ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 18. januára 2024 (*)
Obsah
Právny rámec
Jednotná akcia 2008/124
Nariadenie (ES) č. 593/2008
Okolnosti predchádzajúce sporu
Konanie na Všeobecnom Súde a Súdnom dvore, ako aj napadnutý rozsudok
Návrhy účastníkov konania na Súdnom dvore
O odvolaní
O prípustnosti odvolania
Argumentácia účastníkov konania
Posúdenie Súdnym dvorom
O prvom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
Posúdenie Súdnym dvorom
O prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
Argumentácia účastníkov konania
Posúdenie Súdnym dvorom
O treťom odvolacom dôvode
O prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
– Posúdenie Súdnym dvorom
O druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
– Posúdenie Súdnym dvorom
O tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
– Posúdenie Súdnym dvorom
O druhej a tretej námietke štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
– Posúdenie Súdnym dvorom
O piatej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
– Posúdenie Súdnym dvorom
O šiestej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
– Posúdenie Súdnym dvorom
O druhom odvolacom dôvode a prvej námietke štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu
Argumentácia účastníkov konania
Posúdenie Súdnym dvorom
O druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
Argumentácia účastníkov konania
Posúdenie Súdnym dvorom
O piatom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
Posúdenie Súdnym dvorom
O šiestom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
Posúdenie Súdnym dvorom
O trovách
„Odvolanie – Arbitrážna doložka – Personál medzinárodných misií Európskej únie – Po sebe nasledujúce pracovné zmluvy na dobu určitú – Žiadosť o rekvalifikáciu všetkých zmluvných vzťahov na zmluvu na dobu neurčitú – Žiadosť o odškodnenie za nezákonné prepustenie – Žaloba o náhradu škody – Zásada nediskriminácie – Zásada ne ultra petita – Povinnosť odôvodnenia – Skreslenie vnútroštátneho práva – Trovy konania“
Vo veci C‑46/22 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 20. januára 2022,
Liam Jenkinson, bydliskom v Killarney (Írsko), v zastúpení: N. de Montigny, avocate,
odvolateľ,
ďalšie účastníčky konania:
Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer, J. Rurarz a A. Vitro, splnomocnení zástupcovia,
Európska komisia, v zastúpení: pôvodne D. Bianchi, G. Gattinara a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia, neskôr D. Bianchi, G. Gattinara a L. Hohenecker, splnomocnení zástupcovia,
Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), v zastúpení: S. Marquardt, E. Orgován a R. Spac, splnomocnení zástupcovia,
Eulex Kosovo, v zastúpení: E. Raoult, avocate, a N. Reilly, barrister,
žalované v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen (spravodajca), sudcovia T. von Danwitz, A. Kumin a I. Ziemele,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: M. Krausenböck, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. marca 2023,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 17. mája 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním pán Liam Jenkinson navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 10. novembra 2021, Jenkinson/Rada a i. (T‑602/15 RENV, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:764), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu, ktorej predmetom bol v prvom rade návrh založený na článku 272 ZFEÚ jednak na rekvalifikáciu všetkých zmluvných vzťahov odvolateľa na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú a jednak uplatnenie náhrady zmluvnej škody, ktorú údajne utrpel, a v druhom rade návrhy založené na článkoch 268 a 340 ZFEÚ spochybňujúce mimozmluvnú zodpovednosť Rady Európskej únie, Európskej komisie a Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), prípadne aj misie Európskej únie na podporu právneho štátu v Kosove uvedenej v článku 1 jednotnej akcie Rady 2008/124/SZBP zo 4. februára 2008 o misii Európskej únie na podporu právneho štátu v Kosove, EULEX KOSOVO (Ú. v. EÚ L 42, 2008, s. 92) (ďalej len „Eulex Kosovo“).
Právny rámec
Jednotná akcia 2008/124
2 Článok 9 ods. 3 jednotnej akcie 2008/124 stanovuje:
„EULEX KOSOVO môže podľa potreby zamestnávať aj medzinárodných zamestnancov a miestny personál na základe zmluvy.“
3 Článok 10 ods. 3 tejto jednotnej akcie stanovuje:
„Podmienky zamestnávania a práva a povinnosti medzinárodného a miestneho personálu sa ustanovia v zmluvách medzi vedúcim misie a členmi personálu.“
Nariadenie (ES) č. 593/2008
4 Článok 3 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“), stanovuje:
„Existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článkov 10, 11 a 13.“
5 Článok 8 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Individuálna pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto článku rozhodným.
2. Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, alebo ak tomu tak nie je, právnym poriadkom krajiny, z ktorej takúto prácu vykonáva. Za zmenu krajiny obvyklého miesta výkonu práce sa nepovažuje, ak zamestnanec dočasne pracuje v inej krajine.
3. Ak rozhodné právo nemožno určiť podľa odseku 2, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny miesta podnikania, prostredníctvom ktorého bol zamestnanec zamestnaný.
4. Ak z celkovej situácie vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseko[ch] 2 alebo 3, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.“
6 Článok 9 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Imperatívne normy sú normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.
2. Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu.“
7 Článok 10 tohto istého nariadenia stanovuje:
„1. Existencia a platnosť zmluvy alebo akéhokoľvek jej ustanovenia sa určí podľa právneho poriadku, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala zmluva alebo jej ustanovenie v prípade ich platnosti.
2. Napriek tomu strana, aby preukázala, že s uzavretím zmluvy nesúhlasila, môže sa odvolať na právny poriadok krajiny svojho obvyklého pobytu, ak z okolností vyplýva, že by nebolo odôvodnené posudzovať účinky jej správania podľa právneho poriadku uvedeného v odseku 1.“
8 Článok 11 ods. 1 nariadenia Rím I stanovuje:
„Zmluva uzavretá medzi osobami, ktoré sa nachádzajú alebo ktorých zástupcovia sa v čase jej uzavretia nachádzajú v tej istej krajine, je formálne platná, ak spĺňa formálne požiadavky právneho poriadku, ktorým sa spravuje podľa tohto nariadenia, alebo právneho poriadku krajiny, v ktorej sa uzavrela.“
9 Článok 13 tohto nariadenia stanovuje:
„Pri zmluve uzatvorenej osobami, ktoré sa nachádzajú v tej istej krajine, sa môže fyzická osoba, ktorá by podľa právneho poriadku tejto krajiny mala právnu spôsobilosť, dovolávať svojej právnej nespôsobilosti podľa právneho poriadku inej krajiny, len ak druhá zmluvná strana o tejto nespôsobilosti v čase uzavretia zmluvy vedela, alebo o nej nevedela z nedbanlivosti.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
10 Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 1 až 5 napadnutého rozsudku. Pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť nasledovným spôsobom.
11 Pán Jenkinson, írsky štátny príslušník, bol najprv zamestnaný od 20. augusta 1994 do 5. júna 2002 na základe rôznych po sebe nasledujúcich pracovných zmluvách na dobu určitú (ZDU) pozorovateľskou misiou Európskej únie v Juhoslávii (ďalej len „EUMM“).
12 Následne bol od 17. júna 2002 do 31. decembra 2009 na základe rôznych po sebe nasledujúcich ZDU zamestnaný policajnou misiou Európskej únie v Bosne a Hercegovine (ďalej len „EUPM“).
13 Napokon bol pán Jenkinson od 5. apríla 2010 do 14. novembra 2014 zamestnaný v rámci Eulex Kosovo, a to na základe jedenástich po sebe nasledujúcich ZDU (ďalej len „jedenásť ZDU“) uzavretých, pokiaľ ide o prvých deväť, s vedúcim Eulex Kosovo, a pokiaľ ide o posledné dve, so samotnou Eulex Kosovo.
14 V priebehu desiatej ZDU, ktorá sa vzťahovala na obdobie od 15. júna do 14. októbra 2014, bol pán Jenkinson listom vedúceho Eulex Kosovo z 26. júna 2014 informovaný, že v dôsledku rozhodnutia o reštrukturalizácii Eulex Kosovo prijatého členskými štátmi 24. júna 2014 bolo pracovné miesto, ktoré zastával od svojho prijatia do zamestnania v rámci misie, po 14. novembri 2014 zrušené a že v dôsledku toho jeho zmluva po tomto dátume nebude obnovená.
15 Jedenásta a posledná ZDU bola teda uzavretá medzi pánom Jenkinsonom a Eulex Kosovo na obdobie od 15. októbra do 14. novembra 2014 (ďalej len „posledná ZDU“).
16 S výnimkou tejto poslednej ZDU všetky ZDU uzavreté pánom Jenkinsonom v súvislosti s jeho činnosťami v Eulex Kosovo obsahovali arbitrážnu doložku uvádzajúcu „belgické súdy“.
17 Posledná ZDU obsahovala vo svojom článku 21, na základe článku 272 ZFEÚ, arbitrážnu doložku uvádzajúcu súd Európskej únie pre akýkoľvek spor týkajúci sa zmluvy.
Konanie na Všeobecnom Súde a Súdnom dvore, ako aj napadnutý rozsudok
18 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2015 podal pán Jenkinson žalobu proti Rade, Komisii, ESVČ, ako aj proti Eulex Kosovo, ktorou navrhoval, aby Všeobecný súd:
– rekvalifikoval jeho zmluvný vzťah na „pracovnú zmluvu na dobu neurčitú“, konštatoval, že žalované v prvostupňovom konaní porušili svoje zmluvné povinnosti, najmä povinnosť oznámiť výpoveď v rámci skončenia zmluvy na dobu neurčitú (ZDN), konštatoval, že jeho prepustenie bolo nezákonné, a v dôsledku toho zaviazal žalované v prvostupňovom konaní na náhradu ujmy vzniknutej na základe zneužívania opätovne uzatváraných ZDU, porušenia povinnosti oznámiť výpoveď, ako aj nezákonného prepustenia (ďalej len „prvý žalobný návrh“),
– určil, že Rada, Komisia a ESVČ v priebehu jeho zamestnania v medzinárodných misiách Európskej Únie uvedených v bodoch 11 až 13 tohto rozsudku s ním zaobchádzali diskriminačným spôsobom, pokiaľ ide o jeho odmeňovanie, jeho právo na dôchodok a iné výhody, konštatoval, že mal byť prijatý do zamestnania ako dočasný zamestnanec niektorej z nich, a aby ich v dôsledku toho zaviazal na náhradu škody, ktorá mu tým vznikla (ďalej len „druhý žalobný návrh“), a
– subsidiárne zaviazal žalované v prvostupňovom konaní na základe ich mimozmluvnej zodpovednosti na náhradu škody spôsobenej porušením ich záväzkov (ďalej len „tretí žalobný návrh“).
19 Uznesením z 9. novembra 2016, Jenkinson/Rada a i. (T‑602/15, EU:T:2016:660), Všeobecný súd rozhodol, že zjavne nemá právomoc rozhodnúť o prvom a druhom žalobnom návrhu a tretí žalobný návrh zamietol ako zjavne neprípustný. V dôsledku toho Všeobecný súd žalobu zamietol v plnom rozsahu a uložil pánovi Jenkinsonovi povinnosť nahradiť trovy konania.
20 Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 25. januára 2017 pán Jenkinson podal odvolanie proti tomuto uzneseniu.
21 Rozsudkom z 5. júla 2018, Jenkinson/Rada a i. (C‑43/17 P, EU:C:2018:531), Súdny dvor uvedené uznesenie zrušil, vrátil vec Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
22 Samostatnými podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 31. októbra 2018 Komisiou a 19. novembra 2018 Radou a ESVČ, tieto účastníčky konania vzniesli námietky neprípustnosti, v ktorých okrem iného tvrdili, že skutočnosti, rozhodnutia a prípadné nezrovnalosti, na ktoré sa odvoláva žalobca, im nemožno pripísať. Tieto námietky neprípustnosti boli uznesením prvej komory Všeobecného súdu z 29. marca 2019 spojené s konaním vo veci samej.
23 Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd rozhodol, že prvý a druhý žalobný návrh treba zamietnuť ako nedôvodný a že tretí žalobný návrh má byť zamietnutý ako zjavne neprípustný, a tak žaloba má byť zamietnutá v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o uvedených námietkach neprípustnosti.
Návrhy účastníkov konania na Súdnom dvore
24 Svojím odvolaním pán Jenkinson navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– sám rozhodol vo veci,
– subsidiárne vrátil vec na prejednanie Všeobecnému súdu a
– zaviazal žalované na náhradu trov konania na oboch stupňoch.
25 Rada navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– zaviazal pána Jenkinsona na náhradu trov tohto konania.
26 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako neprípustné v rozsahu, v akom smeruje proti Komisii,
– subsidiárne zamietol odvolanie sčasti ako neprípustné a sčasti ako nedôvodné a
– zaviazal pána Jenkinsona na náhradu trov konania.
27 ESVČ navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako nedôvodné,
– v prípade rozhodovania vo veci samej, vyhlásil žalobu pána Jenkinsona ako neprípustnú v rozsahu, v akom smeruje proti ESVČ,
– v prípade vrátenia veci Všeobecnému súdu určil, že ESVČ už nemôže byť žalovanou a
– zaviazal pána Jenkinsona na náhradu trov konania.
28 Eulex Kosovo navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie sčasti ako neprípustné a sčasti ako nedôvodné a
– zaviazal pána Jenkinsona na náhradu trov konania.
O odvolaní
29 Pán Jenkinson na podporu svojho odvolania uvádza šesť odvolacích dôvodov, ktoré sa v podstate zakladajú po prvé na nesprávnom výklade návrhov a žalobných návrhov predložených v prvostupňovom konaní, po druhé na nesprávnom právnom posúdení, keďže Všeobecný súd v súvislosti s návrhom na prekvalifikovanie po sebe nasledujúcich ZDU na jednu ZDN zohľadnil len poslednú ZDU, po tretie na viacerých nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa Všeobecný súd dopustil v rámci zamietnutia prvého žalobného návrhu, po štvrté na nesprávnom uplatnení zásady zákazu diskriminácie medzi zamestnancami Únie a na porušení článku 336 ZFEÚ, po piate na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri zamietnutí tretieho žalobného návrhu, a po šieste na nesprávnom rozdelení trov konania.
30 Rada, Komisia a ESVČ síce predbežne nepodali vzájomné odvolanie, ale uvádzajú, že sa domnievajú, že vzhľadom na rozsudok z 24. februára 2022, Eulex Kosovo (C‑283/20, EU:C:2022:126), mala byť žaloba v prvostupňovom konaní vyhlásená za neprípustnú v rozsahu, v akom sa ich týka.
31 Súdny dvor preto považuje v prejednávanej veci za vhodné rovno rozhodnúť o odvolaní (pozri analogicky rozsudok z 25. februára 2021, Dalli/Komisia, C‑615/19 P, EU:C:2021:133, bod 35 a citovanú judikatúru).
O prípustnosti odvolania
Argumentácia účastníkov konania
32 Komisia najmä tvrdí, že vzhľadom na body 40 a 46 rozsudku z 24. februára 2022, Eulex Kosovo (C‑283/20, EU:C:2022:126), má byť jediným žalovaným v tomto spore Eulex Kosovo, a teda že odvolanie je v rozsahu, v akom sa jej týka, neprípustné. Okrem toho tvrdí, že neprípustnosť odvolania vo vzťahu k nej vyplýva aj zo skutočnosti, že nie je zamestnávateľom pána Jenkinsona, a preto nemá súvislosť so sporom.
33 Pán Jenkinson tieto tvrdenia spochybňuje.
Posúdenie Súdnym dvorom
34 V zmysle článku 171 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora sa odvolanie doručí ostatným účastníkom konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom. Najmä z výroku napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že účastníkmi konania pred Všeobecným súdom boli ako žalované Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo. Keďže teda Komisia bola účastníčkou konania pred Všeobecným súdom, mohol pán Jenkinson riadne podať svoje odvolanie aj proti nej (pozri analogicky rozsudky z 21. januára 2016, SACBO/Komisia a INEA, C‑281/14 P, EU:C:2016:46, body 25 a 26, ako aj z 5. júla 2018, Jenkinson/Rada a i., C‑43/17 P, EU:C:2018:531, bod 19).
35 Okrem toho Všeobecný súd rozhodoval o návrhoch týkajúcich sa zamestnania pána Jenkinsona v rámci EUMM a EUPM, a tak argumenty založené na rozsudku z 24. februára 2022, Eulex Kosovo (C‑283/20, EU:C:2022:126), ktoré sa týkajú len účasti a zodpovednosti Rady, Komisie a ESVČ v súvislosti s dôsledkami, ktoré možno vyvodiť zo zamestnania pána Jenkinsona v rámci Eulex Kosovo, nemôžu v žiadnom prípade vyvrátiť konštatovania uvedeného v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.
36 Z toho vyplýva, že odvolanie je prípustné.
O prvom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
37 V prvom odvolacom dôvode pán Jenkinson po prvé tvrdí, že Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že návrh založený na nezákonnosti jednotnej akcie 2008/124 nebol v žalobe v prvostupňovom konaní podložený žiadnymi právnymi ani skutkovými argumentmi. Okrem toho Všeobecný súd v tomto bode nesprávne konštatoval, že uvedená nezákonnosť bola uplatnená až v rámci druhého žalobného návrhu. Podľa pána Jenkinsona bola tá istá nezákonnosť namietaná aj v rámci prvého žalobného návrhu v jeho žalobe na začatie konania.
38 Pán Jenkinson tvrdí, že námietky nezákonnosti smerujúce proti jednotnej akcii 2008/124 mali byť chápané ako námietky nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ, ktoré sú založené najmä na porušení článku 336 ZFEÚ, a mali byť vyhlásené za prípustné.
39 Pán Jenkinson sa domnieva, že to isté malo platiť aj v prípade námietky smerujúcej proti oznámeniu Komisie K(2009) 9502 z 30. novembra 2009 s názvom „Právna úprava týkajúca sa osobitných poradcov Komisie poverených vykonávaním operačných činností SZBP, ako aj medzinárodných zmluvných zamestnancov“. V tejto súvislosti pán Jenkinson uvádza, že týmto oznámením stanovuje podmienky zamestnávania Komisia, a nie Rada, v súlade s článkom 336 ZFEÚ.
40 Vo svojej replike pán Jenkinson najmä dodáva, že porušenie ustanovenia ZFEÚ a nedostatok právomoci autora aktu sú dôvodmi verejného poriadku. To isté platí pre nedodržanie procesných pravidiel týkajúcich sa prijatia aktu spôsobujúceho ujmu.
41 Po druhé podľa pána Jenkinsona Všeobecný súd v bode 52 napadnutého rozsudku nezákonne obmedzil okruh účastníkov konania, proti ktorým smerovali žaloby v rámci prvého žalobného návrhu, keď neuviedol Radu, Komisiu a ESVČ.
42 Po tretie, aj keby Všeobecný súd v bode 110 toho istého rozsudku obmedzil predmet sporu na oblasť pracovného práva, pán Jenkinson tvrdí, že takéto obmedzenie by bolo nezákonné, keďže sa uvedený spor týka aj oblasti sociálneho zabezpečenia.
43 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú, aby bol prvý odvolací dôvod zamietnutý.
Posúdenie Súdnym dvorom
44 V prvom rade pán Jenkinson vo svojej replike tvrdí, že Všeobecný súd mal ex offo preskúmať zákonnosť jednotnej akcie 2008/124. Podľa článku 127 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na odvolacie konanie na základe článku 190 ods. 1 tohto poriadku sa však nemôžu uvádzať v priebehu konania nové odvolacie dôvody, pokiaľ sa nezakladajú na právnych alebo skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Námietku, podľa ktorej mal Všeobecný súd preskúmať zákonnosť tejto jednotnej akcie ex offo, však žalobca uplatnil po prvýkrát až vo svojej replike bez toho, aby preukázal, že táto námietka sa zakladá na právnej alebo skutkovej otázke, ktorá vyšla najavo v priebehu konania. V dôsledku toho treba túto námietku považovať za oneskorene podanú, a preto ju vyhlásiť za neprípustnú.
45 Pokiaľ ide o tvrdenia pána Jenkinsona, ktorý namieta, že Všeobecný súd neskúmal zákonnosť jednotnej akcie 2008/124, treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 46 až 48 napadnutého rozsudku analyzoval, či žaloba v prvostupňovom konaní obsahovala námietku nezákonnosti vznesenú proti tejto jednotnej akcii.
46 Všeobecný súd v bodoch 44 a 48 tohto rozsudku na jednej strane konštatoval, že pán Jenkinson sa dovolával nezákonnosti uvedenej jednotnej akcie nanajvýš na účely získania náhrady mimozmluvnej škody uvedenej v druhom žalobnom návrhu. Na druhej strane Všeobecný súd v bode 48 uvedeného rozsudku rozhodol, že aj za predpokladu, že by žalobca skutočne vzniesol námietku nezákonnosti proti jednotnej akcii 2008/124 na základe článku 277 ZFEÚ, bolo by potrebné konštatovať, že táto námietka nie je v žalobe v prvostupňovom konaní podložená žiadnym právnym ani skutkovým argumentom, a preto nespĺňa podmienky stanovené v článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, a preto ju treba vyhlásiť za neprípustnú.
47 V tejto súvislosti treba konštatovať, že pán Jenkinson sa obmedzuje na tvrdenie, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol o námietke nezákonnosti vznesenej proti jednotnej akcii 2008/124, ktorá nie je podložená ani skutkovo, ani právne. Pán Jenkinson však pritom nepreukázal, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že uvedená námietka nezákonnosti nespĺňa podmienky stanovené v článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Za týchto okolností treba túto argumentáciu zamietnuť ako nedôvodnú.
48 Pokiaľ ide o tvrdenie, v ktorom pán Jenkinson uvádza, že sa Všeobecný súd dopustil pochybenia, keď v bode 48 napadnutého rozsudku rozhodol, že sa nezákonnosti jednotnej akcie 2008/124 dovolával nanajvýš v rámci druhého žalobného návrhu, hoci táto nezákonnosť bola uplatnená aj v rámci prvého žalobného návrhu, treba uviesť, že toto tvrdenie treba v každom prípade zamietnuť ako neúčinné.
49 Záver Všeobecného súdu, podľa ktorého nebolo potrebné skúmať zákonnosť jednotnej akcie 2008/124, sa totiž v súlade so zákonom zakladá na konštatovaní, že žaloba v prvostupňovom konaní nespĺňala podmienky stanovené v článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
50 Pokiaľ ide o tvrdenie pána Jenkinsona týkajúce sa nezákonnosti oznámenia K(2009) 9502, treba najprv uviesť, že v bodoch 112 až 115 a 119 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skúmal vykonateľnosť tohto oznámenia, ktoré bolo pred ním napadnuté, a konštatoval, že tvorí neoddeliteľnú súčasť deviatich ZDU uvedených v bode 13 tohto rozsudku, ktoré pán Jenkinson uzavrel s jednotlivými po sebe nasledujúcimi vedúcimi Eulex Kosovo. Všeobecný súd preto dospel k záveru, že uvedené oznámenie je voči pánovi Jenkinsonovi vykonateľné.
51 Všeobecný súd ďalej v bode 230 napadnutého rozsudku skúmal, či uplatnenie zmluvných ustanovení prevzatých z tohto oznámenia viedlo k porušeniu zásady zákazu diskriminácie. Bez ohľadu na podstatu tohto posúdenia treba teda konštatovať, že Všeobecný súd skúmal zákonnosť hraničného ukazovateľa obsiahnutého v uvedenom oznámení, ktorý odkazuje na právo krajiny, ktorej je dotknutá osoba štátnym príslušníkom, čo je kritérium, ktorého súlad so zásadou zákazu diskriminácie pán Jenkinson v prvostupňovom konaní spochybnil.
52 Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, že Komisia prijatím oznámenia K(2009) 9502 stanovila pracovné podmienky pána Jenkinsona namiesto Rady, treba uviesť, ako vyplýva z bodu 50 tohto rozsudku, že toto oznámenie bolo uplatnené v prejednávanej veci, keďže tvorilo „neoddeliteľnú súčasť“ deviatich ZDU. Z toho vyplýva, že nezákonnosť uvedeného oznámenia založená na nedostatku právomoci jeho autora by nemohla viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Tento argument preto treba považovať za neúčinný.
53 Keďže Súdnemu dvoru neboli predložené žiadne iné argumenty, ktoré by umožnili konštatovať, že Všeobecný súd vykonal čiastočné posúdenie zákonnosti toho istého oznámenia, treba konštatovať, že pán Jenkinson svojimi tvrdeniami, v ktorých najmä uvádza, že sa odvoláva na nezákonnosť oznámenia K(2009) 9502, aby odôvodnil jeho nevykonateľnosť a neuplatniteľnosť, nepreukázal, že Všeobecný súd opomenul rozhodnúť o nezákonnosti a vykonateľnosti tohto oznámenia. V dôsledku toho treba tieto tvrdenia zamietnuť ako nedôvodné.
54 Z toho vyplýva, že pán Jenkinson nepreukázal, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreskúmal zákonnosť jednotnej akcie 2008/124 a zákonnosť oznámenia K(2009) 9502 preskúmal spôsobom, ktorý si vybral.
55 Keďže takéto pochybenie nebolo preukázané, nemožno Všeobecnému súdu vytýkať ani to, že nepreskúmal zákonnosť jednotnej akcie 2008/124 ani zákonnosť uvedeného oznámenia z hľadiska článku 336 ZFEÚ.
56 V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie, že sa Všeobecný súd v bode 52 napadnutého rozsudku dopustil pochybenia pri určení žalovaných, proti ktorým smerovali návrhy uvedené v rámci prvého žalobného návrhu, treba pripomenúť, že v tomto bode Všeobecný súd uviedol, že „[pán Jenkinson] navrhuje, aby Všeobecný súd prekvalifikoval po sebe nasledujúce ZDU na ZDN a konštatoval, že podmienky, za ktorých [Eulex Kosovo] ukončila túto ZDN, porušujú pracovné právo uplatniteľné na tento typ zmluvy“.
57 V tejto súvislosti treba uviesť, ako vyplýva z bodu 34 tohto rozsudku, že Všeobecný súd rozhodol, že žaloba ako celok sa má považovať za smerujúcu proti Rade, Komisii, ESVČ a Eulex Kosovo.
58 Ako bolo uvedené v bode 78 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd preskúmal opodstatnenosť návrhov pána Jenkinsona uvedených v prvom žalobnom návrhu a v bode 216 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že tento žalobný návrh treba zamietnuť, bez toho, aby určil, do akej miery sú tieto návrhy opodstatnené vo vzťahu ku každej zo žalovaných.
59 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd tým, že v bode 52 napadnutého rozsudku uviedol, že Eulex Kosovo ukončila údajnú ZDN pána Jenkinsona, nemala v úmysle určiť účastníkov konania, voči ktorým by mal prvý žalobný návrh smerovať. Argument pána Jenkinsona treba preto zamietnuť ako neúčinný.
60 V treťom rade treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) a z článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne tvrdenia, ktorými je tento návrh osobitným spôsobom podložený, inak je odvolanie neprípustné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2023, PV/Komisia, C‑640/20 P, EU:C:2023:232, bod 199 a citovanú judikatúru).
61 Odvolací dôvod, ktorého argumentácia nie je dostatočne jasná a presná na to, aby mohol Súdny dvor vykonať jeho preskúmanie súladu s právom, tieto požiadavky nespĺňa a musí byť vyhlásený za neprípustný najmä preto, že podstatné skutočnosti, o ktoré sa odvolací dôvod opiera, nevyplývajú dostatočne súvislým a zrozumiteľným spôsobom z textu tohto odvolania, ktorý je v tejto súvislosti nejasný a nejednoznačný (rozsudok z 23. marca 2023, PV/Komisia, C‑640/20 P, EU:C:2023:232, bod 200 a citovaná judikatúra).
62 Aj za predpokladu, že by Všeobecný súd v bode 110 napadnutého rozsudku obmedzil predmet sporu na oblasť pracovného práva, treba však konštatovať, že pán Jenkinson v tejto súvislosti tvrdí len to, že jeho žaloba sa týkala aj oblasti sociálneho zabezpečenia, bez toho, aby uviedol konkrétnu argumentáciu, ktorá by umožnila určiť, aký by bol dôsledok takéhoto obmedzenia v rámci posúdenia žaloby vykonaného Všeobecným súdom. Vzhľadom na absenciu takejto konkrétnej právnej argumentácie je preto potrebné ju zamietnuť ako neprípustnú.
63 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne neprípustný, čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.
O prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
Argumentácia účastníkov konania
64 V prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný v bode 224 napadnutého rozsudku nepreskúmal jeho tvrdenie týkajúce sa porušenia článku 5 ZEÚ, článku 336 ZFEÚ, na ktorý sa odvolával v poznámke pod čiarou svojej žaloby v prvostupňovom konaní, a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a o zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1, ďalej len „nariadenie o rozpočtových pravidlách“).
65 Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 226 až 228 napadnutého rozsudku porušil článok 336 ZFEÚ, keď rozhodol, že Rada zákonne delegovala na vedúceho Eulexu Kosovo právomoc prijímať podmienky zamestnávania medzinárodného civilného personálu. Toto porušenie článku 336 ZFEÚ vyplýva aj z toho, že Všeobecný súd uznal, že podmienky zamestnávania medzinárodného civilného personálu boli stanovené v zmluvách uzavretých medzi vedúcim Eulex Kosovo a členmi personálu tejto misie, zatiaľ čo o nich mala rozhodnúť Rada. Rovnako tak Všeobecný súd neporušil tento článok, keď pripustil, že oznámenie K(2009) 9502 môže byť rámcom na určenie týchto podmienok, pričom tieto podmienky sa mali prijať v súlade s postupom stanoveným v uvedenom článku. Podľa pána Jenkinsona bolo úlohou Rady prijať podmienky zamestnávania medzinárodného civilného personálu podobné podmienkam obsiahnutým v podmienkach zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“).
66 Pán Jenkinson sa na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v bodoch 229 a 237 napadnutého rozsudku, domnieva, že porušenie článku 336 ZFEÚ je dostatočne závažným porušením právnej normy, ktorej účelom je priznanie práv jednotlivcom.
67 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú zamietnuť prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu.
Posúdenie Súdnym dvorom
68 Treba pripomenúť, že podľa článku 170 ods. 1 druhej vety Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Všeobecným súdom. Navyše ako vyplýva z ustálenej judikatúry, ak by sa účastníkovi konania umožnilo predložiť námietky, ktoré neboli predložené v konaní pred Všeobecným súdom, po prvýkrát až v konaní pred Súdnym dvorom, bolo by mu umožnené predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, vec širšieho rozsahu, ako bola tá, ktorou sa zaoberal Všeobecný súd. V rámci odvolania sa tak právomoc Súdneho dvora obmedzuje na preskúmanie toho, ako Všeobecný súd posúdil žalobné návrhy a tvrdenia, ktoré boli pred ním prejednávané (rozsudok zo 17. decembra 2020, De Masi a Varoufakis/ECB, C‑342/19 P, EU:C:2020:1035, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).
69 V prejednávanej veci treba v prvom rade uviesť, že podľa bodu 217 napadnutého rozsudku, ktorý pán Jenkinson nespochybňuje, sa okrem iného domáhal, aby Všeobecný súd v podstate určil, že Rada, Komisia a ESVČ tým, že počas jeho pôsobenia v rámci EUMM, EUPM a Eulex Kosovo (ďalej spoločne len „tri dotknuté misie“) rozhodli, že nebude zamestnaný ako dočasný zamestnanec na PZOZ, ale ako medzinárodný civilný personál na zmluvnom základe, porušili rôzne právne predpisy, najmä niektoré ustanovenia „zmluvy“, a zaobchádzali s ním diskriminačným spôsobom.
70 Treba uviesť, že v žalobe v prvostupňovom konaní, pán Jenkinson tvrdil, že zmluvy, aké uzavrel, nemali predstavovať spôsob zamestnávania personálu v rámci troch dotknutých misií. Personál týchto misií totiž nemal byť prijímaný iným spôsobom, ako sú prijímaní zamestnanci Únie. V tejto súvislosti sa v poznámke pod čiarou k tejto žalobe uvádza, že „tento postup je navyše v súlade s článkom [336] ZFEÚ“.
71 Napokon odkazy na neexistenciu rámca pre zamestnávanie personálu týchto misií analogického k PZOZ, ktoré neboli uvedené v žalobe v prvostupňovom konaní, neobsahovali návrh smerujúci k tomu, aby Všeobecný súd konštatoval porušenie článku 336 ZFEÚ z dôvodu, že na základe tohto článku nebol prijatý systém zamestnávania uplatniteľný na také zamestnanie, akým je zamestnanie pána Jenkinsona.
72 Z toho vyplýva, že pokiaľ pán Jenkinson vo svojom odvolaní tvrdí, že uplatnenie vnútroštátneho hmotného práva uplatniteľného na jeho zmluvný vzťah a oznámenia K(2009) 9502 predstavuje porušenie článku 336 ZFEÚ z dôvodu neexistencie právneho rámca prijatého na základe tohto článku, treba konštatovať, že táto námietka nebola uvedená v žalobe v prvostupňovom konaní. Keďže však táto námietka bola prvýkrát vznesená až pred Súdnym dvorom, treba ju považovať za neprípustnú v štádiu odvolania.
73 Keďže pán Jenkinson vo svojej žalobe v prvostupňovom konaní netvrdil, že porušenie tohto článku vyplýva z neexistencie právneho rámca prijatého na základe uvedeného článku, nemožno Všeobecnému súdu oprávnene vytýkať, že o tejto námietke nerozhodol. V dôsledku toho treba námietku, ktorá je založená na opomenutí, rozhodnúť o tomto porušení, zamietnuť ako nedôvodnú.
74 To isté platí pre tvrdenia týkajúce sa porušenia článku 5 ZEÚ a nariadenia o rozpočtových pravidlách. Tieto tvrdenia totiž neboli, na účely uznania mimozmluvnej zodpovednosti žalovaných v prvostupňovom konaní, pánom Jenkinsonom v prvostupňovom konaní formulované a Všeobecný súd teda nebol povinný o nich rozhodnúť.
75 Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu musí byť preto zamietnutá ako čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.
O treťom odvolacom dôvode
O prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
76 V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson najprv tvrdí, že Všeobecný súd neskúmal otázku neuplatniteľnosti oznámenia K(2009) 9502 ako nástroja určujúceho hmotné právo, ktoré je uplatniteľné na personál Eulex Kosovo, a nezohľadnil jeho tvrdenie, že pracovné podmienky, ktoré sa ho týkali, neboli stanovené v súlade s článkom 336 ZFEÚ.
77 Po druhé Všeobecný súd neskúmal tvrdenie, podľa ktorého majú inštitúcie Únie z hľadiska nariadenia o rozpočtových pravidlách postavenie zamestnávateľa. Toto postavenie inštitúcií Únie a ich postavenie ako žalovaných v prvostupňovom konaní, ako aj ich zodpovednosť boli na základe tohto nariadenia vo veľkej miere prerokované.
78 Po tretie sa pán Jenkinson domnieva, že Všeobecný súd nevyvodil dôsledky z toho, že v bode 92 napadnutého rozsudku konštatoval, že inštitúcie Únie nedodržali článok 336 ZFEÚ. Keďže nebol prijatý ad hoc rámec pre zamestnávanie personálu Eulex Kosovo na základe článku 336 ZFEÚ, podmienky zamestnávania, ktoré sa vzťahovali na pána Jenkinsona, boli protiprávne. Je presvedčený, že medzinárodný civilný personál medzinárodných misií Únie by mal rovnako ako všetci zamestnanci Únie podliehať hmotnému právu, ktoré by bolo určené aktom prijatým v súlade s týmto článkom, čo by umožnilo zaručiť rovnaké zaobchádzanie s týmto personálom. Pán Jenkinson v tejto súvislosti uvádza po prvé, že medzinárodný zmluvný personál „Registry‑Kosovo Specialist Chambers“, orgánu zriadeného Eulex Kosovo, podlieha súboru hmotného práva, ktorý je pre tento orgán špecifický, a po druhé, že Všeobecný súd v bode 95 napadnutého rozsudku vylúčil uplatnenie Európskeho kódexu dobrej správnej praxe, a tým výslovne prirovnal odvolateľa k ostatným zamestnancom Únie, keďže vylúčil uplatnenie tohto kódexu, keď konštatoval, že sa nevzťahuje na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie.
79 Pán Jenkinson dodáva, že normotvorca Únie nemal v úmysle, aby sa nariadenie Rím I uplatňovalo na verejnoprávne zmluvy, o aké ide v prejednávanej veci. Toto nariadenie sa totiž vzťahuje na spory týkajúce sa súkromnoprávnych zmlúv a spojením článkov 270 a 336 ZFEÚ tento normotvorca stanovil, že súd Únie má právomoc overovať dodržiavanie povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru zamestnanca Únie.
80 Pán Jenkinson sa domnieva, že Všeobecný súd mal v každom prípade z vlastnej iniciatívy riešiť otázku týkajúcu sa porušenia ZFEÚ alebo Zmluvy o EÚ. Podľa jeho názoru to isté platí aj pre nariadenie o rozpočtových pravidlách.
81 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú zamietnuť prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu.
– Posúdenie Súdnym dvorom
82 Po prvé, ako bolo uvedené v bodoch 50 až 55 tohto rozsudku, v rozpore s tvrdeniami pána Jenkinsona, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku skúmal vykonateľnosť a zákonnosť oznámenia K(2009) 9502. Okrem toho, v rozsahu, v akom pán Jenkinson uvádza, že pred Všeobecným súdom tvrdil, že pracovné podmienky určené na základe uplatnenia tohto oznámenia sú nezákonné, pretože boli vypracované v rozpore s článkom 336 ZFEÚ, treba konštatovať, že toto tvrdenie splýva s tvrdením uvedeným v rámci prvého odvolacieho dôvodu tohto odvolania, ktoré bolo zamietnuté v bode 52 tohto rozsudku.
83 Po druhé z bodov 79 a 216 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd v záujme riadneho výkonu spravodlivosti neskúmal námietky neprípustnosti vznesené žalovanými v prvostupňovom konaní, v ktorých okrem iného tvrdili, že skutočnosti, rozhodnutia a prípadné nezrovnalosti, na ktoré sa odvolateľ odvoláva, im nemožno pripísať, a preto rozhodol o zamietnutí žaloby v prvostupňovom konaní bez toho, aby spresnil, ktorá zo žalovaných v prvostupňovom konaní mala byť prípadne za tieto skutočnosti, rozhodnutia a údajné nezrovnalosti uznaná za zodpovednú. V dôsledku toho nemôže byť v žiadnom prípade úspešná námietka, že nebol preskúmaný argument predložený v prvostupňovom konaní, podľa ktorého mali inštitúcie Únie postavenie zamestnávateľa a zároveň žalovaného.
84 V rozsahu, v akom sa tento argument týka pripísateľnosti a zodpovednosti za nezrovnalosti vytýkané pánom Jenkinsonom a v akom Všeobecný súd nerozhodol o tejto otázke, treba konštatovať, že hoci by bol uvedený argument opodstatnený, nemohol by viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.
85 Po tretie treba uviesť, že námietky týkajúce sa bodov 92 a 95 uvedeného rozsudku, sú založené na jeho nesprávnom výklade.
86 V bode 92 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v reakcii na tvrdenia ESVČ a Eulex Kosovo, podľa ktorých bolo v prejednávanej veci vhodné uplatniť samostatné právo špecifické pre Eulex Kosovo, konštatoval, že normotvorca Únie neprijal najmä na základe článku 336 ZFEÚ pravidlá, ktoré by upravovali podmienky zamestnávania zmluvného personálu misie, akou je Eulex Kosovo. Na druhej strane nezistil žiadne porušenie tohto článku.
87 V bode 95 tohto rozsudku Všeobecný súd neoznačil pána Jenkinsona ako jedného z „iných zamestnancov Únie“, ktorí patria do pôsobnosti PZOZ. Všeobecný súd totiž v tomto bode konštatoval, že Európsky kódex dobrej správnej praxe, na ktorý sa odvoláva pán Jenkinson, sa vzťahuje len na inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie a na ich správy a zamestnancov vo vzťahu k verejnosti. Pripustil, že odkázal na ustanovenia tohto kódexu, podľa ktorých sa nevzťahuje na vzťahy medzi týmito subjektmi a ich úradníkmi alebo inými zamestnancami Únie. Keďže sa však pán Jenkinson odvolával na tento kódex v rámci sporu týkajúceho sa jeho pracovnoprávneho vzťahu, Všeobecný súd sa mohol správne domnievať, že sa na tento kódex odvolával nie z dôvodu vzťahu medzi žalovanými v prvostupňovom konaní a pánom Jenkinsonom ako „verejnosťou“ v zmysle Európskeho kódexu dobrej správnej praxe, ale preto, že sa domnieval, že tieto žalované treba považovať za jeho zamestnávateľov.
88 Okrem toho, v rozsahu, v akom pán Jenkinson tvrdí, že keď Všeobecný súd v bode 92 napadnutého rozsudku konštatoval, že nebolo prijaté žiadne pravidlo uplatniteľné na spor podľa článku 336 ZFEÚ, mal uznať porušenie tohto článku, keďže na pána Jenkinsona sa malo rovnako ako na personál podliehajúci PZOZ vzťahovať pravidlo prijaté podľa toho istého článku, treba uviesť, že z bodov 99 a 102 tohto rozsudku vyplýva, že keďže vec bola predložená Všeobecnému súdu na základe arbitrážnej doložky podľa článku 272 ZFEÚ, bol toho názoru, že vzhľadom na to, že v tejto zmluve nebolo uvedené žiadne vnútroštátne hmotné právo, bol povinný rozhodnúť spor na základe vnútroštátneho hmotného práva uplatniteľného na túto zmluvu, ktoré bol povinný určiť.
89 Okrem toho z vyjadrení pána Jenkinsona v prvostupňovom konaní na podporu prvého žalobného návrhu, ako sú uvedené v bode 84 napadnutého rozsudku, vyplýva, že sa domnieval, že tento žalobný návrh mal byť posúdený podľa belgického práva, ktoré bolo podľa neho uplatniteľné na základe kolíznych kritérií stanovených v článku 8 nariadenia Rím I.
90 Ako už bolo naopak uvedené v bodoch 68 až 72 tohto rozsudku, pán Jenkinson v prvostupňovom konaní nepredložil námietku, ktorá by sa týkala porušenia článku 336 ZFEÚ z dôvodu neexistencie právneho rámca pre zamestnávanie personálu Eulex Kosovo prijatého na základe tohto článku. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd nebol povinný skúmať zákonnosť neexistencie takéhoto právneho rámca.
91 Pokiaľ ide o tvrdenie pána Jenkinsona, že Všeobecný súd mal ex offo preskúmať porušenie aktov uvedených v bode 80 tohto rozsudku, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že námietka týkajúca sa materiálnej zákonnosti aktu môže byť preskúmaná len vtedy, ak ju uplatní odvolateľ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 67, ako aj z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 40, a zo 14. januára 2021, ERCEA/Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis, C‑280/19 P, EU:C:2021:23, bod 53). Z toho vyplýva, že keďže takéto porušenie nebolo pred Všeobecným súdom vytýkané, treba tento argument zamietnuť ako nedôvodný.
92 Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu má byť zamietnutá ako čiastočne neprípustná, čiastočne neúčinná a čiastočne nedôvodná.
O druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
93 V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson najprv tvrdí, že Všeobecný súd v bode 99 napadnutého rozsudku nesprávne vylúčil akékoľvek uplatnenie zásad práva Únie a že sa nesprávne obmedzil na preskúmanie uplatnenia zásad vyplývajúcich z vnútroštátneho hmotného práva uplatniteľného na zmluvu. Všeobecný súd tak zjavne nezohľadnil závery vyplývajúce z rozsudkov zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia (C‑584/17 P, EU:C:2020:576), a zo 16. júla 2020, Inclusion Alliance for Europe/Komisia (C‑378/16 P, EU:C:2020:575), z ktorých vyplýva, že inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie pri plnení zmluvy naďalej podliehajú povinnostiam vyplývajúcim z Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a všeobecných zásad práva Únie.
94 Konštatovanie uvedené v bode 100 napadnutého rozsudku, že členské štáty sú povinné prebrať smernice, ktoré predstavujú len minimálne pravidlá ochrany, nemôže postačovať na odôvodnenie záveru, že vnútroštátne pracovné právo uplatniteľné na zmluvný vzťah dostatočne ochraňuje práva vyplývajúce zo zásad práva Únie.
95 Uplatnenie vnútroštátneho práva Všeobecným súdom by bolo navyše v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie, pretože by znamenalo tri nerovnosti v zaobchádzaní, a to po prvé rozdielne zaobchádzanie s pánom Jenkinsonom v porovnaní so zamestnancami Únie, ktorých podmienky zamestnávania majú byť určené výlučne Radou a Parlamentom podľa článku 336 ZFEÚ, po druhé rovnaké zaobchádzanie so zamestnancami Únie, ako je pán Jenkinson, a vnútroštátnymi zamestnancami podľa súkromného práva, ako aj po tretie diskrimináciu medzi medzinárodnými zamestnancami rôznych štátnych príslušností pracujúcimi pre toho istého zamestnávateľa za rovnakých podmienok a rovnakých okolností. V tejto súvislosti pán Jenkinson uvádza, že keďže podľa Všeobecného súdu je pre týchto zamestnancov uplatniteľné právo štátnej príslušnosti alebo právo bydliska na daňové účely pred zamestnaním zmluvného personálu v rámci misie Únie, zásada zákazu diskriminácie bola porušená, keďže uplatniteľným hmotným právom mohlo byť právo tretej krajiny, ktorá neratifikovala rôzne nástroje umožňujúce uplatňovanie všeobecných zásad práva Únie alebo základných práv vyplývajúcich z Charty.
96 Nakoniec pán Jenkinson uvádza, že v prejednávanej veci bolo belgické právo jediným uplatniteľným právom, keďže írske právo týkajúce sa neoprávneného prepustenia sa nevzťahuje na zamestnancov, ktorí vykonávajú činnosť mimo írskeho územia.
97 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú zamietnuť druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu.
– Posúdenie Súdnym dvorom
98 Ako bolo uvedené v bode 88 tohto rozsudku, Všeobecný súd v bode 99 napadnutého rozsudku rozhodol, že v prejednávanej veci musí o spore rozhodnúť na základe vnútroštátneho hmotného práva uplatniteľného na zmluvu.
99 V bode 100 tohto rozsudku Všeobecný súd najmä uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora je pri vykonávaní opatrení na prebratie smerníc povinnosťou orgánov a súdov členských štátov nielen vykladať svoje vnútroštátne právo spôsobom, ktorý je v súlade so smernicami, ale tiež majú dbať na to, aby nevychádzali z výkladu týchto smerníc, ktorý by bol v rozpore s rôznymi základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie alebo s inými všeobecnými zásadami práva Únie.
100 V bode 101 uvedeného rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že pri uplatnení vnútroštátneho práva použiteľného na prejednávaný spor musí dbať na dodržiavanie všeobecnej zásady zákazu zneužívania práva vyplývajúceho z využívania po sebe nasledujúcich pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.
101 Po tom, ako Všeobecný súd v bode 150 toho istého rozsudku konštatoval, že sa v prejednávanej veci uplatní zákon, ktorým bola do írskeho práva prebratá smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368), následne rozhodol, že zo spisu ani z tvrdení účastníkov konania nevyplýva, že by tento zákon nebol v súlade s touto smernicou alebo so zásadou zákazu zneužitia práv.
102 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd zastával názor, že mu prináleží preskúmať, či bola táto zásada dodržaná. Nepoprel teda, že mal povinnosť uistiť sa o dodržiavaní všeobecných zásad práva Únie. Okrem toho pán Jenkinson nepreukazuje, že Všeobecný súd v prejednávanej veci neuplatnil všeobecnú zásadu tohto práva.
103 Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd neporušil závery rozsudkov zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia (C‑584/17 P, EU:C:2020:576), a zo 16. júla 2020, Inclusion Alliance for Europe/Komisia (C‑378/16 P, EU:C:2020:575), podľa ktorých, ak sa zmluvné strany rozhodnú vo svojej zmluve prostredníctvom arbitrážnej doložky zveriť súdu Únie právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa tejto zmluvy, tento súd bude mať právomoc posúdiť prípadné porušenia Charty a všeobecných zásad práva Únie bez ohľadu na uplatniteľné právo zakotvené v uvedenej zmluve. V dôsledku toho treba tvrdenie založené na porušení záverov vyplývajúcich z týchto rozsudkov zamietnuť ako nedôvodné.
104 Pokiaľ ide ďalej o námietku týkajúcu sa porušenia zásady zákazu diskriminácie, treba uviesť, že v rámci prvého žalobného návrhu pán Jenkinson netvrdil, že uplatnenie vnútroštátneho hmotného práva na dotknutý zmluvný vzťah mohlo viesť k porušeniu tejto zásady. Ako naopak uviedol Všeobecný súd v bode 84 napadnutého rozsudku, pán Jenkinson tvrdil, že Všeobecný súd má v prejednávanej veci rozhodnúť o návrhoch podaných v rámci prvého žalobného návrhu na základe vnútroštátneho práva, konkrétne belgického práva určeného podľa nariadenia Rím I.
105 Ako uviedol Všeobecný súd v bode 217 napadnutého rozsudku, pán Jenkinson naopak v rámci druhého žalobného návrhu namietal diskriminačné zaobchádzanie, ktoré údajne vyplývalo z toho, že bol prijatý do zamestnania ako medzinárodný civilný personál na zmluvnom základe. Táto námietka bola preskúmaná v bodoch 230 až 232 tohto rozsudku, ktoré nie sú uvedené v druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu.
106 Ak by teda Súdny dvor rozhodol o námietke uvedenej v bode 104 tohto rozsudku, musel by rozhodnúť o dôvode, ktorý nebol uplatnený v prvostupňovom konaní. Za týchto okolností treba túto námietku považovať za novú a ako takú za neprípustnú v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 68 tohto rozsudku.
107 Pokiaľ ide napokon o tvrdenie, že v prejednávanej veci nemožno uplatniť írske právo, treba pripomenúť, že pokiaľ ide o výklad vnútroštátneho práva, ktorý podal Všeobecný súd, Súdny dvor má v rámci odvolania iba právomoc overiť, či došlo ku skresleniu tohto práva, ktoré musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise, bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT, C‑263/09 P, EU:C:2011:452, bod 53; z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, bod 20 a citovanú judikatúru, ako aj zo 14. januára 2021, ERCEA/Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis, C‑280/19 P, EU:C:2021:23, bod 67).
108 V prejednávanej veci pán Jenkinson tvrdí, že írske právo týkajúce sa neoprávneného prepustenia sa nevzťahuje na zamestnancov, ktorí vykonávajú svoju činnosť mimo írskeho územia, avšak bez toho, aby tvrdil, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď toto právo skreslil. Tento argument je preto neprípustný.
109 Z toho vyplýva, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá ako čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.
O tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
110 V tretej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri určení rozhodného práva pre dotknutý zmluvný vzťah.
111 Po prvé tvrdí, že Všeobecný súd pri rozhodovaní o vylúčení uplatnenia článku 8 ods. 2 a 3 nariadenia Rím I v bode 106 napadnutého rozsudku nezohľadnil skutočnosť, že Eulex Kosovo má pobočku aj v Bruseli (Belgicko).
112 Po druhé sa Všeobecný súd rozhodol v bode 111 tohto rozsudku bez akéhokoľvek konkrétneho odôvodnenia a nesprávnym spôsobom začať svoju analýzu prvými deviatimi ZDU uvedenými v bode 13 tohto rozsudku, ktoré boli uzavreté medzi pánom Jenkinsonom a jednotlivými po sebe nasledujúcimi vedúcimi Eulex Kosovo.
113 Po tretie uvádza, že zmluvné strany nikdy nemali v úmysle podriadiť svoj zmluvný vzťah írskemu právu, čo potvrdzuje aj samotná Eulex Kosovo. Eulex Kosovo sa v prvostupňovom konaní dovolávala uplatnenia „práva sui generis“.
114 Pokiaľ ide v prvom rade o určenie rozhodného práva pre posledné dve dotknuté ZDU, pán Jenkinson po prvé vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 126 napadnutého rozsudku nevyvodil dôsledky zo skutočnosti, že v týchto zmluvách nie sú uvedené pracovné podmienky a práva a povinnosti medzinárodného civilného personálu v rozpore s jednotnou akciou 2008/124, a tieto zmluvy neodkazujú na oznámenie K(2009) 9502, ktoré vyžaduje prispôsobenie uvedených zmlúv vnútroštátnemu právu rozhodnému pre zmluvu, a že zjavne nesprávnym spôsobom konštatoval informovanú povahu súhlasu strán. Pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil vôľu strán vypustiť z posledných dvoch zmlúv týkajúcich sa činností pána Jenkinsona v rámci Eulex Kosovo odkaz na oznámenie K(2009) 9502 s cieľom zmeniť rozhodné právo pre zmluvný vzťah.
115 Po druhé sa pán Jenkinson domnieva, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia, keďže neodôvodnil vylúčenie belgického práva ako rozhodného práva pre ZDU na základe článku 8 ods. 3 a 4 nariadenia Rím I.
116 Po tretie tvrdí, že záver Všeobecného súdu v bode 130 a nasledujúcich napadnutého rozsudku, ktorý sa týka existencie užších väzieb s írskym právom, je nesprávne, keďže Všeobecný súd pri svojom posúdení zohľadnil predovšetkým postavenie Eulex Kosovo ako zamestnávateľa, bez ohľadu na prípadné postavenie inštitúcií Únie ako spoluzamestnávateľov.
117 Všeobecný súd ďalej zohľadnil len väzby predmetných ZDU s Írskom bez toho, aby analyzoval všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci s cieľom určiť užšie väzby s iným členským štátom alebo právny rámec týkajúci sa zamestnávania medzinárodného civilného personálu v misiách. Nezohľadnil ani krajinu, z ktorej pochádzali všetky pokyny adresované vedúcim misií a samotným misiám, ani skutočnosť, že Eulex Kosovo mala pobočku v priestoroch ESVČ v Bruseli. Všeobecný súd tiež nezohľadnil skutočnosť, že Rada a Parlament, ktoré majú sídlo v Bruseli, sú v zásade príslušné stanoviť právny rámec zamestnávania, ako ani skutočnosť, že Komisia, ktorá má tiež sídlo v Bruseli, vydáva pokyny na základe oznámenia K(2009) 9502.
118 Napokon dôvody, ktoré podľa Všeobecného súdu odôvodňovali uplatnenie írskeho práva podľa článku 8 ods. 3 a 4 nariadenia Rím I, sú zjavne nesprávne. Po prvé Všeobecný súd zamenil pojmy nepretržitosť zamestnania a nepretržitosť rozhodného práva. Po druhé ustanovenia ZDU týkajúce sa rozhodného práva pre systémy sociálneho zabezpečenia a dôchodkového zabezpečenia sú v rozpore so zásadami práva Únie a smernicami v daňovej a sociálnej oblasti. Vnútroštátny daňový režim sa totiž môže na zamestnanca vzťahovať len vtedy, ak sa fyzicky a skutočne zdržiava na území dotknutého členského štátu viac ako 183 dní v roku. Okrem toho sa zamestnávateľovi zakazuje, aby za vytvorenie a založenie systému sociálneho a dôchodkového zabezpečenia zodpovedal zamestnanec.
119 V druhom rade, pokiaľ ide o určenie rozhodného práva pre prvých deväť ZDU uzavretých medzi pánom Jenkinsonom a jednotlivými po sebe nasledujúcimi vedúcimi Eulex Kosovo, ktoré sú uvedené v bode 13 tohto rozsudku, odvolateľ kritizuje po prvé bod 113 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že oznámenie K(2009) 9502 možno uplatniť voči pánovi Jenkinsonovi len na základe toho, že o ňom vedel pred podpisom prvej zmluvy uzavretej s vedúcim Eulex Kosovo. Skutočnosť, že toto oznámenie bolo začlenené do zmluvných ustanovení na základe spoločnej dohody strán napriek jeho zrušeniu, dokazuje, že v prípade absencie výslovného zahrnutia obsahu zrušeného oznámenia do ZDU sa mechanizmus určenia rozhodného práva pre zmluvu nemôže zakladať na tomto oznámení. Tým, že Všeobecný súd takto postupoval, nezohľadnil judikatúru týkajúcu sa vymáhateľnosti zmluvných podmienok voči slabším zmluvným stranám, ako ani právo Únie týkajúce sa platnosti všeobecných obchodných podmienok jednostranne vypracovaných podnikom. Pán Jenkinson v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok zo 14. septembra 2017, Nogueira a i. (C‑168/16 a C‑169/16, EU:C:2017:688).
120 V bodoch 116 až 119 napadnutého rozsudku sa vykonala konkrétna analýza tohto oznámenia bez toho, aby sa zohľadnila existencia akejkoľvek vady súhlasu, hoci existencia takejto vady mala byť posúdená v súlade s právom rozhodným pre zmluvu, ako je stanovené v článkoch 10, 11 a 12 nariadenia Rím I.
121 Nakoniec pán Jenkinson kritizuje bod 119 napadnutého rozsudku a tvrdí, že zmluvné strany nikdy nemali v úmysle uplatniť írske právo na celý zmluvný vzťah. Daňová rezidencia pred jeho pôvodným zamestnaním alebo štátnym občianstvom by mala význam len pri určovaní jednotlivých nárokov vyplývajúcich z náhrady cestovných výdavkov.
122 Po tretie pán Jenkinson z dôvodu, že Všeobecný súd opomenul rozhodnúť, tvrdí, že sa zmluvným záväzkom nemohol vzdať dodržiavania priaznivejších ustanovení alebo ustanovení verejného poriadku stanovených právom, ktoré sa uplatňujú v prípade absencie voľby v súlade s článkom 8 ods. 1 nariadenia Rím I. V tejto súvislosti uvádza, že v prípade neexistencie rámca analogického PZOZ je týmto právom belgické právo. Toto právo sa malo zohľadniť, aby sa zistilo, či sa zmluvné strany nevzdali dodržiavania priaznivejších ustanovení alebo ustanovení verejného poriadku. Rovnako mal Všeobecný súd uplatniť ustanovenia lex fori vrátane zásad označených ako „imperatívne normy“ v zmysle článku 9 tohto nariadenia. Vylúčením uplatnenia zásad práva Únie, najmä zásad predvídateľnosti a právnej istoty, Všeobecný súd konal v rozpore so zmyslom uvedeného nariadenia.
– Posúdenie Súdnym dvorom
123 Pokiaľ ide o argumenty, ktoré na úvod uviedol pán Jenkinson, treba pripomenúť, že Všeobecný súd sa v bode 106 napadnutého rozsudku obmedzil na uvedenie pravidiel medzinárodného práva súkromného, ktoré považoval za relevantné na určenie rozhodného práva v prejednávanej veci. Medzi týmito pravidlami uviedol pravidlo stanovené v článku 8 ods. 3 nariadenia Rím I, podľa ktorého sa zmluva riadi najmä právom krajiny, v ktorej sa nachádza miesto podnikania, kde bol zamestnanec zamestnaný. Za týchto okolností nemožno Všeobecnému súdu oprávnene vytýkať, že v tomto bode nezohľadnil skutkovú okolnosť týkajúcu sa existencie pobočky Eulex Kosovo nachádzajúcej sa v Bruseli.
124 Okrem toho treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje len na právne otázky a že len Všeobecný súd má preto právomoc zistiť a posúdiť relevantné skutočnosti, ako aj dôkazy. Posúdenie skutkových okolností a dôkazov tak, s výnimkou prípadu skreslenia, nie je právnou otázkou, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania. Takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 10. júla 2019, VG/Komisia, C‑19/18 P, EU:C:2019:578, bod 47).
125 Tým, že pán Jenkinson vo svojom odvolaní tvrdí, že dotknuté strany nikdy nezamýšľali podriadiť ich zmluvný vzťah írskemu právu, navrhuje, aby Súdny dvor posúdil skutkové okolnosti, teda aby rozhodol o úmysle strán, pokiaľ ide o rozhodné právo v prejednávanej veci, čo s výnimkou prípadu skreslenia nepatrí do jeho právomoci pri rozhodovaní o odvolaní. Okrem toho pán Jenkinson netvrdí, že posúdenie úmyslu strán Všeobecným súdom je založené na skreslení skutkových okolností, ktoré mu boli predložené, a ktoré zjavne vyplýva z písomností v spise. Táto argumentácia sa preto musí zamietnuť ako neprípustná.
126 Pokiaľ ide v prvom rade o určenie rozhodného práva pre posledné dve dotknuté ZDU, treba po prvé konštatovať, že najmä z bodu 128 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd zastával názor, že v prípade neexistencie voľby rozhodného práva medzi zmluvnými stranami, je vhodné určiť toto právo na základe kritérií definovaných v článku 8 ods. 2 až 4 nariadenia Rím I.
127 V rozsahu, v akom pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd mal v bode 126 napadnutého rozsudku vyvodiť závery zo svojho konštatovania, že tieto posledné dve ZDU uzavreté medzi ním a Eulex Kosovo neobsahovali požiadavky stanovené v jednotnej akcii 2008/124 a oznámení K(2009) 9502, a uvádza, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol o úmysle, ako aj súhlase strán týchto zmlúv, stačí uviesť, že táto argumentácia je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. Rovnako ako bod 125 tohto rozsudku, aj bod 126 obsahuje len skutkové zistenie Všeobecného súdu, ktoré predchádza posúdeniu, ktoré vykonal v bode 127 uvedeného rozsudku. Všeobecný súd teda v bode 126 nijako nerozhodol o dôsledkoch, ktoré treba vyvodiť z jeho skutkových zistení.
128 Okrem toho Všeobecný súd v bode 127 napadnutého rozsudku zohľadnil skutočnosť, že na rozdiel od predchádzajúcich zmlúv týkajúcich sa činností pána Jenkinsona v rámci Eulex Kosovo, posledné dve ZDU uzavreté medzi týmito stranami už neodkazovali na oznámenie K(2009) 9502. Všeobecný súd však z tejto absencie výslovného odkazu na toto oznámenie nevyvodil, že zmluvné strany vylúčili uplatnenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo určené, ak by bol tento odkaz zachovaný, teda írskeho práva.
129 Treba preto konštatovať, že posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 127 napadnutého rozsudku sa týka skutkových okolností, ktorých preskúmanie, s výnimkou prípadu skreslenia, nepatrí do právomoci Súdneho dvora pri rozhodovaní o odvolaní. V prejednávanej veci nebolo tvrdené ani a foriori preukázané žiadne skreslenie. Argumentáciu pána Jenkinsona treba preto považovať za neprípustnú v zmysle judikatúry uvedenej v bode 124 tohto rozsudku.
130 Po druhé, pokiaľ ide o námietku, že bola porušená povinnosť odôvodnenia, treba predovšetkým pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky opodstatnenosti odôvodnenia, ktorá sa týka materiálnej zákonnosti sporného aktu (rozsudok z 29. apríla 2021, Achemos Grupė a Achema/Komisia, C‑847/19 P, EU:C:2021:343, bod 62).
131 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora teda Všeobecný súd splní túto povinnosť, ak z odôvodnenia rozsudku alebo uznesenia jasne a jednoznačne vyplývajú úvahy Všeobecného súdu, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého rozhodnutia a Súdny dvor mohol vykonať svoje súdne preskúmanie. Povinnosť Všeobecného súdu uviesť svoje odôvodnenie mu však neukladá povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, a toto odôvodnenie teda môže byť implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neuznal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudok z 29. septembra 2022, HIM/Komisia, C‑500/21 P, EU:C:2022:741, bod 58 a citovaná judikatúra).
132 Treba pritom uviesť, že v bode 129 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že na základe článku 8 ods. 2 a 3 nariadenia Rím I je kosovské právo v zásade rozhodné pre posledné dve ZDU uzavreté medzi pánom Jenkinsonom a Eulex Kosovo. Konštatoval však, že toto právo samo osebe vylučuje svoju uplatniteľnosť na pracovnoprávne vzťahy v medzinárodných misiách, a v bode 130 tohto rozsudku rozhodol, že v každom prípade tieto dve posledné ZDU uzavreté medzi pánom Jenkinsonom a Eulex Kosovo majú užšie väzby s írskym právom, pričom dôvody tejto úvahy vysvetlil v bodoch 131 až 138 uvedeného rozsudku.
133 Z týchto bodov rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd po tom, ako konštatoval, že v prejednávanej veci je rozhodné iné právo ako belgické, vylúčil, ako vysvetlil v bode 139 tohto rozsudku, uplatnenie belgického práva v prejednávanej veci. Z toho vyplýva, že námietka založená na porušení povinnosti odôvodnenia musí byť zamietnutá ako nedôvodná.
134 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie pána Jenkinsona, že Všeobecný súd neskúmal, či inštitúcie Únie boli spoluzamestnávateľmi, a že nezohľadnil dôkazy preukazujúce väzbu medzi dotknutými ZDU s Belgickom, v rozsahu, v akom sa má chápať ako odkaz na uplatnenie článku 8 ods. 3 nariadenia Rím I zo strany Všeobecného súdu, treba uviesť, že aj za predpokladu, že by Všeobecný súd považoval tieto inštitúcie spolu s Eulex Kosovo za spoluzamestnávateľov pána Jenkinsona, táto úvaha by sama osebe neumožnila vyvrátiť záver Všeobecného súdu, že miesto podnikania, ktoré sa má na účely uplatnenia tohto ustanovenia zohľadniť, bola podľa Všeobecného súdu pobočka, ktorá sa nachádzala v Kosove.
135 Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že použitie pojmu „najala“ v článku 8 ods. 3 tohto nariadenia sa týka samotného uzatvorenia pracovnej zmluvy, a nie podrobností skutočného výkonu práce zamestnanca (pozri analogicky rozsudok z 15. decembra 2011, Voogsgeerd, C‑384/10, EU:C:2011:842, bod 46).
136 Okrem toho Súdny dvor konštatoval, že keďže kritérium miesta prevádzkarne podniku, ktorý zamestnanca zamestnáva, sa netýka podmienok vykonávania práce, okolnosť, že tento podnik má sídlo v jednom alebo druhom mieste, nie je relevantná pri určovaní tohto miesta prevádzkarne (pozri analogicky rozsudok z 15. decembra 2011, Voogsgeerd, C‑384/10, EU:C:2011:842, bod 48).
137 Z toho vyplýva, že miesto, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá najala zamestnanca, nemusí byť nevyhnutne totožné s miestom, kde má sídlo zamestnávateľ zamestnanca.
138 Iba za predpokladu, že okolnosti týkajúce sa postupu najatia umožňujú dospieť k záveru, že podnik, ktorý uzatvoril pracovnú zmluvu, konal v skutočnosti v mene a na účet iného podniku, by vnútroštátny súd, ktorý má uplatniť článok 8 ods. 3 nariadenia Rím I, mohol usúdiť, že hraničný ukazovateľ uvedený v tomto ustanovení odkazuje na právo štátu, v ktorom sa nachádza tento posledný podnik (pozri analogicky rozsudok z 15. decembra 2011, Voogsgeerd, C‑384/10, EU:C:2011:842, bod 49).
139 Pán Jenkinson však neuvádza žiadny objektívny dôkaz na podporu svojho tvrdenia, že Všeobecný súd mal na účely uplatnenia tohto ustanovenia zohľadniť nie pobočku v Kosove, s ktorou pán Jenkinson uzavrel posledné dve dotknuté ZDU, ale sídlo inštitúcií Únie.
140 Z toho vyplýva, že argumentácia pána Jenkinsona, podľa ktorej je pred uplatnením článku 8 ods. 3 nariadenia Rím I potrebné určiť postavenie týchto inštitúcií ako spoluzamestnávateľov, treba považovať za neodôvodnenú.
141 To isté platí aj pre ostatné skutočnosti, na ktoré sa odvoláva pán Jenkinson, aby spochybnil uplatnenie článku 8 ods. 3 tohto nariadenia Všeobecným súdom.
142 Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie pána Jenkinsona, že Všeobecný súd mal na účely uplatnenia tohto ustanovenia zohľadniť krajinu, z ktorej pochádzali všetky pokyny adresované vedúcim misií a samotným misiám, treba konštatovať, že táto skutočnosť nesúvisí s okolnosťami týkajúcimi sa uzavretia pracovnej zmluvy, ktoré by umožnili vyvrátiť určenie miesta výkonu práce pána Jenkinsona, ako to určil Všeobecný súd.
143 Okrem toho samotná skutočnosť, že Eulex Kosovo mala pobočku v priestoroch ESVČ nachádzajúcich sa v Bruseli – za predpokladu, že bola zriadená – neumožňuje preukázať, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že relevantnou prevádzkarňou na účely uplatnenia článku 8 ods. 3 nariadenia Rím I je pobočka v Prištine (Kosovo). Zmienka o tom, že pobočka Eulex Kosovo sa nachádzala v priestoroch ESVČ v Bruseli, totiž nestačí na preukázanie toho, že Všeobecný súd nesprávne posúdil prevádzkareň, ktorá sa má považovať za tú, ktorá pána Jenkinsona zamestnávala.
144 Pokiaľ ide napokon o tvrdenie, že Všeobecný súd nezohľadnil právny rámec týkajúci sa zamestnania pána Jenkinsona a sídlo Rady a Parlamentu v Bruseli, treba konštatovať, že tieto skutočnosti, ktoré sa zakladajú na nepreukázanom predpoklade, podľa ktorého sú tieto inštitúcie jedinými inštitúciami oprávnenými určiť právny rámec týkajúci sa zamestnania pána Jenkinsona, nemôžu preukázať, že sídlo týchto inštitúcií bolo relevantné na účely určenia miesta jeho zamestnania v zmysle článku 8 ods. 3 nariadenia Rím I.
145 Po druhé, pokiaľ ide o námietky odvolateľa týkajúce sa uplatnenia článku 8 ods. 4 nariadenia Rím I zo strany Všeobecného súdu, treba uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že uplatnenie tohto ustanovenia vyžaduje, aby súd celkovo posúdil všetky okolnosti, ktoré charakterizujú pracovnoprávny vzťah a posúdil tú alebo tie okolnosti, ktoré sú podľa neho najvýznamnejšie (pozri analogicky rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 40).
146 Súdny dvor už rozhodol, že spomedzi významných hraničných ukazovateľov treba zohľadniť najmä štát, v ktorom zamestnanec platí dane a poplatky z príjmov zo svojej činnosti, ako aj štát, v ktorom je sociálne, dôchodkovo, nemocensky a invalidne poistený. Navyše vnútroštátny súd musí tiež zohľadniť všetky také okolnosti veci, akými sú najmä kritériá týkajúce sa stanovenia mzdy alebo ďalších pracovných podmienok (pozri analogicky rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 41).
147 Pokiaľ ide najprv o argument pána Jenkinsona, že Všeobecný súd zamenil pojmy nepretržitosť zamestnania a nepretržitosť rozhodného práva, z bodov 131 a 136 napadnutého rozsudku vyplýva, že na účely určenia rozhodného práva pre posledné dve dotknuté ZDU bolo potrebné zohľadniť existenciu nepretržitého pracovného pomeru existujúceho od prvej z jedenástich ZDU uvedených v bode 13 tohto rozsudku, a okrem toho z bodu 137 tohto rozsudku vyplýva, že rozhodné právo pre tieto dve posledné ZDU malo byť rovnaké ako rozhodné právo pre deväť dotknutých ZDU.
148 Tento argument pána Jenkinsona však nemôže preukázať, že zohľadnenie rozhodného práva pre zmluvy, ktoré predchádzali zmluvám preskúmaným Všeobecným súdom, môže predstavovať nesprávnu analýzu okolností charakterizujúcich pracovnoprávny vzťah založený na týchto posledných zmluvách, a teda nesprávne uplatnenie článku 8 ods. 4 nariadenia Rím I. Treba totiž uviesť, že existencia väzieb medzi zmluvami, ako ju Všeobecný súd opísal v bodoch 131 až 137 napadnutého rozsudku, môže v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 145 tohto rozsudku predstavovať relevantnú okolnosť, ktorú možno zohľadniť na účely označenia „inej krajiny“ v zmysle tohto ustanovenia. Uvedený argument treba teda považovať ako nedôvodný.
149 Okrem toho, pokiaľ ide o argumentáciu pána Jenkinsona, že Všeobecný súd nemal zohľadniť kritérium stanovené v posledných dvoch ZDU uzavretých medzi ním a Eulex Kosovo na účely určenia rozhodného práva pre systémy sociálneho a dôchodkového zabezpečenia a daňový systém, keďže toto kritérium je v rozpore so zásadami práva Únie a smernicami v daňovej alebo sociálnej oblasti, je potrebné uviesť, že Všeobecný súd v bode 138 napadnutého rozsudku nepreveril, či sa na tieto systémy platne vzťahuje írske právo, ale len uviedol, že posledné dve ZDU odkazujú na právo „krajiny trvalého (daňového) domicilu“ pred prijatím pána Jenkinsona v rámci Eulex Kosovo.
150 Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 146 tohto rozsudku nemôžu argumenty pána Jenkinsona obstáť, keďže podľa tejto judikatúry je Všeobecný súd oprávnený zohľadniť okolnosť preskúmanú v bodoch 131 až 137 napadnutého rozsudku bez ohľadu na uplatniteľnosť tohto práva na tieto systémy.
151 Z toho vyplýva, že pán Jenkinson nemôže tvrdiť, že Všeobecný súd zohľadnil skutočnosti uvedené v bodoch 131 až 138 napadnutého rozsudku v rozpore s článkom 8 ods. 4 nariadenia Rím I.
152 Okrem toho ďalšie skutočnosti, na ktoré sa odvoláva pán Jenkinson na podporu svojej námietky, že Všeobecný súd posúdil skutočnosti charakterizujúce jeho pracovný pomer v rámci Eulex Kosovo len čiastočne, treba zamietnuť ako nedôvodné, keďže pánovi Jenkinsonovi sa nepodarilo preukázať, že toto posúdenie bolo nesprávne.
153 Hoci tieto skutočnosti, ktoré sa týkajú po prvé údajného postavenia inštitúcií EÚ so sídlom v Bruseli ako spoluzamestnávateľov, po druhé právneho rámca týkajúceho sa zamestnávania medzinárodného civilného personálu v medzinárodných misiách Únie, po tretie miesta, z ktorého pochádzali všetky pokyny vedúcemu Eulex Kosovo, a po štvrté tejto misie, ako aj existencie pobočky Eulex Kosovo v priestoroch ESVČ v Bruseli, prispievajú k určeniu inej krajiny ako Írska z hľadiska článku 8 ods. 4 nariadenia Rím I, pánovi Jenkinsonovi, ktorý sa odvolával na skutočnosti uvedené v bodoch 131 až 138 napadnutého rozsudku, sa však nepodarilo preukázať, že uvedené skutočnosti boli – pokiaľ ide o posledné dve ZDU uzavreté medzi ním a Eulex Kosovo – relevantné v rozsahu, v akom preukazujú, že Všeobecný súd nesprávne posúdil existenciu väzieb medzi týmito ZDU a Írskom.
154 Údajný právny rámec týkajúci sa zamestnávania medzinárodného civilného personálu medzinárodných misií Únie, ako ho definujú inštitúcie Únie so sídlom v Bruseli, miesta, z ktorého vychádzali všetky pokyny vedúcemu Eulex Kosovo a tejto misie, ako aj existencie pobočky Eulex Kosovo v priestoroch ESVČ v Bruseli, sú nepochybne okolnosťami veci, ktoré treba zohľadniť v rámci celkového posúdenia uvedeného v bode 145 tohto rozsudku Na rozdiel od okolností analyzovaných Všeobecným súdom sa však tieto okolnosti týkajú skôr všeobecného kontextu, do ktorého spadajú posledné dve ZDU uzavreté medzi Eulex Kosovo a pánom Jenkinsonom, než charakteristík, ktoré by boli bezprostrednejšie spojené s týmito ZDU. Tvrdenie založené na týchto skutočnostiach teda neumožňuje preukázať, že Všeobecný súd nesprávne posúdil užšie väzby uvedené v článku 8 ods. 4 nariadenia Rím I.
155 Pokiaľ ide podobne o argument založený na potrebe preskúmať, či inštitúcie Únie môžu byť spolu s Eulex Kosovo považované za spoluzamestnávateľov pána Jenkinsona, treba konštatovať, že aj za predpokladu, že by tento argument bol opodstatnený, nemohol by preukázať, že sídlo týchto inštitúcií v Bruseli predstavuje rozhodujúcu okolnosť pri určení krajiny, ktorá má v zmysle článku 8 ods. 4 tohto nariadenia užšie väzby s týmito dvoma poslednými ZDU.
156 Z vyššie uvedeného vyplýva, že pán Jenkinson nepreukázal, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnil článok 8 nariadenia Rím I na účely určenia rozhodného práva pre posledné dve ZDU uzavreté medzi pánom Jenkinsonom a Eulex Kosovo.
157 Pokiaľ ide po druhé o určenie rozhodného práva pre prvých deväť ZDU uzavretých medzi L. Jenkinsonom a vedúcim Eulex Kosovo, ktoré sú uvedené v bode 13 tohto rozsudku, treba konštatovať, že tvrdenia založené na údajnom nezohľadnení judikatúry týkajúcej sa vymáhateľnosti zmluvných podmienok voči slabším zmluvným stranám a práva Únie týkajúceho sa platnosti všeobecných podmienok jednostranne uložených podnikom, ako ani tvrdenia týkajúce sa článkov 10, 11 a 12 nariadenia Rím I, nespĺňajú požiadavky pripomenuté v bodoch 60 a 61 tohto rozsudku, keďže pán Jenkinson dostatočne presne neuviedol právne okolnosti na podporu týchto tvrdení, a preto treba tieto tvrdenia považovať za neprípustné.
158 Okrem toho tým, že pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil úmysel účastníkov konania týkajúci sa ich krajiny pôvodu, treba konštatovať, že navrhuje, aby Súdny dvor vykonal skutkové posúdenie, ktoré v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 124 tohto rozsudku nespadá do jeho právomoci, s výnimkou prípadu skreslenia, keď je mu vec predložená v odvolacom konaní.
159 Po tretie treba uviesť, že uplatnenie článku 8 nariadenia Rím I vyžaduje, aby súd, ktorý rozhoduje spor, v prvom rade určil rozhodné právo, ktoré by bolo uplatniteľné v prípade absencie voľby, a podľa tohto práva stanoví pravidlá, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou, a v druhom rade porovnal úroveň ochrany, ktorú má pracovník podľa týchto pravidiel, s úrovňou ochrany stanovenou právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami. Ak úroveň stanovená uvedenými pravidlami zabezpečuje lepšiu ochranu, treba uplatniť práve tieto pravidlá (rozsudok z 15. júla 2021, SC Gruber Logistics, C‑152/20 a C‑218/20, EU:C:2021:600, bod 27).
160 V prejednávanej veci však pán Jenkinson všeobecne odkazuje na belgické právo, ale neuvádza žiadne konkrétne pravidlo, ktoré mal Všeobecný súd zohľadniť pri uplatnení uvedeného článku, a tak nepreukazuje, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď mu nepriznal uplatnenie tohto údajne priaznivejšieho pravidla.
161 Za týchto okolností treba konštatovať, že sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď neskúmal ani neuplatnil priaznivejšie pravidlo podľa práva, ktoré by sa použilo v prejednávanej veci v prípade neexistencie voľby práva. To isté platí pre argumentáciu založenú na uplatnení práva Únie podľa článku 9 nariadenia Rím I.
162 Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď určil rozhodné právo pre prvých deväť ZDU, ktoré sú uvedené v bode 13 tohto rozsudku, a pre posledné dve ZDU, a tak tvrdenia zhrnuté v bode 112 tohto rozsudku týkajúce sa poradia, ktoré Všeobecný súd zvolil pri skúmaní týchto ZDU, aby určil rozhodné právo pre dotknutý zmluvný vzťah, nemôžu byť v žiadnom prípade úspešné.
163 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.
O druhej a tretej námietke štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
164 V rámci druhej námietky štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil írske právo v rámci výkladu a uplatnenia článku 9 Protection of Employees (Fixed – Term Work) Act 2003 [zákon z roku 2003 o ochrane zamestnancov (práca na dobu určitú), ďalej len „zákon z roku 2003“].
165 Na úvod tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 151 toho istého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nekonštatoval, že iba Rada má právomoc stanoviť podmienky zamestnávania personálu misií. Tento bod je tiež v rozpore s oznámením K(2009) 9502, ktoré stanovuje osobitné typy zmlúv pre každú funkciu. Upozorňuje tiež, že v článku 9 zákona z roku 2003 sa uvádza pojem „pridružení zamestnávatelia“.
166 Pokiaľ ide v prvom rade o analýzu cieľa, na ktorý sa odvoláva Eulex Kosovo, aby odôvodnila po sebe nasledujúce ZDU, pán Jenkinson zastáva názor, že Všeobecný súd mal v bodoch 152, 154 a 155 napadnutého rozsudku použiť nie judikatúru Súdneho dvora, ale judikatúru írskych súdov. Všeobecný súd tak nezákonne obmedzil ochranu, ktorú pracovníkom priznáva írske právo. Podľa pána Jenkinsona Všeobecný súd najmä v bodoch 157 až 175 tohto rozsudku nesprávne a bez uvedenia dôvodov obmedzil analýzu objektívnych dôvodov pre používanie po sebe nasledujúcich ZDU na analýzu dočasnej povahy Eulex Kosovo, zatiaľ čo írske súdy na účely odôvodnenia po sebe nasledujúcich ZDU odkazujú na rôzne objektívne dôvody, konkrétne významnú reštrukturalizáciu, ktorú musel zamestnávateľ riešiť, potrebu dočasných odborných znalostí v určitej oblasti, potrebu prijať do zamestnania zamestnancov na jasne určený a dočasný krátkodobý projekt, ako aj absenciu personálu spojenú napríklad s práceneschopnosťou zamestnanca. Analýza Všeobecného súdu je teda v zjavnom rozpore s judikatúrou írskych súdov, na ktorú sa pán Jenkinson odvolával v konaní pred Všeobecným súdom.
167 Pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd mal najmä, pokiaľ ide po prvé o posúdenie dĺžky mandátov Eulex Kosovo, zohľadniť povahu práce, ktorú pán Jenkinson vykonával v rámci Eulex Kosovo, ktorá zodpovedala stálym a trvalým potrebám zamestnávateľa, a nie odkazovať na činnosti Eulex Kosovo v bodoch 157 až 160 napadnutého rozsudku alebo zohľadňovať irelevantné aspekty, ako je priorita zamestnávania vyslaných zamestnancov v bodoch 177 až 180 tohto rozsudku. Týmto postupom Všeobecný súd skreslil pojem „stále a trvalé potreby zamestnávateľa“. Pán Jenkinson v tejto súvislosti odkazuje na výňatok z rozhodnutia „adjudication officer“ (rozhodcu).
168 Pokiaľ ide po druhé o posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 161 a 162 napadnutého rozsudku, ktoré sa týka období, na ktoré sa vzťahujú finančné referenčné sumy, ktoré sú uvedené v jednotlivých zneniach článku 16 jednotnej akcie 2008/124, pán Jenkinson sa domnieva, že zohľadnenie dočasnosti týchto období na účely posúdenia, že uzavretie po sebe nasledujúcich ZDU bolo odôvodnené, je v rozpore s judikatúrou írskych súdov. Konkrétne pán Jenkinson odkazuje na výňatky z rozsudkov týchto súdov, z ktorých jasne vyplýva, že skutočnosť, že treba mať k dispozícii finančné prostriedky na odmeňovanie zamestnanca za určitú činnosť, nestačí na odôvodnenie uzatvárania ZDU. Okrem toho, ak by sa inštitúcie Európskej únie spolu s Eulex Kosovo považovali za spoluzamestnávateľov pána Jenkinsona, Všeobecný súd by nemohol prijať argumenty založené na financovaní Eulex Kosovo.
169 Po tretie pán Jenkinson tvrdí, že posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 163 až 169 napadnutého rozsudku, podľa ktorého právomoc a rozsah činnosti Eulex Kosovo boli upravené v závislosti od vývoja situácie na mieste a vzťahov medzi EÚ a kosovskými orgánmi, nezohľadňuje štandardné operačné postupy (ŠOP), ktoré stanovujú pravidlá preradenia personálu buď v rámci Eulex Kosovo, alebo v rámci inej medzinárodnej misie Únie.
170 Po štvrté pán Jenkinson tvrdí, že kritérium týkajúce sa dĺžky mandátov po sebe nasledujúcich vedúcich Eulex Kosovo uvedené v bodoch 170 až 175 napadnutého rozsudku, sa nesmie zohľadniť, pretože by umožnilo zamestnávateľovi uzatvárať len ZDU. Všeobecný súd v tejto súvislosti nepreukázal, že by bolo možné v tejto súvislosti použiť takéto kritérium. Zamestnancovi tak odoprel účinnú kontrolu zákonnosti takéhoto použitia, najmä z hľadiska článku 9 zákona z roku 2003. Okrem toho bod 175 tohto rozsudku je zjavne v rozpore so zistením, že Eulex Kosovo nemá právnu subjektivitu a že vedúci misie nemajú žiadne právomoci.
171 Pokiaľ ide po piate o úvahy Všeobecného súdu týkajúce sa poslednej ZDU, Všeobecný súd podľa pána Jenkinsona nemohol v bodoch 185 a 187 napadnutého rozsudku platne konštatovať, že dôvody jeho posúdenia boli rovnaké ako dôvody týkajúce sa predchádzajúcich ZDU, zatiaľ čo Eulex Kosovo uviedla, že cieľom poslednej ZDU bolo koordinovať ciele ZDU uzavretých s viacerými zamestnancami Eulex Kosovo.
172 Všeobecný súd v druhom rade neanalyzoval, či je použitie po sebe nasledujúcich ZDU vhodné podľa írskeho práva. Všeobecný súd teda odôvodnil zákonnosť uzatvárania po sebe nasledujúcich ZDU tým, že tento typ zmlúv je možné ľahko ukončiť bez akýchkoľvek finančných následkov, zatiaľ čo žiadna zo žalovaných v prvostupňovom konaní nepreukázala existenciu takýchto následkov v prípade, že by bola uzavrela ZDN. Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 181 a 184 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol návrh iného postupu, ktorý predložil pán Jenkinson, bez toho, aby analyzoval, či existuje možnosť, ktorá by menej poškodzovala stabilitu a práva zamestnanca v zmysle judikatúry írskych súdov. Všeobecný súd pritom preniesol dôkazné bremeno na zamestnávateľa.
173 V bode 187 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že použitie poslednej zmluvy na dobu určitú je nevyhnutné a vhodné, čím skreslil írske právo, keďže svoje rozhodnutie neurobil na základe konkrétneho preskúmania predmetnej situácie a s ohľadom na iné, menej nevýhodné a neisté spôsoby uspokojenia záujmov oboch strán.
174 Subsidiárne pán Jenkinson tvrdí, že došlo k porušeniu zásady zákazu diskriminácie a zásady právneho štátu. Odvolával sa na potrebu preskúmať stály a trvalý charakter potrieb zamestnávateľa v zmysle írskeho práva, ktoré odkazuje na rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443, body 58 až 75). Skúmanie tohto charakteru sa má uskutočniť podľa vzoru, ktorý prijal normotvorca Únie v súvislosti s prijatím PZOZ podľa článku 336 ZFEÚ. V dôsledku toho pán Jenkinson kritizuje napadnutý rozsudok z dôvodu, že poskytol podstatne širší výklad rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999, ktorá je prílohou k smernici 1999/70, ako výklad prijatý inštitúciami Únie v rámci PZOZ, keď obmedzil počet obnovení ZDU na dve. Na podporu tejto argumentácie sa pán Jenkinson odvoláva aj na rozsudky z 11. júla 1985, Maag/Komisia (43/84, EU:C:1985:328), a z 15. apríla 2008, Impact (C‑268/06, EU:C:2008:223).
175 V rámci tretej námietky štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil neexistenciu právnej subjektivity Eulex Kosovo ani jeho úvahy týkajúce sa prenesenia právomocí, vrátane rozpočtových záležitostí.
176 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú, aby bola druhá a tretia námietka štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu zamietnutá.
– Posúdenie Súdnym dvorom
177 Na úvod treba uviesť, že argumenty, ktoré pán Jenkinson uvádza proti bodu 151 napadnutého rozsudku, sú rovnaké ako argumenty uvedené v prvom odvolacom dôvode, ktorý bol zamietnutý v bodoch 45 až 55 tohto rozsudku, keďže týmito argumentmi sa pán Jenkinson v skutočnosti snaží spochybniť zákonnosť článku 9 ods. 3 a článku 10 ods. 3 jednotnej akcie 2008/124, v rozsahu, v akom tieto ustanovenia stanovujú, že Eulex Kosovo môže podľa potreby prijímať do zamestnania aj medzinárodný civilný personál na zmluvnom základe a že podmienky zamestnávania, ako aj práva a povinnosti tohto personálu sú stanovené v zmluvách uzavretých medzi vedúcim Eulex Kosovo alebo samotnou Eulex Kosovo na jednej strane a členmi personálu na druhej strane.
178 Okrem toho pán Jenkinson nepreukázal, že oznámenie K(2009) 9502 sa vzťahovalo na jednotlivých po sebe nasledujúcich vedúcich Eulex Kosovo a na túto misiu na účely určenia typu zmluvy, ktorá mu bola ponúknutá. Tieto argumenty sú preto nedôvodné.
179 Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie, že došlo ku skresleniu judikatúry írskych súdov týkajúcej sa dôvodov pre uzatváranie po sebe nasledujúcich ZDU, treba pripomenúť, ako vyplýva z bodu 107 tohto rozsudku, že pokiaľ ide o preskúmanie výkladu vnútroštátneho práva prijatého Všeobecným súdom, Súdny dvor má v rámci odvolania právomoc len overiť, či nedošlo ku skresleniu tohto práva, ktoré musí byť zrejmé z písomností v spise. V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.
180 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 156 až 187 napadnutého rozsudku zohľadnil viacero parametrov, aby na základe celkového posúdenia dospel k záveru, že pán Jenkinson v špecifickom právnom rámci a profesionálnom kontexte, ktoré sa vyznačovali svojou dočasnou povahou, vykonával úlohy, ktoré mu boli zverené v rámci Eulex Kosovo, ktorá mala navyše po určitej dobe zaniknúť.
181 V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že pokiaľ sa má teda tvrdenie pána Jenkinsona chápať tak, že poukazuje na pochybenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v bode 153 napadnutého rozsudku tým, že neanalyzoval, či v prejednávanej veci bolo možné uvažovať o tom, že pán Jenkinson uzavrel ZDU s „prizdruženými zamestnávateľmi“, treba poznamenať, že nepredkladá žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že neanalyzovanie tejto možnosti narúša obsah a účel írskeho práva, v dôsledku čoho treba tento argument považovať za nedôvodný.
182 Pokiaľ ide o skutočnosť, že Všeobecný súd zohľadnil dočasný charakter Eulex Kosovo, aby konštatoval, že uzavretie po sebe nasledujúcich ZDU bolo odôvodnené objektívnymi dôvodmi, z výňatkov z rozsudkov, na ktoré odkazuje pán Jenkinson, vrátane tých, ktoré odkazujú na existenciu objektívnych dôvodov, ktoré môžu podľa írskeho práva odôvodniť uzavretie po sebe nasledujúcich ZDU, nevyplýva, že by Všeobecný súd nemohol takúto dočasnosť zohľadniť, aby odôvodnil uzavretie po sebe nasledujúcich ZDU.
183 Po prvé je dôležité poznamenať, že výňatok z rozhodnutia v rozhodcovskom konaní, na ktorý sa pán Jenkinson odvoláva, aby preukázal, že Všeobecný súd skreslil judikatúru írskych súdov, uvádza, že dôvody týkajúce sa existencie konkrétneho projektu, ktorý je časovo obmedzený a podlieha konkrétnemu typu financovania, a nie všeobecnému financovaniu stáleho subjektu, predstavujú objektívne dôvody na uzatvorenie po sebe nasledujúcich ZDU.
184 V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 157 až 160 napadnutého rozsudku rozhodol, že Eulex Kosovo bola zriadená na dobu určitú a že jej mandát bol predĺžený. Z výňatku z uvedeného rozhodnutia, na ktorý sa odvoláva pán Jenkinson, teda nevyplýva, že by Všeobecný súd v bodoch 157 až 160 napadnutého rozsudku zjavne nesprávne pochopil írske právo, a teda skreslil jeho obsah alebo rozsah.
185 Po druhé treba konštatovať, že vzhľadom na to, čo bolo uvedené v bode 180 tohto rozsudku, sa to isté vzťahuje na tvrdenia týkajúce sa bodov 161 a 162 napadnutého rozsudku, ktoré sú uvedené v bode 168 tohto rozsudku.
186 Z výňatkov z rozsudkov, na ktoré sa odvoláva pán Jenkinson, vyplýva, že skutočnosť, že treba mať k dispozícii finančné prostriedky na odmeňovanie zamestnancov za určitú činnosť, nestačí na odôvodnenie uzatvárania po sebe nasledujúcich ZDU. Tieto výňatky však neumožňujú domnievať sa, že zohľadnenie obmedzenej a ohraničenej povahy financovania Eulex Kosovo je irelevantné v kontexte celkového preskúmania okolností, ktoré viedli zamestnávateľa k tomu, aby navrhol svojmu zamestnancovi uzatvoriť po sebe nasledujúce ZDU.
187 Z uvedeného vyplýva, že pán Jenkinson nepreukázal, že Všeobecný súd v rozsahu, v akom v rámci celkového posúdenia uvedeného v bode 180 tohto rozsudku zohľadnil obmedzenú povahu rozpočtu prideleného Eulex Kosovo, zjavne nezohľadnil obsah alebo rozsah týchto rozsudkov.
188 Po tretie pán Jenkinson nepredkladá žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že podľa írskeho práva nebolo možné zohľadniť ani vývoj právomocí Eulex Kosovo, ani zmeny v rozsahu jej pôsobnosti. Argument, ktorý odvolateľ vzniesol, aby spochybnil, že Všeobecný súd tieto skutočnosti zohľadnil, spočíva v skutočnosti v tom, že Všeobecný súd mal opätovne posúdiť niektoré skutočnosti uvedené v spise, konkrétne tie, ktoré sa týkajú pravidiel vyplývajúcich zo ŠOP. Súdny dvor však v tomto ohľade nemá v rámci odvolania právomoc. Z toho vyplýva, že toto tvrdenie musí byť zamietnuté ako neprípustné.
189 Po štvrté tvrdenie, že cieľom poslednej ZDU bolo koordinovať ukončenie ZDU uzavretých s viacerými zamestnancami Eulex Kosovo, vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku. Všeobecný súd totiž v bode 187 tohto rozsudku zdôraznil, že doba platnosti poslednej ZDU sa zhodovala s dátumom zrušenia pracovného miesta, ktoré zastával pán Jenkinson, a to v rámci reštrukturalizácie Eulex Kosovo, o ktorej rozhodla Rada. Všeobecný súd teda zohľadnil osobitosti kontextu, v ktorom sa posledná ZDU uzavrela, bez toho, aby vychádzal výlučne z dôvodov, ktoré viedli k uzavretiu ZDU, ktoré predchádzali poslednej ZDU, ako sa nesprávne domnieva pán Jenkinson. Tento argument sa preto musí zamietnuť ako nedôvodný.
190 Pokiaľ ide po piate o odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa dĺžky mandátov jednotlivých po sebe nasledujúcich vedúcich Eulex Kosovo, treba uviesť, že v bodoch 170 až 175 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zohľadnil na účely analýzy existencie objektívnych dôvodov pre uzavretie po sebe nasledujúcich ZDU skutočnosť, že dĺžka mandátov jednotlivých po sebe nasledujúcich vedúcich Eulex Kosovo bola časovo obmedzená a stanovená „na rôzne dlhé obdobia“, a dospel k záveru, že táto okolnosť ilustruje dočasný charakter Eulex Kosovo.
191 V tejto súvislosti treba konštatovať, že aj keby boli tieto dôvody napadnutého rozsudku nesprávne, takéto pochybenie by nemohlo viesť k jeho zrušeniu. Uvedené dôvody sú len jedným z faktorov, ktoré Všeobecný súd zohľadnil pri svojom celkovom posúdení uvedenom v bode 180 tohto rozsudku a ktoré ho viedli k záveru, že uzatváranie po sebe nasledujúcich ZDU bolo súčasťou kontextu charakterizovaného dočasným charakterom Eulex Kosovo.
192 Vzhľadom na celkové posúdenie založené na analýze skúmaných parametrov, najmä v bodoch 156 až 169 a 185 až 187 napadnutého rozsudku, však Všeobecný súd mohol oprávnene dospieť k záveru, že existujú objektívne dôvody pre uzavretie skúmaných ZDU. V dôsledku toho treba tvrdenia týkajúce sa týchto bodov považovať za irelevantné. To isté platí aj pre tvrdenia týkajúce sa bodov 177 až 180 napadnutého rozsudku, na ktoré sa odkazuje v jeho bode 167.
193 Po druhé z výňatkov z rozsudkov, na ktoré sa odvoláva pán Jenkinson na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa nedostatočného preskúmania primeranosti navrhovaného náborového opatrenia zo strany Všeobecného súdu, vyplýva, že na preukázanie existencie objektívnych dôvodov na ktorých sa tento postup zakladá, musí žalovaný preukázať existenciu legitímneho cieľa, na ktorý sa toto opatrenie vzťahuje, a preukázať, že je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa. Z týchto výňatkov tiež vyplýva, že na určenie toho, či možno dôvod považovať za objektívny, musí sudca posúdiť, či dané opatrenie predstavuje najmenej nepriaznivé zaobchádzanie so zamestnancom a zároveň umožňuje zamestnávateľovi dosiahnuť uvedený cieľ.
194 V tomto ohľade Všeobecný súd v bode 146 napadnutého rozsudku rozhodol, že článok 7 zákona z roku 2003 v podstate vyžaduje, aby bol uvedený dôvod objektívny, aby sa zakladal na dôvodoch nesúvisiacich so zamestnancom a aby menej priaznivé zaobchádzanie, ktoré pre zamestnanca vyplýva zo ZDU, bolo zamerané na dosiahnutie legitímneho cieľa zamestnávateľa, a to primeraným a nevyhnutným spôsobom.
195 V rámci svojho odôvodnenia Všeobecný súd v bodoch 181 až 184 tohto rozsudku okrem iného uviedol, že samotná povaha Eulex Kosovo nevyhnutne ovplyvňuje podmienky zamestnávania jej personálu, ako aj perspektívy ďalšieho zamestnania tohto personálu. V tejto súvislosti vylúčil možnosť riadiť sa návrhom predloženým pánom Jenkinsonom, podľa ktorého bolo možné uzavrieť ZDN obsahujúcu doložku o výpovedi v prípade ukončenia mandátu Eulexu Kosovo, a v podstate sa domnieval, že použitie desiatej ZDU je nevyhnutným a vhodným prostriedkom na zabezpečenie zdrojov potrebných na výkon mandátu Eulexu Kosovo, ktorý sa vyznačoval obmedzeným a časovo limitovaným financovaním.
196 Okrem toho Všeobecný súd v bode 187 napadnutého rozsudku uviedol, že osobitný kontext spojený najmä s reštrukturalizáciou Eulex Kosovo umožňuje konštatovať, že uzavretie poslednej ZDU bolo nevyhnutným a vhodným prostriedkom na uspokojenie potrieb, pre ktoré bol zmluvný vzťah uzavretý.
197 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd, ako to uviedol generálny advokát v bode 154 svojich návrhov, sa domnieval, že prijatie pána Jenkinsona do zamestnania na základe po sebe nasledujúcich ZDU bolo jediným spôsobom, ako uspokojiť potreby Eulex Kosovo, ktoré boli časovo obmedzené a závislé od vonkajších faktorov.
198 Pritom nie je zrejmé, že by Všeobecný súd nezohľadnil obsah a rozsah povinnosti vytýkanej pánom Jenkinsonom, podľa ktorej musí súd overiť, či napadnutý postup predstavuje najmenej nepriaznivé zaobchádzanie so zamestnancom a zároveň umožňuje zamestnávateľovi dosiahnuť jeho cieľ. Z toho vyplýva, že pán Jenkinson nepreukázal skreslenie írskeho práva, tak ako to tvrdí.
199 Pokiaľ ide o tvrdenie pána Jenkinsona, že Všeobecný súd tým, že sa odvolával výlučne na judikatúru Súdneho dvora, nesprávne vyložil judikatúru írskych súdov, treba dodať, ako vyplýva z vyššie uvedeného, že Všeobecný súd pri uplatnení írskeho práva v prejednávanej veci túto judikatúru neskreslil. Vzhľadom na to, že pán Jenkinson vo svojom odvolaní nepredložil žiadne iné konkrétne dôkazy, treba konštatovať, že uvedené tvrdenie nemôže byť úspešné.
200 Pokiaľ ide o subsidiárne uplatnenú námietku pána Jenkinsona týkajúcu sa porušenia zásady zákazu diskriminácie a zásady jediného právneho predpisu, treba najprv uviesť, že výklad ustanovenia 5 ods. 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999, ktorá je prílohou k smernici 1999/70, prijatý v rozsudku zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443), sa odráža aj v rozsudku z 26. januára 2012, Kücük (C‑586/10, EU:C:2012:39), na ktorý Všeobecný súd poukázal najmä v bode 154 napadnutého rozsudku.
201 Okrem toho odkazy na rozsudky z 11. júla 1985, Maag/Komisia (43/84, EU:C:1985:328), a z 15. apríla 2008, Impact (C‑268/06, EU:C:2008:223), nie sú spôsobilé preukázať, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Význam týchto rozsudkov pre analýzu napadnutého rozsudku totiž pán Jenkinson vo svojom odvolaní nevysvetlil a nevyplýva ani z ich obsahu.
202 V rozsahu, v akom pán Jenkinson tvrdí, že úlohou Všeobecného súdu bolo založiť svoj výklad potrieb, ktoré môžu spĺňať požiadavky stanovené v ustanovení 5 ods. 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999, ktorá je prílohou k smernici 1999/70, na výklade prijatom normotvorcom Únie v rámci prijatia PZOZ podľa článku 336 ZFEÚ, táto argumentácia nespĺňa požiadavky uvedené v bodoch 60 a 61 tohto rozsudku.
203 Napokon pán Jenkinson presne neuvádza, ktoré pravidlá stanovené normotvorcom Únie mal Všeobecný súd zohľadniť.
204 Pokiaľ ide najmä o odkaz na obmedzenie obnovenia ZDU na dve, ktorý sa vzťahuje na zamestnancov Únie, pán Jenkinson nepreukázal, že sa toto pravidlo uplatňuje na prejednávanú vec.
205 Z toho vyplýva, že pri absencii akéhokoľvek iného argumentu na podporu námietky vznesenej pánom Jenkinsonom subsidiárne, treba túto námietku považovať za čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.
206 Po tretie, keďže námietka uvedená v bode 175 tohto rozsudku sa nevzťahuje na žiadnu konkrétnu časť napadnutého rozsudku a neobsahuje žiadny právny argument, ktorý by Súdnemu dvoru umožnil vykonať jeho preskúmanie, najmä v tom, že neuvádza dôsledky, ktoré by vyplynuli z priznania právnej subjektivity Eulex Kosovo, musí byť vyhlásená za neprípustnú v rozsahu, v akom nespĺňa požiadavky uvedené v bodoch 60 a 61 tohto rozsudku.
207 Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá a tretia námietka štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu musia byť zamietnuté ako čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné.
O piatej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
208 V piatej časti tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 197 napadnutého rozsudku nesprávne vykladal jeho tvrdenia. Okrem toho Všeobecný súd porušil zákaz rozhodovania ultra petita, keď vylúčil priznať pánovi Jenkinsonovi spravodlivú a primeranú náhradu škody z dôvodu porušenia článku 8 zákona z roku 2003.
209 Hoci z bodu 197 vyplýva, že pán Jenkinson výslovne uviedol, že jeho nárok na náhradu zmluvnej škody spojený s nezákonným ukončením zmluvného vzťahu sa zakladá na prekvalifikovaní tohto vzťahu podľa článku 9 zákona z roku 2003, pán Jenkinson sa domnieva, že vo svojom vyjadrení podanom v reakcii na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania pred Všeobecným súdom výslovne uviedol, že „[článok] 8 [tohto] zákona však… ako taký nepredstavuje výlučný právny základ pre náhradu škody v súvislosti s nezákonným ukončením jeho pracovného pomeru, ktoré je založené najmä na nedodržaní právnych predpisov uplatniteľných na podmienky výpovede zmluvy, o ktorej sa domnieva, že by mala byť prekvalifikovaná na [ZDN], podľa [článku] 9 [uvedeného zákona]“.
210 Okrem toho pán Jenkinson tvrdí, že vo vyjadrení k írskemu rozsudku uviedol, že sankciou za porušenie článku 8 toho istého zákona má byť spravodlivá a primeraná náhrada.
211 Pán Jenkinson tiež vytýka Všeobecnému súdu, že nevyvodil dôsledky v podobe náhrady škody, ktoré vyplývali z uplatnenia tohto článku, hoci tak mal urobiť najmä pri výkone svojej neobmedzenej právomoci, ako by to urobil írsky súd. Tým, že tak neurobil, porušil zásadu, podľa ktorej súd nemôže rozhodnúť ultra petita, a nesprávne uplatnil články 76 a 84 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
212 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú, aby bola piata časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnutá.
– Posúdenie Súdnym dvorom
213 Ak je Všeobecnému súdu ako súdu rozhodujúcemu o zmluve na základe článku 272 ZFEÚ predložený spor, musí rozhodnúť len v právnom a skutkovom rámci, ako ho určujú účastníci sporu (rozsudok zo 17. septembra 2020, Alfamicro/Komisia, C‑623/19 P, EU:C:2020:734, bod 41).
214 V tejto súvislosti treba uviesť, že zo žaloby v prvostupňovom konaní vyplýva, že pán Jenkinson v prvej časti žaloby uplatnil nároky na náhradu škody z titulu náhrady za nedodržania výpovednej lehoty súvisiacej s ukončením jeho zmluvného vzťahu, ktorý mal byť podľa jeho názoru prekvalifikovaný na ZDN, v dôsledku nezákonnosti tohto ukončenia a neodovzdania dokumentov sociálneho zabezpečenia týkajúcich sa ukončenia tejto zmluvy.
215 Žiadna skutočnosť uvedená v žalobe v prvostupňovom konaní však neumožňuje predpokladať, že pán Jenkinson požadoval náhradu škody za porušenie svojho práva byť písomne informovaný o dôvodoch uzavretia ZDU namiesto ZDN.
216 Je pravda, že v reakcii na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré bolo prijaté Všeobecným súdom 1. decembra 2020, pán Jenkinson uviedol, ako pripomína v piatej časti tretieho odvolacieho dôvodu, že článok 8 zákona z roku 2003 sám osebe nepredstavuje výlučný právny základ, na ktorý sa chce odvolávať na podporu svojho návrhu na náhradu škody v súvislosti s ukončením jeho zmluvného vzťahu, keďže tento návrh sa zakladá predovšetkým na nedodržaní právnej úpravy týkajúcej sa podmienok prepustenia uplatniteľnej na tento vzťah, ktorý podľa neho treba prekvalifikovať na ZDN podľa článku 9 tohto zákona.
217 Ako však Všeobecný súd uviedol v bode 87 napadnutého rozsudku, pán Jenkinson vo svojej odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré bolo prijaté Všeobecným súdom 6. septembra 2019, tvrdil, že porušenie ustanovení článku 8 zákona z roku 2003 vedie ipso facto k prekvalifikovaniu predmetných po sebe nasledujúcich ZDU na ZDN.
218 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 197 napadnutého rozsudku zjavne nezmenil predmet a podstatu návrhov pána Jenkinsona, keď uviedol, odvolávajúc sa na porušenie článku 8 zákona z roku 2003, že sa domnieval, že toto porušenie malo viesť k prekvalifikovaniu dotknutých po sebe nasledujúcich ZDU na ZDN a že jeho návrh na náhradu údajnej škody spôsobenej ukončením jeho zmluvného vzťahu sa zakladal na tomto prekvalifikovaní.
219 Keďže návrh na náhradu škody založený na porušení práva byť písomne informovaný najneskôr v deň obnovenia ZDU o dôvodoch pre uzavretie novej ZDU namiesto ZDN nebol podaný v prvostupňovom konaní, treba konštatovať, že Všeobecný súd nemohol, pokiaľ by nerozhodol ultra petita, priznať náhradu škody na základe článku 8 zákona z roku 2003, a to ani v prípade, že by uplatnil plnú právomoc.
220 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd tým, že nerozhodol o návrhu, ktorý, v rozpore s tvrdením pána Jenkinsona, nebol ním podaný, neprekročil hranice zásady, podľa ktorej súd nemôže rozhodnúť ultra petita.
221 Piata časť tretieho odvolacieho dôvodu musí byť preto zamietnutá ako nedôvodná.
O šiestej časti tretieho odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
222 V šiestej časti tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že nerozhodol o návrhu na náhradu zmluvnej škody uvedenom najmä v bodoch 180 až 186 žaloby v prvostupňovom konaní.
223 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú, aby bola táto šiesta časť zamietnutá.
– Posúdenie Súdnym dvorom
224 Treba pripomenúť, že pán Jenkinson podal návrh na náhradu zmluvnej škody uvedený v bodoch 180 až 186 svojej žaloby v prvostupňovom konaní v rámci prvého žalobného návrhu.
225 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 52 a 54 napadnutého rozsudku konštatoval, že všetky nároky na náhradu škody uplatnené pánom Jenkinsonom v rámci prvého žalobného návrhu boli založené na prekvalifikovaní jeho zmluvného vzťahu na ZDN, alebo nasledovali po tomto prekvalifikovaní.
226 Všeobecný súd po tom, ako zamietol návrh na prekvalifikovanie uvedeného zmluvného vzťahu na ZDN, v bode 215 tohto rozsudku zamietol návrh na náhradu zmluvnej škody, ktorú pán Jenkinson uviedol v prvom žalobnom návrhu.
227 Keďže práve v rámci tohto žalobného návrhu sa pán Jenkinson domáhal náhrady škody ex equo et bono vo výške 50 000 eur a tento návrh treba chápať ako nadväzujúci na návrh na prekvalifikovanie jeho zmluvného vzťahu na ZDN, ktorý nie je v rámci odvolania účelne spochybnený, treba konštatovať, že Všeobecný súd v bode 215 uvedeného rozsudku rozhodol o tomto návrhu na náhradu škody tak, že ho zamietol spolu s ostatnými nárokmi na náhradu škody uplatnenými v rámci uvedeného žalobného návrhu.
228 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd neopomenul rozhodnúť o návrhu na náhradu zmluvnej škody uvedenom najmä v bodoch 180 až 186 jeho žaloby v prvostupňovom konaní.
229 Šiesta časť tretieho odvolacieho dôvodu preto musí byť zamietnutá ako nedôvodná.
O druhom odvolacom dôvode a prvej námietke štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu
Argumentácia účastníkov konania
230 Svojím druhým odvolacím dôvodom pán Jenkinson v prvom rade spochybňuje bod 82 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd bez uvedenia dôvodov rozhodol, že na účely rozhodnutia o návrhu na prekvalifikovanie zmluvného vzťahu pána Jenkinsona na ZDN zohľadní len jedenásť ZDU, s vylúčením ZDN, uzavretých predtým na účely jeho prijatia do zamestnania v rámci EUMM a EUPM. Pán Jenkinson sa domnieva, že posledná ZDU by sa mala považovať za súčasť dlhšieho zmluvného vzťahu uzatvoreného so žalovanými v prvostupňovom konaní, ktorý zahŕňal aj tieto ZDU.
231 Pán Jenkinson v podstate tvrdí, že podľa vnútroštátneho práva uplatniteľného v prejednávanej veci treba zohľadniť všetky ZDU uzavreté na účely jeho zamestnania v troch dotknutých misiách. Okrem toho Všeobecný súd v bode 232 napadnutého rozsudku konštatoval, že u pána Jenkinsona existovala nepretržitosť zamestnania v rámci troch dotknutých misií. Na určenie toho, či predmetné ZDU nasledovali po sebe zneužívajúcim spôsobom, by bolo teda nevyhnutné preskúmať tieto zmluvy v chronologickom poradí, čo Všeobecný súd neurobil.
232 Navyše nepreskúmanie jednak zmluvného vzťahu založeného medzi pánom Jenkinsonom a žalovanými v prvostupňovom konaní, okrem Eulex Kosovo, a jednak použitia pojmu „nepretržité zamestnanie u jedného alebo viacerých zamestnávateľov“ v zmysle írskeho práva popiera rozsah bodu 77 napadnutého rozsudku, v rámci ktorého Všeobecný súd vyvodzuje určité dôsledky z neexistencie právnej subjektivity priznanej trom dotknutým misiám vrátane Eulex Kosovo, pred jej udelením.
233 V druhom rade sa pán Jenkinson domnieva, že Všeobecný súd mal vzhľadom na írske právo overiť po prvé, či zmluvný vzťah v rámci troch dotknutých misií možno považovať za nepretržitý a uzavretý s „pridruženými zamestnávateľmi“, a po druhé, aké sú dôsledky takéhoto vzťahu. Bez vykonania tejto dvojstupňovej analýzy podľa neho Všeobecný súd nevylúčil, že ZDU uzavreté na účely jeho zamestnania v rámci EUMM a EUPM možno považovať za nepretržitý a jediný zmluvný vzťah s Úniou.
234 V rámci prvej námietky štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu, pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 153 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď pri preskúmaní jeho návrhov predložených v rámci prvého žalobného návrhu nezohľadnil všetky ZDU týkajúce sa činností, ktoré vykonával v rámci troch dotknutých misií. Pred vylúčením preskúmania všetkých takýchto ZDU Všeobecný súd podľa pána Jenkinsona nesprávne opomenul analyzovať, či v prejednávanej veci možno predpokladať, že uzavrel ZDU s „pridruženými zamestnávateľmi“, hoci táto podmienka má v írskom práve zásadný význam.
235 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú, aby bol druhý odvolací dôvod a prvá námietka štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuté.
Posúdenie Súdnym dvorom
236 Po prvé, pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, z bodu 82 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa rozhodol preskúmať návrh pána Jenkinsona na prekvalifikovanie jedenástich ZDU na jednu ZDN, keďže posledná ZDU, ktorá ako jediná obsahovala arbitrážnu doložku o určení súdu Únie, bola jednou z jedenástich ZDU. Spresnil, že v prípade zamietnutia tohto návrhu by nemal právomoc preskúmať návrh na prekvalifikovanie po sebe nasledujúcich ZDU týkajúcich sa zamestnania pána Jenkinsona v rámci EUMM a EUPM, na ZDN, keďže tieto ZDU neobsahujú arbitrážnu doložku o určení súdu Únie.
237 Tieto úvahy Všeobecného súdu, ktoré sú súčasťou širšej línie odôvodnenia, mali za cieľ vymedziť rámec, v ktorom sa má vykonať posúdenie uvedeného návrhu na prekvalifikovanie.
238 Na rozdiel od toho, čo tvrdí pán Jenkinson, toto odôvodnenie umožňuje jemu a Súdnemu dvoru pochopiť dôvody, ktoré viedli Všeobecný súd k tomu, že na účely tohto posúdenia nezohľadnil ZDU týkajúce sa zamestnania pána Jenkinsona v rámci EUMM a EUPM, ale len jedenásť ZDU.
239 Pokiaľ ide o podstatu prístupu Všeobecného súdu, z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že Všeobecný súd zastával názor, že v prvom žalobnom návrhu pán Jenkinson navrhoval, aby sa z ukončenia poslednej ZDU, ktorá sa má považovať za súčasť zmluvného vzťahu, ktorý začal pracovný pomer pána Jenkinsona v rámci EUMM, boli vyvodené dôsledky, a že teda návrhy pána Jenkinsona v prvom žalobnom návrhu závisia od toho, či posledná ZDU je súčasťou série po sebe nasledujúcich ZDU, ktoré treba ako celok považovať za jedinú ZDN.
240 V bode 52 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd, pokiaľ ide o predmet návrhov formulovaných v rámci prvého žalobného návrhu, uviedol, že pán Jenkinson sa domáhal, aby Všeobecný súd prekvalifikoval po sebe nasledujúce ZDU, ktoré uzavrel s cieľom vstúpiť do zmluvného vzťahu s tromi dotknutými misiami, na jedinú ZDN a aby konštatoval, že podmienky, za ktorých bola táto ZDN ukončená, porušujú pracovné právo uplatniteľné na tento typ zmluvy.
241 V bode 66 uvedeného rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že pokiaľ ide o tieto návrhy uplatnené v rámci prvého žalobného návrhu, musí ich preskúmať aj s prihliadnutím na pracovné zmluvy, ktoré predchádzali poslednej ZDU.
242 V bode 81 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd uviedol, že jeho právomoc vyplýva z arbitrážnej doložky určujúcej súd Únie, ktorá bola uvedená výlučne v poslednej ZDU.
243 Okrem toho, keďže návrh uvedený v prvom žalobnom návrhu týkajúci sa ukončenia zmluvného vzťahu pána Jenkinsona, ku ktorému došlo po skončení poslednej ZDU, vychádzal z predpokladu, že posledná ZDU bola súčasťou po sebe nasledujúcich ZDU, Všeobecný súd musel nevyhnutne rozhodnúť aj o ZDU, ktorá predchádzala poslednej ZDU.
244 Za týchto okolností vzhľadom na to, že Všeobecný súd mal rozhodnúť s prihliadnutím na ukončenie zmluvného vzťahu na konci poslednej ZDU, ktorú pán Jenkinson považoval za súčasť jedinej ZDN, sa nezdá, že by sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď začal svoju analýzu skúmaním údajných väzieb medzi jedenástimi ZDU namiesto toho, aby od začiatku preskúmal všetky ZDU, ktoré pán Jenkinson uzavrel, vrátane zmlúv týkajúcich sa jeho zamestnania v rámci EUMM a EUPM.
245 Keďže Všeobecný súd v bode 188 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že existujú objektívne dôvody pre uzavretie každej z jedenástich ZDU a že v dôsledku toho treba zamietnuť návrh na prekvalifikovanie týchto jedenástich ZDU na jedinú ZDN, nemožno Všeobecnému súdu oprávnene vytýkať, že na účely rozhodnutia o prvom žalobnom návrhu nerozšíril svoje preskúmanie na ZDU týkajúce sa jeho zamestnania v rámci EUMM a EUPM.
246 Vzhľadom na to, že Všeobecný súd zastával názor, bez toho, aby to bolo platne spochybnené, že posledná zmluva uzatvorená medzi pánom Jenkinsonom a Eulex Kosovo mohla byť zákonne uzatvorená na dobu určitú, mohol z toho vyvodiť, že táto zmluva nebola súčasťou zmluvného vzťahu na dobu neurčitú. Keďže však toto posúdenie postačovalo na vylúčenie možnosti, že ukončenie poslednej zmluvy mohlo predstavovať ukončenie ZDN, posúdenie ZDU týkajúcich sa činností pána Jenkinsona v rámci EUMM a EUPM by v žiadnom prípade nemohlo zmeniť tento záver.
247 Z uvedeného vyplýva, že pán Jenkinson nepreukázal, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 82 napadnutého rozsudku rozhodol, že na účely rozhodnutia o návrhoch uvedených v prvom žalobnom návrhu nebolo potrebné zohľadniť tieto ZDU.
248 Tento záver nespochybňuje argumentácia pána Jenkinsona, podľa ktorej Všeobecný súd v bode 232 tohto rozsudku konštatoval nepretržitosť zamestnania v rámci troch dotknutých misií. V tomto bode totiž Všeobecný súd nič také nekonštatoval. Tento argument, ktorý vyplýva z nesprávneho výkladu tohto bodu, je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodný.
249 Pokiaľ ide o tvrdenie pána Jenkinsona uvedené v bode 232 tohto rozsudku, stačí uviesť, že sa obmedzuje na tvrdenie, podľa ktorého nepreskúmanie jednak zmluvného vzťahu medzi ním a inými žalovanými v prvostupňovom konaní, okrem Eulex Kosovo, a jednak pojmu „nepretržité zamestnanie u jedného alebo viacerých zamestnávateľov“ by znamenalo popretie rozsahu bodu 77 napadnutého rozsudku, bez toho, aby uviedol akýkoľvek argument na podporu tohto tvrdenia. Z toho vyplýva, že tento argument nespĺňa požiadavky uvedené v bodoch 60 a 61 tohto rozsudku, a preto musí byť zamietnutý ako neprípustný.
250 Po druhé, pokiaľ ide jednak o tvrdenie, že Všeobecný súd nepreskúmal otázku, či zmluvný vzťah v troch dotknutých misiách treba považovať za nepretržitý vzťah uzavretý s „pridruženými zamestnávateľmi“, a jednak o prvú námietku štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že z bodu 247 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa správne domnieval, že nie je príslušný rozhodnúť o kvalifikácii všetkých po sebe nasledujúcich ZDU týkajúcich sa pána Jenkinsona v rámci EUMM a EUPM ako nepretržitého a jediného zmluvného vzťahu, a tak Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že túto otázku nepreskúmal a že tieto ZDU nezohľadnil v rámci preskúmania prvého žalobného návrhu vrátane bodu 153 napadnutého rozsudku.
251 Okrem toho Všeobecný súd nemohol ani pred určením rozhodného vnútroštátneho práva posúdiť, či sa žalované v prvostupňovom konaní majú považovať za „pridružených zamestnávateľov“, keďže tento pojem vyplýva z vnútroštátneho hmotného práva.
252 V dôsledku toho treba druhý odvolací dôvod a prvú námietku štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné.
O druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu
Argumentácia účastníkov konania
253 V druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu pán Jenkinson po prvé vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 230 napadnutého rozsudku nepreskúmal, či sa na personál Eulex Kosovo vzťahujú rovnaké práva a povinnosti, a to nie pokiaľ ide o postupy určenia rozhodného práva, ale pokiaľ ide o pravidlá rozhodného vnútroštátneho hmotného práva. Stanovenie uplatniteľnosti rôznych vnútroštátnych práv vedie k zjavnej nerovnosti, najmä pokiaľ ide o uplatňovanie zásad práva Únie a Charty. Týmto postupom Všeobecný súd nepreskúmal cieľ sledovaný týmto nerovným zaobchádzaním a neoveril dodržanie zásady proporcionality v súlade s článkom 52 Charty.
254 Po druhé Všeobecný súd tým, že súhlasil s uplatnením vnútroštátneho práva na riešenie sporu vyplývajúceho z verejnoprávnej zmluvy uzavretej medzi zamestnancom a Úniou, uložil by Únii menej povinností, ako si sama ukladá vo vzťahu k zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje PZOZ. Existuje teda rozpor medzi bodom 95 napadnutého rozsudku na jednej strane a bodmi 231 a 232 tohto rozsudku na strane druhej.
255 Po tretie sa pán Jenkinson domnieva, že rozsudok z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia (T‑45/01, EU:T:2004:289), a rozsudok Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Brusel, Belgicko) z 30. júna 2014, na ktoré sa odvolával pred Všeobecným súdom a ktoré boli posúdené v bodoch 233 až 236 napadnutého rozsudku, sú relevantné najmä v rozsahu, v akom ilustrujú obmedzenia rozpočtového mandátu udeleného Eulex Kosovo. Okrem toho Všeobecný súd podľa pána Jenkinsona nesprávne odmietol akúkoľvek analógiu medzi prejednávanou vecou a vecou, ktorá viedla k rozsudku z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia (T‑45/01, EU:T:2004:289), keďže mal byť zamestnaný za rovnakých podmienok ako dočasný zamestnanec, pričom toto tvrdenie bolo rovnaké ako tvrdenie žalobcov v poslednej uvedenej veci.
256 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú zamietnuť druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu.
Posúdenie Súdnym dvorom
257 V prvom rade treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada nediskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (rozsudky z 8. septembra 2011, Rosado Santana, C‑177/10, EU:C:2011:557, bod 65, ako aj z 15. septembra 2022, Brown/Komisia a Rada, C‑675/20 P, EU:C:2022:686, bod 66).
258 V bode 230 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v súvislosti s údajným porušením zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie rozhodol, že nedošlo k diskriminácii členov zmluvného personálu Eulex Kosovo z dôvodu uplatnenia rôznych vnútroštátnych práv, na ktoré odkazujú zmluvné ustanovenia založené na oznámení K(2009) 9502, keďže s týmito členmi personálu sa zaobchádzalo rovnakým spôsobom, ktorý je v ich zmluvách formulovaný rovnako.
259 Treba uviesť, že týmto rozhodnutím sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
260 Z tohto bodu 230 totiž vyplýva, že Všeobecný súd bez toho, aby uviedol, či sa domnieva, že členovia zmluvného personálu Eulex Kosovo sa nachádzajú v porovnateľnej alebo odlišnej situácii, usúdil, že vzhľadom na rovnakú povahu ustanovení všetkých zmlúv týchto členov personálu, ktoré odkazujú na toto oznámenie na účely určenia rozhodného práva pre zmluvu, treba zastávať názor, že s týmito zamestnancami sa zaobchádza rovnakým spôsobom.
261 Všeobecný súd teda konštatoval, že na dodržanie zásady zákazu diskriminácie stačí, aby boli stanovené rovnaké podmienky určenia rozhodného práva pre uvedených členov personálu.
262 Za predpokladu, že členovia zmluvného personálu Eulex Kosovo boli v porovnateľnej situácii, treba poznamenať, že uplatnenie rôznych vnútroštátnych práv by v praxi mohlo viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu s dotknutými osobami, pokiaľ ide o práva, ktoré im boli priznané, a povinnosti, ktoré im boli v danej situácii uložené. Všeobecný súd sa preto nemohol obmedziť na konštatovanie, že zmluvné ustanovenia, ktoré umožnili určiť uplatniteľné hmotnoprávne pravidlá, boli rovnaké pre všetkých členov zmluvného personálu Eulex Kosovo, bez toho, aby zbavil zásadu zákazu diskriminácie akéhokoľvek konkrétneho účinku, a bez toho, aby sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
263 Nesprávne právne posúdenie konštatované v bode 259 tohto rozsudku však nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.
264 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž platí, že ak odôvodnenie rozhodnutia Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov, nemá takéto porušenie za následok zrušenie tohto rozhodnutia a je potrebné nahradiť odôvodnenie (rozsudok zo 6. mája 2021, Bayer CropScience a Bayer/Komisia, C‑499/18 P, EU:C:2021:367, bod 54, ako aj citovaná judikatúra).
265 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pán Jenkinson sa odvoláva na údajné porušenie zásady zákazu diskriminácie medzi jednotlivými členmi medzinárodného civilného personálu Eulex Kosovo z dôvodu, že sa na týchto členov personálu uplatnia rôzne vnútroštátne práva určené na základe hraničného ukazovateľa založeného na oznámení K(2009) 9502, ktorý odkazuje na právo krajiny, ktorej je dotknutá osoba štátnym príslušníkom.
266 Je však dôležité poznamenať, že Všeobecný súd rozhodol, bez toho, aby to bolo v tomto odvolaní platne napadnuté, že v súlade s ustanoveniami primárneho a sekundárneho práva uvedenými v bodoch 226 až 228 tohto rozsudku bolo výslovne umožnené, aby jednotliví po sebe nasledujúci vedúci Eulexu Kosovo a potom aj samotná Eulex Kosovo prijímali medzinárodný civilný personál na zmluvnom základe.
267 Zo zmluvnej povahy takto založeného vzťahu pritom vyplýva, že v prípade neexistencie spoločného európskeho systému uplatniteľného na personál Eulex Kosovo sa hmotnoprávne pravidlá dopĺňajúce zmluvné ustanovenia odvodzujú od vnútroštátneho práva určeného na základe pravidiel medzinárodného práva súkromného a na základe dohody medzi zmluvnými stranami.
268 V prejdnávanej veci, ako to vyplýva najmä z bodu 119 napadnutého rozsudku, ktorý pán Jenkinson v tomto odvolaní nenamietal, hraničný ukazovateľ vyplývajúci z oznámenia K(2009) 9502, ktorý odkazuje na právo krajiny, ktorej je dotknutá osoba štátnym príslušníkom, bol uvedený v deviatich ZDU, ktoré boli uzavreté medzi pánom Jenkinsonom a Eulex Kosovo, v súlade s pravidlami medzinárodného práva súkromného uplatniteľnými na tieto zmluvy a na základe dohody medzi stranami uvedených zmlúv.
269 Z toho vyplýva, že členovia zmluvného personálu Eulex Kosovo z rôznych členských štátov sa na účely uzavretia svojich zmlúv nenachádzali v porovnateľnej situácii, ale v odlišnej právnej a skutkovej situácii, najmä z dôvodu odlišnej právnej úpravy, ktorá sa na nich vzťahovala z dôvodu ich pôvodu v čase uzavretia týchto zmlúv.
270 Za týchto okolností treba uplatnenie odlišných hmotnoprávnych pravidiel na členov medzinárodného civilného personálu Eulex Kosovo považovať na jednej strane za dôsledok zohľadnenia objektívnych okolností vymedzených príslušným medzinárodným právom súkromným a na druhej strane za dôsledok toho, že sa títo členovia nenachádzali v porovnateľných situáciách.
271 V dôsledku toho pán Jenkinson nepreukázal, že za okolností prejednávanej veci predstavuje uplatňovanie rôznych vnútroštátnych hmotných práv na medzinárodný civilný personál Eulex Kosovo porušenie zásady zákazu diskriminácie.
272 V druhom rade treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 231 napadnutého rozsudku konštatoval, že pán Jenkinson sa mýlil, keď tvrdil, že utrpel ujmu z dôvodu diskriminácie, ktorej bol vystavený v porovnaní so zamestnancami podliehajúcimi PZOZ, ktorá sa na neho ako na zamestnanca pracujúceho v rámci ESVČ mala vzťahovať, a dodal, že v súlade s memorandom o porozumení podpísaným 13. júla 1991 v Belehrade o zriadení ECMM, neskôr premenovanej na EUMM, sa personál nesmie prijímať inak ako „európsky personál“.
273 V bode 232 tohto rozsudku Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že pán Jenkinson na podporu svojich tvrdení nepredložil ani toto memorandum, ani žiadnu inú informáciu a že toto memorandum v každom prípade neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by mohlo preukázať nezákonnosť zamestnávania medzinárodného civilného personálu v rámci Eulex Kosovo.
274 Všeobecný súd na druhej strane v bode 232 uviedol, že normotvorca Únie poskytol v rámci legislatívnych ustanovení týkajúcich sa Eulex Kosovo právny základ, ktorý umožňuje vedúcemu Eulex Kosovo a následne tejto misii prijímať medzinárodný civilný personál na zmluvnom základe.
275 Ako však bolo uvedené v bode 86 tohto rozsudku, Všeobecný súd sa v bode 95 napadnutého rozsudku obmedzil na konštatovanie, že Európsky kódex dobrej správnej praxe, na ktorý sa odvoláva pán Jenkinson, sa vzťahuje len na inštitúcie, orgány, úrady alebo iné subjekty Únie a na ich správy a zamestnancov vo vzťahu k verejnosti, a tak pán Jenkinson sa naň nemohol odvolávať, pokiaľ ide o jeho pracovný pomer.
276 Z toho vyplýva, že neexistuje žiadny rozpor medzi bodom 95 napadnutého rozsudku na jednej strane a bodmi 231 a 232 tohto rozsudku na strane druhej.
277 Okrem toho treba uviesť, že svojím tvrdením, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uložil Únii menej povinností, ako si sama uložila vo vzťahu k zamestnancom podliehajúcim PZOZ, pán Jenkinson vznáša námietku týkajúcu sa neexistencie právneho rámca upravujúceho jeho postavenie ako člena medzinárodného civilného personálu Eulex Kosovo, ktorá, ako bolo uvedené v bodoch 68 až 72 tohto rozsudku, nebola vznesená v prvostupňovom konaní. Táto námietka sa preto musí zamietnuť ako neprípustná.
278 Pokiaľ ide v treťom rade o tvrdenie, že rozsudok z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia (T‑45/01, EU:T:2004:289), a rozsudok Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Brusel) z 30. júna 2014, na ktorý sa pán Jenkinson odvolával pred Všeobecným súdom, sú relevantné v prejednávanej veci, treba konštatovať, že nepreukázal, ako sú tieto rozhodnutia relevantné na účely prejednávanej veci v tom zmysle, že Všeobecný súd nemohol v bodoch 234 a 236 napadnutého rozsudku odmietnuť akúkoľvek analógiu s týmito rozhodnutiami. Hoci pán Jenkinson tvrdí, že z uvedených rozsudkov vyplýva, že Eulex Kosovo mohla získať dodatočné finančné prostriedky, a že teda bolo potrebné preskúmať argumenty týkajúce sa nariadenia o rozpočtových pravidlách, nedokázal týmto argumentom preukázať, aké dôsledky mali byť z uvedených rozsudkov vyvodené v prejednávanej veci. Uvedený argument musí byť preto zamietnutý ako nedôvodný.
279 Pokiaľ ide o tvrdenie pána Jenkinsona, že Všeobecný súd nesprávne odmietol akúkoľvek analógiu medzi prejednávanou vecou a vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia (T‑45/01, EU:T:2004:289), keďže podľa jeho názoru mal byť zamestnaný v troch dotknutých misiách v súlade s pravidlami PZOZ uplatniteľnými na dočasných zamestnancov, treba pripomenúť, že hoci podľa judikatúry Súdneho dvora môže Únia uzatvárať pracovné zmluvy, ktoré sa riadia právom členského štátu, musí napriek tomu vymedziť zmluvné podmienky s ohľadom na potreby služby, a nie s cieľom vyhnúť sa uplatňovaniu Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a/alebo PZOZ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 1989, Mulfinger a i./Komisia, C‑249/87, EU:C:1989:614, body 10 a 11).
280 V rozpore s tvrdením pána Jenkinsona teda nemožno z článku 336 ZFEÚ vyvodiť, že má právo byť zamestnaný za rovnakých podmienok, aké sa uplatňujú na zamestnanca podliehajúceho PZOZ. Okrem toho pán Jenkinson nepreukázal, že v prejednávanej veci bol prijatý do pracovného pomeru na tomto základe alebo že podmienky jeho zamestnania boli vymedzené s cieľom vyhnúť sa uplatneniu PZOZ. V dôsledku toho treba tvrdenie založené na existencii tohto údajného práva zamietnuť ako nedôvodné.
281 Z toho vyplýva, že pán Jenkinson nemôže tvrdiť, že sa Všeobecný súd v bodoch 231 až 235 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
282 Druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu musí byť preto zamietnutá.
O piatom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
283 V rámci svojho piateho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson kritizuje preskúmanie prípustnosti tretieho žalobného návrhu Všeobecným súdom.
284 Domnieva sa, že nedostatok jasnosti, predvídateľnosti, právnej istoty a rovnakého zaobchádzania zjavne vyplýva z výmeny názorov medzi účastníkmi konania v súvislosti s prvým žalobným návrhom a je s ním nevyhnutne spojený. Všeobecný súd nezohľadnil všetky skutkové a právne okolnosti predložené v prvostupňovom konaní a neoveril zákonnosť postupu týkajúceho sa zamestnávania medzinárodného civilného personálu v rámci Eulex Kosovo. Nezákonne tak zúžil rozsah preskúmania zákonnosti konania žalovaných v prvostupňovom konaní a porušil článok 5 ZEÚ.
285 Okrem toho Všeobecný súd v bode 244 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že žiadna z otázok predložených pánom Jenkinsonom nebola jasne vymedzená, a v bode 245 tohto rozsudku nesprávne konštatoval, že návrh predložený v rámci tretieho žalobného návrhu sa týkal postupu Všeobecného súdu.
286 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú, aby bol piaty odvolací dôvod zamietnutý.
Posúdenie Súdnym dvorom
287 V bodoch 244 až 247 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že tretí žalobný návrh je nejasný, a preto musí byť zamietnutý ako zjavne neprípustný. Konkrétne v bodoch 245 a 246 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že pán Jenkinson sa v prvostupňovom konaní odvolával na existenciu ujmy spôsobenej tým, že všeobecný súd zamietol návrhy, ktoré sú primárne formulované v prvom a druhom žalobnom návrhu a ktoré možno pripísať žalovaným.
288 Vo svojom piatom odvolacom dôvode pán Jenkinson uvádza niekoľko všeobecných tvrdení týkajúcich sa právnej a skutkovej situácie súvisiacej so žalobou v prvostupňovom konaní a vytýka Všeobecnému súdu, že nepreskúmal jednotlivé právne otázky, ktoré vzniesol, avšak bez toho, aby dostatočne právne vysvetlil, akého pochybenia sa mal Všeobecný súd dopustiť, keď rozhodol, že tretí žalobný návrh nespĺňa požiadavky jasnosti, ktoré uviedol v bode 243 napadnutého rozsudku.
289 Konkrétne, hoci tvrdí, že cieľom tohto žalobného návrhu nebolo preukázať porušenie vyplývajúce z postupu Všeobecného súdu pri analýze prvého a druhého žalobného návrhu, zároveň zdôrazňuje, že zamietnutie prvých dvoch žalobných návrhov by sa mohlo považovať za ilustráciu všetkých právnych problémov, ktoré sa vyskytli v súvislosti s tretím žalobným návrhom.
290 Tieto úvahy však neumožňujú preukázať, že Všeobecný súd pochybil, keď rozhodol, že pán Jenkinson jasne neodôvodnil návrh na náhradu škody uplatnený v rámci tohto tretieho žalobného návrhu.
291 V dôsledku toho treba tento odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O šiestom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
292 V rámci šiesteho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozdelil trovy konania na prvom stupni. Pán Jenkinson sa najmä domnieva, že prinajmenšom nedostatok transparentnosti, pokiaľ ide o dôvody používania po sebe nasledujúcich ZDU, mal odôvodniť, aby mu nevznikli trovy konania v prvostupňovom konaní.
293 Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhujú, aby bol tento odvolací dôvod zamietnutý.
Posúdenie Súdnym dvorom
294 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ boli všetky ostatné odvolacie dôvody zamietnuté, návrhy týkajúce sa údajnej nesprávnosti rozhodnutia Všeobecného súdu o trovách konania je potrebné zamietnuť ako neprípustné na základe článku 58 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého sa odvolanie nemôže týkať len výšky trov konania a povinnosti účastníka konania uhradiť ich (rozsudok zo 17. decembra 2020, BP/FRA, C‑601/19 P, EU:C:2020:1048, bod 101 a citovaná judikatúra).
295 Keďže pán Jenkinson neuspel so všetkými odvolacími dôvodmi, tento odvolací dôvod týkajúci sa rozdelenia trov konania musí byť vyhlásený za neprípustný.
296 Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že odvolanie musí byť v celom rozsahu zamietnuté, keďže sa nevyhovelo žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených na podporu odvolania.
297 Za týchto okolností nie je potrebné skúmať námietky Rady, Komisie a ESVČ týkajúce sa prípustnosti žaloby v prvostupňovom konaní, uvedené v bode 30 tohto rozsudku.
O trovách
298 Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 84 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada, Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo navrhli uložiť pánovi Jenkinsonovi povinnosť nahradiť trovy konania a tento nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania týkajúce sa tohto odvolania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Pán Liam Jenkinson znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie, Európskej komisii, Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) a Eulex Kosovo v súvislosti s konaním o tomto odvolaní.
Podpisy