ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)
zo 6. marca 2019 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Obmedzujúce opatrenia prijaté proti určitým osobám a subjektom v rámci boja proti terorizmu – Zmrazenie finančných prostriedkov – Možnosť kvalifikovať orgán tretieho štátu ako príslušný orgán v zmysle spoločnej pozície 2001/931/SZBP – Skutkový základ rozhodnutí o zmrazení finančných prostriedkov – Povinnosť odôvodnenia – Nesprávne posúdenie – Právo vlastniť majetok“
Vo veci T‑289/15,
Hamas, so sídlom v Dohe (Katar), v zastúpení: L. Glock, advokát,
žalobca,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: pôvodne B. Driessen a N. Rouam, neskôr B. Driessen, F. Naert a A. Sikora‑Kalėda, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: pôvodne F. Castillo de la Torre a R. Tricot, neskôr F. Castillo de la Torre, L. Baumgart a C. Zadra, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh, podaný na základe článku 263 ZFEÚ, na zrušenie jednak rozhodnutia Rady (SZBP) 2015/521 z 26. marca 2015, ktorým sa aktualizuje a mení zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2014/483/SZBP (Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 107), a jednak vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/513 z 26. marca 2015, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 790/2014 (Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 1), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobcu,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia V. Valančius, P. Nihoul (spravodajca), J. Svenningsen a U. Öberg,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. júla 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
Rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1373 (2001)
1 Dňa 28. septembra 2001 prijala Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov rezolúciu 1373 (2001) navrhujúcu stratégie širokého rozsahu na boj s terorizmom, a najmä na boj proti financovaniu terorizmu. Článok 1 písm. c) tejto rezolúcie predovšetkým stanovoval, že všetky štáty mali bezodkladne vykonať zmrazenie finančných prostriedkov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, ktoré páchajú alebo sa pokúšajú o spáchanie teroristických činov alebo ktoré sa zúčastňujú na takýchto činoch či napomáhajú ich páchaniu, subjektov patriacich týmto osobám alebo nimi kontrolovaných subjektov a osôb a subjektov konajúcich v mene alebo na pokyn týchto osôb a subjektov.
2 Uvedená rezolúcia nestanovovala zoznamom osôb, subjektov a skupín, na ktoré sa mali tieto opatrenia vzťahovať.
Právo Európskej únie
3 Keďže Rada Európskej únie usúdila, že na vykonanie rezolúcie 1373(2001) je nevyhnutný akt Únie, prijala 27. decembra 2001 spoločnú pozíciu 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, 2001, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217). Konkrétne článok 2 spoločnej pozície 2001/931 stanovoval zmrazenie finančných prostriedkov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, skupín a subjektov zapojených do teroristických činov a uvedených na zozname nachádzajúcom sa v prílohe uvedenej spoločnej pozície.
4 V ten istý deň na účely vykonania opatrení opísaných v spoločnej pozícii 2001/931 prijala Rada na úrovni Únie nariadenie (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu (Ú. v. ES L 344, 2001, s. 70; Mim. vyd. 18/001, s. 207), ako aj rozhodnutie 2001/927/ES, ktorým sa ustanovuje zoznam uvedený v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 344, 2001, s. 83).
5 Názov „Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem (teroristické krídlo Hamasu)“ sa nachádzal na zozname pripojenom k spoločnej pozícii 2001/931 a na zozname zahrnutom v rozhodnutí 2001/927. Tieto dva akty boli na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 pravidelne aktualizované, pričom názov „Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem“ zostal na uvedených zoznamoch zapísaný.
6 Dňa 12. septembra 2003 Rada prijala spoločnú pozíciu 2003/651/SZBP, ktorou sa aktualizuje spoločná pozícia 2001/931 a ktorou sa zrušuje spoločná pozícia 2003/482/SZBP [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 229, 2003, s. 42), a rozhodnutie 2003/646/ES o vykonaní článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušení rozhodnutia 2003/480/ES [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 229, 2003, s. 22). Názov organizácie zapísanej na zoznamoch patriacich k týmto aktom bol „Hamas (vrátane Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem)“.
7 Názov tejto organizácie zostal zapísaný na zoznamoch pripojených k neskorším aktom.
Napadnuté akty
8 Dňa 20. februára 2015 Rada zaslala advokátovi žalobcu dôvody, na základe ktorých mala v úmysle ponechať jeho meno na zozname zmrazenia finančných prostriedkov, a informovala ho, že najneskôr do 6. marca 2015 jej môže zaslať pripomienky v súvislosti s týmto ponechaním a predložiť jej všetky dôkazy.
9 Žalobca na tento list nereagoval.
10 Dňa 26. marca 2015 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2015/521, ktorým sa aktualizuje a mení zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2014/483/SZBP (Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 107), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/513, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 790/2014 (Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 1) (ďalej spoločne len „napadnuté akty“). Názov „Hamas (vrátane Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem)“ bol ponechaný na zoznamoch priložených k týmto aktom (ďalej len „sporné zoznamy“).
11 Listom z 27. marca 2015 Rada zaslala advokátovi žalobcu odôvodnenie odôvodňujúce ponechanie názvu „Hamas (vrátane Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem)“ na sporných zoznamoch, pričom ho informovala o možnosti požiadať o preskúmanie týchto zoznamov podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931.
12 Žalobca na tento list nereagoval.
13 V odôvodnení, ktoré bolo priložené k listu z 27. marca 2015 (ďalej len „odôvodnenie týkajúce sa napadnutých aktov“), sa Rada opierala o tieto vnútroštátne rozhodnutia: po prvé o uznesenie Secretary of State for the Home Department (Ministerstvo vnútra Spojeného kráľovstva, ďalej len „Home Secretary“) z 29. marca 2001, ktorým sa mení UK Terrorism Act 2000 (zákon Spojeného kráľovstva z roku 2000 o terorizme) a zakazuje organizáciu Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem, považovanú za organizáciu zapojenú do teroristických činov (ďalej len „rozhodnutie Home Secretary“), po druhé o rozhodnutie United States Secretary of State (ministerka zahraničných vecí USA, Spojené štáty) z 8. októbra 1997, ktorým sa Hamas na účely Immigration and Nationality Act (zákon Spojených štátov o prisťahovalectve a štátnej príslušnosti, ďalej len „INA“) kvalifikuje ako zahraničná teroristická organizácia (ďalej len „rozhodnutie americkej vlády z roku 1997“), po tretie o rozhodnutie ministra zahraničných vecí USA z 31. októbra 2001 prijaté na základe Executive Order no 13224 (prezidentský dekrét č. 13224) (ďalej len „rozhodnutie americkej vlády z roku 2001“) a po štvrté o rozhodnutie z 23. januára 1995 prijaté na základe Executive Order no 12947 (prezidentský dekrét č. 12947) (ďalej len „rozhodnutie americkej vlády z roku 1995“).
14 V hlavnej časti odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov Rada najprv konštatovala, že každé z týchto vnútroštátnych rozhodnutí je rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a že sú stále v účinnosti. Ďalej uviedla, že preskúmala, či existujú dôkazy svedčiace v prospech vyňatia žalobcu zo sporných zoznamov, a že nijaký nenašla. Napokon uviedla, že sa domnieva, že dôvody na zaradenie Hamasu do sporných zoznamov boli naďalej oprávnené, a dospela k záveru, že ho treba ponechať na sporných zoznamoch.
15 Odôvodnenie týkajúce sa napadnutých aktov navyše zahŕňalo prílohu A týkajúcu sa „rozhodnutia príslušného orgánu Spojeného kráľovstva“ a prílohu B týkajúcu sa „rozhodnutí príslušných orgánov Spojených štátov“. Každý z týchto aktov obsahoval opis vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej boli rozhodnutia príslušných orgánov prijaté, definície pojmov terorizmus, ktoré sa nachádzajú v týchto právnych úpravách, opis preskúmaní uvedených rozhodnutí, opis skutkových okolností, o ktoré sa uvedené orgány opierali, a konštatovanie, že tieto skutky predstavujú teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.
16 V bode 15 prílohy A odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov Rada uviedla, že zákaz bol v októbri 2014 v Spojenom kráľovstve predmetom preskúmania vládnou skupinou poverenou preskúmaním zákazov a že táto skupina na základe uvedených dôkazov dospela k záveru, že sa možno odôvodnenie domnievať, že Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem je naďalej zapojený do teroristických činov.
17 V bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov Rada uviedla jednotlivé skutky, ktoré nastali od roku 2003 do roku 2011 a o ktoré sa opierali americké orgány pri kvalifikácii žalobcu ako zahraničnej teroristickej organizácie, pričom nespresnila rozhodnutia, ktoré ich uvádzali.
Konanie a návrhy účastníkov konania
18 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. júna 2015 podal žalobca túto žalobu.
19 Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 18. júna 2015 bola vec pridelená šiestej komore.
20 Rozhodnutím z 28. júla 2015 predseda šiestej komory Všeobecného súdu rozhodol v súlade s článkom 69 písm. d) rokovacieho poriadku o prerušení konania až do vyhlásenia rozhodnutí vo veciach C‑599/14 P, Rada/LTTE a C‑79/15 P, Rada/Hamas.
21 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. septembra 2015 podala Európska komisia návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Rady.
22 Dňa 3. októbra 2016 bola vec pridelená prvej komore.
23 Listom z 27. júla 2017 boli účastníci konania vyzvaní, aby predložili svoje pripomienky k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z rozsudkov z 26. júla 2017, Rada/LTTE (C‑599/14 P, EU:C:2017:583), a 26. júla 2017, Rada/Hamas (C‑79/15 P, EU:C:2017:584), a ktoré môžu vyplývať pre túto vec.
24 Dňa 14. septembra 2017 Rada odpovedala na túto žiadosť.
25 Dňa 27. novembra 2017 Rada predložila svoje vyjadrenie k žalobe.
26 Rozhodnutím zo 6. decembra 2017 predseda prvej komory vyhovel návrhu Komisie o vstup do konania ako vedľajšieho účastníka. Komisia podala svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania a ostatní účastníci konania predložili svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu v stanovených lehotách.
27 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 12. júla 2018.
28 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté akty v rozsahu, v akom sa ho týkajú, „vrátane Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem“,
– uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.
29 Rada podporovaná Komisiou navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu v celom rozsahu,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny rámec
30 Žalobca uvádza sedem žalobných dôvodov, ktoré sa zakladajú na:
– porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931,
– nesprávnom posúdení vecnej správnosti skutkových okolností,
– nesprávnom posúdení teroristickej povahy hnutia Hamas,
– porušení zásady nezasahovania,
– porušení povinnosti odôvodnenia,
– porušení zásady dodržiavania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu v rámci vnútroštátnych konaní,
– porušení práva vlastniť majetok.
31 Piaty žalobný dôvod sa preskúma v druhom rade.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931
32 Žalobca v rámci prvého žalobného dôvodu po tom, čo uviedol svoje pripomienky k vymedzeniu organizácií uvedených v rozhodnutiach príslušných orgánov Spojeného kráľovstva a amerických orgánov, vytýka Rade, že porušila článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, keď kvalifikovala tieto rozhodnutia ako rozhodnutia prijaté príslušnými orgánmi v zmysle tohto ustanovenia.
33 Ponechanie mena osoby alebo subjektu na zozname zmrazenia finančných prostriedkov v podstate predstavuje predĺženie pôvodného zápisu, a teda predpokladá pretrvávanie nebezpečenstva zapojenia dotknutej osoby alebo subjektu do teroristických činností, ako to pôvodne konštatovala Rada na základe vnútroštátneho rozhodnutia, ktoré slúžilo ako podklad pre tento pôvodný zápis (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 61, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, bod 39).
34 Žalobný dôvod je teda účinný.
35 Po tom, čo sa určia organizácie uvedené v rozhodnutiach prijatých Radou, je nutné ešte pred výhradami, na ktorých sa spoločne zhodujú americké orgány a orgány Spojeného kráľovstva, preskúmať výhrady vyplývajúce z rozhodnutí amerických orgánov.
O vymedzení organizácií uvedených v rozhodnutiach orgánov Spojeného kráľovstva a v rozhodnutiach amerických orgánov
36 Žalobca uvádza, že podľa odôvodnenia, ktoré mu zaslala Rada, sa napadnuté akty bez akýchkoľvek ďalších spresnení zakladajú na rozhodnutí Home Secretary, ktoré zakazuje ozbrojené krídlo Hamasu, a to Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem, a na troch rozhodnutiach americkej vlády, ktoré sa vzťahujú na Hamas.
37 Žalobca vyjadruje pochybnosti, že americké orgány mali v úmysle zapísať Hamas na zoznamy ako celok, a usudzuje, že Rada tým, že sa domnievala, že to v úmysle mali, urobila široký výklad ich rozhodnutí, ktorý zo zoznamov uverejnených uvedenými orgánmi jasne nevyplýval.
38 V tejto súvislosti možno konštatovať, že rozhodnutia americkej vlády výslovne uvádzajú „Hamas“, pričom toto označenie v rozhodnutí americkej vlády z roku 1997 dopĺňa tucet ďalších označení, okrem iného „brigády Izz‑Al‑Din Al‑Qassam“, pod ktorými je toto hnutie tiež známe.
39 Na rozdiel od toho, čo navrhuje žalobca, túto okolnosť nemožno vykladať v tom zmysle, že americké orgány tak chceli obmedziť označenie len na „Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem“. V prvom rade medzi týmito dodatočnými označeniami sa nachádzajú označenia odkazujúce na Hamas ako celok, a to „Islamic Resistance Movement“, ktorý je anglickým prekladom „Harakat Al‑Muqawama Al‑Islamia“, teda iné označenie, ktoré sa tiež vyskytuje a pre ktoré „Hamas“ znamená skratku. Ďalej uvedenie týchto jednotlivých označení malo len zaručiť určitú efektívnosť opatrenia prijatého voči Hamasu tak, že ho toto opatrenie mohlo prostredníctvom všetkých jeho známych označení a krídiel postihnúť.
40 Z týchto úvah vyplýva, že rozhodnutie Home Secretary sa vzťahuje na Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem, zatiaľ čo rozhodnutia americkej vlády sa vzťahujú na Hamas, vrátane Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem.
O výhradách týkajúcich sa rozhodnutí americkej vlády
41 Žalobca usudzuje, že Rada nemohla napadnuté akty zakladať na rozhodnutiach amerických orgánov preto, lebo Spojené štáty sú tretím štátom a orgány týchto štátov v zásade nepredstavujú „príslušne orgány“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.
42 V tejto súvislosti žalobca v prvom rade tvrdí, že systém, ktorý stanovuje článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, spočíva na dôvere priznanej vnútroštátnym orgánom, ktorých dôvera sa zakladá na zásade lojálnej spolupráce medzi Radou a členskými štátmi Únie, uznávaní spoločných hodnôt zakotvených v Zmluvách a na rešpektovaní spoločných právnych noriem, medzi ktoré patrí Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme a Charta základných práv Európskej únie. Orgánom tretích štátov nemožno priznať túto dôveru.
43 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa Súdneho dvora pojem „príslušný orgán“ použitý v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 sa neobmedzuje len na orgány členských štátov, ale môže v zásade zahŕňať aj orgány tretích štátov (rozsudok z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 22).
44 Výklad prijatý Súdnym dvorom odôvodňuje jednak znenie článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, ktoré neobmedzuje pojem „príslušné orgány“ na orgány členských štátov, a jednak cieľ tejto spoločnej pozície, ktorá bola prijatá na vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1373 (2001), ktorá má za cieľ posilniť boj proti terorizmu na celosvetovej úrovni systematickou a úzkou spoluprácou všetkých štátov (rozsudok z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 23).
45 V prípade, že by sa pripustilo, že orgán tretieho štátu môže predstavovať príslušný orgán v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, žalobca subsidiárne tvrdí, že platnosť aktov prijatých Radou závisí aj od overení, ktoré musí Rada vykonať na to, aby predovšetkým zabezpečila zlučiteľnosť americkej právnej úpravy so zásadou dodržiavania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.
46 V prejednávanej veci sa Rada pritom v odôvodnení napadnutých aktov v podstate obmedzila len na opis konaní o preskúmaní a poznamenala, že existuje možnosť podať žalobu, pričom neoverila, či právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu boli zaručené.
47 V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že podľa Súdneho dvora v prípade, že sa Rada opiera o rozhodnutie tretieho štátu, musí vopred overiť, či toto rozhodnutie bolo prijaté v súlade s právom na obhajobu a právom na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 31).
48 V odôvodnení týkajúcom sa jej vlastných aktov musí Rada uviesť údaje, na základe ktorých možno konštatovať, že vykonala toto overenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 31).
49 V tejto súvislosti Rada musí vo svojich odôvodneniach uviesť dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že rozhodnutie tretieho štátu, o ktorý sa opierala, bolo prijaté v súlade so zásadou dodržiavania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu (rozsudok z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 33).
50 Podľa judikatúry údaje, ktoré majú byť uvedené v odôvodnení v súvislosti s týmto posúdením, môžu byť prípadne stručné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 33).
51 Práve s prihliadnutím na judikatúru pripomenutú v bodoch 47 až 50 vyššie treba preskúmať tvrdenia žalobcu, ktoré uviedol jednak v súvislosti so zásadou dodržiavania práva na obhajobu a jednak s právom na účinnú súdnu ochranu.
52 Pokiaľ ide o dodržiavania práva na obhajobu, žalobca tvrdí, že v odôvodnení týkajúcom sa napadnutých aktov Rada neuviedla dôvody, na základe ktorých po skončení overovania dospela k záveru, že v Spojených štátoch bolo dodržiavanie tejto zásady v rámci správnych konaní týkajúcich sa označenia organizácií považovaných za teroristické zaručené.
53 Americká právna úprava navyše nevyžaduje, aby rozhodnutia prijaté orgánmi v tejto oblasti boli oznámené či dokonca odôvodnené. Podľa žalobcu, hoci článok 219 INA, na ktorom sa zakladá rozhodnutie americkej vlády z roku 1997, obsahuje povinnosť uverejniť rozhodnutie o označení osoby vo federálnom registri, neplatí to v prípade prezidentského dekrétu č. 13224, na ktorom sa zakladá rozhodnutie americkej vlády z roku 2001, a nestanovuje nijaké opatrenie takejto povahy.
54 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry zásada dodržiavania práva na obhajobu vyžaduje, že osoby, na ktoré sa vzťahujú rozhodnutia, ktoré majú do určitej miery vplyv na ich záujmy, musia mať možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k skutočnostiam, ktoré boli uvedené v ich neprospech a ktoré slúžili ako podklad dotknutých rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 83 a citovanú judikatúru).
55 V prípade opatrení týkajúcich sa zápisu mien osôb alebo subjektov na zoznamy zmrazenia finančných prostriedkov táto zásada vyžaduje, že dôvody týchto opatrení musia byť oznámené týmto osobám alebo subjektom súčasne pri ich prijatí alebo okamžite po ich prijatí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 61).
56 Podobne ako pri práve na účinnú súdnu ochranu Rada v bode 16 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov uvádza:
„Pokiaľ ide o konania o preskúmaní a opis dostupných opravných prostriedkov, sa Rada domnieva, že právna úprava Spojených štátov zaručuje ochranu práva na obhajobu…“
57 Informácie, ktoré uviedla Rada v odôvodnení týkajúcom sa napadnutých aktov, sa následne líšia podľa preskúmaných rozhodnutí americkej vlády.
58 Na jednej strane, pokiaľ ide o prezidentské dekréty č. 12947 a 13224, na ktorých sa zakladajú rozhodnutia americkej vlády z roku 1995 a z roku 2001, všeobecný opis, ktorý Rada uviedla, neukladá americkým orgánom nijakú povinnosť zaslať dotknutým osobám odôvodnenie, či dokonca uverejniť tieto rozhodnutia.
59 Z toho vyplýva, že dodržanie práva na obhajobu nebolo v prípade týchto dvoch rozhodnutí overené, a z toho dôvodu nemôžu tieto rozhodnutia podľa judikatúry pripomenutej v bodoch 47 až 50 slúžiť ako podklad pre napadnuté akty.
60 Na druhej strane, pokiaľ ide rozhodnutie americkej vlády z roku 1997, je nesporné, že Rada uvádza, že podľa INA označenia zahraničných teroristických skupín alebo rozhodnutia vydané v nadväznosti na zrušenie týchto kvalifikácií sú predmetom uverejnenia vo federálnom registri. Neuviedla však nič v súvislosti s otázkou, či v prejednávanej veci uverejnenie rozhodnutia americkej vlády z roku 1997 obsahovalo nejaké odôvodnenie. Okrem toho z odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov nevyplýva ani to, že by okrem výroku rozhodnutia bolo žalobcovi nejakým spôsobom poskytnuté nejaké odôvodnenie.
61 Za týchto podmienok treba preskúmať, či údaj o tom, že rozhodnutie je uverejnené v úradnom vestníku tretieho štátu, postačuje na konštatovanie, že Rada si v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 47 až 50 vyššie splnila svoju povinnosť overiť, či bolo v tretích štátoch, ktoré vydali rozhodnutia, na ktorých sa zakladali napadnuté akty, dodržané právo na obhajobu.
62 Na tieto účely treba odkázať na vec, v ktorej boli vyhlásené rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE (C‑599/14 P, EU:C:2017:583), a zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada (T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885). V tejto veci Rada v odôvodnení dotknutých aktov uviedla, že rozhodnutia orgánov daného tretieho štátu boli uverejnené v úradnom vestníku tohto štátu, pričom neuviedla ďalšie informácie (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 145).
63 V rozsudku z 26. júla 2017, Rada/LTTE (C‑599/14 P, EU:C:2017:583, body 36 a 37), Súdny dvor s prihliadnutím na všetky údaje týkajúce sa rozhodnutí orgánov tretieho štátu, ktoré sa nachádzali v odôvodnení nariadenia Rady, rozhodol, že nepostačujú na to, aby mohol dospieť k záveru, že táto inštitúcia vykonala požadované overenie v súvislosti s otázkou, či bolo v tomto treťom štáte dodržané právo na obhajobu.
64 Vzhľadom na rovnaké dôvody, treba takýto záver prijať aj v tejto veci, pokiaľ ide o jediný údaj nachádzajúci sa v odôvodnení týkajúcom sa napadnutých aktov, podľa ktorého rozhodnutie americkej vlády z roku 1997 bolo v tomto štáte uverejnené vo federálnom registri.
65 Z týchto dôvodov a bez toho, aby bolo nutné preskúmať otázku, či bolo dodržané právo na účinnú súdnu ochranu, je nutné konštatovať, že v prejednávanej veci je odôvodnenie týkajúce sa rozhodnutí americkej vlády nedostatočné, takže tieto akty nemôžu slúžiť ako základ napadnutých aktov.
66 Keďže článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 nevyžaduje, aby sa akty Rady zakladali na viacerých rozhodnutiach príslušných orgánov, napadnuté akty mohli odkazovať len na jedno rozhodnutie Home Secretary, takže je nutné preskúmať žalobu do takej miery, že sa toto preskúmanie obmedzí len na napadnuté akty v rozsahu, v akom sa zakladali na tomto poslednom uvedenom rozhodnutí.
O spoločných výhradách rozhodnutí amerických orgánov a rozhodnutí orgánov Spojeného kráľovstva
67 Žalobca tvrdí, že rozhodnutia amerických orgánov a orgánov Spojeného kráľovstva, na ktorých sa zakladajú napadnuté akty, nepredstavujú „rozhodnutia príslušných orgánov“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 z troch dôvodov.
68 Tieto dôvody budú preskúmané nižšie v rozsahu, v akom sa týkajú rozhodnutia, ktoré prijal Home Secretary, v súlade s bodom 66 vyššie.
– O uprednostnení súdneho orgánu
69 Žalobca tvrdí, že podľa článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 sa Rada môže opierať o rozhodnutia správnych orgánov len vtedy, ak súdne orgány nemajú nijakú právomoc v oblasti boja proti terorizmu. V prejednávanej veci však o takýto prípad nejde, pretože súdne orgány majú v Spojenom kráľovstve určitú právomoc v tejto oblasti. Rozhodnutie Home Secretary nemohla Rada teda zohľadniť v napadnutých aktoch.
70 Rada s touto argumentáciou nesúhlasí.
71 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa judikatúry skutočnosť, že rozhodnutie je správnej povahy a nie súdnej povahy, nie je rozhodujúca pre uplatnenie článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, keďže samotné znenie tohto ustanovenia výslovne stanovuje, že iný ako súdny orgán možno kvalifikovať ako príslušný orgán v zmysle tohto ustanovenia (rozsudky z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, body 144 a 145, a zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 105).
72 Hoci článok 1 ods. 4 druhý pododsek spoločnej pozície 2001/931 uprednostňuje rozhodnutia vydané súdnymi orgánmi, nijakým spôsobom nevylučuje zohľadnenie rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi, pokiaľ tieto orgány skutočne majú podľa vnútroštátneho práva právomoc na prijímanie obmedzujúcich rozhodnutí voči zoskupeniam zapojeným do terorizmu, pričom okrem toho tieto orgány, aj keď sú len správnymi orgánmi, možno považovať za „rovnocenné“ súdnym orgánom (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 107).
73 Podľa judikatúry správne orgány treba považovať za rovnocenné súdnym orgánom, ak možno ich rozhodnutia napadnúť žalobou na súde (rozsudok z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, bod 145).
74 V dôsledku toho skutočnosť, že súdy dotknutého štátu disponujú právomocou v oblasti postihu terorizmu, nebráni tomu, aby Rada zohľadnila rozhodnutia prijaté vnútroštátnymi správnymi orgánmi, ktoré sú poverené prijímať reštriktívne opatrenia v oblasti terorizmu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 108).
75 V prejednávanej veci z informácií poskytnutých Radou vyplýva, že rozhodnutia Home Secretary možno napadnúť na Proscribed Organisations Appeal Commission (odvolacia komisia pre zakázané organizácie, Spojené kráľovstvo), ktorá rozhoduje podľa zásad upravujúcich súdne preskúmanie, a že každý účastník konania sa môže odvolať proti rozhodnutiu odvolacej komisie pre zakázané organizácie v právnej otázke na odvolací súd, ak mu to táto komisia povolí, alebo v prípade, že mu to nepovolí, tak so súhlasom odvolacieho súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2006, Organisation des Modjahedines du peuple d’Iran/Rada, T‑228/02, EU:T:2006:384, bod 2).
76 Za týchto podmienok sa zdá, že rozhodnutia Home Secretary možno napadnúť žalobou na súde, takže podľa judikatúry uvedenej v bodoch 72 a 73 vyššie treba tento správny orgán považovať za rovnocenný súdnemu orgánu, a teda ako tvrdí Rada, za príslušný orgán v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 v súlade s judikatúrou, ktorá už bola v tomto zmysle vyhlásená (rozsudky z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, a zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885).
77 Žalobca uznáva, že Všeobecný súd vo viacerých rozsudkoch pripustil, že Home Secretary predstavuje príslušný orgán, ale zdôrazňuje, že v týchto veciach boli tieto rozhodnutia sprevádzané súdnym rozhodnutím, pričom v prejednávanej veci nejde o takýto prípad.
78 V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, treba uviesť, že rozhodnutia dotknutých správnych orgánov v každom z rozsudkov týkajúcich sa aktov založených na rozhodnutí Home Secretary neboli sprevádzané súdnym rozhodnutím. Takéto rozhodnutie chýbalo vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada (T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885). Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada (T‑256/07, EU:T:2008:461), Všeobecný súd okrem odkazu na rozhodnutie správneho orgánu odkázal aj na súdne rozhodnutie. Tento odkaz bol však použitý za veľmi osobitných okolností, keď žalobca napadol správne rozhodnutie na vnútroštátnej úrovni, pričom v prejednávanej veci nejde o takýto prípad.
79 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že napadnuté akty nemožno zrušiť z dôvodu, že Rada v ich odôvodnení odkázala na rozhodnutie Home Secretary, ktorý predstavuje správny orgán.
– O skutočnosti, že rozhodnutie Home Secretary predstavuje zoznam teroristických organizácií
80 Žalobca tvrdí, že úloha príslušných orgánov dotknutých napadnutými aktmi, medzi ktorými sa nachádza Home Secretary, v praxi spočíva v zostavení zoznamov teroristických organizácií s cieľom uložiť voči nim reštriktívny režim. Táto činnosť spočívajúca v zostavení zoznamov nepredstavuje represívnu právomoc, ktorú možno považovať za „podnet na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie“, či dokonca za „odsúdenie“, a ktorú možno uvádzať ako právomoc, ktorou by mal „príslušný orgán“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 disponovať.
81 Rada s touto argumentáciou nesúhlasí.
82 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa judikatúry spoločná pozícia 2001/931 nevyžaduje, aby rozhodnutie príslušného orgánu bolo prijaté v rámci trestnoprávneho konania v doslovnom zmysle slova, pretože vzhľadom na ciele sledované uvedenou pozíciou na účely vykonania rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1373 (2001), predmetom dotknutého vnútroštátneho konania je boj proti terorizmu v širšom zmysle (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 113).
83 V tomto zmysle Súdny dvor konštatoval, že ochrana dotknutých osôb nie je spochybnená, ak rozhodnutie neprijal vnútroštátny orgán v rámci konania, ktorého cieľom je uloženie trestných sankcií, ale v rámci konania, ktorého predmetom sú preventívne opatrenia (rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 70).
84 V prejednávanej veci rozhodnutie Home Secretary zavádza proti organizáciám považovaným za teroristické opatrenia spočívajúce v zákaze a ako to požaduje judikatúra, vyplýva z vnútroštátneho konania, ktorého predmetom je v prvom rade zaviesť opatrenia preventívnej alebo represívnej povahy voči žalobcovi s cieľom boja proti terorizmu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 115).
85 Pokiaľ ide o skutočnosť, že činnosť dotknutého orgánu vedie k zostaveniu zoznamu osôb alebo subjektov zapojených do terorizmu, treba zdôrazniť, že sama osebe nenaznačuje, že tento orgán individuálne neposúdil každú z týchto osôb či každý z týchto subjektov ešte pred tým, než ich zaradil do týchto zoznamov, ani že by malo byť toto posúdenie nevyhnutne svojvoľné alebo bezdôvodné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 118).
86 Pochybnosti teda nesúvisia až tak so skutočnosťou, že činnosť dotknutého orgánu vedie k zostaveniu zoznamu osôb alebo subjektov zapojených do terorizmu, ako skôr s otázkou, či je táto činnosť vykonávaná tak, že Rade poskytuje dostatočné záruky na to, aby na nej založila svoje vlastné rozhodnutie o zápise na zoznam (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 118).
87 Žalobca preto nesprávne tvrdí, že ak by sa pripustilo, že právomoc príslušného orgánu môže spočívať v zostavovaní zoznamov, v zásade by to bolo v rozpore so spoločnou pozíciou 2001/931.
88 Tento záver ďalšie tvrdenia žalobcu nevyvracajú.
89 Žalobca v prvom rade tvrdí, že podľa článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 Rada môže zohľadniť len zoznamy zostavené Bezpečnostnou radou OSN.
90 Toto tvrdenie nemožno pripustiť, pretože posledná veta článku 1 ods. 4 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931 slúži Rade len nato, aby mohla urobiť dodatočnú kvalifikáciu popri kvalifikácii, ktorú môže uskutočniť na základe rozhodnutí príslušných vnútroštátnych orgánov.
91 V druhom rade žalobca zdôrazňuje, že v rozsahu, v akom Rada preberá zoznamy ponúknuté príslušnými orgánmi, zoznam Únie zahŕňa len zoznam zoznamov, pričom tak rozširuje pôsobnosť prijatých vnútroštátnych správnych opatrení, ktoré boli prípadne prijaté orgánmi tretích štátov, a to bez toho, aby dotknuté osoby boli informované a mali možnosť sa účinne brániť.
92 V tejto súvislosti treba konštatovať, že ako uvádza žaloba, Rada, keď definuje osoby alebo subjekty, na ktoré sa majú vzťahovať opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov, vychádza zo záverov, ku ktorým dospeli príslušné orgány.
93 V rámci spoločnej pozície 2001/931 bola zavedená osobitná forma spolupráce medzi orgánmi členských štátov a inštitúciami Únie, v rámci ktorej vzniká Rade povinnosť v čo možno najväčšej miere spoliehať sa na posúdenie príslušných vnútroštátnych orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, bod 133, a zo 4. decembra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑284/08, EU:T:2008:550, bod 53).
94 Rade v zásade neprináleží rozhodovať o tom, či boli orgánmi členských štátov dodržané základné práva, pretože táto právomoc prislúcha príslušným vnútroštátnym súdnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený, EU:T:2007:207, bod 168).
95 Všeobecný súd len výnimočne, a to keď žalobca na základe konkrétnych dôkazov napadne dodržiavanie základných práv orgánmi členských štátov, musí preskúmať, či tieto práva boli skutočne dodržané.
96 Naproti tomu, pokiaľ ide o orgány tretích štátov, Rada, ako už bolo uvedené v bodoch 47 a 48 vyššie, sa musí z vlastnej iniciatívy uistiť, že tieto záruky boli skutočne uplatnené, a odôvodniť v tejto súvislosti svoje rozhodnutie.
– O neuvedení závažných a vierohodných dôkazov a indícií, na ktorých sa zakladá rozhodnutie Home Secretary
97 Žalobca sa v podstate domnieva, že vzhľadom na to, že sa Rada opierala o správne rozhodnutie a nie o súdne rozhodnutie, mala v napadnutých aktoch preukázať, že toto rozhodnutie „je založené na závažných dôkazoch alebo záchytných bodoch [na závažných a vierohodných dôkazoch alebo indíciách – neoficiálny preklad]“, ako to vyžaduje článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.
98 Keďže sa táto argumentácia netýka kvalifikácie „rozhodnutia prijatého príslušnými orgánmi“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, ktorá je predmetom tohto žalobného dôvodu, ale odôvodnenia napadnutých aktov, bude preskúmaná v rámci piateho žalobného dôvodu, v ktorom je tiež uvedená.
Záver
99 Podľa bodov 47 až 65 vyššie sa zdá, že rozhodnutia americkej vlády nemôžu byť podkladom pre napadnuté akty, pretože Rada si nesplnila povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o overenie dodržiavania zásady práva na obhajobu v Spojených štátoch.
100 Okrem toho z bodov 38 až 40 vyššie vyplýva, že rozhodnutia amerických orgánov, ktoré sú predmetom tohto žalobného dôvodu, sa týkajú Hamasu ako celku, zatiaľ čo rozhodnutie orgánov Spojeného kráľovstva sa týka len Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem.
101 Podľa žalobcu táto skutočnosť znamená, že napadnuté akty treba zrušiť v rozsahu, v akom sa týkajú Hamasu, a môžu byť ďalej v účinnosti len v rozsahu, v akom sa týkajú Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem.
102 Samotná Rada usudzuje, že medzi týmito dvoma „hnutiami“ alebo „zložkami hnutia“ nemožno robiť nijaký rozdiel, pretože žalobca v žalobe týkajúcej sa rozsudku zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada (T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966)predstavil svoju organizáciu tak, že zahŕňa oboje.
103 V tejto súvislosti cituje body 7 a 8 tejto žaloby:
„Hamas zahŕňa politický výbor a ozbrojené krídlo: Brigády Ezzedine Al‑Qassam [= Hamas IDQ]. Vedenie Hamasu je charakteristické svojim dvojakým vedením. Vnútorným vedením, ktoré je rozdelené medzi Západným brehom Jordánu a pásmom Gazy, a vonkajším vedením nachádzajúcim sa v Sýrii… Hoci ozbrojené krídlo má určitú nezávislosť, riadi sa podľa všeobecných stratégií vypracovaných Politickým výborom. Politický výbor prijíma rozhodnutia a Brigády ich rešpektujú z dôvodu silnej solidarity, ktorú charakterizuje náboženský prvok hnutia.“
104 Ako bolo rozhodnuté v bode 293 rozsudku zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada (T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966), toto tvrdenie má významnú dôkaznú silu, pretože na jednej strane, ako zdôrazňuje Rada, ide o tvrdenie žalobcu a na druhej strane ho zdôraznil vo svojej argumentácii v rámci žaloby týkajúcej sa veci, v ktorej bol vyhlásený uvedený rozsudok.
105 Žalobca vo svojich vyjadreniach vysvetlil, že oboje „hnutia“ či „zložky hnutia“ si nemožno v skutočnosti zamieňať ani spájať, pretože fungujú úplne nezávisle od seba.
106 V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd vyzval žalobcu, aby mu predložil dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia, ale ten nevedel predložiť nijaký dôkaz.
107 Za týchto podmienok nemožno na účely určenia vplyvu odpovede poskytnutej na prvý žalobný dôvod v rámci tejto žaloby dospieť k záveru, že Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem je odlišnou organizáciou od Hamasu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. apríl 2015, Bank of Industry and Mine/Rada, T‑10/13, EU:T:2015:235, body 182, 183 a 185, a z 29. apríla 2015, National Iranian Gas Company/Rada, T‑9/13, EU:T:2015:236, body 163 a 164).
108 Platí to o to viac vzhľadom na to, že i keď opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov boli prijaté voči nemu už pred mnohými rokmi, Hamas sa nesnažil Rade preukázať, že sa nijako nezapájal do aktov, ktoré viedli k prijatiu týchto opatrení, tým, že by sa spôsobom vyvracajúcim akúkoľvek pochybnosť dištancoval od organizácie Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem, ktorá podľa neho ako jediná nesie zodpovednosť.
109 Z toho vyplýva, že žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia
110 Ako bolo uvedené v bode 97 vyššie, žalobca tvrdí, že Rada mala v odôvodnení týkajúcom sa napadnutých aktov uviesť „závažné a vierohodné dôkazy a indície“, na ktorých sa zakladali rozhodnutia príslušných orgánov.
111 Rada, ktorú v konaní podporuje Komisia, sa domnieva, že toto tvrdenie nie je dôvodné.
112 S prihliadnutím na bod 66 vyššie treba tento žalobný dôvod preskúmať len v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia Home Secretary.
113 V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobný dôvod je zo skutkového hľadiska nesprávny. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, Rada v bode 14 prílohy A odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov totiž uviedla skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie Home Secretary.
114 V každom prípade je toto tvrdenie nedôvodné.
115 V tejto súvislosti je nutné uviesť, že podľa článku 1 ods. 4 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931 sú zoznamy zmrazenia finančných prostriedkov vypracované na základe presných informácií alebo skutočností obsiahnutých v spise, z ktorých vyplýva, že príslušný orgán prijal rozhodnutie proti uvedeným osobám a subjektom, či už ide o začatie vyšetrovania, prípadne trestného stíhania pre teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť na spáchaní alebo napomáhanie spáchania takéhoto činu, ktoré je „založené na závažných a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách“, alebo ide o odsúdenie za takéto činy.
116 Zo všeobecnej štruktúry tohto ustanovenia vyplýva, že požiadavka, podľa ktorej Rada skôr, než zapíše mená osôb alebo subjektov na zoznamy zmrazenia finančných prostriedkov na základe rozhodnutí prijatých vnútroštátnymi orgánmi, musí overiť, že tieto rozhodnutia sú „založené na závažných a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách“, sa vzťahuje len na rozhodnutia o začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania a nie na rozhodnutia o odsúdení.
117 Rozdiel vytvorený medzi týmito dvoma druhmi rozhodnutí vyplýva z uplatnenia zásady lojálnej spolupráce medzi inštitúciami a členskými štátmi, pričom ide o zásadu, ktorá zahŕňa prijímanie reštriktívnych opatrení v oblasti boja proti terorizmu a na základe ktorej musí Rada zápis teroristov alebo teroristických subjektov na zoznamy zmrazenia finančných prostriedkov podložiť rozhodnutiami prijatými vnútroštátnymi orgánmi, a to bez toho, aby ich spochybnila, či mohla spochybniť.
118 Takto definovaná zásada lojálnej spolupráce sa uplatňuje na vnútroštátne rozhodnutia, ktoré obsahujú odsúdenie, v dôsledku čoho Rada nemusí pred zápisom mena osôb alebo subjektov na zoznamy zmrazenia finančných prostriedkov, overiť, či sa tieto rozhodnutia zakladajú na závažných a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách a v tejto súvislosti sa musí spoliehať na posúdenie vykonané vnútroštátnym orgánom.
119 Pokiaľ ide o vnútroštátne rozhodnutia týkajúce sa začatia vyšetrovania alebo trestného stíhania, tie majú svojou povahou miesto na začiatku alebo v priebehu konania, ktoré ešte nebolo ukončené. Aby bolo možné zabezpečiť, že tento boj bude účinný, považovalo sa za potrebné, aby sa Rada na účely prijatia reštriktívnych opatrení mohla opierať o takéto rozhodnutia, hoci sú tieto rozhodnutia len prípravnej povahy, pričom na zabezpečenie ochrany osôb, ktorých sa týkajú tieto konania, je nutné stanoviť, že toto použitie overí Rada, či tieto rozhodnutia spočívajú na závažných a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách.
120 V prejednávanej veci rozhodnutie Home Secretary je konečné v tom zmysle, že už ďalej nie je predmetom preskúmania. Ako navyše vyplýva z odpovedi, ktorú poskytla Rada na otázku Všeobecného súdu, cieľom tohto rozhodnutia je zakázať žalobcu v Spojenom kráľovstve s trestnoprávnymi následkami pre osoby, ktoré sú na neho v užšej alebo širšej miere napojené.
121 Za týchto podmienok rozhodnutie Home Secretary nepredstavuje rozhodnutie o začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania a treba ho považovať za rozhodnutie o odsúdení, takže podľa článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 Rada nebola povinná uviesť v odôvodnení týkajúcom sa napadnutých aktov závažné dôkazy a indície, na ktorých sa zakladalo rozhodnutie tohto orgánu.
122 V tejto súvislosti skutočnosť, že Home Secretary je správnym orgánom, je irelevantná, pretože ako vyplýva z bodov 75 a 76 vyššie, jeho rozhodnutia môžu byť predmetom súdnej žaloby, a treba ho teda považovať za rovnocenný súdnemu orgánu.
123 Piaty žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný.
O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení vecnej správnosti skutkových okolností
124 Rada v bode II.7 odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov uviedla, že rozhodnutia príslušných orgánov, o ktoré sa opierala pri zápise mena žalobcu na sporné zoznamy, sú stále v účinnosti.
125 V bode 15 prílohy A odôvodnenia Rada dodala, že v Spojenom kráľovstve zákaz žalobcu bol predmetom preskúmania vládnou skupinou poverenou preskúmaním zákazov a že táto skupina na základe skutkových okolností citovaných ako príklad dospela k záveru, že Hamas‑Izz al‑Din al‑Qassem je naďalej zapojený do terorizmu.
126 Ide o tieto skutočnosti. Po prvé počas konfliktu medzi Izraelom a pásmom Gazy v lete 2014 boli pri raketovom útoku zabití dvaja izraelskí civilisti a jeden thajský štátny občan a raketovými útokmi bola zasiahnutá nemecká výletná loď. Po druhé Hamas údajne využil sociálne siete na to, aby okrem iného varoval letecké spoločnosti Spojeného kráľovstva, že má v úmysle zaútočiť na letisko Ben Gourion v Tel Avive (Izrael), čo mohlo mať za následok civilné obete, pričom Hamas sa v roku 2014 skutočne pokúsil na letisko zaútočiť.
127 Rada v odpovedi na otázku, ktorú jej položil Všeobecný súd, potvrdila, že preskúmanie rozhodnutia Home Secretary vládnou skupinou poverenou preskúmaním zákazov neviedlo k prijatiu nového rozhodnutia.
128 Okrem toho v bode 10 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov Rada uviedla, že preskúmanie úplne posledného rozhodnutia americkej vlády z roku 1997, ktorým bol Hamas kvalifikovaný ako zahraničná teroristická organizácia, bolo ukončené 27. júla 2012 a viedlo vládu k záveru, že skutočnosti, na ktorých sa zakladalo toto rozhodnutie, sa nezmenili do takej miery, ktorá by odôvodňoval zrušenie kvalifikácie.
129 V bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov Rada navyše taxatívne vymedzila niektoré udalosti, ktoré nastali od roku 2003 do roku 2011, o ktoré sa opierali americké orgány pri kvalifikácii žalobcu ako zahraničnej teroristickej organizácie, pričom neuviedla, odkiaľ tieto zistenia presne pochádzajú.
130 Rada, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka v rámci opatrenia pre zabezpečenie priebehu konania, uviedla, že niektoré zistenia pochádzajú z opravy rozhodnutia americkej vlády z roku 1997, ku ktorej došlo v roku 2008 a ktorá nie je uvedená v odôvodnení týkajúcom sa napadnutých aktov.
131 Skutočnosti taxatívne vymedzené v bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov sú:
– Hamas sa prihlásil k samovražednému útoku spáchanému v septembri 2003, počas ktorého zahynulo deväť vojakov izraelskej armády a tridsať osôb bolo zranených v blízkosti nemocnice Assof Harofeh a vojenskej základne v Tzrifine (Izrael),
– v januári 2004 v Jeruzaleme samovražedný útočník zničil autobus v blízkosti rezidencie premiéra, pričom zabil jedenásť civilistov a zranil ďalších tridsať civilistov; k tomuto činu sa prihlásil Hamas spolu s brigádou mučeníkov Al‑Aqsa,
– v januári 2005 teroristi odpálili nálož na palestínskej strane prechodu v Karni, čím prerazili múr, čo umožnilo ozbrojeným palestínskym mužom preniknúť na izraelskú časť; zabili jedenásť izraelských civilistov a piatich zranili; k tomuto činu sa prihlásil Hamas spolu s brigádou mučeníkov Al‑Aqsa,
– v januári 2007 sa Hamas prihlásil k únosu troch detí v pásme Gazy,
– v januári 2008 palestínsky ostreľovač z pásma Gazy zastrelil ekvádorského dobrovoľníka vo veku 21 rokov, ktorý pracoval na poliach kibboutz Ein Hashlosha (Izrael); k tomuto činu sa prihlásil Hamas,
– vo februári 2008 samovražedný útočník Hamasu zabil staršiu ženu a zranil tridsať osem ďalších osôb v obchodnom centre v Dimone (Izrael); jeden policajt zastrelil druhého teroristu skôr, než stihol odpáliť svoj pás s výbušninami; Hamas kvalifikoval tento čin ako „heroický“,
– dňa 14. júna 2010 v Hebrone (Západný breh Jordánu) ozbrojení útočníci začali strieľať na policajné auto, pričom zabili jedného policajta a zranili ďalších dvoch; zásah spoločne vedený Izraelskou bezpečnostnou službou, izraelskou políciu a Tsahalom umožnil chytiť útočníkov 22. júna 2010; počas výsluchov komando Hamasu, ktoré bolo zodpovedné za útok, uviedlo, že jeho členovia boli cvičení už mnoho rokov predtým a že si zaobstarali zbrane vrátane kalašnikovov a pušiek; počas týchto výsluchov vyšlo tiež najavo, že komando malo v úmysle uskutočniť ďalšie útoky, najmä uskutočniť únos vojaka a civilistu v časti Eltzsion na severe vrchu Hébron,
– v apríli 2011 Hamas odpálil raketu Kornet, ktorá zasiahla izraelský školský autobus, pričom bol vážne zranený jeden žiak vo veku 16 rokov a ľahko zranený vodič autobusu; hlavica použitá pri útoku bola schopná preniknúť cez pancier moderného tanku,
– dňa 20. augusta 2011 útočníci odpálili rakety na obyvateľov Ofakimu (Izrael), pričom boli zranené dve deti a ďalší civilista; k tomuto činu sa prihlásil Hamas.
132 V bode 32 rozsudku z 26. júla 2017, Rada/Hamas (C‑79/15 P, EU:C:2017:584), Súdny dvor rozhodol, že ak, ako v prejednávanej veci, samotná skutočnosť, že vnútroštátne rozhodnutie, ktoré slúžilo ako podklad pre pôvodný zápis na sporný zoznam, zostáva v účinnosti, už nedovoľuje prijať záver o pretrvávaní nebezpečenstva zapojenia dotknutej osoby alebo subjektu do teroristických činností, Rada je povinná podložiť zotrvanie tejto osoby alebo subjektu na uvedenom zozname aktualizovaným posúdením situácie, pričom zohľadní najnovšie skutkové okolnosti, ktoré preukazujú, že toto nebezpečenstvo pretrváva.
133 V prejednávanej veci vzhľadom na body 124 až 131 vyššie treba konštatovať, že Rada sa pri opätovnom zápise mena žalobcu na sporné zoznamy opierala jednak o pretrvávajúcu účinnosť rozhodnutí kvalifikovaných ako rozhodnutia príslušných orgánov v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a jednak o skutočnosti citované v bode 15 prílohy A a bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov, pričom tieto skutočnosti predstavujú najnovšie dôkazy, na ktoré Rada sama poukázala a ktoré mali preukázať, že nebezpečenstvo spočívajúce v napojení Hamasu na teroristické organizácie pretrváva.
134 Žalobca sa v rámci svojho druhého žalobného dôvodu po prvé domnieva, že Rada si tým, že sa opierala o skutočnosti uvedené v napadnutých aktoch, nesplnila povinnosť odôvodnenia, a po druhé sa dopustila nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o vecnú správnosť týchto skutkových okolností.
135 Vzhľadom na odpoveď na piaty žalobný dôvod a dôkazy uvedené v bodoch 115 až 122 a 133 vyššie, treba tento žalobný dôvod preskúmať len v rozsahu, v akom sa týka skutočností uvedených v bode 15 prílohy A a bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov.
O porušení povinnosti odôvodnenia
136 Žalobca tvrdí, že skutočnosti uvedené v bode 15 prílohy A a bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov sú podané veľmi nepresne, pretože nie sú datované alebo sú bez uvedenia miesta, pričom Rada ani nevysvetlila, z akého dôvodu boli pripísané Hamasu.
137 Podľa Súdneho dvora musí súd Únie predovšetkým overiť, či bola splnená povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ, čiže dostatočne presnú a konkrétnu povahu uvádzaných dôvodov (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 70, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, bod 48).
138 Odôvodnenie požadované článkom 296 ZFEÚ musí jasne a jednoznačne vyjadrovať odôvodnenie inštitúcie, ktorá ho prijala, takým spôsobom, ktorý umožní dotknutej osobe pochopiť dôvody prijatých opatrení a príslušnému súdnemu orgánu ho preskúmať (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, bod 50 a citovanú judikatúru).
139 Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože dostatočnosť odôvodnenia sa musí posudzovať nielen vzhľadom na znenie aktu, ale aj vzhľadom na jeho kontext, ako aj na všetky právne normy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudky z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, bod 53, a zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, EU:T:2009:401, bod 82).
140 Konkrétne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, keď bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého voči nej (rozsudky z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, bod 54, a zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, EU:T:2009:401, bod 82).
141 Keďže v prejednávanej veci boli akty prijaté v kontexte, ktorý bol žalobcovi známy, treba konštatovať, že skutočnosti uvedené Radou v bode 15 prílohy A a bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov sú dostatočne presne a konkrétne opísané na to, aby ich mohol žalobca napadnúť na Všeobecnom súde a tento súd ich preskúmať, hoci presné miesto či presný dátum, kedy k nim došlo, či dokonca dôvody, pre ktoré sa pripisujú Hamasu, nie sú výslovne uvedené.
142 Prvú časť druhého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.
O nesprávnom posúdení vecnej správnosti skutkových okolností
143 Žalobca uvádza, že Rade prislúcha preukázať vecnú správnosť skutkových okolností, ktoré sa nachádzajú v bode 15 prílohy A a bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov. Tento dôkaz však nebol v prejednávanej veci predložený.
144 Konkrétnejšie, žalobca namieta proti skutkovému zisteniu z januára 2004, ktoré je uvedené v bode 17 prílohy B a týka sa výbuchu autobusu, z dôvodu, že sa k nemu neprihlásil Hamas, ale Brigáda mučeníkov Al‑Aqsa, teda ozbrojené krídlo hnutia Fatah.
145 Advokát žalobcu na pojednávaní uviedol, že Hamas namieta proti všetkým skutočnostiam, ktoré Rada uviedla v napadnutých aktoch.
146 V odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania Rada poskytla viaceré články a publikácie, ktoré mali preukázať realitu uvedených skutkových okolností.
147 V tejto súvislosti je nutné uviesť, že v prípade následných rozhodnutí zmrazenia finančných prostriedkov sa Súdny dvor domnieva, že súd Únie okrem splnenia povinnosti odôvodnenia, čo bolo predmetom úvah uvedených v bodoch 136 až 142 vyššie, musí overiť, či sú tieto dôvody podložené (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 70, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, bod 48).
148 Súdny dvor tiež usudzuje, že dotknutá osoba alebo subjekt môže v rámci žaloby podanej proti ponechaniu svojho mena na sporných zoznamoch napadnúť všetky skutočnosti, o ktoré sa opiera Rada na účely preukázania pretrvávania nebezpečenstva ich zapojenia do teroristických činností, a to nezávisle od otázky, či sú tieto dôkazy získané z vnútroštátneho rozhodnutia prijatého príslušným orgánom, alebo z iných zdrojov (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 71, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, bod 49).
149 Súdny dvor dodáva, že v prípade námietok musí Rada preukázať dôvodnosť uvádzaných skutočností a súdu Únie prislúcha overiť ich vecnú správnosť (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 71, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, bod 49).
150 V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z judikatúry, strana musí v prípade, ak namieta proti dôkazom, ktoré predložila druhá strana, splniť kumulatívne požiadavky.
151 V prvom rade tieto námietky nemožno vzniesť všeobecným spôsobom, ale musia byť konkrétne a podrobné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2013, Duravit a i./Komisia, T‑364/10, neuverejnený, EU:T:2013:477, bod 55).
152 V druhom rade námietky vznesené v súvislosti s vecnou správnosťou skutkových okolností musia byť jasne uvedené v prvom procesnom akte týkajúcom sa napadnutého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2015, Tomana a i./Rada a Komisia, T‑190/12, EU:T:2015:222, bod 261). V prejednávanej veci to znamená, že len námietky vznesené v žalobe môžu byť zohľadnené.
153 Tieto požiadavky majú umožniť žalovanému presne spoznať už od okamihu podania žaloby výhrady, ktoré voči nemu uvádza žalobca, a pripraviť si tak svoju obhajobu.
154 V prejednávanej veci bol v žalobe spomedzi skutočností uvedených v bode 15 prílohy A a bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov relatívne jasne a presne napadnutá len udalosť z januára 2004, pričom ostatné akty neboli v tomto štádiu konania predmetom konkrétnych spochybnení. Tieto ostatné akty boli napadnuté len v štádiu pojednávania, a to na základe všeobecného tvrdenia, keď žalobca spochybnil, že „skutočnosti uvedené Radou na účely ponechania tejto organizácie na zozname teroristických organizácií možno pripísať politickej zložke Hamasu“.
155 Za týchto podmienok je nutné jednak konštatovať, že takto všeobecne vznesená námietka v neskoršom štádiu konania nespĺňa vzhľadom na judikatúru podmienky na to, aby ju bolo možné zohľadniť, a jednak aj za predpokladu, že by bola námietka týkajúca sa udalosti z januára 2004 dôvodná, je v každom prípade neúčinná, pretože vzhľadom na to, že nebola platne vznesená, ostatné skutky uvedené Radou v bode 15 prílohy A a bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov možno zohľadniť na účely odôvodnenia pretrvávania nebezpečenstva účasti žalobcu na teroristických činnostiach.
156 Spomedzi týchto skutkových okolností sú skutočnosti, ktoré nastali od roku 2011 do roku 2014, dostatočne nové na odôvodnenie napadnutých aktov.
157 Druhý žalobný dôvod treba teda zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení teroristickej povahy hnutia Hamas
158 Žalobca usudzuje, že Rada sa tým, že prijala napadnuté akty, dopustila nesprávneho posúdenia, keď ho kvalifikovala ako teroristickú organizáciu. Zastáva názor, že Všeobecný súd má právomoc na preskúmanie kvalifikácie, ktorú Rada dala skutočnostiam, ktoré uvádza ako teroristické činy, pričom toto preskúmanie je nutné vykonať tak v súvislosti so skutočnosťami, na ktoré Rada sama poukázala, ako aj so skutočnosťami uvedenými v rozhodnutiach príslušných orgánov.
Pokiaľ ide o rozhodnutia príslušných orgánov
159 Pokiaľ ide o skutočnosti uvedené v rozhodnutiach príslušných orgánov, Všeobecný súd má podľa žalobcu preskúmať, či kvalifikácia vykonaná týmito orgánmi sa zakladala na definícii terorizmu nachádzajúcej sa v spoločnej pozícii 2001/931. V prejednávanej veci nemožno toto preskúmanie uskutočniť, keďže Rada k tejto kvalifikácii neposkytla informácie.
160 Vzhľadom na odpoveď na prvý žalobný dôvod treba túto časť preskúmať v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia Home Secretary.
161 Keďže v odpovedi na piaty žalobný dôvod bolo rozhodnuté, že dôkazy a indície, na ktorých sa zakladá toto rozhodnutie, nemusia byť uvedené v odôvodnení týkajúcom sa napadnutých aktov, nemožno od Rady žiadať, aby preskúmala kvalifikáciu týchto skutočnosti vykonanú vnútroštátnym orgánom a uviedla v týchto aktoch výsledok uvedeného preskúmania.
162 V prejednávanej veci to platí o to viac, že rozhodnutie pochádza z členského štátu, pre ktorý článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 zaviedli určitú formu osobitnej spolupráce s Radou, v rámci ktorej tejto inštitúcii vzniká povinnosť v čo možno najväčšej miere sa spoliehať na posúdenie príslušného vnútroštátneho orgánu (rozsudky z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, bod 133, a zo 4. decembra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑284/08, EU:T:2008:550, bod 53).
Pokiaľ ide o skutočnosti, na ktoré poukázala Rada sama
163 V odôvodnení týkajúcom sa napadnutých aktov Rada po prvé kvalifikovala skutočnosti uvedené v bode 15 prílohy A ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 bodu iii) písm. a), d), f), g) a i) spoločnej pozície 2001/931, ktoré boli spáchané na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 1 ods. 3 bodoch i) a ii) tej istej spoločnej pozície, a po druhé skutočnosti uvedené v bode 17 prílohy B ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 bodu iii) písm. a), b), c) a f) spoločnej pozície 2001/931, ktoré boli spáchané na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 1 ods. 3 bodoch i) a ii) tej istej spoločnej pozície.
164 Žalobca tvrdí, že rada sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď kvalifikovala dotknuté skutočnosti ako teroristické činy. V prvom rade skutočnosť, že k dotknutým skutkom došlo v čase okupačnej vojny vedenej Izraelom v Palestíne, mala viesť Radu k tomu, aby voči nemu neprijala takúto kvalifikáciu. Ďalej aj za predpokladu, že by sa tieto skutky preukázali, nevyplýva z toho, že boli spáchané na účely dosiahnutia cieľov, ktoré citovala Rada a ktoré sú uvedené v článku 1 ods. 3 bodoch i), ii) a iii) spoločnej pozície 2001/931.
165 Tieto dve tvrdenia totiž súvisia s otázkou, či Rada mala pri kvalifikácií skutkov uvedených v bode 15 prílohy A a bode 17 prílohy B odôvodnenia týkajúceho sa napadnutých aktov zohľadniť okolnosť, že izraelsko‑palestínsky konflikt spadá do práva ozbrojeného konfliktu.
166 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry existencia ozbrojeného konfliktu v zmysle medzinárodného humanitárneho práva nevylučuje uplatnenie ustanovení práva Únie v oblasti predchádzania terorizmu, ako je spoločná pozícia 2001/931 a nariadenie č. 2580/2001, na prípadné teroristické činy spáchané v tomto rámci (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 57; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2017, A a i., C‑158/14, EU:C:2017:202, body 95 až 98).
167 Na jednej strane spoločná pozícia 2001/931 totiž nijako nerozlišuje, pokiaľ ide o jej pôsobnosť, podľa toho, či dotknutý čin je, alebo nie je spáchaný v rámci ozbrojeného konfliktu v zmysle medzinárodného humanitárneho práva. Na druhej strane cieľmi Únie a jej členských štátov sú boj proti terorizmu, a to bez ohľadu na formu, ktorú môže mať, v súlade s cieľmi účinného medzinárodného práva (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 58).
168 Práve na vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1373 (2001) na úrovni Únie (pozri bod 1 vyššie), ktorá „opäť potvrdzuje nevyhnutnosť boja všetkými prostriedkami v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov proti ohrozeniu medzinárodného mieru a bezpečnosti, ktoré predstavujú teroristické činy“, a „žiada, aby členské štáty doplnili medzinárodnú spoluprácu prijatím dodatočných opatrení, aby na svojom území všetkými dovolenými prostriedkami predchádzali a zamedzili financovaniu a príprave teroristických činov“, Rada prijala spoločnú pozíciu 2001/931 (pozri odôvodnenia 5 až 7 tejto spoločnej pozície), neskôr v súlade s touto spoločnou pozíciou nariadenie č. 2580/2001 (odôvodnenia 3, 5 a 6 tohto nariadenia) (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 59).
169 Tretí žalobný dôvod treba teda zamietnuť ako nedôvodný.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady nezasahovania
170 Žalobca tvrdí, že Rada tým, že prijala napadnuté akty, porušila zásadu nezasahovania, ktorá vyplýva z článku 2 Charty Organizácie Spojených národov a predstavuje zásadu jus cogens vyplývajúcu zo zvrchovanej rovnosti štátov v medzinárodnom práve a ktorá zakazuje, aby sa určitý štát, ako aj vláda štátu mohli kvalifikovať ako teroristický subjekt.
171 Žalobca pritom nie je len jednoduchou mimovládnou organizáciou, a ešte menej neformálnym hnutím, ale je legálnym politickým hnutím, ktoré vyhralo voľby v Palestíne a ktoré tvorí jadro palestínskej vlády. Keďže Hamas zastáva funkcie, ktoré idú nad rámec bežnej politickej strany, jeho činy v Gaze v skutočnosti predstavujú činy orgánu štátnej moci a nemôže byť z tohto dôvodu odsúdený, pokiaľ ide o protiteroristické opatrenia. Žalobca sa spomedzi osôb a subjektov, ktorých mená sú zapísané na sporných zoznamoch, ako jediný nachádza v takejto situácii.
172 V tejto súvislosti možno uviesť, že zásada nezasahovania, ktorá je zásadou obyčajového medzinárodného práva a ktorá sa tiež nazýva zásada nezasahovania do vnútorných záležitostí štátu, zakladá právo každého suverénneho štátu spravovať svoje záležitosti bez vonkajšieho zásahu a vyplýva zo zásady zvrchovanej rovnosti štátov.
173 Ako uvádza Rada, táto zásada medzinárodného práva je stanovená v prospech suverénnych štátov a nie v prospech skupín alebo hnutí (pozri rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 69 a citovanú judikatúru).
174 Keďže Hamas nie je ani štátom, ani vládou štátu, nemôže sa na neho vzťahovať zásada nezasahovania.
175 Štvrtý žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný.
O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady dodržiavania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu v rámci vnútroštátnych konaní
176 Žalobca tvrdí, že v prejednávanej veci neboli jeho procesné práva dodržané v rámci vnútroštátnych konaní, pretože nebol informovaný o rozhodnutiach americkej vlády a o rozhodnutí Home Secretary, hoci má v Dohe (Katar) a v Gaze svoje zastúpenie. Toto neoznámenie a neodôvodnenie, ako aj to, že mu bolo znemožnené predložiť pripomienky, spôsobili, že prípadne existujúce opravné prostriedky sú neúčinné.
177 Žalobca konštatuje, že ak Rada nepreukáže, že vlády Spojených štátov a Spojeného kráľovstva sa pokúsili informovať Hamas, ale že pokus bol neúspešný z dôvodov nezávislých od ich vôle, napadnuté akty by mali byť zrušené z dôvodu porušenia zásady dodržiavania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.
178 S prihliadnutím na záver vyjadrený v bode 66 vyššie treba tento žalobný dôvod preskúmať len v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia Home Secretary.
179 Žalobca však na pojednávaní vyhlásil, že chce svoj šiesty žalobný dôvod vziať späť v rozsahu, v akom sa týka tohto rozhodnutia.
180 Konanie o šiestom žalobnom dôvode sa teda zastavuje.
O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení práva vlastniť majetok
181 Žalobca tvrdí, že zmrazenie finančných prostriedkov je zásahom do jeho práva vlastniť majetok, ktorý nie je odôvodnený, pretože napadnuté akty sú protiprávne, a to z dôvodov vysvetlených v predchádzajúcich žalobných dôvodoch.
182 Rada, ktorú v konaní podporuje Komisia, sa domnieva, že tento žalobný dôvod je neopodstatnený.
183 Vzhľadom na to, že predchádzajúce žalobné dôvody boli zamietnuté, tento žalobný dôvod je neopodstatnený a treba ho zamietnuť ako nedôvodný.
184 V každom prípade možno pripomenúť, že základné práva, najmä právo vlastniť majetok, nemajú v práve Únie absolútnu ochranu. Tieto práva možno obmedziť po prvé pod podmienkou, že tieto obmedzenia sú odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu sledovanými Úniou, a po druhé, že nie sú vzhľadom na tieto ciele neprimeraným a neprijateľným zásahom, ktorý by narušil samotnú podstatu takto zaručených práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 121 a citovanú judikatúru).
185 Pokiaľ ide o prvú podmienku, treba pripomenúť, že zmrazenie finančných prostriedkov, finančných aktív a iných ekonomických zdrojov osôb a subjektov, ktoré boli podľa pravidiel stanovených v nariadení č. 2580/2001 a v spoločnej pozícii 2001/931 kvalifikované v tom zmysle, že sú zapojené do financovania terorizmu, sleduje cieľ všeobecného záujmu, pretože spadá do boja proti hrozbám, ktoré teroristické činy predstavujú pre medzinárodný mier a bezpečnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 123 a citovanú judikatúru).
186 Pokiaľ ide o druhú podmienku, je nutné uviesť, že opatrenia na organizáciu zmrazenia finančných prostriedkov a osobitne na ponechanie mena žalobcu na sporných zoznamoch sa nezdajú byť neprimerané, neprijateľné či narušujúce podstatu základných práv alebo niektorých z týchto práv.
187 Tento druh opatrení je totiž v demokratickej spoločnosti potrebný na boj proti terorizmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, bod 129 a citovanú judikatúru).
188 Opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov nie sú navyše absolútne, ale zahŕňajú možnosť jednak povoliť používanie zmrazených finančných prostriedkov na pokrytie základných potrieb alebo na splnenie si určitých záväzkov a jednak poskytnúť osobitné povolenia umožňujúce uvoľniť zmrazenie finančných prostriedkov, iných finančných aktív alebo iných ekonomických zdrojov (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 127 a citovanú judikatúru).
189 Okrem toho ponechanie mena osôb a subjektov na zoznamoch zmrazenia finančných prostriedkov je predmetom pravidelného preskúmania, aby sa zabezpečilo, že meno tých, ktorí už nespĺňajú kritériá na to, aby sa na nich nachádzali, bude zo zoznamu vymazané (rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 129).
190 Za týchto podmienok sa musí siedmy žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O trovách
191 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
192 Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť, aby znášal svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania Rady v súlade s jej návrhmi.
193 Okrem toho podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.
194 V dôsledku toho Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Hamas znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie.
3. Európska komisia znáša vlastné trovy konania.
Pelikánová | Valančius | Nihoul |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. marca 2019.
Podpisy