Vec C‑603/20 PPU
SS
proti
MCP
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court of Justice (England & Wales), Family Division]
Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 24. marca 2021
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Článok 10 – Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností – Únos dieťaťa – Právomoc súdov členského štátu – Územná pôsobnosť – Premiestnenie dieťaťa do tretieho štátu – Obvyklý pobyt nadobudnutý v tomto treťom štáte“
1. Prejudiciálne otázky – Naliehavé prejudiciálne konanie – Podmienky – Odlúčenie a odsun malého dieťaťa od jeho rodičov – Riziko vážneho poškodenia ich vzťahu a vývoja dieťaťa – Riziko ohrozenia začlenenia dieťaťa do rodinného a sociálneho prostredia v prípade návratu
(Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 107; nariadenie Rady č. 2201/2003)
(pozri body 33 – 35)
2. Súdna spolupráca v občianskych veciach – Právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností – Nariadenie č. 2201/2003 – Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností – Právomoc v prípade únosu dieťaťa – Osobitná právomoc – Reštriktívny výklad
(Nariadenie Rady č. 2201/2003, článok 8 ods. 1 a článok 10)
(pozri body 43, 47)
3. Súdna spolupráca v občianskych veciach – Právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností – Nariadenie č. 2201/2003 – Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností – Právomoc v prípade únosu dieťaťa – Právomoc súdov členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa pred jeho únosom – Pôsobnosť – Únos dieťaťa do tretieho štátu – Dieťa, ktoré ku dňu podania návrhu vo veciach rodičovských práv a povinností nadobudlo obvyklé bydlisko v tomto treťom štáte – Vylúčenie – Určenie právomoci na základe medzinárodných dohovorov, dohody o právomoci alebo vnútroštátnej právnej úpravy
[Charta základných práv Európskej únie, článok 24; nariadenie Rady č. 2201/2003, odôvodnenie 33 a článok 8 ods. 1, články 10, 12, 14 a článok 60 písm. e)]
(pozri body 39, 40, 45, 46, 49 – 55, 58 – 64 a výrok)
Zhrnutie
SS a MCP, obaja indickí štátni príslušníci s povolením na pobyt v Spojenom kráľovstve, sú rodičmi dcéry P, britskej štátnej príslušníčky, ktorá sa narodila počas roka 2017. V októbri 2018 matka odišla s dieťaťom do Indie, kde dieťa odvtedy žije so svojou starou mamou z matkinej strany, a teda už nemá obvyklý pobyt v Spojenom kráľovstve. Práve z tohto dôvodu matka spochybňuje právomoc súdov Anglicka a Walesu, ktoré rozhodujú o návrhu, ktorým sa otec domáha návratu dieťaťa do Spojeného kráľovstva a subsidiárne práva styku s dieťaťom v rámci žaloby podanej na High Court of Justice (England & Wales), Family Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), senát pre rodinné právo, Spojené kráľovstvo].
Tento súd sa domnieva, že jeho právomoc by sa mala posudzovať na základe nariadenia Brusel IIa.(1) V tejto súvislosti uvádza, že v čase, keď otec podal návrh na súd, malo dieťa obvyklé bydlisko v Indii a plne sa zžilo s indickým spoločenským a rodinným prostredím, pričom s výnimkou občianstva nemalo konkrétne faktické väzby so Spojeným kráľovstvom.
Vrchný súd poukazuje na to, že článok 10 nariadenia Brusel IIa stanovuje pravidlá právomoci v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa, pričom spresňuje, že má pochybnosti najmä o tom, či sa toto ustanovenie môže uplatniť na konflikt právomocí medzi súdmi členského štátu a súdmi tretieho štátu. Pýta sa preto Súdneho dvora, či sa toto ustanovenie má vykladať v tom zmysle, že ak dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v treťom štáte v dôsledku únosu do tohto štátu, súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom, si zachovávajú právomoc bez časového obmedzenia. Táto vec teda umožňuje Súdnemu dvoru rozhodnúť o územnej pôsobnosti tohto ustanovenia.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor po prvé uvádza, že pokiaľ ide o právomoc v prípade únosu dieťaťa, článok 10 nariadenia Brusel IIa stanovuje kritériá týkajúce sa situácie, ktorá je obmedzená na územie členských štátov. Zo skutočnosti, že v tomto článku je použitý pojem „členský štát“, a nie výrazy „štát“ alebo „tretí štát“, vyplýva, že upravuje právomoc len v prípadoch únosov detí medzi členskými štátmi.
Pokiaľ ide po druhé o kontext tohto ustanovenia, Súdny dvor konštatuje, že článok 10 nariadenia Brusel IIa predstavuje osobitné pravidlo právomoci vzhľadom na všeobecné pravidlo,(2) podľa ktorého súdy členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa majú v zásade právomoc rozhodovať vo veciach rodičovských práv a povinností. Toto osobitné pravidlo právomoci neutralizuje účinok, ktorý by vyvolalo uplatnenie všeobecného pravidla právomoci v prípade únosu dieťaťa, t. j. prenos právomoci do členského štátu, v ktorom by dieťa po únose nadobudlo nový obvyklý pobyt. Ak však dieťa nadobudlo obvyklý pobyt mimo Európskej únie, všeobecné pravidlo právomoci sa neuplatní. V dôsledku toho článok 10 nariadenia stráca dôvod svojej existencie, a teda sa neuplatní.
Okrem toho Súdny dvor poukazuje na to, že z travaux préparatoires k nariadeniu Brusel IIa vyplýva, že normotvorca Únie nechcel do pôsobnosti uvedeného článku 10 zahrnúť prípady únosov detí do tretích štátov, pričom na také únosy sa majú uplatniť najmä medzinárodné dohovory, akými sú Haagske dohovory z rokov 1980(3) a 1996(4). Za určitých podmienok (akými sú súhlas alebo pasivita jedného z nositeľov opatrovníckeho práva) totiž Haagsky dohovor z roku 1996 stanovuje prenos právomoci na súdy štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa. Takýto prenos právomoci by však stratil svoj účinok, keby si súdy členského štátu zachovali právomoc bez časového obmedzenia.
Po tretie Súdny dvor uvádza, že časovo neobmedzené zachovanie právomoci by nebolo v súlade s jedným zo základných cieľov sledovaných nariadením Brusel IIa, ktorým je presadzovať najlepší záujem dieťaťa, pričom na tento účel sa uprednostňuje kritérium blízkosti. Taký výklad článku 10 nariadenia Brusel IIa by bol tiež v rozpore s logikou mechanizmu okamžitého návratu alebo nenavrátenia stanoveného v Haagskom dohovore z roku 1980.
Súdny dvor na záver konštatuje, že článok 10 nariadenia Brusel IIa sa neuplatní, pokiaľ sa zistí, že dieťa ku dňu podania návrhu vo veciach rodičovských práv a povinností nadobudlo obvyklý pobyt v treťom štáte následkom únosu do tohto štátu. V takom prípade sa právomoc súdu, na ktorý bol podaný návrh, určí v súlade s platnými medzinárodnými dohovormi alebo v súlade s článkom 14 nariadenia Brusel IIa, ak taký medzinárodný dohovor neexistuje.