NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 10. marca 2022(1)
Vec C‑804/21 PPU
C
a
CD
za účasti:
Syyttäjä
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584 – Odovzdanie vyžiadaných osôb súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač – Lehota na odovzdanie – Nemožnosť odovzdania z dôvodu vyššej moci – Právomoc rozhodnúť o existencii vyššej moci – Uplynutie lehoty na odovzdanie – COVID‑19 – Žiadosť o azyl“
I. Úvod
1. Článok 23 rámcového rozhodnutia 2002/584(2) upravuje odovzdanie osôb vyžiadaných prostredníctvom európskeho zatykača po tom, čo príslušné orgány vykonávajúceho členského štátu s konečnou platnosťou rozhodli, že tieto osoby vydajú. Ak sa vyžiadaná osoba neodovzdá vo veľmi krátkej lehote, musí sa podľa článku 23 ods. 5 prepustiť. Pokiaľ odovzdaniu bráni vyššia moc, túto lehotu možno podľa článku 23 ods. 3 predĺžiť. Podľa tohto ustanovenia v tejto súvislosti nie je relevantné, či bol zatykač vydaný na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody.
2. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť výklad článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v tom zmysle, či policajné orgány vykonávajúceho členského štátu môžu rozhodnúť o existencii vyššej moci. Navyše treba objasniť, aký význam má žiadosť vyžiadanej osoby o azyl so zreteľom na lehoty na odovzdanie a prepustenie. Okrem toho vzniká otázka, za akých podmienok sa článok 23 vôbec uplatní.
II. Právny rámec
A. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“)
3. V článku 5 EDĽP je zakotvené právo na slobodu a bezpečnosť:
„1. Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) …
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
…
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
2. …
3. Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
4. Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
5. …“
B. Rámcové rozhodnutie 2002/584
4. V článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 je opísaná pôsobnosť európskeho zatykača:
„Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].“
5. V článku 6 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 sú určené príslušné orgány:
„1. Vydávajúci súdny orgán bude súdny orgán vydávajúceho členského štátu [Súdny orgán vydávajúci zatykač bude súdny orgán členského štátu vydávajúceho zatykač – neoficiálny preklad], ktorý je oprávnený vydať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu.
2. Vykonávajúci súdny orgán bude súdny orgán vykonávajúceho členského štátu, ktorý je oprávnený vykonať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu.“
6. V odôvodnení 8 rámcového rozhodnutia 2002/584 je vysvetlená úloha vykonávajúceho súdneho orgánu:
„rozhodnutia o výkone európskeho zatykača musia podliehať dostatočným kontrolám, čo znamená, že súdny orgán členského štátu, v ktorom bola požadovaná [vyžiadaná – neoficiálny preklad] osoba zatknutá, vydá rozhodnutie o jej vydaní“.
7. Článok 7 rámcového rozhodnutia 2002/584 umožňuje účasť ústredného orgánu:
1. Každý členský štát môže určiť ústredný orgán alebo, ak to umožňuje jeho právny systém, viac než jeden ústredný orgán, ktorý bude pomáhať súdnym orgánom.
2. Členský štát môže, ak to vyžaduje organizácia jeho vnútorného súdneho systému, preniesť na svoj ústredný orgán(‑y) zodpovednosť za administratívny prevod a preberanie [administratívne zasielanie a prijímanie – neoficiálny preklad] európskych zatykačov, ako aj za ďalšiu oficiálnu korešpondenciu, ktorá s nimi súvisí.
…“
8. V tejto súvislosti sa v odôvodnení 9 rámcového rozhodnutia 2002/584 konštatuje:
„úloha ústredných orgánov pri výkone európskeho zatykača sa musí obmedziť na praktickú a administratívnu pomoc“.
9. Článok 23 rámcového rozhodnutia 2002/584 upravuje lehoty na odovzdanie vyžiadanej osoby po tom, čo príslušné orgány vykonávajúceho členského štátu s konečnou platnosťou rozhodli o vykonaní európskeho zatykača:
„1. Vyžiadaná osoba sa odovzdá čo najskôr v termíne dohodnutom medzi dotknutými orgánmi.
2. Osoba sa odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.
3. Ak odovzdaniu vyžiadanej osoby v lehote stanovenej v odseku 2 bránia okolnosti, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu, vykonávajúci a vydávajúci súdny orgán [vykonávajúci súdny orgán a súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad] sa neodkladne navzájom skontaktujú a dohodnú o novom termíne odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody [uskutoční do 10 dní od takto dohodnutého nového termínu – neoficiálny preklad].
4. Odovzdanie sa môže výnimočne odložiť z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby. Európsky zatykač sa vykoná hneď po tom, ako tieto dôvody zanikli. Vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje vydávajúci súdny orgán [súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad] a dohodne s ním nový termín odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody [uskutoční do 10 dní od takto dohodnutého nového termínu – neoficiálny preklad].
5. Ak sa osoba naďalej zadržiava, po vypršaní lehoty uvedenej [uplynutí lehôt uvedených – neoficiálny preklad] v odsekoch 2 až 4 sa prepustí.“
C. Prebratie do fínskeho práva
10. Fínsko prebralo rámcové rozhodnutie 2002/584 prostredníctvom Laki rikoksen johdosta tapahtuvasta luovuttamisesta Suomen ja muiden Euroopan unionin jäsenvaltioiden välillä (1286/2003) (zákon č. 1286/2003 o odovzdávaní osôb z dôvodu spáchania trestného činu medzi Fínskom a ostatnými členskými štátmi Európskej únie, ďalej len „zákon o odovzdávaní osôb v EÚ“). Článok 23 rámcového rozhodnutia bol prebratý prostredníctvom § 46 až 48 tohto zákona.
11. Treba poukázať na § 46 druhý odsek zákona o odovzdávaní osôb v EÚ, ktorým sa preberá článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a ktorý stanovuje, že „príslušné orgány“ (toimivaltaisten viranomaisten) dohodnú nový termín odovzdania. Naproti tomu v článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia je aj vo fínskej verzii použitý pojem „súdny orgán“ (oikeusviranomaisen).
12. Súdnymi orgánmi, ktoré rozhodujú o odovzdaní a vzatí do väzby, sú Helsingin käräjäoikeus (Prvostupňový súd Helsinki, Fínsko) a Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko) ako odvolací súd (§ 11, 19 a 37 zákona o odovzdávaní osôb v EÚ). Podľa § 44 zákona o odovzdávaní osôb v EÚ je však na vykonanie rozhodnutia o odovzdaní príslušný ústredný úrad kriminálnej polície (keskusrikospoliisi).
III. Skutkový stav a návrh na začatie prejudiciálneho konania
13. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú okolnosti predchádzajúce sporu opísané nasledujúcim spôsobom.
14. Príslušný rumunský súdny orgán vydal 19. mája 2015 európsky zatykač na C a 27. mája 2015 európsky zatykač na CD, ktorí sú obaja rumunskými štátnymi príslušníkmi. Cieľom týchto zatykačov bolo ich odovzdanie do Rumunska na účely výkonu trestov odňatia slobody v trvaní piatich rokov a dodatočných trestov v trvaní troch rokov. Tieto tresty boli uložené za obchodovanie s nebezpečnými a obzvlášť nebezpečnými omamnými látkami a za účasť v zločineckej skupine.
15. C a CD sa podľa dostupných informácií zdržiavali najprv vo Švédsku. Preto Högsta domstolen (Najvyšší súd, Švédsko) rozhodnutím z 8. apríla 2020 (NJA 2020, s. 430) nariadil odovzdanie C do Rumunska. Svea hovrätt (Odvolací súd Svea, Švédsko) rozhodnutím z 30. júla 2020 nariadil odovzdanie CD do Rumunska. Obidve osoby však pred tým, ako došlo k vykonaniu týchto rozhodnutí o odovzdaní, odišli zo Švédska do Fínska.
16. Dňa 15. decembra 2020 boli C a CD zatknutí vo Fínsku na základe európskeho zatykača a vzatí do väzby. Korkein oikeus (Najvyšší súd) rozhodnutím zo 16. apríla 2021 (KKO 2021:24 a [rozhodnutie č. 582/2021]) nariadil odovzdanie C a CD do Rumunska. Fínsky ústredný úrad kriminálnej polície na žiadosť rumunských orgánov stanovil prvý termín odovzdania na 7. mája 2021, keďže z dôvodu pandémie COVID‑19 pred týmto dátumom neboli k dispozícii žiadne vhodné lety.
17. Dňa 3. mája 2021 podali C a CD na Korkein oikeus (Najvyšší súd) návrh na zrušenie rozhodnutí o odovzdaní. Korkein oikeus (Najvyšší súd) najprv 4. mája 2021 predbežne zakázal vykonanie rozhodnutí o odovzdaní a následne 31. mája 2021 zamietol návrhy na zrušenie. Tým rozhodnutie o zákaze vykonania zaniklo. Ďalší termín odovzdania, ktorý bol dohodnutý na 11. júna 2021, bol tiež posunutý, keďže neexistovali priame letecké spojenia s Rumunskom a nebolo možné zorganizovať leteckú dopravu cez iný členský štát tak, aby sa dodržal dohodnutý časový harmonogram. C a CD následne podali ďalšie neúspešné návrhy na odklad vykonania rozhodnutí o odovzdaní.
18. Napokon mal byť CD odovzdaný do Rumunska 17. júna 2021 a C 22. júna 2021. K ich odovzdaniu však nedošlo, keďže vo Fínsku požiadali o azyl. Maahanmuuttovirasto (imigračný úrad, Fínsko) tieto žiadosti o azyl 12. novembra 2021 zamietol, no C a CD podali proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Hallinto‑oikeus (správny súd, Fínsko).
19. C a CD podali súbežne s konaním o svojich žiadostiach o azyl návrh na svoje prepustenie na všeobecných súdoch. Korkein oikeus (Najvyšší súd) v tomto konaní 20. decembra 2021 predložil Súdnemu dvoru nasledujúce otázky:
1. Vyžaduje článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 23 ods. 5 toho rámcového rozhodnutia, aby v prípade, že k odovzdaniu zadržiavanej osoby nedošlo v stanovených lehotách, vykonávajúci súdny orgán uvedený v článku 6 ods. 2 rámcového rozhodnutia rozhodol o novom termíne odovzdania a preveril existenciu vyššej moci a dodržanie podmienok zadržiavania, alebo je v súlade s rámcovým rozhodnutím aj taký postup, v rámci ktorého súd tieto prvky skúma len na návrh účastníkov konania? Ak sa dospeje k záveru, že predĺženie lehoty si vyžaduje zásah súdneho orgánu, je dôsledkom neexistencie takéhoto zásahu nevyhnutne to, že lehoty stanovené v rámcovom rozhodnutí uplynuli, pričom v takomto prípade sa musí zadržiavaná osoba prepustiť na základe článku 23 ods. 5 tohto rámcového rozhodnutia?
2. Má sa článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že pojem vyššia moc zahŕňa aj právne prekážky odovzdania, ktoré sú založené na vnútroštátnej právnej úprave vykonávajúceho členského štátu, akými sú zákaz vykonania pred skončením súdneho konania alebo právo žiadateľa o azyl zdržiavať sa vo vykonávajúcom štáte, kým sa nerozhodne o jeho žiadosti o azyl?
20. C a CD, Rumunsko a Európska komisia predložili v konaní na Súdnom dvore písomné pripomienky. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 2. marca 2022, sa zúčastnili C a CD, Fínska republika, Holandské kráľovstvo a Európska komisia.
IV. Právne posúdenie
21. Článok 23 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje prísne lehoty na odovzdanie osoby vyžiadanej prostredníctvom európskeho zatykača. K odovzdaniu musí dôjsť čo najskôr (odsek 1), spravidla však do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača (odsek 2). Článok 23 ods. 3 však stanovuje, že ak odovzdanie vyžiadanej osoby v lehote stanovenej v článku 23 ods. 2 nie je možné z dôvodu vyššej moci, má sa dohodnúť nový termín odovzdania.(3)
22. V prejudiciálnom konaní vznikajú tri otázky súvisiace s pojmom vyššia moc, ktorý treba zohľadniť pri uplatňovaní článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.
23. Cieľom prvej časti prvej otázky je objasniť, či musí posúdiť existenciu vyššej moci a dohodnúť nový termín odovzdania pri uplatňovaní článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vždy súdny orgán, alebo či môže tieto opatrenia najprv prijať policajný orgán, ak rozhodnutie tohto orgánu na základe návrhu preskúma súd (pozri v tejto súvislosti časť C).
24. Druhá otázka sa týka výkladu pojmu vyššia moc v tom zmysle, či žiadosť vyžiadanej osoby o azyl a prieťahy pri odovzdávaní, ktoré sú spojené s touto žiadosťou, treba považovať za vyššiu moc (pozri v tejto súvislosti časť D).
25. Obe tieto otázky sú v prejednávanom prípade dôležité, keďže článok 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 bez ďalšieho obmedzenia stanovuje, že ak sa osoba naďalej zadržiava, po uplynutí lehôt uvedených v článku 23 ods. 2 až 4 sa prepustí. Preto sa Korkein oikeus (Najvyšší súd) druhou časťou prvej otázky pýta, či je prepustenie potrebné už vtedy, keď súd nepreskúmal, či ide o prípad vyššej moci, ktorý má za následok začatie novej lehoty. Aj keď túto otázku kladie len pre prípad, že je skutočne potrebné súdne preskúmanie, pred týmito dvomi ďalšími otázkami preskúmam, či pri uplynutí lehôt skutočne musí dôjsť k prepusteniu, keďže sa tým objasnia dotknuté záujmy a právne postavenia (pozri v tejto súvislosti časť B).
26. Najprv sa však treba zaoberať tvrdením, ktoré Komisia uviedla na pojednávaní, že článok 23 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa neuplatní, kým prebieha konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní.
A. O uplatniteľnosti článku 23 rámcového rozhodnutia 2002/584
27. Z článku 23 ods. 2 rámcového rozhodnutia vyplýva, že lehoty uvedené v tomto článku začínajú plynúť až prijatím konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.
28. Článok 23 je teda umiestnený na úplný koniec pomerne zložitého postupu odovzdávania upraveného v kapitole 2 rámcového rozhodnutia 2002/584. Vstupuje do hry, keď už vykonávajúci súdny orgán uskutočnil všetky ďalšie nevyhnutné kroky vrátane prijatia rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.(4)
29. Tento okamih v prejednávanom prípade na prvý pohľad nastal nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia Korkein oikeus (Najvyšší súd) zo 16. apríla 2021.
30. Komisia však presvedčivo vysvetľuje, že také rozhodnutie stratí svoj konečný charakter, ak sa podá opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odovzdaní. Taký opravný prostriedok totiž môže byť účinný len vtedy, ak smeruje proti rozhodnutiu o odovzdaní. Ak vnútroštátne právo stanovuje také opravné prostriedky, musí byť aspoň teoreticky možné, aby v prípade, ak budú úspešné, prinajmenšom dočasne zabránili odovzdaniu. Predchádzajúce rozhodnutie o vykonaní tým stratí svoj konečný charakter. Preto sa článok 23 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže opäť uplatniť až po zamietnutí tohto opravného prostriedku.
31. Ak by sa teda prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorého súčasťou sú otázky týkajúce sa článku 23 rámcového rozhodnutia 2002/584, podal v konaní o takom opravnom prostriedku, nebol by relevantný pre rozhodnutie o veci samej a nebolo by potrebné odpovedať naň. Stačilo by oznámiť Korkein oikeus (Najvyšší súd), že článok 23 sa neuplatní.
32. Konanie vo veci samej sa však, prísne vzaté, netýka nijakých opravných prostriedkov proti rozhodnutiam o odovzdaní, ale začalo sa na základe konaní o žiadostiach o azyl, ktoré podali vyžiadané osoby. Tieto konania majú iný predmet, než je opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odovzdaní. Súdny dvor navyše už rozhodol, že právo na azyl na základe Protokolu č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie nie je dôvodom na odmietnutie vykonania európskeho zatykača.(5) Rozhodnutie o odovzdaní by potom bolo konečné.
33. V prejednávanom prípade však azylové konanie de facto bráni odovzdaniu a v nepravdepodobnom prípade, že žiadosti o azyl budú úspešné, spochybňuje rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača. Preto treba tomuto konaniu na účely uplatňovania článku 23 rámcového rozhodnutia priznať rovnaký účinok ako opravnému prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní.
34. Článok 23 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa teda neuplatní, ak odovzdanie nie je možné z dôvodu azylového konania.
35. Vzhľadom na tento záver rozhodnutie sporu vo veci samej nezávisí od odpovede na otázky, ktoré položil Korkein oikeus (Najvyšší súd). Pre prípad, že Súdny dvor nebude súhlasiť s mojím názorom, na ne predsa odpoviem.
B. O prepustení vyžiadanej osoby
36. Druhá časť prvej otázky sa týka prepustenia vyžiadanej osoby. V tejto súvislosti najprv preskúmam normatívne podmienky a dôsledky prepustenia a potom sa budem zaoberať niektorými pochybnosťami o jeho primeranosti. Napokon tieto úvahy začlením do kontextu základného práva na slobodu podľa článku 6 Charty základných práv.
1. Normatívne podmienky a dôsledky prepustenia
37. Článok 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje, že ak sa osoba naďalej zadržiava, po uplynutí lehôt uvedených v článku 23 ods. 2 až 4 sa prepustí.
38. V článku 23 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 je stanovená veľmi krátka lehota. Podľa tohto ustanovenia sa osoba odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača. Presný termín odovzdania v rámci tejto lehoty dohodnú dotknuté orgány (článok 23 ods. 1).
39. Ak sa uplatní článok 23 ods. 3 alebo 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, koniec lehoty sa naopak nedá jednoducho určiť. V oboch ustanoveniach sa síce tiež hovorí o 10‑dňovej lehote, avšak táto lehota začína plynúť až v dohodnutom novom termíne odovzdania.
40. Dohodnutie takého nového termínu odovzdania je možné, ak odovzdaniu v pôvodne dohodnutom termíne bráni vyššia moc (článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584) alebo vážne humanitárne dôvody (článok 23 ods. 4).
41. V článku 23 ods. 3 a 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 nie je bližšie uvedené, na kedy sa má tento nový termín odovzdania stanoviť. Z článku 23 ods. 1 však aj v týchto prípadoch vyplýva, že k odovzdaniu má dôjsť čo najskôr. Ako Súdny dvor rozhodol, ponechanie vo väzbe je preto prípustné, len pokiaľ postup odovzdania – aj z hľadiska článku 6 Charty základných práv(6) – bol vedený s dostatočne náležitou starostlivosťou, a teda pokiaľ dĺžka väzby nie je neprimeraná(7).
42. Pre nový termín odovzdania podľa článku 23 ods. 3 a 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 však neplatí 10‑dňová lehota podľa článku 23 ods. 2 O tom svedčí už skutočnosť, že normotvorca v oboch týchto ustanoveniach výslovne stanovil krátke 10‑dňové lehoty, ale tieto lehoty plynú práve až od nového dohodnutého termínu odovzdania, avšak ich predmetom nie je stanovenie tohto termínu. Lehota pre nový termín odovzdania by tiež nebola zmysluplná, keďže v prípadoch uvedených v článku 23 ods. 3 a 4 nemožno predvídať, ako dlho bude trvať príslušný dôvod, ktorý predstavuje prekážku.
43. Ak však tieto lehoty uplynuli, vyžiadanú osobu treba – ak sa naďalej zadržiava – podľa článku 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 prepustiť. Výnimky z tohto pravidla nie sú stanovené.
44. Tento záver, ktorý Súdny dvor potvrdil v rozsudku Vilkas(8), je prekvapujúci, keďže spôsobuje riziko, že vyžiadaná osoba sa útekom vyhne ďalšiemu vykonávaniu zatykača.
45. Generálny advokát Bobek v tejto súvislosti dokonca vyjadril názor, že prepustenie podľa článku 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 predstavuje skutočné a bezpodmienečné prepustenie, ktoré vylučuje opatrenia na zabránenie úteku vyžiadanej osoby na základe európskeho zatykača.(9)
46. Konštatovania, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku Vilkas, však chápem tak, že vykonávajúci štát je aj po prepustení podľa článku 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 povinný prijať ďalšie nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie odovzdania, pokiaľ na tento účel nevezme vyžiadanú osobu do väzby. Súdne orgány tohto členského štátu sú totiž naďalej povinné pokračovať v postupe vykonávania európskeho zatykača a uskutočniť odovzdanie vyžiadanej osoby. Na tento účel musia dohodnúť nový termín odovzdania.(10) Na splnenie svojej povinnosti musí byť vykonávajúci členský štát najmä oprávnený prijať nevyhnutné donucovacie opatrenia, ktoré priamo súvisia s odovzdaním. Povinnosti pokračovať v postupe by odporovalo,(11) ak by vykonávajúci štát až do odovzdania nemohol prijať iné opatrenia spojené s obmedzením slobody na zabránenie úteku, ktoré nedosahujú úroveň opatrení spojených s odňatím slobody(12).
47. Podľa článku 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 1 Charty základných práv je však väzba vyžiadanej osoby prípustná len vtedy, ak je nevyhnutná.(13) Nemôže teda existovať možnosť zabezpečiť vykonanie európskeho zatykača menej obmedzujúcimi prostriedkami. Skutočnosť, že vyžiadané osoby sa vo vykonávajúcom štáte často berú do väzby, preto svedčí o tom, že alternatívne opatrenia možno nie sú rovnako vhodným prostriedkom na zabránenie úteku.(14)
2. Primeranosť prepustenia
48. Okolnosti prejednávaného prípadu preto vyvolávajú pochybnosti o primeranosti prepustenia podľa článku 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584.
49. Po prvé existujú vážne dôvody domnievať sa, že existuje značné riziko úteku. Vyžiadané osoby totiž už utiekli zo Švédska, aby sa vyhli vykonaniu európskeho zatykača, a možno už predtým utiekli z Rumunska. V súvislosti s lehotami na prijatie rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača však Súdny dvor už rozhodol, že prepustenie z väzby je nezlučiteľné s rámcovým rozhodnutím 2002/584, ak existujúce riziko úteku nemožno znížiť na prijateľnú úroveň uložením vhodných opatrení.(15)
50. Po druhé prieťahy pri odovzdávaní v prípade, o ktorý ide vo veci samej, boli aspoň sčasti spôsobené správaním vyžiadaných osôb, keďže tieto osoby najprv podali opravné prostriedky proti rozhodnutiam o odovzdaní a neskôr požiadali o azyl, hoci na prvý pohľad nie je daný ani jeden z mála výnimočných prípadov uvedených v Protokole č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie, v ktorých je ešte možné poskytnúť azyl. Podľa informácií, ktoré poskytlo Rumunsko, tieto osoby dokonca prispeli k tomu, že nebolo možné prekonať prekážky odovzdania z dôvodu ochorenia COVID‑19, tým, že odmietli absolvovať potrebné testy. Ich prepustenie by preto mohlo podporovať postupy, ktorých cieľom je brániť vykonávaniu európskych zatykačov.(16)
51. Po tretie rumunské súdy, teda súdy členského štátu, právoplatne odsúdili vyžiadané osoby na dlhoročné tresty odňatia slobody. Napriek možným opatreniam na zníženie rizika úteku prepustenie vyžiadaných osôb zvyšuje riziko, že tieto tresty nebude možné vykonať. Taký výsledok by bol v rozpore s dôverou medzi členskými štátmi a so zásadou vzájomného uznávania, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom rámcového rozhodnutia 2002/584.(17) Naproti tomu v prípade predmetných zatykačov vydaných na účely výkonu trestov odňatia slobody by záťaž vyžiadaných osôb pri ďalšom zadržiavaní zostala veľmi obmedzená, ak by dokonca úplne nezanikla, keďže členský štát vydávajúci zatykač započítava dobu zadržiavania z dôvodu vykonávania európskeho zatykača podľa článku 26 rámcového rozhodnutia 2002/584.(18)
52. Napriek tomu Súdny dvor v rozsudku Vilkas trval na prepustení aj v takých prípadoch.(19)
53. Riziko úteku bolo vo veci Vilkas prinajmenšom pravdepodobné, keďže odpor proti odovzdaniu nasvedčoval tomu, že vyžiadaná osoba nebola ochotná odpykať si trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený, a podrobiť sa ďalšiemu trestnému stíhaniu.
54. Prieťahy, ku ktorým došlo v uvedenej veci, boli navyše tiež spôsobené správaním vyžiadanej osoby, keďže táto osoba úspešne kládla odpor pri odovzdávaní prostredníctvom komerčného letu(20), čo by Súdny dvor len v zriedkavých výnimočných prípadoch považoval za vyššiu moc(21).
55. V rozsudku Vilkas napokon išlo – tak ako v tomto konaní – o zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody. V návrhoch generálneho advokáta(22) ani v rozsudku(23) alebo v návrhu na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci síce nie je uvedený dôvod, pre ktorý boli vydané dva zatykače, o ktoré v danej veci išlo. Írsko v uvedenom konaní však vysvetlilo, že jeden zo zatykačov bol vydaný na účely vedenia trestného stíhania okrem iného pre spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví a druhý bol vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody uloženého okrem iného za lúpež a porušovanie verejného poriadku.(24) Súdny dvor preto nemohol predpokladať, že účelom týchto zatykačov bolo len vedenie trestného stíhania. Prinajmenšom argumentácia, ktorú uviedol generálny advokát Bobek a podľa ktorej treba predvídateľnosť narušení zo strany vyžiadanej osoby posudzovať s prihliadnutím na „trestné činy, pre ktoré je osoba vyžiadaná alebo za ktoré bola odsúdená“(25), a na „spi[s] a… skutkov[é] okolnost[i] konkrétnej veci“(26), svedčí o tom, že mu boli známe dôvody vydania oboch zatykačov.
56. Treba však vziať do úvahy, že Súdny dvor v rozsudku Vilkas výslovne nekonštatoval, že prepustenie podľa článku 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 je po uplynutí lehôt bez obmedzení nevyhnutné aj v prípade európskeho zatykača vydaného na účely vykonania trestu odňatia slobody. Preto by nepredstavovalo odchýlku od tohto rozsudku, ak by Súdny dvor v prejednávanej veci vyložil uplatnenie článku 23 ods. 5 na také zatykače reštriktívne. Treba to posúdiť z hľadiska základného práva na slobodu podľa článku 6 Charty základných práv.
3. Základné právo na slobodu
57. Podľa článku 6 Charty má každý – teda aj páchateľ trestného činu, ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody, ale je na úteku – právo na slobodu a bezpečnosť.
58. Článok 52 ods. 1 Charty pripúšťa, že výkon práv, akými sú práva uznané v článku 6 tejto Charty, môže byť obmedzený, ak je také obmedzenie stanovené zákonom, rešpektuje podstatu týchto práv a slobôd, je dodržaná zásada proporcionality, je nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.(27)
59. Okrem toho z článku 52 ods. 3 Charty vyplýva, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v tomto dohovore. Článok 53 Charty ďalej stanovuje, že žiadne ustanovenie Charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva uznané okrem iného EDĽP.(28)
60. V súlade s judikatúrou ESĽP si obmedzenie práva na slobodu preto vyžaduje najmä právny základ, ktorý je dostatočne dostupný, presný a predvídateľný, pokiaľ ide o jeho uplatnenie, aby sa zabránilo akémukoľvek nebezpečenstvu svojvôle.(29) To musí platiť práve pre odsúdených páchateľov trestných činov, ktorí sa nachádzajú vo väzbe, keďže v tejto situácii je nebezpečenstvo svojvoľného zaobchádzania mimoriadne veľké.
61. V prípade postupu odovzdania treba právny základ zadržiavania hľadať predovšetkým v ustanoveniach rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj vo vnútroštátnych právnych predpisoch prijatých na jeho prebratie.(30) Tak článok 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj § 48 fínskeho zákona o odovzdávaní osôb v EÚ však bez akéhokoľvek obmedzenia stanovujú, že vyžiadaná osoba sa má po uplynutí lehôt uvedených v článku 23 rámcového rozhodnutia prepustiť. Výklad týchto ustanovení, ktorý napriek uplynutiu týchto lehôt dovoľuje zadržiavanie, by už nebol predvídateľný a dokonca by bol výkladom contra legem. Preto je sporné, či by bolo so základným právom na slobodu podľa článku 6 Charty a článku 5 EDĽP zlučiteľné obmedziť uplatňovanie článku 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia v prípade európskych zatykačov vydaných na účely výkonu trestov odňatia slobody.
62. V prípade zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody je navyše možné, že toto odsúdenie spolu s uplatnenými predpismi trestného práva bude tvoriť základ pre ďalšie zadržiavanie. Rámcové rozhodnutie 2002/584 to však osobitne neupravuje.
63. Pre výkon trestov odňatia slobody, ktoré boli uložené v iných členských štátoch, by bolo relevantné skôr rámcové rozhodnutie 2008/909(31). V návrhu na začatie prejudiciálneho konania ani v pripomienkach predložených v prejednávanej veci sa však nenachádza zmienka o tom, že sú splnené podmienky takého výkonu. Nič tiež nenasvedčuje tomu, že súčasťou fínskeho právneho poriadku sú vhodné ustanovenia.
64. Pokiaľ normotvorca nezmení článok 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia, aj v prípade európskych zatykačov vydaných na účely výkonu trestov odňatia slobody teda treba vychádzať z toho, že ak sa vyžiadané osoby po uplynutí lehôt uvedených v článku 23 ods. 2 až 4 naďalej zadržiavajú, treba ich prepustiť.
65. O to väčší význam majú preto ďalšie dve otázky, ktorých cieľom je určiť, za akých okolností dôjde k predĺženiu lehoty podľa článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia.
C. O účasti súdneho orgánu
66. Prvou časťou prvej otázky sa Korkein oikeus (Najvyšší súd) pýta, či k predĺženiu lehoty podľa článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 dôjde len v prípade, ak súdny orgán konštatuje, že včasnému odovzdaniu zabránila vyššia moc.
67. Táto otázka je založená na tom, že podľa fínskeho práva po nadobudnutí právoplatnosti súdneho rozhodnutia o odovzdaní prechádzajú úlohy súvisiace s vykonaním odovzdania na ústredný úrad kriminálnej polície. Tento úrad zabezpečuje praktickú realizáciu rozhodnutia o odovzdaní, je v kontakte s príslušnými orgánmi členského štátu vydávajúceho zatykač a dohaduje nový termín odovzdania, ak k odovzdaniu – tak ako v tomto prípade – nedošlo v 10‑dňovej lehote.
68. Odovzdávaná osoba má stále právo navrhnúť, aby súd preskúmal, či je jej zadržiavanie naďalej opodstatnené, alebo ju treba prepustiť z dôvodu príliš dlhého odňatia slobody. V tomto prípade musí súd okrem iného preskúmať, či neuskutočnenie odovzdania bolo spôsobené vyššou mocou v zmysle článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý bez toho, aby bol dotknutý článok 23 ods. 5, pripúšťa predĺženie lehoty na odovzdanie a pokračovanie zadržiavania odovzdávanej osoby. Ústredný úrad kriminálnej polície alebo iný orgán však automaticky nepredkladá otázku pokračovania zadržiavania na preskúmanie súdu.
69. Ako zdôrazňuje Korkein oikeus (Najvyšší súd), článok 23 ods. 3 prvá veta rámcového rozhodnutia 2002/584 však výslovne stanovuje, že ak odovzdanie vyžiadanej osoby v lehote stanovenej v článku 23 ods. 2 z dôvodu vyššej moci(32) nie je možné, vykonávajúci súdny orgán a súdny orgán vydávajúci zatykač sa neodkladne navzájom skontaktujú a dohodnú o novom termíne odovzdania.
70. V tomto ustanovení sa síce neuvádza, ktorý orgán skúma existenciu vyššej moci, ale aspoň podľa jeho znenia je dohodnutie nového termínu odovzdania podmienené konštatovaním prípadu vyššej moci. Vykonávajúci súdny orgán a súdny orgán vydávajúci zatykač preto môžu uzavrieť takú dohodu len v prípade, ak podľa ich názoru išlo o prípad vyššej moci.
71. Fínsky ústredný úrad kriminálnej polície však nemožno považovať za súdny orgán.
72. Pojem „súdny orgán“ v zmysle rámcového rozhodnutia je autonómnym pojmom práva Únie.(33) Tento pojem sa týka buď sudcu alebo súdu, alebo súdneho orgánu, akým je prokuratúra členského štátu, ktorá sa podieľa na výkone spravodlivosti tohto členského štátu a ktorá má požadovanú nezávislosť vo vzťahu k výkonnej moci.(34) Rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača a najmä o odovzdaní vyžiadanej osoby má podľa odôvodnenia 8 rámcového rozhodnutia 2002/584 prijímať vykonávajúci súdny orgán.
73. Naopak ministerstvá alebo policajné orgány nie sú súdnymi orgánmi, lebo sú súčasťou výkonnej moci.(35) Pre také orgány článok 7 rámcového rozhodnutia 2002/584 len stanovuje, že na ne ako „ústredné orgány“ možno preniesť zodpovednosť za administratívne zasielanie a prijímanie európskych zatykačov, ako aj za ďalšiu oficiálnu korešpondenciu, ktorá s nimi súvisí. Ich úloha pri vykonávaní európskeho zatykača sa musí podľa odôvodnenia 9 obmedziť na praktickú a administratívnu pomoc.
74. Samotné dohodnutie podmienok odovzdania by mohlo byť súčasťou praktickej a administratívnej pomoci.
75. V rámci uplatňovania článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 je však tento praktický aspekt spojený s rozhodnutím o pokračovaní zadržiavania: najprv je potrebné rozhodnúť, či sú splnené podmienky uplatnenia tohto ustanovenia, teda najmä či ide o prípad vyššej moci. Prostredníctvom následného určenia nového termínu odovzdania sa stanoví dodatočné obdobie zadržiavania. V tejto súvislosti treba na základe konkrétneho preskúmania predmetného skutkového stavu s prihliadnutím na všetky relevantné aspekty zaručiť, aby bol postup odovzdania vedený s dostatočne náležitou starostlivosťou, a teda aby dĺžka väzby nebola neprimeraná.(36)
76. Ako Komisia tiež vysvetľuje, ide tu o rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača, ktoré musia podľa odôvodnenia 8 prijať súdne orgány. Podľa informácií, ktoré poskytla rumunská vláda, tak pokračovanie zadržiavania v Rumunsku v prípadoch vyššej moci nariaďujú súdy.
77. Táto ochrana podľa článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 prekračuje rámec ochrany, ktorá sa vyžaduje podľa článku 5 EDĽP. Článok 5 ods. 3 EDĽP len vyžaduje, aby vyšetrovacia väzba v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c) podliehala bezodkladnému súdnemu preskúmaniu. Naopak v prípade vydávacej väzby podľa článku 5 ods. 1 písm. f) stačí, ak dotknutá osoba môže navrhnúť, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia jej slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
78. V tomto prípade je irelevantné, či je článok 6 Charty obmedzený na tento minimálny štandard, alebo či v zmysle článku 52 ods. 3 druhej vety Charty priznáva širší rozsah ochrany. V každom prípade je v rámcovom rozhodnutí 2002/584 a najmä v článku 23 ods. 3 výslovne zakotvený taký širší rozsah ochrany.
79. Ak sa členský štát odkloní od tohto ustanovenia tým, že rozhodnutie o existencii vyššej moci a novom termíne odovzdania prenechá policajnému orgánu, koná v rozpore s článkom 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia. V prípade takého rozporu by predĺženie doby zadržiavania spojené s predĺžením lehoty už nebolo dostatočne dostupné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o jeho uplatnenie, a preto by bolo nezlučiteľné s článkom 6 Charty základných práv.
80. Predĺženie lehoty na odovzdanie podľa článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a pokračovanie zadržiavania po uplynutí lehoty uvedenej v článku 23 ods. 2 je teda prípustné len v prípade, ak súdny orgán konštatuje, že odovzdanie do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača nebolo možné z dôvodu vyššej moci, a súhlasí s novým termínom odovzdania.
81. Neexistencia takého konštatovania súdneho orgánu však nemá za následok, že vyžiadanú osobu treba okamžite prepustiť. Policajný orgán totiž nemôže rozhodnúť ani o prepustení vyžiadanej osoby, a tým prípadne zabrániť vydaniu vyžiadanej osoby, čo je samotným cieľom rámcového rozhodnutia 2002/584.
82. Ak najprv policajný orgán rozhodol, či odovzdaniu bránila vyššia moc, a možno dokonca už dohodol nový termín odovzdania, musí naopak bezodkladne navrhnúť, aby to súd preskúmal, s cieľom napraviť túto chybu. Podľa toho, ako tento súd posúdi uvedenú otázku, musí nariadiť buď ďalšie zadržiavanie, alebo prepustenie.
D. O účinku žiadostí o azyl
83. Predmetom druhej otázky, ktorú položil Korkein oikeus (Najvyšší súd), je účinok žiadostí o azyl, ktoré podali obe vyžiadané osoby, na lehoty uvedené v článku 23 rámcového rozhodnutia 2002/584. Tento súd chce vedieť, či sa má zákaz vykonať zatykač pred skončením súdneho konania, ktorý je spojený s týmito žiadosťami, alebo právo žiadateľa o azyl zdržiavať sa na území vykonávajúceho štátu až do prijatia rozhodnutia o jeho žiadosti o azyl považovať za vyššiu moc.
1. Výklad článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia
84. V prospech tohto záveru svedčia niektoré jazykové verzie článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Podľa nich nemožnosť odovzdania z dôvodu okolností, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu,(37) stačí na to, aby bolo možné dohodnúť nový termín odovzdania. To, či vyžiadané osoby podajú žiadosť o azyl, je spravidla mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu.
85. V iných jazykových verziách je však použitý pojem vyššia moc.(38)
86. Vzhľadom na tieto odlišné jazykové verzie Súdny dvor v rozsudku Vilkas v súlade s názorom, ktorý vyjadril generálny advokát Bobek(39), rozhodol, že článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia sa na základe jeho genézy(40) uplatní len v prípadoch vyššej moci(41).
87. Pod pojmom vyššia moc treba tak ako v iných oblastiach práva Únie rozumieť neobvyklé a nepredvídateľné okolnosti, ktoré ten, kto sa na tento pojem odvoláva, nemôže ovplyvniť a ktorých dôsledkom nemohol zabrániť napriek vynaloženiu všetkej starostlivosti.(42) Pôsobnosť tejto výnimky treba pritom vykladať striktne(43) tak, aby zahŕňala len skutočné prípady nemožnosti, ale nie okolnosť, že odovzdanie je jednoducho sťažené(44).
88. Mám však pochybnosti, či je tento výklad článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 zlučiteľný s cieľmi rámcového rozhodnutia alebo potrebný vzhľadom na článok 6 Charty. V prejednávanom prípade prekážka odovzdania vyplýva zo žiadosti o azyl, ktorej vyhliadky na úspech sú na základe Protokolu č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie mimoriadne sporné. Táto okolnosť, ale aj správanie vyžiadanej osoby vo veci Vilkas jednoznačne svedčia o riziku, že vyžiadané osoby zneužívajúcim správaním zabránia odovzdaniu bez toho, aby v tejto súvislosti boli splnené podmienky existencie vyššej moci. Podľa ustálenej judikatúry sa však nemožno podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať právnych noriem Únie.(45)
89. Preto považujem za potrebné spresniť výklad článku 23 ods. 3 prvej vety rámcového rozhodnutia 2002/584 v tom zmysle, že toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky okolnosti, ktoré napriek náležitej starostlivosti(46) znemožňujú odovzdanie a sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu.
90. Vyžiadané osoby však majú podľa článkov 18, 47 a 48 Charty v zásade nárok na primerané posúdenie svojej žiadosti o azyl, ako aj na účinnú súdnu ochranu. Protokol č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie síce podstatne obmedzuje právo občanov Únie na azyl v iných členských štátoch a podanie žiadosti o azyl tiež nedovoľuje neuskutočniť odovzdanie,(47) no toto právo nie je definitívne zrušené. Orgány preto ani pri vynaložení maximálnej starostlivosti nedisponujú prostriedkom, ktorým by mohli zabrániť vyžiadaným osobám v tom, aby týmto spôsobom oddialili odovzdanie.
2. Subsidiárne: prerušenie lehoty z dôvodu podania žiadosti o azyl
91. Ak by však Súdny dvor trval na tom, že článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 je naďalej obmedzený na prípady vyššej moci, podmienky uvedené v tomto ustanovení v prejednávanom prípade nie sú splnené.
92. Vykonávajúci členský štát spravidla síce nemôže ovplyvniť, či vyžiadaná osoba podá žiadosť o azyl. Tento členský štát nemôže zabrániť omeškaniu pri odovzdaní, ktoré vyplýva z podania tejto žiadosti, ani pri vynaložení náležitej starostlivosti.(48) Taká žiadosť môže byť prípadne aj prekvapujúca.
93. Ak sa však pojem vyššia moc vykladá reštriktívne, nejde o neobvyklú a nepredvídateľnú okolnosť. Ak by sa ukázalo, že vyžiadané osoby týmto spôsobom môžu zabrániť svojmu odovzdaniu a dosiahnuť svoje prepustenie, je možné, že také žiadosti by sa podávali dokonca pravidelne. Najneskôr v prípade preukázania takej praxe by bolo vylúčené považovať žiadosť o azyl a prekážku odovzdania, ktorá je s ňou spojená, za vyššiu moc.
94. Tento záver by teda mohol nabádať vyžiadané osoby, aby sa správali zneužívajúcim spôsobom, no Súdny dvor to v rozsudku Vilkas v zásade akceptoval. Odpor vyžiadanej osoby proti jej odovzdaniu totiž – odhliadnuc od zriedkavých výnimiek(49) – nepovažoval za nepredvídateľný, a teda ani za vyššiu moc.(50) Pre prípad, že nemožno konštatovať existenciu vyššej moci, navyše zdôraznil, že vyžiadaná osoba musí byť prepustená.(51)
95. Tieto konštatovania sú však založené na úvahe, že dotknuté orgány pri vynaložení náležitej starostlivosti väčšinou majú k dispozícii prostriedky, ktoré im umožňujú prekonať odpor kladený vyžiadanou osobou.(52)
96. Naproti tomu tieto orgány – ako už bolo spomenuté(53) – v prípade žiadosti o azyl nemajú k dispozícii také prostriedky. To odôvodňuje, aby sa v dôsledku takého omeškania prerušili lehoty uvedené v článku 23 rámcového rozhodnutia, bez toho, aby sa podanie žiadosti o azyl z tohto dôvodu muselo považovať za prípad vyššej moci. To vyplýva z výkladu článku 23 so zreteľom na ciele rámcového rozhodnutia a všeobecné zásady práva Únie.
97. Rôzne ustanovenia práva Únie, ktoré stanovujú, že vykonávacie a vyšetrovacie úkony, ako aj úkony týkajúce sa trestného stíhania(54) prerušujú premlčacie lehoty, totiž svedčia o tom, že toto prerušenie je vyjadrením všeobecnej zásady.
98. Táto zásada je vyjadrená aj v spomenutom názore Komisie, že opravné prostriedky proti rozhodnutiu o odovzdaní vylučujú uplatnenie článku 23 rámcového rozhodnutia 2002/584.(55)
99. V tomto zmysle Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne predpisy stanovujúce krátke premlčacie lehoty týkajúce sa nároku na náhradu škody v prípade porušení práva hospodárskej súťaže založeného na práve Únie, podľa ktorých sa tieto lehoty neprerušujú z dôvodu súdnych konaní o určenie sporného porušenia, sú v zásade nezlučiteľné so zásadou efektivity.(56)
100. Okolnostiam prejednávaného prípadu sa viac podobá rozsudok Arslan, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že ďalšie zadržiavanie štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý sa už z dôvodu rizika úteku nachádza vo väzbe na účely odsunu, môže byť v súlade s príslušnými ustanoveniami práva Únie, ak táto osoba oddiali odsun podaním žiadosti o azyl.(57)
101. Požiadavky týkajúce sa zákonného základu odňatia slobody by síce boli splnené, ak by toto prerušenie bolo výslovne upravené podobne ako prípady vyššej moci a humanitárne dôvody podľa článku 23 ods. 3 a 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 alebo ako prerušenia premlčania, ktoré boli spomenuté vyššie. Ak však vyžiadané osoby vlastnými rozhodnutiami vedome spôsobia neprekonateľné právne prekážky odovzdania, nemôžu tvrdiť, že toto omeškanie a potreba dlhšieho zadržiavania neboli pre ne predvídateľné.
102. Lehoty uvedené v článku 23 rámcového rozhodnutia sa preto opäť uplatňujú až po definitívnom skončení konania spojeného so žiadosťou o azyl a odstránení predmetnej prekážky odovzdania.
103. V tejto súvislosti však nemá zmysel jednoducho nechať ďalej plynúť lehotu, ktorá bola prerušená podaním žiadosti o azyl. Je totiž možné, že v zostávajúcej lehote už nezostane dosť času na odovzdanie, ak si vyžiadaná osoba vyberie vhodný okamih na podanie žiadosti o azyl.
104. Opätovné uplatnenie 10‑dňovej lehoty podľa článku 23 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa tiež nezdá primerané. Táto lehota platí pre vykonávajúci súdny orgán, resp. pre orgány podporujúce tento orgán, ktoré sa priamo podieľajú na konaní o vydaní rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača. Tieto orgány preto nepovažujú začiatok lehoty za prekvapujúci a môžu prijať potrebné opatrenia, aby sa odovzdanie uskutočnilo včas.
105. O žiadosti o azyl naopak rozhodujú iné orgány. Ukončenie tohto konania sa preto oveľa viac podobá pominutiu prekážky založenej na vyššej moci. Preto treba podľa článku 23 ods. 3 opäť dohodnúť termín odovzdania.
106. Zákaz vykonať európsky zatykač pred skončením súdneho konania, ktorý je spojený so žiadosťou o azyl, alebo právo žiadateľa o azyl zdržiavať sa na území vykonávajúceho štátu až do prijatia rozhodnutia o jeho žiadosti o azyl teda prerušujú plynutie lehôt uvedených v článku 23 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pokiaľ sa žiadosť o azyl s konečnou platnosťou zamietne, treba podľa článku 23 ods. 3 opäť dohodnúť termín odovzdania.
107. Na záver je potrebné poukázať na to, že povinnosť starostlivosti spočívajúca v zabezpečení, aby bola fáza odovzdania čo najkratšia,(58) platí aj pre orgány a súdy, ktoré rozhodujú o žiadosti o azyl. To však neznamená, že tomuto konaniu musia priznať absolútnu prednosť pred všetkými ostatnými prebiehajúcimi konaniami. Stačí, ak primerane zohľadnia jeho osobitnú naliehavosť v porovnaní s naliehavosťou ostatných konaní.
V. Návrh
108. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:
Článok 23 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa neuplatní, ak odovzdanie nie je možné z dôvodu azylového konania.
109. Pre prípad, že Súdny dvor nebude súhlasiť s týmto názorom, navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky takto:
1. Predĺženie lehoty na odovzdanie podľa článku 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a pokračovanie zadržiavania po uplynutí lehoty uvedenej v článku 23 ods. 2 je prípustné len v prípade, ak súdny orgán konštatuje, že odovzdanie do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača nebolo možné z dôvodu vyššej moci, a súhlasí s novým termínom odovzdania. Ak o týchto otázkach najprv rozhodol policajný orgán, musí bezodkladne navrhnúť, aby tieto rozhodnutia preskúmal súd, s cieľom napraviť túto chybu.
2. Článok 23 ods. 3 prvá veta rámcového rozhodnutia 2002/584 sa vzťahuje na všetky okolnosti, ktoré napriek náležitej starostlivosti znemožňujú odovzdanie a sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu.