ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 2. decembra 1971 (*)

Vo veci 5/71,

ktorej predmetom je žaloba o náhradu škody v zmysle článku 215 ods. 2 Zmluvy EHS, podaná v súvislosti so škodou spôsobenou v dôsledku prijatia nariadenia Rady č. 769/68, ktoré ustanovuje opatrenia nutné na kompenzáciu rozdielov medzi vnútroštátnymi cenami cukru a cenami platnými od 1. júla 1968,

Aktien-Zuckerfabrik Schöppenstedt, so sídlom v Schöppenstedt (Dolné Sasko), v zastúpení: Rudolf Schrader, predseda predstavenstva, a Alfred Isensee, podpredseda riadiaceho výboru, za právnej pomoci Arved Deringer, Rechtsanwalt, Claus Tessin, Rechtsanwalt, Hansjürgen Herrmann a Jochim Sedemund, Rechtsanwalt, advokáti pri odvolacom súde v Kolíne, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Advokátska kancelária Marc Baden, advokát, 1, boulevard Prince-Henri,

žalobca,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: Ernst Wohlfarth, generálny riaditeľ právneho servisu Rady, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Hans Jürgen Lambers, právny poradca Rady, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, J. N. Van den Houten, riaditeľ právneho servisu Európskej investičnej banky, 2, place de Metz,

žalovanej,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda R. Lecourt, predsedovia komôr J. Mertens de Wilmars a H. Kutscher, sudcovia A. M. Donner, A. Trabucchi, R. Monaco (spravodajca) a P. Pescatore,

generálny advokát: K. Roemer,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Žalobou podanou do kancelárie Súdneho dvora 13. februára 1971 podľa článku 215 ods. 2 Zmluvy EHS sa podnik Aktien-Zuckerfabrik Schöppenstedt domáha, aby Súdny dvor zaviazal Radu na náhradu škody spôsobenej mu prijatím nariadenia č. 769/68 z 18. júna 1968 (Ú. v. ES 1968, L 143, s. 14), ktorým sa stanovujú opatrenia potrebné na kompenzáciu rozdielov medzi vnútroštátnymi cenami cukru a cenami platnými od 1. júla 1968.

Žalobca sa domáha, aby mu Rada uhradila 38 852,78 účtovných jednotiek, teda 155 411,13 DM, čo zodpovedá ušlému zisku vo vzťahu k pôvodnej nemeckej cene nespracovaného cukru.

Subsidiárne sa okrem iného domáha odškodnenia spôsobených škôd iným spôsobom.

 O prípustnosti

2       Keďže Rada namieta prípustnosť žaloby tvrdiac, že v skutočnosti sa ňou nedomáha náhrady škody spôsobenej Radou, ale o odstránenie právnych účinkov vyplývajúcich z napadnutého aktu.

Pripustenie oprávnenosti žaloby by narušilo systém riešenia sporov stanovený Zmluvou, najmä podľa článku 173 ods. 2, v zmysle ktorého súkromné osoby nie sú oprávnené podať žalobu o neplatnosť nariadení.

3       Možnosť podať žalobu o náhradu škody zakotvenú v článkoch 178 a 215 ods. 2 Zmluvy bola zavedená ako samostatný prostriedok s osobitnou funkciou v rámci systému opravných prostriedkov, ktorý je podriadený podmienkam výkonu určeným z hľadiska jeho špecifického predmetu.

Od žalôb o neplatnosť sa líši tým, že jej cieľom nie je dosiahnuť zrušenie daného opatrenia, ale náhradu ujmy, ktorú jej spôsobila inštitúcia pri výkone svojich právomocí.

4       Rada sa odvoláva na neprípustnosť hlavných žalobných návrhov, pretože sú prejavom snahy o nahradenie sporného právneho predpisu novým právnym predpisom, ktorý by spĺňal kritériá určené žalujúcou stranou, teda o substitúciu, ktorú nie je Súdny dvor príslušný nariadiť.

5       Hlavné žalobné návrhy smerujú iba k náhrade škôd a následne k plneniu s účinkami jedine voči žalujúcej strane.

Tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť.

6       Žalovaný poukazuje na to, že ak by sa vyhovelo žalobe o náhradu škody, Súdny dvor by musel na účely určenia výšky ujmy stanoviť kompenzačné kritériá v oblasti cien, čím by sa zasiahlo do práva voľnej úvahy, ktoré má Rada pri prijímaní normatívnych právnych aktov.

7       Stanovenie kritérií použiteľných na výpočet spornej kompenzácie nevyplýva z prípustnosti, ale z veci samej.

8       Žalovaný sa dovoláva neprípustnosti subsidiárnej žaloby s tým, že jej predmet je nepresný a odôvodnenie úplne chýba.

9       Žaloba o náhradu škody nie je dostatočne presná, preto je potrebné ju považovať za neprípustnú.

10     Žaloba je teda prípustná, iba pokiaľ ide o hlavné žalobné návrhy.

 O veci samej

11     V tomto prípade mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva predpokladá aspoň protiprávny charakter aktu, ktorý mal spôsobiť škodu.

Keďže ide o normatívny právny akt, ktorý zahŕňa voľbu obchodnej politiky, zodpovednosť Spoločenstva za ujmy spôsobené jednotlivcom, ktoré účinkom tohto aktu môžu vzniknúť z hľadiska ustanovení článku 215 ods. 2 Zmluvy, je daná iba vtedy, ak došlo k porušeniu ustanovenia nadradeného právneho predpisu chrániaceho jednotlivcov.

Na základe uvedeného preto platí, že skúmanie Súdneho dvora sa v tomto spore musí zamerať hlavne na to, či došlo k takémuto porušeniu.

12     Nariadenie č. 769/68 bolo prijaté v zmysle článku 37 ods. 1 nariadenia č. 1009/67, ktoré Rade ukladá prijať ustanovenia týkajúce sa opatrení potrebných na kompenzáciu rozdielov medzi vnútroštátnymi cenami cukru a cenami platnými od 1. júla 1968, oprávňuje členský štát, v ktorom je cena bieleho cukru vyššia ako referenčná cena, aby dohodol kompenzáciu pre množstvá bieleho cukru a nespracovaného cukru, ktoré sa 1. júla 1968 o 0,00 hodine nachádzali na jeho území.

Žalobca poukazuje na to, že členským štátom s nízkymi cenami ukladá toto nariadenie zaplatiť poplatky za skladovanie iba vtedy, ak predchádzajúce ceny boli nižšie než intervenčná cena platná od 1. júla 1968, a že nariadenie prijatím odlišných kritérií na právo na kompenzáciu pre výrobcov cukru v členskom štáte s vysokými cenami porušuje ustanovenie článku 40 ods. 3 posledného pododseku Zmluvy, podľa ktorého musí byť spoločná cenová politika založená na spoločných kritériách a jednotných metódach výpočtu.

13     Uvedený rozdiel nie je diskrimináciou, pretože je následkom nového systému spoločnej regulácie trhu cukru, ktorý nestanovuje iba jednu pevnú cenu, ale tým, že pozná aj vyššiu a nižšiu cenu, vytvára cenový rámec, v ktorom sa skutočná výška cien určuje podľa vývoja na trhu.

Keďže nemožno poprieť oprávnenosť prechodného nariadenia, ktoré ukladá platenie poplatkov iba v prípadoch, keď boli predchádzajúce ceny ešte pod úrovňou nových cien, a umožňuje kompenzáciu iba v prípadoch cien nad touto úrovňou, berúc do úvahy skutočnosť, že v prípadoch, keď sa predchádzajúce ceny nachádzali už v stanovenom rámci, mohli pôsobiť trhové mechanizmy.

14     Navyše vzhľadom na osobitosti režimu zavedeného od 1. júla 1968 Rada splnila prijatím nariadenia č. 769/68 požiadavky článku 37 nariadenia č. 1009/67.

15     Takisto je potrebné zamietnuť tvrdenie žalujúcej strany, podľa ktorého nariadenie č. 769/68 porušilo ustanovenia článku 40 Zmluvy tým, že metóda výpočtu odškodnenia a kompenzačných poplatkov pre zásoby nespracovaného cukru vychádzala z metódy prijatej pre biely cukor, čo by podľa nej mohlo zapríčiniť nerovnosť vo vzťahu k výrobcom nespracovaného cukru.

Vychádzajúc z hypotetických prípadov, žalobca tvrdil, že zvolené metódy výpočtu neviedli nevyhnutne k rovnakým výsledkom pre výrobcov surového cukru, nepreukázal, že to tak mohlo byť k 1. júlu 1968.

16     Žaloba o mimozmluvnej zodpovednosti Rady podaná žalobcom tak nespĺňa už uvedenú podmienku, a preto musí byť zamietnutá.

 O trovách

17     Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania.

V tomto prípade nemal úspech žalobca.

Z týchto dôvodov,

so zreteľom na podania,

po vypočutí správy sudcu spravodajcu,

po vypočutí pripomienok účastníkov konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta,

so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, najmä články 40, 173 a článok 215 ods. 2,

so zreteľom na nariadenie Rady č. 1009/67 z 18. decembra 1967, najmä jeho článok 37 ods. 1,

so zreteľom na nariadenie Rady č. 769/68 z 18. júna 1968,

so zreteľom na Protokol o štatúte Súdneho dvora Európskych spoločenstiev,

so zreteľom na Rokovací poriadok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev,

Súdny dvor, zamietnuc všetky ďalšie širšie alebo odporujúce návrhy, rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.      Žalobca je povinný nahradiť trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 2. decembra 1971.

* Jazyk konania: nemčina.