Language of document : ECLI:EU:F:2010:44

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 11. mája 2010

Vec F‑55/09

Allan Maxwell

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Dočasné preloženie v záujme služby – Pracovné voľno z osobných dôvodov – Výdavky na ubytovanie a školné – Žaloba o náhradu škody – Zodpovednosť za zavinenie – Bezdôvodné obohatenie“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou A. Maxwell navrhuje, aby Komisia bola zaviazaná nahradiť mu výdavky na ubytovanie a školné, ktoré vynaložil, keď v rámci pracovného voľna z osobných dôvodov plnil úlohy hlavného poradcu v medzinárodnej organizácii

Rozhodnutie: Žaloba žalobcu sa zamieta. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Návrh na zrušenie rozhodnutia prijatého v konaní pred podaním žaloby, ktorým bola zamietnutá žiadosť o náhradu škody – Návrh, ktorý nemá samostatnú povahu vo vzťahu k návrhom na náhradu škody

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Dôvody

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

3.      Úradníci – Žaloba – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia

(Štatút Súdneho dvora, článok 46; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

4.      Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Protiprávnosť – Ujma – Príčinná súvislosť – Pojem

5.      Právo Spoločenstva – Zásady – Zásada zákazu bezdôvodného obohatenia Spoločenstva – Pojem

1.      Rozhodnutie inštitúcie o zamietnutí žiadosti o náhradu škody je neoddeliteľnou súčasťou správneho konania, ktoré predchádza žalobe o náhradu škody podanej na Súd pre verejnú službu. V dôsledku toho návrhy na zrušenie podané úradníkom nemožno posúdiť samostatne vo vzťahu k návrhom na náhradu škody. Akt, ktorý obsahuje stanovisko inštitúcie v období pred podaním žaloby, má totiž za následok iba to, že účastník konania, ktorý mal utrpieť ujmu, môže podať na Súd pre verejnú službu návrh na náhradu škody.

(pozri bod 48)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 18. decembra 1997, Gill/Komisia, T‑90/95, Zb. VS s. I‑A‑471 a II‑1231, bod 45; 6. marca 2001, Ojha/Komisia, T‑77/99, Zb. VS s. I‑A‑61 a II‑293, bod 68; 5. decembra 2002, Hoyer/Komisia, T‑209/99, Zb. VS s. I‑A‑243 a II‑1211, bod 32

2.      Úradník, ktorý v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku opomenul podať žalobu o neplatnosť aktu, ktorý mu údajne spôsobuje ujmu, nemôže prostredníctvom žiadosti o náhradu škody spôsobenej týmto aktom, napraviť toto opomenutie, a tak získať nové lehoty na podanie žaloby.

(pozri bod 65)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 29. februára 1996, Lopes/Súdny dvor, T‑547/93, Zb. VS s. I‑A‑63 a II‑185, body 174 a 175

3.      Úradníkom alebo zamestnancom prináleží obrátiť sa na inštitúciu so žiadosťou, ktorou sa domáhajú náhrady škody, ktorá je pripísateľná inštitúcii, v primeranej lehote od okamihu, keď sa o situácii, na ktorú sa sťažujú, dozvedeli.

Okrem toho požiadavku primeranej lehoty treba posudzovať so zreteľom na také kritériá ako je význam sporu pre dotknutú osobu, zložitosť veci, správanie sa účastníkov konania a orientačne aj odkaz na lehotu uvedenú v článku 46 Štatútu Súdneho dvora, ktorá sa považuje za hornú hranicu.

Lehotu viac ako šiestich rokov medzi dňom, keď sa úradník dozvedel o situácii, na ktorú sa sťažuje, a dňom, keď podal svoju žiadosť o náhradu škody, nemožno považovať za primeranú.

(pozri bod 67)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, Zb. s. II‑3381, body 60 a 65; 26. júna 2009, Marcuccio/Komisia, T‑114/08 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑53 a II‑B‑1‑313, bod 25

4.      Vznik zodpovednosti inštitúcie predpokladá splnenie súhrnu podmienok týkajúcich sa protiprávnosti správania vytýkaného inštitúciám, existencie tvrdenej škody a existencie príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a uplatňovanou ujmou.

Okrem toho na uznanie príčinnej súvislosti medzi protiprávnosťou správania vytýkaného inštitúcii a uplatňovanou ujmou sa v zásade vyžaduje, aby bol predložený dôkaz priameho a určitého kauzálneho vzťahu medzi pochybením, ku ktorému došlo, a ujmou.

(pozri bod 69)

Odkaz:

Súdny dvor: 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, Zb. s. I‑1981, bod 42

Súd prvého stupňa: 6. júla 1995, Ojha/Komisia, T‑36/93, Zb. VS s. I‑A‑161 a II‑497, bod 130; 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia, T‑45/01, Zb. s. II‑3315, bod 149; Eagle a i./Komisia, už citovaný, bod 148; 12. septembra 2007, Combescot/Komisia, T‑250/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑191 a II‑A‑2‑1251, bod 95

Súd pre verejnú službu: 28. apríla 2009, Violetti a i./Komisia, F‑5/05 a F‑7/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑83 a II‑A‑1‑473, bod 125, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde, vec T‑261/09 P

5.      Podľa zásad spoločných právnym poriadkom členských štátov osoba, ktorá utrpela stratu, ktorá zväčšuje majetok inej osoby bez toho, aby toto obohatenie malo právny dôvod, má vo všeobecnosti právo na náhradu, až do výšky tejto straty, zo strany osoby, ktorá sa obohatila. Vzhľadom na to, že bezdôvodné obohatenie predstavuje základ mimozmluvnej povinnosti spoločnej pre právne poriadky členských štátov, Európska únia sa nemôže vyhnúť uplatneniu tých istých zásad voči nej, pokiaľ jej fyzická alebo právnická osoba vytýka, že sa bezdôvodne obohatila na jej úkor.

(pozri bod 95)

Odkaz:

Súdny dvor: 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, Zb. s. I‑9761, bod 47