Prezentácia členov
Koen Lenaerts
Koen Lenaerts
Predseda
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1954 v Mortseli (Belgicko), v roku 1977 získal diplom v odbore právo na Katholieke Universiteit Leuven (Katolícka univerzita v Leuvene, Belgicko) a v štúdiu neskôr pokračoval na Harvard University (Harvardova univerzita, Spojené štáty). Získal tam tituly Master of Laws (v roku 1978) a Master in Public Administration (v roku 1979). Na Katholieke Universiteit Leuven v roku 1982 získal titul doktor práv.

Na tejto univerzite začal v roku 1979 svoju profesijnú kariéru ako asistent a v roku 1983 sa stal profesorom európskeho práva. V priebehu svojho univerzitného pôsobenia vyučoval v rokoch 1984 až 1989 aj na Collège d’Europe (College of Europe) v Bruggách (Belgicko) a ako hosťujúci profesor v roku 1989 na Harvard Law School (Harvardova univerzita – Právnická fakulta, Spojené štáty).

Koen Lenaerts nastúpil do služby na Súdnom dvore ako referendár pri sudcovi Reném Jolietovi, kde pôsobil v rokoch 1984 až 1985. Neskôr, v rokoch 1986 až 1989, vykonával povolanie advokáta zapísaného v Bruselskej advokátskej komore.

V deň zriadenia Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev, 25. septembra 1989, bol vymenovaný za sudcu tohto novovzniknutého súdneho orgánu. Jeho členom bol viac ako štrnásť rokov. Dňa 7. októbra 2003 bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory, ktorú vykonával v priebehu dvoch po sebe nasledujúcich funkčných období, od 9. októbra 2006 do 8. októbra 2012, a neskôr, 9. októbra 2012, bol zvolený do funkcie podpredsedu Súdneho dvora.

Dňa 8. októbra 2015 bol zvolený za predsedu Súdneho dvora a túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen Academia Europaea, Londýn,
  • člen poradnej rady pre British Institute of International and Comparative Law,
  • člen poradného výboru pre Centre of Law and Governance in Europe, University College London,
  • člen zakladajúceho výboru Akadémie európskeho práva (ERA), Trier,
  • člen kuratória Max Planck Institut für ausländisches öffentliches Recht und Völkerrecht, Heidelberg,
  • člen redakčnej rady Europarecht,
  • člen redakčnej rady European Law Review,
  • člen redakčnej rady International Comparative Jurisprudence, Mykolo Romerio universitetas,
  • člen redakčnej rady S. E. W. Tijdschrift voor Europees en economisch recht,
  • člen vedeckej rady Cahiers de droit européen,
  • člen vedeckej rady Columbia Journal of European Law,
  • člen vedeckej rady European Constitutional Law Review,
  • člen vedeckej rady European Public Law,
  • člen vedeckej rady Europejski Przegląd Sądowy,
  • člen redakčnej rady L’actualidad administrativa,
  • člen redakčnej rady EStAL (European State Aid Law Quarterly),
  • člen vedeckej rady European Journal of Human Rights,
  • člen vedeckej rady Lex ET Scientia International Journal (LESIJ), Universitatea Nicolae Titulescu din Bucuresti,
  • člen vedeckej rady Concurrences, Revue des droits de la concurrence,
  • člen vedeckej rady World Competition. Law and Economics Review,
  • člen poradného výboru pre EU Tax Review,
  • člen čestného výboru Revista Română de Drept European.
Čestné tituly a ocenenia
  • šľachtický titul: Barón (2005),
  • Distinguished Helen DeRoy Fellow, University of Michigan Law School (2005),
  • Honorary Master of the Bench of the Inner Temple, Londýn (2010),
  • Doctor honoris causa, univerzita v Poitiers (2016),
  • Doctor honoris causa, Mykolo Romerio universitetas (2017),
  • Doctor honoris causa, univerzita v Namur (2017),
  • Doctor honoris causa, Universitatea Nicolae Titulescu din Bucuresti (2017),
  • All European Academies Madame de Staël Prize for Cultural Values (2017),
  • Doctor honoris causa, Sofijski universitet „Sveti Kliment Ochridski“ (2018),
  • Doctor honoris causa, Universiteti Europian i Tiranës (2018).
Lars Bay Larsen
Lars Bay Larsen
Podpredseda
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1953 v Gladsaxe, Kodaň (Dánsko), študoval na Københavns Universitet (univerzita v Kodani, Dánsko). Na tejto univerzite získal v roku 1976 diplom z politických vied. V roku 1978 začal študovať na právnickej fakulte tejto univerzity a v roku 1983 získal diplom z práva.

Po ukončení univerzity bol vymenovaný za úradníka na dánskom ministerstve spravodlivosti, kde pracoval od roku 1983 do roku 1985. V rokoch 1985 až 1986 vykonával funkciu vedúceho sekcie na Advokatsamfund (dánska Advokátska komora). Po návrate na dánske ministerstvo spravodlivosti postupne zastával pozíciu vedúceho oddelenia (v rokoch 1986 až 1991), riaditeľa sekcie (v rokoch 1991 až 1995), riaditeľa odboru polície (v rokoch 1995 až 1999) a riaditeľa právneho odboru (v rokoch 2000 až 2003). V priebehu tohto obdobia tiež v rokoch 1995 až 2000 zastupoval Dánsko v rámci Výboru K‑4, v rokoch 1996 až 1998 v rámci Ústrednej schengenskej skupiny a v rokoch 1998 až 2000 v rámci správnej rady Europolu. V roku 1991 sa stal v Dánsku advokátom a v roku 2003 sa jeho profesijná dráha začala orientovať na oblasť súdnictva, keď nastúpil na Højesteret (Najvyšší súd, Dánsko), kde pôsobil ako sudca do roku 2006.

Kariéra L. Bay Larsena je okrem toho dôkazom neustáleho a vzájomne sa dopĺňajúceho prelínania medzi praxou a pedagogickou činnosťou; v rokoch 1984 až 1991 pôsobil na Københavns Universitet ako lektor a v rokoch 1991 až 1996 ako docent rodinného práva. Od roku 2008 pôsobí ako lektor európskeho trestného práva na Université du Luxembourg (univerzita v Luxemburgu).

L. Bay Larsen je sudcom Súdneho dvora od 11. januára 2006. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory a túto funkciu zastával od 9. októbra 2012 do 8. októbra 2018.

Čestné tituly a ocenenia
  • Ridder af 1. grad af Dannebrogordenen (rytier prvého stupňa Rádu Dannebrog) (2002)
Alexander Arabadjiev
Alexander Arabadjiev
Predseda prvej komory
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1949 v Blagoevgrade (Bulharsko), právo študoval na Sofijski universitet „Sv. Kliment Ochridski“ (univerzita Sv. Klimenta Ochridského v Sofii, Bulharsko), kde získal diplom v roku 1972.

V roku 1975 bol vymenovaný za sudcu Rajonen săd Blagoevgrad (okresný súd v Blagoevgrade, Bulharsko), ktorého členom bol do roku 1983, keď nastúpil na Okrăžen săd Blagoevgrad (krajský súd v Blagoevgrade, Bulharsko), na ktorom pôsobil do roku 1986. Následne v rokoch 1986 až 1991 pracoval na Varchoven Săd (Najvyšší súd, Bulharsko) a v rokoch 1991 až 2000 bol členom Konstitucionen săd (Ústavný súd, Bulharsko). Od roku 1997 do roku 1999 bol menovaný za člena Európskej komisie pre ľudské práva.

V rokoch 2001 až 2006 svoje pôsobenie v rámci súdnictva dočasne prerušil a venoval sa procesu pristúpenia Bulharska k Európskej únii, na ktorom sa aktívne podieľal ako člen bulharského parlamentu a tiež ako pozorovateľ Európskeho parlamentu, a to od augusta 2005 do decembra 2006. V rokoch 2002 až 2003 sa ako člen Konventu o budúcnosti Európy podieľal na príprave strategických reakcií na výzvy, ktoré čakali Európsku úniu v súvislosti s jej rozšírením v roku 2004.

A. Arabadžiev bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 12. januára 2007, niekoľko dní po pristúpení Bulharska k Európskej únii, a túto funkciu vykonáva dodnes. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory, ktorú zastáva od 9. októbra 2018.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • predseda správnej rady Bălgarska asociacija po pravo na Evropejskija sajuz;
  • predseda organizačného výboru kongresu Medzinárodnej federácie európskeho práva (FIDE) „2022“ konaného v Bulharsku.
Čestné tituly a ocenenia
  • rád „Stara Planina, prvá trieda“ (udelený 18. decembra 2009 prezidentom Bulharskej republiky)
Alexandra (Sacha) Prechal
Alexandra (Sacha) Prechal
Predsedníčka druhej komory
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1959 v Prahe (Československo), v roku 1983 získala diplom v odbore holandské verejné právo na Rijksuniversiteit Groningen (univerzita v Groningene, Holandsko) a v roku 1995 doktorát v odbore právo na Universiteit van Amsterdam (univerzita v Amsterdame, Holandsko).

Jej akademická kariéra sa začala v roku 1983: štúdium práva ju priviedlo k výučbe na právnickej fakulte Universiteit Maastricht (univerzita v Maastrichte, Holandsko), kde pôsobila do roku 1987, a neskôr, v rokoch 1991 až 1995, vyučovala tiež na Europa Instituut na právnickej fakulte Universiteit van Amsterdam. V rokoch 1995 až 2003 bola profesorkou európskeho práva na právnickej fakulte Tilburg University (univerzita v Tilburgu, Holandsko) a neskôr na právnickej fakulte Universiteit Utrecht (univerzita v Utrechte, Holandsko). Od roku 2003 prednášala na tejto univerzite mnohým študentom a venovala sa výskumu v rôznych oblastiach práva Únie. Okrem toho sa aktívne podieľala na riadení vysokoškolského vzdelávania a výskumu, a to najmä ako členka správnej rady Europa Instituut na Universiteit Utrecht. V rokoch 1992 až 2007 bola vedeckou koordinátorkou Siete právnych odborníkov v oblasti rovnosti mužov a žien v rámci Európskej komisie.

Jej rozsiahle odborné znalosti sa premietli nielen do množstva článkov, ktoré publikovala, ale vyústili aj do jej ďalšej angažovanosti v právnej oblasti, keďže je členkou redakčných rád viacerých národných a medzinárodných právnických časopisov. Jej odborné schopnosti uznala aj Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen (holandská Kráľovská akadémia vied), ktorá jej v roku 2008 udelila štatút členky.

V rokoch 1987 až 1991 spolupracovala ako referendárka so sudcami Súdneho dvora Thijmenom Koopmansom a Paulom Kapteynom.

A. Prechal bola vymenovaná za sudkyňu Súdneho dvora 10. júna 2010. Svojimi kolegami bola 9. októbra 2018 zvolená do funkcie predsedníčky komory a túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • členka Koninklijke Nederlandse Akadémie van Wetenschappen;
  • členka European Women Lawyers Association;
  • členka Societas Iuris Publico Europaea;
  • členka redakčnej rady „Sociaal Economische wetgeving“;
  • členka redakčnej rady „Review of European Administrative Law“;
  • členka poradného výboru „Common Market Law Review“;
  • členka poradného výboru „European Constitutional Law Review“;
  • členka redakcie, ktorá vypracovala príručku o európskom práve „Europees recht, Algemeen Deel“ (Európske právo, všeobecná časť);
  • členka redakcie, ktorá vypracovala príručku „Europeanisation of Public Law“ (Europeizácia verejného práva) a jej holandský ekvivalent „Inleiding tot Europees bestuursrecht“ (Úvod do európskeho správneho práva);
  • členka odporúčacieho výboru Europa Instituut (Universiteit Utrecht);
  • členka Nederlandse Vereniging voor Europees Recht (Holandská asociácia pre európske právo);
  • členka Nederlandse Juristenvereniging (Holandská asociácia právnikov).
Čestné tituly a ocenenia
  • Doctor honoris causa, univerzita v Tilburgu
Küllike Jürimäe
Küllike Jürimäe
Predsedníčka tretej komory
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1962 v Haapsalu (Estónsko), v roku 1986 získala diplom v odbore právo (ekvivalent titulu Master) na Tartu ülikool (univerzita v Tartu, Estónsko). Vo vysokoškolskom štúdiu pokračovala na Estónskej škole diplomacie, kde získala diplom v roku 1992. V roku 2003 získala po štúdiu na Università degli Studi di Padova (univerzita v Padove, Taliansko) a na University of Nottingham (univerzita v Nottinghame, Spojené kráľovstvo) titul European Master v odbore ľudské práva a demokratizácia.

Od roku 1986 zastávala počas piatich rokov funkciu prokurátorky v Tallinne (Estónsko). V rokoch 1991 až 1993 vykonávala funkciu právnej poradkyne a neskôr, v rokoch 1992 až 1993, funkciu generálnej poradkyne pri Eesti Kaubandus‑Tööstuskoda (obchodná a priemyselná komora Estónska). V rokoch 1993 až 2004 bola sudkyňou Tallinna Ringkonnakohus (odvolací súd v Tallinne, Estónsko).

Küllike Jürimäe bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu Európskej únie 12. mája 2004. Od 23. októbra 2013 je sudkyňou Súdneho dvora.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • členka správnej rady Fondu pre ústavné právo v rámci Estónskej akadémie vied,
  • členka správnej rady a riaditeľka Združenia sudcov pre európske právo v oblasti hospodárskej súťaže,
  • členka Eesti Kohtunike Ühing,
  • členka Eesti Juristide Liit.
Čestné tituly a ocenenia
  • vyznamenanie „Estónsky rád Bielej hviezdy 3. triedy“ (2021).
Constantinos Lycourgos
Constantinos Lycourgos
Predseda štvrtej komory
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1964 v Nikózii (Cyprus), v roku 1985 získal vysokoškolský diplom v odbore právo a v roku 1987 diplom o absolvovaní postgraduálneho štúdia v odbore právo Spoločenstva na Université Panthéon‑Assas Paris II (univerzita Panthéon‑Assas Paríž II, Francúzsko), na ktorej v roku 1991 obhájil dizertačnú prácu v odbore právo.

V roku 1993 sa stal advokátom na Cypre a ako advokát zapísaný v Advokátskej komore v Nikózii pôsobil až do roku 1996, keď bol vymenovaný za osobitného poradcu pre európske záležitosti na cyperskom ministerstve zahraničných vecí. Túto pozíciu zastával do roku 1999 a následne v rokoch 1999 až 2002 pracoval ako poradca pre oblasť práva Spoločenstva na úrade právne služby Cyperskej republiky. V rokoch 1998 až 2003 bol členom cyperskej misie poverenej rokovaniami o pristúpení k Európskej únii a v rokoch 2002 až 2014 bol členom cypersko‑gréckej delegácie v rámci rokovaní o celkovom vyriešení cyperského problému.

Vďaka svojim odborným kompetenciám mu v rokoch 2002 až 2007 bola zverená funkcia hlavného právneho referenta a v rokoch 2007 až 2014 funkcia hlavného právneho poradcu Cyperskej republiky. Od roku 2003 do roku 2014 pôsobil ako riaditeľ oddelenia európskeho práva v rámci úradu právnej služby Cyperskej republiky a v rokoch 2004 až 2014 zároveň zastupoval cyperskú vládu ako zástupca pred súdmi Európskej únie.

C. Lycourgos bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 8. októbra 2014 a túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen Board of Trustees Akadémie európskeho práva (ERA);
  • zakladajúci člen Cyperského združenia pre energetické právo.
Eugene Regan
Eugene Regan
Predseda piatej komory
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1952 v Kilcoone (Írsko), študoval na University College Dublin (univerzita v Dubline, Írsko), kde v roku 1974 získal titul magister v odbore politické a ekonomické vedy a v roku 1975 titul magister v odbore politická ekonómia. Svoje štúdiá doplnil v roku 1979 titulom magister v odbore medzinárodné právo a porovnávacie právo na Université libre de Bruxelles (Slobodná univerzita v Bruseli, Belgicko).

V roku 1975 plnil počas jedného roka funkcie hospodárskeho analyzátora pre Irish Farmers’ Association (IFA) (Írske združenie poľnohospodárov, Dublin). V rokoch 1975 až 1979 vykonával viacero činností súvisiacich s ochranou írskych poľnohospodárskych odvetví a riadil Kanceláriu IFA pri Európskom hospodárskom spoločenstve. Na obdobie od roku 1980 do roku 1984 bol vymenovaný za generálneho riaditeľa Irish Meat Exporters Association (Spolok vývozcov mäsa z Írska). Po tom, ako v rokoch 1985 až 1988 pracoval ako politický poradca Petra Sutherlanda, komisára Európskej komisie pre hospodársku súťaž, začal znovu pôsobiť v odvetví poľnohospodárstva – v rokoch 1989 až 1995 bol generálnym riaditeľom spoločnosti s významným postavením na írskom trhu s mäsom.

E. Regan najprv pôsobil v Honourable Society of King’s Inns (Dublin) od roku 1985 ako barrister a rovnakú funkciu vykonával v rokoch 1995 až 2005 v Írskej advokátskej komore, v ktorej neskôr, v rokoch 2005 až 2015, zastával funkciu Senior Counsel. V rokoch 2007 až 2011 tiež vykonával funkciu člena Seanad (senát, Írsko).

E. Regan bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2015. Svojimi kolegami bol 9. októbra 2018 zvolený do funkcie predsedu komory.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • riaditeľ Irish Centre for European Law, Dublin (Írsko);
  • Bencher na Honorable Society of King’s Inns, Dublin (Írsko).
Maciej Szpunar
Maciej Szpunar
Prvý generálny advokát
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1971 v Krakove (Poľsko), v roku 1995 získal titul magister v odbore právo na Uniwersytet Śląski (Sliezska univerzita, Poľsko) a v roku 1996 na College of Europe v Bruggách (Belgicko). Na Uniwersytet Śląski v roku 2000 obhájil dizertačnú prácu v odbore právo, v roku 2009 sa stal docentom právnych vied a v roku 2013 bol menovaný za profesora práva. Jeho akademické pôsobenie ho ako hosťujúceho profesora („Visiting Scholar“) priviedlo v roku 1998 na Jesus College v Cambridge (Spojené kráľovstvo), v roku 1999 na Université de Liège (univerzita v Liège, Belgicko) a v roku 2003 na Európsky univerzitný inštitút vo Florencii (Taliansko).

V roku 2001 bol zapísaný do Katowickej advokátskej komory a povolanie advokáta vykonával do roku 2008. V rovnakom čase bol tiež členom výboru pre medzinárodné právo súkromné v rámci komisie pre kodifikáciu civilného práva na poľskom ministerstve spravodlivosti.

V rokoch 2008 až 2009 pôsobil vo funkcii štátneho podtajomníka na Úrade pre európsku integráciu (Poľsko) a v rokoch 2010 až 2013 pracoval na poľskom ministerstve zahraničných vecí. V priebehu týchto troch rokov zastupoval poľskú vládu ako zástupca vo veľkom počte vecí prejednávaných pred súdmi Európskej únie.

Vďaka svojmu úzkemu vzťahu k oblasti univerzitného výskumu zastáva členstvo v redakčných radách viacerých právnych časopisov, čo ho zároveň priviedlo k editorstvu mnohých publikácií týkajúcich sa európskeho práva a medzinárodného práva súkromného.

M. Szpunar bol vymenovaný za generálneho advokáta Súdneho dvora 23. októbra 2013 a od 11. októbra 2018 vykonáva funkciu prvého generálneho advokáta.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen poradného výboru Akadémie európskeho práva (ERA) v Trevíre;
  • pridružený člen Medzinárodnej akadémie pre porovnávacie právo;
  • člen Európskej skupiny pre medzinárodné právo súkromné;
  • člen pracovnej skupiny pre platné súkromné právo Únie „Acquis Group“;
  • člen European Law Institute;
  • člen Komisie pre právne a ekonomické vedy Poľskej akadémie vied;
  • člen správnej rady nadácie Fondation du Collège d’Europe pri Collège d’Europe v Natoline (Poľsko);
  • člen konzultačnej vedeckej rady projektu s názvom „Porovnávacie procesné právo a spravodlivosť“ na Max Planck Institute Luxembourg for International, European and Regulatory Procedural Law; člen Segmentu 15 „Cezhraničné a medzinárodné rozmery“;
  • poradca projektu European Law Institute s názvom „Koncept a úloha súdov v rodinných a dedičských veciach“;
  • člen redakčných rád nasledujúcich právnych časopisov: Europejski Przegląd Sądowy, Kwartalnik Prawa Prywatnego, Nowa Europa – Przegląd Natoliński, University of Warsaw Journal of Comparative Law, Problemy Współczesnego Prawa Międzynarodowego, Europejskiego i Porównawczego, ERA Forum – Journal of the Academy of European Law, The e Competition Bulletin, Polski Proces Cywilny et Zeszyty Naukowe Uniwersytetu Jagiellońskiego – Prace z Prawa Własności Intelektualnej.
Čestné tituly a ocenenia
  • Dôstojnícky kríž Rádu Polonia Restituta
Marek Safjan
Marek Safjan
Predseda ôsmej komory
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1949 vo Varšave (Poľsko), študoval na Uniwersytet Warszawski (univerzita vo Varšave, Poľsko). V roku 1971 získal na tejto univerzite titul magister v odbore právo a v roku 1980 tam obhájil dizertačnú prácu v odbore právo. V roku 1990 mu táto univerzita udelila titul habilitovaný doktor právnych vied a neskôr v roku 1998 titul riadny profesor práva.

Na Uniwersytet Warszawski tiež začal svoju profesijnú kariéru – od roku 1973 vyučoval právo ako odborný asistent na Inštitúte občianskeho práva. V rokoch 1991 až 1998 na tejto univerzite vyučoval právo a zároveň vykonával funkciu vedúceho Inštitútu občianskeho práva. V rokoch 1994 až 1997 bol prorektorom tejto univerzity.

Prostredníctvom mnohých prác aktívne prispieval k právnemu výskumu v oblastiach občianskeho práva, lekárskeho práva a európskeho práva, čo ho viedlo k tomu, že v rokoch 1991 až 1997 zastupoval Poľsko vo Výbore pro bioetiku a Výbore pre ochranu osobných údajov v rámci Rady Európy. V rokoch 1994 až 1998 bol generálnym tajomníkom poľskej sekcie Združenia priateľov francúzskej právnej kultúry, ktoré založil Henri Capitant.

Súčasne s akademickým pôsobením pôsobil v rokoch 1992 až 1997 v pozícii riaditeľa odboru občianskeho práva na Instytut Wymiaru Sprawiedliwości (Inštitút práva a spravodlivosti, Poľsko).

Neskôr začala jeho sudcovská profesijná kariéra na Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko): v roku 1997 bol vymenovaný za sudcu tohto súdu a v roku 1998 sa stal jeho predsedom. Túto funkciu vykonával do roku 2006.

M. Safjan bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora od 7. októbra 2009.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • riadny člen a podpredseda Medzinárodnej akadémie pre porovnávacie právo (2010 – 2019),
  • riadny člen poľskej Akadémie umení a literatúry a člen jej etického výboru,
  • člen Medzinárodného združenia pre právo, etiku a vedu,
  • zakladajúci čestný člen Fundacja Służby Rzeczypospolitej (Nadácia služby Poľskej republiky),
  • člen Medzinárodnej asociácie ústavného práva,
  • člen Medzinárodného výboru právnikov,
  • člen Polskie Stowarzyszenie Prawa Europejskiego,
  • čestný predseda Výboru pre klasifikáciu univerzít.
Čestné tituly a ocenenia
  • Grande Ufficiale, udelený prezidentom Talianskej republiky (2000),
  • Das große Verdienstkreuz mit Stern des Verdienstordens der Bundesrepublik Deutschland, udelený prezidentom Spolkovej republiky Nemecko (2002),
  • The Commander Cross of the Great Prince Gedymin, udelený prezidentom Litovskej republiky (2003),
  • cena „Edward Wende“ za prínos pre demokraciu v Poľsku a jej upevňovanie (2006),
  • vyznamenanie za zásluhy udelené generálnym tajomníkom Rady Európy (2007),
  • cena „Europejczyk Roku“ w kategorii „Uczony“, Monitor Unii Europejskiej (2008),
  • Złota odznaka Adwokatury Polskiej (2008),
  • vyznamenanie „Zasłużony dla Tolerancji“ (2008),
  • Krzyż Komandorski Orderu Odrodzenia Polski (2010)
  • Doctor honoris causa, European University Institute (2012),
  • Nagroda 100 lecia ZAiKS Cena ZAiKS (2020) – wręczana za wybitne osiagniecia w dziedzinie kultury (udeľovaná významným osobnostiam v oblasti kultúry).
Peter George Xuereb
Peter George Xuereb
Predseda šiestej komory
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1954 v Slieme (Malta), študoval na Università ta' Malta (Maltská univerzita), kde v roku 1977 získal diplom z práva, ktorý doplnil titulom magister v tom istom odbore, získaným v roku 1979 na University of London (univerzita v Londýne, Spojené kráľovstvo). V roku 1982 mu University of Cambridge (univerzita v Cambridge, Spojené kráľovstvo) udelila titul doktor práv.

Svoju profesijnú dráhu začal P. G. Xuereb ako lektor na Ealing College of Higher Education (Spojené kráľovstvo), kde pôsobil v rokoch 1982 až 1984, a následne vyučoval v rokoch 1984 až 1990 na University of Exeter (univerzita v Exeteri, Spojené kráľovstvo) a v rokoch 1990 až 1993 na University of London, Queen Mary a Westfield College. Po vymenovaní za profesora vyučoval v rokoch 1993 až 2016 právo na Università ta' Malta, kde tiež pôsobil ako vedúci katedry európskeho práva a komparatívneho práva. Zároveň bol predsedom Európskeho dokumentačného a výskumného centra tejto univerzity. Výkon týchto funkcií mu umožnil vydať mnohé publikácie v rôznych oblastiach.

Od roku 1979 vystupoval ako advokát pred najvyššími súdmi Malty a svoje akademické pôsobenie dopĺňal v rokoch 1993 až 2016 praxou právneho poradcu v súkromnom sektore. V rovnakom čase P. G. Xuereb tiež pôsobil ako poradca maltského Parlamentu. V rokoch 1995 až 2016 prispieval k rozširovaniu vedomostí o práve Únie ako predseda Maltskej asociácie pre európske právo.

P. G. Xuereb bol vymenovaný do funkcie sudcu Všeobecného súdu 8. júna 2016. Od 8. októbra 2018 je sudcom Súdneho dvora.

Lucia Serena Rossi
Lucia Serena Rossi
Predsedníčka deviatej komory
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1958 v Boloni (Taliansko), študovala na Università di Bologna (univerzita v Boloni, Taliansko), kde v roku 1982 získala diplom v odbore právo a v roku 1989 doktorát v odbore európske právo.

Súčasne s prácami na svojej dizertácii pôsobila v rokoch 1982 až 1987 ako výskumníčka v oblasti práva v talianskom výskumnom inštitúte. V roku 1985 sa v Taliansku stala advokátkou.

V rokoch 1991 až 1994 zastávala L. S. Rossi miesto odbornej asistentky v odbore medzinárodného práva na Università degli Studi di Urbino (univerzita v Urbine, Taliansko) a v rokoch 1994 až 1997 miesto docentky medzinárodného práva. V rokoch 1997 až 2000 vyučovala na Università di Bologna ako docentka medzinárodné a európske právo. Bola vymenovaná za profesorku práva Európskej únie a od roku 2000 na Università di Bologna v tomto odbore prednášala, pričom na tejto univerzite vyučovala aj medzinárodné právo verejné a medzinárodné právo súkromné.

Vyučovaniu práva Únie sa venovala aj na niekoľkých ďalších univerzitách: v rokoch 2000 až 2008 bola hosťujúcou profesorkou na université Robert‑Schuman Strasbourg (univerzita Roberta Schumana v Štrasburgu, Francúzsko), v roku 2004 na université Nice Sophia‑Antipolis (univerzita Sophia‑Antipolis v Nice, Francúzsko), v roku 2008 na université Paris 1 Panthéon‑Sorbonne (univerzita Paríž 1 Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko), v roku 2014 na Boston University (univerzita v Bostone, Spojené štáty) a v rokoch 2005 až 2015 na King's College London (Spojené kráľovstvo). Ako hosťujúca lektorka pôsobila v roku 2004 aj na Tōkyō daigaku (univerzita v Tokiu, Japonsko) a na Universiteit Gent (univerzita v Gente, Belgicko), a v rokoch 2002 a 2009 tiež na University of Denver (univerzita v Denvere, Spojené štáty). Je tiež autorkou viacerých publikácií.

V rokoch 1998 až 2018 L. S. Rossi okrem toho zastávala miesto riaditeľky Medzinárodného výskumného centra pre európske právo na Università di Bologna. Po tom, ako v rokoch 2009 až 2010 vykonávala funkciu podpredsedníčky talianskej spoločnosti medzinárodného práva a práva Európskej únie, bola v rokoch 2011 až 2013 členkou zmiešaného riadiaceho výboru Čínsko‑európskej právnickej školy Zhōngguó Zhèngfǎ Dàxué (čínska univerzita politických vied a práva, Čína). V rokoch 2014 až 2018 bola členkou riadiaceho výboru Akadémie európskeho práva (ERA), kde zastupovala taliansku vládu, ktorá ju na obdobie rokov 2014 až 2017 vymenovala za právnu poradkyňu na Oddelení európskych politík Predsedníctva talianskej vlády.

L. S. Rossi je autorkou a spoluautorkou mnohých právnických publikácií a pôsobí aj ako lektorka na Collège d'Europe (College of Europe) v Brugách (Belgicko) a na Université du Luxembourg (univerzita v Luxemburgu) od roku 2019.

Za sudkyňu Súdneho dvora bola L. S. Rossi vymenovaná 8. októbra 2018 a túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • členka Società Italiana di Diritto Internazionale e Diritto dell'Unione Europea (SIDI), Associazione Italiana degli Studiosi di Diritto dell’Unione Europea (AISDUE), European Law Institute (ELI), Institut des Affaires Internationales (IAI), European Union Study Association (EUSA) a Akadémie vied na Bolonskej univerzite;
  • členka poradného výboru (advisory board) centra pre európske právo na právnickej fakulte King's College London;
  • členka vedeckého výboru, riaditeľstva alebo redakcie: „Il Foro Italiano“, „Il Diritto dell'Unione europea“, „Studi sull'Integrazione europea“, „Diritto comunitario e degli scambi internazionali“, „Freedom Security and Justice: European Legal Studies“, „Papers di diritto europeo“, „La Cittadinanza europea online“, „Bologna Law Review“ a „European Foreign Affairs Review“ (2018 – 2021)
Čestné tituly a ocenenia
  • Ad personam katedra programu Jean Monnet – titul udelený Európskou komisiou (2010 – 2017)
Dimitrios Gratsias
Dimitrios Gratsias
Predseda desiatej komory
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1957 v Aténach (Grécko), v roku 1980 získal magisterský titul v odbore právo na Ethniko kai Kapodistriako Panepistimio Athinon (Národná a Kapodistriánska univerzita v Aténach, Grécko) a v roku 1981 diplôme d’études approfondies (DEA) (postgraduálny magisterský titul) z verejného práva na université de Paris I, Panthéon‑Sorbonne (univerzita Paríž I, Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko). V nasledujúcom roku mu Centre universitaire d'études communautaires et européennes (Université Paris I) (Centrum štúdií komunitárneho a európskeho práva, univerzita Paríž I, Francúzsko) vydalo osvedčenie zo štúdií komunitárneho práva.

V roku 1985 začal D. Gratsias svoju profesijnú kariéru na Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada, Grécko), kde do roku 1992 vykonával funkciu referenta. Následne bol v roku 1992 vymenovaný za odborného referenta a potom, v roku 2005, za radcu Štátnej rady. Súbežne s týmito funkciami bol na dva roky (1998 – 1999) vymenovaný za pridruženého člena Anotato Eidiko Dikastirio (špeciálny najvyšší súd, Grécko) a v roku 2006 sa stal členom Eidiko Dikastirio Agogon Kakodikias (špeciálny súd príslušný pre disciplinárne konania sudcov, Grécko). V roku 2008 bol členom Anotato Dikastiko Symvoulio Dioikitikis Dikaiosinis (Vyššia rada správneho súdnictva, Grécko). Počas súdneho roka 2009 – 2010 vykonával funkciu kontrolóra pre správne súdnictvo.

V rokoch 1994 až 1996 pôsobil D. Gratsias na Súdnom dvore ako referendár pri generálnom advokátovi Georgesovi Cosmasovi.

D. Gratsias bol v období od 25. októbra 2010 do 6. októbra 2021 sudcom Všeobecného súdu, kde od 18. septembra 2013 do 30. septembra 2019 v rámci dvoch po sebe nasledujúcich funkčných období vykonával funkciu predsedu komory. Sudcom Súdneho dvora sa stal 7. októbra 2021.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen Elliniki Enosi Evropaikou Dikaiou
Maria Lourdes Arastey Sahún
Maria Lourdes Arastey Sahún
Predsedníčka siedmej komory
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1959 v Tarragone (Španielsko), študovala na Universitat de Barcelona (univerzita v Barcelone, Španielsko), kde v roku 1983 získala diplom v odbore právo, a v rokoch 1984 až 1985 absolvovala odbornú justičnú prípravu na Escuela Judicial (Justičná akadémia, Španielsko).

Bola vymenovaná za sudkyňu Juzgado de Distrito de Sant Feliu de Llobregat (obvodný súd v Sant Feliu de Llobregat, Španielsko) a Juzgado de Distrito de Barcelona (obvodný súd v Barcelone, Španielsko) a tieto funkcie vykonávala v rokoch 1985 až 1989. V roku 1989 bola na obdobie jedného roka pridelená na Juzgado de lo Social nº 7 de Barcelona (súd pre pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia č. 7 v Barcelone, Španielsko) a následne pôsobila v senáte pre sociálne veci na Tribunal Superior de Justicia de Cataluña (Vyšší súd Katalánska, Španielsko), ktorého členkou bola do roku 2009. V roku 2009 bola vymenovaná za sudkyňu Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko). V rokoch 2013 až 2021 tiež zastávala funkciu sudkyne Správneho tribunálu Severoatlantickej aliancie (NATO) (Brusel, Belgicko).

M. L. Arastey Sahún sa súbežne so svojou sudcovskou činnosťou venovala aj výučbe. V rokoch 1998 až 2008 pôsobila ako docentka pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia na Universitat de Barcelona. Pôsobila tiež ako lektorka v národných strediskách justičnej prípravy, a to najmä v Španielsku (dlhodobo), v Bulharsku (v roku 2008) a v Rumunsku (v roku 2008), ako aj na Vyššej škole Juana Carlosa I. pre Strednú Ameriku a Karibik (v roku 2006). M. L. Arastey Sahún sa zúčastnila na rôznych konferenciách a seminároch na mnohých univerzitách. Zasadá aj vo viacerých orgánoch pôsobiacich najmä v oblastiach práva Únie, vzdelávania a overovania kvalifikácie sudcov a alternatívnych spôsobov riešenia sporov.

M.L. Arastey Sahún bola vymenovaná za sudkyňu Súdneho dvora 7. októbra 2021.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • členka Groupement Européen de Magistrats pour la Médiation (GEMME) (Európske zoskupenie sudcov pre mediáciu), bývalá predsedníčka jeho španielskej sekcie a bývalá podpredsedníčka jeho európskeho výkonného výboru;
  • členka poradného výboru spolku francúzsko španielskeho priateľstva „MUJERES AVENIR“;
  • členka správnej rady Asociación Española para el Estudio del Derecho Europeo (AEDEUR);
  • členka Asociación Española de Salud y Seguridad Social (AESSS);
  • členka Inštitútu európskeho práva (ELI) zasadajúca vo vedeckých výboroch na výročných zasadnutiach týkajúcich sa európskej judikatúry v rámci „Spanish Hub“ (2018, 2019, 2020 a 2021);
  • členka združenia Women in a Legal World;
  • členka vedeckého výboru Femeris Journal of Gender Studies (Universidad Carlos III de Madrid);
  • členka redakčnej rady Revista Foro de Seguridad Social;
  • členka poradného výboru časopisu Derecho Social y Empresa;
Juliane Kokott
Juliane Kokott
Generálna advokátka
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1957 vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), v rokoch 1976 až 1982 študovala právo na Universität Bonn (univerzita v Bonne, Nemecko) a na Université de Genève (univerzita v Ženeve, Švajčiarsko). Ako držiteľka Fulbrightovho štipendia následne študovala na American University, Washington DC (americká univerzita vo Washingtone DC, Spojené štáty) a v roku 1983 tam získala titul LL.M. Po návrate do Európy pracovala na Universität Heidelberg (univerzita v Heidelbergu, Nemecko) na svojej dizertačnej práci a v roku 1985 sa stala doktorkou práv. Tento titul jej v roku 1990 udelila aj Harvard University (Harvardova univerzita, Spojené štáty). V roku 1985 navyše získala diplom Medzinárodnej akadémie pre ústavné právo so sídlom v Tunise.

Svoje akademické pôsobenie začala J. Kokott v roku 1991 ako hosťujúca profesorka na University of California, Berkeley (Kalifornská univerzita v Berkeley, Spojené štáty). Neskôr pôsobila na akademickej pôde v Nemecku, kde bola profesorkou nemeckého a zahraničného verejného práva, medzinárodného práva a európskeho práva, a to na Universität Augsburg (univerzita v Augsburgu) (v roku 1992), na Universität Heidelberg (v roku 1993) a na Heinrich‑Heine‑Universität Düsseldorf (univerzita Heinricha Heineho v Düsseldorfe) (v rokoch 1994 až 1999). V roku 1999 sa stala profesorkou na Universität St. Gallen (univerzita v Sankt Gallene, Švajčiarsko), kde vyučovala medzinárodné právo, medzinárodné obchodné právo a európske právo. Neskôr, od roku 2000, vykonávala funkciu riaditeľky Inštitútu európskeho a medzinárodného obchodného práva na Universität St. Gallen a v rokoch 2001 až 2003 funkciu zástupkyne vedúceho študijného programu špecializovaného na obchodné právo na tejto univerzite.

Spolupracovala tiež s nemeckou vládou, ktorá ju v roku 1995 vymenovala za zastupujúcu sudkyňu na Medzinárodnom zmierovacom a arbitrážnom súde pri Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). V roku 1996 bola vymenovaná za podpredsedníčku Wissenschaftliche Beirat „Globale Umweltveränderungen“ der Bundesregierung (WBGU) (Poradný výbor spolkovej vlády pre globálne zmeny životného prostredia, Nemecko).

J. Kokott bola vymenovaná za generálnu advokátku Súdneho dvora 7. októbra 2003. V rokoch 2006 až 2007 vykonávala funkciu prvej generálnej advokátky.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • členka riadiaceho výboru pre program Master na právnickej fakulte Université du Luxembourg (univerzita v Luxemburgu);
  • zakladateľka a predsedníčka (spolu s profesorom Pasqualem Pistonom, IBDF) pracovnej skupiny Association de Droit International (ADI) (Asociácia medzinárodného práva) pre medzinárodné daňové právo (fáza 1: práva platiteľa dane, fáza 2: nexus a medzinárodný daňový režim; fáza 3: uplatňovanie medzinárodného daňového práva);
  • členka poradných výborov Deutsche Steuerjuristische Gesellschaft (Nemecká spoločnosť pre daňové právo), Berliner Steuergespräche (Berlínske rozpravy o daňových otázkach) a Steuerrechtswissenschaftliche Vereinigung (Asociácia pre daňové právo, Heidelberg) (zakladajúci členka);
  • členka správnej rady Inštitútu Maxa Plancka pre daňové právo a verejné financie;
  • účasť na mentorskom programe „Geh Deinen Weg“ („Choď svojou cestou“) v rámci Deutschland Stiftung Integration (Nemecká nadácia pre integráciu) a na programe Minerva Femmenet (mentorský program spoločnosti Maxa Plancka pre mladé vedecké pracovníčky);
  • „Ambasádorka Sárska“.
Čestné tituly a ocenenia
  • laureátka Ceny Dr. Otta Schmidta za podporu europeizácie a internacionalizácie práva (2020)
Marko Ilešič
Marko Ilešič
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1947 v Ľubľane (Slovinsko), diplom v odbore právo získal v roku 1970 na právnickej fakulte Univerza v Ljubljani (univerzita v Ľubľane, Slovinsko), kde pokračoval aj v doktorandskom štúdiu a v roku 1984 obhájil svoju habilitačnú prácu. Svoje vedomosti z oblasti komparatívneho práva prehĺbil v rámci špecializovaných študijných programov organizovaných université de Strasbourg (univerzita v Štrasburgu, Francúzsko) a Universidade de Coimbra (univerzita v Coimbre, Portugalsko), na ktorých získal diplomy v rokoch 1978 a 1980.

Svoju univerzitnú kariéru začal v roku 1970 ako asistent na Univerza v Ljubljani, kde sa od roku 1984 do roku 2004 venoval ako profesor výučbe občianskeho práva, obchodného práva a medzinárodného práva súkromného. Okrem toho zohrával aktívnu úlohu vo vedení právnickej fakulty Univerza v Ljubljani, na ktorej v rokoch 1995 až 2001 pôsobil ako prodekan, a neskôr, od roku 2001 do roku 2004, ako dekan.

Po úspešnom zložení justičnej skúšky sa M. Ilešič stal sudcom a neskôr predsedom komory na Sodišče združenega dela v Ljubljani (pracovnoprávny súd Ľubľana, Slovinsko), kde pôsobil od roku 1975 do roku 1986. Je autorom mnohých publikácií a v roku 1993 bol zvolený za predsedu Únie združení slovinských právnikov, pričom túto funkciu vykonával až do roku 2005.

Jeho výrazný záujem o športové právo, a to osobitne pokiaľ ide o futbal, ho tiež priviedol k tomu, že sa v rokoch 1978 až 1986 stal predsedom Sodišče združenega dela za telesno kulturo (Športový súd Slovinska), a tiež zasadal ako sudca na odvolacích súdoch Únie európskych futbalových zväzov (UEFA) a Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA). Okrem toho vykonával riadiace funkcie ako predseda Nogometna zveza Slovenije (Slovinská futbalová federácia) v rokoch 1985 až 1989, ako predseda Juhoslovanského futbalového zväzu v rokoch 1990 až 1991 a ako člen výkonného výboru a neskôr podpredseda Olympijského výboru Slovinska v rokoch 1991 až 2005.

S osobitným záujmom o komerčnoprávnu prax predsedal Arbitrážnej komore burzy v Ľubľane a zastával funkciu rozhodcu v Obchodnej komore Juhoslávie. Neskôr pôsobil ako rozhodca pri Slovinskej obchodnej komore a v Medzinárodnej obchodnej komore v Paríži.

M. Ilešič bol 11. mája 2004 vymenovaný za prvého slovinského sudcu Súdneho dvora. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory a od 9. októbra 2012 do 8. októbra 2018 túto funkciu zastával dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen International Law Association;
  • člen Medzinárodného námorného výboru;
  • člen Medzinárodného združenia pre porovnávacie právo;
  • člen Amicale des anciens de l'Union européenne des associations de football.
Čestné tituly a ocenenia
  • čestný člen Društvo za pomorsko pravo Slovenije;
  • ocenenie za celoživotnú prácu, Zveza društev pravnikov Slovenije;
  • Grande Ufficiale dell’ordine del merito della Repubblica Italiana;
  • čestný člen, Nogometna zveza Slovenije.
Jean-Claude Bonichot
Jean-Claude Bonichot
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1955 v Metz (Francúzsko), v roku 1976 získal diplom v odbore právo na univerzite v Metz a neskôr, v roku 1977, diplom z Inštitútu politických vied (IEP) v Paríži. Ďalej študoval na École nationale d’administration (ENA), ktorú ukončil v roku 1982 (Promotion Henri‑François d’Aguesseau).

V uvedenom roku začal pracovať na Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) na pozícii spravodajcu a až do roku 1985 vykonával funkciu spravodajcu sporového kolégia. Po vymenovaní za vládneho komisára vykonával tieto funkcie od roku 1985 do roku 1987 v rámci plenárneho zloženia a iných rozhodovacích zložení Conseil d’État.

Okrem toho mu boli zverené vonkajšie činnosti súvisiace s jeho skúsenosťami v rámci správneho sporového súdnictva. V roku 1986 bol vymenovaný za právneho poradcu generálneho riaditeľa pre urbanizmus a výstavbu na francúzskom ministerstve infraštruktúry. V roku 1987 nastúpil do funkcie na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev ako referendár v kabinete sudcu Yvesa Galmota, a následne sudcu Fernanda Grévissea, s ktorým spolupracoval do roku 1991. Po návrate do Francúzska bol vymenovaný za riaditeľa kancelárie ministra práce, zamestnanosti a odborného vzdelávania a neskôr za riaditeľa kancelárie ministra pre verejnú službu a modernizáciu verejnej správy.

V rokoch 1992 až 1999 sa J.‑C. Bonichot vrátil do svojej funkcie vládneho komisára pri Conseil d’État, v nadväznosti na čo bol menovaný do funkcie prísediaceho, a následne v roku 2000 za predsedu šiestej podsekcie sporového kolégia Conseil d’État (podsekcie sa v súčasnosti označujú ako „komory“), kde zasadal až do roku 2006. Súčasne v rokoch 2001 až 2006 vykonával funkciu vedúceho právnej misie Conseil d’État v Caisse nationale d’assurance maladie des travailleurs salariés (Národná zamestnanecká zdravotná poisťovňa).

J.‑C. Bonichot sa ako autor početných publikácií v oblasti správneho práva, práva Únie a európskeho práva ľudských práv venoval aj výučbe v rámci svojej pestrej univerzitnej kariéry: v rokoch 1998 až 2000 pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzite v Metz, kde bol počas viacerých rokov predsedom sekcie verejného práva. V roku 1995 tiež prednášal na právnickej fakulte univerzity v Liège (Belgicko). V roku 2000 bol vymenovaný do funkcie hosťujúceho profesora na université de Paris I, Panthéon‑Sorbonne (univerzita Paríž I, Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko), ktorú vykonával až do konca akademického roka 2007. Tieto profesionálne skúsenosti z univerzitnej oblasti ho priviedli k tomu, že sa v roku 2000 stal členom výberovej komisie pre výber profesorov v oblasti verejného práva.

Stal sa tiež zástupcom generálneho tajomníka a neskôr generálnym tajomníkom Institut français des sciences administratives (Francúzsky inštitút pre administratívne vedy) a členom výkonného výboru Institut international des sciences administratives (Medzinárodný inštitút pre administratívne vedy).

Je spoluzakladateľom dvoch právnych časopisov, a to Bulletin de jurisprudence de droit de l’urbanisme, kde je predsedom redakčnej rady, a Bulletin juridique des collectivités locales.

J.‑C. Bonichot bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2006. V období od 7. októbra 2009 do 9. októbra 2012 zastával funkciu predsedu komory, ktorú opätovne vykonáva od 9. októbra 2018.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • predseda redakčnej rady Bulletin de jurisprudence de droit de l’urbanisme;
  • člen Académie du Morvan.
Čestné tituly a ocenenia
  • Officier dans l’Ordre national de la Légion d’Honneur;
  • Officier dans l’Ordre national du Mérite.
Thomas von Danwitz
Thomas von Danwitz
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1962 v Bedburgu/Erfte (Nemecko), študoval na Rheinische Friedrich‑Wilhelms‑Universität Bonn (Rýnska univerzita Fridricha Wilhelma v Bonne, Nemecko), kde v roku 1986 zložil prvú štátnu skúšku z práva, a na université de Genève (univerzita v Ženeve, Švajčiarsko). Svoju rigoróznu prácu obhájil na Rheinische Friedrich‑Wilhelms‑Universität Bonn a v roku 1988 mu bol udelený titul doktora práv. Po štúdiu na École nationale d'administration (Francúzsko) mu bol v roku 1990 udelený medzinárodný diplom z verejnej správy. V roku 1992 ukončil druhou štátnou skúškou svoju prípravnú justičnú prax v Kolíne nad Rýnom (Nemecko) a neskôr, v roku 1996, získal habilitáciu na Rheinische Friedrich‑Wilhelms‑Universität Bonn, kde pracoval ako vedecký spolupracovník.

V rokoch 1996 až 2003 bolo predmetom výskumnej činnosti T. von Danwitza predovšetkým nemecké verejné právo, ako aj európske právo, a tieto oblasti vyučoval ako profesor na Ruhr‑Universität Bochum (univerzita Porúria v Bochume, Nemecko), kde v rokoch 2000 a 2001 zastával funkciu dekana právnickej fakulty. Od roku 2003 do roku 2006 sa venoval výučbe na Universität zu Köln (univerzita v Kolíne nad Rýnom, Nemecko), kde sa stal v roku 2006 riaditeľom Inštitútu verejného práva a správnej vedy.

Ako hosťujúci profesor pokračoval vo svojej univerzitnej kariére v roku 2000 na Fletcher School of Law and Diplomacy of the Tufts University (Univerzita Tufts, Spojené štáty), v rokoch 2001 až 2006 na université François Rabelais de Tours (Univerzita Françoisa Rabelaisa v Tours, Francúzsko) a neskôr, v rokoch 2005 a 2006, na université Paris I Panthéon‑Sorbonne (univerzita Paríž I, Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko). V roku 2005 absolvoval výskumno‑vzdelávací pobyt na University of California, Berkeley (Kalifornská univerzita v Berkeley, Spojené štáty). V roku 2004 sa stal členom Ständige Deputation des Deutschen Juristentags (stály výbor nemeckej právnickej konferencie), v ktorom pôsobil do roku 2014.

T. von Danwitz bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2006. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory a túto funkciu zastával od 9. októbra 2012 do 8. októbra 2018.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen vedeckej rady Il Diritto dell’Unione Europea;
  • člen Académie Internationale de droit comparé (Medzinárodná akadémia pre porovnávacie právo, AIDC);
  • člen edičnej rady Deutsches Verwaltungsblatt (DVBl);
  • člen Kuratorium Max Planck Instituts für ausländisches und internationales Strafrecht de Freiburg i. Br.;
  • člen Versammlung der Kuratoren Instituts für Europäische Politik (IEP).
Čestné tituly a ocenenia
  • Chevalier de l’ordre national du Mérite de la République française (2002);
  • Doctor honoris causa, université François Rabelais de Tours (2010).
Siniša Rodin
Siniša Rodin
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1963 v Záhrebe (Chorvátsko), v roku 1987 získal diplom v odbore právo na Sveučilište u Zagrebu (univerzita v Záhrebe, Chorvátsko) a v univerzitnom štúdiu pokračoval v Spojených štátoch amerických, kde v roku 1992 získal titul Master of Laws na University of Michigan (univerzita v Michigane). V Chorvátsku neskôr študoval na Sveučilište u Zagrebu, kde sa v roku 1995 stal doktorom práv. V rokoch 2001 až 2002 študoval na Harvard University (Harvardova univerzita, Spojené štáty) ako Fulbright Fellow (Fulbrightov štipendista) a Visiting Scholar (hosťujúci vedecký pracovník).

Svoju profesijnú kariéru začal v roku 1987 na Sveučilište u Zagrebu ako odborný asistent. Od roku 2003 pôsobil na tejto univerzite ako profesor práva Únie a v roku 2006 mu bol na tejto univerzite udelený titul katedry programu Jean Monnet, ktorého držiteľom ad personam sa stal v roku 2011. V roku 2012 sa stal hosťujúcim profesorom na Cornell Law School (právnická fakulta Cornellovej univerzity, Spojené štáty). S. Rodin uverejnil v priebehu svojho univerzitného pôsobenia mnoho publikácií, ktoré v Chorvátsku prispievajú k šíreniu práva Únie.

V rokoch 2006 až 2011 bol S. Rodin členom chorvátskej skupiny, ktorá vymedzila rámec pre vyjednávanie, ako aj proces pristúpenia Chorvátska k Únii, a v rokoch 2009 až 2010 bol súčasne členom chorvátskej komisie pre ústavnú reformu a predsedom pracovnej skupiny pre pristúpenie Chorvátska k Únii.

Ako prvý chorvátsky sudca Súdneho dvora vykonáva S. Rodin túto funkciu od 4. júla 2013.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen poradného výboru World Jurist Association (WJA) (Washington DC, Spojené štáty)
  • člen akademickej rady Právnickej fakulty Università del Salento (univerzita v Salente, Taliansko)
François Biltgen
François Biltgen
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1958 v Luxemburgu (Luxemburské veľkovojvodstvo), v roku 1981 získal titul magister v odbore právo a v roku 1982 diplom o absolvovaní postgraduálneho štúdia (DEA) v odbore právo Spoločenstva na université de droit, d’économie et de sciences sociales de l’université de Paris II Panthéon‑Assas (univerzita práva, ekonómie a sociálnych vied, Panthéon‑Assas Paríž II, Francúzsko). V tom istom roku získal diplom na Institut d’études politiques de Paris (Inštitút politických vied v Paríži, Francúzsko).

V roku 1987 bol zapísaný do Advokátskej komory Luxemburského veľkovojvodstva a povolanie advokáta vykonával v rokoch 1987 až 1999. Súčasne sa venoval aj politike: v rokoch 1983 až 1994 pôsobil ako tajomník parlamentnej skupiny Kresťansko‑sociálnej strany v luxemburskom Parlamente a v rokoch 1987 až 1999 bol členom mestského zastupiteľstva mesta Esch‑sur‑Alzette (Luxembursko), kde v rokoch 1997 až 1999 zastával funkciu člena mestskej rady a na obdobie od roku 1994 do roku 1999 bol vymenovaný za zastupujúceho člena luxemburskej delegácie vo Výbore regiónov Európskej únie. Keďže bol v roku 1994 zvolený na päťročné funkčné obdobie za poslanca luxemburského Parlamentu, aktívne sa podieľal na legislatívnej činnosti, a to najmä ako spravodajca viacerých legislatívnych návrhov týkajúcich sa aktov práva Únie.

Po parlamentných voľbách v roku 1999 sa stal členom luxemburskej vlády a bol na čele niekoľkých ministerstiev: v rokoch 1999 až 2004 bol ministrom práce a zamestnanosti, ministrom pre náboženské otázky, ministrom pre vzťahy s parlamentom a povereným ministrom pre komunikácie, v rokoch 2004 až 2009 ministrom práce a zamestnanosti, ministrom pre náboženské otázky a ministrom pre kultúru, vyššie vzdelávanie a výskum a v rokoch 2009 až 2013 ministrom spravodlivosti, ministrom pre verejnú službu a administratívnu reformu, ministrom pre vyššie vzdelávanie a výskum, ministrom pre komunikácie a médiá a ministrom pre náboženské otázky.

Úlohy, ktoré zastával v rámci svojich ministerských funkcií, sa premietli aj do jeho právomocí na medzinárodnej úrovni. V roku 2005 predsedal viacerým zloženiam Rady Európskej únie. V rokoch 2005 až 2009 F. Biltgen vykonával funkciu spolupredsedu ministerskej konferencie pre Bolonský proces a v rokoch 2012 až 2013 funkciu spolupredsedu medziministerskej konferencie Európskej vesmírnej agentúry (ESA).

F. Biltgen bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2013 a túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen vedeckej rady Revue trimestrielle des droits de l’homme (Belgicko);
  • člen poradnej rady katedry programu Jean Monnet „Eu Values & DIGitalization for our CommunNITY (Dignity)“ na Management Center Innsbruck (Rakúsko);
  • zastupujúci člen etického výboru Conseil d’État de Luxembourg (luxemburská Štátna rada) (na obdobie od januára 2021 do decembra 2023).
Čestné tituly a ocenenia
  • dôstojník Rádu za zásluhy Luxemburska (1999);
  • vysoký dôstojník Veľkovojvodcovského rádu dubovej koruny (2004);
  • vysoký dôstojník Rádu Adolfa Nassauského za občianske a vojenské zásluhy (2004);
  • Veľký kríž Rádu Infante Dom Henrique (2005);
  • dôstojník Veľkého kríža Rádu fínskeho leva (2009);
  • rád Zlatého leva šľachtického rodu z Nassau (2012);
  • Veľký tirolský rád orla (2012);
  • dôstojník Rádu za zásluhy Maďarskej republiky (2012).
Manuel Campos Sánchez-Bordona
Manuel Campos Sánchez-Bordona
Generálny advokát
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1950 v Zafre (Španielsko), v roku 1972 získal diplom v odbore právo po ukončení štúdia na Universidad de Sevilla (univerzita v Seville, Španielsko) a na Universidad de Granada (univerzita v Granade, Španielsko). Svoju justičnú kariéru začal ako prokurátor v rokoch 1977 až 1982 pri Audiencia Provincial de Palma de Mallorca (provinciálny súd v Palma de Mallorca, Španielsko) a Audiencia Provincial de Sevilla (provinciálny súd v Seville, Španielsko).

Neskôr pôsobil ako sudca v senáte pre administratívne spory pri Tribunal Superior de Justicia de Canarias (Vyšší súd Kanárskych ostrovov, Španielsko), Audiencia Nacional (Národný vrchný súd, Španielsko), Tribunal Superior de Justicia de Andalucía (Vyšší súd Andalúzie, Španielsko) a Tribunal Superior de Justicia de Cantabria (Vyšší súd Kantábrie, Španielsko). V rokoch 1989 až 1994 zastával v rámci tohto súdu funkciu predsedu senátu pre administratívne spory.

Po tom, ako v rokoch 1995 až 1999 pracoval ako referendár pri generálnom advokátovi Súdneho dvora Európskych spoločenstiev Dámasovi Ruiz‑Jarabo Colomerovi, vykonával v rokoch 1999 až 2015 funkciu sudcu senátu pre administratívne spory Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko).

Súčasne s týmito funkciami bol M. Campos Sánchez‑Bordona v rokoch 2006 až 2014 členom správnej rady Združenia štátnych rád a najvyšších správnych súdov Európskej únie (ACA‑Europe).

Za generálneho advokáta Súdneho dvora bol vymenovaný 7. októbra 2015.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen Junta Electoral Central (Španielsko) v rokoch 2012 až 2015,
  • člen vedeckej rady Revista de Derecho Comunitario Europeo,
  • člen vedeckej rady Revista General de Derecho Europeo,
  • člen vedeckej rady Revista Española de Derecho Europeo.
Nuno José Cardoso da Silva Piçarra
Nuno José Cardoso da Silva Piçarra
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1957 v Sintre (Portugalsko), študoval právo na Universidade de Lisboa (univerzita v Lisabone, Portugalsko), kde v roku 1980 získal diplom a v roku 1986 titul Master v odbore právo. Na Právnickej fakulte Universidade Nova de Lisboa (nová univerzita v Lisabone, Portugalsko) sa neskôr venoval písaniu svojej dizertačnej práce a v roku 2003 tam získal doktorát v odbore právo.

V rámci svojho akademického pôsobenia bol najprv v rokoch 1981 až 1986 asistentom v odbore právo na Právnickej fakulte Universidade de Lisboa a neskôr, v rokoch 1987 až 1996, hosťujúcim profesorom na Inštitúte pre európske štúdie na Universität des Saarlandes (Sárska univerzita). Následne v rokoch 2003 až 2008 zastával na Universidade Nova de Lisboa funkciu odborného asistenta v odbore právo a v rokoch 2008 až 2018 funkciu docenta práva. Ako hosťujúci profesor vyučoval právo v rokoch 2014 až 2018 aj na Universidad Pontificia Comillas (pápežská univerzita v Comillas, Španielsko). Jeho účasť na vedeckom výskume sa odráža v množstve jeho publikácií v oblasti ústavného práva a v oblastiach práva Únie týkajúcich sa konkrétne priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, voľného pohybu osôb a inštitucionálneho práva.

N. Piçarra začal prvýkrát pracovať pre Súdny dvor v roku 1986. Do roku 1987 tu pôsobil ako právnik lingvista a v rokoch 1987 až 1990 ako právnik lingvista poverený revíziou prekladov právnych textov. V roku 1990 sa stal referendárom a nastúpil na Súd prvého stupňa do kabinetu jeho predsedu, Josého Luísa da Cruz Vilaça, s ktorým spolupracoval do roku 1995, a následne do roku 1996 pôsobil v kabinete sudcu Ruia Manuela Gens de Moura Ramosa.

Na obdobie od roku 1996 do roku 1999 ho vláda jeho domovskej krajiny vymenovala do funkcie národného koordinátora pre záležitosti voľného pohybu osôb v európskom priestore na portugalskom ministerstve zahraničných vecí a tiež do funkcie člena Výboru K4 v rámci Rady a člena Centrálnej skupiny pre stálu konzultačnú štruktúru Schengenských dohôd.

Bol vymenovaný za portugalského člena siete právnych expertov FreSsco v oblasti voľného pohybu pracovníkov a koordinácie sociálneho zabezpečenia v rámci Európskej únie a člena akademickej siete Odysseus pre právne štúdie o prisťahovalectve a azyle v Európe na obdobie od roku 2004 do roku 2018. V rokoch 2015 až 2018 tiež zasadal v správnej rade Agentúry Európskej únie pre základné práva vo Viedni (Rakúsko).

N. Piçarra bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 8. októbra 2018 a túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • spoluorganizátor a hlavný spravodajca XXVIII. kongresu FIDE, ktorý sa uskutočnil v Estorile (Portugalsko) v dňoch 23. až 26. mája 2018
Giovanni Pitruzzella
Giovanni Pitruzzella
Generálny advokát
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1959 v Palerme (Taliansko), diplom z práva získal v roku 1982 na Università degli Studi di Palermo (univerzita v Palerme, Taliansko). V rokoch 1983 až 1986 sa na tejto univerzite venoval výskumnej činnosti a vyučoval ústavné právo. Následne vyučoval ústavné právo na Università degli Studi di Cagliari (univerzita v Cagliari, Taliansko), kde bol v rokoch 1986 až 1997 lektorom verejného práva, a neskôr na Università degli Studi di Palermo (univerzita v Palerme, Taliansko). V rokoch 2014 až 2017 vyučoval ústavné právo a právo hospodárskej súťaže na Libera Università Internazionale degli Studi Social Guido Carli (Slobodná medzinárodná univerzita sociálnych štúdií Guida Carliho, Taliansko). Je autorom viacerých publikácií, ktoré sú v oblastiach verejného práva, ústavného práva, správneho práva a práva hospodárskej súťaže považované za referenčné.

G. Pitruzzella okrem toho v priebehu svojej kariéry pôsobil aj v službách viacerých orgánov verejnej správy. V rokoch 1993 až 1996 zastával funkciu právneho poradcu talianskej vlády a v rokoch 1998 až 2002 funkciu predsedu komisie pre uplatňovanie osobitného štatútu regiónu Sicília.

V roku 2006 bol vymenovaný za člena Commissione di Garanzia del diritto di sciopero nei servizi Pubblici essenziale (Komisia pre zabezpečenie práva na štrajk v základných verejných službách, Taliansko) a v rokoch 2009 až 2011 bol jej predsedom. Súbežne s týmito funkciami zastával v rokoch 2008 až 2011 funkciu právneho poradcu na talianskom ministerstve zdravotníctva. V rokoch 2011 až 2018 bol vymenovaný za predsedu Autorità Garante della concorrenza e del mercato italiana (taliansky Úrad pre ochranu hospodárskej súťaže a trhu).

V apríli 2013 bol G. Pitruzzella menovaný za člena komisie pre inštitucionálne, hospodárske a sociálne reformy. V júni toho istého roku začal pôsobiť ako expert v komisii pre ústavné reformy.

G. Pitruzzella bol vymenovaný za generálneho advokáta Súdneho dvora 8. októbra 2018.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen správnej rady časopisu „Le Regioni“;
  • člen správnej rady Rivista di diritto costituzionale;
  • čestný člen Associazione Antitrust Italiana;
  • člen vedeckej rady Ius Fiscale europaeum (IFE);
  • člen vedeckej rady časopisu „Federalismi“.
Irmantas Jarukaitis
Irmantas Jarukaitis
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1973 v Prienai (Litva), v roku 1997 získal diplom v odbore právo a v roku 2008 doktorát na Vilniaus universitetas (univerzita vo Vilniuse, Litva). V rámci tejto univerzity vykonával pedagogickú činnosť – v rokoch 1999 až 2018 tam vyučoval ako odborný asistent a neskôr ako docent. Tiež pôsobil v oblasti právneho výskumu, o čom svedčia jeho mnohé publikácie týkajúce sa európskeho práva a ústavného práva. Súčasne s univerzitnou činnosťou sa aktívne podieľal na zriadení Litovskej asociácie pre európske právo, ktorej je spoluzakladateľom.

V roku 1997 začal pracovať v službách svojej krajiny pôvodu a nastúpil na odbor európskeho práva litovského Ministerstva spravodlivosti. Pôsobil tam vo funkcii vedúceho odborníka, ďalej v rokoch 2002 až 2003 vo funkcii vedúceho oddelenia a v rokoch 2004 až 2010 vo funkcii zástupcu generálneho riaditeľa. V rokoch 2010 až 2018 vykonával funkciu sudcu Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy) a v rokoch 2012 až 2017 bol jeho podpredsedom. V rokoch 2015 až 2017 bol predsedom tohto súdu vykonávajúcim funkciu a zároveň zasadal v rámci Teisėjų taryba (Súdna rada, Litva).

I. Jarukaitis je sudcom Súdneho dvora od 8. októbra 2018.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen Lietuvos Europos teisės asociacija
  • člen Združenia sudcov pre európske právo v oblasti hospodárskej súťaže
Priit Pikamäe
Priit Pikamäe
Generálny advokát
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1973 v Tallinne (Estónsko), v roku 1997 získal diplom v odbore právo na Tartu Ülikool (univerzita v Tartu, Estónsko) a v štúdiách práva pokračoval na université de Poitiers (univerzita v Poitiers, Francúzsko). V roku 2006 získal diplom doktora práv na Tartu Ülikool.

V rokoch 1995 až 1996 vykonával svoje prvé pracovné úlohy ako riaditeľ 7. oddelenia konzulárneho odboru estónskeho ministerstva zahraničných vecí. Následne bol vymenovaný do funkcie riaditeľa odboru trestného práva na estónskom ministerstve spravodlivosti, ktorú zastával od roku 1996 do roku 2001.

Svoje nadobudnuté praktické skúsenosti rozvinul aj v justičnom prostredí, čo mu umožnilo vykonávať funkciu sudcu na Harju Maakohtu Tallinna kohtumaja (súd prvého stupňa v Tallinne, Estónsko) od roku 2001 do roku 2002, na Tallinna Ringkonnakohtus (odvolací súd Tallinn, Estónsko) od roku 2002 do roku 2006, ako aj na Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko) od roku 2006 do roku 2009. Od roku 2010 do roku 2013 vykonával funkciu predsedu trestnej komory. Estónsky parlament ho v rokoch 2013 až 2019 vymenoval za predsedu Riigikohus. Okrem toho bol od roku 2010 do roku 2016 vymenovaný za ad hoc sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (Štrasburg, Francúzsko).

Súbežne so svojou súdnou činnosťou zastával od roku 2013 do roku 2019 funkciu predsedu Kohtute Haldamise Nõukoda (Rada pre správu prvostupňových a odvolacích súdov, Estónsko) a v rokoch 2017 až 2019 funkciu predsedu siete predsedov Najvyšších súdnych súdov Európskej únie.

Ako hosťujúci profesor vyučoval v rokoch 2012 až 2017 právo na Tartu Ülikool. Najmä v tomto rámci publikoval mnohé články zamerané na výskum trestného práva.

Dňa 6. februára 2019 bol P. Pikamäe vymenovaný za generálneho advokáta Súdneho dvora a túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen akademickej rady právnickej fakulty Tartu Ülikool;
  • zakladajúci člen Estónskeho združenia pre ochranu finančných záujmov Európskej únie;
  • člen Rady fondu ústavného práva na Akadémii vied v Estónsku;
  • člen estónskej Akademickej asociácie práva.
Čestné tituly a ocenenia
  • Riigivapi III klassi teenetemärk (2019)
Andreas Kumin
Andreas Kumin
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1965 v Grazi (Rakúsko), právo vyštudoval na Karl‑Franzens‑Universität Graz (univerzita v Grazi, Rakúsko), kde najprv v roku 1987 získal diplom a potom v roku 1990 doktorát z práva. Tá istá univerzita mu v roku 1988 udelila diplom prvého stupňa v odbore prekladateľstvo. Ako súčasť  vzdelávania v rámci svojej úradníckej kariéry si v roku 1991 vybral Francúzsko, kde pokračoval v štúdiu na École nationale d’administration (ENA, Francúzsko), ktorú v roku 1992 ukončil diplomom „cycle international long d’administration publique“ (dlhší medzinárodný študijný program pre verejnú správu).

Svoju profesijnú kariéru začal v roku 1990 ako úradník na rakúskom ministerstve zahraničných vecí, kde pôsobil do roku 1994, a to najprv na jeho právnom oddelení a neskôr na generálnom riaditeľstve pre politiku hospodárskej a európskej integrácie. Od roku 1994 do roku 2000 pracoval ako poradca na Stálej misii Rakúska pri Úrade Organizácie spojených národov a špecializovaných inštitúcií v Ženeve (Švajčiarsko). Od roku 2000 do roku 2019 naďalej slúžil na rakúskom ministerstve zahraničných vecí, a to najskôr ako vedúci oddelenia „Právne otázky prvého piliera Európskej únie“ a neskôr, v rokoch 2005 až 2019, vo funkcii vedúceho oddelenia európskeho práva.

Celý rad jeho publikácií v oblasti práva Únie poukazuje aj na jeho akademickú kariéru, ktorú začal v roku 2007 ako lektor Inštitútu európskeho a medzinárodného práva na Leopold‑Franzens‑Universität Innsbruck (univerzita v Innsbrucku, Rakúsko), pokračoval v rokoch 2012 až 2018 ako prednášajúci na Diplomatische Akademie Wien (Diplomatická akadémia vo Viedni, Rakúsko) a od roku 2014 bol spoluvedúcim viacerých kurzov na Wirtschaftsuniversität Wien (Ekonomická univerzita vo Viedni, Rakúsko). Napokon v rokoch 2014 až 2019 pôsobil ako profesor Inštitútu pre európske právo na Karl‑Franzens‑Universität Graz, kde od roku 2020 pokračuje vo výučbe ako čestný profesor.

A. Kumin bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 20. marca 2019.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • pravidelná účasť na zasadnutiach „Beirat für Europarecht“ (neformálna poradná rada pre európske právo) na pozvanie rakúskeho ministerstva zahraničných vecí
Čestné tituly a ocenenia
  • čestný profesor európskeho práva Karl Franzens Universität Graz (2020)
Niilo Jääskinen
Niilo Jääskinen
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1958 v Mikkeli (Fínsko), v roku 1980 získal diplom v odbore právo a neskôr, v roku 1982, diplom o absolvovaní postgraduálneho štúdia v odbore právo na Helsingin yliopisto (univerzita v Helsinkách, Fínsko). V roku 2008 obhájil na tejto univerzite dizertačnú prácu. Jeho záujem o pedagogickú činnosť sa prejavil už veľmi skoro a bolo to práve na Helsingin yliopisto, kde sa v roku v roku 1980 stal lektorom práva, ktorým bol do roku 1986.

V roku 1983 pôsobil počas jedného roka ako referendár a dočasne pridelený sudca na Rovaniemen kihlakunnanoikeus (súd prvého stupňa v Rovaniemi, Fínsko). Po tom, čo v rokoch 1987 až 1989 zastával pozíciu právneho poradcu na fínskom ministerstve spravodlivosti, bol na tomto ministerstve vymenovaný za vedúceho sekcie európskeho práva, ktorú riadil v rokoch 1990 až 1995. Zároveň bol v rokoch 1989 až 1990 právnym poradcom na fínskom ministerstve zahraničných vecí. Ako osoba zodpovedná za právne a inštitucionálne otázky sa zúčastňoval na rokovaniach o pristúpení Fínska k Európskej únii a následne v rokoch 1995 až 2000 zastával pozície poradcu a tajomníka pre európske záležitosti Veľkého výboru fínskeho parlamentu.

N. Jääskinen vykonával v rámci služby pre fínsku justíciu v rokoch 2000 až 2002 funkciu dočasného sudcu na Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko) a v rokoch 2003 až 2009 zastával na tomto súde funkciu sudcu.

Dňa 7. októbra 2009 sa stal generálnym advokátom Súdneho dvora, ktorým bol do 7. októbra 2015. Po návrate do svojej rodnej krajiny znova pôsobil v rokoch 2015 až 2019 ako sudca Korkein hallinto‑oikeus a v rokoch 2018 až 2019 vykonával funkciu podpredsedu tohto súdu.

N. Jääskinen bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2019.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen poradného výboru právnickej fakulty Helsingin yliopisto
Čestné tituly a ocenenia
  • rytier 1. triedy Rádu fínskeho leva (1994);
  • kríž dôstojníka fínskeho Rádu bielej ruže (2008);
  • medaila za zásluhy za tridsať rokov služby štátu (2018);
  • kríž dôstojníka I. triedy fínskeho Rádu bielej ruže (2019).
Nils Wahl
Nils Wahl
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1961 v Štokholme (Švédsko), v roku 1987 získal na Stockholms Universitet (univerzita v Štokholme, Švédsko) titul Juris kandidat (LL.M.) a v roku 1995 titul doktora práv. Od tohto obdobia sa jeho kariéra rozvíjala predovšetkým v akademickej oblasti, v rámci ktorej sa stal hosťujúcim profesorom (docent) a vedúcim katedry Jeana Monneta pre európske právo, a neskôr, v roku 2001, profesorom európskeho práva na Stockholms Universitet.

V rokoch 1993 až 2004 vykonával N. Wahl funkciu generálneho riaditeľa nadácie pôsobiacej v oblasti vzdelávania. V rokoch 2001 až 2006 bol okrem toho prezidentom švédskeho združenia Nätverket för europarättslig forskning (Sieť pre štúdium práva Spoločenstva) a stal sa členom Rådet för konkurrensfrågor (Rada pre otázky hospodárskej súťaže, Švédsko).

V roku 2006 bol N. Wahl vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu Európskej únie. Túto funkciu vykonával do roku 2012, keď sa stal generálnym advokátom Súdneho dvora, ktorým bol počas siedmich rokov. Od roku 2019 pôsobí ako sudca Súdneho dvora.

Jean Richard de la Tour
Jean Richard de la Tour
Generálny advokát
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1959 v Le Dorat (Francúzsko), v roku 1982 získal titul magister v odbore právo na université Paris II (univerzita Paríž II, Francúzsko) a v rokoch 1984 až 1986 absolvoval justičné vzdelávanie na École nationale de la magistrature (Národná škola súdnictva, Bordeaux, Francúzsko).

Jeho profesijná kariéra začala v roku 1986, keď bol vymenovaný za sudcu tribunal d’instance de Limoges (Súd prvého stupňa Limoges, Francúzsko), kde pôsobil do roku 1988, a neskôr, v rokoch 1988 až 1996, pracoval ako úradník ústrednej správy francúzskeho Ministerstva spravodlivosti na Riaditeľstve pre civilné veci. V rokoch 1996 až 2004 vykonával funkciu referendára na Cour de cassation (Kasačný súd, Paríž, Francúzsko).

J. Richard de la Tour neskôr počas svojej kariéry pôsobil na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev, kde v rokoch 2004 až 2006 pracoval ako lektor rozsudkov. V rokoch 2006 až 2012 pôsobil na Súdnom dvore ako referendár sudkyne Pernilly Lindh a neskôr sudcu Carla Gustava Fernlunda.

V roku 2012 sa vrátil do krajiny svojho pôvodu, keďže bol vymenovaný do funkcie generálneho advokáta sociálnoprávneho senátu Cour de cassation. Túto funkciu vykonával spoločne s funkciou referenta generálneho prokurátora pri Cour de cassation do roku 2017. Neskôr bol vymenovaný do funkcie prvého generálneho advokáta obchodného, finančného a hospodárskeho senátu Cour de cassation. Túto funkciu vykonával v rokoch 2017 až 2020.

Súčasne so svojou súdnou funkciou bol v rokoch 1998 až 2002 členom komisie Cour de cassation pre správy a štúdie a v rokoch 1999 až 2004 bol členom komisie Cour de cassation pro obnovu konania vo veciach trestných odsúdení. V rokoch 2016 až 2020 bol predsedom správnej rady Institut national des formations notariales (Národný inštitút notárskeho vzdelávania, Francúzsko).

J. Richard de la Tour je generálnym advokátom Súdneho dvora od 23. marca 2020.

Čestné tituly a ocenenia
  • hodnosť Rytiera Rádu čestnej légie (2016).
Athanasios Rantos
Athanasios Rantos
Generálny advokát
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1953 v Aténach (Grécko), v roku 1976 získal diplom z práva na Panepistimio Athinon (univerzita v Aténach, Grécko) a svoje štúdiá doplnil v roku 1990 titulom magister so špecializáciou na európske právo, ktorý získal na Université libre de Bruxelles (Slobodná univerzita v Bruseli, Belgicko). V roku 1992 sa stal „Fellow“ na Medzinárodnom inštitúte ľudských práv v Ženeve (Švajčiarsko) a Štrasburgu (Francúzsko).

V roku 1978 vykonával po dobu jedného roka povolanie advokáta zapísaného v Aténskej advokátskej komore a následne nastúpil na Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada, Grécko): v rokoch 1979 až 2000 tu postupne zastával funkciu audítora, odborného referenta a poradcu a stal sa jeho podpredsedom a neskôr predsedom. V rokoch 2000 až 2020 bol členom Anotato Eidiko Dikastirio (špeciálny najvyšší súd, Grécko) a v rokoch 2011 až 2020 bol predsedom Eidiko Dikastirio Agogon Kakodikias (špeciálny súd príslušný pre disciplinárne konania sudcov, Grécko). V rokoch 1996 až 2020 bol členom a následne predsedom Anotato Symvoulio Dioikitikis Dikaiosynis (Vyššia rada správneho súdnictva, Grécko). V rokoch 2011 až 2020 okrem toho zastával funkciu predsedu Peitharchiko Symvoulio Melon didaktika Ereunitikou Prosopikou ton Anotaton Ekpaideutikon Idrymaton (Disciplinárna rada vyučujúcich v inštitúciách vyššieho vzdelávania, Grécko).

V rámci svojich súdnych funkcií vykonával A. Rantos rad úloh ako predseda viacerých výborov pre prípravu právnych predpisov. Bol členom Κentriki Nomoparaskeuastiki Epitropi (Ústredný výbor pre prípravu právnych predpisov, Grécko). Jeho záujem o pedagogickú činnosť ho okrem toho priviedol k výučbe európskeho práva a správneho práva na Ethniki Schola Dimosias Dioikisis (Národná škola pre verejnú správu, Grécko), kde pôsobil v rokoch 1990 až 1994, a takisto na Ethniki Schola Dikastikon Leitourgon (Národná justičná akadémia, Grécko), kde vyučoval v rokoch 1995 až 2016. Jeho úvahy týkajúce sa najrôznejších právnych tém vyústili do mnohých vedeckých prác, z ktorých väčšina bola publikovaná.

A. Rantos bol vymenovaný do funkcie generálneho advokáta Súdneho dvora 10. septembra 2020 a túto funkciu vykonáva dodnes.

Ineta Ziemele
Ineta Ziemele
Sudkyňa
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1970 v Jelgave (Lotyšsko), v roku 1993 získala diplom v odbore právo na Latvijas Universitāte (Lotyšská univerzita), ktorý v tom istom roku doplnila štúdiom amerického právneho systému, práva a politiky Európskych spoločenstiev a politológie na Aarhus Universitet (Aarhuská univerzita, Dánsko). V roku 1994 ďalej získala magisterský titul v odbore medzinárodné právo na Lunds Universitet (univerzita v Lunde, Švédsko) a absolvovala štúdium na Cambridge University (Cambridgeská univerzita, Spojené kráľovstvo), kde v roku 1999 obhájila dizertačnú prácu v odbore právo.

Svoju profesijnú kariéru začala v rokoch 1990 až 1992 ako asistentka poslanca lotyšského parlamentu a neskôr, v rokoch 1992 až 1995, pracovala ako konzultantka výboru pre zahraničné veci lotyšského parlamentu. V roku 1995 bola vymenovaná za poradkyňu lotyšského predsedu vlády. V rokoch 1999 až 2001 pracovala na generálnom riaditeľstve pre ľudské práva Rady Európy v Štrasburgu (Francúzsko).

Od roku 1993 sa I. Ziemele okrem iného venovala aj vyučovaniu, a to ako odborná asistentka na katedre teórie práva a politológie a na katedre medzinárodného práva a morského práva na Latvijas Universitāte. Do roku 1999 pôsobila na tejto univerzite ako lektorka medzinárodného práva a európskeho práva a založila Inštitút pre ľudské práva, ktorého vedúcou bola do roku 1999. Okrem toho bola profesorkou „Söderberg“ a neskôr hosťujúcou profesorkou na Rīgas Juridiskā augstskola (Vysoká škola práva v Rige, Lotyšsko), kde od roku 2001 pôsobila ako profesorka medzinárodného práva a ľudských práv. V rokoch 2001 až 2005 vyučovala ako hosťujúca profesorka aj na Inštitúte Raoula Wallenberga na Lunds universitet.

Sudcovskú kariéru začala I. Ziemele v roku 2005, keď bola vymenovaná za sudkyňu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu; túto funkciu vykonávala do roku 2014 aj ako predsedníčka senátu. V roku 2015 bola vymenovaná za sudkyňu Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd, Lotyšsko) a v rokoch 2017 až 2020 bola jeho predsedníčkou.

Od roku 2017 je korešpondujúcou členkou Lotyšskej akadémie vied, v spolupráci s ktorou sa venuje výskumu v oblasti práva, ktorý vyúsťuje do vydávania mnohých publikácií.

I. Ziemele bola vymenovaná za sudkyňu Súdneho dvora 6. októbra 2020. Túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • korešpondujúca členka Lotyšskej akadémie vied,
  • šéfredaktorka „Baltic Yearbook of International Law“.
Čestné tituly a ocenenia
  • vyznamenanie Triju Zvaigžņu ordenis (trieda IV) (Lotyšsko) (2014),
  • cena vlády (Lotyšsko) za významný prínos pre rozvoj lotyšského justičného systému, upevňovanie demokracie a právneho štátu, ako aj za výsledky dosiahnuté v oblasti právnej vedy (2016),
  • čestná insígnia justičného systému 1. stupňa (Lotyšsko) (2018),
  • čestný diplom udelený regiónom Jelgava (Lotyšsko) (2018).
Jan Passer
Jan Passer
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1974 v Prahe (Československo), študoval na Karlovej univerzite (Česká republika), kde získal diplom z práva, ktorý v roku 2000 doplnil o titul Master of Laws na Stockholms universitet (univerzita v Štokholme, Švédsko). V roku 2007 obhájil na Karlovej univerzite dizertačnú prácu v odbore právo.

Od roku 1997 pôsobil vo svojej rodnej krajine v oblasti súdnictva, pričom bol najprv do roku 2001 justičným čakateľom na Mestskom súde v Prahe (Česká republika) a následne v rokoch 2001 až 2005 sudcom Obvodného súdu pre Prahu 2 (Česká republika). V rokoch 2005 až 2016 bol sudcom Najvyššieho správneho súdu (Česká republika).

Bohaté praktické skúsenosti priviedli J. Passera aj k pedagogickej činnosti: v rokoch 2001 až 2003 sa na Karlovej univerzite ako lektor venoval výučbe práva Únie a ďalších predmetov, v rokoch 2006 až 2016 pôsobil na Masarykovej univerzite (Česká republika) a v rokoch 2014 až 2016 na Univerzite Palackého v Olomouci (Česká republika). Vďaka jeho odborným kompetenciám sa venoval výučbe práva v rokoch 2001 až 2016 aj na Justičnej akadémii Českej republiky.

J. Passer bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu Európskej únie 19. septembra 2016. Jeho členom bol počas štyroch rokov, predtým, ako bol 6. októbra 2020 vymenovaný za sudcu Súdneho dvora, a túto funkciu vykonáva dodnes.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • zakladajúci člen Českej spoločnosti pre európske a porovnávacie právo
Anthony Michael Collins
Anthony Michael Collins
Generálny advokát
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1960 v New Haven (Spojené štáty), v roku 1984 získal diplom v odbore právne vedy na Trinity College Dublin (Írsko) a v roku 1986 diplom Barrister‑at‑law na Honourable Society of King’s Inns (Dublin, Írsko).

Jeho profesijná dráha sa začala v rámci írskej advokátskej komory: v obdobiach medzi rokmi 1986 a 1990 a 1997 a 2003 pôsobil ako Barrister‑at‑law a v rokoch 2003 až 2013 ako Senior Counsel. Od roku 1990 do roku 1997 dočasne prerušil svoje pôsobenie ako Barrister‑at‑law a nastúpil na Súdny dvor Európskych spoločenstiev ako referendár pri sudcoch Thomasovi Francis O’Higginsovi (v rokoch 1990 až 1991) a Johnovi L. Murrayovi (v rokoch 1991 až 1997). V období medzi rokmi 2006 a 2013 bol vymenovaný za člena stáleho zastúpenia Rady európskych advokátskych komôr (CCBE) pri Súdnom dvore a Súdnom dvore Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO). Od roku 2015 okrem toho pôsobí ako docent práva Únie na University College Cork (univerzita v Corku, Írsko). Je autorom mnohých publikácií týkajúcich sa írskeho správneho práva a práva Únie.

A. M. Collins bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 16. septembra 2013 a od 21. septembra 2016 vykonával počas dvoch funkčných období funkciu predsedu komory.

Od 7. októbra 2021 je generálnym advokátom Súdneho dvora.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen správnej rady Irish Centre for European Law;
  • Bencher v rámci Honourable Society of King 'Inns.
Miroslav Gavalec
Miroslav Gavalec
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1961 v Zlíne (Československo), M. Gavalec získal najprv diplom inžiniera v technickom odvetví tepelných a jadrových strojov a zariadení na Českom vysokom učení technickom v Prahe (Československo) a v rokoch 1986 až 1991 vykonával rôzne funkcie v oblasti jadrovej energetiky.

Jeho záujem o spoločenské vedy ho v rokoch 1990 až 1995 priviedol k štúdiu práva na Univerzite Komenského v Bratislave (Slovensko), kde v roku 1995 získal magisterský diplom a v roku 2010 mu bol udelený akademický titul PhD.

V roku 2001 bol vymenovaný za sudcu Okresného súdu Bratislava III (Slovensko), kde sa venoval obchodnoprávnej agende, rodinným veciam a správnemu súdnictvu. Na tomto súde pôsobil do roku 2005, keď sa stal sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v rámci ktorého najprv rozhodoval ako sudca Správneho kolégia, a v roku 2009 sa stal predsedom prvého senátu Správneho kolégia.

Súčasne so svojou sudcovskou profesijnou kariérou sa M. Gavalec venoval aj pedagogickej činnosti. V rokoch 2005 až 2011 vyučoval na Znaleckom ústave Paneurópskej vysokej školy pre špecializované štúdium v odbore Ekonomika a manažment. V rokoch 2006 až 2014 vyučoval na Ústave verejného práva a Ústave súkromného práva Paneurópskej vysokej školy.

M. Gavalec bol v tiež v rokoch 2005 až 2020 členom Fóra sudcov Európskej únie pre životné prostredie a v rokoch 2006 až 2015 členom Asociácie európskych administratívnych sudcov.

M. Gavalec bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2021.

Nicholas Emiliou
Nicholas Emiliou
Generálny advokát
Životopis a kariérny postup

narodený vo Famaguste (Cyprus), študoval na Ethniko kai Kapodistriako Panepistimio Athinon (Národná a Kapodistriánska univerzita v Aténach, Grécko), kde v roku 1986 získal diplom v odbore právo. V štúdiách pokračoval na London School of Economics and Political Science (Vyššia škola ekonomiky a politických vied v Londýne, Spojené kráľovstvo), kde v roku 1987 získal titul Master v odbore európske právo. V roku 1991 sa stal doktorom práv na University College v Londýne (Spojené kráľovstvo).

Na tejto univerzite začal v rokoch 1988 až 1991 svoju akademickú kariéru ako pomocný výskumný pracovník. Neskôr vyučoval európske právo: najprv v rokoch 1991 až 1993 na University of Southampton (univerzita v Southamptone, Spojené kráľovstvo) a potom, v rokoch 1993 až 1994, na Queen Mary and Westfield College, University of London (Queen Mary and Westfield College, univerzita v Londýne, Spojené kráľovstvo). V období rokov 1995 až 1997 bol vedúcim katedry Jeana Monneta v oblasti európskej integrácie na University of Durham (univerzita v Durhame, Spojené kráľovstvo). Súčasne s týmito činnosťami bol N. Emiliou v rokoch 1994 až 1997 čestným vedúcim výskumu (Honorary Senior Research Fellow) na University College London a osobitným poradcom cyperského ministra zahraničných vecí.

V rokoch 1997 až 1998 pôsobil ako splnomocnenec ministra na oddelení cyperského ministerstva zahraničných vecí pre Európsku úniu a neskôr, v rokoch 1998 až 1999, bol námestníkom stáleho predstaviteľa Cyperskej republiky pri Európskej únii.

V rokoch 1999 až 2002 bol N. Emiliou osobitným a splnomocneným veľvyslancom Cyperskej republiky v Írsku.

V rokoch 2002 až 2004 vykonával funkciu stáleho predstaviteľa Cyperskej republiky pri Rade Európy a zástupcu cyperskej vlády vo veciach predložených Európskemu súdu pre ľudské práva. V roku 2004 bol vymenovaný za stáleho zástupcu Cyperskej republiky pri Európskej únii a túto funkciu vykonával do roku 2008.

Neskôr bol N. Emiliou vymenovaný za stáleho tajomníka cyperského Ministerstva zahraničných vecí a túto funkciu zastával do roku 2012.

V rokoch 2012 až 2017 pôsobil ako stály zástupca Cyperskej republiky pri Organizácii Spojených národov v New Yorku a v rokoch 2017 až 2021 znovu zastával funkciu stáleho predstaviteľa Cyperskej republiky pri Európskej únii. Okrem toho v rokoch 1995 až 2016 zasadal v Skupine rozhodcov v rámci Stáleho rozhodcovského súdu v Haagu (Holandsko).

N. Emiliou bol vymenovaný za generálneho advokáta Súdneho dvora 7. októbra 2021.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • člen Európskej organizácie pre verejné právo (EPLO);
  • člen Asociácie medzinárodného práva (cyperská sekcia).
Čestné tituly a ocenenia
  • Rytier komendátor s hviezdou, rád Sv. Gregora Veľkého, Vatikán (2010)
Zoltán Csehi
Zoltán Csehi
Sudca
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1965 v Budapešti (Maďarsko), v roku 1990 získal diplom z práva na Eötvös Loránd Tudományegyetem (univerzita Eötvösa Loránda, Maďarsko) a v roku 1991 titul Master of Laws na Ruprecht‑Karls‑Universität Heidelberg (Ruprechtovsko‑Karolovská univerzita v Heidelbergu, Nemecko). Na Eötvös Loránd Tudományegyetem absolvoval aj doktorandské štúdium a dizertačnú prácu v odbore právo obhájil v roku 2004. V roku 1992 taktiež získal na univerzite Eötvös Loránd Tudományegyetem diplom v odbore dejiny umenia.

Bol advokátom zapísaným v Budapeštianskej advokátskej komore a toto povolanie vykonával v Maďarsku v rokoch 1995 až 2016. Súbežne s činnosťou advokáta pôsobil v rokoch 2004 až 2016 ako rozhodca Pénz és Tőkepiaci Állandó Választottbíróság (Stály rozhodcovský súd pre finančné a kapitálové trhy, Maďarsko) a ako ad hoc rozhodca.

Z. Csehi sa okrem toho venoval aj výučbe práva, a to na Eötvös Loránd Tudományegyetem ako docent (v rokoch 1991 až 2005) a neskôr ako profesor (v rokoch 2005 až 2016). Vyučoval aj na Pázmány Péter Katolikus Egyetem (Katolícka univerzita Pétera Pázmányho, Maďarsko), kde pôsobil v rokoch 2007 až 2013 ako vedúci katedry obchodného práva a od roku 2013 ako profesor. Na tejto univerzite bol v rokoch 2013 až 2016 vedúcim katedry súkromného a obchodného práva a od roku 2017 profesorom zameraným na výskum v oblasti súkromného a obchodného práva, ako aj vedúcim katedry občianskeho práva (od roku 2018). Od roku 2013 pôsobil ako hosťujúci profesor na Université catholique de Lyon (Katolícka univerzita v Lyone, Francúzsko).

Z. Csehi bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 13. apríla 2016. Túto funkciu vykonával päť rokov, predtým, ako sa 7. októbra 2021 stal sudcom Súdneho dvora.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • editor Magyar Kereskedelmi Jogi Évkönyv;
  • spolueditor periodika Polgári Jog;
  • člen správnej rady Alapítvány Az Új Polgári Törvénykönyvért;
  • člen Magyar Tudományos Akadémia Köztestülete;
  • člen Gesellschaft für Rechtsvergleichung e.V.;
  • člen Magyar-Német Jogász Egyesület.
Octavia Spineanu-Matei
Octavia Spineanu-Matei
Sudkyňa
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1967 vo Vălenii de Munte (Rumunsko), v roku 1990 získala diplom z práva na Universitatea Alexandru Ioan Cuza din Iaşi (univerzita Alexandru Ioan Cuza v Iaşi, Rumunsko) (diplom s vyznamenaním) a v roku 1999 získala diplom doktorky práv na Academia de Poliție „Alexandru Ioan Cuza“ (Policajná akadémia „Alexandru Ioan Cuza“, Rumunsko).

Jej profesijná kariéra sa začala v roku 1991, keď bola vymenovaná do funkcie sudkyne na Judecătoria sectorului 4 Bucureşti (súd prvého stupňa 4. obvodu v Bukurešti, Rumunsko), ktorú vykonávala do roku 1996. V rokoch 1996 až 1999 pôsobila ako sudkyňa na Tribunalul Bucureşti (súd v Bukurešti, Rumunsko) a v rokoch 1997 až 1999 sa stala predsedníčkou jeho civilného kolégia. Po tom, ako zastávala v rokoch 1999 až 2005 funkciu sudkyne na Curtea de Apel Bucureşti (odvolací súd v Bukurešti, Rumunsko) a v rokoch 1999 až 2003 funkciu predsedníčky jeho civilného kolégia, bola vymenovaná za sudkyňu Înalta Curte de Casaţie şi Justitia (Najvyšší kasačný a súdny dvor, Rumunsko) a túto funkciu vykonávala od roku 2006 do roku 2016.

V rokoch 2006 až 2016 bola O. Spineanu‑Matei vymenovaná za externú členku veľkého odvolacieho senátu Európskeho patentového úradu v Mníchove (Nemecko).

Od roku 1997 sa tiež venovala vzdelávaniu rumunských sudcov a justičných čakateľov ako lektorka Institutul Naţional al Magistraturii (Národný justičný inštitút, Rumunsko), v rámci ktorého bola tiež členkou vedeckej rady, a v rokoch 2011 až 2016 zastávala funkciu jeho riaditeľky. Zasadala tiež v správnej rade Școala Națională de Grefieri (Národná škola pre súdnych úradníkov, Rumunsko). V rokoch 2012 až 2016 bola členkou rady pre doktorandské štúdiá na Universitatea din Bucureşti (univerzita v Bukurešti, Rumunsko). Je spoluautorkou viacerých publikácií a autorkou mnohých článkov v oblastia práva a pravidelne sa zúčastňuje na národných i medzinárodných konferenciách.

O. Spineanu‑Matei bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 19. septembra 2016. Túto funkciu vykonávala počas piatich rokov, predtým, ako bola 7. októbra 2021 bol vymenovaná za sudkyňu Súdneho dvora.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • členka výboru externých revízorov právneho časopisu EuroQuod, vydávaného Institutul Naţional al Magistraturii;
  • členka vedeckej rady redakcie Revista română de dreptul proprietăţii intelectuale vydávaného Asociaţia Ştiinţifică de Dreptul Proprietăţii Intelectuale;
  • členka poradného výboru Akadémie európskeho práva (ERA).
Čestné tituly a ocenenia
  • hodnosť Rytier Ordinul Naţional „Pentru Merit“ (národný rád „za zásluhy“) (udelený prezidentom Rumunska za zásluhy pri utváraní judikatúry a reforme justície) (2000)
Tamara Ćapeta
Tamara Ćapeta
Generálna advokátka
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1967 v Záhrebe (Chorvátsko), začala študovať na Sveučilište u Zagrebu (univerzita v Záhrebe, Chorvátsko), kde získala diplom v odbore právo v roku 1991. V štúdiu pokračovala na Collège d'Europe (College of Europe) v Bruggách (Belgicko), kde v roku 1993 získala titul Master v odbore pokročilé európske štúdiá. Po návrate na Sveučilište u Zagrebu sa venovala príprave svojej dizertačnej práce a v roku 2001 sa stala doktorkou práv.

Svoju profesijnú dráhu začala T. Ćapeta v roku 1992 ako úradníčka na chorvátskom ministerstve zahraničných vecí, a to na odbore pre európsku integráciu a na odbore pre agentúry OSN so sídlom v Európe. V rokoch 1994 až 1997 sa venovala výskumu týkajúcemu sa procesu európskej integrácie na Institut za razvoj aj međunarodne odnos (Inštitút pre rozvoj a medzinárodné vzťahy, Chorvátsko).

Svoje akademické pôsobenie začala v roku 1997 ako asistentka na katedre obchodného práva a medzinárodného obchodu na Fakulte ekonomiky Sveučilište u Zagrebu. Od roku 2002 bola profesorkou na Právnickej fakulte Sveučilište u Zagrebu, kde bola jedným zo zakladajúcich členov katedry európskeho verejného práva.

V rokoch 2013 až 2014 pôsobila T. Ćapeta ako vedúca chorvátskeho prekladateľského oddelenia na Generálnom riaditeľstve Súdneho dvora Európskej únie pre multilingvizmus a následne začala opäť vyučovať na Sveučilište u Zagrebu. V rokoch 2015 až 2021 vykonávala funkciu vedúcej katedry európskeho verejného práva a vedúcej programu postgraduálneho štúdia európskeho práva. V roku 2018 založila Centrum excelentnosti Jeana Monneta zamerané na výskum v oblasti právneho štátu a v rokoch 2018 až 2021 vykonávala funkciu jeho koordinátorky.

T. Ćapeta je autorkou mnohých publikácií v oblasti práva Únie. Založila medzinárodný časopis o práve Únie, ako doteraz jediný časopis tohto druhu v Chorvátsku, ktorého bola v rokoch 2010 až 2015 šéfredaktorkou. Súbežne s výučbou na Sveučilište u Zagrebu bola v rámci programu výmen hosťujúcou profesorkou práva Únie na právnickej fakulte Indiana University (univerzita v Indiane, Spojené štáty) (v rokoch 2005 až 2010), na University of Pittsburgh (Pittsburská univerzita, Spojené štáty) (v roku 2016) a na Zhōngguó Zhèngfǎ Dàxué (čínska univerzita politológie a práva, Čína). Prednášala tiež pre chorvátskych sudcov a úradníkov v rámci programov pravidelného vzdelávania v oblasti práva Únie, ktoré organizovali Pravosudna akademija (Justičná akadémia, Chorvátsko) a Državna škola za Javnu upravu (Štátna škola verejnej správy, Chorvátsko).

T. Ćapeta bola v roku 2020 vymenovaná spoločným výborom Európskej únie za členku osobitného rozhodcovského tribunálu podľa Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva, pričom túto funkciu prestala vykonávať po tom, ako bola vymenovaná za generálnu advokátku Súdneho dvora.

T. Ćapeta bola vymenovaná za generálnu advokátku Súdneho dvora 7. októbra 2021.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • členka Hrvatske udruge za europsko pravo (CROSEL) (Chorvátska asociácia pre európske právo);
  • členka Fédération Internationale pour le Droit Européen (FIDE);
  • členka University Association for Contemporary European Studies (UACES);
  • členka Hrvatski pravni centar (HPC) (Chorvátske právne centrum);
  • členka Spolku bývalých študentov College of Europe;
  • členka chorvátskeho Spolku bývalých študentov College of Europe;
  • členka chorvátskeho Spolku bývalých štipendistov Fulbrightovho štipendia;
  • členka Hrvatske udruge za studij Europske unije (CEUSA) (Chorvátska asociácia pre štúdie Európskej únie);
  • členka redakčnej rady Croatian Yearbook of European Law and Policy;
  • členka vedeckej rady Collana di Diritto per l’Economia del Dipartimento di Studi economico aziendali e Diritto per l’Economia – de l’Università degli Studi di Milano Bicocca (Edičná séria hospodárskeho práva Katedry ekonomických a obchodných štúdií a hospodárskeho práva – Univerzita v Miláne Bicocca).
Laila Medina
Laila Medina
Generálna advokátka
Životopis a kariérny postup

narodená v roku 1971 v Jelgave (Lotyšsko), študovala na IMO International Maritime Law Institute (Inštitút IMO pre medzinárodné námorné právo, Malta), kde v roku 1995 získala titul Master v odbore medzinárodné námorné právo. Neskôr, v roku 2002, získala na Rīgas Juridiskā augstskola (Vysoká škola práva v Rige, Lotyšsko) magisterský titul v odbore právo Únie.

Od roku 1995 pôsobila na lotyšskom ministerstve dopravy ako vedúca právneho odboru a zástupkyňa vedúceho oddelenia pre námorné záležitosti. Tieto funkcie vykonávala do roku 2002, keď bola na tomto ministerstve menovaná za poradkyňu štátneho tajomníka pre európske záležitosti.

V rokoch 2004 až 2005 vykonávala L. Medina funkciu zástupkyne vedúceho úradu pre európske záležitosti na Štátnom kancelárstve Lotyšskej republiky.

V roku 2005 začala pôsobiť na lotyšskom ministerstve spravodlivosti ako vedúca oddelenia pre plánovanie politík. Od roku 2006 zastávala na lotyšskom ministerstve spravodlivosti funkciu zástupkyne štátneho tajomníka pre sektorovú politiku a v rokoch 2009 až 2021 funkciu zástupkyne pre právne politiku.

L. Medina sa v rámci svojej profesijnej dráhy venuje aj pedagogickej činnosti. V rokoch 1998 až 2006 vyučovala európske právo a inštitucionálne právo Európskej únie na Valsts administrācijas skola (Škola verejnej správy, Lotyšsko). V roku 2012 viedla kurzy pre sudcov a notárov, ktoré sa týkali nariadenia Rím III. Od roku 2008 je tiež členkou rady Právnickej fakulty Biznesa augstskola Turība (Vysoká škola obchodná „Turiba“, Lotyšsko).

L. Medina bola vymenovaná za generálnu advokátku Súdneho dvora 7. októbra 2021.

Členstvá v nadáciách, organizáciách alebo inštitúciách pôsobiacich v právnej, kultúrnej, umeleckej, sociálnej, športovej alebo charitatívnej oblasti
  • členka Eiropas Savienības tiesību Asociacija (Asociácia práva Európskej únie)
Čestné tituly a ocenenia
  • čestná medaila súdneho systému Lotyšskej republiky (tretia trieda): za príkladné, čestné a novátorské plnenie funkcií v oblasti súdnictva a za šírenie poznatkov a rozvoj profesionality osôb pôsobiacich v rámci súdneho systému (2011)
Alfredo Calot Escobar
Alfredo Calot Escobar
Tajomník
Životopis a kariérny postup

narodený v roku 1961 vo Valencii (Španielsko), študoval na Universidad de Valencia (univerzita vo Valencii, Španielsko), kde v roku 1984 získal diplom v odbore právo.

V januári 1986 sa zamestnal na Rade obchodných komôr autonómnej oblasti Valencia ako obchodný analytik na obchodnom zastúpení Španielska v Toronte (Kanada). Na tejto pozícii pracoval až do 16. júla 1986, dátumu jeho nástupu do funkcie na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev, po tom, ako úspešne absolvoval verejné výberové konanie určené na obsadenie prvých pracovných miest právnikov lingvistov pre španielsky jazyk na riaditeľstve pre preklady.

V roku 1990 bol povýšený na pozíciu právnika lingvistu povereného revíziou prekladov právnych textov, ktorú vykonával až do roku 1993, keď nastúpil na oddelenie Súdneho dvora pre tlač a informácie.

V roku 1995 uspel v novom verejnom výberovom konaní na administrátorov, ktorý organizoval Európsky parlament. To mu umožnilo zamestnať sa na sekretariáte inštitucionálneho výboru, kde sa podieľal na príprave rôznych právnych správ pre poslancov, najmä v rámci medzivládnej konferencie, ktorá predchádzala uzavretiu Amsterdamskej zmluvy.

V roku 1996 bol vyzvaný, aby sa začlenil do kabinetu tajomníka Súdneho dvora, kde pracoval ako atašé až do roku 1999, keď bol vymenovaný za referendára pri generálnom advokátovi Dámasovi Ruiz‑Jarabo Colomerovi.

Posilnený rôznorodosťou svojich profesijných skúseností sa v roku 2000 vrátil do prekladateľskej služby Súdneho dvora ako vedúci španielskej prekladateľskej sekcie, na ktorej založení sa zúčastnil pred 14 rokmi.

V roku 2001 bol vymenovaný na čelo riaditeľstva prekladov, v kľúčovom období rozvoja multilingvizmu, keďže prebiehali prípravy na rozšírenie Únie o desať nových členských štátov, ktoré malo za následok, že sa takmer zdvojnásobil počet úradných jazykov z pôvodných 11 na 20.

V dôsledku zmien v štruktúre administratívnych služieb inštitúcie bol A. Calot Escobar v júni 2007 vymenovaný za generálneho riaditeľa pre preklady.

Od 6. októbra 2010 je zvolený do funkcie tajomníka Súdneho dvora, ktorú zastáva aj po skončení svojho prvého funkčného obdobia a jeho obnovení v roku 2016.

Čestné tituly a ocenenia
  • Orden del mérito civil;
  • Cruz distinguida de primera clase San Raimundo de Peñafort.