STANOVISKO 1/94

z 15. novembra 1994

„Právomoc Spoločenstva uzatvárať medzinárodné dohody v oblasti služieb a ochrany duševného vlastníctva – Konanie podľa článku 228 ods. 6 Zmluvy ES“

Návrhom podaným na základe článku 228 ods. 6 Zmluvy ES požiadala Komisia Súdny dvor o stanovisko o právomoci Európskeho spoločenstva uzavrieť Dohodu o založení Svetovej obchodnej organizácie a najmä Všeobecnú dohodu o obchode so službami (ďalej len „Dohoda GATS“) a Dohodu o aspektoch práv duševného vlastníctva, ktoré sa dotýkajú obchodu, vrátane obchodu s falšovanými tovarmi (ďalej len „Dohoda TRIPs“).

Obsah

Vysvetlenie žiadosti

I –  Dohody, ktoré sú výsledkom Uruguayského kola rokovaní

II –  Postavenie Európskych spoločenstiev v rámci WTO

III –  Rokovanie a podpísanie Dohody o WTO

IV –  Otázky Komisie a konanie

A –  Otázky Komisie

B –  Konanie

V –  O prípustnosti návrhu

VI –  O formulácii otázok

VII –  Podstata sporu

VIII –  Zhodné body

IX –  Mnohostranné dohody o obchode s tovarom

X –  Analýza dohôd GATS a TRIPs

A –  Dohoda GATS

1.  Zmysel existencie Dohody GATS

2.  Podstata GATS

3.  Definícia služieb a spôsobov ich dodávania

4.  Dvojitá „univerzálnosť“ Dohody GATS

5.  Povaha prevzatých záväzkov

a)  Všeobecné záväzky

b)  Osobitné záväzky

6.  Dynamickosť dohody

B –  Dohoda TRIPs

1.  Ciele a zmysel existencie

2.  Pole pôsobnosti a prostriedky prijaté s cieľom uskutočnenia sledovaných cieľov

3.  Osobitné vecné ustanovenia

a)  Autorské právo a príbuzné práva

b)  Priemyselné vlastníctvo

i)  Ochranné známky

ii)  Zemepisné označenia

iii)  Priemyselné vzory

iv)  Patenty

v)  Topografie integrovaných obvodov

vi)  Ochrana nezverejnených technických informácií

vii)  Kontrola protisúťažných praktík v zmluvných licenciách

4.  Osobitné procesné ustanovenia (prostriedky na vymáhanie práv duševného vlastníctva)

a)  Nápravné opatrenia

b)  Procesné záruky

XI –  Spoločná obchodná politika, Dohody GATS a TRIPs: stanoviská účastníkov konania

A –  Dohoda GATS

B –  Dohoda TRIPs

XII –  GATS, TRIPs a implicitné právomoci

A –  Všeobecné úvahy o implicitných právomociach

B –  GATS

1.  Stanovisko Komisie

a)  Ohľadom existencie vnútorných právomocí

i)  O právomociach odvodených od osobitných ustanovení Zmluvy ES

ii)  O právomociach odvodených od všeobecných ustanovení (články 100a a 235 Zmluvy ES)

b)  O nevyhnutnosti vonkajšieho konania Spoločenstva

2.  Pozície účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky

i)  O právomociach odvodených od osobitných ustanovení Zmluvy ES

ii)  Právomoci, ktoré by mohli byť odvodené od všeobecných ustanovení zmluvy (články 100a a 235 Zmluvy ES)

C –  Dohoda TRIPs

1.  Stanovisko Komisie

a)  O existencii vnútorných právomocí

i)  O právomociach odvodených od sekundárneho práva

ii)  O právomociach, ktoré môžu byť odvodené od ustanovení zmluvy všeobecnej povahy (články 100a a 235 Zmluvy ES)

b)  Ohľadom nevyhnutnosti vonkajšieho postupu Spoločenstva

2.  Stanoviská účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky

XIII –  Problém zastúpenia niektorých území závislých na členských štátoch, ale nepatriacich do Spoločenstva

XIV –  Dopad otázky právomoci na podmienky vyjadrenia stanovísk v rámci Dohody o WTO

XV –  Otázky rozpočtovej a finančnej povahy

XVI –  Odpovede navrhnuté Komisiou, Radou a štátmi, ktoré predložili pripomienky, na otázky položené v návrhu na vydanie stanoviska

XVII –  Otázky položené Súdnym dvorom Komisii, Rade a členským štátom a odpovede na tieto otázky

A –  Prvá otázka

B –  Druhá otázka

C –  Tretia otázka

D –  Štvrtá otázka

E –  Piata otázka

F –  Šiesta otázka

G –  Siedma otázka

H –  Ôsma otázka

I –  Deviata otázka

J –  Desiata otázka

K –  Jedenásta otázka

ZAUJATIE STANOVISKA SÚDNEHO DVORA

XVIII –  Úvod

XIX –  O prípustnosti návrhu

XX –  O znení otázok Komisie

XXI –  O zastúpení niektorých území závislých na členských štátoch

XXII –  O otázke rozpočtu a financovania

XXIII –  O mnohostranným dohodám o obchode s tovarmi

XXIV –  O článku 113 Zmluvy ES, GATS a TRIPs

A –  GATS

B –  TRIPs

XXV –  O implicitných vonkajších právomociach Európskeho spoločenstva, GATS a TRIPs

A –  GATS

B –  TRIPs

XXVI –  O povinnosti spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami Spoločenstva

 Vysvetlenie žiadosti

I –  Dohody, ktoré sú výsledkom Uruguayského kola rokovaní

Hospodárske rokovania, „najzložitejšie v svetovej histórii“ (podľa vyjadrenia Rady), boli ukončené podpísaním Záverečného aktu 15. apríla 1994 v Marakéši, ktorý preberá výsledky mnohostranných obchodných rokovaní Uruguajského kola. Tieto rokovania trvali sedem rokov: východiskovým bodom bolo ministerské vyhlásenie v Punta del Este 20. septembra 1986. Zástupcovia vlád a Európskych spoločenstiev, ktorí vyhotovili Záverečný akt sa dohodli, že by bolo žiadúce, aby nadobudol účinnosť 1. januára 1995 alebo čo najskôr od tohto dňa.

Záverečný akt obsahuje Dohodu o založení Svetovej obchodnej organizácie (ďalej len „Dohoda o WTO“). Bol vytvorený aj spoločný inštitucionálny rámec pre vedenie obchodných vzťahov medzi členmi. Táto dohoda neobsahuje ustanovenia vecnej povahy. Tie sa nachádzajú v prílohách, ktoré zahŕňajú rôzne „mnohostranné obchodné dohody“, ktoré tvoria súčasť Dohody o WTO.

V tomto ohľade ide o:

–       Mnohostranné dohody o obchode s tovarom, ktorým je Dohoda GATT 1994 (príloha 1A),

–       Všeobecná dohoda o obchode so službami (GATS, príloha 1B)(1),

–       Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPs, príloha 1C)(2),

–       Dohovor o pravidlách a postupoch pri urovnávaní sporov (príloha 2),

–       Mechanizmus preskúmavania obchodnej politiky (príloha 3).

Dohoda o WTO a jej prílohy tvoria jednotný „balík“. Štát, ktorý sa uchádza o členstvo vo Svetovej obchodnej organizácii, musí prijať všetky mnohostranné dohody vyjednané v rámci Uruguayského kola. Postup urovnávania sporov platí pre všetky mnohostranné dohody. Tento postup umožňuje, na poslednom stupni, opatrenia nazývané opatreniami „krížovej odvety“. Porušenie jediného prvku celku (či už v odvetví tovarov, služieb alebo ochrany duševného vlastníctva) môže byť nahradené pozastavením koncesií alebo iných záväzkov v iných sektoroch podľa tej istej dohody [článok 22 ods. 3 písm. b) dohovoru o pravidlách a postupoch pri urovnávaní sporov] alebo v oblasti inej dohody [článok 22 ods. 3 písm. c) dohovoru]. Okrem iného, ako sa vyjadrila Komisia, „náhrada môže byť ponúknutá rovnakým spôsobom v inom odvetví alebo v rámci inej dohody ako dohody, v rámci ktorej došlo k porušeniu“.

Tento systém jednotného „balíčka“ skoncoval s tým, čo bolo nazývané Dohoda GATT à la carte. Jednotlivé dohody, ktoré boli výsledkom Tokijského kola zahŕňali rôznorodú účasť. Okrem iného, každá dohoda bola vybavená svojím vlastným postupom pri urovnávaní sporov.

V prílohe Dohody o WTO sa tiež nachádzajú štyri mnohostranné dohody (ktoré sa týkajú verejného obstarávania, obchodu s civilnými lietadlami, mliekárenstva a hovädzieho mäsa). V týchto oblastiach sa pripúšťa výnimka zo zásady jednotného „balíčka“: dohody zaväzujú len členov Dohody o WTO, ktorí k nim pristúpili. Avšak konanie o urovnávaní sporov sa uplatní na vzťahy medzi účastníkmi konania, ktorí k nemu pristúpili.

II –  Postavenie Európskych spoločenstiev v rámci WTO

Dve ustanovenia Dohody o WTO sa výslovne vzťahujú na Európske spoločenstvá.

Článok IX, ktorý sa zaoberá prijímaním rozhodnutí ustanovuje, že v prípade rozhodnutia prijatého hlasovaním „na zasadnutiach Konferencie ministrov a Generálnej rady bude mať každý člen WTO jeden hlas a že „v prípadoch, keď bude Európske spoločenstvo vykonávať svoje hlasovacie právo, bude mať taký počet hlasov, aký je počet ich členských štátov, ktoré sú členmi WTO“.

Okrem iného, článok XI ods. 1, ktorý upravuje pôvodných členov Dohody o WTO, stanovuje, že:

„Pôvodnými členmi WTO sa stanú krajiny, ktoré v čase nadobudnutia platnosti tejto dohody sú zmluvnými stranami GATT 1947, a Európske spoločenstvá, ktoré prijmú túto dohodu a mnohostranné obchodné dohody a pre ktoré sú v prílohe GATT 1994 pripojené Listiny koncesií a záväzkov a v prílohe GATS (v prílohe 1B) pripojené Listiny špecifických záväzkov.“

III –  Rokovanie a podpísanie Dohody o WTO

Deklarácia v Punta del Este, ktorá prestavuje východiskový bod rokovaní a bola schválená Radou a zástupcami vlád členských štátov „pokiaľ sa na ne vzťahuje“. Rokovania boli vedené v mene Spoločenstva a členských štátov samotnou Komisiou. Rada uvádza, že „s cieľom zaručiť maximum koherencie vo vedení rokovaní sa rozhodlo, že Komisia bude konať ako jediný vyjednávač Spoločenstva a členských štátov“. Zápisnica zo zasadania, počas ktorého Rada schválila deklaráciu v Punta del Este však uvádza, že „toto rozhodnutie (povoliť Komisii začať rokovania stanovené v deklarácii) nie je na ujmu otázke právomoci Spoločenstva a členských štátov v jednotlivých veciach“.

Dohoda o WTO bola podpísaná, na jednej strane predsedom Rady a Sirom Leonom Brittanom, členom Komisie, v mene Rady Európskej únie, a, na druhej strane, zástupcami štátov v mene ich vlád. Toto konanie bolo dodržané pri výkone rozhodnutia prijatého Radou a zástupcami členských štátov počas zasadnutia, ktoré sa konalo 7. a 8. marca 1994. Z vyjadrenia Rady vyplýva, že Komisia nechala zo svojej strany zaznamenať v zápisnici z tohto zasadania, že Záverečný akt, ako aj dohody, ktoré sú k nemu pripojené, patria do výlučnej právomoci Európskeho spoločenstva.

IV –  Otázky Komisie a konanie

A –  Otázky Komisie

Dňa 6. apríla 1994, teda niekoľko dní pred dňom stanoveným na podpis Dohody o WTO v Marakéši, ale niekoľko týždňov po schválení záverečného aktu Výborom pre obchodné rokovania (založeným konferenciou v Punta del Este s cieľom viesť rokovania Uruguayského kola), podala Komisia na Súdny dvor žiadosť o vydanie stanoviska na základe článku 228 ods. 6 Zmluvy ES.

Otázky sú nasledujúce:

„Vzhľadom na výsledky obchodných rokovaní Uruguajského kola GATT obsiahnuté v záverečnom akte z 15. decembra 1993:

1.      Má Európske spoločenstvo právomoc uzavrieť všetky časti Dohody o založení WTO, ktoré sa vzťahujú na obchod so službami (Dohoda GATS) a na aspekty práv duševného vlastníctva, ktoré sa dotýkajú obchodu, vrátane obchodu s falšovanými tovarmi (Dohoda TRIPs), na základe Zmluvy ES, a osobitne na základe článku 113 alebo spolu s článkom 100a a/alebo 235 uvedenej zmluvy?

2.      Má Európske spoločenstvo právomoc uzavrieť len tie časti Dohody o WTO, ktoré sa vzťahujú na tovary a/alebo služby, ktoré patria do pôsobnosti Zmluvy ESUO a Zmluvy ESAE?

3.      Ak je odpoveď na predchádzajúce otázky kladná, je tým dotknutá spôsobilosť členských štátov uzavrieť Dohodu o WTO, hoci už bolo dohodnuté, že sa stanú pôvodnými členmi Dohody o WTO?“

B –  Konanie

V súlade s článkom 107 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, bola žiadosť o stanovisko úradne oznámená Rade Európskej únie (ďalej len „Rada“) a členským štátom. Písomné pripomienky boli predložené Radou, ako aj dánskou nemeckou, gréckou, španielskou, francúzskou, holandskou, portugalskou vládou a vládou Spojeného kráľovstva. Na jeho žiadosť bolo Európskemu parlamentu priznané právo predložiť pripomienky.

V –  O prípustnosti návrhu

Rada, bez toho aby formálne namietla neprípustnosť návrhu, pripomína, že v každom prípade, keď bolo použité konanie podľa článku 228 ods. 6 „bol nárvh predložený pred podpísaním dohody“. Podľa Rady „sa môžeme vážne zaoberať otázkou, či bolo konanie o vydaní predbežného stanoviska (vo vzťahu k zamýšľanej dohode) (.) začaté potom čo vznikli povinnosti na medzinárodnej úrovni“. Holandská vláda zdieľa tieto pochybnosti.

Španielska vláda formálne namietla neprípustnosť žiadosti. Konanie o vydaní predbežného stanoviska možno začať až v okamihu keď Európske spoločenstvo ešte nepristúpilo k medzinárodnému záväzku. Španielska vláda zdôrazňuje, že cieľom podpísania bolo overiť texty, ktoré boli výsledkom rokovaní a obsahovali záväzok predložiť ich na schválenie príslušným orgánom.

Francúzska vláda preložila Komisii viac politickú výčitku. Bez toho aby sa zmienila o neprípustnosti žiadosti vysvetľuje, že, čakaním na posledný okamih, vzhľadom na podpis a uzavretie dohody o WTO, keď sa nezhoda v otázke existencie vnútroštátnych právomocí objavila už pred rokom 1992, Komisii chýbal zmysel pre spoluprácu a prijala postoj, ktorý sa prieči koherencii postupu Spoločenstva a členských štátov. Členské štáty nemôžu predložiť Dohodu o WTO na schválenie svojim parlamentom, kým nie je vyriešená otázka právomoci. Pokiaľ ide o Radu, tá sa sotva môže obrátiť na Európsky parlament s návrhom rozhodnutia uzavrieť Dohodu, kým sú právne základy tohto rozhodnutia, a takisto otázka právomoci, neisté.

VI –  O formulácii otázok

Rada kritizuje spôsob formulácie otázok Komisiou.

Podľa nej, ak sa konanie vzťahuje na dohodu, ktorá bola podpísaná Spoločenstvom a jeho členskými štátmi v súlade s ich právomocami, nejde o to či je samotné Spoločenstvo oprávnené uzavrieť túto dohodu (teoretický predpoklad podľa nej), ale o to, či je „spoločné uzavretie dohôd, ktoré sú výsledkom Uruguajského kola, Spoločenstvom a členskými štátmi zlučiteľné s rozdelením právomocí podľa zmlúv o založení Európskych spoločenstiev“.

Podľa portugalskej vlády, otázky formulované Komisiou zodpovedajú už prekonanej fáze uzavretia Dohody. V skutočnosti je dôležité určiť, či schéma zmiešanej dohody je alebo nie je zlučiteľná so zásadami a pravidlami Zmluvy ES a Zmluvy ESUO, ktoré sa vzťahujú na rozdelenie právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi.

Vláda Spojeného kráľovstva skúma otázky v inom poradí ako Komisia. Najprv vysvetľuje právomoc Spoločenstva v súlade s teóriou implicitných právomocí podčiarkujúc paralelnú právomoc členských štátov a napokon uvádza prečo nemôže byť článok 113 základom pre uzavretie dohôd.

VII –  Podstata sporu

Problémy, ktoré musia byť vyriešené sa netýkajú všetkých mnohostranných dohôd pripojených k Dohode o WTO a dokonca ani Dohody o založení WTO.

Ako zdôrazňuje Rada, predovšetkým ide o vecné ustanovenia. Inštitucionálne ustanovenia nepredstavujú z pohľadu právomoci žiadny osobitný problém: právomoc zúčastniť sa na inštitucionálnych úpravách nevyhnutne vyplýva z právomoci, ktorá existuje vo vzťahu k vecným ustanoveniam: inštitucionálne úpravy sú určené na zabezpečenie „riadenia“ vecných úprav. Preto nie je nevyhnuté pristúpiť k popisu týchto inštitucionálnych úprav.

Rada vysvetľuje, že medzi vecnými ustanoveniami, sú to práve tri veľké dohody o tovaroch (verzia Dohody GATT z roku 1994), a službách (Dohoda GATS) a duševnom vlastníctve (Dohoda TRIPs), ktoré treba vziať do úvahy.

Pokiaľ ide o obchod s tovarom (ktorý je predmetom Dohody GATT 1994 a rôznych výkladových memoránd), sa Rada a vlády, ktoré predložili pripomienky a Európsky parlament zhodujú na tom, že má právomoc Spoločenstvo. Jediné výhrady sa týkajú tovarov ESUO (výhrady vyjadrené Radou a všetkými vládami, ktoré predložili pripomienky), dohody o technických prekážkach obchodu (jedine výhrada holandskej vlády) a nevyhnutnosti použiť ako doplnkový právny základ článok 43 Zmluvy ES pre poľnohospodárstvo (avšak táto posledná výhrada, ktorú vyjadrila Rada, Spojené kráľovstvo a Európsky parlament, nespochybňuje výlučnú právomoc Spoločenstva).

V jadre nezhody sú práve služby a duševné vlastníctvo. Komisia sa stavia proti ôsmim členským štátom (okrem Belgického kráľovstva, Luxemburského veľkovojvodstva, Írska a Talianskej republiky) a Európskemu parlamentu. Rozpor je stručne povedané nasledujúci.

Podľa Komisie je právomoc Spoločenstva výlučná (buď na základe spoločnej obchodnej politiky alebo alternatívne na základe implicitných právomocí alebo presnejšie paralely medzi vnútornými a vonkajšími právomocami). Podľa členských štátov, ktoré predložili pripomienky sa právomoc delí medzi členské štáty a Spoločenstvo. V každom prípade členské štáty, ktoré predložili pripomienky a Parlament nepripúšťajú právomoc na základe spoločnej obchodnej politiky. Parlament formálne nezaujíma stanovisko k dôvodnosti alternatívnej tézy Komisie.

VIII –  Zhodné body

Pred vysvetlením bodov nezhody a odôvodnení uvádzaných na podporu obhajovaných stanovísk jednej alebo druhej strany, je treba poukázať na body, v ktorých sa hľadiská zdajú byť zhodné.

–       Z toho, že Rada a všetky členské štáty podpísali dohodu o WTO a jej prílohy vyplýva, že existuje zhoda v otázke vhodnosti alebo dokonca nevyhnutnosti jej uzavretia.

–       Existuje dohoda o tom, že uzavretie Dohody o WTO vyžaduje podľa článku 228 ods. 3 druhého pododseku Zmluvy ES súhlasné stanovisko Európskeho parlamentu, pretože táto Dohoda stanovuje vytvorenie osobitného inštitucionálneho rámca.

–       Komisia zdôraznila, že „z politických ak nie právnych dôvodov sa vyžaduje pre uzavretie Uruguajského kola jednomyseľnosť v celom rozsahu“. Ani Rada ani členské štáty, ktoré predložili pripomienky, jej neprotirečili.

IX –  Mnohostranné dohody o obchode s tovarom

Mnohostranné dohody o obchode s tovarom v podstate zahŕňajú Dohodu GATT z roku 1994, ktorých výklad upresňujú rôzne protokoly o dohode, dohody o niektorých tovaroch (poľnohospodárstvo a textile a odevoch) a dohody o používaní reštriktívnych predpisov ako technických prekážok obchodu, uplatňovaní sanitárnych a fytosanitárnych opatrení, a Dohody TRIMs („Trade related investment measures“).

Komisia sa domnieva, že všetky dohody „týkajúce sa obchodu s tovarmi a zameriavajúce sa na rozšírenie medzinárodného obchodu elimináciou prekážok obchodu a narušení obchodu“ patria do pôsobnosti článku 113 Zmluvy ES.

Rada pripúšťa, že „výlučná právomoc Spoločenstva pokrýva takmer všetky ustanovenia Dohody GATT a jej prílohy“ a, že táto právomoc „v zásade vyplýva z článku 113“. Zdôrazňuje však, že použitie článku 43 bude nutné na dohody o poľnohospodárstve a sanitárnych a fytosanitárnych opatreniach, pretože sa „týkajú nielen obchodných opatrení uplatniteľných na medzinárodný obchod v poľnohospodárskymi výrobkami ale predovšetkým schémy vnútornej organizácie poľnohospodárskych trhov“.

Pokiaľ ide o poľnohospodárstvo, vláda Spojeného kráľovstva sa pripája k stanovisku Rady a podporuje ju odôvodnením založeným na konkrétnych príkladoch.

Uvádza „dva príklady dopadu dohôd obsiahnutých v prílohe 1A Dohody o WTO o vnútornej schéme Spoločenstva v oblasti poľnohospodárskych výrobkov. Po prvé, ustanovenia dohody o poľnohospodárstve, ktoré obmedzujú „vnútornú podporu“ majú priamy dopad na výšku pomoci, ktorú obdržia poľnohospodári a spracovatelia poľnohospodárskych výrobkov od spoločných organizácií poľnohospodárskych trhov, ktoré boli zriadené na základe článku 43 Zmluvy, a, preto budú mať priamy dopad na fungovanie týchto organizácií. Po druhé, ustanovenia dohody o poľnohospodárstve a záväzkoch na zníženie subvencií na vývoz zasiahnu komunitárny systém vývozných náhrad komunitárnych poľnohospodárskych výrobkov, ktorý bol zriadený a spravuje sa v súlade s článkom 43. Prakticky všetky spoločné organizácie trhu obsahujú ustanovenia týkajúce sa vývozných náhrad a systém sa spravuje podľa vykonávacích nariadení Rady a Komisie prijatých v súlade s ustanovenia upravujúcimi spoločné organizácie“.

Spojené kráľovstvo zdôrazňuje, že tieto opatrenia sa týkajú poľnohospodárskych výrobkov pochádzajúcich zo Spoločenstva, zatiaľ čo sa obvyklé nástroje obchodnej politiky (kvantitatívne obmedzenia, tarifné opatrenia) týkajú dovážaných tovarov a nie tuzemských tovarov. Z toho vyvodzuje, že tieto opatrenia patria do pôsobnosti článku 43.

Tieto úvahy o poľnohospodárstve nespochybňujú výlučnú právomoc Spoločenstva.

Európsky parlament tiež zastáva názor, že sa musí uplatniť článok 43 Zmluvy vzhľadom na značný význam dohody o poľnohospodárstve. Upozorňuje, že všeobecný systém preferencií je založený tak na článku 113, ako aj na článku 43 zmluvy [nariadenie Rady (EHS) č. 3917/92 z 21. decembra 1992 (Ú. v. ES L 396, s. 1), a nariadenie Rady (ES) č. 3668/93 z 20. decembra 1993 (Ú. v. ES L 338, s. 22)].

Holandská vláda venuje osobitnú pozornosť dohode o technických prekážkach obchodu. Na rozdiel od Komisie, ktorá si nárokuje výlučnú právomoc Spoločenstva pre túto novú dohodu, Holandská vláda sa domnieva, že „Spoločenstvo v značnom rozsahu nadobudlo výlučnú právomoc v oblasti technických prekážok obchodu“, ale že „členské štáty majú aj vlastnú právomoc, vzhľadom na povahu niektorých smerníc, ale tiež na skutočnosť, že ešte nebola v tejto oblasti uskutočnená ani zamýšľaná úplná harmonizácia“.

V oblasti obchodu s tovarom skutočnú príčinu nezhody medzi Komisiou, na jednej strane, a Radou a vládami, ktoré predložili pripomienky, na druhej strane, predstavujú tovary ESUO.

Podľa Komisie, mnohostranné dohody a obchode s tovarom nevyžadujú žiadny iný právny základ okrem článku 113, a to ani vtedy, keď sa vzťahujú na tovary ESUO alebo tovary ESAE.

Komisia sa snaží znížiť význam, ktorý iní účastníci konania pripisujú článku 71 Zmluvy ESUO. Táto doložka o nepoužití článku 71 by nevyhradzovala členským štátom žiadne právo v zmysle článku 232 ods. 1 Zmluvy ES.

Komisia sa odvoláva na stanovisko č. 1/75 z 11. novembra 1975 (Zb. s. 1355, a osobitne s. 1365), podľa ktorého:

„Je vylúčené, aby (článok 71 Zmluvy ESUO) mohol spôsobiť neúčinnosť článkov 113 a 114 Zmluvy EHS, a dotknúť sa zverenia právomoci Spoločenstvu rokovať a uzavrieť medzinárodné dohody v oblasti spoločnej obchodnej politiky“.

Komisia sa napokon domnieva, že iný zákonný spôsob ako uzavrieť obchodné dohody podľa Zmluvy ESUO by bol uplatniť ustanovenia článku 95.

Rada sa naopak domnieva, že „uzavretie GATT a jej príloh členskými štátmi, v rozsahu v akom ich ustanovenia patria do právomoci v oblasti obchodnej politiky, ktoré im vyhradzuje článok 71 Zmluvy ESUO je, v každom prípade, zlučiteľné so zmluvou“.

Španielska vláda trvá na výlučnej právomoci členských štátov pre tovary ESUO. Helénska republika zdieľa toto stanovisko. To platí aj pre portugalskú vládu.

Vláda Spojeného kráľovstva taktiež vychádza z článku 71 Zmluvy ESUO pri vyvodení záveru o právomoci členských štátov, ale pripúšťa, že, ako uviedla Komisia, uplatnenie článku 95 Zmluvy ESUO by bolo iným zákonným spôsobom pre uzavretie dohody.

Pokiaľ ide o francúzsku vládu, tá sa domnieva, že „uzavretie prostredníctvom ESUO na základe článku 95 zmluvy, dohody týkajúcej sa obchodného režimu tovarov ESUO by nemalo za následok prevedenie právomocí priznaných členským štátom článkom 71 tejto zmluvy“ na ESUO a že „sa teda členské štáty môžu rozhodnúť o tom, že sami uzavrú Dohodu GATT s prílohami, pokiaľ ide o ustanovenia vzťahujúce sa na obchod s tovarmi ESUO podliehajúce právomoci, ktorú im vyhradzuje článok 71 Zmluvy ESUO“.

X –  Analýza dohôd GATS a TRIPs

A –  Dohoda GATS

1.     Zmysel existencie Dohody GATS

Prečo všeobecná dohoda o obchode so službami? V niektorých rozvinutých krajinách sa stalo odvetvie služieb dominantným odvetvím hospodárstva. Podľa Komisie niektorí ekonómovia vidia v tomto vývoji „predzvesť zásadnej reštrukturalizácie svetového hospodárstva a čím viac zreteľnejší presun jednoduchého priemyslu smerom k hospodárstvam rozvojových krajín, ktoré by sa týmto stali hlavnými vývozcami priemyselných výrobkov“. „Vyspelé hospodárstva by vyvážali hlavne služby a tovary s vysokou pridanou hodnotou (s veľkým podielom know - how)“. „Rozširovanie medzinárodného obchodu so službami sa oneskorilo oproti rastu tohto odvetvia národných hospodárstiev v dôsledku skutočnosti, že žiadne medzinárodné pravidlá nedokázali zabezpečiť hospodárskym subjektom nepostrádateľnú istotu a predvídateľnosť. Odtiaľ pochádza myšlienka vytvorenia rámca, ktorý by umožnil zavedenie liberalizácie prostredníctvom prerokovania nových pravidiel“.

2.     Podstata GATS

Dohoda GATS je pokusom o prevedenie zásad Dohody GATT do oblasti služieb, v ktorej prekážky obchodu nepredstavujú clá alebo dovozné kvóty, ale právna úprava vzťahujúca sa na prístup na trhy a odbornú spôsobilosť poskytovateľov služieb. Odbory, ktoré treba ešte stále brať do úvahy, nie sú všetky definované. Ako zdôraznila francúzska vláda na všeobecnejšej úrovni vo vzťahu k Dohode o WTO, vytvára Dohoda GATS priestor pre rokovanie s cieľom prehĺbiť už dohodnuté odbory a uzavrieť dohody v nových oblastiach.

3.     Definícia služieb a spôsobov ich dodávania

Pojem služba je veľmi široký, pretože zahŕňa „všetky služby vo všetkých odvetviach s výnimkou služieb dodávaných pri výkone vládnej moci“. Pokiaľ ide o „službu dodávanú pri výkone vládnej moci“, za tú sa považuje „každá služba, ktorá nie je dodaná na obchodnom základe alebo v rámci súťaže s viacerými dodávateľmi služby“ [článok 1 ods. 3 písm. b) a c) Dohody GATS].

Obchod s službami zahŕňa, podľa článku 1 ods. 2 Dohody GATS, štyri druhy alebo spôsoby dodávania služby:

–       „cross-border supply“ (alebo „cezhraničné dodávky“): je to dodávka služby pôvodom z členského štátu a určená akémukoľvek inému členskému štátu. Rada uvádza nasledujúci príklad: kancelária architektov so sídlom v štáte A dodá projekt elektrických inštalácií inžinierskej kancelárii so sídlom v štáte B,

–       „consumption abroad“ (alebo „spotreba v zahraničí“): je dodávka služby na území členského štátu v prospech spotrebiteľa služby z akéhokoľvek iného členského štátu. Príklad: služby poskytované v štáte A turistom, ktorí prišli zo štátu B,

–       „commercial presence“ („obchodná prítomnosť“ alebo „prítomnosť právnických osôb“): je dodávka služby dodávateľom služby z iného členského štátu prostredníctvom obchodnej prítomnosti na jeho území.“ „Obchodná prítomnosť“ je podľa článku XXVIII písm. d) „akýkoľvek typ obchodnej firmy alebo firmy poskytujúcej tzv. profesionálne služby vrátane formy:

i)      ustanovenia, získania alebo udržiavania právnickej osoby;

ii)      vytvorenia alebo udržiavania filiálky alebo zastupiteľského úradu na území člena na účely dodania služby“.

Preto ide, ako uvádza Rada, o prípad usadenia sa a poskytovania služieb v štáte B podnikmi alebo podnikateľmi zo štátu A. S týmto spôsobom poskytovania sa napríklad stretávame u bankových služieb.

–       „movement of persons“ („pohyb osôb“, „prítomnosť fyzických osôb“) je dodávka služby poskytovateľom služieb z jedného členského štátu prostredníctvom prítomnosti fyzických osôb tohoto členského štátu na území iného členského štátu. Podľa Rady je to prípad, keď podnik zo štátu A poskytuje svoje služby v štáte B prostredníctvom pracovníkov pochádzajúcich zo štátu A. Prirodzene sa tým myslí výkon stavebných prác.

4.     Dvojitá „univerzálnosť“ Dohody GATS

Rada zdôrazňuje že Dohoda GATS má dvojitú „univerzálnosť. Na jednej strane, zastrešuje všetky odvetvia služieb (pozri vyššie uvedenú definíciu služby, pod bodom X. A. 3.): inými slovami, týka sa dopravy, finančných a poisťovacích služieb, telekomunikácií, informačných a audiovizuálnych služieb, odvetvia cestovného ruchu, hotelierstva a reštauračných služieb, stavebníctva, slobodných povolaní a tiež vzdelávania a zdravotnej starostlivosti, atď. Na druhej strane Dohoda GATS zastrešuje všetky aspekty usadenia sa a činnosti poskytovateľov služieb. Dohoda GATS sa uplatňuje „na opatrenia členov pôsobiacich v obchode so službami [na opatrenia členských štátov, ktoré zasahujú obchod so službami – neoficiálny preklad]“, v súlade s jeho definíciou. Preto zahŕňa:

–       všetky podmienky súvisiace s usadením sa (so založením alebo nadobudnutím spoločnosti alebo zriadením pobočky),

–       všetky podmienky režimu výkonu týchto činností (od režimu konkurzu až po daňový režim alebo zamestnanecký režim).

5.     Povaha prevzatých záväzkov

Treba odlíšiť všeobecné záväzky od osobitných záväzkov.

a)     Všeobecné záväzky

Najdôležitejším záväzkom je zaobchádzanie podľa doložky najvyšších výhod (článok II ods. 1). Napriek tomu počas doby, ktorá by nemala prekročiť desať rokov (pozri prílohu), môže štát zachovávať opatrenie, ktoré vytvára diskrimináciu medzi jeho obchodnými partnermi do tej miery, v akej toto opatrenie figuruje v prílohe k zoznamu výnimiek a spĺňa v ňom uvedené podmienky. Článok V, okrem iného, stanovuje trvalú výnimku zo zásady zaobchádzania podľa doložky najvyšších výhod v prospech oblastných integrácií, a to podľa vzoru článku XXIV Dohody GATT.

Ďalší všeobecný záväzok je transparentnosť: každý členský štát je povinný najmä zverejňovať opatrenia alebo predpisy vzťahujúce sa na služby (článok III ods. 1), čo Dohoda nazýva „príslušnými všeobecne platnými opatreniami, ktoré sa týkajú alebo zasahujú do fungovania tejto dohody“.

Treba tiež poukázať na záväzok ustanoviť konania (súdne, arbitrážne alebo správne) o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré zasahujú obchod so službami (článok VI ods. 2).

Je vhodné ešte zdôrazniť záväzok každého členského štátu zabrániť tomu, aby monopolný poskytovateľ služby na jeho území konal spôsobom, ktorý je v rozpore so zásadou zaobchádzania podľa doložky najvyšších výhod alebo jeho osobitnými záväzkami (článok VIII, ods. 1).

Nakoniec, sú prijaté záväzky pokiaľ ide o uznávanie povolení, licencií alebo osvedčení dodávateľom služieb (článok VII).

b)     Osobitné záväzky

Osobitné záväzky, ktoré sa nachádzajú v častiach III a IV Dohody a jej príloh, spočívajú v záväzku členského štátu poskytnúť prístup na trhy službám a poskytovateľom služieb zo všetkých ostatných členských štátov a v jeho rámci priznať službám a poskytovateľom služieb zo všetkých ostatných členských štátov, pokiaľ ide o opatrenia týkajúce sa poskytovania služieb, zaobchádzania nie menej výhodné ako zaobchádzanie, ktoré poskytuje vlastným obdobným službám a svojim vlastným poskytovateľom obdobných služieb (zásada národného zaobchádzania).

Obmedzenia, ktoré pokrýva záväzok poskytnúť prístup na trhy, sú upresnené v článku XVI ods. 2: ide v podstate o vzdanie sa práva ukladať kvantitatívne obmedzenia na činnosť poskytovateľov služieb z iných členských štátov. Rada uvádza ako príklad tieto obmedzenia:

–       maximálny počet televíznych alebo dopravných podnikov kontrolovaných podnikmi alebo príslušníkmi tretích krajín,

–       maximálny počet „zahraničných“ lekárov,

–       maximálne percento „zahraničnej“ účasti na kapitále televíznych alebo dopravných podnikov atď.,

–       zákaz niektorých činností bánk alebo poisťovní pod zahraničnou kontrolou,

–       zavádzanie „kvót“ v audiovizuálnom odvetví pre výrobu tretích krajín.

Tieto záväzky, ktoré nie sú bezpodmienečné alebo absolútne, sú obsiahnuté v zoznamoch podľa štátov. Členský štát môže uviesť vo svojom zozname, že nesprístupňuje úplne svoj trh, ukladá podmienky (napríklad obchodnú prítomnosť) alebo aj obmedzenia. Tieto podmienky a obmedzenia sú špecifikované v jeho zozname. To isté platí pre záväzok národného zaobchádzania.

Pre Európske spoločenstvo bol zoznam predložený Spoločenstvom a členskými štátmi: v ňom uvedené záväzky sa však menovite týkajú každého členského štátu a podmienky a obmedzenia nie sú totožné pre všetky členské štáty.

Tieto osobitné záväzky sú výsledkom mnohostranných rokovaní, v ktorých reciprocita nebola hľadaná v jednotlivých odvetviach, ale z globálneho hľadiska.

6.     Dynamickosť dohody

Dohoda GATS, ktorá má určiť rámec rokovania je, ako zdôrazňuje Rada, dynamickej povahy. Rada poukazuje na článok XIX Dohody GATS, ktorý sa týka povinnosti začať série následných rokovaní s cieľom postupne zvyšovať úroveň liberalizácie. Tiež treba poznamenať, že článok X predpokladá mnohostranné rokovania založené na zásade zákazu diskriminácie v oblasti naliehavých ochranných opatrení. Možno tiež zdôrazniť článok XIII, ktorý predpokladá neuplatniteľnosť zásady doložky najvyšších výhod, osobitné záväzky poskytnutia prístupu na trh a poskytnutie národného zaobchádzania pri verejnom obstarávaní služieb, stanovuje, že v určitej lehote sa uskutočnia mnohostranné rokovania na túto tému. Nakoniec je vhodné poukázať na článok XV, ktorý stanovuje záväzok rokovania s cieľom vypracovať mnohostranné pravidlá potrebné pre zabránenie rušivým účinkom v dôsledku subvencií.

B –  Dohoda TRIPs

1.     Ciele a zmysel existencie

Hlavným cieľom Dohody TRIPs je ako zdôraznila francúzska vláda, posilnenie a harmonizácia ochrany duševného vlastníctva vo svetovom meradle.

Francúzska vláda vysvetľuje, že úsilie vyvinuté za týmto účelom v rámci iných úloh, a najmä preto, že práce vykonávané v rokoch 1980 až 1984 pri preskúmavaní Parížskym úniovým dohovorom na ochranu priemyselného vlastníctva boli neúspešné, trvali vyspelé štáty na tom, aby duševné vlastníctvo bolo začlenené do Uruguajského kola takým spôsobom, aby bolo možné využiť prospech z dynamiky celej Dohody GATT (prostredníctvom jeho rokovacích prostriedkov) a jeho mechanizmu pre urovnávanie sporov.

Obchod s falšovaným tovarom v niektorých tretích štátoch (zneužívanie ochrannej známky, napodobeniny tovarov, tovary alebo postupy chránené falošným patentom, alebo tiež pirátske kópie kníh, diskov a videokaziet) spôsobuje, podľa vysvetlenia Komisie, priemyslu Spoločenstva značnú ujmu. Neexistencia účinnej ochrany duševného vlastníctva v niektorých tretích štátoch bola považovaná za skutočnosť, ktorá má rovnaký účinok na „tovary, ktoré sú predmetom práv duševného vlastníctva“ ako akékoľvek iné obmedzenie dovozov.

Komisia poukazuje, že odvetné obchodné opatrenia boli uplatnené tak Spojenými Štátmi, ako aj Spoločenstvom vo vzťahu k štátom, ktoré buď nezaručujú dostatočnú ochranu duševného vlastníctva alebo vytvárajú diskrimináciu medzi ich obchodnými partnermi. Tieto opatrenia prispeli k tomu, že rozvojové krajiny prijali myšlienku posilnenia duševného vlastníctva zatiaľ čo dovtedy mali tendenciu vidieť v tomto odvetví práva nástroj vykorisťovania v rukách priemyselne vyspelých štátov. Okrem toho si rozvojové krajiny, ako vysvetľuje Komisia, čím ďalej tým viac uvedomujú možné výhody posilnenej ochrany duševného vlastníctva cestou podnecovania miestnej inovácie.

2.     Pole pôsobnosti a prostriedky prijaté s cieľom uskutočnenia sledovaných cieľov

Dohoda TRIPs má veľmi široké pole, pretože pokrýva tak literárne a umelecké vlastníctvo (autorské právo a príbuzné práva), ako aj priemyselné vlastníctvo (ochranné známky označenia pôvodu a pôvodných označení, patenty, výkresy a vzory, know‑how), s výnimkou odrôd rastlín (článok 1 ods. 2 Dohody TRIPs).

Časť I Dohody TRIPs (články 1 až 8) obsahuje všeobecné ustanovenia a základné zásady. Časť II (články 9 až 40) stanovuje normy týkajúce sa existencie, rozsahu a výkonu práv duševného vlastníctva. Časť III (články 41 až 61) formuluje prostriedky vymáhania práv duševného vlastníctva. Časť IV (článok 62) definuje konania týkajúce sa nadobudnutia a zachovania práv duševného vlastníctva. Časť V (články 63 a 64) upravuje urovnávanie sporov. V časti VI (články 65 až 67), sú prechodné ustanovenia a, v časti VII (články 68 až 73), inštitucionálne a záverečné ustanovenia.

Ochrana duševného vlastníctva, ktorú sa Dohoda TRIPs snaží stanoviť, je minimálnej povahy. Dohoda TRIPs ponecháva svojim členom slobodu zaviesť rozsiahlejšiu ochranu a zvoliť primeranejšie prostriedky pre vykonanie jeho ustanovení (článok 1 ods. 1 Dohoda TRIPs).

Uplatniteľnosť dohody je určená osobným kritériom (právo uplatniteľné na niektoré fyzické osoby a právnické osoby príslušníci tretích krajín; článok 1 ods. 3 Dohody TRIPs).

Dohoda TRIPs stanovuje zásadu národného zaobchádzania (článok 3) a zaobchádzania podľa doložky najvyšších výhod (článok 4). Tieto dve zásady obsahujú aj výnimky. Takisto zásada národného zaobchádzania platí len s výhradou výnimiek už stanovených Parížskym úniovým dohovorom pre ochranu priemyselného vlastníctva, Bernským dohovorom pre ochranu literárnych a umeleckých diel, Rímskym dohovorom pre ochranu umelcov, výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a záznamov rozhlasových organizácií a Washingtonskou zmluvou duševného vlastníctva v oblasti integrovaných obvodov. Okrem iného, pokiaľ ide o výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a záznamov rozhlasových organizácií, povinnosť národného zaobchádzania sa obmedzuje na práva, ktoré sú uvedené v samotnej Dohode TRIPs (článok 3 ods. 1 Dohody TRIPs).

Ciele Dohody TRIPs sú sledované, ako vysvetľuje Rada, dvojakým spôsobom, najprv odkazom na medzinárodné dohovory, ktoré podľa vyjadrenia Komisie „(požívali) relatívne vysokú mieru akceptácie“, a to Parížsky dohovor o duševnom vlastníctve a Bernský dohovor o literárnom a umeleckom vlastníctve, čo sú dohovory ktoré sa, pokiaľ sa ich to týka, tiež vzťahujú na harmonizáciu práva, ako aj poskytovanie národného zaobchádzania v neharmonizovaných oblastiach; napokon prostredníctvom osobitných vecných ustanovení („najzákladnejších“) „v oblastiach“, ako zdôrazňuje Komisia, „duševného vlastníctva, v ktorých účastnícke štáty pociťovali bezprostrednú potrebu širšej ochrany“.

Odkaz na Parížsky úniový dohovor zahŕňa všetky vecné ustanovenia tohto dohovoru: vylúčené sú jedine inštitucionálne záverečné a prechodné ustanovenia (článok 2 ods. 1 Dohody TRIPs). Odkaz na Bernský dohovor sa tiež týka všetkých vecných ustanovení Dohovoru s výnimkou týchto, ktoré sa vzťahujú na autorské morálne práva (článok 9 ods. 1 Dohody TRIPs).

Osobitné vecné ustanovenia sú zoskupené v časti II, III a IV Dohody TRIPs.

Dôležitý problém je vyňať z oblasti tieto osobitné vecné ustanovenia: ide o ustanovenie o vyčerpaní práv. Všeobecné ustanovenia Dohody TRIPs článok 6 upresňujú:

„Na účely urovnávania sporov v rámci tejto dohody, s výhradou ustanovení článku 3 [národné zaobchádzanie] a 4 [zaobchádzanie podľa doložky najvyšších výhod], nebude žiadne ustanovenie tejto dohody použité na riešenie otázky vyčerpania práv priemyselného vlastníctva.“

Pre pripomenutie, zásada vyčerpania je zásada, ktorá odopiera držiteľom práv duševného vlastníctva možnosť dovolávať sa ich s cieľom kontrolovať obeh tovarov, ktoré sami uviedli na trh alebo ktoré boli uvedené na trh s ich súhlasom. Podľa Komisie z článku 6 Dohody TRIPs vyplýva, že „ak členský štát uplatňuje zásadu ‘národného‘ vyčerpania (alebo ‘oblastného’ pre colné alebo oblastné únie), nemôže sa dovolávať ustanovení Dohody TRIPs, ktoré sa vzťahujú na urovnávanie sporov (vrátane sťažnosti o porušení a bez toho, aby došlo k porušeniu)“.

Štáty Spoločenstva, povinné uplatňovať zásadu vyčerpania vo vzťahoch v rámci Spoločenstva, môžu slobodne vylúčiť dovezený tovar, ktorý pochádza z tretej krajiny: to isté bude platiť pre samotné Spoločenstvo.

Ak však štát uplatňuje na svojich príslušníkov zásadu vyčerpania, bez obmedzenia sa na prípady uvádzania na trh v štáte Spoločenstva, bude ju musieť takým istým spôsobom uplatňovať aj na príslušníkov tretích krajín podľa zásady národného zaobchádzania. Takisto zásada zaobchádzania podľa doložky najvyšších výhod bráni každému členskému štátu Dohody TRIPs uplatňovať odlišné pravidlo podľa toho, či ide o príslušníkov tej tretej krajiny alebo inej tretej krajiny.

Podľa Komisie, článok 6 Dohody TRIPs umožňuje členskému štátu „sa naďalej stavať proti paralelným dovozom tovarov predávaných v zahraničí (t. j. v tretích krajinách) držiteľom práva duševného vlastníctva alebo s jeho súhlasom“. Komisia sa domnieva, že obmedzenie zásady vyčerpania na vzťahy v rámci Spoločenstva „je nevyhnutné pre dodržiavanie ustanovení práva Spoločenstva a pre umožnenie držiteľom práv Spoločenstva podmaniť si zahraničné trhy (t. j. trhy tretích krajín) pri zachovaní určitej kontroly na dovozom (alebo spätným dovozom) tovarov na základe technológie v Spoločenstve“.

3.     Osobitné vecné ustanovenia

a)     Autorské právo a príbuzné práva

Ochrana autorského práva sa vzťahuje na formy, prejavy a nevzťahuje sa na myšlienky, metódy fungovania alebo matematické pojmy ako také (článok 9 ods. 2 Dohody TRIPs). Je stanovená minimálna doba trvania ochrany (článok 12).

Počítačové programy sú chránené ako literárne diela v súlade s Bernským dohovorom (článok 10 ods. 1 Dohody TRIPs).

Súvisiace práva, ktorými sú práva výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a záznamov rozhlasových organizácií sú upravené a definované (článok 14 Dohody TRIPs).

Právo na nájom musí byť poskytnuté autorom počítačových programov. Toto právo sa pre autorov kinematografických diel predopkladá len vtedy, ak by nájom (a) „viedol k široko rozšírenej realizácii kópií týchto diel, ktorá by značne ohrozila výlučné právo na reprodukciu priznané v (príslušnom členskom štáte) autorom a ich nástupcom“.

b)     Priemyselné vlastníctvo

i)     Ochranné známky

Ochrana priznaná ochranným známkam platí tak pre ochranné známky tovarov, ako aj pre ochranné známky služieb.

Označenia spôsobilé tvoriť ochrannú známku sú určené a práva priznané ochrannou známkou definované (články 15 ods. 1 a 16 ods. 1 Dohody TRIPs).

Spôsobilosť na zápis ochrannej známky môže byť podriadená jej používaniu, ale nie podaniu prihlášky (článok 15 ods. 3). Je stanovená minimána doba zápisu a jeho obnovy (článok 18). V prípade zavedenia povinnosti používania, Dohoda TRIPs stanovuje minimálnu dobu nepoužívania, ktorá môže spôsobiť výmaz ochrannej známky (článok 19).

Ochrana všeobene známych ochranných známok v zmysle článku 6 Parížskeho úniového dohovoru je rozšírená na ochranné známky služieb (článok 16 ods. 2) a nad rámec okruhu podobných tovarov (článok 16 ods. 3).

Členovia Dohody TRIPs majú možnosť určiť podmienky udeľovania licencií a postúpenia. Avšak povinné udeľovanie licencií je vylúčené a postúpenie ochrannej známky sa môže uskutočniť bez súčasného prevodu podniku, ktorému patrí ochranná známka.

ii)  Zemepisné označenia

Oddiel 3 časti II Dohody TRIPs stanovuje presné ustanovenia, pokiaľ ide o zabezpečenie ochrany zemepisných označení, považovaných za „označenia, ktoré označujú tovar ako pochádzajúci z územia člena alebo z oblasti, alebo z lokality na tomto území, ak danú kvalitu, povesť a iné charakteristické znaky tovaru možno v podstate pripísať jeho zemepisnému pôvodu“ (článok 22 ods. 1 Dohody TRIPs).

Všeobecne pôjde o zabránenie:

„a)      použitia akéhokoľvek spôsobu označovania alebo prezentácie tovaru, ktorý uvádza alebo naznačuje, že príslušný tovar pochádza z inej zemepisnej oblasti, ako je skutočné miesto jeho pôvodu, spôsobom, ktorý uvádza verejnosť do omylu, pokiaľ ide o zemepisný pôvod tovaru;

b)      akéhokoľvek používania, ktoré predstavuje akt nekalej súťaže v zmysle článku 10 bis Parížskeho dohovoru (1967)“ (článok 22 ods. 2 Dohody TRIPs).

Treba posilniť ochranu v prospech zemepisných označení pre vína a liehoviny: prostriedky, ktoré zabránia používaniu zemepisných označení identifikujúcich vína alebo liehoviny, ktoré nemajú pôvod na označenom mieste, musia byť použité takisto „aj v prípadoch, keď sa skutočný pôvod výrobkov uvádza, alebo sa použije zemepisné označenie v preklade, alebo je sprevádzané výrazmi, ako sú ‚druh‘, ‚typ‘, ‚štýl‘, ‚kópia‘, alebo podobne“ (článok 23 ods. 1 Dohody TRIPs).

Tieto pravidlá však platia len do budúcna. Totiž,

„Žiadne ustanovenie tejto sekcie nebude vyžadovať od člena, aby zabránil pokračujúcemu a podobnému používaniu určitého zemepisného označenia iného člena označujúceho vína alebo liehoviny v súvislosti s tovarmi alebo so službami dodávanými ktorýmkoľvek jeho občanom alebo osobou, ktorá má uňho sídlo a ktorá používa toto zemepisné označenie nepretržite v súvislosti s rovnakými alebo príbuznými tovarmi alebo službami na území tohto člena buď a) aspoň počas 10 rokov pred 15. aprílom 1994, alebo b) v dobrej viere pred týmto dátumom“ (článok 24 ods. 4 Dohody TRIPs).

iii)  Priemyselné vzory

Oblasť priemyselnej estetiky je tiež pokrytá Dohodou TRIPs. Musí byť zabezpečená ochrana nových alebo pôvodných priemyselných vzorov (článok 25 ods. 1). Je definovaný rozsah ochrany a je stanovená minimálna doba (článok 26).

Zvlášť pre textilné výrobky nemôžu byť podmienky ochrany také, že neoprávnene ohrozujú možnosť ich získania (článok 25 ods. 2 Dohody TRIPs).

iv)  Patenty

V oddieli 5 časť II o patentoch sa predovšetkým nachádzajú ustanovenia o patentovateľnosti (článok 27). Preto musí byť patentovateľný každý vynález tovaru alebo proces bez diskriminácie, pokiaľ ide o technologickú oblasť (ten istý článok). Rozvojovým krajinám je však priznaná možnosť odložiť na určitú dobu povinnosť rozšíriť patentovú ochranu do oblastí technológie v ktorej je, podľa ich práva, vylúčená patentovateľnosť až do dátumu všeobecnej platnosti Dohody (článok 65 ods. 4). Práva priznané patentom sú definované (článok 28) a musia mať minimálne trvanie dvadsať rokov (článok 33). Článok 31 napokon zakotvuje ustanovenia určené na obmedzenie podmienok, za ktorých budú môcť byť udeľované povinné licencie.

v)     Topografie integrovaných obvodov

Ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na topografie integrovaných obvodov sú určené na nápravu nedostatkov Washingtonskej zmluvy o duševnom vlastníctve vo veci integrovaných obvodov. Definujú tak rozsah práva, ktoré má byť priznané (článok 36), ako aj trvanie ochrany (článok 38).

vi)  Ochrana nezverejnených technických informácií

Členovia Dohody TRIPs sú povinní chrániť pred nekalou súťažou nezverejnené informácie (článok 39 ods. 1). Oprávnení držitelia informácií musia mať možnosť zabrániť tomu, aby boli „boli zverejnené, získané alebo použité inými osobami bez ich súhlasu spôsobom, ktorý je v rozpore s čestnou obchodnou praxou“. Podmienkou tejto ochrany je že tieto informácie sú tajné, majú obchodnú hodnotu z dôvodu svojho utajenia a majú byť zo strany osoby, ktoré ich má právoplatne pod kontrolou, predmetom ustanovení za účelom zachovania ich tajnosti (článok 39 ods. 2).

vii)  Kontrola protisúťažných praktík v zmluvných licenciách

Členovia súhlasia s tým, že niektoré licenčné praktiky alebo podmienky vzťahujúce sa na práva duševného vlastníctva, ktoré obmedzujú hospodársku súťaž, môžu mať nepriaznivé účinky na obchod a môžu prekážať pri prevode alebo rozšírení technológi (článok 40). Dohoda TRIP uznáva ich právo upresniť praktiky alebo podmienky, ktoré môžu predstavovať zneužitie práv duševného vlastníctva a prijať primerané opatrenia s cieľom predchádzať alebo kontrolovať tieto praktiky.

4.     Osobitné procesné ustanovenia (prostriedky na vymáhanie práv duševného vlastníctva)

Na dosiahnutie cieľa jednotnej minimálnej ochrany duševného vlastníctva nestačí definovať obsah rôznych práv, ktoré musia byť priznané. Treba ustanoviť aj „účinné a primerané prostriedky“ na ich vymoženie (pozri odôvodnenie Dohody TRIPs). Práve táto skutočnosť vysvetľuje existenciu časti III Dohody TRIPs, týkajúcej sa konaní, ktoré musia zaviesť členské štáty tak, aby umožnili účinný postup proti každému činu, ktorý porušuje práva duševného vlastníctva upravené Dohodou TRIPs (článok 41 ods. 1). Táto časť III na jednej strane vymenúva opatrenia, na ktoré musia mať držitelia práv duševného vlastníctva nárok na strane súdnych, správnych a colných orgánov, tak proti porušeniu ich práv, ako aj proti nebezpečenstvu ich porušenia (a), a na druhej strane ukladá, aby konania, prostredníctvom ktorých môžu byť dosiahnuté tieto opatrenia, spĺňali určité požiadavky (b).

a)     Nápravné opatrenia

Dohoda TRIPs stanovuje tak opatrenia určené na ukončenie alebo potlačenie porušovania práv duševného vlastníctva (príkaz ukončiť činnosť, náhrada škody, zhabanie alebo zničenie falšovaných predmetov, trestné sankcie), ako aj opatrenia určené na predchádzanie porušeniam práv duševného vlastníctva (dočasné opatrenia, pozastavenie uvádzania do obehu colnými orgánmi).

Súdne orgány musia mať oprávnenie nariadiť porušovateľovi, aby ukončil porušovanie práva duševného vlastníctva žalobcu (článok 44 ods. 1).

Súdne orgány musia mať právomoc odsúdiť porušovateľa na úhradu primeranej náhrady škody držiteľovi porušeného práva, ak porušovateľ vedel alebo mal rozumné predpoklady vedieť, že jeho činnosť porušovala právo duševného vlastníctva (článok 45 ods. 1).

Súdne orgány musia byť tiež oprávnené nariadiť aby tovar, ktorý porušuje právo duševného vlastníctva, bol odstránený z obchodnej siete bez akejkoľvek náhrady alebo zničený, pokiaľ by to v posledne uvedenom prípade nebolo v rozpore s platnými ústavnými predpismi (článok 46).

Trestné sankcie, ktoré môžu siahať až k odňatiu slobody, musia byť nariadené aj pre skutky úmyselného falšovania ochrannej známky alebo pirátstva, ktoré porušuje autorské právo, páchaného v obchodnom merítku (článok 61).

Pokiaľ ide o preventívne opatrenia, existujú dva druhy.

Súdne orgány musia byť predovšetkým oprávnené nariadiť účinné a rýchle dočasné opatrenia, ktoré zabránia spáchaniu činu, ktorý porušuje právo duševného vlastníctva (článok 50 ods. 1). V prípade potreby budú môcť byť tieto opatrenia prijaté bez vypočutia druhého účastníka (článok 50 ods. 2), ktorý však môže neskôr žiadať revíziu (tohto rozhodnutia) (článok 50 ods. 4).

Napokon, členovia musia upraviť konania, ktoré umožnia držiteľovi, ktorý má platné dôvody pre podozrenie, že môže dôjsť k dovozu tovarov pod falšovanou ochrannou známkou alebo pirátskych tovarov, ktoré porušujú autorské právo, predložiť príslušným správnym alebo súdnym orgánom písomnú žiadosť o pozastavenie prepustenia týchto tovarov do obehu colnými orgánmi. Členovia budú môcť ustanoviť podobné opatrenia pre iné porušenie práv duševného vlastníctva (článok 51).

Tieto opatrenia o pozastavení prepustenia do voľného obehu tovarov majú tiež dočasnú povahu. Ich zachovanie podlieha podaniu návrhu na začatie konania vo veci samej (pozri článok 55).

b)     Procesné záruky

Konanie určené na vymoženie práv duševného vlastníctva musia byť spravodlivé a nestranné (článok 41 ods. 2). Požiadavka spravodlivosti a nestrannosti konaní je upresnená niekoľkými spôsobmi.

Držitelia práv musia mať prístup k občianskym súdnym konaniam určeným na vymoženie práv duševného vlastníctva, a žalovaní musia byť v riadnom čase upovedomení na základe písomného dostatočne presného oznámenia, ktoré uvádza najmä podklady tvrdení (článok 42). Účastníci konania musia byť oprávnení nechať sa zastupovať nezávislým právnym poradcom a požiadavky týkajúce sa povinnej osobnej účasti nesmú byť neprimerané (článok 42). Všetci účastníci týchto konaní musia byť oprávnení odôvodniť svoje tvrdenia a predložiť všetky relevantné dôkazné prostriedky (článok 42), a musia disponovať právom žiadať protistranu o predloženie dôkazných prostriedkov, ktoré vlastní (článok 43). Rozhodnutia vo veci samej sa musia opierať výlučne o dôkazné prostriedky, ktoré mohli byť účastníkmi konania prejednané, a musia byť prednostne písomné a odôvodnené (článok 41 ods. 3).

Účastníci konania musia disponovať právom na opravný prostredok pred súdnym orgánom proti konečnému rozhodnutiu správneho orgánu a proti rozhodnutiu súdu na prvom stupni (článok 41 ods. 4).

Musí byť stanovená možnosť náhrady škody proti držiteľom práv duševného vlastníctva, ktorí by mohli protiprávne alebo neodôvodnene zneužiť konania, ktoré im majú slúžiť (článok 48 ods. 1).

XI –  Spoločná obchodná politika, Dohody GATS a TRIPs: stanoviská účastníkov konania

Ako už bolo uvedené, Komisia na jednej strane, Rada, štáty, ktoré predložili pripomienky a Európsky parlament na druhej strane, sa vôbec nezhodujú v otázke začlenenia vecí upravených Dohodou GATS a TRIPs do spoločnej obchodnej politiky, vo vzťahu ku ktorej má Spoločenstvo výlučnú právomoc podľa článku 113 Zmluvy ES.

Stanoviská účastníkov konania k Dohodám GATS a TRIPs budú postupne preskúmané.

A –  Dohoda GATS

Komisia sa v hlavnej téze domnieva, že služby upravené Dohodou GATS nepatria pod Spoločnú obchodnú politiku. Táto sa neobmedzuje len na tovary. Hlavná myšlienka Komisie spočíva v tom, že každá dohoda, ktorá má tendenciu priamo alebo nepriamo ovplyvniť objem alebo štruktúru toku obchodných výmen je dohodou obchodnej politiky a musí byť uzavretá na základe článku 113.

Aké sú hlavné argumenty?

–       Predovšetkým judikatúra Súdneho dvora zdôraznila, že „pojem obchodná politika má rovnaký obsah bez ohľadu na to, či sa uplatňuje v medzinárodnej sfére činnosti štátu alebo Spoločenstva“ (vyššie citované stanovisko 1/75, osobitne s. 1362, štvrtý pododsek). Takže podľa Komisie nemôže žiadny členský štát seriózne trvať na tom, že obchod so službami nie je obchod, a že dohody, ktoré uzavrel v tejto oblasti, nepatria do obchodnej politiky.

–       Ekonómami zdôrazňovaná súvislosť alebo podobnosť medzi tovarmi a službami, pričom tieto dve odvetvia sú zahrnuté do obchodnej bilancie.

–       Právna doktrína, ktorá sa podľa svojho súčasného stavu domnieva prakticky jednomyseľne, že obchod so službami tvorí súčasť spoločnej obchodnej politiky. Komisia však pripúšťa, že niektorí predstavitelia „najumiernenejšej“ súčasnej doktríny vylučujú služby poskytnuté prostredníctvom ustanovizne usadenej v štáte, v ktorom sa služby poskytujú. Pre Komisiu nie je žiadny dôvod takto rozlišovať medzi priamym cezhraničným poskytnutím služieb, ktoré samotné tvorí súčasť spoločnej obchodnej politiky, a dodávkou služieb prostredníctvom obchodnej prítomnosti, ktoré tvorí súčasť vonkajšej politiky ustanovizne.

–       Účel Dohody GATS, ktorým je liberalizácia obchodu so službami.

–       Používané nástroje (zaobchádzanie podľa najvyšších výhod, transparentnosť), ktoré sú tradičnými nástrojmi obchodnej politiky. To isté by platilo aj v prípade ustanovení vzťahujúcich sa na prístup na trhy a na národné zaobchádzanie. Zoznamy osobitných záväzkov, hoci sa v značnej miere týkajú právnych bariér, by boli porovnateľné so zoznamami colných sadzieb členov v odvetví tovarov.

Vo zvyšnej časti sa Komisia snaží preukázať že ustanovenia Dohody GATS nachádzajú svoj náprotivok v porovnateľných ustanoveniach Dohody GATT.

Vzájomné prekrývanie sa tovarov a služieb by sa dalo preukázať ešte možnosťou použitia krížového odvetného opatrenia, a toto prekrývanie by potvrdilo, že tovary a služby tvoria súčasť tej istej obchodnej politiky.

Doložky týkajúce sa neskorších rokovaní (pozri vyššie X., A., 6., Dynamická povaha Dohody GATS) „nie sú spôsobilé zmeniť právny základ teraz skúmanej dohody“. „Každá dohoda, ktorá bude výsledkom týchto ustanovení, musí byť neskôr predmetom osobitného posúdenia s cieľom určiť právny základ“.

Skutočnosť, že odvetvia služieb upravené Dohodou GATS nie sú vždy v práve Spoločenstva harmonizované, a v niektorých prípadoch sú naďalej upravené vnútroštátnou právnou úpravou, nespochybňuje podľa názoru Komisie právomoc Spoločenstva. „Dohoda GATT, a najmä jej ustanovenie o národnom zaobchádzaní, pôsobí na vnútroštátne právne úpravy členských štátov (napríklad daňovú právnu úpravu) už mnoho rokov bez toho, aby sa uvádzalo, že patrí čiastočne do právomoci členských štátov“.

Na záver predkladá Komisia dve upresnenia, ktoré sa týkajú článkov 59 a 75 Zmluvy ES.

Nie je článok 59 druhý pododsek Zmluvy ES, ktorý oprávňuje Radu rozšíriť výhody kapitoly o službách poskytovateľom služieb, príslušníkom tretích krajín so sídlom v Spoločenstve, v rozpore so začlenením obchodu so službami do článku 113 Zmluvy ES? Nie, odpovedá Komisia. Ide o vnútorné ustanovenie a nie o ustanovenie spoločnej obchodnej politiky. „Nemôže slúžiť ako právny základ konvenčnej politiky, na ktorú sa hľadí ako na právny rámec všetkých spôsobov medzinárodného poskytovania služieb, akým je Dohoda GATS“.

Spadá Dohoda GATS do pôsobnosti článku 75, ktorý priznáva inštitúciám vnútornú právomoc (pozri rozsudok z 31. marca 1971, tzv. „AETR“, Komisia/Rada, 22/70, Zb. s. 263, o paralelnosti vnútorných a vonkajších právomocí) v rozsahu, v akom sa vzťahuje na dopravu? Odpoveď Komisie je záporná. Precedensu AETR je možné dovolávať sa pre uzavretie dohôd v odvetviach dopravnej politiky, ktoré nie sú obchodnej povahy. Okrem iného v odvetví dopravy prijala Rada určitý počet opatrení obmedzujúci obchod, najmä hospodárske sankcie založené na článku 113, ktoré zahŕňajú prerušenie obchodu s dopravnými službami.

Všetci ostatní účastníci konania sú výslovne proti pohľadu obhajovanému Komisiou.

Podľa Rady by viedol výklad pojmu spoločná obchodná politika, aký zastáva Komisia, k jej transformácii na spoločnú politiku v oblasti vonkajších hospodárskych vzťahov. Vo svetovom hospodárstve ovplyvňujú výkyvy výmenných devízových kurzov alebo rozdiely medzi mzdovými nákladmi objem a toky medzinárodnej výmeny tovarov významnejšie, ako napríklad zmeny colných sadzieb. „V prípade, že by sme sa pridŕžali tohto predpokladu Komisie, by sme nevyhnutne museli dospieť k záveru, že Spoločenstvo má na základe článku 113 výlučnú právomoc regulovať výmenný kurz devíz členských štátov alebo uplatňovať politiku stanovenia miezd. Takýto výklad by úplne zbavil obsahu právomoc členských štátov v oblasti hospodárskej politiky, prinajmenšom pokiaľ ide o vonkajšie vzťahy“.

Počas medzivládnej konferencie o Politickej únii navrhla Komisia takéto rozšírenie právomocí Spoločenstva. Pojem spoločnej obchodnej politiky by mal byť nahradený pojmom spoločná politika v oblasti vonkajších hospodárskych vzťahov, ktorý by obsahoval najmä „hospodárske a obchodné opatrenia v oblasti služieb, kapitálu, duševného vlastníctva, investícií, podnikania (usadenia sa) a súťaže“, pričom medze tejto oblasti by bolo možné rozšíriť. Táto politika by podliehala výlučnej právomoci Spoločenstva (článok Y 17 ods. 2 návrhu Komisie). Spoločenstvo by zastupovala vo vzťahoch s tretími štátmi, medzinárodnými organizáciami, a na medzinárodných konferenciách výlučne Komisia.

Podľa Rady chcela Komisia vo svojej žiadosti o stanovisko potvrdiť prostredníctvom právneho výkladu návrhy, ktoré boli zamietnuté v priebehu medzivládnej konferencie o Politickej únii. Tento argument sa nachádza vo vyjadreniach francúzskej a dánskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva.

Rada skutočne nerozlišuje argumenty, ktoré uvádza s cieľom vyňať služby z obchodnej politiky a argumenty, ktorých sa dovoláva pri skúmaní teórie paralelnosti vnútorných a vonkajších právomocí, pre vyvodenie záveru o spoločnej právomoci Spoločenstva.

Podľa Rady sa Dohoda GATS hlavne zameriava na dodávku služieb na základe obchodnej prítomnosti v štáte, ktorý je príjemcom týchto služieb. To súvisí so samotnou povahou služieb, ktoré sú spotrebúvané alebo využívané v tom istom čase, keď sú poskytované a nie sú uskladniteľné alebo prevážateľné; a preto musia byť spotrebované na tom istom mieste, na ktorom sú poskytnuté. Preto právne upraviť obchodnú prítomnosť znamená právne upraviť podmienky usadenia sa spoločností z tretích krajín, a právny režim, ktorý sa bude na ne po tomto usadení uplatňovať.

Podľa Rady sa režim primárneho usadenia sa spravuje vnútroštátnym právom a nespadá pod pojem spoločnej obchodnej politiky. Takisto vo vzťahu k spotrebe v zahraničí (napríklad turisti na návšteve vo Francúzsku), Rada upozorňuje, že právomoci v oblasti cestovného ruchu naďalej patria členským štátom, a že návrh zveriť právomoci v tejto oblasti Spoločenstvu bol zamietnutý počas medzivládnej konferencie o Politickej únii. Pokiaľ ide o „pohyb osôb“, Rada poznamenáva že vstup a pobyt fyzických osôb v štátoch Spoločenstva, príslušníkov tretích krajín, zamestnaných poskytovateľom služieb z tretieho štátu, podliehajú vnútroštátnej právnej úprave a len právomoci jednotlivých členských štátov. Pokiaľ ide o cezhraničné služby, Rada zdôrazňuje, že právomoc členských štátov právne upraviť tieto „medzinárodné výmeny služieb“ nebola nikdy popretá. „Členský štát je oprávnený zaviesť ‚clonové kvóty’, slúžiace k zaviazaniu kín k tomu, aby vyhradili minimálnu časť premietaniu filmovej tvorby Spoločenstva a v dôsledku toho obmedzili vysielanie filmov nepochádzajúcich zo Spoločenstva“. Na záver, podľa Rady by patrili medzinárodné výmeny služieb do pôsobnosti článku 113 len v rozsahu, v akom by predmetné služby priamo súviseli s dodávkou tovarov (napríklad montáž stroja).

Vláda Spojeného kráľovstva rozvíja osobitnejšiu argumentáciu, pokiaľ ide o rozsah pojmu spoločnej obchodnej politiky.

Najskôr zdôrazňuje, že vo vzťahu k službám sa kapitoly zmluvy o usadení sa a službách nevzťahujú len na príslušníkov členských štátov. Jedine príslušník členského štátu je oprávnený založiť materskú spoločnosť v členskom štáte. Jedine príslušník členského štátu so sídlom v členskom štáte je oprávnený založiť dcérsku spoločnosť v inom členskom štáte. Jedine príslušníci členských štátov sú oprávnení dovolávať sa práva na slobodné poskytovanie služieb, aj keď článok 59, druhý odsek predpokladá možnosť rozšíriť výhodu slobodného poskytovania služieb aj na príslušníkov tretích krajín so sídlom v členskom štáte.

Spojené kráľovstvo napokon uvádza, že doslovný výklad článku 113, ktorý obmedzuje toto ustanovenie len na obchod s tovarmi, je v plnom rozsahu v súlade so systémom zmluvy. Totiž „ak by mohli členské štáty zachovať rozličné obchodné politiky, teda podriadiť dovozy z tretích krajín rozličným predpisom v oblasti colných sadzieb a kvót, spôsobilo by to odklon obchodných tokov“. Naopak vo vzťahu k službám nie je takéto nebezpečenstvo. Neexistuje „nebezpečenstvo, že poskytovatelia služieb alebo osoby s úmyslom usadiť sa v členskom štáte, ktorý ukladá obmedzenia príslušníkom tretích krajín, by sa o to pokúšali prostredníctvom iného členského štátu s flexibilnejšími pravidlami. Ak členský štát umožní príslušníkovi tretieho štátu poskytovať na jeho území služby, tento príslušník tým nenadobudne právo poskytovať služby v inom členskom štáte, keďže nie je príslušníkom niektorého členského štátu“. „Žiadna logika preto nezakladá existenciu výlučnej spoločnej obchodnej politiky v oblasti služieb, zatiaľ čo existuje imperatívna logika, ktorá zakladá výlučnú spoločnú obchodnú politiku v oblasti tovarov“.

Aj keď je reč o „obchode so službami“, problémy, ktoré tento obchod spôsobuje sú veľmi odlišné od tých, ktoré spôsobujú tovary. Pri službách je podstatnou otázkou zakladanie zahraničných spoločností, ktorých priame investície, voľný pohyb zamestnancov potrebných pre poskytovanie služieb, ako aj právna úprava sa vzťahujú na prístup k profesiám, ktoré súvisia so službami.

Spojené kráľovstvo nakoniec pripomína, že Dohoda GATS upravuje aj dopravné služby a že jej prílohy upravujú služby leteckej dopravy, ako aj rokovania o námornej doprave. Odkazuje na článok 61, prvý pododsek, článok 74 Zmluvy ES a judikatúru (vyššie citovaný rozsudok AETR a stanovisko 1/76 z 26. apríla 1977, Zb. s. 741, o návrhu dohoda o Európskom fonde pre imobilizáciu vnútrozemskej plavby), aby dospela k záveru, že „jedine hlava o doprave tvorí v zmluve základ dohôd s tretími štátmi v oblasti poskytovania dopravných služieb“.

V tomto ohľade Spojené kráľovstvo uvádza aj prax Rady, ktorá prijala vonkajšie opatrenia, ktorých hlavným predmetom je právne upraviť dopravu na základe hlavy o doprave. Spojené kráľovstvo cituje na túto tému: rozhodnutie Rady 80/50/EHS z 20. decembra 1979, ktorým sa ustanovuje poradný postup pre vzťahy medzi členskými štátmi a tretími krajinami v oblasti leteckej dopravy a pre činnosti týkajúce sa týchto záležitostí v rámci medzinárodných organizácií [Ú. v. ES L 18, 1980, s. 24; rozhodnutie Rady 82/505/EHS z 12. júla 1982, ktoré uzatvára Dohodu o medzinárodnej cestnej preprave cestujúcich príležitostnou dopravou autokarmi a autobusmi (ASOR)] (Ú. v. ES L 230, s. 38), dohodu uzavretú medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom na jednej strane, a Rakúskom, Španielskom, Fínskom, Nórskom, Portugalskom, Švédskom, Švajčiarskom a Tureckom na druhej strane; nariadenie Rady (EHS) č. 4055/86 z 22. decembra 1986, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovať služby na námornú dopravu medzi členskými štátmi a medzi členskými štátmi a tretími krajinami (Ú. v. ES L 378, s. 1); rozhodnutie Rady 92/384/EHS z 22. júna 1992, týkajúce sa uzavretia dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom, Nórskym kráľovstvom a Švédskym kráľovstvom v oblasti civilného letectva (Ú. v. ES L 200, s. 20); rozhodnutie Rady 92/577/EHS z 27. novembra 1992, týkajúce sa uzavretia dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Rakúskou republikou v oblasti cestného a železničného tranzitu tovarov po diaľnici a železnicou (Ú. v. ES L 373, s. 4); rozhodnutie Rady 92/578/EHS z 30. novembra 1992 týkajúce sa uzavretia dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o cestnej a železničnej doprave (Ú. v. ES L 373, s. 26). Čo sa týka týchto dvoch posledných rozhodnutí, Spojené kráľovstvo zdôrazňuje, že Komisia navrhla ako právny základ článok 113 Zmluvy EHS, ale že Rada prijala rozhodnutie na základe článku 75 Zmluvy EHS.

Francúzska vláda najprv upozorňuje na veľmi širokú pôsobnosť Dohody o WTO, ktorá:

„sa potenciálne vzťahuje na akékoľvek hospodárske záležitosti súvisiace s rozvojom obchodu. Táto oblasť je preto spôsobilá upraviť všetky politiky Spoločenstva. To však samozrejme neznamená, že by sa tieto politiky, v prípade že by smerovali navonok v rámci Dohody o WTO, a pod zámienkou, že majú dopad na obchod, museli úplne rozplynúť v spoločnej obchodnej politike. Takéto rozplynutie sa by spôsobilo vážne problémy koherencie, napríklad v oblasti životného prostredia: tie isté opatrenia podľa toho, či boli zamýšľané z vnútorného hľadiska, alebo na inom vonkajšom základe, ako začlenenie do politiky životného prostredia by spadali do spoločnej právomoci, zatiaľ čo opatrenia prejednané v rámci Dohody o WTO by patrili pod spoločnú obchodnú politiku, a teda do výlučnej právomoci Spoločenstva“.

Proti stanovisku obhajovaného Komisiou vo veci služieb uvádza francúzska vláda niekoľko vyššie uvedených argumentov ako argument založený na dokumentoch medzivládnej konferencie o politickej únii, a to argument o súvislosti medzi colnou úniou a spoločnou obchodnou politikou vo vzťahu k nebezpečenstvu odklonu obchodu a ešte argument vyvodený z toho, že Dohoda GATS upravuje iné ako cezhraničné dodávky služieb. Pokiaľ ide o použitie klasických nástrojov obchodnej politiky (ako doložka najvyšších výhod alebo zásada národného zaobchádzania), ktorým Komisia pripisuje veľký význam, sa obmedzuje na upozornenie, že tieto nástroje boli použité mimo obchodných vzťahov medzi štátmi a v tomto ohľade cituje dohovor o postavení utečencov. Definitívne vyvodzuje záver, ako Rada, že jedine služby priamo súvisiace s dodávkou tovarov patria pod spoločnú obchodnú politiku.

Na základe skúmania štyroch spôsobov poskytovania služieb upravených v Dohode GATS, dospela španielska vláda k záveru, že tri posledné spôsoby (spotreba v zahraničí, obchodná prítomnosť a pohyb osôb) podliehajú právomoci členských štátov: ustanovenia článkov 48, 52 a 59 Zmluvy ES upravujú voľný pohyb pracovníkov, právo na podnikanie (usadenie sa) a slobodné poskytovanie služieb len vo vzťahu k príslušníkom iných členských štátov Spoločenstva.

Portugalská vláda všeobecným spôsobom zdôrazňuje, že kľúčom sporu medzi Komisiou a členskými štátmi nie je otázka nástrojov a účelu, ale skôr povahy vecí upravených Dohodou o WTO. „V súčasnom štádiu internacionalizácie národných hospodárstiev sú akékoľvek vnútorné alebo vonkajšie prostriedky, v dvojstrannej alebo mnohostrannej oblasti, prijaté v rámci hospodárskych vzťahov, spôsobilé priamo alebo nepriamo ovplyvniť objem alebo štruktúru obchodných tokov a výmen. Práve z tohto dôvodu nemôže toto kritérium samo osebe slúžiť ako základ vymedzenia výlučnej právomoci Spoločenstiev v rámci spoločnej obchodnej politiky. Takýto výklad by spôsobil prenesenie vecí týkajúcich sa politiky obchodných daní, národných mien, a priamych a nepriamych mzdových nákladov do oblasti výlučnej právomoci Spoločenstva.“

Osobitne vo vzťahu k službám portugalská vláda zdôrazňuje, že ak cezhraničné dodávky služieb patria bez pochyby do pôsobnosti článku 113, to neplatí pre iné spôsoby dodávky služieb, ako spotreba v zahraničí a pohyb osôb: totiž, právna úprava cestovného ruchu, vstupu a pohybu príslušníkov tretích krajín, práve tak ako postavenie pracovných síl pochádzajúcich zo štátov mimo Spoločenstva, podliehajú vlastnej právomoci štátov. Pokiaľ ide o obchodnú prítomnosť portugalská vláda poznamenáva, že článok 52 Zmluvy ES nepriznáva Spoločenstvu vlastnú právomoc v oblasti podnikania (usadenia sa) príslušníkov tretích krajín.

Helénska republika sa domnieva že uzavretie Dohody GATS nevyhnutne predpokladá spoločnú intervenciu Spoločenstva a členských štátov z dôvodu dynamickej a vývojovej povahy inštitucionálnej štruktúry, ktorú vytvára. Účasť členských štátov by bola odôvodnená právomocami, ktoré im patria a ktoré sú „konkurenčné vo vzťahu k právomociam Spoločenstva alebo vzhľadom na ne prednostné alebo výlučné“. Helénska republika neposkytla žiadne iné upresnenia.

Holandská vláda zdôrazňuje skutočnosť, že cezhraniční poskytovatelia nehrajú dôležitú úlohu v rámci Dohody GATS, ktorá sa v skutočnosti týka podnikania poskytovateľov služieb príslušníkov tretích štátov a výkonu ich činnosti v členských štátoch. Ako príklad výlučnej právomoci členských štátov cituje pohyb fyzických osôb (príslušníkov tretích krajín) smerom k cieľu na území členského štátu.

Zdôrazňuje aj to, že obchodná politika a dopravná politika boli výslovne skoncipované ako osobitné oblasti a že vonkajší postup nemôže byť založený na článku 113.

Pokiaľ ide o obchod s finančnými službami, nasmerovala holandská vláda pozornosť Súdneho dvora k niektorým opatreniam Spoločenstva: k druhej smernici Rady v oblasti bankovníctva, ktorá obsahuje hlavu venovanú vzťahom s tretími štátmi(3), k prvej smernici v oblasti poistenia proti škodám, ktoré stanovuje pre Spoločenstvo možnosť uzavrieť dohovory s tretími štátmi(4) a rozhodnutie Rady, ktorým sa schvaľuje dohoda uzavretá so Švajčiarskom v oblasti poistenia(5). Dva prvé akty sú založené na článku 57 ods. 2 a tretí akt na článku 57 ods. 2 a článku 235. Preto sa to netýkalo článku 113.

Nemecká vláda sa tiež pripája k pripomienkam Rady. Zdôrazňuje, že Dohoda GATS upravuje dopravné služby, teda oblasť na ktorú sa na úrovni Spoločenstva vzťahujú články 74 a nasl. Zmluvy ES. Podľa nej „článok 113 Zmluvy ES nestačí na odôvodnenie právomoci Európskej únie, keďže rozsiahla oblasť upravená Dohodou GATS prekračuje rámec služieb súvisiacich s voľným pohybom tovarov.“ Okrem iného poukazuje na to, že v niektorých odvetviach ako vzdelanie a kultúra disponuje Spoločenstvo len obmedzenou právomocou, takže kultúrna politika zostáva v právomoci členských štátov ako potvrdzuje článok 128 Zmluvy ES. Okrem toho v iných odvetviach nemá priamo Spoločenstvo žiadnu právomoc. Nemecká vláda v tomto ohľade odkazuje na oblasti ako právo na vstup, pobyt a prácu zamestnancov tretích krajín vo vzťahu k poskytovaniu služieb, ako aj postavenie podnikov z tretích krajín.

Dánska vláda sa všeobecne domnieva, pokiaľ ide o ňu samotnú, že článok 113 zmluvy neupravuje zahraničnú hospodársku politiku a ako Rada a ďalšie vlády odkazuje v tomto ohľade na dokumenty medzivládnej konferencie o Politickej únii. Zvlášť pokiaľ ide o Dohodu GATS, dánska vláda je toho názoru, že článok 113 nemôže byť použitý na účely uzavretia dohody o službách, najmä v oblasti dopravy. Podľa nej je nevyhnutné dovolávať sa ďalších ustanovení zmluvy (kapitola o usadení sa alebo štvrtá časť zmluvy týkajúca sa dopravy).

Európsky parlament sa domnieva, že sa Komisia pokúša o podriadenie všetkých medzinárodných hospodárskych vzťahov spoločnej obchodnej politike a týmto podriadiť článku 113 Zmluvy oblasti, ktoré patria do režimu slobodného poskytovania služieb, dopravy, daní, aproximácie právnych predpisov, atď. Podľa neho je argumentácia Komisie, ktorou sa dovoláva hospodárskych koncepcií, napadnuteľná. Nejde o vypracovanie ekonomického výhľadu a ekonomickej teórie, ale riešenie otázky v súčasnom právnom rámci.

Európsky Parlament istotne pripúšťa, že z perspektívy najvyššej štátnej štruktúry sa pojem obchodných výmen netýka len konečných výrobkov, ale všetkých prvkov na dodávateľskom (smerom hore) a odberateľskom trhu (smerom dole) od návrhu až po predaj konečnému spotrebiteľovi. Aj keď je táto koncepcia zaujímavá, musí ustúpiť otázkam zákonnosti, tak ako je v súčasnosti skoncipovaná v Spoločenstve.

Extenzívny výklad pojmu spoločnej obchodnej politiky by bol na ujmu prerogatív Európskeho parlamentu, čo je nezlučiteľné s ústavnou zásadou účasti parlamentu, vyslovenou v judikatúre „oxid titaničitý“ (rozsudok z 11. júna 1991, Komisia/Rada, C‑300/89, Zb. s. I‑2867).

Európsky Parlament uvádza, že ani v stanovisku 1/78 („kaučuk“) zo 4. októbra 1979 (Zb. s. 2871), ani v ďalších prípadoch Súdny dvor neuplatnil článok 113 zmluvy mimo oblasti tovarov.

Európsky Parlament zdôrazňuje, že článok 228 ods. 3 tretí pododsek Zmluvy ES, v znení Maastrichtskej zmluvy, ktorý predpokladá súhlasné stanovisko Európskeho parlamentu pre dohody, ktoré vytvárajú inštitucionálny rámec, je nevyhnutným právnom základom pre uzavretie Dohody o WTO.

Pri uvažovaní o niektorých odvetviach osobitných služieb vyjadruje Európsky Parlament stanovisko, že právnym základom pre uzavretie medzinárodných dohôd v oblasti dopravy je článok 75 zmluvy a nie článok 113. Článok 75 zmluvy by sa mohol považovať za „lex specialis“ vo vzťahu k iným ustanoveniam zmluvy vzťahujúcim sa na vonkajšie vzťahy Spoločenstva. Zo znenia článku 75 písm. a) a c), by jasne vyplývalo, že toto ustanovenie môže slúžiť ako právny základ pre každý akt Spoločenstva, ktorým sa upravujú otázky dopravy v spojení s tretími štátmi, ako sú dohody o tranzite alebo infraštrukturálne opatrenia smerom k hraniciam tretích krajín.

Parlament sa takisto domnieva, že ustanovenia Dohody GATS týkajúce sa verejného obstarávania nespadajú pod článok 113 zmluvy. V tejto veci odkazuje na práve prejednávanú vec C‑360/93, v ktorej podal žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiam Rady týkajúcim sa dohody medzi Spoločenstvom a Spojenými štátmi o uzatváraní verejného obstarávania, pretože boli založené jedine na článku 113. Podľa jeho názoru tieto akty mali byť prijaté na základe článkov 59 až 66 a 100a.

Napokon v rozsahu, v akom sa Dohoda GATS týka investícií uskutočnených zahraničnými podnikmi, sa Parlament dovoláva toho, že články 52 a 57 ods. 2 zmluvy majú predstavovať právny základ. V tejto veci odkazuje na svoje pripomienky v rámci žiadosti o stanovisko 2/92, ktoré sa súčasne prejednáva pred Súdnym dvorom.

Okrem toho sa Európsky parlament snaží poprieť argumenty, že na podporu toho, že služby patria pod spoločnú obchodnú politiku, Komisia vyvodzuje z rozhodnutia Spoločenstva v oblasti hospodárskych sankcií záver, že boli prijaté jedine na základe článku 113. Predovšetkým tieto opatrenia smerovali k prerušeniu obchodného toku, teda k narušeniu obchodu s tovarmi, a nie k právnemu upraveniu dopravy. Takto, aby sme odkázali na prípad embarga na obchod s Irakom(6), ktoré sa týkalo dovážaných alebo vyvážaných tovarov, nevidíme, ako mohlo byť toto opatrenie účinné, ak sa neuplatnilo na leteckú a námornú dopravu. Napokon, tieto rozhodnutia boli prijaté v naliehavej situácii. Preto ide o atypické akty, v ktorých sa právny základ po odôvodnení javí ako zohľadnenie predbežnej politickej zhody medzi členskými štátmi. Najlepším dôkazom o tom je, že im zmluva o Európskej únii zabezpečuje osobitné postavenie. Článok 228a, tak ako bol zavedený Maastrichtskou zmluvou totiž ustanovuje, že „ak spoločná pozícia alebo jednotné konanie prijaté v súlade s ustanoveniami Zmluvy o Európskej únii o zahraničnej a bezpečnostnej politike predpokladajú postup Spoločenstva, ktorého cieľom je prerušiť alebo obmedziť, úplne alebo čiastočne, hospodárske vzťahy s jedným alebo viacerými tretími štátmi, tak Rada, kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie, vydá potrebné naliehavé opatrenia“.

B –  Dohoda TRIPs

Komisia vychádza z dvojakej predstavy. Na jednej strane zahŕňa spoločná obchodná politika akékoľvek opatrenia, ktorých hlavným predmetom je ovplyvnenie objemu alebo štruktúry obchodu s tovarom alebo službami pomocou právnej úpravy alebo harmonizácie práv duševného vlastníctva. Na strane druhej sú zásady týkajúce sa práv duševného vlastníctva úzko späté s obchodom s tovarom a službami, na ktoré sa uplatňujú. Z toho vyplýva hlavný záver Komisie, že právomoc Spoločenstva je výlučná na základe článku 113 Zmluvy ES.

Ak je predmetom zamýšľanej dohody priamo upraviť obchod s právami duševného vlastníctva, musí sa naň hľadieť tak, že patrí do spoločnej obchodnej politiky.

Na účely preukázania úzkej súvislosti medzi právami duševného vlastníctva, na jednej strane, a tovarmi a službami na druhej strane, odkazuje Komisia na článok 36 Zmluvy ES a na pravidlá, ktoré Súdny dvor vyslovil v oblasti služieb.

Podľa Komisie, aspekty práv duševného vlastníctva, ktoré sa týkajú obchodu patria do pôsobnosti spoločnej obchodnej politiky.

Okrem toho sa Komisia zmieňuje o praxi inštitúcií.

Komisia cituje tri prípady, keď samotná Rada uplatnila nariadenie Rady č. 2641/84, ktorým bol zavedený nový nástroj obchodnej politiky, ktorý mal umožniť Spoločenstvu odpovedať na všetky nekalé obchodné praktiky tretích krajín a eliminovať tak ujmu, ktorú spôsobujú priemyslu Spoločenstva(7). Hoci sa toto nariadenie osobitne nezmieňuje porušení práv duševného vlastníctva, Rada a Komisia ho doteraz použili v troch prípadoch na účely ochrany záujmov Spoločenstva v oblasti duševného vlastníctva. Komisia z toho vyvodzuje záver, že na účely zaručenia ochrany svojich práv duševného vlastníctva, ktoré zasahujú objem jeho obchodu s tovarmi a službami so zahraničím, disponuje Spoločenstvo výlučnou právomocou prijať opatrenia s cieľom zabezpečiť uplatnenie práva, ako odpoveď na nekalé obchodné praktiky, s použitím súčasných nástrojov obchodnej politiky.

Spoločenstvo, od 1. januára 1989, takisto vyňalo Kórejskú republiku zo zoznamu krajín, ktoré môžu požívať výhody všeobecného systému colných preferencií, z dôvodu odvetného opatrenia proti diskriminačnému zaobchádzaniu, ktorým trpí priemysel Spoločenstva v oblasti ochrany práv duševného vlastníctva vo vzťahu k zaobchádzaniu poskytnutému priemyslu Spojených štátov(8).

Okrem toho viacero dvojstranných dohôd uzavretých Spoločenstvom s tretími štátmi obsahuje ustanovenia týkajúce sa ochrany práv duševného vlastníctva. Tak je tomu aj v prípade, že takmer všetky dvojstranné dohody o textíliách, uzavreté v 80tich rokoch na základe článku 113 zmluvy, obsahujú ustanovenie o ochrane ochranných známok, výkresov alebo vzorov textilných výrobkov(9). Spoločenstvo takisto uzavrelo na základe článku 113 zmluvy istý počet recipročných dohôd s tretími štátmi o ochrane niektorých označení vín pochádzajúcich z týchto štátov, a ktoré požívajú výhodu označenia pôvodu(10). Nedávno do európskych dohôd, uzavretých so štátmi strednej a východnej Európy, začlenilo Spoločenstvo doložky, ktorých cieľom je zvýšiť úroveň ochrany duševného vlastníctva. Obchodné ustanovenia týchto dohôd, ako aj ustanovenia o právach duševného vlastníctva boli vykonané dočasnými dohodami. Rozhodnutia Rady o uplatnení týchto dočasných dohôd v Spoločenstve boli založené na článku 113 Zmluvy ES(11).

Ďalej, v roku 1986, nariadenie Rady (EHS) č. 3842/86 z 1. decembra 1986, ktoré stanovuje opatrenia za účelom zabránenia prepúšťaniu falšovaného tovaru do voľného obehu(12), bolo prijaté na základe článku 113 a 235 Zmluvy. Toto nariadenie, ktorého účelom je zabrániť uvádzaniu falšovaného tovaru na trh, je, podľa Komisie, klasickým opatrením obchodnej politiky, ktorého cieľom je ochrana práv duševného vlastníctva Spoločenstva na medzinárodnej úrovni.

Na podporu svojho stanoviska uvádza Komisia nakoniec vonkajší postup Spoločenstva, a to najmä na jednej strane jeho účasť na medzinárodných konferenciách, ktoré vypracovali protokol o Dohovore z Madridu o medzinárodnom zápise výrobných ochranných známok a Washingtonskú zmluvu o duševnom vlastníctve vo vzťahu k integrovaným obvodom (zmluva IPIC), a, na strane druhej rozhodnutia Rady, ktoré splnomocňuje Komisiu v mene Spoločenstva k prerokovaniu nového nástroja na ochranu práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov(13).

Ako už bolo uvedené vo vyjadrení stanovísk účastníkov konania k Dohode GATS, Rada radikálne popiera širšiu koncepciu spoločnej obchodnej politiky Komisie. Podľa nej na to, aby Dohoda TRIPs mala vplyv na obchodnú výmenu, nestačí, aby bola podriadená spoločnej obchodnej politike. K určeniu právneho základu aktu prispieva hlavný predmet. Rada sa odvoláva vo vzťahu k článku 100a Zmluvy ES na rozsudok zo 17. marca 1993 o „smernici o odpadoch“, Komisia/Rada (C‑155/91, Zb. s. I‑939, body 19 a 20).

Rovnako ako v prípade Dohody GATS pripomína Rada, že návrhy Komisie na udelenie výlučnej právomoci Spoločenstva pre uzatváranie medzinárodných dohôd v oblasti duševného vlastníctva boli zamietnuté medzivládnou konferenciou o politickej únii.

Komisii, ktorá pripomenula svoj návrh na rozhodnutie Rady, ktoré zaväzuje členské štáty k pristúpeniu k Bernskému dohovoru (Parížsky akt) a Rímskemu dohovoru, Rada odpovedá, že tento návrh nebol Radou prijatý práve z dôvodu mimoriadneho prenesenia právomocí, ktoré by takéto rozhodnutie spôsobilo.

Čo sa týka prítomnosti Spoločenstva na medzinárodnej scéne v oblasti duševného vlastníctva, Rada zdôrazňuje, že zakaždým, keď splnomocnila Komisiu k rokovaniam v mene Spoločenstva, bolo to vždy v tých oblastiach, v ktorých existovali akty sekundárneho práva.

Nemecká vláda sa domnieva, pokiaľ ide o Dohodu TRIPs, že článok 113 Zmluvy ES môže tvoriť výlučný právny základ pre prevod a užívanie práv duševného vlastníctva v priamom vzťahu k dodávkam tovarov a služieb, ktoré ho sprevádzajú.

Vláda Spojeného kráľovstva uvádza, že spoločná obchodná politika stanovená zmluvou pre tovary má funkciu umožniť voľný obeh všetkých tovarov na vnútornom trhu bez ohľadu na to, či pochádzajú z členského štátu alebo z tretieho štátu, a sú uvedené do voľného obehu v členskom štáte. Táto úloha nesvedčí v prospech rozšírenia spoločnej obchodnej politiky na rokovanie o medzinárodných dohodách, ktoré majú zabezpečiť vymožiteľnosť práv duševného vlastníctva v Spoločenstve a v tretích štátoch. Skutočnosť, že členský štát uznáva, že osoba disponuje právami duševného vlastníctva vo vzťahu k tovarom dovážaným z tretích krajín, nie je na ujmu právu držiteľa z iného členského štátu dovolávať sa ustanovení práva duševného vlastníctva iného členského štátu na účely obmedzenia dovozu predmetného tovaru, a tento držiteľ sa môže dovolávať článku 36 Zmluvy ES, aby tak chránil práva, ktoré mu priznáva právny poriadok tohto členského štátu. Preto skutočnosť, že práva k duševnému vlastníctvu nie sú podriadené spoločnej obchodnej politike, nemôže spôsobiť odklon obchodných tokov.

Hodnotiac stanovisko Komisie k rozsahu spoločnej obchodnej politiky ako výstredné, vláda Spojeného kráľovstva zdôrazňuje nemožnosť vstupu sféry výlučnej právomoci Spoločenstva do oblasti, ktorá zostáva z veľkej časti predmetom vnútroštátnych neharmonizovaných pravidiel. Predsa však pripúšťa, že oddiel 4 časť III Dohody TRIPs (články 51 až 60), o pozastavení uvádzania do voľného obehu colnými orgánmi, ktorý má svoj náprotivok v ustanoveniach vyššie citovaného nariadenia č. 3842/86 o falšovanom tovare, je vložený do článku 113 zmluvy.

Francúzska vláda upozorňuje, že samotný názov dohody svedčí o tom, že Dohoda TRIPs sa nezaoberá hlavne medzinárodným obchodom, s výhradou niekoľkých ustanovení o obchode s falšovaným tovarom (teda niektoré články časti III, ktoré sa zaoberajú prostriedkami na vymoženie práv duševného vlastníctva a článok 69, ktorý ustanovuje spoluprácu s cieľom eliminovať medzinárodný obchod s falšovaným tovarom). V podstate sa odvoláva na prerogatíva držiteľov práv duševného vlastníctva, ktoré treba posilniť a harmonizovať ochranu v celosvetovom merítku.

V odpovedi na tvrdenie, ktoré Komisia vyvodzuje zo začlenenia doložiek o duševnom vlastníctve do dohôd s tretími štátmi, Francúzska republika zdôrazňuje, že tieto doložky sa všeobecne obmedzujú na jediný článok a sú len doložkami „najvyšších snáh“, ktoré sa v skutočnosti týkajú len dotknutých tretích krajín.

Francúzsko vyvodzuje záver, že aj keď jej hlavným predmetom nie sú medzinárodné hospodárske výmeny, ale ochrana duševného vlastníctva, Dohoda TRIPs nemôže podliehať jedinému právnemu základu článku 113.

Podľa dánskej vlády nemôže mať Spoločenstvo výlučnú právomoc v oblasti duševného vlastníctva na základe článku 113, pretože tak ako vyplýva z rozsudku z 20. októbra 1993, Phil Collins a i. (C‑92/92 a C‑326/92, Zb. s. I‑5145), ide o oblasť, ktorá v dôsedku absencie harmonizácie Spoločenstva patrí pod právomoci vnútroštátnych zákonodarcov.

Grécka, holandská a portugalská vláda sa takisto dovolávajú toho, že Dohoda TRIPs sa týka oblastí, ktoré patria pod právomoc členských štátov, dokým sa na úrovni Spoločenstva neuskutočnila žiadna harmonizácia.

Španielska vláda zdôrazňuje, že neexistuje právna úprava Spoločenstva, ktorá by pokrývala všetko, čo súvisí s právom duševného vlastníctva: preto si členské štáty ponechávajú právomoc a Spoločenstvo si nemôže nárokovať výlučnú právomoc v tejto oblasti.

Komisii, ktorá na podporu svojej tézy cituje príklady opatrení spoločnej obchodnej politiky prijatých Spoločenstvom s cieľom chrániť duševné vlastníctvo, španielska vláda osobitne odpovedá, že tieto opatrenia upravovali režim dovozov a vôbec sa nedotýkali režimu duševného vlastníctva a už nezahŕňali záväzky Spoločenstva v tejto oblasti.

Európsky Parlament takisto nesúhlasí so stanoviskom Komisie pokiaľ ide o Dohodu TRIPs pre tie isté dôvody ako dôvody, ktoré vyjadril vo vzťahu k Dohode GATS (pozri vyššie uvedený bod XI., A.).

XII –  GATS, TRIPs a implicitné právomoci

A –  Všeobecné úvahy o implicitných právomociach

Pre prípad, že by Súdny dvor rozhodol, že Dohody GATS a TRIPs nepatria pod spoločnú obchodnú politiku, Komisia alternatívne uvádza, že Spoločenstvo má výlučnú právomoc na základe teórie o implicitných právomociach, odvodených právomociach, buď od osobitných ustanovení zmluvy (ako článok 54 Zmluvy ES), alebo od všeobecných ustanovení (článok 100a, článok 235 Zmluvy ES). Naproti tomu členské štáty, ktoré predložili pripomienky a Rada, uznávajúc, že Spoločenstvo má určité právomoci, tvrdia, že aj členské štáty disponujú právomocou.

Komisia rozlišuje dve situácie, v ktorých Spoločenstvo disponuje implicitnou právomocou z medzinárodného hľadiska, právomocou, ktorá má výlučný charakter:

–       Prvá situácia: ustanovenia zmluvy priznali inštitúciám Spoločenstva vnútorné právomoci na účely splnenia osobitného cieľa a účasť Spoločenstva na medzinárodnom záväzku je pre splnenie tohto cieľa nevyhnutná (to, čo Komisia označuje ako „doktrína stanoviska 1/76“). Podľa Komisie nie je potrebné, aby boli vnútorné právomoci už vykonávané.

–       Druhá situácia: bolo vypracované sekundárne právo, dokonca aj v oblastiach, ktoré nepatria do spoločných politík, a plánované medzinárodné záväzky obsahujú pravidlá, ktoré, ak by boli prijaté členskými štátmi mimo rámca spoločných inštitúcií, by mohli narušiť alebo zmeniť rozsah existujúcich pravidiel Spoločenstva (to, čo Komisia označuje ako „doktrínu AETR“).

Rada uvádza, že argumenty rozvinuté Komisiou o implicitných právomociach vyrovnávajú rozdiely medzi existenciou právomocí a ich výkonom. Jedine výkon vnútorných právomocí Spoločenstvom môže priznať výlučnú povahu vonkajším právomociam, ktoré z neho vyplývajú. Okrem toho, keďže Štáty si ponechávajú vnútornú právomoc, ponechávajú si ju aj na medzinárodnej úrovni.

Vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že ak predmet návrhu medzinárodnej dohody patrí do oblasti ustanovenia Zmluvy ES, schvaľujúceho vnútorné opatrenia, a ak vnútorné opatrenia boli prijaté v rámci tohto ustanovenia, môže Spoločenstvo z tohto ustanovenia vyvodiť vonkajšiu implicitnú právomoc pre predmetnú dohodu. Skutočnosť, že má Spoločenstvo implicitnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu však nemusí vylúčiť účasť členských štátov. Táto účasť by nebola vylúčená ani vtedy, ak by vnútorná právna úprava v oblasti predmetu dohody nebola opatreniami výlučnej harmonizácie. Členské štáty sa teda môžu zúčastniť uzavretia predmetnej medzinárodnej dohody. Podľa týchto zásad vyslovených judikatúrou Súdneho dvora je Spoločenstvo oprávnené zúčastniť sa na uzavretí Dohody GATS, v súlade s článkom 54, 57, 66, 75, 84, 99 a 100a Zmluvy ES a s článkom 100a, 113 a 235 pre Dohodu TRIPs. Členské štáty sú tiež oprávnené zúčastniť sa na týchto Dohodách.

Podľa vlády Spojeného kráľovstva, výlučná alebo nevýlučná povaha právomoci Spoločenstva závisí nielen od ustanovenia zmluvy, ale aj od rozsahu opatrení, ktoré boli prijaté jeho inštitúciami pre uplatňovanie týchto ustanovení.

Francúzska vláda zdôrazňuje, že v prípade, keď Spoločenstvo disponuje vnútornou právomocou, ktorú ešte nevykonalo, a v prípade, keď ustanovenia dohôd s tretími štátmi nie sú na ujmu pravidlám prijatým Spoločenstvom, si členské štáty ponechávajú právomoc uzaveranie medzinárodných záväzkov.

Podľa nemeckej vlády vonkajšia implicitná právomoc Spoločenstva je výlučnej povahy len v rozsahu, v akom orgány Spoločenstva skutočne vykonali ich právomoc na vnútornej úrovni. Vnútorná zákonodarná právomoc, ktorá nebola vykonaná, nemôže priznávať výlučnú vonkajšiu právomoc.

Portugalská vláda zdôrazňuje, že v oblastiach, ktoré neboli upravené aktmi Spoločenstva, alebo v ktorých právna úprava rešpektuje kritériá minimálnej harmonizácie, pretrváva súbežná právomoc členských štátov, ktorá je však len dočasnej povahy.

Európsky Parlament upozorňuje, že ak Súdny dvor uznáva právomoc Spoločenstva pre uzavretie Dohody o WTO a jej príloh na základe teórie implicitných právomocí, tak musia byť právne základy rozhodnutia o uzavretí Dohody v mene Spoločenstva v tomto rozhodnutí presne uvedené.

B –  GATS

1.     Stanovisko Komisie

Argumentáciu Komisie možno rozdeliť na dve časti. V prvej časti je úmyslom Komisie identifikovať vnútorné právomoci inštitúcií, ktoré možno odvodiť od právomoci Spoločenstva na medzinárodnej úrovni. V druhej časti je jej účelom presvedčiť o nevyhnutnosti konania Spoločenstva alebo o nebezpečenstve, ktoré so sebou prináša rozptýlené konanie členských štátov voči tretími štátom.

a)     Ohľadom existencie vnútorných právomocí

Komisia sa predovšetkým snaží preukázať, že právomoc Spoločenstva na vnútornej úrovni je výsledkom kapitol Zmluvy práve na podnikanie (usadenie sa) a o službách; len málo odkazuje na sekundárne právo (i). Napokon pre prípad, že rozhodnutia, že Spoločenstvo nedisponuje dostatočnými právomocami na základe osobitných ustanovení zmluvy tvrdí, že Spoločenstvo by mohlo uzavrieť Dohodu GATS podľa všeobecných ustanovení zmluvy ako článok 100a a 235 (ii).

i)     O právomociach odvodených od osobitných ustanovení Zmluvy ES

Komisia sa domnieva, že vnútorná právomoc Spoločenstva zahŕňa štyri spôsoby poskytovania uvedené v Dohode GATS. Podľa nej slobodné poskytovanie služieb v zmysle zmluvy zahŕňa „cezhraničné dodávky“ (pozri napríklad rozsudok z 3. decembra 1974, Van Binsbergen, 33/74, Zb. s. 1299), ako aj „spotreba v zahraničí“ v zmysle Dohody GATS (pozri rozsudok z 26. februára 1991, tzv. „Turistický sprievodca“, Komisia/Francúzsko, C‑154/89, Zb. s. I‑659, odseky 9 a 10). Služby poskytnuté v dôsledku obchodnej prítomnosti (tretí spôsob poskytovania služieb stanovený Dohodou GATS) alebo v dôsledku pohybu fyzických osôb (štvrtý a posledný spôsob poskytovania služieb uvedené v Dohode GATS) by boli takisto pokryté ustanoveniami zmluvy o slobodnom poskytovaní služieb (články 59 a 60 tretí odsek) a o práve na podnikanie (usadenie sa) (články 52 a 58 v spojení s článkom 66).

Komisia preto na podporu svojho stanoviska cituje len ustanovenia vzťahujúce sa výlučne na príslušníkov členských štátov Spoločenstva. Zastáva názor, že žiadne ustanovenie kapitoly zmluvy týkajúce sa práva na podnikane a služby neukladá zákonodarcovi Spoločenstva povinnosť uplatňovať právomoci, ktoré sú mu zverené výlučne v rámci Spoločenstva. Takisto zdôrazňuje, že typickou vlastnosťou judikatúry AETR je nájsť uplatnenie v prípade, keď zmluva výslovne predpokladá len ustanovenie vnútorných pravidiel.

Komisia poukazuje, že ako v kapitole Zmluvy slobodnom poskytovaní služieb, pojem služieb v Dohode GATS označuje služby vo všetkých odvetviach okrem služieb poskytovaných „pri výkone vládnej moci“ [článok 1 ods. 3 písm. b) GATS]. Podľa nej bola táto výnimka zavedená s cieľom vyhnúť sa nesúladu s ustanoveniami Zmluvy ES, ktoré vylučujú z oblasti služieb činnosti súvisiace s výkonom verejnej moci.

Z toho, že judikatúra Súdneho dvora ukladá členským štátom v práve Spoločenstva povinnosť prijať „všetky procesné alebo vecné opatrenia, ktoré zaručujú účinnosť práva Spoločenstva“, vyvodzuje Komisia právomoc Spoločenstva pre prevzatie týchto typov záväzkov v rámci medzinárodnej dohody. Práve preto sa domnieva, že výlučnej právomoci Spoločenstva podlieha článok VI ods. 2 písm. a) GATS, ktorý ukladá členom dohody o WTO povinnosť zachovať alebo zriadiť súdne orgány alebo konania, ktoré umožňujú dosiahnuť revíziu správnych rozhodnutí, ktoré zasahujú do obchodu so službami.

Pokiaľ ide o článok XVI Dohody GATS o prijatí osobitných záväzkov v oblasti prístupu na trhy, Komisia tvrdí, že na vnútornej úrovni disponuje Spoločenstvo potrebnými právomocami na zrušenie kvantitatívnych obmedzení prístupu na trhy, vymenovaných v tomto ustanovení (kvóty, maximálny počet osôb zamestnaných poskytovateľom služieb, povinné štruktúry spoločností poskytovateľov niektorých služieb, atď.).

Od uzavretia Maastrichtskej zmluvy Spoločenstvo taktiež disponuje na vnútornej úrovni zákonodarnými právomocami, ktoré v celom rozsahu pokrývajú článok XI Dohody GATS, ktorý stanovuje, že členovia Dohody o WTO nie sú povinní uplatňovať obmedzenia prevodov a medzinárodných platieb pri transakciách na bežnom účte súvisiace s osobitnými záväzkami s výnimkou tých, ktoré povoľuje článok XII (ochrana rovnováhy platobnej bilancie). Totiž v práve Spoločenstva sú všetky obmedzenia pohybov kapitálu a platieb medzi členskými štátmi, ako aj medzi členskými štátmi a tretími štátmi zakázané (článok 73 B ods. 1 a ods. 2 Zmluvy ES). V prípade, že ide o priame investície, zveruje článok 73 C ods. 2 Rade právomoci potrebné pre prijatie opatrení týkajúcich sa pohybu kapitálu smerujúceho do alebo pochádzajúceho z tretích krajín

Ohľadne uznávania diplomov, licencií a certifikátov (článok VII GATS), Komisia tvrdí že Spoločenstvo disponuje vnútornými právomocami na základe článkov 49, 57 a 66, a ktoré okrem iného aj využíva.

V tomto ohľade Komisia odkazuje na smernicu Rady 89/48/EHS z 21. decembra 1988, o všeobecnom systéme uznávania diplomov vyššieho vzdelania udelených pri ukončení odborného vzdelávania a prípravy v dĺžke trvania aspoň troch rokov (Ú. v. ES L 19, 1989, s. 16), a smernica Rady 92/51/EHS z 18. júna 1992, o druhom všeobecnom systéme uznávania odborného vzdelania a prípravy, (Ú. v. ES L 209, s. 25).

Komisia pripúšťa, že všeobecný systém vzájomného uznávania zavedený týmito dvoma smernicami sa nevzťahuje na odbornú spôsobilosť alebo prax nadobudnutú v tretích štátoch. Podľa nej však z ratio decidendi rozsudku z 9. februára 1994, Tawil-Albertini (C‑154/93, Zb. s. I‑451), jasne vyplýva, že opatrenia o uznávaní odbornej spôsobilosti nadobudnutej v tretích štátoch môžu byť na úrovni Spoločenstva zavedené (odseky 11 až 15 rozsudku).

Konečne pokiaľ ide o všetky spôsoby dopravy, Spoločenstvo na vnútornej úrovni disponuje širokými právomocami pre prijímanie opatrení nevyhnutných na dosiahnutie osobitných cieľov spoločnej obchodnej politiky, ktorú je povinné uplatňovať (článok 74 a nasl. Zmluvy ES). Všetky spôsoby dopravy tvoria v pravom slova zmysle dodávku služieb, pre ktoré je medzinárodný postup zvlášť nevyhnutný pre splnenie cieľov zmluvy. Takto tiež vyššie citované nariadenie č. 4055/86 stanovuje pravidlá uplatňovania zásady slobodného poskytovania služieb námornej dopravy medzi členskými štátmi a tretími štátmi. Okrem toho Spoločenstvo už tieto právomoci využilo na vnútornej úrovni.

ii)  O právomociach odvodených od všeobecných ustanovení (články 100a a 235 Zmluvy ES)

V prípade, že by právomoci, ktoré Spoločenstvo vyvodzuje z osobitných ustanovení Zmluvy ES, neupravovali celú oblasť Dohody GATS, Komisia tvrdí, že pre jej uzavretie by bolo možné sa dovolávať článku 100a. Podľa nej ukladá tento článok „zreteľne“ Komisii právny záväzok konať za účelom vytvorenia vnútorného trhu.

V prípade, ak by bol tento základ považovaný za nedostatočný, Komisia tvrdí, že by bolo vhodné dovolávať sa článku 235 zmluvy pre udelenie nevyhnutných vonkajších právomocí inštitúciám Spoločenstva. Totiž, členské štáty by nemali mať možnosť podniknúť spoločný postup prostredníctvom dohody uzavretej mimo rámca Spoločenstva, ak sú podmienky článku 235 splnené. Podľa Komisie, by tieto podmienky boli splnené. Nutnosť uzavretia dohody nie je spochybnená: dohoda prispeje k uskutočneniu cieľov zmluvy a priamo súvisí s fungovaním spoločného trhu. Hoci by bolo spôsobilé prispieť k naplneniu osobitných cieľov Spoločenstva, mohlo by jednostranné konanie členských štátov mimo rámec Spoločenstva tomuto prekážať a viesť k postupnému spochybneniu a dezintegrácii vnútorného trhu.

b)     O nevyhnutnosti vonkajšieho konania Spoločenstva

Komisia predovšetkým zdôrazňuje, že pokiaľ by bolo Spoločenstvo zmluvnou stranou dohody popri vlastných členských štátoch, súdržnosť vnútorného trhu by bola narušená. Z tohoto hľadiska uvádza tri argumenty.

Najprv uvádza príklad finančných služieb a tvrdí, že uznávanie právomoci členských štátov by uviedlo tie z nich, ktoré majú vyvinuté finančné centrá, do pozície sily v bilaterálnych jednaniach s tretími krajinami. Náhradou za ich pomerne štedré návrhy by boli schopné získať najvýznamnejšie výsady. Ich poskytovatelia služieb by si nepomerne vylepšili konkurenčnú pozíciu vzhľadom k poskytovateľom služieb z iných členských štátov.

Podľa Komisie práve tomuto chcela zabrániť druhá, vyššie citovaná smernica č. 89/646 o bankovej činnosti. Táto smernica, ktorá zharmonizovala podmienky povoľovania v rámci Spoločenstva, skutočne obsahuje aj ustanovenie o obchode s finančnými službami s tretími krajinami (pozri hlavu III, venovanú vzťahom s tretími krajinami, články 8 a 9). Smeruje k vyvarovaniu sa rozdielnostiam v prístupe bánk z tretích krajín na vnútorný trh a zároveň k tomu, aby každá tretia krajina udelila úverovým inštitúciám Spoločenstva, bez ohľadu na to, z ktorého členského štátu pochádzajú, skutočný prístup porovnateľný s prístupom, ktorý ponúka Spoločenstvo svojim úverovým inštitúciám. Čo sa týka tohoto posledného bodu, pokiaľ Komisia konštatuje, že tretia krajina takýto prístup neumožňuje, „môže predložiť návrhy Komisi s cieľom získať príslušný mandát na rokovanie za účelom získania konkurenčných možností porovnateľných s úverovými inštitúciami Spoločenstva. Rada rozhodne kvalifikovanou väčšinou“ (pozri článok 9 ods. 3 druhej smernice).

Ďalej Komisia zdôrazňuje, že hneď ako sa v členskom štáte usadia pobočky bánk z tretích krajín, na ktoré sa od tohto času hľadí, v súlade s článkom 58 zmluvy, ako na príslušníkov Spoločenstva, budú môcť súťažiť s bankami z ostatných členských štátov bez toho, aby tieto mohli vysloviť svoj názor.

Komisia ďalej tvrdí, že by nebolo možné rozhodnúť, pri striktnom uplatnení vyššie uvedeného rozsudku AETR, že sa právomoc Spoločenstva obmedzuje na oblasti, ktoré boli predmetom harmonizácie na vnútornej úrovni, vzhľadom k tomu, že všetky odvetvia služieb neboli harmonizované. Totiž, ak by bolo prijaté toto kritérium rozdelenia právomoci, štáty, ktorých kľúčové odvetvia v oblasti služieb sú predmetom harmonizovaných predpisov, by boli celkom podriadené právnemu poriadku Spoločenstva, zatiaľ čo tie, ktorých hlavné odvetvia služieb doposiaľ neboli predmetom harmonizovaných predpisov, by si ponechali takmer nedotknutú slobodu rokovania. Podľa Komisie by takáto situácia zbavila Spoločenstvo možnosti vyváženého rokovania v záujme všetkých členských štátov vo všetkých odvetviach služieb.

Ďalej Komisia tvrdí, že pokiaľ by si členské štáty ponechali právomoci, mohlo by dôjsť k zasiahnutiu alebo zmene existujúcich pravidiel Spoločenstva. Z tohto hľadiska uvádza tri argumenty.

Po prvé zdôrazňuje, že tri roky po vstupe Dohody o WTO do platnosti, budú môcť členovia jednostranne modifikovať svoje zoznamy osobitných záväzkov prostredníctvom poskytnutia kompenzácie členom GATS, ktorí môžu uvádzať, že sú ich práva zmenou „zrušené alebo ohrozené“. Pretože kompenzácie v systéme GATS môžu spočívať iba v modifikácii ustanovení právnych predpisov (napríklad pre zmiernenie podmienok prístupu na trh v odvetví služieb), je Komisia toho názoru, že (tieto kompenzácie) zasiahnu právne predpisy Spoločenstva alebo narušia ich význam. Práve z tohoto dôvodu by členským štátom nemohla byť udelená právomoc pre uzavretie GATS.

Ďalej, podľa Komisie, aby medzinárodné záväzky mohli narušiť existujúce predpisy Spoločenstva, nemusia byť nutne s nimi v rozpore. Stačí, ak sa týkajú oblasti, ktorá je už „z veľkej časti“ upravená komunitárnymi predpismi (pozri stanovisko č. 2/91, z 19. marca 1993, Zb. s. I‑1061, body 25 a 26). Teda celistvosť oblasti stanovenej Dohodou GATS by bola upravená komunitárnymi predpismi.

Nakoniec Komisia zdôrazňuje, že žiadna úprava osobitných záväzkov nie je, v zásade, možná v priebehu troch rokov nasledujúcich po vstúpení Dohody o WTO a jej príloh do platnosti. Preto ak by členské štáty uzavreli Dohodu o WTO vo svojom vlastnom mene, mohli by, po celý tento čas, využívať zámienky vyplývajúce z prípadných nezlučiteľností právnej úpravy Spoločenstva s ich záväzkami na základe Dohody GATS na to, aby neuplatňovali právo Spoločenstva.

2.     Pozície účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky

Rada a vlády, ktoré predložili pripomienky, spochybňujú stanovisko Komisie.

Ani členské štáty, ani Rada neformulujú žiadnu pripomienku, pokiaľ sa jedná o nevyhnutnosť vonkajšieho konania Spoločenstva. Akými argumentami odporujú téze o právomoci Spoločenstva, ktorú Komisia zakladá na osobitných ustanoveniach zmluvy alebo na všeobecných ustanoveniach článkov 100a a 235 Zmluvy ES?

i)     O právomociach odvodených od osobitných ustanovení Zmluvy ES

Predovšetkým, Rada, španielska vláda a portugalská vláda tvrdia, že pojem služieb je širší v Dohode GATS ako v práve Spoločenstva. Totiž, na rozdiel od Dohody GATS, by sa zmluva netýkala bezplatného poskytovania služieb (článok 60 zmluvy).

Podľa Rady stiera Komisia všetky rozdiely medzi režimom, ktorý je možné uplatňovať voči príslušníkom a spoločnostiam z členských štátov a režimom, ktorý je možné uplatňovať voči príslušníkom a spoločnostiam z tretích krajín. Rada zdôrazňuje, že články zmluvy, ktoré sa týkajú práva usadiť sa a slobodného poskytovania služieb sa nevyjadrujú k zaobchádzaniu, ktoré má byť vyhradené príslušníkom a spoločnostiam z tretích krajín. Odsek 2 článku 59 zmluvy predstavuje jedinú výnimku. Toto ustanovenie by vytváralo osobitný právny základ pre právnu úpravu vo vzťahu k poskytovateľom služieb z tretích krajín, ak sú už samozrejme usadení v Spoločenstve. Bolo by celkom zbytočné, pokiaľ, ako tvrdí Komisia, by Spoločenstvo už malo na vnútornej úrovni právomoci voči príslušníkom tretích krajín v oblasti poskytovania služieb a slobody usadenia sa.

Podľa Rady právo Spoločenstva upravuje, pokiaľ ide o príslušníkov tretích krajín, iba otázky sekundárneho usadenia sa (zakladania dcérskych spoločností) a poskytovania služieb na základe zakladania materských spoločností (primárneho usadenia sa) v Spoločenstve. Čo sa týka „obchodnej prítomnosti“, rozlišuje Rada medzi dcérskymi spoločnosťami spoločnosti z tretej krajiny a jednoduchými pobočkami spoločnosti z tretej krajiny. Pripúšťa, že právo Spoločenstva je možné uplatniť na dcérsku spoločnosť spoločnosti z tretej krajiny v Spoločenstve. Naopak, jednoduché pobočky spoločností z tretích krajín, ktoré sú usadené v Spoločenstve, by spadali do právomoci členských štátov, pretože článok 58 zmluvy sa týka iba spoločností.

Rada spochybňuje právomoc, ktorú by podľa Komisie malo Spoločenstvo pre osobitné záväzky, ktoré sa týkajú prístupu na trh služieb. Totiž, zoznamy osobitných záväzkov boli, po početných diskusiách, predložené v mene Spoločenstva a členských štátov, a obmedzenia, ako aj podmienky začlenené do týchto záväzkov, sa líšia medzi jednotlivými členskými štátmi. Rada zdôrazňuje, že letmý pohľad na dokument, ktorý obsahuje osobitné záväzky v oblasti služieb a ktorý (Rada) považuje za dokument základného významu, jasne ukazuje, že sa vzťahuje priamo na vnútroštátnu právnu úpravu. Teda, ponuka osobitných záväzkov daná Spoločenstvom a členskými štátmi, podlieha, z veľkej časti, právomoci členských štátov. Podľa Rady samotná existencia tohto zoznamu umožňuje odpovedať na otázky predložené Súdnemu dvoru.

Podľa španielskej vlády celé časti Dohody GATS upravujú oblasti, v ktorých Spoločenstvo nemá právomoci na vnútornej úrovni. Preto by boli podriadené právomoci členských štátov tie ustanovenia Dohody GATS, ktoré sa týkajú:

–       dodávky služieb spoločnosťami z tretích krajín, ktoré zamýšľajú usadiť sa v Spoločenstve (obchodná prítomnosť),

–       dodávky služieb prostredníctvom pohybu fyzických osôb, ktoré sú príslušníkmi tretích krajín,

–       bezplatného poskytovania služieb,

–       záväzkov v oblasti pohybu kapitálu príslušníkov tretích krajín, ktorí nie sú usadení v Spoločenstve (článok XI Dohody GATS), keďže článok 67 zmluvy vyžaduje odstránenie obmedzenia pohybu kapitálu iba pre kapitál, ktorý patrí osobám so sídlom v členskom štáte,

–       záväzkov, ktoré sa týkajú uznávania diplomov alebo titulov získaných v tretích krajinách.

Portugalská vláda zdôrazňuje, že spôsoby dodávky služieb, ktorých sa týka Dohoda GATS, iné ako „cezhraničné dodávky“, spadajú do právomoci členských štátov.

Zdôrazňuje skutočnosť, že „najdôležitejšie a najcitlivejšie oblasti medzinárodnej liberalizácie služieb sa vzťahujú na podmienky pre usadenie sa spoločností z tretích krajín a systém uplatniteľný voči nezávislým pracovníkom a zamestnancom spoločností z tretích krajín“. Podľa nej tieto oblasti spadajú do právomoci štátov.

Podľa dánskej vlády je nepochybné, že sa právne akty Spoločenstva prijaté v odvetví služieb týkajú iba niektorých oblastí. Právne akty schválené v týchto oblastiach sa týkajú iba niektorých aspektov poskytovania služieb. Z toho vyplýva, že členské štáty majú právomoc pre uzatváranie medzinárodných dohôd, tak v oblastiach, v ktorých neexistuje právna úprava Spoločenstva, ako aj v oblastiach, v ktorých takáto právna úprava existuje, je však rozptýlená

Holandská vláda sa pripája k stanovisku Rady a zdôrazňuje prípad výlučnej právomoci členských štátov, ktorá sa týka presídľovania fyzických osôb z tretích krajín do Spoločenstva (mobilita pracovníkov).

Súhrnne povedané, vláda Spojeného kráľovstva sa domnieva, že Spoločenstvo má právomoc zúčastniť sa na uzavrení Dohody GATS na základe článkov 54, 57, 66, 75, 84, 99 a 100 A Zmluvy ES. Totiž, niektoré aspekty Zmluvy spadajú do tých oblastí právomocií Spoločenstva, ktoré sú upravené týmito ustanoveniami a v ktorých Spoločenstvo prijalo vnútorné opatrenia. Avšak nie všetky hospodárskej činnosti, ktoré upravuje Dohoda GATS, sú predmetom právnej úpravy Spoločenstva. A pokiaľ bola prijatá taká právna úprava, často spočíva v harmonizačných opatreniach, ktoré stanovujú minimálne normy, ktoré členské štáty môžu prekročiť. Z toho by vyplývalo, že členské štáty majú taktiež právomoc zúčastniť na uzavretí Dohody GATS.

Spojené kráľovstvo predovšetkým zdôrazňuje, že ako kapitola o usadení sa, tak aj kapitola o službách, neupravujú predpisy o:

–       poskytovaní služby z územia tretej krajiny smerom k územiu členského štátu [článok I ods. 2 písm. a) Dohody GATS],

–       poskytovaní služby dodávateľom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, prostredníctvom obchodnej prítomnosti (inej ako spoločnosť, na ktorú sa vzťahuje článok 58 Zmluvy ES) na území členského štátu [článok I ods. 2 písm. c) Dohody GATS],

–       poskytovaní služby dodávateľom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a prostredníctvom prítomnosti fyzických osôb z tretej krajiny na území členského štátu [článok I ods. 2 písm. d) Dohody GATS].

Vláda Spojeného kráľovstva osobitne zdôrazňuje, že žiadne ustanovenie zmluvy sa nezaoberá primárnym usadením sa fyzických a právnických osôb pochádzajúcich z tretích krajín, ktoré chcú vykonávať činnosť v oblasti služieb v členských štátoch. Zdôrazňuje, že článok 59, druhý podosek zmluvy sa týka iba príslušníkov tretích krajín, ktorí už sú usadení v Spoločenstve. Vzhľadom na neexistenciu vnútornej právnej úpravy Spoločenstva spadajú tieto otázky do právomoci členských štátov.

Pokiaľ ide o dcérske spoločnosti a pobočky, vláda Spojeného kráľovstva napriek tomu pripúšťa, že inštitúcie Spoločenstva prijali opatrenia, ktoré určujú „pravidlá o vykonávaní vonkajšej právomoci Spoločenstvom, ktorá sa týka usadenia sa príslušníkov tretích krajín v Spoločenstve“ na základe článok 57 ods. 2 Zmluvy ES.

Článok 9 ods. 3 prvej smernice Rady č. 77/780/EHS z 12. decembra 1977 o koordinácii právnych, správnych a iných ustanovení týkajúcich sa prístupu k činnosti úverových inštitúcií a jej výkonu [neoficiálny preklad]((Ú. v. ES L 322, s. 30) stanovuje, že „... Spoločenstvo môže, prostredníctvom dohôd uzatvorených v súlade so zmluvou s jednou alebo s viacerými tretími krajinami, dohodnúť uplatnenie ustanovení, ktoré, na základe princípu reciprocity, poskytujú pobočkám spoločnosti so sídlo mimo Spoločenstva, rovnaké zaobcházanie na celom území Spoločenstva.“ Taktiež je cieľom článkov 8 a 9 vyššie uvedenej smernice č. 89/646 zaručiť, aby úverové inštitúcie Spoločenstva, ktoré pôsobia v tretích krajinách, požívali v nich výhody rovnocené výhodám, ktoré požívajú spoločnosti z tretích krajín, materské spoločnosti spoločností v Spoločenstve, ktoré predstavujú spoločnosti v zmysle článku 58 zmluvy.

Podobné ustanovenia existujú v poisťovníctve. Preto článok 32 smernice Rady 79/267/EHS z 5. marca 1979 o koordinácii právnych, správnych a iných ustanovení týkajúcich sa prístupu k činnosti priameho životného poistenia a jej výkonu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 63, s. 1), predpokladá, že „Spoločenstvo môže, v dohodách uzavretých v súlade so zmluvou s jednou alebo viacerými tretími krajinami, dohodnúť uplatnenie iných ustanovení, než ktoré predpokladá v tejto hlave za účelom zaistenia, s podmienkou reciprocity, dostatočnej ochrany poistencov z členských štátov.“ Článok 32b (alebo c), zavedený smernicou Rady 90/619/EHS z 8. novembra 1990 (Ú. v. ES L 330, s. 50), predpokladá v odseku 3, že „pokiaľ Komisia zistí..., že tretia krajina neposkytuje poisťovniam Spoločenstva skutočný prístup na trh, porovnateľný s prístupom, aký Spoločenstvo poskytuje poisťovniam tejto tretej krajiny, môže predložiť Rade návrhy za účelom získania príslušného mandátu k rokovaniu o dosiahnutní porovnateľných konkurenčných možností pre poisťovne Spoločenstva. Rada prijíma rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou.“

Vo veci primárneho usadenia sa fyzických osôb pochádzajúcich z tretích krajín vláda Spojeného kráľovstva takisto zdôrazňuje existenciu ustanovení sekundárneho práva.

Článok 1 písm. c) smernice Rady č. 73/148/EHS z 21. mája 1973 o zrušení obmedzenia pohybu a pobytu v rámci spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov so zreteľom na usadenie sa a poskytovanie služieb (Ú. v. ES L 172, s. 14), prijatý na základe článku 54 ods. 2 a článku 63 ods. 2 totiž poskytuje právo pobytu manželom a deťom štátnych príslušníkov z tretích krajín.

Vláda Spojeného kráľovstva ďalej uvádza, že tieto výnimočné ustanovenia o primárnom usadení sa právnických alebo fyzických osôb pochádzajúcich z tretích krajín majú často obmedzený rozsah.

Preto hlava III vyššie uvedenej prvej bankovej smernice 77/780 nebráni členským štátom upaltňovať, vo vzťahu k pobočkám úverových inštitúcií z tretích krajín, v prípade, že začínajú alebo pokračujú vo svojej činnosti v Spoločenstve, prísnejšie podmienky ako voči pobočkám úverových inštitúcií Spoločenstva (pozri v tom istom zymsle odôvodnenie vyššie citovanej druhej smernice Rady 89/646, a deviaty odsek odôvodnenia smernice Rady 92/96/EHS z 10. novembra 1992, o poistení [neoficiálny preklad] Ú. v. ES L 360, s. 1).

Vláda Spojeného kráľovstva vyvodzuje záver, že, s výhradou týchto výnimočných ustanovení, je primárne usadenie sa právnických alebo fyzických osôb, ktoré pochádzajú z tretích krajín, oblasťou, v ktorej si členské štáty zachovávají dočasnú právomoc.

Ďalej preskúmava príslušné právomoci členských štátov a Spoločenstva, pokiaľ ide o systém, ktorému je podriadená činnosť dcérskych spoločností a pobočiek spoločností z tretích krajín, po ich usadení v Spoločenstve.

Z tohoto hľadiska zdôrazňuje, že, vo vnútornej rovine, akonáhle sú dcérske spoločnosti alebo pobočky spoločností zaregistrovaných v tretích krajinách, usadené v členskom štáte, má Spoločenstvo, na základe kapitol o usadení sa a službách, právomoc upravovať ich činnosť pomocou predpisov. Zdôrazňuje zároveň, že Spoločenstvo túto právomoc v niektorých oblastiach využíva.

Smernica Rady č. 89/117/EHS, z 13. februára 1989, o povinnostiach pobočiek úverových inštitúcií a finančných inštitúcií zriadených v členskom štáte majúcich svoje ústredie mimo tohto členského štátu, týkajúcich sa uverejňovania ročných účtovných dokladov (Ú. v. ES L 44, s. 40; Mim. vyd. 06/001, s. 213) sa uplatňuje nielen na pobočky spoločností Spoločenstva, ale aj na pobočky spoločností z tretích krajín (články 1 a 3). Jedenásta smernica Rady č. 89/666/EHS, z 21. decembra 1989 o požiadavkách na sprístupnenie údajov týkajúcich sa pobočiek zriadených v určitom členskom štáte určitými druhmi obchodných spoločností, ktoré sa spravujú právom iného štátu (Ú. v. ES L 395, s. 36; Mim. vyd. 17/001, s. 100), sa uplatňuje na pobočky spoločností z tretích krajín (články 7 až 10). Hlavy III vyššie citovanej prvej bankovej smernice 77/780 a rovnako vyššie citovanej smernice 79/267 v oblasti poistenia obsahujú ustanovenia, ktoré sa týkajú pobočiek podnikov, ktoré majú sídlo mimo Spoločenstva.

Napriek tomu vo zvyšnej časti, z dôvodu neexistencie vnútornej právnej úpravy Spoločenstva, režim, ktorému je podriadená činnosť dcérskej spoločnosti alebo pobočky spoločnosti z tretej krajiny, naďalej podlieha právomoci členských štátov.

Pokiaľ ide o článok VI ods. 2 písm. a) Dohody GATS (zachovanie alebo zriadenie súdov alebo konaní, ktoré umožňujú preskúmanie správnych rozhodnutí vo veci obchodu so službami), vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že otázky súvisiace s právomocou, riadením a opravnými prostriedkami, zostávajú v právomoci členských štátov, s výhradou niekoľkých ustanovení sekundárneho práva, ktoré harmonizujú vnútorné postupy a opravné prostriedky.

Z tohoto hľadiska vláda Spojeného kráľovstva uvádza smernicu Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii právnych a správnych predpisov týkajúcich sa uplatňovania opravných prostriedkov v oblasti verejného obstarávania tovarov a prác (Ú. v. ES L 395, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s 246). Napriek tomu upresňuje, že táto smernica je čiastočným harmonizačným opatrením, ktoré členským štátom ponecháva široký výber prostriedkov pre dosiahnutie cieľov.

Z toho odvodzuje, že členské štáty sú oprávnené zúčastniť sa na uzavretí Dohody GATS v oblasti, ktorú upravuje článok VI ods. 2 písm. a) tejto dohody.

Napokon pri článku VII Dohody GATS (uznávanie diplomov a vzdelania), vláda Spojeného kráľovstva vysvetľuje, že ak predpisy Spoločenstva predpokladajú harmonizáciu a vzájomné uznávanie odbornej spôsobilosti získanej v členských štátoch, potom sú tieto štáty naopak oprávnené vo veci dokladov o odbornej spôsobilosti vydaných tretími krajinami. V tejto záležitosti sa odvoláva na vyššie uvedený rozsudok Tawil-Albertini.

ii)  Právomoci, ktoré by mohli byť odvodené od všeobecných ustanovení zmluvy (články 100a a 235 Zmluvy ES)

Rada popiera, že články 100a a 235 zmluvy ukladajú zákonodarcovi Spoločenstva právnu povinnosť konať. Prijatie takej myšlienky by odstránilo rozdiel medzi existenciou právomoci a jej vykonávaním a bolo by v zjavnom rozpore s článkom 3b zmluvy, ktorý vyjadruje zásadu subsidiarity.

Vláda Spojeného kráľovstva uvádza, že Súdny dvor nepripustil, že by smernice, ktoré stanovujú minimálne normy, mohli byť prameňom výlučnej právomoci Spoločenstva (pozri vyššie uvedené stanovisko č. 2/91, bod 21). Totiž, výlučná vonkajšia právomoc sa môže zakladať iba na vnútorných opatreniach výlučnej harmonizácie. O to viac nemôže vonkajšia výlučná právomoc, v prípade neexistencie vnútorných predpisov, vyplývať zo samotného článku 100.

Francúzska vláda článok 235 zmluvy vykladá rovnakým spôsobom ako Komisia. Na rozdiel od Komisie sa domnieva, že Rada disponuje širokou mieru voľnej úvahy, či je konanie Spoločenstva nevyhnutné pre uskutočnenie jedného z cieľov Spoločenstva. Domnieva sa, že v tomto prípade nedošlo k tejto nevyhnutnosti.

Nemecká vláda vysvetľuje, že článok 235 by nemohol udeľovať právomoci Spoločenstva v oblastiach, ktoré podliehajú výlučnej právomoci členských štátov a že, za všetkých predpokladov, nie je liberalizácia obchodu so službami vo svetovom meradle jedným z cieľov Spoločenstva.

Portugalská vláda popiera, že, ako to zdanlivo tvrdí Komisia, by bolo možné vyvodiť povinnú a výlučnú právomoc v stanovenej oblasti, na vnútornej alebo vonkajšej úrovni, z článku 235 zmluvy. Predkladá nasledujúce dôvody.

Na jednej strane by Rada mohla voľne posúdiť, aký druh opatrení je najvhodnejší pre uskutočnenie cieľov Spoločenstva. Mohla by napríklad, z dôvodov medzinárodnej alebo vnútornej povahy, skôr uplatniť mechanizmus spolupráce medzi Spoločenstvom a členskými štátmi, čo by na úrovni vonkajších vzťahov viedlo k uzatváraniu zmiešaných dohôd. Také by bolo stanovisko Súdneho dvora, ak by sa domnieval, že „hoci článok 235 umožňuje Rade prijímať „všetky príslušné opatrenia“ aj v oblasti vonkajších vzťahov, neukladá tento článok žiadnu povinnosť, ale priznáva Rade oprávnenie, ktorého nevykonávanie by nemohlo ovplyvniť platnosť uznesení“ (vyššie uvedený rozsudok AETR, bod 95). Na druhej strane článok 235 neumožňuje, aby reziduálne a vlastné právomoci členských štátov boli prevedené na Spoločenstvo. Za týmto účelom by bolo nevyhnutné preskúmať zmluvy.

Španielska vláda zastáva názor, že články 100a a 235 zmluvy sú, okrem iných ustanovení, ustanoveniami, ktoré dávajú právny základ pre právomoc Spoločenstva.

Európsky parlament uvádza, že prípadné odvolanie sa na článok 235 Zmluvy ES nemožno žiadnym spôsobom vykladať ako narušenie jeho slobody odmietnuť vydanie shlasného stanoviska, pokiaľ by sa mu dohoda zdala byť neprijateľná, s ohľadom na ciele zmluvy a záujmy občanov.

C –  Dohoda TRIPs

1.     Stanovisko Komisie

Rovnako ako v prípade Dohody GATS je možné argumentáciu Komisie rozdeliť na dve časti. V prvej je zámerom Komisie ztotožniť vnútorné právomoci inštitúcií, z ktorých je možné odvodiť právomoci Spoločenstva na medzinárodnej úrovni. V druhej časti je jej cieľom presvedčiť o nevyhnutnosti konania Spoločenstva alebo o riziku, ktoré by sprevádzalo rozptýlené konanie jednotlivých členských štátov vo vzťahu k tretím krajinám.

a)     O existencii vnútorných právomocí

Komisia sa najprv snaží dokázať, že právomoci Spoločenstva na vnútornej úrovni vyplývajú z existujúcich aktov sekundárneho práva v oblasti duševného vlastníctva (i). Ďalej, v prípade, ak by sa usúdilo, že Spoločenstvo nemá dostatočné právomoci na základe aktov sekundárneho práva, (Komisia) tvrdí, že Spoločenstvo by mohlo uzavrieť Dohodu TRIPs na základe všeobecných ustanovení zmluvy, takých, ako sú články 100a a 235 bod ii).

i)     O právomociach odvodených od sekundárneho práva

Pokiaľ ide o Dohodu TRIPs, Komisia najprv zdôrazňuje, že cieľom článku 36 Zmluvy ES nie je vymedziť určité oblasti pre výlučnú právomoc členských štátov (pozri rozsudok zo 4. augusta 1991, Richardt a „Les Accessoires Scientifiques“, C‑367/89, Zb. s. I‑4621, body 19 až 21).

Ďalej bod za bodom a veľmi podrobne porovnáva Dohodu TRIPs a vhodné ustanovenia práva Spoločenstva a vyvodzuje z toho, všeobecne, že Spoločenstvo má vonkajšiu výlučnú právomoc, ktorá je nevyhnutná na uzavretie Dohody TRIPs v celom rozsahu.

1. Pokiaľ ide o autorské právo (oddiel 1 časti II Dohody TRIPs, články 9 až 14), Komisia najprv pripúšťa, že Spoločenstvo nie je zmluvnou stranou ani Bernského dohovoru (dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel, Parížsky akt z 24. júla 1971), ani Rímskeho dohovoru (Medzinárodný dohovor o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a záznamov rozhlasových organizácií z 26. októbra 1961).

Zdôrazňuje, že Dohoda TRIPs, v oddieli 1 časti II, ktorá sa týka autorského práva a príbuzných práv, zaväzuje členov WTO k tomu, aby stanovili minimálnu ochranu.

Pripomína, že Rada prijala niekoľko smerníc v oblasti autorského práva a príbuzných práv, a že sa domnieva, že na vnútornej úrovni upravuje oblasti, o ktorých hovoria články 10 až 14 Dohody TRIPs.

Takýmto spôsobom by smernica Rady č. 91/250/EHS zo 14. mája 1991 o právnej ochrane počítačových programov (Ú. v. ES L 122, s. 42; Mim. vyd. 17/001, s. 114) zodpovedala, pokiaľ ide o článok 1 ods. 1, článku 10 ods. 1 Dohody TRIPs, ktorý stanovuje, že počítačové programy budú chránené ako literárne diela na základe Bernského dohovoru. Článok 2 ods. 1 smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992, o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120), by zodpovedal, podľa Komisie, článku 11 Dohody TRIPs, ktorý sa týka práva na prenajímanie. Článok 6 ods. 1 a 7 a článok 8 ods. 1 tejto smernice by zas upravovali oblasť článku 14 Dohody TRIPs (súvisiace práva). Smernica Rady č. 93/98/EHS, z 29. októbra 1993 o zosúladení lehoty ochrany autorského práva a niektorých príbuzných práv (Ú. v. ES L 290, s. 9; Mim. vyd. 17/001, s. 141), by upravovala oblasť článku 12 Dohody TRIPs, ktorý sa týka času trvania ochrany autorského práva. Nakoniec Komisia poukazuje, že Rade predložila návrh smernice o právnej ochrane databáz (Ú. v. ES C 308, s. 1), ktorej cieľom je objasniť ochranu databáz z hľadiska autorského práva a udelenia práva zabrániť nepovolane nakladať s informáciami obsiahnutými v databáze. Upresňuje, že tento návrh nebol ešte schválený, zdôrazňuje však, že právomoc Spoločenstva prijať takú smernicu nebola spochybnená.

Pokiaľ ide o ochranné známky (články 15 až 21 Dohody TRIPs, v oddieli 2 časti II dohody), Komisia zdôrazňuje, že Rada vo vnútornom poriadku prijala nariadenie (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146) a prvú smernicu Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92).

Komisia pripúšťa, že prvá smernica sa obmedzuje na vnútroštátne ustanovenia, ktoré majú najpriamejší dopad na fungovanie vnútorného trhu, zdôrazňuje však, že Rada sa vyhlásila za pripravenú prijať neskôr nové smernice, ktoré zosúladia vnútroštátne právne predpisy o ochranných známkach.

3. Pokiaľ ide o označenie proveniencie a označenie pôvodu (články 22 až 24 Dohody TRIPs, v oddieli 3), Komisia tvrdí, že ustanovenia Spoločenstva prijaté v tejto oblasti by boli presnejšie a širšie ako predpisuje príslušný oddiel Dohody TRIPs.

Predovšetkým smernica Rady 79/112/EHS z 18. decembra 1978, o aproximácii právnych predpisov členských štátov o označovaní a obchodnej úprave potravín určených pre konečného spotrebiteľa a o ich reklame [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 33, 1979, s. 1), by zakazovala akékoľvek označovanie potravín, ktoré by mohlo uviesť spotrebiteľa do omylu pokiaľ ide o pôvod alebo provenienciu potravín. Ďalej Rada prijala nariadenie (EHS) č. 2081/92, zo 14. júla 1992, o ochrane zemepisných označení a pôvodných názvov poľnohospodárskych výrobkov a potravín (Ú. v. ES L 208, s. 1). Ďalej, v rámci spoločnej organizácie trhov s vínom alebo na základe článkov 43 a 100a zmluvy, prijala Rada množstvo predpisov, ktoré súvisia s označovaním a uvádzaním na trh vín a liehovín.

4. V oblasti priemyselných vzorov (upravených oddielom 4 části II Dohody TRIPs, článkami 25 a 26), Komisia upozorňuje, že predložila Rade, na základe článku 100a zmluvy, návrh smernice, určenej pre harmonizáciu národných právnych predpisov o výkresoch a vzoroch, ako aj návrh nariadenia, ktoré vytvára vzor Spoločenstva. Úroveň ochrany predpokladanej týmito dvoma návrhmi by bola, podľa nej, prepracovanejšia než všeobecné povinnosti formulované v článkoch 25 a 26 Dohody TRIPs.

5. V oblasti patentov (upravených oddielom 5 časti II Dohody TRIPs, článkami 27 až 34), Komisia vysvetľuje, že súčasťou právneho poriadku Spoločenstva je na jednej strane Mníchovský dohovor z 5. októbra 1973, o udeľovaní európskych patentov, a aj Luxemburská dohoda z 15. decembra 1989 v oblasti patentov Spoločenstva (Ú. v. ES L 401, s. 1), podpísaná členskými štátmi, ktorá však ešte nevstúpila do platnosti. Uvádza, že Spoločenstvo má právomoc prijať ustanovenia v oblasti patentového práva, pokiaľ sú tieto ustanovenia nevyhnutné pre správne fungovanie vnútorného trhu. Rada prijala nariadenie (EHS) č. 1768/92 z 18. júna 1992 o vytvorení dodatkového ochranného osvedčenia na liečivá (Ú. v. ES L 182, s. 1; Mim. vyd. 17/011, s. 200) a prijala spoločné stanovisko, ktoré sa týka návrhu smernice o právnej ochrane biotechnologických vynálezov, ktorá harmonizuje právo členských štátov v otázke spôsobilosti biotechnologického materiálu na patentovanie.

V oblasti topografie integrovaných obvodov Komisia zdôrazňuje, že smernica Rady 87/54/EHS, zo 16. decembra 1986, o právnej ochrane topografie polovodičových výrobkov (Ú. v. ES L 24, 1987, s. 36; Mim. vyd. 13/008, s. 231), je na vnútornej úrovni protipólom k oddielu 6 časti II Dohody TRIPs (články 35 až 38, ktoré sa týkajú konfiguračných schém integrovaných obvodov).

7. Pokiaľ ide o časť III Dohody TRIPs, ktorá zavádza predpisy pre zaistenie vymoženia práv duševného vlastníctva, Komisia zdôrazňuje, že právomoci Spoločenstva na vnútornej úrovni v tejto oblasti sú rovnako rozsiahle ako ustanovenia článkov 41 až 61 Dohody TRIPs. Dodáva, že právomoc Spoločenstva bola už uplatnená prijatím vyššie uvedeného nariadenia č. 3842/86, ktoré ustanovuje opatrenia za účelom zabrániť prepusteniu falšovaného tovaru do voľného obehu.

Stručne povedané, pre Komisiu majú všetky ustanovenia Dohody TRIPs svoj protipól, na vnútornej úrovni, v ustanoveniach sekundárneho práva Spoločenstva.

ii)  O právomociach, ktoré môžu byť odvodené od ustanovení zmluvy všeobecnej povahy (články 100a a 235 Zmluvy ES)

Všeobecne Komisia uvádza tie isté argumenty v prospech použitia článku 100a alebo článku 235 ako právneho základu pre uzavretie Dohody TRIPs, ako tie ktoré uviedla vo vzťahu k Dohode GATS. Osobitný argument v Dohode TRIPs je nasledujúci. Keďže Dohoda TRIPs zakotvuje pravidlá v oblastiach, v ktorých neexistujú harmonizačné opatrenia Spoločenstva, jej uzavretie by umožnilo naraz uskutočniť harmonizáciu v rámci Spoločenstva, a tým prispieť k zavedeniu a fungovaniu vnútorného trhu.

b)     Ohľadom nevyhnutnosti vonkajšieho postupu Spoločenstva

Komisia uvádza, že ak by bolo Spoločenstvo len jedným z účastníkov Dohody TRIPs, popri jeho vlastných členských štátoch, tak by súdržnosť vnútorného trhu bola zasiahnutá dvoma spôsobmi. Na jednej strane, by vnútorný trh utrpel narušenie súťaže, na druhej strane by došlo k umelému skresleniu konkurenčných možností na trhoch tretích krajín.

Podľa Komisie riziko narušenia obchodu je takéto: ak by mohli členské štáty slobodne rokovať a uzavrieť ich vlastné dohody v oblasti upravenej Dohodou TRIPs, dali by tak svoje podniky do výhodnejšej konkurenčnej pozície ako podniky iných členských štátov a, týmto by im poskytli ekonomickú výhodu nezlučiteľnú s nenarušenou súťažou na vnútornom trhu.

Komisia cituje ako príklad akt sekundárneho práva, na základe ktorého môžu členské štáty slobodne rokovať o dvojstranných dohodách s tretími štátmi.

V rámci vyššie citovanej smernice 87/54 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov, môžu členské štáty rozšíriť túto ochranu na príslušníkov tretích krajín len za určitých podmienok. Táto smernica bola viackrát využitá na rozšírenie ochrany topografií polovodičových výrobkov na základe reciprocity na obmedzený zoznam štátov, ktoré spĺňajú kritériá smernice, a ponúkajú rovnakú úroveň ochrany príslušníkom Spoločenstvo. Členské štáty nie sú oprávnené odchýliť sa od ustanovení rozhodnutia Rady, ktoré zaručujú túto ochranu. Dôvod je daný v odôvodnení smernice, v ktorom sa uvádza, že rozdiely v právnej ochrane vyplývajúce z právnych úprav členských štátov majú priamy negatívny dopad na fungovanie spoločného trhu.

Pokiaľ ide o riziko narušenia celkovej koherencie pravidiel Spoločenstva pri spoločnej právomoci, Komisia uvádza, že prijatie Dohody TRIPs členskými štátmi v ich vlastnom mene, ako aj Spoločenstvom, je spôsobilé „zasiahnuť“ právo Spoločenstva alebo „zmeniť jeho rozsah“, v zmysle judikatúry AETR, z týchto dôvodov.

Po prvé, napriek tomu, že stanovuje len minimálne požiadavky, Dohoda TRIPs by aj tak „zasiahla“ právo Spoločenstva v oblastiach, v ktorých je úroveň ochrany, ktorú zaručuje, nižšia ako stanovená Dohodou TRIPs.

Po druhé, napriek tomu, že Dohoda TRIPs predpokladá len minimálnu úroveň ochrany, táto ochrana musí byť rozšírená na všetkých členov uvedenej dohody. Ak by mohli členské štáty rokovať s tretími krajinami mimo rámca Spoločenstva, s cieľom rozšíriť na príslušníkov tretích krajín ochranu duševného vlastníctva, dochádzalo by k nezhodám a potenciálnym konfliktom medzi ich vonkajšími režimami v tejto oblasti a režimom Spoločenstva.

Po tretie, aj keď Dohoda TRIPs stanovuje len minimálne požiadavky, pravidlá Spoločenstva v oblasti duševného vlastníctva nestanovujú minimálnu úroveň ochrany. Odkazujúc na vyššie citované stanovisko 2/91, v ktorom Súdny dvor uviedol, že jednoduchá koexistencia medzinárodných pravidiel a pravidiel Spoločenstva, ktoré upravujú tú istú oblasť, je spôsobilá zasiahnuť právo Spoločenstva, aj keď medzi nimi nie sú rozpory, z čoho Komisia vyvodzuje, že uzavretie Dohody TRIPs členskými štátmi by „zasiahlo“ platné pravidlá Spoločenstva.

Po štvrté, Dohoda TRIPs necháva svojim členom možnosť zvýšiť úroveň ochrany, tým viac, čím z toho vyplývajúca nová ochrana je naďalej v súlade s minimálnymi ustanoveniami Dohody. Keďže Spoločenstvo uplatňuje zásadu národného alebo vyčerpania „v Spoločenstve“, na to, aby došlo k zasiahnutiu pravidiel Spoločenstva a fungovania vnútorného trhu, by stačilo, ak by členský štát prijal zásadu „medzinárodného vyčerpania“ stanovenú v Dohode TRIPs.

Nakoniec, ak by bola Dohoda TRIPs uzavretá Spoločenstvom a členskými štátmi na základe spoločnej právomoci, tak by to by vážne narušilo právo Spoločenstva, pretože by to v praxi znamenalo „zmrazenie“ alebo zamietnutie harmonizačných pravidiel Spoločenstva v pôsobnosti dohody. Bolo by to tiež „zasiahnutie“ práva Spoločenstva v rozsahu,v akom by sa členské štáty naďalej dovolávali výnimky podľa článku 36 Zmluvy ES, aby chránili osobitný „predmet“ práv duševného vlastníctva, čo by spomalilo harmonizáciu na úrovni Spoločenstva alebo založenie alebo fungovanie vnútorného trhu.

2.     Stanoviská účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky

Rada predovšetkým rozoberá stav zákonodarnej činnosti Spoločenstva v oblasti duševného vlastníctva. Rozlišuje štyri „súbory“ právnej úpravy Spoločenstva.

–       Prvý „súbor“ tvoria opatrenia Spoločenstva vydané najmä na základe článku 43 Zmluvy ES, ktoré sa týkajú ochrany zemepisných označení.

Rada sa domnieva, že rozsah prvého „súboru“ sa zhoduje s rozsahom oddielu 3 časť II TRIPs, o zemepisných označeniach a jeho toho názoru, že podmienky za ktorých využíva implicitnú vonkajšiu právomoc v súlade s judikatúrou AETR, sú v tomto prípade všeobecne jednotné.

–       Druhý „súbor“ právnej úpravy tvoria harmonizačné opatrenia Spoločenstva, ktorými sa harmonizujú vnútroštátne právne úpravy prijaté na základe článku 100a zmluvy, ako aj v niektorých prípadoch na základe článkov 57 a 66, a ktoré sa týkajú niektorých aspektov režimu duševného vlastníctva.

Ide o smernice o autorskom práve a príbuzných právach [smernica Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120); smernica Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134); smernica Rady 93/98/EHS z 29. októbra 1993, o zosúladení lehoty ochrany autorského práva a niektorých príbuzných práv (Ú. v. ES L 290, s. 9; Mim. vyd. 17/001, s. 92); smernica Rady 91/250/EHS zo 14. mája 1991 o právnej ochrane počítačových programov (Ú. v. ES L 122, s. 42; Mim. vyd. 17/001, s. 114); smernica Rady 87/54/EHS zo 16. decembra 1986 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov (Ú. v. ES L 24, s. 36; Mim. vyd. 13/008, s. 231) a prvá smernica Rady 89/104/EHS z 21 decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92)].

Podľa Rady rozsah druhého „súboru“ právnej úpravy sa len čiastočne prirovnáva k oblastiam upravených v oddieli 1 a 2 časti II TRIPs (autorské právo a ochranné známky). Rada poukazuje na to, že naproti tomu žiadne harmonizačné opatrenie nebolo prijaté v oblasti výkresov a priemyselných modelov a patentov (upravených v oddieli 4 a 5 časti II TRIPs).

Pri všetkých predpokladoch prijatie ustanovení práva Spoločenstva nezakladá povinnosť uplatňovať ho na príslušníkov tretích krajín, zatiaľ čo konkrétne predmetom Dohody TRIPs je upresniť minimálne pravidlá, ktoré sa musia uplatňovať na príslušníkov týchto krajín.

–       Tretí „súbor“ právnej úpravy Spoločenstva tvoria opatrenia Spoločenstva, ktorých cieľom je vytvoriť pre niektoré aspekty práv duševného vlastníctva režim ochrany Spoločenstva, ktorý sa pripája k režimom stanoveným každou vnútroštátnou právnou úpravou. Ide o nariadenie Rady (EHS) č.º1768/92 z 18. júna 1992 o vytvorení dodatkového ochranného osvedčenia na liečivá (Ú. v. ES L 182, s. 1; Mim. vyd. 13/011, s. 200), a vyššie citované nariadenie č. 40/94 ochrannej známke Spoločenstva.

Cieľom opatrení, ktoré sú súčasťou tretieho „súboru“ je podľa Rady, zavedenie režimu ochrany Spoločenstva, ktorý prekrýva vnútroštátne režimy. V dôsledku toho sa domnieva, že ak teória implicitných právomocí potvrdená rozsudkom AETR, môže hrať určitú úlohu vo vzťahu k nariadeniam Spoločenstva, tak len v medziach predmetu týchto doplnkových režimov a nevzťahuje sa na to, čo je naďalej predmetom vnútroštátnych režimov ochranných známok (čiastočne harmonizovaných) a patentov (neharmonizovaných).

–       Štvrtý „súbor“ právnej úpravy tvorí vyššie citované nariadenie čº 3842/86 o opatreniach s cieľom zakázať uvádzanie do voľného obehu falšovaného tovaru.

Podľa Rady toto nariadenie zodpovedá jedine niektorým ustanoveniam časti III Dohody TRIPs (časť o prostriedkoch na vymoženie práv duševného vlastníctva), teda tým, ktoré sa zaoberajú zákazom uvádzania do voľného obehu falšovaného tovaru (články 51 až 60 Dohody TRIPs). Naproti tomu, podstatná časť ustanovení tejto časti III naďalej podlieha právomoci členských štátov (články 41 až 50 a 61). Osobitne sa to týka ustanovení, ktoré sa vzťahujú na ukladanie trestných sankcií (článok 61 Dohody TRIPs).

Rada sa od toho času domnieva, že judikatúra AETR môže fungovať len v nepatrnej miere, dokiaľ nariadenie, ktorým sa zakazuje uvádzanie do obehu falšovaných tovarov, potvrdzuje niektoré ustanovenia Dohody TRIPs.

Rada z toho vyvodzuje, že Spoločenstvo a členské štáty sú spoločne oprávnené na uzavretie Dohody TRIPs.

Vláda Spojeného kráľovstva najprv, pokiaľ ide o ňu samotnú, zdôrazňuje, že zakaždým, keď prevzala zákonodarnú iniciatívu v oblasti duševného vlastníctva, Spoločenstvo sa postaralo o to, aby bolo uznané zachovanie vnútroštátnych práv duševného vlastníctva.

V dôsledku toho si každý členský štát zachováva svoj vlastný systém právnej ochrany patentov, ochranných známok, autorských práv a výkresov. Vláda Spojeného kráľovstva nalieha na jednom bode: tak ochranná známka Spoločenstva, ako aj patent Spoločenstva (ak bude zavedený), budú existovať súčasne s vnútroštátnymi právami, ktoré v podstate nechajú nedotknutými.

Napokon vláda Spojeného kráľovstva poukazuje na to, že pravidlá Spoločenstva týkajúce sa obsahu práv duševného vlastníctva sú zriedkavé. Existuje málo príkladov harmonizácie vnútroštátnych pravidiel, ktoré definujú osobitný predmet duševného vlastníctva. Spojené kráľovstvo cituje dva príklady: vyššie citovaná smernica 89/104 o ochrannej známke a tiež už citovaná smernica 87/54 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov.

Pokiaľ ide o najmä o autorské právo a príbuzné práva, Spojené kráľovstvo poukazuje na to, že určitý počet ustanovení Dohody TRIPs sa týka obsahu alebo osobitného predmetu autorského práva a príbuzných práv, zatiaľ čo na úrovni Spoločenstva neboli žiadne pokusy o harmonizáciu týchto bodov. Z toho vyvodzuje, že „je úlohou členských štátov definovať obsah autorského práva a príbuzných práv v ich vnútornej právnej úprave, s odvolaním sa, alebo bez odvolania sa na „Dohovor“ (z Bernu).

Spojené kráľovstvo takisto pripomína, že pokiaľ ide o autorské právo, článok 9 Dohody TRIPs vyžaduje, aby jej členovia dodržiavali článok 1 až 21 Bernského dohovoru. Keďže Spoločenstvo nie je zmluvnou stranou Bernského dohovoru, rozhodnutie o uzavretí dohody zaväzujúcej štáty k dodržiavaniu zásad dohovoru v ich vzťahoch s tretími krajinami podlieha výlučne právomoci členských štátov.

Pokiaľ ide o patenty, Spojené kráľovstvo pripomína že na úrovni Spoločenstva nie je žiadna harmonizácia. Komisii, ktorá sa opiera o dohovor týkajúci sa patentu Spoločenstva, vláda Spojeného kráľovstva odpovedá, že tento dohovor ktorý ešte nenadobudol platnosť a rokovalo sa o ňom na medzinárodnej úrovni a nie na úrovni Spoločenstva, a že ponecháva vnútroštátne systémy patentov nedotknuté.

Mimo oblastí patentov a autorského práva, Spojené kráľovstvo cituje najmä, tri oblasti práva duševného vlastníctva, ktoré pokrýva Dohoda TRIPs a pre ktoré neexistuje žiadne harmonizačné opatrenie Spoločenstva: výkresy a priemyselné vzory, ochrana nezverejnených informácií a prostriedky na vymoženie práv duševného vlastníctva.

Spojené kráľovstvo zdôrazňuje že, aj tam, kde sa uskutočnila harmonizácia vnútroštátnych pravidiel na úrovni Spoločenstva, je jej rozsah obmedzený výslovným odkazom v právnych úpravách členských štátov alebo implicitným uznaním, že členské štáty môžu ďalej uplatňovať ich vlastný systém ochrany duševného vlastníctva v oblastiach, ktoré právna úprava Spoločenstva nepokrýva.

V tomto ohľade cituje niekoľko príkladov.

a)      Ustanovenia vyššie citovanej smernice 87/54 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov nie sú na ujmu právam priznaným členským štátom v súlade s povinnosťami, ktoré im vyplývajú z medzinárodných dohôd.

b)      Vyššie citovaná smernica 89/104 o ochranných známkach sa nevzťahuje na úplnú aproximáciu príslušných právnych úprav členských štátov, ale len na aproximáciu ustanovení, ktoré majú najbezprostrednejší dopad na fungovanie vnútorného trhu (tretí odsek odôvodnenia). Členské štáty si zachovávajú najmä, právo chrániť obchodné ochranné známky nadobudnuté používaním.

c)      Vyššie citovaná smernica 91/250, o právnej ochrane počítačových programov nie je na ujmu vnútroštátnym ustanovenia týkajúcim sa práv vyplývajúcich z patentov a ochranných známok, nekalej súťaže, obchodného tajomstva a ochrany polovodičov - alebo zmluvného práva (článok 9 ods. 1).

d)      Vyššie citovaná smernica 92/100 o, nájomnom práve a výpožičnom práve a ponecháva voľnú úvahu členským štátom uložiť spoločnostiam kolektívnej správy povinnosť požadovať len spravodlivú odmenu, ako aj určenie povinných osôb (článok 4).

e)      Vyššie citovaná smernica 93/83 koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii umožňuje členským štátom priznať držiteľom príslušných práv významnejšiu ochranu, ako právo odporovať vysielaniu, stanovené článkom 8 smernice 92/100 (článku 6).

Všeobecne vláda Spojeného kráľovstva tiež poukazuje s výhradou niektorých výnimiek, ktoré upresňuje, na to, že žiadne z opatrení Spoločenstva v oblasti duševného vlastníctva sa nezaoberá otázkami reciprocity, vzájomného uznávania alebo práv, ktoré sa majú udeliť príslušníkom tretích krajín v Spoločenstve.

Na záver sa domnieva, že Spoločenstvo a členské štáty majú spoločnú právomoc pre účasť na uzavretí Dohody TRIPs. Spoločenstvo je istotne oprávnené zúčastniť sa na uzavretí Dohody TRIPs na základe doktríny implicitných právomocí, keďže niektoré aspekty tejto dohody sú upravené vnútornými opatreniami prijatými na základe článku 100a a 235 Zmluvy ES, ale členské štáty sú takisto oprávnené, keďže si zachovávajú významnú vnútornú právomoc v záležitostiach, ktoré sú predmetom Dohody TRIPs.

Pokiaľ ide o TRIPs a implicitné právomoci, členské štáty sa okrem Spojeného kráľovstva všeobecne pripájajú k pripomienkam Rady. Jedine nemecká, španielska, francúzska, portugalská a holandská vláda málo rozvíjajú túto otázku.

Nemecká vláda tvrdí, že Dohoda TRIPs musí byť uzavretá vo forme zmiešanej dohody. Na jednej strane je Spoločenstvo oprávnené v rozsahu, v akom v už v oblasti duševného vlastníctva prijalo právnu úpravu. Na druhej strane členské štáty sú takisto oprávnené pre tri dôvody. Autorské právo zostáva naďalej vo veľkej miere neharmonizované; sú to členské štáty, ktoré pristúpili k medzinárodným dohovorom v tejto oblasti; povinnosti, ktoré vyplývajú z Dohody TRIPs môžu byť z väčšej časti splnené iba členskými štátmi (ide najmä o povinnosť upraviť správne, občianske a trestné konania na účely uplatňovania rôznych práv duševného vlastníctva).

Španielska vláda je tiež toho názoru, že Dohoda TRIPs musí byť uzavretá ako zmiešaná dohoda. Totiž, najskôr právna úprava Spoločenstva nepokrýva niektoré aspekty práv duševného a priemyselného vlastníctva. Napokon jej cieľom vždy nie je harmonizácia vnútroštátnych právnych úprav. Takže vyššie citované, nariadenie č. 40/94 o ochrannej známke Spoločenstva necháva vnútroštátne právne úpravy v oblasti ochrannej známky nedotknuté; jednoducho vytvára režim osobitnej ochrany pre ochrannú známku Spoločenstva, ktorá existuje súčasne s vnútroštátnymi ochrannými známkami. Napokon niektoré ustanovenia Spoločenstva v tejto oblasti sa obmedzujú na stanovenie minimálnej ochrany. Členské štáty si preto zachovávajú možnosť vydať reštriktívnejšie opatrenia [pozri na príklad článok 18 nariadenia Rady (EHS) č. 823/87 zo 16. marca 1987, ktorým sa upravujú osobitné ustanovenia o kvalitných vínach vyrobených v určených regiónoch (Ú. v. ES L 84, s. 59)].

Španielska vláda sa tiež domnieva, že ustanovenia Dohody TRIPs týkajúce sa opatrení, ktoré treba prijať pre zaručenie účinnej ochrany práv duševného a priemyselného vlastníctva, ako záruka lojálneho a spravodlivého konania, predkladania dôkazných prostriedkov, právo na vypočutie, odôvodnenie rozhodnutí, právo na opravné prostriedky, dočasné a ochranné opatrenia, akty z úradnej moci colných úradov, náhrada škody a trestné sankcie, patria do právomoci členských štátov. Totiž, právny poriadok Spoločenstva neobsahuje žiadne ustanovenie o týchto veciach.

Španielska vláda okrem toho kritizuje odkaz Komisie na článok 36 zmluvy. Podľa nej s touto vecou nesúvisí. Článok 36 sa uplatňuje výlučne na obchod „medzi členskými štátmi“ a v dôsledku toho sa neuplatňuje na obmedzenia dovozov pochádzajúcich z tretích krajín z dôvodov ochrany duševného vlastníctva (pozri rozsudok z 15. júna 1976, EMI, 96/75, Zb. s. 913).

Francúzska vláda sa pripája k pripomienkam Rady.

Zdôrazňuje však, že pre patenty, ktoré tvoria podstatnú časť Dohody TRIPs, možno stanovisko Komisie kritizovať. Pripomína, že v európskom merítku sú všetky veci upravené medzinárodnými dohovormi, z ktorých hlavný dohovor v praxi (vyššie citovaný Mníchovský dohovor o vydávaní európskych patentov) presahuje rámec Spoločenstva, keďže k nemu pristúpilo sedemnásť európskych krajín.

Francúzska vláda ďalej dodáva, že osobitosťou Dohody TRIPs je, že k nej dochádza v oblasti, v ktorej boli už dávno prijaté rozsiahle medzinárodné dohovory, ktoré sú naďalej v platnosti a sú spravované špecializovanou inštitúciou Spojených národov, Svetovou organizáciou duševného vlastníctva (WIPO). Spoločenstvo nikdy nezamýšľalo nahradiť v týchto dohovoroch členské štáty, nie je členom WIPO,a ani nepožiadalo o členstvo. Ak by sa pripustila téza Komisie, členské štáty by stratili akúkoľvek vonkajšiu paralelnú právomoc a nemohli by viac uzatvárať ani spravovať dvojstranné alebo mnohostranné zmluvy v oblastiach upravených Dohodou TRIPs.

Pokiaľ ide o TRIPs, portugalská vláda tiež odkazuje na pripomienky Rady.

Zdôrazňuje len, že z judikatúry Súdneho dvora (vyššie citované rozsudky EMI a Phil Collins a i.) vyplýva, že podľa platného stavu práva Spoločenstva a pri absencii ustanovení Spoločenstva, ktoré harmonizujú právne úpravy, je úlohou členských štátov stanoviť podmienky a spôsoby ochrany literárneho a umeleckého vlastníctva. Podľa nej harmonizačné opatrenia Spoločenstva sa týkajú len veľmi obmedzenej časti vecí upravených Dohodou TRIPs (oddiel 6 časti II týkajúcej sa topografií integrovaných obvodov).

Portugalská vláda nakoniec trvá na skutočnosti, že účasť členských štátov je takisto uložená prítomnosťou v časti III Dohody TRIPs, ustanovení o súdnych konaniach (oddiel 2 časť III Dohody TRIPs) a ustanovení trestnej povahy (oddiel 5 časť III Dohody TRIPs), teda vecí patriacich pod vlastnú právomoc členských štátov.

Holandská vláda sa domnieva, že Dohoda TRIPs pokrýva v širokej miere oblasti, v ktorých majú členské štáty právomoc, dokým sa neuskutoční harmonizácia na úrovni Spoločenstva. Pripomína že nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva ponecháva v platnosti vnútroštátne právne úpravy v oblasti ochranných známok, a že, okrem toho majú zmluvné pravidlá v oblasti patentu medzivládnu povahu.

Okrem toho trvá na skutočnosti, že Dohoda TRIPs upravuje oblasti, v ktorých majú členské štáty výlučnú právomoc, najmä článok 61 Dohody TRIPs o trestných konaniach. Na rozdiel od všetkých ostatných členských štátov, odkazuje Holandská vláda na ustanovenia časti VI Zmluvy Európskej únii týkajúce sa spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí. Podľa nej pripisovaním osobitného miesta ustanoveniam trestného práva na rozdiel od ustanovení Zmluvy ES medzivládna konferencia jasne naznačila, že táto oblasť patrí do právomoci členských štátov.

Tieto jediné dôvody, podľa nej postačia k tomu, aby sa účasť členských štátov na uzavretí Dohody TRIPs stala nevyhnutnou. To je o to významnejšie, že jedine členské štáty sú zodpovedné za dodržiavanie povinností, ktoré v tejto oblasti vyplývajú z Dohody.

XIII –  Problém zastúpenia niektorých území závislých na členských štátoch, ale nepatriacich do Spoločenstva

Pokiaľ ide o územné postavenie závislých území, ktorých vonkajšie vzťahy zabezpečujú niektoré členské štáty, je podľa Komisie nepochybné, že dotknuté členské štáty majú právnu subjektivitu na uzavretie Dohody o WTO v mene týchto území v rozsahu, v akom môžu byť samotné tieto územia zmluvnou stranou Dohody o WTO.

Rada uvádza, že pokiaľ ide o Dohodu GATT, niektoré členské štáty si ponechávajú právomoci pre uzatváranie a vykonanie dohôd pre územia, na ktoré sa nevzťahujú Zmluvy založení Európskych spoločenstiev, teda zámorské územia.

Vláda Spojeného kráľovstva upozorňuje, že jedine ona je oprávnená na uzavretie Dohody o WTO v mene svojich závislých území, ktoré jednotliov nie sú členmi Dohody o WTO. Odkazuje na vyššie citované stanovisko 2/91 (odsek 35).

Francúzska vláda zdôrazňuje, odkazujúc na to isté stanovisko, že ak ustanovenia medzinárodnej dohody, ktoré nepodliehajú do režimu pridruženia krajín a zámorských území, tak sú členské štáty, ktoré zabezpečujú medzinárodné vzťahy týchto území, oprávnené na uzavretie príslušnej dohody.

Dohoda o WTO a k nej pripojené prílohy nepatria do pôsobnosti viacerých otázok režimu pridruženia krajín a zámorských území. To vychádza v prvom rade z vecnej pôsobnosti Dohody o WTO a jej príloh: osobitné odvetvia ako je poskytovanie dopravných služieb, ale aj duševné vlastníctvo, v súčasnosti nepodliehajú režimu pridruženia zámorských krajín a území (ďalej len ZKÚ). To takisto vyplýva z „osobnej“ pôsobnosti Dohody o WTO a jej príloh. Totiž, obchod s tovarmi medzi zámorskými krajinami a územiami a tretími krajinami, ako aj usadenie sa a poskytovanie služieb príslušníkmi alebo podnikmi z tretích krajín, pokiaľ tieto nemajú sídlo v členskom štáte Spoločenstva, nepodlieha ustanoveniam režimu pridruženia so ZKÚ.

Holandská vláda sa domnieva, že bez ohľadu na konečné rozdelenie právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi, sú členské štáty, ktoré majú väzby so zámorskými krajinami a územiami, prinajmenšom oprávnené na účely obhajoby záujmov týchto krajín a území, samostatne uzavrieť Dohodu o WTO a a v priebehu uplatňovania tejto dohody konať v prospech týchto krajín a území.

V tomto ohľade pripomína judikatúru Súdneho dvora vo vyššie citovanom stanovisku 1/78, týkajúcu sa medzinárodnej dohody o prírodnom kaučuku, a tiež vyššie citované stanovisko 2/91 týkajúce sa dohovoru č.º 170 MOP.

Napokon sa zmieňuje o deklarácii o zastúpení zámorských krajín a území uvedených v článku 227 ods. 3 a 5 písm. a) a b) Zmluvy ES, prijatej v priebehu uzavretia Zmluvy Európskej únii. Vykladá ju tak, že je platná pre všetky kapitoly Zmluvy Európskej únii(14). Podľa nej, podľa tejto deklarácie členský štát, ktorý medzinárodne zastupuje závislé územia, musí v čo najväčšej miere dbať na to, aby jeho zásah nebol v rozpore s všeobecným stanoviskom prijatým v tejto veci Spoločenstvom. Tieto zásady platia, podľa holandskej vlády, aj v rámci správy Dohody o WTO.

XIV –  Dopad otázky právomoci na podmienky vyjadrenia stanovísk v rámci Dohody o WTO

Komisia poukazuje na to, že súhlasila s tým, že sa členské štáty stanú členmi Dohody o WTO, pretože z politických dôvodov považovala za vhodné zachovať súčasný stav v rámci Dohody GATT, teda spoločnú príslušnosť Európskych spoločenstiev a členských štátov upevnenú poriadkom Spoločenstva, pokiaľ ide o stanoviská prijímané v rámci Dohody GATT.

Domnieva sa, že uzavretie Dohody samotným Spoločenstvom by spôsobilo, že členské štáty, ktoré sa stanú členom Dohody o WTO v plnom rozsahu, v súlade článkom XI a XIV Dohody o WTO (pozri vyššie II. Štatút Európskych spoločenstiev v rámci Dohody o WTO), nebudú môcť vykonávať všetky svoje suverénne práva v rámci Dohody o WTO, ale budú ako členovia Dohody o WTO, podliehať konaniam Spoločenstva vyplývajúcim z článku 113 alebo iných príslušných ustanovení Zmluvy ES. Komisia im preto bude slúžiť ako hovorca a úradné stanoviská budú môcť byť v rámci Dohody o WTO prijímané len na základe postupov podľa článku 113 (alebo akéhokoľvek iného príslušného článku zmluvy). Členské štáty sa budú môcť vyjadrovať a prijímať stanovisko, len ak na to budú osobitne splnomocnené, alebo ak sa budú vyjadrovať v mene ich „závislých území“. Taká je okrem iného súčasná situácia v rámci Dohody GATT.

Komisia tvrdí, že ak si členské štáty ponechajú niektoré právomoci v oblasti Dohody GATS alebo TRIPs, mohli by sa rovnako ako Spoločenstvo ocitnúť v právnej nemožnosti vykonať právo na prijatie krížového odvetného opatrenia. Takisto aj za predpokladu, že je členský štát vo svojej sfére právomoci riadne splnomocnený na prijímanie odvetných opatrení, ale predpokladá, že by boli neúčinné, ak by boli prijaté v oblastiach upravených Dohodou GATS alebo TRIPs, tak nedisponuje s ohľadom na právo Spoločenstva právomocou prijať odvetné opatrenia v oblasti obchodu s tovarmi, keďže táto oblasť v každom prípade patrí do výlučnej právomoci Spoločenstva na základe článku 113 zmluvy. Naopak, ak by Spoločenstvo nadobudlo právo na odvetu v oblasti tovarov, ale domnievalo by sa, že nie je schopné vykonať ho, ocitlo by sa v právnej nemožnosti prijať odvetné opatrenia v oblasti služieb alebo Dohody TRIPs, pretože nevyhnutné právomoci by si vyhradili členské štáty.

Podľa Komisie by mohlo priznanie právomoci členským štátom v oblasti Dohody GATS a TRIPs viesť k nespravodlivým situáciám tak pre členské štáty, ako aj pre Spoločenstvo. Teda, za predpokladu, že by tretia krajina získala právo na odvetu voči Spoločenstvu pre porušenie Dohody GATT alebo dohôd o tovaroch, ale že na základe konania podľa článku 22 dohody o urovnávaní sporov bola nakoniec splnomocnená prijať odvetné opatrenia v oblasti podliehajúcej právomoci členských štátov v rámci Dohody GATS alebo TRIPs, tak by boli členské štáty sankcionované za priestupok pripísateľný jedine Spoločenstvu. Takisto by sa Spoločenstvo mohlo považovať za postihnuté odvetnými opatreniami v odvetví tovarov za priestupok spáchaný jeho členskými štátmi v rámci Dohody GATS alebo TRIPs.

Rada rozhodne popiera, že určenie podmienok účasti Spoločenstva a jeho členských štátov na Dohode o WTO je politickou otázkou. Domnieva sa, že spoločná účasť Spoločenstva a členských štátov na Dohode o WTO je právne odôvodnená a môže sa uskutočniť pri dodržaní zásady koherencie vonkajšieho postupu Únie zakotvenej v článku C v druhom odseku(15) a článku J.1 ods. 4 druhej a tretej vete(16) Zmluvy Európskej únii, v článku 5 Zmluvy ES, ako aj v podmienkach stanovených Súdnym dvorom v jeho vyššie citovanom stanovisku 2/91.

Rada vyhlasuje, že si uvedomuje právnu povinnosť inštitúcií Spoločenstva a členských štátov nájsť schémy, ktoré zaručia spoločný a koherentný postup Spoločenstva a členských štátov. Pripúšťa, že v súčasnosti nie je schopná predložiť text, ktorý definuje takéto schémy účasti. Zodpovednosť za to pripisuje Komisii, ktorá vzhľadom na svoj „absolutistický“ postoj k výlučnej právomoci Spoločenstva uzavrieť Dohodu o WTO a jej prílohy odmietla zúčastniť sa na diskusii o tomto probléme.

Podľa jej názoru nie je tento problém neprekonateľný. Rokovania Uruguajského kola boli vedené pre Spoločenstvo a jeho členské štáty tak, aby sa zaručila jednotnosť postupu. Správa dohôd v rámci Dohody o WTO bude pravdepodobne menej komplikovaná ako rokovania.

Nič neoprávňuje Komisiu na to, aby mohla predpokladať, že požiadavky vyslovené zmluvou o Únii, zmluvami a judikatúrou Súdneho dvora by mohli byť v budúcnosti porušené. Komisia môže okrem iného využiť právne prostriedky, ktoré sú jej k dispozícii (články 169 a 173 zmluvy) na to, aby dohliadala nad súladom aktov Rady a členských štátov s právom Spoločenstva.

Členské štáty, ktoré predložili pripomienky, plne súhlasia s Radou.

Na základe odkazu na vyššie citované stanovisko 2/91 a článok C druhý o odsek, Zmluvy Európskej únii, ako tak učinila Rada, vláda Spojeného kráľovstva zdôrazňuje, že typ úzkeho pridruženia, odporúčaného týmito textami, presne charakterizoval rokovania Uruguajského kola, ktoré preukázali, že je možné nájsť a účinne uviesť do chodu systém rokovania s tretími krajinami, ktorý rešpektuje právomoci Spoločenstva a členských štátov.

Francúzska vláda poukazuje na to, že počet hlasov Spoločenstva sa priamo a výlučne viaže na príslušnosť členských štátov k Dohode o WTO, a ako Rada, sa domnieva, že príslušnosť členských štátov nie je odôvodnená údajnými politickými dôvodmi, ale existenciou právomocí, ktoré majú k dispozícii, inými slovami výlučnou povahou právomoci Spoločenstva uzavrieť túto dohodu.

Holandská vláda, ktorá vo vyššie citovanom stanovisku 2/91 odkazuje na povinnosť lojálnosti voči Spoločenstvu sformulovanej v článku 5 Zmluvy ES, ako aj nevyhnutnosť zaručiť koherenciu vonkajšieho postupu Únie uvedenej v článku C, druhom odseku Zmluvy Európskej únii, sa domnieva, že Rada, Spoločenstvo a členské štáty by sa mohli dohodnúť na všetkých aspektoch postupu, ktoré treba viesť v rámci Dohody o WTO, ako je vzájomné zbližovanie názorov, výkon funkcie hovorcu v priebehu rokovaní a intervencia v rámci urovnávania sporov.

Zdôrazňuje, že vypracovanie takéhoto dojednania pri rešpektovaní existujúcich právomocí Spoločenstva a vnútroštátnych právomocí je vnútornou záležitosťou, ktorá má byť vyriešená medzi Spoločenstvom a členskými štátmi, a ktorá nič nemení na skutočnosti, že Spoločenstvo nedisponuje výlučnými právomocami vo veciach upravených Dohodou o WTO.

Španielska vláda uznáva, pre prípad spoločnej účasti členských štátov Spoločenstva na uzavretí Dohody o WTO a jej príloh, nevyhnutnosť koordinovať súčasný a budúci postup Spoločenstva a členských štátov v rámci novej organizácie. V tomto ohľade cituje tú istú judikatúru (stanovisko 1/78 a 2/91), a tie isté zmluvné texty, ktoré predložili ostatné vlády vo svojich pripomienkach (povinnosť lojálnosti voči Spoločenstvu vyslovená v článku 5 Zmluvy ES).

Grécka vláda jednoducho zdôrazňuje, že spoločná účasť Spoločenstva a členských štátov na rozhodovacích postupoch Dohody o WTO môže fungovať len vtedy, ak bude dodržaná zásada koherencie vonkajšieho postupu Európskej únie, zakotvená v článku C, druhom odseku Zmluvy Európskej únii.

XV –  Otázky rozpočtovej a finančnej povahy

Pokiaľ ide o finančné ustanovenia Dohody o WTO, Komisia zdôrazňuje, že prevádzkové výdavky Dohody o WTO, aj keď sú životne dôležité pre riadny chod Organizácie, v rámci Dohody nezastávajú ústredné miesto, ako to bolo v prípade finančných ustanovení v správe dohody o prírodnom kaučuku, predmetu vyššie citovaného stanoviska 1/78 (odsek 55). Rozpočet Dohody o WTO je jedine výsledkom plnenia všeobecných cieľov organizácie.

Preto aj keď musia členské štáty realizovať úhrady príspevkov, to nemôže spochybniť výlučnú právomoc Spoločenstva na uzavretie Dohody o WTO: členské štáty jednoducho vykonávajú na účet Spoločenstva medzinárodné záväzky, ktoré by jedine ono samotné bolo oprávnené dojednať.

Ak by však Súdny dvor zastával stanovisko, že členské štáty môžu prispievať v ich vlastnom mene do rozpočtu Dohody o WTO, Komisia zdôrazňuje, že spoločné právomoci, ktoré z toho vyplývajú, by boli obmedzené na rozpočtové a finančné aspekty novej organizácie.

Portugalská vláda sa domnieva, že jeden z rozhodujúcich dôvodov, pre ktorý má byť medzinárodná dohoda uzavretá spoločne a samostatne Spoločenstvom a členskými štátmi, je financovanie výdavkov vyplývajúcich z uplatňovania zmluvy členskými štátmi. Judikatúra Spoločenstva potvrdila tento výklad vo vyššie citovanom stanovisku 1/78.

Portugalská vláda zdôrazňuje, že členské štáty financujú výdavky vyplývajúce zo zriadenia a fungovania Dohody o WTO, ktorej sú pôvodnými členmi (pozri článok XI Dohody o založení WTO). Domnieva sa, že táto skutočnosť stačí na odôvodnenie účasti členských štátov na uzavretí Dohody, a to z dvoch dôvodov.

Prvý dôvod je založený na práve Spoločenstva: v praxi Spoločenstva je jedným z rozhodujúcich dôvodov pre uzavretie medzinárodnej dohody Spoločenstvom a členskými štátmi to, že financovanie výdavkov vyplývajúcich z uplatňovania zmluvy znášajú členské štáty.

V rozpore s tým čo tvrdí Komisia, má malý význam to, či financovanie zastáva alebo nezastáva podstatné miesto v správe Dohody (ako to bolo v prípade dohody o prírodnom kaučuku, ktorá dala podnet k stanovisku 1/78). Preto bola uzavretá séria medzinárodných dohôd o základných výrobkoch po vydaní stanoviska 1/78, podľa schémy zmiešanej dohody, pretože finančnú zodpovednosť znášali rozpočty členských štátov, aj keď sa príspevky týkali len výdavkov súvisiacich s fungovaním orgánov, ktoré boli založené na účely správy predmetných dohôd. Naopak, analogické dohody boli prijaté čisto v komunitárnej forme, a to jedine z dôvodu ustanovenia, že ich financovaním bude zaťažený rozpočet Spoločenstva.

V prospech účasti členských štátov na uzavretí Dohody o WTO uvádza portugalská vláda druhý dôvod založený na jej vlastnom ústavnom práve. Podľa článku 164, písm. j), Ústavy Portugalskej republiky, je úlohou Zhromaždenia Republiky schvaľovať medzinárodné zmluvy zakladajúce členstvo Portugalska v medzinárodných organizáciách a, napokon úlohou prezidenta Republiky ratifikovať tieto zmluvy [pozri článok 137 písm. b)]. Podľa nej pristúpenie Portugalska k Európskym spoločenstvám nemôže znemožniť uplatňovanie týchto ústavných ustanovení aspoň v prípadoch, keď členstvo Portugalska v medzinárodných organizáciách zahŕňa finančné príspevky na ťarchu vnútroštátneho rozpočtu.

XVI –  Odpovede navrhnuté Komisiou, Radou a štátmi, ktoré predložili pripomienky, na otázky položené v návrhu na vydanie stanoviska

S ohľadom na prechádzajúce úvahy Komisia a účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, navrhujú tieto odpovede na položené otázky.

Komisia navrhuje:

„–      časti Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktoré sa týkajú obchodu s tovarmi, teda dohoda GATT 1994 a jej prílohy, podliehajú výlučnej právomoci Spoločenstva v rámci článku 113 Zmluvy ES, pravdepodobne s výnimkou niektorých aspektov týkajúcich sa výrobkov ESUO,

–       časť Dohody o WTO týkajúca sa obchodu so službami (GATS) takisto podlieha výlučnej právomoci Spoločenstva v rámci článku 113 Zmluvy ES alebo článku 235 a/alebo 100a uvedenej zmluvy a, prípadne uplatneniu zásady implicitných právomocí v zmysle doktríny podľa stanoviska 1/76 a doktríny AETR,

–       časť Dohody o WTO, ktorá sa týka obchodu v oblasti práv duševného vlastníctva (TRIPs) tiež podlieha výlučnej právomoci Spoločenstva v rámci článku 113 Zmluvy ES alebo článku 100a a/alebo 235 uvedenej zmluvy prípadne uplatneniu zásady implicitných právomocí v zmysle doktríny podľa stanoviska 1/76 a doktríny AETR.“

Rada vyvodzuje tieto závery:

„Pokiaľ ide o konanie,

Rada sa spolieha na obozretnosť Súdneho dvora v otázke, či je v osobitných okolnostiach prejednávanej veci – ide o dohodu, ktorá nebola ‚zamýšľaná,’ ale už bola podpísaná s výhradou uzavretia - žiadosť o (predbežné) stanovisko prípustná. V každom prípade považuje za nevyhnutné, aby Súdny dvor preformuloval otázky, ktoré položila Komisia.

Pokiaľ ide o vec samú,

Spoločenstvo má výlučnú právomoc vo vzťahu k takmer všetkým Dohodám GATT, osobitne s výnimkou dohôd, ktoré sa týkajú režimu uplatniteľného na tovary podliehajúce zmluve o ESUO a pre zámorské územia, ktoré nie sú upravené zmluvami Spoločenstva. Okrem iného má Spoločenstvo výlučnú právomoc, podľa judikatúry AETR, vo vzťahu k niektorým osobitných aspektom Dohôd GATS a TRIPs.

Okrem iného a predovšetkým v miere, v akej Rada už rozhodla o nevykonávaní potenciálnej právomoci Spoločenstva vo vzťahu k Dohodám GATS a TRIPs, je právomoc členských štátov pre veľký počet vecí upravených týmito dvoma dohodami rozhodujúca. Nakoniec niektoré veci, ktoré podliehajú dohodám GATS a TRIPs, môžu v každom prípade podliehať len samotnej právomoci členských štátov podľa platného znenia zmluvy.“

Rada navrhuje:

“v rozsahu, v akom je žiadosť o stanovisko prípustná, na ňu Súdny dvor odpovedá v tomto zmysle:

Uzavretie dohôd, ktoré sú výsledkom Uruguajského kola spoločne Spoločenstvom a členskými štátmi je zlučiteľné s rozdelením právomocí podľa zmlúv o založení Európskych spoločenstiev“.

Vláda Spojeného kráľovstva navrhuje:

„1.      Spoločenstvo je oprávnené zúčastniť sa uzavretia Dohody GATS podľa článkov 54, 57, 66, 75, 84, 99 a 100a Zmluvy ES.

2.      Členské štáty sú tiež oprávnené zúčastniť sa uzavretia Dohody GATS.

3.      Členské štáty sú oprávnené zúčastniť sa uzavretia Dohody TRIPs.

4.      Spoločenstvo je tiež oprávnené zúčastniť sa uzavretia Dohody TRIPs, podľa článku 100a, 113 a 235 Zmluvy ES.

5.      Členské štáty sú oprávnené zúčastniť sa uzavretia Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie“.

Francúzska vláda „vyzýva Súdny dvor, aby odpovedal na návrh Komisie o tom, že uzavretie Dohody o WTO (všetkých dohôd a príloh) podlieha tak právomoci Spoločenstva, ako aj právomoci členských štátov, a pokiaľ ide o Spoločenstvo, rozhodnutie nemôže byť založené na právnom základe, ktorý je obmedzený výlučne na článok 113, ani výlučne na články 100a, 113 a 235“.

Španielska vláda vyzýva Súdny dvor, aby vydal stanovisko, v ktorom konštatuje, že Spoločenstvo a členské štáty majú v rámci Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie spoločné právomoci, a preto má táto dohoda zmiešanú povahu.

Portugalská vláda navrhuje:

„–      Dohoda o WTO v časti týkajúcej sa služieb, práv duševného vlastníctva, právnej úpravy obchodu s tovarmi uvedených v zmluve o ESUO, upravuje veci, ktoré čiastočne podliehajú súbežnej a vlastnej právomoci členských štátov,

–       financovanie prevádzkových výdavkov dohody o WTO národnými rozpočtami je otázkou, ktorá je vyhradená vlastnej právomoci členských štátov;

–       keďže veci uvedené v Dohode o WTO čiastočne podliehajú právomoci Spoločenstva a čiastočne právomoci členských štátov, nie je forma zmiešanej dohody jedinou formou zlučiteľnou so systémom rozdelenia právomocí Spoločenstva stanoveným zakladajúcimi zmluvami, ale aj jedinou formou, ktorá zaručuje jednotu a koherentnosť v medzinárodnom zastupovaní záujmov Európskej únie a členských štátov v rámci Svetovej obchodnej organizácie.“

Nemecká vláda navrhuje:

„Dohody GATS a TRIPs, colné sadzby a ESUO a Dohoda o WTO musia byť uzavreté vo forme zmiešaných dohôd. Musia byť ratifikované Spolkovou republikou Nemecko“.

Dánska vláda navrhuje:

„Európske spoločenstvá nemajú... výlučnú právomoc na uzavretie Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie“.

Podľa dánskej vlády

„členské štáty sa môžu rozhodnúť, či Spoločenstvo uzavrie dohodu. Členské štáty si môžu taktiež zvoliť formu zmiešanej dohody, takže bude dohoda uzavretá tak Spoločenstvom, ako aj členskými štátmi. Podľa názoru dánskej vlády má byť otázka vykonávania dohody súčasťou posúdenia. V oblastiach, v ktorých majú členské štáty v súčasnosti alebo budúcnosti zámer vykonávať dohodu na vnútroštátnej úrovni, nie je vhodné, aby uzavrelo dohodu jedine Spoločenstvo. Tak je to v prípade niektorých zmluvných strán Dohôd GATS a TRIPs. Pre obidve oblasti, ktoré sú upravené týmito dvoma dohodami, považuje dánska vláda za nevyhnutné zachovať zmiešanú právomoc a uviesť v dohode nevyhnutný právny základ“.

V prípade, ak by Súdny dvor považoval žiadosť o stanovisko podanú Komisiou za prípustnú, sa holandská vláda domnieva, že uzavretie Dohody o WTO a jej príloh a podlieha spoločnej právomoci členských štátov a Spoločenstva.

Grécka vláda

„Očakáva, že sa Súdny dvor vysloví v prospech stanoviska, ktoré obhajuje Rada“.

Pokiaľ ide o Európsky parlament, ten navrhuje, aby Súdny dvor:

„–      vyhlásil, že Dohoda o založení Svetovej obchodnej organizácie musí byť uzavretá na základe článku 228 ods. 3 druhého pododseku Zmluvy ES,

–       vyhlásil, že bez ohľadu na jeho rozhodnutie nie je článok 113 Zmluvy ES dostatočným právnym základom,

–       vyhlásil, že prípadné odvolanie sa na článok 235 Zmluvy ES alebo judikatúru Súdneho dvora nemožno vykladať v tom zmysle, že ukladá Parlamentu právnu povinnosť vydať súhlasné stanovisko aj v prípade, ak by uzavretie dohody bolo vzhľadom na jej obsah pre Európsky parlament neprijateľné.“

XVII –  Otázky položené Súdnym dvorom Komisii, Rade a členským štátom a odpovede na tieto otázky

Súdny dvor rozhodol obrátiť sa na Komisiu a účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky s nasledujúcimi otázkami.

A –  Prvá otázka

Komisia bola vyzvaná, aby odpovedala na tvrdenie, ktoré Rada vyvodzuje zo spôsobu, akým bol zoznam osobitných záväzkov, predložený v mene Spoločenstva a členskými štátmi, vyhotovený. Zo skúmania tohto dokumentu totiž vyplýva, že podmienky stanovené pre zrušenie obmedzení prístupu na trh so službami a pre obmedzenie ich zrušenia, sú rozdielne v každom členskom štáte.

V odpovedi sa Komisia domnieva, že spôsob, akým bola vypracovaná ponuka Spoločenstva, jej obsah a právny dôvod, nemajú na otázku určenia právomoci Spoločenstva žiadny vplyv.

Takto by Komisia pripustila, aby bol zoznam predložený v mene Spoločenstva a jeho členských štátov výlučne na účely odstránania ich obáv z toho, že nebudú môcť získať postavenie člena Dohody o WTO, ak nebude v ich mene predložená ponuka „Služieb“. Tento čisto politický ústupok nepriniesol so sebou uznanie právomoci členských štátov na uzavretie Dohody GATS.

Pokiaľ ide rozdiely medzi členskými štátmi v podmienkach pre zrušenie obmedzení prístupu na trh služieb jedného členského štátu druhým štátom, tieto sa vysvetľujú metodológiou prijatou Dohodou GATS a nedokončením harmonizácie Spoločenstva.

Základným cieľom Dohody GATS je liberalizácia medzinárodného obchodu so službami. Avšak v snahe o flexibilitu umožňujú články XVI a XVII GATS členom Dohody o WTO začleniť obmedzenia a podmienky do zoznamu osobitných záväzkov. Z dôvodov transparentnosti sa rozhodlo, že sa pred vyslovením všeobecnej doložky o „pozastavení“ dá prednosť vymenovaniu existujúcich obmedzení.

Výpočet existujúcich obmedzení sa mení v závislosti od jednotlivých členských štátov, pretože harmonizácia Spoločenstva nebola úplná, a členské štáty ďalej disponujú súbežnou právomocou vo vnútornej sfére. Z toho však nevyplýva, že právomoci na vonkajšej úrovni sú takisto spoločné.

Oblasť tovarov ponúka prekvapujúci príklad vonkajšej výlučnej právomoci Spoločenstva nadradenej vnútornej právomoci v súbežnej časti. Napríklad právna úprava v oblasti technických prekážok obchodu naďalej čiastočne podlieha právomoci členských štátov na vnútornej úrovni, zakiaľ čo v medzinárodnej sfére disponuje Spoločenstvo výlučnou právomocou na základe článku 113 zmluvy. Práve na základe tohto ustanovenia uzavrelo Spoločenstvo Kódex GATT o technických prekážkach obchodu. Ak by mal byť dnes zostavený súpis situácie v oblasti štandardov a technických noriem uplatniteľných na tovary, porovnateľný so zoznamom záväzkov v oblasti služieb, boli by medzi nimi značné rozdiely. To však nespochybňuje výlučnú právomoc Spoločenstva na uzavretie medzinárodnej dohody zameranej na liberalizáciu tejto oblasti. Spoločenstvo z toho vyvodzuje záver, že na spôsobe vypracovania a obsahu osobitných záväzkov nie je možné založiť žiadny argument pre určenie právomocí Spoločenstva a členských štátov na uzavretie Dohody GATS.

B –  Druhá otázka

V súlade so záverom stanoviska 1/76 podľa Komise nie je právomoc Spoločenstva na prijatie medzinárodných záväzkov obmedzená na možnosť, keď bola vnútorná právomoc už využitá, ale môže takisto existovať, ak sú vnútorné opatrenia Spoločenstva prijaté len v súvislosťou s uzavretím a vykonaním medzinárodných dohôd. Komisia bola vyzvaná, aby označila vnútorné opatrenia, ktorých prijatie sa zamýšľa v súvislosti s uzavretím a vykonaním Dohôd GATS a TRIPs.

Komisia uvádza, že v návrhoch vykonávacích aktov k výsledkom Uruguajského kola nedávno postúpených Rade, navrhla:

–       zmenu článku 5 a 29 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. ES L 11, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146),

–       zmenu nariadení Rady týkajúcich sa ochrany zemepisných označení vín, aromatizovaných vín a liehových nápojov [nariadenie Rady (EHS) č. 822/87 zo 16. marca 1987 týkajúce sa spoločnej organizácii trhu s vínom (Ú. v. ES L 84, s. 1); nariadenie Rady č. 1576/89 z 29. mája 1989 stanovujúce všeobecné pravidlá na definovanie, opis a uvádzanie liehovín na trh (Ú. v. ES L 160, s. 1; Mim. vyd. 03/009, s. 59), a nariadenie Rady č. 1601/91 z 10. júna 1991, ktorým sa stanovujú všeobecné pravidlá definície, opisu a ponuky aromatizovaných vín, aromatizovaných nápojov na báze vína a aromatizovaných kokteilov z aromatizovaných vínnych výrobkov (Ú. v. ES L 149, s. 1; Mim. vyd. 03/011, s. 286)],

–       rozhodnúť o rozšírení rozsahu ochrany podľa smernice Rady 87/54/EHS zo 16. decembra 1986 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov (Ú. v. ES L 24, 1987, s. 36; Mim. vyd. 13/008, s. 231) na fyzické a právnické osoby, členov Dohody o WTO,

–       zmenený návrh nariadenia, ktorým sa stanovujú opatrenia s cieľom zakázať uvádzanie do voľného obehu, vývoz, alebo tranzit falšovaných tovarov a pirátskych tovarov.

Komisia ďalej uvádza, že sa bezprostredne obmedzila na návrhy len tých opatrení, ktoré sú absolútne nevyhnutné pre správne uplatňovanie Dohody o WTO a jej príloh. Práve preto bude až neskôr uvažovať o opatreniach Spoločenstva pre uplatňovanie Dohody GATS.

C –  Tretia otázka

1.      Komisia uviedla, že žiadne ustanovenie kapitol o práve na usadenie sa a slobodné poskytovanie služieb v zmluve o ES nezaväzuje zákonodarcu Spoločenstva k čisto vnútornému použitiu (teda vo vzťahu k príslušníkom členských štátov) právomocí, ktoré mu priznávajú tieto kapitoly. Komisia bola vyzvaná, aby uviedla prípady, a úvahy, na základe ktorých zákonodarca Spoločenstva už využil tieto právomoci vo vzťahu k príslušníkom tretích krajín.

Komisia predložila zoznam tridsiatich troch aktov sekundárneho práva, ktorý obsahuje vonkajšie aspekty. Niektoré boli prijaté v oblasti bankovníctva, financií poistenia a telekomunikácií a sú založené na článku 54, článku 57 ods. 2 alebo článku 66 zmluvy. Iné boli prijaté v oblasti dopravy a vychádzajú z článku 84 ods. 2 zmluvy. Najdôležitejšie z aktov citovaných Komisiou možno zoskupiť nasledovne.

a)      Niektoré akty sekundárneho práva stanovujú, že ich ustanovenia sa rovnako uplatňujú na pobočky spoločností z tretích štátov v Spoločenstve, a dokonca pre ne stanovujú osobitné ustanovenia.

Pozri:

–       článok 3 smernice Rady 89/117/EHS z 13. februára 1989 o povinnostiach pobočiek úverových inštitúcií a finančných inštitúcií zriadených v členskom štáte majúcich svoje ústredie mimo tohto členského štátu, týkajúcich sa uverejňovania ročných účtovných dokladov(Ú. v. ES L 44, s. 40; Mim. vyd. 06/001, s. 213), založenej na článku 54 zmluvy,

–       článok 7 jedenástej smernice Rady 89/666/EHS z 21. decembra 1989 o požiadavkách na sprístupnenie údajov týkajúcich sa pobočiek zriadených v určitom členskom štáte určitými druhmi obchodných spoločností, ktoré sa spravujú právom iného štátu (Ú. v. ES L 395, s. 36; Mim. vyd. 17/001, s. 100), založenej na článku 54 zmluvy,

–       smernicu Rady 91/308/EHS z 10 júna 1991 o predchádzaní zneužívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí, založenú na článku 57 ods. 2 a článku 100a (Ú. v. ES L 166, s. 77),

–       smernicu Európskeho Parlamentu a Rady 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. ES L 135, s. 5), založenú na článku 57 ods. 2 zmluvy. Článok 6 tejto smernice stanovuje, že členské štáty overujú, či pobočky úverových inštitúcií so sídlom mimo Spoločenstva disponujú pokrytím ekvivalentným pokrytiu stanovenému touto smernicou. V opačnom prípade im môžu členské štáty uložiť povinnosť pristúpiť k systému ochrany vkladov na ich území.

b)      V oblasti financií sa právna úprava Spoločenstva uplatní na všetky cenné papiere, ktoré sú prijaté alebo sú predmetom návrh na prijatie na kótovanie na burze cenných papierov, ktorá má sídlo alebo vykonáva činnosť v členskom štáte, aj keď ich emitent má sídlo v treťom štáte.

Pozri článok 1 smernice Rady 79/279/EHS z 5. marca 1979 o koordinácii podmienok prijímania cenných papierov na kótovanie na burze cenných papierov(Ú. v. ES L 66, s. 21) a smernicu Rady 80/390/EHS zo 17. marca 1980, o koordinácii podmienky zriaďovania, kontroly a šírenia prospektu, ktorý má byť zverejnený na prijatie cenných papierov na kótovanie na burze cenných papierov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 100, s. 1), obidve založené na článku 54 ods. 3 písm. g) a článku 100 zmluvy.

c)      Vo veľmi blízkom myšlienkovom pochode sa smernica uplatní na spoločnosti z tretích krajín, ktorých akcie sú prijaté na kótovanie na burze cenných papierov Spoločenstva.

Pozri smernicu Rady 82/121/EHS z 15. februára 1982 týkajúcu sa pravidelných informácií, ktoré majú zverejňovať spoločnosti, ktorých akcie sú prijaté na kótovanie na burze cenných papierov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 48, s. 26), založenej na článku 54 ods. 3 písm. g) a článku 100 zmluvy.

Ďalšia smernica sa uplatňuje na spoločnosti z tretích krajín, ktoré nadobudnú alebo prevedú významný podiel v spoločnosti, ktorá podlieha právnej úprave jedného z členských štátov, a ktorej akcie boli prijaté na kótovanie na burze cenných papierov Spoločenstva.

Pozri smernicu Rady 88/627/EHS z 12. decembra 1988 týkajúcu sa informácií, ktoré majú byť zverejnené počas nadobudnutia alebo prevodu významného podielu v spoločnosti kótovanej na burze [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 348, s. 62), založenej na článku 54 zmluvy.

d)      Smernica „televízia bez hraníc“ poveruje členské štáty, aby dohliadala, či všetky televízne vysielania vysielané buď orgánmi televízneho vysielania, ktoré podliehajú ich právomoci, alebo orgánmi televízneho vysielania, ktoré využívajú frekvenciu alebo kapacitu satelitu pridelenú týmto členským štátom, alebo vzostupnú trasu k družici umiestnenú v tomto členskom štáte, ktoré nepodliehajú právomoci členského štátu, dodržiavajú právo vzťahujúce sa na vysielanie určené pre verejnosť tohto členského štátu.

Pozri článok 2 smernice Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224), založenej na článku 57 ods. 2 a článku 66 zmluvy.

e)      Niektoré akty sekundárneho práva oprávňujú Spoločenstvo na spoluprácu s orgánmi tretích krajín s cieľom posilniť účinnosť právnej úpravy Spoločenstva.

Pozri:

–       smernicu Rady 92/30/EHS zo 6. apríla 1992, o dohľade nad úverovými inštitúciami na konsolidovanom základe [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 110, s. 52), založenú na článku 57 ods. 2 zmluvy. Článok 8 oprávňuje Radu na uzatváranie dohôd s tretími krajinami za účelom dohodnutia postupov pri vykonávaní dohľadu na konsolidovanom základe, na jednej strane, nad úverovými inštitúciami, ktorých sídlo materskej spoločnosti je umiestnené v tretej krajine, a, na druhej strane, nad úverovými inštitúciami, umiestnenými v tretej krajine a ktorých úverová inštitúcia, alebo finančná holdingová spoločnosť, ktorá je materskou spoločnosťou a má sídlo v Spoločenstve,

–       smernicu Rady 89/592/EHS z 13. novembra 1989 o koordinácii právnych úprav týkajúcich sa dôveryhodných operácií (Ú. v. ES L 334, s. 30), založenej článku 100a zmluvy. Článok 11 oprávňuje Spoločenstvo na uzatváranie dohôd s tretími krajinami v oblastiach ktoré upravuje smernica.

f)      Niektoré akty sekundárneho práva oprávňujú Spoločenstvo na uzatváranie dohôd s jednou alebo viacerými tretími krajiny cieľom dohodnúť pre pobočky spoločností z tretích štátov v Spoločenstve pravidlá priaznivejšie ako pravidlá stanovené týmito aktmi sekundárneho práva, pokiaľ je zaobchádzanie vyhradené pobočkám spoločností Spoločenstva v tretích krajinách porovnateľné (zásada reciprocity). Komisia v tomto ohľade odkazuje na:

–       článok 9 ods. 3 prvej smernice Rady 77/780/EHS z 12. decembra 1977, o koordinácii právnych, správnych a iných ustanovení týkajúcich sa prístupu k činnosti úverových inštitúcií a jej výkonu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 322, s. 30), založenej na článku 57 zmluvy,

–       článok 32 prvej smernice Rady 79/267/EHS z 5 marca 1979 o koordinácii právnych, správnych a iných ustanovení týkajúcich sa prístupu k činnosti priameho životného poistenia a jej výkonu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 63, s. 1), takisto založenej na článku 57 zmluvy,

–       článok 29 prvej smernice Rady 73/239/EHS z 24 júla 1973 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení vzťahujúcich sa na začatie a vykonávanie priameho poistenia s výnimkou životného poistenia (Ú. v. ES L 228, s. 3; Mim. vyd. 06/001, s. 14), založenej článku 57 ods. 2 zmluvy. Na základe článku 29 tejto prvej smernice bola uzavretá dohoda so Švajčiarskou konfederáciou na základe článku 57 ods. 2 a článku 235 (Ú. v. ES L 205, 1991, s. 2).

g)      Ďalšie akty sekundárneho práva organizujú stále konanie pre hodnotenie prístupu vyhradeného podnikateľom Spoločenstva na trhy tretích štátov. Ak sa ukáže, že podniky Spoločenstva nepožívajú prístup na trh porovnateľný s prístupom, ktorý ponúka Spoločenstvo podnikom tretích štátov, môže Komisia začať rokovania s príslušnou treťou krajinou s cieľom napraviť situáciu a dokonca navrhnúť Rade, aby zatvorila trh Spoločenstva pre pobočky z týchto tretích štátov v Spoločenstva.

Komisia odkazuje v tomto ohľade na:

–       články 8 a 9 druhej smernice Rady 89/646/EHS z 15. decembra 1989,, o koordinácii právnych, správnych a iných ustanovení týkajúcich sa prístupu k činnosti úverových inštitúcií a jej výkonu, a ktorou sa mení smernica Rady 77/780/EHS (Ú. v. ES L 386, s. 1), založené na článku 57 ods. 2,

–       článok 4 smernice Rady 90/618/EHS z 8 novembra 1990, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 73/239/EHS a smernica 88/357/EHS o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia, najmä pokiaľ ide o poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel(Ú. v. ES L 330, s. 44),

–       článok 8 druhej smernice Rady 90/619/EHS z 8 novembra 1990, o koordinácii právnych, správnych a iných ustanovení týkajúcich sa prístupu k činnosti priameho životného poistenia a jej výkonu, ktorá stanovuje ustanovenia určené na uľahčenie účinného výkonu slobodného poskytovania služieb a ktorou sa mení smernica 79/267/EHS (Ú. v. ES L 330, s. 50),

–       článok 7 smernice Rady 93/22/EHS z 10 mája 1993, o investičných službách v oblasti cenných papierov (Ú. v. ES L 141, s. 27; Mim. vyd. 06/002, s. 43), založenej článku 57 ods. 2 zmluvy.

h)      V oblasti financií dovoľujú smernice Rady Spoločenstvu uzavrieť dohody s tretími krajinami na účely uznávania prostredníctvom reciprocity, prospektov vyhotovených a kontrolovaných v súlade právnou úpravou tejto alebo týchto tretích krajín na účely prijatia na kótovanie alebo na účely verejnej ponuky.

Pozri smernicu Rady 87/345/EHS z 22. júna 1987, ktorou sa mení vyššie citovaná smernica 80/390, (Ú. v. ES L 185, s. 81), založená na článku 54 ods. 2 zmluvy, a smernicu 89/298/EHS zo 17. apríla 1989 o koordinácii podmienok zriaďovania, kontroly a šírenia a prospektu, ktorý má byť zverejnený v prípade verejnej ponuky cenných papierov (Ú. v. ES L 124, s. 8; Mim. vyd. 06/001, s. 216), založenú na článku 54 zmluvy.

i)      V oblasti verejného obstarávania smernica stanovuje, že ponuka predložená za účelom pridelenia verejnej zákazky na dodávku, ktorá obsahuje časť tovarov pôvodom z tretích krajín prevyšujúcich 50 % z celkovej hodnoty tovarov tvoriacich túto ponuku, môže byť zamietnutá, iba ak by Spoločenstvo neuzavrelo s touto treťou krajinou dohodu zaručujúcu porovnateľný a skutočný prístup podnikov Spoločenstvo na tieto trhy.

Pozri článok 29 smernice Rady 90/531/EHS zo 17. septembra 1990, týkajúcej sa postupov verejného obstarávania v odvetviach vody, energetiky, dopravy a telekomunikácií, založenej na článku 57 ods. 2, článkoch 66, 100a a 113 zmluvy (Ú. v. ES L 297, s. 1).

Podľa článku 29 tejto smernice uzavrelo Európske spoločenstvo dohodu vo forme memoranda o porozumení so Spojenými štátmi americkými týkajúcu sa verejného obstarávania, ktorá zaručuje porovnateľný a skutočný prístup podnikov Spoločenstva na trhy Spojených štátov amerických pokiaľ ide o verejné obstarávanie tovarov a prác jeho obstarávateľmi v odvetví elektrickej energie [pozri rozhodnutie 93/323/EHS z 10. mája 1993, ktorým sa schvaľuje dohoda (Ú. v. ES L 125, s. 1), založené na článku 113, a rozhodnutie Rady 93/324/EHS z 10. mája 1993, týkajúce sa rozšírenia prospechu z ustanovení smernice 90/531/EHS na Spojené štáty americké, takisto založené na článku 113 zmluvy (Ú. v. ES L 125, s. 54)].

Podľa ďalšej smernice, ak Komisia zistí, že tretia krajina, vo vzťahu k udeleniu verejnej zákazky na služby, neposkytuje podnikom Spoločenstva skutočný prístup porovnateľný s prístupom, ktorý poskytuje Spoločenstvo podnikom tejto tretej krajiny, môže navrhnúť Rade, aby rozhodla o pozastavení alebo obmedzení prideľovania verejných zákaziek na služby:

–       podnikom podliehajúcim právnej úprave dotknutej tretej krajiny,

–       podnikom, ktoré sa viažu na podniky uvedené v bode a), ktorých sídlo sa nachádza v Spoločenstve, ale ktoré nemajú priamu a skutočnú väzbu na hospodárstvo členského štátu,

–       podnikom, ktoré predložili ponuky, ktorých predmetom sú služby pochádzajúce z dotknutej tretej krajiny.

Pozri článok 37 ods. 3 smernice Rady 93/38/EHS zo 14. júna 1993 o koordinácii postupov verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom a telekomunikačnom sektore (Ú. v. ES L 199, s. 84; Mim. vyd. 06/002, s. 194), založenej na článku 57 ods. 2, článkoch 66, 100a a 113 EHS.

j)      V oblasti námornej dopravy, nariadenie stanovuje postup, ktorého sa treba pridŕžať na zamedzenie nekalých colných praktík niektorých majiteľov lodí, príslušníkov tretej krajiny, ktorí zabezpečujú službu medzinárodných liniek pre dopravu tovarov.

Pozri nariadenie Rady (EHS) č. 4057/86 z 22. decembra 1986 o nekalých cenových praktikách v námornej doprave (Ú. v. ES L 378, s. 14; Mim. vyd. 07/001, s. 251), založené na článku 84 ods. 2 zmluvy.

Ďalšie nariadenie stanovuje postup, ak opatrenie prijaté treťou krajinou alebo jej obchodníkmi obmedzuje alebo hrozí obmedzením slobodného prístupu námorných spoločností členských štátov alebo lodí zaregistrovaných v členskom štáte (článok 1). Uplatní sa na námorné spoločnosti tretej krajiny, ktoré zabezpečujú službu medzi ich vlastnou krajinou alebo ďalšou treťou krajinou a jednou alebo viacerými členskými štátmi (článok 2). Článok 4 ods. 1 písm. b) umožňuje koordinované prijímanie protiopatrení proti takýmto spoločnostiam (odsek b).

Pozri nariadenie Rady (EHS) č. 4058/86 z 22. decembra 1986 o koordinovaných opatreniach na zabezpečenie voľného prístupu k nákladom v námornej doprave (Ú. v. ES L 378, s. 21; Mim. vyd. 07/001, s. 258), založené na článku 84 ods. 2 zmluvy.

2. Vo všeobecnosti sa od Komisie vyžaduje, aby pripravila, pre prípad, ak by bola právomoc, ako tvrdí Rada a niektoré členské štáty, ktoré predložili pripomienky, obmedzená na príslušníkov členských štátov, argumenty, ktoré by umožnili vyvodiť z takto obmedzenej vnútornej právomoci vonkajšiu právomoc, ktorá by zahŕňala zaobchádzanie s príslušníkmi tretích krajín.

Na úvod Komisia zdôrazňuje, že Dohoda GATS a Zmluva ES vychádzajú obe zo zásady zákazu diskriminácie a uchyľujú sa rovnakým právnym prostriedkom na dosiahnutie svojho cieľa liberalizácie poskytovania služieb. Teda, články 52 a 59 zmluvy bránia členským štátom v prijímaní opatrení, ktoré sú na ujmu zásade zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Na svojej strane Dohoda GATS zakazuje svojim členom diskrimináciu medzi príslušníkmi rôznych členov (doložka zaobchádzania podľa najvyšších výhod), ako aj odlišne zaobchádzať s národnými a zahraničnými poskytovateľmi služieb, pokiaľ ide o prístup na trh a podmienky výkonu ich činnosti (doložka prístupu na trh a národné zaobchádzanie).

Práve preto, ak by bola vonkajšia právomoc pre uzavretie Dohody GATS priznaná Spoločenstvu na základe teórie paralelnosti právomocí, neznamenalo by to, že vonkajšie právomoci Spoločenstva majú širšiu pôsobnosť ako vnútorné, ale skôr to, že majú porovnateľnú, alebo dokonca užšiu pôsobnosť.

Komisia sa napokon dovoláva dvoch argumentov v prospech vonkajšej právomoci Spoločenstva, ktorá zahŕňa zaobchádzanie s príslušníkmi tretích krajín na jednej strane, nevyhnutnosť vonkajšieho postupu a, na druhej strane, riziko narušenia pravidiel Spoločenstva.

Pokiaľ ide o nevyhnutnosť vonkajšieho postupu, Komisia poukazuje, že hospodárske výhody, ktoré poskytovatelia služieb v Spoločenstve vyvodzujú zo zmluvy, sú pred dosiahnutím ich hraníc v súvislosti s uskutočnením vnútorného trhu. Práve liberalizácia obchodu so službami v tretích krajinách je v súčasnosti najpriaznivejšia pre podporu hospodárskeho rozvoja členských štátov. Podľa Komisie sa Spoločenstvo nemôže snažiť o dosiahnutie obchodných výhod pre podnikateľov Spoločenstva na trhoch tretích krajín bez toho, aby zároveň neponúklo protihodnotu poskytovateľom služieb z tretích krajín na spoločnom trhu, z čoho vyplýva, že Komisia musí byť oprávnená pre prijatie právnej úpravy ich prístupu na spoločný trh.

Pre ilustráciu úzkej vzájomnej závislosti medzi týmito dvoma rozmermi postupu Spoločenstva uvádza Komisia dva príklady: dohodu z 10. októbra 1989, medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou týkajúcu sa priameho poistenia iného ako životné poistenie a druhú vyššie citovanú bankovú smernicu. Dohoda uzavretá so Švajčiarskou konfederáciou „má za cieľ stanoviť na základe reciprocity, nevyhnutné a dostatočné podmienky, aby sa poskytol obchodným zastúpeniam a pobočkám podnikov, ktorých sídlo sa nachádza na území jednej zmluvnej strany, alebo ktoré sa chcú usadiť, alebo sú usadené na území druhej zmluvnej strany, prístup k samostatnej zárobkovej činnosti priameho poistenia iného ako životné poistenie, alebo k vykonávaniu tejto činnosti“ (článok 1). Druhá banková smernica stanovuje možnosť pozastaviť žiadosti o povolanie dcérskym spoločnostiam úverových inštitúcií z tretích krajín v Spoločenstve, aby sa Spoločenstvu poskytol prostriedok na rokovanie o skutočnom prístupe na trh dotknutých tretích krajín v prospech dcérskych spoločností založených v týchto krajinách úverovými inštitúciami Spoločenstva.

Druhý argument uvádzaný Komisiou spočíva v tom, že ak by sa vnútorná právomoc Spoločenstva obmedzovala na príslušníkov členských štátov, tak zásady slobody usadenia sa a slobodného poskytovania služieb by mohli byť porušené.

Predovšetkým by mohlo dochádzať k odklonu poskytovania služieb a k narušeniu súťaže, ak by mohli členské štáty stanoviť pre príslušníkov tretích štátov pravidlá prístupu na trh a výkonu samostatnej zárobkovej činnosti. Napríklad liberálnejší členský štát by v oblasti bankovníctva a poisťovníctva odviedol podstatnú časť poskytovateľov týchto služieb z tretích krajín tým, že by stanovil menej prísne podmienky ako právo Spoločenstva (v oblasti minimálneho kapitálu, technických rezerv, miery solventnosti). A poistenci so sídlom v menej liberálnych členských štátoch by sa odvrátili od poisťovní so sídlom v týchto štátoch, aby sa mohli obrátiť na poisťovne pôsobiace v liberálnejšom štáte.

Napokon riziko porušenia základných zásad práva Spoločenstva by stále pretrvávalo bez ohľadu na to, či sa uskutočnila alebo neuskutočnila harmonizácia Spoločenstva. Napríklad v oblasti uznávania odbornej spôsobilosti, ak členský štát stanoví pre príslušníkov tretích štátov priaznivejší režim ako pre príslušníkov Spoločenstva, tak bude brániť právu na usadenie sa a právu na slobodné poskytovanie služieb na svojom území príslušníkom iných členských štátov. Takáto právna úprava by bola okrem toho v rozpore so zásadou koherentnosti a prednosti Spoločenstva, podľa článku 5 zmluvy.

D –  Štvrtá otázka

Rada sa v podstate domnieva, že kapitoly Zmluvy ES o práve na usadenie sa a službách sa nezmieňujú o zaobchádzaní s príslušníkmi (právnické a fyzické osoby) tretích krajín. Napokon spôsob poskytovania na základe „obchodnej prítomnosti“ podľa terminológie Dohody GATS rozlišuje medzi dcérskymi spoločnosťami spoločnosti z tretieho štátu a obyčajnými pobočkami spoločnosti z tretieho štátu. Rada bola požiadaná, aby aspoň minimálne sformulovala svoje stanovisko.

Na úvod informuje Rada Súdny dvor o tom, že počas zasadania Rada (všeobecných záležitostí) 4. októbra 1994 v Luxemburgu schválila návrh rozhodnutia na uzavretie Dohôd Uruguajského kola, ktoré boli postúpené Európskemu parlamentu tak, aby bol pripravený na vydanie svojho stanoviska v rámci konania o súhlasnom stanovisku. Tento návrh rozhodnutia bude prípadne zrevidovaný vo svetle stanoviska, ktoré vydá Súdny dvor 15. novembra 1994. V tomto štádiu použila Rada ako právne základy pre právomoc Spoločenstva články 43, 54, 57, 66, 75, 84 ods. 2, 99, 100, 100a, 113 a 235 v spojení s článkom 228 ods. 3 druhým pododsekom Zmluvy ES.

Po vypočutí 11. októbra 1994 doručla Rada Súdnemu dvoru „kódex správania sa“ vypracovaný na základe spoločnej dohody medzi Radou, členskými štátmi a Komisiou, pokiaľ ide o rokovania o službách „po Uruguajskom kole“. Jeho znenie je nasledujúce:

„1.      Vo veci rokovaní o obchode v oblasti služieb stanovených v ministerských rozhodnutiach vydaných v Marakéši 15. apríla 1994 a počas všetkých ostatných diskusií týkajúcich sa obchodu v tejto oblasti vedených pod záštitou Prípravného výboru alebo Rady Svetovej obchodnej organizácie pre obchod so službami, bolo dohodnuté, že s výhradou stanovísk jednej alebo druhej strany k novému mandátu a k otázke rozdelenie právomocí a bez predbežného rozhodnutia o výsledku žiadosti o stanovisko, s ktorou sa Komisia obrátila na Súdny dvor vo veci právomocí, Komisia má naďalej(17):

a)      rokovať v mene Spoločenstva a členských štátov v rámci rokovania a diskusií uvedených vyššie,

b)      informovať členské štáty s čo možno najväčším predstihom o dni a mieste všetkých plánovaných diskusií alebo rokovaní s ďalšími stranami, buď v rámci úradných rokovacích skupín alebo iných skupín, ak už členské štáty neboli priamo informované;

c)      vyjadrovať sa ku všetkým otázkam stanovísk prijatých na základe príslušných rozhodovacích postupov(18),

d)      dbať na to, aby sa zástupcovia všetkých členských štátov mohli zúčastniť na všetkých schôdzach a rokovaniach týkajúcich sa veci samej, pričom sa rozumie, že členské štáty môžu zastupovaním poveriť predsedníctvo,

e)      rýchlo rozšíriť členským štátom všetky úradné alebo poloúradné nóty – vydávané Sekretariátom Dohody GATT alebo inými účastníkmi, vrátane samotnej Komisie – ktoré neboli zaslané priamo členským štátom.

2.      Rada sa uzniesla, že bude pravidelne vydávať bilancie z rokovaní na základe správ, ktoré predloží Komisia Rade v primeranom čase, aby jej poskytla časový priestor na prípravu jej prác. Rada bude sledovať skúmanie formulácie cieľov rokovaní v každom odvetví služieb a vyhradzuje si právo dať Komisii v primeranom čase vhodné smernice.“

Rada sa v podstate domnieva že kapitoly Zmluvy ES týkajúce sa práva na usadenie sa a služieb sa nezmieňujú o zaobchádzaní s fyzickými alebo právnickými osobami, príslušníkmi tretích krajín, pretože podľa nej zo znenia článku 52 a nasl, článku 59 a nasl. a článku 221, vyplýva, že Zmluva ES neukladá členským štátom žiadnu povinnosť, pokiaľ ide o zaobchádzanie s príslušníkmi tretích štátov.

Rada upresňuje svoje odôvodnenie s pomocou príkladu privatizácie verejného podniku služieb.

V prípade absencie harmonizačného opatrenia Spoločenstva v tejto oblasti si členské štáty ponechávajú právomoc na úpravu podmienok privatizácie. Pri výkone tejto právomoci sú však členské štáty povinné dodržiavať podmienky a obmedzenia, ktoré im ukladajú príslušné ustanovenia zmluvy (na príklad zásada zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ktorú uplatňuje článok 58 na spoločnosti). V tomto ohľade treba rozlišovať medzi spoločnosťami založenými v členských štátoch a „zahraničnými“ spoločnosťami, založenými v tretích krajinách. Teda pri stanovení podmienok vo vnútroštátnom práve, na základe ktorých môžu súkromné spoločnosti získať kapitálovú účasť v privatizovanom podniku, nie je možné uplatňovať voči spoločnostiam založeným v členských štátoch diskrimináciu na základe ich „štátnej príslušnosti“. Naproti tomu, vo vzťahu k zahraničným spoločnostiam si členské štáty ponechávajú právomoc v celom rozsahu, ktorú môžu vykonávať bez uplatňovania akýchkoľvek ustanovení práva Spoločenstva.

Na základe toho istého príkladu môže Rada vysvetliť rozdiel pri spôsobe poskytovania na základe „obchodnej prítomnosti“ medzi dcérskymi spoločnosťami a pobočkami alebo obchodnými zastúpeniami spoločností z tretích krajín.

Podľa nej ak spoločnosť z tretej krajiny má dve dcérske spoločnosti so sídlom v rôznych členských štátoch, členský štát, ktorý pristúpi k privatizácii, nemôže podľa článku 58 Zmluvy ES v spojení s článkom 52, rozlišovať medzi týmito dvoma dcérskymi spoločnosťami pri stanovení podmienok prístupu súkromných spoločností ku kapitálu.

Naproti tomu, ak má spoločnosť z tretej krajiny v členských štátoch len pobočky alebo obchodné zastúpenia (ktoré nemajú právnu subjektivitu právnickej osoby), článok 58, ktorý sa týka výlučne právnických osôb, sa neuplatní a privatizujúci členský štát môže s týmito pobočkami alebo obchodnými zastúpeniami rozdielne zaobchádzať.

E –  Piata otázka

Spojené kráľovstvo vysvetľuje, že žiadne ustanovenie zmluvy sa nezaoberá otázkou primárneho usadenia sa fyzických a právnických osôb, príslušníkov tretej krajiny, ktorí chcú poskytovať služby v členskom štáte. Poukazuje však na to, že inštitúcie Spoločenstva prijali opatrenia, ktoré určujú „pravidlá výkonu vonkajších právomocí Spoločenstva týkajúcich sa usadenia príslušníkov tretích krajín v Spoločenstve“. Spojené kráľovstvo v tomto ohľade cituje smernice v oblasti bankovníctva a poisťovníctva. Spojené kráľovstvo bolo požiadané, aby uviedlo akým spôsobom zlaďuje túto prax (ktorú nevyvracia) so zásadným stanoviskom, ktoré háji okrem iného aj vo vzťahu k rozsahu kapitol o usadení sa a slobodnom poskytovaní služieb.

Vláda Spojeného kráľovstva konštatuje, že kapitoly Zmluvy ES o usadení sa a službách neobsahujú žiadne osobitné ustanovenie ohľadne vnútornej právomoci Spoločenstva v oblasti primárneho usadenia sa príslušníkov tretích štátov v členských štátoch.

Jediným cieľom kapitoly o práve na usadenie sa je zaručiť príslušníkom členského štátu usadenie sa na území iného členského štátu. Cieľom kapitoly o slobodnom poskytovaní služieb je zaručiť túto slobodu príslušníkom členského štátu so sídlom v inom členskom štáte Spoločenstva. Tieto kapitoly preto nesledujú žiaden osobitný cieľ v zmysle judikatúry Súdneho dvora o medzinárodnej právomoci, ktorá môže tvoriť základ implicitnej medzinárodnej právomoci na uzatváranie dohôd s tretími krajinami.

V tomto ohľade je rozpor, na jednej strane, medzi kapitolami o usadení sa a slobodnom poskytovaní služieb a, na druhej strane, kapitolami týkajúcimi sa dopravy.

V rozsudku zo 14. júla 1976, Kramer (3/76, 4/76 a 6/76, Zb. s. 1279), Súdny dvor rozhodol, že niektoré ustanovenia Zmluvy EHS a aktu o pristúpení, ako aj nariadenia Rady (EHS) č. 2142/70 z 20. októbra 1970 o spoločnej organizácii trhu v odvetví výrokov z rýb (Ú. v. ES L 236, s. 5) priznávajú Spoločenstvu vnútornú právomoc na úpravu rybolovu na otvorenom mori s cieľom zachovania biologických zdrojov. Bolo toho názoru, že z povinností a právomocí nadobudnutých inštitúciami Spoločenstva na vnútornej úrovni vyplýva, že má právomoci prevziať medzinárodné záväzky s cieľom zachovania biologických zdrojov na otvorenom mori. Vláda Spojeného kráľovstva poukazuje že právomoc každého štátu na otvorenom mori je obmedzená na lode plávajúce pod vlastnou vlajkou, a že zdroje rýb sú migračné. V dôsledku toho nemajú ochranné opatrenia prijaté štátom (alebo Spoločenstvom pre vody podliehajúce suverenite členských štátov) žiaden potrebný účinok, ak susedné štáty neprijmú obdobné opatrenia. Z toho prirodzene vyplýva, že zachovanie zdrojov otvoreného mora môže byť uskutočnené len na základe uzavretia medzinárodných dohôd medzi zmluvnými stranami, ktoré disponujú právomocou na týmito vodami.

Vláda Spojeného kráľovstva zdôrazňuje, že ak mohol v rozsudku AETR Súdny dvor vyvodiť vnútornú právomoc z článkov 74 a 75 Zmluvy EHS, tak len na základe článku 75 písm. a), ktorý „sa takisto týka, pokiaľ ide o časť trasy na území Spoločenstva, dopravy z tretieho štátu alebo do tretieho štátu“. Súdny dvor mohol takto vyvodiť záver, že „právomoc Spoločenstva sa rozširuje na vzťahy podliehajúce medzinárodnému právu a preto v uvedenej oblasti zahŕňa nevyhnutnosť dohôd s dotknutými tretími štátmi“.

Naproti tomu, však treba hľadať základ vonkajšej právomoci Spoločenstva na uzavretie Dohody GATS nie v pravidlách Zmluvy usadení sa a službách, ale v pravidlá sekundárneho práva prijatých v rámci kapitol o usadení sa a službách.

Skutočnosť, že kapitoly o usadení a službách nedefinujú žiadny osobitný cieľ pre primárne usadenie sa alebo slobodné poskytovanie služieb príslušníkmi tretích krajín, nebráni tomu, aby mohlo Spoločenstvo za určitých okolností prijať akty, ktoré sa vzťahujú na príslušníkov tretích krajín. Vláda Spojeného kráľovstva uvádza dve situácie, v ktorých tak môže urobiť.

V prvom rade, pokiaľ Rada prijíma vnútorné pravidlá za účelom uľahčenia výkonu slobody usadenia sa a slobodného poskytovania služieb príslušníkmi členských štátov, tak môžu tieto vnútorné pravidlá upraviť aj postavenie príslušníkov tretích krajín v rozsahu nevyhnutnom pre zaručenie skutočného výkonu vyššie uvedených práv príslušníkmi členských štátov v podmienkach, ustanovených zmluvou pre fungovanie vnútorného trhu. Spojené kráľovstvo uvádza dva takéto príklady. Na uľahčenie výkonu práva na usadenie sa príslušníkmi členských štátov, umožnila jedna smernica členom ich rodín, ktorí sú príslušníkmi tretích krajín využívať právo na vstup a pobyt. Ďalším príkladom je rozšírenie pôsobnosti pravidiel týkajúcich sa pobočiek spoločností, ktoré majú sídlo v členskom štáte, na pobočky spoločností, ktoré majú sídlo v tretích krajinách. Vláda Spojeného kráľovstva sa v tomto ohľade odvoláva na jedenástu smernicu Rady 89/666/EHS z 21. decembra 1989 o požiadavkách na sprístupnenie údajov týkajúcich sa pobočiek zriadených v určitom členskom štáte určitými druhmi obchodných spoločností, ktoré sa spravujú právom iného štátu (Ú. v. ES L 395, s. 36).

V druhom rade môžu vnútorné pravidlá výslovne ustanoviť vonkajšiu právomoc Spoločenstva v oblastiach, ktoré sú predmetom ich úpravy. Teda vnútorné pravidlá môžu predpokladať uzavretie dohôd s tretími krajinami, ktoré stanovujú, že s pobočkami spoločností z tretích krajín sa musí v rôznych členských štátoch zaobchádzať rovnako, alebo aj uzavretie dohôd s tretími krajinami tak, aby mali pobočky spoločností, príslušníkov členských štátov, prospech zo zaobchádzania, ktoré nie je menej priaznivé, ako zaobchádzanie s pobočkami spoločností z tretích krajín v Spoločenstve. Spojené kráľovstvo s v tomto ohľade odvoláva na ustanovenia prvej a druhej vyššie citovanej bankovej smernice, ako aj na ustanovenia prvej smernice Rady 79/267/EHS z 5. marca 1979 o koordinácii právnych, správnych a iných ustanovení týkajúcich sa prístupu k činnosti priameho životného poistenia a jej výkonu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 63, s. 1), ktoré presnejšie vysvetlila vo svojich písomných pripomienkach [bod XII. B. 2. bod i)].

Vláda Spojeného kráľovstva nakoniec pripomína, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pokiaľ Spoločenstvo v súlade s kapitolami o usadení sa a službách prijalo pravidlá, ktoré sú samé osebe opatreniami výlučnej harmonizácie, a to aj bez výslovných ustanovení pre výkon medzinárodnej právomoci, tak tieto vnútorné pravidlá môžu samé osobe tvoriť základ implicitnej medzinárodnej právomoci Spoločenstva (pozri vyššie citovaný rozsudok AETR). Ale, tam kde príslušné vnútorné pravidlá nie sú opatreniami výlučnej harmonizácie, nie je vonkajšia právomoc, odvedená z výkonu vnútornej právomoci, už viac výlučná.

F –  Šiesta otázka

Rada a ani členské štáty, ktoré predložili pripomienky, neodpovedajú na argumenty, ktoré Komisia rozvinula preto, aby mohla preukázať nevyhnutnosť vonkajšieho postupu Spoločenstva a samotnej Komisie. Preto boli vyzvaní, aby odpovedali, alebo uviedli, prečo nepovažujú za nevyhnutné odpovedať.

Rada zdôrazňuje ťažkosti s porozumením argumentov rozvinutých Komisiou na účely preukázania nevyhnutnosti vonkajšieho postupu Spoločenstva a samotnej Komisie. Vo zvyšnej časti nepovažovala za nevyhnutné výslovne odpovedať, čo vysvetľuje nasledovne.

Najprv Rada poukazuje, že precedens uvádzaný Komisiou na obhajobu „nevyhnutnosti“ výlučnej účasti Spoločenstva na Dohode GATS je precedens tzv. „európskych“ dohôd s krajinami strednej a východnej Európy, ktoré boli uzavreté spoločne Spoločenstvom a členskými štátmi.

Napokon sa Rada domnieva, rovnako ako Európsky Parlament, že si Komisia zamieňa dve rôzne otázky, a to otázku právneho rámca, ktorý má rešpektovať zákonodarca Spoločenstva, s otázkou kritérií politickej príležitosti, na ktorých základe sa zákonodarca Spoločenstva rozhodol konať (alebo nekonať), a s otázkou významu, ktorý sa má jeho konaniu pripisovať.

Nakoniec podľa Rady, argument Komisie o riziku rozptýleného medzinárodného postupu členských štátov, ak tieto uzavrú Dohody GATS a TRIPs na základe ich vlastných právomocí, spočíva v nesprávnom uvedení skutkového stavu.

Rada uvádza, že až doteraz nebola právomoc členských štátov vo veľkej časti vecí upravených týmito dvoma dohodami spochybnená a bola stále bola vykonávaná na medzinárodnej úrovni (na príklad dohovory uzavreté pod záštitou WIPO). To však nezabránilo postupnému vývoju vnútornej právnej úpravy Spoločenstva a jeho medzinárodného postupu.

Dánska a grécka vláda neposkytli k tejto otázke Súdneho dvora žiadne upresnenie.

Podľa nemeckej vlády, ak by sa pripustilo, ako tvrdí alternatívne Komisia, že Spoločenstvo má povinnosť konať na základe právomocí, ktoré mu priznávajú články 100a a 235 Zmluvy ES, toto stanovisko by bolo v rozpore s článkom 4 tej istej zmluvy a viedlo by k zmene tejto zmluvy. Spolková vláda uvádza inštitucionálne problémy, ktoré by spôsobilo také stanovisko vo vzťahu k úvahám rozvinutým Bundesverfassungsgericht vo svojom rozsudku z 12. októbra 1993 o ratifikácii zmluvy Európskej únii, osobitne v časti C II 3b, ktorá stanovuje:

„zmluva o Únii robí zásadný rozdiel medzi výkonom právomoci verejnej moci definovanej reštriktívne, na jednej strane, a revíziou zmluvy, na druhej strane; jej výklad by preto nemohol viesť k výsledku ekvivalentnému jej rozšíreniu; podobný výklad noriem týkajúcich sa právomoci by nemal pre Nemecko obligatórnu povahu.“

Podľa španielskej vlády, argumenty, ktoré Komisia rozvinula, aby preukázala nevyhnutnosť vonkajšieho postupu Spoločenstva a jej samotnej, sú v rozpore so zásadou osobitného udelenia právomocí vyjadreného v článku 3b a 4 ods. 1 Zmluvy ES. Samotné zistenie nevyhnutnosti spoločného vonkajšieho postupu nemôže založiť výlučnú právomoc Spoločenstva, ak mu táto nebola udelená členskými štátmi. Pripustenie opaku by sa rovnalo zmene zmluvy s porušením konania pre tento účel upraveného v článku C zmluvy Európskej únii. Španielska vláda ďalej uvádza, že teória paralelnosti vnútorných a vonkajších právomocí podľa judikatúry Súdneho dvora, neznamená, že v oblastiach, v ktorých Spoločenstvo nie je vybavené vnútornou právomocou, ju môže fakticky nadobudnúť na základe uzavretia vonkajšej dohody a týmto spôsobom prijať právnu úpravu na vnútornej úrovni v oblastiach, v ktorých tak nemohlo predtým učiniť.

Francúzska vláda sa domnieva, že články 100a a 235 Zmluvy ES, uvádzané alternatívne Komisiou pre založenie výlučnej právomoci Spoločenstva, ponechávajú Rade veľkú mieru voľnej úvahy, ak sú splnené podmienky jej uplatnenia.

V tomto ohľade francúzska vláda poznamenáva, že vo väčšine odvetví upravených Dohodami TRIPs a GATS nedochádza k zmene predchádzajúcich pravidiel Spoločenstva. Nedochádza ani k nevyhnutnosti postupu samotného Spoločenstva pre uskutočnenie jeho cieľov. Okrem niektorých vzácnych výnimiek, tieto dohody nebudú vykonávané Spoločenstvom, keďže si členské štáty ponechávajú právomoc v mnohých veciach. Francúzska vláda z toho vyvodzuje záver, že nie je nevyhnutné, ani možné, aby Dohodu o WTO uzavrelo len samotné Spoločenstvo.

Podľa holandskej vlády úvahy Komisie, ktoré majú preukázať nevyhnutnosť vonkajšieho postupu Spoločenstva a jej samotnej sú súčasťou politiky, ktorú de lege ferenda pripravuje Komisia. V súčasnom stave integrácie Spoločenstva však nemôžu vyplývať z judikatúry AETR.

Portugalská vláda sa domnieva, že vonkajšia právomoc Spoločenstva musí vychádzať z kritérií právnej povahy a nemôže závisieť od posúdenia vhodnosti povahy alebo miery nevyhnutnosti spoločného postupu. Vonkajšia právomoc môže vyplývať z ustanovení zmluvy, ktoré zakladajú vnútornú právomoc tým viac, čím sa má výkon tejto vonkajšej právomoci považovať za nevyhnutný pre plnenie jedného z cieľov Spoločenstva, a čím menej vedie k tomu, že si Spoločenstvo uzurpuje právo prijímať opatrenia vo sfére vlastných právomocí členských štátov. Portugalská vláda takisto pripomína zásadu osobitného udelenia právomocí, ktorú podľa nej stanovisko Komisie porušuje.

Za týchto podmienok sa Portugalská vláda domnieva, že nevyhnutnosť vonkajšieho postupu Spoločenstvo nestačí na preukázanie výlučnosti právomoci Spoločenstva. Je nezvratné, že Dohoda o WTO sa týka, v prílohách týkajúcich sa Dohody GATS a TRIPs, vecí čiastočne podliehajúcich právomoci členských štátov takým spôsobom, že úvahy Komisie, ktoré smerujú k preukázaní výlučnosti právomoci Spoločenstva v tejto oblasti odrážajú len posúdenie politickej povahy.

V odpovedi Komisii, ktorá uvádza, že v prípade uznania právomoci na uzavretie dohody rozdelenej medzi Spoločenstvo a členské štáty, by bola narušená súdržnosť vnútorného trh, dochádzalo by k narušeniu súťaže a konkurenčné možnosti na trhu tretích štátov by boli skreslené, vláda Spojeného kráľovstva zdôrazňuje, že situácia, ktorú sa Komisia rozhodla predložiť ako predpoklad, je práve situáciou, ktorá v skutočnosti prevážila v priebehu rokovaní Uruguajského kola. Počas diskusií a v priebehu celého rokovania bolo jasne uvedené, že boli vedené bez toho, aby bolo vopred rozhodnuté o právomoci Spoločenstva a členských štátov v osobitných veciach. Rokovania boli vedené Komisiou, ktorá bola poverená zastupovaním Spoločenstva a členských štátov. Ich záujmy boli chránené konaniami Spoločenstva určenými na dosiahnutie konsenzu. Z hľadiska členských štátov sa rokovania uskutočnili za predpokladu, že právomoc bola rozdelená medzi Spoločenstvo a členské štáty. Výsledok týchto rokovaní plne zohľadnil tak záujmy Spoločenstva, ako aj týchto štátov.

Komisia uvádza odvetvie finančných služieb ako príklad odvetvia, v ktorom by mohlo dôjsť k narušeniu súťaže. Tento predpoklad bol testovaný v priebehu mnohostranných rokovaní (Dohoda GATS obsahuje, ako pripomína Spojené kráľovstvo, prílohu o finančných službách). Tu možno vidieť prejav, ako hovorí vláda Spojeného kráľovstva, moci vyrovnaného rokovania, ktoré, podľa Komisie možno dosiahnuť len prostredníctvom výlučnej právomoci Spoločenstva. V skutočnosti podľa tejto vlády značné ťažkosti takého druhu ako tie, ktoré nastali počas rokovania o prílohách Dohody GATS o finančných službách sa tiež vyskytli, ak išlo o dosiahnutie dohody v rámci Rady o veciach, ktoré sa považovali za spadajúce pod výlučnú právomoc Spoločenstva (reciprocita pre úverové inštitúcie podľa článku 9 druhej bankovej smernice).

Podľa Spojeného kráľovstva samotná Komisia právom pripúšťa, že služby nemôžu byť vo voľnom obehu medzi členskými štátmi. To znamená, že prístup príslušníka tretej krajiny na trh členského štátu mu nezaručuje právo poskytovať služby alebo sa usadiť v iných členských štátoch, keďže sa kapitoly o usadení sa a službách uplatňujú len na príslušníkov členských štátov.

Vláda Spojeného kráľovstva poukazuje na to, že Komisia trvá na dvoch argumentoch. Po prvé uzavretie dohôd s tretími krajinami členskými štátmi by vytvorilo v niektorých štátoch výhody, ktoré by neplatili v niektorých iných štátoch, čo by viedlo k neprijateľnému narušeniu súťaže. Po druhé príslušníci niektorých členských štátov by získali na trhoch tretích krajín výhody, ktoré by nemohli využívať príslušníci iných členských štátov.

Spojené kráľovstvo však zdôrazňuje,že možnosť členského štátu uzavrieť s tretím štátom dohodu o úprave podmienok výkonu profesijnej činnosti na jeho území nemožno považovať za nezlučiteľnú so spoločným trhom. V rozsudku z 9. februára 1994, Tawil-Albertini (C‑154/93, Zb. s. I‑451), Súdny dvor rozhodol, že smernica Rady 78/686/EHS z 25. júla 1978, o vzájomnom uznávaní diplomov, osvedčení a iných dokladov o formálnych kvalifikáciách zubných lekárov vrátane opatrení na uľahčenie účinného uplatňovania práva usadiť sa a slobody poskytovať služby (Ú. v. ES L 233, s. 1), necháva právomoc členským štátom na uzavretie vonkajších dohôd s tretími krajinami v tejto veci. Preto je výkon tejto právomoci spôsobilý narušiť podmienky súťaže medzi členskými štátmi. Odborná spôsobilosť získaná v tretích krajinách môže byť takto uznaná v jednom, ale nie v druhom členskom štáte. Taktiež podobná právomoc môže prispieť k tomu, že odborná spôsobilosť príslušníkov jedného členského štátu bude uznaná na území tretích štátov, zatiaľ čo odborná spôsobilosť príslušníkov druhého členského štátu uznaná nebude, a to napriek tomu, že v Spoločenstve, musí byť odborná spôsobilosť jedných aj druhých považovaná za rovnocennú. Takúto situáciu, ktorá vyplýva z rozdelenia právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi v predmetnom odvetví, samotnú nemožno považovať za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Tým skôr to tak musí byť u možnosti členských štátov uzavrieť dohody s tretími krajinami v oblasti služieb v odvetviach, v ktorých neboli prijaté vnútorné pravidlá.

Okrem toho, v tých odvetviach činnosti, v ktorých boli prijaté vnútorné pravidlá, môže Rada rozhodnúť, že Spoločenstvo bude vykonávať vonkajšiu výlučnú právomoc (pozri príklad článok 9 druhej bankovej smernice). Práve úlohou Rady je určiť pri prijímaní vnútorných pravidiel v jednotlivých odvetviach, či treba stanoviť vonkajšiu výlučnú právomoc Spoločenstva v upravenej oblasti. Ak Rada takto vybaví Spoločenstvo vonkajšou právomocou výlučnej povahy, umožní tak vyrovnanie podmienok súťaže, tak vo vnútri Spoločenstva, ako aj medzi príslušníkmi rôznych členských štátov na trhoch tretích štátov. Teda rozsah vonkajšej právomoci ponechanej členským štátom na základe kapitol o usadení sa a službách závisí od rozhodnutia zákonodarcu Spoločenstva. Tento rozbor je omnoho vhodnejší ako stanovisko odporúčané Komisiou, ktoré spočíva v automatickom vyvodení z ustanovení samotnej zmluvy výlučnej vonkajšej právomoci Spoločenstva. Podľa vlády Spojeného kráľovstva, keďže samotné kapitoly Zmluvy o usadení a službách neumožňujú určiť taký „osobitný cieľ“ ktorý by udelil Spoločenstvu vonkajšiu implicitnú právomoc, sú to práve vnútorné pravidlá sekundárneho práva, prijaté v súlade s týmito kapitolami, ktoré môžu poskytnúť základ pre vonkajšiu právomoc Spoločenstva v oblasti služieb. Tieto pravidlá však neexistujú pre celú oblasť hospodárskych činností upravených Dohodou GATS, a ak existujú, nie vždy predstavujú výlučnú harmonizáciu režimu odvetví ktoré pokrývajú.

Komisia uviedla, že spoločná právomoc členských štátov a Spoločenstva by podkopávala spoločný trh. Na podporu tohto argumentu zdôraznila, že poskytovatelia služieb, príslušníci tretích krajín, by mohli založiť spoločnosť podľa práva členského štátu, ktorý by im to umožnil, a napokon zriadiť obchodné zastúpenia a pobočky v iných členských štátov, vystavujúc tak príslušníkov týchto členských štátov zvýšenej súťaži zo strany spoločností z predmetných tretích krajín. Tento argument nepresvedčil vládu Spojeného kráľovstva.

V prvom rade dcérska spoločnosť založená v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny podlieha právu tohto členského štát, a jej pobočky a obchodné zastúpenia sú zasa podliehajú právu členských štátov, ktorých sa usadia.

V druhom rade účinkom Dohody GATS nie je len jednoduché založenie spoločnosti v členskom štáte, ktorá môže slúžiť ako odrazový mostík pre dobytie trhov iných členských štátov. Zoznam osobitných záväzkov ustanovuje pod názvom „Obmedzenia národného zaobchádzania“, že „menej priaznivé zaobchádzanie môže byť vyhradené dcérskym spoločnostiam (spoločností z tretích štátov) založeným v súlade s právnou úpravou členského štátu, ak majú na území Spoločenstva len sídlo, ibaže by bolo možné preukázať, že majú skutočnú a trvalú väzbu s hospodárstvom členského štátu“.

Okrem toho, treba zdôrazniť, že založenie dcérskej spoločnosti je len jedným zo spôsobov poskytovania služieb predpokladaných Dohodou GATS. Služby môžu byť takisto poskytnuté obchodnými zastúpeniami alebo pobočkami. Zakladanie príslušníkmi tretích štátov obchodných zastúpení alebo pobočiek nemôže mať, za akéhokoľvek predpokladu, na vnútorný trh dopad, ktorý Komisia pripisuje zakladaniu týmito príslušníkmi dcérskych spoločností v členských štátoch. Totiž, pobočka alebo obchodné zastúpenie spoločnosti, príslušníka tretieho štátu so sídlom v členskom štáte, nemá ani právo usadiť sa ani právo poskytovať služby na území iných členských štátov; s výhradou vyššie uvedených obmedzení sa však Dohoda GATS uplatňuje na usadenie sa prostredníctvom obchodných zastúpení alebo pobočiek rovnakým spôsobom, ako sa uplatňuje na usadenie sa prostredníctvom dcérskych spoločností.

Tiež nie je možné dospieť k záveru o vonkajšej výlučnej právomoc vychádzajúc z dôsledkov, aké má článok 58 zmluvy pre príslušníkovi tretích štátov, ktorí sa usadia na území členského štátu. Argument, ktorý Komisia vyvodzuje z článku 58, preto nemôže za akéhokoľvek predpokladu porušiť právomoc členských štátov uplatnením Dohody GATS na usadenie sa prostredníctvom obchodných zastúpení alebo pobočiek v členských štátoch.

Pokiaľ ide o argument, pri ktorom Komisia vychádza z možnosti prijímania krížových odvetných opatrení, vláda Spojeného kráľovstva sa domnieva, že otázku rozdelenia právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi pre uzavretie medzinárodnej dohody nie je možné vyriešiť vo svetle jedného z jej ustanovení skúmaného oddelenie, ale vo svetle všetkých jej ustanovení. Samotná doložka o krížových odvetných opatreniach nemôže spôsobiť rozšírenie právomocí Spoločenstva, pokiaľ ide o dohodu o službách, alebo zúžiť právomoci členských štátov vo vzťahu k tejto istej dohode.

Komisii, ktorá uvádza, že uzavretie Dohody GATS členskými štátmi by zasiahlo alebo zmenilo pôsobnosť práva Spoločenstva, pretože pravidlá Spoločenstva upravujú v plnom rozsahu Dohodu GATS. Spojené kráľovstvo odpovedá, že toto tvrdenie je úplne nepresné. Totiž, vnútorné pravidlá Spoločenstva sa netýkajú všetkých hospodárskych činností v oblasti usadenia sa a služieb, a tam kde tieto pravidlá existujú, tak sú často len opatreniami čiastočnej harmonizácie, alebo sa obmedzujú na stanovenie minimálnej úrovne.

Spojené kráľovstvo vyjadruje svoje prekvapenie nad tvrdením Komisie, podľa ktorého by Dohoda GATS mohla byť, jedným alebo druhým spôsobom, v rozpore s právom Spoločenstva – primárnym alebo sekundárnym -, z čoho by vyplývala podľa judikatúry AETR, výlučná právomoc Spoločenstva na uzavretie Dohody GATS. Totiž, v priebehu rokovania o Dohode GATS, musela mať Komisia za cieľ zaručenie súladu s právom Spoločenstva. Komisia prehlasuje, že pri rokovaní zohľadnila všetky súčasné pravidlá práva Spoločenstva. Vláda Spojeného kráľovstva nemôže skryť svoj pocit, že Komisia sa snaží za každú cenu odhaliť akýkoľvek priestor pre nesúlad, ktorý by mohol byť medzi Dohodou GATS a právom Spoločenstva, ktorého by sa uchopila ako zámienky pre potvrdenie výlučnej právomoci Spoločenstva. To na čo Komisia nepoukázala je, ako zdôrazňuje Spojené kráľovstvo, skutočnosť, že existujú rozpory medzi Dohodou GATS a platnými pravidlami Spoločenstva. V každom prípade, ak by sa takéto rozpory vyskytovali medzi Dohodou GATS a niektorými platnými pravidlami Spoločenstva, tieto rozpory by nevylúčili právomoc členských štátov mimo oblasti predmetných pravidiel Spoločenstva.

Komisii, ktorá uvádza že skutočnosť, uzavretia Dohody TIPS v ich mene pre členské štáty, je spôsobilá zasiahnuť alebo zmeniť rozsah práva Spoločenstva, Spojené kráľovstvo odpovedá, že Spoločenstvo má určite právomoc ohľadne Dohody TRIPs, ale len v obmedzenej miere, v akej je Dohoda TRIPs spôsobilá zasiahnuť harmonizačné opatrenia prijaté na základe článku 100a, alebo nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva vydané na základe článku 235. Spojené kráľovstvo zdôrazňuje, že z tohto dôvodu sa jeho nezhody s Komisiou netýkajú vonkajšej právomoci Spoločenstva v oblasti upravenej Dohodou TRIPs, ale výlučnej povahy tejto právomoci.

Spojené kráľovstvo, sa odvolávajúc na zásady formulované Súdnym dvorom v jeho stanovisku 2/91, domnieva, že právomoc uzavrieť Dohodu TRIPs je rozdelená medzi Spoločenstvo a členské štáty, pretože väčšina oblasti pokrytých Dohodou TRIPs buď zostáva mimo rámca harmonizácie Spoločenstva, alebo je len predmetom čiastočnej harmonizácie, obmedzenej výslovným alebo implicitným uznaním vnútroštátneho práva duševného vlastníctva.

Komisia cituje len jeden príklad v oblasti, v ktorej sa minimálne podmienky stanovené Dohodou TRIPs zdali byť prísnejšie, ako podmienky stanovené právnou úpravou Spoločenstva (ide o podmienky udelenia povinných licencií na topografie polovodičov, ktoré sú upresnené vo vyššie citovanej smernici 87/54). Skutočnosť že Dohoda TRIPs môže zasiahnuť alebo zmeniť rozsah tejto smernice je dobrým dôvodom pre účasť Spoločenstva na uzavretí Dohody TRIPs. Ale táto skutočnosť nemôže odôvodniť prenesenie vonkajšej právomoci uzavrieť dohodu na Spoločenstvo, ktorá sa z veľkej časti týka oblasti, v ktorej zákonodarca Spoločenstva vôbec nekonal alebo pre ktoré je zachovanie právomoci členských štátov výslovne uznané zmluvou o ES, alebo sekundárnym právom.

Komisii, ktorá uvádza, že skutočnosť, že členské štáty majú právomoc konať v oblasti upravenej Dohodou TRIPs, je spôsobilá viesť k nezhodám a sporom v ich vonkajších režimoch, ktoré by mohli zasiahnuť súčasnú alebo budúcu harmonizáciu z hľadiska Spoločenstva, Spojené kráľovstvo odpovedá, že právomoc, ktorú členské štáty zdieľajú so Spoločenstvom, pokiaľ ide o uzavretie Dohody TRIPs, im za žiadneho predpokladu neoprávňuje konať v rozpore s platnými pravidlami Spoločenstva, buď prijímaním právnej úpravy, alebo uzatváraním nových medzinárodných dohôd, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva.

G –  Siedma otázka

Komisia je vyzvaná, aby vyslovila argumenty, ktoré rozvinula, aby preukázala, že v prípade spoločnej účasti Spoločenstva a členských štátov na uzavretí Dohôd GATS a TRIPs by došlo k zasiahnutiu alebo zmene platných pravidiel Spoločenstva.

Podľa Komisie, ak by zmiešaná právomoc bola uznaná v oblasti bankovníctva tak by mohli byť pravidlá Spoločenstva zasiahnuté alebo zmenené v zmysle judikatúry AETR troma spôsobmi.

Predovšetkým, ak by členské štáty mohli stanoviť ich vlastné osobitné záväzky v oblasti prístupu k činnosti bankovníctva na ich území, tak ustanovenia druhej vyššie citovanej bankovej smernice, a, zvlášť tie, ktoré sa týkajú harmonizácie podmienok povolení (hlava II) boli zasiahnuté. Okrem iného, mechanizmus rokovania stanovený v článku 9 druhej smernice, s cieľom dosiahnuť pre úverové inštitúcie prístup na trhy tretích štátov porovnateľný s prístupom spoločností z tretích štátov na trh Spoločenstva, by bol zbavený svojej podstaty. Bol by to návrat do čias, keď každý členský štát mal vlastný režim reciprocity.

Ďalej by členské štáty mali možnosť v rámci svojej právomoci, určiť povahu a úroveň svojich osobitných záväzkov. Od toho času by mohlo koexistovať niekoľko úrovní požiadaviek: pre oblasti podliehajúce právomoci členských štátov by bola úroveň A osobitných záväzkov v Dohode GATS a, oblasti podliehajúce právomoci Spoločenstva by bola, na jednej strane, právna úprava Spoločenstva (úroveň B) a, na druhej strane, osobitné záväzky prijaté Spoločenstvom v rámci Dohody GATS (úroveň C). Keďže by sa tieto tri úrovne mohli rozchádzať je pravdepodobné, že by boli pravidlá Spoločenstva zasiahnuté alebo zmenené v zmysle rozsudku AETR.

Nakoniec by právna úprava Spoločenstva o prístupe na bankový trh značne stratila svoju hodnotu ak by mohlo každý členský štát stanoviť svoje záväzky, ktoré by sa ako záväzky Spoločenstva museli uplatňovať na základe zásady zaobchádzania podľa najvyšších výhod. Tak by to bolo zvlášť v prípade oblastí, pre ktoré sa vyžaduje zmiešaná právomoc z dôvodu že právna úprava Spoločenstva obsahuje minimálne ustanovenia. Vzhľadom na to, že za takéhoto predpokladu by sa právomoci Spoločenstva a členských štátov týkali toho istého predmetu, každý záväzok prijatý členským štátom by zbavil záväzok Spoločenstva jeho hodnoty.

Komisia sa tiež vracia k problému vyčerpania práv duševného vlastníctva. Poukazuje že Dohoda TRIPs ponecháva členom právo rozhodnúť sa pre režim vyčerpania, s výhradou uplatňovania v súlade so zásadami zaobchádzania podľa doložky najvyšších výhod a národného zaobchádzania (pozri článok 6), a že podľa nej právo Spoločenstva uplatňuje zásadu vyčerpania v Spoločenstve. Od tohto okamihu v prípade zmiešanej právomoci by mohli popri sebe existovať tri režimy vyčerpania:

–       v rámci svojej právomoci by niektoré členské štáty mohli uplatňovať systém medzinárodného vyčerpania voči tretím krajinám,

–       iné členské štáty by prijali zásadu národného vyčerpania,

–       keďže je samozrejmé ž v každom prípade v oblastiach ktoré podliehajú právomoci Spoločenstva, musia všetky členské štáty uplatňovať zásadu vyčerpania v Spoločenstve.

Keďže nie je vždy jednoduché určiť v akom režime bol výrobok alebo služba zahŕňajúca právo duševného vlastníctva dovezený do členského štátu, tak bude možné podávať žaloby pre porušenie práv duševného vlastníctva v členských štátov. Paralelné dovozy môžu byť dotknuté. Je pravdepodobné že rozsah zásady voľného obehu bude zmenený alebo zasiahnutý.

Na príklad, ak bol trh tretích krajín uvedený tovar držiteľom práva duševného vlastníctvo alebo s jeho súhlasom, tvar môže byť dovozený paralelným dovozcom do členských štátov Spoločenstva, ktoré uplatňujú zásadu medzinárodného vyčerpania. Držiteľ však bude oprávnený namietať dovoz tohto tovaru do tých členských štátov, ktoré uplatňujú vnútroštátne vyčerpanie. Z vyššie citovaného rozsudku Súdny dvor EMI/CBS implicitne vyplýva, že držiteľ práva bude oprávnený zakázať dovoz dotknutého výrobku paralelným dovozcom do iných členských štátov zo štátu, ktorý uplatňuje zásadu medzinárodného vyčerpania. Bude tomu tak preto, že držiteľ v skutočnosti neudelil súhlas na prvý dovoz dotknutého tovaru do Spoločenstva, ktorý uskutočnil paralelný dovozca. V dôsledku toho nebolo možné uplatňovať zásadu vyčerpania v Spoločenstve. V tejto oblasti sa preto harmonizácia javí ako nevyhnutná a bola už uskutočnená pre niektoré práva duševného vlastníctva tak, aby bola vylúčená možnosť medzinárodného vyčerpania.

Komisia pripomína že Dohoda GATS neumožňuje jednostranne zmeniť zoznamy osobitných záväzkov v dobe troch roky ktoré nasledujú po jej vstupe do platnosti. Preto pokiaľ by takáto zmena zrušila alebo ohrozila práva iných členov Dohody GATS, musí im byť poskytnutá náhrada (článok XXI). Komisia sa preto domnieva, že v prípade spoločnej právomoci by sa mohli členské štáty pokúšať odporovať každému novému vývoju práva Spoločenstva z obavy pred povinnosťou ponúknuť náhradu tretím krajinám. Takéto riziko zmrazenia práva Spoločenstva sa, podľa Komisie rovná zasiahnutiu alebo zmene práva Spoločenstva v zmysle judikatúry AETR.

Okrem toho, Komisia poukazuje na to, že článok V Dohody GATS predpokladá všeobecnú výnimky pre hospodárske integrácie. Napriek tomu pretrvávajú nejasnosti ohľadne presného rozsahu niektorých ustanovení článku V. Nie je úplne isté, či európske dohody uzavreté s krajinami strednej a východnej Európy (pozri dohody uzavreté Európskymi spoločenstvami s Poľskou republikou 16. decembra 1991, Ú. v. ES L 348, 1993, s. 2; s Českou a Slovenskou federatívnou republikou zo 16. decembra 1991, Ú. v. ES L 115, 1992, s. 2; s Maďarskou republikou zo 16. decembra 1991, Ú. v. ES L 347, 1993, s. 2; s Bulharskou republikou z 8. marca 1993, Ú. v. ES L 323, s. 2; s Rumunskom z 1. februára 1993, Ú. v. ES L 81, s. 2) spĺňajú podmienky článku V. Ak by sa ukázalo, že niektoré dohody nie sú v súlade s týmto ustanovením, mohli by byť ponechané v platnosti ako preferenčné dohody, len ak by bola udelená výnimka zo zásady zaobchádzania podľa doložky najvyšších výhod. Ak by členské štáty odmietli podanie takejto žiadosti, tak by prospech z týchto dohôd musel byť rozšírený podľa zásady zaobchádzania podľa doložky najvyšších výhod na všetkých členov Dohody GATS.

Komisia takisto zdôrazňuje, že článok 6 vyššie citovanej smernice 87/54 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov stanovuje menej náročné podmienky ako minimálne podmienky zakotvené v Dohode TRIPs pokiaľ ide o udeľovanie povinných licencií. Dovolávajúc sa vyššie citovaného stanoviska 2/91 (body 25 a 26), Komisia pripomína, že obyčajná spolupôsobenie medzinárodných pravidiel a ustanovení práva Spoločenstva v oblasti je spôsobilá zasiahnuť právo Spoločenstva, a to aj keď medzi nimi neexistujú rozpory.

Nakoniec, Komisia upozorňuje že z dôvodu povahy jednotného balíčka Dohoda o WTO a predpisu o krížových odvetných opatreniach v memorande o urovnávaní sporov by mohlo porušenie dohôd pripojených k Dohode o WTO, ktorého sa dopustil členský štát, v prípade uznania zmiešanej právomoci, viesť k odvetným opatreniam v rámci dohody, ktorá by patrila do sféry právomoci Spoločenstva. Samotná možnosť krížových odvetných opatrení predstavuje zasiahnutie alebo zmenu pravidiel Spoločenstva v zmysle rozsudku AETR.

H –  Ôsma otázka

Oddiel 3 časti II Dohody TRIPs ukladá každému členovi povinnosť chrániť zemepisné označenia iných členov. Rada a Komisia vysvetľujú že nariadenie Rady (EHS) č. 2081/92 zo 14. júla 1992, týkajúce sa ochrany zemepisných označení a označení pôvodu poľnohospodárskych výrobkov a potravín (Ú. v. ES L 208, s. 1; Mim. vyd. 03/013, s. 4), zodpovedá tejto požiadavke len čiastočne. Rada a Komisia boli vyzvané, aby uviedli ako môže toto nariadenie slúžiť ako základ ochrany označení proveniencie a označení pôvodu tretích krajín.

Komisia uvádza, že podľa článku 12 sa toto nariadenie takisto uplatňuje na zemepisné označenia tretích krajín: tie ktoré spĺňajú podmienky, ktoré ukladá (najmä zhoda so zadávacími podmienkami a podrobenie sa režimu kontroly) budú môcť získať na základe toho istého konania osobitnú ochranu, ktorú poskytuje článok 13 tohto nariadenia.

Rada pripomína, že oddiel 3 časť II Dohodu TRIPs ukladá každej zmluvnej strane povinnosť poskytnúť ochranu chráneným označeniam iných zmluvných strán. samotná logika Dohoda vyžaduje, aby jej uplatnenie mohlo spochybniť ochranu poskytnutú právnou úpravou Spoločenstva.

Pre ilustráciu tejto situácie uvádza Rada príklad sťažnosti Maďarskej republiky, člena Dohody o WTO, ktorá tvrdila že ochrana, ktorú Spoločenstvo poskytuje označeniu „Tokay“ je v rozpore s Dohodu TRIPs pretože musí byť vyhradená vínam vyrobeným v maďarskom regióne Tokay. Keďže označenie „Tokay“ je chránené právnou úpravou Spoločenstva, Rada sa domnieva že Spoločenstvo, a nie členské štáty, je oprávnené brániť sa proti požiadavkám Maďarskej republiky v rámci tohto sporu.

Rada však uznáva že problém ochrany zemepisných označení tretej krajiny môže vzniknúť bez toho aby bola zasiahnutá právna úprava Spoločenstva a že o tomto predpoklade vo svojich písomných pripomienkach neuvažovala.

V tomto ohľade cituje Rada príklad ochrany poskytnutej v Španielsku pre alkoholický nápoj vyrobený v Mexiku pod názvom „Tequila z Mexika“. Podľa Rady s výhradou aktu sekundárneho práva Spoločenstva, ktorý upravuje túto otázku, podlieha takýto problém právomoci členských štátov. Vzhľadom na posledný príklad chce Rada zmeniť svoje písomné pripomienky: rozsah opatrení Spoločenstva v oblasti zemepisných označení sa úplne nezhoduje s rozsahom oddielu 3 časti II Dohody TRIPs. Právomoci Spoločenstva vyplývajúca z účinku AETR preto neobsahuje celý tento oddiel 3, a právomoci členských štátov sú pre naďalej čiastočne v platnosti.

I –  Deviata otázka

Komisia a Rada boli vyzvané aby uviedli, či, ak existuje akt Spoločenstva, ktorý harmonizuje práva duševného vlastníctva, existuje aj povinnosť členských štátov uplatňovať pravidlá, ktorých prijatie im je predpísané vo vzťahu k príslušníkom tretích krajín.

Komisia sa domnieva, že vo vzťahu k aktom Spoločenstva, ktoré harmonizujú práva duševného vlastníctva upravené Parížskym dohovorom o priemyselnom vlastníctve alebo Bernským dohovorom o ochrane literárnych a umeleckých diel je táto otázka upravená samotnými týmito medzinárodnými dohovormi.

Články 2 a 3 Parížskeho dohovoru totiž pre príslušníkov krajín Parížskej únie, ako aj pre osoby, ktoré majú bydlisko alebo skutočný a riadny podnik na území týchto krajín, stanovujú národné zaobchádzanie pre „súčasné alebo budúce výhody“ podľa právnej úpravy v oblasti priemyselného vlastníctva. Táto zásada sa preto automaticky uplatňuje na ustanovenia prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 zbližujúcej legislatívy členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92).

Na základe článku 3 a 5 Bernského dohovoru, autori, príslušníci štátu Bernskej Únie alebo s pravidelným bydliskom v tomto štáte, požívajú súčasné a budúce práva aké predpisy udeľujú tuzemcom.

Táto zásada sa musí automaticky uplatňovať na ustanovenia v oblasti autorských práv:

–       smernica Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992, o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120),

–       smernica Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993, koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134).

Pokiaľ ide o iné práva duševného vlastníctva, odpoveď sa líši podľa aktov Spoločenstva. Podľa článku 3 ods. 7 smernice Rady 87/54/EHS zo 16. decembra 1986 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov (Ú. v. ES L 24, 1987, s. 36; Mim. vyd. 13/008, s. 231) o rozšírení ochrany na príslušníkov tretích krajín rozhoduje Rada. V smernici Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120), sa predpokladá, že členské štáty budú naďalej udeľovať tieto práva na základe reciprocity a poskytovať národné zaobchádzanie príslušníkom štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Rímskeho dohovoru. Toto stanovisko bolo výslovne potvrdené v smernici Rady 93/98/EHS z 29. októbra 1993 o zosúladení lehoty ochrany autorského práva a niektorých príbuzných práv(Ú.v.ES L 290, s. 9; Mim. vyd. 17/001, s. 141). Dvadsiaty ôsmy odsek odôvodnenia totiž odkazuje na ochranu príslušníkov tretích krajín podľa medzinárodnej dohody.

Rada predovšetkým uvádza, že v zásade, ak existuje akt Spoločenstva, ktorý harmonizuje práva duševného vlastníctva, neexistuje aj povinnosť členských štátov uplatňovať pravidlá, ktorých prijatie im je predpísané vo vzťahu k príslušníkom tretích krajín.

Všeobecne sa totiž harmonizačné opatrenia týkajú usadenia a fungovania vnútorného trhu a ich cieľom je odstrániť prekážky voľného pohybu vo vnútri Spoločenstva. Ich účelom nie je harmonizovať zaobchádzanie s príslušníkmi a spoločnosťami tretích krajín. Okrem toho sa najčastejšie nevyjadrujú k zaobchádzaniu každého členského štátu s príslušníkmi tretích krajín.

Rada však priznáva, že niekedy môžu harmonizačné opatrenia Spoločenstva obsahovať všeobecné pravidlo uplatniteľné na každú činnosť na území členských štátov vrátane činnosti príslušníkov alebo spoločností tretích krajín. Napríklad, harmonizačné opatrenie môže ukladať povinnosť zápisu všetkým odborníkom, ktorí zamýšľajú vykonávať činnosť v Spoločenstve alebo každej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá zamýšľa chrániť právo duševného vlastníctva, ktorého je držiteľom. Toto všeobecné pravidlo sa uplatňuje na príslušníkov tretích krajín.

Práve preto sa Rada domnieva, že odpoveď na deviatu otázku nemožno sformulovať len s ohľadom na súčasný stav harmonizácie Spoločenstva: v súčasnej podobe právna úprava Spoločenstva ukladá len výnimočne povinnosti členským štátom, pokiaľ ide o práva duševného vlastníctva, ktoré treba poskytnúť príslušníkom tretích krajín.

J –  Desiata otázka

Keďže Spoločenstvo nie je zmluvnou stranou mnohých dohovorov v oblasti duševného vlastníctva spravovaných WIPO, je Komisia vyzvaná aby uviedla kto by sa zúčastnil správy týchto dohovorov, ak by bola uznaná výlučná právomoc Spoločenstva uzavrieť dohovory s tretími krajinami v oblasti duševného vlastníctva

Úvodom Komisia upresňuje že tvrdila, že Spoločenstvo má výlučnú právomoc uzavrieť Dohodu o WTO, pretože v zásade ide o dohodu, ktorá sa týka obchodu (trade-related), a nie o to že Spoločenstvo má výlučná právomoc uzavrieť všetky dohovory s tretími krajinami v oblasti duševného vlastníctva.

Podľa nej treba jednotlivo preskúmať jednotlivé dohovory od prípadu k prípadu pre určenie či ide o obchodnú dohodu a, ak nie či už zákonodarca Spoločenstva prijal opatrenia, ktoré môžu byť zasiahnuté predmetným dohovorom alebo sa chystá tak učiniť uzavretím uvedeného dohovoru.

Komisia zdôrazňuje, že vonkajšie právomoci Spoločenstvo majú evolučnú povahu najmä v oblasti duševného vlastníctva. Preto sa v súčasnosti Spoločenstvo nemôže stať členom WIPO, alebo pristúpiť k platným dohovorom ako Parížsky a Bernský dohovor, pretože táto možnosť je otvorená len štátom. Komisia má len postavenie pozorovateľa vo WIPO, kde vedie koordinovaný postup s členskými štátmi. Naproti tomu bolo Spoločenstvo tesnejšie zviazané s prípravou dvoch nedávno vyhotovených dohovorov WIPO, a to Washingtonskej zmluvy z 26. mája 1989 o ochrane duševného vlastníctva v oblasti integrovaných obvodov a Madridského Protokolu z 28. júna 1989 týkajúceho sa Madridskému dohodvoru o medzinárodnom zápise ochranných známok. Zúčastnilo sa totiž diplomatickej konferencie v postavení delegácie a mohlo sa stať zmluvnou stranou týchto dohovorov.

K –  Jedenásta otázka

Rada a členské štáty, ktoré predložili pripomienky, sú vyzvané, aby presne uviedli, za akých podmienok by mohla byť zaistená jednota vonkajšieho postupu Spoločenstva a členských štátov v prípade, ak by sa rozhodlo, že uzavretie Dohody GATS a TRIPs vyžaduje spoločnú účasť Spoločenstva a členských štátov.

Rada naznačuje, že otázka podmienok spoločnej účasti Spoločenstva a členských štátov na Dohode o WTO ešte nie je vyriešená, pretože až do vydania stanoviska Súdneho dvora pretrváva neistota ohľadne zdieľanej právomoci Spoločenstva a členských štátov.

Rada sa uspokojuje s načrtnutím hrubých čŕt riešenia v prípade spoločnej účasti.

Predovšetkým musí riešenie rešpektovať všetky zmluvy a právo Spoločenstva. Ďalej by sa mala dodržiavať zásada spoločného hovorcu, aj v oblastiach ktoré úplne nepodliehajú výlučnej právomoci Spoločenstva. Pokiaľ ide o vlastné rozhodnutia tie by mali byť prijímané v rámci Rady, i v oblastiach ktoré nepodliehajú Spoločenstvu, aby mohla plne vykonávať úlohu, ktorú jej udeľuje zmluva o Európskej únii. Nakoniec, zásada jedinej „poštovej schránky“ musí byť zachovávaná tak aby iným členom Dohody o WTO nebola uložená povinnosť určovať kto je oprávnený, či Spoločenstvo alebo členské štáty. Každá žiadosť o konzultáciu alebo akákoľvek sťažnosť by mohla byť adresovaná buď „Európskej únii“, alebo „Spoločenstvu a členským štátom“ a musela by byť prijatá bez ohľadu na to, kto je oprávnený.

Rada ďalej uvádza že Súdny dvor nemusí poznať podmienky, ktoré budú prijaté v prípade spoločnej účasti Spoločenstva a členských štátov na zodpovedanie otázky ktorá je mu je položená, a to či majú členské štáty právomoc, pre tú alebo inú konkrétnu oblasť, v ktorej Dohoda GATS alebo TRIPs predpisujú povinnosti. Potvrdzuje, že si je v každom prípade vedomá povinností, ktoré jej ukladajú články zmluvy, ktoré upravujú súdržnosť vonkajšieho postupu Európskej únie.

Podľa dánskej vlády z článku C Zmluvy o Európskej únii a 5 Zmluvy ES, ako aj judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že inštitúcie Spoločenstva a členské štáty sú povinné lojálne spolupracovať a že táto povinnosť (lojálnej spolupráce) platí tak v prípade výlučnej právomoci Spoločenstva, ako aj v prípade zdieľanej právomoci medzi Spoločenstvom a členskými štátmi. V rámci tohto posledného predpokladu je táto povinnosť uložená bez ohľadu na spôsob akým členské štáty vykonávajú svoje právomoci.

Nemecká vláda odkazuje na „kódex správania sa“ prijatý v máji 1994 Radou s cieľom umožniť rokovania „post-Uruguajského kola“ v oblasti služieb (pozri znenie tejto dohody, uvedený vyššie v odpovedi na štvrtú otázku), ako aj na návrh „kódexu správania sa“, prejednávaný v Rade všeobecne zamýšľaný pre všetky a, Dohody o WTO. Povaha týchto kódexov by vylúčila ťažkosti súvisiace s ochranou jednoty vonkajšieho postupu Spoločenstva a členských štátov.

Grécka vláda takisto uvádza, že jednota postupu členských štátov a Spoločenstva v rámci Dohody o WTO môže byť zabezpečená „kódexom správania sa“ prijatým rozhodnutím zástupcov vlád členských štátov v rámci Rady. Tento kódex by vymenoval Komisiu za „spoločného hovorcu“ členských štáty a Spoločenstva v rámci Dohody o WTO, tak pre otázky podliehajúce Spoločenstva výlučnej právomoci Spoločenstva, ako aj pre otázky podliehajúce právomoci členských štátov. Pokiaľ ide o druhú skupinu otázok, členské štáty by boli vyzvané k definovaniu spoločných pozícii, ktorú Komisia vyjadrila v rámci príslušných orgánov Dohody o WTO. Nakoniec, by v prípade ak členské štáty nedospeli k definovaniu spoločnej pozície, tak by jedine v tomto prípade mohli, podľa gréckej vlády, obhájiť svoje stanoviská zo svojho pohľadu v rámci Dohody o WTO.

Španielska vláda takisto zdôrazňuje potrebu prijať kódex správania sa, ktorý by stanovil použitie konaní, upravených zmluvami pre oblasti patriace do právomoci Spoločenstva a hľadanie konsenzu medzi členskými štátmi v oblastiach podliehajúcich ich právomoci. Ak by sa ukázalo nemožným dosiahnuť tento konsenzus, mohli by členské štáty podľa španielskej vlády, slobodne predniesť ich vlastné stanovisko. Nakoniec, Komisia by bola vyzvaná, aby sa vyjadrila a rokovala v mene Spoločenstva a členských štátov pridŕžajúc sa inštrukcií udelených prípadne Radou alebo členskými štátmi.

Francúzska vláda tiež poznamenáva, že súdržnosť postupu Spoločenstva a jeho členských štátov musí byť zabezpečená pre uplatňovanie dohôd vyplývajúcich z Uruguajského kola, v súlade s článkom C druhým odsekom ZEÚ a článkom 5 Zmluvy ES. Podľa francúzskej vlády, návrh kódexu správania, sa ktorý je predmetom diskusií v Rade takúto jednotu postupu umožňuje. Tento výrok by mal obsahovať nasledujúce prvky: zásada jednotného hovorcu Komisie v rámci Dohody o WTO; vedenie rokovaní v rámci Dohody o WTO Komisiou v mene Spoločenstva a členských štátov v rámci mandátu, pravidelná správa o rokovaniach pre Radu a jej inštancie poverené ich sledovaním, pridruženie členských štátov vo všetkých štádiách rokovaní alebo diskusií. Okrem iného, Komisia musí prijímať žiadosti o konzultáciu členských štátov a dočasne pozastaviť diskusie, ak je to nevyhnutné. Mala by byť nastolená úzka spolupráca medzi Komisiou, členskými štátmi a generálnym sekretariátom Rady pre koordinované vedenie rokovaní. Akcie a prijaté stanoviská by mali byť založené na spoločnom stanovisku prijatom v oblastiach právomoci Spoločenstva, v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a, v oblastiach podliehajúcich vnútroštátnej právomoci formou konsenzu. Členské štáty by sa vyjadrovali k otázkam do vnútroštátnej právomoci len vtedy, ak by nemohlo byť prijaté spoločné stanovisko.

Holandská vláda odkazuje na stanovisko 2/91 aby zdôraznila nevyhnutnosť čo najužšej spolupráce medzi Spoločenstvom a jeho členskými štátmi v prípadoch spoločnej právomoci. Táto spolupráca by sa mala prejaviť prijatím kódexu správania sa. Holandská vláda v tomto ohľade pripomína skorší obsah článku 116 Zmluvy EHS, dojedanie, ktoré existuje v rámci FAO, ako platné konania v rámci tretieho piliera zmluvy Európskej únii, zvlášť v článku K.5.

Podľa portugalskej vlády by prípadné ťažkosti ktoré by sa mohli vyskytnúť na úrovni zastupovania vlastných záujmov členských štátov v rámci Dohody o WTO alebo na úrovni tvorby ich vôle nie sú spôsobilé určiť odpoveď na otázku rozdelenia právomoci a zabrániť aby bol vyvodený záver o zmiešanej povahy predmetných dohôd. Portugalská vláda pripomína povinnosti spolupráce a súdržnosti stanovené v článku C J.1 ods. 4 a J.2 ods. 3 zmluvy o Európskej únii a článku 5 Zmluvy ES. Cieľ jednoty postupu Spoločenstva a členských štáty bol v priebehu rokovaní o Dohode o WTO splnený. Takto nadobudnuté skúsenosti by mali podľa portugalskej vlády, slúžiť ako referencie pre vypracovanie kódexu správania sa, ktorý by definoval tak osobitné úlohy Komisie ako hovorcu členských štátov, ako aj spôsob prijímania spoločných a súhlasných stanovísk členských štátov k otázkam podliehajúcim ich právomoci. O konsenzuálne rozhodnutie by sa malo usilovať v prípade, ak ide o životne dôležité alebo veľmi závažné záujmy členského štátu.

Vláda Spojeného kráľovstva zdôrazňuje, že skutočný význam otázky Súdneho dvora sa týka budúcej účasti Spoločenstva a členských štátov na Dohode o WTO. Pripomína, že Spoločenstvo a členské štáty účinne spolupracovali počas mnohostranných rokovaní Uruguajského kola rovnako ako by učinili, ak by bola spoločná právomoc uznaná od začiatku všetkými stranami. Toto dokazuje, že podobná spolupráca je z politického hľadiska možná a môže byť zvlášť účinná pre zaistenie rešpektovania záujmov Spoločenstva a členských štátov.

Stanovená metóda spolupráce však nemusí byť vhodná pre všetky dohody a v každých okolnostiach. Z tohto dôvodu môže Spojené kráľovstvo len načrtnúť pravdepodobné črty zhodného postupu, ktorým môže byť dosiahnutá súdržnosť vonkajšieho postupu v rámci Dohody o WTO.

1. Konanie by upravilo správanie Spoločenstva a členských štátov v rámci Dohody o WTO, či už v oblastiach právomoci Spoločenstva alebo členských štátov.

2. Komisia by bola obvykle jediným „hovorcom“ a rokovala by v mene Spoločenstva a členských štátov; napriek tomu vo výnimočných prípadoch by museli byť členské štáty spôsobilé vyjadriť sa a rokovať. Uplatniteľné konanie by definovalo okolnosti, za ktorých by mohli toto právo vykonávať.

3. Komisia by informovala členské štáty o stave rokovaní a diskusií a umožnila by im príslušným spôsobom účasť.

4. Komisia by starostlivo zaistila doručenie všetkých príslušných dokumentov, vrátane textov, členským štátom.

5. Komisia by vzala do úvahy stanoviská členských štátov. Uplatniteľné konania by museli byť predmetom dohody.

6. Stanoviská alebo postupy, o ktorých by sa rozhodlo, že budú založené na pravidlách a konaniach Spoločenstva v rámci ich pôsobnosti (príklad v rámci článku 228 ods. 1 druhého pododseku Zmluvy ES), a v iných prípadoch by vyplývali zo spoločného stanoviska dosiahnutého na základe konsenzu.

7. Členské štáty by sa vyjadrovali tak, ako v súčasnosti, na ich vlastný účet, k správnym a rozpočtovým veciam, ale vyhýbali by sa prijímaniu odlišných stanovísk.

8. Mali by byť prijaté ustanovenia, aby sa určil spôsob, akým bude Spoločenstvo riadiť konania o urovnávaní sporov v rámci Dohody o WTO. Tieto ustanovenia by mali stanoviť úzku spoluprácu medzi Komisiou a členskými štátmi.

9. Ak by boli určené členské štáty dotknuté správaním sa iných zmluvných strán Dohody o WTO, ktoré by svojím konaním porušili túto dohodu, mali by ustanovenia upraviť konzultačné konanie medzi Komisiou a členskými štátmi, ako aj úzku spoluprácu medzi nimi.

Vláda Spojeného kráľovstva nemá žiadne pochybnosti o tom, že konanie, ktoré zodpovedá uvedeným črtám, bude v budúcnosti začaté. Členské štáty nemajú žiadny záujem na tom, aby podkopávali obrovskú rokovaciu moc, ktorú kolektívne vykonávajú: ich najvyšším záujmom je čo najúčinnejšie rozvíjať túto rokovaciu moc.

 ZAUJATIE STANOVISKA SÚDNEHO DVORA

XVIII –  Úvod

1.      Predmetom otázok, ktoré Komisia položila Súdnemu dvoru v návrhu na vydanie stanoviska podanom na základe článku 228 ods. 6 Zmluvy ES, je predovšetkým výlučnosť alebo nevýlučnosť právomoci Spoločenstva uzatvárať mnohostranné dohody o obchode s tovarmi, pokiaľ sa tieto dohody týkajú výrobkov ESUO a výrobkov ESAE. Ďalej sa týkajú výlučnej právomoci, ktorý Spoločenstvo vyvodzuje z článku 113 Zmluvy ES alebo paralelnosti vnútorných a vonkajších právomocí alebo aj článkov 100a alebo 235 Zmluvy ES uzatvárať Všeobecnú dohodu o obchode so službami (ďalej len „GATS“) a Dohodu o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, vrátane obchodu s falšovanými tovarmi (ďalej len „TRIPs“).

2.      Uvedené dohody sú pripojené k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (ďalej len „Dohoda o WTO“). Dohoda o WTO vytvorila spoločný inštitucionálny rámec pre vedenie obchodných vzťahov medzi členskými štátmi pre otázky súvisiace s dohodami a právnymi nástrojmi, ktoré sa k nim pripájajú (článok II ods. 1 Dohody o WTO). Tieto jednotlivé dohody preberajú výsledky mnohostranných obchodných rokovaní Uruguajského kola, ktorých východiskom bola ministerská deklarácia v Punta del Este z 20. septembra 1986.

3.      Po schválení deklarácie sa Rada a členské štáty rozhodli „v záujme zaistenia čo najväčšej súdržnosti pri vedení rokovaní“, že „Komisia bude konať ako jediný vyjednávač Spoločenstva a členských štátov“. V zápisnici zo zasadnutia sa upresnilo, že rozhodnutie „nerozhoduje vopred o otázke právomoci Spoločenstva a členských štátov vo vymedzených prípadoch“.

4.      Dňa 15. decembra 1993 schválil Výbor pre obchodné rokovania – orgán osobitne ustanovený Konferenciou v Punta del Este – za účelom doviesť do úspešného konca rokovania Uruguajského kola, ktorý zasadal na úrovni vysokých štátnych úradníkov, Záverečný akt, do ktorého sa premietli výsledky mnohostranných obchodných rokovaní Uruguajského kola.

5.      Na zasadnutiach v dňoch 7. a 8. marca 1994 sa Rada rozhodla podpísať Záverečný akt a Dohodu o WTO. Podpísaním Záverečného aktu a Dohody o WTO poverila v mene Rady Európskej únie predsedu Rady a Sira Leona Brittana, člena Komisie. Nazdávajúc sa, že tieto akty „sa týkajú aj otázok národnej právomoci“, sa zástupcovia vlád členských štátov dohodli na podpise k tomu istému dátumu Záverečného aktu a Dohody o WTO. Čo sa týka Komisie, do zápisnice dala zapísať, že „Záverečný akt... a dohody, ktoré sa k nemu pripájajú, patria do výlučnej právomoci Spoločenstva“.

6.      Dňa 6. apríla 1994 podala Komisia návrh na vydanie stanoviska. Jej otázky znejú takto:

“Z hľadiska výsledkov obchodných rokovaní Uruguajského kola GATT, obsiahnutých v Záverečnom akte z 15. decembra 1993:

1. Malo Európske spoločenstvo právomoc uzatvoriť všetky Dohody o založení WTO, ktoré sa týkajú obchodu so službami (GATS) a obchodných aspektov práv duševného vlastníctva, vrátane obchodu s falšovanými tovarmi (TRIPs), na základe Zmluvy ES a predovšetkým na základe samotného článku 113 alebo tohto článku v spojení s článkami 100a a/alebo 235 tejto zmluvy?

2. Malo Európske spoločenstvo právomoc samo uzatvoriť časti Dohody o WTO týkajúce sa tovarov a/alebo služieb, ktoré patria výlučne do pôsobnosti Zmluvy ESUO a Zmluvy ESAE?

3. V prípade kladnej odpovede na tieto otázky, bude to mať vplyv na schopnosti členských štátov uzatvoriť Dohodu o WTO, aj keď sa už dohodlo, že budú riadnymi členmi WTO“?

7.      Dohody, ktoré boli výsledkom Uruguajského kola, boli podpísané v Marakéši 15. apríla 1994. Pre Spoločenstvo a členské štáty došlo k podpisu Dohody v súlade s rozhodnutiami uvedenými vyššie (pozri bod 5).

8.      Dňa 24. marca 1994 bol návrh na vydanie stanoviska predložený Komisiou doručený Rade a členským štátom.

XIX –  O prípustnosti návrhu

9.      Najprv treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môže byť stanovisko Súdneho dvora v zmysle článku 228 ods. 6 Zmluvy vypracované hlavne k otázkam týkajúcim sa rozdelenia právomocí uzatvoriť s tretími krajinami stanovenú dohodu medzi Spoločenstvo a členské štáty, ako aj v tomto prípade (pozri najmä stanovisko 1/75 z 11. novembra 1975, Zb. s. 1355, a predovšetkým s. 1360, stanovisko 1/78 zo 4. októbra 1979, Zb. s. 2871, bod 30, a stanovisko 2/91 z 19. marca 1993, Zb. s. I‑1061, bod 3).

10.      Španielske kráľovstvo navrhuje vysloviť neprípustnosť návrhu. Podľa neho konanie o vydaní stanoviska je možné začať na základe článku 228 iba vtedy, ak Spoločenstvo ešte neprijalo medzinárodný záväzok. Španielske kráľovstvo zdôrazňuje, že účelom podpisu Záverečného aktu v Marakéši bolo potvrdiť texty, ktoré boli výsledkom rokovaní a, že jeho podpisom sa zmluvné strany okrem iného zaviazali predložiť ich na schválenie príslušným orgánom. Rada a holandská vláda vyslovujú iba pochybnosti o tom, či je dohoda, ktorá už bola podpísaná, jednoducho aj dohodou zamýšľanou v zmysle článku 228.

11.      Tieto námietky a pochybnosti treba vyvrátiť.

12.      Súdny dvor môže byť vyzvaný, aby v zmysle článku 228 ods. 6 Zmluvy vydal svoje stanovisko kedykoľvek, ešte predtým, než Spoločenstvo vyjadrí svoj definitívny súhlas s tým, že bude viazané dohodou. Kým nebol súhlas vydaný, dohoda je i naďalej zamýšľanou dohodou. Nič teda nebráni prípustnosti tohto návrhu.

XX –  O znení otázok Komisie

13.      Rada kritizuje spôsob, akým Komisia formulovala svoje otázky. Keďže konanie sa týka dohody podpísanej Spoločenstvom a členskými štátmi z titulu ich príslušných právomocí, nejde o to zistiť, či Spoločenstvo môže podpísať a uzavrieť túto dohodu samo (podľa Rady teoretický predpoklad), ale určiť, či je „spoločné uzavretie dohôd, ktoré vzišli z Uruguajského kola, Spoločenstvom a členskými štátmi..., zlučiteľné s rozdelením právomocí zavedeným zmluvami o založení Európskych spoločenstiev“, čo nie je tento prípad, ak všetky časti Dohody patria do výlučnej právomoci Spoločenstva.

14.      Kritiku Rady, ku ktorým sa pripája portugalská vláda, treba vyvrátiť. Bez ohľadu na to, či sú otázky formulované s použitím termínov navrhovaných Radou alebo termínov použitých Komisiou, základným problémom je určiť, či je právomoc Spoločenstva uzatvoriť Dohodu o WTO a jej prílohy výlučná alebo nie. Ide o základný problém, ktorého sa chce Súdny dvor ďalej v stanovisku dotknúť, pričom sa bude postupne zaoberať niektorými osobitnými problémami v súvislosti s mnohostrannými dohodami o obchode s tovarmi, GATS a TRIPs. Najprv však treba posúdiť argumenty predložené Radou a niektorými vládami, ktoré predložili pripomienky, týkajúce sa zastúpenia území závislých na členských štátoch a ďalej argumentov portugalskej vlády ohľadne účasti štátov na financovaní WTO.

XXI –  O zastúpení niektorých území závislých na členských štátoch

15.      Výlučnú právomoc uzavrieť Dohodu o WTO a jej prílohy, ktorej sa Komisia dovoláva v prospech Spoločenstva, namieta Rada a niekoľko vlád, ktoré predložili pripomienky, s tým, že niektoré členské štáty nemajú právomoc uzatvárať a plniť dohody vzťahujúce sa na územia, pre ktoré platia Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev.

16.      Francúzska vláda tvrdí, že Dohoda o WTO a jej prílohy v mnohých bodoch nespadajú do oblasti asociačného režimu zámorských krajín a území a, že je teda ako jediná príslušná uzatvoriť Dohodu o WTO a jej prílohy.

17.      Tak ako Súdny dvor rozhodol vo vyššie citovanom stanovisku 1/78, bod 62, dotknuté územia sa voči Spoločenstvu nachádzajú v rovnakej situácii ako tretie krajiny, nakoľko nepatria do pôsobnosti Zmluvy EHS. Poslaním štátov, od ktorých sú tieto územia nepatriace do pôsobnosti práva Spoločenstva závislé, je zúčastňovať sa dohode práve z dôvodu zabezpečovania medzinárodných vzťahov a nie z dôvodu ich členstva v Spoločenstve.

18.      Ako však zdôraznil Súdny dvor v tomto stanovisku (ten istý bod), osobitné postavenie uvedených členských štátov nemôže ovplyvniť riešenie problému týkajúceho sa obmedzenia oblastí právomocí vo vnútri Spoločenstva.

XXII –  O otázke rozpočtu a financovania

19.      S odvolaním sa na článok VII Dohody o WTO, ktorá stanovuje, že každý člen prispeje na výdavky WTO a s ohľadom na skutočnosť, že štáty Spoločenstva získajú postavenie pôvodných členov WTO (pozri článok XI ods. 1), portugalská vláda sa domnieva, že táto okolnosť stačí na zdôvodnenie účasti členských štátov na uzavretí dohody, hoci financovanie tu nemá rovnako rozhodujúci význam ako v medzinárodnej dohode o kaučuku, ktorá bola predmetom vyššie citovaného stanovisku 1/78. Portugalská vláda uvádza ďalší dôvod vychádzajúci z jej vlastného ústavného práva, že pri medzinárodných zmluvách predpokladajúcich účasť Portugalskej republiky v medzinárodných organizáciách, sa vyžaduje súhlas národného parlamentu.

20.      Čo sa týka toho posledného argumentu, stačí odpovedať, že ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku a ani ústavnej povahy, nemôžu zmeniť rozdelenie medzinárodných právomocí medzi členskými štátmi a Spoločenstvom, ktoré vyplýva zo Zmluvy.

21.      O nič viac nemožno súhlasiť s prvým argumentom. Keďže ide o medzinárodnú organizáciu, ktorá bude mať iba rozpočet na činnosť a nie nástroj finančnej činnosti, úhradu výdavkov WTO členskými štátmi nemožno v nijakom prípade odôvodniť samotnou účasťou členských štátov na uzavretí Dohody.

XXIII –  O mnohostranným dohodám o obchode s tovarmi

22.      Čo sa týka mnohostranných dohôd o obchode s tovarmi, Komisia a strany, ktoré predložili pripomienky, zhodne uznávajú, že z veľkej časti podliehajú výlučnej právomoci Spoločenstva, ktoré má Spoločenstvo v oblasti spoločnej obchodnej politiky v zmysle článku 113 Zmluvy ES. Rozdiely sa týkajú iba osobitných bodov.

23.      Proti požiadavke Komisie výlučnej právomoci v prospech Spoločenstva uzatvárať mnohostranné dohody o obchode s tovarmi, pokiaľ sa týkajú výrobkov ESAE, nenamieta ani Rada a ani žiadny zo štátov, ktoré predložili pripomienky. Tento problém, ktorý naniesla Komisia vo svojej druhej otázke, treba preskúmať.

24.      Článok 232 ods. 2 Zmluvy ES upresňuje, že ustanovenia Zmluvy „sa neodchyľujú od ustanovení Zmluvy o ESAE“. Keďže Zmluva o ESAE neobsahuje žiadne ustanovenie o zahraničnom obchode, nič nebráni rozšíreniu dohôd uzavretých v zmysle článku 113 Zmluvy ES na medzinárodný obchod s tovarmi ESAE.

25.      Čo sa týka výrobkov ESUO, tie sú naopak predmetom rozporu medzi Komisiou, pre ktorú sa výlučná právomoc Spoločenstva na základe článku 113 Zmluvy ES vzťahuje aj na výrobkov ESUO a Radou a väčšinou členských štátov, ktoré predložili pripomienky presadzujúce štátnu právomoc s odvolaním sa na článok 71 Zmluvy ESUO.

26.      Je samozrejmé, že podľa článku 71 Zmluvy ESUO „právomoc vlád členských štátov v oblasti obchodnej politiky nie je dotknutá aplikáciou tejto Zmluvy, pokiaľ ustanovenia tejto Zmluvy nestanovujú niečo iné“. Článok 232 ods. 1 Zmluvy ES špecifikuje, že nemení ustanovenia Zmluvy založení ESUO, hlavne čo sa týka práv a povinností členských štátov a právomocí inštitúcií.

27.      Keďže však Zmluva o ESUO bola vypracovaná v dobe, kedy Európske hospodárske spoločenstvo ešte neexistovalo, jej článok 71 sa mohol týkať iba výrobkov uhlia a ocele. Za tohto predpokladu je možné vyhradiť právomoci členským štátom iba v súvislosti s dohodami, ktoré sa osobitne vzťahujú na tovary ESUO. Na druhej strane má iba Spoločenstvo právomoc v zmysle článku 113 Zmluvy ES uzatvoriť všeobecnú zahraničnú dohodu, t. j. dohodu zahrňujúcu všetky druhy tovarov, aj keby medzi nimi boli tovary ESUO. Ako rozhodol Súdny dvor v už citovanom stanovisku (s. 1365 tretí odsek), je vylúčené, aby ESUO mohlo „spôsobiť neaplikovateľnosť článkov 113 a 114 Zmluvy ES a dotknúť sa právomoci vyjednávať a uzatvárať medzinárodné dohody patriace do oblasti spoločnej obchodnej politiky udelenej Spoločenstvu“. V tomto prípade sa po preskúmaní mnohostranných dohôd o obchode s tovarmi ukazuje, že žiadna z dohôd sa špecificky netýka výrobkov ESUO. Z toho vyplýva, že výlučná právomoc Spoločenstva uzatvárať uvedené dohody nemôže byť spochybnená, pretože platia aj pre tovary ESUO.

28.      Rada tvrdí, že použitie článku 43 Zmluvy ES ako základu rozhodnutia Rady uzatvoriť Dohodu o WTO a jej prílohy bude nutné v prípade Dohody o poľnohospodárstve, pretože táto dohoda sa týka nielen obchodných opatrení súvisiacich s medzinárodným obchodovaním s poľnohospodárskymi výrobkami, ale najmä vnútorného organizačného režimu poľnohospodárskych trhov. Vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska osobitne zdôrazňuje, že záväzky obmedzenia vnútornej podpory a subvencie vývozu poľnohospodárskej výroby, ktoré zakotvuje Dohoda o poľnohospodárskych výrobkoch, budú mať dopad na spoločné organizovanie trhov a tým, že sa dotýkajú tovarov pôvodom zo Spoločenstva a nie dovážaných tovarov, spadajú do rámca článku 113 Zmluvy ES.

29.      Pokiaľ ide o Dohodu o poľnohospodárstve, je samozrejmé zjavné, že článok 43 bol hodnotený ako vhodný právny podklad pre smernicu, ktorá má za cieľ jednotnú úpravu podmienok obchodu s tovarmi nielen pôvodu v Spoločenstve, ale aj s tovarmi pochádzajúcimi z tretích krajín (pozri rozsudok zo 16. novembra 1989, C‑131/87 Komisia/Rada, Zb. s. I‑3764 bod 27). Išlo o smernicu, ktorej cieľom bolo realizovať jeden alebo niekoľko cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky uvedených v článku 39 Zmluvy. To však neplatí o Dohode o poľnohospodárstve pripojenej k Dohode o WTO. Dohoda o WTO má totiž za cieľ vybudovať na celosvetovej úrovni „systém obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami, ktorý by bol spravodlivý a zameraný na trh“ (pozri preambulu Dohody o poľnohospodárstve). To, že záväzky prijaté v rámci predpokladajú, že vnútorné vykonávacie opatrenia budú prijaté na základe článku 43 Zmluvy, nebráni prijatiu samotných medzinárodných záväzkov iba v zmysle článku 113.

30.      Rada ďalej vysvetľuje, že použitie článku 43 Zmluvy bude nutné aj ako základ pre rozhodnutie uzavrieť Dohodu o aplikácii zdravotníckych a fytosanitárnych opatrení a to z tých istých dôvodov aké uviedla v súvislosti s Dohodou o poľnohospodárstve.

31.      Uvedené hľadisko treba odmietnuť. Dohoda o aplikácii zdravotníckych a fytosanitárnych opareniach sa obmedzuje, ako vyplýva z odôvodnenia, na „vybudovanie mnohostranného rámca predpisov a disciplín na usmernenie vypracovania, prijatia a aplikácie zdravotníckych a fytosanitárnych opatrení s cieľom znížiť na minimum ich negatívne účinky na obchod“. Podobnú dohodu je možné uzavrieť na základe článku 113.

32.      Podľa holandskej vlády je spoločná účasť Spoločenstva a členských štátov na Dohode o WTO odôvodnená, pretože členské štáty majú vlastnú právomoc v súvislosti s technickými prekážkami obchodu z dôvodu charakteru voliteľnosti niektorých smerníc Spoločenstva platných v tejto oblasti a pretože v tejto súvislosti nebola uskutočnená úplná harmonizácia.

33.      S týmto argumentom nemožno súhlasiť. Dohodu o technických bariérach obchodu treba považovať za podliehajúcu spoločnej obchodnej politike, pretože jej ustanovenia sú jednoducho určené na zabránenie tomu, aby technické predpisy a normy, ako aj postupy posudzovania zhody s technickými predpismi a normami vytvárali prekážky medzinárodnému obchodu, ktoré nie sú potrebné (pozri odôvodnenie v článku 2.2 a 5.1.2 Dohody).

34.      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že iba Spoločenstvo má v zmysle článku 113 Zmluvy ES právomoc uzatvárať mnohostranné dohody o obchode s tovarmi.

XXIV –  O článku 113 Zmluvy ES, GATS a TRIPs

35.      Hlavná téza, ktorú Komisia zastáva, je nasledujúca: uzatvorenie GATS a TRIPs patrí do výlučnej právomoci Spoločenstva v oblasti obchodnej politiky na základe článku 113 Zmluvy ES. Proti tomuto hľadisku mala námietky Rada, členské štáty, ktoré predložili pripomienky a Európsky parlament, ktorému bolo na jeho žiadosť povolené predložiť pripomienky. Najprv treba preskúmať práve túto základnú tézu Komisie postupnou analýzou GATS a TRIPs.

A –  GATS

36.      Opierajúc sa predovšetkým o neobmedzujúci výklad pojmu spoločná obchodná politika uplatňovaného v judikatúre Súdneho dvora (pozri stanovisko 1/78, už citované, body 44 a 45), spojenia alebo vzájomné prekrývanie tovarov a služieb, účel GATS, ako aj použitých nástrojov, Komisia tvrdí, že služby patria do oblasti spoločnej obchodnej politiky, pričom vraj netreba navzájom rozlišovať jednotlivé spôsoby dodávky služieb a predovšetkým služby, ktoré sú predmetom priamej cezhraničnej dodávky a služby, ktoré sa poskytujú prostredníctvom obchodného pôsobenia v krajine, ktorá je príjemcom služby. Komisia zároveň tvrdí, že medzinárodné dohody obchodného charakteru z oblasti dopravy (na rozdiel od tých, ktoré sa týkajú bezpečnostných predpisov) podliehajú spoločnej obchodnej politike a nepatria do osobitnej kapitoly, ktorú Zmluva venuje spoločnej dopravnej politike.

37.      Najprv sa treba zamyslieť nad službami inými než sú služby v oblasti dopravy a potom nad osobitnými službami v oblasti dopravy.

38.      Pokiaľ ide o prvý druh služieb, v úvode treba pripomenúť, že v stanovisku 1/75, ktorým sa mal Súdny dvor vyjadriť k rozsahu právomocí Spoločenstva v súvislosti s dohodou o norme o miestnych výdavkoch, Súdny dvor rozhodol, „že oblasť spoločnej obchodnej politiky a hlavne oblasť vývoznej politiky nutne zahŕňa režimy podpor vývozu a viac konkrétne opatrenia týkajúce sa úverov určených na financovanie miestnych výdavkov spojených s vývoznými operáciami“ (Zb. 1975, s. 1362). Uvedené miestne výdavky sa týkali výdavkov vynaložených tak na dodávku tovarov, ako aj služieb. Súdny dvor uznal výlučnú právomoc Spoločenstva, pričom nerobil rozlíšenie medzi tovarmi a službami.

39.      V už citovanom stanovisku 1/78 (bod 44) Súdny dvor zamietol výklad článku 113 „ktorého účinkom bude obmedzovať spoločnú obchodnú politiku na využívanie nástrojov určených iba na ovládanie samotných tradičných aspektov zahraničného obchodu“. Súdny dvor bol naopak toho názoru, že „otázku zahraničných obchodných výmen musí byť riešená v otvorenej perspektíve“ čo je potvrdením okolnosti, že výpočet predmetov obchodnej politiky v článku 113 je koncipovaný ako neobmedzujúci“ (stanovisko 1/78, už citované, bod 45).

40.      Komisia v návrhu na vydanie stanoviska zdôraznila, že v niektorých rozvinutých krajinách sa sektor služieb stal dominantným sektorom hospodárstva a, že svetová ekonomika sa nachádza v procese základnej reštrukturalizácie, pričom priemysel smeruje k premiestneniu do ekonomík rozvojových krajín, kým rozvinuté ekonomiky sú na najlepšej ceste stať sa hlavne exportujúcimi služby a tovary s vysokou pridanou hodnotou. Súdny dvor konštatuje, že o tomto vývoji svedčí Dohoda o WTO a jej prílohy, ktoré boli predmetom spoločného rokovania o tovaroch a službách.

41.      Vzhľadom na tento vývoj medzinárodného obchodu zabraňuje otvorený charakter spoločnej obchodnej politiky v zmysle Zmluvy tomu, aby bol obchod so službami vopred a zásadne vylúčený z pôsobnosti článku 113, ako by si to želali niektoré vlády, ktoré predložili pripomienky.

42.      V záujme upresnenia tohto záveru však treba vziať do úvahy definíciu obchodu a služieb formulovanú GATS s cieľom presvedčiť sa, či systém Zmluvy nie je ako celok povahy obmedzujúcej zahrnutie obchodu so službami do článku 113.

43.      Obchod so službami v zmysle GATS zahrňuje v článku I ods. 2 štyri spôsoby dodávky služieb: 1. cezhraničné dodávky, pri ktorých nedochádza k žiadnemu tranzitu osôb; 2. spotreba v zahraničí, pri ktorej dochádza k vycestovaniu príjemcu služby na územie člena WTO, kde podniká poskytovateľ služby; 3. na základe obchodnej prítomnosti, t. j. prostredníctvom filiálky alebo pobočky existujúcej na území člena WTO, na ktorom musí byť služba poskytnutá; 4. na základe prítomnosti fyzických osôb člena WTO, vďaka ktorej poskytovateľ služby člena WTO poskytuje služby na území ostatných členov.

44.      Čo sa týka cezhraničnej dodávky služby, službu poskytuje poskytovateľ podnikajúci v určenej krajine príjemcovi bývajúcemu v druhej krajine. V tomto prípade nedochádza ani k vycestovaniu poskytovateľa do krajiny príjemcu a ani k vycestovaniu príjemcu do krajiny poskytovateľa. Táto situácia je podobná výmene tovarov, ktorá bezpochyby patrí do oblasti spoločnej obchodnej politiky v zmysle Zmluvy. Žiadny osobitný dôvod teda nebráni tomu, aby taký typ služby spadal pod pojem spoločnej obchodnej politiky.

45.      Rovnako je tomu aj v prípade ostatných spôsobov dodávky služieb ustanovených GATS: spotrebe v zahraničí, obchodnej prítomnosti a prítomnosti fyzických osôb.

46.      Pokiaľ ide o fyzické osoby, z článku 3 Zmluvy, ktorý v písmene b) rozlišuje „spoločnú obchodnú politiku“ a v písmene d) „opatrenia týkajúce sa vstupu a pohybu osôb“, vyplýva, že zaobchádzanie s príslušníkmi tretích krajín pri tranzite cez vonkajšie hranice členských štátov nemožno považovať za patriace do oblasti spoločnej obchodnej politiky. Všeobecnejšie povedané, existencia v Zmluve špecifických kapitol venovaných slobode pohybu osôb, tak fyzických, ako aj právnických, svedčí o tom, že tieto veci nie sú zahrnuté do spoločnej obchodnej politiky.

47.      Z toho vyplýva, že spôsoby dodávky služieb, ktoré GATS nazýva „spotrebou v zahraničí“, „obchodnou prítomnosťou“ a „prítomnosťou fyzických osôb“, nie sú zahrnuté do spoločnej obchodnej politiky.

48.      Teraz treba preskúmať osobitné služby, akými sú služby v doprave. Na tento typ služieb sa v Zmluve vzťahuje osobitná kapitola (kapitola IV), odlišná od kapitoly II, ktorá sa zaoberá spoločnou obchodnou politikou. Práve v súvislosti s politikou dopravy rozhodol Súdny dvor prvýkrát,, že právomoc Spoločenstva uzatvárať medzinárodné dohody „vyplýva nielen z právomoci explicitne udelenej Zmluvou, ako to je v prípade článku 113 a 114 pri dohodách o clách a obchodných dohodách a článku 238 pri asociačných dohodách, ale môže vyplývať aj z iných ustanovení Zmluvy a z aktov prijatých v rámci týchto ustanovení, inštitúciami Spoločenstva“ (pozri rozsudok z 31. marca 1971 nazývaný „AETR“ 22/70 Komisia/Rada, Zb. s. 263, bod 16). Skrytá myšlienka súvisiaca s touto súdnou praxou spočíva v tom, že medzinárodné dohody v oblasti dopravy nespadajú pod článok 113.

49.      Význam rozsudku AETR nemožno redukovať na rozdelenie dohôd na dohody týkajúce sa bezpečnostných pravidiel, akými sú dohody týkajúce sa doby šoférovania profesionálnych vodičov dotknutých AETR a na dohody obchodnej povahy.

50.      Rozsudok AETR totiž takéto rozlíšenie neobsahuje. Súdny dvor potvrdil svoju analýzu v stanovisku 1/76 z 26. apríla 1977 (Zb. s. 741) ohľadne dohody, ktorej cieľom bolo ozdraviť ekonomickú situáciu riečneho loďstva, inými slovami dohodu hospodárskeho charakteru, ktorá nemá nič spoločné so zavedením bezpečnostných pravidiel. Práve na základe kapitoly „doprava“ boli uzavreté mnohé dohody s tretími krajinami, ktorých obsiahly zoznam poskytla vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska vo svojich pripomienkach.

51.      Na podporu svojho stanoviska Komisia citovala aj niekoľko opatrení v rámci embarga, ktoré vychádzali z článku 113 a ktoré znamenali prerušenie služieb v oblasti dopravy (opatrenia prijaté proti Iraku: nariadenie Rady (EHS) č. 2340/90 z 8. augusta 1990 zakazujúce obchodovania Spoločenstva s Irakom a Kuvajtom (Ú. v. ES L 213, s. 1), nariadenie Rady (EHS) č. 3155/90 z 29. októbra 1990, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 2340/90 zabraňujúce obchodovaniu Spoločenstva s Irakom a Kuvajtom (Ú. v. L 304, s. 1) a nariadenie Rady (EHS) č. 1194/91 zo 7. mája 1991, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 2340/90 a nariadene (EHS) č. 3155/90 zabraňujúce obchodovaniu Spoločenstva s Irakom a Kuvatom (Ú. v. ES L 115, s. 37), opatrenia prijaté proti Juhoslovanskej federatívnej republike (Srbsko a Čierna Hora): nariadenie Rady (EHS) č. 990/93 z 26. apríla 1993 o obchodovaní medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Juhoslovanskou federatívnou republikou (Srbsko a Čierna Hora) (Ú. v. ES L 102, s. 14), opatrenia prijaté proti Haiti: nariadenie Rady (EHS) č. 1608/93 z 24. júna 1993 o uvalení embarga na niektoré obchodné výmeny medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Haiti (Ú. v. ES L 155, s. 2). Tieto precedensy nemajú preukaznú hodnotu. Ako v tejto súvislosti zdôraznil Európsky parlament, embargo uvalené najprv na vývoz a dovoz tovarov by vraj nemohlo byť účinné, keby sa súčasne neprijalo rozhodnutie o prerušení služieb v oblasti dopravy. Prerušenie dopravných služieb je nutným doplnkom hlavného opatrenia. Na základe uvedeného nie sú precedensy z hľadiska otázky, či má Spoločenstvo v zmysle článku 113 výlučnú právomoc uzatvárať medzinárodné dohody v oblasti dopravy, relevantné.

52.      V každom prípade, podľa ustálenej judikatúry nie je púha praktika Rady schopná zmeniť pravidlá Zmluvy a nemôže ani vytvoriť precedens zaväzujúci inštitúcie Spoločenstva čo sa týka výberu správneho právneho podkladu (rozsudok z 23. februára 1988, 68/86 Spojené kráľovstvo/Rada, Zb. s. 855 bod 24).

53.      Z predchádzajúcich úvahy vyplýva, že iba cezhraničné dodávky služieb patria do pôsobnosti článku 113 Zmluvy a, že medzinárodné dohody v oblasti dopravy sú z nej vylúčené.

B –  TRIPs

54.      Na podporu výlučnej právomoci Spoločenstva v zmysle článku 113 Komisia hlavne uvádza, že predpisy o právach vyplývajúcich z duševného vlastníctva sú úzko späté s obchodom s tovarmi a službami, na ktoré sa vzťahujú.

55.      Najprv treba uviesť, že oddiel 4 časti III TRIPs, ktorý sa týka prostriedkov na zabezpečenie dodržiavania práv plynúcich z duševného vlastníctva, obsahuje osobitné predpisy týkajúce sa opatrení na hranici. Ako uviedla vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, tento oddiel má obdobu v ustanoveniach nariadenia Rady (EHS) č. 3842/86 z 1. decembra 1986, určujúcich opatrenia s cieľom zakázať obchodovanie s falšovanými tovarmi (Ú. v. ES L 357, s. 1). Keďže sa uvedené nariadenie týka zákazu obchodovania s falšovanými tovarmi, plným právom bolo založené na článku 113 Zmluvy: ide totiž o opatrenia, ktoré musia urobiť colné orgány na vonkajších hraniciach Spoločenstva. Nakoľko inštitúcie Spoločenstva môžu prijať tento druh opatrení autonómne na základe článku 113 Zmluvy ES, Spoločenstvo má právo uzatvárať v tejto oblasti medzinárodné dohody.

56.      S výnimkou ustanovení TRIPs, ktoré sa týkajú zákazu obchodovania s falšovanými tovarmi, nemožno so stanoviskom Komisie súhlasiť.

57.      Je samozrejmé, že existuje spojivo medzi duševným vlastníctvom a obchodom s tovarmi. Práva vyplývajúce z duševného vlastníctva umožňujú svojim majiteľom zabrániť tretím osobám vo výkone niektorých aktov. Možnosť zakázať používanie ochrannej známky, výrobu tovaru, kópiu vzoru, reprodukciu knihy, kompaktného disku, videokazety má nevyhnutne vplyv na obchod. Práva plynúce z duševného vlastníctva sú ponímané práve tak, aby mali takéto účinky. To však nestačí na to, aby spadali do rozsahu pôsobnosti článku 113. Práva vyplývajúce z duševného vlastníctva sa totiž netýkajú len medzinárodných výmen, ale aj vnútorného obchodu, a to snáď ešte viac než medzinárodného obchodu.

58.      Ako oprávnene uviedla francúzska vláda, primárnym cieľom TRIPs je posilniť a harmonizovať ochranu duševného vlastníctva na svetovej úrovni. Samotná Komisia uznala, že vzhľadom na, to, že TRIPs určuje pravidlá v oblastiach, pre ktoré neboli vydané harmonizačné opatrenia Spoločenstva, jej návrh by umožnil realizovať v tom istom časovom úseku harmonizáciu vo vnútri Spoločenstva a tým prispieť k vybudovaniu a fungovaniu spoločného trhu.

59.      V tejto súvislosti treba podčiarknuť, že na úrovni vnútornej legislatívy má Spoločenstvo v oblasti duševného vlastníctva na základe článku 100 a 100a právomoc harmonizácie vnútroštátnych legislatív a môže sa oprieť o článok 235 pri vytváraní nových kapitol, ktoré budú mať prednosť pred národnými kapitolami, tak ako je to v prípade nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva [nariadenie Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva, Ú. v. ES L 11, 14. január 1994, s. 1; Mim. vyd. 03/016, s. 353). Tieto ustanovenia podliehajú pravidlám (jednomyseľnosť v prípade článkov 100 a 235) alebo procedurálnych prepisov (konzultácia Parlamentu v prípade článku 100 a článku 235, spolurozhodovanie v prípade článku 100a), ktoré sa líšia od predpisov platných v rámci článku 113.

60.      Ak sa Spoločenstvu priznala výlučná právomoc uzatvárať dohody s tretími krajinami za účelom harmonizácie duševného vlastníctva a zároveň realizácie harmonizácie na úrovni Spoločenstva, inštitúcie Spoločenstva sú schopné vyhnúť sa obmedzeniam, ktoré jej boli uložené na vnútornej úrovni čo sa týka procedúry a spôsobu hlasovania.

61.      Tento záver nemožno zmeniť opierajúc sa o prax inštitúcií, ktorá spočíva v autonómnych opatreniach alebo v zahraničných dohodách prijatých na základe článku 113.

62.      Komisia sa odvoláva na tri prípady, kedy bolo na základe „nového nástroja obchodnej politiky“ (nariadenie Rady (EHS) č. 2641/84 zo 17. septembra 1984 o posilnení spoločnej obchodnej politiky hlavne v oblasti obrany proti nekalým obchodným praktikám (Ú. v. ES L 252, s. 1), ktoré vychádza z článku 113 Zmluvy) začaté konanie s cieľom hájiť záujmy Spoločenstva v oblasti duševného vlastníctva (rozhodnutie Komisie 87/251/EHS z 12. marca 1987 o začatí medzinárodného konzultačného postupu a postupu za účelom urovnania sporov v súvislosti s americkým opatrením vylučujúcim z trhu Spojených štátov amerických niektoré aramidové vlákna (Ú. v. ES L 117, s. 18); súhlas so začatím konania „proti nekalým obchodným praktikám“ týkajúcim sa nepovolenej šírenia registrovaných zvukových nosičov v Indonézii (Ú. v. ES C 136, 1987, s. 3); súhlas so začatím konania za účelom prešetrenia nekalej obchodnej praktiky v zmysle nariadenia Rady (EHS) č. 2641/84, spočívajúcej vo vyhotovovaní plagiátov zvukových záznamov Spoločenstva v Thajsku (Ú. v. ES C 189, 1991, s. 26).

63.      Opatrenia, ktoré je možné prijať na základe tohto nariadenia za účelom reagovať na nedostatočnú ochranu práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva v tretích krajinách, ktorých vlastníkmi sú podniky Spoločenstva (alebo reagovať proti diskriminácii existujúcej v tejto oblasti) nesúvisia s harmonizáciou ochrany duševného vlastníctva, ktorá je primárnym cieľom TRIPs. Podľa článku 10 ods. 3 už citovaného nariadenia č. 2641/84 ide predovšetkým o zastavenie alebo odňatie všetkých výhod, ktorých udelenie bolo výsledkom rokovaní o obchodnej politike, ďalej o zvýšenie ciel alebo zavedenie akejkoľvek inej dávky inej než dovozná daň a nakoniec o zavedenie kvantitatívnych obmedzení alebo iného opatrenia pozmeňujúceho dovozné alebo vývozné podmienky v súvislosti so zúčastnenou treťou krajinou. Všetky uvedené opatrenia spadajú z hľadiska svojej podstaty do oblasti obchodnej politiky.

64.      Komisia sa odvoláva aj na opatrenia voči Kórei prijaté Spoločenstvom na základe nariadenia Rady (EHS) č. 4257/88 z 19. decembra 1988 o uplatnení všeobecných colných preferencií na rok 1989 na niektoré priemyselné tovary pochádzajúce z rozvojových krajín (Ú. v. ES L 375, s. 1). Keďže Kórea diskriminovala svojich obchodných partnerov v oblasti ochrany duševného vlastníctva (pozri osemnáste odôvodnenie nariadenia), Spoločenstvo zrušilo v súvislosti s jej tovarmi generalizované colné preferencie (článok 1 ods. 3 nariadenia).

65.      Tento argument nie je presvedčivý rovnako ako predchádzajúci argument. Keďže udelenie generalizovaných colných preferencií je podľa Súdneho dvora opatrením obchodnej politiky (pozri rozsudok z 26. marca 1987 tzv. „generalizované colné preferencie“, 45/86 Komisia/Rada, Zb. s. 1493, bod 21), to isté platí aj pre ich zastavenie. Nijako to nedokazuje, že by Spoločenstvo malo výlučnú právomoc v zmysle článku 113 uzatvoriť s tretími krajinami dohodu za účelom harmonizácie ochrany duševného vlastníctva na celosvetovej úrovni.

66.      Na podporu svojho stanoviska sa Komisia odvolávala aj na doložky o ochrane duševného vlastníctva, obsiahnuté v dohodách s tretími krajinami, ktoré boli zavreté na základe článku 113 Zmluvy.

67.      Treba zdôrazniť, že dosah týchto doložiek je veľmi obmedzený. Dohoda s Európskym hospodárskym spoločenstvom a Čínskou ľudovou republikovou o obchode s textilnými výrobkami, parafovaná 9. decembra 1988 (Ú. v. ES L 380, s. 1) a takisto Dohoda medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Zväzom sovietskych socialistických republík o obchode s textilnými výrobkami parafovaná 11. decembra 1989 (Ú. v. ES L 397, s. 1) predpokladajú iba konzultačné konanie vo veci ochrany známok alebo vzorov textilných výrobkov. Všetky tri dočasné dohody uzavreté medzi Spoločenstvom a niektorými východoeurópskymi krajinami (dohoda s Maďarskom zo 16. decembra 1991 (Ú. v. ES L 116, 1992, s. 1), dohoda s Českou a slovenskou federatívnou republikou zo 16. decembra 1991 (Ú. v. ES L 115, 1992, s. 1), dohoda s Bulharskou republikou z 8. marca 1993 (Ú. v. ES L 323, s. 1) obsahujú doložku rovnakého znenia, ktorou sa tieto krajiny vyzývajú, aby zlepšili ochranu duševného vlastníctva v záujme zabezpečenia v istej lehote „úrovne ochrany podobnej úrovni ochrany v Spoločenstve“ aktmi Spoločenstva. Ako oprávnene zdôraznila francúzska vláda, doložka tohto typu zaväzuje iba tretiu krajinu zúčastnenú na dohode.

68.      To, že Spoločenstvo a jej inštitúcie majú právo včleniť do svojich dohôd so zahraničím, ktoré navyše spadajú pod článok 113 pod dodatkové ustanovenia upravujúce čisto konzultačné procedúry alebo doložky vyzývajúce druhú stranu k zvýšeniu úrovne ochrany duševného vlastníctva, nevedie k záveru, že Spoločenstvo má ako jediné právomoc uzatvoriť medzinárodnú dohodu povahy a rozsahu TRIPs.

69.      Nakoniec je samozrejmé, že tak, ako uvádza Komisia, v dohode s Rakúskou republikou z 23. decembra 1988 o kontrole a recipročnej ochrane výberových vín a vína „retsina“ (Ú. v. ES L 56, 1989, s. 1) a dohode s Austráliou z 26. a 31 januára 1994 o obchode s vínom (Ú. v. ES L 86, s. 1) sa nachádzajú ustanovenia o vzájomnej ochrane názvov vín. Názvy rakúskych vinárskych oblastí sú na území Spoločenstva vyhradené výlučne rakúskym vínam, na ktoré sa vzťahujú a môžu byť použité iba za podmienok stanovených rakúskymi predpismi (článok 3 ods. 3 dohody). Obdobné ustanovenie je zapracované do dohody s Austráliou (článok 7 ods. 3).

70.      Ako však vyplýva z dôvodov rozhodnutia Rady 94/184/ES z 24. januára 1994 vo veci uzavretia a podpisu dohody medzi Európskym spoločenstvom a Austráliou o obchode s vínom (Ú. v. ES L 86, s. 1), táto dohoda bola vypracovaná na úrovni Spoločenstva, pretože jej ustanovenia priamo súvisia s opatreniami, ktoré sa riadia spoločnou poľnohospodárskou politikou a v danom prípade predpismi Spoločenstva z oblasti vinárstva a vinohradníctva. Tento precedens navyše nemožno použiť pri argumentácii v súvislosti s patentmi a vzormi, ochranou nezverejňovaných technických informácií, ochrannými známkami alebo ešte autorským právom, na ktoré sa takisto vzťahuje TRIPs.

71.      S ohľadom na predchádzajúce dôvody treba uviesť, že s výnimkou ustanovení, ktoré sa týkajú zákazu obchodovania s falšovanými tovarmi, nespadajú ustanovenia TRIPs do oblasti spoločnej obchodnej politiky.

XXV –  O implicitných vonkajších právomociach Európskeho spoločenstva, GATS a TRIPs

72.      V prípade, ak by Súdny dvor zamietol svoju hlavnú tézu výlučnej právomoci Spoločenstva na základe článku 113, Komisia navrhovala subsidiárne, že výlučná právomoc uzavrieť GATS a TRIPs logicky vyplýva z ustanovení zmluvy zakotvujúcej jeho vnútornú právomoc alebo z existencie aktov odvodeného práva, ktoré zakladajú jej uplatňovanie alebo ešte z nutnosti prijať medzinárodné záväzky v oblasti realizácie cieľa vytýčeného Spoločenstvom na vnútornej úrovni. Ďalej tvrdí, že ak Spoločenstvo nebude mať dostatočné právomoci na základe osobitných ustanovení zmluvy alebo aktov odvodeného práva, vyvodí z článku 100a a 235 Zmluvy titul výlučnej právomoci. Rada a štáty, ktoré predložili pripomienky síce uznávajú, že Spoločenstvo má určité právomoci, ale popierajú ich výlučný charakter.

A –  GATS

73.      Čo sa osobitne týka GATS, Komisia sa opiera o tri možné zdroje vonkajšej výlučnej právomoci Spoločenstva: právomoci, ktoré Zmluva udeľuje inštitúciám Spoločenstva na vnútornej úrovni, nutnosť uzavrieť dohodu za účelom realizácie cieľa Spoločenstva a nakoniec článok 100a a článok 235.

74.      Komisia predovšetkým tvrdí, že v GATS neexistuje žiadna oblasť alebo žiadne osobitné ustanovenie, v súvislosti s ktorými nemá Spoločenstvo príslušné právomoci, aby mohlo urobiť opatrenia na vnútornej úrovni. Tieto právomoci sú uvedené v kapitolách o práve podnikať, o slobode poskytovania služieb a o doprave. Z týchto právomocí na vnútornej úrovni vraj vyplýva vonkajšia výlučná právomoc.

75.      Tento názor treba odmietnuť.

76.      Práve na základe ustanovenia článku 75 ods. 1a), ktorý sa čiastočne týka aj časti cesty nachádzajúcej sa území Spoločenstva, dopravy z alebo do tretích krajín, rozhodol Súdny dvor vo vyššie citovanom rozsudku AETR (bod 27), že „právomoc Spoločenstva sa vzťahuje na vzťahy patriace do oblasti medzinárodného práva a, že z nej logicky vyplýva, pokiaľ ide o predmetnú oblasť, nutnosť dohôd so zainteresovanými tretími štátmi“.

77.      Ani v oblasti dopravy nevyplýva výlučná právomoc Spoločenstva ipso facto z jeho právomoci vydávať predpisy na vnútornej úrovni. Ako sa zdôrazňuje v rozsudku AETR (body 17 a 18), členské štáty nestrácajú právo dojednávať či už individuálne alebo kolektívne záväzky voči tretím krajinám podľa toho, ako sa zavádzajú spoločné pravidlá, ktoré by sa mohli týchto záväzkov dotknúť. Iba vtedy, ak boli spoločné predpisy vypracované na vnútornej úrovni, sa vonkajšia právomoc Spoločenstva stáva výlučnou. Teda všetky otázky týkajúce sa dopravy neboli doteraz predmetom spoločných predpisov.

78.      Pri vypočúvaní Komisia uviedla, že sloboda udelená členským štátom viesť zahraničnú politiku bilaterálnych dohôd s tretími krajinami nevyhnutne vyvolá porušenie rovnováhy v toku služieb a postupne naruší vnútorný trh. Ako ďalej uviedla, cestujúci nasadne do lietadla na letisku v členskom štáte, ktorý uzavrel s treťou krajinou a jej leteckou spoločnosťou bilaterálnu dohodu typu „open-skies“, ktorá umožňuje ponúknuť výhodnejší vzťah medzi kvalitou a cenou v oblasti dopravy. Okrem toho spomenula existenciu nemecko-poľskej dohody, ktorá oslobodzovala nemeckých dopravcov od akýchkoľvek tranzitných poplatkov, kým dohoda medzi Poľskom a Holandskom ukladá holandským dopravcom poplatok 650 DM, čo malo za následok konkurenciu medzi holandskými a nemeckými dopravcami v súvislosti s prepravou do Ruska, Bieloruska a baltických krajín.

79.      Na tento argument treba odpovedať tak, že nič v Zmluve nebráni inštitúciám organizovať v rámci spoločných predpisov, ktoré vydávajú, spoločné opatrenia voči tretím krajinám a ani predpisovať postoje, ktoré majú členské štáty zaujať voči zahraničiu. Niekoľko nariadenia, ktoré Komisia citovala v oblasti dopravy vo svojej odpovedi na tretiu písomnú otázku, ktorú jej položil Súdny dvor, svedčia o tejto možnosti.

80.      Článok 3 tretí odsek nariadenia Rady (EHS) č. 4058/86 z 22. decembra 1986 o koordinovaných opatreniach na zabezpečenie voľného prístupu k nákladom v námornej doprave (Ú. v. L 378, s. 21; Mim. vyd. 07/001, s. 258) stanovuje, že Rada sa pri uznášaní o podmienkach hlasovania uvedených v článku 84 ods. 2 Zmluvy môže rozhodnúť o koordinovanom opatrení, pretože opatrenie prijaté členským štátom obmedzuje slobodu prístupu námorných spoločností členských štátov k líniovej doprave. Okrem toho nariadenie Rady (EHS) č. 4055/86 z 22. decembra 1986, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovať služby na námornú dopravu medzi členskými štátmi a medzi členskými štátmi a tretími krajinami (Ú. v. ES L 378, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 174) predpisuje (článok 3) zrušenie alebo adaptáciu existujúcich dohôd v oblasti rozdelenia nákladov a (článok 5) dohody v oblasti rozdelenia nákladov v každej budúcej dohode podriaďuje procedúre povolenia Spoločenstva.

81.      Na rozdiel od kapitoly o doprave neobsahujú kapitoly o práve podnikať a slobode poskytovania služieb žiadne ustanovenie, ktoré by právomoc Spoločenstva výslovne rozširovalo na „vzťahy z oblasti medzinárodného práva“. Ako oprávnene uviedla Rada a väčšina štátov, ktoré predniesli svoje pripomienky, ich cieľom je zaistiť právo podnikať a slobodu poskytovania služieb v prospech príslušníkov členských štátov. Neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo problém usadenia za účelom podnikania príslušníkov tretích krajín a režim ich prístupu k samostatným zárobkovým činnostiam. Nie je teda možné priamo z týchto kapitol usudzovať, že Spoločenstvo má výlučnú právomoc uzatvoriť s tretími štátmi dohodu s cieľom liberalizovať usadenie za účelom podnikania a prístup na trhy služieb iné než tie, na ktoré sa vzťahujú cezhraničné dodávky v zmysle GATS, ktoré spadajú pod článok 113 (pozri bod 42 vyššie).

82.      Odvolávajúc sa na vyššie citovaný stanovisko 1/76 (bod 3 a 4) Komisia ďalej tvrdí, že vonkajšia výlučná právomoc Spoločenstva nie je limitovaná na prípady, kedy už bola použitá vnútorná právomoc za účelom prijatia opatrení, ktoré patria do oblasti spoločných politík. Keďže právo Spoločenstva udeľuje inštitúciám vnútorné právomoci realizovať stanovený cieľ, medzinárodná právomoc Spoločenstva vraj logicky vyplýva z týchto ustanovení. Vraj stačí, aby účasť Spoločenstva na medzinárodnej dohode bola nutná na realizáciu niektorého cieľa Spoločenstva.

83.      Komisia v tejto súvislosti uvádza dôvody tak vnútorné, ako aj vonkajšie, ktoré vraj odôvodňujú účasť Spoločenstva a iba jeho účasť na uzatvorení GATS a TRIPs. V súvislosti s vnútornými dôvodmi sa Komisia odvoláva na nutnosť zabezpečenia sociálnej súdržnosti. V rovine vonkajších vzťahov si Európske spoločenstvo nemôže dovoliť nečinnosť na medzinárodnej scéne: nepopiera sa nutnosť uzatvoriť Dohodu o WTO a jej prílohy odráža celkový prístup k medzinárodnému obchodu (zahrnutím tovarov, služieb a duševného vlastníctva).

84.      Použitie stanoviska 1/76 v prípade GATS nemožno akceptovať.

85.      Stanovisko 1/76 sa vzťahuje na odlišný problém než v prípade GATS. Išlo o ozdravenie ekonomickej situácie loďstva v povodí Rýna a Moselle, ako aj všetkých holandských splavných ciest a nemeckých splavných ciest prepojených s povodím Rýna vylúčením konjunkturálnych nadkapacít. Zavedenie autonómnych spoločných predpisov neumožňovalo realizovať tento cieľ z dôvodu tradičnej účasti lodí Švajčiarska na plavbe po uvedených splavných cestách. Bolo teda nutné pripojiť Švajčiarsko k zamýšľanému režimu medzinárodnou dohodou (pozri vyššie citovaný stanovisko 1/76, bod 2). V oblasti ochrany zdrojov mora by bolo málo účinné obmedziť vnútornými zákonnými opatreniami rybolov na šírom mori zabezpečovaný loďami pochádzajúcimi z lodenice členského štátu, keby sa rovnaké obmedzenia nemohli použiť na lode pochádzajúce z lodenice tretej krajiny ležiacej pri tých istých vodách. Tým sa teda rozumie, že vonkajšia právomoc sa môže vykonávať bez predchádzajúceho schválenia vnútorného zákonného aktu a tak sa môže stať výlučnou.

86.      Situácia v oblasti služieb je iná: výkon slobody podnikania a slobody poskytovania služieb v prospech príslušníkov členských štátov nie je nerozlučne spätý s postavením, ktoré bude v Spoločenstve vyhradené príslušníkom tretích krajín alebo v tretích krajinách príslušníkom členských štátov Spoločenstva.

87.      Potretie sa Komisia odvoláva na článok 100a a článok 235 Zmluvy, ako na základ výlučnej vonkajšej právomoci.

88.      Pokiaľ ide o článok 100a, je nepopierateľné, že po výkone harmonizačnej právomoci môžu opatrenia vydané na jej základe obmedziť slobodu členských štátov obchodovať s tretími krajinami, ba dokonca môže viesť k jej odňatiu. Je však vylúčené, že by právomoc harmonizácie na vnútornej úrovni, ktorá nebola vo vymedzenej oblasti uplatnená, mohla viesť k vytvoreniu v prospech Spoločenstva titulu výlučnej právomoci v tejto oblasti.

89.      Čo sa týka článku 235, ktorý Spoločenstvu umožňuje vyriešiť nedostatočné právomoci, ktoré mu boli udelené, či už explicitne alebo implicitne, za účelom uskutočnenia jeho cieľov, nemôže ako taký vytvoriť titul výlučnej právomoci Spoločenstva na medzinárodnej úrovni. Ide totiž o to, že okrem prípadu, kedy sa môže prospešne vykonávať iba v tom istom čase ako vonkajšia právomoc (pozri vyššie citovaný stanovisko 1/76 a bod 85 vyššie), vnútorná právomoc sa môže vytvoriť z vonkajšej právomoci iba vtedy, ak sa vykonáva, čo následne platí v prípade článku 235.

90.      Z toho, že jediným cieľom výslovne uvedeným v kapitolách o práve podnikať a slobode poskytovania služieb je realizácia týchto slobôd v prospech príslušníkov členských štátov Spoločenstva však nevyplýva, že inštitúciám Spoločenstva sa zakáže používanie právomocí, ktoré sú jej v tomto rámci udelené s cieľom upresniť zaobchádzanie s príslušníkmi tretích krajín. Mnohé akty vydané radou, o ktorých sa však Rada vôbec nezmieňuje, obsahujú na základe článku 54 a 57 odsek 2 Zmluvy ustanovenia týkajúce sa tejto oblasti. Komisia vypracovala ich zoznam v odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom.

91      Z preskúmania týchto aktov vyplýva, že včlenením vonkajších doložiek možno dosiahnuť veľmi odlišné ciele.

92.      Koordinačné smernice v oblasti publicity a účtov spoločností sa vzťahujú iba na spoločnosti ako také, ale nie ich pobočiek. Takáto situácia viedla k vzniku istej nevyváženosti v rovine ochrany spoločníkov a tretích osôb medzi spoločnosťami, ktoré pôsobia v iných členských štátoch zakladaním pobočiek a spoločnosťami, ktoré pôsobia zakladaním dcérskych spoločností. Smernica Rady 89/666/EHS z 21 decembra 1989 o požiadavkách na sprístupnenie údajov týkajúcich sa pobočiek zriadených v určitom členskom štáte určitými druhmi obchodných spoločností, ktoré sa spravujú právom iného štátu (Ú. v. ES L 395, s. 36; Mim. vyd. 17/001, s. 100), založená na článku 54 Zmluvy bola vydaná s cieľom upraviť povinnosti v oblasti publicity, ktoré musia také pobočky plniť. Aby sa zabránilo akejkoľvek diskriminácii z dôvodu krajiny pôvodu spoločností, smernica sa musela vzťahovať aj na pobočky vytvorené spoločnosťami spadajúcimi pod právo tretích krajín.

93.      Aj druhá smernica Rady 89/646/EHS z 15. decembra 1989 vo veci koordinácie zákonných ustanovení, právnych predpisov a administratívnych opatrení v súvislosti s činnosťou peňažných ústavov a jej výkonom, pozmeňujúca smernicu 77/780/EHS (Ú. v. ES L 386, s. 1), vychádzajúca z článku 57 odsek 2 Zmluvy obsahuje kapitolu III o „vzťahoch s tretími krajinami“. Smernica zaviedla jednotný systém schvaľovania a predpisuje recipročné uznávanie kontrol.

94.      Akonáhle získa peňažný ústav povolenie na činnosť v jednom členskom štáte, môže vykonávať svoju činnosť v druhom členskom štáte napríklad založením v pobočky, pričom tento štát nemusí požiadať o nové povolenie. Za takýchto okolností stačilo peňažnému ústavu so sídlom v treťom štáte založiť dcérsku spoločnosť v niektorom členskom štáte alebo získať kontrolu nad peňažným ústavom, ktorý tam mal svoje sídlo, aby sa mohol založiť pobočky vo všetkých ostatných členských štátoch Spoločenstva, pričom nemusel požiadať o nové povolenia. Práve preto kapitola III tejto smernice ustanovuje celý rad opatrení vrátane postupov rokovania, určených na dosiahnutie toho, aby v tretích krajinách jestvovali porovnateľné súťažné možnosti porovnateľné s možnosťami, aké majú peňažné sústavy Spoločenstva. Podobné ustanovenia boli prijaté v oblasti poisťovníctva (článok 4 smernice Rady 90/618/EHS z 8. novembra 1990 osobitne pozmeňujúci automobilové povinné ručenie, smernice 73/239/EHS a 88/357/EHS týkajúce sa koordinácie zákonných, právnych a iných všeobecne záväzných predpisov o priamom poistení inom než životné poistenie (Ú. v. ES L 330, s. 44); článok 8 druhej smernice Rady 90/619/EHS z 8. novembra 1990 o koordinácii zákonných, právnych a iných všeobecne záväzných predpisoch o priamom životnom poistení, zakotvujúcej ustanovenia určené na zjednodušenie skutočného výkonu voľného pohybu služieb a pozmeňujúcej smernicu 79/267/EHS (Ú. v. ES L 330, s. 50)] a vo finančnej oblasti (článok 7 smernice Rady 93/22/EHS z 10. mája 1993 o investičných službách v oblasti cenných papierov (Ú. v. ES L 141, s. 27)].

95.      Tým, že Spoločenstvo vložilo do svojich vnútorných zákonných aktov doložky o zaobchádzaní s príslušníkmi tretích krajín a, že svojim inštitúciám výslovne udelila právomoc uzatvárať zmluvy s tretími krajinami, získava vonkajšiu výlučnú právomoc v rozsahu stanovenom týmito aktmi.

96.      Rovnako je tomu aj v prípade, keď Spoločenstvo realizovalo kompletnú harmonizáciu režimu prístupu k samostatnej zárobkovej činnosti, a to aj bez existencie doložky, ktorá by výslovne oprávňovala jej inštitúcie uzatvárať zmluvy s tretími štátmi, pretože takto prijaté spoločné predpisy by mohli byť dotknuté v zmysle vyššie citovaného rozsudku AETR, keby si členské štáty zachovali slobodu uzatvárania zmlúv s tretími krajinami.

97.      Toto však neplatí pre všetky sektory služieb, ako to pripustila samotná Komisia.

98.      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že právomoc uzatvoriť GATS sa delí medzi Spoločenstvo a členské štáty.

B –  TRIPs

99.      S cieľom podoprieť svoju požiadavku výlučnej právomoci Spoločenstva uzatvoriť TRIPs, sa Komisia odvoláva na existenciu aktov sekundárneho práva, ktoré môžu byť v zmysle vyššie citovaného rozsudku AETR dotknuté, keby sa štáty spoločne zúčastnili na jeho uzatvorení a rovnako ako v prípade GATS na nutnosť účasti zo strany Spoločenstva na dohode za účelom realizácie niektorého z cieľov, ktoré mu určila Zmluva (takzvaná doktrína stanoviska 1/76), ako aj na články 100a a 235.

100.      Relevantnosť odkazu na stanovisko 1/76 je sporná rovnako v prípade TRIPs, ako aj GATS: zjednotenie alebo harmonizácia duševného vlastníctva v rámci Spoločenstva nemusí byť nutne sprevádzaná, aby mala pozitívny účinok, dohodami s tretími krajinami.

101.      Čo sa týka článkov 100a a 235 Zmluvy, nemôžu ako také založiť, ako už bolo vysvetlené, výlučnú právomoc Spoločenstva.

102.      Nakoniec teda treba preskúmať, či môžu byť akty prijaté podľa odvodeného práva v rámci Spoločenstva dotknuté v zmysle vyššie citovaného rozsudku AETR v prípade účasti štátov na uzatvorení TRIPs, ako tvrdí Komisia.

103.      Z tohto pohľadu stačí konštatovať, že za akéhokoľvek predpokladu je harmonizácia uskutočnená v rámci Spoločenstva v niektorých oblastiach upravených TRIPs iba čiastočná a, že v iných oblastiach sa nepredpokladala žiadna harmonizácia. Harmonizácia je iba čiastočná v oblasti ochranných známok: napríklad z tretieho odôvodnenia prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21 decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92) totiž vyplýva, že smernica sa obmedzuje na zblíženie národných legislatív majúcich „vyslovene priamy dopad na fungovanie vnútorného trhu“. V iných oblastiach obsiahnutých v TRIPs nebol prijatý žiadny harmonizačný akt Spoločenstva. To isté platí aj pre oblasť ochrany nezverejňovaných technických informácií, oblasti úžitkových a priemyselných vzorov, v súvislosti s ktorými boli podané iba návrhy a oblasti patentov. V oblasti patentov sú jedinými aktmi, ktoré Komisia uvádza, dohovory medzivládneho pôvodu a nie akty Spoločenstva: Mníchovský dohovor z 5. októbra 1973 o vydávaní európskych patentov (JORF, dekrét č. 77-1151 z 27. septembra 1977, s. 5002) a Luxemburská dohoda z 15. decembra 1989 v oblasti patentov Spoločenstva (Ú. v. ES L 401, s. 1), ktorá ešte nenadobudla platnosť.

104.      Niektoré vlády, ktoré predložili pripomienky, uviedli, že ustanovenia TRIPs o opatreniach, ktoré treba urobiť na zabezpečenie účinnej ochrany práv súvisiacich s duševným vlastníctvom, ako záruka lojálnej a spravodlivej procedúry, pravidlá predkladania dôkazných prostriedkov, právo na vypočutie, zdôvodnenie rozhodnutí, právo odvolať sa, dočasné opatrenia a náhrada škôd, patria do právomoci členských štátov. Ak tento argument treba považovať za rozhodujúci v tom zmysle, že tieto otázky patria do oblasti vyhradenej členským štátom, nemožno s ním súhlasiť. Je samozrejmé, že Spoločenstvo má právomoc harmonizovať vnútroštátne predpisy v tejto oblasti, aby sme zacitovali znenie článku 100 Zmluvy, pokiaľ majú „priamy dopad na vybudovanie alebo fungovanie vnútorného trhu“. Je isté, že inštitúcie Spoločenstva doteraz neuplatnili svoje právomoci v oblasti „prostriedkov na zabezpečenie dodržiavania práv duševného vlastníctva“, čo sa však netýka vyššie citovaného nariadenia 3842/86 (v bode 55 vyššie) o zákaze obchodovania s falšovanými tovarmi.

105.      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že právomoc uzatvoriť TRIPs sa delí medzi Spoločenstvo a jeho členské štáty.

XXVI –  O povinnosti spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami Spoločenstva

106.      Pri vypočúvaní Komisia upozornila Súdny dvor na problémy, ktoré vyplynú, pokiaľ pôjde o vedenie dohôd, z uznávania právomoci rozdelenej medzi Spoločenstvo a členské štáty zúčastňovať sa na uzatváraní dohôd GATS a TRIPs. Kým pri uzatváraní dohôd fakticky mala prednosť procedúra článku 113 Zmluvy s minimálnymi úpravami, členské štáty budú nutne požadovať, aby sa mohli individuálne vyjadrovať v rámci WTO k otázkam patriacim do ich právomocí v prípadoch, keď nebude možné dosiahnuť konsenzus. Okrem toho budú pokračovať nekonečné diskusie s cieľom určiť, či taká otázka spadá do právomoci Spoločenstva, na aký prípad sa budú vzťahovať mechanizmy Spoločenstva ustanovené príslušnými ustanoveniami Zmluvy, alebo do právomoci štátov, čo bude pravidlom konsenzu. Akčná jednota Spoločenstva voči zahraničiu tak bude ohrozená a jej rokovacia sila sa výrazne oslabí.

107.      V odpovedi na túto obavu, ktorá je celkom oprávnená, treba najprv podčiarknuť, že ťažkosti, ktorá nastanú v súvislosti so zavádzaním Dohody o WTO a jej príloh v oblasti koordinácie nutnej na zabezpečenie akčnej jednoty v prípade spoločnej účasti Spoločenstva a štátov nie sú takej povahy, že by mohli zmeniť význam odpovede na otázku právomoci. Táto otázka je totiž predbežnou otázkou. Ako zdôraznila Rada, problém rozdelenia právomoci nemožno upraviť s ohľadom na prípadné ťažkosti, ktoré by mohli nastať pri vedení dohôd.

108.      Ďalej treba pripomenúť, že pokiaľ sa ukáže,, že predmet dohody alebo dohovoru patrí čiastočne do právomoci Spoločenstva a čiastočne do právomoci členských štátov, treba zabezpečiť úzku spoluprácu medzi členskými štátmi a inštitúciami Spoločenstva tak v procese rokovania, ako aj v procese prijímania a plnenia prijatých záväzkov. Povinnosť spolupráce vyplýva z požiadavky jednoty medzinárodného zastúpenia Spoločenstva (uznesenie 1/78 zo 14. novembra 1978, Zb. s. 2151, body 34 – 36, a vyššie citované stanovisko 2/91, bod 36).

109.      Povinnosť spolupráce je ešte naliehavejšia v prípade dohôd, akými sú dohody pripojené k Dohode o WTO, medzi ktorými existuje nerozpojiteľné puto a z hľadiska mechanizmu vzájomnej odvety, ktorú zavádza memorandum o dohode týkajúce sa urovnávania sporov. Pri chýbajúcej úzkej spolupráci a za predpokladu, že členskému štátu bolo síce náležitým spôsobom povolené prijať v rámci svojej sféry právomoci odvetné opatrenia, ale neprijal ich, pretože usúdil, že keby boli prijaté v oblastiach pokrytých GATS a TRIPs, boli by neúčinné, z hľadiska práva Spoločenstva nemá právomoc prijať odvetné opatrenia v oblasti obchodu s tovarmi, pretože táto oblasť v každom prípade patrí do výlučnej právomoci Spoločenstva v zmysle článku 113 Zmluvy. Naopak, ak neexistuje úzka spolupráca a Spoločenstvo získalo právo odvety v oblasti tovarov, ale nepovažovalo sa za schopné ich uskutočniť, nemôže z právneho hľadiska urobiť odvetné opatrenia v oblastiach, ktoré sú predmetom GATS a TRIPs, ktoré spadajú do právomoci štátov.

110.      Keďže Komisia položila svoju tretiu otázku iba pre prípad, že by Súdny dvor uznal výlučnú právomoc Spoločenstva, netreba na ňu odpovedať.

Na základe uvedeného

SÚDNY DVOR

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr F. A. Schockweiler, S. J. G. Kapteyn a C. Gulmann, sudcovia G. F. Mancini, C. Č. Kakouris, J. C. Moitinho Almeida, J. L. Murray, D. A. O. Edward a A. M. Pergola,

po vypočutí prvého generálneho advokáta F. G. Jacobs a generálnych advokátov C. O. Lenz, G. Tesauro, G. Cosmas, S. Léger a M. Elmer,

vydal toto stanovisko:

1.      Iba Spoločenstvo má v zmysle článku 113 Zmluvy ES právomoc uzatvárať mnohostranné dohody o obchode s tovarmi.

2.      Právomoc uzatvoriť GATS sa delí medzi Spoločenstvo a členské štáty.

3.      Právomoc uzatvoriť TRIPs sa delí medzi Spoločenstvo a členské štáty.

V Luxemburgu 15. novembra 1994

1 – GATs je skratka anglického názvu: „General Agreement on Trade-in Services“.

2– TRIPs je skratka anglického názvu: „Agreement on Trade-Related Aspects of Intellectual Property Rights“.

3 –      Smernica Rady 89/646/EHS z 15. decembra 1989 o koordinácii právnych a správnych predpisov a iných predpisov o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a ich výkone, a ktorou sa mení smernica 77/780/EHS (Ú. v. ES L 386, s. 1).

4 –      Smernica Rady 73/239/EHS z 24. júla 1973, o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení vzťahujúcich sa na začatie a vykonávanie priameho poistenia s výnimkou životného poistenia (Ú. v. ES L 228, s. 3).

5 –      Rozhodnutie Rady 91/370/EHS z 20. júna 1991, o uzavretí dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o priamom poistení s výnimkou životného poistenia (Ú. v. ES L 205, s. 2).

6 –      Nariadenie Rady (EHS) č. 2340/90 z 8. augusta 1990, ktoré bráni obchodu medzi Spoločenstvom a Irakom a Kuvajtom (Ú. v. ES L 213, s. 1).

7–      Nariadenie 17 septembra 1984 o posilnení spoločnej obchodnej politiky, najmä v oblasti ochrany proti nekalým obchodným praktikám (Ú. v. ES L 252, s. 1).

8–      Pozri nariadenie Rady (EHS) č. 4257/88 z 19. decembra 1988 týkajúce sa uplatňovania všeobecných preferenčných colných sadzieb v roku 1989 na niektoré priemyselné tovary pôvodom z rozvojových krajín (Ú. v. ES L 375, s. 1).

9 –      Pozri, na príklad, článok 18 Dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Čínskou ľudovou republikou o obchode s textilným tovarom, podpísaná 9. decembra 1988 (Ú. v. ES L 380, s. 1), a článok 20 Dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Zväzom sovietskych socialistických republík o obchode s textilným tovarom, parafovaná 11. decembra 1989 (Ú. v. ES L 397, s. 1).

10 –      Pozri, napríklad, dohodu s Marockým kráľovstvom: nariadenie Rady (EHS) č. 482/77 z 8. marca 1977 (Ú. v. ES L 65, s. 1); dohodu s Tuniskou republikou: nariadenie rady (EHS) č. 3618/87 z 30. novembra 1987 (Ú. v. ES L 340, s. 27); nariadenie Rady (EHS) č. 3618/87, dohodu s Rakúskom: rozhodnutie Rady 89/146/EHS z 12. decembra 1988 (Ú.V. ES 1989, L 56, s. 1).

11 –      Pozri napríklad, rozhodnutie Rady 92/230/EHS z 25. februára 1992 (Ú. v. ES L 116, s. 1), týkajúce sa dočasnej dohody s Maďarskou republikou (článok 35); rozhodnutie Rady 93/690/ES z 10. decembra 1993 (Ú. v. ES L 323, s. 1), týkajúce sa dočasnej dohody s Bulharskou republikou (článok 37); rozhodnutie Rady 92/229/EHS z 25. februára 1992 (Ú. v.ES L 115, s. 1), týkajúce sa dočasnej dohody s Českou a slovenskou federálnou republikou (článok 36).

12 –      Ú. v. ES L 357, s.1.

13 –      Ú. v. ES C 24, 31.1.1991, s. 5.

14 –      „Konferencia poznamenáva, že za výnimočných okolností sa môžu záujmy Únie odlišovať od záujmov zámorských krajín a území uvedených v článku 227 ods. 3 a 5, bodoch a) a b) Zmluvy založení Európskych spoločenstiev, a uznáva že sa Rada bude snažiť nájsť riešenie v súlade so stanoviskom Únie. Avšak v prípade keď to nie je možné, konferencia uznáva, že dotknutý členský štát môže v záujme týchto zámorských krajín a území konať samostatne tak, aby to nebolo na ujmu záujmu Spoločenstva. Tento členský štát bude informovať Radu a Komisiu, ak vznikne riziko takejto nezhody, a ak je nevyhnutný samostatný postup, jasne uvedie, že koná v záujme vyššie uvedených zámorských krajín a území.

Táto deklarácia sa taktiež uplatní na Macao a Východný Timor.“

15 –      „Únia má predovšetkým zabezpečiť zhodnosť svojich vonkajších činností ako celku v rámci svojich zahraničných vzťahov, bezpečnostnej, hospodárskej a rozvojovej politiky. Za túto zhodnosť zodpovedá Rada a Komisia, ktoré za týmto účelom spolupracujú. V súlade so svojimi príslušnými právomocami zabezpečia vykonávanie týchto politík.“

16 –      Podľa tohto článku sa členské štáty „zdržia sa akéhokoľvek konania, ktoré je v rozpore so záujmami Únie alebo ktoré by mohlo znížiť účinnosť jej pôsobenia ako súdržnej sily v medzinárodných vzťahoch“.

17 –      Do zápisnice Rady bude zapísané nasledujúce vyhlásenie: „Rada, členské štáty a Komisia sa dohodli, že prvý odsek tohto kódexu správania sa nebráni Komisii v tom, aby skúmala, na vlastnú zodpovednosť, riešenia všetkých otázok v priebehu rokovania.“

18 –      Do zápisnice Rady budú zapísané nasledujúce vyhlásenia:

a) „Rada vyhlasuje, že pojmom ‘príslušných rozhodovacích postupov’, ktorý sa používa v odseku 1, písm. c), sa rozumie ─ v prípade vnútroštátnej právomoci ─ konsenzus.“;

b) „Komisia vyhlasuje že pri uplatnení príslušných rozhodovacích postupov,’ sa má, urobiť maximum pre dosiahnutie konsenzu.“