ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 18. júla 2013 (*)

„Odvolanie – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) – Obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám a subjektom spojeným s Usámom bin Ládinom, so sieťou Al-Káida a s Talibanom – Nariadenie (ES) č. 881/2002 – Zmrazenie finančných prostriedkov a ekonomických zdrojov osoby zaradenej do zoznamu zostaveného orgánom Organizácie Spojených národov – Zaradenie mena tejto osoby do zoznamu uvedeného v prílohe I nariadenia (ES) č. 881/2002 – Žaloba o neplatnosť – Základné práva – Právo na obhajobu – Zásada účinnej súdnej ochrany – Zásada proporcionality – Právo na ochranu vlastníckeho práva – Povinnosť odôvodnenia“

V spojených veciach C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P,

ktorých predmetom sú tri odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 10. decembra 2010,

Európska komisia, v zastúpení: pôvodne P. Hetsch, S. Boelaert, E. Paasivirta a M. Konstantinidis, neskôr L. Gussetti, S. Boelaert, E. Paasivirta a M. Konstantinidis, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: pôvodne E. Jenkinson, neskôr S. Behzadi‑Spencer, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci J. Wallace, QC, D. Beard, QC, a M. Wood, barrister,

odvolatelia,

ktorých v konaní podporujú:

Bulharská republika, v zastúpení: B. Zaimov, T. Ivanov a E. Petranova, splnomocnení zástupcovia,

Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Fiorilli, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Luxemburské veľkovojvodstvo, v zastúpení: C. Schiltz, splnomocnený zástupca,

Maďarsko, v zastúpení: M. Fehér, K. Szíjjártó a K. Molnár, splnomocnení zástupcovia,

Holandské kráľovstvo, v zastúpení: C. Wissels a M. Bulterman, splnomocnené zástupkyne,

Slovenská republika, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

Fínska republika, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

vedľajší účastníci konania v odvolacích konaniach (C‑584/10 P a C‑595/10 P),

Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop, E. Finnegan a R. Szostak, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka,

ktorú v konaní podporujú:

Bulharská republika, v zastúpení: B. Zaimov, T. Ivanov, E. Petranova, splnomocnení zástupcovia,

Česká republika, v zastúpení: K. Najmanová, E. Ruffer, M. Smolek a D. Hadroušek, splnomocnení zástupcovia,

Dánske kráľovstvo, v zastúpení: L. Volck Madsen, splnomocnený zástupca,

Írsko, v zastúpení: pôvodne D. O’Hagan, neskôr E. Creedon, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci N. Travers, BL, a P. Benson, solicitor, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Španielske kráľovstvo, v zastúpení: M. Muñoz Pérez a N. Díaz Abad, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Fiorilli, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Luxemburské veľkovojvodstvo, v zastúpení: C. Schiltz, splnomocnený zástupca,

Maďarsko, v zastúpení: M. Fehér, K. Szíjjártó a K. Molnár, splnomocnení zástupcovia,

Holandské kráľovstvo, v zastúpení: C. Wissels a M. Bulterman, splnomocnené zástupkyne,

Rakúska republika, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Slovenská republika, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

Fínska republika, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

vedľajší účastníci konania v odvolacom konaní (C‑593/10 P),

ďalší účastníci konania:

Yassin Abdullah Kadi, v zastúpení: D. Vaughan, QC, V. Lowe, QC, J. Crawford, SC, M. Lester a P. Eeckhout, barristers, G. Martin, solicitor, a C. Murphy,

žalobca v prvostupňovom konaní,

Francúzska republika, v zastúpení: E. Belliard, G. de Bergues, D. Colas, A. Adam a E. Ranaivoson, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, podpredseda K. Lenaerts (spravodajca), predsedovia komôr M. Ilešič, L. Bay Larsen, T. von Danwitz a M. Berger, sudcovia U. Lõhmus, E. Levits, A. Arabadžiev, C. Toader, J.‑J. Kasel, M. Safjan a D. Šváby,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: A. Impellizzeri, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. októbra 2012,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 19. marca 2013,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Európska komisia, Rada Európskej únie a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska sa domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 30. septembra 2010, Kadi/Komisia (T‑85/09, Zb. s. II‑5177, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd zrušil nariadenie Komisie (ES) č. 1190/2008 z 28. novembra 2008, ktorým sa stoprvýkrát mení a dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 881/2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám a subjektom spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou al Káida a Talibanom (Ú. v. EÚ L 322, s. 25, ďalej len „sporné nariadenie“), v rozsahu, v akom sa týka pána Kadiho.

 Právny rámec

 Charta Organizácie Spojených národov

2        Podľa článku 1 ods. 1 a 3 Charty Organizácie Spojených národov podpísanej v San Franciscu (Spojené štáty) 26. júna 1945 ciele Organizácie Spojených národov zahŕňajú cieľ „zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť“ a cieľ „uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu riešením medzinárodných problémov hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho alebo humanitného rázu podporovaním a posilňovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva“.

3        Podľa článku 24 ods. 1 Charty Organizácie Spojených národov bola Bezpečnostnej rade OSN (ďalej len „Bezpečnostná rada“) zverená hlavná zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Odsek 2 uvedeného článku 24 stanovuje, že pri plnení si povinností vyplývajúcich z tejto zodpovednosti koná v súlade s cieľmi a so zásadami Organizácie Spojených národov.

4        Podľa článku 25 uvedenej charty členovia Organizácie Spojených národov (OSN) súhlasia, že prijmú a vykonajú rozhodnutia Bezpečnostnej rady podľa tejto charty.

5        Kapitola VII Charty Organizácie Spojených národov, nazvaná „Akcie v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru a útočných činov“, určuje akcie, ktoré sa majú uskutočniť v takýchto prípadoch. Článok 39 tejto charty, ktorý predstavuje úvod tejto kapitoly, stanovuje, že Bezpečnostná rada určí, či ide o takúto hrozbu, a odporučí alebo rozhodne, aké opatrenia sa majú urobiť podľa článkov 41 a 42 uvedenej charty, aby boli zachované medzinárodný mier a bezpečnosť. Podľa článku 41 tejto charty, aby Bezpečnostná rada posilnila účinok svojich uznesení, môže rozhodnúť, aké opatrenia bez použitia ozbrojenej sily sa majú urobiť, a môže vyzvať členov Organizácie Spojených národov, aby takéto opatrenia vykonali.

6        Podľa článku 48 ods. 2 Charty Organizácie Spojených národov rozhodnutia Bezpečnostnej rady na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti vykonávajú členovia Organizácie Spojených národov priamo i vlastnými akciami v príslušných medzinárodných orgánoch, ktorých sú členmi.

7        Článok 103 tejto charty stanovuje, že v prípade konfliktu záväzkov členov Organizácie Spojených národov podľa uvedenej charty s ich záväzkami podľa akejkoľvek inej medzinárodnej dohody majú prednosť záväzky podľa tejto charty.

 Akcie Bezpečnostnej rady proti medzinárodnému terorizmu a vykonanie týchto akcií Úniou

8        Od konca 90. rokov a ešte výraznejšie po atentátoch z 11. septembra 2001 v Spojených štátoch využívala Bezpečnostná rada svoje právomoci podľa kapitoly VII Charty Organizácie Spojených národov s cieľom bojovať proti hrozbám vyplývajúcim pre medzinárodný mier a bezpečnosť z teroristických činov. Tieto rezolúcie, namierené najskôr proti Talibanu v Afganistane, boli neskôr rozšírené na Usámu bin Ládina, na Al-Káidu, ako aj na osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené. Okrem iného predpokladajú zmrazenie finančných prostriedkov organizácií, subjektov a osôb, ktoré výbor vytvorený Bezpečnostnou radou v súlade s rezolúciou č. 1267 (1999) z 15. októbra 1999 (ďalej len „výbor pre sankcie“) zapísal na súhrnný zoznam (ďalej len „súhrnný zoznam výboru pre sankcie“).

9        Na účely vybavovania žiadostí o výmaz podaných organizáciami, subjektmi a osobami, ktorých mená boli zapísané na tento zoznam, rezolúcia Bezpečnostnej rady č. 1730 (2006) z 19. decembra 2006 stanovila vytvorenie „kontaktného miesta“ pri Bezpečnostnej rade, ktoré je poverené prijímaním týchto žiadostí. Toto kontaktné miesto bolo vytvorené v marci 2007.

10      Podľa odseku 5 rezolúcie Bezpečnostnej rady č. 1735 (2006), ak štáty navrhujú výboru pre sankcie zapísať meno organizácie, subjektu alebo osoby na svoj súhrnný zoznam, musia „predložiť zhrnutie dôvodov, pričom príslušný návrh musí obsahovať čo najdetailnejšie zhrnutie dôvodov návrhu na zápis, vrátane i) všetkých skutočností umožňujúcich určiť, že jednotlivec alebo subjekt spĺňa stanovené kritériá; ii) povahy informácií a iii) všetkých informácií alebo dokladov, ktoré možno poskytnúť“. Podľa odseku 6 tej istej rezolúcie sa od štátov požaduje, aby „pri podaní návrhu na zápis upresnili, ktoré skutočnosti uvedené v návrhu môžu byť zverejnené na účely oznámenia jednotlivcovi alebo subjektu, ktorého meno je zaradené na [súhrnný zoznam výboru pre sankcie], a ktoré… môžu byť oznámené štátom, ktoré o to požiadajú“.

11      Rezolúcia Bezpečnostnej rady č. 1822 (2008) z 30. júna 2008 v odseku 12 uvádza, že štáty musia okrem iného pri „každej žiadosti o zápis upresniť skutočnosti uvedené v príslušnom návrhu, ktoré možno zverejniť, najmä preto, aby výbor [pre sankcie] mohol vypracovať zhrnutie, ako je uvedené v odseku 13, alebo upozorniť či informovať osobu alebo subjekt, ktorého meno je zaradené na [súhrnný zoznam uvedeného výboru,] a skutočnosti, ktoré môžu byť oznámené dotknutým štátom… na ich žiadosť“. Odsek 13 tejto rezolúcie stanovuje jednak, že ak výbor pre sankcie doplní meno na svoj súhrnný zoznam, uverejní na svojej webovej stránke „zhrnutie dôvodov zápisu“, a jednak, že tento výbor sa snaží na svojej webovej stránke uverejňovať „zhrnutia dôvodov, ktoré viedli k zápisom“ mien na uvedený zoznam pred prijatím tejto rezolúcie.

12      Pokiaľ ide o žiadosti o výmaz, rezolúcia Bezpečnostnej rady č. 1904 (2009) zo 17. decembra 2009 vytvorila „úrad ombudsmana“, ktorý je podľa odseku 20 tejto rezolúcie poverený pomáhaním výboru pre sankcie pri posudzovaní týchto žiadostí. Podľa toho istého odseku osoba určená na výkon funkcie ombudsmana musí požívať vysokú morálnu úctu, musí byť známa pre svoju nestrannosť a integritu, byť vysoko kvalifikovaná a mať požadované skúsenosti v príslušných oblastiach, najmä v oblasti práva, ľudských práv, boja proti terorizmu a sankcií. Úlohy ombudsmana, ktoré sú definované v prílohe II uvedenej rezolúcie, zahŕňajú fázu zhromažďovania informácií od dotknutých štátov a fázu súčinnosti, v ktorej je možné zahájiť dialóg s organizáciou, so subjektom alebo s osobou, ktoré žiadajú, aby ich meno bolo vymazané zo súhrnného zoznamu výboru pre sankcie. Po ukončení týchto dvoch fáz ombudsman vypracuje a oznámi „súhrnnú správu“ výboru pre sankcie, ktorý musí preskúmať žiadosť o výmaz s pomocou ombudsmana a po skončení tohto preskúmania rozhodnúť, či žiadosti o výmaz vyhovie.

13      Keďže členské štáty sa v rôznych spoločných pozíciách prijatých na základe spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) domnievali, že na výkon vyššie uvedených rezolúcií Bezpečnostnej rady v oblasti boja proti medzinárodnému terorizmu je potrebná akcia zo strany Únie, Rada postupne prijala sériu nariadení, ktoré stanovovali najmä zmrazenie finančných aktív organizácií, subjektov a osôb označených výborom pre sankcie.

14      Súbežne s vyššie opísaným režimom sankcií, ktorý sa týka len osôb a subjektov označených výborom pre sankcie za organizácie, subjekty a osoby spojené s Usámom bin Ládinom, so sieťou Al-Káida a s Talibanom, existuje širší režim stanovený rezolúciou Bezpečnostnej rady č. 1373 (2001) z 28. septembra 2001, ktorá bola taktiež prijatá ako reakcia na teroristické útoky z 11. septembra 2001. Táto rezolúcia, ktorá stanovuje tiež opatrenia na zmrazenie finančných aktív, sa od rezolúcií uvedených vyššie odlišuje tým, že určenie organizácií, subjektov a osôb, na ktoré sa uplatňuje, je ponechané na slobodné uváženie štátov.

15      Na úrovni Únie bola uvedená rezolúcia vykonaná spoločnou pozíciou Rady 2001/931/SZBP z 27. decembra 2001 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217) a nariadením Rady (ES) č. 2580/2001 z 27. decembra 2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu (Ú. v. ES L 344, s. 70; Mim. vyd. 18/001, s. 207). Tieto akty stanovujú najmä zoznam organizácií, subjektov a osôb podozrivých zo zapojenia sa do teroristických činov, ktorý sa pravidelne reviduje.

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Vec, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Kadi

16      Dňa 17. októbra 2001 bolo meno pána Kadiho, ktorý bol označený za osobu spojenú s Usámom bin Ládinom a so sieťou Al-Káida, zapísané na súhrnný zoznam výboru pre sankcie.

17      Toto meno bolo následne doplnené do zoznamu uvedeného v prílohe I nariadenia Rady (ES) č. 467/2001 zo 6. marca 2001, ktoré zakazuje vývoz určitého tovaru a služieb do Afganistanu, posilňuje zákaz letov a rozširuje zmrazenie finančných prostriedkov a ďalších finančných zdrojov vo vzťahu k Talibanu v Afganistane a ktoré zrušuje nariadenie (ES) č. 337/2000 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 67, s. 1), nariadením Komisie č. 2062/2001 z 19. októbra 2001, ktorým sa tretíkrát mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 467/2001 (Ú. v. ES L 277, s. 25). Ďalej bolo zapísané do zoznamu uvedeného v prílohe I nariadenia Rady (ES) č. 881/2002 z 27. mája 2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou Al‑Káida a Talibanom, a ruší nariadenie č. 467/2001 (Ú. v. ES L 139, s. 9; Mim vyd. 18/001, s. 294).

18      Dňa 18. decembra 2001 sa pán Kadi obrátil na Súd prvého stupňa so žalobou smerujúcou k zrušeniu pôvodne nariadení č. 467/2001 a 2062/2001 a neskôr nariadenia č. 881/2002 v rozsahu, v akom sa ho tieto nariadenia týkali. Dôvody neplatnosti, ktoré uviedol, sa týkali porušenia práva byť vypočutý, práva na ochranu vlastníckeho práva a zásady proporcionality, ako aj práva na účinné súdne preskúmanie.

19      Súd prvého stupňa svojím rozsudkom z 21. septembra 2005, Kadi/Rada a Komisia (T‑315/01, Zb. s. II‑3649), túto žalobu zamietol. Súd v podstate rozhodol, že zo zásad upravujúcich skĺbenie vzťahov medzi medzinárodným právnym poriadkom Organizácie Spojených národov a právnym poriadkom Únie vyplýva, že nariadenie č. 881/2002 vzhľadom na to, že má vykonať rezolúciu prijatú Bezpečnostnou radou, ktorá na tento účel neposkytuje nijaký priestor na voľnú úvahu, nemôže byť predmetom súdneho preskúmania, pokiaľ ide o jeho vnútornú zákonnosť, okrem prípadu, že ide o jeho zlučiteľnosť s normami vyplývajúcimi z ius cogens, ktoré sa chápe ako medzinárodný verejný poriadok platný pre všetky subjekty medzinárodného práva vrátane orgánov OSN a od ktorého sa nemožno odchýliť.

20      Za týchto podmienok Súd prvého stupňa s ohľadom na všeobecnú ochranu základných ľudských práv patriacich do ius cogens vylúčil v prejednávanej veci existenciu porušenia práv uvedenú pánom Kadim. Pokiaľ ide najmä o právo na účinné súdne preskúmanie, zdôraznil, že mu neprináleží nepriamo preskúmavať, či sú rezolúcie Bezpečnostnej rady v súlade so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie, ani preverovať, či nedošlo k omylu v posúdení skutočností a dôkazov, ktoré tento orgán pripustil na podporu opatrení, ktoré prijal, ani nepriamo preskúmavať účelnosť a proporcionalitu týchto opatrení. Dodal, že takáto medzera v súdnej ochrane pána Kadiho vo svojej podstate nie je v rozpore s ius cogens.

21      Súdny dvor svojím rozsudkom z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, ďalej len „rozsudok Kadi“), zrušil už citovaný rozsudok Kadi/Rada a Komisia, ako aj nariadenie č. 881/2002 v rozsahu, v akom sa týkalo pána Kadiho.

22      Súdny dvor v podstate rozhodol, že povinnosti vyplývajúce z medzinárodnej dohody nemôžu mať za následok zasahovanie do ústavných zásad Zmluvy o ES, najmä do zásady povinného rešpektovania základných práv vo všetkých aktoch Únie, pričom toto dodržiavanie predstavuje podmienku ich zákonnosti, ktorú má Súdny dvor preskúmavať v rámci úplnej sústavy žalôb a konaní, ktoré upravuje uvedená zmluva. Konštatoval, že napriek tomu, že pri vykonávaní rezolúcií Bezpečnostnej rady sa majú náležite zohľadniť záväzky prevzaté v rámci OSN, zásady riadiace medzinárodný právny poriadok Organizácie Spojených národov nevyžadujú súdnu imunitu takého aktu Únie, akým je nariadenie č. 881/2002. Dodal, že takáto imunita nemá žiadny základ v Zmluve.

23      Za týchto podmienok v bodoch 326 a 327 rozsudku Kadi rozhodol, že súdy Únie musia zabezpečiť v zásade úplné preskúmanie zákonnosti všetkých aktov Únie vzhľadom na základné práva, a to aj vtedy, keď sa takýmito aktmi majú vykonať rezolúcie Bezpečnostnej rady, a že názor Súdu prvého stupňa v dôsledku toho vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.

24      Súdny dvor, ktorý rozhodoval o žalobe podanej pánom Kadim na Súd prvého stupňa, v bodoch 336 až 341 rozhodol, že účinnosť súdneho preskúmania znamená, že príslušný orgán Únie má povinnosť oznámiť dotknutej osobe dôvody predmetného rozhodnutia o zápise a poskytnúť jej právo byť v tejto súvislosti vypočutý. Spresnil, že pokiaľ ide o rozhodnutie o pôvodnom zápise, dôvody týkajúce sa účinnosti predmetných obmedzujúcich opatrení a cieľa dotknutého nariadenia odôvodňujú, že k tomuto oznámeniu a vypočutiu nedochádza pred prijatím tohto rozhodnutia, ale v okamihu tohto prijatia alebo čo najrýchlejšie po ňom.

25      Súdny dvor v bodoch 345 až 349 rozsudku Kadi rozhodol, že keďže Rada pánovi Kadimu ani neoznámila skutočnosti v jeho neprospech použité na odôvodnenie obmedzujúcich opatrení namierených proti nemu, ani mu nepriznala právo oboznámiť sa s týmito skutočnosťami v primeranej lehote po uložení týchto opatrení, dotknutá osoba sa nemala možnosť v tomto ohľade účinne vyjadriť, čím došlo k porušeniu práva na obhajobu a na účinné súdne preskúmanie. Súdny dvor tiež v bode 350 uvedeného rozsudku konštatoval, že toto porušenie sa nenapravilo pred súdom Únie, lebo Rada pred súdom Únie neuviedla žiadnu skutočnosť v tomto smere. V bodoch 369 až 371 toho istého rozsudku dospel súd z rovnakého dôvodu k záveru, že došlo k porušeniu základného práva pána Kadiho na ochranu vlastníckeho práva.

26      Účinky nariadenia zrušeného v rozsahu, v akom sa týkalo pána Kadiho, boli zachované na obdobie nepresahujúce tri mesiace, aby Rada mohla zistené porušenia napraviť.

 Opatrenia prijaté inštitúciami Únie v nadväznosti na rozsudok Kadi a sporné nariadenie

27      Dňa 21. októbra 2008 predseda výboru pre sankcie oznámil zhrnutie dôvodov týkajúcich sa zapísania pána Kadiho na súhrnný zoznam tohto výbor stálemu zástupcovi Francúzska pri OSN, pričom povolil jeho oznámenie pánovi Kadimu.

28      Toto zhrnutie dôvodov znie:

„Jednotlivec Yasin Abdullah Ezzedine Qadi… splnil podmienky zápisu [výborom pre sankcie] z dôvodu jeho činov spočívajúcich v a) účasti na financovaní, plánovaní, napomáhaní, príprave a páchaní činov alebo aktivít Al-Káidy, Usámu bin Ládina alebo Talibanu alebo ktorejkoľvek ich bunky, pobočky, frakčnej alebo odvodenej skupiny, alebo vykonávanie týchto činov v spojení s nimi, pod ich menom, v ich mene alebo na ich podporu; b) dodávaní, predaji alebo prevoze zbraní a súvisiaceho materiálu komukoľvek z nich; c) nábore osôb pre kohokoľvek z nich; d) inej podpore a aktivít kohokoľvek z nich [pozri rezolúciu Bezpečnostnej rady č. 1822 (2008), ods. 2].

Pán Qadi priznal, že bol zakladajúcim členom Nadácie Muwafaq a riadil jej činnosti. Nadácia Muwafaq vždy fungovala pod záštitou Afganského úradu [Makhtab al-Khidamat] (QE.M.12.01.), organizácie, ktorú založili Abdullah Azzam a Usáma bin Ládin [Usama Muhammed Awad Bin Laden] (QI.B.8.01.) a ktorá bola predchodcom Al-Káidy (QA I.4.01.). Po rozpustení Afganského úradu začiatkom júna 2001 a po jeho pohltení Al-Káidou sa k Al-Káide pripojili tiež viaceré mimovládne organizácie predtým s ním spojené, najmä Nadácia Muwafaq.

V roku 1992 bol zo strany pána Qadiho poverený riadením európskych kancelárií Nadácie Muwafaq Shafiq Ben Mohamed Ben Mohamed Al‑Ayadi (QI.A.25.01.) V polovici 90. rokov riadil Al-Ayadi aj kanceláriu Nadácie Muwafaq v Bosne a Hercegovine. Pán Qadi najal Al-Ayadiho na odporúčanie známeho finančníka Al‑Káidy Wa’el Hamza Abd al-Fatah Julaidana (QI.J.79.02.), ktorý v 80. rokoch bojoval po boku Usámu bin Ládina v Afganistane. V momente, keď ho pán Qadi vymenoval na miesto riaditeľa Nadácie Muwafaq pre Európu, konal pán Al‑Ayadi na základe dohôd s pánom bin Ládinom. Pán Al-Ayadi sa začiatkom 90. rokov vybral do Afganistanu, aby tam absolvoval paramilitárny výcvik, potom s ďalšími osobami do Sudánu, aby sa tam stretol s pánom bin Ládinom, s ktorým uzatvorili oficiálnu dohodu o prijímaní a výcviku Tunisanov. S pánom bin Ládinom sa stretli po druhýkrát a dosiahli dohodu, ktorej cieľom bolo, aby spolupracovníci bin Ládina v Bosne a Hercegovine prijímali tuniských bojovníkov prichádzajúcich z Talianska.

V roku 1995 vyhlásil pán Talad Fuad Kassem, vedúci predstaviteľ Al‑Gama’at al Islamiyya, že Nadácia Muwafaq poskytla logistickú a finančnú podporu práporu bojovníkov v Bosne a Hercegovine. V polovici 90. rokov sa Nadácia Muwafaq podieľala na finančnej podpore teroristických aktivít týchto bojovníkov, ako aj na obchode so zbraňami pochádzajúcimi z Albánska a smerujúcimi do Bosny a Hercegoviny. Časť financovania týchto aktivít zabezpečoval pán bin Ládin.

Pán Qadi bol tiež jedným z hlavných akcionárov v Depozitna Banka so sídlom v Sarajeve, ktorá je dnes už zatvorená a v ktorej pán Al‑Ayadi taktiež vykonával funkcie a zastupoval záujmy pána Qadiho. V tejto banke sa možno konali stretnutia venované príprave útoku na americké zariadenie v Saudskej Arábii.

Pán Qadi bol okrem toho majiteľom viacerých spoločností v Albánsku, ktoré prevádzali finančné zdroje extrémistom alebo zverovali extrémistom miesta, ktoré im umožňovali riadiť finančné prostriedky dotknutých spoločností. Až päť spoločností patriacich pánovi Qadimu v Albánsku prijalo prevádzkové prostriedky vyplatené pánom bin Ládinom.“

29      Uvedené zhrnutie dôvodov bolo tiež uverejnené na internetovej stránke výboru pre sankcie.

30      Dňa 22. októbra 2008 stály zástupca Francúzska pri Únii postúpil to isté zhrnutie dôvodov Komisii, ktorá v ten istý deň poslala pánovi Kadimu list, v ktorom ho informovala, že z dôvodov uvedených v tomto zhrnutí zamýšľa ponechať jeho meno zapísané na zozname uvedenom v prílohe I nariadenia č. 881/2002. Komisia pánovi Kadimu poskytla lehotu do 10. novembra 2008 na predloženie pripomienok k týmto dôvodom a na poskytnutie všetkých podľa jeho názoru relevantných informácií ešte predtým, ako prijme konečné rozhodnutie.

31      Dňa 10. novembra 2008 pán Kadi zaslal svoje pripomienky Komisii. Tvrdil, odvolávajúc sa na dokumenty, ktoré potvrdzovali zastavenie trestného vyšetrovania začatého proti nemu z dôvodu údajnej podpory teroristických organizácií alebo finančnej kriminality švajčiarskymi, tureckými a albánskymi orgánmi, že vždy, keď mu bolo umožnené vyjadriť svoj názor, pokiaľ ide o dôkazy použité proti nemu, preukázal neopodstatnenosť tvrdení namierených proti nemu, a z tohto dôvodu žiadal o predloženie dôkazov potvrdzujúcich tvrdenia uvedené v zhrnutí dôvodov, ako aj príslušných dokumentov zo spisu Komisie a žiadal, aby mu bola poskytnutá možnosť predložiť pripomienky k týmto dôkazom. Poukázal na nepresný a všeobecný charakter niektorých obvinení uvedených v tomto zhrnutí dôvodov a pomocou dôkazov sa pokúsil vyvrátiť dôvodnosť každého z dôvodov uvedených v jeho neprospech.

32      Komisia prijala 28. novembra 2008 sporné nariadenie.

33      Podľa odôvodnení 3 až 6, 8 a 9 tohto nariadenia:

„(3)      Aby Komisia vyhovela rozsudku [Kadi], oznámila pánu Kadimu [zhrnutia dôvodov], ktoré poskytol sankčný výbor… a umožnila [mu] predložiť pripomienky k týmto dôvodom a predstaviť [svoje] stanovisko.

(4)      Komisia dostala pripomienky pána Kadiho… a preskúmala ich.

(5)      Zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré by sa malo uplatňovať zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, zostavený sankčným výborom…, zahŕňa pána Kadiho…

(6)      Po starostlivom zvážení pripomienok pána Kadiho doručených listom z 10. novembra 2008 a vzhľadom na preventívny charakter zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov Komisia považuje zaradenie pána Kadiho do zoznamu za oprávnené, a to z dôvodu jeho spojenia so sieťou Al‑Káida.

…

(8)      Vzhľadom na uvedené by sa pán Kadi… mal doplniť do prílohy I.

(9)      Vzhľadom na preventívny charakter a ciele zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov podľa nariadenia… č. 881/2002 a potrebu chrániť oprávnený záujem hospodárskych subjektov, ktoré sa spoliehajú na zákonnosť nariadenia zrušeného [rozsudkom Kadi], by sa toto nariadenie malo uplatňovať od 30. mája 2002.“

34      Podľa článku 1 prílohy sporného nariadenia sa príloha I nariadenia č. 881/2002 mení a dopĺňa najmä v tom zmysle, že pod nadpis „Fyzické osoby“ sa dopĺňa tento záznam:

„Yasin Abdullah Ezzedine Qadi [alias a) Kadi, Shaykh Yassin Abdullah; b) Kahdi, Yasin; c) Yasin Al-Qadi]. Dátum narodenia: 23.2.1955. Miesto narodenia: Káhira, Egypt. Štátna príslušnosť: Saudská Arábia. Číslo cestovného pasu: a) B 751550; b) E 976177 (vydaný 6.3.2004, jeho platnosť sa skončí 11.1.2009). Ďalšie informácie: Džidda, Saudská Arábia.“

35      Podľa článku 2 sporného nariadenia toto nariadenie nadobudlo účinnosť 3. decembra 2008 a uplatňuje sa od 30. mája 2002.

36      Listom zo 8. decembra 2008 Komisia odpovedala na pripomienky pána Kadiho z 10. novembra 2008.

 Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

37      Návrhom doručeným Súdu prvého stupňa 26. februára 2009 pán Kadi podal žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného nariadenia v rozsahu, v akom sa ho toto nariadenie týkalo. Na podporu svojich návrhov uviedol päť žalobných dôvodov. Druhý žalobný dôvod bol založený na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu a piaty žalobný dôvod na neprimeranom obmedzení práva vlastniť majetok.

38      V napadnutom rozsudku Všeobecný súd na úvod v bode 126 konštatoval, že vzhľadom na body 326 a 327 rozsudku Kadi je povinný v prejednávanej veci zabezpečiť „v zásade úplné“ preskúmanie zákonnosti napadnutého nariadenia so zreteľom na základné práva chránené právom Únie. V bodoch 127 až 129 napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že kým postupy pri preskúmaní vykonávané výborom pre sankcie zjavne neposkytujú záruky účinnej súdnej ochrany, preskúmanie opatrení Únie spočívajúcich v zmrazení finančných prostriedkov vykonané súdom Únie možno hodnotiť ako účinné len vtedy, ak sa nepriamo týka meritórnych posúdení vykonaných samotným výborom pre sankcie, ako aj okolností, z ktorých tieto posúdenia vychádzajú.

39      Argumentácia Komisie a Rady v súvislosti s tým, že Súdny dvor v rozsudku Kadi nezaujal stanovisko k otázke rozsahu a intenzity tohto súdneho preskúmania, bola v bode 131 napadnutého rozsudku označená za zjavne nesprávnu.

40      Všeobecný súd v bodoch 132 až 135 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že osobitne z bodov 326, 327, 336 a 342 až 344 rozsudku Kadi zreteľne vyplýva, že Súdny dvor mal v úmysle, aby sa v zásade úplné súdne preskúmanie týkalo nielen zjavnej dôvodnosti napadnutého aktu, ale aj dôkazov a informácií, na ktorých sa posúdenia obsiahnuté v tomto akte zakladajú.

41      Všeobecný súd v bodoch 138 až 146 napadnutého rozsudku dodal, že Súdny dvor prevzatím podstaty odôvodnenia, ktoré rozvinul v kontexte režimu uvedeného v bodoch 14 a 15 tohto rozsudku v rozsudku z 12. decembra 2006, Organisation des Modjahedines du peuple d’Iran/Rada (T‑228/02, Zb. s. II‑4665), schválil a mal v úmysle osvojiť si úroveň a intenzitu súdneho preskúmania definovanú v uvedenom rozsudku, podľa ktorej musí súd Únie preskúmať posúdenie skutkového stavu a okolností uvedených na podporu obmedzujúcich oparení vykonané príslušnou inštitúciou a overiť vecnú správnosť, spoľahlivosť a koherenciu informácií a dôkazov, na ktorých je toto posúdenie založené, bez toho, aby bolo možné proti nemu namietať utajenosť alebo dôvernosť týchto skutočností.

42      Všeobecný súd po tom, ako v bodoch 148 až 151 napadnutého rozsudku zdôraznil, že obmedzujúce opatrenia už skoro desať rokov citeľne a trvalo porušujú práva pána Kadiho, v bode 151 uvedeného rozsudku potvrdil „zásadu úplného a presného súdneho preskúmania opatrení zmrazenia finančných prostriedkov takého druhu, o aké ide v prejednávanej veci“.

43      Všeobecný súd potom v rámci skúmania druhého a piateho žalobného dôvodu na zrušenie v bodoch 171 až 180 napadnutého rozsudku konštatoval porušenie práva pána Kadiho na obhajobu a v podstate uviedol, že:

–        uvedené právo bolo rešpektované len čisto formálne a zdanlivo, keďže Komisia považovala samu seba za striktne viazanú posúdeniami výboru pre sankcie, a preto v žiadnom okamihu nezamýšľala tieto posúdenia spochybniť s prihliadnutím na pripomienky pána Kadiho ani nevyvinula žiadne vážne mienené úsilie, aby vyvrátila dôkazy, ktoré predložil pán Kadi,

–        Komisia pánovi Kadimu odmietla prístup k dôkazom v jeho neprospech napriek jeho výslovnej žiadosti, a to bez akéhokoľvek zváženia jeho záujmov s ohľadom na nevyhnutnosť chrániť dôvernosť dotknutých informácií, a

–        niektoré informácie a nejasné tvrdenia uvedené v zhrnutí dôvodov týkajúcich sa zapísania pána Kadiho na súhrnný zoznam výboru pre sankcie, ako je tvrdenie, že pán Kadi bol akcionárom bosnianskej banky, v ktorej sa „možno“ konali stretnutia venované útoku na americké zariadenie v Saudskej Arábii, boli zjavne nedostatočné na to, aby dotknutej osobe umožnili účinne vyvrátiť obvinenia, ktoré sa jej týkali.

44      Všeobecný súd tiež v bodoch 181 až 184 napadnutého rozsudku rozhodol, že došlo k porušeniu zásady účinnej súdnej ochrany, lebo pán Kadi vzhľadom na to, že ani v najmenšom nemal skutočný prístup k informáciám a dôkazom uvádzaným v jeho neprospech, nemohol ani brániť svoje práva vo vzťahu k týmto skutočnostiam za uspokojivých podmienok pred súdom Únie, a toto porušenie sa v priebehu konania pred Všeobecným súdom nenapravilo, keďže dotknuté inštitúcie v priebehu tohto konania neuviedli nijakú okolnosť na tento účel alebo informáciu o dôkazoch svedčiacich proti pánovi Kadimu.

45      Všeobecný súd ďalej v bodoch 192 až 194 napadnutého rozsudku rozhodol, že vzhľadom na to, že sporné nariadenie bolo prijaté bez toho, aby sa pánovi Kadimu umožnilo predložiť svoju záležitosť príslušným orgánom, a to napriek značnému obmedzeniu jeho práva vlastniť majetok, ktoré vyplýva z opatrení zmrazenia jeho finančných prostriedkov vzhľadom na ich všeobecný rozsah a pretrvávanie, uloženie takýchto opatrení predstavuje neodôvodnené obmedzenie tohto práva, takže výhrady pána Kadiho týkajúce sa porušenia zásady proporcionality v súvislosti so zásahom uvedeného nariadenia do jeho základného práva na ochranu vlastníckeho práva sú dôvodné.

46      V dôsledku toho Všeobecný súd zrušil sporné nariadenie v rozsahu, v akom sa týkalo pána Kadiho.

 Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

47      Uznesením predsedu Súdneho dvora z 9. februára 2011 boli veci C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

48      Uznesením predsedu Súdneho dvora z 23. mája 2011 sa vyhovelo jednak návrhu Českej republiky, Dánskeho kráľovstva, Írska, Španielskeho kráľovstva a Rakúskej republiky na vstup do konania vo veci C‑593/10 P ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Rady a jednak návrhu Bulharskej republiky, Talianskej republiky, Luxemburského veľkovojvodstva, Maďarska, Holandského kráľovstva, Slovenskej republiky a Fínskej republiky na vstup do konania vo veciach C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Komisie, Rady a Spojeného kráľovstva.

49      Vo veci C‑584/10 P Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok v plnom rozsahu,

–        zamietol návrh pána Kadiho na zrušenie sporného nariadenia v rozsahu, v akom sa ho týka, ako nedôvodný a

–        uložil pánovi Kadimu povinnosť nahradiť trovy konania Komisie v rámci tohto odvolania a konania na Všeobecnom súde.

50      Vo veci C‑593/10 P Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        zamietol návrh pána Kadiho na zrušenie sporného nariadenia v rozsahu, v akom sa ho týka, ako nedôvodný a

–        uložil pánovi Kadimu povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v prvostupňovom konaní a v tomto konaní o odvolaní.

51      Vo veci C‑595/10 P Spojené kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok v plnom rozsahu,

–        zamietol návrh pána Kadiho na zrušenie sporného nariadenia v rozsahu, v akom sa ho týka, a

–        uložil pánovi Kadimu povinnosť znášať trovy konania vynaložené Spojeným kráľovstvom v konaní pred Súdnym dvorom.

52      Pán Kadi vo všetkých troch veciach navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolania,

–        potvrdil napadnutý rozsudok a rozhodol, že je okamžite vykonateľný ku dňu jeho vyhlásenia, a

–        uložil odvolateľom povinnosť znášať trovy konania, ktoré vynaložil v priebehu tohto odvolania, vrátane všetkých trov konania, ktoré vynaložil v súvislosti s odpoveďou na vyjadrenia členských štátov, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania.

53      Francúzska republika, vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní, navrhuje, aby Súdny dvor vo všetkých troch veciach:

–        zrušil napadnutý rozsudok a

–        rozhodol vo veci s konečnou platnosťou podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a zamietol návrhy pána Kadiho, ktoré predložil v prvostupňovom konaní.

54      Bulharská republika, Česká republika, Dánske kráľovstvo, Írsko, Španielske kráľovstvo, Talianska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Maďarsko, Holandské kráľovstvo, Slovenská republika a Fínska republika navrhujú zrušenie napadnutého rozsudku a zamietnutie žaloby o neplatnosť, ktorú podal pán Kadi.

 O návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania

55      Listom z 9. apríla 2013 pán Kadi požiadal Súdny dvor o opätovné otvorenie ústnej časti konania, pričom uviedol, že tvrdenia uvedené v bode 117 návrhov generálneho advokáta v súvislosti s dodržiavaním práva na obhajobu sú v rozpore so závermi Všeobecného súdu uvedenými v bodoch 171 a 172 napadnutého rozsudku, ku ktorým sa účastníci konania v rámci týchto odvolaní nevyjadrili.

56      V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že Súdny dvor môže v súlade s článkom 83 rokovacieho poriadku bez návrhu, na návrh generálneho advokáta alebo aj na návrh účastníkov konania nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania, ak usúdi, že nemá dostatok informácií alebo že vec má byť rozhodnutá na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (pozri rozsudok z 11. apríla 2013, Novartis Pharma, C‑535/11, bod 30 a citovanú judikatúru).

57      Na druhej strane na základe článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát má za úlohu nestranne a nezávisle predkladať na verejných zasadnutiach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora vyžadujú jeho účasť. Ani návrhy generálneho advokáta, ani odôvodnenie, na základe ktorého k nim dospel, nie sú pre Súdny dvor záväzné (pozri rozsudok z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, bod 62 a citovanú judikatúru).

58      V prejednávanej veci sa Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že má dostatok informácií na to, aby rozhodol, a že vec nie je potrebné rozhodnúť na základe tvrdení, ku ktorým sa účastníci konania nevyjadrili. Návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania teda nemožno vyhovieť.

 O odvolaniach

59      Komisia, Rada a Spojené kráľovstvo uvádzajú na podporu svojich odvolaní rôzne odvolacie dôvody. Tieto odvolacie dôvody sú v podstate tri. Prvý odvolací dôvod uvedený Radou je založený na nesprávnom právnom posúdení súvisiacom s tým, že v napadnutom rozsudku spornému nariadeniu nebola priznaná súdna imunita. Druhý odvolací dôvod uvedený Komisiou, Radou a Spojeným kráľovstvom je založený na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa stupňa intenzity súdneho preskúmania vymedzeného v napadnutom rozsudku. Tretí odvolací dôvod uvedený rovnakými odvolateľmi je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri skúmaní žalobných dôvodov pána Kadiho týkajúcich sa porušenia jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu, ako aj porušenia zásady proporcionality.

 O prvom dôvode, založenom na nesprávnom právnom posúdení súvisiacom s tým, že spornému nariadeniu nebola priznaná súdna imunita

 Argumentácia účastníkov konania

60      V rámci prvého odvolacieho dôvodu Rada, ktorú podporuje Írsko, Španielske kráľovstvo a Talianska republika, vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v súlade s rozsudkom Kadi odmietol, osobitne v bode 126 napadnutého rozsudku, priznať spornému nariadeniu súdnu imunitu. Rada podporovaná Írskom formálne vyzývala Súdny dvor, aby prehodnotil zásady stanovené v tejto súvislosti v rozsudku Kadi.

61      Opierajúc sa o body 114 až 120 napadnutého rozsudku Rada, podporovaná Írskom a Talianskou republikou, tvrdí, že nepriznanie súdnej imunity spornému nariadeniu je v rozpore s medzinárodným právom. Toto nepriznanie nezohľadňuje hlavnú zodpovednosť Bezpečnostnej rady určovať opatrenia potrebné na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, ako aj prednosť záväzkov vyplývajúcich z Charty Organizácie Spojených národov pred záväzkami vyplývajúcimi z akejkoľvek inej medzinárodnej dohody. Je v rozpore s povinnosťou dobrej viery a povinnosťou vzájomnej pomoci, ktoré platia pri vykonávaní opatrení Bezpečnostnej rady. Rovnaký prístup by znamenal nahradenie medzinárodných orgánov príslušných v danej oblasti inštitúciami Únie. Viedol by k preskúmaniu zákonnosti rezolúcií Bezpečnostnej rady z pohľadu práva Únie. Jednotné, bezpodmienečné a okamžité vykonanie týchto rezolúcií by bolo ohrozené. Štáty, ktoré sú členmi OSN a súčasne Únie, by sa dostali do zložitej situácie, pokiaľ ide o ich medzinárodné záväzky.

62      Nepriznanie súdnej imunity spornému nariadeniu je tiež v rozpore s právom Únie. Nezohľadňuje to, že inštitúcie Únie sú podľa tohto práva pri vykonávaní právomocí, ktoré im boli zverené členskými štátmi na medzinárodnej scéne, povinné dodržiavať medzinárodné právo a rozhodnutia orgánov OSN. Nie je to v súlade s potrebou zaistiť rovnováhu medzi ochranou medzinárodného mieru a bezpečnosti na jednej strane a ochranou základných ľudských práv a slobôd na druhej strane.

63      Pán Kadi tvrdí, že spochybnenie neexistencie súdnej imunity aktu Únie, akým je sporné nariadenie, je v rozpore so zásadou právnej sily rozhodnutej veci, lebo sa týka právnej otázky, ktorá už bola rozhodnutá medzi tými istými účastníkmi konania v rozsudku Kadi, a to po preskúmaní rovnakých tvrdení, akými sú tvrdenia uvedené v prejednávanej veci.

64      S odkazom na rôzne časti uvedeného rozsudku nesúhlasí hlavne s tým, že nepriznanie súdnej imunity spornému nariadeniu je v rozpore s medzinárodným právom a právom Únie.

 Posúdenie Súdnym dvorom

65      V bode 126 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že v súlade s bodmi 326 a 327 rozsudku Kadi sporné nariadenie nemôže požívať akúkoľvek súdnu imunitu, lebo smeruje k výkonu rezolúcií prijatých Bezpečnostnou radou podľa kapitoly VII Charty Organizácie Spojených národov.

66      Nedošlo k žiadnemu vývoju, pokiaľ ide o rôzne skutočnosti, ktoré sú uvedené na podporu tohto riešenia v bodoch 291 až 327 uvedeného rozsudku a ktoré sa v podstate týkajú ústavnej záruky, ktorú v únii práva (pozri rozsudky z 29. júna 2010, E a F, C‑550/09, Zb. s. I‑6213, bod 44, ako aj z 26. júna 2012, Poľsko/Komisia, C‑335/09 P, bod 48) stelesňuje súdne preskúmanie súladu každého aktu Únie, a to aj vtedy, ak tento akt vykonáva akt medzinárodného práva, so základnými právami zaručenými Úniou.

67      Neexistencia súdnej imunity aktov Únie, ktorými sa vykonávajú obmedzujúce opatrenia prijaté na medzinárodnej úrovni, bola tiež potvrdená rozsudkom z 3. decembra 2009, Hassan a Ayadi/Rada a Komisia (C‑399/06 P a C‑403/06 P, Zb. s. I‑11393, body 69 až 75), a nedávno rozsudkom zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada (C‑548/09 P, Zb. s. I‑11381), ktorého bod 105, odvolávajúc sa na rozsudok Kadi, pripomenul, že bez toho, aby tým bola spochybnená prednosť rezolúcie Bezpečnostnej rady z hľadiska medzinárodného práva, rešpektovanie inštitúcií Organizácie Spojených národov zo strany inštitúcií Únie nemôže mať za následok nepreskúmanie zákonnosti aktu Únie vzhľadom na základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad práva Únie.

68      Z toho vyplýva, že v napadnutom rozsudku, osobitne v jeho bode 126, nedošlo k žiadnemu právnemu pochybeniu, ktoré by vyplývalo z toho, že Všeobecný súd odmietol v súlade s rozsudkom Kadi priznať spornému nariadeniu súdnu imunitu.

69      Prvý odvolací dôvod je teda potrebné zamietnuť.

 O druhom a treťom odvolacom dôvode, založených na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa stupňa intenzity súdneho preskúmania vymedzeného v napadnutom rozsudku a na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri skúmaní dôvodov neplatnosti týkajúcich sa porušenia práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu a zásady proporcionality

70      Druhý a tretí odvolací dôvod je potrebné preskúmať spoločne, lebo sa týkajú v podstate nesprávneho právneho posúdenia, ktorých sa Všeobecný súd dopustil v napadnutom rozsudku pri výklade práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

 Argumentácia účastníkov konania

71      V rámci druhého a tretieho dôvodu Komisia, Rada a Spojené kráľovstvo, podporované Bulharskou republikou, Českou republikou, Dánskym kráľovstvom, Írskom, Španielskym kráľovstvom, Talianskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Maďarskom, Holandským kráľovstvom, Slovenskou republikou a Fínskou republikou, tvrdia po prvé, že v napadnutom rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, lebo v rozpore s tým, čo je uvedené v bodoch 132 až 147 uvedeného rozsudku, rozsudok Kadi neobsahuje žiaden údaj, ktorý by podporoval prístup Všeobecného súdu, pokiaľ ide o intenzitu súdneho preskúmania, ktoré sa má vykonať vo vzťahu k aktu Únie, akým je sporné nariadenie.

72      Požiadavka uvedená v bode 326 rozsudku Kadi v prospech „v zásade úplného preskúmania“ zákonnosti sporného nariadenia by mala byť presunutá do medzinárodného kontextu prijatia tohto aktu, ako je opísaný najmä v bodoch 292 až 297 uvedeného rozsudku.

73      Ďalej Všeobecný súd v bode 138 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že Súdny dvor v rozsudku Kadi prijal definíciu úrovne preskúmania prijatú Všeobecným súdom v jeho judikatúre týkajúcej sa režimu uvedeného v bodoch 14 a 15 tohto rozsudku. Rozsudok Kadi však neobsahoval žiaden odkaz na túto judikatúru Všeobecného súdu. Tento záver by tiež nezohľadňoval základné rozdiely, ktoré existujú medzi uvedeným režimom a režimom, o ktorý ide v prejednávanej veci, pokiaľ ide o mieru voľnej úvahy inštitúcií Únie a prístup týchto inštitúcií k informáciám a dôkazom týkajúcim sa prijatých obmedzujúcich opatrení.

74      Po druhé Komisia, Rada a Spojené kráľovstvo, podporované všetkými členskými štátmi, ktoré sú vedľajšími účastníkmi v odvolacích konaniach, na základe tvrdení založených na medzinárodnom práve a práve Únie, ktoré sú vo významnej miere porovnateľné s tvrdeniami uvedenými v bodoch 61 a 62 tohto rozsudku, uvádzajú, že definícia stupňa intenzity súdneho preskúmania uvedená v bodoch 123 až 147 napadnutého rozsudku je z právneho hľadiska nesprávna. Dodávajú, že prehnane intervenčný prístup, ktorý si Všeobecný súd zvolil v napadnutom rozsudku, nie je v súlade s ustálenou judikatúrou, ktorá obhajuje súdne preskúmanie obmedzené na zjavne nesprávne posúdenie v prípade aktov, ktoré sú vyjadrením voľby založenej na komplexnom vyhodnotení a širokej miere voľnej úvahy vzhľadom na všeobecne definované ciele.

75      Po tretie Komisia, Rada a Spojené kráľovstvo uvádzajú, že Všeobecný súd v bodoch 148 až 151 napadnutého rozsudku nesprávne navrhol do budúcnosti prirovnávať obmedzujúce opatrenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, k trestnej sankcii. S podporou Českej republiky, Írska, Francúzskej republiky, Talianskej republiky, Maďarska a Rakúskej republiky uvádzajú, že tieto opatrenia, ktoré majú ochrannú povahu, majú za cieľ predpovedať aktuálne alebo budúce hrozby pre medzinárodný mier a bezpečnosť a predchádzať im a líšia sa od trestných sankcií, ktoré sú zamerané na už spáchané trestné činy, ktoré boli objektívne preukázané. Uvedené opatrenia mali okrem iného len dočasnú povahu a platili pre ne výnimky.

76      Po štvrté Komisia, Rada a Spojené kráľovstvo tvrdia, že výklad Všeobecného súdu uvedený v bodoch 171 až 188 a 192 až 194 napadnutého rozsudku, ktorý sa týka požiadaviek vyplývajúcich z dodržiavania základných práv pána Kadiho, ktoré sa uplatňujú na zapísanie jeho mena na zoznam nachádzajúci sa v prílohe I nariadenia č. 881/2002 po rozsudku Kadi, je z právneho hľadiska nesprávny.

77      Odvolatelia podporovaní Bulharskou republikou, Českou republikou, Írskom, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Talianskou republikou, Maďarskom, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Slovenskou republikou a Fínskou republikou tvrdia, že Všeobecný súd neprávne rozhodol, že dodržiavanie týchto základných práv si vyžaduje oznámenie informácií a dôkazov svedčiacich v neprospech pána Kadiho.

78      Tento výklad Všeobecného súdu nezohľadňuje možnosť zdôraznenú v bodoch 342 až 344 rozsudku Kadi obmedziť právo dotknutej osoby na oznámenie niektorých skutočností, ktoré sú použité v jej neprospech, aby sa zabránilo tomu, že sprístupnenie citlivých informácií umožní, aby sa o nich dozvedeli tretie osoby a tým unikli opatreniam týkajúcim sa boja proti medzinárodnému terorizmu. Výhrady formulované v bodoch 345 až 352 uvedeného rozsudku sa okrem toho týkali toho, že pánovi Kadimu neboli oznámené dôvody zapísania jeho mena na zoznam uvedený v prílohe I nariadenia č. 881/2002, a nie toho, že neboli sprístupnené informácie a dôkazy použité výborom pre sankcie.

79      Prístup Všeobecného súdu navyše nezohľadňuje množstvo vecných prekážok, ktoré sa kladú postúpeniu takýchto informácií inštitúciám Únie, osobitne fakt, že tieto informácie pochádzajú z dokumentu adresovaného výboru pre sankcie členom OSN, ktorý je poskytnutý ako dôverný materiál, a to vzhľadom na citlivý charakter týchto informácií.

80      V prejednávanej veci zhrnutie dôvodov poskytnuté výborom pre sankcie, ktoré bolo oznámené pánovi Kadimu, umožnilo, aby pochopil dôvody zapísania svojho mena na zoznam uvedený v prílohe I nariadenia č. 881/2002. Toto zhrnutie sa v rozpore s tým, čo vyplýva z bodov 157 a 177 napadnutého rozsudku, neobmedzovalo len na všeobecné, neodôvodnené, vágne a nepresné tvrdenia v jeho neprospech, ale konkretizovalo dôvody, ktoré viedli výbor pre sankcie k záveru, že dotknutá osoba mala priame a osobné vzťahy so sieťou Al‑Káida a s Usámom bin Ládinom.

81      Po piate Komisia tvrdí, že napriek konštatovaniu skutkového stavu uvedeného v bode 67 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pochybil, keď nezohľadnil existenciu paralelnej žaloby, ktorú pán Kadi podal na súdy Spojených štátov, aby zamietol výhrady pána Kadiho týkajúce sa údajnej neexistencie účinnej súdnej ochrany a údajnej nemožnosti prístupu k relevantným informáciám a dôkazom.

82      Po šieste Komisia, Rada a Spojené kráľovstvo tvrdia, že analýza Všeobecného súdu v bodoch 127 a 128 napadnutého rozsudku týkajúca sa zmien konania o preskúmaní zavedených na úrovni Organizácie Spojených národov je chybná.

83      S podporou všetkých štátov, ktoré sú vedľajšími účastníkmi v odvolacích konaniach, tvrdia, že periodické konania o preskúmaní z úradnej moci zavedené rezolúciou č. 1822 (2008) prispeli k zlepšeniu ochrany základných práv, ako to potvrdzuje výmaz viac než desiatky mien osôb a subjektov zo súhrnného zoznamu výboru pre sankcie. Aj vytvorenie úradu ombudsmana rezolúciou č. 1904 (2009) znamenalo významný obrat v oblasti, lebo umožnilo dotknutej osobe predložiť svoju vec nezávislému a nestrannému orgánu, ktorý má za úlohu prípadne predložiť výboru pre sankcie dôvody, ktoré svedčia v prospech požadovaného výmazu.

84      Rezolúcia Bezpečnostnej rady č. 1989 (2011) z 17. júna 2011 potvrdila vôľu neustále zlepšovať vybavovanie žiadostí o výmaz zo súhrnného zoznamu výboru pre sankcie. Takýto výmaz už najmä nepodlieha jednomyseľnému schváleniu výborom pre sankcie. Stáva sa účinným 60 dní po tom, ako výbor ukončí preskúmanie odporučenia v tomto zmysle a súhrnnej správy predložených ombudsmanom, pokiaľ sa výbor nerozhodne inak alebo nie je podaná žiadosť o postúpenie spisu Bezpečnostnej rade. Posilnili sa povinnosti odôvodnenia a transparentnosti výboru pre sankcie v prípade zamietnutia odporúčania ombudsmana. Uvedená rezolúcia tiež mala za cieľ zlepšiť prístup ombudsmana k dôverným informáciám držaným členmi Organizácie Spojených národov, ako aj zverejnenie totožnosti štátov, ktoré sú pôvodcami žiadosti o zápis.

85      Pán Kadi v prvom rade odpovedá, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku správne rozhodol, že Súdny dvor v rozsudku Kadi jasne vyjadril stanovisko, pokiaľ ide o rozsah a intenzitu súdneho preskúmania v prejednávanej veci. Súdny dvor v rozsudku Kadi jednak výslovne stanovil, že má ísť o celkové preskúmanie zákonnosti, ktoré sa vzťahuje, s výnimkou požiadaviek súvisiacich s dôvernosťou týkajúcou sa verejnej bezpečnosti, na informácie a dôkazy použité v neprospech žalobcu. Ďalej skutočnosť, že na rozdiel od režimu uvedeného v bodoch 14 a 15 tohto rozsudku režim, o ktorý ide v prejednávanej veci, neobsahuje pred konaním na úrovni Únie konanie, ktoré by zaručovalo dodržiavanie práva na obhajobu v rámci účinného súdneho preskúmania, hovorí v prospech posilnenia účinnej súdnej ochrany na úrovni Únie, ako zdôraznil Všeobecný súd v bodoch 186 a 187 napadnutého rozsudku.

86      V druhom rade pán Kadi nesúhlasí s tým, že požiadavka uvedená v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o stupeň intenzity súdneho preskúmania, ktoré sa uplatňuje v prejednávanej veci, je nesprávna.

87      Po prvé prístup Všeobecného súdu neporušuje medzinárodné právo. Súdne preskúmanie zákonnosti sporného nariadenia nie je preskúmaním platnosti rezolúcie, ktorú toto nariadenie vykonáva. Neohrozuje ani hlavnú zodpovednosť Bezpečnostnej rady v oblasti, ani prednosť Charty Organizácie Spojených národov pred akoukoľvek medzinárodnou dohodou. Nemá za cieľ nahradiť politické posúdenie príslušných medzinárodných inštitúcií politickým posúdením súdu Únie. Má za cieľ len zabezpečiť potrebný súlad vykonania rezolúcií Bezpečnostnej rady v Únii so základnými zásadami práva Únie. Konkrétnejšie, podieľa sa na zabezpečení rovnováhy medzi požiadavkami medzinárodného mieru a bezpečnosti na jednej strane a ochranou základných práv na druhej strane.

88      Po druhé prístup Všeobecného súdu je v súlade s právom Únie, ktoré vyžaduje dodržiavanie základných práv, ako aj záruku nezávislého a nestranného súdneho preskúmania, a to aj opatrení Únie založených na medzinárodnom práve.

89      Po tretie pán Kadi, po tom, ako zdôraznil, že závery Všeobecného súdu týkajúce sa povahy predmetných obmedzujúcich opatrení boli uvedené len kvôli úplnosti, uvádza, že v jeho prípade uvedené opatrenia stratili preventívny charakter a stali sa represívnymi, a to tak z dôvodu ich všeobecného dosahu, ako aj ich značného trvania, čo odôvodňuje úplné a presné preskúmanie sporného nariadenia.

90      Po štvrté pán Kadi nesúhlasí s tým, že Všeobecný súd sa pri stanovení požiadaviek na účely dodržiavania jeho základných práv dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

91      V tejto súvislosti tvrdí, že účinné súdne preskúmanie nemožno vykonať, ak orgány OSN vôbec nesprístupnia informácie a dôkazy, ktoré majú k dispozícii. Ako tieto orgány samy priznávajú, zhrnutie dôvodov predložené výborom pre sankcie nebolo vytvorené na dôkazné účely. Obsahovalo len užitočné informácie o minulých aktivitách dotknutej osoby, ako aj dôkazy, ktoré boli známe členom uvedeného výboru.

92      Neexistencia formálneho postupu výmeny informácií medzi Bezpečnostnou radou a inštitúciami Únie nebráni vo výmene informácií potrebných na uskutočnenie ich spoločného cieľa, ktorým je ochrana základných ľudských práv pri uplatňovaní obmedzujúcich opatrení. V predmetnom prípade sa Komisia napriek výslovnej žiadosti pána Kadiho vôbec nesnažila získať od výboru pre sankcie detailné zhrnutie skutkových okolností alebo dôkazov, ktoré odôvodňujú zapísanie dotknutej osoby na predmetné zoznamy.

93      Pokiaľ ide o zhrnutie dôvodov predložené výborom pre sankcie, toto zhrnutie obsahovalo niekoľko všeobecných a nepodložených tvrdení, ktoré pán Kadi nemohol účinne vyvrátiť.

94      Po piate pán Kadi tvrdí, že súdne konanie v Spojených štátoch je z pohľadu prejednávanej veci irelevantné, lebo sa týka vymazania zápisu jeho mena zo zoznamu vedeného Office of Foreign Assets Control (Úrad pre kontrolu zahraničných aktív) Ministerstva financií Spojených štátov z dôvodov, ktoré sú úplne odlišné než dôvody prejednávané v tejto veci. Toto konanie sa netýka ani sporného nariadenia, ani rezolúcií Bezpečnostnej rady, ktoré má toto nariadenie vykonať.

95      Po šieste pán Kadi tvrdí, že v čase prijatia sporného nariadenia existovalo len jediné konanie o preskúmaní zavedené na úrovni Organizácie Spojených národov, a to konanie na kontaktnom mieste. Ani zriadenie úradu ombudsmana, ktoré Všeobecný súd vzal do úvahy aj napriek tomu, že k nemu došlo až po prijatí sporného nariadenia, neposkytuje záruky súdnej ochrany. Konkrétne osoba, ktorá požaduje, aby bolo jej meno vymazané zo súhrnného zoznamu výboru pre sankcie, nemá k dispozícii detailné zhrnutie dôvodov, na základe ktorých bolo jej meno na tento zoznam zapísané, ani skutočností použitých v jej neprospech a nemá právo byť vypočutá výborom pre sankcie, jediným rozhodovacím orgánom v tejto záležitosti. Navyše ombudsman nedisponuje žiadnym donucovaním prostriedkom voči členom OSN a výboru pre sankcie, ktorý má diskrečnú právomoc. Pretrvávajúce medzery tohto postupu uviedol sám úrad ombudsmana vo svojej prvej správe z januára 2011, v ktorej bolo upozornené hlavne na nedostatočné sprístupnenie dôverných alebo utajovaných skutočností a nevedomosť, v ktorej je držaný žiadateľ, pokiaľ ide o identitu štátu alebo štátov, ktoré požadujú jeho zapísanie na uvedený zoznam.

96      Tieto medzery neboli odstránené ani rezolúciou č. 1989 (2011). Odporúčania úradu ombudsmana ešte stále nie sú právne záväzné. Určenie kritérií výmazu zo súhrnného zoznamu výboru pre sankcie a rozhodovacia právomoc, pokiaľ ide o výmaz, ostávajú aj naďalej v diskrečnej právomoci výboru pre sankcie. V prípade odporúčania vydaného úradom ombudsmana sa môže každý člen výboru pre sankcie obrátiť na Bezpečnostnú radu, pričom päť stálych členov môže uplatniť svoje právo veta na základe voľnej úvahy. Úrad ombudsmana je okrem iného závislý od ochoty štátov spolupracovať, pokiaľ ide o zhromažďovanie informácií.

 Posúdenie Súdnym dvorom

–       O rozsahu práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu

97      Ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 125, 126 a 171 napadnutého rozsudku, Súdny dvor v bode 326 rozsudku Kadi rozhodol, že súdy Únie majú v súlade s právomocami, ktoré sú im zverené podľa Zmluvy, v podstate zabezpečiť úplné preskúmanie zákonnosti súhrnu aktov Únie vzhľadom na základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad práva Únie, vrátane aktov, ktoré majú vykonať rezolúcie prijaté Bezpečnostnou radou podľa kapitoly VII Charty Organizácie Spojených národov (pozri v tomto zmysle tiež rozsudky Hassan a Ayadi/Rada a Komisia, už citovaný, bod 71, ako aj Bank Melli Iran/Rada, už citovaný, bod 105). Táto požiadavka je výslovne zakotvená v článku 275 druhom odseku ZFEÚ.

98      Medzi týmito základnými právami je uvedené najmä dodržiavanie práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu.

99      Prvé z týchto práv, ktoré je zakotvené v článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, Zb. s. I‑13427, bod 66), obsahuje právo byť vypočutý a právo na prístup k spisu, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti.

100    Druhé z uvedených základných práv, ktoré je zaručené v článku 47 Charty, vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť zoznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti, bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu oznámenie týchto dôvodov s cieľom umožniť jej brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého rozhodnutia (pozri rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, bod 53 a citovanú judikatúru).

101    Článok 52 ods. 1 Charty síce pripúšťa obmedzenia výkonu práv v nej zakotvených, ale zároveň vyžaduje, aby každé obmedzenie súčasne rešpektovalo obsah dotknutého základného práva, a ďalej to, aby bolo každé obmedzenie nevyhnutné v súlade so zásadou proporcionality a aby skutočne zodpovedalo cieľom všeobecného záujmu uznaného Úniou (pozri rozsudok ZZ, už citovaný, bod 51).

102    Okrem toho existencia porušenia práva na obhajobu musí byť preskúmaná v závislosti od osobitných okolností každého konkrétneho prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C‑110/10 P, Zb. s. I‑10439, bod 63), najmä od povahy príslušného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý, ako aj od všetkých právnych pravidiel, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o dodržanie povinnosti odôvodnenia, rozsudky z 15. novembra 2012, Al-Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, body 139 a 140, ako aj Rada/Bamba, C‑417/11 P, bod 53).

103    V prejednávanej veci je potrebné overiť, či z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z článku 3 ods. 1 a 5 ZEÚ a článku 21 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a c) ZEÚ, ktoré sa týkajú dodržiavania medzinárodného mieru a bezpečnosti v súlade s medzinárodným právom, konkrétne so zásadami Charty Organizácie Spojených národov, skutočnosť, že pán Kadi a súd Únie nemali prístup k informáciám a dôkazom použitým proti dotknutej osobe, ktorú Všeobecný súd uvádza najmä v bodoch 173, 181 a 182 napadnutého rozsudku, predstavuje porušenie práva na obhajobu, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu.

104    V tejto súvislosti, ako Súdny dvor už uviedol v bode 294 rozsudku Kadi, podľa článku 24 Charty Organizácie Spojených národov bola Bezpečnostnej rade zverená hlavná zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Na tento účel prináleží tomuto medzinárodnému orgánu určiť, čo predstavuje ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti, ako aj prijať, prostredníctvom rezolúcií podľa kapitoly II tejto Charty, opatrenia nevyhnutné na ich zachovanie alebo ich opätovné nastolenie, v súlade s cieľmi a so zásadami Organizácie Spojených národov, najmä zásadou dodržiavania ľudských práv.

105    V tomto kontexte, ako vyplýva z rezolúcií uvedených v bodoch 10 a 11 tohto rozsudku, ktoré upravujú režim obmedzujúcich opatrení, o aké ide vo veci samej, prináleží výboru pre sankcie, aby na návrh člena OSN opierajúci sa o „zhrnutie dôvodov“, ktoré musí obsahovať „čo najdetailnejšie zhrnutie dôvodov návrhu na zápis“, „povahu informácií“ a „všetky informácie alebo doklady, ktoré možno poskytnúť“, označil na základe kritérií definovaných Bezpečnostnou radou organizácie, subjekty a osoby, ktorých finančné prostriedky a ďalšie finančné zdroje treba zmraziť. Toto označenie, ktoré je vyjadrené zapísaním dotknutej organizácie, subjektu alebo osoby na súhrnný zoznam výboru pre sankcie, ktorý sa aktualizuje na základe žiadostí členských štátov OSN, sa opiera o „zhrnutie dôvodov“, ktoré je vypracované výborom pre sankcie na základe skutočností, s ktorých sprístupnením, najmä dotknutej osobe, štát, ktorý predložil návrh na zápis, súhlasil, a ktoré je sprístupnené verejnosti na internetovej stránke výboru.

106    Pri vykonaní rezolúcie Bezpečnostnej rady prijatej na základe kapitoly VII Charty Organizácie Spojených národov Úniou, na základe spoločnej pozície alebo jednotnej akcie prijatej členskými štátmi podľa ustanovení Zmluvy o EÚ týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, prináleží príslušnému orgánu Únie riadne prihliadať na znenie a ciele týchto rezolúcií, ako aj na relevantné povinnosti vyplývajúce z tejto charty týkajúce sa takéhoto vykonania (pozri rozsudok Kadi, body 295 a 296).

107    Preto ak sa v rámci príslušných rezolúcií Bezpečnostnej rady výbor pre sankcie rozhodol zapísať meno organizácie, subjektu alebo osoby na svoj súhrnný zoznam, príslušný orgán Únie musí na účely vykonania tohto rozhodnutia v mene členských štátov prijať rozhodnutie o zápise alebo ponechaní zápisu tohto mena na zozname uvedenom v prílohe I nariadenia č. 881/2002 na základe zhrnutia dôvodov poskytnutého uvedeným výborom. Naproti tomu v týchto rezolúciách nie je stanovené, že výbor pre sankcie automaticky sprístupní najmä príslušnému orgánu Únie na účely prijatia rozhodnutia o zápise alebo zachovaní tohto zápisu iné skutočnosti než toto zhrnutie dôvodov.

108    Preto pokiaľ ide tak o pôvodné rozhodnutie o zapísaní mena organizácie, subjektu alebo osoby na zoznam uvedený v prílohe I nariadenia č. 881/2002, ako aj – tak ako v prejedávanej veci – o rozhodnutie o ponechaní zápisu na tomto zozname, ktoré bolo pôvodne prijaté pred 3. septembrom 2008, teda pred rozsudkom Kadi, článok 7a ods. 1 a 2 a článok 7c ods. 1 a 2 nariadenia č. 881/2002, ktoré doň boli vložené nariadením Rady (EÚ) č. 1286/2009 z 22. decembra 2009, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 881/2002 (Ú. v. EÚ L 346, s. 42) na účely novelizácie konania o zaradení do uvedeného zoznamu po tomto rozsudku, ako je upresnené v odôvodnení 4 nariadenia č. 1286/2009, výslovne odkazujú na zhrnutie dôvodov poskytnuté výborom pre sankcie na účely prijatia takýchto rozhodnutí.

109    V konkrétnom prípade pána Kadiho zo spisu vyplýva, že k pôvodnému zapísaniu jeho mena na súhrnný zoznam výboru pre sankcie 17. októbra 2001 došlo v nadväznosti na žiadosť Spojených štátov odôvodnenú prijatím rozhodnutia z 12. októbra 2001, v ktorom Úrad pre kontrolu zahraničných aktív označil pána Kadiho za „osobitne označeného celosvetového teroristu“ („Specially Designated Global Terrorist“).

110    Ako vyplýva z odôvodnenia 3 sporného nariadenia, po rozsudku Kadi sa Komisia rozhodla uvedeným nariadením ponechať meno pána Kadiho na zozname uvedenom v prílohe I naradenia č. 881/2002 na základe zhrnutia dôvodov poskytnutého výborom pre sankcie. Tak ako Všeobecný súd uviedol v bode 95 napadnutého rozsudku a ako Komisia potvrdila na pojednávaní pred Súdnym dvorom, Komisia nemala k dispozícii iné skutočnosti než toto zhrnutie dôvodov.

111    V rámci konania týkajúceho sa prijatia rozhodnutia o zapísaní alebo ponechaní mena na zozname nachádzajúcom sa v prílohe I naradenia č. 881/2002 dodržanie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu vyžaduje, aby príslušný orgán Únie oznámil dotknutej osobe skutočnosti, ktoré má k dispozícii na účely odôvodnenia svojho rozhodnutia a ktoré svedčia v jej neprospech, to znamená prinajmenšom zhrnutie dôvodov poskytnuté výborom pre sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, body 336 a 337), aby sa tejto osobe umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie.

112    Pri tomto oznámení musí príslušný orgán Únie umožniť tejto osobe účinne sa vyjadriť, pokiaľ ide o dôvody použité proti nej (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. októbra 1996, Komisia/Lisrestal a i., C‑32/95 P, Zb. s. I‑5373, bod 21; z 21. septembra 2000, Mediocurso/Komisia, C‑462/98 P, Zb. s. I‑7183, bod 36, ako aj z 22. novembra 2012, M., C‑277/11, bod 87 a citovanú judikatúru).

113    Pokiaľ ide o rozhodnutie, ktoré spočíva, tak ako v prejednávanej veci, v ponechaní mena dotknutej osoby na zozname nachádzajúcom sa v prílohe I nariadenia č. 881/2002, dodržanie tejto dvojitej procesnej povinnosti musí, na rozdiel od prípadu pôvodného zapísania na zoznam (pozri v tejto súvislosti rozsudok Kadi, body 336 až 341 a 345 až 349, ako aj rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, bod 61), predchádzať prijatiu tohto rozhodnutia (pozri rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, bod 62). V prejedávanej veci nebolo spochybnené, že Komisia, ktoré je autorom sporného nariadenia, túto povinnosť dodržala.

114    Ak dotknutá osoba predloží pripomienky, pokiaľ ide o odôvodnenie, príslušný orgán Únie musí dôkladne a nestranne preskúmať dôvodnosť uvádzaných tvrdení s prihliadnutím na tieto pripomienky a na prípadné skutočnosti, ktoré svedčia v prospech dotknutej osoby a ktoré sú k týmto vyjadreniam priložené (pozri analogicky rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14; z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing, C‑525/04 P, Zb. s. I‑9947, bod 58, a M., už citovaný, bod 88).

115    V tejto súvislosti prináleží tomuto orgánu s prihliadnutím najmä na obsah týchto prípadných pripomienok vyhodnotiť potrebu požiadať výbor pre sankcie, a prostredníctvom tohto výboru tiež člena OSN, ktorý navrhol zapísanie dotknutej osoby na súhrnný zoznam uvedeného výboru, o spoluprácu, aby v atmosfére vhodnej spolupráce, ktorá podľa článku 220 ods. 1 ZFEÚ vládne vo vzťahoch medzi Úniou a orgánmi Organizácie Spojených národov v oblasti boja proti medzinárodnému terorizmu, získal informácie a dôkazy, či už dôverné alebo nie, ktoré mu umožnia splniť si túto povinnosť dôkladného a nestranného preskúmania.

116    Napokon bez toho, aby bolo potrebné detailne odpovedať na pripomienky uvedené dotknutou osobou (pozri v tomto zmysle rozsudok Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al-Aqsa, už citovaný, bod 141), povinnosť odôvodnenia zakotvená v článku 296 ZFEÚ za každých okolností stanovuje, a to aj v prípadoch, keď je odôvodnenie aktu Únie rovnaké ako odôvodnenie poskytnuté medzinárodným orgánom, že toto odôvodnenie uvádza individuálne, osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré príslušné orgány konštatujú, že proti dotknutej osobe sa majú prijať obmedzujúce opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al-Aqsa, už citovaný, body 140 a 142, ako aj Rada/Bamba, už citovaný, body 49 až 53).

117    Pokiaľ ide o súdne konanie, v prípade, že dotknutá osoba spochybní zákonnosť zapísania jej mena na zoznam v prílohe I nariadenia č. 881/2002 alebo jeho ponechanie na ňom, súd Únie musí preskúmať dodržanie formálnych požiadaviek a pravidiel súdnej príslušnosti, vrátane vhodnosti právneho základu (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, body 121 až 236; pozri tiež analogicky rozsudok z 13. marca 2012, Tay Za/Rada, C‑376/10 P, body 46 až 72).

118    Súd Únie musí okrem toho overiť, či príslušný orgán Únie dodržal procesné záruky uvedené v bodoch 111 až 114 tohto rozsudku, ako aj povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ZFEÚ a pripomenutú v bode 116 tohto rozsudku, a najmä dodatočne presný a konkrétny charakter uvedených dôvodov.

119    Účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty tiež vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zapísať meno určitej osoby na zoznam uvedený v prílohe I nariadenia č. 881/2002 alebo ho na ňom ponechať (rozsudok Kadi, bod 336), uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu, individuálny dosah (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P, bod 56), opiera o dostatočne silný skutkový základ (pozri v tomto zmysle rozsudok Al-Aqsa/Rada a Holandsko/Al-Aqsa, už citovaný, bod 68). Je preto potrebné overiť skutočnosti uvádzané v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera (pozri v tomto zmysle rozsudok E a F, už citovaný, bod 57), tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené.

120    Súdu Únie teda prináleží v rámci tohto preskúmania prípadne vyzvať príslušný orgán Únie, aby predložil informácie a dôkazy, či už dôverné alebo nie, ktoré sú relevantné pre toto preskúmanie (pozri analogicky rozsudok ZZ, už citovaný, bod 59).

121    V prípade pochybností je totiž úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti.

122    Nevyžaduje sa, aby uvedený orgán na tento účel predložil súdu Únie všetky skutočnosti a dôkazy týkajúce sa dôvodov uvedených v zhrnutí poskytnutom výborom pre sankcie. Je však potrebné, aby boli dôvody použité proti dotknutej osobe podložené informáciami a dôkazmi.

123    Ak príslušný orgán Únie nemôže vyhovieť žiadosti súdu Únie, musí sa tento súd opierať len o dôvody, ktoré mu boli oznámené, a to v prejednávanej veci o údaje uvedené v zhrnutí dôvodov predloženom výborom pre sankcie, o pripomienky a skutočnosti prípadne uvedené dotknutou osobou, ktoré svedčia v jej prospech, ako aj o vyjadrenie príslušného orgánu Únie k týmto pripomienkam. Ak tieto skutočnosti neumožňujú rozhodnúť o dôvodnosti niektorého z dôvodov, súd Únie ho nemôže prijať ako dôvod na rozhodnutie o predmetnom zápise alebo o jeho zachovaní.

124    Ak naopak príslušný orgán Únie predloží relevantné informácie a dôkazy, súd Únie musí overiť vecnú správnosť uvádzaných skutočností s prihliadnutím na tieto informácie alebo skutočnosti a posúdiť ich dôkaznú silu v závislosti od okolností prejednávanej veci a s ohľadom na prípadné pripomienky predložené najmä dotknutou osobou.

125    Samozrejme, naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie či jej členských štátov alebo udržiavania ich medzinárodných vzťahov môžu brániť oznámeniu určitých informácií alebo dôkazov dotknutej osobe. V týchto prípadoch však súd Únie, voči ktorému nemožno namietať tajnosť alebo dôvernosť týchto informácií alebo dôkazov, musí v rámci súdneho preskúmania, ktoré vykonáva, použiť postupy, ktoré umožnia po prvé skĺbiť legitímne záujmy bezpečnosti štátu týkajúce sa povahy a zdrojov informácií, na ktoré sa prihliadalo pri prijímaní príslušného aktu, a po druhé dostatočne zaručiť jednotlivcovi dodržanie jeho procesných práv, akým je právo byť vypočutý a zásada kontradiktórnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, body 342 a 344; pozri tiež analogicky rozsudok ZZ, už citovaný, body 54, 57 a 59).

126    V tejto súvislosti musí súd Únie nezávisle preskúmať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré uvádza príslušný orgán Únie, a musí posúdiť, či dôvodnosť dôvodov uvedených uvedeným orgánom bráni takému oznámeniu (pozri analogicky rozsudok ZZ, už citovaný, body 61 a 62).

127    Ak súd Únie dospeje k záveru, že tieto dôvody nebránia tomu, aby sa dotknutej osobe aspoň čiastočne oznámili príslušné informácie a dôkazy, poskytne príslušnému orgánu Únie možnosť, aby dotknutej osobe tieto informácie a dôkazy oznámil. Ak tento orgán úplné alebo čiastočné poskytnutie týchto informácií a dôkazov neschváli, súd pristúpi k preskúmaniu zákonnosti napadnutého aktu len na základe skutočností, ktoré boli oznámené (pozri analogicky rozsudok ZZ, už citovaný, bod 63).

128    Ak sa však ukáže, že dôvody uvedené príslušným orgánom skutočne bránia tomu, aby boli informácie alebo dôkazy predložené súdu Únie oznámené dotknutej osobe, je potrebné vhodným spôsobom zabezpečiť rovnováhu požiadaviek vyplývajúcich z práva na účinnú súdnu ochranu, osobitne z dodržiavania zásady kontradiktórnosti, a požiadaviek súvisiacich s bezpečnosťou Únie a jej členských štátov alebo s udržiavaním ich medzinárodných vzťahov (pozri analogicky rozsudok ZZ, už citovaný, bod 64).

129    Na účely zabezpečenia takejto rovnováhy je možné použiť také možnosti, ako je oznámenie zhrnutia obsahu predmetných informácií alebo dôkazov. Bez ohľadu na použitie takejto možnosti musí súd Únie posúdiť, či a v akom rozsahu môže nesprístupnenie dôverných informácií alebo dôkazov dotknutej osobe a s tým súvisiaca skutočnosť, že táto osoba nemôže uplatniť svoje pripomienky týkajúce sa týchto informácií alebo dôkazov, ovplyvniť dôkaznú silu dôverných dôkazov (pozri analogicky rozsudok ZZ, už citovaný, bod 67).

130    Vzhľadom na preventívnu povahu predmetných obmedzujúcich opatrení, ak sa súd Únie v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia opísaného v bodoch 117 až 129 tohto rozsudku domnieva, že aspoň jeden z dôvodov uvedených v zhrnutí poskytnutom výborom pre sankcie je dostatočne presný a konkrétny, je podložený a predstavuje sám osebe dostatočný základ tohto rozhodnutia, skutočnosť, že ostatné z týchto dôvodov túto požiadavku nespĺňajú, neodôvodňuje zrušenie uvedeného rozhodnutia. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie zruší.

131    Takéto súdne preskúmanie je nevyhnutné na zabezpečenie rovnováhy medzi ochranou medzinárodného mieru a bezpečnosti a ochranou základných ľudských práv a slobôd dotknutej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok E a F, už citovaný, bod 57), ktoré predstavujú spoločné hodnoty OSN a Únie.

132    Napriek svojej preventívnej povahe však majú obmedzujúce opatrenia závažné negatívne dôsledky, pokiaľ ide o uvedené práva a slobody, ktoré súvisia s narušením pracovného, ako aj rodinného života dotknutej osoby v súvislosti s obmedzením jej práva vlastniť majetok, ktoré vyplývajú z ich všeobecnej povahy a – ako v prejednávanom prípade – zo skutočnej dĺžky ich uplatňovania, ako aj s ponížením a nedôverou, ktoré voči dotknutej osobe vyvolávajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, body 358, 369 a 375; rozsudky Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, bod 64; Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al-Aqsa, už citovaný, bod 120, ako aj z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia, C‑239/12 P, bod 70 a citovanú judikatúru).

133    Takéto preskúmanie sa zdá tým nevyhnutnejšie, že napriek zlepšeniam, ku ktorým došlo najmä po prijatí sporného nariadenia, postupy výmazu a preskúmania z úradnej povinnosti zavedené na úrovni OSN neposkytujú osobe, ktorej meno bolo zapísané na súhrnný zoznam výboru pre sankcie a následne na zoznam uvedený v prílohe I nariadenia č. 881/2002, záruky účinnej súdnej ochrany, ako to nedávno potvrdil Európsky súd pre ľudské práva, ktorý sa stotožnil s posúdením švajčiarskeho Tribunal fédéral v bode 211 svojho rozsudku z 12. septembra 2012, Nada v. Švajčiarsko (zatiaľ neuverejnený v Zbierke rozsudkov a rozhodnutí).

134    Účinná súdna ochrana musí totiž umožniť dotknutej osobe požiadať súd, aby zrušujúcim rozsudkom, na základe ktorého je akt zrušený a retroaktívne odstránený z právneho poriadku a prihliada sa naň, ako keby nikdy neexistoval, rozhodol, že zápis jej mena na predmetný zoznam alebo jeho ponechanie na ňom je nezákonné, pričom uznanie tejto nezákonnosti môže túto osobu rehabilitovať alebo pre ňu predstavovať určitú formu náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok Abdulrahim/Rada a Komisia, už citovaný, body 67 až 84).

–       O nesprávnom právnom posúdení v napadnutom rozsudku

135    Z analýzy uvedenej vyššie vyplýva, že dodržiavanie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu na jednej strane vyžaduje, aby príslušný orgán Únie oznámil dotknutej osobe zhrnutie dôvodov poskytnuté výborom pre sankcie, na ktorom je založené rozhodnutie zapísať uvedenú osobu na zoznam uvedený v prílohe I nariadenia č. 881/2002 alebo ju tam ponechať, aby umožnil tejto osobe oboznámiť sa s pripomienkami v tejto veci a dôkladne a nestranne preskúmal dôvodnosť uvádzaných tvrdení s prihliadnutím na vyjadrené pripomienky a na prípadné skutočnosti predložené dotknutou osobou, ktoré svedčia v jej prospech.

136    Dodržiavanie uvedených práv na druhej strane znamená, že v prípade súdneho sporu súd Únie preskúma najmä dostatočne presný a konkrétny charakter dôvodov uvedených v zhrnutí poskytnutom výborom pre sankcie, ako aj prípadne overí vecnú správnosť skutočností týkajúcich sa daného dôvodu s prihliadnutím na informácie, ktoré boli poskytnuté.

137    Naopak skutočnosť, že príslušný orgán Únie nesprístupnil dotknutej osobe a neskôr súdu Únie informácie alebo dôkazy, ktoré mal k dispozícii len výbor pre sankcie alebo príslušný člen OSN, týkajúce sa zhrnutia dôvodov, o ktoré sa opiera predmetné rozhodnutie, sama osebe nezakladá porušenie týchto práv. V takejto situácii však súd Únie, ktorý skúma vecnú správnosť dôvodov uvedených v zhrnutí poskytnutom výborom pre sankcie s prihliadnutím na pripomienky a skutočnosti prípadne predložené dotknutou osobou, ktoré svedčia v jej prospech, ako aj na odpoveď príslušného orgánu Únie na tieto pripomienky, nemá k dispozícii doplňujúce informácie alebo dôkazy. Z tohto dôvodu nemôže rozhodnúť o dôvodnosti týchto dôvodov a tieto dôvody nemôžu slúžiť ako základ napadnutého rozhodnutia o zápise.

138    Všeobecný súd sa preto v bodoch 173, 181 až 184, 188 a 192 až 194 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď svoje konštatovanie, že došlo k porušeniu práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu, a teda aj k porušeniu zásady proporcionality, založil na tom, že Komisia pánovi Kadimu ani tomuto súdu neoznámila informácie a dôkazy týkajúce sa dôvodov ponechania zápisu mena dotknutej osoby na zozname uvedenom v prílohe I nariadenia č. 881/2002, hoci, ako vyplýva z bodov 81 a 95 napadnutého rozsudku, vzal na vedomie, a to tak v súvislosti so zamietnutím požiadavky vyjadrenej pánom Kadim na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania na účely získania tohto oznámenia, ako aj v priebehu pojednávania, že Komisia tieto informácie a dôkazy nemala k dispozícii.

139    Na rozdiel od toho, čo je uvedené v bodoch 181, 183 a 184 napadnutého rozsudku, z častí rozsudku Kadi, na ktoré sa odkazuje v týchto bodoch, nesprístupnenie informácií alebo dôkazov, ktoré príslušný orgán Únie nemá k dispozícii, dotknutej osobe alebo súdu Únie nepredstavuje samo osebe porušenie práva na obhajobu alebo práva na účinnú súdnu ochranu.

140    Okrem toho, pripomínajúc, že na posúdenie otázky, či je odôvodnenie dostatočné, Všeobecným súdom sa vzťahuje preskúmanie Súdnym dvorom v rámci odvolania (pozri v tomto zmysle rozsudok Rada/Bamba, už citovaný, bod 41 a citovanú judikatúru), sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď svoje konštatovanie takéhoto porušenia opieral, ako vyplýva z bodov 174, 177, 188 a 192 až 194 napadnutého rozsudku, o – podľa jeho názoru – vágny a nepresný charakter tvrdení uvedených v zhrnutí dôvodov poskytnutom výborom pre sankcie, zatiaľ čo samostatné posúdenie každého z týchto dôvodov neumožňuje vyvodiť takýto všeobecný záver.

141    Ja pravda, ako správne rozhodol Všeobecný súd, ktorý v bode 177 napadnutého rozsudku prijal tvrdenie pána Kadiho uvedené v bode 157 štvrtej zarážke uvedeného rozsudku, že posledný z dôvodov uvedených v zhrnutí poskytnutom výborom pre sankcie, ktorý je založený na tom, že pán Kadi vlastnil viacero spoločností v Albánsku, ktoré poskytovali finančné prostriedky extrémistom alebo zamestnávali extrémistov na miestach, na ktorých riadili finančné prostriedky týchto spoločností, a až päť z týchto spoločností prijalo prevádzkové prostriedky vyplatené Usámom bin Ládinom, nie je dostatočne presný a konkrétny, lebo neuvádza žiadne informácie o dotknutých spoločnostiach, o dátume odhalených konaní a o „extrémistoch“, ktorí mali z týchto konaní údajne prospech.

142    To však neplatí v prípade ďalších dôvodov uvedených v zhrnutí poskytnutom výborom pre sankcie.

143    Prvý dôvod, založený na skutočnosti, že pán Kadi priznal, že bol zakladajúcim členom a riaditeľom Nadácie Muwafaq, ktorá vždy fungovala pod záštitou Afganského úradu (Makhtab al-Khidamat), organizácie, ktorú založili najmä Usáma bin Ládin, ktorá bola predchodcom Al-Káidy a po rozpustení Afganského úradu sa začiatkom júna 2001 pripojila k tejto sieti, je totiž dostatočne presný a konkrétny, lebo identifikuje príslušnú organizáciu a úlohu pána Kadiho v súvislosti s tuto nadáciou, ako aj skutočnosti o údajnom spojení tejto nadácie s Usámom bin Ládinom a so sieťou Al-Káida.

144    Druhý dôvod je založený na skutočnosti, že v roku 1992 pán Kadi poveril riadením európskych kancelárií Nadácie Muwafaq pána Al‑Ayadiho na odporúčanie známeho finančníka pána Julaidana, ktorý v 80. rokoch bojoval po boku Usámu bin Ládina v Afganistane. Pán Al-Ayadi bol v momente tohto vymenovania jedným z hlavných vodcov tuniského islamského frontu a konal na základe dohôd s Usámom bin Ládinom. Pán Al-Ayadi sa začiatkom 90. rokov vybral do Afganistanu, aby tam absolvoval paramilitárny výcvik, a potom s ďalšími osobami do Sudánu, aby sa tam stretol s Usámom bin Ládinom, s ktorým uzatvorili oficiálnu dohodu o prijímaní a výcviku Tunisanov a neskôr dohodu, ktorej cieľom bolo prijímanie tuniských bojovníkov prichádzajúcich z Talianska spolupracovníkmi Usámu bin Ládina v Bosne a Hercegovine.

145    Tento druhý dôvod je dostatočne presný a konkrétny, lebo obsahuje potrebné spresnenia, pokiaľ ide o dátum a kontext predmetného vymenovania, ako aj o skutočnosti osobnej povahy týkajúce sa údajnej súvislosti tohto vymenovania s Usámom bin Ládinom.

146    Tretí dôvod, ktorý sa opiera o vyhlásenie pána Talada Fuada Kassema, vedúceho predstaviteľa Al-Gama’at al Islamiyya, z roku 1995, že Nadácia Muwafaq poskytla logistickú a finančnú podporu práporu bojovníkov v Bosne a Hercegovine, vychádza zo skutočnosti, že v polovici 90. rokov sa uvedená nadácia po boku Usáma bin Ládina podieľala na finančnej podpore teroristických aktivít týchto bojovníkov, ako aj na obchode so zbraňami pochádzajúcimi z Albánska a smerujúcimi do Bosny a Hercegoviny.

147    Tento tretí dôvod je dostatočne presný a konkrétny, lebo označuje autora predmetného vyhlásenia, typ odhalených aktov, dátum, keď k nim údajne došlo, ako aj ich údajnú väzbu s aktivitami Usámu bin Ládina.

148    Štvrtý dôvod je založený na skutočnosti, že pán Kadi bol tiež jedným z hlavných akcionárov v súčasnosti už zatvorenej bosnianskej banky Depozitna Banka, v ktorej pán Al‑Ayadi taktiež vykonával funkcie a zastupoval záujmy pána Kadiho a v ktorej sa možno konali stretnutia venované príprave útoku na americké zariadenie v Saudskej Arábii.

149    Na rozdiel od toho, čo je uvedené v bode 175 napadnutého rozsudku, tento štvrtý dôvod je dostatočne presný a konkrétny, lebo identifikuje finančnú inštitúciu, prostredníctvom ktorej sa pán Kadi údajne podieľal na teroristických aktivitách, ako aj povahu daného údajného teroristického projektu. Podmieňovací spôsob použitý v súvislosti s údajom týkajúcim sa stretnutí venovaných príprave tohto údajného projektu nenaráža na požiadavky vyplývajúce z povinnosti odôvodnenia, lebo dôvody určitého zápisu na zoznam Únie môžu spočívať na podozreniach o zapojení do teroristických aktivít, čím nie je dotknuté overenie dôvodnosti týchto podozrení.

150    Hoci z bodov 138 až 140 a 142 až 149 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, je potrebné overiť, či sa aj napriek tomuto nesprávnemu právnemu posúdeniu výrok napadnutého rozsudku zdá dôvodný z iných právnych dôvodov než tých, ktoré uviedol Všeobecný súd, pričom v takom prípade treba odvolanie zamietnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia, C‑221/10 P, bod 94 a citovanú judikatúru).

–       O nezákonnosti sporného nariadenia

151    Pokiaľ ide o prvý dôvod uvedený v zhrnutí dôvodov poskytnutom výborom pre sankcie a spomenutý v bode 143 tohto rozsudku, treba uviesť, že pán Kadi vo svojich pripomienkach z 10. novembra 2008 predložených na podporu svojej žaloby na Všeobecnom súde pripustil, že bol zakladajúcim členom Nadácie Muwafaq, ale poprel, že táto nadácia podporovala terorizmus a že bola napojená na Afganský úrad. K svojim pripomienkam pripojil zakladateľskú listinu Nadácie Muwafaq a tvrdil, že táto nadácia mala výlučne charitatívny a humanitárny účel a bola orientovaná predovšetkým na osoby, ktoré vo svete trpia hladom, najmä v Sudáne. Hoci pripustil, že sa zúčastnil na prijímaní strategických medzinárodných rozhodnutí Nadácie Muwafaq, poprel akékoľvek zapojenie do každodenného riadenia činností tejto nadácie vo svete, najmä pokiaľ ide o nábor miestneho personálu. Tiež poprel, že Nadácia Muwafaq sa pripojila k sieti Al‑Káida v júni 2001, pričom zdôraznil a poskytol dôkazy o tom, že táto nadácia ukončila svoju činnosť najneskôr v roku 1998.

152    Komisia vo svojej reakcii z 8. decembra 2008 na pripomienky pána Kadiho, predložené tiež Všeobecnému súdu, uviedla, že úplné alebo čiastočné ukončenie činnosti dotknutého subjektu nevylučovalo, že táto nadácia, ktorá mala samostatnú právnu subjektivitu, sa pripojila k sieti Al‑Káida.

153    Treba však konštatovať, že na účely podloženia tvrdení týkajúcich sa zapojenia Nadácie Muwafaq do medzinárodného terorizmu v rámci jej spojenia s Afganským úradom a sieťou Al-Káida neboli predložené žiadna informácia alebo dôkaz. Za týchto okolností údaje týkajúce sa úlohy a funkcií pána Kadiho vo vzťahu k tejto nadácii neodôvodňujú prijatie obmedzujúcich opatrení namierených proti pánovi Kadimu na úrovni Únie.

154    Pokiaľ ide o druhý dôvod uvedený v zhrnutí dôvodov poskytnutom výborom pre sankcie a spomenutý v bode 144 tohto rozsudku, pán Kadi vo svojich pripomienkach z 10. novembra 2008 uznal, že v roku 1992 poveril riadením európskych kancelárií Nadácie Muwafaq pána Al‑Ayadiho na odporúčanie pána Julaidana, avšak tvrdil, že jediným cieľom tejto nadácie v Európe bolo podporovať bosnianskych a chorvátskych utečencov počas balkánskej vojny v 90. rokoch. Uviedol, že pán Julaidan, ktorý s ním v tomto čase spolupracoval na projekte podpory profesionálneho vzdelávania chorvátskych utečencov, mu odporučil pána Al-Ayadiho pre jeho odbornú prax v oblasti riadenia humanitárnej činnosti a nedotknuteľnosť. Tiež tvrdil, že v roku 1992 neexistoval žiaden dôvod podozrievať pána Al-Ayadiho a pána Julaidaniho z podpory teroristických aktivít, a zdôraznil, že v 80. rokoch bol Usáma bin Ládin považovaný za spojenca západných síl, pokiaľ ide o ich vzťahy so Sovietskym zväzom, že Usáma bin Ládin sa stal hrozbou pre medzinárodnú bezpečnosť až od roku 1996 a pán Al‑Ayadi a pán Julaidan boli zapísaní na súhrnný zoznam výboru pre sankcie až v októbri 2001 a septembri 2002. Nakoniec uviedol, že vôbec nevedel o existencii tuniského islamského frontu a údajných vzťahoch medzi pánom Al‑Ayadim a touto organizáciou.

155    Komisia vo svojej reakcii z 8. decembra 2008 na pripomienky pána Kadiho uviedla, že skutočnosť, že pán Kadi poveril riadením pána Al‑Ayadiho na odporúčanie pána Julaidana, spolu s kontaktmi pána Al-Ayadiho a pána Julaidaniho s Usámom bin Ládinom, umožnila dospieť k záveru, že tieto osoby konali vo vzájomnej zhode alebo patrili do rovnakej siete. Dodala, že za týchto okolností nebolo dôležité, že pán Kadi údajne nevedel o uvádzaných väzbách medzi pánom Al-Ayadim a tuniským islamským frontom.

156    V tejto súvislosti, bez toho, aby bolo vylúčené, že dôvody uvedené v zhrnutí dôvodov poskytnutom výborom pre sankcie, pokiaľ ide o to, že pán Kadi poveril riadením pána Al‑Ayadiho na odporúčanie pána Julaidana, a o údajné zapojenie pána Al-Ayadiho a pána Julaidaniho spoločne s Usámom bin Ládinom do teroristických aktivít, možno považovať za odôvodňujúce pôvodné zapísanie mena pána Kadiho na zoznam osôb uvedený v prílohe nariadenia č. 881/2002, je potrebné uviesť, že tie isté skutočnosti, inak nepodložené, neodôvodňujú ponechanie zápisu mena tejto osoby na zozname uvedeného nariadenia, zmeneného a doplneného sporným nariadením, po roku 2008. Pokiaľ ide o časový interval, ktorý delí tieto dva akty, tieto skutočnosti, ktoré sa vzťahujú na rok 1992, nie sú samy osebe dostatočné na odôvodnenie ponechania mena pána Kadiho na zozname osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné obmedzujúce opatrenia, v roku 2008.

157    Pokiaľ ide o tretí dôvod uvedený v zhrnutí dôvodov poskytnutom výborom pre sankcie a spomenutý v bode 146 tohto rozsudku, pán Kadi vo svojich pripomienkach z 10. novembra 2008 tvrdí, že nevedel o existencii pána Talada Fuada Kassema. Poprel, že by niekedy poskytol finančnú, logistickú alebo inú podporu tejto osobe, orgánu, ktorý riadil, alebo bojovníkom v Bosne a Hercegovine. Tiež uviedol, že pokiaľ je mu známe, ani Nadácia Muwafaq, ani žiaden z jej zamestnancov nikdy takúto podporu neposkytli.

158    Komisia vo svojej odpovedi na pripomienky pána Kadiho z 8. decembra 2008 uviedla, že vyhlásenie pána Talada Fuada Kassema potvrdzovalo, že pán Kadi použil svoje postavenie na iné než bežné účely. Dodala, že za týchto okolností nebolo relevantné, či pán Kadi pána Talada Fuada Kassema poznal.

159    Neboli však predložené žiadna informácia alebo dôkaz tak na overenie vecnej správnosti priznanej vyhláseniu pána Talada Fuada Kassema v zhrnutí dôvodov poskytnutom výborom pre sankcie, ako ani na posúdenie dôkaznej sily tohto vyhlásenia, pokiaľ ide o podporu teroristických aktivít Nadáciou Muwafaq v Bosne a Hercegovine v spojení s Usámom bin Ládinom, s prihliadnutím najmä na tvrdenie pána Kadiho, že o pánovi Taladovi Fuadovi Kassemovi nevedel. Za týchto okolností údaj týkajúci sa vyhlásenia pána Talada Fuada Kassema nepredstavuje základ, ktorý odôvodňuje prijatie obmedzujúcich opatrení namierených proti pánovi Kadimu na úrovni Únie.

160    Pokiaľ ide o štvrtý dôvod uvedený v zhrnutí dôvodov poskytnutom výborom pre sankcie a spomenutý v bode 148 tohto rozsudku, pán Kadi vo svojich pripomienkach z 10. novembra 2008 poprel, že by niekedy poskytol finančnú podporu medzinárodnému terorizmu prostredníctvom Depozitna Banka alebo akéhokoľvek iného finančného ústavu. Vysvetlil, že svoju účasť na základnom imaní tejto banky nadobudol výlučne na obchodné účely vzhľadom na perspektívu sociálnej a ekonomickej obnovy v Bosne po mierových dohodách z Daytonu z roku 1995 a zastupovaním svojich záujmov v uvedenej banke vzhľadom na požiadavku stanovenú v miestnom práve poveril pána Al-Ayadiho, ktorý mal bosniansku štátnu príslušnosť. Odvolávajúc sa na správy medzinárodných audítorských spoločností týkajúce sa rokov 1999 až 2002, ako aj o správu finančného analytika vymenovaného švajčiarskym sudcom týkajúcu sa rokov 1997 až 2001, uviedol, že v žiadnej z týchto správ sa neuvádza, že Depozitna Banka bola zapojená do akéhokoľvek financovania alebo podpory terorizmu. Spochybnil, že táto banka bola zatvorená, pričom vysvetlil a podporil dôkazmi, že bola zlúčená s inou bankou v roku 2002. Ďalej predložil dokumenty týkajúce sa kontaktov medzi orgánmi Spojených štátov, riaditeľom uvedenej banky a bosnianskymi politickými orgánmi o právnych otázkach týkajúcich sa bankového sektora v Bosne a Hercegovine. Napokon uviedol, že ak by mali saudské orgány podozrenie, že v Depozitna Banka sa pripravuje atentát proti záujmom Spojených štátov na ich území, určite by ho ako saudského vlastníka tejto finančnej inštitúcie vypočúvali. Uvedené orgány to však nikdy neurobili.

161    Komisia vo svojej odpovedi na pripomienky pána Kadiho z 8. decembra 2008 potvrdila, že informácie, podľa ktorých Depozitna Banka slúžila na prípravu atentátu v Saudskej Arábii, prispeli k potvrdeniu skutočnosti, že pán Kadi použil svoje postavenie na iné než bežné účely.

162    Na podloženie tvrdenia, podľa ktorého sa stretnutia mohli konať v priestoroch Depozitna Banka na účely prípravy teroristických akcií v spojení so sieťou Al‑Káida alebo s Usámom bin Ládinom, však neboli predložené žiadna informácia alebo dôkaz, pričom údaje týkajúce sa vzťahov pána Kadiho s touto bankou nemôžu odôvodniť prijatie obmedzujúcich opatrení namierených proti pánovi Kadimu na úrovni Únie.

163    Z analýzy uvedenej v bodoch 141 a 151 až 162 tohto rozsudku vyplýva, že žiadne z obvinení uvedených proti pánovi Kadimu v zhrnutí predloženom výborom pre sankcie neumožňuje odôvodniť prijatie obmedzujúcich opatrení namierených proti tejto osobe na úrovni Únie, a to preto, že buď chýba odôvodnenie, alebo neexistujú informácie alebo dôkazy, ktoré by mohli podporiť daný dôvod proti podrobným popretiam zo strany dotknutej osoby.

164    Za týchto okolností nesprávne právne posúdenie uvedené v bodoch 138 až 140 a 142 až 149 tohto rozsudku, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, nemôže mať za následok jeho neplatnosť, lebo jeho výrok, v ktorom sa sporné nariadenie zrušuje v rozsahu, v akom sa týka pána Kadiho, je dôvodný, a to vzhľadom na právne dôvody uvedené v predchádzajúcom bode.

165    Odvolania preto treba zamietnuť.

 O trovách

166    Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, ktorý sa podľa jeho článku 184 ods. 1 uplatňuje na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Ak sa vedľajší účastník prvostupňového konania, ktorý nepodal odvolanie, zúčastnil na konaní pred Súdnym dvorom, Súdny dvor môže podľa odseku 4 uvedeného článku 184 rozhodnúť, že znáša vlastné trovy konania. Článok 140 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje, že členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania.

167    Keďže Komisia, Rada a Spojené kráľovstvo vo svojich dôvodoch nemali úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom pána Kadiho.

168    Bulharská republika, Česká republika, Dánske kráľovstvo, Írsko, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Talianska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Maďarsko, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Slovenská republika a Fínska republika, vedľajší účastníci konania, znášajú vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Odvolania sa zamietajú.

2.      Európska komisia, Rada Európskej únie a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska sú povinné nahradiť trovy konania.

3.      Bulharská republika, Česká republika, Dánske kráľovstvo, Írsko, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Talianska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Maďarsko, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Slovenská republika a Fínska republika znášajú vlastné trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.