Language of document : ECLI:EU:T:2022:781

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

zo 7. decembra 2022 (*)

„Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Právomoci ECB – Vyšetrovacie právomoci – Kontroly na mieste – Článok 12 nariadenia (EÚ) č. 1024/2013 – Rozhodnutie ECB vykonať kontrolu v priestoroch menej významnej úverovej inštitúcie – Žaloba o neplatnosť – Akt, ktorý možno napadnúť žalobou – Prípustnosť – Právomoc ECB – Povinnosť odôvodnenia – Okolnosti, ktoré môžu odôvodniť kontrolu – Článok 106 rokovacieho poriadku – Neodôvodnená žiadosť o nariadenie pojednávania“

Vo veci T‑275/19,

PNB Banka AS, so sídlom v Rige (Lotyšsko), v zastúpení: O. Behrends, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: C. Hernández Saseta, F. Bonnard a V. Hümpfner, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európska komisia, v zastúpení: D. Triantafyllou, A. Nijenhuis a A. Steiblytė, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),

na poradách v zložení: predseda komory S. Gervasoni (spravodajca), sudcovia L. Madise, P. Nihoul, R. Frendo a J. Martín y Pérez de Nanclares,

tajomník: E. Coulon,

so zreteľom na písomnú časť konania,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobkyňa, PNB Banka AS, vo svojej žalobe založenej na článku 263 ZFEÚ navrhuje zrušenie rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB), oznámeného listom zo 14. februára 2019, vykonať kontrolu na mieste v jej priestoroch.

I.      Právny rámec

2        Nariadenie Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63), obsahuje kapitolu III, nazvanú „Právomoci ECB“. Oddiel 1 tejto kapitoly, nazvaný „Vyšetrovacie právomoci“, obsahuje článok 12, nazvaný „Kontroly na mieste“, ktorý znie takto:

„1.      Na účely vykonávania úloh, ktorými sa ECB poveruje týmto nariadením, a s výhradou ďalších podmienok stanovených v príslušnom práve Únie môže ECB v súlade s článkom 13 a pod podmienkou predchádzajúceho oznámenia dotknutému príslušnému vnútroštátnemu orgánu vykonávať všetky potrebné kontroly na mieste v obchodných priestoroch právnických osôb uvedených v článku 10 ods. 1 a akýchkoľvek iných spoločnostiach zahrnutých do dohľadu na konsolidovanom základe, keď je ECB orgánom konsolidovaného dohľadu v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. g). Ak je to nevyhnutné pre riadne a účinné vykonávanie kontrol, môže ECB vykonávať kontroly na mieste bez ich predchádzajúceho ohlásenia dotknutým právnickým osobám.

2.      Úradníci ECB a iné osoby ňou oprávnené na vykonávanie kontrol na mieste môžu vstúpiť do všetkých obchodných priestorov a na pozemky právnických osôb, ktoré sú predmetom rozhodnutia o vyšetrovaní prijatého ECB, a majú všetky právomoci uvedené v článku 11 ods. 1.

3.      Právnické osoby uvedené v článku 10 ods. 1 sa podrobujú kontrolám na mieste na základe rozhodnutia ECB.

4.      Úradníci a iné sprevádzajúce osoby, ktoré oprávnil alebo vymenoval príslušný vnútroštátny orgán členského štátu, v ktorom sa má kontrola vykonať, pod dohľadom a koordináciou ECB aktívne pomáhajú úradníkom ECB a iným osobám ňou oprávneným. Na tieto účely disponujú právomocami stanovenými v odseku 2. Úradníci príslušného vnútroštátneho orgánu dotknutého zúčastneného členského štátu majú takisto právo zúčastňovať sa na kontrolách na mieste.

5.      Keď úradníci ECB a iné sprevádzajúce osoby ňou poverené alebo vymenované zistia, že sa osoba bráni vykonaniu kontroly nariadenej podľa tohto článku, príslušný vnútroštátny orgán dotknutého zúčastneného členského štátu im poskytne potrebnú pomoc v súlade s vnútroštátnym právom. V rozsahu potrebnom na inšpekciu táto pomoc zahŕňa zapečatenie akýchkoľvek obchodných priestorov a účtovných kníh alebo záznamov. Keď dotknutý príslušný vnútroštátny orgán na to nemá právomoc, využije svoju právomoc požiadať o potrebnú pomoc iné vnútroštátne orgány.“

3        Článok 13 tohto nariadenia, nazvaný „Povolenie súdneho orgánu“, stanovuje:

„1.      Ak si kontrola na mieste uvedená v článku 12 ods. 1 a 2 alebo pomoc uvedená v článku 12 ods. 5 vyžadujú povolenie súdneho orgánu podľa vnútroštátnych predpisov, podá sa žiadosť o takéto povolenie.

2.      Keď sa žiada o povolenie uvedené v odseku 1 tohto článku, vnútroštátny súdny orgán skontroluje, či je rozhodnutie ECB pravé a či plánované donucovacie opatrenia nie sú so zreteľom na predmet kontroly svojvoľné alebo neprimerané. Pri kontrole primeranosti donucovacích opatrení môže vnútroštátny súdny orgán požiadať ECB o podrobné vysvetlenia, a to najmä dôvodov, na základe ktorých má ECB podozrenie, že došlo k porušeniu aktov uvedených v článku 4 ods. 3 prvom pododseku, a závažnosti údajného porušenia a povahy účasti osoby, na ktorú sa vzťahujú donucovacie opatrenia. Vnútroštátny súdny orgán však nesmie skúmať potrebu kontroly ani požadovať informácie obsiahnuté v dokumentácii ECB. Zákonnosť rozhodnutia ECB podlieha iba preskúmaniu Súdnym dvorom Európskej únie.“

4        Nariadenie ECB (EÚ) č. 468/2014 zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi (Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1), obsahuje časť XI, nazvanú „Prístup k informáciám, podávanie správ, vyšetrovania a kontroly na mieste“, ktorej hlava 5 obsahujúca články 143 až 146 sa venuje kontrolám na mieste. Článok 143, nazvaný „Rozhodnutie ECB o vykonaní kontroly na mieste podľa článku 12 nariadenia [č. 1024/2013]“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 142 a podľa článku 12 ods. 3 nariadenia [č. 1024/2013], sa kontroly na mieste vykonávajú na základe rozhodnutia o ECB, ktoré uvádza aspoň tieto skutočnosti:

a)      predmet a účel kontroly na mieste a

b)      skutočnosť, že bránenie výkonu kontroly na mieste kontrolovanou právnickou osobou sa považuje za porušenie rozhodnutia ECB v zmysle článku 18 ods. 7 nariadenia [č. 1024/2013] bez toho, aby bolo dotknuté vnútroštátne právo, ako je to ustanovené v článku 11 ods. 2 nariadenia [č. 1024/2013].“

5        Článok 145 nariadenia č. 468/2014, nazvaný „Postup a oznámenie kontroly na mieste“, stanovuje:

„1.      ECB oznámi právnickým osobám, ktoré podliehajú kontrole na mieste, rozhodnutie ECB uvedené v článku 143 ods. 2, totožnosť členov tímu pre kontrolu na mieste, najmenej päť pracovných dní pred začiatkom kontroly na mieste. ECB oznámi PVO členského štátu, v ktorom sa má vykonať kontrola na mieste, takúto kontrolu najneskôr týždeň pred upovedomením právnickej osoby, ktorá podlieha kontrole na mieste.

2.      Ak je to potrebné na riadne a účinné vykonávanie kontroly, ECB môže vykonať kontrolu na mieste bez predchádzajúceho oznámenia dohliadanému subjektu. PVO sa upovedomí čo najskôr, ako je to možné, pred začiatkom takejto kontroly na mieste.“

II.    Okolnosti predchádzajúce sporu

6        Žalobkyňa bola ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia menej významnou úverovou inštitúciou v zmysle článku 6 ods. 4 nariadenia č. 1024/2013 (ďalej len „menej významná úverová inštitúcia“) so sídlom v Lotyšsku. Z tohto dôvodu podliehala priamemu prudenciálnemu dohľadu, ktorý vykonávala Finanšu un kapitāla tirgus komisija (Komisia pre finančné a kapitálové trhy, Lotyšsko, ďalej len „KFKT“).

7        Obchodný model žalobkyne bol modelom univerzálnej banky vykonávajúcej významnú časť svojich obchodov s nerezidentami. Jej hlavné expozície rizikám sa týkali zmluvných partnerov nachádzajúcich sa v Rusku, na Ukrajine alebo v iných krajinách Spoločenstva nezávislých štátov.

8        CR bol ku dňu podania žaloby hlavným akcionárom žalobkyne.

9        V priebehu februára 2016 KFKT uložila žalobkyni povinnosť vytvoriť dodatočné rezervy na krytie úverových strát, ako aj obmedzenia činností. Požiadala ju tiež jednak o nápravu porušenia limitov veľkej majetkovej angažovanosti a jednak o zvýšenie svojich vlastných zdrojov a pravidelné predkladanie správy o likvidite.

10      Dňa 25. augusta 2017 žalobkyňa, ako aj CR a iní členovia jeho rodiny, ktorí boli akcionármi žalobkyne, podľa žalobkyne „oznámili“ Lotyšskej republike spor týkajúci sa ochrany ich investícií. Odvolali sa na neodôvodnenosť a neprimeranosť prudenciálnych požiadaviek, ktoré na žalobkyňu uplatňovala KFKT.

11      Podľa žalobkyne v priebehu augusta 2017 podal CR na orgánoch Spojeného kráľovstva sťažnosť týkajúcu sa skutkov korupcie, ktorých sa mal dopustiť A, guvernér v Latvijas Banka (Centrálna banka Lotyšska). Oznámené skutky korupcie spočívali v pokusoch A získať vďaka svojmu vplyvu na KFKT úplatky od CR.

12      KFKT oznámila 31. augusta 2017 žalobkyni rozhodnutie, ktorým jej po tom, čo po kontrole na mieste zistila pretrvávajúce porušovanie limitov veľkej majetkovej angažovanosti uložila povinnosť vytvoriť dodatočné rezervy na krytie úverových strát.

13      V priebehu septembra 2017 bola žalobkyňa klasifikovaná ako „menej významná inštitúcia v kríze“ v zmysle rámca pre spoluprácu pri krízovom riadení pre menej významné subjekty, čo malo za následok, že nad žalobkyňou vykonávala osobitný dohľad skupina pre krízové riadenie zložená z KFKT a ECB.

14      Dňa 12. decembra 2017 žalobkyňa, ako aj CR a iní členovia jeho rodiny, ktorí boli akcionármi žalobkyne, začali proti Lotyšskej republike rozhodcovské konanie na Medzinárodnom stredisku pre riešenie investičných sporov (ICSID) na základe zmluvy o podpore a ochrane investícií medzi Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska a Lotyšskou republikou z 24. januára 1994 (ďalej len „rozhodcovské konanie“). Tvrdili, že od konca roku 2015 bola žalobkyňa objektom prehnaného a svojvoľného dohľadu zo strany KFKT, ktorý sa prejavoval v zvyšovaniach predpísaných vlastných zdrojov a v obmedzeniach činností. Uvádzali, že tento prehnaný a svojvoľný dohľad bol dôsledkom vplyvu, ktorý mal A nad KFKT s cieľom získať úplatok od žalobkyne a od CR.

15      Podľa žalobkyne v priebehu decembra 2017 oznámil CR lotyšským orgánom skutky korupcie uvedené v bode 11 vyššie.

16      Dňa 17. februára 2018 bol A zatknutý po tom, čo proti nemu 15. februára 2018 začal prípravné trestné vyšetrovanie Korupcijas novēršanas un apkarošanas birojs (Úrad prevencie a boja proti korupcii, Lotyšsko, ďalej len „KNAB“). Predmetom tohto vyšetrovania boli obvinenia z korupcie v súvislosti s postupom vo veci dohľadu proti inej lotyšskej banke než je žalobkyňa. Rozhodnutím z 19. februára 2018, v čase prepustenia A na slobodu, mu KNAB uložil viacero ochranných opatrení, vrátane zákazu vykonávať funkciu guvernéra Centrálnej banky Lotyšska.

17      Dňa 28. júna 2018 bol A obvinený prokurátorkou, ktorá viedla vyšetrovanie uvedené v bode 16 vyššie. Uznesenie o vznesení obvinenia, doplnené 24. mája 2019, obsahovalo tri body obvinenia. Prvý bod obvinenia sa týkal prijatia ponuky úplatku urobenej predsedom dozornej rady inej lotyšskej banky než je žalobkyňa a prijatia samotného úplatku v roku 2010, za čo A poskytoval poradenstvo, aby umožnil tejto banke vyhnúť sa dohľadu KFKT a zdržal sa účasti na schôdzach KFKT, na ktorých sa riešili otázky týkajúce sa dohľadu nad uvedenou bankou. Druhý bod obvinenia sa týkal jednak prijatia ponuky úplatku urobenej podpredsedom správnej rady tej istej banky po 23. auguste 2012 protihodnotou za poradenstvo, ktoré A poskytoval s cieľom dosiahnuť zrušenie obmedzenia činností, ktoré nariadila KFKT a zabrániť ďalším obmedzeniam, a jednak prijatia úhrady polovice tohto úplatku obvineným A. Tretí bod obvinenia sa týkal legalizácie príjmov z trestnej činnosti, ktorá mala zakryť pôvod, prevody a vlastníctvo finančných prostriedkov vyplatených obvinenému A a zodpovedajúcich úplatku, na ktorý sa vzťahuje druhý bod obvinenia.

18      V listoch z 5. júla a 12. septembra 2018 žalobkyňa a CR oznámili predsedníčke Rady pre dohľad ECB, že prebieha vyšetrovanie skutkov korupcie uvedených v bode 11 vyššie. Uviedli, že A po svojom zatknutí vo februári 2018 urobil voči nim verejné nepriateľské a nepravdivé vyhlásenia, keď tvrdil, že CR nadobudol žalobkyňu podvodom. Domnievali sa, že prudenciálne požiadavky KFKT voči žalobkyni boli prehnané a diskriminačné. Žiadali od ECB, aby zasiahla tým, že vykoná vyšetrovanie a prijme vhodné opatrenia, ako sú napríklad vhodné zmeny zamestnancov poverených dohľadom nad žalobkyňou. Pri tejto príležitosti napísali: „Jednou zo základných myšlienok v pozadí [jednotného mechanizmu dohľadu (JMD)] bolo, že objektívnejší a nestrannejší dohľad môže zabezpečovať skôr ECB než miestne orgány dohľadu. [Žalobkyňa] a [CR] sa tešia na spoluprácu s ECB s týmto cieľom“ (list z 5. júla 2018, strana 13).

19      Dňa 30. septembra 2018 ICSID vydalo predbežné opatrenia odporúčajúce Lotyšskej republike, aby neprijala opatrenia na odobratie povolenia žalobkyne s odkazom na údajný nesúlad s jednou z požiadaviek stanovených právnymi predpismi, na ktoré sa vzťahovala lehota stanovená v rozhodnutí KFKT z 27. februára 2018 (ďalej len „odporúčanie ICSID“).

20      Dňa 8. októbra 2018 predsedníčka Rady pre dohľad ECB oznámila žalobkyni a CR v odpovedi na ich listy z 5. júla a 12. septembra 2018, že ECB v rámci svojej úlohy kontroly fungovania JMD súhlasí so stanoviskom KFKT, podľa ktorého si situácia žalobkyne z pohľadu vlastného imania vyžaduje osobitný dohľad. Uviedla, že žalobkyni boli opakovane predlžované lehoty na prijatie opatrení v oblasti vlastného imania a že napriek pretrvávaniu problémov tejto povahy KFKT voči nej neprijala iné prísne opatrenia dohľadu okrem žiadostí o zvýšenie vlastného imania, vymáhacie opatrenia a vytvorenie dodatočných rezerv. Domnievala sa, že žalobkyňa už niekoľko rokov nerešpektovala limit veľkej majetkovej angažovanosti voči tretej osobe a že lehota na nápravu jej bola opakovane predlžovaná. Podľa jej názoru nič nenaznačovalo, že opatrenia dohľadu uložené žalobkyni boli prehnané alebo neprimerané. Na záver oznámila, že pri výkone svojej kontrolnej úlohy má v úmysle venovať osobitnú pozornosť opatreniam prijatým žalobkyňou na nápravu porušení prudenciálnych požiadaviek.

21      Dňa 21. decembra 2018 KFKT požiadala ECB, aby prevzala priamy dohľad nad žalobkyňou.

22      Dňa 10. januára 2019 Rada pre dohľad schválila návrh rozhodnutia o vykonaní kontroly na mieste v priestoroch žalobkyne. Tento návrh bol predložený na prijatie Rade guvernérov v rámci postupu bez námietok. Keďže Rada guvernérov nevzniesla námietku, považoval sa návrh rozhodnutia za prijatý 21. januára 2019 (ďalej len „návrh rozhodnutia považovaný za prijatý Radou guvernérov“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

23      V návrhu rozhodnutia považovanom za prijatý Radou guvernérov sa pokiaľ ide o dôvody kontroly uvádza jednak to, že počas predchádzajúcich rokov bolo zistených viacero nedostatkov a porušení príslušných ustanovení, ktoré neboli predmetom vhodných opatrení. Po prvé, žalobkyňa od roku 2016 nerešpektovala limity veľkej majetkovej angažovanosti uvedené v článku 395 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1). Po druhé, žalobkyňa od februára 2018 nerešpektovala limity pre transakcie s prepojenými osobami stanovené lotyšskou právnou úpravou vzhľadom na expozície voči svojmu hlavnému akcionárovi. Po tretie, od roku 2012 musela KFKT prijať opakované opatrenia voči žalobkyni v súvislosti s predchádzaním legalizácii príjmov z trestnej činnosti. Napriek pokute, ktorú KFKT uložila v júli 2017, žalobkyňa naďalej porušuje požiadavky týkajúce sa predchádzania legalizácii príjmov z trestnej činnosti a boja proti financovaniu terorizmu. Napokon po štvrté, vývoj podielov vlastných zdrojov počas posledných troch rokov preukazuje, že žalobkyňa na úrovni skupiny viackrát takmer porušila minimálne požiadavky na vlastné zdroje prvého piliera. Od roku 2018 žalobkyňa pravidelne porušovala požiadavky na vlastné zdroje druhého piliera. V roku 2015 audítor nevydal svoj názor, pričom odkázal na otázky valorizácie aktív, a v rokoch 2016 a 2017 novourčený audítor vydal podmienený názor a tiež odkázal na otázky valorizácie aktív.

24      Okrem toho sa v návrhu rozhodnutia považovanom za prijatý Radou guvernérov uvádza, že odporúčanie ICSID bráni KFKT, aby voči žalobkyni vykonala všetky opatrenia dohľadu. Uvádza sa v ňom, že na žiadosť KFKT sa ECB pripravuje na prevzatie priameho dohľadu nad žalobkyňou. Je zdôraznené, že kontrola na mieste umožní ECB, aby vykonala vlastnú analýzu situácie žalobkyne a je spresnené, že táto kontrola na mieste je možná bez ohľadu na to, či ECB prevezme priamy dohľad. V návrhu sa uvádza, že zároveň s prevzatím priameho dohľadu bude potom ECB môcť prijať opatrenia dohľadu nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby žalobkyňa rešpektovala prudenciálne požiadavky.

25      Pokiaľ ide o rozsah a harmonogram kontroly, v návrhu rozhodnutia považovanom za prijatý Radou guvernérov sa uvádza, že je plánované, že ECB vykoná na mieste kontrolu, ktorej cieľom je dôkladné vyšetrenie rizík, riadenia rizík a správy žalobkyne tak, aby posúdila okrem iného jej procesy a systémy, ako aj kvalitu jej riadenia. Uvádza sa v ňom, že táto kontrola na mieste sa zameria hlavne na úverové riziko.

26      V návrhu rozhodnutia považovanom za prijatý Radou guvernérov sa tiež uvádza, že na základe výsledkov kontroly na mieste, ako aj najnovších preskúmaní v rámci dohľadu KFKT, bude pripravený akčný plán s dostatočne blízkym termínom. Spresňuje sa v ňom, že v prípade, keď budú nezrovnalosti zistené počas kontroly na mieste tak závažné a trvalé, že žiadne opatrenie dohľadu nebude môcť v primeranej dobe zabezpečiť rešpektovanie pravidiel, začne ECB postup odobratia povolenia.

27      Návrh rozhodnutia považovaný za prijatý Radou guvernérov obsahuje aj prílohu nazvanú „Prehľad nedávneho priebehu doterajšieho dohľadu nad [žalobkyňou] oznámený ECB“.

28      Listom zo 14. februára 2019 generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva pre mikroprudenciálny dohľad III (ďalej len „generálny riaditeľ“) informoval žalobkyňu o tom, že podľa článku 6 ods. 5 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 v spojení s jeho článkom 12 a článkami 143 až 146 nariadenia č. 468/2014, a podľa rozhodnutia Rady pre dohľad z 10. januára 2019, sa v skupine vykoná kontrola na mieste s cieľom preskúmať úverové riziko. Spresnil, že rozsah tejto kontroly môže byť v prípade potreby počas vyšetrovania rozšírený a že v takom prípade bude žalobkyňa informovaná vedúcim skupiny v mene ECB.

29      V uvedenom liste zo 14. februára 2019 generálny riaditeľ uviedol, že kontrola na mieste sa plánuje na marec 2019 a spresnil meno vedúceho kontrolnej skupiny. Uviedol, že tento vedúci v mene ECB informuje žalobkyňu o totožnosti členov kontrolného tímu a v nasledujúcich dňoch ju bude kontaktovať na účely organizácie prvého stretnutia.

30      V uvedenom liste zo 14. februára 2019 generálny riaditeľ požiadal žalobkyňu, aby zabezpečila, že dotknuté subjekty budú informované o obsahu tohto listu a o každej prípadnej neskoršej zmene. Požiadal ju, aby pri kontrole v plnej miere spolupracovala a pripomenul jej, že podľa článku 143 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 468/2014 bránenie výkonu kontroly na mieste kontrolovanou právnickou osobou predstavuje porušenie rozhodnutia ECB v zmysle článku 18 ods. 7 nariadenia č. 1024/2013 bez toho, aby bolo dotknuté vnútroštátne právo, ako je to stanovené v článku 11 ods. 2 uvedeného nariadenia.

31      Rozsudkom z 26. februára 2019, Rimšēvičs a ECB/Lotyšsko (C‑202/18 a C‑238/18, EU:C:2019:139), Súdny dvor zrušil rozhodnutie KNAB z 19. februára 2018 v rozsahu, v akom zakazovalo A vykonávať funkciu guvernéra Centrálnej banky Lotyšska. Súdny dvor sa domnieval, že Lotyšská republika nepreukázala, že uvoľnenie A z jeho funkcie guvernéra Centrálnej banky Lotyšska sa zakladalo na existencii dostatočných nepriamych dôkazov toho, že sa dopustil závažného pochybenia v zmysle článku 14.2 druhého odseku protokolu č. 4 o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a ECB.

32      Listom z 1. marca 2019 ECB oznámila žalobkyni, že rozhodla o jej klasifikácii ako významného subjektu podliehajúceho jej priamemu dohľadu podľa ustanovení článku 6 ods. 5 písm. b) nariadenia č. 1024/2013 a článku 39 ods. 5 nariadenia č. 468/2014. Toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť 4. apríla 2019.

33      Dňa 5. marca 2019 sa vedúci kontrolnej skupiny stretol s vedením žalobkyne na prvom stretnutí nazvanom „úvodné stretnutie“. V dokumente odovzdanom žalobkyni predstavil rozsah kontrolnej úlohy s názvom „Úverové riziko a riadenie“, a to konkrétne: klasifikácia a rezervy, inventarizačné záznamy (predané zaistené aktíva), ocenenie záruk a finančných prostriedkov (aktíva držané na predaj), kvalita údajov, riadenie, ako aj obchodný model. Pre každú časť úlohy predstavil členov kontrolného tímu. Špecifikoval dokumentáciu požadovanú od žalobkyne, najmä úverové spisy a všeobecnú dokumentáciu a predstavil spôsob výmeny informácií prostredníctvom zabezpečenej platformy. Uviedol stretnutia, ktoré treba naplánovať k témam kontroly na mieste. Spresnil organizáciu kontroly na mieste, najmä oprávnenia kontrolného tímu (vstup do priestorov, žiadosť o poskytnutie informácií alebo dokumentov v rozsahu kontroly, prístup len na čítanie do všetkých relevantných informačných systémov, rozhovor s každou osobou, výmena informácií s audítormi) a harmonogram kontroly. Tento harmonogram spomínal list generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019, prvú žiadosť o informácie z 26. februára 2019, úvodné stretnutie, prácu v teréne od 11. marca do 10. mája 2019, odovzdanie návrhu správy 12. júla 2019, „výstupné stretnutie“ 19. júla 2019, záverečnú správu, „záverečné stretnutie“ a napokon monitorovanie akčného plánu žalobkyne.

34      Kontrola začala 11. marca 2019.

35      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 24. apríla 2019 žalobkyňa, CR a CT podali prejednávanú žalobu.

III. Skutočnosti po podaní žaloby

36      Dňa 14. mája 2019 KFKT uložila žalobkyni pokutu vo výške 4 260 eur za porušenia ustanovení Kredītiestāžu likums (zákon o úverových inštitúciách, Latvijas Vēstnesis, 1995, č. 163), ktorý vyžaduje predkladanie a zverejňovanie ročných účtovných závierok a konsolidovaných ročných účtovných závierok spolu so správou prísažného audítora.

37      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. mája 2019 (vec T‑301/19) žalobkyňa, CR a CT navrhli zrušenie rozhodnutia ECB, oznámeného listom z 1. marca 2019, klasifikovať žalobkyňu ako významný subjekt podliehajúci jej priamemu dohľadu (pozri bod 32 vyššie).

38      Dňa 12. augusta 2019 bola dokončená kontrola na mieste v priestoroch žalobkyne.

39      ECB dospela 15. augusta 2019 k záveru, že žalobkyňa zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá v zmysle článku 18 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1). V ten istý deň Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (Jednotná rada) rozhodla neprijať voči žalobkyni program riešenia krízových situácií v zmysle článku 18 ods. 1 tohto nariadenia.

40      Dňa 22. augusta 2019 KFKT podala na Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga, Lotyšsko) návrh na vyhlásenie platobnej neschopnosti žalobkyne.

41      Dňa 12. septembra 2019 Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga) vyhlásil žalobkyňu za platobne neschopnú. Tento súd vymenoval správcu konkurznej podstaty povereného konkurzným konaním (ďalej len „správca konkurznej podstaty“) a previedol na neho všetky právomoci žalobkyne a jej správnej rady. Súd zamietol žiadosť správnej rady žalobkyne, aby jej bolo zachované právo zastupovať žalobkyňu v konaní o opravnom prostriedku proti posúdeniu ECB z 15. augusta 2019, v ktorom sa konštatovalo, že žalobkyňa zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, proti rozhodnutiu Jednotnej rady z toho istého dňa neprijať voči žalobkyni program riešenia krízových situácií a proti rozhodnutiu KFKT podať návrh na začatie konkurzného konania. Tento súd dodal, že to nevylučuje možnosť správnej rady žalobkyne podať správcovi konkurznej podstaty samostatnú žiadosť týkajúcu sa práv na zastupovanie pri osobitných úlohách.

42      Dňa 12. septembra 2019 KFKT požiadala ECB aj o to, aby odobrala povolenie žalobkyne.

43      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. októbra 2019 (vec T‑732/19) žalobkyňa a ďalší akcionári alebo potenciálni akcionári žalobkyne navrhli zrušenie rozhodnutia Jednotnej rady z 15. augusta 2019 neprijať vo vzťahu k žalobkyni program riešenia krízových situácií.

44      Dňa 21. decembra 2019 prestal A zastávať funkciu guvernéra Centrálnej banky Lotyšska.

45      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. januára 2020 (vec T‑50/20) žalobkyňa navrhla zrušenie rozhodnutia ECB z 19. novembra 2019 zamietajúceho nariadiť správcovi konkurznej podstaty, aby poskytol advokátovi splnomocnenému správnou radou žalobkyne prístup do jej priestorov, k informáciám, ktoré má v držbe, ako aj k jej zamestnancom a jej prostriedkom.

46      Dňa 17. februára 2020 ECB odobrala povolenie žalobkyne. Toto odobratie nadobudlo účinnosť nasledujúci deň.

47      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. apríla 2020 (vec T‑230/20) žalobkyňa podala žalobu proti tomuto rozhodnutiu.

IV.    Konanie a návrhy účastníkov konania

48      Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. júla 2019 Európska komisia podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov ECB. Rozhodnutím z 28. augusta 2019 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu Komisie na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

49      Dňa 16. júla 2019 ECB podala vyjadrenie k žalobe do kancelárie Všeobecného súdu.

50      Dňa 10. septembra 2019 Komisia podala vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania do kancelárie Všeobecného súdu.

51      Dňa 19. decembra 2019 Všeobecný súd (štvrtá komora) v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania požiadal ECB, aby predložila návrh rozhodnutia považovaný za prijatý Radou guvernérov.

52      Dňa 10. januára 2020 ECB predložila úplnú dôvernú verziu požadovaného dokumentu určenú pre Všeobecný súd (príloha D.1), ako aj nedôvernú verziu tohto dokumentu. Dňa 29. januára 2020 predseda štvrtej komory rozhodol nezaložiť do spisu uvedený dokument v jeho dôvernej verzii.

53      Dňa 28. apríla 2020 predseda štvrtej komory rozhodol podľa článku 69 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu o prerušení konania až do vyhlásenia rozhodnutia Všeobecného súdu vo veci T‑50/20. Uznesením z 12. marca 2021, PNB Banka/ECB (T‑50/20, EU:T:2021:141), Všeobecný súd vydal svoje rozhodnutie v tejto veci a konanie v prejednávanej veci k tomuto dňu pokračovalo.

54      Dňa 28. apríla 2021 a potom 28. júna 2021 žalobkyňa, CR a CT požiadali o prerušenie konania až do rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C‑321/21 P týkajúcej sa odvolania podaného proti uzneseniu z 12. marca 2021, PNB Banka/ECB (T‑50/20, EU:T:2021:141). Dňa 20. mája 2021 a potom 6. augusta 2021 predseda štvrtej komory po vypočutí ECB rozhodol, že konanie nepreruší.

55      Listom z 8. júla 2021 zástupca žalujúcej strany informoval Všeobecný súd o tom, že už nezastupuje CR a CT. Uznesením z 21. decembra 2021 Všeobecný súd (štvrtá komora) na základe článku 131 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodol, že konanie o prejednávanej žalobe zastavuje v rozsahu, v akom ju podali CR a CT.

56      Lehota na podanie repliky bola naposledy stanovená na 30. september 2021. Žalobkyňa v stanovenej lehote repliku nepodala.

57      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie ECB „zo 14. februára 2019“ vykonať kontrolu na mieste v jej priestoroch a v spoločnostiach patriacich do jej skupiny,

–        uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

58      ECB, ktorú v konaní podporuje Komisia, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

V.      Právny stav

A.      O existencii plnomocenstva zástupcu, ktorý podal žalobu v mene žalobkyne

59      Podľa článku 51 ods. 3 rokovacieho poriadku advokáti musia v prípade, že účastníkom konania, ktorého zastupujú, je právnická osoba podľa súkromného práva, uložiť v kancelárii plnomocenstvo udelené touto osobou.

60      Plnomocenstvo udelené predsedom správnej rady žalobkyne 5. marca 2019 sa nachádza v spise (príloha A.2).

61      Žalobkyňa tvrdí, že správca konkurznej podstaty odmietol povoliť advokátovi, ktorého ustanovila na svoje zastupovanie, prístup k jej dokumentom, do jej priestorov, k jej zamestnancom a jej prostriedkom. Vo svojej odpovedi z 13. marca 2020 na otázku Všeobecného súdu žalobkyňa predložila list správcu konkurznej podstaty zo 16. septembra 2019, v ktorom sa uvádzalo, že jej advokát mal, po prvé „predložiť správcovi [konkurznej podstaty] písomnú správu o stave plnenia dohody [o poskytovaní právnych služieb] podrobne uvádzajúcu pokyny, ktoré dostal od [žalobkyne], úlohy, ktoré [advokát] vykonal a či skutočne prebiehajú práce“, po druhé, „informovať správcu [konkurznej podstaty] o platbách…“, po tretie, zdržať sa akejkoľvek činnosti v mene [žalobkyne] bez predchádzajúcej konzultácie so správcom [konkurznej podstaty], a predovšetkým prestať poskytovať platené služby [žalobkyni]“.

62      Napriek uvedenému listu správcu konkurznej podstaty zo 16. septembra 2019, z dokumentov nachádzajúcich sa v spise nevyplýva, a žalobkyňa, ani ECB ani netvrdia, že správca konkurznej podstaty odvolal plnomocenstvo udelené predsedom správnej rady žalobkyne 5. marca 2019. V uvedenom liste sa nespomína takéto odvolanie, aj keď sa v ňom uvádza, že advokát určený predsedom správnej rady sa má zdržať akejkoľvek činnosti v mene žalobkyne bez predchádzajúcej konzultácie so správcom konkurznej podstaty.

63      Všeobecný súd preto konštatuje, že žalobkyňa predložila plnomocenstvo, ktoré oprávňuje jej advokáta podať žalobu v súlade s článkom 51 ods. 3 rokovacieho poriadku.

B.      O návrhoch na prerušenie konania podaných 28. apríla 2021 a potom 28. júna 2021

64      Dňa 28. apríla 2021 a potom 28. júna 2021 žalobkyňa požiadala o prerušenie konania. Na podporu svojich návrhov na prerušenie tvrdila, že potrebuje prístup do svojich priestorov, k svojim záznamom a finančným prostriedkom a že správca konkurznej podstaty nespolupracuje, aby zabezpečil jej skutočné zastupovanie napriek rozsudku z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. (C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923).

65      Aj keď Všeobecný súd nie je povinný vysvetliť dôvody, pre ktoré rozhodne o prerušení alebo neprerušení konania podľa článku 69 písm. c) alebo d) rokovacieho poriadku, výnimočne považuje za vhodné uviesť nasledujúce.

66      Rozhodnutie prerušiť alebo neprerušiť konanie na základe článku 69 písm. c) alebo d) rokovacieho poriadku patrí do diskrečnej právomoci Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle uznesenia z 20. októbra 2011, DTL/ÚHVT, C‑67/11 P, neuverejnené, EU:C:2011:683, body 32 a 33; z 15. októbra 2012, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑554/11 P, neuverejnené, EU:C:2012:629, bod 37, a zo 17. januára 2018, Josel/EUIPO, C‑536/17 P, neuverejnené, EU:C:2018:14, bod 5).

67      V tomto prípade bolo 28. apríla 2020 konanie prerušené až do vyhlásenia rozhodnutia Všeobecného súdu vo veci T‑50/20, v ktorej žalobkyňa navrhovala zrušenie rozhodnutia ECB z 19. novembra 2019 zamietajúceho nariadiť správcovi konkurznej podstaty, aby umožnil advokátovi splnomocnenému správnou radou žalobkyne prístup do jej priestorov, k informáciám, ktoré má v držbe, ako aj k jej zamestnancom a prostriedkom.

68      Uznesením z 12. marca 2021, PNB Banka/ECB (T‑50/20, EU:T:2021:141), Všeobecný súd zamietol žalobu žalobkyne. Domnieval sa predovšetkým, že ECB zjavne nemala právomoc vyhovieť žiadosti správnej rady žalobkyne, aby nariadila správcovi konkurznej podstaty umožniť advokátovi splnomocnenému touto radou prístup do priestorov, k informáciám, zamestnancom a prostriedkom žalobkyne (bod 73). Domnieval sa tiež, že také rozhodnutia prijaté vnútroštátnymi orgánmi v kontexte konkurzného konania, ako je rozhodnutie prijaté voči žalobkyni, v reakcii na prípadnú žiadosť o prístup k dokumentom, do priestorov, k zamestnancom alebo k prostriedkom dotknutej úverovej inštitúcie, sú v zásade preskúmateľné vnútroštátnymi súdmi, ktoré môžu prípadne predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky podľa článku 267 ZFEÚ v prípade, ak by narazili na problémy pri výklade alebo uplatňovaní práva Únie (bod 72).

69      Treba tiež uviesť, že napriek, okrem iného, prerušeniu konania od 28. apríla 2020 do 12. marca 2021, žalobkyňa nepreukazuje, a dokonca ani netvrdí, a to ani vo svojom návrhu na prerušenie konania z 28. júna 2021, že začala súdne konanie proti správcovi konkurznej podstaty, ktorému na Všeobecnom súde napriek tomu vytýka, že od konca roku 2019 odopieral advokátovi splnomocnenému jej správnou radou prístup do jej priestorov, k jej informáciám, zamestnancom a prostriedkom.

70      Žalobkyňa po tom, čo predložila výmenu listov a emailov so správcom konkurznej podstaty, ku ktorej došlo 12. a 16. septembra 2019, ako aj v priebehu novembra 2019, vo svojom návrhu na prerušenie konania podanom do kancelárie Všeobecného súdu 28. apríla 2021 iba tvrdila, že „zintenzívnila svoje úsilie“ voči správcovi konkurznej podstaty a lotyšským súdom, pričom nespresnila povahu tohto úsilia.

71      Navyše z rozhodnutia, ktoré 12. septembra 2019 vydal Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga), uvedeného v bode 41 vyššie, nevyplýva, že by žalobkyni bolo bránené začať na lotyšských súdoch prípadný spor so správcom konkurznej podstaty. Nielenže toto rozhodnutie spomína, že nie je vylúčená možnosť správnej rady žalobkyne podať samostatnú žiadosť správcovi konkurznej podstaty týkajúcu sa práv na zastupovanie pri osobitných úlohách, ale rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. (C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923), na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, aby tvrdila, že správca konkurznej podstaty uspokojivo nespolupracuje pri zabezpečení jej skutočného zastupovania, bol vyhlásený po prijatí uvedeného rozhodnutia, takže žalobkyňa sa na tento rozsudok a priori môže odvolávať na vnútroštátnom súde ako na novú skutočnosť.

72      Všeobecný súd sa preto domnieva, že netreba znovu prerušiť konanie.

C.      O ústnej časti konania

73      Podľa článku 106 rokovacieho poriadku:

„1.      Konanie pred Všeobecným súdom zahŕňa v rámci ústnej časti konania pojednávanie nariadené bez návrhu alebo na žiadosť hlavného účastníka konania.

2.      Žiadosť hlavného účastníka konania o nariadenie pojednávania musí obsahovať dôvody, pre ktoré chce byť vypočutý. …

3.      V prípade nepodania žiadosti podľa odseku 2 Všeobecný súd môže, ak sa domnieva, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, rozhodnúť, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania. …“

74      Zo znenia článku 106 rokovacieho poriadku tak vyplýva, že ak nie je podaná žiadosť o nariadenie pojednávania uvádzajúca dôvody, pre ktoré chce byť hlavný účastník konania vypočutý, Všeobecný súd môže, ak sa domnieva, že má dostatok informácií, rozhodnúť o žalobe bez ústnej časti konania.

75      Dôvodová správa k návrhu rokovacieho poriadku zo 14. marca 2014, sprístupnená na internetovej stránke Súdneho dvora Európskej únie, napokon potvrdzuje, že predovšetkým s prihliadnutím na požiadavky riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosť konania „Všeobecný súd chce mať možnosť upustiť od nariadenia pojednávania, ak ho nepovažuje za potrebné, pokiaľ jeden z hlavných účastníkov konania nepodá žiadosť uvádzajúcu dôvody, pre ktoré chce byť vypočutý“.

76      Praktické vykonávacie ustanovenia rokovacieho poriadku (ďalej len „PVU“) vo svojom bode 142 uvádzajú, že hlavný účastník konania, ktorý chce byť vypočutý na pojednávaní, musí predložiť v lehote troch týždňov odo dňa, keď bolo účastníkom konania doručené oznámenie o skončení písomnej časti konania, odôvodnenú žiadosť v tomto zmysle. V tomto bode sa spresňuje, že toto odôvodnenie musí vyplývať z konkrétneho posúdenia potreby pojednávania pre tohto účastníka konania a uvádzať skutočnosti zo spisu „alebo“ argumentáciu, ktoré tento účastník konania považuje za potrebné v priebehu pojednávania hlbšie rozviesť „alebo“ vyvrátiť. Uvádza sa v ňom, že s cieľom lepšieho usmerňovania prednesov je „vhodné“, aby odôvodnenie nebolo všeobecné napríklad v tom zmysle, že sa obmedzuje na odkaz na význam veci. Bod 143 PVU stanovuje, že ak hlavný účastník konania nepodá v stanovenej lehote odôvodnenú žiadosť, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania.

77      Z článku 106 rokovacieho poriadku, ako aj z bodov 142 a 143 PVU tak vyplýva, že ak nie je podaná žiadosť o nariadenie pojednávania alebo ak je podaná žiadosť o nariadenie pojednávania, ktorá nie je odôvodnená, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania, ak sa domnieva, že má na základe písomností v spise vo veci dostatok informácií.

78      V tomto prípade žalobkyňa listom z 29. novembra 2021 zaujala ku konaniu pojednávania toto stanovisko:

„1. Potvrdzujem, že z dôvodov, ktoré som podrobne vysvetlila, [žalobkyňa nie je] v súčasnosti skutočne zastupovaná. Týmto žiadam o nariadenie pojednávania iba preto, aby bola dodržaná príslušná lehota. Najprv však treba obnoviť skutočné zastupovanie [žalobkyne].

2. Za existujúcich okolností nie je možné pripraviť sa na pojednávanie alebo sa na ňom zúčastniť.“

79      Z uvedeného listu z 29. novembra 2021 vyplýva, že žiadosť o nariadenia pojednávania formulovaná žalobkyňou nie je odôvodnená. Táto žiadosť totiž neuvádza žiadny dôvod, pre ktorý chce byť žalobkyňa vypočutá.

80      Navyše kancelária Všeobecného súdu vo svojom liste z 25. októbra 2021, v ktorom informovala hlavných účastníkov konania o skončení písomnej časti konania, pripomenula ustanovenia článku 106 ods. 2 rokovacieho poriadku, ako aj bodu 142 PVU a upozornila hlavných účastníkov konania na skutočnosť, že v situácii zdravotnej krízy odôvodnenie musí spĺňať požiadavky uvedeného bodu PVU.

81      Je pravda, že žalobkyňa vo svojej žiadosti o nariadenie pojednávania tvrdila, že sa domnieva, že nie je skutočne zastúpená.

82      Aj keby sa žalobkyňa takto pokúšala nepriamo odôvodniť chýbajúce odôvodnenie svojej žiadosti o nariadenie pojednávania, čo však z uvedenej žiadosti nevyplýva, treba sa domnievať, že jej argumentáciu týkajúcu sa neexistencie skutočného zastúpenia nemožno považovať za odôvodnenie neexistencie odôvodnenia tejto žiadosti. Predovšetkým okolnosť, že žalobkyňa nie je skutočne zastupovaná v tom zmysle, v akom to uvádza, jej nijako nebránila uviesť podrobné okolnosti na podloženie žiadosti o nariadenie pojednávania.

83      Keďže žalobkyňa svoju žiadosť o nariadenie pojednávania vôbec neodôvodnila, aj keď jej navyše kancelária Všeobecného súdu výslovne pripomenula povinnosť odôvodniť ju, treba sa domnievať, že uvedená žiadosť o nariadenie pojednávania nevyhovuje článku 106 ods. 2 rokovacieho poriadku.

84      Keďže za týchto okolností sa Všeobecný súd domnieva, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, rozhoduje o tom, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania v súlade s článkom 106 ods. 3 rokovacieho poriadku.

D.      O predmete žaloby

85      Žalobkyňa v žalobe navrhuje zrušenie rozhodnutia ECB „zo 14. februára 2019“ vykonať kontrolu na mieste v jej priestoroch a v spoločnostiach patriacich do jej skupiny. Uvádza, že list generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019 odkazuje na rozhodnutie Rady pre dohľad z 10. januára 2019, ale že toto rozhodnutie jej nebolo oznámené. Spresňuje, že navrhuje zrušenie rozhodnutia vykonať kontrolu na mieste, o ktorom ju ECB informovala listom zo 14. februára 2019 „bez ohľadu na dátum, kedy bolo toto rozhodnutie interne prijaté v rámci ECB“.

86      Z uvedeného listu zo 14. februára 2019, z vyjadrenia k žalobe a z odpovede ECB na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 19. decembra 2019 vyplýva, že návrh rozhodnutia vykonať kontrolu na mieste v priestoroch žalobkyne, schválený Radou pre dohľad 10. januára 2019, sa považoval za prijatý Radou guvernérov 21. januára 2019 v rámci postupu bez námietok uvedeného v článku 26 ods. 8 nariadenia č. 1024/2013.

87      Treba sa domnievať, že návrh rozhodnutia považovaný za prijatý Radou guvernérov 21. januára 2019, ktorého hlavné dôvody boli pripomenuté v bodoch 23 až 27 vyššie, predstavuje formálne rozhodnutie vykonať kontrolu na mieste v priestoroch žalobkyne schválené Radou guvernérov, pričom treba spresniť, že žalobkyňa mala prístup k tomuto dokumentu v jeho verzii, v ktorej chýbali niektoré informácie, až v nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré prijal Všeobecný súd 19. decembra 2019.

88      Vzhľadom na požiadavku dôvernosti porád Rady guvernérov, bol podstatný obsah rozhodnutia vykonať kontrolu na mieste, zhrnutý v bodoch 28 až 30 vyššie, oznámený žalobkyni listom generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019.

89      Na žalobu treba preto hľadieť tak, že sa v nej navrhuje zrušenie rozhodnutia vykonať kontrolu na mieste, ktoré ECB prijala 21. januára 2019, a ktorého podstatný obsah bol oznámený listom zo 14. februára 2019.

E.      O námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou, založenej na tom, že rozhodnutie o kontrole na mieste nemení právne postavenie vyšetrovanej osoby

90      Komisia tvrdí, že kontroly vykonávané pri výkone dohľadu nad úverovými inštitúciami sú prostriedkom, ktorým príslušný orgán zabezpečuje nepretržitý dohľad, teda zhromažďuje skutkové informácie, na základe ktorých následne prípadne prijme opatrenia v podobe rozhodnutia, ktoré bude samozrejme aktom vyvolávajúcim právne účinky na kontrolovanú osobu. Opatrením o vykonaní kontroly sa nekončí žiadne konanie, ani neurčuje stanovisko, ktoré má prijať orgán poverený vyšetrovaním. Ide o jednu etapu konania, ktorá má prípadne viacero fáz, a ktorú možno napadnúť v žalobe podanej proti konečnému rozhodnutiu. Rozhodnutie o vykonaní kontroly ako také ešte samo osebe nemení právne postavenie vyšetrovanej osoby. Žalobu preto treba zamietnuť ako neprípustnú.

91      Žalobkyňa naopak tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je aktom, ktorý možno napadnúť v zmysle článku 263 ZFEÚ.

92      Pokiaľ ide o oprávnenie Komisie vzniesť uvedenú námietku neprípustnosti, treba uviesť, že podľa článku 142 ods. 1 rokovacieho poriadku predmetom vedľajšieho účastníctva môže byť iba úplná alebo čiastočná podpora návrhov jedného z hlavných účastníkov konania. Navyše podľa článku 142 ods. 3 tohto rokovacieho poriadku, vedľajší účastník konania musí prijať spor v stave, v akom sa nachádza v čase jeho vstupu do konania.

93      Z týchto ustanovení vyplýva, že subjekt, ktorému je povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu žalovanej strany, nie je oprávnený vzniesť námietku neprípustnosti, ktorá nie je formulovaná v návrhoch žalovanej strany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 67 a citovanú judikatúru).

94      Z toho vyplýva, že Komisia nie je oprávnená vzniesť túto námietku neprípustnosti, takže Všeobecný súd nie je povinný na ňu výslovne vecne odpovedať.

95      Keďže však Všeobecný súd môže v súlade s článkom 129 rokovacieho poriadku po vypočutí hlavných účastníkov konania bez návrhu kedykoľvek rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu, treba v tomto prípade v záujme riadneho výkonu spravodlivosti preskúmať uvedenú prekážku konania z dôvodu verejného záujmu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, EU:C:1993:111, bod 23, a z 19. septembra 2018, HH Ferries a i./Komisia, T‑68/15, EU:T:2018:563, bod 41 (neuverejnený)].

96      Keď žalobu o neplatnosť proti aktu prijatému inštitúciou podáva fyzická alebo právnická osoba, túto žalobu možno podať len vtedy, pokiaľ môžu byť záujmy žalobcu dotknuté záväznými právnymi účinkami tohto aktu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9, a z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 37).

97      Zo žiadneho ustanovenia, ani zo žiadnej zásady nevyplýva, že každá kontrola v priestoroch podniku musí byť bez ohľadu na jej povahu predmetom správneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom, a tým skôr predmetom povolenia zo strany súdneho orgánu.

98      Hoci totiž „za určitých okolností“ možno práva zaručené článkom 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) týkajúce sa súkromného a rodinného života vykladať tak, že zahŕňajú právo spoločnosti na rešpektovanie jej sídla, pobočky alebo jej obchodných priestorov (pozri v tomto zmysle ESĽP, 16. apríla 2002, Société Colas Est a i. v. Francúzsko, CE:ECHR:2002:0416JUD003797197, bod 41), ciele všeobecného záujmu, ako je napríklad bezpečnosť, zdravie, ochrana základných práv pracovníkov alebo verejnosti nachádzajúcej sa v priestoroch tejto spoločnosti, verejný hospodársky poriadok alebo riadne využívanie verejných prostriedkov, môžu odôvodniť výkon kontrol upravených zákonodarcom. V tejto súvislosti má zákonodarca širšiu mieru voľnej úvahy, keď sa opatrenie týka právnických osôb a nie jednotlivcov (pozri v tomto zmysle ESĽP, 2. októbra 2014, Delta Pekárny a. s. v. Česká republika, CE:ECHR:2014:1002JUD000009711, bod 82).

99      Keď zákonodarca stanoví, že správny orgán vykonáva kontroly v priestoroch podniku, je povinný najmä s prihliadnutím na sledovaný cieľ, ako aj povahu činnosti a dotknutých priestorov definovať právomoci zverené zamestnancom povereným kontrolou, ako aj súvisiace záruky, najmä súdne, takže prípadný zásah do práva spoločnosti na rešpektovanie jej priestorov spôsobený kontrolou je nevyhnutný a primeraný.

100    Hoci niektoré kontroly, ako sú napríklad kontroly v oblasti hospodárskej súťaže upravené v článku 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), si vyžadujú prijatie rozhodnutia, ktoré možno napadnúť na súde, neplatí to pre iné typy kontrol, najmä keď správny orgán nemá právomoc pristúpiť k nútenému výkonu kontroly, a to aj vtedy, keď je kontrola povinná a keď podniku možno uložiť správne alebo trestné sankcie v prípade, ak jej vykonaniu bráni.

101    Napríklad kontroly v oblasti hospodárskej súťaže upravené v článku 20 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, kontroly na mieste upravené vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 809/2014 zo 17. júla 2014, ktorým sa stanovujú pravidlá uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 v súvislosti s integrovaným administratívnym a kontrolným systémom, opatreniami na rozvoj vidieka a krížovým plnením (Ú. v. EÚ L 227, 2014, s. 69), a kontroly vykonávané v členských štátoch podľa článku 12 dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 81 z 11. júla 1947 o inšpekcii práce, si nevyžadujú prijatie správneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom.

102    V tomto prípade však normotvorca Únie prijatím článku 12 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 rozhodol tak, ako bol oprávnený, že kontroly právnických osôb uvedených v článku 10 ods. 1 tohto nariadenia, predovšetkým kontroly úverových inštitúcií usadených v zúčastnených členských štátoch, má ECB vykonávať na základe rozhodnutia.

103    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 288 ZFEÚ je rozhodnutie záväzné v celom rozsahu.

104    Keď teda normotvorca Únie stanovil, že právnická osoba sa podrobuje kontrole upravenej v článku 12 nariadenia č. 1024/2013 na základe rozhodnutia, priznal aktu upravujúcemu túto kontrolu záväzné právne účinky.

105    Okrem toho článok 143 ods. 2 nariadenia č. 468/2014 uvádza minimálne údaje, ktoré musí obsahovať rozhodnutie o kontrole, a to predmet a účel kontroly na mieste, ako aj skutočnosť, že bránenie výkonu kontroly na mieste kontrolovanou právnickou osobou predstavuje porušenie rozhodnutia ECB v zmysle právnej úpravy Únie bez toho, aby bolo dotknuté príslušné vnútroštátne právo. Článok 145 ods. 1 tohto nariadenia spresňuje, že toto rozhodnutie sa oznamuje osoba, ktorá podlieha kontrole na mieste.

106    Za týchto okolností so sebou rozhodnutie o kontrole na mieste prijaté na základe článku 12 nariadenia č. 1024/2013 prináša záväzné právne účinky voči úverovej inštitúcii, ktorej je oznámené tým, že ju podrobuje kontrole, ktorej predmet a účel definuje.

107    Samozrejme treba zdôrazniť, že na rozdiel od ustanovení článku 21 nariadenia č. 1/2003, ktorý sa týka „inšpekcie v iných priestoroch“ a je prijatý na vykonanie pravidiel hospodárskej súťaže, článok 12 nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že kontroly na mieste sa konajú v „obchodných priestoroch [dotknutých] právnických osôb“, a nie v „iných priestoroch, pozemkoch a dopravných prostriedkoch, vrátane obydlí riaditeľov, manažérov a iných pracovníkov príslušného podniku a združení podnikov“. Z tohto pohľadu kontroly úverových inštitúcií na mieste nemôžu zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného života rovnako ako inšpekcie v iných priestoroch upravené na vykonanie pravidiel hospodárskej súťaže.

108    Rovnako je pravda, že hoci má rozhodnutie ECB prijaté na základe článku 12 nariadenia č. 1024/2013 záväzné právne účinky voči úverovej inštitúcii, ktorej je oznámené, možnosť využiť donucovacie opatrenia na jeho vykonanie závisí, ako to stanovuje článok 13 tohto nariadenia, od povolenia vnútroštátneho súdneho orgánu.

109    Treba zdôrazniť, že je tiež pravda, že na rozdiel od článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, článok 12 nariadenia č. 1024/2013 nespomína existenciu opravného prostriedku na súde Únie proti rozhodnutiu ECB o kontrole na mieste. Iba ustanovenia článku 13 tohto nariadenia týkajúce sa povolenia zo strany vnútroštátneho súdneho orgánu stanovujú, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ECB o kontrole patrí do výlučnej právomoci Súdneho dvora Európskej únie.

110    Z ustanovení článku 13 nariadenia č. 1024/2013 však nevyhnutne vyplýva, že prinajmenšom vtedy, keď ECB po prijatí rozhodnutia o kontrole na mieste požiada o povolenie súdneho orgánu, možno uvedené rozhodnutie napadnúť žalobou na Všeobecnom súde.

111    Okrem toho, keďže normotvorca Únie sa na rozdiel od mechanizmu upraveného v článku 20 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003 rozhodol priznať kvalitu rozhodnutí všetkým aktom, ktoré ECB umožňujú vykonať kontroly na mieste v úverových inštitúciách, netreba rozlišovať režim súdneho preskúmania týchto aktov v závislosti od toho, či ECB podá žiadosť o povolenie súdnym orgánom alebo nie. Možnosť podať žalobu na Všeobecný súd proti aktu inštitúcie totiž nezávisí od existencie výslovnej zmienky v tomto zmysle v právnej úprave. Opačné riešenie by okrem toho mohlo porušovať zásadu právnej istoty, keďže možnosť podať na Všeobecný súd žalobu proti rozhodnutiu ECB o kontrole na mieste by závisela od rozhodnutia tejto inštitúcie požiadať alebo nepožiadať po prijatí rozhodnutia o kontrole o povolenie vnútroštátneho súdneho orgánu upravené v článku 13 nariadenia č. 1024/2013.

112    Napokon je pravda, ako to pripomína Komisia, že prechodné opatrenia, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie, v zásade nepredstavujú akty, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 10).

113    Takýmito prechodnými aktmi sú však predovšetkým akty, ktoré vyjadrujú predbežné stanovisko inštitúcie (pozri rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 50 a citovanú judikatúru), čo nie je prípad rozhodnutí ECB o kontrole.

114    Okrem toho žaloba o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktorým ECB rozhodne o vykonaní kontroly na mieste v priestoroch úverovej inštitúcie, so sebou neprináša riziko zámeny medzi rôznymi fázami správneho a súdneho konania. Na základe takejto žaloby sa totiž Všeobecný súd nemá vyjadrovať k existencii porušenia pravidiel prudenciálneho dohľadu, ktorého sa dopustil dotknutý podnik (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 20).

115    V dôsledku toho, po pripomenutí, že normotvorca sa v rámci svojej voľnej úvahy rozhodol kvalifikovať akty prijaté na základe článku 12 nariadenia č. 1024/2013 ako rozhodnutia bez ohľadu na existenciu povolenia vydaného vnútroštátnym súdnym orgánom a spomenúť existenciu preskúmania zákonnosti Súdnym dvorom Európskej únie v článku 13 tohto nariadenia, treba uviesť, že rozhodnutia ECB o kontrolách na mieste nemožno považovať za prechodné opatrenia, ktoré nemožno napadnúť súdnou žalobou.

116    Z uvedeného vyplýva, že také rozhodnutie o kontrole na mieste prijaté na základe článku 12 nariadenia č. 1024/2013, ako je napadnuté rozhodnutie, sa môže dotknúť záujmov právnickej osoby, ktorej je oznámené tým, že podstatným spôsobom zmení jej právne postavenie, takže ho možno napadnúť žalobou o neplatnosť podanou touto osobou na Všeobecný súd na základe článku 263 ZFEÚ, čo hlavní účastníci konania napokon nepopierajú.

117    Žaloba je preto prípustná.

F.      O veci samej

118    Žalobkyňa uvádza v prejednávanej žalobe desať žalobných dôvodov: prvý žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci ECB na prijatie napadnutého rozhodnutia; druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013, keďže napadnuté rozhodnutie nebolo potrebné v zmysle tohto ustanovenia; tretí žalobný dôvod založený na porušení toho istého ustanovenia z dôvodu, že ECB náležite nevykonala svoju voľnú úvahu; štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality; piaty žalobný dôvod založený na porušení práva žalobkyne byť vypočutá; šiesty žalobný dôvod založený na porušení povinnosti ECB preskúmať a posúdiť starostlivo a nestranne všetky relevantné aspekty daného prípadu; siedmy žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia; ôsmy žalobný dôvod založený na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty; deviaty žalobný dôvod založený na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie; desiaty žalobný dôvod založený na porušení článku 19 a odôvodnenia 75 nariadenia č. 1024/2013, ako aj na zneužití právomoci.

119    Žalobné dôvody týkajúce sa formálnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia treba preskúmať pred žalobnými dôvodmi týkajúcimi sa jeho dôvodnosti.

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci ECB

120    Žalobkyňa tvrdí, že ECB nebola ku dňu napadnutého rozhodnutia príslušným orgánom dohľadu. Podľa článku 12 nariadenia č. 1024/2013 môže ECB vykonávať kontroly na mieste iba vo významných úverových inštitúciách. Podľa článku 6 ods. 5 tohto nariadenia menej významná úverová inštitúcia podlieha priamemu dohľadu príslušného vnútroštátneho orgánu, pokiaľ ECB nerozhodne o prevzatí priameho dohľadu, pretože považuje úverovú inštitúciu za významnú.

121    ECB, ktorú v konaní podporuje Komisia, popiera túto argumentáciu.

122    Zo znenia článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 vyplýva, že ECB má výlučnú právomoc plniť úlohy uvedené v tomto ustanovení voči „všetkým“ úverovým inštitúciám usadeným v zúčastnených členských štátoch bez rozlišovania medzi významnými a menej významnými úverovými inštitúciami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, body 37 a 38).

123    Podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 si ECB plní svoje úlohy v rámci JMD zloženého z ECB a príslušných vnútroštátnych orgánov a dbá na jeho efektívne a konzistentné fungovanie (rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 39).

124    Príslušné vnútroštátne orgány pomáhajú ECB pri plnení úloh, ktoré jej zveruje nariadenie č. 1024/2013 decentralizovaným vykonávaním niektorých z týchto úloh vo vzťahu k menej významným úverovým inštitúciám (rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 41).

125    Článok 6 ods. 5 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že v prípade úverových inštitúcií uvedených v odseku 4 tohto článku, teda menej významných úverových inštitúcií, môže ECB kedykoľvek využiť vyšetrovacie právomoci uvedené v článkoch 10 až 13 tohto nariadenia, teda zasielať žiadosti o informácie, viesť všeobecné vyšetrovanie a vykonať kontroly na mieste.

126    Okolnosť, že príslušné vnútroštátne orgány v súlade s ustanoveniami článku 6 ods. 6 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 plnia decentralizovaným spôsobom a pod dohľadom ECB niektoré úlohy definované v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia voči menej významným úverovým inštitúciám, nemá vplyv na právomoc ECB vykonávať jej vyšetrovacie právomoci voči týmto inštitúciám, pretože tieto ustanovenia existujú podľa ich vlastného znenia „bez toho, aby bol dotknutý“ článok 6 ods. 5 uvedeného nariadenia, ktorého ustanovenia relevantné v tomto prípade boli pripomenuté v bode 125 vyššie. Rovnako podľa uvedeného článku 6 ods. 6 druhého pododseku aj právomoc, ktorú majú príslušné vnútroštátne orgány v súlade s ich vnútroštátnym právom na vykonanie kontrol na mieste v uvedených inštitúciách, existuje „bez toho, aby boli dotknuté“ články 10 až 13 dotknutého nariadenia upravujúce vyšetrovacie právomoci ECB.

127    Právomoc ECB na vykonanie kontrol na mieste v menej významných úverových inštitúciách potvrdzuje článok 12 nariadenia č. 1024/2013. Tento článok totiž stanovuje, že ECB môže vykonávať kontroly na mieste v priestoroch právnických osôb uvedených v článku 10 ods. 1 tohto nariadenia, ktorého písm. a) uvádza úverové inštitúcie usadené v zúčastnených členských štátoch bez rozlišovania medzi významnými a menej významnými inštitúciami.

128    Okolnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, že článok 12 nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že ECB môže vykonávať kontroly na mieste v akomkoľvek inom podniku zahrnutom do dohľadu na konsolidovanom základe, pre ktorý je ECB orgánom konsolidovaného dohľadu v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia, nemení tento záver, pretože uvedený článok 12 iba pridáva k právnickým osobám uvedeným v článku 10 ods. 1 uvedeného nariadenia ďalšie subjekty, v ktorých môže ECB vykonať kontrolu na mieste.

129    Článok 6 ods. 5 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 je v rozsahu, v akom priznáva ECB právomoc vykonať kontrolu na mieste v menej významnej úverovej inštitúcii, v súlade aj s odôvodnením 16 tohto nariadenia, podľa ktorého by ECB mala byť schopná vykonávať úlohy dohľadu vo vzťahu ku „všetkým“ úverovým inštitúciám, ako aj s odôvodnením 47 uvedeného nariadenia, podľa ktorého by ECB na účely účinného vykonávania svojich úloh mala mať možnosť vykonávať kontroly na mieste, „podľa okolností“ v spolupráci s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.

130    V dôsledku toho z ustanovení nariadenia č. 1024/2013 pripomenutých vyššie vyplýva, že ECB má právomoc vykonávať vo vzťahu k menej významnej úverovej inštitúcii vyšetrovacie právomoci upravené v článkoch 10 až 13 uvedeného nariadenia, okrem iného právomoc vykonať kontrolu na mieste.

131    Možnosť ECB vykonávať kontroly na mieste v menej významných úverových inštitúciách je navyše výslovne pripomenutá v článku 138 druhej vete nariadenia č. 468/2014.

132    Okrem toho právomoc ECB na vykonanie kontrol na mieste v menej významných úverových inštitúciách nie je vyvrátená niektorými publikáciami tejto inštitúcie, ako je napríklad Príručka bankového dohľadu uverejnená v novembri 2014, Príručka ku kontrolám na mieste a k vyšetrovaniam interných modelov uverejnená v septembri 2018 alebo verejná konzultácia vedená ECB pred prijatím tejto poslednej príručky. V tejto súvislosti stačí uviesť, že tieto publikácie, ktoré nie sú záväzné, ako je to napokon pripomenuté v každej z nich, nemôžu nijako obmedzovať právomoci, ktoré normotvorca Únie priznal ECB. Navyše žiadna z týchto publikácií nevylučuje možnosť ECB vykonať kontroly na mieste v menej významných úverových inštitúciách. Naopak Príručka bankového dohľadu (bod 75) a dokument nazvaný „Dohľad nad menej významnými subjektmi v rámci JMD“, uverejnený v novembri 2017 (strany 3 a 10), pripomínajú túto možnosť.

133    Ďalšie tvrdenia žalobkyne treba zamietnuť.

134    Po prvé, žalobkyňa nemôže na preukázanie toho, že právomoc ECB vykonávať kontroly na mieste v menej významných úverových inštitúciách je „anomáliou“ v rámci JMD dôvodne tvrdiť, že ECB nemôže ukladať dotknutým subjektom povinnosti na nápravu nedostatkov zistených počas kontrol.

135    Právomoc na vykonávanie kontrol na mieste v menej významných úverových inštitúciách, ktorú normotvorca Únie zveril ECB, je totiž v súlade s vytvorením JMD, zloženého z ECB a z príslušných vnútroštátnych orgánov, a s dohľadom, ktorý vykonáva ECB nad tým, ako príslušné vnútroštátne orgány plnia voči menej významným úverovým inštitúciám niektoré úlohy upravené v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013, ktoré patria do jej výlučnej právomoci, ale ktorých decentralizovaný výkon umožňuje článok 6 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 49).

136    V súlade s ustanoveniami článku 6 ods. 5 nariadenia č. 1024/2013 má napokon ECB okrem možnosti kedykoľvek požiadať o informácie, viesť všeobecné vyšetrovanie alebo vykonať kontroly na mieste v menej významných úverových inštitúciách aj viacero oprávnení týkajúcich sa dohľadu nad týmito inštitúciami, ako je napríklad oprávnenie požadovať ad hoc alebo priebežne od príslušných vnútroštátnych orgánov informácie o plnení ich úloh alebo oprávnenie kedykoľvek rozhodnúť o tom, že sama vykoná všetky príslušné právomoci vo vzťahu k jednej alebo viacerým menej významným úverovým inštitúciám, ak sa to ukáže nevyhnutné na zabezpečenie jednotného uplatňovania vysokej úrovne dohľadu. Článok 6 ods. 6 tohto nariadenia napokon stanovuje, že hoci si príslušné vnútroštátne orgány zachovávajú svoje právomoci v súlade s vnútroštátnym právom na získanie informácií a na vykonávanie kontrol na mieste v priestoroch menej významných úverových inštitúcií, informujú ECB o prijatých opatreniach a tieto opatrenia „úzko koordinujú“ s ECB.

137    Po druhé, tvrdenie žalobkyne, že ECB si uvedomila, že nemá právomoc na prijatie napadnutého rozhodnutia a „čiastočne z tohto dôvodu“ rozhodla rozhodnutím oznámeným listom z 1. marca 2019 o klasifikácii žalobkyne ako významného subjektu, je nepodložené. Žiadne ustanovenie, ani žiadna zásada totiž nezakazuje ECB vykonať kontrolu v priestoroch menej významného subjektu a súčasne alebo neskôr ho klasifikovať ako významný subjekt. Navyše tvrdenie žalobkyne, že ECB si uvedomila, že nemá právomoc, je popreté napadnutým rozhodnutím, v ktorom sa dvakrát uvádza, že ECB má právomoc na prijatie rozhodnutia o kontrole vo vzťahu k menej významnej úverovej inštitúcii (pozri strany 1 a 4 tohto rozhodnutia).

138    Prvý žalobný dôvod treba teda zamietnuť ako nedôvodný.

2.      O siedmom žalobnom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia

139    Žalobkyňa tvrdí, že ECB si nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia, pretože list zo 14. februára 2019 vôbec neuvádza dôvody, pre ktoré sa ECB rozhodla vykonať kontrolu na mieste.

140    ECB tvrdí, že žalobný dôvod treba zamietnuť.

141    Odôvodnenie vyžadované najmä článkom 296 ZFEÚ musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, a to spôsobom umožňujúcim dotknutým osobám spoznať odôvodnenie prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie (pozri rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 85 a citovanú judikatúru).

142    Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho vysvetlení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 87 a citovanú judikatúru).

143    Povinnosť odôvodniť akty inštitúcií Únie upravená v článku 296 ZFEÚ je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí s vecnou zákonnosťou sporného aktu (pozri rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 181 a citovanú judikatúru).

144    Pokiaľ ide o rozhodnutia o kontrole prijaté podľa článku 12 nariadenia č. 2014/2013, článok 143 ods. 2 nariadenia č. 468/2014 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 142 [nariadenia č. 468/2014] a podľa článku 12 ods. 3 nariadenia [č. 1024/2013], sa kontroly na mieste vykonávajú na základe rozhodnutia o ECB, ktoré uvádza aspoň tieto skutočnosti:

a)      predmet a účel kontroly na mieste a

b)      skutočnosť, že bránenie výkonu kontroly na mieste kontrolovanou právnickou osobou sa považuje za porušenie rozhodnutia ECB v zmysle článku 18 ods. 7 nariadenia [č. 1024/2013] bez toho, aby bolo dotknuté vnútroštátne právo, ako je to ustanovené v článku 11 ods. 2 nariadenia [č. 1024/2013].“

145    V tomto prípade sa v liste zo 14. februára 2019, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie oznámené žalobkyni, uvádza, že bude vykonaná kontrola na základe článku 12 nariadenia č. 1024/2013 a článkov 143 až 146 nariadenia č. 468/2014 v súlade s rozhodnutím Rady pre dohľad z 10. januára 2019. V liste sa uvádza, že účelom tejto kontroly je úverové riziko a spresňuje, že kontrola sa týka žalobkyne a spoločností patriacich do jej skupiny. Je uvedené, že táto kontrola je plánovaná na marec 2019 a že vedúci kontrolnej skupiny bude žalobkyňu kontaktovať na účely organizácie prvého stretnutia.

146    Keďže uvedený list zo 14. februára 2019 uvádza, že účelom kontroly na mieste je úverové riziko, treba sa domnievať, že tento list uvádza síce stručne, ale dostatočne jasne, v súlade s článkom 143 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 468/2014, tak predmet kontroly, teda úverové riziko, a zároveň jej účel, teda analýzu tohto rizika zo strany ECB. V tejto súvislosti ECB nebola povinná spomenúť v tomto liste podozrenie z porušenia, čo žalobkyňa napokon ani netvrdí (pozri body 188 a 226 nižšie).

147    Pojem úverového rizika je základným pojmom bankovej činnosti, ktorý je jednoznačný a v podstate zodpovedá riziku, že dlžník nevráti svoj úver. Tento pojem je uvedený v článku 1 nariadenia č. 575/2013, v článku 79 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338), a navyše je predmetom zásady 17 základných zásad účinného bankového dohľadu vypracovaných Bazilejským výborom pre bankový dohľad a zverejnených v septembri 2012 (ďalej len „Základné zásady účinného bankového dohľadu“), ktoré nie sú záväzné, ale podľa svojho vlastného znenia predstavujú „minimálny faktický štandard v oblasti prudenciálnej právnej úpravy a dohľadu nad bankami a bankovými systémami“.

148    Treba rovnako zdôrazniť, že počas stretnutia zorganizovaného 5. marca 2019, teda niekoľko dní pred začiatkom kontroly, vedúci kontrolnej skupiny poskytol podrobnosti o danej kontrole v dokumente odovzdanom žalobkyni. Spresnil predovšetkým rozsah kontrolnej úlohy s názvom „Úverové riziko a riadenie“, pričom podrobne opísal obsah kontroly, pokiaľ ide o klasifikáciu a rezervy, inventarizačné záznamy (predané zaistené aktíva), ocenenie záruk a finančných prostriedkov (aktíva držané na predaj), kvalitu údajov, riadenie, ako aj obchodný model (pozri stranu 2 tohto dokumentu).

149    Napadnuté rozhodnutie bolo navyše prijaté za okolností známych žalobkyni. Žalobkyňa bola v pravidelnom kontakte s KFKT, ktorá už niekoľko rokov pozorne monitorovala riziká, ktorým bola žalobkyňa vystavená v úverovej oblasti a prijala voči nej, ako to bolo uvedené v bodoch 9 a 12 vyššie, rozhodnutia v oblasti dohľadu týkajúce sa najmä týchto rizík v rokoch 2016 a 2017. Žalobkyňa bola v priamom kontakte s ECB, keďže jej 5. júla a 12. septembra 2018 napísala so žiadosťou, aby zasiahla do dohľadu nad ňou a keďže predsedníčka Rady pre dohľad ECB jej listom z 8. októbra 2018 odpovedala, že súhlasí s názorom KFKT, že jej situácia si vyžaduje osobitný prudenciálny dohľad. Žalobkyňa poznala všetky aspekty rozhodcovského konania, ktoré sama začala. Žalobkyňa bola napokon informovaná o postupe, ktorého cieľom bolo, aby ECB prevzala priamy dohľad nad ňou, keďže súvisiaci návrh rozhodnutia jej bol oznámený listom ECB z 11. februára 2019.

150    Aj keď preto žalobkyňa nemala ku dňu podania svojej žaloby k dispozícii návrh rozhodnutia považovaný za prijatý Radou guvernérov, ktorý mal dôvernú povahu podľa článku 10 ods. 4 protokolu č. 4 o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a ECB [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, ECB/Espírito Santo Financial (Portugal), C‑442/18 P, EU:C:2019:1117, body 43 až 46], poznala dostatočne dôvody napadnutého rozhodnutia na účely posúdenia jeho dôvodnosti.

151    Navyše treba zdôrazniť, že žalobkyni bola v nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania prijaté Všeobecným súdom oznámená nedôverná verzia návrhu rozhodnutia považovaného za prijatý Radou guvernérov. Tento návrh, ktorého hlavné dôvody boli vysvetlené v bodoch 23 až 27 vyššie, pripomína nedávny priebeh doterajšieho dohľadu nad žalobkyňou a uvádza, že počas predchádzajúcich rokov boli zistené nedostatky a porušenia príslušných ustanovení, ktoré podrobne opisuje, vo vzťahu ku ktorým žalobkyňa neprijala vhodné opatrenia. V návrhu sa uvádza, že odporúčanie ICSID bráni KFKT, aby voči žalobkyni vykonala všetky opatrenia dohľadu, že ECB pripravuje prevzatie priameho dohľadu nad žalobkyňou a že kontrola na mieste umožní ECB, aby vykonala svoju vlastnú analýzu situácie žalobkyne. V návrhu sa dodáva, že zároveň s plánovaným prevzatím priameho dohľadu nad žalobkyňou bude potom ECB môcť prijať opatrenia dohľadu nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby žalobkyňa rešpektovala prudenciálne požiadavky.

152    Uvedené oznámenie tak umožnilo žalobkyni získať podrobnosti o dôvodoch napadnutého rozhodnutia, ku ktorým jej bolo umožnené podať pripomienky v štádiu repliky.

153    Siedmy žalobný dôvod treba teda zamietnuť ako nedôvodný.

3.      O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení práva žalobkyne byť vypočutá

154    Žalobkyňa tvrdí, že ECB nerešpektovala jej právo byť vypočutá tým, že jej neumožnila vyjadriť sa k zamýšľanej kontrole na mieste pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

155    ECB, ktorú v konaní podporuje Komisia, popiera túto argumentáciu.

156    Všeobecný súd na úvod konštatuje, že na podporu žalobného dôvodu založeného na porušení práva byť vypočutý žalobkyňa iba stručne uvádza, že jej nebolo umožnené vyjadriť sa k zamýšľanej kontrole na mieste pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

157    Podľa článku 41 ods. 2 Charty právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.

158    V tomto prípade žiadne ustanovenie nariadenia č. 1024/2013 alebo nariadenia č. 468/2014 nestanovuje, že rozhodnutiu o kontrole úverovej inštitúcie predchádza možnosť tejto inštitúcie byť vypočutá. Táto okolnosť však sama osebe nemôže ECB oslobodiť od jej povinnosti vypočuť subjekt, ktorému je určené rozhodnutie o kontrole pred jeho prijatím. Právo byť vypočutý ako základné právo zaručené Chartou je pre ECB totiž záväzné, aj keď to žiadne ustanovenie výslovne nestanovuje.

159    V prvom rade však treba uviesť, že hoci článok 22 nariadenia č. 1024/2013, nazvaný „Riadny postup pri prijímaní rozhodnutí týkajúcich sa dohľadu“, vo svojom odseku 1 stanovuje, že ECB poskytne osobám, ktoré sú predmetom rozhodnutí v oblasti dohľadu, príležitosť na vypočutie v súlade s článkom 4 a oddielom 2 kapitoly III uvedeného nariadenia, nazvaným „Osobitné právomoci v oblasti dohľadu“, tento článok 22 sa nevzťahuje na opatrenia prijaté v súlade s ustanoveniami oddielu 1 tejto kapitoly s názvom „Vyšetrovacie právomoci“.

160    Navyše článok 145 nariadenia č. 468/2014, nazvaný „Postup a oznámenie kontroly na mieste“, vo svojom odseku 1 prvej vete stanovuje, že ECB oznámi právnickým osobám, ktoré podliehajú kontrole na mieste, rozhodnutie ECB, ako aj totožnosť členov tímu pre kontrolu na mieste, najmenej päť pracovných dní pred začiatkom tejto kontroly, ale neuvádza, že tieto osoby majú právo byť vypočuté.

161    Predovšetkým však článok 31 nariadenia č. 468/2014, nazvaný „Právo byť vypočutý“, v poslednej vete svojho odseku 1 výslovne stanovuje, že ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na kapitolu III oddiel 1 nariadenia č. 1024/2013.

162    Príslušná právna úprava preto stanovuje, že právnické osoby, ktoré sú predmetom niektorého z vyšetrovacích opatrení uvedených v oddiele 1 kapitoly III nariadenia č. 1024/2013, medzi ktorými sa nachádza kontrola na mieste, nemajú právo byť vypočuté pred prijatím uvedeného opatrenia.

163    Príslušná právna úprava je tým, že stanovuje, že dotknuté osoby nie sú vypočuté pred prijatím vyšetrovacieho opatrenia, v súlade s povahou takéhoto opatrenia, ktorého jediným cieľom je zhromaždiť informácie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 26. júna 1980, National Panasonic/Komisia, 136/79, EU:C:1980:169, bod 21, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Italmobiliare/Komisia, C‑268/14 P, neuverejnené, EU:C:2015:697, bod 119).

164    Z článku 22 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 navyše vyplýva, že rozhodnutia, ktorými sa ECB s prihliadnutím na informácie zhromaždené počas vyšetrovania prípadne rozhodne uložiť prudenciálne opatrenia, musia byť prijaté v konaní, ktorého súčasťou je právo dotknutých osôb byť vypočuté.

165    Okrem toho treba pripomenúť, že skutočnosť, že kontrola prebieha niekoľko mesiacov, zahŕňa kontroly na mieste a vypočutie dotknutého podniku, ktorého vyhlásenia sú založené do spisu, môže umožniť preukázať, že dotknutý podnik bol počas kontroly vypočutý s plnou znalosťou veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2008, Sopropé, C‑349/07, EU:C:2008:746, body 45 a 46).

166    Všeobecný súd konštatuje, že v tomto prípade malo byť podľa prezentácie vedúceho kontrolnej skupiny z 5. marca 2019 naplánovaných viacero stretnutí medzi členmi kontrolného tímu a manažérmi žalobkyne k relevantným témam (pozri s. 5 tejto prezentácie). Z tejto prezentácie tiež vyplýva, že pred zaslaním záverečnej správy a „záverečným“ stretnutím sa počítalo so zaslaním návrhu kontrolnej správy a „výstupným“ stretnutím (pozri s. 7 tejto prezentácie).

167    Z uvedeného vyplýva, že na rozhodnutie ECB vykonať kontrolu na mieste v úverovej inštitúcii podľa článku 12 nariadenia č. 1024/2013 sa nevzťahuje právo dotknutého subjektu byť vypočutý pred prijatím uvedeného rozhodnutia.

168    ECB je až po rozhodnutí vykonať kontrolu na mieste a pred prípadným prijatím rozhodnutia podľa článku 4 a oddielu 2 kapitoly III nariadenia č. 1024/2013 povinná poskytnúť dotknutým osobám príležitosť byť vypočuté.

169    Už navyše treba uviesť, že aj keby ECB bola povinná vypočuť žalobkyňu pred prijatím napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že porušenie práva na obhajobu, predovšetkým práva byť vypočutý, má za následok zrušenie rozhodnutia prijatého na záver daného správneho konania iba vtedy, ak by bez tejto vady toto konanie mohlo viesť k inému výsledku (pozri rozsudok zo 4. apríla 2019, OZ/EIB, C‑558/17 P, EU:C:2019:289, bod 76 a citovanú judikatúru).

170    V tomto prípade však z dokumentov nachádzajúcich sa v spise nevyplýva, že ak by žalobkyňa bola vypočutá pred prijatím napadnutého rozhodnutia, konanie by mohlo viesť k inému výsledku. V tejto súvislosti Všeobecný súd zdôrazňuje, že žalobkyňa to netvrdí a že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté za okolností, ktoré jej boli známe, ako bolo uvedené v bode 149 vyššie.

171    Piaty žalobný dôvod treba teda zamietnuť.

4.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 spočívajúcom v tom, že napadnuté rozhodnutie nebolo potrebné v zmysle tohto ustanovenia a o štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

172    Žalobkyňa v rámci druhého žalobného dôvodu tvrdí, že podľa článku 12 nariadenia č. 1024/2013 musí byť kontrola na mieste potrebná. Kontrola na mieste vykonaná u nej však bola odvetným opatrením, ktorým ECB ukázala, že nestrpí žiadnu kritiku. V liste zo 14. februára 2019 ECB jasne nedefinovala rozsah a účel kontroly na mieste. Nevysvetlila, prečo bola kontrola na mieste potrebná na posúdenie úverového rizika. Toto riziko však KFKT pozorne monitoruje už niekoľko rokov. KFKT monitorovala všetky rozhodnutia žalobkyne v úverovej oblasti a všetky rozhodnutia, ktoré sa týkali sumy vyššej ako 50 000 eur, podliehali jej schváleniu. Už dlho nebola v úverovom portfóliu žalobkyne urobená žiadna zmena bez schválenia KFKT.

173    Žalobkyňa v rámci štvrtého žalobného dôvodu tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nerešpektuje zásadu proporcionality. ECB mala na dosiahnutie sledovaného cieľa použiť prostriedok, ktorý predstavoval najmenší zásah. Žalobkyňa bola stále pripravená poskytnúť ECB a KFKT všetky potrebné informácie. Nie je preukázané, že sa vďaka iným vhodným vyšetrovacím opatreniam nedalo vyhnúť kontrole na mieste, predovšetkým kontrole, ktorú vykonala ECB. Kontroly na mieste, ktoré vykonáva ECB, predstavujú väčšie obmedzenia ako kontroly vykonávané príslušnými vnútroštátnymi orgánmi najmä preto, že sú vykonávané zamestnancami, ktorí nehovoria jazykom dotknutej krajiny. Platí to predovšetkým v prípade Lotyšska, ktorého jazykom sa za jeho hranicami veľmi nerozpráva. Navyše harmonogram kontroly bol šikanózny, keďže v čase kontroly žalobkyňa vykonávala svoj každoročný audit s tretím podnikom a ECB odmietla odložiť kontrolu o jeden mesiac. Žalobkyňa nebola schopná dokončiť svoj každoročný audit včas a KFKT jej z tohto dôvodu uložila pokutu.

174    ECB, ktorú v konaní podporuje Komisia, popiera túto argumentáciu.

175    Vzhľadom na súvislosť medzi druhým a štvrtým žalobným dôvodom treba tieto dva žalobné dôvody preskúmať spoločne.

176    Podľa článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 môže ECB vykonávať všetky potrebné kontroly na mieste v obchodných priestoroch inštitúcií podliehajúcich prudenciálnemu dohľadu, najmä v úverových inštitúciách usadených v zúčastnených členských štátoch.

177    Prívlastok „potrebné“, použitý v článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013, je v súlade so zásadou proporcionality, ktorá vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie, pričom ak sa ponúka výber medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k cieľom (rozsudky z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, bod 50, a zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada, C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, bod 206).

178    Posúdenie proporcionality opatrenia sa musí zosúladiť s rešpektovaním voľnej úvahy prípadne priznanej inštitúciám Únie počas jeho prijatia (pozri rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 53 a citovanú judikatúru). ECB však disponuje širokou mierou voľnej úvahy, keď prijíma tak, ako v tomto prípade, akt týkajúci sa dohľadu nad úverovou inštitúciou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P, EU:C:2019:372, bod 86).

179    V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 177 vyššie sa potreba a proporcionalita kontroly na mieste musia posúdiť s prihliadnutím na ciele sledované právnou úpravou.

180    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami je zabezpečiť bezpečnosť a zdravie týchto inštitúcií, stabilitu finančného systému a ochranu vkladateľov (pozri odôvodnenia 30 a 65 nariadenia č. 1024/2013).

181    Zdravé riadenie úverového rizika úverovými inštitúciami predstavuje jeden z hlavných cieľov prudenciálneho dohľadu, ako to vyplýva z článku 1 nariadenia č. 575/2013, z článku 79 smernice 2013/36 a navyše zo zásady 17 Základných zásad účinného bankového dohľadu.

182    Okrem toho treba zdôrazniť, že každá úverová inštitúcia podlieha „priebežnému“ prudenciálnemu dohľadu zo strany príslušných orgánov (pozri odôvodnenie 37 nariadenia č. 1024/2013, odôvodnenie 3 smernice 2013/36 a odôvodnenie 25 nariadenia č. 575/2013).

183    Príslušné orgány disponujú v súlade s článkami 14 až 16 nariadenia č. 1024/2013 a článkom 104 smernice 2013/36 právomocami, ktoré im umožňujú odobrať úverovej inštitúcii povolenie nevyhnutné na výkon jej činnosti, nesúhlasiť s nadobudnutím majetkovej účasti v tejto inštitúcii a ukladať opatrenia dohľadu, najmä posilnenie jej správy, zlepšenie jej situácie v oblasti vlastných zdrojov alebo likvidity, obmedzenie činnosti, ukončenie činnosti alebo odvolanie členov riadiacich orgánov z ich funkcie.

184    Príslušné orgány disponujú v súlade s článkami 9 až 13 nariadenia č. 1024/2013 a článkom 65 ods. 3 smernice 2013/36 aj vyšetrovacími právomocami, ktoré im umožňujú požadovať všetky informácie nevyhnutné na plnenie ich úloh, vrátane informácií, ktoré sa majú poskytovať v pravidelných intervaloch a v určených formátoch na účely dohľadu a súvisiace štatistické účely, viesť vyšetrovanie a vykonávať kontroly na mieste. V odôvodnení 47 nariadenia č. 1024/2013 sa uvádza, že ECB by mala mať možnosť požadovať všetky potrebné informácie a vykonávať vyšetrovania a kontroly na mieste „na účely účinného vykonávania svojich úloh“.

185    Príslušné orgány dohľadu vykonávajú v súlade s článkami 97 a 99 smernice 2013/36 preskúmanie a hodnotenie. Určujú frekvenciu a intenzitu preskúmania a hodnotenia so zreteľom na veľkosť a systémový význam dotknutej úverovej inštitúcie, ako aj povahu, rozsah a zložitosť jej činností, pričom zohľadnia zásadu proporcionality. Toto preskúmanie a hodnotenie vykonávajú v prípade inštitúcií, na ktoré sa vzťahuje program previerok v oblasti dohľadu najmenej raz za rok. Tento program, ktorý zahŕňa plán inšpekcií na mieste, sa vzťahuje na inštitúcie, v prípade ktorých výsledky stresových testov alebo výsledky postupov preskúmania a hodnotenia orgánmi dohľadu naznačujú významné riziká pre ich finančné zdravie alebo porušenie príslušných ustanovení, na inštitúcie, ktoré predstavujú systémové riziko pre finančný systém a na každú inú inštitúciu, v prípade ktorej to príslušné orgány považujú za potrebné. Príslušné orgány môžu v prípade, ak je to podľa uvedeného článku 97 primerané, prijať také opatrenia ako je napríklad zvýšenie počtu alebo frekvencie inšpekcií inštitúcie na mieste alebo stála prítomnosť príslušného orgánu v inštitúcii.

186    Zásady 9 a 10 Základných zásad účinného bankového dohľadu navyše stanovujú, že orgán dohľadu používa svoje zdroje úmerne rizikovému profilu a systémovému významu banky. Tieto zásady uvádzajú, že tento orgán využíva metódu, ktorá vhodným spôsobom kombinuje kontroly na mieste a kontroly účtovných záznamov. Orgán dohľadu jednak analyzuje správy a štatistické výkazy predkladané bankami. Okrem toho úplne nezávisle overuje správy prekladané bankami, a to na žiadosť a v pravidelných intervaloch, vykonaním kontrol na mieste alebo prostredníctvom externých audítorov. Je v pravidelnom kontakte so správnou radou, externými správcami, riadiacimi a vedúcimi zamestnancami. Pravidelne sa schádza s riadiacimi zamestnancami a správnou radu. Môže využiť služby tretích nezávislých osôb, ale nemôže na tretie osoby delegovať svoje povinnosti v oblasti dohľadu.

187    Z odôvodnení, ustanovení a zásad pripomenutých v bodoch 182 až 186 vyššie vyplýva, že úverové inštitúcie podliehajú „priebežnému“ dohľadu, ktorý sa zakladá na kombinácii kontrol účtovných záznamov vykonávaných na základe informácií pravidelne oznamovaných príslušným orgánom a kontrol na mieste, ktoré umožňujú overiť oznámené informácie. Kontroly účtovných záznamov v zásade nenahrádzajú kontroly na mieste, ktoré najmä umožňujú príslušnému orgánu, aby nezávisle overil informácie nahlásené týmito úverovými inštitúciami.

188    Treba spresniť, že na rozdiel od kontrol vykonávaných Komisiou na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, ktorých cieľom je odhaliť porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ, majú kontroly na mieste, ktoré vykonáva ECB, v rámci priebežného dohľadu kombinujúceho kontroly účtovných záznamov a kontroly na mieste overiť, či úverové inštitúcie zabezpečujú zdravé riadenie a krytie svojich rizík a či sú oznámené informácie spoľahlivé, takže ich vykonávanie nie je podmienené podozrením z porušenia. Žalobkyňa to napokon ani netvrdí.

189    Záver uvedený v bode 188 vyššie nie je popretý znením článku 13 ods. 2 druhej vety nariadenia č. 1024/2013, podľa ktorého pri kontrole primeranosti donucovacích opatrení môže vnútroštátny súdny orgán požiadať ECB o podrobné vysvetlenia, a to najmä dôvodov, na základe ktorých má ECB podozrenie, že došlo k porušeniu aktov uvedených v článku 4 ods. 3 prvom pododseku tohto nariadenia, a závažnosti údajného porušenia a povahy účasti osoby, na ktorú sa vzťahujú donucovacie opatrenia.

190    Článok 13 ods. 2 druhá veta nariadenia č. 1024/2013 sa totiž netýka potreby kontroly na mieste, ale preskúmania proporcionality zvažovaných donucovacích opatrení najmä v prípade, keď sa zistí, že osoba bráni vykonaniu kontroly.

191    Z ustanovení, odôvodnení a zásad pripomenutých v bodoch 182 až 186 vyššie napokon vyplýva, že pri určovaní frekvencie a intenzity kontrol na mieste sa zohľadňuje zásada proporcionality.

192    V tomto prípade, po prvé, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že KFKT počas rokov predchádzajúcich kontrole zistila nedostatky a porušenia príslušných ustanovení a že žalobkyňa neprijala vhodné opatrenia na nápravu obáv vyplývajúcich z týchto zistení.

193    V tejto súvislosti treba uviesť, že na podloženie druhého a štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa nevysvetľuje žiadne tvrdenie, ktoré by malo poprieť existenciu nedostatkov a porušení príslušných ustanovení uvedených v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyňa predovšetkým netvrdí, že napadla na vnútroštátnych súdoch rozhodnutia KFKT prijaté vo februári 2016 a auguste 2017 a neuvádza výsledok prípadných súdnych konaní. Nepopiera zistenie nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého neprijala vhodné opatrenia na nápravu uvedených obáv.

194    Po druhé, tvrdenie žalobkyne, že bola pripravená oznámiť ECB každú potrebnú informáciu, nemôže uspieť, pretože takéto oznámenie nebolo rovnocenné možnosti ECB overiť na mieste celistvosť a spoľahlivosť odovzdaných informácií a stretnúť sa so zástupcami žalobkyne k rôznym témam.

195    Po tretie, skutočnosť, že KFKT už mnoho rokov pozorne monitorovala úverové riziko, ktorému bola vystavená žalobkyňa, čo predovšetkým znamenalo, že všetky rozhodnutia žalobkyne týkajúce sa sumy vyššej ako 50 000 eur si vyžadovali schválenie KFKT, nespochybňuje potrebu kontroly na mieste. Toto monitorovanie potvrdzuje pozornosť, ktorú KFKT venovala úverovému riziku a nepopiera odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého žalobkyňa neprijala vhodné opatrenia na nápravu už zistených nedostatkov a porušení príslušných ustanovení.

196    Po štvrté, žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie predstavuje odvetné opatrenie namierené voči nej. V tejto súvislosti vyhlásenia člena administratívneho revízneho výboru ECB, urobené počas konferencie 21. novembra 2017, podľa ktorých v prípade, ak úverová inštitúcia začne proti príslušnému orgánu formálne konanie, môže tento orgán reagovať zintenzívnením svojho dohľadu, nepredstavujú dostatočný dôkaz toho, že napadnuté rozhodnutie je odvetným opatrením, keďže tieto krátke vyhlásenia vyjadrovali „osobný názor“, nemuseli znamenať existenciu odvetných opatrení a neobsahujú podrobnosti.

197    Po piate, treba zamietnuť tvrdenie založené na tom, že v liste generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019 ECB jasne neuviedla rozsah a účel kontroly na mieste a nevysvetlila, prečo bola kontrola potrebná na posúdenie úverového rizika. Otázka, či je uvedený list zo 14. februára 2019 dostatočne odôvodnený, už totiž bola preskúmaná v bodoch 145 až 150 vyššie a v každom prípade sa týka formálnej náležitosti upravenej v článku 145 nariadenia č. 468/2014 spočívajúcej v oznámení kontroly, ktorú treba odlíšiť od otázky dôvodnosti napadnutého rozhodnutia súvisiacej s vecnou zákonnosťou sporného aktu v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 143 vyššie.

198    Po šieste, tvrdenie žalobkyne, že kontroly, ktoré vykonáva ECB, predstavujú väčšie obmedzenia ako kontroly príslušných vnútroštátnych orgánov, treba zamietnuť ako skutkovo nepodložené.

199    Jednak sa totiž kontroly, ktoré vykonáva ECB a kontroly vykonávané príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, zakladajú na tých istých normách, ako to tvrdí ECB. Žalobkyňa to napokon nepopiera. Okrem toho, ako to tiež tvrdí ECB, použitie anglického jazyka kontrolnými zamestnancami nemožno v tomto prípade považovať za významné obmedzenie z dôvodu, že zástupcovia žalobkyne neboli povinní komunikovať v tomto jazyku so zamestnancami kontrolného tímu a okrem toho z dôvodu, že žalobkyňa si neskôr zvolila angličtinu ako jediný jazyk pre komunikáciu s ECB.

200    Navyše okolnosť, že kontroly, ktoré vykonáva ECB, predstavujú väčšie obmedzenia ako kontroly príslušných vnútroštátnych orgánov v každom prípade nemôže preukazovať, že tieto kontroly sú neprimerané.

201    Napokon po siedme, nie je preukázaná šikanózna povaha harmonogramu kontroly. V tejto súvislosti Všeobecný súd podotýka, že kontrola sa začala viac ako tri týždne po doručení listu zo 14. februára 2019 a že jej predchádzalo úvodné stretnutie obsahujúce podrobnosti o jej priebehu, čo umožňovalo žalobkyni prijať pred jej začatím organizačné opatrenia. Okolnosť, že žalobkyňa počas kontroly vykonávala každoročný audit svojej účtovnej závierky, neumožňuje preukázať šikanóznu povahu tohto harmonogramu. Nútiť ECB, aby odložila kontrolu iba z dôvodu, že úverová inštitúcia musí vykonať každoročný audit svojej účtovnej závierky, by mohlo narušiť cieľ finančnej stability, hoci článok 6 ods. 5 nariadenia č. 1024/2013 naopak stanovuje, že ECB môže „kedykoľvek“ uplatniť svoju právomoc vykonať kontrolu na mieste. Okrem toho nie je preukázané, že kontrola zabránila žalobkyni v tom, aby včas dokončila každoročný audit svojej účtovnej závierky. V tejto súvislosti treba uviesť, že po prvé, prináleží úverovým inštitúciám, aby prijali opatrenia potrebné na dodržanie zákonných lehôt pri predkladaní svojich účtovných závierok overených audítorom, po druhé, podľa rozhodnutia KFKT zo 14. mája 2019 ukladajúceho žalobkyni sankciu sa žalobkyňa omeškala už pri predložení svojej účtovnej závierky v roku 2017, a po tretie, omeškanie žalobkyne pri predložení jej účtovnej závierky overenej audítorom možno tiež prípadne vysvetliť nedostatkom prostriedkov, ktoré použil audítorsky tím.

202    Za týchto okolností sa ECB mohla pri výkone širokej miery svojej voľnej úvahy oprávnene domnievať, že vykonanie kontroly na mieste v priestoroch žalobkyne bolo potrebné v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 na preskúmanie úverového rizika, ktorému bola žalobkyňa vystavená, a všeobecnejšie na zaručenie zdravia tejto úverovej inštitúcie, stability finančného systému a ochrany vkladateľov. Okrem toho nie je preukázané, že ECB mohla použiť opatrenie, ktoré by bolo menej obmedzujúce ako kontrola na mieste, ktorú vykonala, ani že ťažkosti spôsobené týmto opatrením boli neprimerané sledovanému cieľu.

203    Z uvedeného vyplýva, že druhý a štvrtý žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodné.

5.      O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 spočívajúcom v tom, že ECB náležite nevykonala svoju voľnú úvahu a o šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti ECB starostlivo a nestranne preskúmať a posúdiť všetky relevantné aspekty daného prípadu

204    Žalobkyňa v rámci tretieho žalobného dôvodu tvrdí, že ECB nezohľadnila diskrečnú povahu rozhodnutia o vykonaní kontroly na mieste. Nie je preukázané, že ECB pri otázke vhodnosti kontroly na mieste vykonala svoju voľnú úvahu. Neexistencia akejkoľvek „relevantnej“ úvahy vyplýva z veľmi neobvyklej povahy rozhodnutia ECB vykonať kontrolu na mieste u menej významnej úverovej inštitúcie.

205    V rámci šiesteho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že ECB si nesplnila povinnosť preskúmať starostlivo a nestranne všetky „relevantné“ aspekty daného prípadu, ktorú má v súlade s judikatúrou. ECB nezohľadnila množstvo relevantných informácií o každom prípadne podstupovanom úverovom riziku, ktoré mala k dispozícii KFKT.

206    ECB, ktorú v konaní podporuje Komisia, tvrdí, že tretí a šiesty žalobný dôvod treba zamietnuť.

207    Na úvod sa treba domnievať, že tretí žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že ECB nevyužila svoju voľnú úvahu, aby rozhodla, či bola kontrola na mieste vhodná, ako to vyžaduje článok 12 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013, čo vyplýva predovšetkým z toho, že list generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019 nespomína žiadnu „relevantnú“ okolnosť.

208    Prostredníctvom svojho šiesteho žalobného dôvodu žalobkyňa znovu uplatňuje žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté bez toho, aby boli starostlivo a nestranne preskúmané „relevantné“ aspekty daného prípadu.

209    Tieto dva žalobné dôvody treba preskúmať súčasne, pretože tak v jednom, ako aj v druhom žalobkyňa vytýka ECB, že sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreskúmala alebo neposúdila relevantné okolnosti daného prípadu.

210    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že keď žalujúca strana uplatní žalobné dôvody založené na nesprávnom právnom posúdení tejto povahy, musí predložiť dôkazy umožňujúce dospieť k záveru, že došlo k takémuto nesprávnemu právnemu posúdeniu.

211    Na podporu týchto žalobných dôvodov však žalobkyňa iba stručne tvrdí, že list generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019 neobsahuje „žiadnu relevantnú úvahu“. Zdôrazňuje, že kontrola na mieste, ktorú vykonáva ECB, je v menej významnej úverovej inštitúcii neobvyklá a že ECB nezohľadnila množstvo informácií o úverovom riziku, ktorému bola žalobkyňa vystavená, ktoré mala k dispozícii KFKT.

212    Z návrhu rozhodnutia považovaného za prijatý Radou guvernérov, najmä z jeho prílohy, však vyplýva, že ECB zohľadnila informácie o úverovom riziku, ktorému bola žalobkyňa vystavená, ktoré mala k dispozícii KFKT. Vyplýva z nich aj to, že ECB zohľadnila okolnosť, že žalobkyňa bola menej významnou úverovou inštitúciou, keď sa dvakrát domnievala, že to nebránilo vykonaniu kontroly na mieste, ako bolo uvedené v bode 137 vyššie. Napokon z nich vyplýva, že ECB náležite posúdila, či bola kontrola na mieste vhodná a dospela k záveru, že to tak bolo, predovšetkým so zreteľom na nedostatky a porušenia príslušných ustanovení, ktoré zistila v predchádzajúcich rokoch a na skutočnosť, že žalobkyňa neprijala vhodné opatrenia na ich nápravu.

213    Z uvedeného, ako aj z odpovede na druhý a štvrtý žalobný dôvod, vyplýva, že žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že ECB nepreskúmala relevantné okolnosti jej situácie, ani neposúdila, či bola s prihliadnutím na tieto okolnosti kontrola na mieste potrebná.

214    Tretí a šiesty žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodné.

6.      O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty

215    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, pretože jeho pôsobnosť a účel nie sú jasné. Vzhľadom na to, že list generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019 spomína iba úverové riziko, žalobkyňa nie je schopná zistiť rozsah jeho záväznosti a vedieť, do akej miery možno nerešpektovanie žiadosti zamestnancov poverených kontrolou považovať za obštrukciu. V tomto liste sa dokonca uvádza, že rozsah kontroly bolo možné v jej priebehu neobmedzene rozšíriť. Príručka bankového dohľadu však zdôrazňuje, že kontrola na mieste musí mať vopred definovaný rozsah. Otázky, ktoré kládli zamestnanci poverení kontrolou, sa vzťahovali na mnohé oblasti, ktoré neboli relevantné pre analýzu úverového rizika. Určité otázky nezodpovedali identifikovateľnému cieľu prudenciálneho dohľadu, ale boli skôr súčasťou podrobného vyšetrovania v oblasti boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti, čo je oblasť, v ktorej ECB nie je príslušným orgánom dokonca ani vo vzťahu k významným inštitúciám. Okrem toho žiadosť adresovaná žalobkyni, aby predložila informácie o všetkých prichádzajúcich a odchádzajúcich platbách všetkých svojich klientov počas posledných dvoch rokov, by bola neprimeraná dokonca aj v rámci vyšetrovania v oblasti boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti.

216    ECB, ktorú v konaní podporuje Komisia, popiera túto argumentáciu.

217    Zásada právnej istoty predovšetkým vyžaduje, aby právna úprava bola jasná a presná a aby jej účinky boli predvídateľné, najmä pokiaľ môže mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky [pozri rozsudok z 30. apríla 2019, Taliansko/Rada (Kvóta na rybolov stredomorského mečiara veľkého), C‑611/17, EU:C:2019:332, bod 111 a citovanú judikatúru].

218    Právo požadovať ochranu legitímnej dôvery, ktoré je dôsledkom zásady právnej istoty, sa vzťahuje na každého jednotlivca nachádzajúceho sa v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán Únie u neho vyvolal odôvodnené očakávania. Uisteniami schopnými vyvolať uvedené očakávania sú bez ohľadu na formu, akou boli oznámené, informácie, ktoré sú presné, zhodujú sa, neviažu sa na splnenie žiadnej podmienky a pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov. Naopak, nikto sa nemôže odvolávať na porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnúť správny orgán [rozsudok z 30. apríla 2019, Taliansko/Rada (Kvóta na rybolov stredomorského mečiara veľkého), C‑611/17, EU:C:2019:332, bod 112].

219    Napadnuté rozhodnutie uvádza, že cieľom kontroly je podrobné vyšetrenie rizík, riadenia rizík a správy žalobkyne tak, aby boli posúdené okrem iného jej procesy, systémy a kvalita jej riadenia a že táto kontrola bude zameraná hlavne na úverové riziko.

220    Skutočnosť, že v liste generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019 bolo uvedené, že cieľom kontroly na mieste je úverové riziko, neporušuje zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

221    Úverové riziko je totiž základným pojmom bankovej činnosti, ako bolo uvedené v bode 147 vyššie, ktorý subjekty tohto odvetvia chápu. Rozsah kontroly bol napokon presnejšie vysvetlený na stretnutí 5. marca 2019, niekoľko dní pred začiatkom kontroly. Ako bolo uvedené v bode 33 vyššie, vedúci kontrolnej skupiny v dokumente odovzdanom žalobkyni spresnil rozsah kontrolnej úlohy s názvom „Úverové riziko a riadenie“, a to konkrétne: klasifikácia a rezervy, inventarizačné záznamy (predané zaistené aktíva), ocenenie záruk a finančných prostriedkov (aktíva držané na predaj), kvalita údajov, riadenie, ako aj obchodný model.

222    Za týchto okolností žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že uvedený list zo 14. februára 2019 nebol v rozsahu, v akom uvádzal úverové riziko, jasný a že preto nemohla vedieť, do akej miery bolo možné nerešpektovanie žiadosti zamestnancov poverených kontrolou považovať za bránenie kontrole.

223    Okrem toho skutočnosť, že list generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019 uvádzal, že rozsah kontroly možno v priebehu kontroly rozšíriť a že v tomto prípade bude o tom žalobkyňa informovaná vedúcim kontrolnej úlohy v mene ECB, neporušuje zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

224    V uvedenom liste zo 14. februára 2019 sa totiž uvádzalo, že o takomto rozšírení rozsahu kontroly bude žalobkyňa vopred informovaná. Z tohto listu teda vyplýva, že bez takejto informácie zostane predmet kontroly obmedzený na úverové riziko.

225    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého sa v bode 69 Príručky bankového dohľadu uvádza, že kontroly na mieste musia mať vopred definovaný rozsah, treba sa domnievať, že v prípade dotknutej kontroly to tak naozaj bolo, pretože táto kontrola sa zameriavala na konkrétne riziko.

226    Napokon podľa bodu 73 Príručky bankového dohľadu môžu byť kontroly na mieste „všeobecné“, teda vzťahovať sa na širokú škálu rizík a činností s cieľom poskytnúť celkový pohľad na úverovú inštitúciu, „cielené“, teda zameriavať sa na osobitnú časť činnosti úverovej inštitúcie, na jeden problém alebo na jedno konkrétne riziko, alebo „tematické“, teda zameriavať sa na jednu otázku (napríklad obchodná oblasti alebo typy transakcií) v skupine rovnakých úverových inštitúcií. Tento bod spresňuje, že spoločné dohliadacie tímy, ktoré pozostávajú zo zamestnancov ECB a príslušných vnútroštátnych orgánov, môžu požiadať o tematickú previerku riadenia konkrétneho rizika alebo procesu riadenia v súbore inštitúcií. Uvádza sa v ňom, že tematické previerky možno začať aj na základe makroprudenciálnej a sektorovej analýzy, ktoré identifikujú hrozby pre finančnú stabilitu z dôvodu oslabenia hospodárskych sektorov alebo šíriacich sa rizikových postupov v rámci bankového sektora.

227    Výhradu založenú na tvrdení, podľa ktorého zamestnanci poverení kontrolou požadovali počas kontroly oznámenie informácií nevzťahujúcich sa na úverové riziko, treba zamietnuť ako neúčinnú.

228    Podmienky výkonu rozhodnutia o kontrole založeného na článku 12 nariadenia č. 1024/2013 ako také totiž nemajú vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia, keďže sa týkajú skutočností, ku ktorým došlo po jeho prijatí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, C‑466/19 P, EU:C:2021:76, bod 82 a citovanú judikatúru). Zákonnosť rozhodnutia tejto povahy teda nemôže závisieť od spôsobu, akým zamestnanci poverení kontrolou zabezpečujú jeho vykonanie.

229    Treba spresniť, že ak zamestnanci poverení kontrolou požadujú oznámenie informácií nad rámec predmetu kontroly, má dotknutý subjekt právo odmietnuť ich oznámenie okrem prípadu, ak ECB s využitím donucovacích opatrení pristúpi k nútenému výkonu dotknutého rozhodnutia.

230    Aj keby sa ECB rozhodla prijať rozhodnutie o uložení sankcie právnickej osobe za bránenie výkonu kontroly podľa článku 18 ods. 7 nariadenia č. 1024/2013, toto rozhodnutie možno napadnúť žalobou na Všeobecnom súde. V takejto žalobe môže dotknutá právnická osoba tvrdiť, ak sa domnieva, že má na to dôvody, že zamestnanci poverení kontrolou požadovali oznámenie informácií na rámec predmetu kontroly.

231    Dotknutý subjekt môže tiež bez odmietnutia žiadosti o oznámenie informácií v rámci kontroly podať námietky proti tomuto oznámeniu a požadovať od ECB, aby nepoužila dotknuté informácie z dôvodu, že nespadajú do predmetu kontroly. Ak ECB odmietne vyhovieť oprávneným žiadostiam dotknutej právnickej osoby, môže to založiť jej zodpovednosť a prípadne spôsobiť protiprávnosť aktov, ktoré následne prijme.

232    V každom prípade, žalobkyňa na podloženie svojho tvrdenia, podľa ktorého zamestnanci poverení kontrolou požadovali oznámenie informácií nevzťahujúcich sa na úverové riziko, v prvom rade všeobecne odkazuje na prílohu A.12, ktorá obsahuje žiadosti o informácie, ktoré žalobkyni písomne zaslali zamestnanci poverení kontrolou v marci a apríli 2019. Žalobkyňa tým, že tvrdí iba to, že táto príloha, ktorá má asi desať strán, obsahuje príklady otázok nesúvisiacich s úverovým rizikom, pričom neidentifikuje dotknuté otázky a neuvádza dôvody, pre ktoré sú tieto otázky irelevantné pre analýzu úverového rizika, neumožňuje Všeobecnému súdu, aby posúdil dôvodnosť jej tvrdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2013, Versalis/Komisia, C‑511/11 P, EU:C:2013:386, bod 115).

233    Hoci žalobkyňa v druhom rade konkrétne tvrdí, že ECB od nej žiadala poskytnutie informácií o prichádzajúcich a odchádzajúcich platbách klientov banky za posledné dva roky, čo skutočne vyplýva z prílohy A.12, neuvádza, že podala námietku proti tejto písomnej žiadosti zamestnancov poverených kontrolou. Aj keby však uvedená žiadosť presahovala rozsah kontroly alebo bola neprimeraná vzhľadom na množstvo požadovaných informácií, neumožňuje preukázať, že samotné napadnuté rozhodnutie, ktoré je jednoznačné, porušuje zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty.

234    Ôsmy žalobný dôvod treba teda zamietnuť.

7.      O deviatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie

235    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania. Kontroly na mieste u menej významnej úverovej inštitúcie sú veľmi zriedkavé a ECB nevysvetlila, prečo v tomto prípade prijala toto neobvyklé opatrenie. Treba zohľadniť aj to, že ECB neodpovedala na otázky položené žalobkyňou v jej listoch z 5. júla a 12. septembra 2018, ktoré sa týkali problémov korupcie a nepriateľských poznámok, ktoré verejne formulovali lotyšskí predstavitelia. ECB nepreukázala, že v tejto veci viedla vyšetrovanie a neuznala, že verejné hrozby obvineného A boli nevhodné. Rozsudok z 26. februára 2019, Rimšēvičs a ECB/Lotyšsko (C‑202/18 a C‑238/18, EU:C:2019:139), nevyriešil problém, keďže Súdny dvor zrušil opatrenia uložené Lotyšskou republikou proti obvinenému A, pretože včas nepredložila dôkazy o skutkoch korupcie. Napadnuté rozhodnutie bolo teda prijaté napriek tomu, že spoľahlivé dôkazné prostriedky podporovali obvinenia z korupcie a protiprávneho správania a že ECB odmietla vyšetriť a napraviť túto situáciu. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že bez akéhokoľvek odôvodnenia treba neobvyklé zaobchádzanie, ktorému bola vystavená, vykladať ako diskriminačný akt, pričom treba spresniť, že v medziobdobí bol obvinený A opäť dosadený do funkcie guvernéra Centrálnej banky Lotyšska.

236    ECB popiera argumentáciu žalobkyne.

237    Všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania ako všeobecná zásada práva Únie ukladá, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situácie nezaobchádzalo rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok zo 6. júna 2019, P. M. a i., C‑264/18, EU:C:2019:472, bod 28 a citovanú judikatúru).

238    Predpokladom porušenia zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu rozdielneho zaobchádzania je, že uvedené situácie sú porovnateľné vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré ich charakterizujú (rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 25).

239    V prvom rade žalobkyňa neuvádza, ktoré úverové inštitúcie boli v situácii porovnateľnej s jej situáciou a neboli vystavené zaobchádzaniu rovnakej povahy.

240    V druhom rade, pokiaľ sa žalobkyňa sťažuje na to, že s ňou bolo zaobchádzané diskriminačne v porovnaní s menej významnými úverovými inštitúciami, v ktorých ECB sama nevykonala kontrolu, treba pripomenúť, že ECB má nielen právomoc vykonať kontroly v menej významných úverových inštitúciách, ale že ich aj skutočne vykonala v iných inštitúciách okrem žalobkyne, ako to tvrdí ECB a ako to napokon uznáva žalobkyňa.

241    Hoci z dokumentov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že kontroly, ktoré vykonáva samotná ECB v menej významných úverových inštitúciách, sú naozaj oveľa menej časté ako kontroly, ktoré vykonáva v inštitúciách považovaných za významné, treba uviesť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, najmä dôvod, podľa ktorého odporúčanie ICSID bráni KFKT, aby voči žalobkyni vykonala všetky opatrenia dohľadu, môžu vysvetľovať, v čom bola situácia žalobkyne osobitá a z tohto dôvodu neporovnateľná so situáciou iných menej významných inštitúcií, v ktorých ECB nevykonala kontrolu na mieste a teda prečo sa ECB v tomto prípade rozhodla sama vykonať túto kontrolu.

242    Pokiaľ sa žalobkyňa sťažuje na diskriminačné správanie vo vzťahu k úverovým inštitúciám, ktorých hlavných akcionár na rozdiel od nej neoznámil skutok korupcie, treba sa domnievať, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto rozhodnutie sa nezakladá na existencii takého oznámenia.

243    Navyše treba po prvé uviesť, že trestnoprávne vyšetrovanie, ktoré viedlo k obvineniu A, sa netýka žalobkyne, ale tretej lotyšskej banky a okrem toho v prípade skutku korupcie, ktorý oznámil CR, žalobkyňa bez ďalších podrobností uvádza, že vyšetrovanie stále prebieha.

244    Po druhé, ak sa žalobkyňa domnieva, že ECB bola povinná vyšetriť skutok korupcie, ktorý oznámil CR, ECB správne tvrdí, že nemá právomoc na to, aby sama vykonala vyšetrovanie takéhoto skutku a že v tejto súvislosti spolupracuje s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.

245    Navyše, aj keby sa ECB dopustila pochybenia tým, že nevyšetrila skutok korupcie, ktorý oznámil CR alebo vyjadrenia A voči žalobkyni, nie je preukázané, že toto pochybenie mohlo spôsobiť protiprávnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa nerozhoduje o vhodnosť vykonať takéto vyšetrovanie, ale o vhodnosti vykonania kontroly na mieste.

246    Po tretie, treba uviesť, že sa zdá, že napadnuté rozhodnutie čiastočne priaznivo odpovedá na žiadosti žalobkyne, uvedené v jej listoch z 5. júla a 12. septembra 2018 a spomenuté v bode 18 vyššie, pretože toto rozhodnutie malo za následok, že ECB viac zasahovala do dohľadu nad žalobkyňou.

247    Keďže napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, treba deviaty žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

8.      O desiatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 19 a odôvodnenia 75 nariadenia č. 1024/2013, ako aj na zneužití právomoci

248    Žalobkyňa tvrdí, že článok 19 a odôvodnenie 75 nariadenia č. 1024/2013 ukladajú ECB povinnosť plniť zverené úlohy nezávisle od každého nenáležitého politického vplyvu. Rozhodnutia ECB nesmú byť ovplyvnené inými než prudenciálnymi hľadiskami.

249    Žalobkyňa vysvetľuje, že napadnuté rozhodnutie je odvetným opatrením prijatým preto, že ona a jej akcionári oznámili protiprávne správanie člena Rady guvernérov ECB. Vyplýva to z rozhodnutia, ktorým sa ECB rozhodla znovu prevziať priamy dohľad nad žalobkyňou, ktorého jediným dôvodom bolo začatie rozhodcovského konania žalobkyňou, teda legitímny výkon opravného prostriedku. Vyplýva to aj z listu generálneho riaditeľa zo 14. februára 2019, ktorý neposkytuje žiadny dôvod neobvyklého rozhodnutia vykonať kontrolu na mieste v menej významnej úverovej inštitúcii.

250    Žalobkyňa tvrdí, že treba zohľadniť, že ECB neodpovedala na jej pokusy nadviazať dialóg týkajúci sa problémov korupcie, nespravodlivého regulačného zaobchádzania, ktorému bola vystavená a nepriateľských a nevhodných verejných poznámok lotyšských predstaviteľov, najmä hrozby odobratia povolenia, ktorú vyslovil obvinený A. Tieto problémy korupcie sú všeobecne uznávané, a to aj lotyšskými orgánmi, Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a Spojenými štátmi americkými. Vo februári 2018 uvedené problémy korupcie viedli k zadržaniu A, ako aj k ochranným opatreniam, ktoré mu praxi zabránili vykonávať funkciu guvernéra Centrálnej banky Lotyšska a člena Rady guvernérov ECB. Jedinou reakciou ECB bolo, že podala žalobu na Súdny dvor (vec C‑238/18), aby bránila svoju nezávislosť proti zásahu, ktorého sa údajne dopustila Lotyšská republika. ECB nepodnikla nič, aby vyšetrila a napravila uvedené problémy a obnovila dôveru v regulačný proces. V reakcii na uvedenú žalobu ECB Lotyšská republika potvrdila, že existovali dôkazy preukazujúce skutky korupcie, ktorých sa dopustil obvinený A, ale tieto dôkazy nepredložila. Žalobkyňa sa domnieva, že v tomto prípade prináleží ECB a nie jej, aby preukázala, že prudenciálny dohľad je vykonávaný v súlade s právnymi predpismi.

251    Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že ECB v tomto prípade nevyšetrila vážne problémy týkajúce sa kvality prudenciálneho dohľadu, ale bez poskytnutia akéhokoľvek dôvodu prijala neobvyklé rozhodnutie vykonať kontrolu na mieste v menej významnej úverovej inštitúcii. Treba to vykladať tak, že tým vyslala posolstvo, že kritika regulačných orgánov vedie k tvrdým odvetným opatreniam.

252    Žalobkyňa navrhuje Všeobecnému súdu, aby nariadil ECB a Lotyšskej republike sprístupniť celú relevantnú korešpondenciu medzi ECB a KFKT, aby bolo možné určiť skutočné dôvody napadnutého rozhodnutia.

253    ECB popiera túto argumentáciu.

254    Podľa článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 pri vykonávaní úloh, ktorými bola ECB poverená podľa tohto nariadenia, ECB a príslušné vnútroštátne orgány konajúce v rámci SSM konajú nezávisle a členovia rady pre dohľad a riadiaceho výboru konajú nezávisle a objektívne výlučne v záujme Únie ako celku a nevyhľadávajú ani neprijímajú pokyny od inštitúcií či orgánov Únie, od žiadnej vlády členského štátu ani od iného verejného či súkromného subjektu.

255    Odôvodnenie 75 tohto nariadenia uvádza, že ECB by v záujme účinného vykonávania svojich úloh dohľadu mala vykonávať úlohy dohľadu, ktorými bola poverená, úplne nezávisle, a to najmä nezávisle od nenáležitého politického vplyvu a zásahov odvetvia, ktoré by mohli ovplyvniť jej prevádzkovú nezávislosť.

256    Akt je postihnutý zneužitím právomoci iba vtedy, ak z objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov vyplýva, že bol prijatý výlučne alebo prinajmenšom rozhodujúcim spôsobom s iným cieľom, ako sú ciele, na ktorých dosiahnutie bola priznaná predmetná právomoc, alebo s cieľom vyhnúť sa postupu osobitne stanovenému Zmluvou o FEÚ na riešenie okolností daného prípadu (rozsudky zo 14. decembra 2004, Swedish Match, C‑210/03, EU:C:2004:802, bod 75, a z 8. decembra 2020, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑620/18, EU:C:2020:1001, bod 82).

257    V prvom rade sa žalobkyňa pri pokuse preukázať, že napadnuté rozhodnutie je odvetným opatrením prijatým preto, že ona a jej akcionári oznámili protiprávne správanie člena Rady guvernérov ECB odvoláva na odôvodnenie rozhodnutia ECB, oznámeného listom z 1. marca 2019, ktorým bola žalobkyňa klasifikovaná ako významná inštitúcia podliehajúca priamemu dohľadu ECB.

258    Aj keby však uvedené rozhodnutie ECB bolo protiprávne, nemalo by to žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré sa nezakladá na rozhodnutí, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa.

259    Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, rozhodnutie ECB prevziať priamy dohľad nad žalobkyňou nebolo prijaté z dôvodu, že žalobkyňa začala rozhodcovské konanie. V tomto rozhodnutí totiž ECB nevychádzala zo začatia tohto konania ako takého, ale v podstate z dôvodu, že v nadväznosti na odporúčanie ICSID vydané v rámci tohto konania sa samotná KFKT domnievala, že vôbec nie je schopná vykonávať nad žalobkyňou dohľad na vysokej úrovni a požiadala ECB, aby prevzala dohľad nad žalobkyňou.

260    Žalobkyňa teda nemôže dôvodne tvrdiť, že rozhodnutie ECB prevziať priamy dohľad sa zakladá na legitímnom výkone opravného prostriedku, teda na začatí rozhodcovského konania, a v každom prípade ani to, že jeho odôvodnenie svedčí o úmysle ECB prijať voči žalobkyni odvetné opatrenia za to, že začala toto konanie.

261    V druhom rade napadnuté rozhodnutie vysvetľuje dôvody, pre ktoré sa ECB rozhodla vykonať kontrolu na mieste v priestoroch žalobkyne.

262    Z tohto odôvodnenia však vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté s cieľom, ktorý je v súlade s prudenciálnou právnou úpravou. Keďže sa totiž napadnuté rozhodnutie zakladá na nedostatkoch a porušeniach prudenciálnych požiadaviek zistených počas predchádzajúcich rokov, je v súlade s cieľom finančnej stability. Vzhľadom na to, že ECB zohľadnila skutočnosť, že odporúčanie ICSID bránilo KFKT, aby voči žalobkyni vykonala všetky opatrenia dohľadu a rozhodla sa sama vykonať kontrolu na mieste v priestoroch žalobkyne, nesledovala cieľ, ktorý nesúvisí s jej úlohou prudenciálneho dohľadu, ale iba s prihliadnutím na toto odporúčanie uplatnila spôsob prudenciálneho dohľadu výslovne upravený v článku 6 ods. 5 písm. d) nariadenia č. 1024/2013.

263    Z odpovede na druhý a štvrtý žalobný dôvod navyše vyplýva, že ECB neignorovala rozsah svojej voľnej úvahy, keď sa domnievala, že kontrola na mieste bola potrebná v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 a v súlade so zásadou proporcionality, čo predstavuje dodatočný dôkaz na podloženie zistenia, že pri prijatí svojho rozhodnutia ECB nezneužila svoju právomoc.

264    V treťom rade tvrdenie žalobkyne, že ECB nezačala vyšetrovanie skutku korupcie, ktorý oznámil CR, ani vyjadrení, ktoré urobil obvinený A po svojom zatknutí, nie je z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v bodoch 243 až 245 vyššie, presvedčivým dôkazom, ktorý by mohol preukazovať, že cieľom ECB pri prijatí napadnutého rozhodnutia bolo prijať odvetné opatrenia voči žalobkyni v súvislosti s oznámením tohto skutku korupcie.

265    V štvrtom rade, pokiaľ ide o údajné nespravodlivé regulačné zaobchádzanie spojené s oznámeným skutkom korupcie, žalobkyňa presne nevysvetľuje, ktoré správne akty sú podľa nej protiprávne a v každom prípade ani to, ako protiprávnosť týchto aktov, aj keby bola preukázaná, môže spôsobiť protiprávnosť samotného napadnutého rozhodnutia.

266    V piatom rade, hoci žalobkyňa tvrdí, že A bol členom Rady guvernérov ECB, napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 21. januára 2019, pričom podľa žalobkyne k tomuto dňu zabezpečovanie opatrenia, ktoré prijal KNAB 19. februára 2018, v praxi bránili obvinenému A, aby vykonával svoju funkciu člena Rady guvernérov ECB a zasadal v tomto orgáne.

267    Napokon s prihliadnutím na úvahy vysvetlené v bodoch 257 až 266 vyššie netreba vyhovieť žiadosť žalobkyne, aby Všeobecný súd nariadil ECB a Lotyšskej republike sprístupniť „celú relevantnú korešpondenciu medzi ECB a KFKT, aby bolo možné určiť skutočné dôvody napadnutého rozhodnutia“.

268    Všeobecný súd má totiž k dispozícii informácie, ktoré mu umožňujú rozhodnúť v prejednávanom spore a najmä sa domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyplýva z uvedeného rozhodnutia.

269    Z dokumentov nachádzajúcich sa v spise teda nevyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s článkom 19 nariadenia č. 1024/2013. Na základe súboru objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov sa ani nezdá, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté s cieľom vykonať voči žalobkyni odvetné opatrenia v súvislosti s oznámením údajne protiprávneho správania A a že z tohto dôvodu došlo pri jeho prijatí k zneužitiu právomoci.

270    Desiaty žalobný dôvod treba teda zamietnuť ako nedôvodný.

271    Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že žalobu treba zamietnuť.

VI.    O trovách

272    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania, ktoré vznikli ECB, v súlade s jej návrhmi.

273    Komisia znáša svoje vlastné trovy konania podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      PNB Banka AS znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska centrálna banka (ECB).

3.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Gervasoni

Madise

Nihoul

Frendo

 

      Martín y Pérez de Nanclares

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. decembra 2022.

Podpisy


*      Jazyk konania: angličtina.