ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 26. marca 2019 (*)

„Odvolanie – Jazykový režim – Verejné výberové konania na účely prijatia administrátorov do služobného pomeru – Oznámenie o výberovom konaní – Administrátori (AD 5) – Administrátori (AD 6) v oblasti ochrany údajov – Jazykové znalosti – Obmedzenie výberu 2. jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk – Jazyk komunikácie s Európskym úradom pre výber pracovníkov (EPSO) – Nariadenie č. 1 – Služobný poriadok úradníkov – Diskriminácia na základe jazyka – Odôvodnenie – Služobný záujem – Súdne preskúmanie“

Vo veci C‑621/16 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 25. novembra 2016,

Európska komisia, v zastúpení: L. Pignataro‑Nolin a G. Gattinara, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

ktorú v konaní podporujú:

Španielske kráľovstvo, v zastúpení: M. J. García‑Valdecasas Dorrego, splnomocnená zástupkyňa,

vedľajší účastník konania v odvolacom konaní,

Litovská republika,

vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, predsedníčka R. Silva de Lapuerta, predsedovia komôr J.‑C. Bonichot, M. Vilaras, E. Regan, F. Biltgen, K. Jürimäe a C. Lycourgos, sudcovia A. Rosas (spravodajca), E. Juhász, J. Malenovský, E. Levits a L. Bay Larsen,

generálny advokát: M. Bobek,

tajomník: V. Giacobbo‑Peyronnel, referentka,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. júla 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojím odvolaním sa Európska komisia domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 15. septembra 2016, Taliansko/Komisia (T‑353/14 a T‑17/15, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2016:495), ktorým Všeobecný súd zrušil oznámenie o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/276/14 na vytvorenie rezervného zoznamu administrátorov (Ú. v. EÚ C 74 A, 2014, s. 4) a oznámenie o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/294/14 na vytvorenie rezervného zoznamu administrátorov v oblasti ochrany údajov v úrade Európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov (Ú. v. EÚ C 391 A, 2014, s. 1) (ďalej len spoločne „sporné oznámenia o výberových konaniach“).

 Právny rámec

 Nariadenie č. 1/58

2        Článok 1 nariadenia č. 1 z 15. apríla 1958 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú. v. ES 17, 1958, s. 385; Mim. vyd. 01/001, s. 5), zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 517/2013 z 13. mája 2013 (Ú. v. EÚ L 158, 2013, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1“), stanovuje:

„Úradnými jazykmi a pracovnými jazykmi inštitúcií Únie sú angličtina, bulharčina, čeština, dánčina, estónčina, fínčina, francúzština, gréčtina, holandčina, chorvátčina, írčina, litovčina, lotyština, maďarčina, maltčina, nemčina, poľština, portugalčina, rumunčina, slovenčina, slovinčina, španielčina, švédčina a taliančina.“

3        Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:

„Dokumenty, ktoré členský štát alebo osoba podliehajúca jurisdikcii členského štátu odošle orgánom [Únie], môžu byť vyhotovené v ktoromkoľvek úradnom jazyku podľa výberu odosielateľa. Odpoveď sa vyhotoví v tom istom jazyku.“

4        Podľa článku 6 uvedeného nariadenia:

„Orgány [Únie] môžu vo svojom rokovacom poriadku stanoviť, ktorý z jazykov sa má použiť v osobitných prípadoch.“

 Služobný poriadok úradníkov

5        Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok úradníkov“) bol zavedený nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a zavádzajú osobitné prechodné opatrenia uplatniteľné na úradníkov Komisie (Ú. v. ES L 56, 1968, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 5), zmeneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15).

6        Hlava I služobného poriadku úradníkov, nazvaná „Všeobecné ustanovenia“, obsahuje články 1 až 10c tohto nariadenia.

7        Článok 1d služobného poriadku úradníkov stanovuje:

„1.      Pri uplatňovaní tohto služobného poriadku je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe jazyka.

6.      Pri rešpektovaní zásady nediskriminácie a zásady proporcionality každé obmedzenie ich uplatňovania musí byť zdôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi a musí byť zamerané na legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky…“

8        Podľa článku 2 služobného poriadku úradníkov:

„1.      Každý orgán určí, kto v ňom bude vykonávať právomoci zverené týmto služobným poriadkom menovaciemu orgánu.

2.      Jedna alebo viacero inštitúcií však môže poveriť jednu spomedzi seba alebo medziinštitucionálny orgán vykonávaním niektorých alebo všetkých právomocí menovacieho orgánu s výnimkou rozhodnutí, ktoré sa týkajú vymenovania, povýšenia alebo preloženia zamestnancov.“

9        Hlava III služobného poriadku úradníkov má názov „Profesijná kariéra úradníkov“.

10      Kapitola 1 tejto hlavy, nazvaná „Prijatie do služobného pomeru“, obsahuje články 27 až 34 služobného poriadku úradníkov, ktorého článok 27 prvý odsek stanovuje:

„Cieľom prijímania do služobného pomeru je zabezpečiť pre inštitúciu služby úradníkov s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti, prijatých na čo najširšom možnom geografickom základe spomedzi štátnych príslušníkov členských štátov Únie. Žiadne pracovné miesta sa nevyhradia pre štátnych príslušníkov určitého členského štátu.“

11      Článok 28 služobného poriadku úradníkov stanovuje:

„Úradník môže byť vymenovaný len pod podmienkou, že:

d)      s výhradou článku 29 ods. 2 [týkajúceho sa prijatia iného postupu ako postup výberového konania pri prijímaní vyšších úradníkov a v mimoriadnych prípadoch aj pri prijímaní nových úradníkov na miesta, ktoré vyžadujú špeciálnu kvalifikáciu], prešiel výberovým konaním na základe kvalifikácií alebo skúšok, alebo kvalifikácií aj skúšok ustanovených v prílohe III;

f)      predloží doklad o dôkladnej znalosti jedného z jazykov Únie a o uspokojivej znalosti ďalšieho jazyka Únie v rozsahu potrebnom na plnenie jeho povinností.“

12      Článok 29 ods. 1 služobného poriadku úradníkov, ktorý stanovuje možnosť riadiť sa postupom pre výberové konania na základe odborných predpokladov, alebo skúšok alebo odborných predpokladov a skúšok zároveň, upravuje, že „postup pri výberovom konaní je ustanovený v prílohe III“.

13      V kapitole 3 hlavy III služobného poriadku úradníkov, nazvanej „Správy, postup na vyšší stupeň a povýšenie“, článok 45 ods. 2 tohto služobného poriadku stanovuje:

„Zamestnanci sú po prijatí do zamestnania povinní pred svojím prvým povýšením preukázať schopnosť pracovať v treťom jazyku spomedzi tých, ktoré sú uvedené v článku 55 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii…“

14      Príloha III k služobnému poriadku úradníkov je nazvaná „Výberové konania“. Jej článok 1 stanovuje:

„1.      Oznámenie o výberovom konaní vypracuje menovací výbor [menovací orgán – neoficiálny preklad] po porade so spoločným výborom.

Musí uvádzať:

a)      charakter výberového konania (interné výberové konanie orgánu [inštitúcie – neoficiálny preklad], interné výberové konanie orgánov [inštitúcií – neoficiálny preklad], verejné výberové konanie, prípadne spoločné výberové konanie dvoch alebo viacerých orgánov [inštitúcií – neoficiálny preklad]);

b)      typ výberového konania (či vychádza z kvalifikácie, alebo skúšok, alebo z kvalifikácie aj skúšok);

c)      typ povinností a úloh spojených s obsadzovaným pracovným miestom a ponúkanou funkčnou skupinou a platovou triedou;

d)      … diplomy a ostatné doklady o formálnej kvalifikácii alebo stupni praxe požadovanej pre obsadzované pracovné miesta;

e)      ak vychádza výberové konanie zo skúšok, informáciu o ich type a o spôsobe hodnotenia;

f)      v prípade potreby znalosť jazykov, požadovanú s ohľadom na špecifický charakter obsadzovaných pracovných miest;

g)      v prípade potreby vekový limit a všetky predĺženia vekového limitu v prípade úradníkov spoločenstiev, ktorí ukončili najmenej jednoročnú službu;

h)      termín uzávierky pre prihlášky;

…“

15      Podľa článku 7 tejto prílohy:

„1.      Inštitúcie po konzultácii s Výborom pre Služobný poriadok poveria Úrad pre výber zamestnancov [ďalej len (EPSO)], aby prijal potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť uplatňovanie jednotných noriem pri výberových konaniach na miesta zamestnancov Únie…

2.      [EPSO] plní tieto úlohy:

a)      organizovať na žiadosť jednotlivých inštitúcií otvorené výberové konania;

d)      prevziať [preberá – neoficiálny preklad] všeobecnú zodpovednosť za definovanie a organizáciu hodnotenia jazykových schopností s cieľom zabezpečiť harmonizované a jednotné plnenie požiadaviek článku 45 ods. 2 Služobného poriadku [uplatňovanie podmienok stanovených v článku 45 ods. 2 služobného poriadku – neoficiálny preklad].

3.      [EPSO] môže na žiadosť jednotlivých inštitúcií [inštitúcie – neoficiálny preklad] plniť aj ďalšie úlohy, spojené s výberom zamestnancov.

…“

 Rozhodnutie 2002/620/ES

16      EPSO bol založený rozhodnutím 2002/620/ES Európskeho parlamentu, Rady, Komisie, Súdneho dvora, Dvora audítorov, Hospodárskeho a sociálneho výboru, Výboru regiónov a Európskeho ombudsmana z 25. júla 2002 (Ú. v. ES L 197, 2002, s. 53; Mim. vyd. 01/004, s. 46).

17      Článok 2 ods. 1 prvej vety tohto rozhodnutia uvádza, že EPSO vykonáva najmä právomoci výberu delegované v zmysle prílohy III k služobnému poriadku úradníkov na menovací orgán inštitúcií, ktoré prijali toto rozhodnutie.

18      Článok 4 posledná veta rozhodnutia 2002/620 stanovuje, že odvolania v oblastiach upravených týmto rozhodnutím sa podávajú proti Komisii.

 Ďalšie uplatniteľné predpisy a sporné oznámenia o výberových konaniach

 Všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania

19      EPSO uverejnil 1. marca 2014 v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 60 A, 2014, s. 1) dokument nazvaný „všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania“. Tento dokument obsahuje okrem iných špecifikácií ustanovenia o jazykových znalostiach, ktoré sa požadujú od účastníkov výberových konaní. Na jeho prvej strane sa uvádza, že „tieto všeobecné pravidlá sú neoddeliteľnou súčasťou oznámenia o výberovom konaní a spolu s oznámením tvoria záväzný rámec výberového konania“.

20      Bod 1.1 všeobecných pravidiel platných pre verejné výberové konania, ktorý vymedzuje tieto výberové konania, uvádza, že „európske inštitúcie vyberajú budúcich úradníkov vo verejných výberových konaniach“. Z bodu 1.3 týchto všeobecných pravidiel, nazvaného „Podmienky účasti na výberovom konaní“, vyplýva, že pokiaľ ide o jazykové znalosti, od uchádzača sa vyžaduje, že „má dôkladnú znalosť jedného z jazykov [Únie] a uspokojivej znalosti ďalšieho jazyka. … Pokiaľ nie je v oznámení o výberovom konaní uvedené inak, voľba druhého jazyka je obvykle obmedzená na angličtinu, francúzštinu alebo nemčinu“.

21      Bod 2 týchto všeobecných pravidiel platných pre verejné výberové konania sa týka fáz výberového konania. V ich bode 2.1.4, nazvanom „Vyplňte online prihlášku“, sa predovšetkým spresňuje, že „všetky časti online prihlášky vrátane ‚prehľadu schopností‘ musia byť vyplnené v angličtine, vo francúzštine alebo v nemčine, pokiaľ nie je v oznámení o výberovom konaní uvedené inak“.

22      Bod 3 uvedených všeobecných pravidiel uvádza „všeobecné informácie“. Ich bod 3.1.1, nazvaný „Komunikácia úradu EPSO s uchádzačmi“, najmä uvádza, že „informácie o vašich výsledkoch a všetky pozvánky sa zasielajú výlučne prostredníctvom vášho používateľského konta EPSO v angličtine, vo francúzštine alebo v nemčine“.

 Všeobecné usmernenia o používaní jazykov

23      Všeobecné usmernenia o používaní jazykov vo výberových konaniach EPSO, prijaté 15. mája 2013 kolégiom vedúcich administratívnych útvarov (ďalej len „všeobecné usmernenia o používaní jazykov“) EPSO používa pri organizovaní verejných výberových konaní, ako to vyplýva z bodu 1.3 všeobecných pravidiel platných pre verejné výberové konania. Tieto usmernenia, ktoré sa uvádzajú v prílohe 2 týchto všeobecných pravidiel, stanovujú:

„Potvrdzuje sa, že vo všeobecnosti sa vo výberových konaniach EPSO budú jazyky používať takto:

–        Hodnotiace centrá sa budú organizovať iba v druhom jazyku uchádzačov, pričom na výber je angličtina, francúzština a nemčina.

–        …

Dôvodov na obmedzenie možnosti voľby druhého jazyka je niekoľko.

Po prvé služobný záujem vyžaduje, aby noví zamestnanci boli ihneď schopní podávať pracovný výkon a efektívne vykonávať úlohy spojené s odborom alebo náplňou práce, pre ktoré boli prijatí a ktorých sa týkalo výberové konanie.

Angličtina, francúzština a nemčina sú jazyky, ktoré sa v inštitúciách (EÚ) používajú najčastejšie. Tradične sa tieto jazyky používajú na rokovaniach členov inštitúcií. Takisto ide o najčastejšie používané jazyky pri internej aj externej komunikácii. Potvrdzujú to aj štatistiky zdrojových jazykov textov, ktoré prekladajú prekladateľské služby inštitúcií.

Vzhľadom na skutočné jazykové požiadavky inštitúcií na účely internej a externej komunikácie musí byť jedným z kritérií podľa článku 27 prvého odseku služobného poriadku [úradníkov] uspokojivá znalosť jedného z týchto troch jazykov, ktorú treba overiť simuláciou reálnej pracovnej situácie…

Po druhé je obmedzenie voľby jazykov v ďalších fázach výberových konaní odôvodnené povahou predmetných testov…

Značná časť vedeckých výskumov ukázala, že najlepším spôsobom, ako predvídať skutočný výkon, sú hodnotiace centrá, ktoré simulujú reálne pracovné situácie… Aby sa zabezpečilo, že uchádzači budú hodnotení spravodlivo a budú môcť priamo komunikovať s hodnotiteľmi a ostatnými uchádzačmi, ktorí sa na úlohe zúčastnia, sa pri použití tejto metódy okrem iného vyžaduje, aby sa v hodnotiacom centre používal spoločný jazyk (lingua franca) alebo – za určitých podmienok – hlavný jazyk výberového konania…

… Vzhľadom na to, že tradičná prax opísaná vyššie je v inštitúciách aj praxou súčasnou, je potrebné voliť medzi [spoločnými jazykmi] angličtinou, francúzštinou a nemčinou. V rámci hodnotiacich centier sa nehodnotia jazykové znalosti uchádzačov; k účasti na testoch stačí uspokojivá znalosť jedného z troch uvedených jazykov ako druhého jazyka (to je v súlade s minimálnymi požiadavkami stanovenými v článku 28 služobného poriadku [úradníkov]). So zreteľom na skutočné potreby služby, ktoré sú opísané vyššie, nie je táto úroveň znalosti jazyka v žiadnom smere neprimeraná.

… Povinnosť, aby si uchádzači zvolili druhý jazyk (angličtinu, francúzštinu alebo nemčinu), ktorý je iný ako ich prvý jazyk (spravidla materinský alebo rovnocenný jazyk), zaručuje, že uchádzačov bude možné porovnať za rovnakých podmienok…

… V obmedzení možnosti voľby druhého jazyka sa odráža, aké jazyky ľudia v Európe v súčasnosti ovládajú. Angličtina, francúzština a nemčina nie sú len jazykmi niekoľkých členských štátov Európskej únie, ale sú aj najrozšírenejšími cudzími jazykmi. Sú to jazyky, ktoré sa najčastejšie vyučujú ako cudzie jazyky a o ktorých sa ľudia domnievajú, že je najužitočnejšie sa ich naučiť. Skutočné požiadavky služby teda zrejme rozumne odrážajú jazykové znalosti, ktoré možno u uchádzačov očakávať, najmä vzhľadom na to, že v testoch kompetencií sa neoveruje znalosť jazyka ako taká (gramatické chyby, pravopis či slovná zásoba). Obmedzenie možnosti voľby druhého jazyka na angličtinu, francúzštinu alebo nemčinu teda nepredstavuje neprimeranú prekážku pre osoby, ktoré sa chcú na výberových konaniach zúčastniť. Podľa dostupných informácií vlastne veľmi dobre zodpovedá tomu, na čo sú ľudia zvyknutí a čo očakávajú.

To, že obmedzenie možnosti voľby druhého jazyka pre určité fázy výberových konaní je primerané a nediskriminačné, podporujú príslušné štatistiky. Angličtinu, francúzštinu alebo nemčinu si napríklad uchádzači volili najčastejšie, keď vo veľkých výberových konaniach na administrátorov a asistentov so všeobecnými profilmi v roku 2005 pre občanov z krajín EU–25 mali možnosť zvoliť si ako druhý jazyk jeden z 11 úradných jazykov. Štatistiky výberových konaní po reforme v roku 2010 nevykazujú žiadnu predpojatosť v prospech občanov krajín, v ktorých je angličtina, francúzština alebo nemčina úradným jazykom. A štatistiky výberových konaní na administrátorov v roku 2010 ukazujú, že veľký počet uchádzačov si naďalej volí ako svoj druhý jazyk jeden z týchto troch jazykov.

Z tých istých dôvodov je zrejme primerané požadovať, aby si uchádzači zvolili jeden z uvedených troch jazykov na komunikáciu s EPSO a na vyplnenie ‚prehľadu schopností‘.

…“

 Sporné oznámenia o výberových konaniach

24      Všeobecný súd opísal obsah sporných oznámení o výberových konaniach v bodoch 12 až 24 napadnutého rozsudku takto:

„12      Dňa 13. marca 2014 EPSO uverejnil v Úradnom vestníku Európskej únie [sporné oznámenia o výberových konaniach]…

13      V úvodnej časti všetkých [sporných oznámení o výberových konaniach] sa uvádza, že všeobecné pravidlá [platné pre verejné výberové konania] tvoria ich ‚neoddeliteľnú súčasť‘.

14      V zmysle podmienok účasti na výberových konaniach, ktorých sa týkajú [sporné oznámenia o výberových konaniach], sa vyžaduje výborná znalosť jedného z úradných jazykov Únie, pričom tento jazyk je označovaný ako ‚1. jazyk‘ výberového konania, a uspokojivá znalosť druhého jazyka, označovaného ako ‚2. jazyk‘ výberového konania, ktorý si každý uchádzač má vybrať spomedzi nemčiny, angličtiny alebo francúzštiny, so spresnením, že tento jazyk sa musí odlišovať od jazyka, ktorý si daný uchádzač vybral ako 1. jazyk (časť III bod 2.3 [sporných oznámení o výberových konaniach]) [(ďalej len ‚2. jazyk výberového konania‘)].

15      V bode 2.3 časti III [sporných oznámení o výberových konaniach] sú uvedené spresnenia o obmedzení výberu 2. jazyka len na tri vyššie uvedené jazyky. V oznámení o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/276/14 sa v tejto súvislosti uvádza:

,Na základe rozsudku [z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752)] inštitúcie Únie uvádzajú dôvody obmedzenia možnosti výberu druhého jazyka v tomto výberovom konaní na limitovaný počet úradných jazykov EÚ.

Uchádzačov si preto dovoľujeme informovať, že možnosti druhého jazyka boli v rámci tohto výberového konania vymedzené v súlade so služobným záujmom, ktorý vyžaduje, aby novoprijatí kolegovia dokázali vo svojej každodennej práci okamžite fungovať a efektívne v nej komunikovať. V opačnom prípade by bolo vážne ohrozené účinné fungovanie inštitúcií.

Z hľadiska jazykov používaných v internej komunikácii, ako aj vzhľadom na potreby útvarov týkajúce sa externej komunikácie a vybavovania úradných vecí z dlhej praxe inštitúcií EÚ vyplýva, že najpoužívanejšími jazykmi sú aj naďalej angličtina, francúzština a nemčina. Anglický, francúzsky a nemecký jazyk sú okrem toho jazyky, ktoré sú ako druhý jazyk najviac používané v Európskej únii a ktoré sa ako druhý jazyk učí najviac ľudí. Tento trend potvrdzujú aj súčasné vzdelávacie a profesné štandardy, podľa ktorých sa od uchádzačov o pracovné miesta v EÚ očakáva, že ovládajú aspoň jeden z uvedených jazykov. Pri vyvažovaní služobného záujmu a potrieb a schopností uchádzačov, ako aj so zreteľom na osobitný druh tohto výberového konania je preto legitímne organizovať testy v uvedených troch jazykoch, aby sa zaručilo, že všetci uchádzači ovládajú aspoň jeden z nich natoľko, že sú v ňom schopní pracovať, a to bez ohľadu na to, aký je ich hlavný jazyk. Prostredníctvom takéhoto posúdenia osobitných kompetencií môžu inštitúcie EÚ vyhodnotiť schopnosť uchádzačov okamžite podávať výsledky v prostredí, ktoré sa takmer zhoduje s realitou daného pracovného miesta.

Z rovnakých dôvodov je vhodné obmedziť jazyk na komunikáciu medzi uchádzačom a inštitúciou vrátane jazyka, v ktorom sa majú vyplniť prihlášky. Pomocou tejto požiadavky sa takisto zabezpečí, že údaje uchádzačov na ich vlastných prihláškach sa môžu lepšie porovnávať a kontrolovať.

V záujme rovnakého zaobchádzania so všetkými uchádzačmi sa okrem toho od všetkých uchádzačov vrátane tých, ktorých hlavný jazyk patrí medzi uvedené tri jazyky, vyžaduje, aby spravili test v druhom jazyku vybranom spomedzi uvedených troch jazykov.

Nie je tým dotknutá neskoršia jazyková odborná príprava zameraná na získanie schopnosti pracovať v treťom jazyku v súlade s článkom 45 ods. 2 služobného poriadku [úradníkov].‘

16      Oznámenie o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/294/14 poskytuje v podstate rovnaké spresnenia.

17      Časť IV oznámenia o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/276/14 upravuje organizáciu vstupných testov, ktoré sa uskutočňujú na počítači. Ide o skúšky verbálneho uvažovania [test a)], numerického uvažovania [test b)], abstraktného uvažovania [test c)] a situačného rozhodovania [test d)]. V bode 3 tejto časti oznámenia sa spresňuje, že jazyk testov a) až c) je 1. jazyk výberového konania, zatiaľ čo jazyk testu d) je 2. jazyk výberového konania.

18      Okrem toho aj časť IV oznámenia o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/294/14 upravuje organizáciu vstupných testov. Ide o skúšky verbálneho uvažovania [test a)], numerického uvažovania [test b)] a abstraktného uvažovania [test c)]. V bode 3 tejto časti oznámenia sa spresňuje, že jazyk testov a) až c) je 1. jazyk výberového konania.

19      Časť V oznámenia o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/294/14 vymedzuje postup prijatia do výberového konania a výberu na základe kvalifikácie. Táto časť spresňuje, že na základe informácií, ktoré uchádzač uviedol v prihláške, sa najprv posúdi, či uchádzač spĺňa všeobecné a osobitné podmienky a uskutoční sa výber na základe posúdenia kvalifikácie uchádzača. Posúdia sa odpovede uchádzačov na otázky týkajúce sa všeobecných a osobitných podmienok a určí sa, či budú zaradení do zoznamu uchádzačov, ktorí spĺňajú všetky podmienky účasti na výberovom konaní v súlade s tým, čo je uvedené v oddiele III oznámenia EPSO/AD/294/14. Výberová komisia potom na základe posúdenia kvalifikácie uchádzačov, ktorí spĺňajú podmienky účasti na predmetnom výberovom konaní, vyberie tých uchádzačov, ktorých kvalifikácia, konkrétne vzdelanie a odborná prax, najlepšie zodpovedá náplni práce a výberovým kritériám uvedeným v oznámení EPSO/AD/294/14. Tento výber sa uskutočňuje výlučne na základe informácií, ktoré uchádzači uviedli v časti prihlášky s názvom ‚prehľad schopností‘, a prebieha spôsobom stanoveným v časti V bode 1 písm. b) oznámenia EPSO/AD/294/14.

21      Poslednou etapou postupov výberu, ktorých sa týkajú [sporné oznámenia o výberových konaniach], je ‚hodnotiace centrum‘ (časť V oznámenia EPSO/AD/276/14; časť VI oznámenia EPSO/AD/294/14).

22      V bode 3 časti V oznámenia EPSO/AD/276/14 sa uvádza, že jazykom v hodnotiacom centre je 2. jazyk výberového konania.

23      Podľa bodu 2 časti VI oznámenia EPSO/AD/294/14 v rámci testov hodnotiaceho centra uchádzači podstúpia tri druhy úloh, ktorých cieľom je hodnotiť:

–      ich schopnosti v oblasti uvažovania prostredníctvom testu verbálneho uvažovania [test a)], testu numerického uvažovania [test b)] a testu abstraktného uvažovania [test c)];

–      ich osobitné schopnosti prostredníctvom štruktúrovaného pohovoru o schopnostiach v príslušnej oblasti [test d)];

–      ich všeobecné schopnosti prostredníctvom prípadovej štúdie [test e)], skupinovej úlohy [test f)] a štruktúrovaného pohovoru [test g)].

24      V bode 3 tej istej časti oznámenia EPSO/AD/294/14 sa navyše uvádza, že jazykmi v hodnotiacom centre budú 1. jazyk výberového konania pre testy a) až c) a 2. jazyk výberového konania pre testy d) až g).“

 Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

25      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 23. mája 2014 a 15. januára 2015 podala Talianska republika žaloby, ktorými sa domáhala zrušenia sporných oznámení o výberových konaniach. Tieto veci boli zaregistrované pod číslami T‑353/14 a T‑17/15. Litovská republika vstúpila do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Talianskej republiky vo veci uvedenej ako poslednej.

26      Veci T‑353/14 a T‑17/15 boli spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

27      Talianska republika spochybnila dve časti zákonnosti jazykového režimu stanoveného spornými oznámeniami o výberových konaniach, a to ustanovenia, ktoré obmedzujú jednak výber druhého jazyka uvedených výberových konaní a jednak výber jazyka, ktorý možno používať pri komunikácii medzi uchádzačmi a EPSO, na nemčinu, angličtinu a francúzštinu.

28      Po tom, čo Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, v prvom rade preskúmal spoločne tretí a siedmy žalobný dôvod každej zo žalôb, ktoré sa týkali prvej časti sporného jazykového režimu, a to zákonnosti obmedzenia výberu 2. jazyka výberového konania na angličtinu, francúzštinu a nemčinu, a ktoré sú založené na porušení článku 6 ods. 3 ZEÚ, článku 18 ZFEÚ, článku 296 druhého odseku ZFEÚ, článku 22 Charty základných práv Európskej únie, článkov 1 a 6 nariadenia č. 1/58, článku 1d ods. 1 a 6, článku 27 druhého odseku a článku 28 písm. f) služobného poriadku úradníkov, ako aj článku 1 ods. 1 písm. f) a ods. 2 a 3 prílohy III k tomuto služobného poriadku, na porušení zásady proporcionality, ako aj na „skreslení skutkových okolností“. Všeobecný súd týmto žalobným dôvodom vyhovel a zrušil sporné oznámenia o výberových konaniach v rozsahu, v akom stanovili takéto jazykové požiadavky.

29      Všeobecný súd v druhom rade skúmal šiesty žalobný dôvod každej zo žalôb, ktorý sa týkal druhej časti sporného jazykového režimu, a to zákonnosti obmedzenia výberu jazyka, ktorý možno používať pri komunikácii medzi uchádzačmi a EPSO, na tieto tri jazyky, a ktorý je založený na porušení článku 18 ZFEÚ, článku 24 štvrtého odseku ZFEÚ, článku 22 Charty základných práv Európskej únie, článku 2 nariadenia č. 1/58, ako aj článku 1d ods. 1 a 6 služobného poriadku úradníkov. Všeobecný súd tiež vyhovel tomuto žalobnému dôvodu, pričom nepovažoval za potrebné skúmať ostatné žalobné dôvody žalôb, a sporné oznámenia o výberových konaniach zrušil v rozsahu, v akom ukladali takéto obmedzenie.

30      Napokon Všeobecný súd spresnil, že bez ohľadu na zrušenie sporných oznámení o výberových konaniach nie je namieste spochybňovať výsledky výberových konaní dotknutých týmito oznámeniami o výberových konaniach.

 Návrhy účastníkov odvolacieho konania

31      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        ak to stav konania dovoľuje, zamietol žaloby v prvom stupni ako nedôvodné,

–        uložil Talianskej republike povinnosť nahradiť trovy konania v tomto konaní a v konaní na prvom stupni, a

–        uložil Litovskej republike povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

32      Talianska republika navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie a

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

33      Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 30. marca 2017 bolo Španielskemu kráľovstvu povolené vstúpiť do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na podporu návrhov Talianskej republiky.

 O odvolaní

34      Na podporu svojho odvolania Komisia uvádza štyri odvolacie dôvody.

35      Prvý odvolací dôvod sa týka nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v rámci svojho posúdenia prípustnosti žalôb, ktoré mu boli podané. Druhý odvolací dôvod sa týka nesprávneho právneho posúdenia Všeobecným súdom, ktorého sa dopustil pri výklade článku 1d služobného poriadku úradníkov a pri výklade rozsahu povinnosti Komisie uviesť odôvodnenie. Tretí odvolací dôvod je na jednej strane založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 28 písm. f) služobného poriadku úradníkov a na druhej strane na skutočnosti, že Všeobecný súd prekročil medze súdneho preskúmania, ktoré bol oprávnený vykonať, pokiaľ ide o obmedzenie výberu 2. jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk. Napokon štvrtý odvolací dôvod sa týka nesprávnych právnych posúdení pri posúdení obmedzenia komunikačných jazykov medzi uchádzačmi a EPSO, na jeden z týchto troch jazykov.

 O prvom žalobnom dôvode týkajúcom sa prípustnosti žaloby na Všeobecnom súde

 Argumentácia účastníkov konania

36      Prvý žalobný dôvod sa skladá zo štyroch častí.

37      V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 47 až 52 napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania a všeobecné usmernenia o používaní jazykov majú právne záväznú povahu. V druhej časti uvedeného odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bodoch 53 až 57 napadnutého rozsudku rozhodol, že EPSO nemal právomoc stanoviť všeobecne záväzné a abstraktné pravidlá upravujúce jazykový režim výberových konaní, ktoré organizuje, sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Podľa názoru Komisie Všeobecný súd tiež rozporuplne odôvodnil svoje posúdenie v tomto bode. V tretej časti toho istého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 58 napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania a všeobecné usmernenia o používaní jazykov sa musia považovať za oznámenia, ktorými sa „vyhlasujú“ kritériá pre obmedzenie výberu jazyka ako 2. jazyka výberového konania, nesprávne vyložil odkaz v bode 91 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), na oznámenia, ktoré také kritériá „stanovujú“.

38      V štvrtej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 65 až 71 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil právnu povahu sporných oznámení o výberových konaniach, predovšetkým tým, že vychádzal z toho, že nepredstavujú akty potvrdzujúce všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania. Komisia sa tiež domnievala, že Všeobecný súd nedostatočne odôvodnil svoje posúdenie v tomto ohľade.

39      Talianska republika spochybňuje všetky tieto tvrdenia.

 Posúdenie Súdnym dvorom

–       Úvodné pripomienky

40      V rozsahu, v akom Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že rozhodol, že žaloby Talianskej republiky boli prípustné, sa tento odvolací dôvod vzťahuje na body 43 až 71 napadnutého rozsudku a predovšetkým kritizuje záver uvedený v bode 71 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou.

41      V tejto súvislosti, hoci Všeobecný súd v bodoch 43 až 58 napadnutého rozsudku analyzoval povahu a právny dosah všeobecných pravidiel uplatniteľných na verejné výberové konania, námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou Všeobecný súd zamietol na základe preskúmania právnej povahy sporných oznámení o výberových konaniach, ktoré je obsiahnuté v bodoch 60 až 69 napadnutého rozsudku. Práve na základe tohto preskúmania, ako vyplýva z bodu 59 napadnutého rozsudku, totiž „na účely rozhodnutia o prípustnosti [dotknutej žaloby]“ Všeobecný súd v bode 70 tohto rozsudku konštatoval, že „[tieto] oznámenia predstavujú akty, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky, pokiaľ ide o jazykový režim predmetných výberových konaní, a teda predstavujú napadnuteľné akty“.

42      Z dôvodu, že závery, ktoré Všeobecný súd vyvodil zo svojho preskúmania právnej povahy sporných oznámení o výberových konaniach, tak boli rozhodujúce pre zamietnutie námietky neprípustnosti v bode 71 napadnutého rozsudku, treba najprv preskúmať, ako uviedol generálny advokát v bode 45 svojich návrhov, štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka právnej povahy týchto oznámení o výberových konaniach.

–       O štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu vychádzajúcej z nesprávneho výkladu právnej povahy sporných oznámení o výberových konaniach

43      Štvrtou časťou prvého odvolacieho dôvodu Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a že porušil povinnosť uviesť odôvodnenie, pretože v bodoch 65 až 71 napadnutého rozsudku neposúdil, či sporné oznámenia o výberových konaniach boli výlučne potvrdzujúce vo vzťahu k všeobecným pravidlám pre verejné výberové konania. Podľa Komisie mal Všeobecný súd porovnať obsah týchto oznámení s obsahom uvedených všeobecných pravidiel a v každom prípade mal zohľadniť skutočnosť, že uvedené všeobecné pravidlá sú neoddeliteľnou súčasťou sporných oznámení. Posúdenie obsahu a vzťahu týchto nástrojov by podľa názoru Komisie ukázalo, že uvedené všeobecné pravidlá predstavujú záväzný režim výberových konaní. V rozsahu, v akom sú žaloby Talianskej republiky o neplatnosť namierené iba proti sporným oznámeniam o výberových konaniach, mal Všeobecný súd podľa Komisie prehlásiť, že sú neprípustné.

44      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že žalobu o neplatnosť upravenú v článku 263 ZFEÚ možno podať proti všetkým opatreniam prijatým inštitúciami bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky (pozri najmä rozsudky z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 36; z 13. februára 2014, Maďarsko/Komisia, C‑31/13 P, EU:C:2014:70, bod 54; z 25. októbra 2017, Rumunsko/Komisia, C‑599/15 P, EU:C:2017:801, bod 47, ako aj z 20. februára 2018, Belgicko/Komisia, C‑16/16 P, EU:C:2018:79, bod 31; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9; uznesenie zo 4. októbra 1991, Bosman/Komisia, C‑117/91, EU:C:1991:382, bod 13, a rozsudok z 9. decembra 2004, Komisia/Greencore, C‑123/03 P, EU:C:2004:783, bod 44).

45      Potvrdzujúce akty a výlučne vykonávacie akty v rozsahu, v akom nevyvolávajú také právne účinky, nepodliehajú súdnemu preskúmaniu podľa tohto článku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C‑131/03 P, EU:C:2006:541, bod 55, ako aj citovanú judikatúru).

46      S cieľom odpovedať na tvrdenie Komisie, podľa ktorého boli sporné oznámenia o výberových konaniach vo vzťahu k všeobecným pravidlám platným pre verejné výberové konania iba potvrdzujúcimi aktmi alebo výlučne vykonávacími aktmi, Všeobecný súd v bodoch 65 a 66 napadnutého rozsudku konštatoval, že „znenie oznámenia o výberovom konaní predstavuje pre výberovú komisiu tak rámec legality, ako aj rámec pre hodnotenie“ a že „základnou úlohou oznámenia o výberovom konaní je poskytnúť dotknutým osobám čo najpresnejšie informácie o povahe podmienok, ktoré je potrebné splniť s cieľom získať pracovnú pozíciu, o akú ide, aby tieto osoby mohli zvážiť, či si majú podať prihlášku“, a „každé oznámenie o výberovom konaní sa preto prijíma s cieľom stanoviť pravidlá upravujúce postup priebehu jedného alebo viacerých konkrétnych výberových konaní, ktoré upravuje, ako aj normatívny rámec v závislosti od cieľa stanoveného menovacím orgánom“.

47      Všeobecný súd z toho v bode 67 tohto rozsudku vyvodil, že „také oznámenie o výberovom konaní, ako sú oznámenia [o sporných výberových konaniach], ktoré vzhľadom na osobitné potreby dotknutých inštitúcií alebo orgánov Únie zavádza normatívny rámec konkrétneho výberového konania, vrátane jeho jazykového režimu, a vyvoláva tak samostatné právne účinky, nemôže v zásade predstavovať potvrdzujúci akt alebo akt výlučne vykonávajúci skoršie akty“.

48      Na účely posúdenia tejto časti prvého odvolacieho dôvodu treba zistiť, či tieto oznámenia o výberových konaniach predstavujú, ako to posúdil Všeobecný súd, právne záväzný rámec dotknutých výberových konaní. V rozsahu, v akom by sporné oznámenia o výberových konaniach samy osebe vyvolávali právne záväzné účinky, by ich totiž nebolo možné kvalifikovať ani ako potvrdzujúce akty, ani ako výlučne vykonávacie akty uvedených všeobecných pravidiel, a platil by teda záver, že Všeobecný súd oprávnene neuskutočnil porovnanie ich obsahu.

49      Podľa článku 29 ods. 1 služobného poriadku úradníkov je postup pri výberovom konaní stanovený v prílohe III k tomuto služobného poriadku. V tejto súvislosti z článku 1 ods. 1 tejto prílohy vyplýva, že oznámenie o výberovom konaní vyhlasuje menovací orgán a musí špecifikovať najmä charakter a typ výberového konania, typ povinností a úloh spojených s obsadzovaným pracovným miestom, diplomy alebo stupeň praxe požadovanej pre obsadzované pracovné miesto, termín uzávierky pre prihlášky, ako aj akékoľvek iné podmienky, ako sú jazykové znalosti vyžadované osobitnou povahou obsadzovaných pracovných miest. Uvedená príloha III okrem toho obsahuje ustanovenia, ktoré upravujú uverejňovanie oznámení o výberových konaniach, prihlášky, zloženie a činnosť výberovej komisie, ako aj podmienky, za akých inštitúcie Únie môžu zveriť EPSO úlohy týkajúce sa výberových konaní.

50      Z toho vyplýva, že organizácia výberového konania sa riadi oznámením o výberovom konaní, ktorého podstatné prvky musia byť v súlade s prílohou III k služobnému poriadku úradníkov. Za týchto podmienok oznámenie o výberovom konaní stanovuje, ako uviedol Všeobecný súd v bode 66 napadnutého rozsudku, „normatívny rámec“ konkrétneho výberového konania v závislosti na cieli vytýčenom menovacím orgánom, pričom tento rámec upravuje „postup daného výberového konania od momentu uverejnenia predmetného oznámenia až do uverejnenia rezervného zoznamu obsahujúceho mená úspešných uchádzačov daného výberového konania“.

51      Vzhľadom na to, že sporné oznámenia o výberových konaniach stanovujú taký normatívny rámec, vyvolávajú právne záväzné účinky v zmysle judikatúry citovanej v bode 44 tohto rozsudku.

52      Toto posúdenie právnej povahy oznámenia o výberovom konaní je v prejednávanom prípade potvrdené znením všeobecných pravidiel platných pre verejné výberové konania, ktoré prijal EPSO, ako aj samotným znením sporných oznámení o výberových konaniach.

53      V tejto súvislosti jednak z údajov uvedených na prvej strane všeobecných pravidiel pre verejné výberové konania vyplýva, že tieto všeobecné pravidlá „sú neoddeliteľnou súčasťou oznámenia o výberovom konaní a spolu s oznámením tvoria záväzný rámec výberového konania“. Pokiaľ ide o požadované jazykové znalosti uchádzačov podľa týchto všeobecných pravidiel, predovšetkým v bodoch 1.3 a 2.1.4 týchto pravidiel sa uvádza, že „pokiaľ nie je v oznámení o výberovom konaní uvedené inak“, výber druhého jazyka je obvykle obmedzený na angličtinu, francúzštinu alebo nemčinu. Úvodná časť sporných oznámení o výberových konaniach jednak odkazom na uvedené všeobecné pravidlá spresňuje, že „tieto pravidlá, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť oznámenia o výberovom konaní, vám pomôžu pochopiť pravidlá, ktoré upravujú postupy a spôsoby prihlasovania“.

54      Vzhľadom na to, že všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania vytvárajú podľa svojho znenia záväzný rámec výberového konania len v kombinácii s „oznámeniami o výberových konaniach“, samotné všeobecné pravidlá neupravujú postup výberových konaní uvedených v sporných oznámeniach o výberových konaniach. Napriek tomu, že uvedené všeobecné pravidlá tvoria „neoddeliteľnú súčasť oznámenia o verejnom výberovom konaní“, a môžu byť z toho dôvodu zaiste zohľadnené pri analýze oznámenia o výberovom konaní, nestanovujú tak samy osobe právny rámec takých výberových konaní, aké sú upravené v sporných oznámeniach o výberových konaniach.

55      Všeobecný súd preto v bode 70 napadnutého rozsudku rozhodol, že sporné oznámenia o výberových konaniach nie sú potvrdzujúce akty alebo výlučne vykonávacie akty všeobecných pravidiel platných pre verejné výberové konania, ale že predstavujú akty, ktoré vyvolávajú „záväzné právne účinky, pokiaľ ide o jazykový režim predmetných výberových konaní“.

56      Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že Všeobecný súd mohol dospieť k tomuto záveru len so zreteľom na preskúmanie sporných oznámení o výberových konaniach, nemožno vychádzať z toho, že porušil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že pri posudzovaní právnej povahy týchto stanovísk neporovnal obsah týchto oznámení o výberových konaniach s obsahom všeobecných pravidiel platných pre verejné výberové konania.

57      Okrem toho Všeobecný súd uviedol úvahy v bodoch 68 a 69 napadnutého rozsudku iba subsidiárne pre prípad, že by sa sporné oznámenia o výberových konaniach považovali za potvrdzujúce akty, alebo výlučne vykonávacie akty všeobecných pravidiel platných pre verejné výberové konania. S prihliadnutím na konštatovanie uvedené v bode 55 tohto rozsudku však tieto úvahy nemôžu, aj keď by boli postihnuté nesprávnym právnym posúdením, viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Tvrdenia namierené proti nim sú preto neúčinné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. októbra 2013, Kone a i./Komisia, C‑510/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:696, bod 69, ako aj citovanú judikatúru).

58      Za týchto podmienok treba štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

–       O prvej až tretej časti prvého odvolacieho dôvodu vychádzajúceho z nesprávneho výkladu právnej povahy všeobecných pravidiel pre verejné výberové konania

59      Prvá až tretia časť prvého odvolacieho dôvodu sa týkajú bodov 45 až 59 napadnutého rozsudku, ktoré sa dotýkajú právnej povahy všeobecných pravidiel pre verejné výberové konania. Zo samotného znenia bodu 59 napadnutého rozsudku však vyplýva, že úvahy zahrnuté v týchto bodoch uviedol Všeobecný súd iba na úvod, aby mohol následne rozhodnúť o prípustnosti žalôb, ktoré mu boli predložené.

60      Ako uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, v rozsahu, v akom sporné oznámenia o výberových konaniach vyvolávajú právne záväzné účinky, a mohli tak byť napadnuté bez ohľadu na právnu povahu pripísanú všeobecným pravidlám platným pre verejne výberové konania, nebolo pre posúdenie prípustnosti žalôb predložených Všeobecnému súdu nevyhnutné preskúmať právnu povahu uvedených všeobecných pravidiel.

61      Z toho vyplýva, že tvrdenia uvedené v prvej až tretej časti prvého odvolacieho dôvodu smerujú proti odôvodneniu, ktoré bolo v napadnutom rozsudku uvedené len pre doplnenie, a nemôžu ako také viesť k jeho zrušeniu. Musia tak byť zamietnuté ako neúčinné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. októbra 2013, Kone a i./Komisia, C‑510/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:696, bod 69, ako aj citovanú judikatúru).

62      Prvý odvolací dôvod preto treba sčasti zamietnuť ako nedôvodný a sčasti ako neúčinný.

 O druhom odvolacom dôvode vychádzajúcom z porušenia článku 1d služobného poriadku úradníkov a povinnosti uviesť odôvodnenie

 O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu vychádzajúcej z nesprávneho výkladu článku 1d služobného poriadku úradníkov

–       Argumentácia účastníkov konania

63      Komisia tvrdí, že v bode 91 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 1d služobného poriadku úradníkov a rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), keď rozhodol, že z uvedeného rozsudku vyplýva, že „obmedzenie výberu druhého jazyka pre uchádzačov výberového konania na obmedzený počet jazykov s tým, že ostatné úradné jazyky sú vylúčené, predstavovalo diskrimináciu na základe jazyka“. V tejto súvislosti sa Všeobecný súd podľa Komisie tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 92 napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že článok 1d služobného poriadku úradníkov „zakazuje“ diskrimináciu na základe jazyka, hoci toto ustanovenie môže odôvodňovať rozdielne zaobchádzania najmä na základe posúdenia služobného záujmu.

64      Talianska republika toto tvrdenie spochybňuje.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

65      V bode 91 napadnutého rozsudku Všeobecný súd najmä na základe služobného poriadku úradníkov konštatoval, ako vyplýva z rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), že „obmedzenie výberu druhého jazyka pre uchádzačov výberového konania na obmedzený počet jazykov s tým, že ostatné úradné jazyky sú vylúčené, predstavovalo diskrimináciu na základe jazyka“. V tejto súvislosti Všeobecný súd uviedol, že „týmto ustanovením sú niektorí potenciálni uchádzači, a to tí, ktorí majú uspokojivú znalosť aspoň jedného z uvedených jazykov, zvýhodnení, keďže sa môžu zúčastniť na výberovom konaní a byť prijatí ako úradníci alebo zamestnanci Únie, zatiaľ čo ostatní, ktorí nemajú túto znalosť, sú z neho vylúčení“. Všeobecný súd ďalej v bode 92 napadnutého rozsudku konštatoval, že tvrdenie, ktoré uviedla Komisia, že v prejednávanom prípade neexistuje diskriminácia založená na štátnej príslušnosti, musí byť zamietnuté ako neúčinné, keďže článok 1d služobného poriadku úradníkov zakazuje nielen diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj diskrimináciu na základe jazyka.

66      S prihliadnutím na tieto skutočnosti na jednej strane treba pripomenúť, ako uviedol Súdny dvor v bode 82 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), že podľa článku 1d ods. 1 služobného poriadku úradníkov „pri uplatňovaní tohto služobného poriadku je zakázaná akákoľvek diskriminácia okrem iného na základe… jazyka…“ a na druhej strane, že odsek 6 tohto článku stanovuje možnosť odchýliť sa za určitých podmienok od zákazu uvedeného v prvom odseku tohto článku.

67      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku zjavne nemal v úmysle vylúčiť možnosť za určitých podmienok odôvodniť obmedzenia používania úradných jazykov na základe článku 1d ods. 6 služobného poriadku úradníkov. Pred tým, než v uvedenom bode 91 Všeobecný súd konštatoval, že „skutočnosť, že si uchádzači výberového konania môžu vybrať druhý jazyk iba z obmedzeného počtu jazykov s tým, že ostatné úradné jazyky sú vylúčené, predstavuje diskrimináciu na základe jazyka“, pripomenul v bode 88 uvedeného rozsudku, že „článok 1d služobného poriadku [úradníkov] dovoľuje obmedziť“ používanie úradných jazykov predovšetkým v služobnom záujme.

68      Rovnako tak Všeobecný súd oprávnene dospel v bode 92 napadnutého rozsudku k záveru, že článok 1d služobného poriadku úradníkov zakazuje nielen diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale tiež akúkoľvek diskrimináciu na základe jazyka.

69      Za týchto podmienok sa musí prvá časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

 O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu vychádzajúcej z nesprávneho právneho posúdenia a nedostatku odôvodnenia pri posúdení odôvodnenia sporných oznámení o výberových konaniach Všeobecným súdom

–       Argumentácia účastníkov konania

70      Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že sporné oznámenia o výberových konaniach nie sú dostatočne odôvodnené, pričom v bodoch 98 až 104 napadnutého rozsudku nepreskúmal, či všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania obsahovali dostatočné dôvody umožňujúce odôvodniť obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk. Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd tiež porušil svoju povinnosť odôvodnenia, pretože nepreskúmal, či uvedené všeobecné pravidlá predstavujú iné právne akty, napríklad oznámenia, v ktorých by boli stanovené kritériá pre obmedzenie výberu jazyka ako druhého jazyka pre účasť na výberových konaniach, v zmysle bodu 91 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752).

71      Talianska republika spochybňuje tieto tvrdenia.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

72      V bode 103 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd domnieval, že normatívny rámec dotknutých výberových konaní bol stanovený v sporných oznámeniach o výberových konaniach, a nie vo všeobecných pravidlách platných pre verejné výberové konania a vo všeobecných pokynoch o používaní jazykov uvedených v prílohe všeobecných pravidiel, hoci uvedené oznámenia o výberových konaniach odkazovali na predpisy uvedené ako posledné. Všeobecný súd sa v tomto bode takisto domnieval, že tieto oznámenia o výberových konaniach stanovili samostatné pravidlá pre tieto výberové konania, a to aj pre jazykový režim použiteľný pre uvedené výberové konania. Všeobecný súd sa v bode 104 tohto rozsudku preto rozhodol preskúmať odôvodnenie, ktoré EPSO podal v sporných oznámeniach o výberových konaniach, aby obhájil obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk.

73      Je pravda, ako sa konštatovalo v bode 51 tohto rozsudku, že sporné oznámenia o výberových konaniach vyvolávajú právne záväzné účinky, a predstavujú tak normatívny rámec dotknutých výberových konaní. Preto ak všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania tvoria „neoddeliteľnú súčasť“ uvedených oznámení o výberových konaniach, mal Všeobecný súd posúdiť opodstatnenosť odôvodnenia podaného EPSO pre obhájenie dotknutých jazykových požiadaviek nielen s prihliadnutím na odôvodnenia zahrnuté v sporných oznámeniach o výberových konaniach, ale tiež s prihliadnutím na odôvodnenia obsiahnuté v uvedených všeobecných pravidlách.

74      Tvrdenie Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd posúdil iba obsah sporných oznámení o výberových konaniach, pritom nie je opodstatnené, pretože Všeobecný súd, ako vyplýva z bodov 115 až 117 napadnutého rozsudku, skúmal tiež odôvodnenie, ktoré bolo v tomto ohľade relevantné a bolo zahrnuté vo všeobecných pravidlách platných pre verejné výberové konania a vo všeobecných usmerneniach o používaní jazykov, ako „neoddeliteľnej súčasti“ sporných oznámení o výberových konaniach.

75      Pokiaľ ide okrem toho o tvrdenie Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd „porušil povinnosť odôvodnenia, pretože neskúmal, či všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania sú oznámenia alebo iné právne akty v zmysle bodu 91 rozsudku [z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752)]“, stačí konštatovať, že Všeobecný súd predovšetkým v bodoch 58 a 69 napadnutého rozsudku pripomenul, že „všeobecné ustanovenia… sa musia vykladať tak, že predstavujú… oznámenia v zmysle bodu 91 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752)“. Toto tvrdenie treba preto zamietnuť.

76      Z toho vyplýva, že druhú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť a druhý odvolací dôvod zamietnuť v celom jeho rozsahu.

 O treťom odvolacom dôvode týkajúcom sa obmedzenia výberu 2. jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk

 O prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu vychádzajúceho z nesprávneho právneho posúdenia a z porušenia povinnosti uviesť odôvodnenie pri výklade článku 28 písm. f) služobného poriadku úradníkov

–       Argumentácia účastníkov konania

77      Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 28 písm. f) služobného poriadku úradníkov, keď sa v bode 106 napadnutého rozsudku domnieval, že rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka nie je spôsobilé umožniť prijímanie úradníkov s čo najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti v zmysle článku 27 prvého odseku uvedeného služobného poriadku z toho dôvodu, že tieto charakteristiky podľa Všeobecného súdu zjavne nezávisia na jazykových znalostiach uchádzača. Komisia sa domnieva, že jazykové znalosti spadajú do schopností požadovaných v zmysle ustanovenia uvedeného ako posledné.

78      Talianska republika spochybňuje tieto tvrdenia.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

79      V bode 105 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol tvrdenie Komisie, podľa ktorého, ak inštitúcie Únie určujú jazykové potreby svojich útvarov, je zásada zákazu diskriminácie porušená iba v prípade svojvoľného alebo zjavne neprimeraného výberu vo vzťahu k cieľu, ktorým je „mať uchádzačov, ktorí sú schopní okamžite podávať pracovný výkon“ a „prijímať úradníkov s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti v zmysle článku 27 prvého odseku služobného poriadku [úradníkov]“. Všeobecný súd sa v bode 106 napadnutého rozsudku domnieval, že iba prvý z týchto cieľov bol schopný prípadne odôvodniť rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka, zatiaľ čo druhý k tomu nebol vhodný vzhľadom na to, že schopnosti uvedené v článku 27 prvom odseku služobného poriadku úradníkov nezáviseli na jazykových znalostiach uchádzača.

80      V tejto súvislosti treba na jednej strane konštatovať, že článok 27 prvý odsek služobného poriadku úradníkov, ktorý uvádza, že cieľom prijatia nových úradníkov je zabezpečiť si úradníkov „s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti“. Na druhej strane jeho článok 28 stanovuje podmienky pre ich vymenovanie, medzi ktoré patrí najmä podmienka byť štátnym príslušníkom členského štátu, požívať občianske práva, spĺňať prípadné povinnosti vojenskej služby, poskytnúť záruky bezúhonnosti, uspieť vo výberovom konaní, spĺňať potrebné fyzické schopnosti, ako aj mať požadované jazykové znalosti.

81      Vzhľadom na to, že Súdny dvor už v bode 94 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), rozhodol, že cieľ prijímať úradníkov „s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti“ v zmysle článku 27 prvého odseku služobného poriadku úradníkov možno lepšie splniť „vtedy, keď majú uchádzači právo absolvovať skúšky vo výberovom konaní vo svojom materinskom jazyku alebo v druhom jazyku, ktorý podľa nich lepšie ovládajú“, uznal pritom, že jazykové znalosti v zásade nezávisia na schopnostiach uvedených v tomto článku.

82      Hoci jazykové znalosti uchádzača môžu, či dokonca musia, byť posúdené pri výberovom konaní, aby orgány zabezpečili, že uvedený uchádzač má znalosti požadované v článku 28 písm. f) služobného poriadku úradníkov, toto posúdenie sleduje cieľ, ktorý je nezávislý na cieli pre určenie „najvyššej úrovne spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti“ v zmysle článku 27 prvého odseku služobného poriadku úradníkov. Z toho vyplýva, že jazykové znalosti požadované v článku 28 písm. f) služobného poriadku úradníkov nemôžu byť postavené na roveň so „schopnosťami“ v zmysle článku 27 prvého odseku tohto služobného poriadku.

83      Za týchto podmienok sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 106 napadnutého rozsudku rozhodol, že schopnosti spočívajúce v „najvyššej úrovni spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti“ sú „nezávislé na jazykových znalostiach“ uchádzača. Z toho tiež vyplýva, že Všeobecný súd neporušil povinnosť uviesť odôvodnenie, keď obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk, ako bolo zahrnuté v sporných oznámeniach o výberových konaniach, nepreskúmal vo vzťahu k cieľu prijímať úradníkov s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti v zmysle článku 27 prvého odseku služobného poriadku úradníkov.

84      V dôsledku toho treba zamietnuť prvú časť tretieho žalobného dôvodu.

 O druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu vychádzajúcej z nesprávneho vymedzenia rozsahu súdneho preskúmania a nesprávneho výkladu všeobecných usmernení o používaní jazykov

–       Argumentácia účastníkov konania

85      Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 107 až 117 napadnutého rozsudku preskúmal zákonnosť sporných oznámení o výberových konaniach, čím poprel posudzovaciu právomoc EPSO stanoviť kritéria jazykovej spôsobilosti požadovanej od uchádzačov. Zatiaľ čo v bode 90 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752) Súdny dvor podľa Komisie požadoval prijatie „jasných, objektívnych a predvídateľných“ kritérií, ktoré môžu objektívne odôvodniť obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk, Všeobecný súd podľa jej názoru nesprávne požadoval, aby EPSO poskytol podrobné odôvodnenie doplnené o „konkrétne dôvody“ pre obmedzenie tohto výberu. V každom prípade také kritériá boli podľa názoru Komisie v podrobnom odôvodnení uvedenom vo všeobecných usmerneniach o používaní jazykov a v sporných oznámeniach o výberových konaniach obsiahnuté.

86      Talianska republika spochybňuje tieto tvrdenia.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

87      Všeobecný súd v bodoch 107 až 109 napadnutého rozsudku uviedol, že bez ohľadu na širokú posudzovaciu právomoc, ktorou disponujú inštitúcie Únie, „pokiaľ ide o vytvorenie pracovného miesta úradníka alebo iného zamestnanca, o výber úradníka alebo iného zamestnanca na účely obsadenia vytvoreného pracovného miesta a o povahu ich pracovného vzťahu so zamestnancom“, uvedené inštitúcie musia zabezpečiť dodržanie príslušných ustanovení, vrátane článku 1d služobného poriadku úradníkov. Všeobecný súd tiež uviedol, že je na súde Únie, aby podľa okolností overil, či sú prípadné požiadavky na špecifické jazykové znalosti uchádzačov výberového konania objektívne odôvodnené a primerané skutočným potrebám služby.

88      V tomto ohľade treba na prvom mieste pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musia inštitúcie Únie disponovať širokou posudzovacou právomocou pri organizácii ich vnútornej štruktúry, a predovšetkým pri určovaní kritérií spôsobilosti vyžadovaných pre miesta, ktoré majú byť obsadené, a v závislosti na týchto kritériách a v záujme služby pre stanovenie podmienok a spôsobu organizácie výberového konania (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. októbra 1975, Deboeck/Komisia, 90/74, EU:C:1975:128, bod 29; z 9. februára 1984, Fabius/Komisia, 39/83, EU:C:1984:52, bod 7, a z 9. októbra 2008, Chetcuti/Komisia, C‑16/07 P, EU:C:2008:549, bod 76). Na organizovanie svojich služieb užitočným a rozumným spôsobom treba, aby inštitúcie, rovnako ako EPSO, ak vykonáva právomoci, ktoré mu boli zverené uvedenými inštitúciami, mohli určiť v súlade s ich potrebami schopnosti, ktoré treba vyžadovať od uchádzačov zúčastňujúcich sa na výberových konaniach.

89      Ako však bolo pripomenuté v bode 66 tohto rozsudku, inštitúcie musia pri uplatňovaní služobného poriadku úradníkov zabezpečiť dodržanie jeho článku 1d, ktorý zakazuje diskrimináciu na základe jazyka. Hoci je pravda, že odsek 6 uvedeného článku stanovuje, že obmedzenia tohto zákazu sú možné, je to tak za podmienky, že tieto obmedzenia sú „odôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi“ a zamerané na „legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky“.

90      Široká posudzovacia právomoc, ktorou disponujú inštitúcie Únie pri organizácii svojich služieb, rovnako ako EPSO za podmienok uvedených v bode 88 tohto rozsudku, je tak imperatívne obmedzená článkom 1d služobného poriadku úradníkov, takže rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka, ktoré vedie k obmedzeniu jazykového režimu výberového konania na obmedzený počet úradných jazykov, je prípustné iba vtedy, ak je takéto obmedzenie objektívne odôvodnené a primerané skutočným potrebám služby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia, C‑566/10 P, EU:C:2012:752, bod 88). Za týchto podmienok sa Všeobecný súd v bode 107 napadnutého rozsudku správne domnieval, že EPSO sa nemôže na základe svojej posudzovacej právomoci zbaviť povinnosti dodržovať predovšetkým článok 1d služobného poriadku úradníkov.

91      Pokiaľ ide v druhom rade o súdne preskúmanie, ktoré bol Všeobecný súd vyzvaný vykonať s ohľadom na takéto rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka, k akému viedlo obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na obmedzený počet úradných jazykov Únie, treba pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode, že také obmedzenie môže byť v zásade odôvodnené služobným záujmom, ak je taký záujem objektívne odôvodnený a požadovaná úroveň jazykových znalostí je primeraná skutočným potrebám služby. Z tejto judikatúry okrem toho vyplýva, že pravidlá obmedzujúce výber druhého jazyka výberového konania musia byť založené na „jasných, objektívnych a predvídateľných“ kritériách (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia, C‑566/10 P, EU:C:2012:752, body 88 a 90).

92      Vzhľadom na to, že zákonnosť obmedzenia výberu druhého jazyka výberového konania tak závisí podľa článku 1d služobného poriadku úradníkov na tom, či je toto obmedzenie odôvodnené a primerané, a že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť táto odôvodnená a primeraná povaha založená na jasných, objektívnych a predvídateľných kritériách, Všeobecný súd v bodoch 108 a 109 napadnutého rozsudku právom rozhodol, že súdy Únie sú oprávnené skúmať, či je obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania objektívne odôvodnené a primerané skutočným potrebám služby.

93      Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého mal Všeobecný súd predovšetkým v bode 113 napadnutého rozsudku k úplnosti odôvodnenia sporných oznámení o výberových konaniach týkajúcich sa obmedzenia výberu druhého jazyka výberového konania nesprávne vyžadovať „konkrétne dôvody“, treba uviesť, že je na inštitúcii, ktorá zaviedla rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka, aby preukázala, že toto obmedzenie skutočne sleduje skutočné potreby služieb, ktoré budú prijatí uchádzači vykonávať. Okrem toho akákoľvek podmienka týkajúca sa špecifických jazykových znalostí musí byť primeraná tomuto záujmu a musí byť založená na jasných, objektívnych a predvídateľných kritériách, ktorá uchádzačom umožní pochopiť dôvod, prečo musí túto podmienku splniť, a súdom Únie umožní preskúmať jej legalitu (pozri rozsudok z dnešného dňa, Španielsko/Parlament, C‑377/16, bod 69).

94      Na preskúmaniu toho, či sú pravidlá upravujúce dotknuté výberové konania v súlade s článkom 1d služobného poriadku úradníkov, preto Všeobecnému súdu prináležalo vykonať konkrétne preskúmanie uvedených pravidiel a konkrétnych okolností veci. Iba prostredníctvom takého preskúmania je totiž možné určiť, aké jazykové znalosti môžu objektívne požadovať inštitúcie v služobnom záujme vo vzťahu ku konkrétnym úlohám, a teda či bolo obmedzenie výberu jazykov, ktoré bolo možné použiť pre účasť v týchto výberových konaniach, objektívne odôvodnené a primerané skutočným potrebám služby.

95      Za týchto podmienok Všeobecný súd predovšetkým v bode 113 napadnutého rozsudku právom preskúmal, či sporné oznámenia o výberových konaniach, všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania alebo dôkazy poskytnuté Komisiou obsahovali „konkrétne dôvody“ umožňujúce objektívne preukázať služobný záujem, ktorý by mohol v prejednávanom prípade odôvodniť obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania.

96      V treťom rade v rozsahu, v akom Komisia tvrdí, že podrobné odôvodnenie zahrnuté vo všeobecných usmerneniach o používaní jazykov a v sporných oznámeniach o výberových konaniach v každom prípade „zjavne“ obsahovalo jasné, objektívne a predvídateľné kritériá odôvodňujúce obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na angličtinu, francúzštinu a nemčinu, treba zdôrazniť, že také tvrdenie nie je podložené, takže nemôže obstáť.

97      Pokiaľ mala týmto tvrdením Komisia v úmysle spochybniť posúdenie, ktoré v bodoch 110 až 117 napadnutého rozsudku vykonal Všeobecný súd, čo sa týka obsahu všeobecných pravidiel platných pre verejné výberové konania, vrátane všeobecných usmernení o používaní jazykov sporných oznámení o výberových konaniach a písomností Komisie predložených Všeobecnému súdu, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z článku 256 ZFEÚ a z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie je obmedzené na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený konštatovať a posúdiť relevantné skutočnosti. Posúdenie tohto skutkového stavu teda nezakladá, s výnimkou ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok z 8. novembra 2016, BSH/EUIPO, C‑43/15 P, EU:C:2016:837, bod 50). Komisia pritom takéto skreslenie neuplatnila.

98      Vzhľadom na vyššie uvedené treba druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

 O tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu vychádzajúcej z nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa Všeobecný súd dopustil pri súdnom preskúmaní

–       Argumentácia účastníkov konania

99      Komisia tvrdí, že Všeobecný súd prekročil medze svojho súdneho preskúmania a že v bodoch 120 až 144, a predovšetkým v bodoch 129 až 131, 139, 140, 142 a 146 napadnutého rozsudku nahradil posúdenie administratívy svojim vlastným posúdením. Všeobecný súd sa mal podľa názoru Komisie obmedziť na preukázanie svojvoľného alebo zjavne neprimeraného posúdenia EPSO, pokiaľ ide o obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk, pretože definícia personálnej politiky a kritérií spôsobilosti uchádzačov výberového konania obsahuje komplexné posúdenia, ktoré nemôžu byť predmetom súdneho preskúmania, ktoré je obmedzené na nájdenie prípadného zjavne nesprávneho posúdenia.

100    Talianska republika spochybňuje tieto tvrdenia.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

101    V bodoch 118 až 146 napadnutého rozsudku Všeobecný súd postupne odmietol tvrdenia Komisie, ktorými v prvom rade tvrdila, že tri jazyky, na ktoré sa obmedzil výber druhého jazyka výberového konania v sporných oznámeniach o výberových konaniach, predstavovali hlavné jazyky konaní inštitúcií Únie, v druhom rade, že takmer všetky preklady Komisie sa vykonajú v týchto troch jazykoch, v treťom rade, že tieto jazyky sú jazykmi, ktorými hovoria úradníci a zamestnanci Komisie najviac, a v štvrtom rade, že tieto jazyky sú jazykmi, ktoré sa v členských štátoch Únie najviac vyučujú a ktorými sa v nich ako cudzími jazykmi najviac hovorí.

102    V rozsahu, v akom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd neprávom nahradil posúdenie EPSO svojím vlastným posúdením, treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bodoch 89 a 90 tohto rozsudku, že pokiaľ EPSO stanoví jazykové požiadavky výberového konania, jeho posudzovacia právomoc, podobne ako v prípade inštitúcií, ktoré mu zverujú svoje úlohy, je obmedzená požiadavkami stanovenými v článku 1d služobného poriadku úradníkov, podľa ktorých akékoľvek rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka musí byť objektívne odôvodnené a primerané skutočným potrebám služby.

103    Je pravda, že zo zásad pripomenutých v bode 88 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd nemôže nahradiť posúdenie EPSO svojím vlastným posúdením, pokiaľ ide o vymedzenie personálnej politiky a kritérií spôsobilosti, ktorú je vhodné požadovať vo výberovom konaní od uchádzačov v záujme služby. Ako bolo uvedené v bodoch 91 až 94 tohto rozsudku, nič to však nemení na tom, že je na Všeobecnom súde, aby uskutočnil preskúmanie právneho aj skutkového stavu týkajúceho sa výberu uskutočneného EPSO v tejto oblasti s cieľom zabezpečiť, že akékoľvek rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka s uchádzačmi výberového konania je v súlade s článkom 1d služobného poriadku úradníkov objektívne odôvodnené a primerané skutočným potrebám služby a že tento výber je založený na jasných, objektívnych a predvídateľných kritériách.

104    Ako totiž Súdny dvor rozhodol aj v prípadoch vyžadujúcich komplexné posúdenie, súd Únie v rámci preskúmania zákonnosti musí preveriť nielen vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. februára 2005, Komisia/Tetra Laval, C‑12/03 P, EU:C:2005:87, bod 39; z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 54, ako aj zo 6. novembra 2012, Otis a i., C‑199/11, EU:C:2012:684, bod 59).

105    Na preskúmanie toho, či Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nahradil posúdenie úradu EPSO svojím vlastným posúdením a prekročil tak medze svojho súdneho preskúmania, treba po prvé skúmať body 120 až 126, 132 až 138 a 141 až 144 napadnutého rozsudku, ktoré obsahujú odôvodnenia uvedené Všeobecným súdom ako primárne.

106    Odôvodnením uvedeným v bodoch 120 až 122 napadnutého rozsudku Všeobecný súd najprv zamietol tvrdenie Komisie, že angličtina, francúzština a nemčina sú hlavnými jazykmi jednania inštitúcií Únie, a to z dôvodu, že sa jednalo o „neurčité a všeobecné“ tvrdenie. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti predovšetkým domnieval, že toto tvrdenie nie je podložené jazykovým režimom Súdneho dvora Európskej únie ani jazykovým režimom Európskeho parlamentu. V podstate dodal, že aj za predpokladu, že by uvedené tvrdenie bolo správne, nemožno bez ďalšieho spresnenia predpokladať, že novoprijatý úradník, ktorý neovláda žiadny z jazykov konania, nebude schopný ihneď podávať pracovný výkon. Všeobecný súd ďalej v bodoch 123 až 126 uvedeného rozsudku odmietol relevantnosť štatistických údajov predložených Komisiou, ktoré sa týkali dokumentov prekladaných generálnym riaditeľstvom Komisie pre preklady, pričom vychádzal predovšetkým z toho, že tieto štatistické údaje neumožňujú podporiť záver, podľa ktorého sú tieto tri jazyky najbežnejšie používanými jazykmi vo všetkých inštitúciách. Takisto v bodoch 132 až 136 uvedeného rozsudku Všeobecný súd odmietol závery, ktoré Komisia vyvodila z tabuľky, ktorú vypracovala a v ktorej zaznamenala jazyky, ktoré jej úradníci a ostatní zamestnanci väčšinou uvádzajú ako hlavné jazyky. Všeobecný súd vychádzal z toho, že táto tabuľka sa vzťahovala iba na pracovníkov Komisie a že táto informácia o hlavnom jazyku úradníkov a ostatných zamestnancov tejto inštitúcie neumožňuje v žiadnom prípade preukázať podiel jazykov, ktorými títo pracovníci hovoria, pretože uvedení pracovníci musia uspokojivo ovládať aspoň jeden ďalší jazyk, ako to vyžaduje článok 28 písm. f) služobného poriadku úradníkov. Napokon Všeobecný súd v bodoch 141 až 144 napadnutého rozsudku odmietol štatistické údaje predložené Komisiou, podľa ktorých sú angličtina, francúzština a nemčina jazyky, ktoré sa v členských štátoch Únie najviac vyučujú ako cudzie jazyky a ktorými sa v nich ako cudzími jazykmi najviac hovorí, z dôvodu, že nemožno predpokladať, že tieto štatistické údaje odrážajú jazykové znalosti úradníkov Únie, a v každom prípade ich odmietol preto, že by táto okolnosť mohla byť relevantná v prípade, ak by Komisia preukázala, že dotknuté obmedzenie zodpovedá služobnému záujmu, k čomu v tejto veci nedošlo.

107    Treba konštatovať, že v týchto bodoch Všeobecný súd kritizoval skutočnosť, že skutkové údaje, ktoré predložila Komisia na podporu svojich tvrdení, neumožnili podporiť závery, ktoré z nich boli vyvodené. Za týchto podmienok sa Všeobecný súd obmedzil na posúdenie relevantnosti a súdržnosti odôvodnenia a dôkazov predložených touto inštitúciou. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že za týchto okolností nahradil posúdenie EPSO svojím vlastným posúdením.

108    Okrem toho v rozsahu, v akom Komisia v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa neobmedzil na preskúmanie zjavne nesprávneho posúdenia EPSO, treba dodať, že s prihliadnutím na body 89, 90 a 102 tohto rozsudku nič neodôvodňuje také obmedzenie preskúmania opodstatnenosti odôvodnení, ktoré EPSO podal na účely obhájenia obmedzenia výberu druhého jazyka výberového konania.

109    Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenia Komisie, podľa ktorých treba rozhodnúť, že Všeobecný súd v bodoch 127 až 131, ako aj 139 a 140 napadnutého rozsudku prekročil medze súdneho preskúmania, keď vychádzal z toho, že obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na anglický, francúzsky a nemecký jazyk nemôže byť v žiadnom prípade odôvodnené tým, že údaje poskytnuté Komisiou poukazujú predovšetkým na výrazný rozdiel medzi používaním anglického jazyka a francúzskeho jazyka, a osobitne nemeckého jazyka, uvedené tvrdenia sú namierené proti bodom napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú odôvodnenia uvedeného iba pre doplnenie.

110    Za týchto podmienok, aj za predpokladu, že by Všeobecný súd prekročil medze svojho súdneho preskúmania pri posúdení vykonanom v uvedených bodoch, nemôže taká okolnosť v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 57 a 61 tohto rozsudku v žiadnom prípade viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Tvrdenia uvedené v bode 109 tohto rozsudku sú preto neúčinné.

111    Tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť sčasti ako nedôvodnú a sčasti ako neúčinnú.

112    Vzhľadom na vyššie uvedené sa musí tretí odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne nedôvodný a čiastočne neúčinný.

 O štvrtom odvolacom dôvode týkajúcom sa obmedzenia výberu jazyka komunikácie medzi uchádzačom a EPSO na anglický, francúzsky a nemecký jazyk

 Argumentácia účastníkov konania

113    Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 183 až 185 napadnutého rozsudku vychádzal z extenzívneho výkladu bodov 68 a 69 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), aby určil, že nariadenie č. 1/58 sa použije v celom rozsahu na komunikáciu medzi uchádzačmi výberových konaní a EPSO. Podľa Komisie sa uvedené body tohto rozsudku týkajú iba povinnosti uverejniť oznámenia o výberových konaniach vo všetkých úradných jazykoch Únie. Hoci Súdny dvor konštatoval, že uchádzači nie sú vo výberovom konaní „úplne vylúčení“ z pôsobnosti nariadenia č. 1/58, vychádzal však podľa Komisie z toho, že sa na nich naďalej vzťahuje služobný poriadok úradníkov. Všeobecný súd tak mal podľa názoru Komisie pripustiť, že článok 1d služobného poriadku úradníkov prípadne umožňuje obmedziť jazyky, ktoré sa môžu používať na komunikáciu v rámci výberového konania.

114    Talianska republika spochybňuje tieto tvrdenia.

 Posúdenie Súdnym dvorom

115    Po tom, čo Všeobecný súd v bode 183 napadnutého rozsudku pripomenul, že už skôr rozhodol, že nariadenie č. 1/58 sa nepoužije na vzťahy inštitúcií Únie s ich úradníkmi a ostatnými zamestnancami, za ktoré treba považovať aj uchádzačov o také pracovné miesta, Všeobecný súd pokračoval vo svojich úvahách takto:

„184      V nadväznosti na rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752) však už tieto úvahy nemožno považovať za platné. Súdny dvor totiž rozhodol, že keďže sa neprijali osobitné právne predpisy vzťahujúce sa na úradníkov a zamestnancov a keďže dotknuté inštitúcie neprijali v tejto súvislosti ustanovenia rokovacích poriadkov, zo žiadneho právneho aktu nemožno vyvodiť, že by vzťahy medzi týmito inštitúciami a ich úradníkmi a zamestnancami boli úplne vylúčené z pôsobnosti nariadenia č. 1[/58]. Podľa Súdneho dvora to a fortiori platí v prípade vzťahov medzi inštitúciami a uchádzačmi externého výberového konania, ktorí v zásade nie sú ani úradníkmi, ani zamestnancami (rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia, C‑566/10 P, EU:C:2012:752, body 68 a 69).

185      V tomto ohľade treba zamietnuť tvrdenie Komisie… týkajúce sa irelevantnosti tejto časti rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752) v súvislosti so zákonnosťou obmedzenia jazykov pri komunikácii medzi uchádzačmi a EPSO. Súdny dvor totiž v tejto časti svojho rozsudku skúmal uplatniteľnosť nariadenia č. 1[/58] na uchádzačov výberového konania a dospel k záveru o jeho uplatniteľnosti. Tento záver je relevantný aj vo vzťahu k otázke položenej v rámci šiesteho žalobného dôvodu uplatneného Talianskou republikou [týkajúceho sa zákonnosti obmedzenia jazykov, ktoré možno používať pri komunikácii medzi uchádzačmi a EPSO].“

116    Po tom, čo Všeobecný súd rozhodol, že nariadenie č. 1/58 upravuje komunikáciu medzi uchádzačmi a EPSO, vychádzal v bode 188 napadnutého rozsudku z toho, že sporné oznámenia o výberových konaniach porušili uvedené nariadenie, pretože stanovili, že uchádzači sú povinní komunikovať s EPSO v jazyku, ktorý si sami vybrali spomedzi anglického, francúzskeho a nemeckého jazyka.

117    Treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že tento odvolací dôvod vychádza z nesprávneho výkladu rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), ktorý podal Všeobecný súd, úvahy Súdneho dvora v uvedenom rozsudku sú rozdelené na dve časti. Na jednej strane sa body 62 až 78 uvedeného rozsudku týkajú posúdenia dôvodov Talianskej republiky týkajúcich sa nezverejnenia dotknutých oznámení o výberových konaniach v Úradnom vestníku Európskej únie vo všetkých úradných jazykoch Únie. Na druhej strane sa v bodoch 79 až 98 tohto rozsudku Súdny dvor vyjadril k dôvodom vychádzajúcim zo skutočnosti, že tieto oznámenia o výberových konaniach uložili povinnosť zvoliť si jazyk anglický, francúzsky alebo nemecký ako druhý jazyk výberového konania, ako jazyk pre komunikáciu medzi uchádzačmi a EPSO a ako jazyk, ktorý musí byť použitý pre skúšky výberových konaní.

118    Je pravda, že Súdny dvor v bodoch 68 a 69 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752) vychádzal z toho, že v situácii, keď neexistujú zvláštne právne ustanovenia vzťahujúce sa na úradníkov a ostatných zamestnancov vo vnútorných predpisoch inštitúcií, ktorých sa týkajú dotknuté oznámenia o výberových konaniach, zo žiadneho právneho aktu nevyplýva, že vzťahy medzi týmito inštitúciami a ich úradníkmi a ostatnými zamestnancami sú v celom rozsahu vylúčené z rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 1/58. Súdny dvor z toho vyvodil, že tento záver sa o to viac uplatní na vzťahy medzi inštitúciami a uchádzačmi externého výberového konania.

119    Treba však zdôrazniť, ako vyplýva z bodov 62 až 78 uvedeného rozsudku, že toto spresnenie týkajúce sa pôsobnosti nariadenia č. 1/58, pokiaľ ide o vzťahy medzi inštitúciami a uchádzačmi výberového konania, uviedol Súdny dvor nie vo vzťahu k jazyku pre komunikáciu medzi EPSO a uchádzačmi, ale vo vzťahu k jazykom uverejnenia oznámenia o výberovom konaní. Súdny dvor tak predovšetkým s prihliadnutím na bod 71 tohto rozsudku rozhodol, že podľa článku 1 ods. 2 prílohy III k služobnému poriadku úradníkov v spojení s článkom 5 nariadenia č. 1/58 mali byť oznámenia o výberových konaniach napadnuté v tejto veci uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie v plnom znení vo všetkých úradných jazykoch Únie.

120    Naproti tomu v časti jeho odôvodnenia týkajúcej sa posúdenia zákonnosti obmedzenia výberu druhého jazyka výberového konania na angličtinu, francúzštinu a nemčinu, a najmä podmienky, podľa ktorej iba tieto tri jazyky sú jazykmi pre komunikáciu, ktoré pripustili dotknuté oznámenia o výberových konaniach, Súdny dvor v bode 88 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), rozhodol, že podľa článku 1d ods. 6 služobného poriadku úradníkov môže byť v rámci postupov výberu zamestnancov Únie povolené rozdielne zaobchádzanie týkajúce sa jazykového režimu výberových konaní, pokiaľ je objektívne a rozumne odôvodnené legitímnym cieľom všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky. Z tohto bodu tak vyplýva, že pri konaniach pre výber zamestnancov Únie nemôžu orgány ukladať povinnosti, ktoré idú nad rámec požiadaviek stanovených v článku 1d služobného poriadku úradníkov.

121    Za týchto okolností, ako uviedol generálny advokát v bode 124 svojich návrhov, vzhľadom na to, že sa Súdny dvor vyjadril k otázke jazykov stanovených pre komunikáciu medzi uchádzačmi a EPSO iba v bodoch 79 až 98 rozsudku z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752), nemohol Všeobecný súd platne vyvodiť z bodov 68 a 69 uvedeného rozsudku, v bodoch 184 a 185 napadnutého rozsudku, že Súdny dvor rozhodol, že jazyky, ktoré možno použiť pre túto komunikáciu, boli stanovené na základe článku 2 nariadenia č. 1/58.

122    Úvahy Všeobecného súdu v bodoch 184 až 188 napadnutého rozsudku, podľa ktorých per analogiam nariadenie č. 1/58 upravuje, podobne ako to vyložil Súdny dvor v kontexte uverejnenia oznámení o výberových konaniach, všetky obmedzenia úradných jazykov stanovené pre komunikáciu medzi EPSO a uchádzačmi, sú preto nesprávne.

123    Treba však uviesť, že v bodoch 204 až 211 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate dodal, že odôvodnenie predložené na obhajobu výberu jazykov pre komunikáciu v žiadnom prípade nemohlo odôvodniť obmedzenie výberu jazykov pre komunikáciu s EPSO v zmysle článku 1d ods. 1 a 6 služobného poriadku úradníkov.

124    V tejto súvislosti, hoci nie je vylúčené, že služobný záujem môže odôvodniť obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania na obmedzený počet úradných jazykov, ich znalosť je v rámci Únie najrozšírenejšia (pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2003, Kik/ÚHVT, C‑361/01 P, EU:C:2003:434, bod 94), a to aj v rámci takých všeobecných výberových konaní, ako sú konania uvedené v „Oznámení o všeobecnom výberovom konaní – EPSO/AD/276/14 – Administrátori (AD 5)“, s prihliadnutím na požiadavky pripomenuté v bode 92 a 93 tohto rozsudku však musí byť také obmedzenie založené na skutočnostiach, ktoré sú objektívne overiteľné ako uchádzačmi, tak súdmi Únie, aby mohli odôvodniť požadované jazykové znalosti, ktoré musia byť primerané skutočným potrebám služby.

125    Vzhľadom na to, že oznámenia o výberových konaniach nestanovujú také skutočnosti umožňujúce konštatovať, že existujú dôvody odôvodňujúce obmedzenie výberu jazyka pre komunikáciu medzi uchádzačmi a EPSO na jeden z troch jazykov zvolený ako druhý jazyk výberového konania, boli tieto oznámenia prijaté v rozpore s článkom 1d ods. 1 a 6 služobného poriadku úradníkov. Všeobecný súd mal preto v každom prípade vyhovieť žalobe Talianskej republiky v rozsahu, v akom sa vzťahovala na toto obmedzenie.

126    Za týchto podmienok nemôže nesprávne právne posúdenie, ktoré je vyložené v bode 122 tohto rozsudku a ktorým je postihnutý napadnutý rozsudok, viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

127    Štvrtý odvolací dôvod treba preto zamietnuť a s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť odvolanie.

 O trovách

128    Článok 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

129    Keďže Talianska republika navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

130    Článok 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. V súlade s týmto ustanovením treba rozhodnúť, že Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Talianskej republiky.

3.      Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

Podpisy


* Jazyk konania: taliančina.