Language of document : ECLI:EU:T:2021:260

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)

z 12. mája 2021 (*)

„Inštitucionálne právo – Európska iniciatíva občanov – Obchodovanie s územiami pod vojenskou okupáciou – Zamietnutie registrácie – Zjavný nedostatok právomocí Komisie – Článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia (EÚ) č. 211/2011 – Spoločná obchodná politika – Článok 207 ZFEÚ – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Článok 215 ZFEÚ – Povinnosť odôvodnenia – Článok 4 ods. 3 nariadenia č. 211/2011“

Vo veci T‑789/19,

Tom Moerenhout, bydliskom v Humbeek (Belgicko), a ostatní žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe(1), v zastúpení: G. Devers, advokát,

žalobcovia,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: I. Martínez del Peral a S. Delaude, splnomocnené zástupkyne,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2019/1567 zo 4. septembra 2019 o navrhovanej iniciatíve občanov s názvom „Zabezpečenie súladu spoločnej obchodnej politiky so zmluvami EÚ a dodržiavania medzinárodného práva“ (Ú. v. EÚ L 241, 2019, s. 12),

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia A. Kornezov, E. Buttigieg, K. Kowalik‑Bańczyk (spravodajkyňa) a G. Hesse,

tajomník: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 14. januára 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobcovia, pán Tom Moerenhout a ďalších šesť občanov, ktorých mená sú uvedené v prílohe, podali návrh európskej iniciatívy občanov s názvom „Zabezpečenie súladu spoločnej obchodnej politiky so zmluvami EÚ a dodržiavania medzinárodného práva“ (ďalej len „návrh EIO“), ktorý bol 5. júla 2019 predložený Európskej komisii na registráciu podľa článku 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011 zo 16. februára 2011 o iniciatíve občanov (Ú. v. EÚ L 65, 2011, s. 1).

2        Predmetom návrhu EIO bolo:

„Regulovať obchodné transakcie so subjektmi okupantov, ktoré sú usadené alebo pôsobia na okupovaných územiach, zabránením vstupu výrobkov pochádzajúcich z týchto území na trh EÚ.“

3        Podľa návrhu EIO jej cieľom bolo:

„Komisia ako strážkyňa zmlúv musí zabezpečiť konzistentnosť politiky Únie a dodržiavanie základných práv a medzinárodného práva vo všetkých oblastiach práva [Únie] vrátane spoločnej obchodnej politiky. Musí navrhnúť právne akty, ktoré by zabránili právnickým osobám z [Únie] dovážať výrobky pochádzajúce z nelegálnych osád na okupovaných územiach, ako aj vyvážať na takéto územia, aby sa zachovala integrita vnútorného trhu a nenapomáhal sa vznik ani udržiavanie takýchto protiprávnych situácií.“

4        Žalobcovia ďalej pod názvom „Relevantné ustanovenia Zmlúv a medzinárodného práva“ citovali článok 2, článok 3 ods. 5, článok 6 ods. 3 a článok 21 ZEÚ, ako aj článok 2 ods. 1, články 3 a 205 a článok 207 ods. 1 a 2 ZFEÚ. Odkázali tiež na Chartu základných práv Európskej únie, na nariadenie Rady (ES) č. 2368/2002 z 20. decembra 2002, ktorým sa vykonáva certifikačná schéma Kimberleyského procesu pre medzinárodný obchod s neopracovanými diamantami (Ú. v. ES L 358, 2002, s. 28; Mim. vyd. 18/002, s. 30), nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/125 zo 16. januára 2019 o obchodovaní s určitým tovarom, ktorý možno použiť na vykonanie trestu smrti, mučenie alebo iné kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie (Ú. v. EÚ L 30, 2019, s. 1), na rozsudky z 30. júla 1996, Bosphorus (C‑84/95, EU:C:1996:312), a z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91), ako aj na niektoré ustanovenia a zdroje medzinárodného práva, a to najmä na rezolúcie Rady bezpečnosti Organizácie spojených národov a stanoviská Medzinárodného súdneho dvora.

5        Rozhodnutím (EÚ) 2019/1567 zo 4. septembra 2019 o navrhovanej iniciatíve občanov s názvom „Zabezpečenie súladu spoločnej obchodnej politiky so zmluvami EÚ a dodržiavania medzinárodného práva“ (Ú. v. EÚ L 241, 2019, s. 12, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia zamietla registráciu návrhu EIO.

6        Komisia toto zamietnutie odôvodnila v odôvodneniach 5 až 7 napadnutého rozhodnutia takto:

„(5)      Právny akt vzťahujúci sa na predmet [návrhu EIO] by sa mohol prijať len na základe článku 215 ZFEÚ.

(6)      Predpokladom prijatia právneho aktu na základe článku 215 ZFEÚ je však rozhodnutie prijaté v súlade s hlavou V kapitolou 2 Zmluvy o [EÚ], v ktorej sa stanovuje [stanovujúce – neoficiálny preklad] prerušenie alebo čiastočné či úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s príslušnou treťou krajinou. Komisia nemá právomoc predkladať návrhy takéhoto rozhodnutia. Ak neexistuje príslušné rozhodnutie prijaté v súlade s hlavou V kapitolou 2 Zmluvy o [EÚ], Komisia nemá právomoc predložiť návrh právneho aktu, ktorý sa má prijať na základe článku 215 ZFEÚ.

(7)      [Návrh EIO] je preto zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania zmlúv v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia [č. 211/2011] v spojení s… článkom 2 bodom 1 [tohto nariadenia].“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

7        Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. novembra 2019 podali žalobcovia žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

8        Komisia podala svoje vyjadrenie k žalobe 30. januára 2020.

9        Žalobcovia predložili repliku 20. apríla 2020.

10      Komisia predložila dupliku 9. júla 2020.

11      Všeobecný súd rozhodol podľa článku 28 svojho rokovacieho poriadku na návrh desiatej komory o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

12      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 14. januára 2021.

13      Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

14      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

15      Na podporu svojej žaloby uvádzajú žalobcovia štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 41 ods. 1 Charty základných práv, ako aj článku 4 ods. 1 a 2 nariadenia č. 211/2011, keďže Komisia skreslila návrh EIO tým, že nezohľadnila jeho skutočný účel, ktorý sa týkal opatrenia v oblasti spoločnej obchodnej politiky. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 4 ods. 3 druhého pododseku tohto nariadenia, keďže Komisia nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení článku 4 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia, keďže Komisia sa nesprávne domnievala, že akt požadovaný v návrhu EIO by sa mohol prijať len na základe článku 215 ZFEÚ. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 4 ods. 2 písm. b) toho istého nariadenia, keďže Komisia nezohľadnila iné právne základy, s ktorými sa návrh EIO zjavne spája.

16      Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najprv druhý žalobný dôvod založený na tom, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené.

17      V rámci tohto žalobného dôvodu žalobcovia v podstate uvádzajú tri výhrady týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

18      Po prvé Komisia nevysvetlila dôvod, pre ktorý sa domnievala, že článok 207 ods. 2 ZFEÚ nepredstavuje vhodný právny základ pre činnosť požadovanú v návrhu EIO, napriek tomu, že toto ustanovenie, ako aj nariadenie 2019/125 sa v uvedenom návrhu výslovne uvádza. Žalobcovia sa totiž domnievajú, že z návrhu EIO vyplýva, že sa týka opatrenia patriaceho do spoločnej obchodnej politiky.

19      Po druhé vzhľadom na to, že Komisia sa domnievala, že len článok 215 ZFEÚ týkajúci sa opatrení prijatých v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) môže predstavovať vhodný právny základ pre návrh EIO, mala vysvetliť dôvody, pre ktoré zastávala názor, že prevažujúcim cieľom uvedeného návrhu je skôr opatrenie v oblasti SZBP než opatrenie týkajúce sa spoločnej obchodnej politiky.

20      Po tretie Komisia nerozlišovala medzi dvoma odsekmi článku 215 ZFEÚ. Celkový odkaz na tento článok ako na právny základ opatrenia uvedeného v návrhu EIO neumožňuje poznať dôvod, pre ktorý by zákaz zamýšľaný v uvedenom návrhu mal patriť skôr do reštriktívnych opatrení voči krajinám (na základe odseku 1 uvedeného článku) než k reštriktívnym opatreniam voči osobám (na základe odseku 2 toho istého článku).

21      Komisia spochybňuje argumentáciu žalobcov, pričom v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené.

22      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o postup registrácie návrhu EIO podľa článku 4 nariadenia č. 211/2011, Komisii prináleží preskúmať, či takýto návrh spĺňa podmienky registrácie uvedené najmä v odseku 2 tohto článku.

23      Konkrétne spomedzi uvedených podmienok článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 stanovuje, že Komisia zaregistruje navrhovanú iniciatívu občanov za predpokladu, že „nie je zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania zmlúv“. V dôsledku toho len v prípade, ak je navrhovaná iniciatíva občanov vzhľadom na svoj predmet a svoje ciele, ako vyplývajú z informácií, ktoré sú povinné alebo prípadne doplňujúce a ktoré poskytli organizátori na základe prílohy II tohto nariadenia, zjavne mimo rámca právomocí, na základe ktorých môže Komisia predložiť návrh právneho aktu Európskej únie na účely uplatňovania Zmlúv, môže Komisia zamietnuť registráciu tejto navrhovanej iniciatívy občanov na základe toho ustanovenia (rozsudky z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia, C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 50, a zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 54).

24      Podľa článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 211/2011, ak Komisia zamietne zaregistrovať navrhovanú iniciatívu občanov, informuje organizátorov o dôvodoch tohto zamietnutia.

25      Podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že navrhovaná iniciatíva občanov nebola zaregistrovaná, môže ovplyvniť samotnú efektivitu práva občanov predložiť iniciatívu občanov, ktoré je zakotvené v článku 24 prvom odseku ZFEÚ. Takéto rozhodnutie preto musí jasne vyjadrovať dôvody odôvodňujúce uvedené zamietnutie (pozri rozsudok z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Komisia, T‑646/13, EU:T:2017:59, bod 17 a citovanú judikatúru).

26      Občan, ktorý predloží navrhovanú iniciatívu občanov, totiž musí rozumieť dôvodom, pre ktoré táto navrhovaná iniciatíva nebola Komisiou zaregistrovaná, takže Komisia, ktorá skúma tento návrh, ho má posúdiť, ale aj definovať jednotlivé dôvody zamietavého rozhodnutia vzhľadom na vplyv tohto rozhodnutia na účinný výkon práva zakotveného v Zmluve. Vyplýva to z povahy tohto práva, ktoré, ako sa uvádza v odôvodnení 1 nariadenia č. 211/2011, by malo viesť k posilneniu európskeho občianstva a zlepšeniu demokratického fungovania Únie prostredníctvom účasti občanov na demokratickom zriadení Únie (pozri rozsudok z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Komisia, T‑646/13, EU:T:2017:59, bod 18 a citovanú judikatúru).

27      Uskutočnenie cieľov pripomenutých v odôvodnení 2 nariadenia č. 211/2011, ktoré spočívajú v podpore účasti občanov na demokratickom živote a v sprístupnení Únie, by bolo vážne ohrozené, ak by v rozhodnutí o zamietnutí chýbalo úplné odôvodnenie (rozsudok z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Komisia, T‑646/13, EU:T:2017:59, bod 29).

28      Povinnosť informovať organizátorov o dôvodoch zamietnutia registrácie ich návrhu EIO, ako je stanovená v článku 4 ods. 3 druhom pododseku nariadenia č. 211/2011, predstavuje, pokiaľ ide o európsku iniciatívu občanov, osobitný výraz povinnosti odôvodnenia právnych aktov zakotvenej v článku 296 ZFEÚ (rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia, C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 28).

29      Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované týmto posledným uvedeným ustanovením prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce zúčastneným osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 63; pozri takisto rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 88 a citovanú judikatúru).

30      Hoci je pravda, že inštitúcie nie sú v odôvodnení rozhodnutí, ktoré prijímajú, povinné vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam, ktoré dotknuté osoby pred nimi uvádzajú v priebehu správneho konania, nič to nemení na tom, že musia opísať skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú zásadný význam v rámci štruktúry rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 169, a zo 6. septembra 2012, Storck/ÚHVT, C‑96/11 P, neuverejnený, EU:C:2012:537, bod 21).

31      Vo svetle týchto zásad je potrebné preskúmať, či Komisia v napadnutom rozhodnutí poskytla dostatočné odôvodnenie.

32      V prejednávanej veci, ako bolo pripomenuté v bode 6 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že právny akt vzťahujúci sa na predmet návrhu EIO by sa mohol prijať len na základe článku 215 ZFEÚ (odôvodnenie 5) a že nemá právomoc predložiť návrh právneho aktu na tomto základe (odôvodnenie 6). Vysvetlila, že návrh EIO je preto zjavne mimo rámca jej právomocí v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 v spojení s článkom 2 bodom 1 uvedeného nariadenia (odôvodnenie 7).

33      Z odôvodnenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí tak vyplýva, že Komisia založila svoje zamietnutie na dôvode založenom v podstate na tom, že nemá právomoc predložiť návrh právneho aktu, ktorý by mohol zodpovedať predmetu návrhu EIO, keďže jediným uplatniteľným právnym základom je podľa Komisie článok 215 ZFEÚ.

34      Treba však konštatovať, ako tvrdia žalobcovia, že napadnuté rozhodnutie nespresňuje dôvody, pre ktoré sa Komisia domnievala, že len akt prijatý na základe článku 215 ZFEÚ môže zodpovedať cieľu návrhu EIO. Navyše aj keď zo znenia napadnutého rozhodnutia implicitne vyplýva, že Komisia sa domnievala, že ostatné ustanovenia, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú vo svojom návrhu EIO, najmä článok 207 ZFEÚ, nemôžu predstavovať vhodný právny základ pre opatrenie uvedené v návrhu EIO, Komisia neuviedla svoje odôvodnenie ani v tejto súvislosti.

35      Dostatočnosť takéhoto odôvodnenia obsiahnutého v napadnutom rozhodnutí sa teda musí posúdiť s ohľadom na nasledujúce úvahy.

36      Po prvé napadnuté rozhodnutie bolo založené na zjavnej neexistencii právomoci Komisie predložiť návrh právneho aktu, ktorý by mohol zodpovedať predmetu a cieľom návrhu EIO. Túto zjavnú neexistenciu právomoci možno vysvetliť tým, že Komisia sa domnievala, že navrhovaná činnosť patrí výlučne do SZBP.

37      Preto posúdenie Komisie, pokiaľ ide o predmet a ciele návrhu EIO v súlade s judikatúrou citovanou v bode 23 vyššie, a v dôsledku toho, pokiaľ ide o uplatniteľný právny základ, malo v štruktúre napadnutého rozhodnutia zásadnú dôležitosť v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 30 vyššie. Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení Komisie, mala Komisia v napadnutom rozhodnutí poskytnúť vysvetlenie týkajúce sa jej analýzy vhodného právneho základu.

38      Je zjavné, že odôvodnenie poskytnuté Komisiou v napadnutom rozhodnutí, ktoré sa v podstate obmedzuje na uvedenie článku 215 ZFEÚ ako jediného možného právneho základu aktu umožňujúceho zodpovedať predmetu návrhu EIO, neumožňuje pochopiť úvahy týkajúce sa výberu tohto právneho základu. Zmienka v odôvodnení 6 napadnutého rozhodnutia o tom, že Komisia nemá právomoc prijať „[rozhodnutie stanovujúce] prerušenie alebo čiastočné či úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s príslušnou treťou krajinou“, ktorá preberá znenie článku 215 ods. 1 ZFEÚ, v žiadnom prípade nepodporuje toto posúdenie. Treba totiž pripomenúť, že Komisia nevysvetlila, prečo sa domnievala, že opatrenie zamýšľané v návrhu EIO sa musí nevyhnutne a výlučne chápať tak, že sa týka aktu stanovujúceho prerušenie alebo obmedzenie obchodných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími krajinami v zmysle článku 215 ods. 1 ZFEÚ.

39      Po druhé obsah návrhu EIO predstavuje relevantný kontext v zmysle judikatúry citovanej v bode 29 vyššie na účely posúdenia dostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia, C‑589/15 P, EU:C:2017:663, body 29 a 36 až 39).

40      V prejednávanej veci žalobcovia vo svojom návrhu EIO výslovne a viackrát odkázali na spoločnú obchodnú politiku, ako aj na ustanovenia týkajúce sa tejto oblasti.

41      Na jednej strane totiž žalobcovia v časti návrhu EIO týkajúcej sa jeho cieľa uviedli, že Komisia musí zabezpečiť „konzistentnosť politiky Únie a dodržiavanie základných práv a medzinárodného práva vo všetkých oblastiach práva [Únie] vrátane spoločnej obchodnej politiky“ (bod 3 vyššie) a v časti týkajúcej sa predmetu uvedeného návrhu, prijatie opatrenia s cieľom „regulovať obchodné transakcie“ s okupovanými územiami (bod 2 vyššie).

42      Na druhej strane v časti „Relevantné ustanovenia Zmlúv a medzinárodného práva“ návrhu EIO žalobcovia citovali viaceré ustanovenia týkajúce sa spoločnej obchodnej politiky (bod 4 vyššie). Poukázali najmä na článok 207 ods. 1 a 2 ZFEÚ, ktorý najmä stanovuje, že opatrenia vymedzujúce rámec pre uskutočňovanie obchodnej politiky Únie prijme Európsky parlament a Rada prostredníctvom nariadení v súlade s riadnym legislatívnym postupom, ako aj na článok 3 ZFEÚ, z ktorého vyplýva, že spoločná obchodná politika je oblasť výlučnej právomoci Únie. Okrem toho poukázali na dve nariadenia prijaté v oblasti spoločnej obchodnej politiky, ktoré upravujú obchodovanie s určitými druhmi výrobkov pochádzajúcimi z tretích krajín, pričom toto obchodovanie je podmienené najmä systémom povolení, ako aj na dva rozsudky Súdneho dvora týkajúce sa uplatňovania aktov Únie, ktoré patria do tejto oblasti.

43      Z informácií obsiahnutých v návrhu EIO teda vyplývalo, že žalobcovia chceli, aby Komisia predložila návrh aktu spoločnej obchodnej politiky na základe článku 207 ZFEÚ.

44      Komisia správne uvádza, že v napadnutom rozhodnutí nebola povinná poukázať na irelevantnosť každého z údajných ustanovení a zdrojov práva, ktoré žalobcovia uviedli v návrhu EIO.

45      Vzhľadom na výslovné a opakované odkazy na spoločnú obchodnú politiku v návrhu EIO a najmä na článok 207 ZFEÚ však Komisia mala v prejednávanej veci vysvetliť dôvody, ktoré ju viedli k implicitnému záveru, že opatrenie uvedené v návrhu EIO vzhľadom na svoj predmet a svoje ciele nepatrí do tejto oblasti, a preto nemôže byť prijaté na základe článku 207 ZFEÚ. Napadnuté rozhodnutie však v tejto súvislosti neobsahuje žiadne odôvodnenie.

46      Okrem toho, keďže napadnuté rozhodnutie bolo v podstate založené na úvahe, že návrh EIO zjavne nepatrí do právomocí Komisie, posúdenie, podľa ktorého uvedený návrh nemôže súvisieť so spoločnou obchodnou politikou, má v štruktúre napadnutého rozhodnutia zásadný význam. Na rozdiel od SZBP je totiž spoločná obchodná politika oblasťou, v ktorej je Komisia oprávnená formulovať návrh aktu Únie na základe článku 207 ZFEÚ.

47      Po tretie dostatočnosť, resp. nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia musí byť tiež posúdená vzhľadom na ciele článku 11 ods. 4 ZEÚ, článku 24 prvého odseku ZFEÚ a nariadenia č. 211/2011, ktoré spočívajú v podpore účasti občanov na demokratickom živote a v sprístupnení Únie. Ako bolo pripomenuté v bodoch 25 až 27 vyššie, z dôvodu týchto cieľov musí Komisia jasne uviesť dôvody na zamietnutie registrácie navrhovanej iniciatívy občanov.

48      Vzhľadom na to, že odôvodnenie nebolo úplné, je podanie nového návrhu EIO, ktorý by zohľadňoval námietky Komisie v súvislosti s prípustnosťou návrhu, vážne ohrozené rovnako ako dosiahnutie cieľov pripomenutých v odôvodnení 2 nariadenia č. 211/2011, ktoré spočívajú v podpore účasti občanov na demokratickom živote a sprístupnení Únie (rozsudok z 3. februára 2017, Minority SafePack – one million signatures for diversity in Europe/Commission, T‑646/13, EU:T:2017:59, bod 29). V súlade s článkom 11 ods. 4 ZEÚ a článkom 24 prvým odsekom ZFEÚ, ako aj cieľmi nariadenia č. 211/2011 totiž Komisia splní cieľ podporovať účasť občanov na demokratickom živote len tým, že vhodným spôsobom uvedie dôvody, ktoré ju viedli k záveru, že opatrenie uvedené v návrhu EIO patrí výlučne do SZBP a nesúvisí so spoločnou obchodnou politikou.

49      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať otázku, či Komisia mala v napadnutom rozhodnutí takisto spresniť, ktorý odsek článku 215 ZFEÚ sa uplatňuje na opatrenie uvedené v návrhu EIO, treba dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatok informácií umožňujúcich žalobcom oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia registrácie návrhu EIO a Všeobecnému súdu vykonať svoje preskúmanie zákonnosti tohto zamietnutia. V dôsledku toho toto rozhodnutie nespĺňa povinnosť odôvodnenia vyplývajúcu z článku 296 ZFEÚ a článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 211/2011.

50      Z toho vyplýva, že treba vyhovieť druhému žalobnému dôvodu a zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ďalšie žalobné dôvody uvádzané žalobcami.

 O trovách

51      Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobcov.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Komisie (EÚ) 2019/1567 zo 4. septembra 2019 o navrhovanej iniciatíve občanov s názvom „Zabezpečenie súladu spoločnej obchodnej politiky so zmluvami EÚ a dodržiavania medzinárodného práva“ sa zrušuje.

2.      Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Papasavvas

Kornezov

Buttigieg

Kowalik‑Bańczyk

 

      Hesse

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. mája 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.


1      Zoznam ďalších žalobcov je pripojený iba k zneniu oznámenému účastníkom konania.