Vec C‑277/11

M.

proti

Minister for Justice, Equality and Law Reform a i.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court (Írsko)]

„Prejudiciálne konanie – Spoločný európsky azylový systém – Smernica 2004/83/ES – Minimálne ustanovenia na priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Článok 4 ods. 1 druhá veta – Spolupráca členského štátu so žiadateľom na účely posúdenia podstatných prvkov jeho žiadosti – Rozsah – Riadny priebeh vnútroštátneho konania uskutočneného pri posudzovaní žiadosti o doplnkovú ochranu po zamietnutí žiadosti o priznanie postavenia utečenca – Dodržiavanie základných práv – Právo byť vypočutý“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 22. novembra 2012

Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2004/83 – Vnútroštátna právna úprava zavádzajúca dve rozdielne na seba nadväzujúce konania na účely posúdenia žiadosti o azyl a žiadosti o doplnkovú ochranu – Povinnosť zaručiť právo byť vypočutý v rámci oboch týchto konaní

(Smernica Rady 2004/83, článok 4 ods. 1)

Požiadavku spolupráce členského štátu so žiadateľom o azyl, ktorá je uvedená v článku 4 ods. 1 druhej vete smernice Rady 2004/83 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, nemožno vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak cudzinec žiada o priznanie postavenia doplnkovej ochrany po tom, ako mu bolo zamietnuté priznanie postavenia utečenca, a ak má zodpovedný vnútroštátny orgán v úmysle zamietnuť aj túto druhú žiadosť, má tento orgán v tejto súvislosti pred prijatím svojho rozhodnutia povinnosť informovať dotknutú osobu o navrhovanom zamietavom rozhodnutí o jeho žiadosti a oboznámiť ju s tvrdeniami, na ktorých zamýšľa založiť takéto zamietnutie, aby sa žiadateľ mohol v tejto súvislosti vyjadriť.

Ak však ide o vnútroštátny systém, ktorý charakterizuje existencia dvoch odlišných na seba nadväzujúcich konaní, ktorých cieľom je preskúmať jednak žiadosť o získanie postavenia utečenca a jednak žiadosť o doplnkovú ochranu, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v rámci každého z týchto konaní dohliadal na rešpektovanie základných práv žiadateľa a predovšetkým práva byť vypočutý v tom zmysle, že žiadateľovi sa musí umožniť účinne oznámiť svoje pripomienky pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým sa mu neprizná požadovaná ochrana. V takomto systéme okolnosť, že dotknutá osoba už bola riadne vypočutá počas preskúmania jej žiadosti o priznanie postavenia utečenca, neznamená, že od tejto formálnej požiadavky možno upustiť v rámci konania týkajúceho sa žiadosti o doplnkovú ochranu.

Právo byť vypočutý v každom konaní, ktoré je zakotvené v článkoch 41, 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie, sa totiž musí uplatňovať v každom konaní, ktoré môže viesť k prijatiu aktu spôsobujúcemu ujmu, a musí sa rešpektovať, aj keď príslušná právna úprava túto formálnu požiadavku výslovne nestanovuje. Toto právo sa teda musí v neobmedzenej miere uplatniť na preskúmanie žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany, ktoré uskutočňuje zodpovedný vnútroštátny orgán v zmysle pravidiel prijatých v rámci spoločného európskeho azylového systému. Ak sa členský štát rozhodol zaviesť dve rozdielne a na seba nadväzujúce konania na účely posúdenia žiadosti o azyl a žiadosti o doplnkovú ochranu, je dôležité, aby s ohľadom na jeho zásadnú povahu bolo právo dotknutej osoby byť vypočutý zaručené v rámci oboch týchto konaní v neobmedzenom rozsahu.

(pozri body 74, 82, 85, 86, 89, 91, 95 a výrok)