NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 11. apríla 2019 (1)

Vec C324/17

Trestné konanie

proti

Ivanovi Gavanozovovi

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2014/41/EÚ – Súdom vydaný európsky vyšetrovací príkaz – Postupy a záruky vo vydávajúcom členskom štáte – Hmotnoprávne dôvody na vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu – Neexistencia opravných prostriedkov vo vydávajúcom členskom štáte – Procesná autonómia – Zásada ekvivalencie a efektivity – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47 – Článok 14 smernice 2014/41 – Pojem ‚dotknutá osoba‘ – Osoba, voči ktorej bola vznesená obžaloba, a opatrenia na zabezpečenie dôkazov uplatnené voči tretej osobe“






I.      Úvod

1.        Otvorenie hraníc v rámci Európskej únie malo nevyhnutne za následok uľahčenie cezhraničného rozmeru trestnej činnosti či dokonca vytvorenie nových možností pre trestnú činnosť. Taký fenomén si vyžaduje, aby právny rámec, v ktorom sa uskutočňuje vyšetrovanie, a najmä vyšetrovacie právomoci súdnych orgánov členských štátov mohli prekračovať hranice jednotlivých štátov.

2.        Členské štáty sa teda usilovali zaviesť súdnu spoluprácu najmä v oblasti zabezpečovania dôkazov.(2)

3.        Rastúce zapojenie súdnych orgánov do postupov vzájomnej pomoci medzi orgánmi členských štátov síce umožnila zvýšenie účinnosti spolupráce v oblasti zabezpečovania dôkazov, ako však zdôraznil normotvorca Únie, európsky právny rámec sa najmä v dôsledku nahromadenia špecifických nástrojov stal príliš rozdrobeným a zároveň príliš zložitým.(3) Smernica 2014/41 má nahradiť nástroje spolupráce v oblasti dokazovania a jej cieľom je jednak zjednodušiť právny rámec v oblasti zabezpečovania dôkazov pri vyšetrovaní a jednak zvýšiť účinnosť vyšetrovania.

4.        Smernica 2014/41 má všeobecnú pôsobnosť, ktorá je zvlášť široká vzhľadom na predpisy, ktoré má nahradiť. Z článku 1 ods. 1 prvého pododseku tejto smernice tak vyplýva, že európsky vyšetrovací príkaz je súdne rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil súdny orgán členského štátu (ďalej len „vydávajúci štát“) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte (ďalej len „vykonávajúci štát“) s cieľom získať dôkazy v súlade s uvedenou smernicou.

5.        Navyše orgány členských štátov sú v zásade povinné vykonávať európske vyšetrovacie príkazy na základe zásady vzájomného uznávania v súlade s rámcom stanoveným smernicou 2014/41.(4)

6.        Keďže vyšetrovacie opatrenia nariadené príslušnými orgánmi na účely zabezpečenia dôkazov v trestných veciach sa môžu ukázať ako obzvlášť rušivé v tom zmysle, že môžu zasahovať do práva na rešpektovanie súkromného života osôb, ktorých sa týkajú, právne predpisy Únie musia nevyhnutne zabezpečiť rovnováhu medzi účinnosťou a rýchlosťou vyšetrovacích postupov na jednej strane a ochranou práv osôb, ktorých sa tieto vyšetrovacie opatrenia týkajú, na druhej strane.

7.        V prejednávanej veci má Súdny dvor po prvý raz poskytnúť výklad smernice 2014/41, no predovšetkým má možnosť zaujať stanovisko k tejto citlivej, no zásadnej rovnováhe.

8.        Prejudiciálne otázky sa tak v podstate týkajú článku 14 tejto smernice a opravných prostriedkov, ktorými je možné napadnúť hmotnoprávne dôvody vyšetrovacích opatrení uvedených v súdnom rozhodnutí, ktorým bol vydaný európsky vyšetrovací príkaz.

9.        V týchto návrhoch vysvetlím po prvé dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 14 smernice 2014/41 bráni právnej úprave členského štátu, ktorá neumožňuje svedkovi dotknutému vyšetrovacími opatreniami, akými sú prehliadka, zaistenie veci a výsluch, podať opravný prostriedok zameraný na napadnutie hmotnoprávnych dôvodov, na ktorých sú tieto vyšetrovacie opatrenia založené, alebo na získanie náhrady škody. Za týchto okolností sa ďalej domnievam, že toto ustanovenie z hľadiska základných práv bráni tomu, aby vnútroštátny orgán vydal európsky vyšetrovací príkaz.

10.      Po druhé si myslím, že pokiaľ vnútroštátne právo nestanovuje nijaké opravné prostriedky v rámci podobných vnútroštátnych konaní, jednotlivec sa nemôže pred vnútroštátnym súdom odvolávať na článok 14 smernice 2014/41 s cieľom napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu.

11.      Po tretie sa domnievam, že pojem „dotknutá osoba“ v zmysle smernice 2014/41 zahŕňa na jednej strane svedka, ktorého sa týkajú vyšetrovacie opatrenia požadované v európskom vyšetrovacom príkaze, pokiaľ by bolo predmetom prehliadky a zaistenia veci jeho bydlisko a tento svedok by bol vypočúvaný, a na druhej strane osobu, proti ktorej bola vznesená obžaloba, pokiaľ opatrenie na získanie dôkazov nariadené v konaní, ktoré sa jej týka, smeruje voči tretej osobe.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

1.      Charta základných práv Európskej únie

12.      Článok 47 prvý odsek Charty základných práv Európskej únie(5) znie takto:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.“

13.      Podľa článku 48 ods. 2 Charty „každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu“.

14.      Článok 52 ods. 3 Charty stanovuje:

„V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v… dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd,[(6)] zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.“

2.      Smernica 2014/41

15.      Odôvodnenia 2, 11, 12, 18, 19, 22 a 39 smernice 2014/41 stanovujú:

„(2)      Podľa článku 82 ods. 1 [ZFEÚ] má byť justičná spolupráca v trestných veciach v Únii založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí, ktorá sa od zasadnutia Európskej rady v Tampere 15. a 16. októbra 1999 všeobecne označuje ako základný kameň justičnej spolupráce v trestných veciach v rámci Únie.

(11)      EVP by sa mal zvoliť vtedy, keď možno vykonanie vyšetrovacieho opatrenia považovať za primerané, vhodné a uplatniteľné v danom prípade. Vydávajúci orgán by mal preto zistiť, či je požadovaný dôkaz potrebný a primeraný na účely konania, či je zvolené vyšetrovacie opatrenie potrebné a primerané na zabezpečenie predmetného dôkazu a či by sa mal vydať EVP, aby sa na zabezpečení tohto dôkazu zúčastnil ďalší členský štát…

(12)      Vydávajúci orgán by pri vydaní EVP mal venovať osobitnú pozornosť tomu, aby sa v plnej miere zabezpečilo dodržanie práv zakotvených v článku 48 [Charty]. Prezumpcia neviny a právo na obhajobu v trestnom konaní sú základom základných práv uznaných v [C]harte v oblasti trestnoprávnej spravodlivosti. Každé obmedzenie takýchto práv vyšetrovacím opatrením nariadeným v súlade s touto smernicou by malo spĺňať v plnom rozsahu požiadavky stanovené v článku 52 [C]harty, pokiaľ ide o nevyhnutnosť, primeranosť a ciele, ktoré by malo sledovať, najmä ochranu práv a slobôd iných.

(18)      Tak ako v prípade iných nástrojov vzájomného uznávania, ani touto smernicou nie je dotknutá povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 [ZEÚ] a v [C]harte. V záujme objasnenia tejto otázky sa do textu vložilo osobitné ustanovenie.

(19)      Základom vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Únii je vzájomná dôvera a domnienka, že ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie, a konkrétne základné práva. Táto domnienka je však vyvrátiteľná. Preto ak existujú podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by viedlo k porušeniu základných práv a že vykonávajúci štát by si nesplnil svoje povinnosti týkajúce sa ochrany základných práv uznaných v [C]harte, výkon EVP by sa mal odmietnuť.

(22)      Dostupné opravné prostriedky proti EVP by mali byť prinajmenšom rovnocenné s opravnými prostriedkami, ktoré sú proti dotknutému vyšetrovaciemu opatreniu dostupné vo vnútroštátnom prípade. Členské štáty by v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi poriadkami mali zabezpečiť uplatniteľnosť takýchto opravných prostriedkov, a to tiež prostredníctvom včasného informovania každej zainteresovanej strany o možnostiach a spôsoboch uplatnenia týchto opravných prostriedkov. Ak námietky proti EVP predložila zainteresovaná strana vo vykonávajúcom štáte v súvislosti s vecnými dôvodmi vydania EVP, odporúča sa, aby sa informácie o týchto námietkach zaslali vydávajúcemu orgánu a aby o tom bola zainteresovaná strana náležitým spôsobom informovaná.

(39)      Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 [ZEÚ] a v [C]harte, najmä v jej kapitole VI, v medzinárodnom práve a medzinárodných dohodách, ktorých zmluvnými stranami sú Únia a členské štáty, vrátane [EDĽP] a v ústavách členských štátov v ich príslušných oblastiach pôsobnosti…“

16.      Článok 1 smernice 2014/41 stanovuje:

„1.      Európsky vyšetrovací príkaz (EVP) je justičné rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil justičný orgán členského štátu… na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte… s cieľom získať dôkazy v súlade s touto smernicou.

EVP sa môže vydať aj na účely získania dôkazov, ktoré sa už nachádzajú v držbe príslušných orgánov vykonávajúceho štátu.

4.      Touto smernicou sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 [ZEÚ] vrátane práv osôb, voči ktorým sa vedie trestné konanie, na obhajobu a všetky povinnosti justičných orgánov v tomto ohľade zostávajú nedotknuté.“

17.      Článok 5 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že „EVP uvedený vo formulári v prílohe A vyplní, podpíše a presnosť a správnosť jeho obsahu osvedčí vydávajúci orgán“.

18.      Článok 6 uvedenej smernice stanovuje:

„1.      Vydávajúci orgán môže vydať EVP, len ak sú splnené tieto podmienky:

a)      vydanie EVP je pri zohľadnení práv podozrivej alebo obvinenej osoby nevyhnutné a primerané na účely konania uvedeného v článku 4 a

2.      Podmienky uvedené v odseku 1 posúdi vydávajúci orgán v každom jednotlivom prípade.

3.      Ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že neboli splnené podmienky uvedené v odseku 1, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme EVP späť.“

19.      Článok 11 smernice 2014/41, ktorý je súčasťou kapitoly III, nazvanej „Postupy a záruky pre vykonávajúci štát“, stanovuje:

„1.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 4, môže vykonávajúci štát odmietnuť uznanie alebo vykonanie EVP, ak:

f)      existujú podstatné dôvody domnievať sa, že výkon vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by nebol v súlade so záväzkami vykonávajúceho štátu v súlade s článkom 6 [ZEÚ] a [C]harty;

4.      Skôr ako vykonávajúci orgán rozhodne v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. a), b), d), e) a f) o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní EVP, vykonávajúci orgán sa akýmkoľvek vhodným spôsobom poradí s vydávajúcim orgánom, a v prípade potreby požiada vydávajúci orgán o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.

…“

20.      Článok 14 tejto smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby boli proti vyšetrovacím opatreniam uvedeným v EVP dostupné opravné prostriedky, ktoré sú rovnocenné s opravnými prostriedkami dostupnými v podobnom vnútroštátnom prípade.

2.      Vydanie EVP možno v samej veci napadnúť len žalobou podanou vo vydávajúcom štáte bez toho, aby tým boli dotknuté záruky základných práv vo vykonávajúcom štáte.

3.      Pokiaľ to nie je v rozpore s dôvernou povahou vyšetrovania podľa článku 19 ods. 1, vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán prijmú vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že informácie o dostupných možnostiach uplatniť opravné prostriedky podľa vnútroštátneho právneho poriadku sa poskytnú v prípadoch, keď ich možno uplatniť, a to včas, aby sa zabezpečilo ich účinné uplatnenie.

4.      Členské štáty zabezpečia, aby boli lehoty na podanie opravného prostriedku rovnaké ako lehoty stanovené v podobných vnútroštátnych prípadoch a uplatňovali sa tak, aby sa zabezpečila možnosť účinného uplatnenia tohto opravného prostriedku pre dotknuté strany [dotknuté osoby – neoficiálny preklad].

5.      Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa navzájom informujú o opravných prostriedkoch uplatnených voči vydaniu, uznaniu alebo vykonaniu EVP.

6.      Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok na vykonanie vyšetrovacieho opatrenia, pokiaľ nemá takýto účinok v podobných vnútroštátnych prípadoch.

7.      Vydávajúci štát zohľadní skutočnosť, že sa opravnému prostriedku proti uznaniu alebo vykonaniu EVP vyhovelo, v súlade s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom. Bez toho, aby tým boli dotknuté vnútroštátne procesné predpisy, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní dôkazov získaných prostredníctvom EVP v trestnom konaní vo vydávajúcom štáte dodržiavali práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.“

21.      Článok 24 uvedenej smernice stanovuje:

„1.      Ak sa osoba nachádza na území vykonávajúceho štátu a príslušné orgány vydávajúceho štátu ju majú vypočuť ako svedka alebo znalca, vydávajúci orgán môže vydať EVP, aby sa výsluch svedka alebo znalca uskutočnil formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu v súlade s odsekmi 5 až 7.

2.      Okrem dôvodov neuznania alebo nevykonania uvedených v článku 11 možno odmietnuť vykonanie EVP vtedy, ak:

a)      podozrivá alebo obvinená osoba nedala súhlas alebo

b)      vykonanie takéhoto vyšetrovacieho opatrenia by v konkrétnom prípade odporovalo základným zásadám právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

…“

22.      Článok 34 ods. 1 až 3 smernice 2014/41 stanovuje:

„1.      Bez toho, aby bolo dotknuté ich uplatňovanie medzi členskými štátmi a tretími štátmi a ich predbežné vykonávanie podľa článku 35, touto smernicou sa od 22. mája 2017 nahrádzajú príslušné ustanovenia týchto dohovorov, ktoré sa uplatňujú medzi členskými štátmi viazanými touto smernicou:

a)      Európsky dohovor Rady Európy z 20. apríla 1959 o vzájomnej pomoci v trestných veciach, ako aj dva dodatkové protokoly k nemu, a dvojstranné dohody uzavreté na základe článku 26 uvedeného dohovoru;

b)      Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda;[(7)]

c)      Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie a protokol k nemu.[(8)]

2.      Rámcové rozhodnutie [2008/978] sa týmto nahrádza touto smernicou vo vzťahu k členským štátom, ktoré sú viazané touto smernicou. Ustanovenia rámcového rozhodnutia [2003/577] sa nahrádzajú touto smernicou vo vzťahu k členským štátom, ktoré sú viazané touto smernicou, pokiaľ ide o zaistenie dôkazov.

Vo vzťahu k členským štátom viazaným touto smernicou sa odkazy na rámcové rozhodnutie [2008/978], a pokiaľ ide o zaistenie aktív, na rámcové rozhodnutie [2003/577] pokladajú za odkazy na túto smernicu.

3.      Po 22. máji 2017 môžu členské štáty popri tejto smernici uzatvárať alebo ďalej uplatňovať dvojstranné alebo viacstranné dohody alebo dojednania s inými členskými štátmi, iba pokiaľ tieto dohody alebo dojednania umožňujú prehĺbiť ciele tejto smernice a prispievajú k zjednodušeniu alebo k ďalšiemu uľahčeniu postupov zabezpečenia dôkazov, a to za predpokladu, že sa dodržiava úroveň záruk stanovená v tejto smernici.“

23.      Článok 36 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že „členské štáty prijmú opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 22. mája 2017“.

B.      Bulharské právo

24.      Podľa článku 160 ods. 1 Nakazatelno‑procesualen kodeks (Trestný poriadok) sa môže vykonať prehliadka a zaistenie veci, pokiaľ existujú dostatočné dôvody domnievať sa, že sa na určitom mieste nachádzajú niektoré veci (dokumenty, predmety, počítače, atď.), ktoré obsahujú informácie dôležité pre konanie.

25.      Podľa článku 107 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s článkom 13 tohto poriadku sa výsluch svedka, ktorý ešte nebol vypočutý v prípravnej fáze trestného konania, uskutočňuje na základe rozhodnutia súdu. Pokiaľ ide o prehliadku a zaistenie veci, uskutočňujú sa v súdnej fáze trestného konania na základe rozhodnutia súdu.

26.      Súdne rozhodnutia nariaďujúce opatrenia v rámci získavania dôkazov, akým je prehliadka, zaistenie veci a výsluch svedka, nemôžu napadnúť účastníci konania ani osoby dotknuté týmito opatreniami a nepodliehajú nijakému preskúmaniu.

27.      Nepriame preskúmanie týchto rozhodnutí, t. j. preskúmanie spoločne s trestným rozsudkom, nie je možné.

28.      Po prvé podľa článku 318 Trestného poriadku sa trestný rozsudok preskúma iba na základe námietky prokuratúry alebo sťažnosti obžalovaného. Osoby, ktorých priestory boli prehľadané alebo ktorých veci boli zaistené, na jednej strane, a osoby vypočúvané ako svedkovia, na druhej strane nemajú právo požadovať, aby sa spolu s trestným rozsudkom preskúmala aj zákonnosť súdneho rozhodnutia, ktorým sa nariadila prehliadka alebo zaistenie veci, resp. ktorým sa povolil výsluch dotknutých osôb ako svedkov.

29.      Po druhé podľa článku 305 Trestného poriadku v spojení s článkom 301 tohto poriadku sa v rozhodnutí, ktoré vo veci vydá prvostupňový súd, zaujme stanovisko len k vine obžalovaného, a nie k tomu, či existujú alebo neexistujú dôvody na nariadenie prehliadky, zaistenie veci alebo výsluchu svedka. Pokiaľ ide o druhostupňový rozsudok, týka sa len otázok, ktoré sa prejednávali v prvostupňovom konaní. Druhostupňový súd skúma najmä spôsob, akým sa vykonali vyšetrovacie opatrenia, predovšetkým dodržanie procesných pravidiel, a neskúma, či boli dôvody na nariadenie vyšetrovacích opatrení postačujúce.

30.      Článok 2 zakon za otgovornostta na dăržavata i obštinite za vredi (zákon o zodpovednosti štátu a obcí za spôsobenú škodu)(9) upravuje poskytnutie náhrady škody, keď sa prostredníctvom určitých súdnych aktov adresovaných obžalovanému, ktoré boli uznané za protiprávne, spôsobí ujma.

31.      Akty, ktorými bolo vydané rozhodnutie o vykonaní prehliadky, zaistení veci alebo výsluchu svedka, nie sú adresované obžalovanému a z právneho hľadiska nie je možné preukázať ich protizákonnosť. Nejde teda o prípady, v ktorých je potrebné poskytnúť náhradu škody.

32.      Zakon za evropejskata zapoved za razsledvane (zákon o európskom vyšetrovacom príkaze)(10) preberá smernicu 2014/41 do bulharského právneho poriadku.

33.      Vnútroštátny súd uvádza, že článok 18 zákona o európskom vyšetrovacom príkaze síce upravuje opravné prostriedky v súvislosti s výkonom európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorý vydali súdne orgány iného členského štátu, bulharskými orgánmi, tento zákon však nestanovuje nijaký opravný prostriedok v rámci konania spojeného s vydaním takého rozhodnutia.

III. Skutkový stav a prejudiciálne otázky

34.      Bulharské súdne orgány pánovi Ivanovi Dimovovi Gavanozovovi kladú za vinu, že viedol zločineckú skupinu, ktorej členmi boli ďalšie tri osoby, s cieľom vyhnúť sa vyrubeniu a zaplateniu dane z pridanej hodnoty (DPH), pričom vystavovali a používali dokumenty s nepravdivým obsahom a vykonávali neoprávnený odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Pánovi Gavanozovovi sa konkrétne kladie za vinu, že prostredníctvom nastrčených spoločností dovážal do Bulharska cukor z iných členských štátov (nadobudnutie v rámci Spoločenstva), okrem iného z Českej republiky, od dodávateľskej spoločnosti X zastupovanej svedkom Y, pričom tento cukor následne bez dokladov predal na vnútroštátnom trhu bez vypočítania a uhradenia dane. Podľa dokumentov, ktoré majú k dispozícii súdne orgány, mal pán Gavanozov uskutočniť vývoz cukru formou dodania v rámci Spoločenstva do Rumunska. Celková výška DPH, ktorá nebola stanovená a uhradená, má dosahovať 1 128 664,49 bulharského leva (BGN) (577 085,85 eura).

35.      V prípravnej fáze konania sa neuskutočnili nijaké vyšetrovacie opatrenia na získanie dôkazov v súvislosti so spoločnosťou X ani so svedkom Y.

36.      Napriek tomu boli preukázané osobné a obchodné kontakty medzi pánom Gavanozovom a svedkom Y, ku ktorým došlo buď prostredníctvom tlmočníka, alebo po anglicky, lebo ani jeden z nich neovládal materinský jazyk toho druhého. Zároveň sa však ukázalo, že pán Gavanozov podpísal zmluvu o výhradnom zastúpení so spoločnosťou X, ktorú zastupuje svedok Y, pričom táto zmluva je spísaná len v bulharskom jazyku.

37.      S cieľom spresniť rozsah vzťahov medzi pánom Gavanozovom a svedkom Y vnútroštátny súd Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) nariadil nové dokazovanie.

38.      Uvedený súd tak rozhodol o vykonaní prehliadky a zaisťovacích úkonov v priestoroch spoločnosti X s cieľom overiť, či sa zmluva predložená svedkom Y nachádza v dokladoch tejto spoločnosti a či boli v súvislosti s plnením tejto zmluvy vystavené dokumenty. Rozhodol tiež o vykonaní prehliadky a zaisťovacích úkonov v byte svedka Y s cieľom zistiť, či uchováva dokumenty týkajúce sa inkriminovanej činnosti, a o vypočutí tohto svedka prostredníctvom videokonferencie vzhľadom na to, že sa nechce dostaviť na výsluch do Bulharska.

39.      Keďže priestory spoločnosti X a byt svedka Y sa nachádzajú na území Českej republiky, vnútroštátny súd sa rozhodol vydať európsky vyšetrovací príkaz, ktorým požiada české súdne orgány o vykonanie týchto vyšetrovacích opatrení.

40.      Vnútroštátny súd uvádza, že vo fáze prijímania tohto rozhodnutia mal vo vzorovom formulári európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorý sa nachádza v prílohe A smernice 2014/41, ťažkosti s vyplnením oddielu J tohto formulára(11) venovaného opravným prostriedkom.

41.      Vnútroštátny súd v tomto smere v návrhu na začatie prejudiciálneho konania spresnil, že bulharské právo nestanovuje nijaký opravný prostriedok proti prijatiu týchto vyšetrovacích opatrení.

42.      Ďalej uviedol, že bulharská právna úprava podľa jeho názoru nie je v súlade s článkom 14 smernice 2014/41 a nedodržiava zásadu efektivity v tom zmysle, že osoby dotknuté opatreniami na zabezpečenie dôkazov nemôžu akty, ktorými sú také opatrenia nariadené, napadnúť nijakým opravným prostriedkom.

43.      Za týchto podmienok Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Bráni článok 14 smernice 2014/41 vnútroštátnej právnej úprave a judikatúre, keď podľa nich hmotnoprávne dôvody pre vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, predmetom ktorého je vykonanie prehliadky v byte alebo v obchodných priestoroch, ako aj zaistenie určitých predmetov, resp. povolenie výsluchu svedka, nemožno napadnúť ani priamo opravným prostriedkom proti súdnemu rozhodnutiu, ani samostatnou žalobou o náhradu škody?

2.      Priznáva článok 14 ods. 2 smernice 2014/41 dotknutej osobe priamo a okamžite právo napadnúť súdne rozhodnutie o európskom vyšetrovacom príkaze, hoci vnútroštátne právo nestanovuje nijakú takú procesnú možnosť?

3.      Ide v prípade osoby, voči ktorej bola vznesená obžaloba, s ohľadom na článok 14 ods. 2 v spojení s článkom 6 ods. 1 písm. a) a s článkom 1 ods. 4 smernice 2014/41 o dotknutú osobu v zmysle článku 14 ods. 4 tejto smernice, keď opatrenie na získavanie dôkazov smeruje voči tretej osobe?

4.      Ide v prípade osoby, ktorá obýva alebo používa priestory, v ktorých sa má uskutočniť prehliadka alebo zaistenie veci, resp. v prípade osoby, ktorú treba vypočuť ako svedka, o dotknutú osobu v zmysle článku 14 ods. 4 smernice 2014/41 v spojení s odsekom 2 tohto článku?“

IV.    Analýza

A.      O prípustnosti

44.      Česká a rakúska vláda explicitne a implicitne namietli neprípustnosť prejudiciálnych otázok z dôvodu, že návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v čase uplynutia lehoty na prebratie smernice 2014/41, no Česká republika ani Bulharská republika ju ešte neprebrali a priame uplatnenie tejto smernice nie je možné.

45.      V tomto smere chcem v prvom rade poukázať na to, že návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný 23. mája 2017, teda až po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/41, ktoré jej článok 36 ods. 1 stanovuje na 22. máj 2017.

46.      Bulharská republika, ako aj Česká republika okrem toho prebrali smernicu 2014/41 v priebehu konania na Súdnom dvore. Vnútroštátny súd tak Súdnemu dvoru počas prebiehajúceho konania doručil kópiu transpozičného zákona spolu so sprievodným listom. Po uplynutí lehoty na prebratie navyše Česká republika oznámila Európskej komisii vykonávacie opatrenia v súvislosti so smernicou 2014/41.(12)

47.      Nakoniec výklad požadovaný vnútroštátnym súdom je nielen relevantný, ale pre uvedený súd aj nevyhnutný.

48.      Opatrenia spočívajúce v prehliadke, zaistení veci a výsluchu svedka Y, ktoré navrhuje vnútroštátny súd, totiž súvisia s prebiehajúcim konaním v Bulharsku a ich cieľom je určiť, či sa pán Gavanozov skutočne dopustil podvodu v súvislosti s DPH.

49.      Navyše prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru sa týkajú ustanovenia práva Únie a vzhľadom na to, že vnútroštátnemu súdu umožnia určiť, ako má vyplniť oddiel J, zodpovedajú objektívnej potrebe vyjadrenej uvedeným súdom.

50.      Z toho vyplýva, že prejudiciálne otázky sú podľa môjho názoru prípustné.

B.      O veci samej

1.      prvej prejudiciálnej otázke

51.      Prvou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či sa má článok 14 smernice 2014/41 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej neexistuje nijaký opravný prostriedok, ktorým by bolo možné napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorým sa nariaďuje vykonanie prehliadky, zaistenie určitých predmetov a výsluch svedka.

52.      V tomto smere treba konštatovať, že požiadavky stanovené v tejto smernici, pokiaľ ide o opravné prostriedky, sú dôkazom toho, že podľa normotvorcu Únie členské štáty musia povinne stanoviť také opravné prostriedky.

53.      Z článku 13 ods. 2 uvedenej smernice, podľa znenia ktorého „odovzdávanie dôkazu sa môže prerušiť do rozhodnutia o opravnom prostriedku…“, tak vyplýva, že tento normotvorca v plnej miere predpokladal existenciu opravných prostriedkov.

54.      Navyše vzhľadom na to, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 požaduje, aby „boli proti vyšetrovacím opatreniam uvedeným v EVP dostupné opravné prostriedky, ktoré sú rovnocenné s opravnými prostriedkami dostupnými v podobnom vnútroštátnom prípade“, je podľa môjho názoru zjavné, že na rozdiel od tvrdení českej vlády normotvorca Únie predpokladal existenciu opravných prostriedkov proti vyšetrovacím opatreniam v rámci vnútroštátnych konaní(13) a členským štátom uložil povinnosť stanoviť v súvislosti s európskym vyšetrovacím príkazom rovnocenné prostriedky nápravy.

55.      Preto hoci článok 14 ods. 1 smernice neukladá členským štátom povinnosť stanoviť dodatočné opravné prostriedky v porovnaní s tými, ktoré existujú v podobnom vnútroštátnom prípade,(14) toto ustanovenie ich núti prinajmenšom „zrkadliť“ a stanoviť proti vyšetrovacím opatreniam uvedeným v európskom vyšetrovacom príkaze opravné prostriedky, ktoré sú rovnocenné s opravnými prostriedkami dostupnými v podobnom vnútroštátnom prípade.(15)

56.      Tento výklad smernice 2014/41 je podľa môjho názoru o to viac opodstatnený, že v rámci vyšetrovania v trestnej veci môžu byť vyšetrovacie opatrenia nariadené príslušnými orgánmi na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorým je zhromaždenie dôkazných prostriedkov, rušivé, a môžu zasahovať do základných práv dotknutých osôb uznaných najmä v Charte. Okrem toho vzhľadom na osobitosti trestnoprávnych sankcií musia v celom postupe vedúcom k uloženiu takých sankcií nevyhnutne existovať špecifické záruky dodržania základných práv osôb, ktorých sa konanie týka.(16)

57.      V dôsledku toho je nevyhnutnosť účinného súdneho preskúmania zameraného na zabezpečenie dodržiavania základných práv vnútroštátnymi súdmi,(17) ktorá bola mnohokrát zdôraznená,(18) v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach ešte silnejšia a možnosť napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu je teda mimoriadne dôležitá.

58.      Tento výklad nakoniec nie je spochybnený skutočnosťou, že opatrenia na zabezpečenie dôkazov sa týkajú tretej osoby v postavení svedka.

59.      Treba totiž konštatovať, že normotvorca Únie v článku 1 ods. 4 smernice 2014/41 neobmedzil povinnosť dodržiavať základné práva na právo na obhajobu osôb, proti ktorým je vedené trestné konanie.

60.      Navyše niektoré ustanovenia tejto smernice, akým je článok 6 ods. 1 písm. a), síce kladú dôraz na práva „podozrivej alebo obvinenej osoby“, iné ustanovenia smernice, okrem iných najmä článok 5 ods. 1 písm. c), článok 13 ods. 2, ako aj články 14 a 22, však používajú pojem „dotknutá osoba“.

61.      Okrem toho článok 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41 z hľadiska jej odôvodnenia 19 a článok 14 smernice stanovujú, že záruky uvedené normotvorcom Únie, pokiaľ ide o opravné prostriedky alebo dôvody nevykonania či neuznania, sú stanovené v prospech „dotknutej osoby“, a nie v prospech „podozrivej“ alebo „obvinenej osoby“.

62.      Použitie rozdielnych výrazov však podľa môjho názoru zďaleka nie je bezvýznamné, a to tým viac, že v rámci smernice 2014/41 sa vyšetrovacie opatrenia uvedené v európskom vyšetrovacom príkaze môžu týkať jednak „podozrivej“ alebo „obvinenej osoby“ a jednak tretích osôb a v dôsledku toho zasahovať do ich práv.

63.      V rámci vyšetrovania pána Gavanozova vo veci samej je Y svedkom, avšak navrhnuté vyšetrovacie opatrenia, ktorých cieľom je zhromaždenie dôkazov proti pánovi Gavanozovovi, sa ho týkajú. Prehliadka a zaisťovacie úkony sa tak majú uskutočniť v jeho byte a má byť vypočutý.

64.      Z toho vyplýva, že pojem „dotknutá osoba“ v zmysle smernice 2014/41 sa týka aj svedka, akým je Y, proti ktorému smerujú vyšetrovacie opatrenia požadované v európskom vyšetrovacom príkaze.

65.      Z informácií o vnútroštátnom práve a z opakovaných odsúdení Bulharskej republiky Európskym súdom pre ľudské práva, ktoré sú v návrhu na začatie prejudiciálneho konania zdôraznené,(19) však vyplýva, že bulharské právo nestanovuje nijaký opravný prostriedok, pomocou ktorého by svedok mohol napadnúť hmotnoprávne dôvody vyšetrovacích opatrení v rámci vnútroštátnych konaní, akým je prehliadka a zaistenie veci, alebo účinným spôsobom dosiahnuť určité odškodnenie v rámci žaloby o náhradu škody.(20)

66.      Okrem toho prebratím smernice 2014/41 do bulharského práva nebola podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom(21) pre svedka dotknutého prehliadkou, zaisťovacími úkonmi a výsluchom, akým je svedok Y, zavedená možnosť napadnúť hmotnoprávne dôvody týchto vyšetrovacích opatrení.

67.      Podľa môjho názoru treba zo všetkých týchto úvah vyvodiť dva závery.

68.      Po prvé konštatujem, že bulharská právna úprava nie je v súlade s článkom 14 smernice 2014/41.

69.      Po druhé toto ustanovenie z hľadiska základných práv bráni tomu, aby určitý orgán, v tomto prípade bulharský, mohol vydať európsky vyšetrovací príkaz.

70.      Keďže totiž smernica 2014/41 stanovuje záruky,(22) akou je opravný prostriedok umožňujúci napadnúť hmotnoprávne dôvody vyšetrovacích opatrení požadovaných v európskom vyšetrovacom príkaze, bez takých záruk nie je možné spustiť mechanizmus európskeho vyšetrovacieho príkazu.

71.      Toto stanovisko vyplýva po prvé z výkladu oddielu J.

72.      Napriek rozdielom medzi jednotlivými jazykovými zneniami tohto oddielu J(23) sa domnievam, že pri výklade v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu smernice 2014/41(24) si toto ustanovenie podľa svojho odseku 1 vyžaduje, aby vydávajúci orgán uviedol svojmu náprotivku vo vykonávajúcom štáte, či bol proti vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého sa týka formulár uvedený v prílohe A tejto smernice, podaný opravný prostriedok, a podľa odseku 2, aby poskytol informácie o opravných prostriedkoch, ako aj o možnostiach pomoci vo vydávajúcom štáte.

73.      V tejto súvislosti chcem na jednej strane poukázať na to, že užitočnosť informácie, či už bol vo vydávajúcom štáte podaný opravný prostriedok voči európskemu vyšetrovaciemu príkazu v zmysle akéhokoľvek európskeho vyšetrovacieho príkazu, pre vykonávajúci štát sa mi ani zďaleka nezdá byť zjavná.

74.      Naopak, pokiaľ si vyšetrovacie opatrenie nevyžaduje dôvernosť,(25) prípadný opravný prostriedok podaný proti európskemu vyšetrovaciemu príkazu predstavuje pre vykonávajúci štát dôležitú informáciu v tom zmysle, že úspech takého opravného prostriedku by mohol toto vyšetrovacie opatrenie spochybniť.

75.      Na druhej strane z oddielu J ods. 2 v spojení s článkom 14 ods. 2 smernice 2014/41 vyplýva, že orgány vykonávajúceho štátu môžu osobu dotknutú vyšetrovacími opatreniami upozorniť na možnosť napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu vo vydávajúcom štáte a prípadne jej poskytnúť informácie o právnej alebo jazykovej pomoci, ktorú môže v tomto štáte získať.(26)

76.      Potreba uviesť v oddiele J ods. 2 informácie o opravných prostriedkoch vo vydávajúcom štáte je totiž aj zárukou účinnosti dôvodov neuznania alebo nevykonania európskych vyšetrovacích príkazov a najmä dôvodu uvedeného v článku 11 ods. 1 písm. f) tejto smernice.

77.      Ak však vo vydávajúcom štáte neexistujú nijaké opravné prostriedky, nie je možné vyplniť formulár v prílohe A uvedenej smernice, nie je možné poskytnúť úplný rámec rozhodnutia o európskom vyšetrovacom príkaze,(27) toto rozhodnutie nie je možné naformulovať, a tým a fortiori nemôže byť úspešné.

78.      Po druhé bulharská právna úprava a nedostatočná ochrana základných práv, ktorá z nej vyplýva, bránia uplatneniu mechanizmu vzájomného uznávania, ktorý je jadrom európskeho vyšetrovacieho príkazu.

79.      Vzájomné uznávanie je založené na predpoklade existencie vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ktorá je chápaná ako „istot[a], že všetci občania Európy majú prístup k systému súdnictva, ktorý spĺňa vysoké štandardy kvality“.(28) Vyžaduje si teda, aby členské štáty s výnimkou mimoriadnych okolností vychádzali z toho, že všetky ostatné členské štáty dodržiavajú základné práva uznané právom Únie,(29) a vyplýva z neho, že „členské štáty tak môžu byť… povinné… predpokladať dodržiavanie základných práv zo strany ostatných členských štátov“.(30)

80.      Chcem však poukázať na to, že ak Súdny dvor použije sloveso „môcť“, neznamená to povinnosť, a že odôvodnenie 19 smernice 2014/41 odkazuje na vyvrátiteľnosť takej domnienky.(31)

81.      V prejednávanej veci je vzhľadom na opakované konštatovanie porušovania článkov 3, 8 a 13 EDĽP Bulharskou republikou, na nezmenené ustanovenia Trestného poriadku, na skutočnosť, že samotný vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či bulharská právna úprava dodržiava základné práva, a na nezavedenie opravného prostriedku pri preberaní smernice 2014/41 podľa môjho názoru zjavné, že domnienku dodržiavania základných práv zo strany tohto členského štátu v tejto oblasti nie je možné preukázať.

82.      Skutočnosť, že tretia osoba, ktorej sa týkajú také vyšetrovacie opatrenia, akým je prehliadka alebo zaistenie veci, ktoré svojou podstatou zasahujú do práva na rešpektovanie súkromného života, v Bulharsku nemá možnosť napadnúť hmotnoprávne dôvody týchto opatrení, predstavuje, ako mnohokrát konštatoval Európsky súd pre ľudské práva, zjavne nedostatočnú účinnú ochranu práva na rešpektovanie súkromného života.(32)

83.      Pokiaľ domnienku, že členský štát dodržiava základné práva, nemožno preukázať, nie je možné požadovať od ostatných členských štátov vzájomnú dôveru, takže sa nemôže uskutočniť vzájomné uznávanie, z ktorého by tento členský štát mal prospech.

84.      Pripomínam, že v takej situácii skutočnosť, že vykonávajúci štát sa môže odvolávať na článok 11 smernice 2014/41, zdôrazňovaná maďarskou vládou, nie je postačujúca.

85.      Okrem toho, že uplatnenie dôvodov nevykonania alebo neuznania je podľa reštriktívneho výkladu(33) výnimkou zo zásady vykonávania európskych vyšetrovacích príkazov, ktorá vyplýva z článku 1 ods. 2 smernice 2014/41, uplatnenie článku 11 ods. 1 písm. f) tejto smernice si podľa jej odôvodnenia 19 vyžaduje posúdenie jednotlivých prípadov s cieľom vyvrátiť domnienku dodržiavania základných práv.

86.      Ja sa však domnievam, že posúdenie účinnosti opravných prostriedkov síce môže v jednotlivých prípadoch odôvodniť uplatnenie článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41, neexistencia akejkoľvek možnosti opravného prostriedku by však mohla, ako správne zdôrazňuje rakúska vláda, viesť k systematickému uplatňovaniu tohto ustanovenia, čo by spochybnilo praktický význam európskeho vyšetrovacieho príkazu.

87.      Navyše za takých okolností, aké prevládajú v Bulharskej republike, prináša uplatnenie článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41 nezanedbateľné riziko premenlivého neuznávania alebo nevykonávania medzi členskými štátmi a v konečnom dôsledku prenáša veľmi vážnu zodpovednosť na vykonávajúce orgány, ktoré môžu byť vystavené porušovaniu ustanovení EDĽP.(34)

88.      Nakoniec výklad smernice 2014/41, ktorý navrhujem, je v súlade s nevyhnutnou efektivitou mechanizmu európskeho vyšetrovacieho príkazu.

89.      Normotvorca Únie totiž stanovil pri uplatňovaní európskeho vyšetrovacieho príkazu záruky určené na ochranu práv osôb dotknutých vyšetrovacími opatreniami. Ak sa teda členský štát v tomto smere rozhodne neprebrať smernicu 2014/41, nezaviesť tieto záruky, a teda nerešpektovať rovnováhu medzi rušivou povahou vyšetrovacích opatrení a možnosťou napadnúť ich, ktorá vyplýva z tejto smernice, nemôže využívať mechanizmus európskeho vyšetrovacieho príkazu.

90.      Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že článok 14 smernice 2014/41 na jednej strane bráni bulharskej právnej úprave a na druhej strane tento článok z hľadiska základných práv bráni tomu, aby bulharský orgán vydal európsky vyšetrovací príkaz.

2.      druhej prejudiciálnej otázke

91.      Druhou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či sa jednotlivec môže pred vnútroštátnym súdom odvolávať na článok 14 ods. 2 smernice 2014/41 s cieľom napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu, pokiaľ vnútroštátne právo na tento účel nestanovuje opravné prostriedky.

92.      Domnievam sa, že vychádzajúc z predpokladu, že v členských štátoch existuje opravný prostriedok umožňujúci napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu, normotvorca Únie sa prostredníctvom článku 14 ods. 2 tejto smernice usiluje zabrániť tomu, aby boli tieto dôvody napadnuté vo vykonávajúcom štáte a mal nad nimi kontrolu súd tohto štátu.(35)

93.      Za týchto okolností článok 14 ods. 2 uvedenej smernice ako taký nevytvára vo vydávajúcom štáte, a tým menej vo vykonávajúcom štáte, opravný prostriedok umožňujúci napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu.

94.      Podľa ustanovení článku 14 ods. 1 v spojení s ods. 2 smernice 2014/41 je však v systéme európskeho vyšetrovacieho príkazu existencia takého opravného prostriedku povinnosťou členských štátov.

95.      Taká povinnosť však nemôže zostať len na papieri z dôvodu, že smernica nebola správne prebratá.

96.      V tomto smere pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne.(36)

97.      Nie je teda vylúčené, aby sa osoba dotknutá vyšetrovacími opatreniami mohla v prípade, že vydávajúci štát neupravil nijaký opravný prostriedok na napadnutie hmotnoprávnych dôvodov vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu, zaviedol však opravné prostriedky na účely napadnutia hmotnoprávnych dôvodov v podobných vnútroštátnych konaniach, domáhať ekvivalencie stanovenej v článku 14 ods. 1 smernice 2014/41.

98.      Ak však vnútroštátne právo nestanovuje nijaký opravný prostriedok v podobných vnútroštátnych konaniach, priamy účinok tohto ustanovenia nemôže byť dôvodom na zavedenie opravného prostriedku proti európskemu vyšetrovaciemu opatreniu ex nihilo.

99.      Ak táto skutočnosť je ešte silnejším dôvodom na to, aby bulharský orgán nemohol vydať európsky vyšetrovací príkaz vzhľadom na to, že neexistuje nijaká možnosť podania opravného prostriedku, mala by viesť k tomu, že Komisia podá žalobu pre nesplnenie povinnosti z dôvodu nesprávneho prebratia smernice.

100. Domnievam sa preto, že pokiaľ vnútroštátne právo v podobných vnútroštátnych prípadoch nestanovuje opravné prostriedky, jednotlivec sa nemôže pred vnútroštátnym súdom odvolávať na článok 14 smernice 2014/41 s cieľom napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu.

3.      tretejštvrtej prejudiciálnej otázke

101. Treťou a štvrtou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či je osoba, proti ktorej bola vznesená obžaloba, „dotknutou osobou“ v zmysle smernice 2014/41, hoci opatrenia na zabezpečenie dôkazov sa týkajú tretej osoby, a táto tretia osoba, v tomto prípade osoba, ktorá obýva alebo používa nehnuteľnosť, v ktorej sa má uskutočniť prehliadka a zaisťovacie úkony, alebo osoba, ktorá má byť vypočutá ako svedok, je tiež „dotknutou osobou“ v zmysle tejto smernice.

102. Keďže vnútroštátny súd uviedol aj to, že v prípade kladnej odpovede na druhú otázku by článok 14 ods. 2 smernice 2014/41 predstavoval základ, vďaka ktorému by dotknuté osoby mali k dispozícii opravný prostriedok, vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem poskytnúť na druhú prejudiciálnu otázku, sa odpoveď na tieto prejudiciálne otázky nezdá byť a priori potrebná.

103. Výklad pojmu „dotknutá osoba“ v zmysle smernice 2014/41 je však podľa môjho názoru užitočný na to, aby mohol vnútroštátny súd určiť požiadavky tohto právneho predpisu.

104. Ako v tomto smere správne zdôraznila Komisia, cieľom ani účinkom smernice nie je harmonizácia právneho rámca vyšetrovacích opatrení a súvisiacich opravných prostriedkov v členských štátoch. Úprava týchto opravných prostriedkov je v dôsledku toho vecou procesnej autonómie jednotlivých členských štátov.

105. V tomto smere sa však zdá, že keďže táto smernica upravuje záruky v prospech osôb, ktorých sa vyšetrovacie opatrenia týkajú, pojem „dotknutá osoba“ sa musí vykladať autonómne z hľadiska smernice 2014/41.

106. Pokiaľ ide o osobu, proti ktorej smerujú vyšetrovacie opatrenia, ale v rámci trestného konania má postavenie tretej osoby, stačí poukázať na to, že z bodov 58 až 64 vyššie vyplýva, že spadá pod pojem „dotknutá osoba“ v zmysle článku 14 smernice 2014/41.

107. Pokiaľ ide o osobu, proti ktorej bola vznesená obžaloba, ale netýkajú sa jej opatrenia na zabezpečenie dôkazov navrhnuté v európskom vyšetrovacom príkaze, ak tieto opatrenia môžu mať vplyv na jej záujmy v rámci predmetného konania napríklad v tom zmysle, že získané dôkazy môžu byť použité proti nej, ide tiež o „dotknutú osobu“ v zmysle tejto smernice.

V.      Návrh

108. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), takto:

1.      Článok 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ právna úprava členského štátu, akou je bulharská právna úprava, vôbec neumožňuje napadnúť hmotnoprávne dôvody vyšetrovacieho opatrenia požadovaného v európskom vyšetrovacom príkaze, bráni tejto právnej úprave a tomu, aby orgán tohto členského štátu vydal európsky vyšetrovací príkaz.

2.      Pokiaľ vnútroštátne právo v podobných vnútroštátnych prípadoch nestanovuje opravné prostriedky, jednotlivec sa nemôže pred vnútroštátnym súdom odvolávať na článok 14 smernice 2014/41 s cieľom napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu.

3.      Pojem „dotknutá osoba“ v zmysle smernice 2014/41 zahŕňa svedka, proti ktorému smerujú vyšetrovacie opatrenia požadované v európskom vyšetrovacom príkaze, ako aj osobu, voči ktorej bola vznesená obžaloba, ale ktorej sa netýkajú vyšetrovacie opatrenia navrhnuté v európskom vyšetrovacom príkaze.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Najprv aktom Rady z 29. mája 2000 potvrdzujúcim v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie (Ú. v. ES C 197, 2000, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 172) a protokolom k Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovaným Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii (Ú. v. ES C 326, 2001, s. 2; Mim. vyd. 19/008, s. 233), a následne rámcovým rozhodnutím Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 196, 2003, s. 45; Mim. vyd. 19/006, s. 185) a rámcovým rozhodnutím Rady 2008/978/SVV z 18. decembra 2008 o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach (Ú. v. EÚ L 350, 2008, s. 72).


3      Pozri odôvodnenie 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1).


4      V súlade so závermi Európskej rady v Tampere z 15. a 16. októbra 1999, ako aj s prijatím „Štokholmského programu – otvorená a bezpečná [E]urópa, ktorá slúži občanom a chráni ich“ (Ú. v. EÚ C 115, 2010, s. 1) Európskou radou a podľa článku 82 ods. 1 ZFEÚ je smernica 2014/41 založená na zásade vzájomného uznávania. Podľa jej odôvodnenia 38 je cieľom tohto predpisu vzájomné uznávanie rozhodnutí prijatých na účely získania dôkazov a podľa článku 1 ods. 2 tejto smernice členské štáty musia vykonať európsky vyšetrovací príkaz na základe zásady vzájomného uznávania.


5      Ďalej len „Charta“.


6      Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, ďalej len „EDĽP“.


7      Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaný v Schengene (Luxembursko) 19. júna 1990 (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9).


8      Pozri poznámku pod čiarou 2 vyššie.


9      DV č. 60 z 5. augusta 1988.


10      DV č. 16 z 20. februára 2018.


11      Ďalej len „oddiel J“.


12      Podrobnosti o týchto opatreniach sa dajú nájsť na tejto internetovej adrese: https://eur‑lex.europa.eu/legal‑content/EN/NIM/?uri=celex:32014L0041.


13      Toto stanovisko podľa môjho názoru zastáva aj rakúska vláda a Komisia.


14      Chcem však poukázať na to, že podľa odôvodnenia 22 tejto smernice členské štáty môžu upraviť dodatočné opravné prostriedky, ktorými je možné napadnúť európsky vyšetrovací príkaz.


15      Tento výklad je podporený odôvodnením 22 smernice 2014/41, ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora môže spresňovať obsah tejto smernice [pozri rozsudok z 11. júna 2015, Zh. a O. (C‑554/13, EU:C:2015:377, bod 42)]. Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že uvedená smernica síce ukladá členským štátom povinnosť stanoviť opravné prostriedky rovnocenné s tými, ktoré sa uplatnia v prípade podobných vnútroštátnych opatrení, v zásade a s výhradou dodržania zásady efektivity však nezasahuje do právomoci členských štátov zaviesť také opravné prostriedky proti vyšetrovacím opatreniam zasahujúcim do základných práv.


16      Pozri HAGUENEAU‑MOIZARD, C., GAZIN, F., LEBLOIS‑HAPPE, J.: Les fondements du droit pénal européen. Bruxelles: Larcier, 2015, s. 55.


17      V tomto smere pripomínam, že podľa názoru Súdneho dvora prináleží predovšetkým vnútroštátnym súdom, aby zaručovali plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci z tohto práva vyplývajú [pozri rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 50 a citovanú judikatúru)].


18      V tomto smere chcem odkázať na odôvodnenie 12, ako aj na článok 1 ods. 4 smernice 2014/41. Uvedenú požiadavku treba odlíšiť od povinnosti Únie dodržiavať základné práva pri vykonávaní trestnoprávnej právomoci, ktorú jej priznáva Zmluva.


19      V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa po informáciách o vnútroštátnom práve uvádza, že v nadväznosti na rozsudky ESĽP z 26. júla 2007, Peev v. Bulharsko (CE:ECHR:2007:0726JUD006420901), a z 22. mája 2008, Ilija Stefanov v. Bulharsko (CE:ECHR:2008:0522JUD006575501), sa Bulharská republika zaviazala zmeniť vnútroštátne právo, aby bola umožnená dodatočná súdna kontrola súdneho nariadenia prehliadky a zaistenia veci na návrh osoby, ktorá je prehliadkou a zaistením dotknutá. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania ďalej vyplýva, že k týmto zmenám bulharského práva zatiaľ nedošlo.


20      Je pravda, že možnosť napadnúť hmotnoprávne dôvody vyšetrovacích opatrení v trestných veciach sa líši od možnosti domáhať sa náhrady škody spôsobenej takými opatreniami. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že možnosť získať náhradu škody je v prípade nezákonného nariadenia alebo vykonania prehliadky alebo zaistenia veci neoddeliteľnou súčasťou práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 13 EDĽP. Pokiaľ ide o bulharské právo, úlohu a význam žaloby o náhradu škody netreba podceňovať, lebo ako zdôraznil Európsky súd pre ľudské práva, pokiaľ neexistuje opravný prostriedok, pomocou ktorého je možné napadnúť zákonnosť vykonanej prehliadky a zaistenia veci, možnosť podať žalobu o náhradu škody je prvoradá [rozsudky ESĽP z 22. mája 2008, Ilija Stefanov v. Bulharsko (CE:ECHR:2008:0522JUD006575501, bod 59), a z 19. januára 2017, Posevini v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, bod 84)].


21      Vnútroštátny súd tak listom informoval Súdny dvor o prebratí smernice a v tomto smere výslovne uviedol, že článok 18 zákona o európskom vyšetrovacom príkaze síce stanovuje opravný prostriedok proti vykonaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu vydaného súdnymi orgánmi iného členského štátu bulharskými orgánmi, tento zákon však neupravuje opravný prostriedok v rámci postupu vydávania európskeho vyšetrovacieho príkazu.


22      Možnosť napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu uznaná v článku 14 smernice 2014/41 a v širšom zmysle záruky upravené v tomto ustanovení nie sú jedinými zárukami, ktoré zaviedol normotvorca Únie. Skutočnosť, že európsky vyšetrovací príkaz je už zo svojej definície súdnym rozhodnutím, ktoré bolo vydané alebo potvrdené justičným orgánom členského štátu, tak sama osebe predstavuje takú záruku. Okrem toho článok 1 ods. 3 tejto smernice tak stanovuje, že v rámci práva na obhajobu môže o vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu požiadať podozrivá alebo obvinená osoba. Okrem toho článok 1 ods. 4 uvedenej smernice síce pripomína, že smernicou sa nemení povinnosť dodržiavať základné práva, no cieľom rozličných povinností uložených vydávajúcemu štátu i vykonávajúcemu štátu je zaručiť dodržiavanie základných práv. Konkrétne článok 6 ods. 1 písm. a) smernice 2014/41 spresňuje, že vyšetrovací príkaz môže byť vydaný, len ak je nevyhnutný a primeraný na účely konaní, v ktorých môže byť taký príkaz vydaný vzhľadom na práva podozrivej alebo obvinenej osoby. Podľa článku 6 ods. 3 tejto smernice ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že táto podmienka nebola splnená, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať európsky vyšetrovací príkaz. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme európsky vyšetrovací príkaz späť. Nakoniec podľa článku 11 uvedenej smernice môže vykonávajúci štát odmietnuť vykonanie príkazu z rôznych dôvodov, medzi ktoré patrí rozpor so zásadou ne bis in idem alebo dodržiavanie povinností tohto štátu v oblasti základných práv.


23      Vo francúzskom znení oddielu J je uvedené: „Veuillez indiquer si un recours a déjà été formé contre l’émission d’une décision d’enquête européenne…“. Podobne v anglickej verzii sa uvádza: „Please indicate if a legal remedy has already been sought against the issuing of an EIO…“. Naopak, zo španielskeho znenia oddielu J vyplýva: „Sírvase indicar si ya se ha interpuesto algún recurso contra la emisión de la OEI…“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


24      Pozri rozsudok z 29. apríla 2015, Léger (C‑528/13, EU:C:2015:288, bod 35).


25      Napríklad na rozdiel od zaisťovacích opatrení alebo od prehliadky, ktoré ak majú byť účinné, je pri nich potrebný moment prekvapenia a pred svojím vykonaním musia zostať dôverné.


26      Táto povinnosť členských štátov poskytnúť informácie je vyjadrená aj v odôvodnení 22 smernice 2014/41.


27      V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že podľa článku 5 ods. 1 smernice 2014/41, európsky vyšetrovací príkaz podľa formulára uvedeného v prílohe A vyplní, podpíše a presnosť a správnosť jeho obsahu osvedčí vydávajúci orgán. Navyše podľa článku 16 ods. 2 písm. a) tejto smernice vykonávajúci orgán informuje vydávajúci orgán ihneď a akýmkoľvek spôsobom o skutočnosti, že nemôže prijať rozhodnutie o uznaní alebo vykonaní, lebo formulár uvedený v prílohe A je neúplný alebo zjavne nesprávne vyplnený. Z toho vyplýva, že formulár uvedený v prílohe A smernice formalizuje európsky vyšetrovací príkaz a že informácie, ktoré sú v ňom požadované, majú vykonávajúcemu štátu objasniť požadované vyšetrovacie opatrenia, vyšetrovanie, ktorého sú súčasťou, ako aj ich právny rámec.


28      Pozri Haagsky program: posilňovanie slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ C 53, 2005, s. 1) (časť III bod 3.2). Pozri tiež rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 35 a citovanú judikatúru).


29      Pozri rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 36 a citovanú judikatúru).


30      Rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 37 a citovaná judikatúra).


31      Ďalšie predpisy, ktoré boli v poslednom čase prijaté v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, odkazujú na domnienku dodržiavania základných práv zo strany členských štátov, najmä odôvodnenie 34 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 1).


32      Pozri rozsudky ESĽP z 15. októbra 2013, Gutsanovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2013:1015JUD003452910, body 67 a 208 až 212); zo 16. februára 2016, Govedarski v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0216JUD003495712, body 38 až 40 a 72 až 75); z 31. marca 2016, Stojanov a i. v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0331JUD005538810, body 114 až 116), a z 9. júna 2016, Popovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0609JUD003965111, body 49, 89 a 93). V tomto smere pre istotu pripomínam, že ako vyplýva z vysvetliviek k Charte (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v článku 47 prvom odseku Charty je založené na článku 13 EDĽP. Podľa článku 52 ods. 3 Charty však zmysel a rozsah práv, ktoré zaručuje, je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v uvedenom dohovore a okolnosť uvedená vo vysvetlivkách k Charte, že ochrana poskytnutá právom Únie je širšia, lebo zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom, je v prejednávanej veci nepodstatná.


33      Pozri analogicky judikatúru týkajúcu sa európskeho zatykača a najmä rozsudky z 25. júla 2018, AY (Zatykač – svedok) (C‑268/17, EU:C:2018:602, bod 52), a z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41).


34      V tomto smere pripomínam, že vzhľadom na rozsudok ESĽP z 21. januára 2011, M. S. S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609, body 358, 360 a 367), také riziko odsúdenia Európskym súdom pre ľudské práva zďaleka nie je neisté a normotvorca Únie s ním v rámci článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41 počítal a bral ho vážne.


35      Pozri dôvodovú správu k iniciatíve Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Rakúskej republiky, Slovinskej republiky a Švédskeho kráľovstva v súvislosti so smernicou Európskeho parlamentu a Rady o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (dokument č. 9288/10, add 1, z 3. júna 2010 dostupný na tejto internetovej adrese: https://data.consilium.europa.eu/doc/document/ST‑9288‑2010‑ADD‑1/fr/pdf) (s. 14).


36      Pozri najmä rozsudok z 21. novembra 2018, Ayubi (C‑713/17, EU:C:2018:929, bod 37 a citovanú judikatúru).