ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 21. septembra 1988 (*)

„Opatrenie štátu týkajúce sa oslobodenia príjmov zo sporiteľských vkladov od dane – Konkurencia medzi bankami vo vzťahu ku kreditným úrokom“

Vo veci 267/86,

ktorej predmetom je návrh podaný na Súdny dvor podľa článku 177 Zmluvy EHS rozhodnutím Vredegerecht kantónu Beveren (Belgicko) v prebiehajúcom súdnom spore medzi

Pascal Van Eycke, bydliskom v Beverene,

a

Société anonyme ASPA, so sídlom v Antverpách,

na začatie prejudiciálneho konania o výklade článkov 59 až 66, 85, 86 a 95 Zmluvy EHS,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda komory G. Bosco, vo funkcii predsedu, predseda komory J. C. Moitinho de Almeida, sudcovia T. Koopmans, U. Everling, K. Bahlmann, Y. Galmot, C. N. Kakouris, R. Joliet a F. A. Schockweiler,

generálny advokát: G. F. Mancini,

tajomník: D. Louterman, referentka,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–       pán van Eycke, v zastúpení: J. Cerfontaine, advokát komory v Antverpách,

–       Belgické kráľovstvo, v zastúpení: G. van Hecke a K. Lenaerts, advokáti, a R. Hoebaer a R. Devyver, splnomocnení zástupcovia,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: T. van Rijn, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci R. Overhoff,

so zreteľom na správu pre pojednávanie a po ústnej časti konania z 25. novembra 1987,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. apríla 1988,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Rozsudkom z 28. októbra 1986, ktorý bol Súdnemu dvoru doručený 30. októbra 1986, Vredegerecht kantónu Beveren (Belgicko) položil podľa článku 177 Zmluvy EHS tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článkov 59 až 66, 85, 86 a 95 uvedenej zmluvy, aby bol schopný posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá obmedzuje oslobodenie od dane vzťahujúce sa na daň z príjmov dosiahnutých vo forme kreditných úrokov na určitú kategóriu sporiteľských vkladov, s právom Spoločenstva.

2       Tieto otázky vyvstali v rámci sporu medzi pánom Van Eyckom (ďalej len „žalobca“) a akciovou spoločnosťou ASPA, belgickou finančnou inštitúciou, ktorý sa týka sadzieb kreditných úrokov na sporiteľských vkladoch, ktoré si žalobca zamýšľal v ASPA zriadiť. Zo spisu vyplýva, že žalobca po tom, čo sa oboznámil s reklamou ASPA na úrokové sadzby sporiteľských vkladov, sa dostavil do tejto finančnej inštitúcie, aby si zriadil sporiteľský účet za zverejnených podmienok. Keď mu ASPA potom oznámila, že podľa kráľovského nariadenia z 13. marca 1986 je povinná uplatňovať menej výhodné podmienky než sú ponúkané v jej reklame, žalobca podal na vnútroštátny súd žalobu, ktorou sa domáhal uznania, že ASPA sa nemohla dovolávať uvedeného kráľovského nariadenia, aby zdôvodnila zmenu svojich podmienok sporenia, keďže toto nariadenie porušuje článok 85 a nasl. Zmluvy EHS.

3       Pre lepšie pochopenie vyššie spomenutého kráľovského nariadenia je potrebné ho umiestniť do jeho právneho a ekonomického kontextu, ktorý sa v Belgicku vyznačuje dlhodobou existenciou oslobodenia časti príjmov zo sporiteľských vkladov od dane zavedeného zo sociálnych dôvodov a s cieľom podporiť sporenie, ktorého základné podmienky upravuje článok 19 bod 7 zákona o daniach z príjmov.

4       Keď začiatkom 80-tych rokov rastúci počet sporiteľní zaviedol politiku vysokých sadzieb, belgická vláda chcela obmedziť rozsah oslobodenia od dane a zákonom z 28. decembra 1983 ho podriadila určitému počtu podmienok, ktoré malo definovať kráľovské nariadenie.

5       Kráľovské nariadenie z 29. decembra 1983 vydané na vykonanie už citovaného zákona v podstate podriadilo poskytnutie oslobodenia od dane dvom podmienkam: výnos sporiteľských vkladov sa mal skladať jednak zo základného úroku, pre ktorý bola stanovená maximálna hranica zodpovedajúca najnižšej priemernej sadzbe uplatniteľnej na relevantnom trhu, a jednak z vernostnej alebo rastovej prémie, ktorú mohla každá finančná inštitúcia slobodne určiť.

6       Belgické menové orgány sa potom domnievali, že konkurencia v oblasti vernostných alebo rastových prémií je priveľká a ide proti všeobecnej tendencii znižovania úrokových sadzieb, ktorá charakterizovala ostatné nástroje sporenia. Keďže udržanie vysokej úrovne sadzieb kreditných úrokov v oblasti sporiteľských vkladov malo podľa názoru týchto orgánov za následok udržanie takisto vysokej úrovne debetných sadzieb s nepriaznivými dôsledkami na hospodársku činnosť krajiny a na verejný dlh, belgická banková komisia adresovala v septembri 1985 finančným ústavom odporúčanie, aby obmedzili výnosy sporiteľských vkladov. Viedlo k uzavretiu dohody o samoregulácii medzi bankami, súkromnými sporiteľňami a verejnými úverovými inštitúciami 30. decembra 1985, ktorou mieru tohto výnosu upravili na maximálnu sadzbu 7 %.

7       Keďže táto dohoda nebola všetkými finančnými inštitúciami dodržiavaná, minister financií sa rozhodol pre režim, v ktorom orgány verejnej moci priamo určujú podmienky vyššie spomenutého oslobodenia od dane.

8       Tento režim bol zavedený vyššie spomenutým kráľovským nariadením z 13. marca 1986, ktoré priamo stanovilo tak maximálnu sadzbu základného úroku, ako aj maximálnu sadzbu vernostnej alebo rastovej prémie.

9       V tomto kontexte vnútroštátny súd na základe spoločného návrhu obidvoch účastníkov konania vo veci samej položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Je právny režim zavedený kráľovským nariadením z 29. decembra 1983 a potvrdený s určitými úpravami kráľovským nariadením z 13. marca 1986 týkajúci sa výnosov, ktoré môžu finančné ústavy vyplatiť zo sporiteľských vkladov, čo je režim, ktorý – v rozsahu, v akom predlžuje vo forme právnych predpisov skôr existujúce medzibankové dohody alebo zosúladené postupy zamerané na obmedzenie výnosov sporiteľských vkladov – pozostáva z povinného stanovenia týchto výnosov:

a)      ako jednotnej sadzby pre všetkých zúčastnených na trhu;

b)      okrem toho, ako limitu, ktorý musia všetci zúčastnení na trhu dodržiavať pri stanovení výnosov,

         pod hrozbou úplnej straty výhod pre sporiteľskú klientelu z privilegovaného daňového režimu, ktorý platí pre bežné sporiteľské vklady, zlučiteľný s pravidlami hospodárskej súťaže Spoločenstva, ako ich definujú články 85 a nasl. Zmluvy EHS?

2.      Iba v prípade, ak je odpoveď na prvú otázku písm. a) kladná, je povinné zavedenie – okrem jednotnej sadzby, pokiaľ ide o základný úrok poskytnutý finančnými inštitúciami – maximálneho limitu pre prípadne splatnú vernostnú alebo rastovú prémiu, s vylúčením akejkoľvek inej formy konkurencie v oblasti prijímania vkladov, pod hrozbou straty výhod z privilegovaného daňového režimu uvedeného v prvej otázke (kráľovské nariadenie z 13. marca 1986, článok 1), zlučiteľné s pravidlami hospodárskej súťaže Spoločenstva, ako ich definujú články 85 a nasl. Zmluvy EHS?

3.      Nie je poskytnutie daňových výhod, okrem iného úplného oslobodenia od zrážkovej dane, výlučne v prospech sporiteľských vkladov zriadených v belgických frankoch a výlučne vo finančných ústavoch, ktoré majú svoje sídlo v Belgicku, diskrimináciou na úkor podobných vkladov prijatých finančnými ústavmi, ktoré nemajú sídlo v Belgicku, alebo znejúcich na inú menu alebo vo forme cenných papierov, a je preto poskytnutie takých daňových výhod zlučiteľné s ustanoveniami článkov 59 až 66, ako aj článku 95 Zmluvy EHS?“

10     Pre širší výklad skutkového stavu sporu vo veci samej, vnútroštátneho právneho rámca a pripomienok predložených Súdnemu dvoru odkazujeme na správu pre pojednávanie. Tieto časti spisu sú ďalej uvádzané iba v rozsahu nevyhnutnom pre úsudok Súdneho dvora.

 O právomoci Súdneho dvora

11     Belgická vláda po prvé tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom je neprípustný, keďže z radu okolností je zrejmý čisto fiktívny charakter sporu vo veci samej. Po druhé uvádza, že v tejto veci požadovaný výklad práva Spoločenstva nemôže byť nijako relevantný na riešenie sporu vo veci samej. Kráľovské nariadenie z 13. marca 1986 totiž nijako spoločnosti ASPA nebránilo, aby uplatnila svoje skoršie podmienky sporenia výhodnejšie pre žalobcu, a teda nijako neviedlo k sporu vo veci samej.

12     V tomto ohľade treba poznamenať, že zo skutkových okolností uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania zjavne nevyplýva, že by v skutočnosti išlo o fiktívny spor.

13     Pokiaľ ide o druhé tvrdenie uvádzané belgickou vládou, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora potvrdenej rozsudkom z 12. júna 1986 (Bertini, 98, 162 a 258/85, Zb. s. 1893) je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil nevyhnutnosť prejudiciálnej otázky vzhľadom na skutkový stav veci.

14     Z týchto dôvodov je opodstatnené preskúmať otázky položené vnútroštátnym súdom.

 O prvej a druhej otázke

15     Tieto otázky musia byť chápané tak, že v podstate v nich ide o snahu zistiť, či vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje oslobodenie od dane ustanovené v oblasti dane z príjmov pre výnosy z určitej kategórie sporiteľských vkladov iba na vklady, pri ktorých sú dodržané maximálne úrokové sadzby a prémie stanovené právnou úpravou, je zlučiteľná s povinnosťami vyplývajúcimi členským štátom z článku 5 Zmluvy EHS v spojení s článkom 3 písm. f) a článkom 85 tej istej zmluvy alebo nie.

16     V tomto ohľade treba pripomenúť, že články 85 a 86 Zmluvy sa samy osebe týkajú iba správania podnikov, a nie právnych predpisov pochádzajúcich od členských štátov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že články 85 a 86 vykladané v spojení s článkom 5 Zmluvy členským štátom ukladajú, aby nevydávali alebo neponechávali v platnosti predpisy, a to aj právnej povahy, ktoré by mohli odstrániť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky. Podľa tej istej judikatúry je tomu tak v prípade, pokiaľ členský štát buď nariadi alebo zvýhodní uzavretie kartelu v rozpore s článkom 85, alebo posilní účinky takých kartelov, alebo odoberie vlastnej právnej úprave jej štátny charakter tým, že zodpovednosť za vydávanie rozhodnutí o zásahoch v hospodárskej oblasti prenesie na súkromné subjekty.

17     Predovšetkým je potrebné poznamenať, že podľa zistení uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania existovali pred zavedením predmetnej právnej úpravy medzibankové dohody alebo zosúladené postupy, ktorých zámerom bolo obmedziť výnosy zo sporiteľských vkladov. Ale ani z týchto zistení, ani z pripomienok predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že by právna úprava, o ktorú ide, nariaďovala alebo zvýhodňovala uzavretie nových kartelov alebo zavedenie nových postupov. Na posúdenie – so zreteľom na kritériá definované v judikatúre Súdneho dvora – skutočného dosahu tejto právnej úpravy teda treba preskúmať, či ju možno považovať za úpravu, ktorá posilňuje účinky už existujúcich kartelov, a či určité okolnosti jej nemôžu odobrať jej charakter štátnej úpravy.

18     K prvému bodu postačuje poznamenať, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa právna úprava na to, aby bola považovaná za posilnenie účinkov už existujúcich kartelov, musí obmedziť na úplné alebo čiastočné prebratie prvkov dohôd, ku ktorým došlo medzi hospodárskymi subjektmi, pričom tieto subjekty zaväzuje alebo podnecuje k zabezpečeniu ich dodržiavania. Hoci úplná strata výhod z privilegovaného daňového režimu, ktorý platí pre sporiteľské účty, predstavuje dôležitý motivačný prvok na dodržiavanie predmetnej právnej úpravy, zo žiadneho zistenia v návrhu na začatie prejudiciálneho konania však nevyplýva, že táto právna úprava sa obmedzila na potvrdenie tak metódy obmedzenia výnosov z vkladov, ako aj výšky maximálnych sadzieb, ktoré boli prijaté v rámci už existujúcich kartelov alebo zosúladených postupov. Je však úlohou vnútroštátneho súdu, aby tento bod prešetril, ak sa domnieva, že v tomto ohľade môže existovať pochybnosť.

19     Pokiaľ ide o druhý bod, z predmetnej právnej úpravy vyplýva, že orgány verejnej moci si vyhradili právomoc samy stanoviť maximálne miery výnosov zo sporiteľských vkladov a túto zodpovednosť nepreniesli na žiaden súkromný subjekt. Táto úprava teda má štátny charakter. Tento charakter nemožno spochybniť samotnou okolnosťou, ktorú zdôraznil žalobca vo veci samej, že z odôvodnenia kráľovského nariadenia z 13. marca 1986 vyplýva, že k jeho prijatiu došlo po dohode s predstaviteľmi združení úverových inštitúcií.

20     Na prvú a druhú otázku je teda namieste odpovedať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje oslobodenie od dane ustanovené v oblasti dane z príjmov pre výnosy z určitej kategórie sporiteľských vkladov iba na vklady, pri ktorých sú dodržané maximálne úrokové sadzby a prémie stanovené právnou úpravou, nie je nezlučiteľná s povinnosťami vyplývajúcimi členským štátom z článku 5 Zmluvy EHS v spojení s článkom 3 písm. f) a článkom 85 tej istej zmluvy, s výhradou prípadného preskúmania otázky, či sa predmetná úprava neobmedzuje na potvrdenie tak metódy obmedzenia výnosov z vkladov, ako aj výšky maximálnych sadzieb, ktoré boli prijaté v rámci už existujúcich kartelov alebo zosúladených postupov, vnútroštátnymi súdmi.

 O tretej otázke

21     Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje vyššie popísané oslobodenie od dane iba na sporiteľské vklady zriadené vo vnútroštátnej mene vo finančných ústavoch, ktoré majú sídlo v predmetnom členskom štáte, je zlučiteľná s článkami 59 až 66, ako aj s článkom 95 Zmluvy EHS, alebo nie.

22     Pokiaľ ide o otázku, či taká daňová právna úprava, ktorá sa týka výnosu z určitej kategórie sporiteľských vkladov zriadených v bankách, je zlučiteľná s článkom 59 a nasl. Zmluvy EHS týkajúcimi sa voľného pohybu služieb, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 61 ods. 2 tej istej zmluvy sa liberalizácia bankových služieb spojených s voľným pohybom kapitálu uskutoční v súlade s postupnou liberalizáciou pohybu kapitálu.

23     Pritom zriaďovanie sporiteľských vkladov tvorí súčasť kategórie pohybov kapitálu nazvanej „zriaďovanie bežných a vkladových účtov a ukladanie peňažných prostriedkov na ne, repatriácia alebo použitie zostatkov na bežných alebo vkladových účtoch v úverových inštitúciách“ [neoficiálny preklad] nachádzajúcej sa v zozname D prílohy I prvej smernice Rady o vykonaní článku 67 Zmluvy z 11. mája 1960 (Ú. v. ES 43 z 12. 7. 1960, s. 921) a v zozname C prílohy I, ktorý bol nahradený smernicou Rady 86/566, ktorou sa mení prvá smernica, zo 17. novembra 1986 (Ú. v. ES L 332, s. 22). Tieto pohyby kapitálu ešte neboli liberalizované.

24     Preto v tejto veci nemohlo dôjsť k porušeniu ustanovení Zmluvy EHS týkajúcich sa voľného pohybu bankových služieb, pokiaľ ide o pohyby kapitálu.

25     Čo sa napokon týka uplatniteľnosti článku 95 Zmluvy EHS na predmetnú daňovú právnu úpravu, postačuje poznamenať, že zákaz diskriminačného alebo protekcionistického vnútroštátneho zdaňovania ustanoveného týmto článkom pokrýva iba „výrobky“ z iných členských štátov. Peňažné prostriedky nasporené v určitej mene pritom, ako bolo spomínané vyššie, spadajú do rozsahu pôsobnosti článku 61 ods. 2 a článku 67 Zmluvy EHS. Nepredstavujú teda výrobky v zmysle článku 95 tej istej zmluvy.

26     Na tretiu otázku je teda namieste odpovedať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje vyššie popísané oslobodenie od dane iba na sporiteľské vklady zriadené vo vnútroštátnej mene vo finančných ústavoch, ktoré majú sídlo v predmetnom členskom štáte, nie je nezlučiteľná s článkami 59 až 66, ako aj s článkom 95 Zmluvy EHS.

 O trovách

27     Belgické kráľovstvo a Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach, ktoré mu predložil Vredegerecht kantónu Beveren rozsudkom z 28. októbra 1986, takto:

1.      Vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje oslobodenie od dane ustanovené v oblasti dane z príjmov pre výnosy z určitej kategórie sporiteľských vkladov iba na vklady, pri ktorých sú dodržané maximálne úrokové sadzby a prémie stanovené právnou úpravou, nie je nezlučiteľná s povinnosťami vyplývajúcimi členským štátom z článku 5 Zmluvy EHS v spojení s článkom 3 písm. f) a článkom 85 tej istej zmluvy, s výhradou prípadného preskúmania otázky, či sa predmetná úprava neobmedzuje na potvrdenie tak metódy obmedzenia výnosov z vkladov, ako aj výšky maximálnych sadzieb, ktoré boli prijaté v rámci už existujúcich kartelov alebo zosúladených postupov, vnútroštátnymi súdmi.

2.      Vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje vyššie popísané oslobodenie od dane iba na sporiteľské vklady zriadené vo vnútroštátnej mene vo finančných ústavoch, ktoré majú sídlo v predmetnom členského štátu, nie je nezlučiteľná s článkami 59 až 66, ako aj s článkom 95 Zmluvy EHS.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. septembra 1988.

* Jazyk konania: holandčina.