ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 24. apríla 2012 (*)
„Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Článok 34 Charty základných práv Európskej únie – Smernica 2003/109/ES – Postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Nárok na rovnosť zaobchádzania vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu, sociálnej pomoci a sociálnej ochrane – Výnimka zo zásady rovnosti zaobchádzania pre opatrenia týkajúce sa sociálnej pomoci a sociálnej ochrany – Vylúčenie ‚základnej podpory‘ z pôsobnosti tejto výnimky – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca príspevok na bývanie pre menej majetných nájomcov – Výška prostriedkov vyčlenených pre štátnych príslušníkov tretích krajín na základe rozdielneho váženého priemeru – Zamietnutie žiadosti o príspevok na bývanie z dôvodu vyčerpania prostriedkov určených pre štátnych príslušníkov tretích krajín“
Vo veci C‑571/10,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Bolzano (Taliansko) z 24. novembra 2010 a doručený Súdnemu dvoru 7. decembra 2010, ktorý súvisí s konaním:
Servet Kamberaj
proti
Istituto per l’Edilizia Sociale della Provincia autonoma di Bolzano (IPES),
Giunta della Provincia autonoma di Bolzano,
Provincia autonoma di Bolzano,
za účasti:
Associazione Porte Aperte/Offene Türen,
Human Rights International,
Associazione Volontarius,
Fondazione Alexander Langer,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, J. Malenovský a U. Lõhmus, sudcovia A. Rosas, E. Levits, A. Ó Caoimh (spravodajca), L. Bay Larsen, T. von Danwitz, A. Arabadžiev a E. Jarašiūnas,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: A. Impellizzeri, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. októbra 2011,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– S. Kamberaj, v zastúpení: F. Pinton a D. Simonato, avvocati,
– Provincia autonoma di Bolzano, v zastúpení: R. von Guggenberg, S. Beikircher, C. Bernardi a D. Ambach, Rechtsanwälte,
– belgická vláda, v zastúpení: J‑C. Halleux a C. Pochet, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: E. Belliard, G. de Bergues a B. Beaupère‑Manokha, splnomocnení zástupcovia,
– rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande a C. Cattabriga, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. decembra 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 2 ZEÚ, 6 ZEÚ, 18 ZFEÚ, 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ, článkov 21 a 34 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj ustanovení smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (Ú. v. ES L 180, s. 22; Mim. vyd. 2/001, s. 23) a smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272). Vnútroštátny súd kladie tiež otázky týkajúce sa článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a článku 1 protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 2000 (ďalej len „protokol č. 12“).
2 Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pánom Kamberaj a Istituto per l’Edilizia Sociale della Provincia autonoma di Bolzano (Inštitút pre sociálne bývanie autonómnej provincie Bolzano, ďalej len „IPES“), Giunta della Provincia autonoma di Bolzano (vláda autonómnej provincie Bolzano, ďalej len „Giunta“), ako aj Provincia autonoma di Bolzano (autonómna provincia Bolzano) vo veci rozhodnutia IPES, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o poskytnutie príspevku na bývanie na rok 2009 z dôvodu vyčerpania objemu prostriedkov Provincia autonoma di Bolzano určených na poskytnutie takéhoto príspevku pre štátnych príslušníkov tretích krajín.
Právny rámec
Právna úprava Únie
Smernica 2000/43
3 Podľa jej článku 1 je účelom smernice 2000/43 „ustanovenie rámca boja proti diskriminácii na základe rasy alebo etnického pôvodu, so zámerom uplatniť zásadu rovnakého zaobchádzania v členských štátoch“.
4 Článok 2 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:
„1. Na účely tejto smernice znamená zásada rovnakého zaobchádzania to, že neexistuje žiadna priama alebo nepriama diskriminácia na základe rasy alebo etnickom pôvode.
2. Na účely odseku 1:
a) za priamu diskrimináciu sa považuje prípad, keď sa s jednou osobou z dôvodu rasy alebo etnického pôvodu zaobchádza, zaobchádzalo, alebo by sa zaobchádzalo v porovnateľnej situácii menej priaznivo ako s inou osobou;
b) za nepriamu diskrimináciu sa považuje prípad, ak by v dôsledku navonok neutrálneho predpisu, kritéria alebo zvyklosti bola znevýhodnená osoba určitej rasy alebo etnického pôvodu v porovnaní s inými osobami, iba ak uvedený predpis, kritérium alebo zvyklosť je objektívne odôvodnený legitímnym cieľom a prostriedky na jeho dosiahnutie sú primerané a nevyhnutné.“
5 Článok 3 ods. 2 smernice 2000/43 stanovuje, že sa táto smernica „netýka rozdielneho zaobchádzania na základe štátnej príslušnosti a nedotýka sa ustanovení a podmienok, ktoré upravujú vstup a pobyt štátnych príslušníkov z tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti na území členských štátov, a netýka sa rozdielu v akomkoľvek zaobchádzaní súvisiacom s právnym postavením dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti“.
6 Článok 15 tejto smernice znie:
„Členské štáty stanovia systém sankcií za porušovanie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sa prijali podľa tejto smernice a prijmú všetky opatrenia potrebné na ich vykonávanie. Takto stanovené sankcie, ktoré môžu obsahovať vyplácanie náhrad obetiam, musia byť účinné, primerané a odradzujúce. Členské štáty oznámia bezodkladne Komisii najneskôr do 19. júla 2003 takéto opatrenia a následné zmeny a doplnenia, ktoré ich sa ich týkajú.“
Smernica 2003/109
7 Odôvodnenia 2 až 4, 6, 12 a 13 smernice 2003/109 znejú:
„(2) Európska Rada na svojom mimoriadnom zasadnutí v Tampere v dňoch 15. a 16. októbra 1999 vyhlásila, že právne postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín by malo byť priblížené k právnemu postaveniu štátnych príslušníkov členských štátov a že osobe, ktorá sa určitú stanovenú dobu oprávnene zdržiava v členskom štáte a ktorá je držiteľom povolenia na dlhodobý pobyt, by mali byť priznané v členskom štáte jednotné práva, ktoré sa čo najviac približujú právam občanov Európskej únie.
(3) Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré uznáva predovšetkým [EDĽP] a [Charta].
(4) Integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín s povolením na dlhodobý pobyt v členských štátoch je kľúčovým prvkom v rozvíjaní ekonomickej a sociálnej súdržnosti, základného cieľa spoločenstva, uvedeného v zmluve [ES].
…
(6) Hlavným kritériom na získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom by mala byť dĺžka pobytu na území členského štátu. Pobyt by mal byť oprávnený a zároveň nepretržitý, aby sa preukázalo, že osoba sa v krajine usadila.…
…
(12) K vytvoreniu skutočného nástroja pre integráciu osôb s dlhodobým pobytom do spoločnosti v ktorej žijú, osoby s dlhodobým pobytom by mali požívať rovnoprávnosť v prístupe spolu s občanmi členského štátu v širokom rozsahu v ekonomickej a sociálnej oblasti, za podmienok ustanovených touto smernicou.
(13) So zreteľom na sociálnu pomoc, sa možnosť obmedzenia výhod pre osoby s dlhodobým pobytom na základné výhody chápe v tom zmysle, že táto koncepcia pokrýva najmenej podporu v rozsahu minimálneho príjmu, pomoc v prípadoch ochorenia, tehotenstva, rodičovskej pomoci a dlhodobej starostlivosti. Spôsoby udeľovania týchto výhod upravuje vnútroštátne právo.“
8 Kapitola II smernice 2003/109 sa týka priznania postavenia osoby s dlhodobým pobytom v členskom štáte.
9 Podľa článku 4 ods. 1 tej istej smernice, ktorý patrí do uvedenej kapitoly II, členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti.
10 Článok 5 smernice 2003/109 upravuje podmienky na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom. V zmysle odseku 1 písm. a) a b) tohto článku si členské štáty vyžiadajú od štátnych príslušníkov tretích krajín dôkazy o tom, že oni sami a od nich závislí členovia rodiny majú jednak stabilné a pravidelné zdroje, ktoré sú postačujúce pre nich a členov ich rodiny, bez zaťaženia systému sociálnej pomoci dotknutého členského štátu, a jednak nemocenské poistenie s ohľadom na všetky riziká bežne pokryté v prípade vlastných štátnych príslušníkov v príslušnom členskom štáte.
11 Druhý odsek uvedeného článku 5 stanovuje, že členské štáty môžu od štátnych príslušníkov tretích krajín tiež vyžadovať, aby vyhoveli integračným podmienkam v súlade s vnútroštátnym právom.
12 Členské štáty síce môžu odmietnuť priznať postavenie osoby s dlhodobým pobytom z dôvodu verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 2003/109, druhý odsek tohto článku však stanovuje, že takéto zamietnutie nesmie byť založené na ekonomických dôvodoch.
13 Podľa článku 7 ods. 1 smernice 2003/109 k získaniu postavenia osoby s dlhodobým pobytom musí dotknutý štátny príslušník tretej krajiny podať žiadosť na príslušné orgány členského štátu, v ktorom sa zdržiava, spolu s písomnými dôkazmi, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, preukazujúcimi, že spĺňa podmienky ustanovené v článkoch 4 a 5 tej istej smernice.
14 Článok 11 ods. 1 uvedenej smernice znie takto:
„Osoby s dlhodobým pobytom majú nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci vo vzťahu k:
…
d) sociálnemu zabezpečeniu, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany, ako je vymedzené vo vnútroštátnom práve;
…
f) prístupu k tovaru a službám a poskytovaniu tovarov a služieb dostupných pre verejnosť a k postupom pre získanie ubytovania;
…“
15 Článok 11 ods. 4 tej istej smernice ustanovuje, že „členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci a sociálnej ochrane na základnú podporu“.
16 Článok 12 ods. 1 smernice 2003/109 stanovuje, že členské štáty môžu rozhodnúť o vyhostení osoby s dlhodobým pobytom, len ak predstavuje skutočnú a dostatočne vážnu hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť štátu. Druhý odsek toho istého článku spresňuje, že rozhodnutie o vyhostení nesmie byť založené na ekonomických dôvodoch.
17 Podľa prvého odseku článku 26 smernice 2003/109 uvedú členské štáty do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 23. januára 2006.
Vnútroštátna právna úprava
Talianska ústava
18 Na základe článku 117 Costituzione italiana (talianska Ústava) môže štát svoju výlučnú zákonodarnú právomoc uplatniť v oblasti sociálnej pomoci len na účely určenia základných úrovní podpory týkajúcich sa občianskych a sociálnych práv, ktoré sa musia zaručiť na celom území štátu. Nad rámec uvedeného účelu patrí právomoc regiónom.
Legislatívny dekrét č. 286/1998
19 Legislatívnym dekrétom č. 3 z 8. januára 2007, ktorým sa preberá smernica 2003/109/ES o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (GURI č. 24 z 30. januára 2007, s. 4) boli ustanovenia tejto smernice doplnené do kontextu ustanovení legislatívneho dekrétu č. 286 z 25. júla 1998, ktorým sa kodifikuje právna úprava v oblasti prisťahovalectva a pravidlá týkajúce sa postavenia cudzinca (riadna príloha GURI č. 191 z 18. augusta 1998, ďalej len „legislatívny dekrét č. 286/1998“).
20 Článok 9 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 286/1998 stanovuje:
„Cudzinec, ktorý je aspoň päť rokov držiteľom platného povolenia na pobyt, ktorý preukáže, že jeho príjem nie je nižší ako ročná sociálna dávka a v prípade žiadosti týkajúcej sa členov jeho rodiny, ako dostatočný príjem… a že má vhodné bývanie, ktoré spĺňa minimálne podmienky stanovené príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho práva, môže požiadať policajného riaditeľa o vydanie povolenia na dlhodobý pobyt ES pre seba a členov svojej rodiny…“
21 Článok 9 ods. 12 legislatívneho dekrétu č. 286/1998 stanovuje:
„Okrem ustanovení týkajúcich sa cudzinca, ktorý sa oprávnene zdržiava na štátnom území Talianska, držiteľ povolenia na pobyt ES pre osoby s dlhodobým pobytom môže:
…
c) využívať dávky sociálnej pomoci, sociálneho zabezpečenia a dávky vzťahujúce sa na prostriedky zdravotnej, školskej a sociálnej povahy a na dávky vzťahujúce sa na prístup k tovaru a službám prístupným verejnosti, vrátane prístupu ku konaniu, ktoré vedie k získaniu bývania spravovaného verejnými orgánmi, ak nie je stanovené inak a pod podmienkou, že sa preukáže, že cudzinec má skutočne pobyt na štátnom území…“
Prezidentský dekrét č. 670/1972
22 Na základe tretieho pododseku článku 3 prezidentského dekrétu č. 670 z 31. augusta 1972, ktorým sa prijíma osobitné postavenie regiónu Tridentsko‑Južné Tirolsko (GURI č. 301 z 20. novembra 1972, ďalej len „prezidentský dekrét č. 670/1972“), ktorý predstavuje dekrét s právnou silou ústavného zákona, využíva Provincia autonoma di Bolzano z dôvodu osobitného zloženia svojho obyvateľstva rozdeleného na tri jazykové skupiny, konkrétne skupinu hovoriacu po taliansky, po nemecky a po rétorománsky (ďalej len „tri jazykové skupiny“), osobitné podmienky autonómie.
23 Na základe článku 8 bodu 25 prezidentského dekrétu č. 670/1972 zahŕňa táto autonómia najmä právomoc vydávať právne predpisy v oblasti verejnej pomoci a podpory.
24 Článok 15 ods. 2 prezidentského dekrétu č. 670/1972 stanovuje, že s výnimkou osobitných prípadov používa Provincia autonoma di Bolzano vlastné rozpočtové prostriedky na asistenčné, ako aj sociálne a kultúrne účely priamoúmerne početnosti každej z troch jazykových skupín a s ohľadom na dôležitosť potrieb týchto skupín.
Provinciálny zákon
25 Príspevok na bývanie je upravený v článku 2 prvom odseku písm. k) provinciálneho zákona č. 13 zo 17. decembra 1998, v znení platnom a účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „provinciálny zákon“). Táto pomoc, ktorú tvorí príspevok na úhradu nájomného pre menej majetných nájomcov s cieľom umožniť týmto osobám zaplatiť nájomné, sa delí medzi tri jazykové skupiny v súlade s článkom 15 ods. 2 prezidentského dekrétu č. 670/1972.
26 Článok 5 ods. 1 provinciálneho zákona stanovuje, že zdroje určené na príspevky podľa článku 2 prvého odseku písm. k) toho istého zákona musia byť rozdelené medzi žiadateľov z troch jazykových skupín v pomere k váženému priemeru stanovenému medzi ich početnosťou a potrebami každej zo skupín. Podľa druhého odseku rovnakého článku sa potreby každej jazykovej skupiny stanovujú každoročne na základe žiadostí predkladaných za posledných desať rokov.
27 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že stanovenie početnosti každej jazykovej skupiny sa uskutočňuje na základe posledného všeobecného sčítania obyvateľstva, ako aj na základe vyhlásení o príslušnosti k jednej z troch jazykových skupín, ktoré sú povinní podať všetci talianski občania starší ako 14 rokov s bydliskom v Provincia autonoma di Bolzano.
28 Občania Únie, ktorí sa zdržiavajú na území provincie, vykonávajú tu pracovnú činnosť a spĺňajú ďalšie požiadavky, ktoré sa vzťahujú na poskytnutie príspevku na bývanie podľa článku 5 ods. 5 provinciálneho zákona, musia podať vyhlásenie o príslušnosti alebo o pričlenení k jednej z troch jazykových skupín.
29 Podľa článku 5 ods. 7 provinciálneho zákona Giunta každoročne určuje výšku prostriedkov, ktoré sa vyčlenia pre štátnych príslušníkov tretích krajín a pre osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí sa v deň podania ich žiadosti nepretržite a riadne zdržiavajú na území provincie najmenej päť rokov a ktorí tu vykonávali pracovnú činnosť najmenej tri roky. Počet prenajímaných bytov, ktoré možno prideliť uvedeným občanom a osobám bez štátnej príslušnosti, sa tiež určuje v pomere k váženému priemeru medzi početnosťou týchto osôb spĺňajúcich vyššie uvedené podmienky na jednej strane a ich potrebami na strane druhej.
Rozhodnutie č. 1885
30 Z rozhodnutia vlády provincie č. 1885 z 20. júla 2009 o určení výšky prostriedkov vyčlenených v roku 2009 pre štátnych príslušníkov tretích krajín a pre osoby bez štátnej príslušnosti (ďalej len „rozhodnutie č. 1885“) vyplýva, že pri váženom priemere bol, pokiaľ ide o početnosť týchto osôb, priradený koeficient 5, pričom ich potrebám bol pridelený koeficient 1.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
31 Pán Kamberaj je albánsky štátny príslušník, ktorý od roku 1994 býva v Provincia autonoma di Bolzano, kde má aj stabilné zamestnanie. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že je držiteľom povolenia na pobyt na neobmedzený čas.
32 Žalobca vo veci samej poberal počas rokov 1998 až 2008 príspevok na bývanie podľa článku 2 prvého odseku písm. k) provinciálneho zákona.
33 Listom z 22. marca 2010 IPES žalobcu v konaní vo veci samej informoval, že zamietol jeho žiadosť o príspevok na rok 2009 z dôvodu, že objem prostriedkov vyčlenených pre štátnych príslušníkov tretích krajín určený v súlade s rozhodnutím vlády provincie č. 1885, bol vyčerpaný.
34 Žalobca v konaní vo veci samej vo svojom odvolaní z 8. októbra 2010 žiadal, aby Tribunale di Bolzano rozhodol, že uvedené zamietavé rozhodnutie predstavovalo diskrimináciu zo strany žalovaných vo veci samej voči jeho osobe. Podľa jeho názoru taká vnútroštátna právna úprava, akú obsahuje provinciálny zákon a rozhodnutie č. 1885, je nezlučiteľná najmä so smernicami 2000/43 a 2003/109, pretože v oblasti podpory bývania zaobchádza so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, menej priaznivo ako s občanmi Únie.
35 Pred vnútroštátnym súdom Provincia autonoma di Bolzano tvrdí, že je nevyhnutné stanoviť rozdelenie príspevkov pomerne medzi jazykové skupiny, ktoré existujú v tejto provincii s cieľom zachovať sociálny zmier medzi osobami žiadajúcimi o sociálnu pomoc.
36 Vnútroštátny súd vysvetľuje, že podľa provinciálneho zákona je obyvateľstvo s bydliskom v Provincia autonoma di Bolzano rozdelené na dve kategórie, a to na občanov Únie bez ohľadu na to, či sú talianskymi občanmi, ktorí sú na získanie príspevku na bývanie povinní podať vyhlásenie o príslušnosti k jednej z troch jazykových skupín, a štátnych príslušníkov tretích krajín, od ktorých sa toto vyhlásenie nevyžaduje.
37 Uvedený súd uvádza, že v roku 2009 boli na uspokojenie celkových potrieb na prístup k nájomným bytom alebo k bytom vo vlastníctve, schválené príspevky v celkovej výške 90 812 321,57 eura, z toho 21 546 197,57 eura na príspevok na bývanie a 69 266 124 eur na príspevky na kúpu, výstavbu a na obnovu bytov určené na uspokojenie potreby prvého bývania pre prvú z vyššie uvedených kategórií, čiže pre občanov Únie bez ohľadu na to, či sú talianskymi občanmi, a príspevky v celkovej výške 11 604 595 eur, z toho 10 200 000 eur v rámci príspevku na bývanie a 1 404 595 eur v rámci príspevkov na kúpu, výstavbu a na obnovu bytov určené na uspokojenie potreby prvého bývania pre druhú kategóriu, čiže pre kategóriu tvorenú štátnymi príslušníkmi tretích krajín.
38 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Tribunale di Bolzano predbežným opatrením priznal žalobcovi vo veci samej požadovaný príspevok na bývanie od októbra 2009 do júna 2010, a to vo výške 453,62 eura mesačne.
39 Keďže Tribunale di Bolzano dospel k záveru, že vyriešenie veci, v ktorej koná, závisí od výkladu práva Únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Ukladá zásada prednosti práva Únie vnútroštátnemu súdu povinnosť zabezpečiť úplné a okamžité vykonanie právnych predpisov Únie, ktoré majú priamy účinok, a neuplatniť tak vnútroštátne právne predpisy, ktoré nie sú v súlade s právom Únie, hoci boli prijaté na vykonanie základných ústavných zásad členského štátu?
2. Ukladá odkaz na EDĽP v článku 6 ZEÚ vnútroštátnemu súdu, aby v prípade nesúladu medzi vnútroštátnym právnym predpisom a EDĽP priamo uplatnil článok 14 EDĽP a článok 1 protokolu č. 12 a neuplatnil tak nezlučiteľný vnútroštátny prameň práva bez nutnosti predchádzajúceho vznesenia otázky ústavnosti na ústavnom súde?
3. Bráni právo Únie, najmä články 2 ZEÚ a 6 ZEÚ, články 21 a 34 Charty a smernice 2000/43… a 2003/109… vnútroštátnej (alebo presnejšie provinciálnej) právnej úprave obsiahnutej v článku 15 ods. [2] [prezidentského dekrétu č. 670/1972], v článkoch 1 a 5 provinciálneho zákona…, ako aj [v rozhodnutí č. 1885], v časti, v ktorej v súvislosti s poskytovanými výhodami, a najmä s tzv. ‚príspevkom na bývanie‘ prikladá význam štátnej príslušnosti v tom zmysle, že s pracovníkmi s dlhodobým pobytom, ktorí sú občanmi krajín mimo Únie, ako aj s osobami bez štátnej príslušnosti zaobchádza menej priaznivo ako s občanmi rezidentmi Spoločenstva (Talianmi a inými)?
V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky:
4. Má sa v prípade porušenia všeobecných zásad Únie, akými sú zákaz diskriminácie a požiadavka právnej istoty, ak existujú vnútroštátne vykonávacie ustanovenia, ktoré súdu umožňujú ‚nariadiť upustenie od poškodzujúceho správania a podľa okolností zaviesť akékoľvek vhodné opatrenie s cieľom odstrániť následky diskriminácie‘, ukladajú mu povinnosť ‚nariadiť upustenie od diskriminačného správania alebo konania, ak pretrváva, ako aj [odstránenie] následkov‘, a ktoré mu umožňujú stanoviť ‚plán odstránenia zistenej diskriminácie do uplynutia lehoty určenej v opatrení, s cieľom zabrániť jej opakovaniu‘, tá časť článku 15 smernice 2000/43…, ktorá stanovuje, že sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce, vykladať v tom zmysle, že zahŕňa okrem zistených prípadov diskriminácie a následkov, ktoré je potrebné odstrániť, aj všetky porušenia s vplyvom na diskriminované osoby, aj keď nie sú účastníkmi sporu, s cieľom vyhnúť sa neodôvodnenej obrátenej diskriminácii?
V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku:
5. Bráni právo Únie, najmä články 2 ZEÚ a 6 ZEÚ, články 21 a 34 Charty a smernice 2000/43… a 2003/109… vnútroštátnej (alebo presnejšie provinciálnej) právnej úprave vyžadujúcej v súvislosti so získaním príspevku na bývanie splnenie podmienky vykonávania pracovnej činnosti počas troch rokov iba od občanov krajín mimo Spoločenstva, a nie aj od občanov Spoločenstva (Talianov a iných), ktorí majú rovnaké postavenie len z hľadiska povinnosti pobytu na území provincie počas obdobia viac ako päť rokov?
6. Bráni právo Únie, najmä články 2 ZEÚ a 6 ZEÚ a články 18 ZFEÚ, 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ v spojení článkami 1, 21, 34 Charty vnútroštátnej (alebo presnejšie provinciálnej) právnej úprave, ktorá v súvislosti so získaním príspevku na bývanie občanom Spoločenstva (Talianom a iným) ukladá povinnosť podať vyhlásenie o etnickej príslušnosti alebo väzbe k jednej z troch jazykových skupín v Tridentsku‑Južnom Tirolsku?
7. Bráni právo Únie, najmä články 2 ZEÚ a 6 ZEÚ a články 18 ZFEÚ, 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ v spojení s článkami 21 a 34 Charty vnútroštátnej (alebo presnejšie provinciálnej) právnej úprave, ktorá v súvislosti so získaním príspevku na bývanie ukladá občanom Spoločenstva (Talianom a iným) povinnosť mať bydlisko alebo vykonávať pracovnú činnosť na území provincie najmenej počas piatich rokov?“
O prejudiciálnych otázkach
O prípustnosti prvej, štvrtej a siedmej prejudiciálnej otázky
40 V prvom rade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prináleží v rámci spolupráce Súdneho dvora s vnútroštátnymi súdmi ustanovenej v článku 267 ZFEÚ iba vnútroštátnemu súdu, ktorý koná vo veci a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijímané súdne rozhodnutie, posúdiť z hľadiska osobitostí prípadu jednak to, či je na vydanie rozsudku potrebné rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, a jednak to, či sú otázky, ktoré kladie Súdnemu dvoru, relevantné. Preto pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, Zb. s. I‑6057, bod 41 a citovanú judikatúru).
41 Súdnemu dvoru však prináleží preskúmať podmienky, za akých sa vnútroštátny súd naň obrátil s cieľom preveriť svoju vlastnú právomoc. Duch spolupráce, v ktorom má byť prejudiciálne konanie vedené, totiž znamená, že vnútroštátny súd berie ohľad na funkciu zverenú Súdnemu dvoru, ktorou je prispievať k výkonu spravodlivosti v členských štátoch, a nie podávať poradné stanoviská k všeobecným alebo hypotetickým otázkam (pozri rozsudok Adeneler a i., už citovaný, bod 42).
42 Z tohto pohľadu je zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (pozri rozsudok z 23. novembra 2006, Asnef‑Equifax a Administración del Estado, C‑238/05, Zb. s. I‑11125, bod 17).
43 Súdny dvor musí preskúmať prípustnosť niektorých otázok položených vnútroštátnym súdom z hľadiska týchto zásad.
O prvej otázke
44 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či zásada prednosti práva Únie ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť uplatniť ustanovenia práva Únie, ktoré majú priamy účinok, a neuplatniť tak všetky predpisy vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s týmto právom, hoci bol takýto predpis prijatý na vykonanie základných ústavných zásad dotknutého členského štátu.
45 Táto otázka sa v podstate týka ochrany jazykových menšín, ktorá podľa vnútroštátneho súdu predstavuje základnú zásadu ústavného systému uvedeného členského štátu. Táto zásada je pritom vo veci samej relevantná, len pokiaľ ide o talianskych štátnych príslušníkov a občanov Únie, ktorí, ako vyplýva z bodov 26 až 28 tohto rozsudku, sú pre získanie príspevku na bývanie povinní podať iba jednoduché vyhlásenie o príslušnosti k jednej z troch jazykových skupín, hoci sa takéto vyhlásenie od štátnych príslušníkov tretích krajín, akým je žalobca vo veci samej, nevyžaduje.
46 Keďže prvá otázka vedie v skutočnosti k tomu, aby Súdny dvor podal poradné stanovisko k všeobecnej otázke týkajúcej sa situácie, ktorá nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu, o ktorom sa vedie konanie pred vnútroštátnym súdom, treba rozhodnúť, že táto otázka je neprípustná.
O štvrtej otázke
47 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 15 smernice 2000/43, ktorý stanovuje, že sankcie za porušenie zásady zákazu diskriminácie na základe rasy alebo etnického pôvodu musia byť účinné, primerané a odradzujúce, ukladá vnútroštátnemu súdu, ak konštatuje takéto porušenie, aby ukončil všetky porušenia, ktoré majú vplyv na obete diskriminácie, aj keď tieto osoby nie sú účastníkmi sporu.
48 V prejednávanej veci tak z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj z pripomienok predložených Súdnemu dvoru jednoznačne vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie, o ktorom žalobca vo veci samej tvrdí, že v porovnaní s talianskymi štátnymi príslušníkmi je jeho obeťou, vyplýva z jeho postavenia štátneho príslušníka tretej krajiny.
49 V súlade s článkom 1 a článkom 2 ods. 1 a 2 smernice 2000/43 sa pritom táto smernica uplatní výlučne na priamu alebo nepriamu diskrimináciu na základe rasy alebo etnického pôvodu. Článok 3 ods. 2 tejto smernice spresňuje, že táto smernica sa netýka rozdielneho zaobchádzania na základe štátnej príslušnosti ani ustanovení a podmienok, ktoré upravujú vstup a tiež pobyt štátnych príslušníkov z tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti na území členských štátov, a netýka sa rozdielu v akomkoľvek zaobchádzaní súvisiacom s právnym postavením dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti.
50 Z uvedeného vyplýva, že diskriminácia, ktorú tvrdí žalobca vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti smernice 2000/43 a že štvrtá otázka je neprípustná.
O piatej otázke
51 Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenia práva Únie a najmä smerníc 2000/43 a 2003/109 bránia vnútroštátnej alebo regionálnej právnej úprave, ktorá okrem podmienky založenej na povinnosti mať bydlisko na území Provincia autonoma di Bolzano viac ako päť rokov, ukladá iba štátnym príslušníkom tretích krajín, a nie občanom Únie bez ohľadu na to, či sú talianskymi občanmi, dodatočnú podmienku, na základe ktorej sa vyžaduje, aby títo štátni príslušníci v súvislosti so získaním príspevku na bývanie vykonávali pracovnú činnosť počas troch rokov.
52 Treba pripomenúť, ako vyplýva aj z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, že spor vo veci samej sa týka diskriminácie tvrdenej žalobcom vo veci samej, ktorá vyplýva z mechanizmu rozdelenia prostriedkov určených na príspevky na bývanie stanoveného provinciálnym zákonom a rozhodnutím č. 1885.
53 Vo veci samej nie je spochybňované, že žalobca vo veci samej splnil podmienku stanovenú pre štátnych príslušníkov tretích krajín článkom 5 ods. 7 provinciálneho zákona, čiže podmienku založenú na povinnosti výkonu pracovnej činnosti na území Provincia autonoma di Bolzano najmenej počas troch rokov, a že žiadosť o príspevok na bývanie nebola zamietnutá z dôvodu, že žalobca vo veci samej takúto podmienku nesplnil.
54 Za týchto okolností treba konštatovať, že piata otázka, ktorá nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu, o ktorom sa vedie konanie pred vnútroštátnym súdom, musí byť zamietnutá ako neprípustná.
O šiestej a siedmej otázke
55 Svojou šiestou a siedmou otázkou, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Únie a najmä články 2 ZEÚ, 6 ZEÚ, 18 ZFEÚ, 45 ZFEÚ, ako aj 49 ZFEÚ v spojení s článkami 1, 21 a 34 Charty treba vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej alebo regionálnej právnej úprave, ktorá v súvislosti so získaním príspevku na bývanie stanoveného touto právnou úpravou ukladá občanom Únie jednak povinnosť mať pobyt alebo vykonávať pracovnú činnosť na území Provincia autonoma di Bolzano najmenej počas piatich rokov a jednak podať vyhlásenie o príslušnosti k jednej z troch jazykových skupín existujúcich na tomto území.
56 V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva aj z bodov 31 a 52 tohto rozsudku, že žalobca vo veci samej je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý má svoje bydlisko už niekoľko rokov na území Provincia autonoma di Bolzano a že spor vo veci samej sa týka zamietnutia jeho žiadosti o príspevok na bývanie z dôvodu vyčerpania prostriedkov určených pre štátnych príslušníkov tretích krajín a z dôvodu, že prostriedky potrebné na poskytnutie takéhoto príspevku uvedeným štátnym príslušníkom už nie sú k dispozícii.
57 Vnútroštátny súd nepreukázal dôvod, na základe ktorého by zrušenie podmienok pobytu alebo jazyka stanovených pre občanov Únie v súvislosti so získaním príspevku na bývanie stanoveného právnou úpravou prijatou Provincia autonoma di Bolzano, na základe práva Únie, mohlo mať súvislosť s existenciou a predmetom sporu, o ktorom sa vedie konanie.
58 Za týchto okolností treba rozhodnúť, že šiesta a siedma otázka položené uvedeným súdom sú neprípustné.
O veci samej
O druhej otázke
59 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade nesúladu medzi vnútroštátnym právnym predpisom a EDĽP ukladá odkaz na tento dohovor v článku 6 ZEÚ vnútroštátnemu súdu, aby priamo uplatnil ustanovenia tohto dohovoru, v prejednávanej veci článok 14 EDĽP, ako aj článok 1 protokolu č. 12, a teda neuplatnil nezlučiteľný vnútroštátny právny predpis bez nutnosti predchádzajúceho vznesenia otázky ústavnosti na Corte costituzionale.
60 Podľa článku 6 ods. 3 ZEÚ sú základné práva, ako ich zaručuje EDĽP a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, súčasťou práva Únie ako jeho všeobecné zásady.
61 Toto ustanovenie Zmluvy o EÚ vychádza z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej základné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor (pozri najmä rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 112).
62 Článok 6 ods. 3 ZEÚ však neupravuje vzťah medzi EDĽP a právnymi poriadkami členských štátov a neurčuje dôsledky, ktoré má vnútroštátny súd vyvodiť v prípade rozporu medzi právami zaručenými týmto dohovorom a predpisom vnútroštátneho práva.
63 Na druhú otázku preto treba odpovedať tak, že odkaz na EDĽP v článku 6 ods. 3 ZEÚ neukladá vnútroštátnemu súdu, aby v prípade nesúladu medzi vnútroštátnym právnym predpisom a EDĽP priamo uplatnil ustanovenia uvedeného dohovoru, a teda neuplatnil vnútroštátny právny predpis, ktorý s ním nie je zlučiteľný.
O tretej otázke
64 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Únie, najmä smernice 2000/43 a 2003/19 treba vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej alebo regionálnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v súvislosti s poskytnutím príspevku na bývanie stanovuje rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín s dlhodobým pobytom v porovnaní s občanmi Únie bez ohľadu na to, či sú talianskymi občanmi, ktorí majú svoje bydlisko na území Provincia autonoma di Bolzano.
65 Z dôvodov už uvedených v bodoch 48 až 50 tohto rozsudku nepatrí diskriminácia, ktorú tvrdí žalobca vo veci samej, do pôsobnosti smernice 2000/43.
66 Pokiaľ ide o smernicu 2003/109, treba v prvom rade pripomenúť, že zo systému zavedeného touto smernicou jasne vyplýva, že získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom priznaného na základe tejto smernice podlieha osobitnému konaniu a okrem toho obligatórnemu splneniu podmienok spresnených v kapitole II uvedenej smernice.
67 Článok 4 smernice 2003/109 tiež stanovuje, že členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov. Článok 5 tejto smernice podmieňuje získanie tohto postavenia preukázaním, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý uplatňuje nárok na toto postavenie, má k dispozícii dostatočné prostriedky, ako aj zdravotné poistenie. Napokon článok 7 tej istej smernice spresňuje procesné požiadavky pre získanie predmetného postavenia.
68 Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či má žalobca vo veci samej postavenie osoby s dlhodobým pobytom, a z tohto dôvodu môže na základe tejto smernice žiadať, aby sa s ním zaobchádzalo rovnako, ako so štátnymi príslušníkmi dotknutého členského štátu v súlade s článkom 11 ods. 1 tejto smernice.
69 Ďalej treba preskúmať, či mechanizmus rozdelenia prostriedkov určených na príspevky na bývanie, o aký ide vo veci samej, je v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania zaručenou článkom 11 smernice 2003/109.
– O rozdielnom zaobchádzaní a porovnateľnosti dotknutých situácií
70 V prvom rade treba poznamenať, že vo veci samej provinciálny zákon rozdeľuje prostriedky určené na príspevok na bývanie tak pre občanov Únie bez ohľadu na to, či sú talianskymi občanmi, ako aj pre príslušníkov tretej krajiny na základe váženého priemeru stanoveného medzi početnosťou každej kategórie a potrebami každej z nich.
71 No zatiaľ čo v prípade talianskych štátnych príslušníkov a občanov Únie, ktorí, ako vyplýva z bodov 26 až 28 tohto rozsudku, sú pre získanie príspevku na bývanie povinní bez rozdielu podať vyhlásenie o príslušnosti k jednej z troch jazykových skupín, bol dvom faktorom, ktoré sa zohľadnia pri určení váženého priemeru pridelený rovnaký koeficient, čiže koeficient 1, v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín bol faktoru založenému na početnosti týchto osôb priznaný koeficient 5, zatiaľ čo ich potrebám bol pridelený koeficient 1.
72 Ako vyplýva aj z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, od roku 2009 bolo určenie podielu prostriedkov poskytovaných v podobe príspevku na bývanie občanom Únie na jednej strane a štátnym príslušníkom tretích krajín na druhej strane predmetom iných spôsobov výpočtu. Uplatnenie rozdielnych koeficientov malo za následok znevýhodnenie kategórie tvorenej štátnymi príslušníkmi tretích krajín, pretože objem finančných prostriedkov, ktoré sú k dispozícii na uspokojenie ich žiadostí o príspevok na bývanie, je menší, a teda existuje riziko, že sa vyčerpá skôr ako objem finančných prostriedkov určených pre uvedených občanov.
73 Treba preto pripomenúť, že rozdiel medzi koeficientmi založenými na počte štátnych príslušníkov tretích krajín na jednej strane a občanov Únie bez ohľadu na to, či sú talianskymi občanmi, ktorí patria k trom jazykovým skupinám, na strane druhej, zakladá rozdielne zaobchádzanie medzi dvoma kategóriami príjemcov príspevku.
74 Pokiaľ ide o porovnanie medzi občanmi Únie bez ohľadu na to, či sú talianskymi občanmi a štátnymi príslušníkmi tretích krajín, Provincia autonoma di Bolzano tvrdí, že použitie rozdielnych mechanizmov pre stanovenie početnosti týchto dvoch kategórií alebo pre kvantifikáciu potrieb týchto osôb preukazuje, že sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii.
75 Napriek tomu, aj za predpokladu, že pri spracovaní žiadostí o príspevok na bývanie, ktoré pochádzajú predovšetkým od štátnych príslušníkov tretích krajín, existujú štatistické alebo administratívne ťažkosti, ako to tvrdí Provincia autonoma di Bolzano, tieto ťažkosti nepredstavujú dôvod, pre ktorý nie je situácia takýchto štátnych príslušníkov porovnateľná so situáciou občana Únie, ktorý má rovnaké ekonomické potreby, napriek tomu, že títo štátni príslušníci nadobudli postavenie priznané smernicou 2003/109, postupovali v súlade s konaním, vyhoveli podmienkam stanoveným touto smernicou a nemajú dostatočné prostriedky na pokrytie nákladov spojených s bývaním.
– O rozdielnom zaobchádzaní podľa článku 11 ods. 1 smernice 2003/109
76 Po druhé treba preskúmať, či konštatované rozdielne zaobchádzanie, ktoré spochybňuje Provincia autonoma di Bolzano, patrí do pôsobnosti smernice 2003/109, osobitne jej článku 11, ktorého prvý odsek písm. d) priznáva štátnym príslušníkom s dlhodobým pobytom nárok na rovnosť zaobchádzania vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu, sociálnej pomoci a sociálnej ochrane, ako ich vymedzuje vnútroštátne právo.
77 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ zákonodarca Únie výslovne odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu, ako v prípade článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, Súdnemu dvoru neprináleží poskytnúť dotknutým pojmom autonómny a jednotný význam v zmysle práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 1984, Ekro, 327/82, Zb. s. 107, bod 14). Takýto odkaz v skutočnosti naznačuje, že zákonodarca Únie chcel rešpektovať rozdiely, ktoré naďalej existujú medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o definíciu a presný rozsah dotknutých pojmov.
78 Z neexistencie autonómneho a jednotného významu pojmov sociálne zabezpečenie, sociálna pomoc a sociálna ochrana v zmysle práva Únie a z odkazu na vnútroštátne právo, ktorý obsahuje článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, ktoré sa týkajú uvedených pojmov, však nemožno vyvodiť, že členské štáty môžu narušiť potrebný účinok smernice 2003/109 pri uplatnení zásady rovnosti zaobchádzania stanovenej týmto článkom.
79 Z odôvodnenia 3 smernice 2003/109 vyplýva, že táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré uznáva predovšetkým Charta, ktorá má podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku ZEÚ rovnakú právnu silu ako zmluvy. Podľa článku 51 ods. 1 Charty sa jej ustanovenia vzťahujú na členské štáty, ak vykonávajú pravo Únie.
80 Z uvedeného vyplýva, že členské štáty sú povinné pri stanovení opatrení sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany, ktoré definuje ich vnútroštátna právna úprava a ktoré podliehajú zásade rovnosti zaobchádzania zaručenej článkom 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, dodržiavať práva a zásady stanovené Chartou, najmä tie uvedené v jej článku 34. Podľa tretieho odseku tohto posledného uvedeného článku s cieľom bojovať proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe Únia, a teda členské štáty, ak uplatňujú jej právo, „uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov, v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“.
81 Keďže tak článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, ako aj článok 34 ods. 3 Charty odkazujú na vnútroštátne právo, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil s prihliadnutím na cieľ integrácie sledovaný touto smernicou, či taký príspevok na bývanie, akým je príspevok stanovený provinciálnym zákonom patrí do jednej z kategórií uvedených v predmetnom článku 11 ods. 1 písm. d), čo Provincia autonoma di Bolzano spochybňuje.
– O článku 11 ods. 4 smernice 2003/109
82 Keďže by vnútroštátny súd mohol dospieť k záveru, že dotknutý príspevok na bývanie vo veci samej patrí pod článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, treba po tretie preskúmať, či Provincia autonoma di Bolzano, tak ako tvrdí, mala právomoc obmedziť uplatnenie zásady rovnosti zaobchádzania zaručenej uvedeným článkom 11 ods. 1 na základe uplatnenia odseku 4 rovnakého článku.
83 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že toto ustanovenie stanovuje, že členské štáty môžu obmedziť uplatnenie uvedenej zásady vo vzťahu k sociálnej pomoci a sociálnej ochrane na základnú podporu. Článok 11 ods. 4 smernice 2003/109 naproti tomu nepripúšťa výnimku z tejto zásady, pokiaľ ide o dávky patriace do oblasti sociálneho zabezpečenia, ako ich definuje vnútroštátna právna úprava.
84 Z odôvodnenia 13 uvedenej smernice vyplýva, že pojem výhody alebo základná podpora pokrýva najmenej podporu v rozsahu minimálneho príjmu, pomoc v prípadoch ochorenia, tehotenstva, rodičovskej pomoci a dlhodobej starostlivosti. Spôsoby udeľovania týchto výhod alebo podpory upraví v súlade s týmto odôvodnením vnútroštátne právo.
85 Treba najmä poznamenať, že výpočet, ktorý je uvedený v odôvodnení 13 a ktorý definuje pojem „základná podpora“ uvedený v článku 11 ods. 4 smernice 2003/109, nie je vyčerpávajúci, čo potvrdzuje aj použitie výrazu „najmenej“. Skutočnosť, že toto odôvodnenie neobsahuje žiadny výslovný odkaz na príspevok na bývanie, teda neznamená, že tento príspevok nepredstavuje základnú podporu, na ktorú sa musí nevyhnutne uplatniť zásada rovnosti zaobchádzania.
86 Napokon treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín dlhodobo usadených v členských štátoch a nárok týchto štátnych príslušníkov na rovnosť zaobchádzania v oblastiach vymenovaných v článku 11 ods. 1 smernice 2003/109 predstavujú všeobecné pravidlo, výnimku stanovenú v odseku 4 toho istého článku treba vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudok zo 4. marca 2010, Chakroun, C‑578/08, Zb. s. I‑1839, bod 43).
87 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že verejný orgán, či už na národnej, regionálnej alebo komunálnej úrovni, môže výnimku stanovenú v článku 11 ods. 4 smernice 2003/109 uplatniť len v prípade, ak sa zodpovedné orgány dotknutého členského štátu, ktorý je povinný prebrať uvedenú smernicu, výslovne vyjadrili, že túto výnimku zamýšľajú využiť.
88 Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by Talianska republika prejavila svoj zámer využiť výnimku zo zásady rovnosti zaobchádzania stanovenú v článku 11 ods. 4 smernice 2003/109.
89 Napokon treba pripomenúť, že odkaz na vnútroštátne právo, ktorý obsahuje odôvodnenie 13 uvedenej smernice, sa obmedzuje na spôsoby udeľovania dotknutej podpory, čiže na určenie podmienok prístupu k takejto podpore a jej úrovne, ako aj s tým súvisiacich konaní.
90 Zmysel a rozsah pojmu „základná podpora“ uvedený v článku 11 ods. 4 smernice 2003/109 preto treba preskúmať s ohľadom na kontext, do ktorého patrí tento článok, a na cieľ sledovaný touto smernicou, čiže integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí legálne a dlhodobo bývali v členských štátoch.
91 Článok 11 ods. 4 smernice 2003/109 treba chápať tak, že oprávňuje členské štáty obmedziť rovnosť zaobchádzania, ktorú požívajú osoby s postavením priznaným smernicou 2003/109, okrem podpory sociálnej pomoci a sociálneho zabezpečenia poskytovaných verejnými orgánmi na národnej, regionálnej alebo komunálnej úrovni, ktoré prispievajú k možnosti jednotlivca uspokojiť svoje základné potreby, akými sú potrava, bývanie a zdravie.
92 V tomto ohľade treba pripomenúť, že v súlade s článkom 34 Charty Únia uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov. Z toho vyplýva, že keďže pomoc, o akú ide vo veci samej, spĺňa cieľ stanovený uvedeným článkom Charty, túto pomoc nemožno v práve Únie považovať za pomoc, ktorá nie je súčasťou základnej podpory v zmysle článku 11 ods. 4 smernice 2003/109. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby uskutočnil nevyhnutné preskúmanie s ohľadom na cieľ tejto pomoci, jej výšku, podmienky jej poskytnutia a jej postavenie v talianskom systéme pomoci.
93 S ohľadom na uvedené úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 treba vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej alebo regionálnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v súvislosti s poskytnutím príspevku na bývanie stanovuje pri rozdeľovaní prostriedkov určených na účely uvedenej pomoci rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí majú postavenie osoby s dlhodobým pobytom, ktoré im bolo priznané v súlade s ustanoveniami tejto smernice, v porovnaní s domácimi štátnymi príslušníkmi s bydliskom v rovnakej provincii alebo regióne, ak takýto príspevok patrí do jednej z troch kategórií stanovených týmto ustanovením a ak sa neuplatní odsek 4 toho istého článku.
O trovách
94 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. Prvá a štvrtá až siedma otázka, ktoré položil Tribunale di Bolzano vo veci C‑571/10, sú neprípustné.
2. Odkaz na Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (EDĽP) v článku 6 ods. 3 ZEÚ neukladá vnútroštátnemu súdu, aby v prípade nesúladu medzi vnútroštátnym právnym predpisom a týmto dohovorom priamo uplatnil ustanovenia uvedeného dohovoru, a teda neuplatnil vnútroštátny právny predpis, ktorý s ním nie je zlučiteľný.
3. Článok 11 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, treba vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej alebo regionálnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v súvislosti s poskytnutím príspevku na bývanie stanovuje pri rozdeľovaní prostriedkov určených na účely uvedenej pomoci rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí majú postavenie osoby s dlhodobým pobytom, ktoré im bolo priznané v súlade s ustanoveniami tejto smernice, v porovnaní s domácimi štátnymi príslušníkmi s bydliskom v rovnakej provincii alebo regióne, ak takýto príspevok patrí do jednej z troch kategórií stanovených týmto ustanovením a ak sa neuplatní odsek 4 toho istého článku.
Podpisy