UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 13. júla 2010

Vec F‑103/09

John Allen a i.

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Zamestnanci v rámci projektu JET – Žaloba o náhradu škody – Primeraná lehota – Omeškanie“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou J. Allen a 113 ďalších žalobcov navrhujú predovšetkým zaviazať Komisiu na náhradu majetkovej ujmy, ktorá im vznikla v dôsledku toho, že neboli prijatí na základe zmlúv dočasných zamestnancov na výkon ich činnosti v rámci spoločného podniku Joint European Torus (JET)

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta ako neprípustná. Žalobca a ďalších 110 žalobcov, ktorých mená zostali na zozname žalobcov, sú povinní nahradiť všetky trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Návrh na zrušenie rozhodnutia, prijatého v konaní pred podaním žaloby, ktorým bola zamietnutá žiadosť o náhradu škody – Návrh, ktorý nemá samostatnú povahu vo vzťahu k návrhom na náhradu škody

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Žaloba – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia

(Štatút Súdneho dvora, článok 46; Služobný poriadok úradníkov, článok 90)

1.      Rozhodnutie inštitúcie o zamietnutí žiadosti o náhradu škody a rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o náhradu škody, sú neoddeliteľnou súčasťou správneho konania pred podaním žaloby o určenie zodpovednosti podanej na Súd pre verejnú službu, a preto návrhy na zrušenie týchto rozhodnutí nemožno posudzovať samostatne vo vzťahu k návrhom na náhradu škody. Jediným účinkom aktov, ktoré obsahujú stanovisko inštitúcie v období pred podaním žaloby, je totiž umožniť účastníkovi konania, ktorý utrpel ujmu, podať na súd Únie návrh na náhradu škody.

(pozri bod 22)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 14. októbra 2004, Sandini/Súdny dvor, T‑389/02, Zb. VS s. I‑A‑295 a II‑1339, bod 56

2.      Úradníkom alebo zamestnancom prislúcha obrátiť sa v primeranej lehote na inštitúciu s akýmkoľvek návrhom, ktorým sa domáhajú náhrady škody od Únie, ktorej možno túto škodu pričítať, a to od okamihu, keď sa o situácii, na ktorú sa sťažujú, dozvedeli.

Dodržanie primeranej lehoty sa však vyžaduje vo všetkých prípadoch, keď pri chýbajúcej právnej úprave bránia zásady právnej istoty alebo ochrany legitímnej dôvery inštitúciám Únie a fyzickým alebo právnickým osobám konať bez akéhokoľvek časového obmedzenia, čo by ohrozovalo najmä stabilitu nadobudnutých právnych postavení.

Hoci žaloba na náhradu škody založená na chybnom konaní, ktoré nemá povahu rozhodnutia, nepodlieha nijakej lehote vyplývajúcej z právneho predpisu, je nesporné, že z dôvodu neexistencie akéhokoľvek údaja v právnych predpisoch v oblasti lehoty na podanie žaloby pre určitú kategóriu sporov, prináleží súdu Únie, aby vyplnil túto medzeru v systéme opravných prostriedkov. Na tieto účely musí súd zvážiť jednak právo žalobcu na účinnú súdnu ochranu, ktorá patrí medzi všeobecné zásady práva Únie a ktorá znamená, že jednotlivec má mať k dispozícii dostatočnú lehotu na posúdenie zákonnosti aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu alebo skutočnosti, na ktorú sa sťažuje a prípadne na prípravu svojej žaloby a jednak požiadavku právnej istoty, ktorá vyžaduje, aby sa akty prijaté inštitúciami Únie stali po uplynutí určitej lehoty konečnými.

Zosúladenie týchto rôznych záujmov vyžaduje, aby v prípade neexistencie právnej úpravy boli spory predložené súdu v primeranej lehote. Primeranosť lehoty treba posudzovať vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a najmä vzhľadom na význam sporu pre dotknutú osobu, zložitosť veci a správanie sa dotknutých účastníkov. V tejto súvislosti treba tiež zohľadniť aj porovnávací prvok, ktorý ponúka päťročná premlčacia lehota stanovená pre oblasť žalôb na uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti podľa článku 46 štatútu Súdneho dvora, aj keď túto lehotu nemožno uplatniť na spory medzi Úniou a jej zamestnancami.

Účelom dodržania požiadavky primeranej lehoty a analogického uplatnenia päťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 štatútu Súdneho dvora je najmä vyplnenie právnej medzery a zabrániť tomu, aby sa žaloba na náhradu škody mohla podávať bez obmedzenia a tým ohrozovať stabilitu nadobudnutých právnych postavení. Dĺžka takej lehoty môže zaručiť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami právnej istoty a právom žalobcov na účinnú súdnu ochranu za porovnateľných podmienok, aké sa uplatňujú na každého veriteľa Únie. Táto lehota okrem iného umožňuje prirovnať spory týkajúce sa mimozmluvnej zodpovednosti za chybné konanie, ktoré nemá povahu rozhodnutia, ako je to v oblasti verejnej služby, k sporom všeobecnej povahy týkajúce sa mimozmluvnej zodpovednosti, na ktoré sa vzťahuje päťročná premlčacia lehota na základe článku 46 Štatútu Súdneho dvora.

(pozri body 33 – 38, 42 a 48)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 25. marca 1998, Koopman/Komisia, T‑202/97, Zb. VS s. I‑A‑163 a II‑511, body 24 a 25; 6. marca 2001, Dunnett a i./EIB, T‑192/99, Zb. s. II‑813, body 51 až 53; 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. VS s. I‑A‑203 a II‑903, body 46 a 47; 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, Zb. s. II‑3381, body 57, 60, 65, 66 a 71; 26. júna 2009, Marcuccio/Komisia, T‑114/08 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑53 a II‑B‑1‑313, bod 25

Všeobecný súd: 23. marca 2010, Marcuccio/Komisia, T‑16/09 P, body 33 a 34

Súd pre verejnú službu: 1. februára 2007, Tsarnavas/Komisia, F‑125/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑43 a II‑A‑1‑231, bod 71