ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (štvrtá komora)

z 22. januára 1997 (*)

„Odňatie colných výhod – Dohoda o Európskom hospodárskom priestore – Záväzok nemariť predmet a účel zmluvy pred nadobudnutím jej platnosti vyplývajúci z medzinárodného práva verejného – Zásada ochrany legitímnej dôvery – Zásada právnej istoty – Uverejnenie v úradnom vestníku“

Vo veci T‑115/94,

Opel Austria GmbH, predtým General Motors Austria GmbH, spoločnosť založená podľa rakúskeho práva, so sídlom vo Viedni, v zastúpení: Dirk Vandermeersch, advokát advokátskej komory v Bruseli, a Till Müller‑Ibold, advokát vo Frankfurte nad Mohanom, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, kancelária Arendt a Medernach, 8 – 10, rue Mathias Hardt,

žalobca,

ktorého v konaní podporuje:

Rakúska republika, v zastúpení: pôvodne Irène Janisch, Kommissärin na Spolkovom ministerstve hospodárstva, neskôr Beatrix Matousek‑Horak, Rätin na tom istom ministerstve, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci Christian Kremer, advokát advokátskej komory v Luxemburgu, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, sídlo veľvyslanectva Rakúskej republiky, 3, rue des Bains,

vedľajší účastník konania,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: Bjarne Hoff‑Nielsen, právny poradca, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Hans‑Jürgen Rabe a Georg M. Berrisch, advokáti v Hamburgu a Bruseli, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Bruno Eynard, generálny riaditeľ právneho riaditeľstva Európskej investičnej banky, 100, boulevard Konrad Adenauer,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: John Forman, právny poradca, Eric White a Theofanis Christoforou, členovia právneho servisu, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Carlos Gómez de la Cruz, člen právneho servisu, Centre Wagner, Kirchberg,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie nariadenia Rady (ES) č. 3697/93 z 20. decembra 1993 o odňatí colných výhod podľa článku 23 ods. 2 a článku 27 ods. 3 písm. a) dohody o voľnom obchode uzavretej medzi Spoločenstvom a Rakúskom (General Motors Austria) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 343, s. 1),

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory K. Lenaerts, sudcovia P. Lindh a J. D. Cooke,

tajomník: H. Jung,

so zreteľom na písomnú časť konania a po ústnej časti konania z 19. septembra 1996,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Rámec právnej úpravy a skutkové okolnosti

1       Prejednávaná žaloba smeruje k zrušeniu nariadenia Rady (ES) č. 3697/93 z 20. decembra 1993 o odňatí colných výhod podľa článku 23 ods. 2 a článku 27 ods. 3 písm. a) dohody o voľnom obchode uzavretej medzi Spoločenstvom a Rakúskom (General Motors Austria) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 343 s. 1, ďalej len „sporné nariadenie“). Toto nariadenie bolo prijaté na základe článku 113 Zmluvy ES a ustanovení nariadenia Rady (EHS) č. 2837/72 z 19. decembra 1972 o ochranných opatreniach upravených v dohode uzavretej medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Rakúskou republikou [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 300, s. 94, ďalej len „nariadenie č. 2837/72“), zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 638/90 z 5. marca 1990 (Ú. v. ES L 74, s. 1).

2       Článok 1 sporného nariadenia stanovuje:

„Opätovne sa zavádza clo vo výške 4,9 % na dovozy automobilových prevodoviek F15 vyrobených General Motors Austria, kód ex NC 8708 40 10 (doplnkový kód Taric 8996; ostatné: doplnkový kód Taric 8997), a pochádzajúcich z Rakúska v zmysle protokolu č. 3 dohody.

Toto clo vo výške 4,9 % sa bude uplatňovať dovtedy, kým Rada na návrh Komisie dospeje k záveru, že pomoci už nespôsobujú narušenie hospodárskej súťaže a obchodu, najdlhšie však po dobu rovnajúcu sa priemernej dobe daňového odpisovania.“ [neoficiálny preklad]

3       Žalobca Opel Austria GmbH, predtým General Motors Austria GmbH, spoločnosť založená podľa rakúskeho práva, je 100 % dcérskou spoločnosťou General Motors Corporation, Detroit, spoločnosti založenej podľa amerického práva. Táto spoločnosť je jediným výrobcom prevodoviek F15. Od roku 1993 ich vyváža do Spoločenstva.

4       Skupina General Motors, ku ktorej patrí žalobca, zistila v rokoch 1989 a 1990, že potrebuje vytvoriť výrobné kapacity na výrobu hláv motora a vačkových hriadeľov, ako aj prevodoviek s ručným ovládaním, ktoré mali byť používané v nových motoroch, aby uspokojila potreby svojich výrobných stredísk v Európe.

5       Počas procesu posudzovania priemyselnej lokality, počas ktorého sa uvažovalo o umiestnení General Motors v Japonsku, Brazílii, Maďarsku a Rakúsku, ako aj v Československu, rakúske orgány oznámili, že plánujú poskytnúť žalobcovi verejnú pomoc, ak investícia splní určité podmienky stanovené rakúskym právom.

6       V marci 1991 informovala Rakúska republika spolu so žalobcom Komisiu o zámere rakúskej vlády poskytnúť žalobcovi pomoc na podporu investícií určených na rozšírenie výroby prevodoviek, vačkových hriadeľov a hláv motorov v závode žalobcu v Asperne/Viedni.

7       Dňa 19. marca 1991 sa v Komisii konalo neformálne stretnutie zástupcov rakúskej vlády, žalobcu a úradníkov Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž (GR IV) Komisie. Na tomto stretnutí bol predstavený investičný projekt žalobcu a pomoc, ktorú mu plánovala poskytnúť Rakúska republika. Úradníci GR IV položili vzápätí rakúskej vláde a žalobcovi niekoľko otázok. Rakúska vláda odpovedala na tieto otázky faxom z 20. marca 1991 a žalobca faxom z 21. marca 1991.

8       V polovici apríla 1991 sa uskutočnili telefonické rozhovory medzi GR IV a rakúskou vládou a medzi GR IV a žalobcom.

9       Rakúska vláda oznámila 26. apríla 1991 žalobcovi, že pomoc bude čoskoro poskytnutá a že ju považuje za zlučiteľnú s článkami 23 a 27 dohody o voľnom obchode medzi Spoločenstvom a Rakúskom (ďalej len „DVO“) uzavretej na základe nariadenia Rady (EHS) č. 2836/72 z 19. decembra 1972 o uzavretí dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Rakúskou republikou a prijatí ustanovení na jej vykonanie [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 300, s. 1). Povolila žalobcovi začať realizovať jeho investíciu, hoci ešte nedošlo k formálnemu uzavretiu zmlúv s vládou.

10     Na stretnutí podpredsedu Komisie Sira Leona Brittana so zástupcami rakúskej politickej strany 22. júla 1991, ktorého témou bolo pristúpenie Rakúska k Európskej únii, Sir Leon Brittan podľa Rady mimochodom počas rozhovoru s rakúskym veľvyslancom v Bruseli spomenul pomoc poskytnutú žalobcovi.

11     Zemné práce na výstavbu nových zariadení žalobcu v Asperne/Viedni začali 27. júla 1991.

12     Komisia prijala stanovisko k žiadosti Rakúskej republiky o pristúpenie [SEC (91) 1590, konečné znenie] 1. augusta 1991. V tomto stanovisku uverejnenom v Bulletine Európskych spoločenstiev – Dodatok č. 4/92 Komisia uviedla, že pokiaľ ide o štátnu pomoc, hoci sa v posledných rokoch objem pomoci poskytovanej Rakúskom znížil, uplatňovanie pravidiel Spoločenstva by malo viesť k výrazným zmenám systému existujúceho v Rakúsku. V tejto súvislosti predovšetkým uviedla: „Nedávne príklady pomoci automobilovému priemyslu dokazujú, že aj pri chýbajúcej schéme odvetvovej pomoci tomuto priemyselnému odvetviu využívanie nástrojov, akým je Financial Guarantee Act (General Motors)... vyvoláva nevyhnutnosť pozornej kontroly dopadu rakúskej pomoci na jednotlivé odvetvia.“ [neoficiálny preklad]

13     Dňa 21. júla 1992 uzavrel žalobca s Finanzierungsgarantiegesellschaft zmluvu o poskytnutí pomoci vo výške 10 % až do maximálnej výšky 450 miliónov rakúskych šilingov na celkovú investíciu v maximálnej výške spôsobilej na pomoc 4,5 miliardy rakúskych šilingov. Dňa 1. decembra 1992 žalobca uzavrel podobnú zmluvu s mestom Viedeň, ktorou mu bola poskytnutá dodatočná pomoc vo výške 5 % až do maximálnej výšky 225 miliónov rakúskych šilingov.

14     V priebehu októbra 1992 Komisia ústne oznámila rakúskym orgánom, že projekt General Motors by mohol spôsobiť problém, ktorý si želá prejednať.

15     Generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva pre vonkajšie vzťahy (GR I) Komisie zaslal 21. decembra 1992 list veľvyslancovi Rakúska v Bruseli, v ktorom ho informoval, že podľa názoru príslušných služieb Komisie nie je investícia General Motors v Asperne v súlade s ustanoveniami DVO, a požiadal ho, aby ešte predtým, než Komisia formálne predloží vec spoločnému výboru DVO, vyzval rakúske orgány, aby k tejto veci zaujali stanovisko.

16     Komisia predložila vec spoločnému výboru DVO na stretnutí tohto výboru 25. februára 1993. Na tomto stretnutí odovzdala rakúskej vláde dotazníky s dátumom 17. februára 1993 a 24. februára 1993, ako aj informatívnu správu s dátumom 17. februára 1993, v ktorej uvádza svoje súhrnné stanovisko k projektu General Motors v Asperne.

17     Následne sa 16. marca a 15. apríla 1993 konali stretnutia odborníkov Komisie a Rakúskej republiky. Na druhom stretnutí, ktorého sa na pozvanie rakúskej vlády zúčastnili aj zástupcovia žalobcu, odovzdali zástupcovia žalobcu Komisii memorandum o zlučiteľnosti pomoci poskytnutej Rakúskou republikou s DVO.

18     Na ďalšom stretnutí Komisie a Rakúskej republiky 21. júna 1993 odovzdala rakúska vláda Komisii memorandum žalobcu o účinnosti pomoci.

19     Dňa 29. júna 1993 Komisia zhrnula svoje stanovisko v internej správe. Táto správa bola oznámená žalobcovi 29. novembra 1993.

20     Tretie memorandum žalobcu vysvetľujúce politické úvahy týkajúce sa pomoci bolo Komisii odovzdané 15. júla 1993.

21     Dňa 22. júla 1993 prijala Komisia návrh sporného nariadenia.

22     Stretnutie úradníkov Komisie, zástupcov Rakúskej republiky a zástupcov žalobcu, ktorých prizvala Rakúska republika, sa konalo 22. novembra 1993. Úradníci Komisie na tomto stretnutí potvrdili, že podľa ich názoru nie je pomoc odôvodnená ani podľa DVO, ani podľa právnej úpravy Spoločenstva. Podľa žalobcu však napriek tomu žiadali, aby časť pomoci bola použitá na účely ochrany životného prostredia, výskumu a rozvoja alebo vzdelávania.

23     Rozhodnutím Rady a Komisie 94/1/ESUO, ES z 13. decembra 1993 o uzavretí Dohody o Európskom hospodárskom priestore medzi Európskymi spoločenstvami, ich členskými štátmi a Rakúskou republikou, Fínskou republikou, Islandskou republikou, Lichtenštajnským kniežatstvom, Nórskym kráľovstvom, Švédskym kráľovstvom a Švajčiarskou konfederáciou (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/019, s. 146, ďalej len „rozhodnutie 94/1“) a rozhodnutím Rady a Komisie 94/2/ESUO, ES z toho istého dňa o uzavretí Protokolu o úprave Dohody o Európskom hospodárskom priestore medzi Európskymi spoločenstvami, ich členskými štátmi a Rakúskou republikou, Fínskou republikou, Islandskou republikou, Lichtenštajnským kniežactvom, Nórskym kráľovstvom a Švédskym kráľovstvom [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 71, ďalej len „rozhodnutie 94/2“) Rada a Komisia schválili v mene Európskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva uhlia a ocele dohodu o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „Dohoda o EHP“ alebo „dohoda“) a Protokol o úprave Dohody o EHP (ďalej len „pozmeňujúci protokol“). V ten istý deň uložili Spoločenstvá ako posledné zmluvné strany svoje listiny o schválení (pozri informáciu o dátume nadobudnutia platnosti Dohody o Európskom hospodárskom priestore a Protokolu o úprave Dohody o Európskom hospodárskom priestore [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 606).

24     Listom zo 14. decembra 1993 odovzdal žalobca Komisii memorandum o zlučiteľnosti pomoci s vnútornými pravidlami Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia, výskum a rozvoj a vzdelávanie. Dňa 15. decembra 1993 pripravila Komisia informatívnu správu obsahujúcu poznámky k uvedenému memorandu. Správa bola oznámená žalobcovi listom z 1. februára 1994.

25     Dňa 20. decembra 1993 Rada prijala sporné nariadenie.

26     Dohoda o EHP nadobudla platnosť 1. januára 1994.

 Konanie

27     Žalobca návrhom zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupňa 21. marca 1994 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

28     Predseda Súdu prvého stupňa pridelil vec druhej komore. Dňa 7. júla 1994 Súd prvého stupňa rozhodol postúpiť vec komore zloženej z troch sudcov. Rozhodnutím z 23. januára 1995 bola vec pridelená štvrtej komore.

29     Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. augusta 1994 podala Komisia návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov žalovanej. Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 26. augusta 1994 podala Rakúska republika návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov žalobcu. Uzneseniami predsedu druhej komory zo 7. a 20. októbra 1994 bolo vyhovené týmto návrhom na vstup Komisie a Rakúskej republiky do konania.

30     Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (štvrtá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania bez predbežného dokazovania. Súd prvého stupňa však položil Rade a Úradu pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev (ďalej len „Úrad pre publikácie“) niekoľko písomných otázok. Rada na tieto otázky odpovedala listom podaným kancelárii 20. augusta 1996 a Úrad pre publikácie listom podaným kancelárii 26. augusta 1996.

31     Pojednávanie sa konalo 19. septembra 1996. Boli vypočuté prednesy zástupcov účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im položil Súd prvého stupňa.

 Návrhy účastníkov konania

32     Žalobca Opel Austria GmbH navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       zrušil sporné nariadenie v celom rozsahu,

–       subsidiárne zrušil nariadenie v časti, v ktorej sa týka žalobcu, alebo v časti, v ktorej clo prevyšuje 1,23 %,

–       zaviazal Radu na náhradu trov konania.

33     Rakúska republika ako vedľajší účastník konania navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       vyhovel návrhom žalobcu,

–       zaviazal Radu, aby znášala trovy konania, ktoré vznikli Rakúskej republike v súlade s článkom 87 ods. 4 druhým pododsekom rokovacieho poriadku alebo subsidiárne zaviazal Radu, aby znášala trovy konania, ktoré vznikli Rakúskej republike ešte predtým, ako sa stala členským štátom, alebo trovy, ktoré sa vzťahujú na toto obdobie.

34     Žalovaná Rada navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       zamietol žalobu,

–       zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

35     Komisia ako vedľajší účastník navrhuje, aby Súd prvého stupňa zamietol žalobu.

 O veci samej

36     Žalobca uplatňuje na podporu svojich návrhov na zrušenie 10 žalobných dôvodov založených v podstate na:

–       porušení článkov 10, 26 a 62 Dohody o EHP,

–       porušení dočasného dojednania na prípravu riadneho nadobudnutia platnosti Dohody o EHP a porušení záväzku nemariť predmet a účel zmluvy pred nadobudnutím jej platnosti, ktorý vyplýva z medzinárodného práva verejného,

–       zneužití právomoci spočívajúcom v tom, že Rada uplatnila postupy DVO na odňatie colných výhod udelených podľa Dohody o EHP,

–       porušení článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode (ďalej len „GATT“) a dohody o výklade a uplatňovaní článku VI, XVI a XXIII Všeobecnej dohody o clách a obchode [uzavretej v Ženeve 12. apríla 1979, IBDD – Príloha č. 26 (1980) s. 63],

–       porušení konzultačného postupu a riešenia sporov DVO, ako aj nedobromyseľnom uplatňovaní DVO,

–       porušení článku 23 a 27 DVO,

–       porušení nariadenia Rady (EHS) č. 2423/88 z 11. júla 1988 o ochrane pred dumpingovými alebo subvencovanými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho hospodárskeho spoločenstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 209, s. 1), ako aj nariadenia č. 2837/72,

–       porušení základných práv žalobcu,

–       zlučiteľnosti pomoci s článkami 92 a 93 Zmluvy ES,

–       nedostatku odôvodnenia sporného nariadenia alebo zjavne nesprávnom posúdení.

37     Keďže prvý dôvod a druhá časť druhého dôvodu spolu súvisia, treba ich preskúmať spoločne.

 O prvom dôvode a o druhej časti druhého dôvodu založených na porušení článkov 10, 26 a 62 Dohody o EHP, ako aj záväzku nemariť predmet a účel zmluvy pred nadobudnutím jej platnosti, ktorý vyplýva z medzinárodného práva verejného

38     Tieto spojené dôvody pozostávajú z niekoľkých častí. Podľa prvej časti Rada úmyselne antidatovala číslo Úradného vestníka Európskych spoločenstiev, v ktorom bolo sporné nariadenie uverejnené. Druhá, tretia, resp. štvrtá časť sa týkajú porušenia článku 10, 26, resp. 62 Dohody o EHP. Piata časť je založená na porušení záväzku nemariť predmet a účel zmluvy pred nadobudnutím jej platnosti, ktorý vyplýva z medzinárodného práva verejného.

 Tvrdenia účastníkov konania

39     Žalobca a Rakúska republika vo všeobecnosti tvrdia, že sporné nariadenie nadobudlo účinnosť po dátume nadobudnutia platnosti Dohody o EHP (pozri body 41 a 42 tohto rozsudku), a teda musí byť zlučiteľné s touto dohodou. Žalobca žiada, aby bolo nariadenie z dôvodu nezlučiteľnosti s Dohodou o EHP vyhlásené za neplatné ex tunc.

40     Rada a Komisia tvrdia, že dátum rozhodný na posúdenie platnosti sporného nariadenia je dátum jeho prijatia. Vzhľadom na to, že nariadenie bolo prijaté pred nadobudnutím platnosti Dohody o EHP, Dohodu o EHP nemožno v tomto prípade použiť.

–       O údajnom antidatovaní čísla úradného vestníka, v ktorom bolo uverejnené sporné nariadenie

41     Žalobca tvrdí, že sporné nariadenie upresňuje vo svojom článku 2, že nadobúda účinnosť „dňom jeho uverejnenia v úradnom vestníku“ [neoficiálny preklad]. Odvolávajúc sa na rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1977, Société pour l’exportation des sucres/Komisia (88/76, Zb. s. 709, body 14 a nasl.), a z 25. januára 1979, Racke (98/78, Zb. s. 69, bod 15), uvádza, že úradný vestník sa považuje za uverejnený k dátumu, ktorý je na ňom uvedený, ale že účastníci konania môžu preukázať, že bol v skutočnosti uverejnený neskôr.

42     Hoci na čísle úradného vestníka, v ktorom bolo sporné nariadenie uverejnené (Ú. v. ES L 343), je uvedený dátum 31. december 1993, v skutočnosti bolo uverejnené 11. alebo 12. januára 1994. Na podporu tohto tvrdenia sa žalobca odvoláva na list Úradu pre publikácie a formálne zistenia vykonávateľa luxemburského súdu. Nariadenie teda nadobudlo účinnosť najskôr 11. januára 1994.

43     Žalobca uznáva, že až do dnešného dňa Súdny dvor rozhodoval tak, že nesprávny dátum uverejnenia vytlačený na úradnom vestníku nespôsobuje neplatnosť aktu, ktorý je v ňom uverejnený (pozri rozsudky Société pour l’exportation des sucres/Komisia, už citovaný, body 14 a nasl., a Racke, už citovaný, bod 15). Tieto rozsudky sa však týkali iba pochybení o jeden pracovný deň, ktorých sa dopustil Úrad pre publikácie. Keďže v tejto veci Rada naopak úmyselne antidatovala číslo úradného vestníka uverejňujúceho sporné nariadenie, Súd prvého stupňa by mal z tohto jediného dôvodu nariadenie zrušiť. Postup Rady, ktorá sa snažila vyvolať dojem, že nariadenie nadobudlo účinnosť pred nadobudnutím platnosti Dohody o EHP, odporuje totiž zásade dobrej správy a zároveň narušuje dôveru verejnosti v autentickosť úradného vestníka. Takýto postup je osobitne neprimeraný, pretože právny rámec, ktorý existoval 31. decembra 1993, bol úplne odlišný ako rámec existujúci 11. januára 1994. Rada poslala originálnu verziu sporného nariadenia Úradu pre publikácie v januári 1994, ale napriek tomu mu dala pokyn, aby ho uverejnil vo vydaní úradného vestníka z roku 1993.

44     Žalobca okrem iného tvrdí, že vysvetlenie poskytnuté Radou, podľa ktorého bolo omeškanie spôsobené koncoročným pracovným preťažením, nemôže zbaviť Úrad pre publikácie povinnosti uviesť správne dátum skutočného uverejnenia úradného vestníka. Postup Rady nebol navyše ani bežný a ani nutný. Tri ďalšie akty prijaté v decembri 1993 boli uverejnené v úradnom vestníku v roku 1994. Rada sa teda úmyselne snažila uverejniť sporné nariadenie v úradnom vestníku z roku 1993.

45     Rakúska republika sa domnieva, že bez ohľadu na to, či úradný vestník bol alebo nebol úmyselne antidatovaný, dodržiavanie podmienok uverejnenia v úradnom vestníku je podstatnou formálnou náležitosťou. Dodáva, že dátum nadobudnutia účinnosti sporného nariadenia zohráva úlohu pri skúmaní jeho zákonnosti, pretože Dohoda o EHP zakazuje zavedenie nových ciel po nadobudnutí jej platnosti.

46     Rada potvrdzuje, že sporné nariadenie bolo uverejnené 11. januára 1994 v čísle úradného vestníka s dátumom 31. december 1993 a teda že nadobudlo účinnosť 11. januára 1994. To však napriek tomu nespôsobuje neplatnosť nariadenia. Podľa judikatúry Súdneho dvora (rozsudky Société pour l’exportation des sucres/Komisia, už citovaný, body 14 a nasl., a Racke, už citovaný, bod 15) chyba v dátume uverejnenia uvedeného v úradnom vestníku nespôsobuje neplatnosť aktu Spoločenstva. Náhodné alebo úmyselné antidatovanie čísla úradného vestníka spôsobuje neplatnosť aktu Spoločenstva iba v prípade, ak dátum nadobudnutia účinnosti aktu môže zohrávať úlohu pri jeho zákonnosti, k čomu v tomto prípade nedošlo.

47     Rada popiera, že úmyselne antidatovala uverejnenie v úradnom vestníku. Oneskorené sprístupnenie v Ú. v. ES L 343 možno vysvetliť tým, že na konci každého kalendárneho roka musí byť do konca decembra uverejnený veľký počet aktov prijatých inštitúciami Spoločenstva. Okrem toho Rada nikdy netvrdila, že sporné nariadenie nadobudlo účinnosť pred skutočným dátumom jeho uverejnenia.

–       O údajnom porušení článku 10 Dohody o EHP

48     Žalobca tvrdí, že sporné nariadenie tým, že stanovuje, že sa „opätovne... zavádza clo vo výške 4,9 %“ [neoficiálny preklad], je od nadobudnutia platnosti Dohody o EHP v rozpore s článkom 10 tejto dohody.

49     Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ustanovenia Dohody o EHP sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Spoločenstva (pozri rozsudok Súdneho dvora z 30. apríla 1974, Haegeman, 181/73, Zb. s. 449, body 3 až 5). Článok 10 dohody, ktorý zakazuje medzi zmluvnými stranami dovozné clá, ako aj všetky poplatky s rovnakým účinkom, zodpovedá článkom 12, 13, 16 a 17 Zmluvy ES. Je v podstate totožný s vnútorným právom Spoločenstva, a teda musí byť podľa článku 6 Dohody o EHP analyzovaný so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa ustanovení Zmluvy ES, ktoré sú v podstate totožné.

50     V tejto súvislosti je článok 12 Zmluvy ES, pokiaľ ide o dovozné clá, ustanovením zodpovedajúcim článku 10 Dohody o EHP. Súdny dvor po preskúmaní článku 12 Zmluvy ES rozhodol, že „clá sa zakazujú bez ohľadu na cieľ, s akým boli zavedené, ako aj určenie z nich získaných príjmov“ (rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 1969, Sociaal Fonds voor de Diamantarbeiders, 2/69 a 3/69, Zb. s. 211, bod 13; pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 5. februára 1963, Van Gend en Loos, 26/62, Zb. s. 1). Súdny dvor uviedol, že toto ustanovenie zohráva ústrednú úlohu v sústave pravidiel na zabezpečenie voľného pohybu tovaru. Táto sloboda je nielen jedným z hlavných cieľov Zmluvy ES, ale aj jedným z hlavných cieľov Dohody o EHP. S ohľadom na komunitárny kontext Súdny dvor rozhodol, že každá výnimka z tohto podstatného pravidla musí byť jasne upravená v Zmluve a musí sa vykladať doslovne (pozri rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1964, Komisia/Luxembursko a Belgicko, 90/63 a 91/63, Zb. s. 1217, a z 20. apríla 1978, Commissionnaires réunis, 80/77 a 81/77, Zb. s. 927).

51     Žalobca uvádza, že podľa článku 6 Dohody o EHP musí byť článok 10 vykladaný v tom zmysle, že „clá sa zakazujú bez ohľadu na cieľ, s akým boli zavedené“, t. j. ako ustanovenie obsahujúce všeobecný a absolútny zákaz.

52     Dohoda o EHP zakazuje zachovanie ciel a tým skôr ich zavedenie. Prijatím sporného nariadenia však Spoločenstvo vytvorilo nové clo, ktoré nadobudlo účinky po nadobudnutí platnosti Dohody o EHP.

53     Pokiaľ ide o rozdiely medzi Zmluvou ES a Dohodou o EHP, na ktoré sa odvoláva Rada s cieľom dokázať, že článok 10 Dohody o EHP sa má vykladať inak než článok 12 Zmluvy ES, žalobca uvádza, že rozdiely boli autorom Dohody o EHP známe a napriek tomu prijali článok 6 dohody.

54     Význam jednotného výkladu pravidiel Dohody o EHP a pravidiel Spoločenstva potvrdzuje samotná dohoda, predovšetkým vo svojom článku 1 a v štvrtom a piatom odseku preambuly.

55     Pokiaľ ide o tvrdenie Rady, že ES je colnou úniou a Európsky hospodársky priestor (ďalej len „EHP“) je zónou voľného obchodu, žalobca zdôrazňuje, že tento rozdiel nemá nijaký vplyv na oslobodenie výrobkov pochádzajúcich zo zmluvných strán od cla.

56     Pokiaľ ide o tvrdenie Rady, že ochranné ustanovenia zakotvené v Dohode o EHP nemajú zodpovedajúci ekvivalent v Zmluve ES, žalobca rovnako uvádza, že také ustanovenia existovali v práve Spoločenstva počas prechodného obdobia a že v rozsudku Sociaal Fonds voor de Diamantarbeiders to boli práve clá vyberané v prechodnom období, ktoré Súdny dvor vyhlásil za nezákonné. Súdny dvor teda stanovil bezpodmienečný zákaz ciel napriek právu členských štátov využiť za istých okolností ochranné opatrenia.

57     Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, ktorá sa snaží presadiť názor, že článok 10 Dohody o EHP a zodpovedajúce ustanovenia Zmluvy ES nie sú v podstate totožné, žalobca tvrdí, že Dohoda o EHP v skutočnosti upravuje niekoľko málo výnimiek zo zrušenia všetkých ciel, ale že každá výnimka je prísne definovaná a okrem toho doplnená výslovným ustanovením zakazujúcim jej rozšírenie nad rámec toho, čo je výslovne stanovené. Žalobca tak tvrdí, že druhá veta článku 10 dohody stanovuje, že sa zakazujú clá fiškálnej povahy okrem tých, ktoré sú uvedené v Protokole 5, a že článok 26 dohody stanovuje, že sa zakazujú vyrovnávacie clá a iné opatrenia obchodnej politiky okrem tých, ktoré sú povolené na základe Protokolu 13. Obdobne clá prijaté podľa článku 64 dohody možno prijať, pretože tento článok je výnimkou z článku 10 dohody.

58     Žalobca považuje v tomto prípade za irelevantné tvrdenie Komisie, že DVO zostáva jediným použiteľným právom, pretože Dohoda o EHP nemá napraviť účinky skresľujúce hospodársku súťaž a obchod vyvolané existujúcimi pomocami takého typu, o aký ide v tomto prípade. Zákaz ciel sa totiž riadi Dohodou o EHP bez ohľadu na to, či sa pravidlá štátnej pomoci obsiahnuté v dohode uplatňujú na pomoc alebo nie.

59     Žalobca zároveň odmieta tvrdenie Rady, že clo opätovne zavedené sporným nariadením je clom sui generis. Tvrdí, že Dohoda o EHP obsahuje všeobecný zákaz ciel s veľmi malým počtom úzko vymedzených výnimiek. Pre clá sui generis teda nemôže existovať žiadna ďalšia výnimka z týchto pravidiel, ktorá by nemala písomnú formu a nebola by špecifikovaná, pretože podľa zásad všeobecne prípustného výkladu sa musia výnimky zo všeobecných pravidiel zakladať na výslovných zákonných ustanoveniach, ktoré sa majú vykladať reštriktívne. Žalobca dodáva, že hoci clo zavedené sporným nariadením treba odlišovať od ostatných ciel, pretože predstavuje odňatie výhody poskytnutej na základe DVO, nemení to jeho povahu. Clo zostáva clom bez ohľadu na dôvod jeho zavedenia Radou.

60     Žalobca nakoniec tvrdí, že Dohoda o EHP má podľa svojho článku 120 prednosť pred DVO, pretože Dohoda o EHP sa týka všeobecnej oblasti a pretože v oblasti dotknutej v tejto veci obe dohody upravujú „rovnaký predmet“. Je zrejmé, že Dohoda o EHP upravuje odstránenie cla na priemyselné výrobky medzi stranami, obmedzenia pri poskytovaní štátnej pomoci a podmienky predchádzajúce prijatiu ochranných opatrení. Okrem toho sú ciele Dohody o EHP širšie než ciele DVO.

61     Rakúska republika tvrdí, že v súlade s článkom 6 Dohody o EHP sa má článok 10 tejto dohody analyzovať so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zodpovedajúcich ustanovení Zmluvy ES. Pokiaľ ide o rozdiely medzi Zmluvou ES a Dohodou o EHP, uvádza, že napriek týmto rozdielom Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku zo 16. decembra 1994, Restamark (E-1/94, Report of the EFTA Court, 1 January 1994-30 June 1995, s. 15, body 32 až 34, 46, 56, 63 a 64), implicitne rozhodol o tom, že články Dohody o EHP, ktoré sú v podstate totožné, sa majú vykladať v súlade s judikatúrou uplatňovanou súdmi Spoločenstva. Rakúska republika okrem toho tvrdí, že aj Dohoda o EHP, aj DVO upravujú oslobodenie priemyselných výrobkov vrátane výrobku dotknutého v tomto prípade od cla a že podľa článku 120 Dohody o EHP sa DVO prestala uplatňovať od 1. januára 1994.

62     Rada tvrdí, že sporné nariadenie je zlučiteľné s článkom 10 Dohody o EHP. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že hoci v súlade s článkom 6 Dohody o EHP sa má článok 10 v zásade vykladať so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zodpovedajúcich ustanovení Zmluvy ES a najmä jej článku 12, nemožno ho vykladať tak, že znamená, že „clá sa zakazujú bez ohľadu na cieľ, s akým boli zavedené“ (rozsudok Sociaal Fonds voor de Diamantarbeiders, už citovaný, bod 13). Podľa Rady existujú výrazné rozdiely medzi Zmluvou ES a Dohodou o EHP (pozri stanovisko Súdneho dvora zo 14. decembra 1991 k Dohode o EHP, stanovisko č. 1/91, Zb. s. I‑6079, body 13 až 22), ktoré si vyžadujú odlišný výklad článku 10 tejto dohody. Cieľom dohody o EHP nie je vytvoriť jednotný trh bez vnútorných hraníc a jej ustanovenia o voľnom pohybe tovaru sa uplatňujú iba na výrobky pochádzajúce od zmluvných strán. Zmluva ES je ústavnou chartou, nastoľuje nový právny poriadok, a jej ustanovenia upravujúce voľný pohyb a hospodársku súťaž nie sú samé osebe účelom, ale sú prostriedkami na realizáciu cieľov hospodárskej integrácie vyúsťujúcej do vytvorenia vnútorného trhu a hospodárskej a menovej únie s cieľom konkrétne prispieť k rozvoju Európskej únie.

63     Okrem toho na rozdiel od Zmluvy ES, ktorá v prechodnom období neumožňovala členským štátom prijímať ochranné opatrenia, Dohoda o EHS obsahuje v článku 64 ustanovenia umožňujúce zmluvným stranám prijímať opatrenia s cieľom napraviť skreslenie hospodárskej súťaže vyplývajúce z poskytovania štátnej pomoci jednou zmluvnou stranou alebo zo štátnych monopolov a v článku 26 v spojení s Protokolom 13 ustanovenia povoľujúce uloženie vyrovnávacích ciel v prípadoch, keď nie je acquis communautaire plne začlenené do dohody. Na rozdiel od ustanovení Dohody o EHP ochranné ustanovenia Zmluvy ES, na ktoré sa odvoláva žalobca, neumožňujú prijatie samostatných opatrení, ale predvídajú prijatie opatrení Radou, Komisiou alebo členským štátom na základe osobitného povolenia Komisie.

64     K tvrdeniu žalobcu, že skutočnosť, že ES je colnou úniou a EHP je zónou voľného obchodu, nemá vplyv na oslobodenie výrobkov pochádzajúcich od zmluvných strán od cla, Rada zdôrazňuje, že v Spoločenstve už neexistuje hraničná kontrola výrobkov pochádzajúcich z členských štátov alebo výrobkov z tretích krajín, ktoré boli prepustené do voľného obehu. V EHP sú naopak aj výrobky pochádzajúce od zmluvných strán stále predmetom hraničných kontrol, ktoré vykonáva buď Spoločenstvo, alebo iné zmluvné strany.

65     Rada uzatvára, že zmluvné strany môžu s istým obmedzením uložiť a/alebo zachovať clá ako ochranné opatrenia na nápravu určitých skreslení hospodárskej súťaže postihujúcich ich obchod.

66     Dodáva, že clo zavedené sporným nariadením nie je obvyklým clom, ale ochranným opatrením prijatým v súlade s ustanoveniami DVO. Ako clo sui generis nepodlieha článku 10 Dohody o EHP, aj keby sa tento článok vykladal spôsobom navrhnutým žalobcom. Po prvé, sporné nariadenie neukladá clo, ale odníma colnú výhodu opätovným zavedením cla. Po druhé, toto clo nemá všeobecný účinok, pretože sa uplatňuje iba na osobitný druh prevodoviek – výrobok vyrobený konkrétnym výrobcom v konkrétnej krajine. Po tretie, clo bolo opätovne zavedené s určitým cieľom, a to s cieľom napraviť skreslenia hospodárskej súťaže vyvolané pomocou poskytnutou Rakúskou republikou, ktoré nezanikli, keď Dohoda o EHP nadobudla platnosť. Po štvrté, clo bolo opätovne zavedené na presne stanovenú a obmedzenú dobu.

67     Napokon, pokiaľ ide o článok 120 Dohody o EHP, clá medzi Spoločenstvom a Rakúskou republikou boli zrušené článkom 3 DVO. Dohoda o EHP iba zachovala colné výhody poskytnuté podľa DVO, ale colné výhody v skutočnosti neustanovila. Ustanovenia DVO týkajúce sa colných výhod sa teda neprestali uplatňovať a v súlade s článkom 120 Dohody o EHP tak mohli byť clá, ktoré boli zákonne zavedené podľa DVO, zachované aj po nadobudnutí platnosti Dohody o EHP bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v súlade s článkom 10 tejto dohody. Situácia je však zreteľne odlišná od tej, ktorá existovala počas pristúpenia Rakúskej republiky k Európskej únii. Vtedy sa totiž nariadenie prestalo uplatňovať, pretože sa na Rakúsku republiku prestala uplatňovať aj DVO.

68     Komisia tvrdí, že článok 10 Dohody o EHP a zodpovedajúce ustanovenia Zmluvy ES nie sú v podstate totožné a že teda nemožno uplatniť článok 6 dohody. Z článku 10 vyplýva, že sa má za to, že pojem dovozné a vývozné clá a poplatky s rovnakým účinkom sa povinne nevzťahuje na clá fiškálnej povahy. To platí aj pre clá ochranného charakteru, pretože už nie sú súčasťou všeobecnej politiky v oblasti ciel, ale majú svoj vlastný účel. Ak by bol článok 10 vyložený tak, ako si želá žalobca, nebolo by možné použiť článok 64 dohody. V tom prípade by navyše nebol potrebný článok 26 dohody. Pretože Dohoda o EHP nie je určená na nápravu účinkov skreslenia hospodárskej súťaže a obchodu vyvolaných existujúcou pomocou takého typu, o aký ide v tejto veci, je DVO jediným použiteľným právom. Komisia zdôrazňuje, že článok 120 Dohody o EHP stanovuje, že táto dohoda má prednosť pred DVO iba v rozsahu, v akom upravuje rovnaký predmet. To teda umožňuje i naďalej uplatňovať niektoré ustanovenia DVO, akými sú aj tie, ktoré Spoločenstvo uplatnilo v tomto prípade.

–       K údajnému porušeniu článku 26 Dohody o EHP

69     Žalobca tvrdí, že opatrenie zavedené nariadením je vyrovnávacím clom a na podporu tohto tvrdenia sa odvoláva najmä na definíciu obsiahnutú v článku VI ods. 3 poslednej vete GATT, podľa ktorej je vyrovnávacie clo „zvláštne clo vymerané na účely vyrovnania subvencie poskytnutej priamo alebo nepriamo na spracovanie, výrobu alebo na vývoz ľubovoľného výrobku“. Sporné nariadenie v dôsledku toho porušuje aj článok 26 Dohody o EHP, ktorý tým, že osobitne potvrdzuje všeobecnú zásadu stanovenú článkom 10 dohody, zakazuje vyrovnávacie clá medzi zmluvnými stranami, pokiaľ nie je v dohode stanovené inak.

70     Z ustanovení Protokolu 13 dohody týkajúcich sa neuplatňovania antidumpingových a vyrovnávacích opatrení vyplýva, že na to, aby v danom prípade existovala výnimka zo zákazu stanoveného článkom 26, treba, aby acquis communautaire týkajúce sa obchodovania s automobilovými súčiastkami nebolo úplne začlenené do dohody, čo nie je tento prípad. Všetky pravidlá o štátnej pomoci uplatniteľné na automobilové odvetvie sú výslovne uvedené v prílohe XV Dohody o EHP. Výrobky vyrobené žalobcom sú rakúskeho pôvodu a patria do kapitol 25 až 97 Harmonizovanému systému opisu komodít a kódovania [pozri článok 8 ods. 2 a 3 písm. a) Dohody o EHP].

71     Rakúska republika tvrdí, že sporné nariadenie je v rozpore s článkom 26 Dohody o EHP. Nezáleží na tom, ako Rada pomenovala príslušné clo, ale na cieli, ktorý skutočne sleduje, a na účinku, ktorý má, čo je v tomto prípade účinok vyrovnávacieho cla.

72     Rada tvrdí, že sporné nariadenie neukladá vyrovnávacie clo, ale na základe článku 23 a článku 27 ods. 3 písm. a) DVO odníma colnú výhodu, ktorá bola Rakúskej republike poskytnutá podľa tejto dohody. Neporušuje teda článok 26 DVO.

73     Komisia tvrdí, že sporné nariadenie nezavádza vyrovnávacie clo, ale je ochranným opatrením sui generis spočívajúcim v odňatí colnej výhody podľa článku 113 Zmluvy ES, teda opatrením výslovne predvídaným DVO pre prípad nevyriešeného sporu týkajúceho sa pravidiel štátnej pomoci obsiahnutých v tejto dohode.

–       K údajnému porušeniu článku 62 Dohody o EHP

74     Žalobca tvrdí, že v článku 62 Dohody o EHP sa jasne uvádza, že právomoc Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci sa obmedzuje na pomoc poskytnutú členskými štátmi. Domnieva sa preto, že 1. januára 1994 Spoločenstvo stratilo svoju právomoc, pokiaľ ide o pomoc poskytovanú štátmi EZVO. Nadobudnutie účinnosti sporného nariadenia je v dôsledku toho v rozpore s článkom 62 Dohody o EHP. Tým, že Rada tvrdí, že mohla prijať sporné nariadenie ako ochranné opatrenia na základe článku 64 Dohody o EHP, priznáva, že nedodržala postup upravený týmto článkom.

75     Rada uvádza, že sporné nariadenie nebolo prijaté na základe Dohody o EHP, ale na základe DVO. Rada nevyhlásila pomoc za neplatnú alebo nezlučiteľnú s fungovaním Dohody o EHP, to totiž môže urobiť iba Dozorný úrad EZVO. V kontexte Dohody o EHP bolo ochranné opatrenie prijaté Radou takého druhu, ktorý je zlučiteľný s článkom 64 dohody.

–       O údajnom porušení záväzku nemariť predmet a účel zmluvy pred nadobudnutím jej platnosti, ktorý vyplýva z medzinárodného práva verejného

76     Žalobca pripomína, že článok 18 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 (Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 788, s. 354, ďalej len „Viedenský dohovor I“), ako aj článok 18 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami alebo medzi medzinárodnými organizáciami z 21. marca 1986 (Dokumenty Valného zhromaždenia A/Conf. 129/15 z 20. marca 1986, ďalej len „Viedenský dohovor II“), zakazujú každému štátu alebo medzinárodnej organizácii obchádzať záväzný charakter medzinárodných zmlúv aktom prijatým tesne pred nadobudnutím platnosti zmluvy, ktoré sú nezlučiteľné so základnými princípmi tejto zmluvy. Vysvetľuje, že tieto ustanovenia osobitne stanovujú, že v dobe od podpisu medzinárodnej zmluvy až do nadobudnutia jej platnosti je „štát... povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet a účel zmluvy“.

77     Vo všeobecnosti sa uznáva, že Viedenský dohovor I kodifikuje niektoré pravidlá medzinárodného obyčajového práva a je záväzný erga omnes a že na základe toho je Spoločenstvo viazané pravidlami kodifikovanými dohovorom. Potvrdzuje to skutočnosť, že Súdny dvor sa niekoľkokrát odvolal na ustanovenia dohovoru pri výklade medzinárodných zmlúv uzavretých Spoločenstvom vrátane DVO (pozri najmä stanovisko č. 1/91, už citované, bod 14, a rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 1993, Metalsa, C‑312/91, Zb. s. I‑3751, bod 12).

78     Okrem toho je článok 18 Viedenského dohovoru I a článok 18 Viedenského dohovoru II výrazom všeobecnej zásady ochrany legitímnej dôvery v medzinárodnom práve verejnom, v zmysle ktorej môže byť subjekt medzinárodného práva za istých podmienok viazaný dôverou, ktorú u iných subjektov medzinárodného práva vyvolali jeho akty.

79     Žalobca odmieta tvrdenie Rady, že článok 18 Viedenského dohovoru I nemôže priznávať jednotlivcom práva, ktorých by sa mohli dovolávať na Súde prvého stupňa. Po prvé, tvrdenie založené na neexistencii priameho účinku je irelevantné v konaniach vedených podľa článku 173 Zmluvy ES. Medzinárodné zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Spoločenstva a je úlohou inštitúcií Spoločenstva vrátane Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa dbať na ich dodržiavanie. Skutočnosť, že niektoré medzinárodné zmluvy nie sú priamo uplatniteľné, nemá žiadny vplyv na povinnosť Spoločenstva dbať na ich dodržiavanie (pozri rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 1984, STS/Komisia, 126/83, Zb. s. 2769; z 22. júna 1989, Fediol/Komisia, 70/87, Zb. s. 1781, bod 20; zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, Zb. s. I‑2069, bod 31, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lentz k tomuto rozsudku, bod 53, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát C. Gulmann k rozsudku z 5. októbra 1994, Nemecko/Rada, C‑280/93, Zb. s. I‑4973, body 135 a 137). Po druhé, článok 18 Viedenského dohovoru I obsahuje jednoznačný a bezpodmienečný zákaz aktov nezlučiteľných s predmetom a účelom medzinárodnej zmluvy.

80     Z toho vyplýva, že medzi dátumom podpisu a dátumom nadobudnutia platnosti Dohody o EHP bolo Spoločenstvo povinné neprijímať opatrenia, ktoré by mohli ohroziť realizáciu predmetu a účelu tejto dohody. Táto povinnosť mala zohrávať ešte významnejšiu úlohu po ratifikácii dohody všetkými zmluvnými stranami.

81     V tejto súvislosti žalobca upozorňuje, že proces ratifikácie bol ukončený 13. decembra 1993, keď Rada a Komisia spoločne prijali rozhodnutie 94/1 a keď boli zmluvným stranám odovzdané overené kópie ratifikačných listín, ako aj informácia, podľa ktorej dohoda nadobudne platnosť 1. januára 1994. V okamihu prijatia sporného nariadenia, 20. decembra 1993, si teda Rada bola vedomá toho, že Dohoda o EHP nadobudne platnosť o niekoľko dní neskôr. Keďže jedným z hlavných predmetov Dohody o EHP je zrušenie cla medzi zmluvnými stranami, Spoločenstvo prijatím sporného nariadenia po ukončení obdobia ratifikácie ohrozilo realizáciu predmetu a účelu Dohody o EHP.

82     Rakúska republika tvrdí, že prijatím sporného nariadenia pred nadobudnutím platnosti Dohody o EHP, ale až po jej ratifikácii všetkými zmluvnými stranami, porušila Rada práva Rakúskej republiky, ako aj práva jej štátnych príslušníkov. Rada konala v rozpore so všeobecnou zásadou práva spoločného členským štátom, t. j. povinnosťou vzájomnej dobromyseľnosti medzi zmluvnými stranami pred nadobudnutím platnosti dohody, čo je zásada medzinárodného práva verejného uznaná článkom 18 Viedenského dohovoru I.

83     Rakúska republika navyše tvrdí, odvolávajúc sa na talianske, nemecké, belgické, španielske a britské právo, že existuje aj všeobecná právna zásada spoločná právnym systémom členských štátov, podľa ktorej zmluvná strana zmluvy obsahujúcej povinnosti musí konať dobromyseľne, aby chránila záujmy iných zmluvných strán alebo osôb, v prospech ktorých bola zmluva uzavretá, počas doby, po ktorú je plnenie zmluvy pozastavené. Táto zásada je dôsledkom zásady ochrany legitímnej dôvery. Mala by teda byť uznaná Súdom prvého stupňa ako všeobecná zásada práva Spoločenstva. Aj táto zásada bola porušená prijatím sporného nariadenia. Rakúska republika sa domnieva, že žalobca, ktorý je osobou, v ktorej prospech bola Dohoda o EHP uzavretá, musí mať oprávnenie dovolávať sa uvedenej zásady.

84     Rada nepopiera tvrdenie žalobcu, že článok 18 Viedenského dohovoru I a článok 18 Viedenského dohovoru II kodifikujú pravidlá medzinárodného obyčajového práva, ktoré zaväzujú Spoločenstvo.

85     Napriek tomu v prvom rade tvrdí, že tieto pravidlá neporušila, pretože sporné nariadenie je plne zlučiteľné s Dohodou o EHP. Neexistuje teda ani akt, ktorý by maril predmet a účel dohody, ani porušenie legitímnej dôvery Rakúskej republiky.

86     V druhom rade tvrdí, že pravidlá, ktorých sa dovoláva žalobca, patria do zmluvného práva, oblasti medzinárodného práva, ktorá sa týka iba práv suverénnych štátov a medzinárodných organizácií, ako aj vzťahov medzi nimi. Takéto pravidlá nepriznávajú jednotlivcom práva, ktorých by sa mohli dovolávať na Súde prvého stupňa. Okrem toho nie je príslušné ustanovenie dostatočne presné na to, aby bolo priamo uplatniteľné, čo platí rovnako aj pre zásadu ochrany legitímnej dôvery.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

87     V rámci žaloby o neplatnosť podľa článku 173 Zmluvy musí byť zákonnosť napadnutého aktu posúdená v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1996, SNCF a British Railways/Komisia, T‑79/95 a T‑80/95, Zb. s. II‑1491, bod 48).

88     Treba teda odmietnuť tvrdenie žalobcu, že zákonnosť sporného nariadenia má byť posúdená k okamihu nadobudnutia jeho účinnosti.

89     Žalobca okrem toho tvrdí, že Dohoda o EHP je súčasťou skutkových a právnych okolností existujúcich v okamihu prijatia sporného nariadenia, teda 20. decembra 1993, a že prijatím sporného nariadenia niekoľko dní pred nadobudnutím platnosti Dohody o EHP Rada porušila zásadu medzinárodného práva verejného tzv. „zásadu dobromyseľnosti“, podľa ktorej signatárske strany medzinárodnej dohody nemôžu pred nadobudnutím platnosti dohody prijímať akty, ktoré by marili jej predmet a účel.

90     V tejto súvislosti treba najprv zdôrazniť, že zásada dobromyseľnosti je zásadou medzinárodného obyčajového práva, ktorej existenciu uznal Medzinárodný súdny dvor (pozri rozsudok z 25. mája 1926, Nemecké záujmy v poľskom Haute-Silésie, CPJI, séria A, č. 7, s. 30 a 39), a že v dôsledku toho zaväzuje Spoločenstvo.

91     Táto zásada bola kodifikovaná článkom 18 Viedenského dohovoru I, ktorý stanovuje :

„Štát je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet a účel zmluvy, ak:

a)      podpísal zmluvu alebo vymenil listiny tvoriace zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, kým jasne neprejavil úmysel, že sa nehodlá stať jej zmluvnou stranou; alebo

b)      v období, ktoré predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to za podmienky, že nadobudnutie platnosti zmluvy nie je neprimerane odďaľované.“

92     V tomto prípade prijala Rada sporné nariadenie 20. decembra 1993, teda sedem dní po tom, čo Spoločenstvá ako posledné zmluvné strany schválili Dohodu o EHP a uložili svoje listiny o schválení (pozri bod 23 vyššie). Za takýchto okolností bol Spoločenstvám známy dátum nadobudnutia platnosti Dohody o EHP už od 13. decembra 1993. Z článku 129 ods. 3 Dohody o EHP, nahradeného článkom 6 pozmeňujúceho protokolu, a z článku 1 ods. 1 a článku 22 ods. 3 pozmeňujúceho protokolu totiž vyplýva, že táto dohoda má nadobudnúť platnosť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po poslednom oznámení o schválení alebo ratifikácii.

93     Treba ďalej uviesť, že zásada dobromyseľnosti je v medzinárodnom práve verejnom dôsledkom zásady ochrany legitímnej dôvery, ktorá je podľa judikatúry súčasťou právneho poriadku Spoločenstva (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 1978, Töpfer/Komisia, 112/77, Zb. s. 1019, bod 19). Právo dovolávať sa zásady legitímnej dôvery má každý hospodársky subjekt, v ktorom inštitúcia vyvolala dôvodné očakávania (pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júla 1995, O’Dwyer a i./Rada, T‑466/93, T‑469/93, T‑473/93, T‑474/93 a T‑477/93, Zb. s. II‑2071, bod 48).

94     V situácii, keď Spoločenstvá uložili svoje listiny o schválení medzinárodnej dohody a keď je známy dátum nadobudnutia platnosti tejto dohody, sa hospodárske subjekty môžu dovolávať zásady ochrany legitímnej dôvery, aby odporovali tomu, aby v období pred nadobudnutím platnosti tejto medzinárodnej dohody inštitúcie prijali akýkoľvek akt odporujúci ustanoveniam dohody, ktorá na nich bude mať po nadobudnutí platnosti priamy účinok.

95     Na základe uvedeného má žalobca právo požadovať preskúmanie zákonnosti sporného nariadenia z hľadiska ustanovení Dohody o EHP, ktorá má po nadobudnutí platnosti priamy účinok.

96     Pred zohľadnením jednotlivých tvrdení uvedených žalobcom v tejto veci však treba v prvom rade overiť, či a do akej miery ustanovenia Dohody o EHP nahrádzajú ustanovenia DVO a či je Dohoda o EHP uplatniteľná na výrobky, o ktoré ide v tejto veci.

97     Treba uviesť, že DVO, ktorá bola uplatniteľná v rozhodnom čase a na základe ktorej bolo prijaté sporné nariadenie, nebola v okamihu nadobudnutia platnosti Dohody o EHP ani vypovedaná a ani nebolo pozastavené jej plnenie. Z článku 120 Dohody o EHP však vyplýva, že uplatňovanie jej ustanovení má prednosť pred uplatňovaním ustanovení DVO „v takom rozsahu, v akom rovnaký predmet upravuje“ Dohoda o EHP. Ustanovenia Dohody o EHP dotknuté v tejto veci majú rovnaký predmet úpravy ako príslušné články DVO. Článok 10 Dohody o EHP upravuje rovnaký predmet ako články 3 a 6 DVO, teda dovozné clá a poplatky s rovnakým účinkom. Článok 61 Dohody o EHP týkajúci sa štátnej pomoci je špecifickejší a má rovnaký rozsah ako článok 23 ods. 1 písm. iii) DVO, pričom je takmer totožný s článkom 92 Zmluvy ES. Osobitné ustanovenia uplatniteľné na štátnu pomoc v Spoločenstve sú navyše prevzaté do prílohy XV Dohody o EHP. Pokiaľ ide o postupy stanovené článkom 27 ods. 2 a 3 písm. a) DVO, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 108 Dohody o EHP zakladajú štáty EZVO Dozorný úrad EZVO a Súdny dvor EZVO. Obom inštitúciám sú poskytnuté hlavne v oblasti hospodárskej súťaže a štátnej pomoci právomoci a konania obdobné právomociam a konaniam, ktoré existujú v týchto oblastiach v Spoločenstve. Rozdelenie právomocí a spolupráca medzi Dozorným úradom EZVO a Komisiou v oblasti štátnej pomoci sú upravené článkom 62 Dohody o EHP. Z tohto článku vyplýva, že po nadobudnutí platnosti Dohody o EHP má uplatňovanie uvedených ustanovení dohody prednosť pred uplatňovaním dotknutých ustanovení DVO.

98     V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uvádza, pričom sa nevyslovuje k zlučiteľnosti pomoci poskytnutej Rakúskou republikou s DVO alebo Dohodou o EHP, že Rada ukončila konanie upravené ustanoveniami DVO o štátnej pomoci ešte pred prijatím sporného nariadenia. Ako však vyplýva z predchádzajúceho bodu, po nadobudnutí platnosti Dohody o EHP má uplatňovanie ustanovení tejto dohody o štátnej pomoci prednosť pred uplatňovaním zodpovedajúcich ustanovení DVO. V tomto ohľade Dohoda o EHP obsahuje svoje vlastné pravidlá a konania, ktoré zmluvným stranám umožňujú vylúčiť štátnu pomoc nezlučiteľnú s fungovaním dohody.

99     Pokiaľ ide o to, či sa dohoda uplatňuje na výrobky, ktorých sa týka sporné nariadenie, nie je sporné, že tieto výrobky pochádzajú zo zmluvných strán Dohody o EHP a že patria do kapitol 25 až 97 Harmonizovanému systému opisu komodít a kódovania tovaru. Na základe uvedeného sa Dohoda o EHP podľa svojho článku 8 ods. 2 a 3 písm. a) uplatňuje na tieto výrobky od nadobudnutia jej platnosti.

100   V druhom rade je teda potrebné preskúmať, či po nadobudnutí platnosti Dohody o EHP môže mať jej článok 10 priamy účinok.

101   Z článku 228 ods. 7 Zmluvy ES vyplýva, že medzinárodné dohody uzavreté Spoločenstvom v súlade so Zmluvou zaväzujú inštitúcie členských štátov. Podľa ustálenej judikatúry sú ustanovenia takejto dohody neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Spoločenstva od nadobudnutia platnosti dohody (pozri rozsudok Haegeman, už citovaný, bod 5). Zároveň podľa ustálenej judikatúry môžu mať ustanovenia takej dohody priamy účinok, ak sú bezpodmienečné a dostatočne presné (pozri napríklad rozsudky Súdneho dvora z 5. februára 1976, Bresciani, 87/75, Zb. s. 129, bod 25, a z 26. októbra 1982, Kupferberg, 104/81, Zb. s. 3641, bod 23).

102   V tejto súvislosti Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že zo spisu sa nezdá, že Dohoda o EHP, ktorú Spoločenstvo uzavrelo na základe článku 238 Zmluvy ES, nebola uzavretá v súlade so Zmluvou. Z uvedeného vyplýva, že od nadobudnutia platnosti dohody, teda od 1. januára 1994, sú ustanovenia dohody neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Spoločenstva. Okrem toho treba pripomenúť, že článok 10 Dohody o EHP stanovuje v prvej vete zákaz dovozných a vývozných ciel a všetkých poplatkov s rovnakým účinkom medzi zmluvnými stranami. Druhá veta toho istého článku upresňuje, že bez toho, aby boli dotknuté podmienky stanovené v protokole 5 dohody, sa tento zákaz týka aj cla fiškálnej povahy. Treba skonštatovať, že článok 10 týmto stanovuje bezpodmienečné a presné pravidlo, z ktorého existuje len jedna výnimka, ktorá je takisto bezpodmienečná a presná. Z toho vyplýva, že od nadobudnutia platnosti Dohody o EHP má tento článok priamy účinok.

103   V treťom rade treba overiť, či sporné nariadenie tým, že opätovne zavádza clo vo výške 4,9 %, porušuje článok 10 Dohody o EHP.

104   Článok 6 Dohody o EHP stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý budúci vývoj prípadového práva [judikatúry – neoficiálny preklad] sa ustanovenia tejto dohody, pokiaľ sú zhodné v podstate so zodpovedajúcimi ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, a s pravidlami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, a aktmi, ktoré sú prijaté na uplatnenie [na základe – neoficiálny preklad] oboch zmlúv, pri ich vykonávaní a uplatňovaní vykladajú v súlade s príslušnými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktoré tento dvor prijal pred dátumom podpísania tejto dohody.“

105   Rada tvrdí, že napriek tomuto ustanoveniu nemožno článok 10 Dohody o EHP vykladať rovnako ako zodpovedajúce ustanovenia Zmluvy ES, pretože medzi Zmluvou ES a Dohodou o EHP existujú výrazné rozdiely (pozri bod 62 vyššie).

106   S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Z judikatúry totiž vyplýva, že na určenie toho, či sa má výklad ustanovenia obsiahnutého v Zmluve ES rozšíriť na totožné ustanovenie, ktoré sa nachádza v dohode, akou je Dohoda o EHP, treba toto ustanovenie analyzovať so zreteľom na predmet a účel dohody, ako aj jej kontext (pozri rozsudky Súdneho dvora z 9. februára 1982, Polydor, 270/80, Zb. s. 329, bod 8, a zo 16. júla 1992, Legros a i., C‑163/90, Zb. s. I‑4625, bod 23). Podľa článku 1 ods. 1 má Dohoda o EPH za cieľ podporovať trvalé a vyvážené upevňovanie hospodárskych a obchodných vzťahov medzi zmluvnými stranami s rovnakými podmienkami hospodárskej súťaže a dodržiavanie rovnakých pravidiel s cieľom vytvorenia homogénneho Európskeho hospodárskeho priestoru. Na tento účel sa zmluvné strany rozhodli odstrániť prekážky pri takmer všetkých obchodoch v súlade s ustanoveniami GATT o vytvorení zón voľného obchodu.

107   V tejto súvislosti prináša Dohoda o EHP vysoký stupeň integrácie, ktorej ciele prekračujú ciele samotnej dohody o voľnom obchode. Z článku 1 ods. 2 Dohody o EHP vyplýva, že EHP zahŕňa najmä voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu, ako aj vytvorenie systému, ktorý zabezpečí, že nedôjde k narušeniu hospodárskej súťaže a že jej pravidlá sa budú dodržiavať rovnako. Pravidlá uplatniteľné vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje dohoda, sú v podstate pravidlami zodpovedajúcich ustanovení Zmluvy ES, Zmluvy o ESUO a aktov prijatých na základe týchto zmlúv. Cieľom Dohody o EHP je aj budúce rozšírenie práva Spoločenstva na EHP v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje dohoda podľa toho, ako sa bude vytvárať, rozvíjať a meniť, pričom sa na tento účel stanovuje rozhodovací postup. Dohoda tiež predvída, že členské štáty EZVO zriadia dozorný úrad, Dozorný úrad EZVO, ktorý bude mať rovnocenné právomoci a obdobné úlohy ako Komisia, ako aj súd, Súdny dvor EZVO. Článok 109 Dohody o EHP upresňuje, že Dozorný úrad EZVO na jednej strane a Komisia konajúca v súlade so Zmluvou ES, Zmluvou o ESUO a s dohodou na druhej strane dozerajú na dodržiavanie záväzkov vyplývajúcich z dohody o EHP. Z článku 108 ods. 2 Dohody o EHP, ako aj z dohody uzavretej medzi štátmi EZVO z 2. mája 1992 o zriadení dozorného úradu a súdneho dvora [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 344, 1994, s. 1, ďalej len „Dohoda EZVO o dohľade“) vyplýva, že Súdny dvor EZVO má obdobné právomoci ako Súdny dvor a Súd prvého stupňa.

108   Zriadením Dozorného úradu EZVO a Súdneho dvora EZVO s obdobnými právomocami a kompetenciami, aké má Komisia a Súdny dvor, sa vytvoril systém dvoch pilierov, v ktorom Dozorný úrad EZVO a Súdny dvor EZVO dozerajú na uplatňovanie dohody štátmi EZVO, zatiaľ čo Komisia, Súdny dvor a Súd prvého stupňa dozerajú na jej uplatňovanie Spoločenstvom. Tento systém je posilnený množstvom prvkov na zabezpečenie jeho homogénnosti. K týmto prvkom patria okrem podobnosti pojmov nachádzajúcich sa v rozličných ustanoveniach dohody na jednej strane a Zmluvy ES a Zmluvy o ESUO na druhej strane, aj štvrté a pätnáste ustanovenie preambuly a článok 6 Dohody o EHP a hlavne článok 3 Dohody EZVO o dohľade. Predovšetkým podľa štvrtého ustanovenia preambuly je cieľom zmluvných strán „vytvoreni[e] dynamického a homogénneho Európskeho hospodárskeho priestoru založeného na spoločných pravidlách a rovnakých podmienkach hospodárskej súťaže a zabezpečeni[e] primeraných prostriedkov na presadzovanie vrátane presadzovania na súdnej úrovni, ktoré sa dosiahne na základe rovnosti, vzájomnosti a celkovej rovnováhy výhod, práv a povinností zmluvných strán“. Pätnáste ustanovenie preambuly doplnené zmluvnými stranami po tom, čo Súdny dvor vo svojom už citovanom stanovisku č. 1/91 konštatoval, že súdny systém prvej verzie dohody ustanovujúcej Súdny dvor EHP nie je zlučiteľný so Zmluvou o EHS, ďalej uvádza, že „s plnou úctou k nezávislosti súdov cieľom zmluvných strán je dosiahnuť a udržať jednotný výklad a uplatnenie tejto dohody a tých ustanovení právnych predpisov spoločenstva, ktoré sú v zásade prevzaté do tejto dohody, ako aj dosiahnutie rovnakého zaobchádzania s jednotlivcami a hospodárskymi subjektmi, pokiaľ ide o štyri slobody a podmienky hospodárskej súťaže“. Ako pripomenul Súd prvého stupňa v bode 104 vyššie, článok 6 Dohody o EHP stanovuje, že ustanovenia dohody, ktoré sú v podstate totožné s pravidlami Spoločenstva, sa vykladajú v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa predchádzajúcou dňu podpisu dohody. Z článku 3 ods. 2 Dohody EZVO o dohľade napokon vyplýva, že Dozorný úrad EZVO a Súdny dvor EZVO vo výklade a uplatňovaní Dohody o EHP náležitým spôsobom zohľadňujú zásady stanovené príslušnou judikatúrou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa po podpise dohody o EHP (pozri rozsudok Súdneho dvora EZVO, Restamark, už citovaný, body 24, 33 a 34, a z 21. marca 1995, Scottish Salmon Growers Association/Dozorný úrad EZVO, E-2/94, Report of the EFTA Court, 1 January 1994-30 June 1995, s. 59, body 11 a 13).

109   Na rozdiel od tvrdenia Rady Súdny dvor vo svojom už citovanom stanovisku č. 1/91 nevyvrátil význam cieľa zmluvných strán vytvoriť dynamický a homogénny EHP pre výklad a uplatňovanie dohody. Keď Súdny dvor uviedol, že cieľ homogénnosti vo výklade a uplatňovaní práva v EHP naráža na existujúce rozdiely medzi účelom a kontextom dohody na jednej strane a účelom a kontextom práva Spoločenstva na druhej strane, urobil tak v rámci prieskumu súdneho systému vytvoreného Dohodou o EHP, ktorý bol zameraný na to, či tento súdny systém môže spochybniť autonómiu právneho poriadku Spoločenstva pri sledovaní jeho vlastných cieľov, a nie v rámci preskúmania konkrétneho prípadu, pri ktorom treba určiť, či sa má ustanovenie Dohody o EHP, ktoré je v podstate totožné s ustanovením práva Spoločenstva, vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa.

110   Z týchto zistení vyplýva, že článok 6 Dohody o EHP sa má vykladať v tom zmysle, že keď je ustanovenie Dohody o EHP v podstate totožné so zodpovedajúcimi pravidlami Zmluvy ES, Zmluvy o ESUO a aktov vydaných na základe týchto dvoch zmlúv, má sa vykladať v súlade s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa predchádzajúcou dňu podpisu Dohody o EHP.

111   Súd prvého stupňa ďalej uvádza, že článok 10 Dohody o EHP je v podstate totožný s článkami 12, 13, 16 a 17 Zmluvy ES, ktoré po skončení prechodného obdobia zakazujú dovozné a vývozné clá, ako aj všetky poplatky s rovnakým účinkom medzi členskými štátmi. Podľa článku 6 Dohody o EHP sa teda článok 10 má vykladať v súlade s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa predchádzajúcou dňu podpisu dohody.

112   V tejto súvislosti treba v prvom rade odmietnuť tvrdenie Komisie, že z dôvodu, že z článku 10 Dohody o EHP vyplýva, že sa má za to, že pojem dovozné a vývozné clá a poplatky s rovnakým účinkom sa povinne nevzťahuje na clá fiškálnej povahy, tento článok a zodpovedajúce ustanovenia Zmluvy ES nie sú v podstate totožné. Stačí totiž pripomenúť, že Zmluva ES obsahuje zodpovedajúce ustanovenie, a to článok 17 Zmluvy, ktorý upresňuje, že zákazy uvedené v článku 9 Zmluvy budú uplatňované aj v prípade, ak má clo fiškálnu povahu, a ktorého cieľom je vyhnúť sa obchádzaniu zákazu dovozných a vývozných ciel a akýchkoľvek poplatkov s rovnakým účinkom (pozri rozsudok Sociaal Fonds voor de Diamantarbeiders, už citovaný, body 8 a 9).

113   V druhom rade na rozdiel od tvrdenia Komisie výklad článku 10 Dohody o EHP navrhovaný žalobcom neznemožňuje uplatňovanie článku 64 Dohody o EHP. V oblasti štátnej pomoci totiž toto posledné ustanovenie oprávňuje príslušný orgán zmluvnej strany dotknutej narušením hospodárskej súťaže prijať za určitých podmienok opatrenia na nápravu účinkov narušenia. Keďže článok 64 predstavuje výnimku z ostatných ustanovení Dohody o EHP, možno ho uplatniť bez ohľadu na ostatné ustanovenia dohody. Pred prijatím opatrení však musí byť ukončený postup predvídaný článkom 64 Dohody o EHP a splnené podmienky, ktoré stanovuje.

114   V treťom rade rôzne ochranné ustanovenia Dohody o EHP umožňujúce zmluvným stranám odchýliť sa od ustanovení tejto dohody možno použiť iba za určených okolností a vo všeobecnosti po kontradiktórnom preskúmaní v spoločnom výbore EHP. Okrem osobitných situácií, ktoré môžu viesť k ich uplatneniu, nemajú tieto ustanovenia žiadny dopad na cieľ, ktorý článok 10 sleduje v rámci Dohody o EHP, a v dôsledku toho ani na výklad tohto článku. Tento záver podporuje aj skutočnosť, že až do nadobudnutia platnosti Zmluvy o Európskej únii umožňoval článok 115 Zmluvy o EHS členským štátom prijať v naliehavom prípade počas prechodného obdobia nevyhnutné opatrenia a že, ako oprávnene zdôraznil žalobca, v už citovanom rozsudku Sociaal Fonds voor de Diamantarbeiders Súdny dvor vyslovene vyhlásil poplatky vyberané počas prechodného obdobia za protizákonné.

115   V štvrtom rade tvrdenie Komisie, že článok 26 Dohody o EHP by nebol potrebný, ak by sa mal článok 10 vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, treba takisto odmietnuť. Článok 26 Dohody o EHP totiž stanovuje, že antidumpingové opatrenia, vyrovnávacie clá a opatrenia proti nezákonným obchodným praktikám pripisovaným tretím krajinám sa neuplatňujú vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami, ak v Dohode o EHP nie je stanovené inak. Protokol 13 dohody prvý odsek stanovuje, že uplatňovanie článku 26 je obmedzené na oblasti, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia dohody, a na tie, v ktorých je acquis communautaire plne začlenené do dohody. Z druhého odseku toho istého protokolu vyplýva, že článok 26 sa neuplatňuje v situáciách, keď niektorá zmluvná strana zavádza opatrenia zamerané na tretie krajiny, ktoré majú zabrániť obchádzaniu antidumpingových opatrení, vyrovnávacích ciel alebo opatrení proti nezákonným obchodným praktikám, ktoré možno pripísať tretím krajinám.

116   Článok 26 v spojení s Protokolom 13 dohody sa má teda vykladať v tom zmysle, že upravuje situácie, v ktorých môžu zmluvné strany medzi sebou zaviesť antidumpingové opatrenia, vyrovnávacie clá alebo opatrenia proti nezákonným obchodným praktikám pripisovaným tretím krajinám, a to bez ohľadu na ostatné ustanovenia Dohody o EHP. Článok 26 sa navyše netýka iba opatrení prijatých vo forme cla, ale aj všetkých ostatných opatrení bez ohľadu na ich formu vrátane záväzkov prijatých rozhodnutiami Komisie v oblasti dumpingu. Článok 26 Dohody o EHP má v dôsledku toho svoj vlastný dôvod existencie nezávislý od dôvodu existencie článku 10 Dohody o EHP.

117   Napokon, sporné nariadenie nebolo prijaté s cieľom zabrániť obchádzaniu antidumpingových opatrení, vyrovnávacích ciel alebo opatrení proti nezákonným obchodným praktikám pripisovaným tretím krajinám. Na oblasť štátnej pomoci sa okrem toho vzťahujú články 61 až 64 Dohody o EHP. Navyše každé acquis communautaire v tejto oblasti, najmä rámec Spoločenstva pre štátnu pomoc v automobilovom odvetví (89/C 123/03, Ú. v. ES C 123, 18. mája 1989, s. 3), bolo začlenené do dohody. Preto platí bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o tom, či opatrenia zavedené sporným nariadením treba považovať za vyrovnávacie clá, že tieto opatrenia nemožno povoliť ani na základe článku 26 Dohody o EHP.

118   Už navyše treba poznamenať, že pokiaľ ide o dohody o voľnom obchode s krajinami EZVO, ktorých predmet je vymedzený oveľa užšie, než je tomu v prípade Dohody o EHP, Súdny dvor v už citovanom rozsudku Legros a i. (bod 26), ktorý sa týkal článku 6 dohody medzi Spoločenstvom a Švédskym kráľovstvom [nariadenie Rady (EHS) č. 2838/72 z 19. decembra 1972 o uzavretí Dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Švédskym kráľovstvom [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 300, s. 96)] o poplatkoch s rovnakým účinkom, rozhodol, že v rámci cieľa zameraného na odstránenie obchodných prekážok zohráva prvoradú úlohu zrušenie dovozných ciel a že uvedené platí aj pre zrušenie poplatkov s rovnakým účinkom, ktoré sú podľa judikatúry Súdneho dvora úzko späté s clami vo vlastnom slova zmysle (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora z 13. decembra 1973, Sociaal Fonds voor de Diamantarbeiders, 37/73 a 38/73, Zb. s. 1609, body 12 a 13, a z 12. februára 1992, Leplat, C‑260/90, Zb. s. I‑643, bod 15). Súdny dvor z toho vyvodil záver, že dohoda o voľnom obchode by bola zbavená značnej časti svojho potrebného účinku, ak by sa pojem poplatok s rovnakým účinkom uvedený v článku 6 mal vykladať reštriktívnejšie, ako sa vykladá ten istý pojem uvedený v Zmluve o EHS.

119   So zreteľom na všetky tieto skutočnosti treba preskúmať, či je sporné nariadenie po nadobudnutí platnosti Dohody o EHP v rozpore s článkom 10 dohody vykladaným podľa článku 6 v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa predchádzajúcou dňu podpisu Dohody o EHP.

120   V tejto súvislosti treba odmietnuť tvrdenie Rady, že opatrenie zavedené sporným nariadením nie je clom, ale ochranným opatrením sui generis, ktoré ako také nepodlieha článku 10 Dohody o EHP. Sporné nariadenie sa totiž podľa svojho vlastného názvu týka „odňat[ia] colných výhod“. Jeho článok 1 navyše stanovuje, že sa „opätovne... zavádza clo vo výške 4,9 % na dovozy automobilových prevodoviek F15 vyrobených General Motors Austria“, a jeho dvadsiate tretie odôvodnenie zdôrazňuje „zavedenie cla na úrovni zhodnej s úrovňou cla, ktoré by sa uplatňovalo, ak by [DVO] nenadobudla platnosť“. Zástupca Rady napokon počas pojednávania pri odpovedi na otázku Súdu prvého stupňa pripustil, že málo záleží na kvalifikácii opatrenia, pretože jeho účinok je totožný, či už je kvalifikované ako antidumpingové clo, vyrovnávacie clo, odňatie colných výhod, zavedenie cla alebo ochranné opatrenie sui generis.

121   Treba nakoniec pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry „finančné zaťaženie, hoci aj minimálne, bez ohľadu na jeho pomenovanie a spôsob uplatňovania, ktoré je jednostranne uložené na tuzemské alebo cudzozemské tovary z dôvodu, že prekračujú hranicu, pokiaľ nie je clom vo vlastnom zmysle slova, je poplatkom s rovnakým účinkom v zmysle článku 9 a 12 Zmluvy, aj keď nie je uložené v prospech štátu, nemá nijaký diskriminačný alebo ochranný účinok a dotknutý výrobok nekonkuruje domácej produkcii“ (rozsudok z 1. júla 1969, Sociaal Fonds voor de Diamantarbeiders, už citovaný, bod 18).

122   Opatrenie zavedené sporným nariadením je finančným zaťažením jednostranne uloženým Spoločenstvom, ktoré sa týka prevodoviek F15 z dôvodu, že prekračujú hranicu. Z tohto dôvodu treba konštatovať bez toho, aby bolo potrebné preukázať, či treba toto opatrenie považovať za dovozné clo vo vlastnom zmysle slova, že je prinajmenšom poplatkom s rovnakým účinkom v zmysle článku 10 Dohody o EHP.

123   Z vyššie uvedeného vyplýva, že prijatím sporného nariadenia v dobe pred nadobudnutím platnosti Dohody o EHP po tom, čo Spoločenstvá uložili svoje listiny o schválení, porušila Rada legitímnu dôveru žalobcu.

124   Z judikatúry navyše vyplýva, že právna úprava Spoločenstva musí byť určitá a jej uplatňovanie musí byť pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné. Zásada právnej istoty vyžaduje, aby bol každý akt inštitúcií, ktorý má právne účinky, jasný, presný a oznámený dotknutej osobe takým spôsobom, aby táto osoba vedela s istotou rozpoznať okamih, od ktorého uvedený akt existuje a vyvoláva právne účinky. Táto požiadavka právnej istoty sa presadzuje s osobitným dôrazom v prípade, keď ide o akt, ktorý môže mať finančné dôsledky, aby dotknutým osobám umožnila spoľahlivo poznať rozsah povinností, ktoré im ukladá (pozri rozsudky Súdneho dvora z 9. júla 1981, Gondrand Frčres a Garancini, 169/80, Zb. s. 1931, bod 17; z 22. februára 1984, Kloppenburg, 70/83, Zb. s. 1075, bod 11, a z 15. decembra 1987, Írsko/Komisia, 325/85, Zb. s. 5041, bod 18, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. februára 1991, Tagaras/Súdny dvor, T‑18/89 a T‑24/89, Zb. s. II‑53, bod 40).

125   Tým, že Rada prijala sporné nariadenie 20. decembra 1993 v okamihu, keď s istotou vedela, že Dohoda o EHP nadobudne platnosť 1. januára 1994, vedome vytvorila situáciu, keď od januára 1994 súčasne existovali dve navzájom si odporujúce právne pravidlá, a to na jednej strane sporné nariadenie priamo uplatniteľné vo vnútroštátnych právnych poriadkoch opätovne zavádzajúce 4,9 % dovozné clo na prevodovky F15 vyrábané žalobcom a na druhej strane článok 10 Dohody o EHP majúci priamy účinok a zakazujúci dovozné clá a všetky poplatky s rovnakým účinkom. Na základe uvedeného nemožno sporné nariadenie považovať za určitú právnu úpravu Spoločenstva a jeho uplatňovanie nemožno považovať za predvídateľné pre osoby podliehajúce súdnej právomoci. Z toho vyplýva, že Rada porušila aj zásadu právnej istoty.

126   Hoci obe porušenia všeobecných právnych zásad treba považovať za samy osebe dostatočne závažné na to, aby viedli k zrušeniu sporného nariadenia, na doplnenie treba určiť, či, ako tvrdí žalobca, Rada úmyselne antidatovala číslo úradného vestníka, v ktorom bolo predmetné nariadenie uverejnené.

127   Číslo úradného vestníka, v ktorom bolo sporné nariadenie uverejnené, nesie dátum 31. december 1993. Podľa jeho článku 2 nadobúda nariadenie účinnosť dňom svojho uverejnenia v úradnom vestníku. Z písomných odpovedí Úradu pre publikácie na otázky Súdu prvého stupňa však vyplýva, že úradný vestník z 31. decembra 1993 bol sprístupnený verejnosti v sídle Úradu pre publikácie vo všetkých úradných jazykoch Spoločenstva až 11. januára 1994 o 16,45 hod. Podľa judikatúry však platí, že aj keď sa predpokladá, že dátumom uverejnenia je skutočne dátum uvedený na každom čísle úradného vestníka, v prípade dôkazu opaku treba zohľadňovať dátum skutočného uverejnenia (pozri rozsudok Racke, už citovaný, bod 15). Z uvedeného vyplýva, že dátumom skutočného uverejnenia čísla úradného vestníka, o ktoré ide v tejto veci, je 11. január 1994 a že nariadenie nadobudlo účinnosť až v tento deň.

128   Z písomnosti obsiahnutých v spise, z listín predložených Radou na žiadosť Súdu prvého stupňa, ako aj z písomných odpovedí Rady a Úradu pre publikácie okrem toho vyplýva, že Rada poslala sporné nariadenie Úradu pre publikácie 3. alebo 4. januára 1994, že v sprievodnom liste dala Úradu pre publikácie pokyn, aby nariadenie uverejnil vo vydaní úradného vestníka z roku 1993, že tento pokyn Rada telefonicky potvrdila Úradu pre publikácie a že tento úrad dostal kompletné nariadenie faxom zo 6. januára 1994.

129   Na otázky položené Súdom prvého stupňa na pojednávaní Rada odpovedala, že nikdy netvrdila, že sporné nariadenie malo nadobudnúť účinnosť pred svojím uverejnením. V rozhodnom čase zvykla administratíva Rady, hoci vedela o judikatúre týkajúcej sa dátumu skutočného uverejnenia úradného vestníka (pozri bod 127 vyššie), dávať Úradu pre publikácie pokyn na uverejnenie aktov prijatých v určitom roku vo vydaní úradného vestníka z toho istého roku. Odvtedy sa však táto zvyklosť zmenila.

130   Súd prvého stupňa však uvádza, pričom sa nevyslovuje k zákonnosti tejto zvyklosti, ktorú treba považovať prinajmenšom za pochybnú, že v rozpore s ňou bolo niekoľko aktov prijatých Radou v decembri 1993 uverejnených vo vydaní úradného vestníka z roku 1994. Ide najmä o rozhodnutia 94/1 a 94/2 prijaté 13. decembra 1993, ktoré však boli uverejnené v Ú. v. ES L 1, 1994, s dátumom 3. januára 1994, ako aj nariadenie Rady (ES) č. 5/94 z 22. decembra 1993 o zrušení antidumpingových opatrení uplatňovaných proti štátom EZVO [neoficiálny preklad] uverejnené v Ú. v. ES L 3, 1994, s dátumom 5. januára 1994.

131   Z uvedeného vyplýva, že Rada úmyselne antidatovala číslo úradného vestníka, v ktorom bolo uverejnené sporné nariadenie.

132   Týmto konaním Rada opätovne porušila zásadu právnej istoty, ktorá podľa judikatúry uvedenej v bode 124 vyššie vyžaduje, aby každý akt inštitúcií, ktorý má právne účinky, bol nielen jasný a presný, ale aj oznámený dotknutej osobe takým spôsobom, aby mohla s istotou rozpoznať okamih, od ktorého uvedený akt existuje a vyvoláva právne účinky.

133   Správanie administratívy Rady treba považovať za osobitne závažné, pretože odporuje formálnym pokynom, ktoré Rada sama udelila Úradu pre publikácie a ktorých „účelom bolo zabezpečiť, aby dátum uverejnenia uvedený na každom čísle úradného vestníka zodpovedal dátumu, kedy je toto číslo skutočne k dispozícii verejnosti vo všetkých jazykoch tohto úradu“ (pozri rozsudok Racke, už citovaný, bod 15). Okrem toho, ako správne uviedol žalobca, právny rámec existujúci 31. decembra 1993 sa líšil od právneho rámca existujúceho po 1. januári 1994, keď nadobudla platnosť Dohoda o EHP.

134   Z uvedeného vyplýva, že prvý dôvod a druhá časť druhého dôvodu sú opodstatnené.

135   Za týchto okolností treba sporné nariadenie zrušiť, pričom nie je potrebné rozhodnúť o ostatných tvrdeniach a dôvodoch uplatnených žalobcom.

 O trovách

136   Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala vo veci úspech a keďže žalobca urobil návrh v tomto zmysle, je opodstatnené zaviazať Radu, aby okrem svojich vlastných trov konania znášala aj trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi.

137   Článok 87 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Komisia teda znáša svoje vlastné trovy konania.

138   Návrhu na vstup Rakúskej republiky do konania nebolo vyhovené podľa článku 37 ods. 2 Štatútu Súdneho dvora (ES), ale v súlade so záväzkom Spoločenstva obsiahnutým vo Vyhlásení „o právach štátov EZVO pred Súdnym dvorom ES“, ktoré je prílohou Dohody o EHP a ktorého cieľom bolo vytvoriť možnosti vedľajšieho účastníctva podľa článku 37 Štatútu Súdneho dvora na Súdnom dvore pre štáty EZVO a Dozorný úrad EZVO „s cieľom posilniť právnu homogenitu v rámci EHP“ (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 20. októbra 1994, Opel Austria/Rada, T‑115/94, neuverejnené v Zbierke). Toto vyhlásenie treba vykladať v tom zmysle, že Spoločenstvo sa zaviazalo poskytnúť rovnaké možnosti vedľajšieho účastníctva štátom EZVO a Dozornému úradu EZVO, aké majú členské štáty a inštitúcie Spoločenstva. Z toho vyplýva, že musia mať rovnaké práva a rovnaké povinnosti. Článok 87 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Za týchto okolností Rakúska republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súd prvého stupňa (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Nariadenie Rady (ES) č. 3697/93 z 20. decembra 1993 o odňatí colných výhod podľa článku 23 ods. 2 a článku 27 ods. 3 písm. a) dohody o voľnom obchode uzavretej medzi Spoločenstvom a Rakúskom (General Motors Austria) sa zrušuje.

2.      Rada znáša svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi.

3.      Komisia a Rakúska republika znášajú svoje vlastné trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. januára 1997.

* Jazyk konania: angličtina.