ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

zo 17. júla 2014 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právo na zlúčenie rodiny – Smernica 2003/86/ES – Článok 4 ods. 5 – Vnútroštátna právna úprava, ktorá požaduje, aby garant a jeho manželský partner dosiahli vek 21 rokov v čase podania žiadosti o zlúčenie rodiny – Konformný výklad“

Vo veci C‑338/13,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Verwaltungsgerichtshof (Rakúsko) z 29. mája 2013 a doručený Súdnemu dvoru 20. júna 2013, ktorý súvisí s konaním:

Marjan Noorzia

proti

Bundesministerin für Inneres,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), sudcovia J. L. da Cruz Vilaça, G. Arestis, J.‑C. Bonichot a A. Arabadžiev,

generálny advokát: P. Mengozzi,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        M. Noorzia, v zastúpení: L. Binder, Rechtsanwalt,

–        rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

–        grécka vláda, v zastúpení: M. Michelogiannaki, splnomocnená zástupkyňa,

–        Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande a W. Bogensberger, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 30. apríla 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 5 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Noorzia a Bundesministerin für Inneres (spolková ministerka vnútra, ďalej len „Bundesministerin“), lebo ministerka zamietla jej žiadosť o povolenie na pobyt na účely zlúčenia rodiny.

 Právny rámec

 Právo Únie

3        Článok 4 smernice 2003/86 stanovuje:

„1.      Členské štáty povolia vstup a pobyt podľa tejto smernice a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV, ako aj článku 16, týmto rodinným príslušníkom:

a)      manželskému partnerovi garanta;

5.      S cieľom zabezpečiť lepšiu integráciu a zabrániť núteným manželstvám, členské štáty môžu požadovať, aby garant a jeho manželský partner dosiahli minimálnu vekovú hranicu a najviac 21 rokov na to, aby sa manželský partner mohol pripojiť ku garantovi.

…“

 Rakúske právo

4        Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že na spor vo veci samej sa vzťahuje zákon o usadení sa a pobyte (Niederlassungs‑ und Aufenthaltsgesetz, BGBl. I, 100/2005, ďalej len „NAG“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006.

5        Podľa § 46 ods. 4 NAG v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej (BGBl. I, 111/2010) sa rodinným príslušníkom štátnych príslušníkov tretích krajín udelí za určitých podmienok povolenie na trvalý pobyt.

6        V § 2 ods. 1 bode 9 NAG sú „rodinní príslušníci“ definovaní takto:

„Rodinný príslušník: manželský partner alebo maloleté slobodné dieťa vrátane osvojených alebo nevlastných detí (užšia rodina); uvedené ďalej platí aj pre registrovaných partnerov; manželskí partneri a registrovaní partneri musia už v čase podania žiadosti dovŕšiť vek 21 rokov; v prípade polygamického manželstva, keď garant už má manželského partnera, ktorý s ním žije na spolkovom území, nie sú ďalší manželskí partneri osobami oprávnenými získať povolenie na pobyt.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

7        Pani Noorzia, narodená 1. januára 1989, je štátna občianka Afganistanu, ktorá 3. septembra 2010 požiadala o povolenie na pobyt na účely zlúčenia rodiny so svojím manželom, narodeným 1. januára 1990, ktorý je rovnako občanom Afganistanu a má trvalý pobyt v Rakúsku.

8        Bundesministerin túto žiadosť zamietla rozhodnutím z 9. marca 2011 s odôvodnením, že hoci manžel pani Noorzia síce 1. januára 2011 dovŕšil vek 21 rokov, v čase podania žiadosti na rakúskom veľvyslanectve v Islamabade (Pakistan) ešte nedovŕšil tento vek, a preto nebola splnená osobitná podmienka zlúčenia rodiny.

9        Bundesministerin výslovne poukázala na to, že veková požiadavka 21 rokov je v súlade so smernicou 2003/86.

10      Pani Noorzia podala žalobu proti rozhodnutiu Bundesministerin na vnútroštátny súd, ktorý sa domnieva, že článok 4 ods. 5 smernice 2003/86 jasne nestanovuje, v akom momente sa má posudzovať, či bol dosiahnutý minimálny vek 21 rokov požadovaný týmto ustanovením.

11      Za týchto podmienok Verwaltungsgerichtshof (správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 4 ods. 5 smernice [2003/86] vykladať v tom zmysle, že bráni takej [vnútroštátnej právnej] úprave, podľa ktorej musia manželskí a registrovaní partneri dovŕšiť vek 21 rokov už v čase podania žiadosti, aby sa mohli považovať za rodinných príslušníkov, ktorí sú oprávnení pripojiť sa ku garantovi?“

 O prejudiciálnej otázke

12      Na úvod treba uviesť, že s cieľom zabezpečiť lepšiu integráciu a zabrániť núteným manželstvám článok 4 ods. 5 smernice 2003/86 stanovuje, že členské štáty môžu požadovať, aby garant a jeho manželský partner dosiahli minimálnu vekovú hranicu 21 rokov na to, aby sa manželský partner mohol pripojiť ku garantovi.

13      Keďže toto ustanovenie nedefinuje, v akom momente majú vnútroštátne orgány posudzovať, či bola splnená podmienka týkajúca sa minimálneho veku, vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 5 smernice 2003/86 vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musia manželskí a registrovaní partneri dovŕšiť vek 21 rokov už v čase podania žiadosti, aby sa mohli považovať za rodinných príslušníkov, ktorí sú oprávnení pripojiť sa ku garantovi.

14      V tejto súvislosti treba uviesť, že normotvorca Únie tým, že nespresnil, či vnútroštátne orgány majú na účely určenia, či je splnená podmienka týkajúca sa minimálneho veku, vychádzať z dátumu podania žiadosti o zlúčenie rodiny alebo z dátumu, keď sa o tejto žiadosti rozhodne, zamýšľal ponechať členským štátom mieru voľnej úvahy pod podmienkou, že nebude nepriaznivo dotknutá efektivita práva Únie.

15      V tejto súvislosti treba uviesť, že minimálny vek stanovený v článku 4 ods. 5 smernice v konečnom dôsledku zodpovedá veku, v ktorom dotknutá osoba dosiahne podľa príslušného členského štátu potrebnú úroveň zrelosti na to, aby sa dokázala postaviť proti nútenému manželstvu a tiež aby sa dokázala rozhodnúť, že so svojím manželským partnerom sa usadí v inej krajine, aby s ním v tejto krajine viedla rodinný život a integrovala sa do spoločnosti tejto krajiny.

16      Vzhľadom na to treba konštatovať, že také opatrenie, akým je opatrenie vo veci samej, ktoré vyžaduje, aby garant a jeho rodinný príslušník dosiahli minimálny požadovaný vek ku dňu podania žiadosti, nebráni výkonu práva na zlúčenie rodiny a ani nevedie k nadmernému sťaženiu výkonu tohto práva. Okrem toho takéto opatrenie nespochybňuje cieľ predchádzať núteným manželstvám, lebo možno predpokladať, že vzhľadom na väčšiu zrelosť dotknutých osôb bude ťažšie ovplyvniť ich do tej miery, aby uzatvorili nútené manželstvo a súhlasili so zlúčením rodiny, ak sa požaduje, aby ku dňu podania žiadosti už dosiahli vek 21 rokov, než keby mali k tomuto dňu menej než 21 rokov.

17      Zohľadnenie dátumu podania žiadosti o zlúčenie rodiny na účely určenia, či je splnená podmienka minimálneho veku, je okrem toho v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty.

18      Ako uviedla rakúska vláda, kritérium dátumu podania žiadosti umožňuje rovnaké zaobchádzanie so všetkými žiadateľmi nachádzajúcimi sa chronologicky v rovnakej situácii a zaručuje, že úspech žiadosti závisí hlavne od okolností týkajúcich sa žiadateľa a nie správneho orgánu, akou je dĺžka rozhodovania o žiadosti.

19      Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že článok 4 ods. 5 smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musia manželskí a registrovaní partneri dovŕšiť vek 21 rokov už v čase podania žiadosti, aby sa mohli považovať za rodinných príslušníkov, ktorí sú oprávnení pripojiť sa ku garantovi.

 O trovách

20      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 4 ods. 5 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musia manželskí a registrovaní partneri dovŕšiť vek 21 rokov už v čase podania žiadosti, aby sa mohli považovať za rodinných príslušníkov, ktorí sú oprávnení pripojiť sa ku garantovi.

Podpisy


* Jazyk konania: nemčina.