Language of document : ECLI:EU:F:2010:17

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 9. marca 2010

Vec F‑26/09

N

proti

Európskemu parlamentu

„Verejná služba – Úradníci – Žaloba o náhradu škody – Prípustnosť – Psychické obťažovanie – Povinnosť starostlivosti – Nemajetková ujma“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou N navrhuje zaviazať Parlament, aby mu zaplatil sumu 12 000 eur ako náhradu ujmy, ktorá mu bola spôsobená jednak psychickým obťažovaním a šikanovaním na pracovisku, ktorých bol obeťou v období od 16. augusta 2006 do 1. mája 2007, a jednak tým, že nebolo začaté interné správne vyšetrovanie nezávislým orgánom

Rozhodnutie: Parlament je povinný zaplatiť žalobcovi 2 000 eur ako náhradu škody. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť tri štvrtiny trov konania žalobcu. Žalobca znáša jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Neprijatie opatrenia uloženého služobným poriadkom – Neposkytnutie pomoci inštitúciou svojim úradníkom – Vylúčenie – Výnimka

(Služobný poriadok úradníkov, články 24, 90 a 91)

2.      Úradníci – Psychické obťažovanie – Pojem – Správanie, ktorého cieľom je diskreditácia dotknutej osoby alebo zhoršenie jej pracovných podmienok – Požiadavka opakujúceho sa charakteru správania

(Služobný poriadok úradníkov, článok 12a ods. 3)

3.      Úradníci – Psychické obťažovanie – Pojem – Hodnotiaca správa obsahujúca negatívne poznámky, ktoré však nie sú voči úradníkovi hanlivé – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 12a ods. 3)

4.      Úradníci – Žaloba – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90)

5.      Úradníci – Hodnotenie – Hodnotiaca správa – Nestanovenie cieľov

6.      Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Zrušenie napadnutého aktu neposkytujúce primerané odškodnenie za nemajetkovú ujmu

(Služobný poriadok úradníkov, článok 91)

1.      V zásade prináleží úradníkovi, ktorý sa domnieva, že sa môže odvolávať na článok 24 služobného poriadku, aby predložil žiadosť o pomoc inštitúcii, do ktorej patrí. Iba určité výnimočné okolnosti môžu zaväzovať inštitúciu, aby vykonala určitý akt pomoci bez predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby, z vlastnej iniciatívy. Ak takéto okolností neexistujú, potom skutočnosť, že inštitúcia spontánne neposkytla pomoc svojim úradníkom a zamestnancom nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu. V tejto súvislosti v prípade, keď úradník požaduje náhradu ujmy vyplývajúcej z toho, že inštitúcia nerešpektovala svoju povinnosť poskytnúť pomoc, prípustnosť návrhov na náhradu škody závisí od toho, či v čase ich podania existuje rozhodnutie, ktorým sa zamieta žiadosť o pomoc.

Ako žiadosť o pomoc na základe článku 24 služobného poriadku nemožno vykladať list, prostredníctvom ktorého úradník predložil menovaciemu orgánu žiadosť o náhradu škody založenú na psychickom obťažovaní a nerešpektovaní povinnosti starostlivosti. Za žiadosť o pomoc nemožno považovať ani sťažnosť, ktorej cieľom je náhrada ujmy vyplývajúcej z nerešpektovania povinnosti poskytnúť pomoc.

(pozri body 47 – 49)

Odkaz:

Súdny dvor: 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia, 229/84, Zb. s. 1805, bod 20

Súd prvého stupňa: 18. decembra 2008, Belgicko a Komisia/Genette, T‑90/07 P a T‑99/07 P, Zb. s. II‑3859, body 101 až 103

Súd pre verejnú službu: 31. mája 2006, Frankin a i./Komisia, F‑91/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑25, II‑A‑1‑83, bod 24

2.      Článok 12a ods. 3 služobného poriadku definuje psychické obťažovanie ako „nevhodné správanie“, ktoré na jeho preukázanie vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok. Prvá podmienka sa týka existencie správaní, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova, ktoré sa prejavujú „počas určitého obdobia, opakuj[ú] sa alebo [sú] systematické“, čo znamená, že psychické obťažovanie treba chápať ako proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu opakovanej alebo pokračujúcej činnosti, ktorá je „úmyselná“. Druhá podmienka oddelená od prvej spojkou „a“ vyžaduje, aby bolo účinkom tohto správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej alebo psychickej integrity osoby. Zo skutočnosti, že prídavné meno „úmyselný“ sa týka prvej podmienky, a nie druhej, je možné vyvodiť dva závery. Na jednej strane správania, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo uvedené v článku 12a ods. 3 služobného poriadku musia vykazovať úmyselnú povahu, čo vylučuje z rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia konania, ku ktorým by došlo náhodne. Na druhej strane sa však nevyžaduje, aby toto správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo boli podniknuté s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Inými slovami, môže ísť o psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku bez toho, aby osoba, ktorá sa obťažovania dopustila, svojím konaním zamýšľala zdiskreditovať obeť alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje, aby tieto konania, ak boli spáchané úmyselne, objektívne také následky vyvolali.

(pozri bod 72)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 9. decembra 2008, Q/Komisia, F‑52/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑409, II‑A‑1‑2235, bod 135, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑80/09 P

3.      Ak Súd pre verejnú službu zrušil hodnotiacu správu úradníka najmä z dôvodu, že administratíva pristúpila k jeho hodnoteniu bez toho, aby mu vopred definovala ciele, nemožno sa domnievať, že táto protiprávnosť, akokoľvek poľutovaniahodná je, sama osebe preukazuje psychické obťažovanie. Rovnako tak ani skutočnosť, že hodnotiaca správa obsahuje negatívne poznámky týkajúce sa úradníka, nemožno kvalifikovať ako psychické obťažovanie, pokiaľ tieto poznámky neprekračujú širokú mieru voľnej úvahy hodnotiteľa, a predovšetkým hranicu hanlivej alebo zraňujúcej kritiky samotnej osoby dotknutého úradníka.

(pozri bod 86)

4.      Pokiaľ úradník napadol zákonnosť svojej hodnotiacej správy v lehote stanovenej na podanie žaloby a ak bola jeho žiadosť o náhradu škody podaná v primeranej lehote od okamihu, keď sa oboznámil s touto správou, je prípustné, aby samostatným podaním podal návrhy na náhradu ujmy údajne spôsobenej týmto aktom.

(pozri bod 96)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 28. mája 1998, W/Komisia, T‑78/96 a T‑170/96, Zb. VS s. I‑A‑239, II‑745, bod 159; 17. decembra 2003, McAuley/Rada, T‑324/02, Zb. VS s. I‑A‑337, II‑1657, body 92 a 96; 19. októbra 2006, Pessoa e Costa/Komisia, T‑503/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑237, II‑A‑2‑139, body 58 a 59

Súd pre verejnú službu: 1. februára 2007, Tsarnavas/Komisia, F‑125/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑1‑0000, body 69 až 71

5.      Zjavne nesprávneho posúdenia sa dopúšťa a povinnosť starostlivosti nerešpektuje hodnotiteľ, ktorý pri hodnotení úradníka nezohľadní okolnosť, že tomuto úradníkovi nebol na hodnotené obdobie vopred stanovený žiaden cieľ.

(pozri bod 95)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 10. novembra 2009, N/Parlament, F‑71/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑429, II‑A‑1‑2319

6.      Pravidlo, podľa ktorého zrušenie aktu administratívy, ktorý úradník napadol, predstavuje samo osebe primeranú a v zásade aj dostatočnú náhradu celkovej spôsobenej nemajetkovej ujmy, pripúšťa niekoľko výnimiek. Zrušenie protiprávneho aktu administratívy tak nemôže predstavovať úplnú náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy v prípade, ak tento akt obsahuje výslovne negatívne posúdenie schopností žalobcu, ktoré ho môže raniť, ak je protiprávnosť, ku ktorej došlo, osobitne závažná alebo ak zrušenie aktu nemá nijaký potrebný účinok.

(pozri body 101 – 103, 105 a 107)

Odkaz:

Súdny dvor: 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/87, Zb. s. I‑225, body 25 až 29

Súd prvého stupňa: 26. januára 1995, Pierrat/Súdny dvor, T‑60/94, Zb. VS s. I‑A‑23, II‑77, bod 62; 23. marca 2000, Rudolf/Komisia, T‑197/98, Zb. VS s. I‑A‑55, II‑241, bod 98; 21. januára 2004, Robinson/Parlament, T‑328/01, Zb. VS s. I‑A‑5, II‑23, bod 79; 30. septembra 2004, Ferrer de Moncada/Komisia, T‑16/03, Zb. VS s. I‑A‑261, II‑1163, bod 68; 13. decembra 2005, Cwik/Komisia, T‑155/03, T‑157/03 a T‑331/03, Zb. VS s. I‑A‑411, II‑1865, body 205 a 206

Súd pre verejnú službu: 13. decembra 2007, Sundholm/Komisia, F‑42/06, Zb. VS s. I‑A‑1‑437, II‑A‑1‑2499, bod 44; 22. októbra 2008, Tzirani/Komisia, F‑46/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑323, II‑A‑1‑1773, bod 223; 5. mája 2009, Simões Dos Santos/ÚHVT, F‑27/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑113, II‑A‑1‑613, body 142 a 143, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑260/09 P; 7. júla 2009, Bernard/Europol, F‑99/07 a F‑45/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑233, II‑A‑1‑1267, bod 106