ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)
z 23. marca 2015 (*)
„Verejná služba – Odmena – Pozostalostný dôchodok – Článok 27 prvý odsek prílohy VIII služobného poriadku – Rozvedený manžel zosnulého úradníka – Existencia výživného ku dňu smrti úradníka – Článok 42 prílohy VIII služobného poriadku – Lehota na podanie žiadosti o výpočet dôchodku“
Vo veci F‑6/14,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE na základe jej článku 106a,
Julia Borghans, rozvedená manželka pána van Raana, zosnulého úradníka Európskej komisie, s bydliskom v Audergheme (Belgicko), v zastúpení: F. Van der Schueren a C. Lefèvre, avocats,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: J. Currall a A.‑C. Simon, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),
v zložení: predseda komory K. Bradley, sudcovia H. Kreppel (spravodajca) a M. I. Rofes i Pujol,
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. novembra 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 28. januára 2014 pani Borghans navrhuje zrušenie rozhodnutia, ktorým jej Európska komisia odmietla priznať pozostalostný dôchodok.
Právny rámec
2 Právny rámec zahŕňa články 27 a 42 prílohy VIII služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení pred nadobudnutím účinnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ako aj nasledujúce ustanovenia služobného poriadku a uvedenej prílohy.
3 Článok 79 služobného poriadku stanovuje:
„Pozostalá manželka po úradníkovi alebo bývalom úradníkovi má nárok spôsobom ustanoveným v kapitole 4 prílohy VIII na pozostalostný dôchodok vo výške 60 % zo starobného dôchodku alebo podpory v invalidite, ktorý poberal zosnulý alebo ktorý, bez ohľadu na dĺžku služby alebo vek, by mu bol vyplácaný, keby naň mal nárok v čase svojej smrti.
Pozostalostný dôchodok platený pozostalá manželka [pozostalej manželke – neoficiálny preklad] po úradníkovi, ktorý zomrel v čase, keď bol v jednom z administratívnych postavení uvedených v článku 35 [služobného poriadku], nemôže byť nižší ako životné minimum, ani ako 35 % z posledného základného platu, ktorý tento úradník dostal.
…“
4 Podľa článku 80 služobného poriadku:
„Ak úradník alebo osoba, ktorá má nárok na starobný dôchodok alebo podporu v invalidite, zomrie a nezanechá po sebe manžela/manželku, ktorý/ktorá by mal/mala nárok na pozostalostný dôchodok, deti závislé na zosnulom/zosnulej v čase jeho smrti v zmysle článku 2 prílohy VII [služobného poriadku] majú nárok na sirotský dôchodok podľa článku 21 prílohy VIII [služobného poriadku].
Rovnaký nárok na dôchodok sa uplatní na deti, ktoré spĺňajú vyššie uvedené podmienky, v prípade smrti alebo nového manželstva uzatvoreného manželom/manželkou poberajúcim/poberajúcou pozostalostný dôchodok.
Ak zomrie úradník alebo osoba majúca nárok na starobný dôchodok alebo podpor[u] v invalidite, ale podmienky uvedené v prvom odseku nie sú splnené, budú mať nezaopatrené deti v zmysle článku 2 prílohy VII [služobného poriadku] nárok na sirotský dôchodok v súlade s článkom 21 prílohy VIII [služobného poriadku]; dôchodok bude zodpovedať polovici dôchodku vypočítaného v súlade s uvedeným článkom.
…“
5 Článok 21 ods. 1 prvý pododsek prílohy VIII služobného poriadku znie takto:
„Sirotský dôchodok stanovený v prvom, druhom a treťom odseku článku 80 služobného poriadku zodpovedá v prípade prvej siroty ôsmim desatinám pozostalostného dôchodku, na ktorý by mala nárok pozostalá manželka po úradníkovi alebo bývalom úradníkovi, poberajúcom starobný dôchodok alebo podporu v invalidite, pričom zníženia uvedené v článku 25 [tejto prílohy] sa nebudú brať do úvahy.“
Skutkové okolnosti
6 Žalobkyňa uzavrela 20. apríla 1991 manželstvo s pánom van Raanom, ktorý bol v tom čase úradníkom Komisie.
7 Z tohto manželstva sa 10. septembra 1993 narodilo jedno dieťa.
8 Rozsudkom z 15. júna 2004 Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) (Belgicko) rozviedol manželstvo na základe vzájomnej dohody pána van Raana a žalobkyne. V dohode o rozvode uzavretej 24. decembra 2003 (ďalej len „dohoda o rozvode“), ktorá bola prílohou uvedeného rozsudku, bolo stanovené, že od uvedeného dňa až do svojej smrti bude pán van Raan vyplácať žalobkyni výživné v sume vtedy určenej na 3 000 eur mesačne.
9 Rozsudkom z 18. decembra 2007 zmierovací sudca kantónu Overijse‑Zaventem (Belgicko) na návrh pána van Raana od 1. septembra 2006 zrušil výživné platené žalobkyni.
10 Žalobkyňa sa 12. februára 2008 odvolala proti rozsudku zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007.
11 Pán van Raan 2. marca 2008 zomrel.
12 Nie je sporné, že po smrti pána van Raana Komisia nevyplácala žalobkyni pozostalostný dôchodok.
13 Naopak od júla 2008 Komisia priznala dieťaťu zosnulého pána van Raana a žalobkyne sirotský dôchodok podľa článku 80 služobného poriadku, ktorého výška bola v súlade s článkom 21 ods. 1 prvým pododsekom prílohy VIII služobného poriadku stanovená na osem desatín zo sumy pozostalostného dôchodku, ktorý by žalobkyňa poberala, ak by mala nárok na takýto dôchodok (ďalej len „sirotský dôchodok v zvýšenej sadzbe“).
14 V októbri 2011, keď nadobudlo plnoletosť, vstúpilo dieťa zosnulého pána van Raana a žalobkyne ako jeho dedič do konania o zrušenie výživného plateného žalobkyni začatého pred belgickými súdmi, ktoré v tom čase prebiehalo na Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel).
15 Rozsudkom z 25. marca 2013 Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) zrušil rozsudok zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 a rozhodol, že pôvodný návrh zosnulého pána van Raana na zrušenie výživného stanoveného dohodou o rozvode v prospech žalobkyne je nedôvodný z dôvodu, že podmienky, od ktorých podľa dohody o rozvode záviselo zrušenie výživného, neboli splnené.
16 Dieťa zosnulého pána van Raana a žalobkyne v postavení dediča pána van Raana súhlasilo s rozsudkom Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013.
17 Listom z 29. apríla 2013 žalobkyňa požiadala Komisiu, aby jej vyplatila pozostalostný dôchodok od apríla 2008, pričom vysvetlila, že vzhľadom na zrušenie rozsudku zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 rozsudkom Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013, spĺňala kritéria vyžadované článkom 27 prílohy VIII služobného poriadku na poberanie takého dôchodku.
18 Rozhodnutím z 3. júna 2013 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) Komisia zamietla žiadosť žalobkyne, pričom sa oprela o okolnosť, že keďže žalobkyňa nepožiadala o výpočet svojho dôchodku do jedného roka odo dňa úmrtia pána van Raana, stratila svoj nárok podľa článku 42 prílohy VIII služobného poriadku.
19 Podaním z 9. júla 2013 podala žalobkyňa proti spornému rozhodnutiu sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
20 Rozhodnutím z 29. októbra 2013 menovací orgán zamietol sťažnosť z rovnakého dôvodu ako sporné rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).
Návrhy účastníkov konania
21 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
22 Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
O predmete žaloby
23 Podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú v prípade, keď takéto rozhodnutie nemá samostatný obsah, za následok, že Súdu pre verejnú službu je predložený akt, proti ktorému bola sťažnosť podaná (pozri v tomto zmysle rozsudok Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, bod 8).
24 Keďže v tomto prípade rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nemá samostatný obsah, treba žalobu považovať za podanú proti samotnému spornému rozhodnutiu.
O prípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
25 Komisia sa domnieva, že návrhy na zrušenie sporného rozhodnutia sú neprípustné. Podľa Komisie totiž toto rozhodnutie iba potvrdzuje predchádzajúce implicitné rozhodnutie prijaté po smrti pána van Raana v roku 2008, ktorým administratíva odmietla priznať žalobkyni pozostalostný dôchodok, a ktoré žalobkyňa nenapadla v lehotách stanovených v článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Komisia dodáva, že podľa ustálenej judikatúry možnosť podať žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku – možnosť, ktorú žalobkyňa využila, keď listom z 29. apríla 2013 požiadala o pozostalostný dôchodok – neumožňuje úradníkovi alebo právnemu nástupcovi, aby sa odchýlili od lehôt stanovených článkami 90 a 91 služobného poriadku na podanie sťažnosti a žaloby tým, že nepriamo, prostredníctvom žiadosti, spochybnia skoršie rozhodnutie, ktoré nebolo napadnuté v lehotách, tak ako to bolo v tomto prípade.
26 Žalobkyňa navrhuje zamietnutie námietky neprípustnosti vznesenej Komisiou.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
27 Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, žaloba o neplatnosť podaná proti rozhodnutiu, ktorým sa iba potvrdzuje skoršie, v stanovených lehotách nenapadnuté rozhodnutie, je neprípustná. Rozhodnutie iba potvrdzuje skoršie rozhodnutie, pokiaľ neobsahuje oproti skoršiemu aktu žiadnu novú skutočnosť a jeho vydaniu nepredchádzalo opätovné preskúmanie situácie adresáta tohto skoršieho aktu (rozsudok A/Komisia, F‑12/09, EU:F:2011:136, bod 119).
28 V tomto prípade treba na úvod overiť, či, ako to tvrdí Komisia, došlo v roku 2008 k implicitnému rozhodnutiu, ktorým bol žalobkyni zamietnutý pozostalostný dôchodok z dôvodu, že nespĺňala podmienky uvedené v článku 27 prvom odseku prílohy VIII služobného poriadku.
29 V tejto súvislosti článok 90 ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, môže predložiť menovaciemu orgánu žiadosť, aby prijal rozhodnutie, ktoré sa jej týka, a že ak po uplynutí lehoty štyroch mesiacov odo dňa podania žiadosti nedostala dotknutá osoba žiadnu odpoveď, rovná sa to implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti. Z tohto ustanovenia vyplýva, že k rozhodnutiu implicitne zamietajúcemu úradníkovi právo môže v zásade dôjsť iba pod podmienkou, že úradník predtým predložil administratíve žiadosť o to, aby mu toto právo bolo priznané.
30 Vo svojich písomných podaniach však Komisia uviedla, že žalobkyňa jej nezaslala žiadnu žiadosť o výplatu pozostalostného dôchodku. Pokiaľ ide o žalobkyňu, hoci vo svojej sťažnosti proti spornému rozhodnutiu skutočne spomenula existenciu takejto žiadosti a dokonca existenciu rozhodnutia, ktorým jej bol v roku 2008 zamietnutý pozostalostný dôchodok, následne vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní potvrdila, že neexistuje žiadna žiadosť a rozhodnutie v tomto zmysle.
31 Nie je teda preukázané, že Komisia implicitným rozhodnutím, ktoré vyplynulo z nečinnosti po žiadosti žalobkyne, odmietla priznať žalobkyni pozostalostný dôchodok.
32 Navyše aj keby Komisia v rovnakom čase, ako priznala sirotský dôchodok v zvýšenej sadzbe dieťaťu zosnulého pána van Raana a žalobkyne, odmietla v roku 2008 implicitným rozhodnutím priznať žalobkyni pozostalostný dôchodok, nebolo by sa možné domnievať, že sporné rozhodnutie iba potvrdzuje toto implicitné rozhodnutie.
33 Toto implicitné rozhodnutie by sa totiž mohlo zakladať iba na okolnosti, že žalobkyňa nespĺňala podmienky vyžadované článkom 27 prvým odsekom prílohy VIII služobného poriadku na poberanie takéhoto pozostalostného dôchodku. Sporné rozhodnutie však bolo odôvodnené tým, že žalobkyňa nevyhovela požiadavkám týkajúcim sa lehoty uvedeným v článku 42 tej istej prílohy. Komisia teda v spornom rozhodnutí opätovne preskúmala situáciu žalobkyne na základe nových skutočností, ktoré mohli túto situáciu ovplyvniť.
34 Z toho vyplýva, že námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou treba zamietnuť.
O veci samej
Tvrdenia účastníkov konania
35 Proti spornému rozhodnutiu uvádza žalobkyňa v podstate jediný žalobný dôvod založený na porušení článku 42 prílohy VIII služobného poriadku.
36 V množstve výhrad formulovaných na podporu svojho žalobného dôvodu žalobkyňa vysvetľuje, že jej nemožno vytýkať, že do jedného roka po dni úmrtia pána van Raana nepožiadala o výpočet svojho pozostalostného dôchodku. K tomuto dňu už totiž pre rozsudok zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 nedostávala výživné, a preto nespĺňala podmienky stanovené v článku 27 prílohy VIII služobného poriadku. Žalobkyňa dodáva, že následne vyhovela ustanoveniam článku 42 prílohy VIII služobného poriadku tým, že v roku nasledujúcom po vyhlásení rozsudku Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013, ktorý obnovil výživné, podala žiadosť o vyplácanie pozostalostného dôchodku.
37 Komisia navrhuje zamietnutie tohto dôvodu.
38 Komisia tvrdí, že bolo povinnosťou žalobkyne, aby dodržala lehotu určenú v článku 42 prílohy VIII služobného poriadku na podanie žiadosti o výpočet jej pozostalostného dôchodku. Podľa Komisie mala žalobkyňa do jedného roka po smrti pána van Raana informovať administratívu, že dohodou o rozvode jej bolo priznané výživné a že sa odvolala proti rozsudku z 18. decembra 2007, ktorým zmierovací sudca kantónu Overijse‑Zaventem toto výživné zrušil.
39 Na pojednávaní Komisia spresnila, že ak by jej žalobkyňa bola oznámila túto informáciu, mohla Komisia podmieniť definitívne vyplácanie sirotského dôchodku v zvýšenej sadzbe dieťaťu zosnulého pána van Raana a žalobkyne tým, že nedôjde k zrušeniu rozsudku zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 zo strany Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) a k spätnému obnoveniu výživného.
40 Na pojednávaní ďalej Komisia na otázky Súdu pre verejnú službu uviedla, že v každom prípade sa žalobkyňa nikdy nemohla domáhať pozostalostného dôchodku, pretože ku dňu smrti pána van Raana nespĺňala podmienky vyžadované článkom 27 prílohy VIII služobného poriadku na to, aby sa ho domáhať mohla, t. j. podmienku, aby ku dňu smrti svojho bývalého manžela, ktorý bol úradníkom alebo bývalým úradníkom, mala voči nemu svoj vlastný nárok na výživné. Komisia dodáva, že je irelevantná okolnosť, že po smrti pána van Raana Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) zrušil rozsudok zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 a v dôsledku toho obnovil výživné, ktoré bolo stanovené dohodou o rozvode. Rozhodnúť opačne by podľa Komisie znamenalo pripustiť, že za dané obdobie možno zákonne súčasne vyplácať pozostalostný dôchodok a sirotský dôchodok v zvýšenej sadzbe, čo nerešpektuje ustanovenia článku 80 služobného poriadku.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
– Úvodné pripomienky
41 Zatiaľ čo v spornom rozhodnutí a v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti sa Komisia pri zamietnutí žiadosti o výpočet pozostalostného dôchodku podanej žalobkyňou oprela o okolnosť, že žalobkyňa stratila svoje práva, pretože nepodala túto žiadosť v jednoročnej lehote uvedenej v článku 42 prílohy VIII služobného poriadku, vo svojom vyjadrení k žalobe a na pojednávaní Komisia tvrdila, že žalobkyňa nemala nikdy nárok na pozostalostný dôchodok, pretože z dôvodu, že ku dňu, keď zomrel jej bývalý manžel, nepoberala výživné, nespĺňala podmienky vyžadované článkom 27 prvým odsekom prílohy VIII služobného poriadku na to, aby sa mohla domáhať takéhoto dôchodku.
42 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry platí, že s výnimkou prípadu, ak má inštitúcia vymedzenú právomoc, jej nemožno povoliť, aby počas konania uvádzala náhradné odôvodnenie (rozsudok CP/Parlament, F‑8/13, EU:F:2014:44, bod 67, a tam citovaná judikatúra).
43 Treba teda preskúmať, či Komisia, ktorá chcela predovšetkým nahradiť pôvodné odôvodnenie sporného rozhodnutia založené na tom, že žalobkyňa nerešpektovala článok 42 prílohy VIII služobného poriadku, novým odôvodnením založeným na tom, že žalobkyňa nepatrila do pôsobnosti článku 27 prvého odseku tejto prílohy, mala v danom prípade vymedzenú právomoc.
44 Ako stanovuje článok 27 prvý odsek prílohy VIII služobného poriadku „rozvedený manžel/rozvedená manželka úradníka alebo bývalého úradníka má nárok na pozostalostný dôchodok, definovaný v tejto kapitole, ak po smrti [v čase smrti – neoficiálny preklad] svojho bývalého manžela/bývalej manželky môže odôvodniť [preukázať – neoficiálny preklad] svoj vlastný nárok na výživné od bývalého manžela/manželky na základe rozsudku súdu, alebo právoplatného úradne zaregistrovaného vysporiadania medzi ním/ňou a jeho bývalou manželkou/jej bývalým manželom“.
45 Keď administratíva musí overiť, či rozvedený manžel úradníka alebo bývalého úradníka preukazuje, že má v čase smrti svojho bývalého manžela nárok na výživné v zmysle článku 27 prvého odseku prílohy VIII služobného poriadku, nemá žiadnu voľnú úvahu a je povinná nárok priznať alebo jeho priznanie zamietnuť podľa toho, či sa táto skutková okolnosť ukáže preukázaná alebo nie.
46 V dôsledku toho, keďže administratíva má v tomto prípade vymedzenú právomoc na priznanie alebo odmietnutie priznania pozostalostného dôchodku uvedeného v článku 27 prvom odseku prílohy VIII služobného poriadku, Komisia mohla vo svojom vyjadrení k žalobe a na pojednávaní uviesť náhradné odôvodnenie založené na tom, že žalobkyňa nepatrila do pôsobnosti tohto ustanovenia.
47 Prináleží teda Súdu pre verejnú službu, aby v prvom rade overil, či sa bolo možné domnievať, že žalobkyňa mala v dôsledku rozsudku Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013 nárok na pozostalostný dôchodok.
48 V prípade kladnej odpovede bude povinnosťou Súdu pre verejnú službu, aby v druhom rade určil, či sa na žalobkyňu vzťahovala prekluzívna lehota upravená v článku 42 prílohy VIII služobného poriadku.
– O otázke, či žalobkyňa mala v dôsledku rozsudku Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013 nárok na pozostalostný dôchodok
49 Ako už bolo uvedené, z článku 27 prvého odseku prílohy VIII služobného poriadku vyplýva, že priznanie pozostalostného dôchodku rozvedenému manželovi zosnulého úradníka alebo bývalého úradníka je podmienené tým, že preukáže „po smrti [v čase smrti – neoficiálny preklad] svojho bývalého manžela/bývalej manželky… svoj vlastný nárok na výživné od bývalého manžela/manželky na základe rozsudku súdu, alebo právoplatného úradne zaregistrovaného vysporiadania medzi ním/ňou a jeho bývalou manželkou/jej bývalým manželom“.
50 V tomto prípade zo spisu vyplýva, že hoci dohoda o rozvode stanovovala, že pán van Raan bude vyplácať žalobkyni výživné v mesačnej sume 3 000 eur, toto výživné bolo od 1. decembra 2006 zrušené rozsudkom zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem, ktorý je v súlade s belgickým právom automaticky predbežne vykonateľný.
51 Dňa 2. marca 2008, v deň smrti pána van Raana, a bez ohľadu na okolnosť, že žalobkyňa sa odvolala proti rozsudku zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007, sa teda nebolo možné domnievať, že žalobkyňa mala podľa belgického práva svoj vlastný nárok na výživné od svojho bývalého manžela.
52 Je pravda, že keď pán van Raan zomrel, rozsudok zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 nemal právnu silu rozhodnutej veci, keďže žalobkyňa sa, ako bolo uvedené, proti tomuto rozsudku odvolala. Z dôvodu predbežnej vykonateľnosti tohto rozsudku však žalobkyňa nemala žiadny právny titul, ktorý by jej dovoľoval vymáhať výživné.
53 V dôsledku toho ku dňu smrti pána van Raana žalobkyňa nespĺňala podmienky stanovené v článku 27 prvom odseku prílohy VIII služobného poriadku na to, aby sa mohla domáhať pozostalostného dôchodku.
54 Navyše Komisia sama uznala vo svojich písomných podaniach, že „článok 27 prílohy VIII služobného poriadku sa neuplatň[oval]“ na situáciu žalobkyne v deň smrti pána van Raana.
55 Nie je však sporné, že rozsudkom z 25. marca 2013 Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) zrušil rozsudok zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 a vyslovil, že pôvodná žiadosť zosnulého pána van Raana o zrušenie výživného stanoveného dohodou o rozvode, je nedôvodná.
56 Treba určiť, či, ako to tvrdí žalobkyňa, zrušenie rozsudku vyhláseného v prvom stupni odvolacím súdom malo za následok, že jej bolo priznané právo na pozostalostný dôchodok v zmysle článku 27 prvého odseku prílohy VIII služobného poriadku.
57 V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu pripomína, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré, tak ako článok 27 prvý odsek prílohy VIII služobného poriadku, neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah, treba obvykle vykladať autonómne a s poukazom na kontext ustanovenia a cieľ sledovaný danou právnou úpravou. Dokonca aj keď takýto výslovný odkaz chýba, uplatnenie práva Únie si predsa len môže vyžadovať odvolanie sa na právo členských štátov, pokiaľ súd Únie nemôže nájsť v práve Únie alebo vo všeobecných zásadách práva Únie kritériá, ktoré by mu umožnili spresniť obsah a rozsah daného ustanovenia práva Únie autonómnym výkladom (rozsudok Díaz García/Parlament, T‑43/90, EU:T:1992:120, bod 36).
58 V tomto prípade, ako výslovne rozhodol Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev v rozsudku M/Súdny dvor (T‑172/01, EU:T:2004:108), pojem „výživné… na základe… vysporiadania medzi ním/ňou a jeho bývalou manželkou/jej bývalým manželom“ v zmysle článku 27 prvého odseku prílohy VIII služobného poriadku, nemožno vykladať autonómne. Pojem vyživovacia povinnosť dohodnutá medzi bývalými manželmi z dôvodu ich rozvodu patrí naopak k majetkovým dôsledkom vyplývajúcim z rozsudku o rozvode vyhláseného na základe predpisov príslušného občianskeho práva (rozsudok M/Súdny dvor, EU:T:2004:108, bod 72).
59 V dôsledku toho pri určení, či rozvedený manžel úradníka alebo bývalého úradníka preukáže, že má v čase smrti svojho bývalého manžela „vlastný nárok na výživné od bývalého manžela/manželky… na základe … vysporiadania medzi ním/ňou a jeho bývalou manželkou/jej bývalým manželom“, treba odkázať na zákon, ktorý upravuje účinky rozvodu, teda v tomto prípade na belgický zákon, podľa ktorého bol vyhlásený rozvod.
60 Keďže má teda v belgickom práve zrušenie prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom za následok, že toto rozhodnutie zanikne so spätnou účinnosťou, rozsudok Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013 zrušujúci rozsudok zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 spôsobil, že tento rozsudok zmierovacieho sudcu spätne zanikol a obnovilo sa výživné upravené dohodou o rozvode, pričom sa treba domnievať, že toto výživné nebolo nikdy zrušené.
61 Od 25. marca 2013, teda odo dňa vyhlásenia rozsudku Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel), sa vzhľadom na obnovenie práva žalobkyne na výživné upravené dohodou o rozvode od 1. septembra 2006 bolo treba nevyhnutne domnievať, že žalobkyňa podľa belgického práva v čase smrti pána van Raana preukazuje vlastný nárok na výživné od neho.
62 Z toho vyplýva, že rozsudok Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013 mal za následok, že žalobkyňa opäť patrí medzi poberateľov pozostalostného dôchodku v zmysle článku 27 prvého odseku prílohy VIII služobného poriadku.
63 Tento záver nemôže ovplyvniť námietka Komisie, podľa ktorej pri určení, či rozvedený manžel úradníka alebo bývalého úradníka môže poberať pozostalostný dôchodok na základe článku 27 prílohy VIII služobného poriadku, treba zohľadniť iba situáciu existujúcu v čase smrti úradníka alebo bývalého úradníka, bez prihliadnutia k prípadnej spätnej zmene tejto situácie. Vyhovieť takejto námietke by totiž znamenalo nerešpektovať belgické právo, podľa ktorého má zrušenie prvostupňového rozhodnutia o zrušení výživného odvolacím súdom za následok, že sa výživné obnoví so spätnou účinnosťou.
64 Nemožno vyhovieť ani tvrdeniu Komisie, že priznanie práva na pozostalostný dôchodok žalobkyni odo dňa smrti pána van Raana nerešpektuje ustanovenia článku 80 tretieho odseku služobného poriadku.
65 V tejto súvislosti je pravda, že ustanovenia článku 80 tretieho odseku služobného poriadku bránia tomu, aby bolo za rovnaké obdobie priznané rozvedenému manželovi úradníka alebo bývalého úradníka právo poberať pozostalostný dôchodok a zároveň dieťaťu uznanému za závislé od tohto úradníka alebo bývalého úradníka právo poberať sirotský dôchodok v zvýšenej sadzbe.
66 V tomto prípade však rozsudok Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013, ktorý mal za následok, že sa od 1. septembra 2006 obnovilo výživné platené žalobkyni na základe dohody o rozvode a v dôsledku toho vzniklo žalobkyni právo poberať pozostalostný dôchodok od smrti pána van Raana, zároveň so spätnou účinnosťou zbavil právneho základu rozhodnutie Komisie, ktorým bol od júla 2008 priznaný sirotský dôchodok v zvýšenej sadzbe dieťaťu zosnulého pána van Raana a žalobkyne.
67 Napokon treba pripomenúť, že cieľom sledovaným článkom 27 prílohy VIII služobného poriadku je umožniť rozvedenému manželovi úradníka alebo bývalého úradníka, ktorý v čase jeho smrti od neho dostával výživné, aby po uvedenej smrti naďalej poberal prostriedky, ktoré mu zabezpečujú živobytie. Nič teda neodôvodňuje, aby bol rozvedený manžel úradníka alebo bývalého úradníka zbavený pozostalostného dôchodku, a teda prostriedkov, ktoré mu zabezpečujú živobytie, iba z dôvodu, nezávislého od jeho vôle, že výživné, ktoré poberal na základe vnútroštátneho práva, bolo pred smrťou úradníka alebo bývalého úradníka zrušené a neskôr po tejto smrti obnovené so spätnou účinnosťou.
– O otázke, či sa prekluzívna lehota upravená článkom 42 prílohy VIII služobného poriadku vzťahovala na žalobkyňu
68 Podľa článku 42 prílohy VIII služobného poriadku „ak úradník alebo bývalý úradník poberajúci starobný dôchodok alebo podporu v invalidite zomrie a jeho oprávnení nástupcovia nepožiadajú o svoj dôchodok alebo svoju podporu do jedného roka odo dňa jeho úmrtia, stratia svoj nárok, pokiaľ nebude riadne preukázaný zásah vyššej moci“.
69 Zo samotného znenia článku 42 prílohy VIII služobného poriadku vyplýva, že prekluzívna lehota, ktorú tento článok upravuje, sa uplatňuje iba v prípade právnych nástupcov zosnulého úradníka alebo bývalého úradníka, ktorí ku dňu úmrtia majú nárok na dôchodok alebo podporu.
70 V dôsledku toho do pôsobnosti článku 42 prílohy VIII služobného poriadku nepatrí prípad právnych nástupcov zosnulého úradníka alebo bývalého úradníka, ktorí, tak ako v tomto prípade, ku dňu úmrtia úradníka nie sú nositeľmi nároku na dôchodok alebo podporu, ale tento nárok im je priznaný po uvedenom úmrtí a so spätnou účinnosťou z dôvodu prijatia rozhodnutia vnútroštátneho súdu.
71 V tomto prípade, ako už bolo uvedené, žalobkyňa ku dňu smrti pána van Raana nemala nárok na pozostalostný dôchodok, pretože výživné upravené dohodou o rozvode bolo predtým zrušené rozsudkom zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 a ešte nebolo odvolacím súdom obnovené so spätnou účinnosťou.
72 Keď sa za týchto okolností Komisia v spornom rozhodnutí oprela o skutočnosť, že z dôvodu, že žalobkyňa nepožiadala o výpočet svojho dôchodku do jedného roka po smrti pána van Raana, stratila svoj nárok na základe článku 42 prílohy VIII služobného poriadku, dopustila sa nesprávneho právneho posúdenia.
73 Otázkou zostáva, či žalobkyňa bola napriek tomu povinná podať svoju žiadosť o výpočet pozostalostného dôchodku v určitej lehote.
74 V tejto súvislosti z dôvodu, že v služobnom poriadku nie je obsiahnuté ustanovenie ukladajúce právnym nástupcom zosnulého úradníka alebo bývalého úradníka, ktorí sa nachádzajú v situácii uvedenej v bode 70 tohto rozsudku, lehotu na podanie žiadosti o výpočet ich dôchodku alebo podpory, prináleží Súdu pre verejnú službu, aby vyplnil túto medzeru (pozri analogicky, pokiaľ ide o lehotu na podanie žaloby v sporoch medzi Európskou investičnou bankou a jej zamestnancami, rozsudok Dunnett a i./EIB, T‑192/99, EU:T:2001:72, bod 51).
75 Zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ktoré sú všeobecnými zásadami práva Únie, totiž bránia tomu, aby inštitúcie a fyzické osoby mohli konať bez časového obmedzenia, čo by mohlo najmä ohroziť stabilitu nadobudnutých právnych postavení, a vyžadujú rešpektovanie primeranej lehoty (pozri analogicky, pokiaľ ide o lehotu na podanie žiadosti o náhradu škody, uznesenie Marcuccio/Komisia, T‑157/09 P, EU:T:2010:403, bod 42).
76 Súd pre verejnú službu sa teda domnieva, že zásada právnej istoty ukladá právnym nástupcom zosnulého úradníka alebo bývalého úradníka, ktorí sa nachádzajú v situácii uvedenej v bode 70 tohto rozsudku, povinnosť, aby požiadali o výpočet svojho dôchodku alebo podpory v primeranej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa doručenia vnútroštátneho súdneho rozhodnutia, na základe ktorého im bol nárok na dôchodok alebo podporu priznaný so spätnou účinnosťou.
77 V tomto prípade, hoci dokumenty v spise neumožňujú presne určiť deň, keď bol rozsudok Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) z 25. marca 2013 doručený žalobkyni, k tomuto doručeniu nevyhnutne došlo najskôr 25. marca 2013.
78 Žalobkyňa však požiadala o výpočet svojho pozostalostného dôchodku už 29. apríla 2013, teda v lehote, ktorú treba vzhľadom na dané okolnosti považovať za primeranú.
79 Treba sa preto domnievať, že žalobkyňa nestratila svoj nárok na pozostalostný dôchodok, keď požiadala o jeho výpočet.
80 Komisia napriek tomu tvrdí, že žalobkyňa ju mala do jedného roka od smrti pána van Raana prinajmenšom informovať o svojej osobnej situácii a predovšetkým jej oznámiť, že podľa dohody o rozvode mala voči pánovi van Raanovi pohľadávku na výživné, že toto výživné bolo zrušené rozsudkom zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z 18. decembra 2007 a že na Tribunal de première instance de Bruxelles (súd prvého stupňa, Brusel) stále prebieha konania o odvolaní, ktoré podala proti tomuto rozsudku.
81 Zo znenia, ani zo štruktúry článku 42 prílohy VIII služobného poriadku však nemožno vyvodiť, že by žalobkyňa bola povinná poskytnúť Komisii informácie tejto povahy, keďže toto ustanovenie sa obmedzuje na to, že ukladá právnym nástupcom zosnulého úradníka alebo bývalého úradníka, ktorí skutočne majú nárok na dôchodok alebo na dávku, lehotu na podanie žiadosti o výpočet ich dôchodku.
82 Skutočnosť, že žalobkyňa neposkytla Komisii informácie o svojej osobnej situácii, predovšetkým o odvolaní, ktoré podala proti rozsudku zmierovacieho sudcu kantónu Overijse‑Zaventem z18. decembra 2007, preto nemá žiadny význam pre otázku, či včas požiadala o výpočet svojho pozostalostného dôchodku.
83 Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že sporné rozhodnutie treba zrušiť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné výhrady vznesené na podporu jediného žalobného dôvodu.
O trovách
84 Podľa článku 101 rokovacieho poriadku, ak nestanovujú ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II uvedeného rokovacieho poriadku inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania druhého účastníka konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 102 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania, alebo mu vôbec nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.
85 Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že Komisia je účastníkom konania, ktorý nemal vo veci úspech. Okrem toho žalobkyňa vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bola Komisia povinná nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, musí Komisia znášať svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU(druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie z 3. júna 2013, ktorým Európska komisia odmietla priznať pozostalostný dôchodok pani Borghansovej, sa zrušuje.
2. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila pani Borghans.
Bradley | Kreppel | Rofes i Pujol |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 23. marca 2015.
Tajomníčka | | Predseda komory |