NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
GERARD HOGAN
prednesené 19. decembra 2019(1)
Vec C‑779/18
Mikrokasa S.A. w Gdyni,
Revenue Niestandaryzowany Sekurytyzacyjny Fundusz Inwestycyjny Zamknięty w Warszawie
proti
XO
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy w Siemianowicach Śląskich (Okresný súd Siemianowice Śląskie, Poľsko]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Zmluvy o spotrebiteľskom úvere – Smernica 2008/48 – Rozsah harmonizácie – Pojem celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom – Smernica 93/13 – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Vylúčenie zmluvných podmienok odrážajúcich záväzné legislatívne alebo regulačné ustanovenia“
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66) stanovuje právny rámec, ktorým sa upravujú zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Článok 10 podrobne uvádza druhy informácií, ktoré má obsahovať každá takáto zmluva o úvere. Súdny dvor je teraz požiadaný, aby prostredníctvom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania objasnil niektoré aspekty rozsahu pôsobnosti a správneho výkladu tohto ustanovenia.
2. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor podal Sąd Rejonowy w Siemianowicach Śląskich (Okresný súd Siemianowice Śląskie, Poľsko) 12. decembra 2018 v súvislosti s dvoma predmetnými žalobami podanými spoločnosťou Mikrokasa SA so sídlom v Gdyni a spoločnosťou Revenue Niestandaryzowany Sekurytyzacyjny Fundusz Inwestycyjny Zamknięty so sídlom vo Varšave proti XO, ktoré sa týkajú nárokov na zaplatenie súm splatných podľa dvoch samostatných zmlúv o spotrebiteľskom úvere a ktoré vnútroštátny súd spojil do spoločného konania.
3. Hlavná otázka nastolená v prejednávanej veci sa týka stupňa harmonizácie a rozsahu pôsobnosti článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a rozsahu, v akom môžu byť požiadavky tejto smernice doplnené požiadavkami uloženými vnútroštátnym právom. Pred začatím skúmania týchto otázok je však najskôr potrebné stanoviť príslušné právne ustanovenia.
I. Právny kontext
A. Právo Únie
4. Odôvodnenia 3, 4, 6 až 9, 19 a 31 smernice 2008/48, uplatniteľné v roku 2016, stanovujú:
„(3) Tieto správy a konzultácie odkryli výrazné rozdiely medzi právom rôznych členských štátov v oblasti poskytovania úverov fyzickým osobám vo všeobecnosti, a najmä v oblasti spotrebiteľských úverov. Z analýzy vnútroštátneho práva, ktorým sa transponuje smernica 87/102/EHS[(2)], vyplýva, že členské štáty vzhľadom na rozdielnu právnu alebo hospodársku situáciu na vnútroštátnej úrovni používajú okrem smernice 87/102/EHS rôzne mechanizmy ochrany spotrebiteľa.
(4) Skutočná situácia a situácia podľa práva, ktorá vyplýva z týchto vnútroštátnych rozdielov, vedie v niektorých prípadoch k narušeniam hospodárskej súťaže medzi veriteľmi v [Únii] a vytvára prekážky na vnútornom trhu v prípadoch, ak členské štáty prijali rozdielne záväzné ustanovenia, ktoré sú prísnejšie ako ustanovenia smernice 87/102/EHS. Obmedzuje to možnosť spotrebiteľov priamo využívať čoraz širšiu ponuku cezhraničných úverov. Tieto narušenia a prekážky môžu mať následne vplyv na dopyt po tovare a službách.
…
(6) V súlade so zmluvou vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb a sloboda usadiť sa. Rozvoj transparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v oblasti bez vnútorných hraníc má zásadný význam pre podporu rozvoja cezhraničných aktivít.
(7) Ak sa má uľahčiť vytvorenie riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi, je potrebné, aby sa v niekoľkých kľúčových oblastiach ustanovil harmonizovaný rámec Spoločenstva. Keďže trh so spotrebiteľskými úvermi sa neustále vyvíja a mobilita európskych občanov sa zvyšuje, progresívne právne predpisy Spoločenstva, ktoré sa dokážu prispôsobiť budúcim formám úverov a ktoré členským štátom poskytnú primeranú flexibilitu pri ich vykonávaní, by mali pomôcť ustanoviť moderný súbor právnych predpisov v oblasti spotrebiteľských úverov.
(8) Je dôležité, aby tento trh poskytoval spotrebiteľom dostatočnú mieru ochrany a zabezpečil si tak ich dôveru. Voľný pohyb úverových ponúk by tak mohol prebiehať za optimálnych podmienok pre tých, ktorí úvery ponúkajú, ako aj pre tých, ktorí o ne žiadajú, s náležitým zohľadnením konkrétnej situácie v jednotlivých členských štátoch.
(9) Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v [Európskej únii] zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy. …
…
(19) Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a zvážiť. V záujme čo najväčšej transparentnosti a porovnateľnosti ponúk by tieto informácie mali zahŕňať najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov na úver určenú rovnakým spôsobom v rámci [Únie]. …
…
(31) Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú.“
5. Článok 1 smernice 2008/48, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:
„Účelom tejto smernice je harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“
6. Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
…
g) ‚celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom‘ sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“.
7. Článok 5 smernice 2008/48, nazvaný „Informácie pred uzavretím zmluvy“, stanovuje:
„1. V dostatočnom predstihu pred tým, ako sa spotrebiteľ zaviaže akoukoľvek zmluvou o úvere alebo ponukou, veriteľ a prípadne sprostredkovateľ úveru poskytnú spotrebiteľovi na základe podmienok úveru ponúkaných veriteľom, prípadne preferencií spotrebiteľa a informácií, ktoré spotrebiteľ poskytol, informácie potrebné na porovnanie rôznych ponúk, aby sa mohol s dobrou znalosťou veci rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie. Tieto informácie sa písomne alebo na inom trvalom nosiči poskytnú prostredníctvom tlačiva pre štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere uvedeného v prílohe II. Požiadavky na veriteľa uvedené v tomto odseku a v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2002/65/ES[(3)], týkajúce sa poskytovania informácií, sa považujú za splnené, ak veriteľ poskytol štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere.
Tieto informácie sa týkajú:
a) druhu úveru;
b) totožnosti a geografickej adresy veriteľa, prípadne totožnosti a geografickej adresy zúčastneného sprostredkovateľa úveru;
c) celkovej výšky úveru a podmienok, ktoré upravujú jeho čerpanie;
d) dĺžky trvania zmluvy o úvere;
e) v prípade úveru vo forme odloženej platby za konkrétny tovar alebo službu a v prípade zmluvy o viazanom úvere tohto tovaru alebo služby a ich predajnej ceny;
f) úrokovej sadzby úveru, podmienok, ktoré upravujú jej uplatňovanie, a ak sú k dispozícii, akéhokoľvek indexu alebo referenčnej sadzby, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú úrokovú sadzbu úveru, ako aj čiastkových období, podmienok a postupu týkajúcich sa jej zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby úveru, uvádzajú sa vyššie uvedené informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách;
g) ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,…
…
Všetky dodatočné informácie, ktoré veriteľ môže spotrebiteľovi poskytnúť, sa uvedú v samostatnom dokumente, ktorý sa môže priložiť k tlačivu pre štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere.
…
4. Spotrebiteľovi sa na jeho žiadosť okrem štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere bezplatne poskytne vyhotovenie návrhu zmluvy o úvere. …
…
6. Členské štáty zabezpečia, aby veritelia a prípadne sprostredkovatelia úveru poskytli spotrebiteľovi primerané vysvetlenie, aby mohol posúdiť, či ponúkaná zmluva o úvere spĺňa jeho potreby a zodpovedá jeho finančnej situácii, a to aj objasnením informácií, ktoré sa poskytujú pred uzavretím zmluvy v súlade s odsekom 1, základných vlastností ponúkaných produktov a konkrétneho vplyvu, ktorý môžu mať na spotrebiteľa, vrátane dôsledkov neplnenia zmluvy spotrebiteľom. …“
8. Článok 10 tej istej smernice, nazvaný „Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Zmluvy o úvere sa vypracujú písomne alebo na inom trvalom nosiči.
Každá zmluvná strana dostane jedno vyhotovenie zmluvy o úvere. Týmto článkom nie sú dotknuté žiadne vnútroštátne pravidlá týkajúce sa platnosti uzavretia zmlúv o úvere, ktoré sú v súlade s právom [Únie].
2. Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:
a) druh úveru;
b) totožnosť a geografické adresy zmluvných strán, prípadne i totožnosť a geografickú adresu zúčastneného sprostredkovateľa úveru;
c) dĺžku trvania zmluvy o úvere;
d) celkovú výšku úveru a podmienky, ktoré upravujú jeho čerpanie;
e) v prípade úveru vo forme odloženej platby za konkrétny tovar alebo službu alebo v prípade zmluvy o viazanom úvere tento tovar alebo službu a ich predajnú cenu;
f) úrokovú sadzbu úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, a ak sú k dispozícii, i akýkoľvek index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú úrokovú sadzbu úveru, ako aj čiastkové obdobia, podmienky a postupy pre zmenu úrokovej sadzby úveru; a ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby úveru, uvádzajú sa vyššie uvedené informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách;
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery;
…“
9. Článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, nazvaný „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“, stanovuje:
„Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“
B. Vnútroštátne právo
10. Ustawa z dnia 7 lipca 2005 r. o zmianie ustawy Kodeks cywilny oraz o zmianie niektórych innych ustaw (zákon zo 7. júla 2005, ktorým sa mení zákon o občianskom zákonníku a niekoľko ďalších zákonov) (Dz. U. z roku 2005, č. 157, položka 1316), zavedený do ustawa z dnia 23 kwietnia 1964 r. – kodeks cywilny (zákon z 23. apríla 1964 – Občiansky zákonník) ((Dz. U. z roku 2014, položka 121, konsolidované znenie), v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), článok 359, odsek 22 Toto ustanovenie stanovuje maximálnu výšku úroku, ktorú je možné požadovať za právny akt, t. j. dvojnásobok výšky ročného zákonného úroku. V súčasnosti táto maximálna výška úroku zodpovedá 10 % požičanej istiny.
11. Niektorí veritelia obchádzali tento vnútroštátne stanovený limit tým, že umelo zvyšovali výšku účtovaných provízií a poplatkov. V reakcii na túto situáciu vnútroštátne súdy rozhodli, že keď boli doložky stanovujúce tieto provízie alebo náklady napadnuté alebo keď veriteľ podal na súde žalobu o zaplatenie, bolo teda potrebné, aby preukázal existenciu protiplnenia za akékoľvek provízie alebo náklady účtované popri úrokoch. V prípade neexistencie takého protiplnenia, alebo ak sa ukázalo, že provízia alebo náklady boli splatné za poskytnutú istinu, sa vnútroštátne súdy domnievali, že tieto provízie alebo náklady boli určené na obchádzanie ustanovení článku 359 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho bola ich výška znížená na maximálnu výšku úroku, ktorú je možné požadovať podľa článku 359 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak boli provízie alebo náklady protiplnením inej služby ako poskytnutia istiny, tieto doložky by mohli byť aj tak vyhlásené za neplatné, ale iba v prípade, ak sú nekalé v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov preberajúcich smernicu 93/13/EHS(4).
12. Na účely posilnenia kontroly cien účtovaných veriteľmi poľský zákonodarca následne zaviedol mechanizmus na obmedzenie výšky nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov, ktoré je možné požadovať na základe článku 5 ods. 6a a článku 36a ustawa z dnia 12 maja 2011 r. o kredycie konsumenckim (zákon z 12. mája 2011 o spotrebiteľských úveroch) (Dz. U. z roku 2011, č. 126, položka 715) (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“).
13. Článok 5 ods. 6, 6a, 7 a 8 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje sériu pojmov, na ktoré odkazuje tento zákon. Toto ustanovenie ako ho citoval vnútroštátny súd stanovuje:
„6. celkové náklady spojené s úverom – všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere, najmä:
a) úroky, poplatky, provízie, dane a marže, ktoré sú veriteľovi známe, ako aj
b) náklady na doplnkové služby, najmä poistenie, ak sú nevyhnutné na získanie úveru alebo na jeho získanie za ponúkaných podmienok – okrem notárskych poplatkov, ktoré hradí spotrebiteľ;
6a) náklady spojené s úverom odlišné od úrokov – všetky náklady, ktoré hradí spotrebiteľ v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, okrem úrokov;
7. celková výška úveru – maximálna suma všetkých finančných prostriedkov bez úverovaných nákladov spojených s úverom, ktoré veriteľ poskytuje spotrebiteľovi na základe zmluvy o úvere, a v prípade zmlúv, pri ktorých taká maximálna suma nebola stanovená, súčet všetkých finančných prostriedkov bez úverovaných nákladov spojených s úverom, ktoré veriteľ poskytuje spotrebiteľovi na základe zmluvy o úvere;
8. celková suma, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť – súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom“.
14. Článok 13 zákona o spotrebiteľských úveroch stanovuje:
„1. Veriteľ alebo sprostredkovateľ úveru je povinný oznámiť spotrebiteľovi v dostatočnom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere na trvalom nosiči, aby sa mohol s danými informáciami oboznámiť, tieto údaje:
…
(5) celkovú výšku úveru;
(6) lehoty a podmienky vyplatenia úveru;
(7) celkovú sumu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť;
…
(10) v zodpovedajúcich prípadoch informácie o ďalších nákladoch, ktoré musí spotrebiteľ uhradiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, najmä o úrokoch, províziách, maržiach, poplatkoch vrátane poplatkov za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú tak splátky, ako aj čerpanie úveru, vrátane poplatkov za používanie platobných nástrojov tak na uhrádzanie splátok, ako aj na čerpanie úveru, ako aj o nákladoch na doplnkové služby, najmä poistenie, ak sú veriteľovi známe, a tiež o podmienkach, za ktorých sa tieto náklady môžu zmeniť;
(11) informácie o potrebe uhradiť notárske poplatky, pokiaľ také poplatky vzniknú;
…“
15. Článok 30 zákona o spotrebiteľských úveroch stanovuje:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 31 až 33, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať nasledujúce údaje:
…
(2) druh úveru;
…
(4) celkovú výšku úveru;
(5) lehoty a podmienky vyplatenia úveru;
(6) úrokovú sadzbu úveru,…;
(7) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú sumu splatnú spotrebiteľom, vypočítanú v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s uvedením všetkých predpokladov použitých pri jej výpočte;
(8) podmienky a lehoty na splácania úveru,…;
(9) výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky splácania úrokov a všetkých ostatných nákladov spojených s úverom, ak veriteľ alebo sprostredkovateľ úveru poskytne dodatočnú lehotu na splatenie úveru;
(10) informácie o ďalších nákladoch, ktoré musí spotrebiteľ uhradiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, najmä o poplatkoch vrátane poplatkov za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú tak splátky, ako aj čerpanie úveru, vrátane poplatkov za používanie platobných nástrojov tak na uhrádzanie splátok, ako aj na čerpanie úveru, informácie o províziách, maržiach, ako aj o nákladoch na doplnkové služby, najmä poistenie, ak sú veriteľovi známe, a tiež o podmienkach, za ktorých sa tieto náklady môžu zmeniť;
….“
16. Článok 36a zákona o spotrebiteľských úveroch stanovuje:
„1. Maximálna suma nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov sa vypočíta podľa nasledujúceho vzorca:
pričom jednotlivé značky majú nasledujúci význam:
MPKK – maximálna suma nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov,
K – celková výška úveru,
n – lehota splatnosti v dňoch,
R – počet dní v roku.
2. Náklady spojené s úverom odlišné od úrokov nesmú byť počas celej doby splácania úveru vyššie ako celková výška úveru.
3. Veriteľ nemá nárok na úhradu časti nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá prevyšuje maximálnu sumu nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov, vypočítanú podľa odseku 1 alebo celkovú výšku úveru.“
17. Článok 45 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch stanovuje prepadnutie úrokov a iných nákladov spojených s úverom ako sankciu v prípade nedodržania článku 36a. Podľa článku 47 tohto zákona zmluvné podmienky nemôžu vylúčiť alebo obmedziť práva spotrebiteľa.
II. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
18. Dve veci prejednávané pred vnútroštátnym súdom, ktoré boli rozhodnutím z 8. novembra 2018 spojené do spoločného konania, sa týkajú úhrady nárokov vyplývajúcich z dvoch samostatných zmlúv o spotrebiteľskom úvere uzavretých XO.
19. Prvá vec sa týka zmluvy o hotovostnom úvere uzavretej 21. decembra 2016 medzi spoločnosťou Mikrokasa a XO, na základe ktorej bolo XO požičaných 4 000 PLN (približne 940 eur). Podľa tejto zmluvy, ktorá medzi stranami nebola prejednaná, XO súhlasila, že zaplatí za tento úver poplatok za poskytnutie úveru vo výške 600 PLN (približne 139 eur), tzv. manipulačný poplatok vo výške 3 400 PLN (približne 790 eur) a úrokovú sadzbu 7 % per annum vo výške 371,87 PLN (približne 86 eur) spolu počas doby trvania úveru.
20. Zmluva o hotovostnom úvere stanovuje „celkovú sumu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“, ktorá je popísaná ako „suma všetkých finančných prostriedkov, ktoré Vám poskytuje veriteľ, ako aj všetkých nákladov, ktoré budete musieť uhradiť v súvislosti so zmluvou o úvere“, pričom jej výška je 8 371,87 PLN (približne 1 946 eur). V zmluve o hotovostnom úvere sa tiež uvádza, že „náklady spojené s úverom odlišné od úrokov“ predstavujú 4 000 PLN (približne 929 eur).
21. Žalobkyňa vysvetľuje, že náklady spojené s úverom odlišné od úrokov boli stanovené na spodnej hranici nákladov hradených poskytovateľmi úverov, a preto by boli tieto poplatky často nevyhnutne nižšie ako tie, ktoré skutočne znášajú veritelia. Žalobkyňa tiež odkázala na judikatúru poľských vnútroštátnych súdov, podľa ktorej je preskúmanie neprimeranosti nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov neprípustné, ak ich výška neprekračuje hranicu maximálnych nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov.
22. Keďže XO nezaplatila žiadnu splatnú sumu spoločnosti Mikrokasa, tá podala 30. júna 2017 žalobu proti XO na Sąd Rejonowy Lublin Zachód w Lublinie (Okresný súd Lublin západ, Poľsko), v ktorej požadovala zaplatenie 8 184,53 PLN úveru, ktorý XO nesplatila.
23. Rozhodnutím z 10. októbra 2017 Sąd Rejonowy Lublin Zachód w Lublinie (Okresný súd Lublin západ) konštatoval, že neexistujú dôvody na vydanie platobného rozkazu, a postúpil prvú vec súdu, ktorý má právomoc vo veciach spotrebiteľov, teda vnútroštátnemu súdu.
24. Druhá vec sa týka zmluvy o úvere uzavretej 21. novembra 2016 medzi spoločnosťou IPF Polska sp. z o.o., Varšava (ďalej len „veriteľ“) a XO, ktorá taktiež nebola medzi zmluvnými stranami prejednaná, na základe ktorej veriteľ poskytol XO hotovosť vo výške 3 000 PLN (približne 698 eur).
25. Podľa tejto zmluvy o úvere bola XO povinná zaplatiť poplatok vo výške 2 084 PLN (približne 484 eur) a úrokovú sadzbu 10 % per annum počas doby trvania úveru, v celkovej výške 248,41 PLN (približne 57 eur).
26. Žalobkyňa v tejto druhej veci Revenue Niestandaryzowany Sekurytyzacyjny Fundusz Inwestycyjny Zamknięty (ďalej len „Revenue“) získala od veriteľa pohľadávku voči žalovanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalovaná uhradila žalobkyni nepatrnú sumu pohľadávky splatnú podľa zmluvy o úvere.
27. Dňa 27. októbra 2017 Revenue podala žalobu proti XO na Sąd Rejonowy Lublin Zachód w Lublinie (Okresný súd Lublin západ), v ktorej požadovala zaplatenie 5 196,68 PLN (približne 1 208 eur).
28. Dňa 29. novembra 2017 vydal Sąd Rejonowy Lublin Zachód w Lublinie (Okresný súd Lublin západ) platobný rozkaz v požadovanej výške. Spotrebiteľka napadla tento platobný rozkaz a druhá vec bola vrátená vnútroštátnemu súdu.
29. Vo svojich písomných vyjadreniach XO v podstate tvrdila, že ochrana stanovená v článku 359 ods. 21 je nedostatočná a že pojem „náklady spojené s úverom odlišné od úrokov“ použitý v tomto ustanovení na výpočet maximálnych poplatkov, ktoré možno účtovať, neodráža skutočné náklady spojené s úverom.
30. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že v obidvoch veciach náklady spojené s úverom odlišné od úrokov nepresahujú maximálnu výšku povolenú podľa článku 36a zákona o spotrebiteľských úveroch. Tento súd má však pochybnosti o súlade článku 36a zákona o spotrebiteľských úveroch s právom Únie vzhľadom na to, že v smernici 2008/48 sa nespomína pojem náklady spojené s úverom odlišné od úrokov. Aj keď článok 36a zákona o spotrebiteľských úveroch sleduje iné ciele ako informovanie spotrebiteľov, vytvorenie tejto novej kategórie nákladov by mohlo byť v rozpore s cieľom ochrany spotrebiteľa sledovaným touto smernicou, keďže článok 36a zákona o spotrebiteľských úveroch predovšetkým nestanovuje povinnosť informovať spotrebiteľov o nákladoch spojených s úverom odlišných od úrokov, a to ani vtedy, ak sú pod hranicou stanovenou v tomto ustanovení.
31. Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, či sa na rôzne doložky upravujúce náklady spojené s úverom odlišné od úrokov vzťahuje smernica 93/13 a či spadajú pod výnimku uvedenú v článku 1 ods. 2 tejto smernice. Aj keď článok 36a zákona o spotrebiteľských úveroch stanovuje hornú hranicu nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov, ktoré sa môžu účtovať, toto ustanovenie nestanovuje presnú výšku nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov, ktoré sa môžu účtovať. Vzniká preto otázka, či cenové doložky, ktoré sú v súlade s týmto ustanovením, možno považovať za odrážajúce záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13.
32. Sąd Rejonowy w Siemianowicach Śląskich (Okresný súd Siemianowice Śląskie) sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa ustanovenia smernice [2008/48] v znení zmien a doplnení, najmä článok 3 písm. g), článok 10 ods. 1 a článok 22 ods. 1, vykladať v tom zmysle, že bránia vyčleneniu tzv. ,nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov‘, ktoré sa paušálne určujú podľa zákonom stanoveného výpočtového vzorca uvedeného v článku 36a zákona o spotrebiteľských úveroch z ,celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom‘ uvedených v citovanej smernici, a to tak, že sa umožní zatajiť náklady spojené s úverom odlišné od úrokov, ktoré poskytovateľ úverov skutočne znáša?
2. Majú sa ustanovenia smernice [93/13] v znení zmien a doplnení, najmä článok 1 ods. 2, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1, vykladať v tom zmysle, že bránia preskúmaniu ustanovení zmlúv o spotrebiteľskom úvere na základe požiadaviek uvedených v článku 3 uvedenej smernice, pokiaľ ide o tzv. náklady spojené s úverom odlišné od úrokov, ktoré sa určujú podľa kritérií uvedených v článku 36a zákona o spotrebiteľských úveroch?“
III. Analýza
33. V súlade s požiadavkami Súdneho dvora obmedzím svoje pripomienky v týchto návrhoch na prvú otázku.
A. Úvodné pripomienky
34. Treba uviesť, že pochybnosti, ktoré vyjadril vnútroštátny súd, sa od začiatku týkajú odkazu na pojem náklady spojené s úverom odlišné od úrokov, uvedený v článku 36a zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže smernica 2008/48 neobsahuje žiadnu zmienku o tomto alebo podobnom pojme, vnútroštátny súd sa pýta, či vnútroštátna právna úprava môže odkazovať na tento pojem a či zmluvy o spotrebiteľskom úvere majú alebo jednoducho môžu uvádzať výšku týchto nákladov. Preto prvá otázka nastoľuje dve samostatné otázky.
35. Po prvé, je potrebné zistiť, či článok 10 ods. 2 v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice 2008/48 bráni tomu, aby vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 36a zákona o spotrebiteľských úveroch, odkazovalo pri svojom uplatňovaní na pojem, ktorý nie je uvedený v smernici 2008/48, ako napríklad „náklady spojené s úverom odlišné od úrokov“.
36. Po druhé, je potrebné zistiť, či tieto ustanovenia Únie bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zmluvám o úvere zahrnúť do informácií poskytovaných spotrebiteľom aj iné informácie ako tie, ktoré sú uvedené v tejto smernici, ako napríklad náklady spojené s úverom odlišné od úrokov.
37. Navrhujem tieto dve otázky postupne preskúmať.
38. Nie všetky ustanovenia citované vnútroštátnym súdom v prvej otázke – najmä článok 3 písm. g), článok 10 ods. 1 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48 – sú zrejme v tejto súvislosti relevantné.
39. Pokiaľ ide o článok 3 písm. g), aj keď vymedzuje pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“, zo spisu Súdneho dvora nevyplýva, že by odkaz na tieto celkové náklady alebo výpočet týchto nákladov bol spochybnený v niektorej zo zmlúv, ktoré sú sporné v prejednávanej veci.
40. Pokiaľ ide o článok 10 ods. 1 smernice 2008/48, z jeho znenia vyplýva, že toto ustanovenie sa týka nosiča, na ktorom sa musia vypracovať zmluvy o úvere. Toto ustanovenie teda tiež zrejme nesúvisí s prvou položenou otázkou. Je pravda, že článok 10 ods. 1 stanovuje, že toto ustanovenie sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne pravidlá týkajúce sa platnosti uzavretia zmlúv o úvere, ktoré sú v súlade s právom Únie. Keďže však cieľom tejto indikácie je objasniť rozsah pôsobnosti ostatných ustanovení článku 10, toto ustanovenie nemožno vykladať samostatne.
41. Za týchto okolností je možné konštatovať, že relevantným odsekom článku 10 smernice 2008/48 nie je v skutočnosti odsek 1, ale skôr odsek 2, ktorý definuje relevantné prvky informácií, ktoré musia byť obsiahnuté v zmluvách o úvere.
42. S cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu preto navrhujem považovať položenú otázku, po prvé, za otázku, či článok 10 ods. 2 v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom odkazovať na výšku splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov za predpokladu, že takáto právna úprava neukladá veriteľom povinnosť uviesť túto výšku v zmluvách o úvere, a po druhé, či podľa týchto ustanovení môže vnútroštátna právna úprava umožniť veriteľom dobrovoľne uviesť tieto informácie v zmluve o úvere.
B. O tom, či vnútroštátne právne predpisy môžu v súvislosti so zmluvami o úvere používať pojem, ktorý nie je uvedený v smernici 2008/48
43. Článok 1 smernice 2008/48 stanovuje, že táto smernica harmonizuje určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
44. V tejto súvislosti odôvodnenie 9 tejto smernice spresňuje, že vzhľadom na tieto aspekty je úplná harmonizácia vnútroštátnych právnych predpisov potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh.
45. Článok 22 ods. 1 smernice 2008/48 preto stanovuje, že, keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.(5)
46. V tejto súvislosti článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 stanovuje, ako naznačuje jeho názov, harmonizáciu informácií, ktoré má nevyhnutne obsahovať zmluva o úvere. Toto ustanovenie neuvádza medzi týmito prvkami výšku splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov.
47. Článok 10 ods. 2 však veriteľom ukladá povinnosť uviesť celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom. Posledný uvedený pojem je definovaný v článku 3 písm. g), ktorý odkazuje na „všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov.“ Keďže však zákonodarca Únie požadoval od veriteľov, aby jednoducho uviedli len celkové, a nie jednotlivé náklady, ktoré tento súčet tvoria, členské štáty nemôžu vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanoviť akúkoľvek alternatívnu povinnosť, bez ohľadu na to, či sa táto informačná povinnosť týka sumy, ktorá predstavuje súčasť celkových nákladov na úver v zmysle článku 10 ods. 2 smernice 2008/48, alebo nie.(6) Z tohto dôvodu vnútroštátne právo nemôže byť v rozpore s touto smernicou, pretože táto nestanovuje povinnosť informovať spotrebiteľov o nákladoch spojených s úverom odlišných od úrokov v zmysle tohto pojmu podľa vnútroštátneho práva.
48. To však neznamená, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 bráni členským štátom používať informácie, ktoré nie sú uvedené v tejto smernici, na účely uplatnenia právnej úpravy, ktorá neukladá povinnosti poskytnutia informácií. To je podstatné rozlíšenie, ktoré je podľa môjho názoru samotným jadrom prejednávanej veci. Ak právny akt Únie harmonizuje určitý aspekt zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, takáto harmonizácia nebráni uplatňovaniu vnútroštátnych predpisov, ktoré nepatria do jeho pôsobnosti, za predpokladu, že tieto pravidlá samy osebe nebránia uplatňovaniu práva Únie.
49. Napríklad vo veci Assica a Kraft Foods Italia(7) Súdny dvor konštatoval, že hoci režim ochrany zemepisných označení a označení pôvodu zavedený nariadením Rady (EHS) č. 2081/92(8) je taxatívny, táto výlučnosť nebráni tomu, aby sa uplatnil režim ochrany zemepisných označení, ktoré sa nachádzajú mimo pôsobnosti uvedeného nariadenia. Keďže cieľom tohto nariadenia je ochrana zemepisných označení a označení pôvodu používaných na zdôraznenie osobitnej spojitosti medzi vlastnosťami výrobku a jeho zemepisným pôvodom, Súdny dvor rozhodol, že výlučnosť tohto režimu nevylučuje existenciu vnútroštátneho režimu, ktorého cieľom je zakázať používanie zavádzajúcich zemepisných označení, pokiaľ tento režim na účely svojho uplatňovania nevyžaduje, aby príslušné výrobky mali určité vlastnosti.(9)
50. Podobne v oblasti spotrebiteľského práva, v tomto prípade však išlo o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES(10), Súdny dvor v rozsudku Kirschstein(11) konštatoval, že aj keď táto smernica pristupuje k úplnej harmonizácii pravidiel týkajúcich sa nekalých obchodných praktík,(12) nebráni tomu, aby vnútroštátne právne predpisy postihovali osoby, ktoré bez toho, aby boli na to riadne splnomocnené, udeľujú určité diplomy. Keďže predmetná právna úprava v tejto veci nemala za cieľ sankcionovať určité opatrenia týkajúce sa spôsobu podpory a predaja služieb v oblasti vysokoškolského vzdelávania, ale mala skôr za cieľ určiť, ktorý prevádzkovateľ je oprávnený poskytovať službu bez priamej regulácie praktík, ktoré tento subjekt môže následne uplatňovať s cieľom podpory odbytu alebo predaja tejto služby, Súdny dvor sa domnieval, že táto vnútroštátna právna úprava nepatrí do oblasti harmonizovanej smernicou 2005/29.(13)
51. V spore vo veci samej zo spisu Súdneho dvora vyplýva, že je potrebné, aby vnútroštátny súd zistil, či sa pojem „náklady spojené s úverom odlišné od úrokov“ uvedený v článku 5 ods. 6a zákona o spotrebiteľských úveroch používa iba na účely uplatnenia článku 36a tohto zákona.
52. Pokiaľ vnútroštátne právne predpisy nestanovujú povinnosť informovať spotrebiteľa o výške splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov, ale zameriavajú sa skôr na stanovenie maximálnej výšky tohto druhu nákladov, ktorú je možné spotrebiteľovi účtovať – výklad potvrdený v priebehu pojednávania poľskou vládou –, odkaz na túto výšku uvedený v článku 5 ods. 6a a článku 36a zákona o spotrebiteľských úveroch nepatrí do rozsahu úplnej harmonizácie vykonanej smernicou 2008/48.
53. Podľa vnútroštátneho súdu môže byť článok 36a zákona o spotrebiteľských úveroch v rozpore so smernicou 2008/48, keďže metóda výpočtu maximálnych nákladov odlišných od úrokov, ktoré môžu byť účtované spotrebiteľom, uvedená v tomto ustanovení, neodráža skutočné náklady na úver znášané veriteľom.
54. Je však potrebné zdôrazniť, že ani smernica 2008/48, ani žiadny iný nástroj Únie(14) v tejto súvislosti neharmonizuje náklady na zmluvy o úvere alebo maximálnu výšku poplatkov, ktoré môžu byť účtované spotrebiteľom. Z toho teda vyplýva, že členské štáty môžu v zásade využívať vnútroštátne predpisy na reguláciu cien na trhu so spotrebiteľskými úvermi, aj keď sa vzťahujú na pojmy, ktoré neodrážajú skutočné náklady spojené s úverom, ktoré znáša veriteľ, za predpokladu, že tieto ustanovenia neovplyvňujú oblasti harmonizované právom Únie.
55. Vnútroštátny súd tiež spochybňuje zlučiteľnosť článku 36a zákona o spotrebiteľských úveroch s článkom 10 ods. 2 smernice 2008/48 z dôvodu neexistencie povinnosti veriteľov uvádzať v úverových zmluvách splatné náklady spojené s úverom odlišné od úrokov, aj keď tieto informácie by mohli byť pre spotrebiteľov dôležité.
56. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že smernica 2008/48 neuvádza výšku splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov medzi prvkami informácií, ktoré je nevyhnutné zahrnúť do zmluvy o úvere. Keďže harmonizácia vykonaná touto smernicou je taxatívna, nie je možné spochybniť platnosť vnútroštátnych právnych predpisov z dôvodu, že tieto informácie neboli zahrnuté.(15)
57. V tejto súvislosti neprehliadam skutočnosť, že vnútroštátny súd zrejme implicitne spochybňuje platnosť úplnej harmonizácie vykonanej v článku 10 ods. 2, keďže tento článok sa môže javiť v rozpore s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, sledovaným smernicou 2008/48.(16) Možno však poznamenať, že, ako zdôraznila Komisia na ústnom pojednávaní, hoci tento konkrétny cieľ má samozrejme značný význam, v žiadnom prípade nie je jediným cieľom sledovaným touto smernicou. Z odôvodnení 3 až 7 tejto smernice jasne vyplýva, že v prvom rade sa zameriava na znižovanie zostávajúcich vnútroštátnych rozdielov a narušenia hospodárskej súťaže medzi veriteľmi, ktorých cieľ možno dosiahnuť iba úplnou harmonizáciou informácií, ktoré má obsahovať zmluva o úvere.
58. Po druhé, chcem tiež poznamenať, že poskytovanie nadbytočných informácií spotrebiteľom môže byť v skutočnosti kontraproduktívne. Vzhľadom na to, že smernica 2008/48 už stanovuje, že vnútroštátne právne predpisy musia od veriteľov požadovať, aby zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahovali informácie, akými sú celková výška úveru,(17) ročná percentuálna miera nákladov(18) alebo celková suma splatná spotrebiteľom,(19) mohol normotvorca Únie primerane usúdiť, že také informácie sú dostatočné na to, aby mohli spotrebitelia posúdiť možné závažné ekonomické následky vyplývajúce z ich úverovej zmluvy, a že nie je nevyhnutné ukladať povinnosť veriteľom, aby v zmluve o úvere uviedli aj výšku splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov. Aj keby si niektorí možno priali, aby to bolo inak, normotvorca Únie v každom prípade urobil túto politickú voľbu.
59. Podľa môjho názoru možno tieto úvahy považovať za odôvodnenie záveru, že predmetná smernica bráni členským štátom v tom, aby vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch uložili poskytovateľom úverov akékoľvek iné informačné povinnosti, ako sú povinnosti výslovne stanovené v článku 10 ods. 2.
60. V každom prípade v konaní vo veci samej zo spisu Súdneho dvora vyplýva, že ani článok 5 ods. 6a, ani článok 36 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžadujú, aby bola výška splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov uvedená v zmluve o úvere, aj keď to samozrejme podlieha overeniu vnútroštátnymi súdmi. Ak je však tento výklad správny, treba poznamenať, že tieto ustanovenia teda jednoducho odkazujú na tento druh nákladov iba na účely uplatňovania mechanizmu kontroly cien v súvislosti s týmito nákladmi.
61. Preto sa domnievam, že tieto vnútroštátne ustanovenia nie sú v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice 2008/48, pretože nespadajú do pôsobnosti zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa zmlúv o spotrebiteľských úveroch, ktoré boli úplne harmonizované podľa článku 10 ods. 2 smernice 2008/48.
C. O tom, či veriteľ môže dobrovoľne uviesť výšku splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov
62. Pokiaľ ide o možnosť dobrovoľne uviesť v zmluve o úvere výšku splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov, je potrebné poznamenať, že tak ako vyplýva z odôvodnení 3 až 9 smernice 2008/48, jej cieľom je napraviť narušenia hospodárskej súťaže spojené s uplatňovaním rôznych vnútroštátnych opatrení na ochranu spotrebiteľa na jednej strane a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov na druhej strane. Ani jeden z týchto cieľov by nevyžadoval, aby veritelia mali zakázané pridávať do zmlúv o úvere ďalšie informácie.
63. Pokiaľ ide o cieľ napraviť narušenia hospodárskej súťaže, je potrebné uviesť, že tieto narušenia môžu existovať iba v rozsahu, v akom vnútroštátne právne predpisy na ochranu spotrebiteľa ukladajú odlišné povinnosti, ktoré nie sú upravené v smernici 2008/48. Ak sa však uplatní zásada proporcionality, podľa ktorej akýkoľvek akt prijatý Úniou nemôže prekročiť to, čo je potrebné na dosiahnutie jeho cieľov,(20) smernica 2008/48 nebráni veriteľom v dobrovoľnom poskytovaní ďalších informácií spotrebiteľom.
64. Toto riešenie sa môže javiť ako zjavné, mohli však existovať pochybnosti, pretože na jednej strane informácie uvedené v tomto ustanovení zahŕňajú v podstate všetky informácie potrebné na vytvorenie zmluvy. Na druhej strane článok 5 ods. 1 smernice 2008/48, týkajúci sa informácií, ktoré sa majú poskytnúť pred tým, ako je ktorýkoľvek spotrebiteľ viazaný zmluvou o úvere alebo ponukou, vo svojom treťom pododseku výslovne stanovuje, že ak veriteľ spotrebiteľovi poskytne dodatočné informácie okrem tých, ktoré sú uvedené v druhom pododseku, je povinný tak urobiť v samostatnom dokumente.
65. Skutočnosť, že článok 10 ods. 2 sa týka všetkých podstatných prvkov zmluvy, však nepostačuje na vyvodenie záveru, že zámerom normotvorcu Únie bolo obmedziť podmienky zmluvy o úvere na tieto prvky.
66. Rovnako sa domnievam, že absencia v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 ustanovenia podobného článku 5 ods. 1 tretiemu pododseku by sa nemala vykladať tak, že zakazuje veriteľom zahrnúť do zmlúv o úvere iné informácie, ako sú uvedené v tomto ustanovení.
67. Aj keď článok 5 ods. 1 aj článok 10 ods. 2 prispievajú k realizácii všeobecného cieľa informovania spotrebiteľov, sledovaného smernicou 2008/48, úloha informačných povinností stanovených v týchto ustanoveniach je však trochu odlišná.
68. Článok 5 smernice 2008/48 harmonizuje informácie pred uzavretím zmluvy, ktoré sa musia poskytovať spotrebiteľom v komplexnom dokumente. Ako je uvedené v odôvodnení 19 smernice 2008/48, informačné prvky, ktoré sa musia poskytovať v tomto štádiu, sú tie, ktoré podľa tohto odôvodnenia zabezpečujú čo najväčšiu transparentnosť a porovnateľnosť ponúk.
69. Aby bolo takéto porovnanie účinné, musia byť poskytované informácie nevyhnutne štandardizované. Z toho vyplýva, že porovnávacie body musia zostať obmedzené na tie, ktoré považuje normotvorca Únie za relevantné. Ako bolo zdôraznené v empirickej štúdii vypracovanej Office of Fair Trading (OFT)(21), ktorý bol pred svojím uzavretím 1. apríla 2014 zodpovedný za ochranu záujmov spotrebiteľov v Spojenom kráľovstve, „mnoho ľudí nečíta zmluvy v plnom znení a namiesto toho sa zameriava na hlavné prvky, ako je cena“(22). Ak je zmluva zložená z viacerých dokumentov, spotrebitelia „často rezignujú na čítanie jedného dokumentu za druhým a vyberú si dokument, ktorý považujú za najdôležitejší“(23).
70. Aj keď táto štúdia bola realizovaná po prijatí smernice 2008/48, bežné skúsenosti naznačujú, že tieto výsledky sú sotva prekvapujúce. Prázdny verbalizmus, bežne sa vyskytujúci v štandardných zmluvách o úvere, pravdepodobne nikoho nevzruší, s výnimkou malej menšiny nebojácnych a zanietených zmluvných právnikov. Štúdia však napriek tomu ilustruje, prečo sa podľa môjho názoru mohol normotvorca Únie v kontexte požiadaviek článku 5 ods. 1 smernice 2008/48 odôvodnene rozhodnúť, že informácie považované za podstatné by mali byť oznamované v jednom komplexnom dokumente, a to v tlačive pre štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, zatiaľ čo ostatné informácie majú byť uvedené na osobitnom hárku.(24)
71. Článok 10 ods. 2 sleduje mierne odlišný cieľ, pretože od spotrebiteľa sa očakáva, aby porovnal rôzne ponuky a vybral pre neho najvýhodnejšiu ponuku na základe informácií uvedených v článku 5. Ako vyplýva z odôvodnenia 31 smernice 2008/48, osobitným cieľom sledovaným v článku 10 ods. 2 je umožniť spotrebiteľovi zrozumiteľným a stručným spôsobom zistiť, aké sú alebo budú jeho alebo jej práva a povinnosti podľa zmluvy o úvere. Tento cieľ nebráni veriteľom, aby do rovnakého dokumentu zahrnuli aj iné informácie ako tie, ktoré sú uvedené v článku 10 ods. 2, ale skôr naopak.(25)
72. Navyše, keďže akúkoľvek doložku zmluvy možno považovať za poskytujúcu informácie v nejakej forme,(26) vykladať článok 10 smernice 2008/48 ako taxatívne vymedzenie zoznamu informácií, ktoré môžu byť uvedené v zmluve, by v praxi znamenalo, že smernica 2008/48 účinne harmonizuje obsah samotných zmlúv o úvere za okolností, keď táto smernica na žiadnu harmonizáciu neodkazuje. Z ustanovenia článku 1 tejto smernice je však zrejmé, že upravuje iba určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľských úveroch.
73. Vzhľadom na všetky tieto úvahy podľa môjho názoru z uvedeného vyplýva, že smernica 2008/48 nevyžaduje, aby vnútroštátne právne predpisy zakazovali veriteľom zahrnúť medzi informácie, ktoré sa majú poskytnúť v zmluve o spotrebiteľskom úvere, aj iné informácie, ako je napríklad výška nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov.
74. Vzhľadom však na to, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 stanovuje, že akákoľvek informácia, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, sa musí uviesť zrozumiteľne a stručne, akékoľvek tieto doplňujúce informácie nemôžu byť pridané, ak, ako to zdôraznila Komisia počas pojednávania, by pridanie týchto informácií mohlo zakryť alebo spôsobiť riziko zámeny v súvislosti s informáciami uvedenými v článku 10 ods. 2(27)
75. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 10 ods. 2 v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice 2008/48 by sa mal vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátne právne predpisy odkazovali na sumu splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov za predpokladu, že takéto právne predpisy nevyžadujú od veriteľov, aby uviedli tieto sumy v súvislosti so zmluvami o úvere. Naopak, veritelia samozrejme môžu dobrovoľne poskytovať tieto dodatočné informácie za predpokladu, že tieto dodatočné informácie spolu so všetkými ďalšími poskytnutými dodatočnými informáciami nemajú taký účinok, že by informácie uvedené v článku 10 ods. 2 neboli ďalej prezentované zrozumiteľným a stručným spôsobom.
Návrh
76. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku, ktorú položil Sąd Rejonowy w Siemianowicach Śląskich (Okresný súd Siemianowice Śląskie, Poľsko), takto:
Článok 10 ods. 2 v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS by sa mal vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnym právnym predpisom odkazovať na sumu splatných nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov za predpokladu, že takéto právne predpisy nevyžadujú od veriteľov, aby uviedli tieto sumy v súvislosti so zmluvami o úvere. Naopak, veritelia samozrejme môžu dobrovoľne poskytovať tieto dodatočné informácie za predpokladu, že tieto dodatočné informácie spolu so všetkými ďalšími poskytnutými dodatočnými informáciami nemajú taký účinok, že by informácie uvedené v článku 10 ods. 2 neboli ďalej prezentované zrozumiteľným a stručným spôsobom.