Úvod

Zloženie

Právomoci

Konanie

Súdny dvor v právnom poriadku Únie

Úvod

Od 1. decembra 2009, keď nadobudla účinnosť Lisabonská zmluva, získala Európska únia právnu subjektivitu a prevzala právomoci, ktoré boli predtým zverené Európskemu spoločenstvu. Právo Spoločenstva sa tak stalo právom Únie zahŕňajúcim tiež všetky ustanovenia prijaté v minulosti podľa Zmluvy o Európskej únii v jej znení predchádzajúcom Lisabonskej zmluve. V nasledujúcej prezentácii sa pojmy právo Spoločenstva budú používať vtedy, ak sa bude odkazovať na judikatúru Súdneho dvora, ktorá predchádza nadobudnutiu účinnosti Lisabonskej zmluvy.

Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom) naďalej existuje popri Európskej únii. Vzhľadom na to, že právomoci Súdneho dvora týkajúce sa Euratomu sú v zásade rovnaké ako tie, ktoré sa vykonávajú v rámci Európskej únie - a na účely sprehľadnenia tejto prezentácie - akýkoľvek odkaz na právo Únie bude pokrývať aj právo Euratomu.

Zloženie

Súdny dvor sa skladá z 27 sudcov a z 11 generálnych advokátov. Sudcovia a generálni advokáti sú vymenovaní po vzájomnej dohode vlád členských štátov po porade s výborom povereným poskytnutím stanoviska o vhodnosti kandidátov navrhnutých na výkon dotknutých funkcií. Ich funkčné obdobie je šesťročné s možnosťou znovuvymenovania do tejto funkcie. Členovia Súdneho dvora sú vyberaní spomedzi osobností, ktorí zaručujú úplnú nezávislosť a ktorí vo svojich krajinách spĺňajú podmienky na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií, alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva.

Sudcovia Súdneho dvora volia spomedzi seba predsedu a podpredsedu Súdneho dvora na funkčné obdobie troch rokov s možnosťou znovuzvolenia. Predseda Súdneho dvora riadi činnosť Súdneho dvora a vedie pojednávania a porady najväčších rozhodovacích zložení Súdneho dvora. Podpredseda pomáha predsedovi Súdneho dvora pri výkone jeho funkcie a zastupuje ho v prípade, ak nastane na jeho strane prekážka.

Generálni advokáti sa zúčastňujú činnosti Súdneho dvora. Prednášajú úplne nestranne a nezávisle právne stanovisko nazývané „návrhy" vo veciach, ktoré sú im predložené.

Tajomník je generálnym sekretárom inštitúcie, ktorej oddelenia riadi, a to pod dohľadom Predsedu Súdneho dvora.

Súdny dvor môže zasadať v pléne, vo veľkej komore (15 sudcov), alebo v komorách zložených z troch alebo piatich sudcov.

Plénum zasadá v osobitných prípadoch stanovených v Štatúte Súdneho dvora (najmä ak má rozhodnúť o odvolaní európskeho ombudsmana alebo odvolať z funkcie člena Európskej komisie pre porušenie jeho povinností) a ak usúdi, že vec má mimoriadne dôležitý význam.

Súdny dvor zasadá vo veľkej komore, ak o to požiada členský štát alebo orgán Spoločenstiev, ktorý je účastníkom konania, aj vtedy, ak rozhoduje o mimoriadne zložitých a dôležitých veciach. O ostatných veciach rozhoduje v trojčlenných alebo päťčlenných komorách. Predsedovia komôr zložených z piatich sudcov sú volení na tri roky a predsedovia komôr zložených z troch sudcov na jeden rok.

Právomoci

Na účely riadneho plnenia svojho poslania Súdny dvor požíva jasne určené súdne právomoci, ktoré vykonáva v rámci prejudiciálneho konania a konaniach o rôznych druhoch žalôb.

Jednotlivé druhy konaní

• Návrh na začatie prejudiciálneho konania

Súdny dvor pracuje v úzkej súčinnosti so súdnymi orgánmi členských štátov, ktoré sú sudcami všeobecného práva v oblasti práva Únie. Na to, aby sa zabezpečilo účinné a jednotné uplatňovanie práva Únie a zároveň, aby sa zabránilo jeho rozdielnemu výkladu, vnútroštátne súdne orgány sa môžu, a v niektorých prípadoch musia, obrátiť na Súdny dvor so žiadosťou o upresnenie výkladového bodu práva Únie, aby napríklad mohli posúdiť súlad vnútroštátnej právnej normy s právom Únie. Cieľom návrhu na začatie prejudiciálneho konania môže byť aj preskúmanie platnosti aktu práva Únie.

Súdny dvor nerozhoduje jednoduchým stanoviskom, ale rozsudkom alebo odôvodneným uznesením. Vnútroštátny súd je viazaný podaným výkladom, keď rozhoduje o spore, ktorý je predmetom konania začatého pred ním. Ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré by mohol byť podaný návrh týkajúci sa toho istého problému, sú rovnako viazané rozsudkom Súdneho dvora.

V rámci prejudiciálneho konania môže tiež každý občan Únie dať podnet na upresnenie obsahu právnej normy Únie, ktorá sa ho dotýka. Totižto, aj keď prejudiciálny návrh môže byť podaný iba vnútroštátnym súdnym orgánom, na konaní prebiehajúcom pred Súdnym dvorom sa môžu zúčastniť všetci účastníci konania pred takýmto súdnym orgánom, členské štáty a inštitúcie Únie. Viaceré hlavné zásady práva Únie sa vytvorili na základe prejudiciálnych návrhov, niekedy podaných aj vnútroštátnymi súdnymi orgánmi prvej inštancie.

• Žaloba o nesplnenie povinnosti

Tento druh žaloby umožňuje Súdnemu dvoru kontrolovať plnenie povinností členskými štátmi, ktoré im vyplývajú z práva Únie. Konaniu pred Súdnym dvorom predchádza predbežné konanie začaté Komisiou, v rámci ktorého sa dá dotknutého členskému štátu príležitosť vyjadriť sa k výhradám, ktoré proti nemu smerujú. Ak predbežné konanie nevyústi do splnenia povinnosti členským štátom, na Súdny dvor môže byť podaná žaloba pre porušenie práva Únie.

Konanie pred Súdnym dvorom sa začína buď na návrh Komisie, čo je v praxi najčastejší prípad, alebo na návrh iného členského štátu. Ak Súdny dvor konštatuje nesplnenie povinnosti, je daný členský štát povinný tento stav bezodkladne odstrániť. Ak po podaní nového návrhu Komisiou Súdny dvor rozhodne, že žalovaný členský štát rozsudok nevykonal, môže mu uložiť paušálnu peňažnú pokutu a/alebo penále. V prípade, že Komisii nie sú oznámené opatrenia na prebratie smernice, môže Súdny dvor na návrh Komisie uložiť dotknutému členskému štátu peňažnú sankciu už v štádiu prvého rozsudku o nesplnení povinnosti.

• Žaloba o neplatnosť

Prostredníctvom tejto žaloby sa žalobca domáha zrušenia aktu inštitúcie, orgánu alebo agentúry Únie (najmä nariadenia, smernice, rozhodnutia). Súdny dvor je príslušný rozhodovať o žalobách podaných členským štátom proti Európskemu parlamentu a/alebo proti Rade (okrem aktov Rady v oblasti štátnej pomoci, dumpingu a výkonných právomocí) alebo podaných inštitúciou Únie proti inej inštitúcii. Všeobecný súd je príslušný na rozhodovanie v prvom stupni o všetkých ďalších žalobách tohto druhu, a najmä o žalobách podaných fyzickými osobami.

• Žaloba na nečinnosť

Táto žaloba umožňuje preskúmať zákonnosť nečinnosti inštitúcie, orgánu alebo agentúry Únie. Môže však byť podaná až po výzve, aby dotknutá inštitúcia konala. Ak súd určí, že nečinnosť je nezákonná, žalovaná inštitúcia je povinná vykonať potrebné opatrenia tak, aby skončila s nečinnosťou. Príslušnosť rozhodovať o žalobách na nečinnosť je rozdelená medzi Súdny dvor a Všeobecný súd podľa rovnakých kritérií ako v prípade žalôb o neplatnosť.

• Odvolanie

Na Súdny dvor možno podať odvolanie proti rozsudkom a uzneseniam Všeobecného súdu, ktoré sa však môže týkať iba právnych otázok. Ak je odvolanie prípustné a dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. Ak to stav veci dovoľuje, môže vo veci rozhodnúť sám. V opačnom prípade vráti vec na ďalšie konanie Všeobecného súdu, ktorý je viazaný rozhodnutím Súdneho dvora v rámci odvolania.

Konanie

Bez ohľadu na povahu prejednávanej veci konanie pozostáva z písomnej časti a prípadne z ústnej časti, ktorá je verejná. Treba však rozlišovať medzi konaním o návrhu na začatie prejudiciálneho konania a konaním o ďalších návrhoch (žaloby a odvolania).

Podanie návrhu na Súdny dvor a písomná časť konania

• v konaniach o návrhu na začatie prejudiciálneho konania

Vnútroštátny súdny orgán položí Súdnemu dvoru otázky súvisiace s výkladom alebo s platnosťou právnej normy Únie v zásade vo forme súdneho rozhodnutia v súlade s vnútroštátnymi procesnoprávnymi normami. Keď je tento návrh preložený do všetkých úradných jazykov Únie prekladateľskými oddeleniami Súdneho dvora, tajomník ho doručí účastníkom konania vo veci samej, ale aj všetkým členským štátom a inštitúciám Únie. Súčasne dá uverejniť v úradnom vestníku oznámenie, ktoré označuje najmä účastníkov konania a obsah otázok. Účastníci konania, členské štáty a inštitúcie môžu v lehote dvoch mesiacov predložiť Súdnemu dvoru písomné pripomienky.

• v konaniach o žalobách a odvolaniach

Vec sa predkladá Súdnemu dvoru na základe žaloby zaslanej kancelárii Súdneho dvora. Tajomník Súdneho dvora dá uverejniť oznámenie o žalobe v Úradnom vestníku Európskej únie s presným obsahom žalobných dôvodov a návrhov žalobcu. Žaloba sa doručí ostatným účastníkom, ktorí v lehote dvoch mesiacov od doručenia môžu predložiť svoje vyjadrenie k žalobe. Žalobca má prípadne právo na podanie repliky (vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného) a žalovaný má právo na podanie dupliky (vyjadrenie žalovaného k replike žalobcu). Procesné lehoty na predkladanie týchto vyjadrení sú záväzné.

Predseda Súdneho dvora, resp. prvý generálny advokát určia v prípade obidvoch druhov konaní sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, ktorí dbajú na priebeh prejednávanej veci.

Prípravné procesné úkony

Vo všetkých konaniach, po skončení písomnej časti konania, môžu účastníci konania v lehote troch týždňov uviesť, či a prečo si želajú nariadenie pojednávania. Súdny dvor na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodne o tom, či si vec vyžaduje vykonanie dokazovania, ktorej rozhodovacej komore Súdneho dvora bude vec pridelená a či treba, aby sa konalo pojednávanie, ktorého deň konania určí predseda.

Verejné pojednávanie a návrhy generálneho advokáta

Ak sa rozhodlo o nariadení pojednávania, vec je prejednaná na verejnom pojednávaní pred rozhodovacou komorou a za prítomnosti generálneho advokáta. Sudcovia a generálny advokát môžu klásť účastníkom konania otázky, ktoré považujú za vhodné. O niekoľko týždňov neskôr prednesie generálny advokát svoje návrhy Súdnemu dvoru, znova na verejnom pojednávaní. V rámci týchohto návrhovu podrobne rozoberie najmä právne otázky sporu a nezávisle navrhne Súdnemu dvoru, ako má podľa neho vo veci rozhodnúť. Týmto sa končí ústna časť konania. Keď súd zastáva názor, že z veci nevyplýva žiadna nová právna otázka, Súdny dvor môže rozhodnúť, po vypočutí generálneho advokáta, že o veci sa rozhodne bez návrhov.

Rozsudky

Sudcovia sa medzi sebou radia o návrhu rozsudku vypracovanom sudcom spravodajcom. Každý sudca dotknutej rozhodovacej komory môže navrhnúť zmeny. Rozhodnutia Súdneho dvora sa prijímajú väčšinou hlasov a neuvádzajú sa v nich prípadné odlišné názory. Rozsudok podpisujú iba sudcovia, ktorí sa zúčastnili na ústnej časti porady, počas ktorej sa rozsudok prijal, pričom tým nie je dotknuté pravidlo, podľa ktorého, v prípade párneho počtu sudcov, rozsudok nepodpisuje služobne najmladší sudca rozhodovacej komory. Rozsudky sa vyhlasujú na verejnom pojednávaní. Rozsudky a návrhy generálnych advokátov sú dostupné na internetovej stránke CURIA v deň ich vyhlásenia alebo čítania. Neskôr sú vo väčšine prípadov uverejnené v Zbierke rozhodnutí.

Osobitné druhy konania

• Rozhodnutie odôvodneným uznesením

Ak prejudiciálna otázka je rovnaká ako otázka, o ktorej Súdny dvor už rozhodol, alebo ak odpoveď na túto otázku nenecháva priestor žiadnym rozumným pochybnostiam, alebo ak môže byť jasne vyvodená z judikatúry, Súdny dvor rozhodne odôvodneným uznesením najmä s odkazom na vyhlásený rozsudok alebo relevantnú judikatúru, po vypočutí generálneho advokáta.

• Skrátené konanie

Skrátené konanie umožňuje Súdnemu dvoru v čo najkratšej lehote rozhodnúť o veciach, ktoré sú mimoriadne naliehavé, čo najväčším skrátením lehoty a priznaním týmto veciam absolútnej priority. Na návrh niektorého z účastníkov a po vypočutí generálneho advokáta a druhého účastníka konania predseda Súdneho dvora na návrh sudcu spravodajcu rozhodne, či osobitná naliehavosť odôvodňuje použitie skráteného konania. Takéto konanie je upravené aj pre prejudiciálne konania. V tomto prípade návrh na skrátené konanie podáva vnútroštátny súdny orgán, ktorý sa obrátil na Súdny dvor a vo svojom návrhu musí vysvetliť, okolnosti odôvodňujúce mimoriadnu naliehavosť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke.

• Naliehavé prejudiciálne konanie (PPU)

Toto konanie umožňuje Súdnemu dvoru rozhodnúť v podstatne kratších lehotách o najcitlivejších otázkach týkajúcich sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (policajná a súdna spolupráca v občianskych a trestných veciach ako aj víza, azyl, prisťahovalectvo a iné politiky spojené s voľným pohybom osôb). Veci predložené na PPU sú pridelené päťčlennej osobitne určenej komore a písomná časť prebieha v praxi najmä elektronicky a je podstatne skrátená ako z hľadiska dĺžky, tak aj z hľadiska zúčastnených subjektov oprávnených predkladať písomné pripomienky, pričom väčšina subjektov vstupuje až do ústnej časti konania, ktorá je povinná.

• Návrh na nariadenie predbežného opatrenia

Cieľom tohto návrhu je dosiahnuť odklad výkonu niektorého aktu inštitúcie, ktorý je tiež predmetom žaloby, alebo nariadiť akékoľvek predbežné opatrenie nevyhnutné pre to, aby sa predišlo vážnej a nenapraviteľnej ujme účastníka konania.

Trovy konania

Konanie pred Súdnym dvorom je oslobodené od súdnych poplatkov. Naproti tomu odmenu advokáta oprávneného vykonávať činnosť pred súdom členského štátu, ktorým sa musí dať zastúpiť v konaní účastník konania, Súdny dvor nenahrádza. Ak však niektorý účastník konania nie je schopný úplne alebo čiastočne znášať trovy konania, môže bez toho, aby bol zastúpený advokátom, požiadať o priznanie právnej pomoci. K žiadosti treba pripojiť všetky nevyhnutné doklady preukazujúce potrebu priznania právnej pomoci.

Jazykový režim

V konaniach o žalobách bude jazykom konania, t. j. jazykom, v ktorom bude konanie prebiehať, v zásade jazyk, v ktorom je vyhotovená žaloba (môže ním byť jeden z 24 úradných jazykov Európskej únie). V prípade odvolaní bude jazykom konania jazyk, v ktorom je vyhlásený rozsudok alebo vydané uznesenie Všeobecného súdu, proti ktorému odvolanie smeruje. Pokiaľ ide o prejudiciálne konania, jazykom konania je jazyk vnútroštátneho súdu, ktorý sa obracia na Súdny dvor. Prednesy uskutočnené počas pojednávaní sú simultánne tlmočené podľa potreby do rôznych úradných jazykov Európskej únie. Sudcovia sa radia bez tlmočenia v spoločnom jazyku, ktorým je tradične francúzština.

Schéma konania

Nezáväzné štádiá konania sú označené v zátvorkách
Text hrubým písmom označuje verejný dokument

Súdny dvor v právnom poriadku Únie

V rámci sledovania cieľa, ktorý si členské štáty (v súčasnosti ich je 27) predsavzali a ktorým je budovanie Európy, uzatvorili medzi sebou zmluvy zakladajúce Európske spoločenstvá a neskôr Európsku úniu disponujúcu inštitúciami, ktoré prijímajú právne normy v stanovených oblastiach.

Súdny dvor Európskej únie je súdny orgán Únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ESAE). Pozostáva z dvoch súdov: zo Súdneho dvora a Všeobecného súdu. Ich hlavným poslaním je skúmanie zákonnosti aktov Únie a zabezpečenie jednotného výkladu a uplatňovania jej práva.

Súdny dvor vo svojej judikatúre vyvodil pre vnútroštátne správne a súdne orgány povinnosť, aby v rámci svojich právomocí v plnom rozsahu uplatňovali právo Únie a chránili práva priznané občanom (priame uplatňovanie práva Únie) a ponechali neuplatnené akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom Únie, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred prijatím právnej normy Únie alebo po ňom (prednosť práva Únie pred vnútroštátnym právom).

Súdny dvor tiež uznal zásadu zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie, ktorá jednak rozhodujúcim spôsobom posilňuje práva, ktoré jednotlivcom priznávajú právne normy Únie, a jednak pôsobí ako faktor, ktorý môže prispievať k starostlivejšiemu vykonávaniu týchto noriem členskými štátmi. Z porušení, ktorých sa členské štáty dopustili, tak môžu vyplynúť povinnosti náhrady škody, ktoré môžu mať v určitých prípadoch závažné dosahy na ich verejné financie. Každé nesplnenie povinnosti členským štátom, ktorá mu vyplýva z práva Únie, môže byť ďalej predmetom skúmania Súdnym dvorom a v prípade nevykonania rozsudku určujúceho, že sa nesplnila povinnosť, mu Súdny dvor môže uložiť penále a/alebo paušálnu pokutu. Avšak v prípade neoznámenia opatrení na prebratie smernice Komisii môže Súdny dvor na návrh Komisie uložiť peňažnú sankciu dotknutému členskému štátu od štádia prvého rozsudku o nesplnení povinnosti.

Súdny dvor tiež spolupracuje s vnútroštátnym súdom, ktorý má v práve Únie postavenie všeobecného súdu. Každý vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť spor týkajúci sa práva Únie, môže a niekedy musí predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. Súdny dvor je tak vedený k tomu, aby poskytol svoj výklad právnej normy Únie alebo kontroloval jej zákonnosť.

Vývoj jeho judikatúry je obrazom prispievania Súdneho dvora k vytváraniu právneho prostredia týkajúceho sa občanov tým, že chráni práva, ktoré im právna úprava Únie priznáva v rôznych oblastiach ich každodenného života.

Základné zásady zavedené judikatúrou

Vo svojej judikatúre (iniciovanej rozsudkom Van Gend & Loos roku 1963) Súdny dvor zaviedol zásadu priameho účinku práva Spoločenstva v členských štátoch, ktorá občanom Únie v súčasnosti umožňuje dovolávať sa pred ich vnútroštátnymi súdmi priamo právnych noriem Únie.

Dovozca tovarov z Nemecka do Holandska, dopravná spoločnosť Van Gend & Loos, mal zaplatiť clo, čo považoval v rozpore s ustanovením Zmluvy EHS zakazujúcej členským štátom zvyšovať clá v ich vzájomných obchodných vzťahoch. Žaloba vzniesla otázku kolízie medzi vnútroštátnou právnou úpravou a ustanoveniami Zmluvy EHS. Súdny dvor, ktorému otázku predložil holandský súd, ju zodpovedal tak, že potvrdil doktrínu priameho účinku, ktorá dopravnej spoločnosti priznáva pred vnútroštátnym súdom priamu záruku jej práv vyplývajúcich z práva Spoločenstva.

V roku 1964 zaviedol rozsudok Costa prednosť práva Spoločenstva pred vnútroštátnou právnou úpravou. V tejto veci taliansky súd položil Súdnemu dvoru otázku, či je s určitými ustanoveniami Zmluvy EHS zlučiteľný taliansky zákon o zoštátnení odvetvia výroby a distribúcie elektriny. Súdny dvor zaviedol doktrínu prednosti práva Spoločenstva, založenú na špecifickosti právneho poriadku Spoločenstva, ktorý sa má jednotne uplatňovať vo všetkých členských štátoch.

V roku 1991 v rozsudku Francovich a i. Súdny dvor rozvinul ďalší zo základných pojmov, a to zodpovednosť členského štátu voči jednotlivcom za škody, ktoré im spôsobil tento štát, keď porušil právo Spoločenstva. Od roku 1991 tak majú európski občania k dispozícii žalobu o náhradu škody proti štátu konajúcemu v rozpore s právom Spoločenstva.

Dvaja talianski občania, ktorým ich zamestnávatelia v úpadku dlžili odmeny, podali žaloby, poukazujúc na nečinnosť zo strany Talianska, ktoré neprebralo do svojho právneho poriadku ustanovenia Spoločenstva chrániace zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa. Súdny dvor, ktorému vec predložil taliansky súd, rozhodol, že predmetná smernica mala jednotlivcom priznať práva, o ktoré boli pripravení v dôsledku nečinnosti členského štátu, ktorý ju neprebral do svojho právneho poriadku, a vytýčil tak cestu žalobe o náhradu škody voči sebe samému.

Súdny dvor v živote európskeho občana

Väčšina z tisícich rozsudkov vydaných Súdnym dvorom, najmä tie, ktoré boli vydané v rámci prejudiciálnych konaní, má zjavne významné dôsledky pre každodenný život európskych občanov. Niektoré z nich sú citované nižšie ako príklady uvedené v najvýznamnejších oblastiach práva Únie.

• Voľný pohyb tovaru

Od vydania rozsudku Cassis de Dijon roku 1979 o zásade voľného pohybu tovarov, môžu obchodníci dovážať do svojej krajiny každý výrobok pochádzajúci z inej krajiny Únie - pod podmienkou, že bol legálne vyrobený a uvedený do obehu a že jeho dovozu do krajiny spotreby neodporuje žiaden z vážnych dôvodov vychádzajúci napríklad z ochrany verejného zdravia alebo životného prostredia.

• Voľný pohyb osôb

V oblasti voľného pohybu osôb bolo vydaných množstvo rozsudkov.

V rozsudku Kraus (1993) Súdny dvor potvrdil, že situácia štátneho príslušníka Spoločenstva, majiteľa univerzitného diplomu získaného na základe postgraduálneho štúdia, ktorý mu bol vydaný v inom členskom štáte a ktorý uľahčuje prístup k povolaniu alebo výkonu hospodárskej činnosti, sa riadi právom Spoločenstva, a to aj keď sa týka vzťahov medzi týmto príslušníkom a jeho členským štátom pôvodu. Členský štát tak síce môže podriadiť používanie tohto diplomu na svojom území správnemu povoleniu, jediným cieľom povoľovacieho postupu však môže byť preverenie, či bol tento diplom vydaný v súlade s právom.

Spomedzi rozsudkov vydaných v tejto oblasti je jedným z najznámejších rozsudok Bosman (1995), v ktorom Súdny dvor na žiadosť belgického súdu rozhodol o zlučiteľnosti pravidiel futbalových federácií s voľným pohybom pracovníkov. Uviedol, že šport vykonávaný na profesionálnej úrovni je hospodárskou činnosťou 
a jeho výkonu nemôžu brániť pravidlá, ktorými sa riadia prestupy hráčov alebo ktoré obmedzujú počet hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov. Posledný uvedený výrok rozšírili neskoršie vydané rozsudky týkajúce sa situácií profesionálnych športovcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktoré uzavreli asociačnú dohodu (rozsudok Deutscher Handballbund, 2003), alebo s nimi uzavreli partnerskú zmluvu (rozsudok Simutenkov, 2005).

• Slobodné poskytovanie služieb

Rozsudok z roku 1989 o slobodnom poskytovaní služieb sa týkal britského turistu napadnutého a ťažko zraneného v parížskom metre. Súdny dvor, ktorému vec predložil francúzsky súd, rozhodol, že ako turista bol príjemcom služby mimo svojej krajiny a vzťahovala sa naňho zásada zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, platná v práve Spoločenstva. Mal preto nárok na rovnaké odškodnenie, akého by sa mohol domáhať francúzsky štátny príslušník (rozsudok Cowan).

Súdny dvor, na ktorý sa obrátili luxemburské súdy, rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá vedie k zamietnutiu nahradenia výdavkov poistenej osobe za ošetrenie u zubného lekára z dôvodu, že ošetrenie bolo vykonané v inom členskom štáte, je neoprávneným obmedzovaním slobodného poskytovania služieb (rozsudok Kohll, 1998) a že zamietnutie nahradiť výdavky spojené s kúpou okuliarov v zahraničí sa považuje za neoprávnené obmedzovanie voľného pohybu tovaru (rozsudok Decker, 1998).

• Rovnosť zaobchádzania a sociálne práva

Letuška podala žalobu proti svojmu zamestnávateľovi z dôvodu diskriminácie týkajúcej sa odmeny, ktorú poberala v porovnaní so svojimi kolegami mužského pohlavia, vykonávajúcimi tú istú prácu. Súdny dvor, ktorému vec predložil belgický súd, roku 1976 rozhodol, že ustanovenie Zmluvy ustanovujúce zásadu rovnosti odmeňovania pracovníkov mužského a ženského pohlavia za rovnakú prácu má priamy účinok (rozsudok Defrenne).

Výkladom ustanovení práva Spoločenstva týkajúcich sa rovnosti zaobchádzania s mužmi a ženami Súdny dvor prispel k ochrane žien pred prepustením z dôvodu materstva. Jedna žena bola prepustená na základe toho, že viac nebola schopná vykonávať prácu z dôvodu ťažkostí, ktoré mala v súvislosti so svojím tehotenstvom. Roku 1998 Súdny dvor rozhodol, že takéto prepustenie je v rozpore s právom Spoločenstva. Prepustenie ženy z pracovného pomeru počas jej tehotenstva z dôvodu neprítomnosti spôsobenej chorobou spojenou so samotným tehotenstvom je zakázanou diskrimináciou z dôvodu pohlavia (rozsudok Brown).

Aby sa zaistila ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov, je potrebné, aby títo pracovníci mali nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok. Roku 1999 britský odborový zväz BECTU spochybnil britskú právnu úpravu, ktorá toto právo odopierala pracovníkom so zmluvami uzavretými na krátku dobu, z dôvodu, že nebola v súlade so smernicou Spoločenstva týkajúcou sa úpravy pracovnej doby. Súdny dvor rozhodol (rozsudok BECTU, 2001), že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok je sociálnym nárokom priznaným všetkým pracovníkom priamo na základe práva Spoločenstva a že oň nemožno pripraviť žiadneho pracovníka.

• Základné práva

Súdny dvor na základe svojho rozhodnutia, že dodržiavanie základných práv je neoddeliteľnou súčasťou všeobecných zásad práva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, významne prispel k zvýšeniu štandardov ochrany týchto práv. V tejto súvislosti Súdny dvor vychádza z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, najmä Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, na ktorého tvorbe členské štáty spolupracovali alebo k nemu pristúpili. Od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy bude môcť uplatňovať a vykladať Chartu základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000, ktorej Lisabonská zmluva priznáva rovnakú hodnotu ako zmluvám.

Po mnohých teroristických útokoch proti policajtom sa v policajných silách v Severnom Írsku zaviedlo nosenie zbrane. Z dôvodu verejnej bezpečnosti však nosenie zbrane nebolo povolené (na základe potvrdenia príslušného ministerstva, ktoré nebolo možné napadnúť pred súdnymi orgánmi) ženám vykonávajúcim službu v polícii. V dôsledku toho nebola žiadnej zo žien pracujúcich v severoírskej polícii udelená pracovná zmluva na plný úväzok. Súdny dvor, ktorému vec predložil súd Spojeného kráľovstva, rozhodol, že vylúčenie akéhokoľvek súdneho preskúmania, pokiaľ ide o potvrdenie vnútroštátneho orgánu, je v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany, ktorou disponuje každá osoba, ktorá sa cíti byť poškodená diskrimináciou z dôvodu pohlavia (rozsudok Johnston, 1986).

• Občianstvo Únie

Pokiaľ ide o občianstvo Únie, ktoré podľa Zmluvy o fungovaní Európskej únie patrí každej osobe majúcej štátnu príslušnosť členského štátu, Súdny dvor potvrdil, že zahŕňa právo zdržiavať sa na území iného členského štátu. Maloletý štátny príslušník členského štátu, ktorý je zdravotne poistený a ktorý disponuje dostatočnými prostriedkami, teda požíva aj toto právo. Súdny dvor zdôraznil, že právo Spoločenstva od maloletej osoby nevyžaduje, aby sama disponovala dostatočnými prostriedkami, a že zamietnutie práva na pobyt v rovnakom čase jeho matke, štátnej príslušníčke tretej krajiny, má za následok odobratie všetkého účinku práva na pobyt dieťaťu (rozsudok Zhu a Chen, 2004).