UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
z 19. februára 2008
Vec F‑49/07
R
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Verejná služba – Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Podmienky priebehu skúšobnej doby – Predĺženie skúšobnej doby – Vymenovanie do stálej služby – Neprípustnosť“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou R navrhuje najmä, aby Súd pre verejnú službu, po prvé vyhlásil celú jej skúšobnú dobu za ničotnú alebo ju zrušil, ako aj zrušil akty prijaté v tejto súvislosti, po druhé čiastočne zrušil správu o skúšobnej dobe skončenej 18. mája 2004, po tretie zrušil rozhodnutie generálneho riaditeľa pre personál a administratívu z 20. júla 2005, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc predložená žalobkyňou 11. novembra 2004, a napokon zaviazal Komisiu zaplatiť jej 2 500 000 eur ako náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta ako neprípustná. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Abstrakt
1. Konanie – Prípustnosť žalôb – Posúdenie s ohľadom na pravidlá účinné v čase podania žaloby
(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 78)
2. Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti
[Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 44 ods. 1 písm. c)]
3. Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Prípravný akt
(Služobný poriadok úradníkov, články 34, 90 a 91)
4. Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Lehoty
(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
1. Hoci pravidlo uvedené v článku 78 Rokovacie poriadku Súdu pre verejnú službu, podľa ktorého môže tento súd uznesením odmietnuť ako neprípustnú žalobu, ak to niektorý účastník žiada samostatným podaním, je procesným pravidlom, ktoré sa ako také uplatňuje od nadobudnutia svojej účinnosti na všetky spory prebiehajúce pred Súdom pre verejnú službu, nie je to tak v prípade hmotno-právnych pravidiel, na základe ktorých súd podľa tohto článku preskúmava, či je žaloba neprípustná, a ktorými môžu byť len hmotno-právne pravidlá uplatniteľné v čase podania žaloby.
(pozri bod 33)
2. Podľa článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa musí žaloba obsahovať predmet konania, čo znamená, že tento predmet musí byť definovaný dostatočne presne, aby žalovaný mohol v danej súvislosti vhodne uplatniť svoje dôvody obrany a aby súd dokázal pochopiť predmet návrhov žalobcu.
Návrhy smerujúce k tomu, aby Súd pre verejnú službu vyhlásil za ničotnú alebo zrušil celú skúšobnú dobu úradníka, ako aj akty prijaté v tejto súvislosti bez toho, aby boli tieto akty identifikované, musia byť z dôvodu nedostatočného spresnenia vyhlásené za neprípustné. Veľké množstvo napadnutých rozhodnutí neoslobodzuje žalobcu, ba práve naopak mu ukladá povinnosť označiť dostatočne presne každé rozhodnutie, ktoré napáda, aby ho bolo možné identifikovať.
(pozri body 49 a 50)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 11. júla 1996, Bernardi/Parlament, T‑146/95, Zb. s. II‑769, bod 25; 14. júla 1998, Lebedef/Komisia, T‑192/96, Zb. VS s. I‑A‑363, II‑1047, bod 33
3. Pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktorých vypracovanie prebieha vo viacerých štádiách, za napadnuteľné, najmä po skončení interného postupu, sa považujú len tie akty, ktoré obsahujú konečné stanovisko inštitúcie na záver tohto postupu, a nie predbežné opatrenia, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie. Preto prípravné akty rozhodnutia nespôsobujú ujmu v oblasti žalôb úradníkov v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
Konkrétne, cieľom opatrení prijatých počas skúšobnej doby úradníka podľa článku 34 služobného poriadku je len umožniť menovaciemu orgánu rozhodnúť so znalosťou veci, či úradník v skúšobnej dobe má byť vymenovaný na jej konci do stálej služby. Tieto opatrenia teda majú povahu len prípravných aktov. Platí to najmä pre správu o skúšobnej dobe a priebežnú správu. Vzťahuje sa to aj na rozhodnutie o predĺžení skúšobnej doby.
(pozri body 54 a 55)
Odkaz:
Súdny dvor: 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 10; 22. júna 2000, Holandsko/Komisia, C‑147/96, Zb. s. I‑4723, bod 26
Súd prvého stupňa: 17. decembra 2003, McAuley/Rada, T‑324/02, Zb. VS s. I‑A‑337, II‑1657, bod 28; 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, Zb. VS s. I‑A‑2‑95, II‑A‑2‑441, bod 36
Súd pre verejnú službu: 24. mája 2007, Lofaro/Komisia, F‑27/06 a F‑75/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 57 až 61 a 68
4. Keďže cieľom lehôt stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku je zabezpečiť právnu istotu, majú kogentný charakter a sú záväzné tak pre účastníkov konania, ako aj pre súd. Preto úradník nemôže predložením žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku menovaciemu orgánu po uplynutí lehôt na podanie žaloby obnoviť vo svoj prospech právo podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré nadobudlo právoplatnosť.
Predloženie návrhu na preskúmanie takého právoplatného rozhodnutia môže byť odôvodnené len existenciou novej a podstatnej skutočnosti. Uvedená skutočnosť musí byť spôsobilá zmeniť podstatným spôsobom situáciu osoby, ktorá sa domáha preskúmania takého rozhodnutia. Neplatí to však v prípade, ak dotknutá osoba tvrdí, že oznámenie dokumentov, ktoré sa jej týkajú, uskutočnené administratívou predstavuje novú a podstatnú skutočnosť, ale neuviedla, čo bolo obsahom týchto dokumentov, a nepreukázala, ako oznámenie týchto dokumentov zmenilo podstatným spôsobom jej situáciu.
(pozri body 78 – 80)
Odkaz:
Súdny dvor: 26. septembra 1985, Valentini/Komisia, 231/84, Zb. s. 3027, bod 14; 13. novembra 1986, Becker/Komisia, 232/85, Zb. s. 3401, bod 10
Súd prvého stupňa: 22. septembra 1994, Carrer a i./Súdny dvor, T‑495/93, Zb. VS s. I‑A‑201, II‑651, bod 20; 14. júla 1998, Lebedef/Komisia, T‑42/97, Zb. VS s. I‑A‑371, II‑1071, bod 25; 7. februára 2001, Inpesca/Komisia, T‑186/98, Zb. s. II‑557, bod 51