UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 3. júna 2021 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Prisťahovalecká a azylová politika – Medzinárodná ochrana – Smernica 2013/33/EÚ – Článok 8 ods. 3 prvý pododsek písm. d) – Zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Žiadateľ zaistený v rámci konania o návrate podľa smernice 2008/115/ES, v prípade ktorého existuje odôvodnené podozrenie, že podal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate – Objektívne kritériá, na ktorých možno založiť takéto dôvody – Žiadateľ, ktorý už mal možnosť prístupu ku konaniu o azyle“
Vo veci C‑186/21 PPU,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Upravno sodišče (Správny súd, Slovinsko) z 15. marca 2021 a doručený Súdnemu dvoru 25. marca 2021, ktorý súvisí s konaním:
J. A.
proti
Republika Slovenija,
SÚDNY DVOR (prvá komora)
v zložení: predseda prvej komory J.‑C. Bonichot, sudcovia L. Bay Larsen, C. Toader, M. Safjan (spravodajca) a N. Jääskinen,
generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 ods. 3 prvého pododseku písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi J. A. a Republika Slovenija (Slovinská republika) vo veci jeho administratívneho zaistenia v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú ochranu.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2008/115/ES
3 Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), stanovuje:
„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“
4 Článok 6 ods. 1 tejto smernice znie:
„Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.“
5 Podľa článku 15 ods. 1 uvedenej smernice:
„Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:
a) existuje riziko úteku, alebo
b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.
Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“
Smernica 2013/33
6 Odôvodnenia 15 a 20 smernice 2013/33 uvádzajú:
„(15) Zaistenie žiadateľov by sa malo uplatňovať v súlade s hlavnou zásadou, podľa ktorej osobu nemožno zaistiť len z toho dôvodu, že žiada o medzinárodnú ochranu, a to najmä v súlade s medzinárodnými právnymi záväzkami členských štátov a článkom 31 Ženevského dohovoru. Žiadatelia môžu byť zaistení len za veľmi jasne vymedzených výnimočných okolností stanovených v tejto smernici a v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality, pokiaľ ide o spôsob a účel takéhoto zaistenia. Zaistený žiadateľ by mal mať skutočný prístup k potrebným procesným zárukám, akými sú opravné prostriedky pred vnútroštátnym súdnym orgánom.
…
(20) S cieľom lepšie zabezpečiť fyzickú a psychickú integritu žiadateľov, zaistenie by malo byť krajným opatrením a môže sa uplatňovať len potom, ako sa riadne preskúmajú všetky alternatívne opatrenia k zaisteniu, ktoré nezahŕňajú pozbavenie osobnej slobody. Akékoľvek alternatívne opatrenie k zaisteniu musí rešpektovať základné ľudské práva žiadateľov.“
7 Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Zaistenie“, stanovuje:
„1. Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany [(Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60)].
2. Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.
3. Žiadateľa možno zaistiť iba:
…
d) ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice [2008/115], s cieľom pripraviť návrat a/alebo výkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate;
…
Dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve.
…“
Slovinské právo
8 Z § 84 ods. 1 tretej zarážky Zakon o mednarodni zaščiti (zákon o medzinárodnej ochrane) zo 4. marca 2016 (Uradni list RS, č. 16/17, ďalej len „ZMZ‑1“) vyplýva, že príslušný orgán môže voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu prijať opatrenie spočívajúce v povinnom zaistení v priestoroch prijímacieho centra pre žiadateľov o azyl, ak už bol administratívne zaistený podľa Zakon o tujcih (zákon o cudzincoch) zo 16. júna 2011 (Uradni list RS, č. 1/18) s cieľom uplatniť a vykonať konanie o návrate alebo konanie o vyhostení a ak existuje odôvodnené podozrenie, že tento žiadateľ podal svoju žiadosť len preto, aby oddialil alebo zmaril vyhostenie, keďže už mal možnosť takúto žiadosť podať v skoršej fáze konania.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
9 J. A. je štátny príslušník Bosny a Hercegoviny, ktorý v presne neurčenom dátume podal v Slovinsku žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím z 24. februára 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. januára 2021 a stalo sa vykonateľným 11. februára 2021.
10 V priebehu konania o tejto žiadosti bol J. A. odsúdený rozsudkom Okrožno sodišče v Ljubljani (Krajský súd Ľubľana, Slovinsko) zo 6. novembra 2018 na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka za skutky vyhrážania sa, útoku a poškodenia cudzieho majetku. V odvolacom konaní Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd Ľubľana, Slovinsko) rozsudkom z 23. mája 2019 odsúdil J. A. na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a troch mesiacov, ako aj na vedľajší trest zákazu pobytu na území štátu na obdobie troch rokov. J. A. si ešte odpykával trest odňatia slobody vo väzenskom zariadení, keď sa 11. februára 2021 stalo vykonateľným rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.
11 Po výkone trestu odňatia slobody si J. A. prevzali slovinské policajné orgány, ktorým oznámil svoje želanie podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu. Podľa úradného záznamu vypracovaného týmito orgánmi 27. februára 2021 sa J. A. v tomto kontexte zmienil o vyhrážkach smrťou, ktorým je vystavený v krajine pôvodu.
12 J. A. bol umiestnený do prijímacieho centra pre žiadateľov o azyl v Ľubľane (Slovinsko) a po podaní novej žiadosti o medzinárodnú ochranu mu bolo ústne oznámené jeho administratívne zaistenie.
13 Dňa 1. marca 2021 Ministrstvo za notranje zadeve Republike Slovenije (Ministerstvo vnútra Slovinskej republiky, ďalej len „ministerstvo vnútra“) formálne prijalo na základe § 84 ods. 1 tretej zarážky ZMZ‑1 rozhodnutie, ktorým bolo nariadené zaistenie J. A. v priestoroch zariadenia na zaistenie cudzincov v Postojnej (Slovinsko) na obdobie od 27. februára 2021 do zániku dôvodov na zaistenie, najneskôr však do 27. mája 2021 bez toho, aby bola dotknutá možnosť predĺženia o jeden mesiac. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že J. A. už bol zaistený na základe zákona o cudzincoch z dôvodu konania o návrate, ktoré bolo proti nemu začaté, a že existuje odôvodnené podozrenie, že nová žiadosť o medzinárodnú ochranu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho vyhostenie, keďže J. A. mal možnosť podať takúto žiadosť v skoršom štádiu.
14 V tejto poslednej uvedenej súvislosti ministerstvo vnútra zastávalo názor, že J. A. vyjadril svoj úmysel podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu až od okamihu, keď bolo zrejmé, že sa začne konanie o vyhostení jeho osoby zo slovinského územia na účely výkonu vedľajšieho trestu zákazu pobytu na štátnom území. J. A. totiž mohol vyjadriť svoj úmysel podať takúto žiadosť už pred zamestnancami väzenského zariadenia, v ktorom vykonával svoj trest odňatia slobody, a to hneď po tom, ako sa rozhodnutie o zamietnutí jeho prvej žiadosti o medzinárodnú ochranu stalo vykonateľným. Ministerstvo vnútra tak dospelo k záveru, že J. A. podal svoju žiadosť výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho vyhostenie zo slovinského územia, čo potvrdzuje skutočnosť, že J. A. na podporu svojej novej žiadosti neuviedol nijaké nové skutočnosti alebo dôkazy v porovnaní s tými, ktoré boli predložené v rámci prvej žiadosti o medzinárodnú ochranu.
15 J. A. podal proti rozhodnutiu ministerstva vnútra žalobu na Upravno sodišče (Správny súd, Slovinsko). Domnieva sa, že jeho zaistenie nemôže byť založené na § 84 ods. 1 tretej zarážke ZMZ‑1, pretože toto ustanovenie neurčuje objektívne kritériá umožňujúce posúdiť, či vyjadril svoj úmysel podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť výkon svojho vyhostenia zo slovinského územia.
16 Dňa 11. marca 2021 vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, na žiadosť J. A. nariadil predbežné opatrenie, že až do vyhlásenia konečného rozhodnutia vo veci samej o žalobe alebo najneskôr do uplynutia lehoty uvedenej v rozhodnutí ministerstva vnútra sa zaistenie dotknutej osoby vykoná v prijímacom centre pre žiadateľov o azyl v Ľubľane.
17 Vnútroštátny súd, ktorý žiada Súdny dvor, aby bola vec prejednaná v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 rokovacieho poriadku, vysvetľuje, že výsledok konania o žalobe J. A. závisí od výkladu článku 8 ods. 3 prvého pododseku písm. d) smernice 2013/33, ktorý do vnútroštátneho práva prebral § 84 ods. 1 tretia zarážka ZMZ‑1.
18 V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, či § 84 ods. 1 tretí pododsek ZMZ‑1 tým, že stanovuje, že osoba nachádzajúca sa v situácii J. A., už musela mať možnosť požiadať o medzinárodnú ochranu, stanovuje „objektívne kritérium“ v zmysle článku 8 ods. 3 prvého pododseku písm. d) smernice 2013/33.
19 V tomto rámci vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na výraz „vrátane“ použitý v článku 8 ods. 3 prvom pododseku písm. d) smernice 2013/33 možno tvrdiť, že „skutočnos[ť], že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle“, uvedená v tomto ustanovení, predstavuje „objektívne kritérium“ v zmysle uvedeného ustanovenia, ktoré zodpovedá kritériu stanovenému v § 84 ods. 1 tretej zarážke ZMZ‑1. Za týchto podmienok nemôže mať podľa jeho názoru skutočnosť, že slovinský zákonodarca v tomto poslednom citovanom ustanovení nestanovil ďalšie objektívne kritériá, žiadny vplyv vo veci, v ktorej, ako v tomto prípade, vnútroštátne orgány uvádzajú na odôvodnenie rozhodnutia o zaistení výlučne existenciu tohto objektívneho kritéria.
20 Ak by takýto výklad nebolo možné prijať, vnútroštátny súd sa pýta, či pri preberaní smernice 2013/33 nemal vnútroštátny zákonodarca z dôvodov právnej predvídateľnosti a dodržiavania zásad zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania, ako aj vzhľadom na odôvodnenie 15 smernice 2013/33, stanoviť v rámci záväzného, jasného a všeobecného ustanovenia objektívne kritériá, na základe ktorých môžu vnútroštátne orgány okrem predchádzajúceho zistenia, že dotknutá osoba mala možnosť podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, dospieť k záveru o existencii odôvodneného podozrenia umožňujúceho domnievať sa, že žiadateľ podal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť rozhodnutie o návrate. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že v súlade s týmto prístupom by rozhodnutie ministerstva vnútra, o ktoré ide vo veci samej, malo byť zrušené z dôvodu, že ZMZ‑1 osobitne nevymedzuje objektívne kritériá, ktoré musia vnútroštátne orgány zohľadniť.
21 Za týchto podmienok Upravno sodišče (Správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 8 ods. 3 [prvý pododsek] písm. d) smernice [2013/33] vykladať v tom zmysle, že výraz ‚vrátane‘ výslovne zaraďuje medzi objektívne kritériá okolnosť, že ‚žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle‘?
2. V prípade zápornej odpovede na túto otázku, má sa článok 8 ods. 3 [prvý pododsek] písm. d) smernice [2013/33] vykladať v tom zmysle, že za opísaných okolností je zaistenie prípustné len na základe vopred stanovených objektívnych kritérií a predchádzajúceho zistenia, že žiadateľ už mal príležitosť požiadať o medzinárodnú ochranu, na základe čoho by bolo možné dospieť k záveru, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ podal uvedenú žiadosť výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate?“
O naliehavom prejudiciálnom konaní
22 Vnútroštátny súd navrhol prejednať tento návrh na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého konania upraveného v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
23 Na podporu tohto návrhu tento súd uvádza, že J. A. je administratívne zaistený a že trvanie zaistenia závisí od výsledku sporu vo veci samej.
24 V tejto súvislosti treba v prvom rade konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice 2013/33, ktorá patrí do pôsobnosti hlavy V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V dôsledku toho je prípustné prejednať tento návrh v naliehavom prejudiciálnom konaní.
25 Pokiaľ ide v druhom rade o podmienku týkajúcu sa naliehavosti, treba zdôrazniť, že táto podmienka je splnená najmä vtedy, keď je dotknutá osoba v súčasnosti pozbavená slobody a jej ponechanie vo väzbe závisí od vyriešenia sporu vo veci samej. V tejto súvislosti je potrebné posúdiť situáciu dotknutej osoby v stave, v akom existovala ku dňu preskúmania návrhu, na základe ktorého sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 99 a citovaná judikatúra).
26 Podľa ustálenej judikatúry pritom umiestnenie štátneho príslušníka tretej krajiny do zariadenia určeného na zaistenie, či už v priebehu jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo na účely odsunu, predstavuje opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 100 a citovaná judikatúra).
27 V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že žalobca vo veci samej je od svojho zaistenia, ktoré bolo nariadené v súvislosti s jeho žiadosťou o medzinárodnú ochranu, pozbavený osobnej slobody a že trvanie jeho zaistenia závisí od vyriešenia sporu vo veci samej, keďže zrušenie rozhodnutia ministerstva vnútra by mohlo toto zaistenie ukončiť.
28 Vzhľadom na tieto úvahy treba vyhovieť návrhu vnútroštátneho súdu na prejednanie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého prejudiciálneho konania.
O prejudiciálnych otázkach
29 Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na takúto otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.
30 Toto ustanovenie je potrebné uplatniť v prejednávanej veci.
O prvej otázke
31 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 3 prvý pododsek písm. d) smernice 2013/33 vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu už mal možnosť prístupu ku konaniu o azyle, predstavuje objektívne kritérium v zmysle tohto ustanovenia.
32 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 8 ods. 1 smernice 2013/33 členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.
33 Okrem toho článok 8 ods. 2 uvedenej smernice stanovuje, že k zaisteniu môže dôjsť len vtedy, ak je to nevyhnutné, na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu a ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia. Z toho vyplýva, že vnútroštátne orgány môžu zaistiť žiadateľa o medzinárodnú ochranu až po tom, ako v každom jednotlivom prípade overia, či je takéto zaistenie primerané na účely, ktoré sleduje, pričom toto overenie vyžaduje najmä uistenie sa o tom, že sa zaistenie použije len ako posledná možnosť [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑808/18, EU:C:2020:1029, bod 175 a citovanú judikatúru, ako aj zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 258 a citovanú judikatúru].
34 Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 8 ods. 3 prvý pododsek smernice 2013/33 taxatívne vymenúva jednotlivé dôvody, ktoré môžu odôvodniť zaistenie, a že každý z týchto dôvodov zodpovedá špecifickej potrebe a má autonómny charakter [rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑808/18, EU:C:2020:1029, bod 168 a citovaná judikatúra].
35 Pokiaľ ide konkrétne o dôvod zaistenia uvedený v článku 8 ods. 3 prvom pododseku písm. d) smernice 2013/33, toto ustanovenie stanovuje, že žiadateľa o medzinárodnú ochranu možno zaistiť na základe tejto smernice, ak je už zaistený v rámci konania o návrate podľa smernice 2008/115, s cieľom pripraviť jeho návrat a/alebo výkon vyhostenia a ak príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal možnosť prístupu ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate.
36 Dôvod zaistenia uvedený v článku 8 ods. 3 prvom pododseku písm. d) smernice 2013/33 tak podlieha dvom odlišným kumulatívnym podmienkam. Na jednej strane je nevyhnutné, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu už zaistený na účely odsunu podľa kapitoly IV smernice 2008/115, a na druhej strane, aby existovalo odôvodnené podozrenie, založené na objektívnych kritériách, domnievať sa, že žiadateľ podal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate.
37 Pokiaľ ide o objektívne kritériá, na ktorých musia príslušné orgány členských štátov založiť svoje odôvodnené podozrenie podľa článku 8 ods. 3 prvého pododseku písm. d) smernice 2013/33, treba konštatovať, že hoci toto ustanovenie nevymedzuje pojem „objektívne kritériá“, poskytuje príklad kritéria, na ktoré sa môžu tieto orgány odvolávať, a to skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu už mal možnosť prístupu ku konaniu o azyle.
38 Použitie výrazu „vrátane“ v tomto ustanovení, ktorý je v bežnom jazyku synonymom výrazov „ako“, „napríklad“, „okrem iného“, „najmä“, „podobne ako“, „obdobne ako“, totiž jednoznačne naznačuje, že normotvorca Únie chcel uviesť príklad objektívneho kritéria, ktoré môžu príslušné vnútroštátne orgány uplatniť na odôvodnenie toho, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ podal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate.
39 Preto treba dospieť k záveru, že skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu už mal možnosť prístupu ku konaniu o azyle, predstavuje jedno z objektívnych kritérií, ktoré môžu príslušné vnútroštátne orgány uplatniť na odôvodnenie toho, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ podal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate.
40 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 3 prvý pododsek písm. d) smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu už mal možnosť prístupu ku konaniu o azyle, predstavuje objektívne kritérium v zmysle tohto ustanovenia.
O druhej otázke
41 Keďže druhá otázka bola položená pre prípad zápornej odpovede na prvú otázku, nie je potrebné na ňu odpovedať.
O trovách
42 Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 8 ods. 3 prvý pododsek písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu už mal možnosť prístupu ku konaniu o azyle, predstavuje objektívne kritérium v zmysle tohto ustanovenia.
Podpisy