.: Law and institutions of the European Union, Reed Elsevier, 2001, s. 371. Zmluva ESUO obsahovala podobné ustanovenie, článok 87 UO. Čo sa týka rozdielu medzi znením tohto ustanovenia a znením článku 292 ES/193 AE ECSC, pozri HERZOG, P.: „Článok 219“, in: Smit/Herzog, The law of the European Community: a commentary on the EEC Treaty, Bender, New York (1976-), v 6-170.1-2.


7 – Stanovisko 1/91 zo 14. decembra 1991, Zb. s. I‑6079, bod 35.


8 – Van PANHUYS, H. F.: „Conflicts between the law of the European Communities and other rules of international law“, 3 Common Market Law Review 420 (1966), s. 445.


9 – To neznamená nevyhnutne, že členské štáty by v prípade vzájomného sporu mali vždy pozorne odlišovať aspekty sporu s rozmerom Spoločenstva a Súdnemu dvoru predkladať na riešenie výhradne tieto aspekty, pričom zvyšok sporu by mali riešiť iným spôsobom. Teoreticky by takéto riešenie bolo v súlade s článkami 292 ES a 193 AE. V praxi však zrejme bude vhodné uprednostňovať riešenie „hybridných sporov“ medzi členskými štátmi – t. j. týkajúcich sa tak vecí spadajúcich do príslušnosti Súdneho dvora, ako aj vecí mimo rámca tejto príslušnosti – na Súdnom dvore podľa článku 239 ES alebo článku 154 AE vcelku.


10 – Každý členský štát ratifikoval Unclos s výnimkou Dánska. V súčasnosti všetky členské štáty ratifikovali Unclos.


11 – Pozri články 4 a 5 prílohy IX Unclos; a vyhlásenie z 1. apríla 1998 uskutočnené Európskym spoločenstvom podľa článku 5 ods. 1 prílohy IX Unclos a článku 4 ods. 4 dohody o vykonávaní časti XI Unclos. Toto vyhlásenie bude predmetom analýzy v bodoch 35 a 36.


12 – Napokon toto sú záležitosti, ktoré spadajú do výlučnej právomoci Spoločenstva, resp. členských štátov.


13 – Rozhodnutie Rady 98/392/ES z 23. marca 1998 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov z 10. decembra 1982 o morskom práve a Dohody z 28. júla 1994 o vykonávaní jeho časti XI Európskym spoločenstvom (Ú. v. ES L 179, s. 1; Mim. vyd. 04/003, s. 260).


14 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro vo veci Hermès/FHT, rozsudok zo 16. júna 1998, C‑53/96, Zb. s. I‑3603, v bode 8.


15 – Vo veci Haegeman bola Súdnemu dvoru položená prejudiciálna otázka o výklade určitých ustanovení Asociačnej dohody uzatvorenej medzi EHS a Gréckom týkajúcich sa obchodu. K otázke svojej príslušnosti Súdny dvor uviedol: „Ustanovenia dohody tvoria odo dňa ich vstupu do účinnosti integrálnu súčasť práva Spoločenstva… Súdny dvor má preto príslušnosť vyjadrovať sa k prejudiciálnym otázkam týkajúcim sa výkladu tejto dohody“ (rozsudok z 30. apríla 1974, Haegeman, 181/73, Zb. s. 449, body 5 a 6. Pozri tiež rozsudok z 26. októbra 1982, Kupferberg, Zb. s. 3641, bod 13, a stanovisko 1/91 zo 14. decembra 1991, Zb. s. 6079, body 37 a 38).


16 – Stanovisko 1/91, už citované, bod 38.


17 – Rozsudok zo 7. októbra 2004, Komisia/Francúzsko, C‑239/03, Zb. s. I‑9325, bod 25 (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež rozsudok z 19. marca 2002, Komisia/Írsko, C‑13/00, Zb. s. 2943, bod 14; a v tom istom zmysle rozsudok z 30. septembra 1987, Demirel, 12/86, Demirel, Zb. s. 3719, bod 9.


18 – Rozsudok zo 14. decembra 2000, Dior a i., C‑300/98, Zb. s. I‑11307, bod 33. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Reischl vo veci Razanatsimba, rozsudok z 24. novembra 1977, 65/77, Zb. s. 2229, v bode 2243: „Jedinou podmienkou [pre existenciu príslušnosti Súdneho dvora na rozhodovanie o otázkach, ktoré mu boli predložené] je, že Spoločenstvo musí byť predmetnou zmluvou viazané a že takisto musí byť viazané ustanovením, o ktorého výklad sa žiada.“


19 – V tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 1975, Nederlandse Spoorwegen, 38/75, Zb. s. 1450, bod 16.


20 – Na základe článku 300 ods. 2 ES a článku 220 ES. Pozri tiež: SCHERMERS, H. G., a WAELBROECK, D. F.: Judicial protection in the European Union, Kluwer Law International, Haag/Londýn/New York, 2001, s. 296 – 297.


21 – V takom prípade Súdny dvor nemá vo vzťahu k takémuto ustanovenia príslušnosť rozhodovať (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro vo veci Hermès/FHT, už citované, v bode 19). Ustanovenie zmiešanej zmluvy sa však môže vzťahovať tak na situáciu, ktorá spadá do pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ako aj na situáciu, ktorá spadá do oblasti upravenej právom Spoločenstva. Možno pripomenúť, že v takýchto prípadoch má Súdny dvor príslušnosť vyložiť takéto ustanovenie v rámci prejudiciálnych otázok, a to aj pokiaľ ide o situácie spadajúce do pôsobnosti vnútroštátneho práva (Hermès/FHT, už citované, body 32, 33; pozri tiež rozsudok z 13. septembra 2001, Schieving-Nijstad a i., C‑89/99, Zb. s. I‑5851, bod 30). Základom tohto aspektu príslušnosti Súdneho dvora je povinnosť spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami Spoločenstva (Dior a i., už citovaný, bod 38). K tejto problematike: HELISKOSKI, J.: „The Jurisdiction of the European Court of Justice to Give Preliminary Rulings on the Interpretation of Mixed Agreements“, [2000] 4 Nordic Journal of International Law, 395 – 412; KOUTRAKOS, P.: „The Interpretation of Mixed Agreements under the Preliminary Reference Procedure“, [2002] 7 European Foreign Affairs Review, 25 – 52.


22 – Hlava XIX Zmluvy ES. Právomoc Spoločenstva uzatvárať dohody s tretími stranami je explicitne priznaná v článku 174 ods. 4 ES.


23 – Rozsudok z 31. marca 1971, Komisia/Rada (ERTA), 22/70, Zb. s. 263, bod 17. Pozri tiež rozsudky „Open Skies“ z 5. novembra 2002: Komisia/Spojené kráľovstvo, 466/98, Zb. s. I‑9427; Komisia/Dánsko, C‑467/98, Zb. s. I‑9519; Komisia/Švédsko, C‑468/98, Zb. s. I‑9575; Komisia/Luxembursko, C‑472/98, Zb. s. I‑9741; Komisia/Rakúsko, C‑475/98, Zb. s. I‑9797, a Komisia/Nemecko, C‑476/98, Zb. s. I‑9855.


24 – V tomto ohľade sa Írsko odvoláva na stanovisko 2/91 z 19. marca 1993, Zb. s. I‑1061. Pozri najmä bod 18 tohto stanoviska.


25 – Vyhlásenie z 1. apríla 1998 urobené Európskym spoločenstvom podľa článku 5 ods. 1 prílohy IX Unclos a článku 4 ods. 4 dohody týkajúcej sa výkladu časti XI Unclos (ďalej len „vyhlásenie“).


26 – Už citované v poznámke pod čiarou 23.


27 – Už citované.


28 – Už citované.


29 – Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 27; Komisia/Írsko, už citovaný, bod 16.


30 – Komisia/Írsko, už citovaný, bod 16.


31 – Pozri najmä body 19 a 23 rozsudku.


32 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo vo veci Komisia/Írsko, bod 52.


33 – Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 23.


34 – Bod 29 rozsudku.


35 – Body 30 a 31 rozsudku. Pozri tiež rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa prejudiciálnych otázok vo veci Pêcheurs de l’étang de Berre, rozsudok z 15. júla 2004 (C‑213/03, Zb. s. I‑7357), týkajúce sa toho istého Dohovoru. Súdny dvor bez toho, aby vo vzťahu k ustanoveniam Dohovoru a jeho protokolu explicitne posudzoval svoju príslušnosť, rozhodol o otázkach, ktoré mu boli predložené zo strany vnútroštátneho súdu.


36 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


37 – Ako uviedol Súdny dvor v bode 23 rozsudku, predmetom konania o nesplnenie povinnosti „môže byť iba nedodržanie povinností vyplývajúcich z práva Spoločenstva“; Súdny dvor preto posúdil, „či povinnosti, ktoré má Francúzsko a ktoré sú predmetom žaloby, sú súčasťou práva Spoločenstva“. Nepochybne je možné, zvlášť v kontexte zmiešaných zmlúv, že nesplnenie povinnosti členského štátu vyplývajúcej zo Zmluvy, ale spadajúcej mimo rámca právomoci Spoločenstva, zmarí plnenie cieľov Spoločenstva a poškodí jeho záujmy. V takýchto prípadoch je Súdny dvor príslušný na rozhodnutie v konaní o nesplnenie povinnosti. Konanie o nesplnenie povinnosti však nemožno iniciovať priamo z dôvodu nesplnenia povinnosti vyplývajúcej zo zmiešanej zmluvy. Namiesto toho sa takéto konanie musí začať na základe nesplnenia povinnosti vyplývajúcej z článku 10 ES. Pozri tiež HILLION, C.: The evolving system of European Union external relations as evidenced in the EU Partnerships with Russia and Ukraine, téza, Leyden 2005, s. 130.


38 – Dohovor o ochrane Stredozemného mora pred znečistením a Protokol o ochrane Stredozemného mora proti znečisťovaniu z pozemných zdrojov boli prijaté rozhodnutím Rady 77/585/ES z 15. júla 1977, resp. rozhodnutím Rady 83/101/ES z 28. februára 1983, oba na základe článku 235 Zmluvy ES (teraz článok 308 ES).


39 – Dior a i., bod 33. Pozri tiež v bode 22 vyššie.


40 – Článok 282 Unclos, ktorý je označený ako „Povinnosti vyplývajúce zo všeobecných alebo dvojstranných dohôd“, ustanovuje: „Ak sa zmluvné štáty, ktoré sú stranami v spore týkajúcom sa výkladu alebo uplatňovania tohto dohovoru, dohodli na základe všeobecnej, oblastnej alebo dvojstrannej dohody alebo iným spôsobom, že sa takýto spor bude na žiadosť ktorejkoľvek strany v spore riešiť v konaní, ktorého výsledkom je záväzné rozhodnutie, uplatní sa toto konanie namiesto konaní stanovených v tejto časti, pokiaľ sa strany v spore nedohodnú inak.“


41 – Pozri analogicky rozsudok z 25. septembra 1979, Komisia/Francúzsko, 232/78, Zb. s. 2729, body 7 až 9.


42 – Stanovisko 1/91, už citované, bod 35.


43 – Smernica Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. ES L 175, s. 40; Mim. vyd. 15/01, s. 248), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 97/11/ES z 3. marca 1997 (Ú. v. ES L 73, s. 5; Mim. vyd. 15/003, s. 151). Smernica bola neskôr zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/35/ES z 26. mája 2003 (Ú. v. EÚ L 156, s. 17; Mim. vyd. 15/007, s. 466).


44 – Smernica Rady 90/313/EHS zo 7. júna 1990 o slobode prístupu k informáciám o životnom prostred (Ú. v. ES L 158, s. 56; Mim. vyd. 15/001, s. 402).


45 – Smernica Rady 80/836/Euratom z 15. júla 1980, ktorou sa menia smernice stanovujúce základné bezpečnostné štandardy ochrany zdravia obyvateľstva a zamestnancov pred nebezpečenstvami vznikajúcimi v dôsledku ionizujúceho žiarenia [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 246, s. 1).


46 – Smernica Rady 92/3/Euratom z 3. februára 1992 o dohľade a kontrole zásielok rádioaktívneho odpadu medzi členskými krajinami a do a von zo spoločenstva (Ú. v. ES L 35, s. 24; Mim. vyd. 15/002, s. 90).


47 – Smernica Rady 96/29/Euratom z 13. mája 1996, ktorá stanovuje základné bezpečnostné normy ochrany zdravia pracovníkov a obyvateľstva pred nebezpečenstvami vznikajúcimi v dôsledku ionizujúceho žiarenia (Ú. v. ES L 159, 1996, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 291).


48 – Dohovor o ochrane morského prostredia v severovýchodnom Atlantiku uzatvorený v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 98/249/ES zo 7. októbra 1997 (Ú. v. ES L 104, s. 1; Mim. vyd. 11/028, s. 188).


49 – Bod 6.1 memoranda Írska. Kurzívou zvýraznené v pôvodnom texte.


50 – V bode 6.7 memoranda Írska.


51 – Memorandum Írska, v bode 7.6.


52 – Odpoveď Írska, v bode 5.14. Pozri tiež v bode 5.36: „Je úlohou tribunálu zriadeného podľa prílohy VII, aby na objektívnom základe určil rozsah povinností štátu vyplývajúcich z Unclos. Toto určenie nevyhnutne zahrnuje posúdenie toho, či určitý štát napríklad prijal, alebo naopak neprijal opatrenia potrebné na vykonanie príslušných medzinárodných pravidiel a štandardov, na ktoré odkazuje Unclos. Tým, že sa Spojené kráľovstvo stalo zmluvnou stranou Unclos, vyjadrilo súhlas s tým, aby tribunál zriadený podľa prílohy VII takéto posúdenie urobil.“


53 – Ako naozaj poznamenal aj jeden z členov Arbitrážnych tribunálov. Pozri: Prípad zariadenia Mox, záznamy z druhého dňa konania, strana 44 in fine (otázka, ktorú položil Sir Arthur Watts KCMG QC profesorovi Vaughan Lowemu, právnemu zástupcovi Írska).


54 – Pozri napríklad vyjadrenia Írska týkajúce sa povinností Spojeného kráľovstva vyplývajúcich zo smernice 85/337 v memorande Írska v bodoch 7.28, 8.102 a 8.114.


55 – Pozri bod 10 vyššie.


56 – Pozri napríklad rozsudok z 10. februára 1983, Luxembursko/Parlament, 230/81, Zb. s. 255, bod 37; z 22. októbra 1998, Kellinghusen a Kelsen, C‑36/97 a C‑37/97, Zb. s. I‑6337, bod 30; zo 4. marca 2004, Komisia/Nemecko, C‑344/01, Zb. s. I‑2081, bod 79; a z 13. júla 2004, Komisia/Taliansko, C‑82/03, Zb. s. I‑6635, bod 15.


57 – Pozri napríklad rozsudok ERTA, už citovaný, body 21 a 22; zo 14. júla 1976, Kramer, 3/76, 4/76 a 6/76, Zb. s. 1279, body 42 až 45; rozhodnutie 1/78 zo 14. novembra 1978, Zb. s. 2151, bod 33; a rozsudky Kupferberg, už citovaný, bod 13, a z 2. júna 2005, Komisia/Luxembursko, C‑266/03, Zb. s. I‑4805, body 57 až 66.


58 – V tomto zmysle: stanovisko 2/91, už citované, bod 36; stanovisko 1/94 z 15. novembra 1994, Zb. s. I‑5267, bod 108; a rozsudok z 19. marca 1996, Komisia/Rada, C‑25/94, Zb. s. I‑1469, bod 48.


59 – K prípadom, v ktorých Súdny dvor rozhodol, že článok 10 zahrnoval povinnosť uskutočniť konzultácie s Komisiou, pozri rozsudky Francúzsko/Spojené kráľovstvo, už citovaný, body 8 a 9; z 5. mája 1981, Komisia/Spojené kráľovstvo, 804/79, Zb. s. 1045, bod 31; zo 7. mája 1987, Komisia/Belgicko, 186/85, Zb. s. 2029, bod 40; Komisia/Luxembursko, už citovaný, body 61 až 66; a zo 14. júla 2005, Komisia/Nemecko, C‑433/03, Zb. s. I‑6985, body 68 až 73.