ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 12. marca 1987 (*)

„Nesplnenie povinnosti – ‚Predpisy o čistote‘ piva“

Vo veci 178/84,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: R. C. Béraud, hlavný právny poradca, a J. Sack, člen jej právneho servisu, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, G. Kremlis, člen právneho servisu Komisie, budova Jean Monnet, Kirchberg,

žalobkyňa,

proti

Spolkovej republike Nemecko, v zastúpení: M. Seidel, ministerský radca spolkového ministerstva hospodárstva, J. Dietrich, ministerský radca spolkového ministerstva mládeže, rodiny a zdravotníctva,  J. Sedemund, advokát v Kolíne nad Rýnom, a R. Lukes, profesor práva na Univerzite v Münsteri, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, kancelár Veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko, 20 – 22, avenue E. Reuter,

žalovanej,

ktorej predmetom je uplatnenie „predpisov o čistote“ na pivo dovážané z iných členských štátov,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda A. J. Mackenzie Stuart, predsedovia komôr Y. Galmot, C. Kakouris, T. F. O’Higgins a F. Schockweiler, sudcovia G. Bosco, T. Koopmans, O. Due, U. Everling, K. Bahlmann, R. Joliet, J. C. Moitinho de Almeida a G. C. Rodgríguez Iglesias,

generálny advokát: Sir Gordon Slynn,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na správu pre pojednávanie doplnenú po ústnej časti konania 13. a 14. mája 1986,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 18. septembra 1986,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Komisia Európskych spoločenstiev podala do kancelárie Súdneho dvora 6. júla 1984 žalobu na základe článku 169 Zmluvy EHS, ktorou navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Spolková republika Nemecko si tým, že zakázala uvádzať na trh pivo legálne vyrobené a uvedené na trh v inom členskom štáte, ak toto pivo nezodpovedá požiadavkám podľa § 9 a 10 Biersteuergesetz (zákon zo 14. marca 1952, BGBl. I, s. 149), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 30 Zmluvy.

2       Pokiaľ ide o skutkový stav, priebeh konania a tvrdenia účastníkov konania, odkazuje sa na správu pre pojednávanie. Nižšie sa uvádzajú len v miere potrebnej pre správne odôvodnenie Súdnym dvorom.

 O uplatniteľnom vnútroštátnom práve

3       V priebehu konania pred Súdnym dvorom predniesla nemecká vláda nasledujúcu prezentáciu svojich právnych predpisov týkajúcich sa piva, ktorá nebola spochybnená Komisiou a z ktorej treba vychádzať na účely tohto sporu.

4       Z hľadiska tohto sporu je podstatné, že Biersteuergesetz (zákon o dani z piva) obsahuje jednak pravidlá výroby piva, ktoré sa ako také uplatňujú iba na pivovary v Spolkovej republike Nemecko, a jednak pravidlá používania označenia „Bier“ (pivo), ktoré platia tak pre pivo vyrábané v Spolkovej republike Nemecko, ako aj pre dovážané pivo.

5       Pravidlá výroby piva sú uvedené v § 9 Biersteuergesetz. Odsek 1 tohto ustanovenia určuje, že na prípravu piva tzv. nízkym kvasením sa môže používať len jačmenný slad, chmeľ, kvasinky a voda. Odsek 2 tohto paragrafu ustanovuje rovnaké pravidlá na prípravu piva tzv. vysokým kvasením, ale dovoľuje aj používanie iných sladov, trstinového cukru, repného cukru alebo technicky čistého invertného cukru, ako aj glukózy a farbív získaných z týchto druhov cukrov. § 9 ods. 3 stanovuje, že pod pojmom slad treba rozumieť všetky obilniny umelo privedené ku klíčeniu. V tejto súvislosti treba poznamenať, že podľa § 17 ods. 4 vykonávacieho predpisu k Biersteuergesetz (Durchführungsbestimmungen zum Biersteuergesetz, zo 14. marca 1952) (BGBl. I, s. 153) ryža, kukurica a cirok nie sú obilninami v zmysle § 9 ods. 3 Biersteuergesetz. Podľa § 9 ods. 7 Biersteuergesetz možno odchýlky z pravidiel výroby ustanovených v § 9 ods. 1 a 2 na požiadanie schváliť v osobitných prípadoch na výrobu špeciálneho piva a piva určeného na vývoz alebo na vedecké skúšky. Okrem toho podľa § 9 ods. 8 sa § 9 ods. 1 a 2 neuplatní na pivovary, ktoré vyrábajú pivo len pre svoju vlastnú spotrebu (Hausbrauer). Podľa § 18 ods. 1 bodu 1 tohto zákona možno uložiť peňažné pokuty za porušenie pravidiel výroby ustanovených v § 9.

6       Pravidlá obchodného používania označenia „Bier“ (pivo) sa nachádzajú v § 10 Biersteuergesetz. V zmysle tohto ustanovenia možno uviesť do obehu pod označením „Bier“ (pivo) – samostatne alebo ako súčasť zloženého označenia – alebo pod inými označeniami alebo s obrazovými znázorneniami, ktoré vzbudzujú dojem, že ide o pivo, iba fermentované nápoje spĺňajúce požiadavky § 9 ods. 1, 2 a 4 až 6 Biersteuergesetz. Toto pravidlo obsahuje len čiastočný zákaz uvádzania na trh v tom zmysle, že nápoje, ktoré neboli vyrobené v súlade s vyššie uvedenými pravidlami výroby, možno predávať pod iným označením pod podmienkou, že na tieto označenia sa nevzťahujú obmedzenia stanovené v § 10. Porušenie pravidiel označovania môže byť dôvodom uloženia peňažnej pokuty podľa § 18 ods. 1 bodu 4 Biersteuergesetz.

7       Ak pivo obsahuje prídavné látky, jeho dovoz do Spolkovej republiky Nemecko naráža okrem iného na úplný zákaz uvedenia na trh podľa § 11 ods. 1 bodu 2 zákona o obchode s potravinami, tabakovými výrobkami, kozmetickými prípravkami a inými spotrebnými predmetmi („Gesetz über den Verkehr mit Lebensmitteln, Tabakerzeugnissen, kosmetischen Mitteln und sonstigen Bedarfsgegenständen“) [„Lebensmittel- und Bedarfsgegenständegesetz“ (ďalej len „LMBG“) z 15. augusta 1974 (BGBl. I, s. 1945)].

8       Podľa tohto zákona, ktorý sa odvoláva na dôvody zdravotnej prevencie, sú všetky prídavné látky v zásade zakázané, pokiaľ neboli povolené. Vo svojom § 2 definuje prídavné látky ako „látky určené na to, aby sa pridali do potravín na ovplyvnenie ich charakteristík alebo získanie určitých vlastností alebo účinkov“, pričom z tejto definície vylučuje „látky prírodného pôvodu alebo chemicky identické s prírodnými látkami, ktoré sa podľa všeobecnej mienky používajú najmä z dôvodu ich výživovej, čuchovej alebo chuťovej hodnoty ako pochutiny, ako aj pitnú vodu a stolovú vodu“.

9       Vo svojom § 11 ods. 1 bode 1 LMBG zakazuje používanie nepovolených prídavných látok v čírom stave aj v zmesiach s inými látkami na výrobu alebo odbornú úpravu potravín určených na uvedenie do obehu. V § 11 ods. 2 bode 1 a v § 11 ods. 3 spresňuje, že tento zákaz sa nevzťahuje na technické pomocné látky a enzýmy. § 11 ods. 2 bod 1 definuje technické pomocné látky ako „prídavné látky, ktoré sú z potraviny odstránené buď úplne, alebo do takej miery, že vo výrobku určenom spotrebiteľovi sú prítomné len ako technicky nevyhnutné a technologicky neúčinné rezíduum v takom množstve, ktoré je z hľadiska zdravia, vône alebo chute zanedbateľné“.

10     V § 11 ods. 1 bode 2 LMBG zakazuje uvádzať na trh výrobky, ktoré boli vyrobené alebo upravené za porušenia zákazu výroby ustanoveného v § 11 ods. 1 bode 1 alebo ktoré nie sú v súlade s nariadením vydaným na základe jeho § 12 ods. 1. Podľa § 12 ods. 1 možno nariadením ministerstva, ktoré schválil Bundesrat, povoliť používanie určitých prídavných látok všeobecne alebo pre určité potraviny, alebo tiež pre určité spôsoby použitia, pokiaľ je takéto povolenie zlučiteľné s ochranou spotrebiteľa s ohľadom na technologické, výživové a dietetické potreby. Príslušné povolenia sú obsiahnuté v prílohách nariadenia o povolení používania prídavných látok v potravinách („Verordnung über die Zulassung von Zusatzstoffen zu Lebensmitteln“ z 22. decembra 1981, ďalej len „ZZulV“) (BGBl. I, s. 1633).

11     Na pivo sa ako na potravinu vzťahujú právne predpisy o prídavných látkach, ale v tomto ohľade spadá pod osobitný režim. Pravidlá výroby, ktoré ustanovuje Biersteuergesetz vo svojom § 9, vylučujú použitie všetkých iných látok než tých, ktoré sú tam vymenované, vrátane prídavných látok. Tieto pravidlá teda predstavujú osobitné ustanovenia o prídavných látkach v zmysle § 1 ods. 3 ZZulV. Tento odsek nevylučuje uplatnenie právnych predpisov, ktoré zakazujú, obmedzujú alebo povoľujú používanie prídavných látok pre určité potraviny spôsobom odlišným od pravidiel podľa ZZulV. Prídavné látky povolené všeobecne alebo na určité účely obsiahnuté v prílohách ZZulV sa preto nesmú používať pri výrobe piva. Toto vylúčenie však platí len pre látky, ktoré sú prídavnými látkami v zmysle LMBG a pre ktorých použitie neustanovuje samotný LMBG, ktorý bol prijatý až po Biersteuergesetz, žiadnu odchýlku. Zákaz používania prídavných látok v pive sa teda nevzťahuje na technické pomocné látky ani na enzýmy.

12     Z toho vyplýva, že § 11 ods. 1 bod 2 LMBG v spojení s § 9 Biersteuergesetz má za následok zákaz dovozu piva do Spolkovej republiky Nemecko, ak toto pivo obsahuje látky, na ktoré sa vzťahuje zákaz používania prídavných látok ustanovený v § 11 ods. 1 bode 1 LMBG.

 O predmete sporu

13     Najprv treba určiť, či sa spor týka výlučne zákazu uvádzať na trh pod označením „Bier“ (pivo) pivo, ktoré bolo vyrobené v iných členských štátoch, podľa pravidiel nezlučiteľných s § 9 Biersteuergesetz alebo sa vzťahuje aj na zákaz dovozu piva, ktoré obsahuje prídavné látky povolené v členskom štáte pôvodu, ale zakázané v Spolkovej republike Nemecko.

14     Vo svojej výzve Komisia vyjadrila svoje námietky proti ustanoveniam § 9 a 10 Biersteuergesetz v tom zmysle, že bránia dovozu piva do Spolkovej republiky Nemecko, ktoré hoci bolo legálne vyrobené v iných členských štátoch, nebolo vyrobené v súlade s pravidlami uplatniteľnými v Spolkovej republike Nemecko. Komisia zaujala názor, že tento zákaz uvádzania na trh nemôže byť odôvodnený na základe všeobecného záujmu týkajúceho sa ochrany spotrebiteľov alebo ochrany verejného zdravia.

15     Vo svojej odpovedi na túto výzvu nemecká vláda tvrdila, že ustanovenia právnych predpisov týkajúce sa čistoty piva boli nevyhnutné na ochranu verejného zdravia, pretože výroba piva iba zo surovín vymenovaných v § 9 Biersteuergesetz by umožnila vyvarovať sa použitiu prídavných látok. V doplňujúcom liste z 15. decembra 1982 adresovanom jednému z členov Komisie nemecká vláda zopakovala toto tvrdenie a spresnila, že požiadavka používať len suroviny uvedené v § 9 Biersteuergesetz zahŕňa aj zákaz použitia prídavných látok smerujúci k ochrane verejného zdravia.

16     Vo svojom odôvodnenom stanovisku Komisia zotrvala na svojom postoji. Podľa Komisie skutočnosť, že pivo vyrábané podľa nemeckej tradície pravidla čistoty možno vyrábať bez prídavných látok, nedovoľuje vylúčiť vo všeobecnosti technologickú potrebu používať prídavné látky pre pivo vyrábané podľa iných tradícií alebo z iných surovín. Komisia sa domnieva, že otázku technologickej potreby používať tieto prídavné látky možno vyriešiť iba s prihliadnutím na používané metódy výroby a vo vzťahu k určitým prídavným látkam.

17     V odpovedi na toto odôvodnené stanovisko nemecká vláda zopakovala dôvody zdravotnej prevencie, ktoré podľa nej preukazujú odôvodnenosť ustanovení § 9 a 10 Biersteuergesetz. Nevyjadrila sa však k presnej pôsobnosti tohto právneho predpisu ani k jeho vzťahu k predpisom o prídavných látkach.

18     V odôvodnení svojej žaloby Komisia namietala prekážky dovozu, ktoré vyvoláva uplatňovanie Biersteuergesetz na pivo vyrábané v iných členských štátoch z iných surovín alebo s použitím prídavných látok povolených v týchto štátoch.

19     Až vo svojom vyjadrení odporcu nemecká vláda vysvetlila, že predpisy o čistote piva sú obsiahnuté v dvoch odlišných, ale vzájomne sa doplňujúcich právnych predpisoch, a urobila vyššie uvedenú prezentáciu nemeckého práva.

20     Komisia vo svojej replike vysvetlila oddelene námietky, ktoré formulovala proti pravidlu označovania obsiahnutému v § 10 Biersteuergesetz, a námietky proti absolútnemu zákazu používania prídavných látok v pive. Podľa názoru Komisie obsiahla prezentácia uplatniteľného práva predložená nemeckou vládou zásadne nemení skutočnosti tohto sporu. Komisia v tomto ohľade zdôraznila, že svoju žalobu nesmerovala výlučne proti § 9 a 10 Biersteuergesetz, ale všeobecne proti zákazu uvádzania piva pôvodom z iných členských štátov na trh, ktoré nezodpovedalo výrobným kritériám obsiahnutým v týchto ustanoveniach, a teda presný právny základ tohto zákazu nemá žiadny význam.

21     Za týchto okolností treba z dvoch dôvodov usudzovať, že žaloba je namierená súčasne proti zákazu uvádzať na trh pod označením „Bier“ (pivo) pivo, ktoré bolo vyrobené v iných členských štátoch podľa pravidiel nezlučiteľných s pravidlami podľa § 9 Biersteuergesetz, a takisto proti zákazu dovozu piva obsahujúceho prídavné látky, ktorých použitie je povolené v členskom štáte pôvodu piva, ale zakázané v Spolkovej republike Nemecko.

22     Po prvé, Komisia za podstatu porušenia povinnosti označovala už od začiatku konania pred podaním žaloby zákaz uvádzania do obehu piva dovezeného do Spolkovej republiky Nemecko z iných členských štátov, ktoré nebolo vyrobené podľa pravidiel platných v Spolkovej republike Nemecko. Odkazovala na § 9 Biersteuergesetz iba preto, aby tieto predpisy špecifikovala. Tak ako uviedla nemecká vláda, pôsobnosť tohto ustanovenia sa okrem toho neobmedzuje len na suroviny, ale týka sa aj prídavných látok. Tvrdenia prezentované Komisiou v priebehu konania pred podaním žaloby týkajúce sa nevhodnosti absolútneho zákazu prídavných látok navyše ukazujú, že jej zámerom bolo zahrnúť tento zákaz do predmetu svojej žaloby.

23     Po druhé, treba poukázať na to, že samotná nemecká vláda sa od začiatku konania obhajovala hlavne v oblasti týkajúcej sa prídavných látok a ochrany verejného zdravia, čo na jednej strane nasvedčuje tomu, že pochopila a uznala, že predmet sporu zahŕňa aj absolútny zákaz používania prídavných látok, a na druhej strane vylučuje, že v tomto ohľade bolo porušené jej právo na obhajobu.

 O zákaze uvádzania na trh pod označením „Bier“ (pivo) piva, ktoré nespĺňa požiadavky § 9 Biersteuergesetz

24     Najprv treba zdôrazniť, že pravidlá výroby obsiahnuté v § 9 Biersteuergesetz samy osebe nemôžu byť opatrením s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenia zakázané článkom 30 Zmluvy, keďže sa uplatňujú len na pivovary v Spolkovej republike Nemecko. § 9 Biersteuergesetz je v tejto veci sporný len do tej miery, pokiaľ § 10 tohto zákona, ktorý sa ako taký týka nielen výrobkov dovážaných z iných členských štátov, ale aj výrobkov vyrábaných v Nemecku, naň odkazuje, aby určil nápoje, ktoré môžu byť uvedené na trh pod označením „Bier“ (pivo).

25     Pokiaľ ide o toto pravidlo označenia, Komisia pripúšťa, že pokiaľ na úrovni Spoločenstva nebolo uskutočnené zosúladenie, členské štáty sú v zásade oprávnené stanoviť pravidlá týkajúce sa výroby nápojov, ich zloženia a uvádzania na trh. Zdôrazňuje však, že pravidlá, ktoré rovnako ako § 10 Biersteuergesetz zakazujú používanie druhového označenia pre uvádzanie výrobkov na trh, ktoré sú čiastočne vyrobené zo surovín, ako je ryža a kukurica, teda iných, ako sú suroviny, ktorých použitie je predpísané na území štátu, sú v rozpore s právom Spoločenstva. V každom prípade takéto právne úpravy prekračujú to, čo je nevyhnutné na ochranu nemeckého spotrebiteľa, ktorá môže byť celkom dobre zabezpečená etiketou alebo upozornením. Toto pravidlo preto vytvára prekážku zakázanú článkom 30 Zmluvy.

26     Nemecká vláda sa najprv snažila svoju právnu úpravu obhájiť dôvodmi verejného zdravia. Podľa nej by používanie iných surovín, ako sú prípustné podľa § 9 Biersteuergesetz, nevyhnutne viedlo k používaniu prídavných látok. Na pojednávaní však nemecká vláda uznala, že § 10 Biersteuergesetz, ktorý je len pravidlom označenia výrobkov, mal za cieľ iba ochranu spotrebiteľov. Spotrebitelia spájajú označenie „Bier“ (pivo) s nápojom vyrábaným iba z tých surovín, ktoré sú uvedené v § 9 Biersteuergesetz. Preto je potrebné zabrániť tomu, aby spotrebitelia boli uvádzaní do omylu, pokiaľ ide o charakter výrobku, tým, že sú vedení k tomu, aby verili, že nápoj nazývaný „Bier“ (pivo) je v súlade s predpisom o čistote, keď tomu tak v skutočnosti nie je. Nemecká vláda tvrdila, že jej právna úprava nesledovala nijaký protekcionistický cieľ. V tomto ohľade zdôraznila, že suroviny, ktorých používanie je predpísané § 9 ods. 1 a 2 Biersteuergesetz, nie sú nevyhnutne vnútroštátneho pôvodu a že používanie označenia „Bier“ (pivo) je povolené každému obchodníkovi, ktorý uvádza na trh výrobky vyrábané podľa predpísaných pravidiel, ktoré možno bez ťažkostí dodržiavať aj inde než len v Spolkovej republike Nemecko.

27     Predovšetkým treba pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora (v prvom rade rozsudok z 11. júla 1974, Procureur du roi/Dassonville, 8/74, Zb. s. 837), podľa ktorej zákaz opatrení s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenia stanovený v článku 30 Zmluvy zahŕňa „všetky obchodné právne predpisy členských štátov, ktoré môžu priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, tvoriť prekážku obchodu v rámci Spoločenstva“.

28     Ďalej treba zdôrazniť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora (najmä rozsudok z 20. februára 1979, Rewe, 120/78, Zb. s. 649, a rozsudok z 10. novembra 1982, Rau, 261/81, Zb. s. 3691) vyplýva, „že pri neexistencii spoločných predpisov týkajúcich sa uvádzania dotknutých výrobkov na trh, prekážky voľného pohybu vnútri Spoločenstva vyplývajúce z rozdielov medzi vnútroštátnymi predpismi, ktoré sa týkajú rovnako domácich výrobkov, ako aj dovezených výrobkov, musia byť akceptované do tej miery, do akej možno takého pravidlo považovať za potrebné na splnenie nevyhnutných požiadaviek okrem iného na ochranu spotrebiteľov. Tiež je potrebné, aby také predpisy boli primerané zamýšľanému cieľu. Ak má niektorý z členských štátov možnosť voľby medzi rozličnými opatreniami vhodnými na dosiahnutie rovnakého cieľa, mal by si zvoliť taký nástroj, ktorý bude najmenej brániť voľnému pohybu tovarov“.

29     Je nesporné, že uplatnenie § 10 Biersteuergesetz na pivo pôvodom z iných členských štátov, na ktorého výrobu sa v súlade so zákonom použili iné suroviny ako jačmenný slad, najmä ryža a kukurica, je spôsobilé vytvoriť prekážku pre jeho dovoz do Spolkovej republiky Nemecko.

30     Ostáva teda preskúmať, či uplatnenie tohto ustanovenia možno odôvodniť nevyhnutnými požiadavkami na ochranu spotrebiteľov.

31     Z tohto hľadiska musí byť zamietnuté tvrdenie nemeckej vlády, podľa ktorého pravidlo obsiahnuté v § 10 Biersteuergesetz je mimoriadne dôležité na ochranu nemeckých spotrebiteľov, pretože v ich mysli je označenie „Bier“ (pivo) neodlučiteľne spojené s nápojom vyrobeným iba z tých surovín, ktoré sú uvedené v § 9 Biersteuergesetz.

32     Po prvé, predstavy spotrebiteľov, ktoré môžu byť rozdielne v jednotlivých členských štátoch, sa tiež môžu postupom času vyvíjať vnútri jedného členského štátu. Vytvorenie spoločného trhu je napokon jedným z podstatných činiteľov, ktoré môžu prispievať k takémuto vývoju. Zatiaľ čo režim na ochranu spotrebiteľov proti zavádzaniu umožňuje vziať takýto vývoj do úvahy, predpis, akým je § 10 Biersteuergesetz, bráni jeho uskutočneniu. Ako už Súdny dvor zdôraznil v inej súvislosti (rozsudok z 27. februára 1980, Komisia/Spojené kráľovstvo, 170/78, Zb. s. 417), nesmie právna úprava jedného z členských štátov „slúžiť na kryštalizáciu daných spotrebiteľských návykov a na zachovanie nejakej výhody získanej domácim priemyslom, ktorý je zameraný na ich uspokojenie“.

33     Po druhé, v iných členských štátoch Spoločenstva majú označenia zodpovedajúce nemeckému označeniu „Bier“ (pivo) druhový charakter pre označenie fermentovaných nápojov vyrobených z jačmenného sladu, použitého samostatne alebo spoločne s pridaním ryže alebo kukurice. To isté platí aj v práve Spoločenstva, ako vyplýva z položky 22.03 Spoločného colného sadzobníka. Nemecký zákonodarca sám použil označenie „Bier“ (pivo) týmto spôsobom v § 9 ods. 7 a 8 Biersteuergesetz, aby odkázal na nápoje nezodpovedajúce pravidlám výroby uvedeným v § 9 ods. 1 a 2.

34     Nemecké označenie „Bier“ (pivo) a zodpovedajúce označenia v jazykoch ostatných členských štátov Spoločenstva by teda nemali byť vyhradené pre pivo vyrábané podľa pravidiel platných v Spolkovej republike Nemecko.

35     Vôľa umožniť spotrebiteľom, ktorí pripisujú osobitné kvality pivu vyrábanému z určitých surovín, uskutočniť voľbu na základe tohto hľadiska, je nesporne legitímna. Ako však už Súdny dvor zdôraznil (rozsudok z 9. decembra 1981, Komisia/Taliansko, 193/80, Zb. s. 3019), rovnakú možnosť možno zabezpečiť prostriedkami, ktoré nebránia dovozu výrobkov legálne vyrábaných a uvedených na trh v iných členských štátoch, a najmä „zavedením povinnosti primerane vyznačiť charakter predávaného výrobku na etikete“. Uvedením surovín použitých pri výrobe piva „by takýto postup spotrebiteľovi umožnil urobiť svoju voľbu pri plnom poznaní okolností a zabezpečil by transparentnosť obchodných transakcií a ponúk pre verejnosť“. Treba dodať, že tento systém povinných informácií nesmie zahŕňať negatívne hodnotenia pre pivo, ktoré nezodpovedá požiadavkám § 9 Biersteuergesetz.

36     V rozpore s tým, čo tvrdila nemecká vláda, rovnaký systém informácií môže výborne fungovať aj pre výrobok, ktorý, tak ako pivo, nie je nevyhnutne spotrebiteľom dodávaný vo fľašiach alebo v plechovkách, na ktorých môžu byť uvedené vhodné údaje. To opäť potvrdzuje samotná nemecká právna úprava. § 26 ods. 1 a 2 už citovaného nariadenia vykonávajúceho Biersteuergesetz zavádza systém spotrebiteľských informácií pri niektorých pivách, ktoré sa čapujú zo sudu. Požadované informácie sa potom musia nachádzať na sudoch alebo na kohútikoch.

37     Z uvedených úvah vyplýva, že uplatnením pravidiel označenia obsiahnutých v § 10 Biersteuergesetz na pivo dovážané z iných členských štátov, ktoré bolo legálne vyrobené a uvedené na trh v týchto štátoch, porušila Spolková republika Nemecko svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 30 Zmluvy.

 O absolútnom zákaze uvádzania piva, ktoré obsahuje prídavné látky, na trh

38     Podľa názoru Komisie nemožno absolútny zákaz uvádzania piva, ktoré obsahuje prídavné látky, na trh odôvodniť ochranou verejného zdravia. Podľa Komisie ostatné členské štáty kontrolujú veľmi prísne používanie prídavných látok v potravinách a povoľujú používanie určitej prídavnej látky iba po prísnych skúškach, ktoré preukázali jej neškodnosť. Pre pivo vyrábané v týchto štátoch, ktoré obsahuje v tomto štáte povolené prídavné látky, musí podľa Komisie platiť domnienka, že nepredstavuje nijaké nebezpečenstvo pre verejné zdravie. Ak sa Spolková republika Nemecko mieni chrániť proti jeho dovozu, potom jej podľa Komisie prislúcha povinnosť dokázať, že toto pivo je nebezpečné pre verejné zdravie. Komisia tvrdí, že v tomto prípade nebol taký dôkaz predložený. V každom prípade sú pravidlá o prídavných látkach uplatniteľné na pivo v Spolkovej republike Nemecko neprimerané, pretože úplne vylučujú použitie prídavných látok, zatiaľ čo pravidlá uplatniteľné na ostatné nápoje, ako napríklad osviežujúce nápoje, sú oveľa pružnejšie.

39     Nemecká vláda zastáva názor, že so zreteľom na nebezpečenstvá vyplývajúce z používania prídavných látok, ktorých dlhodobé účinky ešte nie sú známe, a berúc do úvahy osobitne riziká, ktoré predstavuje nahromadenie prídavných látok v organizme a ich spolupôsobenie s inými látkami, ako je alkohol, je potrebné obmedziť čo možno najviac množstvo absorbovaných prídavných látok. Keďže pivo je v Nemecku široko konzumovanou potravinou, nemecká vláda tvrdí, že je osobitne vhodné vylúčiť používanie akýchkoľvek prídavných látok pri jeho výrobe. To sa ukazuje ako potrebné tým skôr, že používanie prídavných látok pri výrobe piva nie je z technologického hľadiska nevyhnutné, lebo sa mu možno vyhnúť jednoduchým použitím prísad uvedených v Biersteuergesetz. Za týchto podmienok sú nemecké pravidlá o prídavných látkach použiteľných pre pivo oprávnené potrebou ochrany verejného zdravia a neporušujú zásadu proporcionality.

40     Je nepochybné, že zákaz uvádzania piva, ktoré obsahuje prídavné látky, na trh vytvára prekážku pre dovoz piva pôvodom z iných členských štátov, ktoré obsahuje prídavné látky povolené v týchto štátoch, a teda v tomto ohľade sa naň vzťahuje článok 30 Zmluvy. Treba však preskúmať, či možno uplatnenie tohto zákazu oprávnene odôvodniť podľa článku 36 Zmluvy ochranou ľudského zdravia.

41     Tak ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora (najmä rozsudok zo 14. júla 1983, Sandoz, 174/82, Zb. s. 2445), „pokiaľ ešte existujú neistoty v súčasnom stave vedeckého výskumu, je pri neexistencii zosúladenia na členských štátoch, aby rozhodli, akú úroveň ochrany ľudského zdravia a života chcú zabezpečovať, zohľadňujúc pritom aj požiadavky voľného pohybu tovarov vnútri Spoločenstva“.

42     Z judikatúry Súdneho dvora (osobitne rozsudky zo 14. júla 1983, Sandoz, už citovaný; z 10. decembra 1985, Motte, 247/84, Zb. s. 3887, a zo 6. mája 1986, Muller, 304/84, Zb. s. 1511) rovnako vyplýva, že za týchto podmienok právo Spoločenstva nebráni tomu, aby členské štáty prijali právnu úpravu, podľa ktorej by používanie prídavných látok podliehalo predchádzajúcemu povoleniu udelenému aktom so všeobecnou záväznosťou pre stanovené prídavné látky buď pre všetky výrobky, alebo len pre niektoré z nich, alebo iba na určité použitie. Právna úprava tohto typu zodpovedá legitímnemu cieľu zdravotnej politiky, ktorým je obmedzenie nekontrolovanej konzumácie potravinárskych prídavných látok.

43     Uplatnenie zákazov uvádzania na trh na dovážané výrobky obsahujúce prídavné látky povolené v členskom štáte, v ktorom boli vyrobené, ale zakázané v členskom štáte, do ktorého boli dovezené, však možno pripustiť len v tom prípade, keď je to v súlade s požiadavkami článku 36 Zmluvy, tak ako bol vyložený Súdnym dvorom.

44     Po prvé treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojich už citovaných rozsudkoch Sandoz, Motte a Muller odvodil zo zásady proporcionality, ktorá je základom poslednej vety článku 36 Zmluvy, že zákazy uvádzať na trh výrobky, ktoré obsahujú prídavné látky povolené v členských štátoch, v ktorých boli vyrobené, ale zakázané v členskom štáte, do ktorého boli dovezené, musia byť obmedzené v tej miere, ktorá je skutočne potrebná na zabezpečenie ochrany verejného zdravia. Súdny dvor z toho tiež dospel k záveru, že používanie určitej prídavnej látky povolenej v inom členskom štáte musí byť povolené aj v prípade výrobku dovážaného z tohto členského štátu, pokiaľ vzhľadom jednak na výsledky medzinárodného vedeckého výskumu, osobitne na práce Vedeckého výboru Spoločenstva pre potraviny, Komisie Codex alimentarius FAO a Svetovej zdravotníckej organizácie, a jednak na stravovacie návyky v dovážajúcom členskom štáte táto prídavná látka nepredstavuje nebezpečenstvo pre verejné zdravie a zodpovedá skutočnej potrebe, najmä technologického charakteru.

45     Po druhé je opodstatnené pripomenúť, že tak ako Súdny dvor konštatoval vo svojom rozsudku zo 6. mája 1986 (Muller, už citovaný), zásada proporcionality rovnako vyžaduje, aby obchodníci mali možnosť žiadať v konaní, ktoré im je ľahko prístupné a môže byť ukončené v primeraných lehotách, o povolenie na používanie určitých prídavných látok prostredníctvom aktu so všeobecnou záväznosťou.

46     Treba poukázať na to, že obchodníci musia mať možnosť podať proti neodôvodnenému odmietnutiu povolenia žalobu na súd. Bez toho, aby bolo dotknuté právo príslušných vnútroštátnych orgánov dovážajúceho členského štátu požadovať od obchodníkov informácie, ktorými disponujú a ktoré môžu byť užitočné na posúdenie skutkového stavu, je na nich, aby preukázali, ako už bolo rozhodnuté v rozsudku zo 6. mája 1986 (Muller, už citovaný), že zákaz je oprávnený z dôvodov ochrany zdravia ich obyvateľstva.

47     Je potrebné zdôrazniť, že nemecké pravidlá o prídavných látkach uplatniteľné na pivo na jednej strane spôsobujú vylúčenie všetkých prídavných látok povolených v iných členských štátoch, a nielen vylúčenie určitých prídavných látok konkrétne odôvodnených nebezpečenstvom, ktoré prinášajú vzhľadom na stravovacie návyky nemeckého obyvateľstva, a na druhej strane neobsahujú žiadny postup, ktorý by obchodníkom umožnil získať povolenie na používanie určitej prídavnej látky pri výrobe piva na základe aktu so všeobecnou záväznosťou.

48     Pokiaľ ide konkrétnejšie o škodlivosť prídavných látok, nemecká vláda, opierajúc sa o znalecké posudky, poukázala na nebezpečenstvá spojené vo všeobecnosti s požívaním prídavných látok. Uviedla, že z dôvodov všeobecnej prevencie je dôležité čo možno najviac obmedziť množstvo požívaných prídavných látok, pričom je osobitne vhodné vylúčiť vo všeobecnosti ich používanie pri výrobe piva, ktoré je nemeckým obyvateľstvom široko konzumovanou potravinou.

49     Z tabuliek prídavných látok povolených pre rozličné potraviny, ktoré predložila samotná nemecká vláda, však vyplýva, že určité prídavné látky povolené v iných členských štátoch pri výrobe piva sú rovnako prípustné aj podľa nemeckých predpisov, najmä ZZulV, pre výrobu všetkých alebo takmer všetkých nápojov. Samotný odkaz na potenciálne riziká vyplývajúce z požívania prídavných látok vo všeobecnosti a na skutočnosť, že pivo je široko konzumovanou potravinou, nestačí na odôvodnenie zavedenia prísnejších pravidiel v prípade piva.

50     Pokiaľ ide o potrebu, najmä technologickú, prídavných látok, nemecká vláda tvrdila, že takáto potreba neexistuje, ak sa pivo vyrába podľa požiadaviek § 9 Biersteuergesetz.

51     V tomto ohľade treba zdôrazniť, že odkaz na skutočnosť, že pivo možno vyrábať aj bez prídavných látok, ak sa vyrába zo surovín predpísaných v Spolkovej republike Nemecko, nestačí na vylúčenie možnosti, že určité prídavné látky môžu vyhovovať technologickej potrebe. Takýto výklad pojmu technologickej potreby, ktorý spôsobuje uprednostňovanie domácich výrobných postupov, vytvára zastretý prostriedok na obmedzovanie obchodu medzi členskými štátmi.

52     Pojem technologickej potreby treba posudzovať v závislosti od používaných surovín a so zohľadnením posúdenia, ktoré uskutočnili orgány členského štátu, kde bol výrobok legálne vyrobený a uvedený na trh. Rovnako treba vziať do úvahy výsledky medzinárodného vedeckého výskumu, a najmä práce Vedeckého výboru Spoločenstva pre potraviny, Komisie Codex alimentarius FAO a Svetovej zdravotníckej organizácie.

53     Preto v situácii, keď nemecké pravidlá o prídavných látkach vzťahujúce sa na pivo obsahujú všeobecný zákaz prídavných látok, ich uplatnenie na pivo dovážané z iných členských štátov je v rozpore s požiadavkami práva Spoločenstva, ako boli ustanovené judikatúrou Súdneho dvora, pretože tento zákaz je v rozpore so zásadou proporcionality, a teda sa naň nevzťahuje výnimka podľa článku 36 Zmluvy.

54     Na základe predchádzajúcich úvah treba urobiť záver, že Spolková republika Nemecko si tým, že zakázala uvádzanie piva na trh, ktoré bolo legálne vyrobené a uvedené na trh v inom členskom štáte, ak toto pivo nezodpovedá požiadavkám podľa § 9 a 10 Biersteurergesetz, nesplnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 30 Zmluvy EHS.

 O trovách

55     Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania. Keďže Spolková republika Nemecko nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol a vyhlásil:

1.      Spolková republika Nemecko si tým, že zakázala uvádzať na trh pivo, ktoré bolo legálne vyrobené a uvedené na trh v inom členskom štáte, ak toto pivo nezodpovedá požiadavkám podľa § 9 a 10 Biersteurergesetz, nesplnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 30 Zmluvy EHS.

2.      Spolková republika Nemecko je povinná nahradiť trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. marca 1987.

* Jazyk konania: nemčina.