ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (plenárne zasadnutie)

z 1. júla 2010

Vec F-45/07

Wolfgang Mandt

proti

Európskemu parlamentu

„Verejná služba – Úradníci – Pozostalostný dôchodok – Článok 79 služobného poriadku – Článok 18 prílohy VIII služobného poriadku – Pozostalý manžel – Uznanie postavenia pozostalého manžela dvom osobám – Zníženie na 50 % – Legitímna dôvera – Pravidlo zhody“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou W. Mandt navrhuje, v podstate, zrušenie rozhodnutia menovacieho orgánu Parlamentu z 8. februára 2007, ktorým sa zamietla jeho sťažnosť proti rozhodnutiu z 8. septembra 2006, ktorým Parlament rozhodol, že sa jeho pozostalostný dôchodok, ktorý poberal ako pozostalý manžel pani Mandt, narodenej Neumann, bývalej úradníčky Parlamentu, znižuje o 50 %, s účinnosťou od 1. apríla 2006 z dôvodu, že Parlament rozhodnutím z 8. septembra 2006, vyhovel žiadosti K. W. Brauna Neumanna, ktorý sa domáhal pozostalostného dôchodku tiež ako pozostalý manžel zosnulej pani Neumannovej, a rozhodol o vyplácaní tohto dôchodku vo výške 50 % pánovi Braunovi Neumannovi od 1. apríla 2006

Rozhodnutie: Nie je potrebné rozhodnúť o návrhu, aby Parlament vyplácal žalobcovi pozostalostný dôchodok v plnej výške, keďže sa týka obdobia po 31. októbri 2009. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Každý účastník konania, vrátane vedľajšieho účastníka konania, ktorý vstúpil do konania na podporu návrhov Parlamentu, K. W. Braun Neumann, znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Dôchodky – Pozostalostný dôchodok – Postavenie pozostalého manžela – Posúdenie z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy

(Služobný poriadok úradníkov, článok 79; príloha VII článok 18)

2.      Úradníci – Dôchodky – Pozostalostný dôchodok – Pravidlá priznania v prípade pozostalých manželov

(Služobný poriadok úradníkov, článok 79; príloha VII článok 18 ods. 28)

3.      Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Zhoda medzi sťažnosťou a žalobou

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

1.      Z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie a zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré výslovne neobsahuje žiadny odkaz na právo členských štátov na účely vymedzenia zmyslu a významu tohto ustanovenia, sa obvykle musí vykladať autonómne v celej Únii, teda spôsobom, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný dotknutou právnou úpravou. Avšak je tiež prípustné, že aj v prípade neexistencie výslovného odkazu môže uplatnenie práva Únie prípadne implikovať odkaz na práva členských štátov, najmä ak súd Únie nemôže vyvodiť z práva Únie alebo zo všeobecných zásad práva Únie náležitosti, ktoré by mu prostredníctvom autonómneho výkladu umožnili upresniť jeho obsah a rozsah. To je predovšetkým prípad pojmov týkajúcich sa osobného stavu a rodinného práva, keďže právny poriadok Únie nestanovuje písané pravidlá v tejto oblasti.

Vzhľadom na absenciu úplného súboru pravidiel medzinárodného súkromného práva v práve Únie a jednak vzhľadom na rozdiely vo vnútroštátnych systémoch medzinárodného súkromného práva, sa zdá byť identifikácia vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý jediný by bol „príslušný“ na určenie osobného stavu osoby, administratívnym orgánom Únie na účely uplatnenia ustanovenia sekundárneho práva, akým je článok 79 služobného poriadku alebo článok 18 jeho prílohy VIII, zvlášť zložitá a z právneho hľadiska vysoko riskantná úloha. Súd Únie by sa mal tiež zdržať takéhoto zásahu, ktorý by sa rovnal jurisdikčnému zákonodarstvu.

Ani súdu, ani inštitúciám Únie totiž neprináleží pri uplatňovaní služobného poriadku skúmať dôvodnosť rozhodnutí vydaných vnútroštátnymi súdmi.

Okolnosť, že inštitúcia Únie uznala na účely poskytnutia peňažnej výhody dvom osobám postavenie pozostalého manžela jednej a tej istej zosnulej bývalej úradníčky, v nijakom prípade nepredstavuje, a to ani len implicitne, uznanie viacnásobného manželstva na úrovni Únie, ktoré by mohlo nastoliť otázku zlučiteľnosti s vyššími právnymi zásadami a pravidlami, najmä, ak by každá z dotknutých osôb požívala celú peňažnú výhodu stanovenú pre „jedného“ pozostalého manžela. V každom prípade, dotknutá inštitúcia iba vyvodila dôsledky z uplatnenia vnútroštátneho rodinného práva.

(pozri body 62, 63, 68, 84 a 87)

Odkaz:

Súdny dvor: 5. februára 1981, P./Komisia, 40/79, Zb. s. 361, návrhy generálneho advokáta Warner, s. 382 a 383; 18. januára 1984, Ekro, 327/82, Zb. s. 107, bod 11; 17. apríla 1986, Reed, 59/85, Zb. s. 1283, bod 15; 31. mája 2001, D a Švédsko/Rada, C‑122/99 P a C‑125/99 P, Zb. s. I‑4319, body 34 až 38

Súd prvého stupňa: 18. decembra 1992, Díaz García/Parlament, T‑43/90, Zb. s. II‑2619, bod 36; 22. februára 2006, Adam/Komisia, T‑342/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑23 a II‑A-2-107, bod 32

2.      Keďže neexistuje pravidlo služobného poriadku týkajúce sa spôsobu priznania pozostalostného dôchodku v prípade viacerých pozostalých manželov, je v právomoci inštitúcie stanoviť určitú metódu priznania.

Metóda rozdelenia, ktorú si zvolil Parlament, teda rozdelenia pozostalostného dôchodku medzi žalobcu a zosnulého pána Brauna Neumanna rovnakým dielom, neodporuje ani zneniu, ani systematike, ani účelu ustanovení článku 79 služobného poriadku a článku 18 jeho prílohy VIII a dokonca ani ustanoveniam celej kapitoly týkajúcej sa pozostalostného dôchodku tejto istej prílohy, a to tým skôr, že kritérium dĺžky trvania manželstva, tak ako je toto kritérium upravené v článku 28 prílohy VIII služobného poriadku, by bolo ťažko uplatniteľné na prípad viacerých pozostalých manželov a bolo by v rozpore s účelom článku 79 služobného poriadku.

(pozri body 97 a 104)

3.      Pravidlo zhody medzi predchádzajúcou administratívnou sťažnosťou a žalobou vyžaduje zhodu v predmete a dôvode žaloby a sťažnosti. Toto pravidlo je odôvodnené samotným účelom konania pred podaním žaloby, teda umožniť administratíve preskúmať vlastné rozhodnutie a dospieť tak k mimosúdnemu riešeniu sporov, kvalifikovanému ako „zmier“.

Keďže však má konanie pred podaním žaloby neformálnu povahu a dotknuté osoby môžu v tomto štádiu konať bez pomoci advokáta, administratíva nemôže vykladať sťažnosti reštriktívne, ale v duchu otvorenosti. Hoci návrhy predložené súdu Únie môžu mať len ten istý predmet ako návrhy uvedené v sťažnosti a môžu obsahovať iba také „dôvody namietania“ založené na tom istom dôvode ako dôvody namietania uvedené v sťažnosti, tieto dôvody namietania však môžu byť na súde Únie rozvinuté predložením žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré nemusia byť nevyhnutne obsiahnuté v sťažnosti, ale sú s ňou úzko spojené.

Pravidlo zhody sa môže uplatniť iba v jedinom prípade, keď žaloba v súdnom konaní mení predmet sťažnosti alebo jej dôvod, pričom pojem „dôvod“ sa musí vykladať extenzívne. S výhradou námietok nezákonnosti a samozrejme žalobných dôvodov týkajúcich sa verejného poriadku preto pôjde o zmenu dôvodu sporu a teda o neprípustnosť pre nedodržanie pravidla zhody obvykle iba v prípade, ak žalobca, ktorý vo svojej sťažnosti spochybňuje iba formálnu platnosť aktu spôsobujúceho mu ujmu, vrátane jeho procesných aspektov, vznesie v žalobe vecné žalobné dôvody, alebo naopak, ak žalobca po tom, ako spochybňoval vo svojej sťažnosti iba materiálnu zákonnosť aktu spôsobujúceho mu ujmu, podá žalobu obsahujúcu žalobné dôvody týkajúce sa formálnej platnosti tohto aktu, vrátane jeho procesných aspektov.

Vzhľadom na to, že námietka nezákonnosti má bytostne právnu povahu, ako aj vzhľadom na úvahu, ktorá vedie dotknutú osobu k zisteniu a tvrdeniu takejto nezákonnosti, nie je možné od úradníka alebo zamestnanca, ktorý podal sťažnosť a ktorý nemusí nevyhnutne disponovať potrebnými právnymi znalosťami, vyžadovať formulovanie takejto námietky v štádiu konania pred podaním žaloby, a to s následnou sankciou neprípustnosti.

(pozri body 109 – 111 a 119 – 121)

Odkaz:

Súdny dvor: 1. júla 1976, Sergy/Komisia, 58/75, Zb. s. 1139, body 31 až 33; 20. marca 1984, Razzouk a Beydoun/Komisia, 75/82 a 117/82, Zb. s. 1509, bod 9; 7. mája 1986, Rihoux a i./Komisia, 52/85, Zb. s. 1555, body 12 a 14; 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, Zb. s. 99, bod 10; 14. marca 1989, Del Amo Martinez/Parlament, 133/88, Zb. s. 689, body 10 a 11; 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s Francúzsko, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 67; 19. novembra 1998, Parlament/Gaspari, C‑316/97 P, Zb. s. I‑7597, body 17 a 18

Súd prvého stupňa: 8. júna 1995, Allo/Komisia, T‑496/93, Zb. VS s. I‑A-127 a II‑405, bod 26; 13. apríla 2005, Nielsen/Rada, T‑353/03, Zb. VS s. I‑A-95 a II‑443, bod 23; 31. mája 2005, Dionyssopoulou/Rada, T‑284/02, Zb. VS s. I‑A‑131 a II‑597, bod 62

Súd pre verejnú službu: 21. februára 2008, Putterie De Beukelaer/Komisia, F‑31/07, Zb. VS s. I‑A-1-53 a II‑A-1-261, body 57 a nasledujúce, ktorý je predmetom odvolania pred Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑160/08 P; 11. septembra 2008, Smadja/Komisia, F-135/07, Zb. VS s. I‑A-1-299 a II‑A‑1‑1585, bod 40, ktorý je predmetom odvolania pred Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑513/08 P; 18. mája 2009, Meister/ÚHVT, F-138/06 a F‑37/08, Zb. VS s. I‑A-1-131 a II‑A-1-727, bod 145