Spojené veci C‑349/18 až C‑351/18
Nationale Maatschappij der Belgische Spoorwegen (NMBS)
proti
Mbutukuovi Kanyebovi a i.
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal vredegerecht te Antwerpen)
Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) zo 7. novembra 2019
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Železničná doprava – Práva a povinnosti cestujúcich – Nariadenie (ES) č. 1371/2007 – Článok 3 bod 8 – Prepravná zmluva – Pojem – Cestujúci, ktorý nastúpi do vlaku bez prepravného dokladu – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Článok 1 ods. 2 a článok 6 ods. 1 – Všeobecné prepravné podmienky železničného podniku – Kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia – Zmluvná pokuta – Oprávnenia vnútroštátneho súdu“
1. Doprava – Železničná doprava – Nariadenie č. 1371/2007 – Práva a povinnosti cestujúcich v železničnej preprave – Prepravná zmluva – Pojem – Preprava cestujúceho bez prepravného dokladu, keď nastúpi do voľne prístupného vlaku – Zahrnutie
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1371/2007, článok 3 bod 8)
(pozri body 36, 37, 48 – 53, bod 1 výroku)
2. Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Konštatovanie nekalej povahy zmluvnej podmienky – Dosah – Preskúmanie obsahu nekalej povahy zmluvnej podmienky vnútroštátnym súdom – Úprava výšky sankcie uloženej spotrebiteľovi na základe sankčnej zmluvnej podmienky – Neprípustnosť – Nahradenie vnútroštátnym súdom uvedenej podmienky ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy v súlade so zmluvným právom – Neprípustnosť – Výnimka
(Smernica Rady 93/13, článok 6 ods. 1)
(pozri body 67 – 74, bod 2 výroku)
Zhrnutie
Cestujúci, ktorý nastúpi do voľne prístupného vlaku s cieľom prepraviť sa bez toho, aby si kúpil prepravný doklad, uzatvára „prepravnú zmluvu“
V rozsudku Kanyeba a i. (C‑349/18 až C‑351/18), vyhlásenom 7. novembra 2019, sa Súdny dvor zaoberal jednak výkladom pojmu „prepravná zmluva“ v zmysle článku 3 bodu 8 nariadenia č. 1371/2007 o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej preprave(1) a jednak rozsahom právomocí vnútroštátneho súdu, keď konštatuje nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle smernice 93/13 o nekalých podmienkach(2).
Tento rozsudok bol vydaný v rámci troch sporov medzi spoločnosťou Société nationale des chemins de fer belges (Belgická štátna železničná spoločnosť, ďalej len „SNCB“) a troma cestujúcimi, ktoré sa týkali sadzobných prirážok požadovaných od týchto osôb za cestovanie vo vlaku bez prepravného dokladu. V dôsledku odmietnutia týchto cestujúcich napraviť vzniknutú situáciu tým, že by buď na mieste uhradili sumu cestovného zvýšenú o prirážku, alebo neskôr ako paušálnu sumu, SNCB podala proti nim žalobu na súde, aby im bola uložená povinnosť zaplatiť dlžné sumy z dôvodu uvedených porušení jej prepravných podmienok. V tejto súvislosti SNCB tvrdila, že vzťah medzi ňou a týmito cestujúcimi nie je zmluvnej, ale administratívnej povahy, pretože si nezakúpili prepravný doklad. Vnútroštátny súd, ktorý prejednáva tieto spory, sa Súdneho dvora pýta jednak na povahu zmluvného vzťahu medzi prepravnou spoločnosťou a cestujúcim, ktorý využíva služby tejto spoločnosti bez prepravného dokladu, a jednak na rozsah ochrany priznanej takémuto cestujúcemu právnou úpravou týkajúcou sa nekalých podmienok.
V prvom rade Súdny dvor spresnil pojem „prepravná zmluva“ v zmysle článku 3 bodu 8 nariadenia č. 1371/2007. Predovšetkým poznamenal, že vzhľadom na znenie tohto ustanovenia taká zmluva v podstate obsahuje povinnosť železničného podniku poskytnúť cestujúcemu jednu alebo viacero prepravných služieb a povinnosť cestujúceho zaplatiť cenu prepravy, pokiaľ sa prepravná služba neposkytuje bezodplatne. Z toho vyplýva, že na jednej strane železničný podnik tým, že, umožňuje voľný prístup do svojho vlaku, ako aj cestujúci tým, že nastúpi do tohto vlaku, aby sa prepravil, prejavujú svoju súhlasnú vôľu vstúpiť do zmluvného vzťahu, takže podmienky potrebné na preukázanie existencie prepravnej zmluvy sú v zásade splnené. Súdny dvor ďalej preskúmal kontext, do ktorého patrí uvedené ustanovenie, a konštatoval, že vzhľadom na toto znenie a tento kontext je pojem „prepravná zmluva“ nezávislý od držby zo strany cestujúceho prepravného dokladu, a že v dôsledku toho tento pojem zahŕňa situáciu, keď cestujúci nastúpi do voľne prístupného vlaku s cieľom prepraviť sa bez toho, aby si kúpil prepravný doklad. Napokon Súdny dvor zdôraznil, že by bolo v rozpore s cieľom ochrany železničných cestujúcich sledovaným nariadením č. 1371/2007, keby sa dospelo k záveru, že takýto cestujúci môže byť len z dôvodu, že pri nastúpení do vlaku nemá prepravný doklad, považovaný za osobu, ktorá nie je v zmluvnom vzťahu so železničným podnikom, ktorý nechal voľný prístup do svojich vlakov, keďže tento cestujúci by mohol byť za okolností, ktoré mu nemožno pripísať, pripravený o svoje práva, ktoré toto nariadenie spája s uzavretím zmluvy o preprave. Okrem toho Súdny dvor dodal, že v prípade neexistencie ustanovení v tejto súvislosti v nariadení č. 1371/2007 takýto výklad pojmu „prepravná zmluva“ v zmysle článku 3 bodu 8 tohto nariadenia nemá vplyv na platnosť danej zmluvy alebo dôsledky, ktoré môžu byť spojené s nesplnením zmluvných povinností jednou zo zmluvných strán, ktoré sa naďalej riadia uplatniteľným vnútroštátnym právom.
V druhom rade Súdny dvor najskôr pripomenul, že podľa článku 1 ods. 2 smernice 93/13 zmluvné podmienky, ktoré odrážajú najmä kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice a že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či sa na predmetnú zmluvnú podmienku vzťahuje toto vylúčenie z pôsobnosti danej smernice. Keďže Súdny dvor vychádzal z predpokladu, že táto doložka patrí do uvedenej pôsobnosti smernice, zaoberal sa rozsahom právomocí vnútroštátneho súdu(3), keď konštatuje nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle smernice 93/13. Pokiaľ teda ide o sankčnú zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, Súdny dvor rozhodol, že na jednej strane článok 6 ods. 1 tejto smernice bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý konštatuje nekalú povahu takej sankčnej zmluvnej podmienky, upravil výšku sankcie, ktorú toto ustanovenie ukladá spotrebiteľovi. Na druhej strane Súdny dvor rozhodol, že toto ustanovenie tiež bráni tomu, aby vnútroštátny súd nahradil uvedené zmluvné ustanovenie na základe uplatnenia zásad svojho vnútroštátneho zmluvného práva ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, s výnimkou prípadov, keby predmetná zmluva nemohla existovať pri zrušení nekalej podmienky a keby zrušenie zmluvy ako celku vystavilo spotrebiteľa obzvlášť škodlivým dôsledkom.