Vec C‑443/16

Francisco Rodrigo Sanz

proti

Universidad Politécnica de Madrid

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo no 8 de Madrid)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Smernica 1999/70/ES – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Doložka 4 – Opätovne uzatvárané pracovné zmluvy na dobu určitú vo verejnom sektore – Zmena organizačnej štruktúry univerzity – Vnútroštátna právna úprava – Zaradenie vysokoškolských učiteľov do kategórie riadnych univerzitných učiteľov – Podmienka – Získanie titulu doktor – Zmena zamestnaní na plný úväzok na zamestnania na polovičný úväzok – Uplatnenie len na učiteľov v postavení dočasných zamestnancov – Zásada zákazu diskriminácie“

Abstrakt – Uznesenie Súdneho dvora (desiata komora) z 9. februára 2017

Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Zákaz diskriminácie pracovníkov na dobu určitú – Zmena organizačnej štruktúry univerzity – Vnútroštátna právna úprava upravujúca zaradenie vysokoškolských učiteľov do kategórie riadnych univerzitných učiteľov – Podmienka – Získanie titulu doktor – Zmena zamestnaní na plný úväzok na zamestnania na polovičný úväzok v prípade absencie tohto titulu – Uplatnenie len na učiteľov v postavení dočasných zamestnancov – Neprípustnosť

(Smernica Rady 1999/70, príloha, doložka 4 bod 1)

Doložka 4 bod 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú uzavretej 18. marca 1999, ktorá tvorí prílohu k smernici Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá v rámci opatrení na úpravu štruktúry univerzít umožňuje, aby príslušné inštitúcie dotknutého členského štátu skrátili pracovný čas dočasných vysokoškolských učiteľov na polovicu z dôvodu, že nie sú držiteľmi titulu doktor, zatiaľ čo na vysokoškolských učiteľov, ktorí nie sú dočasnými zamestnancami a tiež nie sú držiteľmi titulu doktor, sa toto isté opatrenie nevzťahuje.

Uplatnenie takéhoto pravidla totiž vychádza zo všeobecného predpokladu, že dočasná povaha pracovného pomeru vysokoškolských učiteľov sama osebe odôvodňuje rozdielne zaobchádzanie s touto kategóriou učiteľov v porovnaní so stálymi učiteľmi, hoci obe tieto kategórie učiteľov vykonávajú porovnateľné zamestnania. Takýto predpoklad je v rozpore s cieľmi smernice 1999/70 a rámcovej dohody.

Toto konštatovanie nemožno spochybniť argumentom, podľa ktorého je rozdielne zaobchádzanie s dočasnými zamestnancami odôvodnené tak dôvodmi týkajúcimi sa riadenia vysokoškolského pedagogického zboru, ako aj rozpočtovými obmedzeniami zavedenými dotknutým členským štátom, lebo Súdny dvor už rozhodol, že rozpočtové dôvody vrátane dôvodov súvisiacich s úspornou personálnou politikou nemôžu odôvodňovať diskrimináciu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. októbra 2003, Schönheit a Becker, C‑4/02 a C‑5/02, EU:C:2003:583, bod 85, ako aj z 22. apríla 2010, Zentralbetriebsrat der Landeskrankenhäuser Tirols, C‑486/08, EU:C:2010:215, bod 46).

Rozpočtové dôvody síce môžu byť základom voľby sociálnej politiky členského štátu a ovplyvňovať povahu a rozsah opatrení, ktoré chce členský štát prijať, avšak ako také nepredstavujú cieľ sledovaný touto politikou, a teda nemôžu odôvodniť uplatňovanie vnútroštátnej právnej úpravy vedúcej k rozdielnemu zaobchádzaniu v neprospech zamestnancov na dobu určitú (pozri analogicky rozsudky z 24. októbra 2013, Thiele Meneses, C‑220/12, EU:C:2013:683, bod 43; z 26. novembra 2014, Mascolo a i., C‑22/13, C‑61/13 až C‑63/13 a C‑418/13, EU:C:2014:2401, bod 110, ako aj uznesenie z 21. septembra 2016, Popescu, C‑614/15, EU:C:2016:726, bod 63). Nakoniec treba dodať, že bod 1 doložky 4 rámcovej dohody je nepodmienený a dostatočne presný na to, aby sa jednotlivci mohli naň odvolávať voči štátu pred vnútroštátnym súdom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. decembra 2010, Gavieiro Gavieiro a Iglesias Torres, C‑444/09 a C‑456/09, EU:C:2010:819, body 78 až 83, a z 8. septembra 2011, Rosado Santana, C‑177/10, EU:C:2011:557, bod 56, ako aj uznesenie z 21. septembra 2016, Álvarez Santirso, C‑631/15, EU:C:2016:725, bod 59).

(pozri body 51 – 53, 55, 56 a výrok)