ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

zo 6. júla 1982 (*)

„Verejnoprávne podniky – Transparentnosť finančných vzťahov s členským štátom“

V spojených veciach 188/80, 189/80 a 190/80,

ktorých predmetom je neplatnosť smernice Komisie 80/723/EHS z 25. júna 1980 o transparentnosti finančných vzťahov medzi členskými štátmi a štátnymi podnikmi (Ú. v. ES L 195, s. 35; Mim. vyd. 08/001, s. 20) na základe článku 173 Zmluvy EHS,

vec 188/80,

Francúzska republika, v zastúpení: G. Guillaume, splnomocnený zástupca, a P. Moreau Defarges, náhradný splnomocnený zástupca francúzskej vlády, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Francúzske veľvyslanectvo,

žalobkyňa,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: B. van der Esch, právny poradca Komisie a splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Marenco, člen právneho servisu Komisie, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, O. Montalto, právny poradca, budova Jean Monnet, Kirchberg,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Holandské kráľovstvo, v zastúpení: A. Bos, splnomocnený zástupca,

a

Spolková republika Nemecko, v zastúpení: M. Seidel, Ministerialrat na spolkovom ministerstve hospodárstva, a A. Deringer, advokát Oberlandesgericht v Kolíne, splnomocnení zástupcovia,

vec 189/80,

Talianska republika, v zastúpení: A. Squillante, vedúci oddelenia diplomatických sporov, zmlúv a legislatívnych záležitostí, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci I. M. Braguglia, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Talianske veľvyslanectvo,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporuje:

Francúzska republika, v zastúpení: G. Guillaume, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Carnelutti, náhradný splnomocnený zástupca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: B. van der Esch, právny poradca Komisie a splnomocnený zástupca, za právnej pomoci S. Fabbro, člen právneho servisu Komisie, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, O. Montalto, právny poradca, budova Jean Monnet, Kirchberg,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Holandské kráľovstvo

a

Spolková republika Nemecko,

vec 190/80,

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: W. H. Godwin, Treasury Solicitor, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Britské veľvyslanectvo,

žalobca,

ktoré v konaní podporuje:

Francúzska republika, v zastúpení: G. Guillaume, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Carnelutti, náhradný splnomocnený zástupca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: B. van der Esch, právny poradca Komisie a splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. J. Kuyper, člen právneho servisu Komisie, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, M. Cervino, právny poradca, budova Jean Monnet, Kirchberg,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Holandské kráľovstvo

a

Spolková republika Nemecko,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda J. Mertens de Wilmars, predsedovia komôr A. Touffait a O. Due, sudcovia P. Pescatore, Mackenzie Stuart, A. O’Keeffe, T. Koopmans, A. Chloros a F. Grévisse,

generálny advokát: G. Reischl,

tajomník: P. Heim,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Francúzska republika, Talianska republika a Spojené kráľovstvo podali do kancelárie Súdneho dvora 16., 18. a 19. septembra 1980 tri žaloby na základe článku 173 prvého odseku Zmluvy EHS, ktorými navrhujú, aby Súdny dvor vyhlásil za neplatnú smernicu Komisie 80/723 z 25. júna 1980 o transparentnosti finančných vzťahov medzi členskými štátmi a štátnymi podnikmi [a verejnoprávnymi podnikmi – neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 195, s. 35; Mim. vyd. 08/001, s. 20). Spolková republika Nemecko a Holandské kráľovstvo vstúpili do týchto konaní ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie.

2       Smernica prijatá na základe článku 90 ods. 3 Zmluvy ukladá členským štátom povinnosť uchovávať a mať k dispozícii počas piatich rokov údaje týkajúce sa poskytnutia verejných prostriedkov orgánmi verejnej správy verejnoprávnym podnikom, ako aj údaje týkajúce sa skutočného použitia týchto prostriedkov uvedenými podnikmi. Z odôvodnení smernice vyplýva, že jej podstatným cieľom je podporovať to, aby sa ustanovenia článkov 92 a 93 Zmluvy týkajúce sa štátnej pomoci účinne uplatňovali na verejnoprávne podniky. Okrem toho sa v odôvodneniach zdôrazňuje zásada rovnosti zaobchádzania s verejnoprávnymi a súkromnými podnikmi, ako aj potreba transparentnosti finančných vzťahov medzi verejnoprávnymi podnikmi a štátmi z dôvodu zložitosti týchto vzťahov.

3       Žalobné dôvody uvedené žalobcami, aj keď sa v istých bodoch líšia, môžu byť v podstate zhrnuté takto:

–       nedostatok právomoci Komisie,

–       neexistencia nevyhnutnosti a porušenie zásady proporcionality,

–       diskriminácia poškodzujúca záujmy verejnoprávnych podnikov,

–       porušenie článkov 90, 92 a 93 tým, že smernica definuje pojmy verejnoprávny podnik a štátna pomoc,

–       porušenie pravidiel, ktoré vymedzujú pôsobnosť Zmluvy EHS, Zmluvy ESUO a Zmluvy ESAE,

–       neexistencia odôvodnenia a porušenie zásady rovnosti, pokiaľ ide o výnimky stanovené smernicou.

 O prvom žalobnom dôvode (nedostatok právomoci Komisie)

4       Komisia podľa vlády Spojeného kráľovstva tým, že prijala spornú smernicu, porušila zásady, ktorými sa riadi rozdelenie právomocí a zodpovednosti medzi inštitúciami Spoločenstva. Z ustanovení Zmluvy, ktoré sa týkajú inštitúcií, podľa vlády Spojeného kráľovstva vyplýva, že pôvodná legislatívna právomoc prináleží v celom rozsahu Rade, pričom Komisia má len kontrolné a výkonné právomoci. Toto rozdelenie právomocí je potvrdené osobitnými splnomocňujúcimi pravidlami v Zmluve, z ktorých takmer všetky vyhradzujú prijímanie nariadení a smerníc Rade. Pokiaľ ide o pravidlá hospodárskej súťaže, aj tu existuje rovnaké rozdelenie právomocí. Tieto ustanovenia samy osebe zverujú Komisii kontrolné funkcie, zatiaľ čo právne predpisy môže prijímať len v rozsahu osobitného a výslovného splnomocnenia obsiahnutého v akte Rady.

5       Podľa vlády Spojeného kráľovstva ďalej ustanovenia Zmluvy, ktoré ako výnimku zverujú Komisii právomoc prijímať smernice, sa musia byť vykladať v zmysle vyššie uvedených tvrdení. Nejde o smernice rovnakej povahy ako smernice prijímané Radou. Zatiaľ čo smernice prijímané Radou môžu obsahovať všeobecné ustanovenia normatívnej povahy, ukladajúce prípadne nové povinnosti členským štátom, cieľom smerníc prijímaných Komisiou je len napraviť špecifickú situáciu v jednom alebo viacerých týchto členských štátoch. V prípade článku 90 ods. 3 takýto obmedzený cieľ vyplýva zo samotného znenia ustanovenia, podľa ktorého Komisia „adresuje“ vhodné smernice alebo rozhodnutia členským štátom.

6       Ustanovenia Zmluvy týkajúce sa inštitúcií však neopodstatňujú túto teóriu. Podľa článku 4 sa Komisia zúčastňuje na realizácii úloh Spoločenstva rovnako ako ostatné inštitúcie, pričom každá koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvou. Na opísanie rovnakej funkcie Rady článok 155 upravuje v takmer zhodnom znení ako znenie použité v článku 145, že Komisia disponuje vlastnou rozhodovacou právomocou za podmienok stanovených v Zmluve. Okrem toho ustanovenia kapitoly upravujúce všeobecným spôsobom účinky a obsah aktov prijatých inštitúciami, a najmä ustanovenia článku 189, nerozlišujú na rozdiel od vlády Spojeného kráľovstva smernice všeobecného dosahu a ostatné smernice, ktoré stanovujú len osobitné opatrenia. Podľa prvého odseku tohto článku má Komisia rovnako ako Rada právomoc prijímať smernice za podmienok stanovených v Zmluve. Z toho vyplýva, že rozsah právomoci udelenej Komisii osobitným ustanovením Zmluvy nemôže byť vyvodený zo všeobecnej zásady, ale z výkladu znenia predmetného ustanovenia, v tomto prípade článku 90, skúmaného v zmysle jeho účelu a miesta v štruktúre Zmluvy.

7       V tejto súvislosti nemožno vyvodiť závery zo skutočnosti, že väčšina ostatných osobitných ustanovení Zmluvy, ktoré stanovujú právomoc s cieľom prijímať akty všeobecného charakteru, zveruje túto právomoc Rade, ktorá koná na návrh Komisie. Takisto nemožno rozlišovať medzi ustanoveniami upravujúcimi prijatie smerníc podľa toho, či používajú pojem „prijať“ alebo „adresovať“. Podľa článku 189 sú smernice a takisto rozhodnutia Rady a aj Komisie určené adresátom, ktorými, pokiaľ ide o smernice, sú nevyhnutne členské štáty. V prípade ustanovenia určujúceho prijatie zároveň smerníc a rozhodnutí, ktoré sú určené členským štátom, slovo „adresovať“ predstavuje jednoducho najvhodnejší všeobecný výraz.

8       Na podporu dôvodu založeného na nedostatku právomoci Komisie žalobcovia uvádzajú, že pravidlá uvedené v spornej smernici mohli byť prijaté Radou. Keďže účelom smernice je umožniť Komisii kontrolovanie dodržiavania povinnosti členských štátov oznamovať jej v súlade s článkom 93 ods. 3 akékoľvek poskytnutie alebo zmenu štátnej pomoci a keďže článok 94 zveruje Rade právomoc stanovovať najmä podmienky uplatnenia uvedeného odseku, predmetné pravidlá by mali patriť do právomoci tejto inštitúcie v zmysle tohto článku. V každom prípade vydávanie takýchto pravidiel patrí do právomocí Rady podľa článku 213 alebo, podporne, podľa článku 235. Keďže teda ide o oblasť, ktorá patrí do právomoci Rady, nemožno podľa žalobcov uznať, že Komisia má podľa ďalších ustanovení Zmluvy súbežnú právomoc.

9       Komisia, ktorú podporuje vláda Spolkovej republiky Nemecko, trvá na tom, že smernica sa týka opatrení, ktoré sa uplatňujú „pred“ konaním uvedeným v článku 93, a že z tohto dôvodu nemožno uplatniť článok 94. Takisto uvádza, že článok 213 sa netýka informácií, ktoré majú členské štáty k dispozícii a ktoré musia poskytnúť Komisii na základe jej žiadosti v zmysle svojej všeobecnej povinnosti spolupráce, upravenej v článku 5. Takisto nemožno použiť článok 235, pretože je založený na predpoklade, že akákoľvek iná právomoc konať chýba. Holandská vláda zasa zdôrazňuje najmä osobitnú povahu a dôležitosť článku 90.

10     Tvrdenia žalobcov založené na článkoch 213 a 235 treba zamietnuť. Článok 213 nachádzajúci sa v časti Zmluvy, ktorá upravuje všeobecné a záverečné ustanovenia, v skutočnosti nebráni právomociam, ktoré osobitné ustanovenia Zmluvy priznávajú Komisii. Článok 235 nemožno považovať za uplatniteľný v tejto veci z dôvodu uvedeného Komisiou.

11     Naopak, na to, aby bolo možné posúdiť tvrdenie založené na článku 94, je potrebné porovnať ustanovenia tohto článku s ustanoveniami článku 90, berúc do úvahy cieľ a účel týchto dvoch článkov.

12     V tejto súvislosti treba konštatovať, že obe ustanovenia majú odlišné ciele. Článok 94 je súčasťou súboru ustanovení, ktoré upravujú oblasť pomoci poskytovanej členskými štátmi bez ohľadu na formu a adresátov tejto pomoci. Naopak, článok 90 sa týka len podnikov, za ktorých konanie musia štáty niesť osobitnú zodpovednosť z dôvodu vplyvu, ktorý majú na toto konanie. Tento článok zdôrazňuje, že na uvedené podniky, s výhradou spresnení uvedených v odseku 2 tohto článku, sa vzťahuje súbor pravidiel Zmluvy; zaväzuje členské štáty, aby rešpektovali tieto pravidlá vo vzťahoch s týmito podnikmi, a ukladá Komisii v tejto súvislosti povinnosť dohľadu, ktorý v prípade potreby môže byť vykonaný prijatím smerníc a rozhodnutí adresovaných členským štátom.

13     K tomuto rozdielu v cieľoch sa pripája rozdiel, pokiaľ ide o podmienky stanovené pre výkon jednotlivých právomocí, ktoré tieto dve ustanovenia zverujú Rade a Komisii. Článok 94 umožňuje Rade prijať akékoľvek nariadenia potrebné na uplatnenie článkov 92 a 93. Naopak, právomoc zverená Komisii článkom 90 ods. 3 sa obmedzuje na smernice a rozhodnutia, ktoré sú nevyhnutné pre účinný spôsob výkonu povinnosti kontrol, ktorú jej ukladá ten istý odsek.

14     Na rozdiel od právomoci Rady podľa článku 94 sa teda právomoc zverená Komisii článkom 90 ods. 3 vykonáva v rámci osobitnej pôsobnosti a za podmienok definovaných v závislosti od cieľa tohto článku. Z toho vyplýva, že právomoc Komisie prijať spornú smernicu závisí od potrieb, ktoré vznikajú v rámci jej povinnosti kontroly uvedenej v článku 90, a že prípadná právna úprava vydaná Radou, keď uplatní svoju všeobecnú právomoc podľa článku 94, ktorá môže obsahovať ustanovenia, ktoré sa týkajú osobitnej oblasti pomoci poskytnutej verejnoprávnym podnikom, nepredstavuje prekážku výkonu tejto právomoci zo strany Komisie.

15     Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvý žalobný dôvod uvádzaný žalobcami musí byť zamietnutý.

 O druhom žalobnom dôvode (neexistencia nevyhnutnosti)

16     Francúzska a talianska vláda odmietajú, že by pravidlá smernice boli nevyhnutné na to, aby umožnili Komisii vykonávať účinne úlohu kontroly, ktorú jej zveruje článok 90. Domnievajú sa, že z finančného hľadiska sú štát a verejnoprávny podnik úplne právne oddelené. Finančné prostriedky poskytnuté týmto podnikom orgánmi verejnej správy sú uvedené v legislatívnych aktoch týkajúcich sa rozpočtu, ako aj v súvahách a výročných správach týchto podnikov. V demokratickej spoločnosti existujú, pokiaľ ide o vzťahy štátu s verejnoprávnymi podnikmi, aspoň také úplné zdroje informácií, ako sú zdroje informácií týkajúce sa vzťahov so súkromnými podnikmi, a sú omnoho presnejšie ako zdroje informácií týkajúce sa vzťahov medzi súkromnými podnikmi samotnými.

17     Komisia sa odvoláva na štvrté a piate odôvodnenie smernice, ktoré potvrdzujú, že zložitosť finančných vzťahov vnútroštátnych orgánov verejnej správy so štátnymi podnikmi je taká, že môže brániť plneniu kontrolnej úlohy Komisie a že k účinnému a spravodlivému uplatňovaniu pravidiel Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci na verejnoprávne a súkromné podniky dôjde len vtedy, ak sa tieto finančné vzťahy stanú prehľadnejšími. Počas konania pred Súdnym dvorom Komisia, ako aj vláda Spolkovej republiky Nemecko uvádzali príklady s cieľom ukázať, že tieto vzťahy neboli dostatočne transparentné, aby umožnili Komisii zistiť, či bola alebo nebola poskytnutá štátna pomoc verejnoprávnym podnikom.

18     Vzhľadom na rôzne typy verejnoprávnych podnikov v jednotlivých členských štátoch a na oblasti ich činností je nevyhnutné, že ich finančné vzťahy s orgánmi verejnej správy sú tiež veľmi rozmanité, často zložité a v tom prípade ťažko kontrolovateľné aj za pomoci zverejnených zdrojov informácií, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú. Za týchto podmienok nemožno odoprieť potrebu Komisie usilovať sa o získanie doplnkových informácií o týchto vzťahoch, a to vypracovaním spoločných kritérií pre všetky členské štáty a pre všetky predmetné podniky. Pokiaľ ide o presné vymedzenie týchto kritérií, žalobcovia nedokázali, že Komisia prekročila hranice právomoci použiť voľnú úvahu, ktorú jej vyhradzuje článok 90 ods. 3.

19     Z toho vyplýva, že žalobný dôvod týkajúci sa neexistencie nevyhnutnosti musí byť zamietnutý. Rovnako sa to týka aj výhrady voči Komisii, najmä zo strany talianskej vlády, týkajúcej sa nedostatočnej proporcionality.

 O treťom žalobnom dôvode (existencia diskriminácie voči verejnoprávnym podnikom v porovnaní so súkromnými podnikmi)

20     Francúzska a talianska vláda zdôrazňujú, že tak z článku 222, ako aj z článku 90 vyplýva, že s verejnoprávnymi podnikmi a súkromnými podnikmi treba zaobchádzať rovnakým spôsobom. Smernica však údajne spôsobila, že verejnoprávne podniky sú v menej priaznivom postavení ako súkromné, predovšetkým tým, že verejnoprávnym podnikom ukladá okrem iného osobitné účtovné povinnosti, ktoré sa nevyžadujú od súkromných podnikov.

21     V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada rovnosti, na ktorú sa žalobcovia odvolávajú, pokiaľ ide o vzťahy medzi verejnoprávnymi podnikmi a súkromnými podnikmi vo všeobecnosti, predpokladá, že obe skupiny sa nachádzajú v porovnateľnom postavení. Súkromné podniky však v rámci rozsahu stanoveného uplatniteľnou právnou úpravou určujú svoju priemyselnú a obchodnú stratégiu, pričom berú do úvahy najmä požiadavky rentability. Naopak, rozhodnutia verejnoprávnych podnikov môžu byť ovplyvnené faktormi odlišného druhu v rámci toho, že orgány verejnej správy, ktoré môžu ovplyvňovať tieto rozhodnutia, sledujú ciele všeobecného záujmu. Ekonomické a finančné dôsledky takéhoto vplyvu vedú k vytvoreniu finančných vzťahov osobitného typu medzi týmito podnikmi a orgánmi verejnej správy, odlišných od vzťahov, ktoré existujú medzi orgánmi verejnej správy a súkromnými podnikmi. Keďže smernica sa týka práve týchto osobitných finančných vzťahov, nemožno uznať žalobný dôvod založený na existencii diskriminácie.

 O štvrtom dôvode (porušenie článkov 90, 92 a 93 tým, že smernica definuje pojmy verejnoprávny podnik a štátna pomoc)

22     Francúzska a talianska vláda uvádzajú, že články 2 a 3 smernice dopĺňajú bez akéhokoľvek právneho základu ustanovenia článkov 90, 92 a 93 Zmluvy tým, že definujú pojem verejnoprávny podnik, a určujú, ktoré finančné vzťahy podľa názoru Komisie môžu predstavovať štátnu pomoc.

23     Tieto výhrady nie sú oprávnené. Pokiaľ ide o to, že v článku 3 sú vymedzené finančné vzťahy, ktoré podliehajú pravidlám smernice, postačí skonštatovať, že nejde o pokus Komisie definovať pojem štátnej pomoci, ktorý je uvedený v článkoch 92 a 93 Zmluvy, ale iba o spresnenie finančných transakcií, v súvislosti s ktorými sa Komisia domnieva, že má byť o nich informovaná s cieľom kontrolovať, či členský štát bez dodržania svojej oznamovacej povinnosti v súlade s článkom 93 ods. 3 poskytol pomoc predmetným podnikom. Tak ako sa uvádza vyššie v druhom dôvode, nepreukázalo sa, že týmto Komisia prekročila hranice právomoci použiť voľnú úvahu, ktorú jej vyhradil článok 90 ods. 3.

24     Pokiaľ ide o ustanovenia článku 2, ktorý vymedzuje pojem verejnoprávneho podniku „v zmysle tejto smernice“, je potrebné zdôrazniť, že cieľom týchto ustanovení nie je definovať tento pojem tak, ako je uvedený v článku 90 Zmluvy, ale určiť kritériá nevyhnutné na vymedzenie skupiny podnikov, ktorých finančné vzťahy s orgánmi verejnej správy podliehajú informačnej povinnosti uvedenej v smernici. Na zhodnotenie tohto vymedzenia, ktoré je okrem iného nevyhnutné na to, aby členské štáty poznali rozsah svojich povinností podľa smernice, treba teda porovnať určené kritériá so skutočnosťami, ktoré sú základom kontrolnej povinnosti uloženej Komisii článkom 90.

25     Podľa článku 2 smernice znamená verejnoprávny podnik akýkoľvek podnik, na ktorý môžu mať priamo či nepriamo dominantný vplyv orgány verejnej správy. Podľa druhého odseku za dominantný sa považuje vplyv, ak orgány verejnej správy majú väčšinový obchodný podiel, disponujú väčšinou hlasov alebo môžu vymenovať viac ako polovicu členov správneho, riadiaceho alebo dozorného orgánu predmetného podniku.

26     Ako už Súdny dvor uviedol vyššie, dôvodom, pre ktorý boli ustanovenia článku 90 začlenené do Zmluvy, je práve vplyv, ktorý môžu mať orgány verejnej správy na obchodné rozhodnutia verejnoprávnych podnikov. K takémuto vplyvu môže dochádzať buď na základe finančnej účasti, alebo pravidiel upravujúcich riadenie podniku. Voľbou samotných kritérií na určenie finančných vzťahov, o ktorých Komisia má získať informácie s cieľom plniť si svoju kontrolnú povinnosť v zmysle článku 90 ods. 3, Komisia neprekročila rozsah právomoci na použitie voľnej úvahy, ktorú jej zveruje toto ustanovenie.

27     Z toho vyplýva, že je potrebné zamietnuť aj štvrtý žalobný dôvod.

 O piatom žalobnom dôvode (porušenie pravidiel, ktoré vymedzujú pôsobnosť Zmluvy EHS, Zmluvy ESUO a Zmluvy ESAE)

28     Francúzska vláda zdôrazňuje, že definícia verejnoprávneho podniku uvedená v článku 2 smernice má úplne všeobecný charakter a že výnimka pre sektor energetiky vrátane jadrovej energetiky, výroby uránu, jeho obohacovania a opätovného spracovania vyhoreného paliva, ako aj prípravy materiálov, z ktorých sa dá vyrobiť plutónium, stanovená v článku 4, naznačuje, že smernica sa vzťahuje s touto výhradou na verejnoprávne podniky podliehajúce Zmluve ESUO a Zmluve ESAE. Keďže odvodená právna norma prijatá v rámci Zmluvy EHS by nemohla upravovať oblasť, na ktorú sa vzťahujú existujúce pravidlá ostatných Zmlúv, francúzska vláda navrhuje, podporne, aby smernica v rozsahu, v akom uvádza podniky podliehajúce Zmluve ESUO a ESAE, bola vyhlásená za neplatnú.

29     Komisia pripúšťa, že podľa článku 232 ods. 1 Zmluvy EHS a z dôvodu pravidiel upravených v Zmluve ESUO týkajúcich sa pomoci poskytnutej podnikom podliehajúcim tejto Zmluve sa smernica nemôže vzťahovať na takéto podniky. Pokiaľ ide o podniky jadrového sektora, uvádza, že Zmluva ESAE neobsahuje ustanovenia o štátnej pomoci. Články 92 a 93 Zmluvy EHS, a teda aj smernica, sa vzťahujú na podniky tohto sektora s výhradou výnimiek výslovne stanovených v článku 4 smernice.

30     Podľa článku 232 ods. 1 Zmluvy EHS ustanovenia tejto Zmluvy nemenia ustanovenia Zmluvy ESUO, najmä pokiaľ ide o práva a povinnosti členských štátov, právomoci inštitúcií tohto Spoločenstva a pravidlá určené touto Zmluvou na fungovanie spoločného trhu uhlia a ocele.

31     Keďže článok 90 ods. 3 sa týka práve právomocí inštitúcií a keďže sporná smernica ukladá povinnosti členským štátom v oblasti štátnej pomoci, pričom samotná Zmluva ESUO tiež obsahuje pravidlá v oblasti štátnej pomoci určené členským štátom a podnikom pôsobiacich na trhu uhlia a ocele, priamo z článku 232 Zmluvy EHS vyplýva, že sporná smernica sa nemôže vzťahovať na vzťahy s takýmito podnikmi. Z tohto dôvodu nie je smernica v tejto súvislosti protiprávna, aj keď by bolo nesporne žiaducejšie v záujme jasnosti právnych situácií, aby to, že sa táto smernica nevzťahuje na tieto podniky, vyplynulo zo samotného znenia smernice.

32     Naopak, pokiaľ ide o vzťahy so Zmluvou ESAE, článok 232 ods. 2 Zmluvy EHS sa obmedzuje iba na spresnenie toho, že ustanovenia Zmluvy EHS nezrušujú ustanovenia Zmluvy ESAE. Francúzska vláda nedokázala, že ustanovenia smernice zrušujú ustanovenia Zmluvy ESAE. Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod je potrebné tiež zamietnuť.

 O šiestom žalobnom dôvode (neexistencia odôvodnenia a porušenie zásady rovnosti, pokiaľ ide o výnimky stanovené smernicou)

33     Okrem toho, že sa podľa článku 4 smernice táto smernica nevzťahuje na sektor energetiky, podľa toho istého článku sa nevzťahuje ani na verejnoprávne podniky, ktorých celková výška obratu bez dane nedosiahla 40 miliónov európskych zúčtovacích jednotiek počas dvoch predchádzajúcich účtovných rokov, ako aj podniky poskytujúce služby, ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť obchod v rámci Spoločenstva, ani na podniky zo sektorov vodárenstva, dopravy, pôšt a telekomunikácií a ani na úverové inštitúcie.

34     Podľa talianskej vlády tieto výnimky predstavujú neodôvodnenú diskrimináciu. Tvrdí, že výnimky pre jednotlivé sektory možno povoliť, len keď neexistuje hospodárska súťaž v rámci Spoločenstva v danom sektore.

35     Okrem skutočnosti, že tento žalobný dôvod smeruje skôr k rozšíreniu pôsobnosti smernice, nie je ani odôvodnený. Dvanáste odôvodnenie smernice totiž uvádza, že je potrebné vylúčiť sektory, ktoré nepatria do oblasti hospodárskej súťaže alebo ktoré už sú predmetom osobitných ustanovení Spoločenstva zaručujúcich primeranú transparentnosť, niektoré sektory, ktorých osobitný charakter odôvodňuje, aby boli predmetom špecifických ustanovení, ako aj podniky, ktorých obmedzený hospodársky význam neodôvodňuje výšku administratívnych výdavkov, ktoré by mohli vyplynúť z opatrení, ktoré by bolo potrebné prijať. Tieto tvrdenia, z ktorých aspoň jedno sa vzťahuje na každý zo sektorov, ktoré sú predmetom výnimiek uvedených v článku 4 smernice, zahŕňajú všetky dostatočne objektívne kritériá na odôvodnenie takýchto výnimiek z pôsobnosti smernice.

36     Je teda nevyhnutné dospieť k záveru, že v žalobách podaných troma vládami neboli uvedené žiadne prvky, ktoré by mohli odôvodniť neplatnosť, hoci aj čiastočnú, napadnutej smernice. Je preto potrebné zamietnuť tieto žaloby.

 O trovách

37     Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

38     Keďže žalobcovia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania. Keďže francúzska vláda ako vedľajší účastník konania vo veciach 189/80 – 190/80 nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať aj ju na náhradu trov konania.

39     Pokiaľ ide o vlády, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie, z nich len holandská vláda navrhla zaviazať žalobcov na náhradu trov konania. Je preto potrebné rozhodnúť tak, že Francúzska republika, Talianska republika a Spojené kráľovstvo okrem toho, že každá z nich znáša svoje vlastné trovy konania, sú povinné nahradiť trovy konania Komisie a Holandského kráľovstva.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloby sa zamietajú.

2.      Francúzska republika, Talianska republika a Spojené kráľovstvo okrem toho, že znášajú svoje vlastné trovy konania, sú povinné nahradiť trovy konania Komisie a Holandského kráľovstva.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. júla 1982.

* Jazyk konania: francúzština.