NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 30. apríla 2020(1)

Vec C36/20 PPU

Trestné konanie

proti

VL,

za účasti:

Ministerio Fiscal

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de Instrucción nº 3 de San Bartolomé de Tirajana (Vyšetrovací súd č. 3 San Bartolomé de Tirajana, Španielsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konanie o poskytovaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 6 – Prístup ku konaniu – Iné orgány, ktorým by mohli byť adresované žiadosti o medzinárodnú ochranu, ale ktoré nie sú príslušné na ich registráciu – Pojem ‚iné orgány‘ – Normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Smernica 2013/33/EÚ – Článok 8 – Zaistenie žiadateľa –Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia“






I.      Úvod

1.        „Humanizmus je iste nevyhnutný na ochranu práv utečencov. Vyjadruje záujem o iných, o spolužitie… Humanizmus však nie je postačujúci. Vyjadruje len kladnú stránku odpovede na neľudskosť, ktorej záporná stránka sa až príliš často skrýva za maskami, keď zdvorilosť ustúpi pred nevyhnutnosťou. Práva sú kladnou stránkou povinností. Tieto záväzky spočívajú na pevných základoch. Vždy sa dajú zrušiť, ale treba na to kolektívne rozhodnutie“(2).

2.        Práve v tomto duchu budem analyzovať tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

3.        Otázky, ktoré položil Juzgado de Instrucción n° 3 de San Bartolomé de Tirajana (Vyšetrovací súd č. 3 San Bartolomé de Tirajana, Španielsko), sa v podstate týkajú výkladu článku 6 ods. 1 a článku 26 smernice 2013/32/EÚ(3), ako aj článku 17 ods. 1 a 2 a článku 8 ods. 3 smernice 2013/33/EÚ(4).

4.        Prejednávaný spor vznikol v kontexte rozhodnutia o vyhostení, ktoré bolo vydané okrem iného voči malijskému štátnemu príslušníkovi, ktorý na vnútroštátnom súde podal žiadosť o medzinárodnú ochranu po tom, čo orgány členského štátu v blízkosti pobrežia tohto štátu zadržali plavidlo, v ktorom sa nachádzal uvedený štátny príslušník.

5.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bude viesť Súdny dvor k tomu, aby sa najprv po prvýkrát zaoberal otázkou, či súdny orgán, akým je vyšetrovací sudca, ktorý má podľa vnútroštátneho práva právomoc rozhodovať o umiestnení štátnych príslušníkov tretieho štátu do zariadenia určeného na zaistenie, možno považovať za „iný orgán“, ktorému by mohli byť adresované žiadosti o medzinárodnú ochranu, v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32. V prípade kladnej odpovede na túto otázku bude musieť Súdny dvor následne určiť, či tento orgán musí žiadateľovi o medzinárodnú ochranu poskytnúť relevantné informácie, ktoré mu umožnia zistiť, aké sú podmienky predloženia takejto žiadosti. Napokon bude mať Súdny dvor príležitosť vyjadriť sa k okamihu, v ktorom dotknuté osoby získajú postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu, a k dôsledkom pre podmienky zaistenia, ktoré treba vyvodiť zo získania tohto postavenia.

II.    Právny rámec

A.      Medzinárodné právo

6.        Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný 28. júla 1951 v Ženeve(5), ktorého zmluvnými stranami sú všetky členské štáty(6), nadobudol platnosť 22. apríla 1954 (ďalej len „Ženevský dohovor“) a bol doplnený a zmenený protokolom o právnom postavení utečencov uzavretým 31. januára 1967 v New Yorku, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „protokol“).

7.        Preambula tohto dohovoru berie na vedomie, že Vysoký komisár Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR) má za úlohu dohliadať na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktoré zaručujú ochranu utečencov. Jeho čôlánk 35 stanovuje, že štáty „sa zaväzujú spolupracovať s [UNHCR]… vo výkone jeho funkcií, a najmä uľahčovať jeho povinnosť dohliadať na vykonávanie ustanovení tohto dohovoru“.

8.        V článku 1 časti A uvedeného dohovoru je pojem „utečenec“ vymedzený okrem iného ako ktorákoľvek osoba, ktorá „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osob[a] bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť“.

9.        V zmysle článku 3 toho istého dohovoru „zmluvné štáty sa zaväzujú dodržiavať ustanovenia tohto dohovoru voči utečencom bez rozdielu rasy, náboženstva alebo krajiny pôvodu“.

10.      Podľa článku 33 ods. 1 Ženevského dohovoru „žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov“.

B.      Právo Únie

1.      Charta základných práv Európskej únie

11.      Podľa článku 18 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nazvaného „Právo na azyl“:

„Právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel [Ženevského dohovoru] a [protokolu] a v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie (ďalej len ‚zmluvy‘).“

12.      Článok 19 Charty, ktorý je nazvaný „Ochrana v prípade vysťahovania, vyhostenia alebo extradície“, stanovuje:

„1.      Hromadné vyhostenie je zakázané.

2.      Nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

2.      Smernica 2013/32

13.      Článok 4 smernice 2013/32, nazvaný „Zodpovedné orgány“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty určia pre všetky konania rozhodujúci orgán, ktorý bude zodpovedný za náležité posúdenie žiadostí v súlade s touto smernicou. Členské štáty zabezpečia, aby mal tento orgán k dispozícii primerané prostriedky vrátane dostatočného počtu spôsobilých pracovníkov na vykonávanie svojich úloh v súlade s touto smernicou.“

14.      Článok 6 tejto smernice, nazvaný „Prístup ku konaniu“, znie:

„1.      Ak osoba podá žiadosť o medzinárodnú ochranu orgánu, ktorý je podľa vnútroštátneho práva príslušný pre registrovanie takýchto žiadostí, registrácia sa uskutoční najneskôr do troch pracovných dní od podania žiadosti.

Ak sa žiadosť o medzinárodnú ochranu podá iným orgánom, ktorým by takéto žiadosti mohli byť adresované, ale ktoré podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné pre ich registráciu, členské štáty zabezpečia, aby sa registrácia uskutočnila najneskôr do šiestich pracovných dní od podania žiadosti.

Členské štáty zabezpečia, aby tieto iné orgány, ktorým by žiadosti o medzinárodnú ochranu mohli byť adresované, napríklad polícia, pohraničná stráž, imigračné úrady a pracovníci zariadení určených na zaistenie, mali príslušné informácie a aby ich pracovníci absolvovali odbornú prípravu na potrebnej úrovni primeranej ich úlohám a povinnostiam a dostali pokyny informovať žiadateľov o tom, kde a ako možno podať [predložiť – neoficiálny preklad] žiadosť o medzinárodnú ochranu.

2.      Členské štáty zabezpečia, aby osoba, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu, mala skutočnú možnosť podať [predložiť – neoficiálny preklad] žiadosť čo najskôr. Ak žiadateľ nepodá [nepredloží – neoficiálny preklad] svoju žiadosť, členské štáty môžu zodpovedajúcim spôsobom uplatniť článok 28.

3.      Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, členské štáty môžu požadovať, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu podávali [predkladali – neoficiálny preklad] osobne a/alebo na určenom mieste.

4.      Bez ohľadu na odsek 3, žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú [predloženú – neoficiálny preklad] predložením tlačiva žiadateľom, alebo, ak tak vyžaduje vnútroštátne právo, okamihom, keď príslušné orgány dotknutého členského štátu dostanú úradnú správu.

5.      Ak je v dôsledku súčasného podania žiadostí o medzinárodnú ochranu veľkým počtom štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátnej príslušnosti veľmi ťažké v praxi dodržať lehotu stanovenú v odseku 1, členské štáty môžu stanoviť predĺženie tejto lehoty na 10 pracovných dní.“

15.      V článku 8 uvedenej smernice, nazvanom „Poskytovanie informácií a poradenstvo v zariadeniach určených na zaistenie a na hraničných priechodoch“, sa uvádza:

„1.      Ak okolnosti naznačujú, že štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí sú zadržiavaní alebo ktoré sú zadržiavané v zariadeniach určených na zaistenie, alebo prítomní alebo prítomné na hraničných priechodoch vrátane tranzitných priestorov na vonkajších hraniciach, by mohli chcieť podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, členské štáty im poskytnú informácie o takejto možnosti. Členské štáty v týchto zariadeniach určených na zaistenie a hraničných priechodoch zabezpečia tlmočenie v rozsahu, ktorý je potrebný na uľahčenie prístupu ku konaniu o azyle.

2.      Členské štáty zabezpečia, aby organizácie a osoby poskytujúce žiadateľom poradenstvo a konzultácie mali účinný prístup k žiadateľom nachádzajúcim sa na hraničných priechodoch vrátane tranzitných priestorov na vonkajších hraniciach. Členské štáty môžu stanoviť pravidlá upravujúce prítomnosť týchto organizácií a osôb na uvedených hraničných priechodoch, a najmä stanoviť, že prístup je podmienený dohodou s príslušnými orgánmi členských štátov. Tento prístup možno obmedziť, len ak je to na základe vnútroštátneho práva objektívne nevyhnutné z dôvodov bezpečnosti, verejného poriadku alebo správy dotknutých hraničných priechodov, pokiaľ sa tým tento prístup výrazne neobmedzí alebo neznemožní.“

16.      Článok 26 tej istej smernice, nazvaný „Zaistenie“, stanovuje:

„1.      Členské štáty nezaistia žiadnu osobu výlučne preto, že je žiadateľom. Dôvody a podmienky zaistenia a záruky poskytované zaisteným žiadateľom musia byť v súlade so smernicou [2013/33].

2.      Ak je žiadateľ zaistený, členské štáty zabezpečia, aby mal možnosť rýchleho súdneho preskúmania v súlade so smernicou [2013/33].“

3.      Smernica 2013/33

17.      Článok 8 smernice 2013/33, nazvaný „Zaistenie“, znie:

„1.      Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so smernicou [2013/32].

2.      Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.

3.      Žiadateľa možno zaistiť iba:

a)      na účely zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti;

b)      na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa;

c)      na účely rozhodovania v rámci konania o práve žiadateľa vstúpiť na územie;

d)      ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území[(7)], s cieľom pripraviť návrat a/alebo výkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate;

e)      ak si to vyžaduje ochrana národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku;

f)      v súlade s článkom 28 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov[(8)].

Dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve.

4.      Členské štáty zabezpečia, aby sa vo vnútroštátnom práve stanovili pravidlá upravujúce alternatívy k zaisteniu, ako napríklad pravidelné hlásenie sa príslušným orgánom, zloženie finančnej zábezpeky alebo povinnosť zdržiavať sa na určenom mieste.“

18.      Článok 9 tejto smernice, nazvaný „Záruky pre zaistených žiadateľov“, v odseku 1 prvom pododseku stanovuje:

„Žiadateľ je zaistený iba na čo najkratší možný čas a len pokiaľ pretrvávajú dôvody stanovené v článku 8 ods. 3“

19.      Článok 17 uvedenej smernice, nazvaný „Všeobecné pravidlá o materiálnych podmienkach prijímania a zdravotnej starostlivosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby boli žiadateľom, keď podajú žiadosť o medzinárodnú ochranu, poskytnuté materiálne podmienky prijímania.“

C.      Španielske právo

20.      Španielsky právny rámec tvorí článok 58 ods. 3, 4 a 6, články 61 a 62, ako aj článok 64 ods. 5 Ley Orgánica 4/2000 sobre derechos y libertades de los extranjeros en España y su integración social (organický zákon č. 4/2000 o právach a slobodách cudzincov v Španielsku a ich sociálnej integrácii) z 11. januára 2000(9) v znení Ley Orgánica 2/2009 de reforma de la Ley Orgánica 4/2000 (organický zákon č. 2/2009, ktorým sa mení organický zákon č. 4/2000)(10) z 11. decembra 2009 (ďalej len „organický zákon č. 4/2000“).

21.      Článok 58 ods. 3 organického zákona č. 4/2000 stanovuje zjednodušený postup na vyhostenie cudzincov, ktorí sa pokúsia neoprávnene vstúpiť na územie Španielska. Článok 58 ods. 4 tohto zákona stanovuje, že osoby uvedené v odseku 3 nesmú byť vyhostené, pokiaľ prípadná žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola vyhlásená za neprípustnú, a článok 58 ods. 6 uvedeného zákona stanovuje, že ak nie je možné vykonať vyhostenie do 72 hodín, je potrebné požiadať súdne orgány o zaistenie.

22.      Článok 61 organického zákona 4/2000 upravuje predbežné opatrenia v rámci konaní o vyhostení. Článok 62 tohto zákona sa týka zaistenia a článok 64 ods. 5 uvedeného zákona stanovuje odklad vykonateľnosti rozhodnutí o vyhostení, kým žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola vyhlásená za neprípustnú.

23.      Články 2 a 3 Ley 12/2009, reguladora del derecho de asilo y de la protección subsidiaria (zákon č. 12/2009, ktorým sa upravuje právo na azyl a doplnková ochrana)(11) z 30. októbra 2009 v znení Ley 2/2014, de la Acción y del Servicio Exterior del Estado (zákon č. 2/2014 o vonkajšej činnosti a vonkajších orgánoch štátu)(12) z 25. marca 2014 (ďalej len „zákon o azyle“) vymedzujú právo na azyl a postavenie utečenca. Článok 5 tohto zákona najmä stanovuje, že poskytnutie doplnkovej ochrany znamená, že dotknutá osoba nemôže byť vyhostená, a článok 30 toho istého zákona stanovuje prístup k sociálnym a prijímacím službám pre žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorí ich potrebujú.

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

24.      Dňa 12. decembra 2019 Salvamento Marítimo (španielska námorná záchranná služba) zadržala plavidlo, ktoré prepravovalo 45 štátnych príslušníkov subsaharského pôvodu, medzi ktorými sa nachádzal VL, odporca v odvolacom konaní vo veci samej, v blízkosti španielskeho pobrežia, približne jednu námornú míľu južne od ostrova Gran Canaria (Španielsko). Týchto štátnych príslušníkov po prijatí prvej starostlivosti prevzalo Brigada Local de Extranjería y Fronteras (miestne oddelenie cudzineckej a pohraničnej polície, Španielsko), ktoré je súčasťou Comisaría de Policía Nacional de Maspalomas (Komisariát národnej polície v Maspalomas, Španielsko).

25.      Dňa 13. decembra 2019 boli uvedení štátni príslušníci prevezení na Jefatura Superior de Policía de Canarias (Policajné riaditeľstvo Kanárskych ostrovov, Španielsko), ako to vyplýva zo zápisnice o zadržaní a poučení o ich právach. V ten istý deň Subdelegación del Gobierno de Las Palmas (Miestny úrad vlády v Las Palmas, Španielsko) prijal rozhodnutie o vrátení týchto štátnych príslušníkov podľa článku 58 ods. 3 písm. b) organického zákona č. 4/2000, lebo sa pokúsili neoprávnene vstúpiť na územie Španielska. Keďže toto rozhodnutie nebolo možné vykonať v lehote 72 hodín stanovenej v článku 58 ods. 6 tohto zákona, na Juzgado de Instrucción nº 3 de San Bartolomé de Tirajana (Vyšetrovací súd č. 3 San Bartolomé de Tirajana) bola podaná žiadosť o umiestnenie do zariadenia určeného na zaistenie.

26.      V rámci predbežného vyšetrovania začatého na tomto súde tento súd vydal 14. decembra 2019 rozhodnutie, ktorým VL priznal právo na podanie vyhlásenia po poučení o jeho právach za pomoci advokáta a tlmočníka do bambarského jazyka(13) (ďalej len „prvé rozhodnutie zo 14. decembra 2019“). Toto vyhlásenie bolo urobené v prítomnosti sudcu, tajomníka toho istého súdu, úradníka kancelárie súdu, advokátky VL a tlmočníka. V ten istý deň bola vyhotovená zápisnica, v ktorej sa uvádza, že VL po poučení o svojich právach vo svojom vyhlásení vyjadril svoj zámer požiadať o medzinárodnú ochranu. Vyhlásil, že v dôsledku vojny, ktorá zúri v jeho krajine pôvodu – Mali –, sa obáva prenasledovania z rasových dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine a zabitia, ak by sa tam vrátil.

27.      Keďže Juzgado de Instrucción nº 3 de San Bartolomé de Tirajana (Vyšetrovací súd č. 3 San Bartolomé de Tirajana) nie je podľa vnútroštátneho práva orgánom príslušným pre registráciu žiadosti o medzinárodnú ochranu, vydal v ten istý deň ďalšie rozhodnutie (ďalej len „druhé rozhodnutie zo 14. decembra 2019“), v ktorom uviedol, že vyhlásenie VL o zámere požiadať o medzinárodnú ochranu bolo na účely dodržania článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 zaslané provinčnému oddeleniu cudzineckej a pohraničnej polície a oznámené UNHCR. Tento súd uvedeným rozhodnutím požiadal miestny úrad vlády Kanárskych ostrovov, provinčné oddelenie cudzineckej a pohraničnej polície a Ministerio de Trabajo, Migraciones y Seguridad Social (ministerstvo práce, migrácie a sociálneho zabezpečenia, Španielsko), aby bolo VL pridelené miesto v humanitárnom prijímacom zaradení. Týmto orgánom bol zaslaný zoznam s menami 25 ďalších štátnych príslušníkov subsaharského pôvodu, ktorí tiež požiadali o medzinárodnú ochranu za rovnakých podmienok.

28.      Druhým rozhodnutím zo 14. decembra 2019 bolo 12 z týchto 26 osôb umiestnených do humanitárneho prijímacieho zariadenia a z dôvodu nedostatku miest bolo 14 osôb vrátane VL umiestnených do zariadenia určeného na zaistenie. Vnútroštátny súd spresňuje, že policajt provinčného oddelenia cudzineckej a pohraničnej polície VL pred jeho prevozom do zariadenia určeného na zaistenie oznámil, že bol stanovený termín pohovoru o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

29.      Ministerio fiscal (prokuratúra, Španielsko) následne podala na vnútroštátnom súde odvolanie proti druhému rozhodnutiu zo 14. decembra 2019, pričom tvrdila, že vyšetrovací sudca nemá právomoc prijímať žiadosti o azyl ani hľadať záchytné ubytovacie zariadenia pre žiadateľov o medzinárodnú ochranu.

30.      Právna zástupkyňa VL tiež podala odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu, pričom tvrdila, že zaistenie VL je v rozpore s ustanoveniami smerníc 2013/32 a 2013/33.

IV.    Prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru

31.      Za týchto okolností Juzgado de Instrucción nº 3 de San Bartolomé de Tirajana (Vyšetrovací súd č. 3 San Bartolomé de Tirajana) rozhodnutím z 20. januára 2020, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 25. januára 2020, položil nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Článok 6 ods. 1 druhý pododsek smernice [2013/32] upravuje prípad, keď sa žiadosť o medzinárodnú ochranu podá iným orgánom, ktoré podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné na ich registráciu, pričom v takom prípade členské štáty zabezpečia, aby sa registrácia uskutočnila najneskôr do šiestich pracovných dní od podania žiadosti.

Má sa toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že vyšetrovací sudca príslušný rozhodovať o zaistení cudzincov podľa vnútroštátneho práva sa považuje za jeden z týchto ‚iných orgánov‘, ktorý síce nie je príslušný pre registráciu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ale žiadatelia pred ním môžu vyjadriť vôľu predložiť takú žiadosť?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 6 ods. 1 smernice [2013/32] vykladať v tom zmysle, že tento sudca musí informovať žiadateľa o tom, kde a ako možno predložiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, a že v prípade predloženia žiadosti musí uvedený sudca postúpiť spis orgánu príslušnému podľa vnútroštátneho práva pre registráciu a posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako aj príslušnému správnemu orgánu, aby bol žiadateľovi priznaný nárok na prijímacie opatrenia uvedené v článku 17 smernice [2013/33]?

3.      Majú sa článok 26 smernice [2013/32] a článok 8 smernice [2013/33] vykladať v tom zmysle, že štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno zaistiť, pokiaľ nie sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 3 smernice [2013/33], lebo žiadateľ je od okamihu, keď urobí uvedené vyhlásenie pred vyšetrovacím sudcom, chránený zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia?“

V.      O naliehavom konaní

32.      Vnútroštátny súd požiadal o prejednanie predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého konania upraveného v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na odôvodnenie tejto žiadosti zdôraznil, že VL je v súčasnosti umiestnený v zariadení určenom na zaistenie, a teda je pozbavený slobody. Okrem toho tento súd uviedol, že na VL sa vzťahuje rozhodnutie o vyhostení vydané 13. decembra 2019, ktoré môže byť kedykoľvek vykonané.

33.      Na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta štvrtá komora Súdneho dvora 6. februára 2020 rozhodla, že vyhovie žiadosti vnútroštátneho súdu, aby sa o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodlo v rámci naliehavého konania. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, ako aj španielska vláda a Európska komisia.

34.      Dňa 17. marca 2020 predseda štvrtej komory Súdneho dvora v súvislosti so šírením vírusu SARS‑CoV‑2 rozhodol o zrušení pojednávania, ktoré bolo v tejto veci stanovené na 23. marca 2020. Štvrtá komora v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania výnimočne rozhodla, že toto pojednávanie sa nahradí otázkami, na ktoré sa má odpovedať písomne. Na otázky položené Súdnym dvorom odpovedali predmetní účastníci konania, ako aj španielska vláda a Komisia(14).

VI.    Analýza

A.      O prípustnosti

35.      Španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci. Táto vláda tvrdí, že jedinou právomocou vnútroštátneho súdu je povoliť alebo nepovoliť zaistenie štátneho príslušníka tretieho štátu na účely výkonu rozhodnutia o vyhostení. V dôsledku toho sa domnieva, že prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom nijako nesúvisia s predmetom sporu.

36.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pre návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.(15)

37.      Pokiaľ ide o prejednávaný prípad, domnievam sa, že tri otázky tak, ako sú formulované, sa jednoznačne týkajú výkladu článku 6 ods. 1 a článku 26 smernice 2013/32, ako aj článku 17 ods. 1 a 2 a článku 8 ods. 3 smernice 2013/33. Podľa môjho názoru teda za týchto podmienok nič nebráni tomu, aby Súdny dvor rozhodol v prejednávanej veci a podal výklad ustanovení smerníc 2013/32 a 2013/33. V každom prípade nie je úlohou Súdneho dvora rozhodovať o rozdelení vnútroštátnych právomocí. Námietky, ktoré vzniesla španielska vláda, teda nevyvracajú prezumpciu relevantnosti, ktorá sa vzťahuje na návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci. Preto sa domnievam, že návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci je prípustný.

B.      O veci samej

1.      Úvodné poznámky k výkladu smerníc 2013/32 a 2013/33

38.      Skôr než pristúpim k skúmaniu prejudiciálnych otázok, považujem za užitočné v krátkosti pripomenúť rámec, do ktorého patria smernice 2013/32 a 2013/33.

39.      V prvom rade by som chcel poukázať na to, že tieto smernice boli prijaté na základe článku 78 ods. 2 písm. d) a f) ZFEÚ. Ako stanovuje článok 78 ods. 1 ZFEÚ, spoločná politika v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany, ktorej cieľom je „poskytnúť zodpovedajúce právne postavenie každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potrebuje medzinárodnú ochranu, a zabezpečiť súlad so zásadou [zákazu vyhostenia alebo vrátenia]“, „musí byť v súlade so [Ženevským dohovorom] a [protokolom], ako aj inými príslušnými zmluvami“.

40.      V druhom rade by som chcel tiež spomenúť článok 18 Charty, ktorý stanovuje, že „právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel [Ženevského dohovoru] a [protokolu] a v súlade so [Zmluvou o EÚ] a so [Zmluvou o FEÚ]“.(16)

41.      V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že napriek tomu, že Únia nie je zmluvnou stranou Ženevského dohovoru, článok 78 ods. 1 ZFEÚ a článok 18 Charty jej ukladajú povinnosť dodržiavať pravidlá tohto dohovoru.(17) Je teda jasné, že smernice 2013/32 a 2013/33 musia podľa týchto ustanovení primárneho práva dodržiavať tieto pravidlá.(18)

42.      Okrem toho z odôvodnení 3 týchto dvoch smerníc vyplýva, že v nadväznosti na závery zasadnutia Európskej rady v Tampere(19) normotvorca Únie zamýšľal založiť vytvorenie spoločného európskeho azylového systému na „úplnom a rozsiahlom uplatňovaní Ženevského dohovoru“, čím potvrdil zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

43.      Časť právnej vedy považuje túto zásadu za zásadu medzinárodného obyčajového práva(20), ktorá má hodnotu normy ius cogens(21). Uvedená zásada je zakotvená najmä v článku 33 Ženevského dohovoru(22) a je jednou zo zásad, ktorými sa vyznačuje spoločný európsky azylový systém(23), pričom umožňuje zaručiť účinný prístup k spoločným konaniam o priznávaní a odnímaní jednotného štatútu azylu alebo doplnkovej ochrany(24).

44.      V odôvodnení 15 smernice 2013/32 a v odôvodnení 10 smernice 2013/33 sa uvádza, že čo sa týka zaobchádzania s osobami, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti týchto smerníc, členské štáty sú viazané záväzkami vyplývajúcimi z nástrojov medzinárodného práva, ktorých sú zmluvnými stranami.(25)

45.      Odôvodnenie 60 smernice 2013/32 a odôvodnenie 35 smernice 2013/33 navyše spresňujú, že tieto smernice rešpektujú základné práva, dodržiavajú zásady uznané najmä Chartou, snažia sa najmä zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a podporovať uplatňovanie článkov 1, 4, 6, 7, 18, 19, 21, 23, 24 a 47 Charty a majú sa zodpovedajúcim spôsobom vykonávať.

46.      Za týchto podmienok Súdny dvor už viackrát rozhodol, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia je zaručená ako základné právo v článku 18 a článku 19 ods. 2 Charty.(26)

47.      To je teda kontext, v ktorom sa všeobecne nachádzajú smernice 2013/32 a 2013/33.

2.      O pojme „iný orgán“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32

48.      Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že súdny orgán, akým je vyšetrovací súd, možno považovať za „iný orgán“ v zmysle tohto ustanovenia.

49.      V tejto súvislosti uvádzam, že hoci je pojem „iné orgány“ výslovne uvedený v článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, toto ustanovenie výslovne nespresňuje, či tento pojem zahŕňa súdne orgány.

50.      V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora treba pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.(27) Podám teda doslovný, systematický a teleologický výklad článku 6 ods. 1 smernice 2013/32.

51.      Hneď na úvod poukazujem na to, že pokiaľ ide o pojem „iné orgány“ v zmysle tohto ustanovenia, VL a Komisia vo svojich písomných pripomienkach vyjadrili názor, že tento pojem nevylučuje súdne orgány. V tejto súvislosti Komisia vychádzala najmä zo znenia a z cieľa článku 6 ods. 1 smernice 2013/32. Prokuratúra, ktorá sa opiera o odôvodnenia 22 a 26 tejto smernice, zasa tvrdí, že je prípustné, aby sa súdny orgán v prípade, že ako prvý príde do styku so žiadateľmi o medzinárodnú ochranu, považoval za „iný orgán“ v zmysle článku 6 ods. 1 uvedenej smernice.(28) Španielska vláda odmieta tento názor a domnieva sa, že súdny orgán nemožno považovať za „iný orgán“ v zmysle tohto ustanovenia. Táto vláda tvrdí, že ak by sa vyšetrovací sudca považoval za „iný orgán“, znamenalo by to zmenu systému medzinárodnej ochrany stanoveného organickým zákonom č. 4/2000.

a)      Znenie článku 6 ods. 1 smernice 2013/32

52.      Na základe doslovného výkladu článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 sa vnútroštátny súd domnieva, že vyšetrovací sudca, ktorý má podľa španielskeho práva rozhodnúť o zaistení, predstavuje „iný orgán“, ktorý síce podľa vnútroštátneho práva nie je príslušný pre registráciu žiadosti, no určite sa môže na základe článku 6 ods. 1 tejto smernice obrátiť na príslušný orgán, aby sa registrácia uskutočnila najneskôr do šiestich pracovných dní od podania žiadosti.

53.      Tento výklad sa mi zdá a priori rozumný.

54.      Po prvé zo znenia článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 vyplýva, že rozhodnutie normotvorcu Únie použiť výraz „iné orgány“ predovšetkým vyjadruje zámer odlíšiť na jednej strane „orgán, ktorý je podľa vnútroštátneho práva príslušný“ pre registráciu žiadostí o medzinárodnú ochranu, a na druhej strane „iné orgány“, ktorým by takéto žiadosti mohli byť adresované, ale ktoré podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné na ich registráciu.

55.      Z tohto ustanovenia teda jasne vyplýva, že orgán príslušný pre registráciu žiadostí o medzinárodnú ochranu určuje vnútroštátne právo. Toto právo stanovuje administratívne formality tak pre registráciu, ako aj pre predkladanie takýchto žiadostí. Ako totiž poznamenala Komisia, členské štáty musia určiť orgány príslušné pre registráciu žiadostí v rámci prebratia smernice 2013/32.

56.      Naopak v rozpore s tým, čo zrejme tvrdí španielska vláda, článok 6 ods. 1 tejto smernice na účely určenia týchto „iných orgánov“, ktorým by mohli byť adresované žiadosti o medzinárodnú ochranu, vôbec neodkazuje na vnútroštátne právo, a teda nestanovuje, že tieto „iné orgány“ musia určiť členské štáty. Toto ustanovenie len v druhom pododseku stanovuje, že ak sa žiadosť podá týmto „iným orgánom“, „členské štáty zabezpečia, aby sa registrácia uskutočnila najneskôr do šiestich pracovných dní od podania žiadosti“.(29)

57.      Po druhé poznamenávam, že použitie pojmu „iné“ v článku 6 ods. 1 uvedenej smernice vyjadruje zámer normotvorcu Únie nestanoviť pre určenie týchto „iných orgánov“ numerus clausus. Policajné orgány, pohraničná stráž, imigračné úrady a pracovníci zariadení určených na zaistenie sú totiž v článku 6 ods. 1 treťom pododseku tej istej smernice uvedení len demonštratívne.

58.      Po tretie domnievam sa, že rozhodnutie normotvorcu použiť široký výraz ako „iné orgány“ s cieľom pokryť viaceré orgány nemožno chápať tak, že odkazuje výlučne na správne orgány, keďže tento výraz nevylučuje, aby článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 mohol zahŕňať aj súdne orgány. V tejto súvislosti poukazujem na to, že žiadna zo skúmaných jazykových verzií zrejme nenaznačuje opak.(30) Preto zastávam názor, že znenie tohto ustanovenia neumožňuje domnievať sa, že súdne orgány sú vylúčené.

59.      Teraz však treba preskúmať, či kontext, do ktorého patrí článok 6 ods. 1 smernice 2013/32, ako aj cieľ a genéza tohto ustanovenia potvrdzujú tento výklad.

b)      Kontext a cieľ článku 6 ods. 1 smernice 2013/32

60.      Domnievam sa, že uskutočnenie cieľa sledovaného smernicou 2013/32 môže zaručiť iba vyššie uvedený výklad. Ako vyplýva z článku 1 tejto smernice v spojení s jej odôvodnením 12, týmto cieľom je stanoviť spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v Únii.

61.      Pripomínam, že cieľom článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 je zaručiť osobám, ktoré chcú získať postavenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, účinný, čo najrýchlejší a najjednoduchší prístup k postupu posudzovania tým, že sa týmto osobám umožní podávať svoje žiadosti, teda vyjadriť svoju vôľu podať žiadosť na ktoromkoľvek vnútroštátnom orgáne, s ktorým najprv prídu do styku, najmä na orgánoch, ktoré sa zaoberajú kontrolou hraníc a prisťahovalectvom.

62.      Toto ustanovenie je teda príkladom všeobecnej zásady jednoduchosti a rýchlosti prístupu k konaniu. Tento účinný, jednoduchý a rýchly prístup sa nemá zabezpečiť teoreticky, ale konkrétne. Článok 6 ods. 2 smernice 2013/32 totiž stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby osoba, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu, mala skutočnú možnosť [predložiť] žiadosť čo najskôr“(31). Okrem toho najmä z odôvodnenia 18 tejto smernice vyplýva, že „je v záujme členských štátov aj žiadateľov o medzinárodnú ochranu, aby sa o žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodlo čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia“.

63.      Nie je mi preto jasné, ako by bolo možné rozumne vyvodiť z článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, že súdne orgány sú vylúčené z pojmu „iné orgány, ktorým by mohli byť adresované  žiadosti o medzinárodnú ochranu“. Takéto vylúčenie sa mi zdá o to viac nepravdepodobné, že – ako uvádza vnútroštátny súd – v prejednávanom prípade ide de facto o jediný orgán, na ktorom štátny príslušník tretieho štátu môže požiadať o medzinárodnú ochranu pred tým, ako bude prevezený do zariadenia určeného na zaistenie. Okrem toho tento súd zdôrazňuje, že zo zápisnice o zadržaní z 13. decembra 2019 vyplýva, že VL nebol poučený o svojom práve požiadať o túto medzinárodnú ochranu.(32) V každom prípade treba zdôrazniť, že aj keby VL bol poučený o tomto práve pri svojom zadržaní, na zabezpečenie účinného prístupu k konaniu by bolo ešte potrebné, aby bol poučený a prejavil želanie požiadať o takúto ochranu za prítomnosti tlmočníka do jazyka, ktorému rozumie. Ani z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ani zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, pritom nevyplýva, že v prejednávanom prípade to bolo tak. Preto sa mi zdá rozumné položiť si otázku, či VL pochopil obsah týchto informácií. V tejto súvislosti VL vo svojej odpovedi na otázky položené Súdnym dvorom tvrdí, že pri jeho zadržaní mu pomáhal iba tlmočník do francúzskeho jazyka, ktorému nerozumie.(33)

64.      Okrem toho sa pripájam k stanovisku Komisie, podľa ktorého vo veľmi rýchlych konaniach, ako je konanie, o ktoré ide v prejednávanej veci, keď sa rozhodnutie o vyhostení prijme do 24 hodín od príchodu dotknutých osôb do Španielska a keď vyšetrovací sudca vypočuje tieto osoby v nasledujúci deň(34), tento výsluch za pomoci advokáta a tlmočníka je vhodným okamihom na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu a môže byť podľa okolností, ako uviedol vnútroštátny súd, prvou príležitosťou podať ju(35). Navyše skutočnosť, že dotknutá osoba môže neskôr podať svoju žiadosť v zariadení určenom na zaistenie, nie je platným dôvodom domnievať sa, že to nemôže urobiť pred vyšetrovacím sudcom, ktorý má právomoc rozhodnúť o jej zaistení.

65.      V dôsledku toho je podľa môjho názoru zrejmé, že ak by sa členskému štátu umožnilo vylúčiť z pojmu „iné orgány“ určité správne alebo súdne orgány, najmä vyšetrovacích sudcov, ktorí majú podľa vnútroštátneho práva právomoc rozhodovať o umiestnení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území daného štátu, do zariadenia určeného na zaistenie, o aké ide v prejednávanom prípade, bolo by to v rozpore s cieľom smernice 2013/32 a článok 6 ods. 1 by bol zbavený podstaty.

3.      O informáciách potrebných na predloženie žiadosti o medzinárodnú ochranu a prístup k materiálnym podmienkam prijímania

66.      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 a článok 17 smernice 2013/33 majú vykladať v tom zmysle, že orgán, ktorému bola adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, ale ktorý podľa vnútroštátneho práva nie je príslušný na jej registráciu, musí poskytnúť žiadateľovi relevantné informácie, ktoré mu umožnia zistiť, kde a ako môže predložiť takúto žiadosť, a postúpiť spis príslušnému orgánu pre registráciu, aby uvedený žiadateľ mohol mať prístup k materiálnym podmienkam prijímania.

67.      Španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach, ako aj vo svojich odpovediach na otázky položené Súdnym dvorom tvrdí, že sa domnieva, že smernica 2013/32 neukladá povinnosť poskytnúť informácie o medzinárodnej ochrane všetkým štátnym príslušníkom tretieho štátu, ktorí prichádzajú na územie členského štátu.

68.      Pokiaľ ide v prvom rade o povinnosť poskytnúť relevantné informácie o medzinárodnej ochrane, z článku 6 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2013/32 v spojení s jej odôvodnením 26 nesporne vyplýva, že „iné orgány“, ktorým by mohli byť adresované takéto žiadosti, ale ktoré podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné na ich registráciu, majú povinnosť poskytnúť žiadateľom o takúto ochranu, a to aj na hraniciach, najmä v teritoriálnych vodách(36), relevantné informácie, ktoré im umožnia zistiť podmienky predloženia ich žiadostí.

69.      V prejednávanom prípade, ako som vysvetlil v predchádzajúcich bodoch, ako Komisia uviedla vo svojich pripomienkach a ako navrhol samotný vnútroštátny súd, vyšetrovací sudcovia, ktorých vnútroštátne orgány žiadajú o zaistenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území daného štátu, nepochybne predstavujú orgány, ktorým by mohli byť adresované žiadosti o medzinárodnú ochranu, z rovnakého dôvodu ako orgány, ktoré sú demonštratívne uvedené v článku 6 ods. 1 smernice 2013/32. Pokiaľ teda vnútroštátny orgán, akým je vyšetrovací sudca, môže byť niekedy prvým orgánom alebo aspoň jedným z prvých orgánov, na ktorom má osoba príležitosť podať takú žiadosť, podľa tohto ustanovenia má povinnosť poskytnúť informácie, ktoré sú relevantné pre predloženie uvedených žiadostí.(37)

70.      Pokiaľ ide v druhom rade o povinnosť postúpiť spis príslušnému orgánu pre registráciu, treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 27 tejto smernice „vzhľadom na to, že štátni príslušníci tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí vyjadrili prianie uchádzať sa o medzinárodnú ochranu, sú žiadatelia o medzinárodnú ochranu, mali by si plniť povinnosti a využívať práva podľa [smernice 2013/32] a [smernice 2013/33]. Na tento účel by členské štáty mali čo najskôr zaregistrovať skutočnosť, že tieto osoby sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu“(38).

71.      V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že z článku 6 ods. 1 a 2 smernice 2013/32 vyplýva, že členské štáty sú vo všeobecnosti povinné zaregistrovať každú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny vnútroštátnym orgánom, ktorá spadá do pôsobnosti tejto smernice, a potom musia dbať o to, aby dotknuté osoby mali skutočnú možnosť predložiť svoje žiadosti čo najskôr.(39)

72.      Je teda samozrejmé, že povinnosť zaregistrovať žiadosť o medzinárodnú ochranu najneskôr v lehote šiestich pracovných dní od podania tejto žiadosti by nemohla byť dodržaná, ak by „iné orgány“, ktorým by táto žiadosť mohla byť adresovaná, nemohli postúpiť túto žiadosť príslušným orgánom na účely registrácie. Z toho vyplýva, že by bol vážne ohrozený samotný cieľ smernice 2013/32, a najmä cieľ sledovaný článkom 6 ods. 1 tejto smernice, ktorým je účinný, jednoduchý a rýchly prístup ku konaniu o medzinárodnej ochrane.

73.      Pokiaľ ide v treťom a poslednom rade o článok 17 ods. 1 a 2 smernice 2013/33, na ktorý vnútroštátny súd odkazuje vo svojej otázke, pripomínam, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby žiadatelia mali prístup k materiálnym podmienkam prijímania, keď podajú žiadosť o medzinárodnú ochranu, a aby opatrenia prijaté na tieto účely zabezpečovali žiadateľom primeranú životnú úroveň, ktorá im zaručí živobytie a ochráni ich telesné a duševné zdravie.(40)

74.      V tejto súvislosti, ako som pripomenul v bode 70 vyššie, z odôvodnenia 27 smernice 2013/32 vyplýva, že žiadatelia o medzinárodnú ochranu si musia „plniť povinnosti a využívať práva [nielen] podľa… smernice [2013/32, ale aj podľa] smernice [2013/33]“. Cieľ sledovaný článkom 17 smernice 2013/33, teda skutočný prístup žiadateľov k materiálnym podmienkam prijímania, by bol totiž ohrozený aj vtedy, ak by orgán, ktorému bola adresovaná žiadosť, nemohol postúpiť túto žiadosť príslušným orgánom na účely registrácie.(41)

75.      Zo všetkých dôvodov, ktoré som práve uviedol, sa domnievam, že článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 a článok 17 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že „iný orgán“, ktorému by mohla byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, ale ktorý podľa vnútroštátneho práva nie je príslušný na jej registráciu, musí jednak poskytnúť žiadateľovi relevantné informácie, ktoré mu umožnia zistiť, kde a ako môže predložiť takúto žiadosť, a jednak postúpiť spis príslušnému orgánu pre registráciu, aby tento žiadateľ mohol mať prístup k materiálnym podmienkam prijímania.

4.      O získaní postavenia žiadateľa medzinárodnej ochrany

76.      Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 26 smernice 2013/32 a článok 8 smernice 2013/33 majú vykladať v tom zmysle, že od okamihu, keď štátny príslušník tretieho štátu prejaví svoju vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu pred „iným orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, žiadateľ môže byť umiestnený do zariadenia určeného na zaistenie len z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33, keďže tento žiadateľ je chránený zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

77.      Na zodpovedanie tejto otázky považujem za dôležité objasniť etapy predkladania žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci režimu zavedeného smernicou 2013/32.

a)      Etapy predkladania žiadosti o medzinárodnú ochranu: podanie a predloženie

78.      Poznamenávam, že pokiaľ ide o počiatočnú fázu konania o poskytnutí medzinárodnej ochrany, článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 jasne rozlišuje dve etapy, a to na jednej strane podanie žiadosti a na druhej strane jej predloženie.(42) Prejednávaná vec sa týka prvej etapy.

1)      Prvá etapa: podanie žiadosti

79.      Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti podá žiadosť o medzinárodnú ochranu buď orgánu príslušnému na jej registráciu, alebo „inému orgánu“, ktorému by takéto žiadosti mohli byť adresované bez toho, aby bol príslušný na ich registráciu.(43)

80.      V kontexte tejto prvej etapy je potrebné rozlišovať dva odlišné úkony, ktoré treba uskutočniť v dvoch odlišných okamihoch, a to jednak podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátnym príslušníkom tretieho štátu v pravom zmysle slova, teda vyjadrenie priania uchádzať sa o takúto ochranu, na orgáne, ktorý je príslušný na jej registráciu, alebo na „inom orgáne“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 a jednak registráciu tejto žiadosti príslušným orgánom podľa vnútroštátneho práva. V tejto súvislosti poukazujem na to, že odôvodnenie 27 tejto smernice jasne rozlišuje medzi vyjadrením priania uchádzať sa o medzinárodnú ochranu a povinnosťou príslušného orgánu zaregistrovať ho.

81.      Pokiaľ ide o prvý úkon, teda podanie žiadosti alebo vyjadrenie priania uchádzať sa o medzinárodnú ochranu(44), v odôvodnení 27 smernice 2013/32 sa uvádza, že „štátni príslušníci tretích krajín…, ktorí vyjadrili prianie uchádzať sa o medzinárodnú ochranu, sú žiadatelia[takú] ochranu“(45). Článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 a jej odôvodnenie 27 teda vyjadrujú vôľu normotvorcu Únie považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za podanú príslušnému orgánu alebo „inému orgánu“ v zmysle tohto ustanovenia, ak dotknutá osoba pred týmito orgánmi vyhlásila, že chce požiadať o medzinárodnú ochranu.

82.      Tento výklad potvrdzujú prípravné práce týkajúce sa článku 6 ods. 1 smernice 2013/32. Z upraveného návrhu Komisie totiž vyplýva, že „s cieľom zaistiť, aby osoba, ktorá vyjadrí želanie požiadať o medzinárodnú ochranu, mala faktickú príležitosť podať [predložiť – neoficiálny preklad] žiadosť, upravený návrh zlepšuje pravidlá súvisiace s prvotnými krokmi v rámci konania o azyle“(46). Zo znenia tohto upraveného návrhu navyše vyplýva, že „podanie“ žiadosti o medzinárodnú ochranu si nevyžaduje žiadne administratívne formality(47), keďže tieto formality sa splnia, keď sa žiadosť „podá [doručí – neoficiálny preklad]“(48).

83.      Pokiaľ ide o druhý úkon, teda registráciu žiadosti, orgán príslušný podľa vnútroštátneho práva je povinný vykonať ju(49) do troch alebo šiestich pracovných dní od podania žiadosti(50). V tejto súvislosti z upraveného návrhu tejto smernice vyplýva, že s cieľom zaručiť prístup k medzinárodnej ochrane tento návrh odstraňuje možnosť zámeny medzi základným aktom registrácie skutočnosti, že daná osoba je žiadateľom, na jednej strane a prijatím úplnej žiadosti o azyl (predložením) na druhej strane. Z tohto návrhu tiež vyplýva, že vďaka tomuto rozlíšeniu členské štáty môžu ľahšie dodržať navrhovanú trojdňovú lehotu na registráciu žiadateľa ako takého po tom, ako dotknutá osoba vyjadrila želanie požiadať o medzinárodnú ochranu(51), teda po tom, čo podala svoju žiadosť(52).

2)      Druhá etapa: predloženie žiadosti

84.      Osoba, ktorá podala žiadosť, musí mať následne po zaregistrovaní žiadosti príslušným orgánom konkrétnu možnosť predložiť túto žiadosť čo najskôr (článok 6 ods. 2 smernice 2013/32).(53)

85.      Pokiaľ ide o túto druhú etapu, z článku 6 ods. 4 tejto smernice vyplýva, že „žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za [predloženú] predložením tlačiva žiadateľom, alebo, ak tak vyžaduje vnútroštátne právo, okamihom, keď príslušné orgány dotknutého členského štátu dostanú úradnú správu“(54).

86.      Treba poznamenať, že možnosť stanovená v článku 6 ods. 3 smernice 2013/32, podľa ktorej bez toho, aby bol dotknutý článok 6 ods. 2 tejto smernice, členské štáty môžu požadovať, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu predkladali osobne a/alebo na určenom mieste, sa týka len druhej etapy, teda predloženia žiadosti. Naopak takáto požiadavka sa nevzťahuje na podanie žiadosti, či už „orgánom, ktoré sú príslušné“ na jej registráciu, alebo „iným orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 tejto smernice.

87.      Navyše je potrebné poznamenať, že článok 20 ods. 2 nariadenia č. 604/2013 tiež stanovuje, že „žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú [predloženú – neoficiálny preklad], keď je príslušným orgánom dotknutého členského štátu doručené tlačivo podané žiadateľom alebo správa, ktorú vypracovali orgány“(55). V kontexte výkladu tohto ustanovenia Súdny dvor rozhodol, že žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za predloženú, keď bol písomný dokument, ktorý bol vypracovaný verejným orgánom a ktorý osvedčuje, že štátny príslušník tretej krajiny požiadal o medzinárodnú ochranu, doručený orgánu zodpovednému za výkon povinností vyplývajúcich z tohto nariadenia, a prípadne, keď boli tomuto orgánu doručené len základné informácie uvedené v takom dokumente, nie však samotný dokument alebo jeho kópia.(56)

88.      Aby som to zhrnul, počas konania o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu chcel normotvorca Únie stanoviť dve samostatné etapy, a to podanie a predloženie žiadosti. Samotné podanie zahŕňa dva okamihy: okamih vyjadrenia želania požiadať o medzinárodnú ochranu a okamih jeho registrácie. Táto registrácia sa môže vykonať už pri podaní žiadosti, ak sa žiadosť podá na príslušnom orgáne, alebo neskôr, ak sa žiadosť podá na „inom orgáne“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32.

89.      Musím zdôrazniť, že rozlišovanie medzi podaním a predložením žiadosti má zásadný význam pre určenie, v ktorom konkrétnom okamihu počiatočnej fázy poskytovania medzinárodnej ochrany sa má dotknutá osoba považovať za osobu, ktorá má postavenie žiadateľa. Táto otázka bude predmetom nasledujúcich úvah.

b)      Okamih, v ktorom samá dotknutá osoba považovať za osobu, ktorá má postavenie žiadateľa

90.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy vzniká táto otázka: má štátny príslušník tretej krajiny, ktorý vyjadril svoje želanie požiadať o medzinárodnú ochranu pred „iným orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu?

91.      Som presvedčený, že na túto otázku by sa malo odpovedať kladne.

92.      Po prvé považujem za dôležité pripomenúť, že článok 3 ods. 1 smernice 2013/32 stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu podané na území členských štátov vrátane hraníc, najmä v teritoriálnych vodách. V tejto súvislosti článok 3 ods. 1 smernice 2013/33 stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré podali žiadosť o medzinárodnú ochranu na území členského štátu, vrátane hraníc, najmä v teritoriálnych vodách. Z týchto ustanovení vyplýva, že to, čo určuje pôsobnosť smerníc 2013/32 a 2013/33, je „podanie“ žiadosti o medzinárodnú ochranu.

93.      Článok 2 písm. b) smernice 2013/32 definuje „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ ako žiadosť o ochranu od členského štátu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti, o ktorých je možné predpokladať, že žiadajú o priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou. Z tohto ustanovenia vyplýva, že smernica 2013/32 sa uplatňuje na žiadosti, na ktoré sa vzťahuje táto definícia.

94.      Článok 2 písm. c) smernice 2013/32 zasa definuje „žiadateľa“ ako štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorou ešte nebolo prijaté konečné rozhodnutie. Podobná definícia je uvedená aj v článku 2 písm. b) smernice 2013/33.

95.      Preto v celom rozsahu súhlasím so stanoviskom Komisie, podľa ktorého z týchto ustanovení vyplýva, že osoba získa postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu alebo doplnkovú ochranu v okamihu, keď „podá“ žiadosť o medzinárodnú ochranu, teda v okamihu, keď pred „príslušným orgánom“ alebo „iným orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 vyhlási, že chce požiadať o medzinárodnú ochranu.(57)

96.      Po druhé treba zdôrazniť – ako vyplýva z úvah, ktoré som uviedol v bodoch 79 až 83 vyššie –, že hoci článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 jasne rozlišuje medzi „podaním“ žiadosti, jej „registráciou“ a jej „predložením“, v článku 3 ods. 1, ako aj v článku 2 písm. b) a c) tejto smernice sa nehovorí o „registrovaných“ alebo „predložených“ žiadostiach, ale o „podaných“ žiadostiach.

97.      V dôsledku toho ani „registráciu“, ani „predloženie“ žiadosti nemožno považovať za úkony, ktoré umožňujú získať postavenie žiadateľa. Ani zo znenia, ani zo štruktúry alebo účelu smernice 2013/32, ani z prípravných prác týkajúcich sa tejto smernice nevyplýva čo i len minimálna opora pre takéto tvrdenie. Ako sa výslovne uvádza v odôvodnení 27 tejto smernice, „vzhľadom na to, že štátni príslušníci tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí vyjadrili prianie uchádzať sa o medzinárodnú ochranu, žiadatelia o medzinárodnú ochranu, mali by si plniť povinnosti a využívať práva podľa tejto smernice a smernice… 2013/33“(58). Ako som už zdôraznil, z článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 jasne vyplýva, že registrácia žiadosti o medzinárodnú ochranu v lehote troch alebo šiestich pracovných dní od jej „podania“ je povinnosťou, ktorá sa netýka osoby, ktorá „podá“ žiadosť, teda „žiadateľa“ o takúto ochranu, ale jedine vnútroštátneho orgánu, ktorý je príslušný pre registráciu tejto žiadosti.(59)

98.      Po tretie z článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 tiež vyplýva, že zámerom normotvorcu Únie bolo jednoznačne uľahčiť podávanie žiadostí o medzinárodnú ochranu na hranici členského štátu a najmä v teritoriálnych vodách, keďže prístup k posudzovaciemu konaniu musí byť účinný, jednoduchý a rýchly. Členské štáty sú teda vo všeobecnosti povinné zaregistrovať každú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny vnútroštátnym orgánom, ktorá spadá do pôsobnosti tejto smernice, a potom musia dbať o to, aby dotknuté osoby mali skutočnú možnosť predložiť svoje žiadosti čo najskôr.(60)

99.      Vzhľadom na všetky dôvody, ktoré som práve uviedol, zastávam názor, že štátny príslušník tretej krajiny má postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu od okamihu, keď vyjadrí svoje želanie požiadať o takúto ochranu na „inom orgáne“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, akým je vyšetrovací súd, ktorý má rozhodnúť o zaistení, ako je to v prejednávanom prípade. Opačný výklad by bol totiž v rozpore s účinnosťou prístupu ku konaniu, ako ju stanovil normotvorca Únie v tejto smernici. Podľa ustálenej judikatúry povinnosť členských štátov dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí.(61)

100. So zreteľom na vyššie uvedené teraz preskúmam otázku, či po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu na „inom orgáne“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 môže byť žiadateľ o takúto ochranu umiestnený do zariadenia určeného na zaistenie len z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33.

c)      Dôsledky, ktoré treba vyvodiť zo získania postavenia žiadateľa

101. V prejednávanej veci mal vnútroštátny súd rozhodnúť o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny na účely výkonu rozhodnutia o vyhostení z dôvodu, že toto rozhodnutie nebolo možné vykonať v lehote 72 hodín stanovenej vnútroštátnym právom.(62) Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že tento štátny príslušník podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu na tomto súde do 48 hodín od svojho príchodu na územie Španielska.

102. V tejto súvislosti po prvé pripomínam, že Súdny dvor už rozhodol, že článok 2 ods. 1 smernice 2008/115 v spojení s jej odôvodnením 9 sa má vykladať v tom zmysle, že „táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podal [predložil – neoficiálny preklad] žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice [2005/85/ES(63)], to v období od podania [predloženia – neoficiálny preklad][(64)] uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu“(65).

103. Okrem toho, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, výklad smernice 2008/115, ako aj smernice 2005/85 (ktorá predchádzala smernici 2013/32) „treba, ako vyplýva z odôvodnenia 24 prvej uvedenej smernice a z odôvodnenia 8[(66)] druhej uvedenej smernice, poskytnúť pri rešpektovaní základných práv a zásad uznaných najmä Chartou“(67), ktorej článok 18 zaručuje právo na azyl(68) a zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia(69).

104. Pokiaľ ide konkrétne o zaistenie, Súdny dvor rozhodol, že zaistenie na účely vyhostenia upravené smernicou 2008/115 a zaistenie nariadené proti žiadateľovi o azyl patria do odlišných právnych režimov.(70)

105. Po druhé, ako som vysvetlil vyššie(71), zastávam názor, že osoba získa postavenie žiadateľa v okamihu, keď „podá“ žiadosť o medzinárodnú ochranu. Podmienky zaistenia žiadateľa o ochranu sa teda od tohto okamihu riadia článkami 8 až 11 smernice 2013/33.

106. V prejednávanom prípade z toho vyplýva, že aj keď sa podmienky zaistenia VL až do okamihu, keď „podal“ žiadosť o medzinárodnú ochranu na vnútroštátnom súde, riadili smernicou 2008/115(72), od okamihu jej podania sa na neho vzťahuje článok 26 ods. 1 smernice 2013/32 a článok 8 ods. 1 smernice 2013/33. Tieto ustanovenia totiž stanovujú, že členské štáty nesmú zaistiť osobu len z dôvodu, že podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

107. Okrem toho, ako Súdny dvor už rozhodol, ostatné odseky článku 8 smernice 2013/33 zavádzajú výrazné obmedzenia právomoci členských štátov vykonať zaistenie.(73) Najmä v článku 8 ods. 3 prvom pododseku tejto smernice sú taxatívne vymenované jednotlivé dôvody(74), ktoré môžu odôvodniť zaistenie, a každý z týchto dôvodov zodpovedá špecifickej potrebe a má autonómny charakter(75). Ak teda existuje dôvod, ktorý môže odôvodniť zaistenie, článok 8 ods. 2 tejto smernice vyžaduje, aby toto zaistenie bolo možné nariadiť len vtedy, ak je to nevyhnutné, a to na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.(76)

108. Medzi dôvody, ktoré môžu odôvodniť zaistenie, patrí najmä dôvod stanovený v článku 8 ods. 3 písm. d) smernice 2013/33, založený na okolnosti, že žiadateľ je zaistený v rámci konania o návrate podľa smernice 2008/115 s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces vyhostenia, pokiaľ príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií doložiť, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, a v dôsledku toho existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate.

109. Pokiaľ ide v prejednávanom prípade v prvom rade o možnosť začať konanie o azyle, treba zdôrazniť, že hoci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či takéto odôvodnenie existuje, napriek tomu sa zdá, že tento súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne uvádza, že zo zápisnice o zadržaní z 13. decembra 2019 vyplýva, že VL pred tým, ako bol predvedený pred tento súd, nebol poučený o možnosti požiadať o medzinárodnú ochranu, pričom navyše spresňuje, že „vyšetrovací sudca, pred ktorého by bol predvedený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Španielska neoprávnene, na účely jeho zaistenia…, je jediným orgánom, na ktorom [tento štátny príslušník] bude môcť požiadať o medzinárodnú ochranu pred tým, ako bude prevezený do zariadenia určeného na zaistenie“(77).

110. Pokiaľ ide v druhom rade o existenciu odôvodneného podozrenia, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate alebo o uskutočnení vyhostenia, ani z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ani zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že v prejednávanom prípade by to bolo tak.

111. V každom prípade považujem za dôležité spresniť – ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora –, že zo samotnej skutočnosti, že v okamihu predloženia žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané rozhodnutie o návrate alebo vyhostení a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115, nemožno bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť predložil iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné a primerané.(78) Dôkazné bremeno v tejto súvislosti nesú vnútroštátne orgány.(79)

112. V dôsledku toho zastávam názor, že VL sa má považovať za žiadateľa o medzinárodnú ochranu od okamihu, keď podal svoju žiadosť na vnútroštátnom súde ako „inom orgáne“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, pokiaľ dotknuté vnútroštátne orgány na základe posúdenia jeho osobnej situácie nepreukážu, že sa uplatní jeden z dôvodov stanovených v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33, čo podľa všetkého nevyplýva ani z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ani zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii.

113. Naopak z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že jediný dôvod, pre ktorý vyšetrovací sudca zaistil VL, súvisí s tým, že neboli k dispozícii miesta v prijímacích zariadeniach. Musí zdôrazniť, že tento dôvod nie je uvedený v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33. Preto by bolo ťažké akceptovať, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu môže byť umiestnený do zariadenia určeného na zaistenie len z dôvodu, že nie sú k dispozícii miesta v prijímacích zariadeniach. Vzhľadom na význam práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty a na závažnosť zásahu do tohto práva, ktorým je opatrenie spočívajúce v zaistení, totiž obmedzenia výkonu tohto práva nesmú pôsobiť nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné.(80)

114. Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal tak, že článok 26 smernice 2013/32 a článok 8 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že od okamihu, keď štátny príslušník tretieho štátu prejaví svoju vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu pred „iným orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, žiadateľ môže byť umiestnený do zariadenia určeného na zaistenie len z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33.

VII. Návrh

115. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Juzgado de Instrucción nº 3 de San Bartolomé de Tirajana (Vyšetrovací súd č. 3 San Bartolomé de Tirajana, Španielsko), takto:

1.      Článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že súdny orgán, akým je vyšetrovací súd, sa má považovať za „iný orgán“ v zmysle tohto ustanovenia.

2.      Článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 a článok 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, sa majú vykladať v tom zmysle, že orgán, ktorému bola adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, ale ktorý podľa vnútroštátneho práva nie je príslušný na jej registráciu, musí poskytnúť žiadateľovi relevantné informácie, ktoré mu umožnia zistiť, kde a ako môže predložiť takúto žiadosť, a postúpiť spis príslušnému orgánu pre registráciu, aby žiadateľ mohol mať prístup k materiálnym podmienkam prijímania.

3.      Článok 26 smernice 2013/32 a článok 8 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že od okamihu, keď štátny príslušník tretieho štátu prejaví svoju vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu pred „iným orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, žiadateľ môže byť umiestnený do zariadenia určeného na zaistenie len z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      CARLIER, J.‑Y.: Droit d’asile et des réfugiés. De la protection aux droits. In: Recueil des cours. Académie de droit international de La Haye, zv. 332, 2008 (Leiden; Boston: Martinus Nijhoff Publishers), s. 9 až 354, najmä s. 34.


3      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).


4      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96).


5      Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954).


6      Na druhej strane Európska únia nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru.


7      Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98.


8      Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31.


9      BOE č. 10 z 12. januára 2000, s. 1139.


10      BOE č. 299 z 12. decembra 2009, s. 104986.


11      BOE č. 263 z 31. októbra 2009, s. 90860.


12      BOE č. 74 z 26. marca 2014, s. 26531.


13      Bambarský jazyk je jedným z úradných jazykov v Mali.


14      Z odpovede VL na otázky položené Súdnym dvorom vyplýva, že „po adresovaní svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu [vnútroštátnemu súdu] bol zaistený v zariadení určenom na zaistenie v Barranco Seco a bol priamo vyhostený 9. januára 2020 bez toho, aby vôbec vedel, či má právo využiť konanie upravené španielskymi právnymi predpismi a smernicami“. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu z 20. januára 2020 však jasne vyplýva, že VL bol pozbavený slobody a že „policajt provinčného oddelenia cudzineckej a pohraničnej polície VL pred jeho prevozom do zariadenia určeného na zaistenie sa dostavil do sídla súdov v San Bartolomé de Tirajana, aby oznámil [VL], ako výkon opatrenia prijatého sudcom, že bol stanovený termín pohovoru o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu“.


15      Rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i. (C‑621/18, EU:C:2018:999, bod 27 a citovaná judikatúra).


16      Pozri odôvodnenie 60 smernice 2013/32 a odôvodnenie 35 smernice 2013/33. Pozri v tejto súvislosti bod 45 nižšie.


17      Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 74 a citovaná judikatúra).


18      Pokiaľ ide o vzťah medzi sekundárnymi právnymi aktmi týkajúcimi sa práva na azyl a článkom 18 Charty, pozri den HEIJER, M.: Article 18, in: PEERS, S. et al. (eds.): The EU Charter of Fundamental Rights. A Commentary, Hart Publishing, 2014, s. 519 až 541, najmä bod 18.41.


19      Pozri závery zo zasadnutia predsedníctva Rady v Tampere z 15. a 16. októbra 1999. Dostupné na https://www.europarl.europa.eu/summits/tam_fr.htm.


20      Zmluvné štáty vo svojom spoločnom vyhlásení pri príležitosti päťdesiateho výročia uzavretia Ženevského dohovoru a/alebo protokolu uznali, že „zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ktorej uplatniteľnosť je zakotvená v medzinárodnom obyčajovom práve“, je podstatou medzinárodného systému ochrany utečencov. (dokument Spojených národov HCR/MMSP/2001/09 zo 16. januára 2002). Pozri tiež správu zo zasadnutia ministrov štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a/alebo jeho protokolu z roku 1967, z 12. a 13. decembra 2001, HCR/MMSP/2001/10, dostupnú na www.unhcr.org. Pokiaľ ide o uznanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia ako zásady medzinárodného obyčajového práva, pozri LAUTERPACHT, E., BETHLEHEM, D.: The Scope and Content of the Principle of Non‑Refoulement. In: FELLER, E., et al. (ed.): Refugee Protection in International Law. Cambridge University Press, 2003, s. 87 až 177, najmä s. 149 a 163: „[the principle of non‑refoulement in customary law] allows of no limitation or exception“. Pozri v tom istom zmysle GOODWIN‑GILL, G. S., MCADAM, J.: The Refugee in International Law. 3. vyd. Oxford University Press, s. 345 až 354, najmä s. 347; MIKOŁAJCZYK, B., Osoby ubiegające się o status uchodźcy: ich prawa i standardy traktowania. Katowice, 2004, s. 110 až 117; ŁACHACZ, O.: „Zasada non‑refoulement w międzynarodowym prawie uchodźczym – zwyczaj międzynarodowy czy też peremptoryjna norma prawa międzynarodowego? In: Problemy Współczesnego Prawa Międzynarodowego, Europejskiego i Porównawczego, roč. XV, A. D. MMXVII, s. 134 až 142; INELI‑CIGER, M., SKORDAS, A.: Temporary protection, in: WOLFRUM, R. (ed.): Max Planck Encyclopedias of Public International Law [MPIL], on‑line vydanie http://opil.ouplaw.com (posledná aktualizácia: október 2019), bod 23: „Today, prevailing scholarly opinion holds that the principle of non‑refoulement has become a customary norm.“ Pokiaľ ide o opačný názor, pozri CARLIER, J.‑Y.: c. d., s. 123.


21      Pozri najmä ALLAIN, J.: The Jus Cogens  Nature of Non‑refoulement, in: PICOD, F. a van DROOGHENBROECK, S. (dir.), International Journal of Refugee Law, roč. 13, 2001, s. 533 až 538, a JAUMOTTE, J.: Article 19. Protection en cas d’éloignement, d’expulsion et d’extradition, Charte des droits fondamentaux de l’Union européenne. Commentaire article par article. Bruylant, 2018, s. 445 až 467, najmä s. 466: „Skutočnosť, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia má hodnotu normy ius cogens, v spojení s jej absolútnou povahou teda umožňuje domnievať sa, že nemožno uplatniť nijakú normu, ktorá je v rozpore s touto zásadou.“ Pozri tiež Advisory Opinion on the Extraterritorial Application of NonRefoulement Obligations under the 1951 Convention relating to the Status of Refugees and its 1967 Protocol. UNHCR, Geneva, 26 January 2007.


22      Pozri bod 8 vyššie. Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia sa uplatňuje aj ako súčasť zákazu mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Článok 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z roku 1984 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, A/RES/39/46 z 10. decembra 1984) stanovuje: „Žiadny štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, nevypovie, nevráti alebo nevydá osobu inému štátu, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by jej v ňom hrozilo nebezpečenstvo mučenia.“


23      Pozri článok 28 ods. 2 smernice 2013/32.


24      Pozri bod 65 nižšie.


25      Hoci zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia „zakladá právo nebyť vyhostený alebo vrátený, [článok 33 Ženevského dohovoru] neumožňuje dospieť k záveru, že utečenec by mohol v konkrétnom prípade žiadať určitý štát, aby mu poskytol azyl“, pozri BODART, S.: Article 18. Droit d’asile. In: Charte des droits fondamentaux de l’Union européenne. Commentaire article par article, c. d., s. 415 až 443, s. 439. Pozri tiež den HEIJER, M., RIJPMA, J., SPIJKERBOER, T.: Coercion, Prohibition, and Great Expectations: The Continuing Failure of the Common European Asylum Failure. In: Common Market Law Review, roč. 53, s. 607 až 642, najmä s. 617.


26      Pozri rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi (C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 53 a citovaná judikatúra).


27      Pozri najmä rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck (292/82, EU:C:1983:335, bod 12), ako aj z 26. februára 2019, Rimšēvičs a ECB/Lotyšsko (C‑202/18 a C‑238/18, EU:C:2019:139, bod 45).


28      Podľa prokuratúry by však opak neznamenal, že práva žiadateľa o medzinárodnú ochranu by boli porušené, lebo štátny príslušník tretieho štátu by v zariadení určenom na zaistenie dostal relevantné informácie na to, aby mohol požiadať o takú ochranu. Prokuratúra navyše uviedla, že vyšetrovací sudca musí mať právomoc rozhodnúť o zaistení žiadateľa o medzinárodnú ochranu v súlade s článkom 8 ods. 3 písm. a) a b) smernice 2013/32.


29      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


30      Pozri najmä španielsku („otras autoridades“), nemeckú („anderen Behörden“), anglickú („other authorities“), taliansku („altre autorità“), poľskú („innych organów“), portugalskú („outras autoridades“) a rumunskú („altor autorități“) jazykovú verziu.


31      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 25. januára 2018, Hasan (C‑360/16, EU:C:2018:35, bod 76).


32      Pozri body 24 a 26 vyššie. V tejto súvislosti podľa španielskej vlády „VL nevyjadril svoje želanie požiadať o medzinárodnú ochranu pri poskytnutí prvej humanitárnej pomoci 13. decembra 2019 na policajnej stanici“. Z odpovede prokuratúry na otázky položené Súdnym dvorom však vyplýva, že právo požiadať o medzinárodnú ochranu nie je uvedené medzi právami, o ktorých je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území daného štátu neoprávnene, poučený pri svojom zadržaní.


33      Naopak z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj zo zápisnice o vyhlásení pred vyšetrovacím sudcom zo 14. decembra 2019 vyplýva, že VL bol v rámci tohto vyhlásenia v prítomnosti tlmočníka do bambarského jazyka v súlade s článkom 6 smernice 2013/32 poučený o svojom práve požiadať o medzinárodnú ochranu a že s pomocou tohto tlmočníka vyjadril svoje želanie požiadať o takú ochranu.


34      Pozri body 25 a 26 vyššie.


35      Podľa môjho názoru je zrejmé, že pri zadržaní štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sa pokúšajú neoprávnene vstúpiť na územie členského štátu, poučenie o ich právach a prípadných žiadostiach o medzinárodnú ochranu, ktoré by mohli podať na tomto orgáne, nemôže byť účinné, ak im v čase ich zadržania nepomáha tlmočník do jazyka, ktorému rozumejú.


36      Považujem za dôležité pripomenúť, že z tohto odôvodnenia tiež vyplýva, že „v prípade, keď sa uvedené osoby nachádzajú v teritoriálnych vodách členského štátu, mali by byť prepravené na pevninu a ich žiadosti by sa mali posúdiť v súlade s touto smernicou“. Pozri v tejto súvislosti TREVISANUT, S.: The Principle of Non‑Refoulement at Sea and the Effectiveness of Asylum Protection. In: Max Planck Yearbook of United Nations Law, 2008, s. 210. Pozri tiež UNHCR, IMO: Rescue at Sea, A guide to Principles and Practice as Applied to Migrants and Refugees, 2015, dostupné na https://www.unhcr.org.


37      Pozri poznámku pod čiarou 34 vyššie.


38      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


39      Rozsudok z 25. januára 2018, Hasan (C‑360/16, EU:C:2018:35, bod 76).


40      Rozsudok z 12. novembra 2019, Haqbin (C‑233/18, EU:C:2019:956, bod 33). Pozri tiež odôvodnenie 11 smernice 2013/33. V súvislosti s výkladom smernice Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (Ú. v. EÚ L 31, 2003, s. 18; Mim. vyd. 19/006, s. 101), pozri rozsudky z 27. februára 2014, Saciri a i. (C‑79/13, EU:C:2014:103, bod 35), ako aj z 27. septembra 2012, Cimade a GISTI (C‑179/11, EU:C:2012:594, bod 42). So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že „povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby žiadatelia mali prístup k materiálnym podmienkam prijímania, však nie je absolútna. Normotvorca Únie totiž v článku 20 smernice 2013/33, nachádzajúcom sa v jej kapitole III, pričom obe ustanovenia majú názov ‚Obmedzenie alebo odňatie materiálnych podmienok prijímania‘, stanovil okolnosti, za ktorých môže byť poskytovanie týchto podmienok obmedzené alebo odňaté“ (rozsudok z 12. novembra 2019, Haqbin, C‑233/18, EU:C:2019:956, bod 35).


41      Z odôvodnenia 8 smernice 2013/33 vyplýva, že „v záujme zabezpečenia rovnakého zaobchádzania so žiadateľmi v celej Únii by sa táto smernica mala uplatňovať vo všetkých fázach a pri všetkých druhoch konaní týkajúcich sa žiadostí o medzinárodnú ochranu, na všetkých miestach a vo všetkých zariadeniach, kde sa žiadatelia nachádzajú, a to tak dlho, ako sa žiadatelia môžu zdržiavať na území členských štátov ako žiadatelia“.


42      Z upraveného návrhu Komisie vyplýva, že terminológia článku 6 tejto smernice bola objasnená v porovnaní s terminológiou použitou v jej pôvodnom návrhu, pričom v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú ochranu sa zaviedlo „jasnejšie odlíšenie pojmov ‚predložiť‘ a ‚podať‘ [pojmov ‚podať‘ a ‚doručiť‘ – neoficiálny preklad]“. V tejto súvislosti musím spresniť, že pojem „doručiť“ bol v konečnej verzii tohto ustanovenia nahradený pojmom „predložiť“. Pozri článok 6 ods. 1 tretí pododsek a článok 6 ods. 2 smernice 2013/32.


43      Pokiaľ ide o otázku, či musí byť možné uplatniť právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu bezodkladne, a to aj v prípade hromadného prílevu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí chcú predložiť takú žiadosť, pozri vec C‑808/18, Komisia/Maďarsko, ktorú prejednáva Súdny dvor.


44      Vo francúzskej verzii článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 je použité sloveso „présenter“ („podať“). Zdá sa, že v iných jazykových verziách sa používajú rovnocenné pojmy. Pozri najmä španielsku („formule“), nemeckú („stellt“), anglickú („makes“), taliansku („presenti“), poľskú („występuje“), portugalskú („apresenta“) a rumunskú („înaintată“) jazykovú verziu.


45      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


46      KOM(2011) 319 v konečnom znení, s. 8. V tejto súvislosti pozri tiež prílohu k tomuto návrhu, s. 3: „V súlade s odsekom 2 členské štáty musia poskytnúť skutočnú možnosť podať [doručiť – neoficiálny preklad] žiadosť čo najskôr, bez ohľadu na akékoľvek praktické obmedzenia podľa odseku 1, akejkoľvek osobe, ktorá si želá predložiť [doručiť – neoficiálny preklad] žiadosť.“ Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


47      Podľa právnej náuky to, že článok 6 ods. 1 smernice 2013/32 v súvislosti s podaním žiadosti v pravom zmysle slova neodkazuje na vnútroštátne právo, je to preto, že normotvorca Únie sa domnieval, že úkon spočívajúci vo vyjadrení želania požiadať o medzinárodnú ochranu „si nevyžaduje žiadne administratívne formality“. Pozri najmä VEDSTED‑HANSEN, J.: Asylum Procedures Directive 2013/32/EU, in: HAILBRONNER, K. a THYM, D. (eds.): EU Immigration and Asylum Law: A Commentary. 2. vydanie. C. H. Beck/Hart/Nomos, 2016, s. 1281 až 1381, najmä s. 1305.


48      KOM(2011) 319 v konečnom znení, príloha, s. 3. Pokiaľ ide o nahradenie pojmu „doručiť“ pojmom „predložiť“, pozri poznámku pod čiarou 42 vyššie.


49      Ekvivalent pojmu „enregistrer“ („registrovať“), použitého vo francúzskej verzii článku 6 ods. 1 smernice 2013/32, je použitý aj v španielskej („registro“), nemeckej („Registrierung“), anglickej („registering“), talianskej („registrare“), poľskej („rejestracja“), portugalskej („registo“) a rumunskej („înregistreze“) jazykovej verzii.


50      Pozri článok 6 ods. 1 prvý a druhý pododsek smernice 2013/32. Musím pripomenúť, že podľa článku 6 ods. 5 tejto smernice sa táto trojdňová alebo šesťdňová lehota predĺži na desať dní, ak je v dôsledku súčasného podania žiadostí o medzinárodnú ochranu veľkým počtom štátnych príslušníkov tretích krajín veľmi ťažké v praxi dodržať lehotu stanovenú v článku 6 ods. 1 uvedenej smernice.


51      KOM(2011) 319 v konečnom znení, s. 8. Pozri článok 6 upraveného návrhu Komisie, s. 28.


52      Je potrebné dodať, že registráciu uvedenú v článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 treba uviesť do súvislosti s povinnosťami členských štátov, ktoré sú stanovené v článku 6 ods. 1 smernice 2013/33, vydať žiadateľom o medzinárodnú ochranu do troch dní od predloženia žiadosti doklad vydaný na ich meno a potvrdzujúci okrem iného ich postavenie žiadateľov. Registrácia vyžadovaná v článku 6 ods. 1 smernice 2013/32 tak uľahčuje – pokiaľ ide o členské štáty – dodržanie povinnosti vydať uvedené potvrdenie v trojdňovej lehote stanovenej v článku 6 smernice 2013/33.


53      Vo francúzskej verzii článku 6 ods. 2 smernice 2013/32 je použité sloveso „introduire“ („predložiť“). Zdá sa, že v iných jazykových verziách sa používajú rovnocenné pojmy. Pozri v tejto súvislosti španielsku („presentarla“), nemeckú („förmlich zu stellen“), anglickú jazykovú verziu („to lodge“), taliansku („inoltrarla“), poľskú („złożyć“) a rumunskú („a depune“). Pozri článok 6 ods. 1 tretí pododsek a článok 6 ods. 2 až 4 smernice 2013/32.


54      Je potrebné poznamenať, že článok 6 ods. 4 smernice 2013/32 je výnimkou z pravidla stanoveného v článku 6 ods. 3 tejto smernice, teda z možnosti členských štátov požadovať, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu [predkladali] osobne a/alebo na určenom mieste.


55      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


56      Rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab (C‑670/16, EU:C:2017:587, bod 103). Musím spresniť – ako to Súdny dvor urobil v bode 101 tohto rozsudku –, že článok 6 ods. 4 smernice 2013/32 a článok 20 ods. 2 nariadenia č. 604/2013 sú súčasťou dvoch rozdielnych konaní, ktoré majú vlastné požiadavky a ktoré predovšetkým v oblasti lehôt podliehajú rôznym režimom, ako to stanovuje článok 31 ods. 3 tejto smernice.


57      Pozri tiež odôvodnenie 27 smernice 2013/32.


58      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


59      Pozri v tejto súvislosti bod 83 vyššie.


60      Rozsudok z 25. januára 2018, Hasan (C‑360/16, EU:C:2018:35, bod 76).


61      Pozri najmä rozsudky z 10. apríla 1984, von Colson a Kamann (14/83, EU:C:1984:153, bod 26); z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. (C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, bod 110), ako aj zo 14. mája 2019, CCOO (C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 68).


62      Pozri bod 26 vyššie.


63      Smernica Rady z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13).


64      Treba najmä poukázať na to, že pojem „podaná [predložená – neoficiálny preklad]“, použitý v článku 2 písm. b) a v článku 3 ods. 1 smernice 2005/85, bol v článku 2 písm. b) a v článku 3 ods. 1 smernice 2013/32 nahradený pojmom „podaná“. Pozri body 78 až 89 vyššie.


65      Rozsudok z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343, bod 49).


66      Pozri odôvodnenie 60 smernice 2013/32 a bod 45 vyššie.


67      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. júna 2018, Gnandi (C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 51), a z 26. septembra 2018, Belastingdienst/Toeslagen (Odkladný účinok odvolania) (C‑175/17, EU:C:2018:776, bod 31).


68      Pozri tiež článok 19 ods. 2 Charty a body 38 až 46 vyššie.


69      Pokiaľ ide o zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, pozri úvahy, ktoré som uviedol v bodoch 38 až 47 vyššie.


70      Pokiaľ ide o smernicu 2005/85, pozri rozsudky z 30. novembra 2009, Kadzoev (C‑357/09 PPU, EU:C:2009:741, bod 45), a z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343, bod 52). Treba pripomenúť, že článok 4 ods. 2 smernice 2008/115 stanovuje, že táto smernica „sa uplatňuje bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek ustanovenie acquis Spoločenstva v oblasti prisťahovalectva a azylu, ktoré môže byť priaznivejšie pre štátneho príslušníka tretej krajiny“.


71      Pozri body 90 až 99 vyššie.


72      Pozri článok 15 tejto smernice.


73      Rozsudok zo 14. septembra 2017, K. (C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 44).


74      Aj keď totiž článok 8 ods. 3 druhý pododsek smernice 2013/33 stanovuje, že dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve, treba pripomenúť, že ak ustanovenia smernice ponechávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy na stanovenie opatrení na ich prebratie, ktoré budú prispôsobené rôznym možným situáciám, je potrebné, aby členské štáty pri vykonávaní týchto opatrení nielen vykladali svoje vnútroštátne právo v súlade s predmetnou smernicou, ale takisto dbali na to, aby nevychádzali z výkladu tejto smernice, ktorý by bol v rozpore so základnými právami alebo s inými všeobecnými zásadami práva Únie (rozsudok z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 60 a citovaná judikatúra).


75      Rozsudky z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 59), a zo 14. septembra 2017, K. (C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 42).


76      Rozsudky z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 61), a zo 14. septembra 2017, K. (C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 44).


77      Pozri body 63 až 64 vyššie.


78      Rozsudok z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343, bod 62).


79      Pozri v tomto zmysle najmä PEEK, M., TSOURDI, E.: Asylum Reception Conditions Directive 2013/33/EU. In: EU Immigration and Asylum Law: A Commentary, c. d., s. 1381 až 1477, najmä s. 1415.


80      Rozsudky z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 56), a zo 14. septembra 2017, K. (C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 40).