Dozrel čas na reformu ?

Súd prvého stupňa oslavuje 20 rokov svojej existencie

   

Marc Jaeger

Marc Jaeger, Predseda Súdu prvého stupňa

 
corner-tpi

Dňa 25. septembra 2009 pri príležitosti kolokvia organizovaného v Luxemburgu oslávi Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev 20 rokov od svojho založenia, presnejšie povedané od nástupu svojich prvých členov, ktorí zložili sľub pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev 25. septembra 1989, do funkcie. No hoci Súd prvého stupňa sotva dosiahol vek dospelosti, už musí pripravovať pôdu na reformu, ktorá sa stala nevyhnutnou vzhľadom na neustále narastajúci počet sporov, ktoré prejednáva.

Založenie Súdu prvého stupňa, o ktorom rozhodla Rada v októbri 1988, sledovalo trojaký cieľ: vybaviť európsky súdny systém orgánom, ktorého úlohou bude rozhodovať o žalobách, ktoré si vyžadujú hĺbkové skúmanie zložitých skutkových okolností; zaviesť druhý stupeň súdnictva s cieľom zvýšiť ochranu subjektov podliehajúcich súdnej právomoci; umožniť Súdnemu dvoru, aby sa sústredil na svoju hlavnú činnosť, a to zabezpečenie jednotného výkladu práva Spoločenstva. Súdu prvého stupňa bolo preto najprv zverené najmä rozhodovanie sporov v oblasti práva hospodárskej súťaže.

V priebehu rokov boli jeho právomoci rozširované, a to až do takej miery, že dnes Súd prvého stupňa až na niekoľko výnimiek rozhoduje o všetkých žalobách, ktoré podali jednotlivci, podniky a členské štáty proti rozhodnutiam prijatým orgánmi a inštitúciami Európskej únie. Na prvom stupni preto, lebo podlieha kontrole Súdneho dvora v rámci odvolania o otázkach týkajúcich sa výkladu práva, a jeho základnou úlohou je teda zabezpečiť dodržiavanie práva zo strany rozhodovacích orgánov Únie (najmä Komisie) v značnom množstve oblastí. Ide, samozrejme, o právo hospodárskej súťaže, ktorého cieľom je zabrániť podnikom, aby sa správali spôsobom poškodzujúcim spotrebiteľov; niekoľko nedávnych sporov z tejto oblasti, ktoré sa týkali sektora informatiky, priemyslu kompaktných diskov alebo leteckej dopravy, malo značný ohlas. Ale či už spomenieme kontrolu rozhodnutí Komisie týkajúcich sa súladu pomoci poskytnutej štátmi podnikom so Zmluvami, spory súvisiace so zápisom ochranných známok Spoločenstva, s opatreniami na ochranu obchodu, s prístupom občanov k dokumentom inštitúcií, s rozhodnutiami o zmrazení finančných prostriedkov osobám prepojeným na teroristické organizácie, s opatreniami na znižovanie emisií skleníkových plynov alebo so zákazom uvádzania prípravkov na ochranu rastlín na trh, je zrejmé, že Súd prvého stupňa je dnes kľúčovým aktérom nielen v hospodárskom živote podnikov, ale aj v takých rôznych oblastiach, ako sú bezpečnosť, základné slobody, životné prostredie a zdravie.

To však neznamená, že každý má právo obrátiť sa na Súd prvého stupňa, aby napadol akýkoľvek akt Únie, ktorého nie je adresátom, alebo ktorý mu špecificky nespôsobuje ujmu. Najmä všeobecne záväzné akty (ako napríklad európske smernice) nemôžu byť v zásade napadnuté priamo, ich zákonnosť však môže byť spochybnená v súvislosti so žalobou smerujúcou proti individuálnym, najmä vnútroštátnym opatreniam slúžiacim na ich vykonanie. Právo Spoločenstva teda nepozná actio popularis a od žalobcov vyžaduje dôkaz, že sú priamo a osobne dotknutí vo svojich právach, inak žaloba nie je prípustná. V očiach európskeho občana sa táto požiadavka môže javiť ako obmedzenie prístupu k spravodlivosti (je však namieste uviesť, že ak Lisabonská zmluva nadobudne platnosť, mala by do značnej miery rozšíriť prístup k spravodlivosti, keďže sú v nej zmiernené podmienky prípustnosti žaloby o neplatnosť). V každom prípade ide o režim známy viacerým právnym systémom, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby sa súd zaoberal iba spormi, kde záujem žalobcov vychádza z konkrétnej reality, a ktorý v štruktúre európskeho súdnictva vytvorenej Zmluvami zveruje vnútroštátnemu súdu úlohu prostredníka pri aplikácii a kontrole zákonnosti práva Spoločenstva.

Takéto rozdelenie úloh je potrebné tým väčšmi, že Súd prvého stupňa je v konečnom dôsledku súdny orgán obmedzenej veľkosti, pokiaľ ide o personál. Súd prvého stupňa je zložený z 27 sudcov a disponuje menej ako 300 úradníkmi a inými zamestnancami, ktorí zabezpečujú jeho riadne fungovanie. Na tento číselný údaj treba nazerať s ohľadom na povinnosť tohto súdu byť schopný prejednávať žaloby v 23 úradných jazykoch Únie a tiež s ohľadom na osobité znaky jeho sporovej agendy. Tá svojou povahou zahŕňa veci s mimoriadne objemnými spismi, zložitými z ekonomického alebo technického hľadiska, ktoré si vyžadujú veľmi starostlivé preskúmanie skutkových okolností a niekedy majú rozhodujúci vplyv na celý sektor. Predovšetkým Súd prvého stupňa čelí viacerým dlhodobo a súbežne pôsobiacim faktorom (ako sú nová právomoc, pokiaľ ide o žaloby podané členskými štátmi, veľký nárast sporov v oblasti ochrannej známky Spoločenstva a vo všeobecnosti rozširovanie Únie a zintenzívňovanie normatívnej činnosti Spoločenstva), ktoré stoja na pozadí bezprecedentného nárastu podaných žalôb. Čísla hovoria samy za seba: počet žalôb ročne podaných na Súde prvého stupňa vzrástol z 238 v roku 1998 na 466 v roku 2003 a napokon na 629 v roku 2008, čo znamená nárast o viac ako 160 % v rozpätí 10 rokov.

Zoči voči nárastu nevybavených vecí boli prijaté opatrenia na zvýšenie efektívnosti tohto súdneho orgánu: zavedenie troch dodatočných komôr, optimalizácia rozvrhu pojednávaní, zjednodušenie konania v oblasti ochranných známok, zjednodušenie rozhodnutí po písomnej stránke, zdokonalenie štatistických a informatických nástrojov... V roku 2008 tak bol zaznamenaný hmatateľný nárast vybavených vecí. To však nezabránilo neúprosnému, aj keď pomalému nárastu nevybavených vecí, a s ním aj predĺženiu dĺžky konaní, ktorá je skutočným indikátorom zdravia súdneho systému. Právo na to, aby súd rozhodol o veci v primeranej lehote, je totiž základné právo, ktoré je obsiahnuté v samotnom pojme spravodlivosť. Súdny dvor bol v rozsudku zo 16. júla tohto roku nútený konštatovať, že Súd prvého stupňa v ním prejednávanej veci prekročil primeranú dĺžku, ktorú má subjekt podliehajúci súdnej právomoci právo očakávať od konania.

Súd prvého stupňa teda stojí pred skutočnou výzvou a musí sa vyvíjať a prispôsobiť novej povahe svojej sporovej agendy. Je to absolútne nevyhnutné, ak chce Súd prvého stupňa naďalej plniť funkciu, ktorá mu bola zverená. Možné sú dve cesty: prvá by spočívala v radikálnej zmene samotnej predstavy, ktorú má prvostupňový sudca Spoločenstva o vlastných rozhodnutiach. Súd prvého stupňa by mohol rozhodnutia kondenzovať do krajnosti, bez toho, aby vysvetľoval všetky jednotlivé etapy uvažovania alebo detailne reagoval na všetky vznesené argumenty. Mám pocit, že to by bolo ako ísť z kaluže do blata. V zložitých oblastiach, kde sú v hre významné záujmy, vybudoval Súd prvého stupňa svoju legitimitu na zrozumiteľnosti, transparentnosti a odôvodnení svojej judikatúry. Na pozadí toho stojí myšlienka, že súdne rozhodnutie musí vyriešiť spor, ktorý bol súdu predložený, ale musí tiež subjektom zúčastneným na konaní, či už súkromným osobám alebo inštitúciám, umožniť, aby pochopili a prijali právne prostredie, ktoré vymedzil súd v rámci svojho poslania výkladu a aplikácie práva, a aby sa mu prispôsobili.
Preto je potrebné vydať sa druhou cestou: cestou prestavby súdnej štruktúry. Pokiaľ ide o Súd prvého stupňa, zmluvy poznajú dva mechanizmy, ktorými možno reagovať na naliehavú potrebu dosiahnuť takú produktivitu súdu, ktorá umožňuje zabezpečiť jeho ďalšie fungovanie: zvýšenie počtu sudcov a im prináležiaceho personálu alebo vytvorenie nového špecializovaného súdu s právomocou v špecifickej oblasti, ktorá by bola vyňatá z prvostupňovej právomoci Súdu prvého stupňa (podľa vzoru toho, čo bolo zrealizované v roku 2005, pokiaľ ide o spory v oblasti verejnej služby Spoločenstva). Sporové konania v oblasti duševného vlastníctva (najmä spory týkajúce sa ochranných známok) by boli vhodné na takýto presun právomoci.

Bez ohľadu na to, ktorá cesta bude zvolená, Súd prvého stupňa o svojom osude sám nerozhoduje. Rozhodnutie spočíva na politických orgánoch Únie: na Rade, a ak nadobudne platnosť Lisabonská zmluva, na Európskom parlamente. Niet pochýb o tom, že dbajúc o to, aby Únia dodržiavala zásadu právneho štátu, ktorého nevyhnutnou zárukou je dobré fungovanie justície, budú uvedené orgány naslúchať varovnému signálu, ktoré vyslal tento súdny orgán, a pri prijímaní rozhodnutia budú natoľko prezieravé, aby sa nechali viesť záujmom subjektov podliehajúcich súdnej právomoci.