História budov

sk 
V roku 1952 sa v súvislosti so sídlom inštitúcií ESUO uvažovalo o mestách ako Liége alebo Brusel, nakoniec však bol predbežne zvolený Luxemburg. V prípade Súdneho dvora sa tento výber stal definitívnym na zasadnutí Rady v Edinburghu v roku 1992, keď boli sídla inštitúcií stanovené s konečnou platnosťou.

V roku 1952 luxemburská vláda poskytla Súdnemu dvoru a jeho 57 člennému personálu vilu Vauban, ktorá sa nachádza uprostred Mestského parku v Luxemburgu, ako aj dve ďalšie budovy.

La Villa Vauban 1952 - 1959Vila Vauban 1952 – 1959

V roku 1959 ponúkla luxemburská vláda Súdnemu dvoru budovu na Côte d'Eich, ktorá patrila luxemburskému biskupstvu a bola dostatočne veľká na to, aby sa do nej zmestili všetky služby tejto súdnej inštitúcie.

Côte d'Eich 1959 - 1972Côte d'Eich 1959 – 1972

Nárast počtu zamestnancov a zamestnankýň, ktorý bol spoločný pre všetky inštitúcie Spoločenstva, najmä vzhľadom na prvé rozšírenie Európskych spoločenstiev plánované na rok 1973, viedlo Luxembursko k výstavbe na návrší Kirchberg, aby sa všetky inštitúcie mohli nachádzať na jednom mieste. Práve na tomto mieste boli postavené súčasné budovy Súdneho dvora.

V roku 1972 sa Súdny dvor s 223 zamestnancami a zamestnankyňami presťahoval do Paláca, ktorý preň špeciálne postavil luxemburský štát na návrší Kirchberg.

Tento palác navrhli belgickí architekti Francis Jamagne a Michel Vander Elst, ako aj luxemburský architekt Jean-Paul Conzemius a bol slávnostne otvorený 9. januára 1973, čím poskytol členom Súdneho dvora a jeho personálu vhodné priestory na prácu.

Le Palais en 1973 Palác v roku 1973

Nárast počtu zamestnancov a zamestnankýň inštitúcie viedol od roku 1979 k úplnému naplneniu jej priestorov. Na zvládnutie tejto situácie bolo nevyhnutné prenajímať kancelárie v budovách iných európskych inštitúcií. Priestorové potreby Súdneho dvora sa však ešte viac zvýšili v súvislosti s pristúpením Grécka (1981), Španielska a Portugalska (1986), Rakúska, Fínska a Švédska (1995) a vytvorením Súdu prvého stupňa (1989). Počet zamestnancov neustále narastal a zvýšil sa z počtu 626 v roku 1988 na počet 837 v roku 1994.

Z tohto dôvodu boli v rokoch 1985 až 1994 postavené tri prístavby k Palácu, ktoré navrhol luxemburský ateliér architektov v zložení Fritsch, Herr, Huyberechts a Paczowski: budova „Erasmus“ (slávnostne otvorená 5. októbra 1988), budova „Thomas More“ (slávnostne otvorená 12. februára 1993) a napokon budova „Themis“ (slávnostne otvorená 15. septembra 1994).

Prítomnosť azbestu v budove Paláca viedla v roku 1999 k jej uzatvoreniu. Súdny dvor musel opäť umiestniť všetkých svojich zamestnancov a zamestnankyne do iných budov, najmä do montovanej budovy nazvanej „budova T“ určenej pre potreby jazykových služieb (od roku 1999 do roku 2019).

Le bâtiment « T » Budova „T“

Súbežne s odstraňovaním azbestu z budovy Paláca a vzhľadom na potreby vyplývajúce z rozsiahleho rozšírenia plánovaného na rok 2004 sa Súdny dvor a luxemburské orgány pustili do ambiciózneho stavebného projektu.

Tento nový projekt sa časovo zhodoval so zmenou politiky Únie v súvislosti so svojimi budovami. Dovtedy budovy zabezpečovala hostiteľská krajina, a teda v prípade Súdneho dvora to boli luxemburské orgány. Rovnako ako v prípade ostatných inštitúcií sa očakáva, že Súdny dvor nadobudne vlastníctvo všetkých svojich priestorov. Zaviazal sa preto, že sa stane vlastníkom svojich budov na základe nájmu s prednostným právom odkúpenia.

Na žiadosť luxemburských orgánov vypracoval francúzsky architekt Dominique Perrault projekt zameraný na zrekonštruovaný Palác a priestor prístupný verejnosti, v ktorom sa teraz nachádzajú pojednávacie miestnosti. Súčasťou tohto architektonického projektu je aj obdĺžnikový „Prstenec“ vyhradený pre kabinety členov a členiek Súdneho dvora, dve veže, v ktorých sídlia služby inštitúcie, a Galéria spájajúca všetky budovy komplexu.

Stavebné práce na tomto projekte sa začali koncom roka 2003. Dňa 1. mája 2004 pristúpilo k Európskej únii desať nových štátov. Príchod zamestnancov a zamestnankýň z týchto desiatich nových členských štátov si vyžiadal novú logistickú organizáciu: opäť bolo nevyhnutné dočasne prenajať ďalšiu budovu mimo komplexu Súdneho dvora a rozšíriť budovu T („T 2“), aby v nej mohli pracovať právnici-lingvisti a právničky-lingvistky z nových členských štátov.

Rekonštrukcia paláca a výstavba Prstenca, Galérie a dvoch veží boli dokončené koncom roka 2008. Tieto budovy boli slávnostne otvorené 4. decembra toho istého roku. Plocha komplexu sa zväčšila z približne 85 000 m² na takmer 200 000 m², počet pojednávacích miestností sa zvýšil z 5 na 11 a počet kancelárií z 1 000 na 2 200.

Otvorenie týchto budov umožnilo Súdnemu dvoru zrekonštruovať budovy Erasmus, Thomas More a Themis pred ich opätovným uvedením do prevádzky v roku 2013.

Rozšírenie Európskej únie o Rumunsko, Bulharsko (2007) a Chorvátsko (2013) medzitým viedlo k zintenzívneniu súdnej činnosti Súdneho dvora, ako aj k zvýšeniu počtu jeho členov, členiek, zamestnancov a zamestnankýň (traja ďalší generálni advokáti pribudli na Súdnom dvore (2015) a od roku 2016 sa postupne zdvojnásobil počet členov a členiek Všeobecného súdu).

S cieľom zvládnuť tento nárast sa na jar 2016 začali stavebné práce na tretej veži.

Veža Rocca má 29 poschodí a je vysoká 118 metrov, čo znamená, že je najvyššou budovou v Luxemburgu.

Po slávnostnom otvorení veže Rocca v septembri 2019 sídlia opäť všetky služby Súdneho dvora v jednom komplexe budov.

Vue sur l’ensemble des bâtiments prise du nord-ouest