ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 31. marca 1971 (*)
„Európska zmluva o práci posádok vozidiel vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu“
Vo veci 22/70,
ktorej predmetom je žaloba o neplatnosť uznesenia Rady z 20. marca 1970 o rokovaniach a uzatvorení Európskej zmluvy o práci posádok vozidiel vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu členskými štátmi EHS,
Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Gérard Olivier, zástupca generálneho riaditeľa právneho servisu, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Emile Reuter, právny poradca, 4, boulevard Royal,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Ernst Wohlfart, právny poradca Rady, generálny riaditeľ Generálneho sekretariát Rady, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Jean-Pierre Puissochet, riaditeľ Generálneho sekretariátu Rady, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, J. N. Van den Houten, riaditeľ právneho servisu Európskej investičnej banky, 2, place de Metz,
žalovanej,
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda R. Lecourt, predsedovia komôr A. M. Donner a A. Trabucchi, sudcovia R. Monaco, J. Mertens de Wilmars, P. Pescatore (spravodajca) a H. Kutscher,
generálny advokát: A. Dutheillet de Lamothe,
tajomník: A. Van Houtte,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou 19. mája 1970 sa Komisia Európskych spoločenstiev domáha zrušenia uznesenia Rady z 20. marca 1970 o rokovaniach a uzatvorení Európskej zmluvy o práci posádok vozidiel vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu (AETR) členskými štátmi Spoločenstva v rámci Hospodárskej komisie pre Európu spojených národov.
2 Rada predbežne namietala neprípustnosť žaloby, popierajúc kvalifikáciu sporného uznesenia ako aktu napadnuteľného v zmysle článku 173 ods. 1 Zmluvy.
3 Rozhodnutie tohto bodu závisí od otázky, komu prislúcha od predpokladaného dátumu právomoc viesť rokovania a uzavrieť AETR.
4 Právny dosah tohto uznesenia je rôzny v závislosti od toho, či je potrebné považovať ho za uznesenie zakladajúce právomoc zverenú Spoločenstvu alebo za výraz koordinácie členských štátov pri výkone právomocí, ktoré im prislúchajú.
5 Rozhodnutie o námietke neprípustnosti si teda vyžaduje, aby bola najprv vyriešená otázka, či k dátumu sporného uznesenia má právomoc viesť rokovania a uzavrieť zmluvu AETR Spoločenstvo alebo členské štáty.
1. O predbežnej otázke
6 Podľa Komisie článok 75 Zmluvy, ktorým sa Spoločenstvu zveruje široko definovaná právomoc uplatňovať spoločnú dopravnú politiku, sa musí uplatňovať tak na medzinárodné vzťahy, ako aj na vnútorné opatrenia v danej oblasti.
7 Potrebný účinok tohto ustanovenia by bol ohrozený, ak by právomoci, ktoré stanovuje, hlavne právomoc prijať „všetky potrebné ustanovenia“ v zmysle ods. 1 písm. c) citovaného článku, neboli rozšírené na uzatváranie zmlúv s tretími štátmi.
8 Aj keď pôvodne táto právomoc nezahŕňala celú oblasť dopravy, postupne sa stávala všeobecnou a výlučnou právomocou uskutočňovať spoločnú politiku v tomto sektore.
9 Rada tvrdí, že právomoci zverené Spoločenstvu sú právomocami zverenými Zmluvou, právomoc uzatvárať zmluvy s tretími štátmi sa nepripúšťa mimo oblasti výslovne stanovenej Zmluvou.
10 Článok 75 sa osobitne vzťahuje len na interné opatrenia Spoločenstva a nemožno ho vykladať tak, že povoľuje uzatváranie medzinárodných zmlúv.
11 Aj keby to tak nebolo, táto právomoc nemôže byť ani všeobecná a ani výlučná, ale konkurujúca s právomocou členských štátov.
12 Pri chýbajúcich osobitných ustanoveniach Zmluvy o rokovaní a uzatváraní medzinárodných zmlúv v oblasti dopravnej politiky, čo je kategória zmlúv, do ktorej AETR v zásade patrí, je potrebné odvolávať sa na všeobecný systém práva Spoločenstva o vzťahoch s tretími štátmi,
13 Článok 210 stanovuje, že „spoločenstvo je právnickou osobou“.
14 Toto ustanovenie nachádzajúce sa na začiatku šiestej časti Zmluvy venovanej „všeobecným a záverečným ustanoveniam“ znamená, že v oblasti vonkajších vzťahov má Spoločenstvo právomoc uzatvárať zmluvné vzťahy s tretími štátmi na dosiahnutie všetkých cieľov stanovených v prvej časti Zmluvy, ktorej šiesta časť je z obsahového hľadiska jej pokračovaním.
15 S cieľom stanovenia, vo vymedzenom prípade, právomoci Spoločenstva uzatvárať medzinárodné zmluvy treba vziať do úvahy zmluvný systém rovnako ako jej vecné ustanovenia.
16 Takáto právomoc vyplýva nielen z explicitného udelenia oprávnenia Zmluvou – ako je to v prípade článkov 113 a 114 pri colných a obchodných zmluvách a článku 238 pri dohodách o pridružení – ale môže vyplynúť aj z iných ustanovení Zmluvy a iných aktov prijatých v rámci týchto ustanovení inštitúciami Spoločenstva.
17 Osobitne vždy, keď Spoločenstvo na vykonanie niektorej spoločnej politiky uvedenej v Zmluve prijme ustanovenia, ktoré v akejkoľvek forme zakladajú spoločné pravidlá, členské štáty už nemajú právo jednotlivo a ani spoločne vstupovať do takých zmluvných záväzkov s tretími štátmi, ktoré by mohli mať vplyv na tieto pravidlá.
18 Podľa toho, ako dochádza k prijímaniu spoločných pravidiel, môže iba Spoločenstvo vstupovať do zmluvných záväzkov s tretími štátmi, a to v celom rozsahu pôsobnosti právneho poriadku Spoločenstva.
19 Pri plnení ustanovení Zmluvy nemožno oddeliť režim vnútorných opatrení Spoločenstva od režimu vonkajších vzťahov.
20 V zmysle článku 3 písm. e) je prijatie spoločnej politiky v oblasti dopravy osobitne uvedené medzi cieľmi Spoločenstva.
21 V zmysle článku 5 členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy alebo z právnych aktov inštitúcií a musia sa zdržať akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosahovanie cieľov Zmluvy.
22 Zo zblíženia týchto ustanovení vyplýva, že pokiaľ sú pravidlá Spoločenstva stanovené na realizáciu cieľov Zmluvy, členské štáty nemôžu mimo rámca spoločných inštitúcií prijímať záväzky, ktoré by sa mohli dotknúť uvedených pravidiel alebo narušiť ich dosah.
23 Podľa článku 74 sa ciele Zmluvy v oblasti dopravy dosahujú v rámci spoločnej politiky.
24 Na tento účel článok 75 ods. 1 poveruje Radu stanovením spoločných pravidiel a ďalej prijatím „ďalších potrebných opatrení“.
25 Podľa pododseku a) toho istého predpisu sa tieto spoločné pravidlá vzťahujú na „medzinárodnú dopravu do členského štátu alebo z členského štátu, alebo pri prechode cez územie jedného alebo viacerých členských štátov“.
26 Toto ustanovenie sa týka aj dopravy z tretích alebo do tretích štátov, ak časť cesty predchádza cez územie Spoločenstva.
27 Vzhľadom na predpoklad, že právomoc Spoločenstva zahŕňa aj vzťahy patriace do oblasti medzinárodného práva, v danej oblasti teda zahŕňa aj potrebu uzavretia zmlúv s tretími zúčastnenými štátmi.
28 Aj keď je pravdou, že články 74 a 75 nestanovujú výslovne právomoc Spoločenstva uzatvárať medzinárodné zmluvy, vstúpenie nariadenia Rady č. 543/69 o zosúladení niektorých predpisov sociálneho charakteru v oblasti cestnej dopravy (Ú. v. ES L 77, 22. 3. 1969, s. 49) do platnosti 25. marca 1969 malo nutne za účinok zverenie právomoci uzatvárať s tretími štátmi všetky zmluvy týkajúce sa oblasti upravenej týmto nariadením Spoločenstvu.
29 Zverenie právomoci Spoločenstvu výslovne potvrdzuje článok 3 predmetného nariadenia, v ktorom sa uvádza, že „Spoločenstvo začne s tretími štátmi rokovania, ktoré budú potrebné na uplatnenie tohto nariadenia“.
30 Oblasť AETR patrí do oblasti uplatnenia nariadenia č. 543/69, právomoc viesť rokovania a uzatvoriť predmetnú zmluvu prislúcha Spoločenstvu od okamihu vstúpenia do platnosti predmetného nariadenia.
31 Právomoc Spoločenstva vylučuje možnosť konkurujúcej právomoci členských štátov, akákoľvek iniciatíva vyvíjaná nad rámec spoločných inštitúcií je nezlučiteľná s jednotným spoločným trhom a jednotným uplatňovaním práva Spoločenstva.
32 Práve z hľadiska tohto právneho stavu treba vyriešiť otázku prípustnosti žaloby.
2. O prípustnosti žaloby
33 Rada namieta prípustnosť žaloby z rôznych dôvodov týkajúcich sa kvalifikácie sporného uznesenia a subsidiárne z dôvodov nedostatok záujmu Komisie, predchádzajúceho postoja Komisie a oneskoreného podania sťažnosti.
a) Žalobný dôvod založený na kvalifikácii uznesenia z 20. marca 1970
34 Podľa Rady nie je uznesenie z 20. marca 1970 aktom, ktorý by bolo možné žalovať na základe článku 173 ods. 1 prvej vety.
35 Toto uznesenie nie je formálne a ani obsahovo nariadením, rozhodnutím alebo smernicou v zmysle článku 189.
36 Je v skutočnosti iba politickou dohodou medzi členskými štátmi v rámci Rady, ktorou sa nezaložilo žiadne právo, nebola uložená žiadna povinnosť a nedošlo k žiadnej zmene právneho stavu.
37 Táto kvalifikácia sa zdá byť o to relevantnejšia, že v prípade sporu medzi inštitúciami treba prípustnosť posudzovať osobitne prísne.
38 Podľa článku 173 je poslaním Súdneho dvora preskúmavať zákonnosť „aktov Rady... okrem odporúčaní alebo stanovísk“.
39 V prípade „odporúčaní a stanovísk“ nemôžu členské štáty a samostatné inštitúcie podať žalobu o neplatnosť, keďže nemajú žiadne právne účinky v zmysle posledného odseku článku 189, článok 173 pokladá za akty, ktoré sa posudzujú, iba tie, ktoré majú právne účinky.
40 Cieľom tejto žaloby je zabezpečiť podľa predpisov článku 164 dodržiavanie práva pri výklade a aplikácii Zmluvy.
41 Bolo by nesúrodé s týmto cieľom vykladať podmienky, podľa ktorých by sa prípustnosti žaloby obmedzili len na druhy aktov uvedené v článku 189.
42 Možnosť podať žalobu o neplatnosť musí existovať v prípade všetkých predpisov vydaných inštitúciami, ktoré majú právne účinky, bez ohľadu na ich povahu alebo formu.
43 Sporné uznesenie treba posudzovať z hľadiska vyššie uvedených skutočností.
44 V priebehu zasadnutia 20. marca 1970 vydala Rada po výmene stanovísk medzi členmi a zástupcom Komisie súbor „záverov“ týkajúci sa postoja, ktorý majú zaujať vlády členských štátov v rámci rokovaní rozhodujúceho významu o AETR.
45 Toto uznesenie sa týkalo hlavne cieľa a potom postupu pri rokovaniach.
46 Čo sa týka cieľa, ktorý treba dosiahnuť, Rada si určila východisko pre rokovania, ktorých podstatou je dosiahnuť prispôsobenie AETR ustanoveniam nariadenia Spoločenstva s výnimkou určitých odchýlok od nariadenia, ktoré musia byť odsúhlasené Spoločenstvom.
47 So zreteľom na takto stanovený cieľ vyzvala Rada Komisiu, aby jej vo vhodnom okamihu a v súlade s ustanoveniami článku 75 Zmluvy predložila návrhy potrebné na zmenu nariadenia č. 543/69.
48 Pokiaľ ide o rokovanie, Rada dohodla v súlade s postojom odsúhlaseným na predošlých zasadnutiach, že rokovaní sa zúčastní šesť členských štátov, ktoré sa následne stanú zmluvnými stranami AETR.
49 V priebehu rokovaní a počas uzatvárania zmluvy budú štáty uplatňovať spoločný postup a stále budú navzájom koordinovať svoje postoje obvyklými postupmi v úzkom spojení s inštitúciami Spoločenstva a delegácia členských štátov, ktorá predsedá Rade, bude konať ako hovorca.
50 Zo zápisnice nevyplýva, že Komisia podala námietky týkajúce sa stanovenia cieľa rokovaní Radou.
51 Vyjadrila však výslovnú výhradu k postupu rokovania vyhlásením, že postoj Rady pokladá za odporujúci Zmluve a predovšetkým jej článku 228.
52 Z uvedeného vyplýva, že uznesenie Rady sa týkalo predmetu, ktorý patrí do právomoci Spoločenstva, a že členské štáty nemôžu konať mimo rámca inštitúcií Spoločenstva.
53 Vzhľadom na cieľ rokovaní určený Radou nemohlo byť uznesenie z 20. marca 1970 iba výrazom alebo konštatovaním dobrovoľnej koordinácie, ale naopak malo za cieľ stanoviť záväzný spôsob správania inštitúcií a členských štátov, ktoré sa malo neskôr premietnuť do obsahu nariadenia.
54 V časti návrhov týkajúcich sa rokovacieho postupu prijala Rada predpisy, ktorými bolo prípadne možné zmeniť postupy stanovené Zmluvou, pokiaľ ide o rokovania s tretími štátmi a uzatváranie zmlúv.
55 Uznesenie z 20. marca 1970 malo teda určené právne účinky jednak v oblasti vzťahov medzi Spoločenstvom a členskými štátmi a jednak v oblasti vzťahov medzi inštitúciami.
b) O subsidiárnych žalobných dôvodoch týkajúcich sa prípustnosti
56 Rada tvrdí, že analýza dôsledkov, ktoré by mohlo mať vyhlásenie neplatnosti uznesenia z 20. marca 1970, potvrdzuje, že toto uznesenie nemôže mať žiadny právny účinok.
57 Vyhlásenie neplatnosti uznesenia, ktorým by sa zrušilo uplatňovanie koordinácie členských štátov, zrejme nemá žiadny dôsledok na skutočnosť, že takáto koordinácia existuje, a ani na ďalší postup členských štátov v rámci rokovania o AETR.
58 Postup Komisie je preto bezpredmetný, pokiaľ nemôže dosiahnuť vytýčený cieľ.
59 Podľa článku 174 platí, že „ak je žaloba dôvodná, Súdny dvor vyhlási napadnutý akt za neplatný“.
60 Za uvedeného predpokladu, že uznesenie Rady považované za neexistujúce, keďže by bolo zrušené súdnou cestou, strany sporu by sa týmto opätovne dostali do pôvodnej situácie a museli by znovu preskúmať sporné otázky, aby ich mohli vyriešiť v súlade s právom Spoločenstva.
61 Záujem Komisie pokračovať v postupe nemožno poprieť.
62 Rada sa stále domnieva, že Komisia už nemôže konať, pretože sa sama označila za zodpovednú za danú situáciu, keďže neprijala vo vhodnom čase opatrenia nutné na zabezpečenie výkonu právomoci Spoločenstva a Rade nepredložila vhodné návrhy.
63 Otázky týkajúce sa inštitucionálnej štruktúry Spoločenstva, ktoré Komisia predložila Súdnemu dvoru, a takisto prípustnosť žaloby nemôžu závisieť od predošlých omylov a chýb žalujúcej strany.
64 Posúdenie námietok podaných Radou sa musí uskutočniť v rámci preskúmania veci samej.
65 Rada navyše zdôrazňuje, že žaloba bola podaná oneskorene a že v uznesení z 20. marca 1970 boli iba zopakované zásady vyplývajúce z predošlých zasadnutí Rady, z ktorých posledné sa konalo v dňoch 17. – 18. marca 1969.
66 Uznesenie z 20. marca 1970 nemožno považovať iba za potvrdenie predošlých rokovaní, pretože pokiaľ ide o predmet začatých rokovaní, nariadenie č. 543/69 z 25. marca 1969 podstatným spôsobom zmenilo rozdelenie právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi.
67 Zo všetkých týchto dôvodov vyplýva, že žaloba je prípustná.
3. O veci samej
68 Komisia predovšetkým popiera platnosť uznesenia z 20. marca 1970, pretože toto uznesenie sa dotýka pravidiel zakotvených v Zmluve a osobitne článkov 75, 228 a 235, pokiaľ ide o rozdelenie právomocí medzi Radu a Komisiu a následne oprávnení, ktoré má Komisia vykonávať v rámci rokovaní o AETR.
a) O dôvode založenom na porušení článkov 75 a 228
69 Komisia tvrdí, že vzhľadom na právomoc udelenú Spoločenstvu článkom 75 malo zmluvu AETR uzatvoriť Spoločenstvo v súlade s postupom Spoločenstva určeným v článku 228 ods. 1.
70 Aj keď v zmysle týchto ustanovení môže Rada v jednotlivých prípadoch zvážiť, či je vhodné uzavrieť zmluvu s tretími štátmi, netreba rozhodovať na základe voľného uváženia, či je vhodné zvoliť postup na úrovni vlád alebo na úrovni Spoločenstva.
71 Rada sa rozhodla postupovať na úrovni vlád, neumožnila Komisii vykonávať poslanie, ktoré jej bolo udelené Zmluvou v oblasti rokovaní s tretími štátmi.
72 Vzhľadom na chýbajúce osobitné ustanovenia v Zmluve, ktoré by sa vzťahovali na rokovania, a na uvedenie prejednávanej zmluvy do platnosti, treba prijať platné pravidlá zo sústavy článkov Zmluvy, ktoré sa týkajú rokovaní v rámci AETR.
73 Rozdelenie právomocí viesť rokovania a uviesť do platnosti zmluvu AETR medzi inštitúcie Spoločenstva musí byť určené s ohľadom tak na predpisy týkajúce sa spoločnej dopravnej politiky, ako aj na predpisy, ktorými sa riadi uzatváranie zmlúv Spoločenstvom.
74 V zmysle článku 75 ods. 1 prislúcha Komisii, ktorá rozhoduje na návrh Komisie a po konzultácii s Hospodárskym a sociálnym výborom a Zhromaždenia, prijať vhodné opatrenia v záujme uplatňovania spoločnej dopravnej politiky vo forme predpisov alebo v inej forme.
75 V zmysle článku 228 ods. 1 platí, že ak musia byť zmluvy uzavreté s jedným alebo s niekoľkými tretími štátmi alebo s medzinárodnou organizáciou, tieto zmluvy dojednáva Komisia a uzatvára ich Rada, pokiaľ nie sú prípadne Komisii priznané širšie právomoci.
76 V rámci rokovania, ktoré prebehlo na úrovni Hospodárskej komisie pre Európu Spojených národov, treba vziať do úvahy aj článok 116 ods. 1, v zmysle ktorého po uplynutí prechodného obdobia budú členské štáty uplatňovať iba „spoločný postup v rámci medzinárodných organizácií hospodárskeho charakteru“, pričom uplatňovanie tohto spoločného postupu spadá do právomoci Rady, ktorá rozhoduje o návrhu Komisie.
77 Vzhľadom na to, že zo zblíženia týchto rôznych ustanovení vyplýva, že pokiaľ ide o vec patriacu do oblasti spoločnej politiky, členské štáty sú povinné spoločne a solidárne obhajovať záujmy Spoločenstva.
78 Táto solidarita, ktorá nemôže byť v tomto ohľade predmetom kritiky, je zakotvená v uznesení z 20. marca 1970.
79 Zo súboru týchto ustanovení a hlavne z článku 228 ods. 1 navyše vyplýva, že právo uzavrieť zmluvu prislúcha Rade.
80 Komisia mala intervenovať dvoma spôsobmi, teda jednak výkonom svojho práva podávať návrhy, ktoré má na základe článku 75 ods. 1 a ktoré jej tiež vyplýva z článku 116 pododseku 1, a ako vyjednávač v zmysle článku 228 ods. 1 pododseku 1.
81 Toto rozdelenie právomocí medzi inštitúcie je záväzné iba v prípade rokovaní začatých v okamihu, keď skutočne došlo k zvereniu právomoci Spoločenstvu buď v zmysle samotnej Zmluvy, alebo v zmysle predpisov vydaných inštitúciami.
82 V tejto súvislosti treba upozorniť, že prvé znenie zmluvy AETR bolo vyhotovené počínajúc rokom 1962, keď v prípade nedostatočného rozvoja spoločnej dopravnej politiky prislúchala právomoc uzatvoriť túto zmluvu členským štátom.
83 Účelom štádia prác, v priebehu ktorého bolo vypracované sporné uznesenie, nebolo vypracovanie novej zmluvy, ale iba zapracovanie zmien nutných na zabezpečenie ratifikácie Zmluvy ďalšími zmluvnými stranami do znenia z roku 1962.
84 Vzhľadom na tento vzťah možno rokovania v súvislosti so zmluvou AETR charakterizovať tak, že ich začiatok a takisto značná časť prác vykonaných v rámci Hospodárskej komisie pre Európu prebehla pred zverením právomoci Spoločenstvu nariadením č. 543/69.
85 Zdá sa, že Rada rozhodla 20. marca 1970 o situácii, pričom jej nebola poskytnutá úplná voľnosť v prijímaní uznesení o vzťahoch s tretími štátmi, ktoré boli dojednané počas toho istého rokovania.
86 Ako uznal sám zástupca Komisie v priebehu rokovaní Rady, prednesenie návrhu nového rozdelenia právomocí vo vnútri Spoločenstva zúčastneným členským štátom mohlo v tomto štádiu rokovaní ohroziť úspešný koniec rokovaní.
87 Za takýchto okolností prislúchala obom inštitúciám, ktorých právomocí sa to týkalo, teda Rade a Komisii, povinnosť dohodnúť sa podľa článku 15 Zmluvy z 8. apríla 1965 o založení jednotnej Rady a jednotnej Komisie Európskych Spoločenstiev na vhodných podmienkach spolupráce na účely zabezpečenia účinnejšieho spôsobu obrany záujmov Spoločenstva.
88 Zo zápisnice zo zasadnutia z 20. marca 1970 vyplýva, že Komisia nevyužila formálne právo podať návrh v súlade s článkami 75 a 116.
89 Nepožadovala ani bezpodmienečné uplatnenie článku 228 ods. 1, pokiaľ ide o oprávnenie viesť rokovania.
90 Treba pripustiť, že pri rokovaniach a súčasnom uzavretí zmluvy za podmienok stanovených Radou konali členské štáty a stále konajú v záujme Spoločenstva a v jeho mene v súlade s povinnosťami, ktoré im vyplývajú z článku 5 Zmluvy.
91 Za týchto okolností Rada rozhodnutím o solidárnom postupe členských štátov neporušila povinnosť, ktorú jej ukladajú články 75 a 228.
92 Za týchto podmienok musí byť žalobný dôvod zamietnutý.
b) O iných žalobných dôvodoch uvedených Komisiou (článok 235; absencia odôvodnenia)
93 Komisia subsidiárne uviedla, že vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z uplatňovania spoločnej dopravnej politiky mala Rada, pokiaľ jej postup nevychádzal z článku 75, využiť aspoň právomoci, ktoré sú jej zverené článkom 235.
94 Rada sa však domnieva, že vzhľadom na to, že spoločný postup členských štátov sa už uplatňuje, nebolo potrebné použiť toto ustanovenie a že ani Komisia nikdy nepredložila v tejto súvislosti návrh v súlade s citovaným ustanovením.
95 Aj keď článok 235 umožňuje Rade prijať všetky „potrebné predpisy“ aj v oblasti vonkajších vzťahov, tento článok neukladá povinnosť, ale iba poskytuje Rade možnosť, ktorej nevyužitie nemôže mať vplyv na platnosť uznesenia.
96 Tento žalobný dôvod musí byť zamietnutý.
97 Komisia ďalej tvrdí, že v napadnutom uznesení nie je uvedený žiadny právny základ a žiadne odôvodnenie.
98 Tieto požiadavky uvedené v článku 190 v súvislosti s nariadeniami, smernicami a rozhodnutiami nemôžu byť rozšírené na akt osobitnej povahy, akým je uznesenie z 20. marca 1970.
99 Účasť na samotných prácach Rady poskytla Komisii všetky právne záruky, ktoré má článok 190 zabezpečiť zúčastneným tretím osobám aktmi, ktoré sú v ňom uvedené.
100 Táto žaloba musí byť teda zamietnutá.
4. O trovách
101 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
102 V tomto prípade žiadny z účastníkov konania nepodal návrh na náhradu trov konania.
103 Je preto potrebné nahradiť trovy konania.
Z týchto dôvodov,
so zreteľom na podania,
po vypočutí správy sudcu spravodajcu,
po vypočutí pripomienok účastníkov konania,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta,
so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, najmä články 3, 5, 6, 74, 75, 111, 113, 114, 116, 164, 173, 174, 189, 190, 210, 228, 235 a 238, ako aj článok 15 Zmluvy z 8. apríla 1965 o vytvorení jednotnej Rady a jednotnej Komisie Európskych spoločenstiev,
so zreteľom na Rokovací poriadok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev,
Súdny dvor, zamietnuc všetky ďalšie širšie alebo odporujúce návrhy, rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Monaco | Mertens de Wilmars Pescatore | Kutscher |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 31. marca 1971.