ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)
z 5. júla 2023 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Inštitucionálne právo – Poslanec Parlamentu – Odmietnutie predsedu Parlamentu vyhovieť žiadosti o ochranu výsad a imunít – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť“
Vo veci T‑115/20,
Carles Puigdemont i Casamajó, bydliskom vo Waterloo (Belgicko),
Antoni Comín i Oliveres, bydliskom vo Waterloo,
v zastúpení: P. Bekaert, G. Boye, S. Bekaert, advokáti, a B. Emmerson, KC,
žalobcovia,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: N. Görlitz a J.‑C. Puffer, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ktorého v konaní podporuje:
Španielske kráľovstvo, v zastúpení A. Gavela Llopis a M. J. Ruiz Sánchez, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),
na poradách v zložení: predsedníčka komory A. Marcoulli (spravodajkyňa), sudcovia S. Frimodt Nielsen, H. Kanninen, J. Schwarcz a R. Norkus,
tajomník: M. Zwozdziak‑Carbonne, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania, najmä na uznesenie zo 17. júna 2021, ktorým bola námietka neprípustnosti vznesená Parlamentom spojená s konaním vo veci samej,
po pojednávaní z 24. novembra 2022,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobcovia, páni Carles Puigdemont i Casamajó a Antoni Comín i Oliveres, sa svojou žalobou založenou na článku 263 ZFEÚ domáhajú zrušenia rozhodnutia predsedu Európskeho parlamentu údajne obsiahnutého v jeho liste z 10. decembra 2019 zaslanom v reakcii na žiadosť, aby Parlament, na základe článku 9 svojho rokovacieho poriadku, chránil ich poslaneckú imunitu.
Okolnosti predchádzajúce sporu a skutkové okolnosti, ktoré nastali po podaní žaloby
2 Prvý žalobca bol prezidentom Generalitat de Cataluña (najvyšší orgán verejnej moci v Katalánsku, Španielsko) a druhý bol členom Gobierno autonómico Cataluña (autonómna vláda Katalánska, Španielsko) v čase prijatia Ley 19/2017 del Parlament de Cataluña, reguladora del referéndum de autodeterminación (zákon Parlamentu Katalánska č. 19/2017 o úprave referenda o sebaurčení) zo 6. septembra 2017 (DOGC č. 7449A zo 6. septembra 2017, s. 1) a Ley 20/2017 del Parlamento de Cataluña, de transitoriedad jurídica y fundacional de la República (zákon Parlamentu Katalánska č. 20/2017 o právnej a ústavnej zmene Republiky) z 8. septembra 2017 (DOGC č. 7451A z 8. septembra 2017, s. 1), ako aj v čase konania referenda o sebaurčení, ktoré bolo stanovené v prvom z týchto dvoch zákonov 1. októbra 2017, ktorého účinnosť bola medzičasom pozastavená rozhodnutím Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko).
3 Po prijatí uvedených zákonov a konaní tohto referenda Ministerio fiscal (prokuratúra, Španielsko), Abogado del Estado (štátny zástupca, Španielsko) a politická strana VOX začali trestné stíhanie proti viacerým osobám vrátane žalobcov, z dôvodu, že sa dopustili skutkov predstavujúcich najmä trestné činy vzbury, nabádania na vzburu a sprenevery verejných finančných prostriedkov.
4 Uznesením z 9. júla 2018 Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) vyhlásil, že žalobcovia sa odmietli dostaviť po svojom úteku zo Španielska a prerušil trestné konanie začaté proti nim až do času, kým budú nájdení.
5 Žalobcovia následne predložili svoju kandidatúru vo voľbách poslancov Parlamentu, ktoré sa konali v Španielsku 26. mája 2019 (ďalej len „voľby z 26. mája 2019“). V týchto voľbách boli zvolení za poslancov Parlamentu, ako to vyplýva z oficiálneho vyhlásenia volebných výsledkov, ktoré oznámila Junta Electoral Central (Ústredná volebná komisia, Španielsko) v rozhodnutí z 13. júna 2019, ktoré sa týkalo „vyhlásenia o poslancoch zvolených do Európskeho parlamentu vo voľbách, ktoré sa konali 26. mája 2019“ (BOE č. 142 zo 14. júna 2019, s. 62477).
6 Listom zo 14. júna 2019 žalobcovia okrem iného požiadali vtedajšieho predsedu Parlamentu, aby vzal na vedomie výsledky volieb z 26. mája 2019, uvedené vo vyhlásení z 13. júna 2019.
7 Dňa 15. júna 2019 vyšetrovací sudca Tribunal Supremo (Najvyšší súd) zamietol žiadosť žalobcov o zrušenie vnútroštátnych zatykačov vydaných proti nim španielskymi trestnými súdmi, aby mohli byť súdení v rámci trestného konania uvedeného v bode 3 vyššie.
8 Dňa 17. júna 2019 Ústredná volebná komisia doručila Parlamentu zoznam kandidátov zvolených v Španielsku, na ktorom neboli uvedené mená žalobcov.
9 Dňa 20. júna 2019 Ústredná volebná komisia oznámila Parlamentu rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že žalobcovia nezložili prísahu dodržiavať španielsku Ústavu, ako to vyžaduje článok 224 ods. 2 Ley orgánica 5/1985 de régimen electoral general (organický zákon č. 5/1985 o všeobecnom volebnom systéme) z 19. júna 1985 (BOE č. 147 z 20. júna 1985, s. 19110), a v súlade s týmto článkom vyhlásila, že sa uvoľnili kreslá pridelené žalobcom v Parlamente, ako aj to, že sa im pozastavili všetky výsady, ktoré by im mohli patriť z titulu ich funkcie, až kým nezložia túto prísahu.
10 Listom z toho istého dňa žalobcovia požiadali vtedajšieho predsedu Parlamentu, aby na základe vtedy uplatniteľného článku 8 Rokovacieho poriadku Parlamentu naliehavo prijal všetky opatrenia potrebné na uplatnenie ich výsad a imunít. Táto žiadosť bola zopakovaná 24. júna 2019.
11 Listom z 27. júna 2019 vtedajší predseda Parlamentu odpovedal na listy žalobcov zo 14., 20. a 24. júna 2019 a v podstate im oznámil, že ich nemôže považovať za budúcich poslancov Parlamentu, pretože ich mená nie sú uvedené na zozname zvolených kandidátov, ktorý oficiálne oznámili španielske orgány.
12 Dňa 2. júla 2019 sa uskutočnila prvá schôdza novozvoleného Parlamentu po voľbách z 26. mája 2019.
13 E‑mailom z 10. októbra 2019 európska poslankyňa, pani A, konajúca v mene troch kandidátov vyhlásených za zvolených vo voľbách z 26. mája 2019 vrátane žalobcov, zaslala predsedovi Parlamentu zvolenému 3. júla 2019 (ďalej len „predseda Parlamentu“) a predsedovi a podpredsedovi výboru Parlamentu pre právne veci žiadosť 38 európskych poslancov pochádzajúcich z viacerých štátov a politických strán, medzi ktorých patrila aj ona sama, aby Parlament chránil, na základe článku 9 Rokovacieho poriadku Parlamentu uplatniteľného na deviate volebné obdobie (2019 – 2024) v znení pred jeho zmenou, rozhodnutím Parlamentu zo 17. januára 2023 (ďalej len „rokovací poriadok“), poslaneckú imunitu dotknutých osôb, ako sa uvádza v článku 9 prvom a druhom odseku Protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 266, ďalej len „protokol č. 7“). Dokumenty uvedené na podporu tejto žiadosti boli Parlamentu zaslané e‑mailom 26. novembra 2019.
14 Dňa 14. októbra 2019 vyšetrujúci sudca trestnej komory Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vydal vnútroštátny zatykač, európsky zatykač a medzinárodný zatykač na prvého žalobcu, aby mohol byť súdený v rámci trestného konania uvedeného v bode 3 vyššie. Dňa 4. novembra 2019 vydal ten istý sudca podobný zatykač na druhého žalobcu. Následne boli prvý žalobca 17. októbra a druhý žalobca 7. novembra 2019 v Belgicku zatknutí a v ten istý deň boli podmienečne prepustení.
15 Dvoma podobne formulovanými listami z 10. decembra 2019, z ktorých jeden bol adresovaný pani A a druhý všetkým 38 poslancom, predseda Parlamentu odpovedal na žiadosť uvedenú v bode 13 vyššie. V liste adresovanom pani A (ďalej len „napadnutý akt“) predseda Parlamentu upozornil adresátku na uznesenie z 1. júla 2019, Puigdemont i Casamajó a Comín i Oliveres/Parlament (T‑388/19 R, neuverejnené, EU:T:2019:467), a v podstate na skutočnosť, že Parlament nemohol považovať troch kandidátov vyhlásených za zvolených vo voľbách z 26. mája 2019 za poslancov Parlamentu, keďže španielske orgány ich zvolenie oficiálne neoznámili v zmysle Aktu o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu, pripojeného k rozhodnutiu Rady 76/787/ESUO, EHS, Euratom z 20. septembra 1976 (Ú. v. ES L 278, 1976, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 278), zmenenému a doplnenému rozhodnutím Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna 2002 a 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 283, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 137). Predseda Parlamentu v tejto súvislosti odkázal na predchádzajúce listy, a to jednak na list svojho predchodcu z 27. júna 2019 adresovaný žalobcom (pozri bod 11 vyššie) a jednak na list z 22. augusta 2019, ktorý adresoval pani A, pokiaľ ide o nemožnosť Parlamentu prijať akékoľvek opatrenie týkajúce sa údajnej imunity druhého zvoleného kandidáta. Predseda Parlamentu poukázal aj na rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) zo 14. októbra 2019 týkajúci sa tohto druhého zvoleného kandidáta. Ďalej uviedol, že vzal na vedomie návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Junqueras Vies (C‑502/19, EU:C:2019:958), a čaká na konečné rozhodnutie Súdneho dvora. Napokon pripomenul, že článok 9 ods. 2 rokovacieho poriadku umožňuje, aby poslanca alebo bývalého poslanca Parlamentu zastupoval iba jeden iný poslanec, a nie 38 poslancov. Predseda Parlamentu preto vyzval pani A, aby z týchto vysvetlení vyvodila svoje vlastné závery.
16 Rozsudkom z 19. decembra 2019, Junqueras Vies (C‑502/19, EU:C:2019:1115), Súdny dvor okrem iného rozhodol, že osoba, ktorá bola oficiálne vyhlásená za zvolenú do Parlamentu, ale ktorej nebolo povolené splniť určité požiadavky stanovené vnútroštátnym právom a dostaviť sa do Parlamentu s cieľom zúčastniť sa jeho prvej schôdze, sa má považovať za osobu požívajúcu imunitu podľa článku 9 druhého odseku protokolu č. 7.
17 Na plenárnom zasadnutí 13. januára 2020 Parlament v nadväznosti na rozsudok z 19. decembra 2019, Junqueras Vies (C‑502/19, EU:C:2019:1115), vzal na vedomie zvolenie žalobcov do Parlamentu s účinnosťou od 2. júla 2019.
18 V ten istý deň predseda Tribunal Supremo (Najvyšší súd) oznámil Parlamentu žiadosť z 10. januára 2020, ktorá bola predložená prostredníctvom kancelárie predsedu trestného senátu tohto súdu na základe uznesenia vyšetrujúceho sudcu tohto senátu z toho istého dňa, o zbavenie imunity žalobcov podľa článku 9 tretieho odseku protokolu č. 7.
19 Rozhodnutiami z 9. marca 2021 Parlament vyhovel žiadosti uvedenej v bode 18 vyššie.
Návrhy účastníkov konania
20 Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnutý akt,
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.
21 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– rozhodol, že konanie o žalobe sa zastavuje, pokiaľ ide o imunitu priznanú článkom 9 prvým odsekom písm. b) protokolu č. 7, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
22 Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
Právne posúdenie
Právny rámec
Právo Únie
23 Hlava III protokolu č. 7 týkajúca sa „členov Európskeho parlamentu“ obsahuje najmä článok 8, ktorý stanovuje:
„Členovia Európskeho parlamentu nepodliehajú žiadnej forme vyšetrovania, zadržania alebo súdneho stíhania vo vzťahu k vyjadreným názorom alebo hlasovaniu pri výkone svojich úloh.“
24 Článok 9 protokolu č. 7 stanovuje:
„Členovia Európskeho parlamentu požívajú v priebehu zasadnutia:
a) na území ich vlastného štátu imunitu priznanú členom ich parlamentu;
b) na území ktoréhokoľvek iného členského štátu imunitu proti zadržaniu a právomoci súdov.
Imunita sa obdobne vzťahuje na členov Európskeho parlamentu počas ich cesty z miesta a do miesta jeho zasadnutia.
Imunita sa neuplatní, ak je člen Európskeho parlamentu pristihnutý pri páchaní trestného činu, a tiež nezabráni Európskemu parlamentu vo výkone jeho práva zbaviť imunity niektorého zo svojich členov.“
25 Hlava VII protokolu č. 7 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ obsahuje najmä článok 18, podľa ktorého:
„Orgány Únie postupujú pri uplatňovaní tohoto protokolu v zhode s príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov.“
26 Článok 5 rokovacieho poriadku, nazvaný „Výsady a imunity“, stanovuje:
„1. Poslanci požívajú výsady a imunity stanovené v protokole č. 7…
2. Pri výkone svojich právomocí týkajúcich sa výsad a imunít Parlament koná v záujme zachovania svojej integrity ako demokratického zákonodarného zhromaždenia a zabezpečenia nezávislosti svojich poslancov pri výkone ich povinností. Poslanecká imunita nie je osobná výsada poslanca, ale záruka nezávislosti Parlamentu ako celku a jeho poslancov.
…“
27 Článok 7 rokovacieho poriadku, nazvaný „Ochrana výsad a imunít“, stanovuje:
„1. V prípadoch, keď údajne došlo alebo má dôjsť k porušeniu výsad a imunít poslanca alebo bývalého poslanca orgánmi členského štátu, v súlade s článkom 9 ods. 1, možno podať žiadosť o rozhodnutie Parlamentu, či došlo alebo či pravdepodobne dôjde k porušeniu týchto výsad a imunít.
2. Takúto žiadosť o ochranu výsad a imunít možno predložiť najmä vtedy, keď sa predpokladá, že dané okolnosti by predstavovali administratívne alebo iné obmedzenie voľného pohybu poslancov cestujúcich z miesta alebo na miesto rokovaní Parlamentu alebo administratívne alebo iné obmedzenie vyjadrenia názoru či hlasovania pri výkone ich povinností, alebo ak by sa na tieto okolnosti vzťahoval článok 9 protokolu č. 7…
…
5. V prípadoch, keď bolo prijaté rozhodnutie, že výsady a imunity poslanca sa nebudú ochraňovať, poslanec môže výnimočne podať žiadosť o prehodnotenie tohto rozhodnutia predložením nových dôkazov v súlade s článkom 9 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku. Žiadosť o prehodnotenie je neprípustná, ak sa konanie proti rozhodnutiu začalo v súlade s článkom 263 [ZFEÚ], alebo ak sa predseda Parlamentu domnieva, že nové predložené dôkazy nie sú dostatočne opodstatnené na to, aby bolo prehodnotenie povolené.“
28 Článok 9 rokovacieho poriadku, nazvaný „Imunitné konanie“, stanovuje:
„1. Každá žiadosť o zbavenie poslanca imunity, ktorú predloží predsedovi Parlamentu príslušný orgán členského štátu, alebo každá žiadosť poslanca alebo bývalého poslanca o ochranu výsad a imunít, sa oznámi v pléne a postúpi gestorskému výboru.
2. So súhlasom dotknutého poslanca alebo bývalého poslanca môže žiadosť predložiť iný poslanec, ktorému sa umožní zastupovať dotknutého poslanca alebo bývalého poslanca vo všetkých štádiách postupu.
…
3. Výbor bezodkladne posúdi žiadosti o zbavenie imunity alebo žiadosti o ochranu výsad a imunít, avšak s prihliadnutím na ich relatívnu zložitosť.
…
5. Výbor môže požiadať príslušný orgán o poskytnutie všetkých informácií alebo vysvetlení, ktoré výbor považuje za potrebné na zaujatie stanoviska k zbaveniu alebo ochrane imunity.
…“
Španielske právo
29 Článok 71 španielskej Ústavy stanovuje:
„1. Poslancov a senátorov nemožno stíhať za názory vyjadrené pri výkone ich funkcií.
2. Počas trvania svojho mandátu majú poslanci a senátori tiež imunitu a možno ich zadržať iba v prípade, ak sú pristihnutí pri trestnom čine. Možno ich obviniť alebo obžalovať len s predchádzajúcim súhlasom príslušnej snemovne.
3. V trestnom konaní vedenom proti poslancom alebo senátorom je príslušný trestný senát Tribunal Supremo [Najvyšší súd, Španielsko].
…“
30 Články 750 až 754 Ley de Enjuiciamiento Criminal (Trestný poriadok) znejú takto:
„Článok 750
Sudca alebo súd, ktorý má dôvody pre podanie obžaloby na senátora alebo poslanca Cortes [Senát a Snemovňa poslancov, Španielsko] z dôvodu spáchania trestného činu, tak neurobí počas zasadnutia [Senátu a Snemovne poslancov], pokiaľ nedostane príslušný súhlas snemovne, ktorej je dotknutá osoba členom.
Článok 751
Ak bol senátor alebo poslanec prichytený pri spáchaní trestného činu, možno ho zatknúť a obžalovať bez povolenia uvedeného v predchádzajúcom článku; snemovňa, ktorej je dotknutá osoba členom, však musí byť do dvadsiatich štyroch hodín po zatknutí alebo obžalobe o tejto skutočnosti informovaná.
Dotknutá snemovňa musí byť tiež informovaná o každom prebiehajúcom trestnom konaní proti osobe, ktorá bola v čase súdneho konania zvolená za senátora alebo poslanca.
Článok 752
Ak je senátor alebo poslanec obžalovaný v čase, keď snemovňa nezasadá, sudca alebo súd, ktorý trestnú vec prejednáva, musí o tom ihneď informovať dotknutú snemovňu.
To isté platí, ak bol zvolený senátor alebo poslanec obžalovaný pred prvým zasadnutím [Senátu alebo Snemovne poslancov].
Článok 753
V každom prípade tajomník preruší trestné konanie, počnúc dňom, kedy boli [Senát a Snemovňa poslancov] informovaní, bez ohľadu na to, či zasadajú alebo nie, pričom prerušenie trvá dovtedy, dokedy dotknutá snemovňa neprijme rozhodnutie, ktoré považuje za vhodné.
Článok 754
Ak [Senát alebo Snemovňa poslancov] neudelia požadované povolenie, konanie sa vo vzťahu k senátorovi alebo poslancovi zastaví, ale trestné konanie pokračuje vo vzťahu k ostatným obvineným.“
31 Reglamento del Congreso de los Diputados (Rokovací poriadok Snemovne poslancov) z 10. februára 1982 (BOE č. 55 z 5. marca 1982, s. 5765) v článku 11 uvádza:
„Počas trvania svojho mandátu majú poslanci a senátori tiež imunitu a môžu byť zadržaní, len ak boli prichytení pri spáchaní trestného činu. Možno ich obviniť alebo obžalovať len s predchádzajúcim súhlasom Snemovne.“
32 Článok 12 Rokovacieho poriadku Snemovne poslancov stanovuje:
„Predseda Snemovne po tom, ako sa dozvie o zatknutí poslanca alebo o akomkoľvek súdnom alebo správnom opatrení, ktoré by mohlo brániť výkonu jeho mandátu, bezodkladne prijme všetky potrebné opatrenia na ochranu práv a výsad Snemovne a jej členov.“
33 Reglamento del Senado (Rokovací poriadok Senátu) z 3. mája 1994 (BOE č. 114 z 13. mája 1994, s. 14687) vo svojom článku 22 ods. 1 stanovuje:
„Počas trvania svojho mandátu majú senátori imunitu a môžu byť zadržaní alebo zatknutí, len ak boli pristihnutí pri spáchaní trestného činu. Zadržanie alebo zatknutie sa bezodkladne oznámi predsedníctvu Senátu.
Senátorov nemožno obviniť ani postaviť pred súd bez predchádzajúceho súhlasu Senátu, o ktorý sa žiada prostredníctvom príslušnej žiadosti o zbavenie imunity. Takéto povolenie je potrebné aj vtedy, ak sa osoba stane senátorom v čase, keď je postavená pred súd alebo obvinená v trestnom konaní.“
O prípustnosti žaloby
34 Parlament vzniesol námietku neprípustnosti podľa článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Odvoláva sa na námietku neprípustnosti založenú na neexistencii napadnuteľného aktu v zmysle článku 263 ZFEÚ, ktorá je založená predovšetkým na informatívnej alebo dočasnej povahe napadnutého aktu, a subsidiárne na skutočnosti, že rozhodnutie o ochrane imunity žalobcov podľa článku 9 protokolu č. 7 v súlade s článkami 7 a 9 rokovacieho poriadku nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu.
35 Žalobcovia spochybňujú argumentáciu Parlamentu.
36 Podľa ustálenej judikatúry sa za napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ považujú všetky akty prijaté inštitúciami bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9, a z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, EU:C:2010:40, bod 51).
37 Naopak všetky akty Únie, ktoré nemajú záväzné právne účinky, nepodliehajú súdnemu preskúmaniu podľa článku 263 ZFEÚ (pozri rozsudok z 15. júla 2021, FBF, C‑911/19, EU:C:2021:599, bod 37 a citovanú judikatúru).
38 Na účely stanovenia, či napadnutý akt vyvoláva záväzné právne účinky, treba vychádzať z podstaty tohto aktu a posúdiť tieto účinky vzhľadom na objektívne kritériá, akými je obsah tohto aktu, a prípadne zohľadniť kontext, v akom bol tento akt prijatý, ako aj právomoci inštitúcie, ktorá je jeho autorom (pozri rozsudok z 20. februára 2018, Belgicko/Komisia, C‑16/16 P, EU:C:2018:79, bod 32 a citovanú judikatúru; rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P, EU:C:2020:530, bod 47).
O údajnej informatívnej alebo dočasnej povahe napadnutého aktu
39 Parlament v prvom rade tvrdí, že napadnutý akt má výlučne informatívny charakter a že ide o dočasný akt. Neobsahuje totiž žiadne rozhodnutie, ktorým by sa zamietla žiadosť o ochranu imunity žalobcov alebo ktorým by sa považovala za neprípustnú a nemení ani ich právne postavenie. Podľa Parlamentu napadnutý akt iba informuje svojho adresáta o pôsobnosti článkov 7 a 9 rokovacieho poriadku a o určitých procesných požiadavkách, poskytuje súhrnný opis relevantnej judikatúry Všeobecného súdu, ako aj niektoré základné informácie. Parlament tiež tvrdí, že vzhľadom na blížiace sa vyhlásenie rozsudku Súdneho dvora vo veci Junqueras Vies (rozsudok z 19. decembra 2019, Junqueras Vies, C‑502/19, EU:C:2019:1115), predseda Parlamentu nemal v úmysle prijať konečné stanovisko. Záver napadnutého aktu objasňuje skutočnosť, že jeho jediným cieľom bolo poskytnúť pani A všetky relevantné informácie zo skutkového, právneho a procesného hľadiska, najmä vzhľadom na pochybnosti o súlade žiadosti o ochranu s článkom 9 ods. 2 prvým pododsekom rokovacieho poriadku, aby jej umožnil žiadosť zmeniť alebo ju ukončiť.
40 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že informatívny akt sa nemôže dotknúť záujmov adresáta, ani meniť jeho právne postavenie v porovnaní so situáciou pred prijatím uvedeného aktu (pozri rozsudok z 11. decembra 2012, Sina Bank/Rada, T‑15/11, EU:T:2012:661, bod 30 a citovanú judikatúru). To isté platí pre dočasný akt, ktorý vyjadruje predbežné stanovisko dotknutej inštitúcie, s výnimkou akéhokoľvek dočasného aktu, ktorý vyvoláva samostatné právne účinky, ak nezákonnosť tohto aktu nemožno napraviť žalobou smerujúcou proti konečnému rozhodnutiu, ktorého prípravnú fázu predstavuje (pozri rozsudok z 3. júna 2021, Maďarsko/Parlament, C‑650/18, EU:C:2021:426, body 44 a 46 a citovanú judikatúru).
41 V prejednávanej veci predseda Parlamentu napadnutým aktom zdôrazňuje, že podľa rokovacieho poriadku žiadosť o ochranu výsad a imunít založená na článkoch 7 a 9 rokovacieho poriadku môže smerovať len k ochrane uvedených výsad a imunít poslanca alebo bývalého poslanca Parlamentu. S odkazom tak na uznesenie z 1. júla 2019, Puigdemont i Casamajó a Comín i Oliveres/Parlament (T‑388/19 R, neuverejnené, EU:T:2019:467), ako aj na listy vydané jeho predchodcom a ním samotným, ďalej v podstate vysvetľuje, že v prípade neexistencie oficiálneho oznámenia o zvolení žalobcov španielskymi orgánmi nemožno na týchto žalobcov hľadieť tak, že nadobudli postavenie poslancov Parlamentu. Napokon pripomenul, že článok 9 ods. 2 rokovacieho poriadku umožňuje, aby poslanca alebo bývalého poslanca Parlamentu zastupoval iba jeden iný poslanec a nie 38 poslancov. Predseda Parlamentu preto vyzval pani A, aby z týchto vysvetlení vyvodila svoje vlastné závery (pozri bod 15 vyššie).
42 Takéto konkludentné znenie, ktoré ponecháva na adresáta aktu, aby určil jeho rozsah, nemožno, v rozpore s tým, čo tvrdí Parlament, považovať za „jednoznačne objasňujúcu“ skutočnosť, že napadnutý akt mal výlučne za cieľ poskytnúť pani A skutkové, právne a procesné informácie.
43 Preto v súlade s článkom 9 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak poslanec alebo bývalý poslanec predloží predsedovi Parlamentu žiadosť o ochranu výsad a imunít, tento oznámi túto žiadosť na plenárnom zasadnutí a postúpi ju príslušnému výboru. Je však nesporné, že napadnutý akt je jediným opatrením prijatým v súvislosti so žiadosťou o ochranu imunity žalobcov, ktorá nebola oznámená na plenárnom zasadnutí ani postúpená príslušnému výboru.
44 Okrem toho vyššie spomenuté konkludentné znenie bolo uvedené po oznámení desiatich bodov, ktorých cieľom je v podstate vysvetliť, že na žalobcov nemožno hľadieť ako na osoby, ktoré nadobudli postavenie poslanca, a teda na osoby, ktoré požívajú imunity spojené s týmto postavením. V jednom z bodov sa tiež vyjadrujú pochybnosti o tom, či žiadosť o ochranu je v súlade s ustanoveniami článku 9 ods. 2 rokovacieho poriadku.
45 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odkaz v predposlednom bode napadnutého aktu na rozsudok Súdneho dvora vo veci Junqueras Vies (rozsudok z 19. decembra 2019, Junqueras Vies, C‑502/19, EU:C:2019:1115), nepostačuje na to, aby napadnutému aktu priznal povahu medzitýmneho aktu, ako to tvrdí Parlament, najmä preto, že takýto odkaz možno chápať ako odpoveď na odvolávanie sa žalobcov na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar v tejto veci.
46 Treba preto konštatovať, že predseda Parlamentu napadnutým aktom, posudzovaným ako celok, v podstate implicitne odmietol oznámiť žiadosť o ochranu imunity žalobcov na plenárnom zasadnutí a postúpiť ju na posúdenie príslušnému výboru.
47 Z toho vyplýva, že námietku neprípustnosti vznesenú Parlamentom treba zamietnuť v rozsahu, v akom je založená na informatívnej alebo dočasnej povahe napadnutého aktu.
O neexistencii právnych účinkov prípadného rozhodnutia Parlamentu o ochrane imunity žalobcov
48 Parlament tvrdí, že napadnutý akt nevyvoláva právne účinky, pretože samotné rozhodnutie o ochrane imunity žalobcov podľa článku 9 protokolu č. 7 nevyvoláva záväzné účinky voči vnútroštátnym orgánom. Hoci podľa názoru Parlamentu nemožno od začiatku vylúčiť, že rozhodnutie o ochrane imunity poslanca podľa článku 9 protokolu č. 7 má právne účinky, ich existencia závisí od právomocí, ktoré parlamentným zhromaždeniam priznáva vnútroštátne právo, na ktoré odkazuje článok 9 prvý odsek písm. a) protokolu č. 7. Žiadne ustanovenie španielskeho práva však španielskym parlamentným zhromaždeniam nepriznáva možnosť žiadať o zastavenie súdneho konania proti jednému z ich členov.
49 Parlament dodáva, že vnútroštátne akty, ktoré podľa žalobcov vyplývajú z napadnutého aktu, boli prijaté španielskymi orgánmi samostatne výlučne na základe vnútroštátneho práva. Tvrdí tiež, že z článku 9 protokolu č. 7 nie je možné usúdiť, že rozhodnutie o ochrane imunity poslanca vyvoláva právne účinky. Parlament napokon pripomína, že jeho rokovací poriadok nemôže zakladať právne povinnosti voči členským štátom.
50 Žalobcovia v prvom rade tvrdia, že rozhodnutie Parlamentu o ochrane imunity poslanca podľa článku 9 protokolu č. 7 vyvoláva právne účinky.
51 V tejto súvislosti tvrdia, že neexistuje žiadna analógia medzi právomocami Parlamentu vo vzťahu k imunite podľa článku 8 protokolu č. 7, a právomocami, ktoré má vo vzťahu k imunite podľa článku 9 tohto protokolu. Pokiaľ ide o poslednú uvedenú imunitu, právomoc Parlamentu prijať rozhodnutie o ochrane, ktoré má právne účinky, je založená na jeho právomoci odňať imunitu na základe článku 9 tretieho odseku tohto protokolu, z čoho vyplýva, že má výlučnú právomoc rozhodnúť, či táto imunita v danom prípad chráni alebo nechráni niektorého z jeho členov.
52 Žalobcovia tiež tvrdia, že aj za predpokladu, že by sa právomoc Parlamentu chrániť imunitu poslanca mala hľadať vo vnútroštátnom práve, španielske právo priznáva parlamentným zhromaždeniam právomoc prijímať záväzné opatrenia, ktoré sú záväzné pre vnútroštátne súdne orgány.
53 Žalobcovia v druhom rade tvrdia, že ak by predseda Parlamentu začal konanie o ochrane ich imunity, vnútroštátne súdne orgány by boli na základe zásady lojálnej spolupráce povinné prerušiť konanie, ktoré bolo voči nim začaté, a to prinajmenšom do skončenia konania pred Parlamentom, čo by zabránilo vydaniu zatykačov zo 14. októbra a 4. novembra 2019. Okrem toho mal napadnutý akt za následok aj to, že žalobcovia boli zbavení určitých práv zaručených Chartou základných práv Európskej únie, vrátane práva ujať sa mandátu.
– Úvodné pripomienky
54 Podľa judikatúry odpoveď inštitúcie Únie na žiadosť, ktorá jej bola adresovaná, nepredstavuje nevyhnutne rozhodnutie v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, čím dáva adresátovi tejto odpovede možnosť podať žalobu o neplatnosť (uznesenie z 27. januára 1993, Miethke/Parlament, C‑25/92, EU:C:1993:32, bod 10, rozsudok z 15. septembra 2022, PNB Banka/ECB, C‑326/21 P, neuverejnený, EU:C:2022:693, bod 92, a uznesenie z 5. septembra 2012, Farage/Parlament a Buzek, T‑564/11, neuverejnené, EU:T:2012:403, bod 27).
55 Okrem toho, pokiaľ ide o rozhodnutie negatívnej povahy, musí sa posudzovať podľa povahy žiadosti, na ktorú odpovedá (rozsudky z 8. marca 1972, Nordgetreide/Komisia, 42/71, EU:C:1972:16, bod 5; z 24. novembra 1992, Buckl a i./Komisia, C‑15/91 a C‑108/91, EU:C:1992:454, bod 22, a z 9. októbra 2018, Multiconnect/Komisia, T‑884/16, neuverejnený, EU:T:2018:665, bod 45). Najmä zamietnutie je aktom, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ, pokiaľ by akt, ktorý inštitúcia Únie odmietne prijať, bolo možné napadnúť na základe tohto ustanovenia (pozri rozsudok z 22. októbra 1996, Salt Union/Komisia, T‑330/94, EU:T:1996:154, bod 32 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že zamietnutie zo strany inštitúcie žiadosti, ktorá jej bola adresovaná, nepredstavuje akt, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť, ak táto žiadosť nesmeruje k prijatiu opatrenia so záväznými právnymi účinkami touto inštitúciou (uznesenia z 5. septembra 2012, Farage/Parlament a Buzek, T‑564/11, neuverejnené, EU:T:2012:403, bod 27, a z 1. februára 2018, Collins/Parlament, T‑919/16, neuverejnené, EU:T:2018:58, bod 19).
56 V prejednávanej veci je preto na účely určenia, či odmietnutie zo strany predsedu Parlamentu v nadväznosti na žiadosť o ochranu imunity žalobcov je napadnuteľným aktom v zmysle článku 263 ZFEÚ, potrebné preskúmať, či požadované rozhodnutie o ochrane mohlo vyvolať právne účinky, pričom treba pripomenúť, že cieľom uvedenej žiadosti bolo chrániť poslaneckú imunitu žalobcov stanovenú v článku 9 prvom a druhom odseku protokolu č. 7.
57 Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s článkom 5 ods. 1 ZEÚ a článkom 13 ods. 2 ZEÚ Parlament koná v medziach právomocí, ktoré mu boli zverené Zmluvami. Hoci je zbavenie imunity poslanca Európskeho parlamentu výslovne stanovené v článku 9 treťom odseku protokolu č. 7, ochrana jeho imunity je upravená len v článkoch 7 a 9 rokovacieho poriadku.
58 Navyše už bolo rozhodnuté, že rozhodnutie Parlamentu chrániť imunitu stanovenú v článku 8 protokolu č. 7 predstavuje stanovisko, ktoré nie je pre vnútroštátne súdne orgány záväzné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. októbra 2008, Marra, C‑200/07 a C‑201/07, EU:C:2008:579, bod 39, a zo 6. septembra 2011, Patriciello, C‑163/10, EU:C:2011:543, bod 39). Súdny dvor pri tomto závere vychádzal z nasledujúcich faktorov: po prvé protokol č. 7 nepriznáva Parlamentu právomoc overiť, či sú, v prípade súdneho konania voči poslancovi vo vzťahu k vyjadreným názorom a hlasovaniu, splnené podmienky na uplatnenie článku 8 protokolu č. 7. Po druhé takéto právomoci nemôžu vyplývať z ustanovení rokovacieho poriadku, ktorý je vnútorným organizačným aktom, ktorý nemôže Parlamentu poskytovať právomoci, ktoré mu nie sú výslovne priznané legislatívnym právnym aktom, ktorým je v prejednávanej veci protokol č. 7. Po tretie okolnosť, že právny poriadok členského štátu upravuje konanie o ochrane imunity poslancov vnútroštátneho parlamentu, podľa ktorého môže vnútroštátny parlament zakročiť v prípade, že vnútroštátny súd neuzná túto imunitu, neznamená, že rovnaké právomoci majú byť priznané aj Parlamentu vo vzťahu k poslancom Európskeho parlamentu pochádzajúcim z tohto štátu, pretože článok 8 protokolu č. 7 výslovne nestanovuje takúto právomoc ani neodkazuje na pravidlá vnútroštátneho práva (rozsudok z 21. októbra 2008, Marra, C‑200/07 a C‑201/07, EU:C:2008:579, body 32, 38 a 40). Naopak bolo rozhodnuté, že ani rozhodnutie Parlamentu nechrániť imunitu stanovenú v článku 8 protokolu č. 7 nepredstavuje akt so záväznými právnymi účinkami (pozri v tomto zmysle uznesenia z 5. septembra 2012, Farage/Parlament a Buzek, T‑564/11, neuverejnené, EU:T:2012:403, bod 28, a z 1. februára 2018, Collins/Parlament, T‑919/16, neuverejnené, EU:T:2018:58, bod 21).
59 Žalobcovia tvrdia, že túto judikatúru nemožno uplatniť na rozhodnutia o ochrane imunity podľa článku 9 protokolu č. 7. Podľa ich názoru je právomoc Parlamentu prijímať rozhodnutia o ochrane tejto imunity, ktoré majú záväzné účinky vo vzťahu k vnútroštátnym súdnym orgánom, založená na jeho výlučnej právomoci odňať túto imunitu podľa článku 9 tretieho odseku protokolu č. 7, prípadne vo vnútroštátnom práve, na ktoré odkazuje článok 9 písm. a) prvý odsek tohto protokolu.
60 Je teda potrebné postupne preskúmať obidva dôvody, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia.
– Právomoc Parlamentu na základe jeho práva odňať imunitu
61 Žalobcovia tvrdia, že právo odňať imunitu upravené v článku 9 treťom odseku protokolu č. 7 zahŕňa aj právo neodňať ju, teda podľa nich právo na jej ochranu. Tvrdia, že rozhodnutie o neodňatí imunity na základe žiadosti vnútroštátnych orgánov a rozhodnutie o ochrane imunity v nadväznosti na žiadosť poslanca by mali mať rovnaké záväzné účinky. Podľa žalobcov má totiž len Parlament právomoc záväzne rozhodnúť, či imunita stanovená v článku 9 protokolu č. 7 chráni alebo nechráni poslanca v danom prípade. Protokol č. 7 v spojení s článkom 343 ZFEÚ, článkom 4 ods. 3 ZEÚ a článkom 18 protokolu č. 7 tak umožňuje Parlamentu odmietnuť zbaviť poslanca imunity, teda podľa žalobcov ho chrániť, na žiadosť tohto poslanca, a nie na žiadosť členského štátu. Ide o jediný výklad, ktorý umožňuje zaručiť potrebný účinok imunít a zabezpečiť dodržiavanie zásady efektivity.
62 V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že článok 9 tretí odsek protokolu č. 7 priznáva Parlamentu výlučné právo odňať imunitu stanovenú v článku 9 uvedeného protokolu, teda právo zbaviť poslanca ochrany, ktorú požíva na základe tohto ustanovenia. Toto rozhodnutie predstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ (rozsudok z 15. októbra 2008, Mote/Parlament, T‑345/05, EU:T:2008:440, bod 31). Uplatnenie tohto práva znamená, že príslušný orgán predložil Parlamentu žiadosť o zbavenie imunity. Súdny dvor už konštatoval, že poslanec požíva v rámci daného konania imunitu stanovenú v článku 9 protokolu č. 7, a požiadal Parlament o jej zbavenie na účely pokračovania v tomto konaní. Parlament teda musí rozhodnúť, či ho tejto imunity zbaví, bez toho, aby protokol č. 7 špecifikoval kritériá, z ktorých má vychádzať. Vzhľadom na politickú povahu takéhoto rozhodnutia má preto v tomto ohľade veľmi širokú diskrečnú právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. januára 2013, Gollnisch/Parlament, T‑346/11 a T‑347/11, EU:T:2013:23, bod 59, a z 12. februára 2020, Bilde/Parlament, T‑248/19, neuverejnený, EU:T:2020:46, bod 19).
63 Naopak Parlament môže byť požiadaný o ochranu imunity poslanca stanovenej v článku 9 protokolu č. 7 na základe článkov 7 a 9 rokovacieho poriadku len v prípade, že nebola podaná žiadosť o zbavenie imunity. Podľa judikatúry totiž ochrana tejto imunity prichádza do úvahy len v prípade, ak je v prípade neexistencie žiadosti o zbavenie imunity ohrozená konaním príslušných orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2013, Gollnisch/Parlament, T‑346/11 a T‑347/11, EU:T:2013:23, bod 52). Pri rozhodovaní o takejto žiadosti o ochranu musí Parlament podľa článku 7 ods. 1 rokovacieho poriadku preskúmať, či došlo alebo by mohlo dôjsť k porušeniu imunity stanovenej v článku 9 protokolu č. 7.
64 Z toho vyplýva, že preskúmanie žiadosti o zbavenie imunity a preskúmanie žiadosti o ochranu imunity stanovenej v článku 9 protokolu č. 7 sú dve odlišné činnosti.
65 Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, výlučné právo odňať imunitu stanovenú v článku 9 protokolu č. 7 priznané tretím odsekom tohto článku nemožno vykladať tak, že Parlamentu priznáva výlučnú právomoc záväzne rozhodnúť o tom, či poslanec požíva alebo nepožíva imunitu stanovenú v článku 9 protokolu č. 7 v súvislosti so skutkami, ktoré sú mu vytýkané.
66 Túto právomoc majú predovšetkým orgány, najmä vnútroštátne súdne orgány, ktoré vedú súdne konania a v tejto súvislosti sú povinné uplatňovať ustanovenia protokolu č. 7. Ak teda tieto orgány zistia, že na skutky, ktoré sú poslancovi vytýkané, sa vzťahuje imunita stanovená v článku 9 protokolu č. 7, prípadne v spojení s vnútroštátnym právom, sú povinné, ak chcú pokračovať v tomto konaní, požiadať Parlament o zbavenie tejto imunity. Na jednej strane treba pripomenúť, že táto právomoc sa vykonáva bez toho, aby bola dotknutá možnosť, či dokonca povinnosť vnútroštátnych súdov, ktoré majú uplatňovať tieto ustanovenia, položiť Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ otázku týkajúcu sa výkladu uvedeného protokolu. Na druhej strane táto právomoc vnútroštátnych orgánov nevylučuje právomoc, ktorú Parlament vykonáva, keď na základe žiadosti o zbavenie imunity skúma, či poslanec skutočne požíva imunitu stanovenú v článku 9 protokolu č. 7, a až potom rozhodne, či ho treba alebo netreba zbaviť imunity (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2013, Gollnisch/Parlament, T‑346/11 a T‑347/11, EU:T:2013:23, bod 47). Takéto preskúmanie teda spadá do právomoci, ktorú Parlamentu priznáva článok 9 tretí odsek uvedeného protokolu, ak sa uskutoční v rámci žiadosti o zbavenie imunity.
67 Žalobcovia tvrdia, že takýto výklad týkajúci sa rozdelenia právomocí medzi Parlament a členské štáty, vo vzťahu k článku 9 protokolu č. 7, by ohrozil potrebný účinok imunít priznaných členom Parlamentu, a teda cieľ ochrany fungovania a nezávislosti Parlamentu, ktorý sledujú.
68 Po prvé široký výklad ustanovenia práva Únie s cieľom zachovať jeho potrebný účinok však nemôže viesť k tomu, že sa nebude brať do úvahy rozdelenie právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi, ktoré je zakotvené v Zmluvách. Tak by to bolo v prípade, ak by sa z článku 9 tretieho odseku protokolu č. 7 dal vyvodiť záver, že Parlament má výlučnú právomoc rozhodnúť o tom, či súdne konanie vedené proti poslancovi spochybňuje jeho imunitu. Po druhé ochrana, ktorú článok 9 protokolu č. 7 priznáva poslancom, rovnako ako povinnosť orgánov členských štátov ju dodržiavať, vyplýva priamo z protokolu č. 7, a nie z ustanovenia Rokovacieho poriadku Parlamentu alebo z rozhodnutia Parlamentu prijatého na základe tohto rokovacieho poriadku. Táto ochrana je preto záväzná pre orgány, ktoré vedú súdne konania. Tieto vnútroštátne orgány sú teda povinné prerušiť tieto konania, ak zistia, že ide o imunitu stanovenú v článku 9 protokolu č. 7, a predložiť Parlamentu žiadosť o zbavenie tejto imunity. Nedodržanie článku 9 protokolu č. 7 zo strany vnútroštátnych orgánov môže viesť k začatiu konania o nesplnenie povinnosti zo strany Európskej komisie, ktorej podľa článku 258 ZFEÚ prináleží dohliadať na dodržiavanie ustanovení Zmlúv zo strany členských štátov.
69 Z toho vyplýva, že rozhodnutie nevyhovieť žiadosti o zbavenie imunity podanej vnútroštátnymi orgánmi a rozhodnutie o ochrane imunity na žiadosť poslanca sa neprijímajú v rovnakom právnom rámci. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, ich právne účinky preto nemusia byť nevyhnutne rovnaké.
70 Žalobcovia preto nemôžu dôvodne tvrdiť, že Parlament môže na základe článku 9 tretieho odseku protokolu č. 7 prijať rozhodnutia o ochrane imunity stanovenej v článku 9 uvedeného protokolu, ktoré majú záväzné právne účinky vo vzťahu k vnútroštátnym súdnym orgánom.
– Právomoc Parlamentu na základe vnútroštátneho práva
71 Parlament tvrdí, že na určenie právnych účinkov rozhodnutia o ochrane imunity podľa článku 9 protokolu č. 7 je potrebné zohľadniť odkaz na vnútroštátne právo uvedený v tomto článku. Ak teda právo členského štátu priznáva vnútroštátnemu parlamentu právomoc požiadať o zastavenie trestného stíhania proti jednému z jeho poslancov, Parlament má rovnakú právomoc vo vzťahu k poslancovi Európskeho parlamentu zvolenému za tento štát. Parlament sa domnieva, že v takom prípade by rozhodnutie o ochrane imunity poslanca vyvolávalo záväzné právne účinky a rozhodnutie nechrániť imunitu by mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť.
72 Žalobcovia tvrdia, že spojenie právnych účinkov s vnútroštátnym právom, na ktoré odkazuje článok 9 prvý odsek písm. a) protokolu č. 7, je neodôvodnené, pretože zavádza rozdielne zaobchádzanie s imunitami, pričom v prípade neexistencie žiadosti o zbavenie zostávajú nechránené imunity stanovené v článku 9 prvom odseku písm. b) a článku 9 druhom odseku protokolu č. 7, hoci sa riadia výlučne právom Únie. Okrem toho by bola táto väzba s vnútroštátnym právom v rozpore so zásadou rovnosti medzi poslancami a so zásadou voľného pohybu osôb, keďže v prípade porušenia imunít jedným členským štátom by Parlament mohol brániť poslanca zvoleného za tento štát, ale nie poslanca zvoleného za iné štáty.
73 Subsidiárne žalobcovia tvrdia, že aj keby sa právomoc Parlamentu chrániť imunitu poslanca mala hľadať vo vnútroštátnom práve, ustanovenia článku 12 Rokovacieho poriadku Poslaneckej snemovne a ustanovenia článku 751 ods. 2 v spojení s článkom 753 Trestného poriadku umožňujú Parlamentu prijať záväzné opatrenia voči vnútroštátnym súdnym orgánom. Žalobcovia dodávajú, že tieto vnútroštátne ustanovenia sa musia vykladať tak, aby Parlament mohol v plnej miere plniť svoje povinnosti.
74 V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 9 prvého odseku písm. a) protokolu č. 7 požívajú členovia Parlamentu na svojom území imunitu priznanú vnútroštátnym právom členom ich parlamentu (pozri bod 24 vyššie). Z tohto ustanovenia vyplýva, že rozsah a pôsobnosť imunity, ktorú požívajú poslanci Európskeho parlamentu na územní svojho vlastného štátu, inými slovami, vecný obsah tejto imunity, sa určujú podľa rôznych vnútroštátnych právnych poriadkov, na ktoré toto ustanovenie odkazuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2010, Gollnisch/Parlament, T‑42/06, EU:T:2010:102, bod 106).
75 Je nesporné, že vnútroštátne právne poriadky sa líšia, pokiaľ ide o vecný obsah poslaneckej imunity. Môže to teda znamenať, že súdne alebo policajné orgány nemôžu prijať určité opatrenia voči členom národného parlamentu bez predchádzajúceho povolenia, spravidla od zhromaždenia, ktorého sú členmi. Môže tiež spočívať v možnosti priznanej národnému parlamentu požiadať z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť dotknutého poslanca o pozastavenie určitých opatrení, ktoré už boli voči nemu prijaté, ako sú opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody alebo trestné stíhanie, najmä ak tieto orgány neuznávajú imunitu uvedeného poslanca. Táto právomoc priznaná národnému parlamentu nevyhnutne tvorí súčasť vecného obsahu imunity poslancov tohto parlamentu.
76 Z toho vyplýva, že odkaz na vnútroštátne právo uvedený v článku 9 prvom odseku písm. a) protokolu č. 7 znamená, že v prípade, ak právo členského štátu stanovuje postup ochrany imunity poslancov národného parlamentu, ktorý mu umožňuje podať podnet súdnym alebo policajným orgánom, najmä požadovať zastavenie trestného stíhania voči jednému z jeho členov, budú Parlamentu priznané rovnaké právomoci vo vzťahu k poslancom Európskeho parlamentu zvoleným za tento štát (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2010, Gollnisch/Parlament, T‑42/06, EU:T:2010:102, body 105 a 115).
77 V rozsahu, v akom žalobcovia tvrdia, že takýto výklad by viedol k rozdielnemu zaobchádzaniu s poslancami Parlamentu v závislosti od štátu, za ktorý boli zvolení, treba uviesť, že takýto rozdiel vyplýva z odkazu na vnútroštátne právo v článku 9 prvom odseku písm. a) protokolu č. 7.
78 V druhom rade treba v prejednávanej veci konštatovať, že článok 71 španielskej Ústavy (pozri bod 29 vyššie) nepriznáva národnému parlamentu žiadnu právomoc zasiahnuť v prípade, keď vnútroštátne orgány neuznávajú imunitu poslanca národného parlamentu, prípadne požadujú zastavenie trestného stíhania vedeného voči tomuto poslancovi alebo prerušenie výkonu jeho väzby.
79 Žalobcovia však tvrdia, že ustanovenia článku 751 ods. 2 v spojení s článkom 753 Trestného poriadku na jednej strane a článkom 12 Rokovacieho poriadku Poslaneckej snemovne na druhej strane priznávajú národnému parlamentu právomoc prijímať záväzné akty vo vzťahu k súdnym orgánom s cieľom zabezpečiť ochranu imunity jeho členov, ak je táto imunita ohrozená.
80 V tejto súvislosti z ich znenia vyplýva, že článok 751 ods. 2 a článok 753 Trestného poriadku nepriznávajú španielskemu parlamentu vlastnú právomoc, najmä nie právomoc požiadať o prerušenie trestného konania. Prerušenie konania upravené v článku 753 uvedeného Trestného poriadku je automatickým účinkom spojeným s informáciami o situácii dotknutého poslanca, ktoré poskytli príslušné orgány národnému parlamentu. Tento účinok je dočasný, pretože prerušenie trvá až do vydania rozhodnutia národného parlamentu.
81 Okrem toho treba konštatovať, že výklad ustanovení uvedených v bode 79 vyššie bol žalobcami zamietnutý zo strany Tribunal Supremo (Najvyšší súd) a Tribunal Constitucional (Ústavný súd). Konkrétne rozsudkom 70/2021 z 18. marca 2021, na ktorý nadviazali ďalšie rozsudky, Tribunal Constitucional (Ústavný súd) v podstate rozhodol, že národný parlament má len právomoc povoliť alebo nepovoliť trestné stíhanie vedené proti jednému zo svojich členov, ale nie inú právomoc, akou je právomoc pozastaviť väzbu alebo trestné stíhanie, na rozdiel od toho, čo stanovuje ústava iných štátov. Tribunal Constitucional (Ústavný súd) tiež pripomenul, že ustanovenia Trestného poriadku a Rokovacích poriadkov Senátu a Poslaneckej snemovne sa majú vykladať v súlade s ustanoveniami článku 71 španielskej Ústavy.
82 Treba teda konštatovať, že ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené v bodoch 29 až 33 vyššie, tak ako ich vykladajú vnútroštátne súdy, nepriznávajú španielskemu parlamentu právomoc chrániť imunitu jedného zo svojich členov, pokiaľ vnútroštátny súd túto imunitu neuzná, najmä tým, že požiada o prerušenie súdneho konania vedeného proti nemu. Parlament preto nemá, na základe vnútroštátneho práva, na ktoré odkazuje článok 9 prvý odsek písm. a) protokolu č. 7, takúto právomoc vo vzťahu k poslancom zvoleným za Španielske kráľovstvo.
83 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Parlament nemá právomoc, ktorá by vyplývala z legislatívneho aktu, prijať rozhodnutia o ochrane imunity žalobcov, ktoré by mali záväzné právne účinky voči španielskym súdnym orgánom. Parlament preto nemohol v reakcii na žiadosť o ochranu imunity žalobcov prijať rozhodnutie, ktoré by malo záväzné právne účinky.
84 Tento záver nespochybňujú ani ďalšie tvrdenia žalobcov.
85 Po prvé, pokiaľ sa žalobcovia odvolávajú na účinky, ktoré by vyplynuli z uplatnenia zásady lojálnej spolupráce, z tejto zásady zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ vyplýva, že členské štáty sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, aby sa zaručila pôsobnosť a účinnosť práva Únie. Podľa článku 18 protokolu č. 7, ktorý v tomto smere konkretizuje zásadu zakotvenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ, majú inštitúcie Únie a orgány členských štátov povinnosť spolupracovať s cieľom zabrániť sporom pri výklade a uplatňovaní ustanovení tohto protokolu [pozri rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Slovinsko (Archívy ECB), C‑316/19, EU:C:2020:1030, bod 119 a citovanú judikatúru]. Ak teda bola podaná žaloba proti európskemu poslancovi na vnútroštátnom súde a tomuto súdu je známe, že bolo začaté konanie o ochrane výsad a imunít daného poslanca, uvedený súd musí konanie prerušiť (rozsudok z 21. októbra 2008, Marra, C‑200/07 a C‑201/07, EU:C:2008:579, bod 43).
86 Podľa žalobcov napadnutý akt nevyhnutne vyvoláva právne účinky, pretože ak by predseda Parlamentu začal konanie o ochrane ich imunity tým, že by ho oznámil na plenárnom zasadnutí a vrátil ho príslušnému výboru, španielske súdne orgány by museli prerušiť trestné konanie vedené voči nim.
87 V tejto súvislosti treba pripomenúť judikatúru, podľa ktorej sa účinky aktu, ktorým sa zamieta žiadosť smerujúca k prijatiu rozhodnutia, musia posudzovať z hľadiska účinkov takto požadovaného rozhodnutia (pozri bod 55 vyššie). Z toho vyplýva, že účinky napadnutého aktu musia byť preskúmané vzhľadom na účinky rozhodnutia o ochrane, o ktoré sa žiadalo. Účinky takéhoto rozhodnutia však v prejednávanej veci neexistujú (pozri bod 83 vyššie). Treba tiež uviesť, že odkladný účinok na konanie pred vnútroštátnym súdom, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia, nevyplýva zo začatia konania o ochrane imunity člena Parlamentu, ale z dôsledkov, ktoré musí vnútroštátny súd vyvodiť z informácií, ktoré mu boli oznámené v súvislosti so začatím takéhoto konania, pri dodržaní zásady lojálnej spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2008, Marra, C‑200/07 a C‑201/07, EU:C:2008:579, bod 43), ktorých preskúmanie prináleží súdu Únie.
88 Po druhé žalobcovia tvrdia, že predseda Parlamentu napadnutým aktom umožnil španielskym súdnym orgánom naďalej porušovať ich imunitu a niektoré z ich základných práv, najmä vydaním zatykačov uvedených v bode 14 vyššie. Treba však konštatovať, že údajné porušenia vyplývajú z aktov prijatých na vnútroštátnej úrovni a že Parlament nemal právomoc namietať proti ich prijatiu prostredníctvom právne záväzného rozhodnutia.
89 Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že napadnutý akt nemožno napadnúť žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ. Námietke neprípustnosti vznesenej Parlamentom preto treba vyhovieť, a teda zamietnuť žalobu ako neprípustnú bez toho, aby bolo potrebné preskúmať návrh Parlamentu na čiastočné zastavenie konania, alebo námietku neprípustnosti vznesenú Španielskym kráľovstvom založenú na neexistencii záujmu žalobcov na konaní, alebo napokon námietku neprípustnosti vznesenú Parlamentom a Španielskym kráľovstvom týkajúcu sa neprípustnosti nových dôkazov predložených žalobcami v deň pojednávania.
O trovách
90 Na základe článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
91 Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť tak, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Parlamentu v súlade s jeho návrhmi.
92 Na základe článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Páni Carles Puigdemont i Casamajó a Antoni Comín i Oliveres znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskemu parlamentu.
3. Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.
Marcoulli | Frimodt Nielsen | Kanninen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. júla 2023.
Podpisy