UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
z 3. februára 2009
Vec F‑40/08
Daniela Paula Carvalhal Garcia
proti
Rade Európskej únie
„Verejná služba – Bývalí úradníci – Odmena – Príspevok na vzdelanie – Odmietnutie poskytnutia – Oneskorená žaloba – Zjavná neprípustnosť“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou pani Carvalhal Garcia navrhuje najmä zrušenie rozhodnutia námestníka generálneho tajomníka Rady zo 16. novembra 2007, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti rozhodnutiu, ktorým sa zrušil príspevok na vzdelanie, ktorý poberala na svoju dcéru
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta ako zjavne neprípustná. Žalobkyňa je povinná nahradiť trovy konania.
Abstrakt
Konanie – Rozhodnutie prijaté odôvodneným uznesením – Podmienky – Žaloba zjavne neprípustná alebo bez zjavného právneho základu – Oneskorene podaná predchádzajúca administratívna sťažnosť
(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 76; služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
V prípade zjavne neprípustnej žaloby možnosť rozhodnúť odôvodneným uznesením bez pokračovania v konaní, stanovená v článku 76 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, sa neuplatňuje iba na prípady, v ktorých je nedodržanie pravidiel v oblasti prípustnosti tak zjavné a očividné, že nie je možné uviesť nijaký závažný argument na podporu prípustnosti, ale aj na prípady, v ktorých sa rozhodovacie zloženie po prečítaní spisu považuje za dostatočne oboznámené s vecou prostredníctvom písomností spisu a je úplne presvedčené o neprípustnosti žaloby, najmä z dôvodu, že táto nerešpektuje požiadavky stanovené ustálenou judikatúrou, a navyše sa domnieva, že pojednávanie by nemohlo priniesť v tejto súvislosti nijaký nový prvok. V takom prípade zamietnutie žaloby odôvodneným uznesením nielen prispieva k úspornosti konania, ale tiež šetrí výdavky účastníkom konania spojené s uskutočnením pojednávania.
Platí to v prípade, ak úradník v rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej je prípustnosť žaloby podriadená podmienke riadneho priebehu predchádzajúceho administratívneho konania stanoveného článkami 90 a 91 služobného poriadku, a to najmä z hľadiska lehôt, pričom toto pravidlo je kogentné a lehoty sú pre účastníkov konania aj pre súd záväzné, podá proti aktu spôsobujúcemu ujmu samotný návrh, a nie sťažnosť, alebo podá v stanovených lehotách sťažnosť proti čisto potvrdzujúcemu aktu, alebo tiež oneskorene podá žalobu v nadväznosti na zamietnutie jeho sťažnosti.
Ospravedlniteľný omyl, ktorý predstavuje prípadnú výnimku alebo odchýlku od týchto lehôt, sa musí vykladať reštriktívne a môže sa vzťahovať len na výnimočné okolnosti, najmä v prípade, ak príslušná inštitúcia konala takým spôsobom, že toto konanie mohlo vyvolať pochopiteľný zmätok v úsudku osoby konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovanej osoby. Neplatí to v prípade, ak administratíva adresuje autorovi sťažnosti e‑mail, v ktorom ho jasne upozorní na jeho povinnosť uplatňovať platné, hoci prísne, pravidlá, a informuje ho, že opätovne predloží jeho prípad na posúdenie odborníkom, pričom neodrádza dotknutú osobu od použitia dostupných právnych prostriedkov na účely spochybnenia rozhodnutia spôsobujúceho ujmu alebo zamietajúceho rozhodnutia, ani nevyvoláva zmätok, pokiaľ ide o lehoty na podanie týchto prostriedkov a ani nenaznačuje, že tieto lehoty môžu byť predĺžené.
Samotná skutočnosť, že žalobca si vlastným spôsobom vyložil priebeh skutkových okolností a právnu povahu prijatých aktov a zaslaných e‑mailov, neumožňuje rozpoznať implicitné vyvolanie ospravedlniteľného omylu, pretože inak by Súd pre verejnú službu musel skúmať existenciu takého omylu takmer v každej veci, v ktorej vznikne otázka prípustnosti a v ktorej sa neprijme výklad žalobcu.
(pozri body 13, 14, 16 – 21 a 23 – 25)
Odkaz:
Súdny dvor: 12. júla 1984, Moussis/Komisia, 227/83, Zb. s. 3133, bod 12; 29. júna 2000, Politi/Európska nadácia pre odborné vzdelávanie, C‑154/99 P, Zb. s. I‑5019, bod 15
Súd prvého stupňa: 11. mája 1992, Whitehead/Komisia, T‑34/91, Zb. s. II‑1723, bod 18; 15. februára 1995, Moat/Komisia, T‑112/94, Zb. VS s. I‑A‑37, II‑135, bod 20; 24. apríla 1996, A/Parlament, T‑6/94, Zb. VS s. I‑A‑191, II‑555, body 52 až 54; 30. marca 2001, Tavares/Komisia, T‑312/00, Zb. VS s. I‑A‑75, II‑367, bod 23; 10. apríla 2003, Robert/Parlament, T‑186/01, Zb. VS s. I‑A‑131, II‑631, body 52, 53, 54 a tam citovaná judikatúra, body 55 a 56; 17. mája 2006, Lavagnoli/Komisia, T‑95/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑121, II‑A‑2‑569, bod 41
Súd pre verejnú službu: 27. marca 2007, Manté/Rada, F‑87/06, Zb. VS s. I‑A‑1‑77, II‑A‑1‑451, body 16 a 18