ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)
z 2. júla 2014
Vec F‑63/13
Aristidis Psarras
proti
Európskej agentúre pre sieťovú a informačnú bezpečnosť (ENISA)
„Verejná služba – Dočasný zamestnanec – Výpoveď zmluvy – Článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie – Právo byť vypočutý – Nemajetková ujma – V dôsledku toho protiprávne rozhodnutie – Neprimeraný zásah do práv tretej osoby – Zaviazanie na náhradu škody ex offo – Nevykonanie rozsudku o zrušení“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, ktorou A. Psarras navrhuje najmä zrušenie rozhodnutia Agentúry Európskej únie pre sieťovú a informačnú bezpečnosť (ENISA, alebo ďalej len „agentúra“) zo 4. septembra 2012 vypovedať jeho zmluvu dočasného zamestnanca
Rozhodnutie: Rozhodnutie výkonného riaditeľa Európskej agentúry pre sieťovú a informačnú bezpečnosť zo 4. septembra 2012, ktorým sa vypovedáva zmluva dočasného zamestnanca A. Psarrasa, sa zrušuje. Európska agentúra pre sieťovú a informačnú bezpečnosť je povinná zaplatiť A. Psarrasovi sumu 40 000 eur. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európska agentúra pre sieťovú a informačnú bezpečnosť znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil A. Psarras.
Abstrakt
1. Úradníci – Zásady – Právo na obhajobu – Povinnosť vypočuť dotknutú osobu pred prijatím aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu – Rozsah
(Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 2)
2. Žaloby úradníkov – Zrušujúci rozsudok – Účinky – V dôsledku toho zrušenie neskorších aktov týkajúcich sa tretích osôb – Protiprávnosť rozhodnutia o výpovedi pracovnej zmluvy – Zrušenie predstavujúce neprimeranú sankciu zasahujúcu do práv tretích osôb – Náhrada ujmy zaplatením odškodného
(Článok 340 ods. 2 ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 117)
3. Žaloby úradníkov – Žaloba o náhradu škody – Zrušenie napadnutého aktu neposkytujúce primeranú náhradu nemajetkovej ujmy – Priznanie peňažnej náhrady
(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 117)
4. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Nesplnenie povinnosti vykonať zrušujúci rozsudok – Nesprávny služobný postup, ktorý sám osebe spôsobuje nemajetkovú ujmu
(Článok 266 ZFEÚ a článok 340 ods. 2 ZFEÚ)
1. Podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie každý má právo na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, okrem iného aj rozhodnutia o výpovedi jeho zmluvy.
Keďže podstatou základného práva byť vypočutý je umožniť každej osobe, aby vyjadrila svoj názor na opatrenie, ktoré ju nepriaznivo ovplyvňuje, obsah tohto základného práva predpokladá, aby dotknutá osoba mala možnosť ovplyvniť daný rozhodovací proces, čo môže zabezpečiť, aby prijímané rozhodnutie nebolo postihnuté vecnými vadami a bolo výsledkom vhodného vyváženia záujmu služby a osobného záujmu dotknutej osoby.
(pozri body 34, 35 a 41)
Odkaz:
Všeobecný súd Európskej únie: rozsudok Marcuccio/Komisia, T‑236/02, EU:T:2011:465, bod 115
Súd pre verejnú službu: rozsudok CH/Parlament, F‑129/12, EU:F:2013:203, body 33 a 34
2. Keď uvedenie do stavu pred zrušeným aktom zahŕňa zrušenie neskorších aktov, ktoré sa však vzťahujú na tretie osoby, takéto následné zrušenie sa vysloví iba vtedy, ak sa vzhľadom na povahu spáchanej protiprávnosti a záujem služby nejaví ako neprimerané.
Ak však z porovnania dotknutých záujmov vyplynie, že záujem služby a záujem tretích osôb bránia následnému zrušeniu takých rozhodnutí, akým je napríklad rozhodnutie o vymenovaní, súd Únie môže s cieľom zabezpečiť v záujme žalobcu potrebný účinok zrušujúceho rozsudku, využiť neobmedzenú právomoc, ktorá mu je priznaná v sporoch peňažnej povahy, a zaviazať dokonca aj ex offo žalovanú inštitúciu na zaplatenie odškodného. Keď je aktom spôsobujúcim ujmu rozhodnutie o výpovedi pracovnej zmluvy, ktorého zrušenie predpokladá zrušenie neskoršieho rozhodnutia o vymenovaní tretej osoby, priznanie odškodnenia nemajetkovej ujmy prepustenej osoby predstavuje formu náhrady, ktorá najviac zodpovedá zároveň záujmom žalobcu a požiadavkám služby.
(pozri body 46 a 47)
Odkaz:
Súdny dvor: rozsudok Oberthür/Komisia, 24/79, EU:C:1980:145, body 11, 13 a 14
Súd prvého stupňa: rozsudky Kotzonis/HSV, T‑586/93, EU:T:1995:54, bod 108; Wenk/Komisia, T‑159/96, EU:T:1998:86, bod 122, a Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2004:94, body 85 a 89
3. Samotné zrušenie protiprávneho aktu môže predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu celej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno izolovať od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením.
V prípadoch, keď závažnosť rozhodnutia, povaha spáchanej protiprávnosti, konkrétne porušenie článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie, a okolnosti, za ktorých k protiprávnosti došlo, vytvárajú závažný stav neistoty a obáv, samotné zrušenie rozhodnutia nemôže predstavovať primeranú a dostatočnú náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy.
(pozri body 54 a 55)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: CH/Parlament, EU:F:2013:203, bod 64
4. Orgán, od ktorého pochádza zrušený akt, porušuje článok 266 ES a dopúšťa sa nesprávneho služobného postupu, ktorý môže založiť jeho zodpovednosť, keď neprijme ani najmenšie opatrenie na vykonanie zrušujúceho rozsudku a dokonca nepodnikne na tento účel voči žalobcovi žiadny krok s cieľom nájsť spôsob riešenia. Nevykonanie zrušujúceho rozsudku predstavuje porušenie dôvery, ktorú každá osoba podliehajúca súdnej právomoci musí mať v právny systém Únie, založený najmä na rešpektovaní rozhodnutí vydaných súdmi Únie, a bez ohľadu na akúkoľvek majetkovú škodu, ktorá z neho môže vyplývať, samo osebe spôsobuje nemajetkovú ujmu účastníkovi konania, v ktorého prospech bol vyhlásený rozsudok.
(pozri body 60 a 63)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: rozsudky Hautem/EIB, T‑11/00, EU:T:2000:295, bod 51, a C/Komisia, T‑166/04, EU:T:2007:24, body 49 až 52
Súd pre verejnú služba: rozsudok C a F/Komisia, F‑44/06 a F‑94/06, EU:F:2007:66, bod 69