ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA
z 9. novembra 1995 (*)
„Dovoz častí a náhradných dielov na letecké dopravné prostriedky“
Vo veci T‑346/94,
France-aviation, spoločnosť podľa francúzskeho práva, so sídlom v Châteaufort (Francúzsko), v zastúpení: Jean-Claude Cavaillé, advokát advokátskej komory v Lyone, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Guy Arendt, 62, avenue Guillaume,
žalobkyňa,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Richard Wainwright, hlavný právny poradca, a Jean-Francis Pasquier, štátny úradník detašovaný pri Komisii, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, kancelária Carlos Gómez de la Cruz, člen právneho servisu, Centre Wagner, Kirchberg,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie REM 4/94 z 18. júla 1994, ktorým bolo rozhodnuté na základe žiadosti Francúzskej republiky, že vrátenie dovozného cla nebolo oprávnené v prípade žalobkyne,
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (prvá komora)
v zložení: vo funkcii predsedu komory H. Kirschner, sudcovia A. Kalogeropoulos a V. Tiili,
tajomník: H. Jung,
so zreteľom na písomnú časť konania a po ústnej časti konania z 27. septembra 1995,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec a skutkový základ sporu
1 Žalobkyňa, ktorej hlavnou činnosťou je údržba ľahkých civilných alebo vojenských leteckých dopravných prostriedkov, dováža od roku 1980 časti a náhradné diely na letecké dopravné prostriedky. Dovážaný tovar podlieha rôznym sadzbám spoločného colného sadzobníka v závislosti od toho, či sú určené na civilné (v tom prípade sú od cla oslobodené), alebo vojenské použitie (v tom prípade podliehajú clu).
2 Medzi účastníkmi nie je spor o tom, že pri dovoze väčšiny predmetných dielov nie je žalobkyňa schopná vopred stanoviť ich konečné určenie, t. j. či budú použité na civilné alebo vojenské prístroje. Z tohto dôvodu nikdy nedostala a ani nežiadala na predmetné diely povolenie podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Komisie (EHS) č. 4142/87 z 9. decembra 1987, ktoré určuje podmienky povolenia preferenčného colného režimu pre určité tovary na základe ich zvláštneho konečného určenia [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 387, s. 81, ďalej len „nariadenie č. 4142/87“), ktoré by predstavovalo podmienku na dovoz týchto dielov s oslobodením od cla na základe ich civilného použitia.
3 Francúzska colná správa najprv súhlasila s tým, aby všetky diely dovážané žalobkyňou boli deklarované ako „civilné“ nezávisle od ich konečného určenia za podmienky, že clo za tie diely, ktoré boli využité na vojenské ciele, a teda podliehali clu, bolo pravidelne spätne vyrovnané.
4 Zo spisu vyplýva, že francúzska colná správa oznámila v roku 1988 žalobkyni, že prax dovážania dielov s oslobodením od cla a následného vyrovnávania dlžného cla sa jej nezdá dostačujúca. Pripomenula jej svoj záväzok prijatý na začiatku toho istého roku vybudovať súkromný colný sklad riadený elektronicky, čo by umožnilo žalobkyni deklarovať každý diel ako určený na vojenské alebo civilné použitie pri výbere zo skladu. Podľa nariadenia (EHS) č. 2503/88 Rady z 25. júla 1988 o colných skladoch [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 225, s. 1) je colný sklad určený okrem iného na pomoc obchodníkom, ktorí nepoznajú alebo nechcú dočasne stanoviť určenie tovaru.
5 Listom z 26. decembra 1988 žiadala žalobkyňa o otvorenie takéhoto súkromného colného skladu v jej priestoroch na letisku. O rok bez toho, aby bola vybavená táto žiadosť, francúzska colná správa listom z 28. novembra 1989 potvrdila uplatnenie metódy dodatočnej úhrady sumy cla, ktorá bola používaná v predchádzajúcich rokoch, s tým, že „vzhľadom na ťažkosti, ktoré sprevádzali.... vytvorenie zvláštneho súkromného colného skladu, nebude pri tejto príležitosti uložená žiadna pokuta“.
6 Listom z 25. júna 1991 sa žalobkyňa znova obrátila na príslušný colný úrad s opätovnou požiadavkou otvoriť súkromný colný sklad. V liste z 2. októbra 1991 zdôraznil regionálny riaditeľ colnej správy problémy spojené s touto otázkou a so zmenou pravidiel vzťahujúcich sa na colné sklady. Nakoniec listom zo 16. apríla 1992 regionálny riaditeľ colnej správy oznámil žalobkyni, že má povolenie prevádzkovať požadovaný colný sklad. Po zmene až dovtedy príslušného colného úradu jej ten istý riaditeľ zaslal listom z 20. októbra 1992 dodatok k udelenému povoleniu. Colný sklad bol zriadený až 1. januára 1993, pričom žalobkyňa odôvodňovala oneskorenie vyššie popísanými „administratívnymi zdržaniami“.
7 Pred tým, 12. júna 1990, informoval príslušný colný úrad žalobkyňu, že výhoda prednostného colného vybavovania, ktorú až dovtedy požívala, jej bude odobratá počnúc 1. júlom 1990 z dôvodu, že nerešpektovala svoj záväzok zriadiť v roku 1990 už uvedený colný sklad. Z toho dôvodu musela žalobkyňa dať všetok svoj tovar do voľného obehu a zaplatiť ihneď príslušné clo vrátane cla za výrobky, ktoré mali byť neskôr použité na „civilné“ účely. Uvedený list obsahuje v tomto kontexte toto oznámenie: „Od teraz budete musieť na konci účtovného obdobia predložiť žiadosť o vrátenie cla za diely leteckých dopravných prostriedkov, ktoré boli použité na civilné účely.“
8 Na prvú žiadosť o vrátenie cla podanú žalobkyňou v októbri 1991 jej regionálny riaditeľ colnej správy odpovedal listom z 23. decembra 1991, že „vrátenie cla bolo v zásade odsúhlasené“ s upresnením, že ešte bude treba doložiť niekoľko dôkazných materiálov potrebných na kontrolu príslušným úradom. Následne žalobkyňa podala 12. júla 1993 na colnej správe žiadosť o vrátenie cla, ktoré zaplatila v rokoch 1990, 1991 a 1992 za dovoz dielov, ktoré boli v konečnom dôsledku namontované na civilné lietadlá. Požadovaná suma, ktorá bola upresnená až neskôr, predstavovala 1 610 338 FRF. Ani táto suma, ani spôsob, ktorým bola vypočítaná, neboli spochybnené francúzskou administratívou alebo Komisiou.
9 Listom zo 4. januára 1994 upozornilo Generálne riaditeľstvo ciel a nepriamych daní žalobkyňu na to, že v čase, keď boli predmetné dovozy uvoľnené pre spotrebu, nemala povolenie potrebné na požívanie zvýhodneného colného režimu na základe konečného určenia, preto clo, ktoré uhradila, bola povinná zaplatiť v súlade s nariadením č. 4142/87. Zároveň ju informovala, že vzhľadom na zvláštne okolnosti prípadu postúpila žiadosť o vrátenie cla Komisii Európskych spoločenstiev podľa článku 13 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1430/79 z 2. júla 1979 o vrátení alebo odpustení cla pri vývoze alebo dovoze [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 175, s. 1), ktoré vo svojom znení vyplývajúcom z nariadenia Rady (EHS) č. 3069/86 zo 7. októbra 1986, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 1430/79 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 286, s. 1, ďalej len „článok 13“), znie takto:
„Dovozné clo môže byť vrátené alebo odpustené v zvláštnych prípadoch, iných ako tých, ktoré sú popísané v častiach A až D, ktoré vyplývajú z okolností, v ktorých nedošlo zo strany dotknutej osoby k obchádzaniu zákona alebo hrubej nedbalosti...“ [neoficiálny preklad]
10 Listom zo 4. februára 1994 odovzdal francúzsky minister financií prípad žalobkyne Komisii v súlade s procesnými pravidlami stanovenými v článku 905 nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 302, 1992, s. 1; Mim. vyd. 02/006, s. 3). Toto ustanovenie sa nachádza v kapitole, v ktorej sú vymenované niektoré špeciálne typové situácie, v ktorých sa považujú podmienky na vrátenie cla za splnené alebo vylúčené podľa zákona. Ak sa vnútroštátne orgány ocitnú v takejto situácii, majú právomoc rozhodnúť, či udelia vrátenie cla, alebo nie. Naopak, ak nie sú schopné takto rozhodnúť a k žiadosti sú priložené dôkazy, ktoré by mohli odôvodniť právo na vrátenie cla, vnútroštátne orgány musia odovzdať prípad Komisii, pričom spis zaslaný Komisii musí obsahovať všetky dokumenty potrebné na dôkladné preskúmanie predloženého prípadu.
11 Ak sa ukáže, že informácie predložené členským štátom Komisii sú nedostačujúce, Komisia môže požadovať zaslanie doplňujúcich informatívnych materiálov. Po porade so skupinou expertov, ktorá sa skladá zo zástupcov všetkých členských štátov, ktorí sa stretnú v rámci výboru s cieľom posúdiť príslušný prípad, Komisia rozhodne o tom, či špeciálna situácia, ktorá sa posudzuje, oprávňuje vrátenie alebo odpustenie (článok 907). Príslušný členský štát musí byť informovaný o tomto rozhodnutí a na jeho základe orgány členského štátu rozhodnú o žiadosti dotknutej osoby (článok 908).
12 Francúzsky minister financií priložil k svojmu listu zo 4. februára 1994 spis, v ktorom bol na dvoch stranách popísaný prípad žalobkyne v období od roku 1990 až do roku 1992, bez popisu colného režimu, ktorý sa uplatnil pred rokom 1990, bez zmeny tohto režimu nariadenej v júli 1990, bez korešpondencie, ktorú si vymenila s colnou správou v súvislosti s prípadným vrátením cla a zriadením colného skladu. Spis popisoval okrem iného tieto skutočnosti:
– žalobkyňa nebola schopná v čase dovozu tovaru určiť, ktoré diely budú použité na civilné a ktoré na vojenské prístroje, čo bolo dôvodom nepodania žiadosti o priznanie preferenčného režimu na základe zvláštneho určenia,
– žalobkyňa dávala svoj tovar do voľného obehu a uhrádzala príslušné clo, aj keď mohla byť od neho v rámci tohto režimu oslobodená,
– od roku 1993 žalobkyňa umiestňuje na odporúčanie colnej správy svoj dovážaný tovar do colného skladu.
Medzi účtovnými a colnými dokumentmi priloženými k uvedenému spisu bol aj list, ktorý zaslala žalobkyňa 12. júla 1993 na Generálne riaditeľstvo ciel a nepriamych daní, v ktorom popisovala odňatie zvýhodneného colného režimu, ktorý dovtedy požívala, od 1. júla 1990, zriadenie colného skladu od 1. januára 1993, ktoré bolo zdržané rôznymi zmenami príslušnej legislatívy, a súhlas francúzskych úradov s tým, že môže žiadať vrátenie zaplateného cla za roky 1990, 1991 a 1992, ktorý jej bol daný.
13 V spise odovzdanom 4. februára 1994 navrhovala francúzska administratíva priznať vrátenie zaplateného cla za diely, ktoré boli použité na „civilné“ účely. Žalobkyňa ich vlastne nemohla rozoznať vopred, pretože išlo o tie isté diely, nezávisle od typu prístroja. Žalobkyňa uprednostnila hromadný dovoz pred dovážaním jednotlivých dielov na účel dosiahnutia vyššej efektivity. Predmetné diely boli nakoniec využité v súlade s režimom zvláštneho konečného určenia. Francúzska administratíva vyjadrila názor, že „žiadna nedbanlivosť alebo obchádzanie zákona sa tejto spoločnosti nedá vyčítať“.
14 Po žiadosti Komisie doplnil minister spis v máji 1994 zaslaním číselných údajov a kópie colného vyhlásenia.
15 Na základe uvedeného spisu a po konzultácii skupiny expertov zloženej podľa platných predpisov prijala Komisia 18. júla 1994 na základe článku 13 ods. 1 rozhodnutie REM 4/94, podľa ktorého v tomto prípade nie je opodstatnené vrátiť clo z týchto dôvodov:
– žiadna z podmienok stanovených nariadením č. 4142/87 pre udelenie preferenčného colného režimu pri dovoze na základe konečného určenia tovaru nebola žalobkyňou dodržaná, najmä získanie predbežného povolenia, ktoré nemá spätnú účinnosť,
– nedodržanie predpisov nepredstavuje zvláštnu situáciu v zmysle článku 13,
– dovozov bolo viac a chyba sa opakovala,
– žalobkyňa sa dopustila hrubej nedbalosti.
16 Toto rozhodnutie bolo oznámené Komisiou francúzskej administratíve, ktorá listom z 13. augusta 1994 informovala žalobkyňu o rozhodnutí a o jeho podstatných dôvodoch. Ako vyplýva z pečiatky na tomto liste, list bol prijatý 23. augusta 1994 v priestoroch žalobkyne.
Konanie
17 Za týchto okolností podala žalobkyňa túto žalobu, ktorá bola doručená do kancelárie Súdu prvého stupňa Súdu prvého stupňa 18. októbra 1994.
18 Písomné konanie prebehlo bežným spôsobom. Rozhodnutím Súdu prvého stupňa z 9. marca 1995 po vypočutí účastníkov konania bol prípad pridelený prvej komore zloženej z troch sudcov. Na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol Súd prvého stupňa (prvá komora) o otvorení ústnej časti konania bez predbežného dokazovania. Prijal však niekoľko opatrení na zabezpečenie priebehu konania. Účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní 27. septembra 1995. Na záver pojednávania predseda komory ukončil ústnu časť konania.
Návrhy účastníkov konania
19 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil rozhodnutie Komisie REM 4/94 z 18. júla 1994 adresované Francúzskej republike, Generálnemu riaditeľstvu ciel a nepriamych daní,
– vyhlásil za v zásade dôvodnú žiadosť o vrátenie ciel predloženú prostredníctvom Generálneho riaditeľstva ciel a nepriamych daní za podmienky, že Generálne riaditeľstvo preverí výšku cla,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
20 Komisia navrhuje, aby Súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
O návrhu na zrušenie rozhodnutia
21 Na podporu svojho návrhu na zrušenie rozhodnutia žalobkyňa predkladá tri dôvody spočívajúce v porušení zásady kontradiktórnosti tým, že nemohla uplatniť svoje tvrdenia pred Komisiou, v porušení zásady legitímnej dôvery tým, že napadnuté rozhodnutie nezohľadnilo dôveru, ktorú mohla žalobkyňa legitímne nadobudnúť na základe informácií od francúzskej colnej správy týkajúcich sa vrátenia zaplateného cla, a v chybnom výklade pojmu „zvláštna situácia“ podľa článku 13 tak, že Komisia zjavne nepreskúmala jej reálnu situáciu s ohľadom na všetky možnosti opačného rozhodnutia. Súd považuje za potrebné preskúmať najskôr namietané porušenie zásady kontradiktórnosti.
O dôvode založenom na porušení zásady kontradiktórnosti
Tvrdenia účastníkov konania
22 Žalobkyňa zdôrazňuje, že zásada kontradiktórnosti nevyhnutná na ochranu práv na obhajobu „uznaného ako jednej zo základných zásad práva Spoločenstva“ je pravidlom so všeobecnou pôsobnosťou, podľa ktorého adresáti rozhodnutí verejnej moci, ktoré ovplyvnia v podstatnej miere ich záujmy, musia mať možnosť účinne vyjadriť svoj názor (rozsudky Súdneho dvora z 23. októbra 1974, Transocean Marine Paint/Komisia, 17/74, Zb. s 1063, bod 15, a Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s 3461, bod 7). Zásada kontradiktórnosti sa neuplatňuje len v konaniach, ktoré môžu skončiť uvalením sankcií, ale aj v konaniach, ktorých výsledok môže mať pre podniky nepriaznivé následky, ako v tomto prípade.
23 Žalobkyňa opakuje, že nemohla uplatniť svoje stanovisko ani pred Komisiou, ani pred skupinou expertov. V tomto kontexte zdôrazňuje, že porušenie zásady kontradiktórnosti viedlo Komisiu v tomto prípade k chybnej analýze a uplatneniu nariadenia č. 4142/87, ktoré vôbec nezodpovedali jej reálnej situácii. V skutočnosti francúzska colná správa v spise odovzdanom Komisii nepopísala svoju vlastnú úlohu pri udalostiach, ktoré viedli k žiadosti o vrátenie cla. Z tohto dôvodu bola žalobkyňa zbavená príležitosti uplatniť podstatné tvrdenia na obranu svojho prípadu pred Komisiou a pred skupinou expertov.
24 Komisia, pripustiac dôležitosť zásady kontradiktórnosti, sa odvoláva na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej proces prijímania rozhodnutí o vrátení cla, „ktorý pozostáva z viacerých etáp, z ktorých sa niektoré odohrávajú na vnútroštátnej úrovni (podanie žiadosti podnikom, prvé preskúmanie colnou správou) a niektoré na úrovni Spoločenstva (predloženie žiadosti Komisii, preskúmanie spisu Výborom pre oslobodenie od ciel, konzultácia skupiny expertov, rozhodnutie Komisie, oznámenie členskému štátu)“, poskytuje dotknutým osobám všetky potrebné právne záruky (rozsudky Súdneho dvora zo 17. marca 1983, Control Data/Komisia, 294/81, Zb. s. 911; z 13. novembra 1984, Van Gend & Loos/Komisia, 98/83 a 230/83, Zb. s. 3763, a zo 6. júla 1993, CT Control (Rotterdam) a JCT Benelux/Komisia, C‑121/91 a C‑122/91, Zb. s. I‑3873, bod 48].
25 Komisia tvrdí, že v tomto prípade bol celý postup riadne dodržaný a žalobkyni bolo umožnené predložiť svoje tvrdenia francúzskym orgánom, ktoré obhajovali jej žiadosť pred Komisiou a skupinou expertov. Ak francúzske orgány nedali najavo úlohu, ktorú hrali v tomto prípade, bolo to určite spôsobené tým, že pokladali za nevhodné spomínať tieto skutočnosti buď preto, že neboli dokázané, alebo preto, že nemali vplyv na vecné preskúmanie žiadosti. Navyše Komisia nevidela vzhľadom na spis odovzdaný francúzskymi orgánmi potrebu požadovať dodatočné informácie, ktoré by aj tak nemohli viesť k zmene postoja smerom k inému rozhodnutiu.
26 Ako odpoveď na otázku Súdu prvého stupňa týkajúcu sa relevantnosti rozsudku Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München (C‑269/90 Zb. s I‑5469), Komisia uviedla, že nie je možné uplatniť túto judikatúru na tento spor. Otázky, ktoré boli prednesené pred Komisiou, boli v týchto dvoch prípadoch neporovnateľné: vo veci Technische Universität München (C‑269/90) išlo o posunutie technického vyhodnotenia žiadosti o oslobodenie od cla predpokladaného pre vedecké prístroje na najvhodnejšiu rozhodovaciu úroveň, keďže vnútroštátne orgány predpokladali, že Komisia za pomoci členských štátov bola v lepšej pozícii ako oni na vykonanie technického porovnania a zistenie, či existujú niekde inde v Európskom spoločenstve podobné prístroje. Naopak, v tomto prípade, ktorý sa týkal vrátenia colných poplatkov, bola podľa Komisie úroveň rozhodovacej príslušnosti určená podľa druhu rozhodnutia a jeho dôsledkov pre vlastné zdroje Spoločenstiev, keďže Komisia bola príslušná v prípadoch, kde malo byť rozhodnuté o prípadnom vrátení cla a členský štát si zachoval právomoc, pokiaľ ide o odmietnutie vrátenia cla. Komisia zopakovala, že upresnenia, ktoré žalobkyňa pripojila na podporu svojej žaloby, by aj tak neovplyvnili jej rozhodnutie tak, aby zaujala opačné stanovisko.
27 Ako odpoveď na otázku Súdu prvého stupňa týkajúcu sa režimu osobitného konečného určenia Komisia pripomenula, že získanie povolenia je nevyhnutnou podmienkou na priznanie preferenčného režimu. Je samozrejmé, že v priebehu udeľovania povolenia a hlavne v momente, keď je tovar uvádzaný do voľného obehu, musí byť ten, kto chce požívať tieto výhody, schopný určiť tovar, ktorý by mohol podliehať osobitnému colnému režimu na základe konečného určenia. Pre žalobkyňu by teda jediným legálnym riešením bolo určiť tento tovar najneskôr pri vyhlásení o uvedení tovaru do voľného obehu. Bolo predsa zrejmé, že ak žalobkyňa považovala za nemožné rozdeliť tovar v momente jeho uvedenia do voľného obehu podľa určenia na civilné a vojenské účely, získanie predbežného povolenia strácalo akýkoľvek význam. Komisia z toho vyvodila, že žalobkyňa nemohla v žiadnom prípade, aj keby chcela, získať povolenie konečného určenia a následne ani požívať z toho plynúce výhody.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
28 Na úvod je nutné poznamenať, že konanie, ktorého výsledkom bolo napadnuté rozhodnutie, malo viacero etáp, z ktorých sa niektoré uskutočnili na vnútroštátnej úrovni – predloženie žiadosti o vrátenie cla a dôkazných materiálov žalobkyňou francúzskej colnej správe – a niektoré na úrovni Spoločenstva – zostavenie spisu francúzskou colnou správou a jeho odoslanie Komisii, ktorá na základe názoru skupiny odborníkov neuznala žiadosť o vrátenie cla za dôvodnú.
29 V tomto kontexte Komisia, odvolávajúc sa na už citované rozsudky Control Data/Komisia, Van Gend & Loos/Komisia a najmä CT Control (Rotterdam) a JCT Benelux/Komisia, namieta, že právo žalobkyne byť vypočutá bolo rešpektované, keďže v predmetnom konaní mala možnosť uplatniť všetky svoje tvrdenia na francúzskych úradoch, a že jej spis zaslaný týmito úradmi bol k dispozícii tak skupine expertov, ako aj Komisii.
30 V tomto ohľade Súd konštatuje, že právo žalobkyne byť vypočutá v takom konaní, aké je predmetom tohto sporu, musí byť zaručené predovšetkým v rámci vzťahov medzi dotknutou osobou a vnútroštátnou administratívou. Nariadenie č. 2454/93 predpokladá len kontakt medzi dotknutou osobou a vnútroštátnou administratívou na jednej strane a medzi administratívou a Komisiou na strane druhej. Aj keď táto úprava nepredpokladá priamy styk medzi úradom Komisie a dotknutou osobou, nevyplýva z nej nutne, že Komisia sa môže vo všetkých prípadoch, keď má rozhodovať o žiadosti o vrátenie cla, uspokojiť s informáciami, ktoré jej poskytla vnútroštátna administratíva. V tomto ohľade stačí uviesť, že článok 905 ods. 2 nariadenia č. 2454/93 stanovuje, že Komisia môže požiadať o poskytnutie doplňujúcich informácií. Z tohto dôvodu treba preskúmať, či v danom prípade bola Komisia povinná tieto informácie žiadať, aby zabezpečila rešpektovanie práva žalobkyne byť vypočutá, prostredníctvom dodatočných vysvetlení poskytnutých najprv žalobkyňou vnútroštátnej administratíve a následne odoslaných Komisii.
31 V tomto kontexte treba zdôrazniť, že tento prípad sa na úrovni skutkového stavu podstatne odlišuje od prípadov citovaných v bodoch 24 a 29. V tomto prípade žalobkyňa namieta, že spis, ktorý bol postúpený vnútroštátnou colnou správou Komisii, nebol úplný, čo nebolo namietané v žiadnom z citovaných prípadoch. V prípadoch CT Control (Rotterdam) a JCT Benelux/Komisia žalobcovia súhlasili s tým, že všetky tvrdenia, ktoré by mohli použiť, boli obsiahnuté v ich žiadosti o vrátenie cla a že neexistoval žiadny nový prvok, ktorý nemali možnosť začleniť do svojej argumentácie (bod 49 rozsudku). V tomto prípade, naopak, žalobkyňa zdôraznila, ako odpoveď na opatrenia týkajúce sa organizácie konania prijaté Súdom, že sa nezúčastnila zostavovania spisu, že nemala možnosť doňho nahliadnuť pred jeho odoslaním a že doňho v skutočnosti nikdy nenahliadla.
32 Okrem toho je nutné pripomenúť, že v už citovanom prípade Technische Universität München týkajúcom sa udelenia oslobodenia od cla pri dovoze vedeckého prístroja Súdny dvor rozhodol, že v konaní zahŕňajúcom komplexné technické vyhodnotenia, má Komisia veľký priestor pre voľné uváženie, pričom zdôraznil, že zároveň s týmto právom na voľné uváženie má rešpektovanie záruk poskytovaných právnym poriadkom Spoločenstva zásadnú dôležitosť a že medzi tieto záruky patrí predovšetkým právo dotknutého predložiť svoje stanovisko (body 13 a 14 rozsudku). Keďže relevantná právna úprava Spoločenstva nepredpokladala žiadnu možnosť pre dovozcu vysvetliť Komisii svoje stanovisko napriek tomu, že informácie z jeho strany o dovážanom vedeckom prístroji a jeho zamýšľanom použití by boli veľmi užitočné, Súdny dvor rozhodol, že právo byť vypočutý v takomto konaní zaručuje dotknutej osobe možnosť aj v priebehu konania pred Komisiou zaujať stanovisko a predložiť účelne svoj pohľad na dôležitosť faktov a, ak je to nutné, na dokumenty, ktoré berie orgán Spoločenstva do úvahy (body 23 až 25).
33 Je potrebné zistiť, či sa úvaha Súdneho dvora vyložená v predchádzajúcom bode vzťahuje rovnako na konanie pri uplatnení článku 13 ako v predmetnom prípade. V tomto ohľade Komisia namietla, určite správne, že pri rozhodovaní o vrátení cla nevykonáva žiadne „komplexné technické uváženia“. Súd však konštatuje, že nie zvláštny technický charakter spisu, ale právo Komisie na voľné uváženie, ktorým disponuje, vyžaduje od Komisie, aby umožnila dotknutej osobe byť k veci vypočutá.
34 Napriek tomu Súd konštatuje, že Komisia má z viacerých pohľadov pomerne veľký priestor na voľné uváženie pri aplikácii článku 13, ktorý bol Súdnym dvorom označený za „všeobecnú doložku o spravodlivom zaobchádzaní“ (rozsudok z 15. decembra 1983, Schoellershammer/Komisia, 283/82, Zb. s. 4219, bod 7). Na jednej strane toto ustanovenie zahŕňa „zvláštne situácie“, ktoré nutne predpokladajú, že Komisia vezme do úvahy a zváži dôležitosť tých informácií z množstva právnych a skutkových údajov, ktoré môžu byť dôležité pre jej konečné rozhodnutie. Na druhej strane musí Komisia zistiť, nielen či je dotknutá osoba zodpovedná za nedbalosť, ale aj či išlo o „hrubú nedbalosť“. Nakoniec pred prijatím rozhodnutia je Komisia povinná konzultovať skupinu expertov podľa článku 907 nariadenia č. 2454/93, z čoho vyplýva, že má na výber, či bude rešpektovať názor tejto skupiny, alebo nie. Na základe týchto skutočností má podľa názoru Súdu prvého stupňa Komisia v rámci konania pri uplatnení článku 13 aspoň taký priestor na voľné uváženie, aký jej priznal Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku Technische Universität München. Z toho vyplýva, že právo byť vypočutý musí byť zaručené aj v konaní o vrátení cla.
35 Čo sa týka predmetného sporu, treba skonštatovať, že spis, ktorý bol zaslaný Komisii francúzskymi úradmi, obsahuje list od žalobkyne adresovaný francúzskej colnej správe z 12. júla 1993, v ktorom sa odvoláva na ťažkosti spojené so zriadením jej colného skladu a na „potvrdenie“ prípadného vrátenia colných poplatkov zaplatených v rokoch 1990 až 1992. Korešpondencia medzi žalobkyňou a francúzskou colnou správou týkajúca sa týchto dvoch otázok však v spise založená nie je. Zdá sa preto, že Komisia prijala sporné rozhodnutie na základe neúplného spisu.
36 Vhodné je pripomenúť, že francúzske úrady vo svojom sprievodnom liste navrhli, aby žalobkyni bolo priznané vrátenie cla, vyzdvihujúc, že žalobkyni nie je možné vyčítať „žiadnu nedbalosť“. V miere, v ktorej sa Komisia mienila odchýliť od tohto stanoviska a odmietnuť žiadosť s tým, že žalobkyňa bola dokonca zodpovedná za „hrubú nedbalosť“, – prívlastok „hrubá“ bol pridaný citovaným nariadením č. 3069/86 zo 7. októbra 1986 – mala povinnosť vyrozumieť o tom žalobkyňu prostredníctvom francúzskych úradov. Takéto rozhodnutie o závažnosti nedbalosti zahŕňalo komplexné právne zváženie, ktoré mohlo byť vykonané len na základe všetkých relevantných skutkových údajov vrátane rozhodnutí a vyhlásení národnej colnej správy adresovaných žalobkyni. Súd je toho názoru, že v takomto prípade, keď Komisia uznala žalobkyňu vinnú z „hrubej nedbalosti“, zachovanie jej práva byť vypočutá Komisiou bolo ešte dôležitejšie ako v citovanom prípade Technische Universität München, v ktorom Súdny dvor vyžadoval, aby bol dovozca vypočutý v priebehu konania pred Komisiou, pričom vo veci bolo len objektívne technické vyhodnotenie vedeckého prístroja.
37 Navyše skutočnosť, na ktorú poukázala Komisia, že aj francúzsky člen skupiny expertov konzultovanej pred vydaním rozhodnutia sa vyslovil proti vráteniu cla, nie je relevantná. Nebolo dokázané a ani sa netvrdilo, že tento člen poznal všetky okolnosti prípadu.
38 Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v správnom konaní, v ktorom bolo porušené právo žalobkyne byť vypočutá.
39 Keďže Komisia tvrdí, že aj zváženie dodatočných skutočností predložených žalobkyňou Súdu prvého stupňa by nemohlo ovplyvniť napadnuté rozhodnutie, je toto tvrdenie, ktorým sa Komisia snaží odmietnuť vplyv vyššie zistenej procesnej vady na výsledok konania, v ktorom k nej došlo, treba odmietnuť. Súd sa nemôže postaviť na miesto správneho orgánu a ani predpovedať výsledok, ku ktorému tento orgán dospeje na konci nového správneho konania na základe spisu doplneného francúzskymi úradmi a žalobkyňou. Navyše skupina expertov, ktorú je Komisia povinná konzultovať na základe článku 907 nariadenia č. 2454/93 pred tým, ako prijme rozhodnutie, ešte nemala možnosť zoznámiť sa s takto doplneným spisom a z toho dôvodu ani možnosť prijať stanovisko s plnou znalosťou faktov.
40 Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenie vychádzajúce z porušenia zásady kontradiktórnosti musí byť uznané. Následne napadnuté rozhodnutie musí byť zrušené bez toho, aby bolo nutné vyjadriť sa k ostatným návrhom žalobkyne.
O návrhoch na uznanie odôvodnenosti žiadosti o vrátenie cla
41 Ako odpoveď na otázku Súdu prvého stupňa žalobkyňa uviedla, že trvá na svojom návrhu na uznanie odôvodnenosti žiadosti aj v prípade, že napadnuté rozhodnutie bude zrušené. V tomto ohľade žalobkyňa uviedla, že zakladá svoju žiadosť o vrátenie cla zásadne na legitímnej dôvere, ktorú vložila do uistení zo strany francúzskych úradov týkajúcich sa vrátenia zaplateného cla. Domnieva sa, že tento prípad, ktorý nespadá do rámca bežných konaní podľa článku 905 a nasl. nariadenia č. 2454/93, spadá do súdnej právomoci samotného Súdu prvého stupňa, ktorý má právomoc vydať rozhodnutie o vrátení zaplateného cla s okamžitým účinkom voči žalobkyni.
42 V tomto ohľade stačí spomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci návrhu na zrušenie na základe článku 173 Zmluvy ES nemôže sudca Spoločenstva bez toho, aby zasiahol do právomoci správnych orgánov, nariadiť inštitúcii Spoločenstva, aby prijala opatrenia potrebné na výkon rozsudku, ktorým sa ruší iné rozhodnutie (pozri napríklad uznesenie Súdu z 27. mája 1994, J/Komisia, T‑5/94, Zb. s. II‑391, bod 17, a rozsudok Súdu z 8. novembra 1990, Barbi/Komisia, T‑73/89, Zb. s. II‑619, bod 38). Článok 176 Zmluvy ES, podľa ktorého je inštitúcia, ktorá vydala zrušené rozhodnutie, povinná prijať potrebné opatrenia, predstavuje obmedzujúce ustanovenie v tejto oblasti. Treba dodať, že v každom prípade musí byť správne konanie pred Komisiou obnovené, takže by bolo pre Súd prvého stupňa predčasné rozhodnúť o návrhu namietajúcom porušenie zásady legitímnej dôvery.
43 Z toho vyplýva, že návrhy smerujúce k uznaniu oprávnenosti žiadosti o vrátenie zaplateného cla musia byť odmietnuté pre neprípustnosť.
O trovách
44 Podľa článku 87 ods. 2 prvého pododseku rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie REM 4/94 z 18. júla 1994 adresované Francúzskej republike, Generálnemu riaditeľstvu ciel a nepriamych daní, sa zrušuje.
2. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.
3. Komisia je povinná nahradiť trovy konania.
Kirschner | Kalogeropoulos | Tiili |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. novembra 1995.
Tajomník | | Vo funkcii predsedu komory |