ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 19. júna 1990 (*)

„Práva vyplývajúce z ustanovení práva Spoločenstva – Ochrana vnútroštátnymi súdmi – Právomoc vnútroštátneho súdu nariadiť predbežné opatrenie, keď je podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania“

Vo veci C‑213/89,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým House of Lords navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

The Queen

a

Secretary of State for Transport,      ex parte: Factortame Ltd a i.,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva Spoločenstva s ohľadom na rozsah právomoci vnútroštátnych súdov nariaďovať predbežné opatrenia, ak sú dotknuté práva, ktoré vyplývajú z práva Spoločenstva,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda O. Due, predsedovia komôr Sir Gordon Slynn, C. N. Kakouris, F. A. Schockweiler, M. Zuleeg, sudcovia G. F. Mancini, R. Joliet, J. C. Moitinho de Almeida, G. C. Rodríguez Iglesias, F. Grévisse, M. Díez de Velasco,

generálny advokát: G. Tesauro,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–       vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: T. J. G. Pratt, Principal Assistant Treasury Solicitor, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Sir Nicholas Lyell, QC, Solicitor General, Christopher Bellamy, QC, a Christopher Vajda, barrister,

–       írska vláda, v zastúpení: Louis J. Dockery, Chief State Solicitor, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci James O'Reilly, SC v Írskej advokátskej komore,

–       Factortame Ltd a i., v zastúpení: David Vaughan, QC, Gerald Barling, barrister, David Anderson, barrister, a Stephen Swabey, solicitor, z advokátskej kancelárie Thomas Cooper & Stibbard,

–       Komisia, v zastúpení: Götz zur Hausen, právny poradca, a Peter Oliver, člen právneho servisu Komisie, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli vláda Spojeného kráľovstva, Factortame Ltd a i., Rawlings (Trawling) Ltd, v zastúpení: N. Forwood, QC, a Komisia na pojednávaní 5. apríla 1990,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 17. mája 1990,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       V rozsudku z 18. mája 1989, ktorý bol Súdnemu dvoru doručený 10. júla 1989, položil House of Lords podľa článku 177 Zmluvy EHS dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu práva Spoločenstva v súvislosti s rozsahom právomoci vnútroštátnych súdov nariaďovať predbežné opatrenia, ak sú dotknuté práva, ktoré vyplývajú z práva Spoločenstva.

2       Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi Secretary of State for Transport a spoločnosťou Factortame Ltd a inými spoločnosťami založenými podľa práva Spojeného kráľovstva, ako aj členmi správnej rady a akcionármi týchto spoločností, ktorí sú väčšinou španielskymi štátnymi príslušníkmi (ďalej „odvolatelia vo veci samej“).

3       Zo spisu vyplýva, že uvedené spoločnosti sú vlastníkmi alebo prevádzkovateľmi 95 rybárskych člnov, ktoré boli zaevidované v registri britských člnov podľa Merchant Shipping Act 1894 (Zákon o obchodnej lodnej doprave z roku 1894). Päťdesiattri z týchto plavidiel bolo pôvodne zapísaných v Španielsku a plavilo sa pod španielskou vlajkou, ale bolo v rôznych termínoch od roku 1980 zapísaných do britského registra. Štyridsaťdva ostatných lodí bolo vždy zapísaných v Spojenom kráľovstve, ale dotknuté spoločnosti ich kúpili v rôznych termínoch, hlavne od roku 1983.

4       Zákonný systém týkajúci sa zápisu britských rybárskych člnov bol radikálne zmenený časťou II Merchant Shipping Act 1988 (zákon o obchodnej lodnej doprave z roku 1988, ďalej „zákon z roku 1988“) a Merchant Shipping (Registration of Fishing Vessels) Regulations 1988 (vyhláška z roku 1988 týkajúca sa zápisu rybárskych člnov, ďalej len „vyhláška z roku 1988“, S. I. 1988, č. 1926). Je nepochybné, že Spojené kráľovstvo pristúpilo k tejto zmene, aby ukončilo tzv. prax „quota hopping“, t. j. prax, ktorá podľa vlády Spojeného kráľovstva spočíva v „plienení“ udeľovaných rybných kvót v Spojenom kráľovstve plavidlami plávajúcimi pod britskou vlajkou, ktoré však nie sú autenticky britské.

5       Zákon z roku 1988 zriaďuje nový register, do ktorého sa do budúcnosti musia prihlásiť všetky britské rybárske člny, vrátane tých, ktoré už boli zapísané v bývalom hlavnom registri podľa zákona o obchodnej lodnej doprave z roku 1894. Do nového registra sa však môžu prihlásiť len lode spĺňajúce podmienky uvedené v článku 14 zákona z roku 1988.

6       Tento článok stanovuje v odseku 1, že okrem výnimiek stanovených ministrom dopravy možno rybárske plavidlo zapísať do nového registra len ak:

„a)      je jeho vlastníkom Brit;

b)      je prevádzkované zo Spojeného kráľovstva a jeho používanie sa riadi a kontroluje zo Spojeného kráľovstva a

c)      nájomca, prevádzkujúci lodiar alebo prevádzkovateľ plavidla je odborne spôsobilá osoba alebo spoločnosť“.

Podľa odseku 2 toho istého článku patrí rybárske plavidlo britskému vlastníkovi, ak vlastnícky titul (legal ownership) úplne prináleží jednej alebo viacerým kvalifikovaným osobám alebo spoločnostiam a ak faktické vlastníctvo (beneficial ownership) lode prináleží jednej alebo viacerým kvalifikovaným spoločnostiam alebo aspoň na 75 % jednej alebo viacerým kvalifikovaným osobám. Odsek 7 toho istého ustanovenia uvádza, že pod „kvalifikovanou osobou“ treba rozumieť osobu, ktorá je britským občanom s trvalým pobytom a bydliskom v Spojenom kráľovstve a pod „kvalifikovanou spoločnosťou“ spoločnosť založenú v Spojenom kráľovstve, ktorá tam aj sídli a ktorej aspoň 75 % majetku patrí jednej alebo viacerým kvalifikovaným osobám alebo spoločnostiam, a v ktorej aspoň 75 % členov správnej rady tvoria kvalifikované osoby.

7       Zákon a vyhláška z roku 1988 nadobudli účinnosť 1. decembra 1988. Avšak podľa článku 13 zákona bola platnosť zápisov vykonaných v zmysle predchádzajúceho režimu predĺžená na prechodné obdobie do 31. marca 1989.

8       Dňa 4. augusta 1989 podala Komisia na Súdnom dvore žalobu na základe článku 169 Zmluvy EHS, ktorou navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Spojené kráľovstvo si tým, že nariadilo podmienky štátnej príslušnosti v článku 14 zákona z roku 1988 nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 7, 52 a 221 Zmluvy EHS. Táto žaloba je predmetom veci C‑246/89, o ktorej sa v súčasnosti rozhoduje. Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdneho dvora v ten istý deň Komisia navrhla, aby Súdny dvor predbežne nariadil prerušenie uplatnenia týchto podmienok štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o štátnych príslušníkov ostatných členských štátov a o rybárske člny, ktoré do 31. marca 1989 vykonávali rybársku činnosť pod britskou vlajkou a s britskou rybárskou licenciou. Uznesením z 10. októbra 1989 (246/89 R. Zb. s. 3152), predseda Súdneho dvora tento návrh schválil. Podľa tohto uznesenia vydalo Spojené kráľovstvo kráľovské nariadenie, ktorým sa mení článok 14 zákona z roku 1988 s účinkom od 2. novembra 1989.

9       V čase začatia konania, ktoré vyústilo do sporu vo veci samej, nespĺňalo 95 rybárskych člnov odvolateľov vo veci samej aspoň jednu z podmienok pre zápis podľa článku 14 zákona z roku 1988, a teda nemohlo byť zapísaných do nového registra.

10     Keďže tieto člny mali od 1. apríla 1989 stratiť právo loviť ryby, dotknuté spoločnosti napadli súlad časti II zákona z roku 1988 s právom Spoločenstva prostredníctvom žiadosti o súdne prešetrenie, ktorú podali 16. decembra 1988 na High Court of Justice, Queen´s Bench Division; takisto žiadali o nariadenie predbežných opatrení na celé obdobie, kým sa definitívne nerozhodne v otázke ich žiadosti o súdne prešetrenie.

11     Rozsudkom z 10. marca 1989 Divisional Court v Queen´s Bench Division: i) rozhodol o prerušení konania a o zaslaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru podľa článku 177 Zmluvy EHS, v súvislosti s otázkami práva Spoločenstva, ktoré vyvstali počas konania; ii) ako predbežné opatrenie nariadil zrušenie uplatnenia časti II zákona a vyhlášky z roku 1988 vo vzťahu k žalobcom.

12     Dňa 13. marca 1989 podal Secretary of State for Transport odvolanie proti uzneseniu Divisional Court vo veci predbežných opatrení. V rozsudku z 22. marca 1989 Court of Appeal rozhodol, že podľa vnútroštátneho práva súdy nemajú právomoc dočasne prerušiť uplatňovanie zákonov. V dôsledku toho zrušil uznesenie Divisional Court.

13     Spor bol predložený House of Lords, ktorý 18. mája 1989 vydal už citovaný rozsudok. Týmto rozsudkom najskôr konštatoval, že tvrdenia odvolateľov vo veci samej týkajúce sa nenapraviteľnej ujmy, ktorú by utrpeli, ak by neboli nariadené požadované predbežné opatrenia, a ak by boli úspešní vo veci samej, sú dôvodné. Rozhodol však, že podľa vnútroštátneho práva britské súdy nemajú právomoc nariadiť predbežné opatrenia v prípade ako je vec sama, konkrétne tomu bráni staré pravidlo v common law, podľa ktorého nemožno proti Korune, t. j. proti vláde, nariadiť žiadne predbežné opatrenie, spolu s predpokladom, podľa ktorého sú vnútroštátne zákony v súlade s právom Spoločenstva, pokiaľ sa o ich súlade s týmto právom nerozhodne.

14     House of Lords si potom položil otázku, či napriek uvedenému vnútroštátnemu pravidlu majú britské súdy právomoc nariadiť predbežné opatrenia proti Korune, na základe práva Spoločenstva.

15     Berúc teda do úvahy, že spor prináša problém výkladu práva Spoločenstva, House of Lords rozhodol podľa článku 177 Zmluvy EHS prerušiť konanie, kým sa Súdny dvor vysloví k nasledujúcim prejudiciálnym otázkam:

„1.      Ak

i)      v konaní začatom pred vnútroštátnym súdom účastník konania tvrdí, že sa zákonne, podľa práva Spoločenstva, dovoláva práv, ktoré majú priamy účinok vo vnútroštátnom práve (‚dovolávané práva‘);

ii)      uplatnenie výslovného vnútroštátneho ustanovenia automaticky tohto účastníka konania zbavuje dovolávaných práv;

iii)      pre existenciu požadovaných práv existujú pádne priaznivé aj nepriaznivé argumenty a vnútroštátny súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 177 v súvislosti s otázkou, či dovolávané práva existujú alebo nie;

iv)      vnútroštátne právo predpokladá, že dotknuté vnútroštátne ustanovenie je v súlade s právom Spoločenstva dovtedy, kým sa konštatuje jeho nesúlad;

v)      vnútroštátny súd nemá právomoc nariadiť predbežné ochranné opatrenia v súvislosti s dovolávanými právami tým, že zruší uplatnenie vnútroštátnych ustanovení, kým Súdny dvor nerozhodne o prejudiciálnej otázke;

vi)      v prípade, že rozhodnutie o prejudiciálnej otázke je napokon priaznivé pre dovolávané práva hrozí účastníkovi konania, ktorý sa týchto práv dovoláva nenapraviteľná ujma, ak by tieto predbežné ochranné opatrenia neboli nariadené;

a)      vyžaduje právo Spoločenstva, aby vnútroštátne súdy udelili takúto predbežnú ochranu dovolávaných práv, alebo

b)      dáva toto právo súdu právomoc udeliť takúto predbežnú ochranu dovolávaných práv?

2.      V prípade zápornej odpovede na otázku 1 písm. a) a kladnej odpovede na otázku 1 písm. b), aké kritéria treba uplatniť pri rozhodovaní, či je namieste udeliť alebo odmietnuť predbežné ochranné opatrenia v prospech dovolávaných práv, ako sú uvedené vyššie?“

16     Pokiaľ ide o podrobnejší opis skutkových okolností veci samej, priebehu konania a pripomienok predložených Súdnemu dvoru, nachádza sa v správe pre pojednávanie. Spisové dokumenty sú nižšie uvedené len v rozsahu potrebnom k úvahe Súdneho dvora.

17     Zo spisu a predovšetkým z rozsudku, ktorým sa podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z priebehu konania pred vnútroštátnymi súdmi, ktoré o veci rozhodovali, tak ako je opísaný vyššie, vyplýva, že predložením prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o veci týkajúcej sa práva Spoločenstva a ktorý usúdi, že jedinou prekážkou nariadenia predbežného opatrenia je pravidlo vnútroštátneho práva, musí uplatnenie tohto pravidla vylúčiť.

18     Pri odpovedi na túto otázku je namieste pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 9. marca 1978, Simmenthal (106/77, Zb. s. 629) vyhlásil, že pravidlá priameho uplatnenia práva Spoločenstva „musia byť plne účinné a aplikované jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti“ (bod 14), a že „podľa zásady prednosti práva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení Zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov… strata použiteľnosti každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore“ (bod 17).

19     Podľa judikatúry Súdneho dvora je v zmysle zásady spolupráce uvedenej v článku 5 Zmluvy úlohou vnútroštátnych súdov, aby zabezpečili právnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z priameho účinku ustanovení práva Spoločenstva (pozri naposledy rozsudky z 10. júla 1980, Ariete, 811/79, Zb. s. 2545, a Mireco, 826/79, Zb. s. 2559).

20     Súdny dvor takisto rozhodol, že akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj legislatívna administratívna alebo súdna prax, ktoré by mohli oslabiť účinnosť uplatňovania práva Spoločenstva tým, že príslušnému vnútroštátnemu súdu, ktorý aplikuje toto právo, nepriznávajú ani v momente tohto uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné pre neuplatnenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú prekážkou plnej účinnosti noriem Spoločenstva, sú nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré sú podstatou práva Spoločenstva (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, už citovaný, body 22 a 23).

21     Je potrebné dodať, že plný účinok práva Spoločenstva by bol tiež oslabený, ak by niektoré pravidlo vnútroštátneho práva mohlo zabrániť sudcovi, rozhodujúcemu v spore týkajúcom sa práva Spoločenstva, aby nariadil predbežné opatrenia na účel zaručenia plnej účinnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s existenciou práv uplatňovaných na základe práva Spoločenstva. Z toho vyplýva, že sudca, ktorý by za takýchto okolností nariadil predbežné opatrenia, keby nenarazil na niektoré pravidlo vnútroštátneho práva, je povinný vylúčiť uplatnenie tohto pravidla.

22     Tento výklad potvrdzuje systém zavedený v článku 177 Zmluvy EHS, ktorého effet utile by bol znížený, ak by vnútroštátny súd, ktorý preruší konanie, kým Súdny dvor odpovie na jeho prejudiciálnu otázku, nemohol nariadiť predbežné opatrenia až do vydania rozhodnutia prijatého v dôsledku odpovede Súdneho dvora.

23     V dôsledku toho je potrebné odpovedať na položenú otázku, že právo Spoločenstva sa musí vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý pri rozhodovaní sporu týkajúceho sa práva Spoločenstva usúdi, že jedinou prekážkou nariadenia predbežného opatrenia je pravidlo vnútroštátneho práva, musí uplatnenie tohto pravidla vylúčiť.

 O trovách

24     Vláda Spojeného kráľovstva, írska vláda a Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR,

v konaní o otázke položenej House of Lords v rozsudku z 18. mája 1989, rozhodol takto:

Právo Spoločenstva sa musí vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý pri rozhodovaní sporu týkajúceho sa práva Spoločenstva usúdi, že jedinou prekážkou nariadenia predbežného opatrenia je pravidlo vnútroštátneho práva, musí uplatnenie tohto pravidla vylúčiť.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 19. júna 1990.

* Jazyk konania: angličtina.