Language of document : ECLI:EU:F:2011:41

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 13. apríla 2011 (*)

„Verejná služba – Dočasný zamestnanec – Obnovenie zmluvy na dobu určitú – Prekvalifikovanie zmluvy na dobu určitú na zmluvu na dobu neurčitú – Článok 8 prvý odsek PZOZ“

Vo veci F‑105/09,

ktorej predmetom je žaloba podaná na základe článku 270 ZFEÚ uplatniteľného na Zmluvu ESAE podľa jej článku 106a,

Séverine Scheefer, dočasná zamestnankyňa Európskeho parlamentu, bydliskom v Luxemburgu (Luxembursko), v zastúpení: R. Adam a P. Ketter, avocats,

žalobkyňa,

proti

Európskemu parlamentu, v zastúpení: pôvodne R. Ignătescu a L. Chrétien, neskôr R. Ignătescu a S. Alves, splnomocnené zástupkyne,

žalovanému,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora),

v zložení: predseda komory P. Mahoney, sudcovia H. Kreppel a S. Van Raepenbusch (spravodajca),

tajomník: J. Tomac, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. novembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        V žalobe podanej do kancelárie Súdu pre verejnú službu 23. decembra 2009 pani Scheefer v podstate navrhuje zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu z 12. februára 2009, ktorým bolo potvrdené, že jej pracovná zmluva dočasného zamestnanca zanikne 31. marca 2009 a zrušenie rozhodnutia z 12. októbra 2009, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť, ako aj náhrada ujmy, ktorá jej bola spôsobená správaním Parlamentu.

 Právny rámec

 Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie

2        Článok 2 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) stanovuje:

„Na účely týchto podmienok zamestnávania ‚dočasní zamestnanci‘ sú:

a)      zamestnanci prijatí na pracovné miesto, ktoré je zahrnuté v zozname pracovných miest, pripojenom ku kapitole rozpočtu, týkajúcej sa jednotlivého orgánu, a ktoré rozpočtové orgány označili ako dočasné;

…“

3        Článok 8 prvý odsek PZOZ stanovuje:

„Dočasní zamestnanci, pre ktorých platí článok 2 písm. a), môžu byť zamestnaní na čas určitý alebo neurčitý. Zmluvy zamestnancov, ktorí budú prijatí na dobu určitú, môžu byť obnovené najviac jedenkrát na čas určitý. Každé ďalšie obnovenie musí byť na čas neurčitý.“

4        Článok 7 ods. 2 až 4 interného poriadku prijímania úradníkov a ostatných zamestnancov vydaného kanceláriou Parlamentu 3. mája 2004 (ďalej len „interný poriadok“) stanovuje:

„2.      Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na úradníkov, prijímajú sa dočasní zamestnanci podľa poradia spomedzi úspešných uchádzačov vo výberovom konaní alebo v inom postupe prijímania upravenom v článku 29 ods. 2 služobného poriadku úradníkov [Európskej únie].

3.      Ak nie sú k dispozícii úspešní uchádzači, prijímajú sa dočasní zamestnanci:

–        v prípade dočasných zamestnancov uvedených v článku 2 písm. a) PZOZ, na základe výberu výborom zriadeným ad hoc, v ktorom zasadá člen vymenovaný výborom zamestnancom;

–        v prípade dočasných zamestnancov uvedených v článku 2 písm. b) PZOZ, na základe stanoviska spoločného výboru.

4.      Odchylne od predchádzajúcich ustanovení možno prijať dočasných zamestnancov uvedených v článku 2 písm. a) PZOZ podľa postupu uvedeného v odseku 3 druhej zarážke tohto článku, ak je cieľom tohto prijatia iba dočasné obsadenie pracovných miest do času, kým dôjde k ich obsadeniu v súlade s ustanoveniami odseku 3 prvej zarážky tohto článku.“

 Rámcová dohoda o práci na dobu určitú

5        Doložka 5 rámcovej dohody o práci na dobu určitú uzavretej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá sa nachádza v prílohe smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/005, s. 129), uvádza:

„1.      V úsilí zabrániť nezákonnému konaniu [zneužívaniu – neoficiálny preklad], ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a v súlade s vnútroštátnymi právom, kolektívnymi dohodami alebo zaužívanými postupmi a/alebo sociálni partneri… v prípade, že neexistujú ekvivalentné zákonné opatrenia na zamedzenie nezákonného konania [zneužívania – neoficiálny preklad], prijmú spôsobom, ktorý zohľadňuje potreby príslušných rezortov alebo kategórií pracovníkov, jedno alebo viacero z týchto opatrení:

a)      na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov;

b)      určiť maximálne prípustné celkové obdobie platnosti opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú;

c)      určiť, koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov predĺžiť.

2.      Členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a/alebo sociálni partneri prípadne určia, za akých podmienok sú považované za pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú:

a)      ‚opakovane uzatvorené‘;

b)      pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú.“

 Skutkové okolnosti

6        Zmluvou, ktorú zmluvné strany podpísali 29. marca a 4. apríla 2006, Parlament prijal žalobkyňu ako dočasnú zamestnankyňu podľa článku 2 písm. a) PZOZ na dobu od 1. apríla 2006 do 31. marca 2007 (ďalej len „pôvodná zmluva“) a pridelil ju ako lekárku do ambulancie v Luxemburgu (Luxembursko).

7        Dodatkom, ktorý podpísal Parlament 23. februára 2007 a žalobkyňa 26. februára 2007 (ďalej len „dodatok z 26. februára 2007“) bola pôvodná zmluva predĺžená do 31. marca 2008.

8        Dňa 18. októbra 2007 uverejnil Parlament oznámenie č. EP/95/S, v ktorom oznamoval organizáciu výberového konania na základe odborných predpokladov a skúšok na prijatie dočasného zamestnanca – administrátora – lekára (Ú. v. EÚ C 244 A, s. 5). Žalobkyňa podala prihlášku, ale táto bola zamietnutá z dôvodu, že žalobkyňa nemala požadovanú prax.

9        Dodatkom z 26. marca 2008 nahrádzajúcim dodatok z 26. februára 2007 (ďalej len „dodatok z 26. marca 2008“) bola pôvodná zmluva predĺžená do 31. marca 2009.

10      Listom z 22. januára 2009 sa žalobkyňa spýtala generálneho tajomníka Parlamentu na možnosť pokračovať v spolupráci s lekárskou službou inštitúcie na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú.

11      Dňa 12. februára 2009 generálny tajomník Parlamentu odpovedal žalobkyni, že po podrobnom preskúmaní jej situácie nebolo možné nájsť žiadne právne prijateľné riešenie, ktoré by jej umožňovalo pokračovať v činnosti v ambulancii a potvrdil, že jej pracovná zmluva zanikne k stanovenému dátumu, teda 31. marca 2009.

12      Dňa 2. apríla 2009 žalobkyňa podala sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) s cieľom, aby Parlament uznal, že má právo na zmluvu na dobu neurčitú podľa článku 8 prvého odseku PZOZ a že jej zmluva dočasného zamestnanca trvá aj po 31. marci 2009.

13      Dňa 12. októbra 2009 orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy zamietol sťažnosť ako neprípustnú a subsidiárne ako nedôvodnú.

 Návrhy účastníkov konania a konanie

14      Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        „… zrušil rozhodnutie Parlamentu z 12. februára 2009…,

–        … zrušil rozhodnutie Parlamentu z 12. októbra 2009…,

–        … zrušil právnu kvalifikáciu pôvodnej zmluvy…, ako aj určenie dňa jej zániku na 31. marca 2009,

–        v dôsledku toho zmenil kvalifikáciu pracovného pomeru žalobkyne na pracovný pomer na dobu neurčitú,

–        nahradil ujmu spôsobenú žalobkyni správaním Parlamentu,

–        subsidiárne, ak by náhodou Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že napriek vzniku pracovného pomeru na dobu neurčitú, došlo ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu…, priznal náhradu škody z dôvodu protiprávneho skončenia zmluvného vzťahu,

–        subsidiárne v druhom rade, ak by náhodou Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že nie je možná zmena kvalifikácie…, priznal náhradu škody za ujmu spôsobenú žalobkyni v dôsledku nesprávneho postupu Parlamentu…,

–        vyhradil… žalobkyni všetky ostatné práva, postupy, prostriedky a žaloby, a najmä uloženie povinnosti Parlamentu nahradiť škodu za spôsobenú ujmu,“

–        zaviazal Parlament na náhradu trov konania.

15      Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 18. februára 2010 Parlament vzniesol námietku neprípustnosti proti žalobe na základe článku 78 ods. 1 prvý pododsek rokovacieho poriadku.

16      Parlament vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        vyhlásil žalobu za zjavne neprípustnú vo všetkých jej žalobných návrhoch,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

17      Podaním zapísaným v kancelárii Súdu pre verejnú službu 17. marca 2010 žalobkyňa podala svoje písomné pripomienky k námietke neprípustnosti.

18      Uznesením tretej komory Súdu pre verejnú službu z 8. júla 2010 bolo konanie o námietke neprípustnosti spojené s konaním vo veci samej.

19      Vo svojom vyjadrení zapísanom v kancelárii Súdu pre verejnú službu 10. septembra 2010 Parlament navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        vyhlásil žalobu o neplatnosť za nedôvodnú,

–        zamietol ako neprípustný návrh na zmenu kvalifikácie pracovného pomeru žalobkyne na pracovný pomer na dobu neurčitú,

–        zamietol ako neprípustný návrh na náhradu škody za ujmu spôsobenú v dôsledku nesprávneho postupu Parlamentu,

–        zamietol ako nedôvodný návrh na náhradu škody za protiprávne skončenie zmluvy,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

 O druhom žalobnom návrhu na zrušenie rozhodnutia z 12. októbra 2009

20      Vo svojom druhom žalobnom návrhu žalobkyňa navrhuje zrušenie rozhodnutia Parlamentu z 12. októbra 2009, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť.

21      Treba však pripomenúť, že návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, majú za následok, že Súdu pre verejnú službu je na posúdenie predložený akt, proti ktorému bola podaná sťažnosť, ak tieto návrhy samy osebe nemajú samostatný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, C‑293/87, bod 8; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2006, Camόs Grau/Komisia, T‑309/03, bod 43; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. decembra 2008, Reali/Komisia, F‑136/06, bod 37), a v skutočnosti sa zamieňajú s návrhmi na zrušenie aktu, proti ktorému bola podaná sťažnosť.

22      Treba sa preto domnievať, že hoci žiadnemu žalobcovi nemožno uprieť záujem navrhnúť zrušenie rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť zároveň so zrušením aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, žaloba v tomto prípade smeruje proti rozhodnutiu, o ktorom žalobkyňa tvrdí, že je obsiahnuté v liste generálneho tajomníka Parlamentu z 12. februára 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

 O treťom a štvrtom žalobnom návrhu na zmenu kvalifikácie zmluvy žalobkyne

23      Vo svojom treťom a štvrtom žalobnom návrhu žalobkyňa navrhuje zrušenie právnej kvalifikácie jej pôvodnej zmluvy a zmenu jej kvalifikácie na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú.

24      Treba však pripomenúť, že hoci právna kvalifikácia aktu závisí iba od posúdenia Súdu pre verejnú službu a nie od vôle účastníkov konania, tento súd môže zrušiť iba akty spôsobujúce ujmu a nie samotnú kvalifikáciu, ktorú im ich autor nesprávne pripísal. Navyše je nepochybné, že v konaní o žalobe podanej podľa článku 91 služobného poriadku nemôže súd Únie bez toho, aby zasahoval do oprávnení správneho orgánu, robiť zásadné vyhlásenia alebo zistenia ani ukladať príkazy inštitúciám (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1989, Jaenicke Cendoya/Komisia, 108/88, body 8 a 9; uznesenie Súdu pre verejnú službu zo 16. mája 2006, Voigt/Komisia, F‑55/05, bod 25; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 30. apríla 2009, Aayhan a i./Parlament, F‑65/07, bod 52).

25      Tretí a štvrtý žalobný návrh treba preto zamietnuť ako neprípustné v časti, v ktorej sa v nich navrhuje, aby Súd pre verejnú službu vo výroku tohto rozsudku prekvalifikoval zmluvu žalobkyne.

 O prvom a treťom žalobnom návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia a na zrušenie určenia dátumu zániku zmluvy na 31. marec 2009

 Tvrdenia účastníkov konania

–       O prípustnosti návrhov

26      Parlament tvrdí, že vo svojom liste z 22. januára 2009 žalobkyňa nepožadovala ďalšie obnovenie svojej pôvodnej zmluvy, ale že žiadala správny orgán, aby uznal, že dodatok z 26. marca 2008 mal za následok zmenu kvalifikácie tejto zmluvy na zmluvu na dobu neurčitú, z čoho žalobkyňa vyvodzuje, že napadnuté rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá táto žiadosť, predstavuje akt spôsobujúci ujmu.

27      Parlament však zdôrazňuje, že zmluva nadobúda svoje účinky okamihom podpísania, a preto sa domnieva, že aktom teoreticky spôsobujúcim ujmu je dodatok z 26. marca 2008, ktorým bola pôvodná zmluva predĺžená do 31. marca 2009. Žalobkyňa mala okrem toho podať sťažnosť proti tomuto dodatku v lehote troch mesiacov od jeho podpísania. Tým, že 22. januára 2009 podala žiadosť smerujúcu k uznaniu existencie pracovného pomeru na dobu neurčitú, sa žalobkyňa pokúsila obísť lehoty stanovené právnou úpravou a napraviť to, že sťažnosť nepodala včas.

28      Parlament dodáva, že v napadnutom rozhodnutí generálny tajomník iba „potvrdil, že zmluva [žalobkyne] zanikne k stanovenému dátumu, teda 31. marca 2009“. Ide o čisto potvrdzujúci akt, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemožno napadnúť žalobou.

29      Parlament z toho vyvodzuje, že nie je prípustné, aby žalobkyňa navrhovala zrušenie napadnutého rozhodnutia.

30      Žalobkyňa ako hlavné tvrdenie vo svojej odpovedi uvádza, že námietka neprípustnosti, podaná 18. februára 2010, bola podaná neskoro so zreteľom na článok 78 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý stanovuje, že „žiadosť o vydanie rozhodnutia o neprípustnosti musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia žaloby“, čo bolo 8. januára 2010.

31      Subsidiárne žalobkyňa spochybňuje dôvodnosť vznesenej námietky neprípustnosti, pričom tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí generálny tajomník nerozhodol iba o žiadosti o predĺženie zmluvy, ale aj o otázke, či druhé obnovenie pôvodnej zmluvy zmenilo alebo nezmenilo túto zmluvu na zmluvu na dobu neurčitú. Po posúdení situácie Parlament dospel k záveru, že jej „žiadne právne prijateľné riešenie“ neumožňuje, aby pokračovala vo svojej činnosti, takže pôvodná zmluva mala zaniknúť uplynutím doby, na ktorú bol uzavretý dodatok z 26. marca 2008, teda 31. marca 2009.

32      Podľa žalobkyne preto napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za púhu informáciu alebo za čisto potvrdzujúci akt. Ide o rozhodnutie, v ktorom bola vyriešená konkrétna právna otázka a ktoré sa priamo dotýka jej záujmov. Tvrdenie Parlamentu, že nebolo možné nájsť žiadne riešenie je priznaním, že po uzavretí dodatku z 26. marca 2008 sa takéto riešenie skutočne hľadalo.

33      Žalobkyňa poznamenáva, že podľa Parlamentu mala sama požiadať o tretie obnovenie svojej zmluvy, hoci z článku 8 prvého odseku PZOZ vyplýva, že jej zmluva nemala byť predĺžená už ani druhýkrát a že od tohto druhého obnovenia sa v skutočnosti z úradnej moci zmenila na zmluvu na dobu neurčitú.

34      Žalobkyňa subsidiárne tvrdí, že dodatok z 26. marca 2008 nemožno kvalifikovať ako „akt spôsobujúci ujmu“, keďže zo znenia článku 8 prvého odseku PZOZ vyplýva, že jeho podpísanie sa rovnalo uzavretiu zmluvy na dobu neurčitú.

35      Subsidiárne žalobkyňa ďalej uvádza, že keďže samotný Parlament kvalifikoval jej list z 2. apríla 2009 ako „sťažnosť“ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, pokračovala v konaní podaním prejednávanej žaloby.

–       O veci samej

36      Žalobkyňa uplatňuje tri žalobné dôvody založené, po prvé, na porušení článku 8 prvého odseku PZOZ, nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení, po druhé, na porušení povinnosti odôvodnenia a po tretie na zneužití právomoci a porušení povinnosti starostlivosti, zásady riadnej správy, zásady legitímnej dôvery, zásady rovnosti, zásady plnenia zmlúv v dobrej viere, ako aj na zneužití práva.

37      Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, žalobkyňa tvrdí, že v súlade s článkom 8 prvým odsekom PZOZ malá druhá zmena jej pôvodnej zmluvy, dodatok z 26. marca 2008, za následok zmenu kvalifikácie tejto zmluvy na dobu určitú na zmluvu na dobu neurčitú a že popieraním tejto zmeny kvalifikácie napadnuté rozhodnutie porušilo toto ustanovenie.

38      Žalobkyňa poznamenáva, že je pravda, že dodatok z 26. marca 2008 „ruší a nahrádza“ dodatok z 23. februára 2007. Domnieva sa však, že z tohto nahradenia nemožno vyvodiť, že tak došlo v súlade s článkom 8 prvým odsekom PZOZ iba k jednému obnoveniu zmluvy na dobu určitú, ako to tvrdí Parlament. Aj keď sa zohľadní široká miera voľnej úvahy, na ktorú sa Parlament odvoláva, tento postup by bol úskokom, ktorý nemôže Parlamentu umožniť, aby obišiel vyššie uvedené ustanovenie.

39      Podľa vyjadrenia Parlamentu sú lekári, ktorých zamestnáva, dočasnými zamestnancami podľa článku 2 písm. a) PZOZ a podľa článku 7 ods. 2 interného poriadku musia byť prijímaní spomedzi úspešných uchádzačov vo výberovom konaní alebo v inom postupe prijímania upravenom v článku 29 ods. 2 služobného poriadku. Keďže neexistoval rezervný zoznam lekárov a keďže mu nebola doručená žiadna prihláška v reakcii na oznámenia o voľnom pracovnom mieste, ktoré uverejnil, aby obsadil miesto uvoľnené predchodcom žalobkyne, bol povinný prijať žalobkyňu na určitú dobu a dočasne, na základe článku 7 ods. 4 tohto poriadku, do času, kým bude môcť prijať lekára vo výberovom konaní, ktoré vyžaduje vyššie uvedený článok 7 ods. 2. To bolo cieľom pôvodnej zmluvy žalobkyne.

40      Pôvodná zmluva bola predĺžená raz, dodatkom z 26. februára 2007, a to do 31. marca 2008. Keďže však Parlament ešte stále nemal rezervný zoznam na účely obsadenia voľného miesta lekára, musel znovu predĺžiť pôvodnú zmluvu.

41      Parlament v tejto súvislosti tvrdí, že hoci je opätovné uzatváranie viacerých zmlúv na dobu určitú v zásade zakázané, treba napriek tomu počítať s prípadom, keď je toto opätovné uzatváranie zmlúv na dobu určitú odôvodnené legitímnymi dôvodmi. Tak to bolo v tomto prípade, keďže rozhodnutia predĺžiť pôvodnú zmluvu boli prijaté s cieľom zabezpečiť kontinuitu lekárskej služby, pričom Parlament zároveň nemohol ponúknuť žalobkyni zmluvu na dobu neurčitú, pretože by tým nerešpektoval svoj interný poriadok.

42      Článok 8 prvý odsek PZOZ navyše nebráni tomu, aby bola uzavretá pracovná zmluva na dobu určitú, ktorá obsahuje presne neurčený deň skončenia, tak ako v tomto prípade do vymenovania lekára. V tomto zmysle treba dátumy skončenia zmluvy stanovené v oboch dodatkoch k pôvodnej zmluve chápať iba ako predbežné dátumy.

43      Parlament napokon zdôrazňuje, že z dodatku z 26. marca 2008 predlžujúceho pôvodnú zmluvu do 31. marca 2009 mala prospech žalobkyňa, keďže Parlament mohol uvedenú zmluvu nepredĺžiť a prijať iného lekára alebo predĺžiť túto zmluvu iba na dobu niekoľkých mesiacov potrebných na prijatie lekára vo výberovom konaní.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

44      Na úvod treba spresniť rozsah tretieho žalobného návrhu žalobkyne, keďže tento smeruje k zrušeniu „dátum[u]… zániku [jej pôvodnej zmluvy] stanove[nému] na 31. marca 2009“.

45      Tento žalobný návrh možno chápať tak, že sa vzťahuje na dátum 31. marec 2009, ktorý generálny tajomník Parlamentu „potvrdil“ v napadnutom rozhodnutí. V tomto prípade však tento návrh splýva s prvým žalobným návrhom, ktorý smeruje práve k zrušeniu uvedeného rozhodnutia. Aby mal tento žalobný návrh samostatnú pôsobnosť, treba ho chápať ako návrh na zrušenie dodatku z 26. marca 2008 v časti, v ktorej sa v ňom skončenie pracovného pomeru žalobkyne stanovuje na 31. marca 2009.

46      Pokiaľ ide o oneskorenosť, ktorú žalobkyňa vytýka námietke neprípustnosti vznesenej Parlamentom, po tomto spresnení treba pripomenúť, že podľa článku 78 ods. 1 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu musí byť žiadosť o vydanie rozhodnutia o neprípustnosti podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia žaloby, ku ktorej treba pripočítať paušálnu lehotu desiatich dní zohľadňujúcu vzdialenosť upravenú v článku 100 ods. 3 rokovacieho poriadku. V tomto prípade bola žaloba doručená Parlamentu 8. januára 2010. Námietka neprípustnosti, podaná 18. februára 2010, bola podaná v posledný deň takto vypočítanej lehoty; táto námietka je teda prípustná.

47      Pokiaľ ide o opodstatnenosť námietky neprípustnosti, treba pripomenúť, že žaloba o neplatnosť je prípustná iba vtedy, keď sťažnosť, ktorá jej musí predchádzať, bola podaná v lehote troch mesiacov od aktu spôsobujúceho ujmu, ktorú stanovuje článok 90 ods. 2 služobného poriadku.

48      Pokiaľ ide o určenie okamihu, keď došlo k aktu spôsobujúcemu ujmu, t. j. stanovenie dátumu, od ktorého sa má počítať lehota na podanie sťažnosti, treba poznamenať, že zmluva nadobúda svoje účinky, a teda schopnosť spôsobiť zamestnancovi ujmu, od okamihu jej podpísania, takže lehotu na včasné podanie sťažnosti v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku treba v zásade počítať od tohto podpísania (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2002, Martínez Páramo a i./Komisia, T‑137/99 a T‑18/00, bod 56; rozsudok Aayhan a i./Parlament, F‑65/07, bod 24 vyššie, bod 43).

49      Vzhľadom na uvedené bolo mysliteľné, aby žalobkyňa formálne podala sťažnosť proti dodatku z 26. marca 2008, pretože nebol uzavretý na dobu neurčitú (pozri v tomto zmysle rozsudok Aayhan a i./Parlament, bod 24 vyššie, bod 44). To sa však nestalo. Keďže sťažnosť nebola podaná v lehote troch mesiacov stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku, je tretí žalobný návrh, ktorý smeruje k zrušeniu tohto dodatku v časti, v ktorej stanovuje skončenie pracovného pomeru žalobkyne na 31. marec 2009 oneskorený, a preto neprípustný.

50      Napriek tomu z toho nevyplýva, že neprípustný je tiež prvý žalobný návrh, ktorý smeruje proti napadnutému rozhodnutiu.

51      Treba totiž zohľadniť osobitné okolnosti veci, teda to, že žalobkyňa bola prijatá ako dočasná zamestnankyňa podľa článku 2 písm. a) PZOZ, že tento pracovný pomer bol predĺžený dodatkom z 26. februára 2007 a že druhý dodatok z 26. marca 2008 „zruš[il] a nahr[adil]“ prvý dodatok, aby tak predĺžil pracovný pomer žalobkyne do 31. marca 2009, zatiaľ čo podľa článku 8 prvého odseku PZOZ pracovný pomer dočasného zamestnanca podľa článku 2 písm. a) PZOZ možno obnoviť na dobu určitú iba raz, pričom „každé ďalšie obnovenie musí byť na dobu neurčitú“.

52      Treba však poznamenať, že „zruš[enie] a nahrad[enie]“ prvého dodatku, ktorým bola predĺžená doba určitá pracovného pomeru žalobkyne prostredníctvom nového dodatku predlžujúceho tento pomer na novú dobu určitú tak, aby existovalo iba jediné predĺženie na dobu určitú, je úskokom, ktorý zbavuje článok 8 prvý odsek PZOZ jeho podstaty.

53      Keďže sa totiž článok 8 prvý odsek PZOZ vzťahuje na „každé ďalšie obnovenie“, uplatňuje sa na každý postup, ktorý má za následok, že dočasný zamestnanec podľa článku 2 písm. a) PZOZ v tomto postavení pokračuje vo svojom pracovnoprávnom vzťahu so svojim zamestnávateľom po tom, čo zmluva na dobu určitú bola už raz obnovená.

54      Treba navyše zohľadniť smernicu 1999/70 a rámcovú dohodu, ktorá je jej prílohou. Okolnosť, že smernica sama osebe nezaväzuje inštitúcie, totiž nevylučuje, že ju tieto inštitúcie musia nepriamo zohľadniť vo svojich vzťahoch so svojimi úradníkmi alebo zamestnancami. Treba teda pripomenúť, že Parlament ako zamestnávateľ je povinný v súlade so svojou povinnosťou lojality v čo najväčšom rozsahu vykladať a uplatňovať ustanovenia PZOZ s ohľadom na znenie a účel rámcovej dohody. Táto rámcová dohoda však považuje stabilitu pracovného miesta za prvoradý cieľ v oblasti pracovnoprávnych vzťahov v rámci Európskej únie (rozsudok Aayhan a i./Parlament, bod 24 vyššie, body 119 a 120). Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody chce konkrétne „zabrániť nezákonnému konaniu [zneužívaniu – neoficiálny preklad], ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú“ tým, že členským štátom ukladá povinnosť zaviesť do svojho právneho poriadku jedno alebo viaceré z opatrení vymenovaných v jej bode 1 písm. a) až c). Doložka 5 bod 1 písm. c) predovšetkým vyžaduje určiť, koľkokrát môže byť obnovená platnosť pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú. Tá istá doložka vo svojom bode 2 písm. b) stanovuje, že zmluvy na dobu určitú možno prípadne považovať za „pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú“.

55      V prípade inštitúcii sa treba tiež domnievať, že článok 8 prvý odsek PZOZ treba vykladať extenzívne a uplatňovať dôsledne, keďže jeho cieľom je práve obmedziť využívanie opätovne uzatváraných zmlúv dočasného zamestnanca na dobu určitú tým, že tretiu zmluvu na dobu určitú, ktorá bude uzavretá, „považ[uje] za… [uzavretú] na dobu neurčitú“.

56      Parlament sa okrem toho zbytočne odvoláva na to, že článok 7 ods. 4 jeho interného poriadku mu znemožňoval uzavrieť zmluvu na dobu neurčitú, pričom bolo potrebné zabezpečiť kontinuitu služby poskytovanej ambulanciou v Luxemburgu. Hoci totiž článok 7 ods. 4 interného poriadku stanovuje, že pracovné miesta možno obsadiť dočasne až do prijatia zamestnanca podľa postupu upraveného týmto poriadkom, toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluvy na dobu určitú boli uzavreté na presné obdobie, tak ako to bolo v tomto prípade. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa doložky 3 rámcovej dohody je zmluvou na dobu určitú zmluva, ktorej koniec je vymedzený objektívnymi okolnosťami, ako napríklad určitým dátumom, ale aj určitou udalosťou. Navyše článok 7 ods. 4 nezakazuje použitie zmlúv na dobu neurčitú, keďže dočasná situácia môže, tak ako v tomto prípade, trvať počas obdobia, ktoré nemožno časovo vymedziť, a keďže takáto zmluva v každom prípade neponúka zamestnancovi stabilitu, ktorá vyplýva z vymenovania za úradníka, pretože ju možno ukončiť z legitímneho dôvodu a s výpovednou dobou v súlade s článkom 47 písm. c) bodom i) PZOZ. V každom prípade má interný poriadok nižšiu právnu silu ako PZOZ a nemôže zabrániť článku 8 prvému odseku PZOZ, aby vyvolal svoje účinky.

57      Parlament ďalej zbytočne tvrdí, že článok 8 prvý pododsek PZOZ nebráni uzavretiu pracovnej zmluvy na dobu určitú, ktorá obsahuje presne neurčený deň skončenia. Toto tvrdenie, ktoré je teoreticky správne v prípade, ak tento posledný deň zodpovedá dňu, keď nastane určitá udalosť (pozri bod 56 vyššie), je v tomto prípade irelevantné, keďže pôvodná zmluva a jej dodatky uvádzali presné dátumy skončenia zmluvy. Rovnako je irelevantné tvrdenie Parlamentu, že mohol nepredĺžiť pôvodnú zmluvu dodatkom z 26. marca 2008 alebo ju mohol predĺžiť iba o kratšiu dobu ako dobu jedného roka, ktorá bola poskytnutá žalobkyni. Ide totiž o obyčajné hypotézy, ktoré nezodpovedajú skutkovému stavu. Navyše, aj keby bolo druhé predĺženie vykonané na dobu kratšiu ako jeden rok, v každom prípade by išlo o obnovenie uvedené vo vyššie uvedenom článku 8 prvom odseku.

58      Parlament napokon nemôže argumentovať mimoriadnou situáciou, v ktorej sa údajne nachádzal kvôli voľnému pracovnému miestu lekára v ambulancii v Luxemburgu a nemožnosťou toto pracovné miesto obsadiť v krátkom čase. Vyššie už totiž bolo vysvetlené, že článok 7 ods. 4 interného poriadku mu nebránil, aby uzavrel zmluvu na dobu neurčitú, ktorú mohol kedykoľvek ukončiť z legitímneho dôvodu pri dodržaní výpovednej doby stanovenej v článku 47 písm. c) i) PZOZ.

59      Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že žalobkyňa splnila podmienky pre uplatnenie článku 8 prvého odseku PZOZ.

60      Podľa tohto ustanovenia však „každé ďalšie obnovenie“, ktoré nasleduje po tom, ako bola zmluva dočasného zamestnanca podľa článku 2 písm. a) na dobu určitú prvýkrát predĺžená o dobu určitú, „musí byť na dobu neurčitú“, a vyplýva z neho, že túto zmenu kvalifikácie treba považovať za zmenu, ku ktorej dochádza ipso iure.

61      Z toho vyplýva, že Súd pre verejnú službu musí skonštatovať, že dodatok z 26. marca 2008 mal na základe vôle normotvorcu ipso iure za následok zmenu kvalifikácie na pracovný pomer na dobu neurčitú a že uplynutie posledného dňa stanoveného v tomto dodatku nemohlo spôsobiť skončenie pracovného pomeru žalobkyne.

62      V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie, v ktorom sa generálny tajomník Parlamentu domnieval, že neexistuje žiadne právne prijateľné riešenie, ktoré by umožňovalo žalobkyni, aby pokračovala vo svojej činnosti v ambulancii v Luxemburgu a v ktorom žalobkyni „potvrd[il]“, že jej zmluva zanikne 31. marca 2009, zákonite významným spôsobom zmenilo právnu situáciu žalobkyne, tak ako vyplýva z článku 8 PZOZ. Toto rozhodnutie je tak aktom spôsobujúcim ujmu a nie čisto potvrdzujúcim rozhodnutím.

63      Keďže žalobkyňa podala sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu v lehote troch mesiacov od jeho oznámenia a keďže podala prejednávanú žalobu v lehote troch mesiacov od oznámenia rozhodnutia o zamietnutí tejto sťažnosti, sú návrhy na zrušenie tohto rozhodnutia prípustné.

64      Pokiaľ ide o vec samu, z bodov 51 až 62 tohto rozsudku vyplýva, že napadnuté rozhodnutie tým, že malo žalobkyni potvrdiť, že jej zmluva sa chýli ku svojmu koncu, bolo prijaté z perspektívy pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú a tak porušuje článok 8 prvý odsek PZOZ. Na pojednávaní Parlament navyše pripustil, že riešenie spočívajúce ponechaní žalobkyne v službe prostredníctvom viacerých zmlúv na dobu určitú nebolo „najšťastnejšie“.

65      Z toho vyplýva, že žaloba je dôvodná a že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť na základe žalobného dôvodu založeného na nerešpektovaní článku 8 prvého odseku PZOZ bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody uvedené v žalobe alebo to, či toto rozhodnutie bolo v skutočnosti ukončením zmluvy, ktorá sa zmenila na zmluvu na dobu neurčitú, alebo či boli aspoň splnené podmienky pre takéto ukončenie, keďže žalobkyňa napokon ani neformulovala svoj žalobný dôvod v tomto zmysle.

 O piatom žalobnom návrhu na náhradu ujmy spôsobenej žalobkyni

66      Žalobkyňa požaduje náhradu ujmy, ktorá jej bola spôsobená správaním Parlamentu. Parlament namieta, že žalobkyňa nespresňuje v čom spočíva jeho nesprávny postup. Dodáva, že ak uvedené správanie nevyplýva z napadnutého rozhodnutia, mala žalobkyňa na základe žiadosti podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku začať konanie pred podaním žaloby.

67      Zo žaloby však napriek tomu vyplýva, že žalobkyňa odlišuje svoj návrh na náhradu obsiahnutý v jej piatom žalobnom návrhu od svojich návrhov na náhradu škody obsiahnutých v jej šiestom, siedmom a ôsmom žalobnom návrhu. Žalobkyňa navyše na pojednávaní potvrdila, že vo svojom piatom žalobnom návrhu nenavrhuje priznanie náhrady škody, ale priznanie „finančnej čiastky“, ktorá je „logickým dôsledkom“ zrušenia napadnutého rozhodnutia.

68      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na návrh, aby inštitúcia zaplatila niektorému zo svojich zamestnancov sumu, o ktorej sa tento zamestnanec domnieva, že mu patrí podľa PZOZ, sa vzťahuje pojem „spory peňažnej povahy“ v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku, pričom tento návrh sa odlišuje od žalôb založených na zodpovednosti, ktoré zamestnanci podávajú proti svojej inštitúcii a v ktorých navrhujú priznanie náhrady škody. Podľa článku 91 ods. 1 služobného poriadku má Súd pre verejnú službu v takýchto sporoch neobmedzenú právomoc, z ktorej mu vyplýva úloha nájsť ich úplné riešenie a rozhodnúť tak o všetkých právach a povinnostiach zamestnanca s tým, že výkon časti rozsudku môže pod svojím dohľadom a za presných podmienok, ktoré určí, ponechať na dotknutej inštitúcii (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, body 65, 67 a 68; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 2. júla 2009, Giannini/Komisia, F‑49/08, body 39 až 42).

69      Po tomto spresnení treba tiež pripomenúť, že zrušenie aktu súdom má za následok jeho odstránenie z právneho poriadku so spätnou účinnosťou a že v prípade, ak bol zrušený akt už vykonaný, na odstránenie jeho účinkov je potrebné obnoviť právny stav, v akom sa žalobca nachádzal pred jeho prijatím (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 26. októbra 2006, Landgren/ETF, F‑1/05, bod 92).

70      V tomto prípade treba skonštatovať, že od dodatku z 26. marca 2008 sa žalobkyňa samotným pôsobením článku 8 prvého odseku PZOZ nachádzala vo vzťahoch vyplývajúcich zo zmluvy na dobu neurčitú a že bez výpovede v súlade s článkom 47 písm. c) i) toho istého poriadku jej pracovný pomer nezanikol 31. marca 2009.

71      Za týchto okolností treba Parlamentu uložiť povinnosť, aby zaplatil žalobkyni rozdiel medzi odmenou, ktorú by mohla požadovať, ak by zostala na svojom mieste v Parlamente a odmenou, platbami, dávkami v nezamestnanosti alebo akoukoľvek inou náhradnou dávkou, ktorú od 1. apríla 2009 skutočne poberala namiesto odmeny, ktorú by poberala od Parlamentu.

 O šiestom, siedmom a ôsmom žalobnom návrhu na priznanie náhrady škody

72      Vo svojom šiestom, siedmom a ôsmom žalobnom návrhu žalobkyňa navrhuje Súdu pre verejnú službu, aby uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť jej náhradu škody z dôvodu jeho nesprávneho postupu, najmä kvôli protiprávnemu skončeniu jej zmluvy.

73      Keďže sú však tieto návrhy formulované subsidiárne k návrhu, aby bola Parlamentu uložená povinnosť zaplatiť odmenu dlhovanú žalobkyni od ukončenia jej činnosti a keďže Súd pre verejnú službu vyhovel tomuto návrhu, nie je potrebné rozhodnúť o uvedených žalobných návrhoch.

 O trovách

74      Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného poriadku neurčujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 toho istého článku Súd pre verejnú službu môže rozhodnúť, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

75      Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že žalobkyňa má úspech vo veci vo svojich hlavných žalobných návrhoch, v ktorých navrhuje, aby bolo zrušené napadnuté rozhodnutie a aby bola Parlamentu uložená povinnosť zaplatiť jej nedoplatky na plate. Okrem toho žalobkyňa vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bola Parlamentu uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, je potrebné uložiť Parlamentu povinnosť, aby okrem svojich vlastných trov konania znášal trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni v tomto konaní.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie obsiahnuté v liste z 12. februára 2009, v ktorom generálny tajomník Európskeho parlamentu informoval pani Scheeferovú na jednej strane o tom, že nebolo možné nájsť žiadne právne prijateľné riešenie, ktoré by jej umožňovalo pokračovať v činnosti v ambulancii v Luxemburgu (Luxembursko), a na druhej strane o tom, že jej zmluva dočasného zamestnanca zanikne 31. marca 2009, sa zrušuje.

2.      Európsky parlament je povinný zaplatiť pani Scheeferovej rozdiel medzi odmenou, ktorú by mohla požadovať, ak by zostala na svojom mieste v Parlamente, a mzdou, odmenou, príspevkami v nezamestnanosti alebo akýmikoľvek inými náhradnými dávkami, ktoré od 1. apríla 2009 skutočne dostala namiesto odmeny, ktorú by poberala ako dočasná zamestnankyňa.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Európsky parlament znáša okrem svojich vlastných trov konania aj trovy konania pani Scheeferovej.

Mahoney

Kreppel

Van Raepenbusch

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. apríla 2011.

Tajomníčka

 

      Predseda komory

W. Hakenberg

 

      P. Mahoney


* Jazyk konania: francúzština.