ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 26. marca 1987 (*)

„Všeobecné preferenčné colné sadzby – Žaloba o neplatnosť – Právny základ – Povinnosť odôvodniť akty Spoločenstva“

Vo veci 45/86,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Peter Gilsdorf, právny poradca, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Georges Kremlis, člen právneho servisu Komisie, v budove Jean Monnet, Kirchberg,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Jean-Louis Dewost, generálny riaditeľ právneho servisu, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci John Carbery, poradca v právnom servise Rady, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Jörg Käser, riaditeľa právneho odboru Európskej investičnej banky, 100, boulevard Konrad-Adenauer,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie nariadenia Rady (EHS) č. 3599/85 zo 17. decembra 1985, ktoré stanovuje všeobecné preferenčné colné sadzby pre rok 1986 pre určité priemyselné výrobky pochádzajúce z rozvojových krajín, a nariadenia Rady (EHS) č. 3600/85 zo 17. decembra 1985, ktoré stanovuje všeobecné preferenčné colné sadzby pre rok 1986 pre textilné výrobky pochádzajúce z rozvojových krajín,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda A. J. Mackenzie Stuart, predsedovia komôr Y. Galmot, C. N. Kakouris, T. F. O’Higgins a F. A. Schockweiler, sudcovia G. Bosco, T. Koopmans, U. Everling, K. Bahlmann, R. Joliet a G. C. Rodríguez Iglesias,

generálny advokát: C. O. Lenz,

tajomník: D. Louterman, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. decembra 1986,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 29. januára 1987,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 17. februára 1986, podala Komisia žalobu podľa článku 173 ods. 1 Zmluvy EHS, ktorou sa domáha zrušenia nariadenia Rady (EHS) č. 3599/85 zo 17. decembra 1985, ktoré stanovuje všeobecné preferenčné colné sadzby pre rok 1986 pre určité priemyselné výrobky pochádzajúce z rozvojových krajín a nariadenia Rady (EHS) č. 3600/85 zo 17. decembra 1985, ktoré stanovuje všeobecné preferenčné colné sadzby pre rok 1986 pre textilné výrobky pochádzajúce z rozvojových krajín (Ú. v. ES L 352, s. 1 a 107).

2       Pokiaľ ide o skutkový stav, žalobné dôvody a tvrdenia účastníkov konania, odkazuje sa na správu z pojednávania. Tieto časti spisu sa nižšie uvádzajú len v miere potrebnej pre posúdenie veci Súdnym dvorom.

3       Pokiaľ ide o pochybnosti Rady o prípustnosti žaloby, s ohľadom na záujem Komisie na takomto postupe, treba konštatovať, že článok 173 zmluvy rozlišuje zreteľne právo na podanie žaloby inštitúciami Spoločenstva a členskými štátmi na jednej strane a právo na podanie žaloby fyzickými a právnickými osobami na druhej strane. Prvý odsek článku 173 priznáva Komisii a každému členskému štátu právo napadnúť zákonnosť nariadení Rady žalobou o neplatnosť, pričom výkon tohto práva nie je podmienený preukázaním právneho záujmu na veci. Žaloba je preto prípustná.

4       Komisia uvádza na podporu svojej žaloby na dva dôvody, ktoré podľa nej splývajú v jediný žalobný dôvod: absenciu jasného právneho základu, čo je samo o sebe porušením článku 190 Zmluvy EHS a v tomto prípade aj porušením Zmluvy, pretože jeho výsledkom by bolo použitie postupu jednomyseľným hlasovaním, namiesto postupu, ktorý sa má uplatňovať podľa článku 113 Zmluvy a ktorý je podľa názoru Komisie jediným správnym právnym základom.

5       Článok 190 zmluvy stanovuje, že „nariadenia, smernice a rozhodnutia prijaté Radou a Komisiou musia byť uvádzať dôvody, na ktorých sú založené“. Z ustálenej súdnej praxe Súdneho dvora (najmä z rozsudku zo 7. júla 1981, REWE-Handelsgesellschaft Nord mbH/Hauptzollamt, 158/80, Zb. s. 1805) vyplýva, že na splnenie povinnosti odôvodnenia je nevyhnutné, aby opatrenia Spoločenstva obsahovali výklad skutkových a právnych podstát, ktoré viedli tieto inštitúcie Spoločenstva k ich prijatiu, aby Súdny dvor mohol vykonávať kontrolu a zároveň, aby členské štáty, ako aj ostatní zúčastnení, boli oboznámení s podmienkami, za akých inštitúcie Spoločenstva uplatňovali zmluvu.

6       Je preto potrebné overiť, či sporné nariadenia zodpovedajú týmto požiadavkám.

7       V tejto súvislosti Rada tvrdila, že hoci je informácia o právnom základe nepresná, úvodné ustanovenia nariadení poskytujú postačujúce, alternatívne odkazy na ciele sledované Radou a ktoré sú zároveň obchodnou politikou a politikou pomoci rozvojovým krajinám.

8       Tieto odkazy však nestačia na oboznámenie sa s právnym základom prípadu, na základe ktorého Rada koná. Úvodné ustanovenia nariadení odkazujú na zlepšenie podmienok prístupu rozvojových krajín na trhy krajín poskytujúcich výhody a poukazujú iba na to, že prispôsobenie sa všeobecnému preferenčnému systému Spoločenstva sa ukázalo, na základe pätnásťročnej praxe, ako nevyhnutné. Z informácií, ktoré Rada poskytla Súdnemu dvoru ďalej vyplýva, že formulácia „so zreteľom na Zmluvu“ bola ponechaná z dôvodu rozdielnosti názorov na výber vhodného právneho základu. Cieľom takejto formulácie bolo ponechať právny základ dotknutých nariadení vágny.

9       Vynechanie odkazu na jasné ustanovenie Zmluvy nepredstavuje žiadnu podstatnú vadu, pokiaľ je možné právny základ právneho aktu určiť na základe iných záchytných bodov tohoto aktu. Takýto výslovný odkaz je však nevyhnutný, pokiaľ sú zúčastnené strany a Súdny dvor ponechaní v neistote, aký je presný právny základ.

10     V odpovedi na otázku Súdneho dvora Rada uviedla, že pri prijímaní napadnutých nariadení bolo jej zámerom vychádzať z článkov 113 a 235 zmluvy. Vysvetlila, že sa odklonila od návrhu Komisie, v ktorom sa hovorilo len o článku 113, pretože bola presvedčená, že tieto sporné nariadenia sledujú nielen ciele obchodnej politiky, ale aj dôležité ciele rozvojovej politiky. Vykonanie takejto rozvojovej politiky presahuje rámec článku 113 Zmluvy a vyžaduje použitie článok 235.

11     Treba zdôrazniť, že v rámci systému právomocí Spoločenstva nemôže voľba právneho základu právneho aktu závisieť len od názoru inštitúcie na určený cieľ, ale musí byť založená aj na objektívnych okolnostiach, ktoré môže súd preskúmať.

12     V tomto prípade nemá spor o správny právny základ čisto formálny význam, pretože články 113 a 235 zmluvy EHS obsahujú rôzne pravidlá, na základe ktorých môže Rada uplatňovať svoju vôľu. Výber právneho základu tak by mohol mať dôsledky na určenie obsahu napadnutých nariadení.

13     Zo samotného článku 235 vyplýva, že použitie tohto článku ako právneho základu aktu je odôvodnené len vtedy, ak žiadne iné ustanovenie Zmluvy neudeľuje inštitúciám Spoločenstva potrebnú právomoc na prijatie tohto aktu.

14     Musí sa preto overiť, či Rada v tomto prípade mala právomoc prijať napadnuté nariadenia len na základe jediného článku 113 Zmluvy tak, ako to tvrdí Komisia.

15     Je bežné, že preferenčné colné sadzby udelené spornými nariadeniami sú „zmenami v colných sadzbách“ v zmysle článku 113. Rada však tvrdí, že ciele sledované nariadeniami v oblasti podpory rozvoja prekračujú rámec bežnej obchodnej politiky.

16     V prvom rade treba zdôrazniť že, ako už konštatoval aj Súdny dvor, pojem obchodná politika má ten istý obsah, bez ohľadu na to, či je uplatňovaný v kontexte medzinárodnej činnosti štátu alebo Spoločenstva (stanovisko 1/75 z 11. novembra 1975, Zb. s. 1355).

17     Spojitosť medzi obchodom a rozvojom postupne zosilnela v súčasnom medzinárodnom spoločenstve. Bola uznaná v rámci Spojených národov, konkrétne Konferenciou OSN o obchode a rozvoji (UNCTAD) a v rámci dohody GATT, predovšetkým zaradením časti IV s názvom „Obchod a rozvoj“.

18     Práve s touto perspektívou bol zostavený model, ktorým sa inšpiroval systém všeobecných preferencií Spoločenstva, vykonávaný čiastočne spornými nariadeniami. Tento systém je vyjadrením novej koncepcie medzinárodných obchodných vzťahov, v ktorej majú významné miesto rozvojové ciele.

19     Zmluva vzala do úvahy možný vývoj, definovala znaky a nástroje spoločnej obchodnej politiky v článku 110 a v nasledujúcich článkoch. Aj v článku 110 sa označuje, ako jeden z cieľov obchodnej politiky, cieľ prispieť „k vyváženému rozvoju svetového obchodu“, ktorý predpokladá, že obchodná politika sa prispôsobí možným zmenám koncepcií v medzinárodných vzťahoch. Aj články 113 a 116 predpokladajú nielen konanie inštitúcií, vrátane uzatvárania dohôd s tretími krajinami, ale aj spoločnú činnosť „v rámci medzinárodných organizácií ekonomického charakteru“, čo je dostatočne obsiahly výraz zahrňujúci medzinárodné organizácie, ktoré by sa mohli zaoberať problematikou obchodu z hľadiska rozvojovej politiky.

20     Súdny dvor už uznal, že spojenie s problémami rozvoja nevylučuje akt z oblasti spoločnej obchodnej politiky tak, ako to už bolo definované v zmluve. Konštatoval, že spoločná obchodná politika nebude môcť byť prospešne uskutočňovaná, ak by Spoločenstvo používalo len prostriedky využívajúce tradičné aspekty zahraničného obchodu. Takto chápaná „obchodná politika“ by sa postupne stala bezvýznamnou (stanovisko 1/78 zo 4. októbra 1979, Zb. s. 2871).

21     Z toho vyplýva, že sporné nariadenia sú aktmi, ktoré spadajú do oblasti spoločnej obchodnej politiky a že Rada, ktorá bola oprávnená ich prijať v zmysle článku 113 Zmluvy, nebola oprávnená konať na základe článku 235.

22     Z predchádzajúceho vyplýva, že napadnuté nariadenia nespĺňajú požiadavky zdôvodnenia ustanovené v článku 190 zmluvy a neboli prijaté na správnom právnom základe. Musia byť preto zrušené.

23     Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu a požiadavky právnej istoty treba určiť, že účinky zrušených nariadení sú konečné v zmysle článku 174 ods. 2 Zmluvy.

 O trovách

24     Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania..

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol a vyhlásil:

1.      Nariadenie Rady č. 3599/85 zo 17. decembra 1985 stanovujúceho všeobecné preferenčné colné sadzby pre rok 1986 pre určité priemyselné výrobky pochádzajúce z rozvojových krajín a nariadenie Rady (EHS) č. 3600/85 zo 17. decembra 1985 stanovujúceho všeobecné preferenčné colné sadzby pre rok 1986 pre textilné výrobky pochádzajúce z rozvojových krajín (Ú. v. ES L 352, s. 1 a 107), sa zrušujú.

2.      Účinok zrušených nariadení treba považovať za konečný.

3.      Rada je zaviazaná na náhradu trov.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 26. marca 1987.

* Jazyk konania: francúzština.