Žaloba podaná 23. júla 2021 – UBS Group a UBS/Komisia
(vec T-441/21)
Jazyk konania: angličtina
Účastníci konania
Žalobkyne: UBS Group AG (Zürich, Švajčiarsko), UBS AG (Zürich) (v zastúpení: D. Wood a I. Ioannidis, advokáti)
Žalovaná: Európska komisia
Návrhy
Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:
vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú a zrušil rozhodnutie Komisie z 20. mája 2021 C(2021) 3489 final týkajúce sa konania podľa článku 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článku 53 Dohody o EHP (AT.40324 – Európske vládne dlhopisy); alebo subsidiárne znížil pokutu na 51,3 milióna eur v súlade s metodikou UBS týkajúcou sa čistej hodnoty obchodovania; alebo ju znížil na 60,6 milióna eur v súlade s upravenou metodikou UBS týkajúcou sa čistej hodnoty obchodovania; alebo znížil pokutu aspoň o 65 % v dôsledku chýb a nepresností zistených v metodike Komisie, a
uložil Komisii povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania UBS.
Dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojej žaloby, žalobkyne uvádzajú päť žalobných dôvodov.
Prvý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia neuplatnila všeobecne záväzné normy EÚ pre výpočet obratu finančných inštitúcií, čím porušila všeobecné zásady rovnosti zaobchádzania a legitímnej dôvery.
Druhý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia sa neoprávnene odklonila od usmernení o pokutách1 spôsobom, ktorý je svojvoľný a nedostatočne odôvodnený, čím porušila relevantnú judikatúru a právo UBS na obhajobu.
Tretí žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia neposkytla dostatočné odôvodnenie svojej voľby metodiky.
Štvrtý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia nepoužila najvhodnejšie dostupné údaje pri výpočte obratu UBS.
Piaty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia použila svoju vlastnú metodiku spôsobom, ktorý je vecne nesprávny a je poznačený viacerými podstatnými nepresnosťami a chybami, ktoré viedli k uloženiu neprimerane vysokej pokuty UBS.
____________
1 Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2).